Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/127/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215212231 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1215212231.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členiek senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcov: 1/ U. N., O.. XX.XX.XXXX, V. Š. XXX/X, B., 2/ U.. G. N., nar. XX.XX.XXXX, V. Š. XXX/X, B., 3/ U. N., O.. XX.XX.XXXX, V. Š.E. XXX/X, B., zastúpený opatrovníčkou U. N. a spoločne zastúpených: Hudzík & Partners s.r.o., so sídlom Mnoheľova 830/15, 058 01 Poprad, IČO: 47 251 654, proti žalovanému: BÖGL a KRÝSL, k.s., Renoirova 1051/2A, Hlubočepy, 152 00 Praha 5, IČ: 26 374 919, Česká republika, konajúca prostredníctvom BÖGL a KRÝSL, k.s.- pobočka, so sídlom Seberíniho 1, Bratislava, IČO: 42 027 101, zastúpený advokátom JUDr. Radkom Ondrušom, so sídlom Bubeníčkova 502/42, Brno, Česká republika, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 5.1.2017, č.k. 52C/253/2015-498, jednomyseľne, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Žalobcom 1/,2/ a 3/ sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd opravuje záhlavie rozsudku súdu prvej inštancie v časti označenia žalovaného tak, že správne označenie žalovaného znie: „BÖGL a KRÝSL, k.s., Renoirova 1051/2A, Hlubočepy, 152 00 Praha 5, IČ: 26 374 919, Česká republika, konajúca prostredníctvom BÖGL a KRÝSL, k.s.- pobočka, so sídlom Seberíniho 1, Bratislava, IČO: 42 027 101.“ o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 30 000 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol a žalobkyni 1/ voči žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok I), výrokom II uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 15 000 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol a žalobcovi 2/ voči žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II) a výrokom III uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3/ sumu 5 000 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol a žalobcovi 3/ priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok III). 2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 11, § 12 ods. 1,3, § 13 ods. 1,2,3, § 16, § 420 ods. 1,2, § 829 ods. 1,2, § 835 ods. 2, § 853 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 537 ods.1,2,3, § 538 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonnník“), čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a vecne tým, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané a medzi stranami nebolo sporným, že dňa 2.11.2012 došlo v katastri obce C. k zrúteniu nosnej konštrukcie 2. etapy výstavby mosta M. a k úmrtiu 4 stavebných pracovníkov, ktorí sa na stavbe nachádzali, medzi ktorými bol aj manžel a otec žalobcov. Nebolo sporným, že žalovaný ako člen združenia L.O. - L., ktoré bolo zhotoviteľom predmetného úseku vykonával v zmysle zmluvy o dielo uzavretej medzi uvedeným združením Národnou diaľničnou spoločnosťou, a.s. činnosti na tejto stavbe. Zo znaleckých posudkov vypracovaných k príčinám pádu mosta v trestnom konaní vyplynulo, že príčinou zrútenia objektu č. SO 206 dňa 2.11.2012 boli technické nedostatky podpernej konštrukcie. Súd prvej inštancie sa v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou žalobcov, že žalovanému svedčí vecná pasívna legitimácia v konaní, a to s ohľadom na objektívnu zodpovednosť v zmysle ustanovenia § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka v zmysle uzavretej zmluvy o dielo medzi Národnou diaľničnou spoločnosťou, a. s. a Združením Jánovce - Jablonov, ktorého členom bol žalovaný spolu so spoločnosťou VÁHOSTAV SK, a.s.. 3. Vo vzťahu k námietkam žalovaného o nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie súd prvej inštancie uviedol, že z ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti vyplývala objektívna zodpovednosť subjektu, ktorý svojím konaním spôsobil zásah do osobnostných práv. Týmto objektívne zodpovedným subjektom bol žalovaný, ako člen Združenia L. - L., ktoré bolo v zmysle zmluvy o dielo uzatvorenej s Národnou diaľničnou spoločnosťou, a.s. zhotoviteľom diela - stavby Y. L. - L., I. úsek. Poukázal na to, že v zmysle ust. § 829 Občianskeho zákonníka združenie nemá právnu subjektivitu, za záväzky voči tretím osobám členovia združenia zodpovedajú spoločne a nerozdielne, preto bolo na rozhodnutí žalobcov, či svoj nárok uplatnia voči všetkým členom združenia, alebo len voči niektorému z nich. Dal do pozornosti, že žalovaný nespochybnil skutočnosť, že úsek na ktorom došlo k nešťastiu, na základe zmluvy o združení, realizoval. V tejto súvislosti poukázal na ust. §537 a § 538 a nasl. Obchodného zákonníka z ktorých vyplýva, že zhotoviteľ priamo zodpovedá aj za konanie osoby, ktorú poveril vykonaním diela (podzhotoviteľ - subdodávateľ a ďalšie použité subjekty) a ustálenú judikatúru NS SR (Rozsudok NS SR 3 Cdo/228/2012), podľa ktorej pri určení právnickej osoby zodpovednej za nemajetkovú ujmu je daná analogická aplikácia § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka v zmysle ktorého platí, že škoda je spôsobená právnickou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorí ich na túto činnosť použili, pričom tieto subjekty sami za škodu nezodpovedajú. Mal tak za to, že analogicky podľa § 853 v spojení s § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Zodpovednosť týchto subjektov vo vzťahu k právnickej osobe, ktorá ich na svoju činnosť použila, tým nebola nijako dotknutá. Na základe uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že žalovaný ako člen združenia, ktoré bolo zhotoviteľom diela, nesie zodpovednosť za porušenie právnej povinnosti a vzniknutý zásah do osobnostných práv žalobcov, aj keď ho sám priamo nespôsobil, nakoľko sa jednalo o objektívnu zodpovednosť za subjekty, ktoré pri výkone svojej činnosti zhotoviteľa (§ 537, § 538 Obchodného zákonníka) združenie použilo a ktorej sa nemôže žalovaný zbaviť. 4. Dal do pozornosti vykonané dokazovanie (znalecké posudky vypracované v trestnom konaní), v ktorom bolo preukázané a strany sporu to ani nesporovali, že príčinou zrútenia objektu č. SO 206 dňa 2.11.2012 boli technické nedostatky podpernej konštrukcie, konkrétne vadne vypracovaná projektová dokumentácia (statické výpočty), ktorú realizoval subdodávateľ žalovaného a jeho ďalší zmluvní partneri, t.j. osoby, ktoré na výkon svojej činnosti použil žalovaný ako člen združenia, ktoré bolo zhotoviteľom stavby. Taktiež bola daná existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu činnosti na stavbe zomrelým L. N. ako zamestnancom ďalších subdodávateľov žalovaného a ich zmluvných partnerov, čím bola daná existencia vecnej pasívnej legitimácie žalovaného. Upriamil pozornosť na to, že žalovaný ako zhotoviteľ nepreukázal, neprodukoval ani nenavrhoval v konaní pred súdom prvej inštancie vykonanie žiadneho dôkazu svedčiaceho o tom, že by v čase zásahu do osobnostných práv žalobcov 1/, 2/ a 3/ neniesol zodpovednosť za dielo, a že by táto zodpovednosť spočívala na inom subjekte, a to konkrétne na Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. ako objednávateľovi diela, resp. na ďalších spoločnostiach, s ktorými uzatvoril žalovaný zmluvy o dielo a ich zmluvných partneroch, ktorí na základe týchto zmlúv a aj prostredníctvom ďalších svojich subdodávateľov vykonávali dielčie práce na úseku, ktorého zhotoviteľom bolo Združenie L. - L., a konkrétne zrúteného objektu č. SO 206 žalovaný (člen združenia). 5. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného, že pasívna legitimácia nie je na jeho strane ale na strane jeho podzhotoviteľa a jeho ďalších subdodávateľov, ktorí konkrétne dielčie práce vykonali, súd prvej inštancie uviedol, že právnou povinnosťou tretej osoby nie je zisťovať, či k zásahu do osobnostných práv došlo bezprostredným konaním zhotoviteľa alebo konaním zhotoviteľom zmluvne (či inak) poverenej osoby, ktorá pre zhotoviteľa na diele vykonala konkrétne dielčie práce (úkony). Vyžadovanie takejto povinnosti od žalobcov by bolo nielen v rozpore s hmotným právom ale aj bránením prístupu k uplatneniu ochrany práva súdnou cestou, nakoľko od žalobcov nebolo možné spravodlivo žiadať, aby určili subjekt, ktorý za dodávateľa v rámci ich zmluvných obchodno-právnych záväzkových vzťahov vykonal konkrétnu dielčiu prácu na diele. Vychádzajúc z toho, že žalobcom uzatvorená zmluva medzi zhotoviteľom a inými osobami a zmluvné vzťahy nemusia byť známe a z povinného označenia stavby (Stavebný zákon) bolo žalobcom známe len označenie stavebníka, zhotoviteľa, názov diela a označenie stavby. 6. Vo vzťahu k námietkam žalovaného, že Národná dialničná spoločnosť, a.s. ako zhotoviteľ v Zmluve o dielo, v stanovenej lehote odsúhlasila vykonanie prác a nemala voči postupu žalovaného žiadne výhrady, súd prvej inštancie uviedol, že zmluvné obchodno-právne vzťahy medzi žalovaným a subdodávateľmi, ako aj zmluvné vzťahy medzi žalovaným a Národnou diaľničnou spoločnosťou, a.s. sú založené súkromnou zmluvou o dielo a zaväzujú len zmluvné strany, netýkajú sa tretích osôb a vo vzťahu k tretím osobám nie sú spôsobilé preniesť zodpovednosť za porušenie práva na ochranu osobnosti zo žalovaného na iný subjekt (jeho zmluvného partnera). Preto prípadné porušenie zmluvnej povinnosti objednávateľa alebo subdodávateľa voči zhotoviteľovi (žalovanému) nemalo žiadny vplyv na objektívnu zákonnú zodpovednosť zhotoviteľa voči tretím osobám a toto prípadné porušenie zmluvnej povinnosti zakladá zodpovednostné nároky len medzi zmluvnými stranami. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané a medzi stranami sporu nebolo sporným, že v čase zásahu do osobnostných práv žalobcov nebolo dielo objednávateľovi (Národná diaľničná spoločnosť, a. s.) odovzdané združením L. - L. ako zhotoviteľom. 7. Ako skutkovo a právne nepodstatnú vyhodnotil súd prvej inštancie aj argumentáciu žalovaného, že nebohý L. N. nebol jeho zamestnancom, vychádzajúc z toho, že žalobcami uplatňovaný nárok je novým originálnym nárokom žalobcov vyplývajúci im z ustanovení Občianskeho zákonníka, nemajúci žiadnu súvislosť s pracovnoprávnymi nárokmi voči zamestnávateľovi. Nedôvodnou posúdil procesnú obranu žalovaného, v ktorej poukazoval na priebežné výsledky trestného konania a tam vykonané dôkazy vo vzťahu jeho pasívnej vecnej legitimácií, nakoľko podľa názoru súdu občianskoprávna zodpovednosť žalovaného podľa Občianskeho zákonníka pri ochrane osobnosti je právne odlišnou od trestno- právnej zodpovednosti páchateľa trestného činu. Prípadné nároky žalovaného (ako subjektu objektívne zodpovedného za porušenie osobnostných práv) voči osobe zodpovednej podľa trestného práva, tak neboli týmto nijako vylúčené. 8. Pri posudzovaní nárokov žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie konštatoval, že náhrada nemajetkovej ujmy je nárokom podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka a na jej určenie sa neaplikujú ustanovenia upravujúce zodpovednosť za škodu. Vykonaným dokazovaním nemal za preukázaný žiadny exces nebohého L. N., t.j. žiadne jeho porušenie predpisov bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci pri výkone jeho práce v čase nešťastia, ktoré by mohli mať vplyv na opodstatnenosť nároku žalobcov na nemajetkovú ujmu alebo na jej výšku. Mal za nepochybné, že nečakaným a šokujúcim úmrtím najbližšieho príbuzného žalobcov 1/, 2/ a 3/ (manželky a synov) došlo k závažnému zásahu do ich osobnostných práv, a to konkrétne práva na súkromie a rodinný život, pričom tento zásah je nereparovateľný a prípadná morálna satisfakcia sa javila nepostačujúcou. Preto za jediné možné zadosťučinenie podľa ustálenej judikatúry považoval priznanie satisfakcie v podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom priznanie náhrady imateriálnej ujmy nemožno považovať za náhradu za život, ale len za zmiernenie následkov už vzniknutej ujmy. Vychádzajúc z toho, že žiadna suma priznaná súdom nie je dostatočnou na to, aby nahradila život človeka. 9. Pri úvahach o výške nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo, ako aj na skutočnosť, že nemal za preukázané úmyselné konanie žalovaného ako subjektu, ktorý zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcov. Vo vzťahu k priznaniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyni 1/ zohľadnil skutočnosť, že žalobkyňa 1/ spolu so zomretým manželom viedli spoločnú domácnosť a spoločne sa starali o potreby a výchovu svojich detí, najmä žalobcu 2/, nakoľko žalobca 3/ bol už aj v čase pred vznikom ujmy umiestnený v zdravotnom zariadení. Uviedol, že nezistil žiadne narušenie citových a intímnych vzťahov a intímnych vzťahov medzi zomrelým manželom a žalobkyňou 1/ ako jeho manželkou. Ustálil, že v dôsledku neoprávneného zásahu došlo k násilnému pretrhnutiu citových a rodinných väzieb najmä medzi žalobkyňou 1/ a zomrelým, ktorej intenzita bola daná už tým, že išlo o manželský pár v produktívnom veku starajúci sa o študujúceho syna a zdravotne hendikepované dieťa. Strata tak blízkeho člena rodiny predstavovala nenávratnú deštrukciu ľudských väzieb vytvárajúci základ rodinného života, čoho následkom bola zmena plne fungujúcej rodiny na neúplnú rodinu, navždy strádajúcu v jednotlivých oblastiach rodinného života. Okrem straty manžela a možnosti viesť rodinný a súkromný život s manželom náhle došlo na strane žalobkyne 1/ k obrovskej záťaži a presunu rodičovskej starostlivosti výlučne na jej osobu, a to v situácií veľkej emočnej bolesti v dôsledku straty partnera, spolurodiča s prirodzeným sociálnym a ekonomickým dopadom. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie považoval za primerané priznať žalobkyni 1/ nemajetkovú ujmu vo výške 30 000 eur, zohľadniac skutočnosť, že žalovaný dobrovoľne poskytol titulom daru finančné plnenie žalobkyni 1/ v sume 5 000 eur krátko po tragickej smrti jej manžela. 10. Vo vzťahu k priznaniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi 2/, súd prvej inštancie prihliadol na to, že v čase vzniku ujmy žil v spoločnej domácnosti s nebohým otcom a žalobkyňou 1/(matkou) a štúdiom na vysokej škole sa pripravoval na budúce povolanie. Smrťou otca tak u neho došlo k násilnému pretrhnutiu rodinných a citových väzieb syna k otcovi, postrádaniu výchovného pôsobenia otca k synovi, čo sa taktiež nepochybne negatívne prejavilo vo sfére osobnostného prežívania žalobcu 2/, keďže absencia otca významným spôsobom ovplyvní celý jeho budúci život; na tejto skutočnosti nič nezmenil fakt, že žalovaný 2/ si dokončil svoje vzdelanie a založil si vlastnú rodinu. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie považoval za dôvodné priznať žalobcovi 2/ nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15 000 eur. 11. Vo vzťahu k posúdeniu nároku na priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi 3/, súd prvej inštancie prihliadol na to, že aj keď je žalobca 3/ zdravotne ťažko postihnutý a umiestnený dlhodobo do zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení z dôvodu diagnostikovanej ťažkej mentálnej retardácie, smrťou otca nepochybne došlo aj k zásahu do jeho osobnostnej sféry . Napriek skutočnosti, že starostlivosť blízkych príbuzných (otca) nebola denne priamo žalobcovi 3/ poskytovaná, o to viac bolo pre neho dôležité budovanie citového puta, ktoré existuje medzi rodičmi a deťmi a ktoré je neraz silnejšie práve z dôvodu zdravotného hendikepu postihnutého dieťaťa, ktoré sa nedokáže, vzhľadom na svoje ťažké zdravotné postihnutie realizovať v iných sférach spoločenského života (ako napr. štúdium, zamestnanie, partner, priatelia, záľuby, koníčky, a pod.). Súd prvej inštancie nemal v konaní za preukázané, žeby vzťahy medzi nebohým otcom a žalobcom 3/ (synom) boli narušené, alebo vyslovene negatívne, ani skutočnosť, že si žalobca 3/ nijako vo svojej citovej sfére neuvedomuje zásah do svojich osobnostných práv a už vôbec nie, že nechápe jeho následky a stratu blízkej osoby. Aj z vyjadrenia žalobkyne 1/ (matky) a žalobcu 2/ (brata), ktorí sú pre žalobcu 3/ najbližšími príbuznými s ktorými ho spája rodinné citové puto vyplývalo, že podľa ich vnímania žalobca 3/ stratu otca pociťuje, a to v rámci svojich možností determinovaných jeho zdravotným postihnutím. Preto súd prvej inštancie považoval za primerané k okolnostiam priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi 3/ vo výške 5 000 eur. 12. Súd prvej inštancie v konaní nevykonal navrhované dôkazy, a to zisťovanie koľkokrát informovali médiá o nešťastí, (ide o verejne dostupné informácie) a ani knihu návštev zo zariadenia, kde je umiestnený žalobca 3/, majúc za to, že ich vykonanie by nemalo vplyv na rozhodnutie vo veci samej. 13. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1,2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) vychádzajúc z toho, že žalobcovia bol v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy úspešní, nakoľko ich úspech spočíval v tom, že im bola nemajetková ujma priznaná a jej výška závisela od úvahy súdu. Vzhľadom k uvedenému priznal žalobcom 1/, 2/ a 3/ náhradu trov konania v rozsahu 100%. 14. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v prisudzujúcich výrokoch a vo výrokoch o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný uvádzajúc, že odvolaním nenapadol zamietajúce výroky rozhodnutia súdu prvej inštancie. Podané odvolanie zdôvodnil tým, že konanie pred súdom prvej inštancie má vady, ktoré viedli k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci (ust. § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p.), súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností (ust. § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávným skutkovým zisteniam (ust. § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.) a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.). 15. V podanom odvolaní žalovaný namietal, že súd prvej inštancie viedol konanie a rozhodoval o žalobe niekoľkých žalobcov, a pripustil procesné spoločenstvo na strane žalobcov v rozpore s ust. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“). Mal za to, že skutočnosti, od ktorých se odvíjajú výšky náhrady nemajetkovej ujmy sú a z podstaty veci osobnostných práv musia byť rozdielne pre jednotlivých pozostalých L. N., tj. pre každého žalobcu, nakoľko každý žalobca je osobnosťou, odlišnou od iných osobností. Na strane žalobcov pritom neboli a nie sú také spoločné práva, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca, ani žiadny zvláštny predpis nevyžadoval pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu. Spoločným na strane žalobcov bola len časť skutkových tvrdení o príbuzenstve so zosnulým L. N., skutkové tvrdenia o okolnostiach úmrtia L. N. a osoba ich právneho zástupcu. Súd tak nemal žiadny zákonný dôvod pre to, aby viedol konanie o jednej žalobe troch žalobcov, tak ako bola podaná, doručená súdu dňa 14.5.2015, preto mal za to, že súd prvej inštancie viedol konanie a rozhodol o žalobe, ktorá bola v rozpore s platnou právnou úpravou. Uvedená vada konania pred súdom prvej inštancie mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čo spočívalo najmä v tom, že súd prvej inštancie nezisťoval a nezistil skutkové okolnosti, významné pre voľbu právnej úpravy, ktorá sa na vec vzťahovala, resp. podľa ktorej súd vec posudzoval, a podľa ktorej súd mal vec lege artis posúdiť. 16. Poukázal na to, že žalobcovia uplatnili v žalobnom návrhu okrem iného tvrdenie, že došlo k zborteniu nosnej konštrukcie II. etapy výstavby mosta, v dôsledku čoho došlo k usmrteniu štyroch pracovníkov stavebných spoločností, ktorí sa v tom čase na stavbe nachádzali ... Jedným z pracovníkov spoločnosti MARING SK s.r.o., na základe pracovnej zmluvy zo dna 16.8.2012, ktorý prišiel o život pri tejto tragédii, bol aj L. N. ... Z tohto tvrdenia aj z vykonaných dôkazov vyplývalo, že k popisovanej tragédii došlo na stavbe, teda pri činnosti, ktorá má prevádzkovú povahu podľa ust. § 420a ods. 2 písm. a) Občianskeho zákonníka. Preto, ak si žalobcovia uplatnili žalobu na základe tvrdenia o zodpovednosti žalovaného za porušenie právnej povinnosti a teda za škodu, a ak súd prvej inštancie posudzoval danú vec analogicky podľa právnej úpravy zodpovednosti za škodu (odkaz na rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo 228/2012 zo dňa 23.9.2013), mal vziať do úvahy celú právnu úpravu zodpovednosti za škodu podľa Občianskeho zákonníka. Právna úprava podľa ust. § 420a ods. 1 Občianskeho zákonníka konštruuje zodpovednosť tak, že zodpovednosť za následky svojej prevádzkovej činnosti nesie každý a upravuje ju preto inak, než ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. neumožňuje ju prenášať v zmysle posledného cit. ustanovenia. Pričom pre právne posúdenie zodpovednosti bola významnou skutková okolnosť, či zosnulý L. N., presnejšie jeho zamestnávateľ MARING SK s.r.o., bol súčasťou výstavby predmetného mosta na diaľnici Dl ako prevádzkovej činnosti, alebo stál mimo nej. Súd prvej inštancie však túto okolnosť významnú pre voľbu rozhodnej právnej úpravy, na ktorej záviselo posúdenie dôvodnosti žaloby, resp. pasívnej legitimácie žalovaného, vôbec nezisťoval a preto ani nezistil. V dôsledku tejto vady súd prvej inštancii vec mohol nesprávne právne posúdiť a následne nesprávne vo veci rozhodnúť. Dôvodom tejto vady bola okolnosť, že ani obsahom žaloby nie je žiadne tvrdenie, že zosnulý L. N. a rovnako aj spoločnosť MARING SK s.r.o. boli súčasťou výstavby mostu na diaľnici Dl nad bezmenným potokom v km 5,438 ako prevádzkovou činnosťou alebo stáli mimo nej. Avšak ani na prvom pojednávaní vo veci žalobcovia takéto tvrdenia neuplatnili, pričom tvrdenie, že sa zosnulý L. N. na stavbe nachádzal, dostatočným tvrdením v tomto zmysle nebolo. I keď žaloba obsahovala popis zmluvných vzťahov medzi Národnou diaľničnou spoločnosťou, a.s. ako objednávateľom a združením tvoreným spoločnosťami VÁHOSTAV - SK, a.s. a žalovaným, a ďalej popis subdodávateľského reťazca od združenia cez žalovaného, spoločnosti SEMOS, spol. s r.o. Prešov až k spoločnosti Skruže WEISE SK, k.s., neuvádzala však, že by súčasťou tohto subdodávateľského reťazca bola spoločnost MARING SK s.r.o., a s kým mala táto spoločnost zmluvný vzťah, a aký bol jeho obsah, aby bylo možné tieto tvrdenia preukázať alebo vyvrátiť, aby bolo možno následne uzavrieť, podľa ktorej právnej úpravy je možné skutkový stav posúdiť. Len tvrdenie žalobcu, že došlo k usmrteniu štyroch pracovníkov stavebných spoločností, ktorí sa v tom čase na stavbe nachádzali, nie je dostatočným tvrdením v tomto zmysle, ani nebolo podporené žiadnymi dôkazmi. Žalobcovia tak v konaní nepreukázali, ale ani netvrdili, že zosnulý L. N., poprípade jeho zamestnávateľ spoločnosť MARING SK s.r.o., boli v nejakom zmluvnom vzťahu k žalovanému, alebo jeho subdodavateľovi. 17. Na základe nedostatočných skutkových tvrdení a dôkazných návrhov žalobcov, uplatnených v rámci zákonnej koncentrácie konania podľa ust. § 118a odst. 1 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016, do konca prvého pojednávania vo veci, teda nebolo možné posúdiť, či sa má daná vec posúdiť podľa právnej úpravy zodpovednosti podľa ust. § 420 alebo ust. § 420a Občianskeho zákonníka. Žaloba tak mala byť z tohto dôvodu zamietnutá pre neunesenia dôkazného bremena žalobcom. Záver súdu prvej inštancie, že taktiež bola daná existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu činnosti na stavbe L. N. ako zamestnancom dalších subdodávateľov žalovaného a ich zmluvných partnerov, prijatý súdom v tejto súvislosti, nemal žiadny základ ani v žalobných tvrdeniach, ani vo vykonanom dokazovaní, dokonca ani v konštatovaní skutkových zistení súdom. Súd prvej inštancie takto zaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 18. Vada konania pred súdom prvej inštancie a napadnutého rozhodnutia ako jeho výsledku, ktorá mohla mať následok nesprávne rozhodnutie vo veci, spočívala ďalej v tom, že súd prvej inštancie konal o žalobe, ktorej obsah bol čo do žalobných tvrdení rozporný, bez toho aby viedol žalobcu k odstráneniu tohto rozporu. Žalobcovia v žalobnom návrhu okrem iného uviedli, že žalovaný je v dôsledku porušenia právnych povinností zodpovedný za úmrtie pána L. N. a že Znalecký posudok č. 305/2013, vypracovaný Ústavom súdneho inžinierstva Ž. H. X. Ž.W., určil, že zrútenie atypickej podpornej konštrukcie bednenia na diaľnici D1 nad bezmenným potokom v km 5,438 bolo dôsledkom nedostatočného vzájomného stuženia podporných konštrukcií v osiach 7 a 8 (pri podpere č. 3) v pozdĺžnom smere mosta, a ďalej bolo dôsledkom toho, že projektová dokumentácia „Skruže bez debnenia a základov" stavby nezodpovedala príslušným technickým normám, právnym predpisom a obvyklej praxi, pričom tieto činnosti vykonala obchodná spoločnosť Skruže WEISE SK, k.s. a jej subdodávateľ C.O. Weise GmbH co. KG. V samotnom rozsudku sa konštatuje, že žalobcovia ďalej uviedli, že stavbu „Y. L. - L., C.. úsek“ si objednala na základe Zmluvy o dielo zo dňa 16.6.2011 (ďalej len ako „Zmluva o dielo“) Národná diaľničná spoločnosť, a.s. u zhotoviteľa K. L. - L., ktorého vedúcim členom je VÁHOSTAV SK, a.s. a členom združenia je žalovaný. Na základe Zmluvy o združení zo dňa 19.4.2011 uzavretej medzi žalovaným a VÁHOSTAV SK, a.s. (ďalej len „Zmluva o združení) sa účastníci združenia dohodli na účele združenia, ako aj na tom, že každý účastník je zodpovedný voči ostatným účastníkom združenia za riadne splnenie svojho podielu na zhotovení stavby a každý bude vykonávať stavebné práce na pridelenej časti samostatne a na vlastné náklady. Prílohou č. 2 k Dodatku č. 1 Zmluvy o združení je rozdelenie rozsahu stavebných prác, na základe ktorého je pod číslom stavby 206-00 uvedený inkriminovaný úsek „U. na Y. O. V. P. X. M. X,XXX Y.“, za ktorý je ako zodpovedný subjekt uvedený žalovaný. Žalobcovia ďalej uviedli, že konanie žalovaného v dôsledku ktorého došlo k úmrtiu manžela žalobkyne 1/ a otca žalobcov 2/ a 3/, predstavuje neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcov. Mal tak za to, že žalobcovia v samotnej žalobe uviedli rozporné a vzájomne sa vylučujúce tvrdenia, bez toho, aby ich na to súd prvej inštancie upozornil a bez toho, aby ich vyzval, aby túto vadu odstránili. 19. Vada konania pred súdom prvej inštancie a napadnuté rozhodnutie ako jeho výsledok, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, spočívala ďalej v tom, že súd prvej inštancie posúdil vec a odôvodnil rozhodnutie v napadnutej časti s využitím právnej úpravy zodpovednosti za škodu (predovšetkým podľa ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka), aplikovanou analogicky a súčasne s využitím právnej úpravy zodpovednosti za vykonávanie diela (predovšetkým ust. § 537 a § 538 Obchodného zákonníka). Uvedené právne úpravy sú však vo vzájomnom pomere konkurencie, preto je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nepreskúmateľné. Podľa ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka zodpovednosť nesie ten, kto stojí na vrchole reťazca zhotoviteľov, ktorí si v rámci svojej činnosti zjednávali iné osoby, teda žalovaný. Rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo 228/2012 zo dňa 23.9.2013, na ktorý súd prvej inštancie odkázal, však riešil situciu, kde bola len jedna singulárna osoba, ktorú iná osoba využila ku svojej činnosti ( a to zamestnávateľ). Predmetný rozsudok Najvyššieho súdu sa vôbec nezaoberal situáciou, kde by bol dlhý a zložitý reťazec subdodávateľských vzťahov, preto ho nebolo možné použiť v prejednávanej veci, bez posúdenia ďalších úvah a posúdenia prenesenia zodpovednosti z jedného subdodávateľa na druhého. Keby súd prvej inštancie interpretoval obsah ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka tak, že zodpovednosť nesie ten, kto si bezprostredne dojednal v rámci svojej činnosti toho, kto svojim porušením právnej povinnosti zasiahol do osobnostných práv žalobcu, dospel by nutne k záveru, že zodpovednosť v danom prípade nesie ten, kto dojednal spoločnosť Skruže WEISE SK, k.s. (čo do výstavby podpornej konštrukcie debnenia) a ten, kdo si dojednal spoločnosť C.O. Weise GmbH co. KG. (čo do projektovej dokumentácie a statických výpočtov). V konaní totiž nebolo preukázané, že by si dojednal k výkonu svojej činnosti pri zhotovení predmetného mosta inú osobu, než spoločnosť SEMOS, spol. s r.o. Prešov. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, akým spôsobom a prečo interpretoval obsah ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Záver súdu prvej inštancie v súvislosti s tým, že právnou povinnosťou tretej osoby nie je zisťovať či k zásahu do osobnostných práv došlo bezprostredným konaním zhotoviteľa alebo konaním zhotoviteľom zmluvne (či inak) poverenej osoby, ktorá pre zhotovitela na diele vykonala konkrétne dielčie práce (úkony), tak naviac nerešpektuje konkrétne podmienky danej veci. Sami žalobcovia už v žalobnom návrhu označili osobu, ktorá porušila právnu povinnosť a zasiahla pri tom do ich osobnostných práv, pričom touto osobou nebol žalovaný. Vyššie uvedený záver súdu prvej inštancie neobstojí tiež vo svetla aplikácie ust. § 420a Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje zodpovednosť každého za následky prevádzkovej činnosti, a teda aj povinnosť poškodeného zisťovať, kto konkrétne voči nemu zodpovednosť nesie. 20. Za nesprávny považoval žalovaný aj odkaz súdu prvej inštancie v súvislosti s ust. § 537 a § 538 Obchodného zákonníka, ktoré sa na vec nevzťahujú. Citované ustanovenia dopadajú len a výhradne na vzťahy medzi zmluvnými stranami zmluvy o dielo a nemajú vplyv na zodpovednosť voči tretím osobám, čo konštatoval aj súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia. Súd prvej inštancie tak vec nesprávne právne posúdil, keď ju posudzoval podľa ust. § 537 a § 538 Obchodného zákonníka, čím zaťažil rozhodnutie nepreskúmateľnosťou. Za nesprávne považoval aj použitie ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo/228/2012, nakoľko Najvyšší súd SR vyslovil vo svojom rozsudku sp.zn. 3 Cdo/228/2012 zo dňa 23.9.2013 záver, že „Podľa § 853 Občianskeho zákonníka platí, že občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. V tomto ustanovení Občianskeho zákonníka je upravená analógia. Analógia legis (analógia zákona) sa používa ako forma aplikácie zákona vtedy, keď treba riešiť otázku, riešenie ktorej nie je síce v zákone upravené, ale ten istý zákon upravuje riešenie podobného prípadu. Vychádza sa pritom z predpokladu, že zákonodarca by podľa rovnakých zásad upravil aj daný prípad. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že právnym vzťahom zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú na osobnostných právach fyzickej osoby (§11 a nasl. Občianskeho zákonníka) sú obsahom a účelom najbližšie právne vzťahy zodpovednosti za majetkovú ujmu (škodu) spôsobenú v majetkovej sfére poškodeného (§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka)“. Preto pokiaľ by súd prvej inštancie posúdil vec správne podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o škode, a nie len podľa všeobecnej právnej úpravy, bol na mieste záver, že i pre otázku premlčacej lehoty je na mieste aplikovať ust. § 106 o dĺžke premlčacej doby práva na náhradu škody. Právna úprava podľa ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je všeobecnou úpravou, ale je zvláštnou právnou úpravou, ktorá neobsahuje nielen úpravu zodpovednosti povinného, ale ani premlčacie lehoty, resp. nemožno na ich povahu aplikovať všeobecnú trojročnú premlčaciu lehotu. Najbližšia právna úprava premlčania a jej dĺžka je potom právna úprava premlčania nároku na náhradu škody podľa ust. § 106 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom k uvedenému žalovaný vzniesol námietku premlčania žalovaného nároku v subjektívnej, dvojročnej lehote zdôrazňujúc, že súd prvej inštancie až v napadnutom rozhodnutí uviedol, že bude vec posudzovať podľa právnej úpravy zodpovednosti za škodu, preto nemohol z uvedeného dôvodu uplatniť túto námietku premlčania skôr. 21. Aj v prípade, ak by súd prvej inštancie posúdil vec právne správne, mal za to, že nesprávne posúdil otázku, či osobou, ktorá použila pri svojej činnosti žalovaného, a zodpovedá tak za nemajetkovú újmu, prípadne spôsobenou žalobcom, je Národná diaľničná spoločnosť, a.s.. Poukázal na to, že predmetom činnosti Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. je okrem iného tiež zabezpečovanie prípravy, realizácie opráv a výstavby diaľnic, prevádzkovanie diaľnic vo vlastníctve spoločnosti, výkon činnosti stavebného dozoru. Národná diaľničná spoločnosť, a.s. bola teda v danom prípade kvalifikovaným objednávateľom, t.j. takým subjektom, ktorý v zmysle ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka použil žalovaného pri svojej vlastnej činnosti. Kvalifikovanosť Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. vyplynula zo skutočnosti, že cestou svojho technického dozoru investora schvaľovala jednotlivé technologické kroky zhotoviteľov, a to evidentne nad rámec zákonnej úpravy. Táto spoločnosť schválila tiež betonáž danej súvisiacej časti stavebných prác. Ani túto skutočnosť súd prvej inštancie nezistil, keďže nevykonal ním navrhnutý dôkaz, potrebný k zisteniu rozhodujúcich skutočností v zmysle ust. § 365 odst. 1 písm. e) C.s.p.. Poukázal na dojednanie medzi ním a Národnou dialničnou spoločnosťou, a.s., a to že Národná diaľničná spoločnosť, a.s. je skutočne tým subjektom, ktorý v zmysle ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka použil žalovaného pri svojej vlastnej činnosti. Súd prvej inštancie tak vec nesprávne právne posúdil, keď nesprávne interpretoval a následné aplikoval ním zvolenú právnu úpravu podľa ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, naviac porušil svoju povinnosť podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p.. 22. Vo vzťahu k žalobcami uplatňovanému nároku na nemajetkovú ujmu uviedol, že žiadnu zo žalobcami tvrdených skutočností nemožno považovať za relevantnú v konaní o ochrane osobnosti. Vo vzťahu k žalobkyni 1/ bolo relevantným len to, že utrpela neopísateľnú újmu citového života, kde zmysel nemajú už žiadne veci a svet už nikdy nebude taký a veci také, aké boli pred nehodou a vo vzťahu k žalobcovi 2/ a všeobecné tvrdenie spočívajúce v tom, že pociťuje v dôsledku neporávneného zásahu žalovaného rovnako závažné následky, ktoré výrazne ovplyvnili jeho osobný, rodinný aj spoločenský život, otec mu chýba ako vzor v rodinnom živote, a stratu blízkej osoby akou je otec vníma ako nenahraditeľnú ujmu. Žalobné tvrdenie žalobcu 3/, podané prostredníctvom jeho opatrovateľky, spočívalo výhradne v tom, že si nie je vedomý celkom toho, čo sa stalo, a matka (žalobkyňa 1/) mu len ťažko dokáže vysvetliť, prečo už otec nie je medzi nimi a nechodí ho navštevovať. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí rozsiahle uviedol, akým spôsobom a akou intenzitou tragické úmrtie L. N. zasiahlo do osobnostných práv žalobcov, avšak nedostatok tvrdení žalobcov nahradil svojimi vlastnými úvahami, pre ktoré nebola opora v žalobe. Vzhľadom k uvedenému mala byť žaloba zamietnutá pre neunesenie dôkazného bremena, pričom záver súdu prvej inštancie, že nezistil žiadne narušenie citových a intímnych vzťahov medzi zomrelým manželom a žalobkyňou 1/ ako jeho manželkou, je úplne v rozpore so všeobecne uznávanou teóriou o povinnosti uniesť bremeno tvrdenia. Rovnako nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie, že nemal ničím preukázané, žeby vzťahy medzi otcom a synom, žalobcom 3/ boli narušené, alebo vyslovene negatívne, ani skutočnosť, že si žalobca 3/ nijako neuvedomuje zásah do svojich osobnostných práv a už vôbec nie, že nechápe jeho následky a stratu blízkej osoby. Bolo povinnosťou žalobcu, resp. žalobcu 3/, tvrdiť a preukazovať úroveň vztahu medzi ním a zosnulým L. N., zvlášť za situácie, keď osobnosť žalobu 3/ je výrazne mentálne narušená, preto závery súdu prvej inštancie o možnostiach determinovaných zdravotným postihnutím žalobcu 3/, možno považovať za svojvoľnú konštrukciu súdu, pre ktorú nemal ani dostatočné žalobné tvrdenia, ani žiadne dôkazy zo strany žalobcu. 23. Namietal, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnutý dôkaz, potrebný k zisteniu rozhodujúcich skutočností v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p., konštatujúc, že nemal ničím preukázané, žeby vzťahy medzi otcom a synom, žalobcom 3/ boli narušené, nakoľko toto zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, ale ani v skutkových tvrdeniach žalobcu. K preukázaniu (ne)pravdivosti tvrdení, resp. výpovedí, žalobcu navrhol, aby súd vyzval zariadenie, v ktorom je umiestnený žalobca 3/, aby súdu predložil knihu návštev alebo iný dokument, z ktorého obsahu by bolo možné zistiť, kedy a kto navštevoval žalobcu 3/ v dobe jedného roku predchádzajúceho úmrtiu L. N. a v dobe jedného roku potom, a aby takúto listinu vykonal ako dôkaz, avšak súd takto navrhnutý dôkaz nevykonal. Namietal, že súd prvej inštancie vyhodnotil zásah do osobnostných práv žalobcov čo do jeho intenzity rozdielne, avšak túto rozdielnosť žiadnym spôsobom nezdôvodnil, preto ju nemožno preskúmať. 24. Odvolateľ namietal aj nesprávnosť výroku o trovách konania, nakoľko súd prvej inštancie pri rozhodnutí o nároku každého žalobcu na náhradu nákladov konania v rozsahu 100% ignoroval skutočnosť, že každý úkon právneho zástupcu žalobcu sa vždy týkal všetkých žalobcov. Aj keby však nebolo toto opomenutie, potom súd prvej inštancie i tak pri rozhodnutí o nároku každého žalobcu na náhradu nákladov konania v rozsahu 100 % ignoroval ust. § 13 odst. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška“), podľa ktorého pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach. 25. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu žalobcov zamietne a zmenil aj výrok o nároku na náhradu trov konania a ich náhradu priznal žalovanému. 26. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 23.2.2017 a uviedli, že v konaní išlo o samostatné procesné spoločenstvo, kedy každý zo žalobcov mal proti žalovanému samostatný nárok, pričom táto skutočnosť vyplynula zo samotnej žaloby ako aj zo samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie, kedy u každého zo žalobcov súd rozhodol samostatným výrokom. Poukázali na to, že súd prvej inštancie správne vec posúdil, ak skonštatoval, že zo strany žalovaného došlo k neoprávnenému zásahu do ich osobnostných práv v zmysle ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákona analogicky podľa ustanovenia § 853 v spojení s § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa ich názoru nebolo právne významné pre vyvodenie právnej zodpovednosti, či zosnulý L. N. resp. jeho zamestnávateľ boli súčasťou výstavby predmetného mosta na diaľnici Dl. Podstatným bolo, že v čase pádu mosta sa zosnulý nachádzal na stavenisku, pričom poukázali na to, že zosnulý L. N. sa nachádzal na stavbe, ktorá sa zrútila. Neobstojí tvrdenie žalovaného, že bol potrebné, aby žalobcovia museli preukázať to, či zosnulý L. N., resp. jeho zamestnávateľ boli v nejakom zmluvnom vzťahu k žalovanému alebo jeho subdodávateľom. Zhotoviteľ podľa ustanovenia § 538 Obchodného zákonníka zodpovedá za dielo, ktoré vykonáva inou osobou, akoby dielo vykonával sám. Predmetné ustanovenie nezakladá zodpovednosť vo vzťahu k objednávateľovi, ale aj vo vzťahu k iným subjektom, a to či už zmluvným alebo mimozmluvným. S poukazom na ustanovenie § 853 v spojení s § 420 Občianskeho zákonníka, tak bolo bez významu, či žalovaný vykonával dielo sám alebo pomocou svojich subdodávateľov. Nakoľko žalovaný ako zhotoviteľ bol v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 124/2006 Z.z. zákon o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci povinný zabezpečiť bezpečný výkon práce všetkých osôb, ktoré sa nachádzali na stavenisku, čo žalovaný nezabezpečil. V prípade realizácie stavby mosta zhotoviteľ musí predpokladať zvýšené riziko ohrozenia života a zdravia osôb, ktoré tam pracujú a preto sú na zhotoviteľa kladené vyššie požiadavky na zabezpečenie ochrany a zdravia pri práci. Tvrdenie žalovaného o tom, že tento nebol v žiadnom zmluvnom vzťahu k zamestnávateľovi zosnulého L. N. pre posúdenie jeho zodpovednosti, preto nemá žiadny význam. Namietali, že v konaní produkovali rozporné tvrdenia, keďže tvrdenia uvádzané v žalobe preukázali dôkazmi, ktoré boli v konaní vykonané. Poukázali na to, že znalecký posudok, ktorý bol vypracovaný v trestnom konaní nie je v rozpore s ich tvrdeniami o tom, že konanie žalovaného spočívalo v zanedbaní povinnosti pri dodržiavaní technických noriem. Tvrdenie žalovaného o tom, že súd prvej inštancie mal vyzvať žalobcov k odstráneniu rozporu v žalobných tvrdeniach, preto nie je správny. Žalovaný sa nemôže zbaviť zodpovednosti v prípade vykonávania prác subdodávateľským spôsobom, ak v rámci realizácie diela požiadal Národnú diaľničnú spoločnosť a.s. odsúhlasenie zmeny v realizácii podpernej skruže z výsuvnej na pevnú. To, že predložená projektová dokumentácia nespĺňala základne požiadavky na projektovú dokumentáciu muselo byť zrejmé žalovanému pri zachovaní bežnej obozretnosti, navyše žalovaný ako osoba, ktorá má vo svojej činnosti výstavbu mostov musí venovať zvýšenú pozornosť na bezpečnosť realizovanej stavby. Sám svedok E. uviedol v trestnom konaní, že predloženú projektovú dokumentáciu posudzovali odborní pracovníci žalovaného. Ak teda žalovaný sám posudzoval projektovú dokumentáciu na realizáciu pevnej podpornej skruže a nezistil porušenie príslušných technických noriem, nesie zodpovednosť za pád mostnej konštrukcie a tým aj zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcov. 27. Vo vzťahu k otázke posudzovania výšky priznanej nemajetkovej ujmy uviedli, že súd prvej inštancie sa dôsledne vysporiadal s otázkou výšky nemajetkovej ujmy u každého zo žalobcov. Pri každom zo žalobcov posudzoval základné kritériá pre priznanie nemajetkovej ujmy, a to závažnosť zásahu do osobnostného práva každého zo žalobcov a okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu. Preto v tomto smere považovali rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne. Na základe vyššie uvedených skutočnosti žiadali, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil a priznal im náhradu trov odvolacieho konania. 28. K vyjadreniu žalobcov sa žalovaný vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 17.3.2017 a poukázal na to, že pokiaľ súd prvej inštancie uzavrel, že na právne posúdenie zodpovednosti za nemajetkovú ujmu je možné použiť analogicky právnu úpravu zodpovednoti za za škodu (s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo 228/2012 ze dne 23.9.2013), nemožno to podľa žalovaného urobiť ako výberové, ale je nutné aplikovať právnu úpravu zodpovednosti za škodu podľa ust. Občianskeho zákonníka, pričom právna úprava zodpovednosti za škodu podľa Občianskeho zákonníka obsahuje nielen ust. § 420 ods. 2, ale tiež ust. § 420a ods. 1. Obe tieto právne úpravy konštruujú zodpovednosť za škodu rozdielne, a to v závislosti na tom, či sa jedná o prevádzkovú činnosť a účasť na nej, alebo nie. Právna úprava podľa ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka konštruuje zodpovednosť tak, že zodpovednosť za následky sa prenáša na toho, kto následky spôsobil, na inú osobu za podmienok v cit. ustanoveniach. Ust. § 420a ods. 1 Občianskeho zákonníka konštruuje zodpovednosť tak, že zodpovednosť za následky svojej prevádzkovej činnosti nesie každý, a upravuje ju inak než ust. § 420 odst. 2 Občianskeho zákonníka, resp. neumožňuje ju prenášať v zmysle posledného cit. ustanovenia. Preto pre právne posúdenie zodpovednosti bola významná skutková okolnosť, či zosnulý L. N., presnejšie jeho zamestnávateľ MARING SK s.r.o., bol súčasťou výstavby predmetného mostu na diaľnici Dl ako prevádzkovou činnosťou, alebo stál mimo nej. Súd prvej inštancie túto skutkovú okolnosť významnú pre voľbu rozhodnej právnej úpravy, na ktorej závisí posúdenie dôvodnosti žaloby, resp. pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, vôbec neskúmal a preto ani nezistil, a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ani právne neposúdil. Dôvodom tejto vady však bola a je okolnosť, že ani obsahom nie je žiadne tvrdenie, že zosnulý L. N. a rovnako aj jeho obchodná spoločnosť MARING SK s.r.o. boli súčasťou výstavby mosta na diaľnici Dl nad bezmenným potokom v km 5,438 ako prevádzkovú činnosť alebo stáli mimo nej. Ani na prvom ústnom konaní vo veci žalobcovia takéto tvrdenia neuplatnili. Tvrdenie, že sa zosnulý L. N. na stavbe nachádzal, dostatočným tvrdením v tomto zmysle nie je. Žalobcovia tak v rozpore s povinnosťou podľa ust. § 79 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom v dobe podania žaloby, a prvom pojednávaní vo veci neuviedli v žalobe ani v konaní pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, rozhodné pre správne právne posúdenie veci. Pre úplnosť uviedol, že žalobcovia uplatnili vo svojom vyjadrení zo dňa 20.2.2017 niekoľko nových skutkových tvrdzení, čo je neprípustné. Zotrval tak na podanom odvolaní a mal za to, že je podané dôvodne. 29. Žalobcovia sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadrili. 30. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p. ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je podané dôvodné. So zreteľom na obsah odvolania žalovaného, v odvolacom konaní boli preskúmavané len prisudzujúce výroky rozhodnutia súdu prvej inštancie a súvisiace výroky o trovách konania. Výroky, ktorými súd prvej inštancie žalobu žalobcov 1/,2/,3/ vo zvyšku zamietol, neboli odvolaním žalovaného napadnuté a ako také nadobudli právoplatnosť. 31. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že dňa 19.4.2011 spoločnosť VÁHOSTAV - SK, a.s. a žalovaný uzavreli Zmuvu o združení (ďalej len „Zmluva o združení“) za účelom prípravy a predloženia ponuky vo verejnom obstarávaní podľa oznámenia obstarávateľa Národná diaľničná spoločnosť, a.s., Bratislava, v prípade prijatia ponuky na uzavretie zmluvy o dielo na zhotovenie stavby „Y. L. - L. C.. úsek a zhotovenie stavby v súlade s uzavretou zmluvou o dielo. Vytvorili združenie s názvom „K. L. - L.“, s tým, že vedúcim účastníkom bola určená spoločnosť VÁHOSTAV - SK. Dňa 16.6.2011 uzavrela Národná diaľničná spoločnosť, a.s. ako objednávateľ so Združením L. - L. ako zhotoviteľom Zmluvu o dielo s evidenčným číslom zhotoviteľa K. XXXXXXX, na predmet obstarávania Y. L.O. - L., I. úsek. Predmetom uvedenej zmluvy bolo aj zhotovenie mosta nad diaľnicou nad bezmenným potokom v km 5,438 D1, číslo časti stavby 206-00, ktorého zhotovenie zabezpečoval žalovaný. Zmluvou o dielo s číslom objednávateľa 48/PB/2012 zo dňa 31.5.2012 žalovaný ako objednávateľ a spoločnosť SEMOS, spol. s r.o. Prešov ako zhotoviteľ sa dohodli, že zhotoviteľ pre objednávateľa ( žalovaného ) vykoná stavebné práce na svoj náklad a svoje riziko na moste na diaľnici nad bezmenným potokom v km 5,438 D1. Zmluvou o dielo číslo 01-SO 206/2012 zo dňa 9.7.2012 uzavretou medzi spoločnosťou SEMOS, spol. s r.o. Prešov ako objednávateľom a spoločnosťou Skruže WEISE SK, k.s. ako zhotoviteľom, sa zhotoviteľ zaviazal zhotoviť na svoj náklad a svoje riziko most na diaľnici nad bezmenným potokom v km 5,438 D1. Dňa 2. 11. 2012 v katastri obce Iliašovce nad bezmenným potokom v okrese Spišská Nová Ves na stavebnom objekte SO 206 na moste vo výstavbe na stavebnom úseku diaľnice L. - L., došlo k zrúteniu nosnej konštrukcie II. etapy výstavby mosta, v dôsledku čoho došlo k usmrteniu aj zamestnanca spoločnosti MARING SK s.r.o. L. N., ktorý bol manželom žalobkyne 1/ a otcom žalobcov 2/ a 3/. Zo Znaleckého posudku č. 305/2013 a z jeho doplnenia vypracovaným ÚSI Žilina k príčinám zrútenia podpornej konštrukcie v 2. poli budovaného mostného objektu SO 206 dňa 2.11.2012 vyplynulo, že príčinou zrútenia podpornej konštrukcie bola nedostatočná podperná konštrukcia a taktiež nesprávna aplikácia technických noriem a zvyklostí v súvislosti s vypracovaním statického posudku na predmetnú podpernú konštrukciu. Zo Znaleckého posudku č. XXX/XXXX/XXXXXXXJXXX vydaného dňa 20.4.2015 Českým vysokým učením technickým v Prahe vyplynulo, že návrh dočasných podperných konštrukcií bol nevyhovujúci, bárka č. 7 je kritickým prvkom podpernej sústavy a hlavnou príčinou zrútenia mosta, statický výpočet spoločnosti WEISE týkajúci sa podpernej konštrukcie neobsahuje overenie únosnosti bárky č. 7 (uvádza len účinky zaťaženia) a základové konštrukcie ani stlačenie bárky neboli príčinou zrútenia, čo je doložené geodetickými protokolmi a potvrdené výpočtom. Výzvou zo dňa 9.2.2015 vyzvali žalobcovia žalovaného na mimosúdne rokovania vo veci náhrady. K mimosúdnej dohode medzi stranami nedošlo a dňa 14.5.2015 podali žalobcovia žalobu na súd. 32. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 33. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. 34. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 35. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. 36. Podľa § 16 Občianskeho zákonníka, kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu. 37. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. 38. Podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. 39. Podľa § 829 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, niekoľko osôb sa môže združiť, aby sa spoločne pričinili o dosiahnutie dojednaného účelu. Združenia nemajú spôsobilosť na práva a povinnosti. 40. Podľa § 835 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zo záväzkov voči tretím osobám sú účastníci zaviazaní spoločne a nerozdielne. 41. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. 42. V podanom odvolaní žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku uvádzajúc, že súd prvej inštancie sa vyjadril, že bude vec posudzovať podľa ust. zodpovednosti za škodu až v napadnutom rozhodnutí, vzhľadom k čomu nemal dôvod námietku premlčania uplatniť skôr. Žalobcovia sa k námietke premlčania vznesenej žalovaným v odvolacom konaní vo vyjadrení k odvolaniu nevyjadrili. 43. Podľa § 149 C.s.p. prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. 44. Podľa § 152 C.s.p., hmotnoprávna námietka je právny úkon strany spôsobujúci zmenu, zánik alebo oslabenie práva protistrany. 45. Podľa § 366 C.s.p., prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. 46. Z citovaných ustanovení vyplýva, že Civilný sporový poriadok upravuje podmienky, za splnenia ktorých možno uplatniť námietku premlčania až v odvolacom konaní odlišným a prísnejším spôsobom ako ustanovenia O.s.p.. Zatiaľ, čo ustanovenie § 205a ods. 1 O.s.p. sa zaoberalo skutočnosťami a dôkazmi, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa a netýkalo sa námietky premlčania, ktorá nepatrí medzi skutočnosti a dôkazy, týkajúce sa skutkových tvrdení alebo aplikácie práva, ale je námietkou právnou, ustanovenie § 366 v spojení s ust. § 149 a § 152 C.s.p. medzi novoty v odvolacom konaní zahŕňa aj hmotnoprávnu námietku, ktorou je okrem iného aj námietka premlčania. Odvolací súd poukazuje na to, že od nadobudnutia účinnosti C.s.p. možno v odvolacom konaní vzniesť námietku premlčania (ako hmotnoprávnu námietku patriacu medzi prostriedky procesnej obrany a procesného útoku) iba za splnenia predpokladov uvedených v ustanovení § 366 C.s.p.. Z obsahu podania žalovaného možno vyvodiť, že dôvodnosť uplatnenia novoty v odvolacom konaní zdôvodňoval tým, že ju nemohol bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie ( § 366 písm. d) C.s.p.), a to preto, že súd prvej inštancie neuviedol, že bude vec posudzovať podľa právnej úpravy zodpovednosti za škodu. Vo vzťahu k uvedenej argumentácii žalovaného považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy posudzoval podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka, pričom ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka použil analogicky len pri skúmaní otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ako subjektu zodpovedného za zásah do osobnostných práv žalobcov. Skutočnosť, že súd prvej inštancie neuviedol predbežné právne posúdenie veci a jednoznačne neuviedol, ktoré konkrétne ustanovenie právnych predpisov bude na prejednávanú vec aplikovať, nemala vplyv na to, že žalovaný mohol počas konania pred súdom prvej inštancie kedykoľvek vzniesť námietku premlčania uplatneného nároku. Aj v prípade, ak by súd prvej inštancie uviedol predbežné právne posúdenie veci, týmto predbežným právnym posúdením nebol viazaný, ani by ho nemusel osobitne zdôvodňovať, nakoľko by tým predstihol náležitosti verejného vyhlásenia rozhodnutia a predovšetkým jeho písomné vyhotovenie. Vzhľadom k ničím nepodloženej argumentácii žalovaného, že bez vlastnej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie námietku premlčania, odvolací súd na námietku premlčania vznesenú žalovaným v odvolacom konaní neprihliadol. 47. V podanom odvolaní žalovaný namietal procesný postup súdu prvej inštancie, keď vo veci konal a rozhodoval o žalobe niekoľkých žalobcov, majúc za to, že tento postup súdu bol v rozpore s procesnými ustanoveniami, čím spôsobil vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p.). Odvolacie námietky žalovaného však nemajú oporu v ust. § 91 ods.1 O.s.p., účinného v čase podania žaloby, ktoré umožňovalo, aby na jednej alebo na oboch sporových stranách vystupovalo viacero subjektov. V prejednávej veci viacero subjektov vystupovalo na strane žalobcu s tým, že každý zo žalobcov vystupoval v konaní samostatne vo vzťahu k žalovanému (na strane žalobcov sa jedná o samostatné spoločenstvo), i keď svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy čiastočne odvodzovali z totožných skutkových okolností . Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmým, že súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy osobitne vo vzťahu ku každému žalobcovi samostatne posudzoval dôvodnosť priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom vychádzal z ich skutkových tvrdení. Ak súd prvej inštancie konal o samostatných nárokoch žalobcoch proti žalovanému, ktoré skutkovo spolu súviseli a týkali sa rovnakého žalovaného, tento postup bol procesne správnym a zohľadňujúcim aj zásadu hospodárnosti konania. 48. K námietke žalovaného, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 49. Právnym základom súdneho rozhodnutia sú právne závery, ktoré súd vyvodil subsumovaním skutkového základu pod právnemu normu, nakoľko súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou nároku uvádzanou žalobcom, ale len skutkovým vymedzením nároku v žalobe. Preto je úlohou súdu spomedzi viacerých právnych noriem vybrať správnu právnu normu, ktorá na právny vzťah účastníkov dopadá. Súd skúma, či stranami tvrdené skutočnosti možno podradiť pod hypotézu niektorej právnej normy z hľadiska, či z dispozície tejto právnej normy možno vyvodiť plnenie, ktorého sa žalobca domáha; ak strana uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s tými skutočnosťami nespája právne následky, nie je súd viazaný právnym posúdením strany a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo/196/2009 zo dňa 22.9.2010). 50. Zo skutkového vymedzenia žaloby žalobcami vyplýva, že svoj nárok voči žalovanému vyvodzovali zo zanedbania povinností pri dodržaní technických noriem, ktoré mali za následok pád mosta na diaľnici D1, v dôsledku čoho došlo k úmrtiu L. N., nakoľko zodpovednosť za I úsek na stavbe diaľnica D1 L. - Jablonov nad bezmenným potokom v km 5,438 D1 niesol ako člen združenia žalovaný, čo v konaní nebolo sporným. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie správne pri posudzovaní nárokov žalobcov aplikoval ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, odkazujúc vo vzťahu k skúmaniu otázky pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného na právny záver vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26.9.2013 sp.zn. 3 Cdo 228/2012 (R 128/2014), v ktorom dovolací súd uviedol, že právnym vzťahom zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú na osobnostných právach fyzickej osoby (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) sú obsahom a účelom najbližšie právne vzťahy zodpovednosti za majetkovú ujmu (škodu) spôsobenú v majetkovej sfére poškodeného (§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka). Na základe žalobcami uvádzaných skutkových tvrdení otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného právne posudzoval podľa ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka podľa ktorého škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. Analogicky (§ 853 Občianskeho zákonníka v spojení s § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka), pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Nie je podmienkou, aby ten kto škodu spôsobil ( škodca) bol v priamom právnom (zmluvnom) vzťahu s podnikateľom, ale je rozhodujúce, či škodu spôsobil pri činnosti, ktorá sa vykonávala pre fyzickú alebo právnickú osobu - podnikateľa. ktorá patrí do pôsobnosti tejto osoby( rozsudok NS ČR, sp.zn. 25 Cdo 3125/2005). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že za škodu vzniknutú následkom porušenia právnej povinnosti, zodpovedá stavebník bez ohľadu na to, či konkrétne stavebné práce zabezpečoval sám alebo prostredníctvom svojho zmluvného partnera. 51. Vo vzťahu k námietkam žalovaného, že na základe skutkových tvrdení žalobcov mal súd prvej inštancie vec právne posudzovať podľa ust. § 420a ods. 1 Občianskeho zákonníka odvolací súd uvádza, že prevádzkovou činnosťou je sústavne vykonávaná činnosť organizovaná právnickou alebo fyzickou osobou v určitej prevádzke, ktorá aj keby nebola vymedzená v predmete činnosti, je súčasťou jej prevádzky a faktickej činnosti. Zo skutkových tvrdení žalobcov ako aj z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že príčinou deštrukcie a následného pádu atypickej podpornej konštrukcie bednenia boli technické nedostatky priehradovej podpornej konštrukcie, ako časti atypickej podpornej konštrukcie bednenia, ktorá bola navrhnutá v rozpore s platnými technickými predpismi (str. 11 Znaleckého posudku XXX/XXXX/XXXXXXXJXXX Českého vysokého učení technického v Prahe, čl. 151). Z uvedeného tak vyplýva, že príčinou úmrtia L. N. nebola činnosť, ktorá mala prevádzkovú povahu, alebo vecou použitou pri činnosti (§ 420a ods. 1 písm.a) Občianskeho zákonníka), ale bola spôsobená porušením právnej povinnosti. Vzhľadom k uvedenému sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, ktorý na zistený skutkový stav správne analogicky aplikoval ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 52. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie rozhodnutie zaťažil nepreskúmateľnosťou, nakoľko vec právne posudzoval podľa ust. § 537 a § 538 Obchodného zákonníka, ktoré sa na vec nevzťahujú. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie však vyplýva, že ust. § 537 a § 538 Obchodného zákonníka použil súd prvej inštancie len podporne vychádzajúc z toho, že tak zmluvný vzťah medzi Národnou diaľničnou spoločnosťou a združením L.-L., ako aj zmluvné vzťahy medzi žalovaným a jeho subdodávateľmi sa riadili ust. Obchodného zákonníka. Preto odkaz súdu prvej inštancie na cit. ustanovenia Obchodného zákonníka bol adekvátnym a dôvodným a nespôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. 53. K žalovaným uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. (t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené. Preskúmaním rozhodnutia v napadnutej časti odvolací súd nezistil naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu. 54. V podanom odvolaní žalovaný namietal, že žiadne zo skutkových tvrdení žalobcov 1/,2/,3/ nebolo spôsobilé preukázať, že došlo k zásahu do ich osobnostných práv a nedostatok skutkových tvrdení žalobcov nahradil súd prvej inštancie svojimi vlastnými úvahami, ktoré však nemali oporu v žalobe. K uvedenému odvolací súd zdôrazňuje, že podľa § 11 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Súčasťou súkromného života je nepochybne tiež rodinný život zahrňujúci vzťahy medzi blízkymi príbuznými, keď rešpektovanie súkromného, teda i rodinného života musí zahrňovať do určitej miery právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, aby tak bolo možné okrem iného tiež rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Odvolací súd má zhodne so závermi súdu prvej inštancie za to, že v danom prípade došlo k neoprávnenému zásahu do súkromia žalobcov chráneného § 11 Občianskeho zákonníka, ktorého súčasťou je i rodinný život, kedy z objektívneho pohľadu je strata jedného z členov tohto spoločenstva celkom neodčiniteľnou ujmou, ktorá dopadá na zostávajúcich členov rodiny, takže primeraným zadosťučinením v danom prípade je i náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V zmysle konštantnej judikatúry súdov, pri určení subjektu, na ktorý sa vzťahujú sankcie podľa § 13 Občianskeho zákonníka v prípadoch, ak bol neoprávnený zásah osobnosti spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou, či inou fyzickou osobou na činnosť tejto právnickej či inej fyzickej osoby, je potrebné vychádzať zo zásady, že tieto občianskoprávne sankcie podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka postihujú s použitím analógie (§ 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 853 Občianskeho zákonníka) práve samotnú právnickú či fyzickú osobu, ktorej sa takýto neoprávnený zásah pripočíta (rovnaké právne závery obsahujú aj rozsudky NS ČR z 11.6.2002, sp. zn. 28 Cdo 931/2002; z 27.9.2005, sp. zn. 30 Cdo 2837/2004; z 22.6.2006, sp. zn. 30 Cdo 2712/2005; z 31.5.2007, sp. zn. 30 Cdo 1293/2007; z 11.12.2003, sp. zn. 30 Cdo 73/2003). 55. Je potrebné zdôrazniť, že ujmou spôsobenou usmrtením blízkej osoby nie je ujma na živote a zdraví priameho poškodeného (nebohého L.na N.), ale ujma na súkromnom a rodinnom živote blízkych osôb. Preto náhradu takejto ujmy nemožno považovať za vyjadrenie hodnoty ľudského života. Vo vzťahu k namietanému nedostatku skutkových tvrdení žalobcov ohľadne zásahu do ich osobnostných práv odvolací súd dáva do pozornosti, že výška nemajetkovej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu. Pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka zakotvuje taxatívne dve kritériá, a to a) závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a b) okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Pričom čím závažnejšia je ujma čo do svojej intenzity i svojho trvania, tým vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že svoje úvahy založil na tom, že nečakaným a šokujúcim úmrtím najbližšieho príbuzného žalobcov v 1/, 2/ a 3/ (manželky a synov) nespochybniteľne došlo k závažnému zásahu do ich osobnostných práv, a to konkrétne práva na súkromie a rodinný život, pričom tento zásah je nereparovateľný, morálna satisfakcia aj v prípade, žeby bola poskytnutá je nepostačujúca. Mal za to, že žalobcovia stratili najdôležitejšiu osobu svojho života, stratili osobu zabezpečujúcu im osobnú starostlivosť a stratili výhľad na hmotné zabezpečenie zo strany matky do budúcnosti. Vo vzťahu k zisťovaniu okolností, za ktorých k zásahu došlo, súd prvej inštancie zohľadnil aj okolnosti na strane pôvodcu zásahu a zobral do úvahy skutočnosť, že k zásahu do osobnostných práv nedošlo úmyselným konaním. Logickou sa javí aj úvaha súdu prvej inštancie, ktorý pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy jednotlivým žalobcom prihliadol aj na to, že žalovaný žalobkyni 1/ už poskytol plnenie v rozsahu 5 000 eur. 56. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie vo vzťahu k miere zásahu do osobnostných práv žalobkyne 1/ majú podľa názoru odvolacieho súdu oporu v žalobe a vo vykonanom dokazovaní. Žalobkyňa 1/ už v podanej žalobe uviedla, že stratou manžela utrpela neopísateľnú citovú ujmu, pričom strata blízkeho človeka pre ňu znamenala obrovskú emočnú záťaž tak psychiku aj fyzický stav. Poukázala na to, že výrazne schudla, trpí nespavosťou, vyčerpanosťou organizmu a nechutenstvom. Navštívila psychiatra a užíva antidepresíva a anxiolytiká. Strata manžela je pre ňu citeľnou aj v časti straty príjmu, nakoľko on zabezpečoval 3 celkového príjmu domácnosti, a v dôsledku jeho straty je finančná situácia domácnosti veľmi nepriaznivá a má problém uhrádzať základné potreby. Vychádzajúc zo skutkových tvrdení žalobkyne 1/ možno súhlasiť a stotožniť sa s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie v bode 59 napadnutého rozhodnutia, v ktorom uviedol, že v dôsledku úmrtia L. N. došlo k násilnému pretrhnutiu citových a rodinných väzieb medzi zomrelým a žalobkyňou 1/ a táto strata predstavuje nenávratnú deštrukciu ľudských väzieb vytvárajúcu základ rodinného života. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení aj vo vzťahu k záverom, že následkom úmrtia L. N. došlo k zmene fungujúcej rodiny na neúplnú rodinu, čo vyplynulo aj z výsluchu žalobkyne 1/, ktorá uviedla: “Vzťahy v rodine pred touto tragédiou boli výborné. Manžel mi bol oporou, všetkým pomáhal. Pomáhal aj so starostlivosťou o zdravotne ťažko psotihnutého syna“. Nemožno tak súhlasiť a argumentáciou žalovaného, že súd prvej inštancie nedostatok rozhodných tvrdení nahradil svojimi úvahami, pre ktoré nebola opora v konaní. I keď sa žalobkyňa 1/ priamo nevyjadrovala ku kvalite citových a intímnych vzťahov so zomrelým manželom pred jeho smrťou, jej vyjadrenie, že stratila blízkeho človeka v takom mladom veku možno interpretovať tak, že strata blízkeho človeka - manžela je nevyhnutne stratou tak v citovej ako aj intímnej oblasti. Obdobné závery možno vyvodzovať aj vo vzťahu k miere zásahu do osobnostných práv žalobcu 2/, ktorý stratil otca, čím došlo k pretrhnutiu rodinných a citových väzieb, ktoré nemožno nijako reparovať. Polemiku o tom, či boli alebo neboli narušené vzťahy medzi otcom a žalobcom 3/ za situácie, že žalobca 3/ je ťažko zdravotne postihnutou osobou, trpiacou ťažkým autizmom a debilitou, považuje odvolací súd za nepodloženú, neracionálnu a za ľudsky neprimeranú. Osoba trpiaca autizmom a debilitou síce žije vo vlastnom svete a nie je schopná vnímať a chápať pre zdravých ľudí bežné vnemy, ale rovnako potrebuje milujúcich rodičov, nakoľko emočná väzba je pre jeho vývoj dôležitá. Bez vplyvu na uvedené je skutočnosť, že žalobca 3/ je umiestnený v zariadení, v ktorom sa mu poskytuje primeraná odborná strarostlivosť, ktorú nie je schopná poskytnúť jeho rodina. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že súdom prvej inštancie priznaná výška nemajetkovej ujmy žalobcom 1/,2/,3/ zodpovedá zákonným kritériám pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, ku ktorej dospel po starostlivom zvážení všetkých okolností zistených vykonaným dokazovaním. Dopĺňa, že práve priznaná nemajetková ujma v peniazoch je náhradou, ktorá môže žalobcom 1/,2/,3/ efektívne zmierniť následky nereparovateľného neoprávneného zásahu do ich osobnostných práv , t.j. práva na súkromie, ktorého súčasťou je právo na rodinný život. 57. V podanom odvolaní žalovaný namietal aj nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorým preniesol bremeno tvrdenia a dôkazov na žalovaného, nakoľko zákonná lehota koncentrácie pre popis rozhodujúcich skutočností vo veci samej a označení dôkazov podľa ust. § 118a ods. 1 O.s.p. skončila pred účinnosťou právnej úpravy Civilného sporového poriadku. 58. Podľa § 118a ods. 1 O.s.p., vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, v sporoch vyvolaných alebo súvisiacich s konkurzom a reštrukturalizáciou, o základe veci v sporoch o ochranu hospodárskej súťaže, o základe veci v sporoch o ochranu práv porušených alebo ohrozených nekalým súťažným konaním, o základe veci v sporoch z porušenia alebo ohrozenia práva na obchodné tajomstvo sú účastníci povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania; to neplatí, ak neboli splnené podmienky na vykonanie prvého pojednávania a došlo k jeho odročeniu (§ 101 ods. 2). 59. Podľa § 118a ods. 2 O.s.p., na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd neprihliada; to neplatí, ak ide o skutočnosti alebo dôkazy, ktoré vyšli najavo po prvom pojednávaní, ktoré účastník nemohol bez svojej viny včas uviesť a ktorými má byť spochybnená vierohodnosť vykonaných dôkazných prostriedkov. 60. Podľa § 151 ods. 1 C.s.p., skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. 61. V prejednávanej veci je nesporným, že predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol nárok žalobcov titulom ochrany osobnosti. Nakoľko žalobcovia doručili žalobu súdu prvej inštancie v čase účinnosti O.s.p., v zmysle ust. § 118a ods. 1,2 O.s.p. platila pre účastníkov konania povinnosť všetky rozhodujúce skutočnosti vo veci samej a dôkazy predložiť a označiť najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Súd prvej inštancie účastníkov konania v zmysle ust. § 118a O.s.p. poučil a v zmysle uvedeného aj právny zástupca žalobcov a právny zástupca žalovaného na prvom pojednávaní vo veci ( 17.6.2015) predniesli návrhy na doplnenie dokazovania. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval existenciu zásahu do osobnostných práv žalobcov žalovaným, z čoho možno vyvodiť, že súd prvej inštancie mal za to, že žalobcovia v konaní uniesli dôkazné bremeno preukazujúce tvrdenia o tom, že žalovaný zasiahol ich osobnosti a že zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na ich chránených osobnostných právach. Z odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva, že by súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na aplikácii ust. § 151 ods. 1 C.s.p., tak ako to v odvolaní uviedol žalovaný. Súd prvej inštancie sa vo vzťahu k neuneseniu dôkazného bremena žalovaným vyjadroval len v súvislosti s tým, že žalovaný neosvedčil, že by v čase zásahu do osobnostných práv žalobcov neniesol zodpovednosť za dielo (bod 52 rozhodnutia), neuviedol však, že uvedená skutočnosť je skutočnosťou nespornou. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd aj túto námietku žalovaného posúdil ako nedôvodnú. 62. Vo vzťahu k námietkam žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnutý dôkaz, a to nevyzval zariadenie v ktorom sa nachádza žalovaný 3/ o predloženie knihy návštev alebo iného dokumentu, z ktorého by bolo možné zistiť kto a kedy navštevoval žalovaného 3/ v dobe jedného roku pred smrťou nebohého L. N. a v dobe jedného roku po smrti nebohého L. N., majúc za to, že vykonanie uvedeného dôkazu bolo potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.), odvolací súd uvádza nasledovné. 63. Podľa § 185 ods. 1 C.s.p., súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. 64. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalovaný podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 22.9.2016 navrhol v konaní vykonať dôkaz, a to vyzvať zariadenie, v ktorom je umiestnený žalovaný 3/ o predloženie knihy návštev alebo iného dokumentu, z ktorého by bolo možné zistiť kto a kedy navštevoval žalovaného 3/ v dobe jedného roka pred smrťou nebohého L. N. a v dobe jedného roka po smrti nebohého L. N.. Nevykonanie uvedeného dôkazu súd prvej inštancie odôvodnil tým, že tento dôkaz bol pre rozhodnutie vo veci irelevantným. Odvolací súd zdôrazňuje, že o tom, ktoré dôkazy súd v konaní vykoná, rozhoduje samotný súd, pričom nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy (§ 185 ods. 1 C.s.p.). Súd prvej inštancie sa s návrhmi žalovaného na doplnenie dokazovania vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a uviedol, prečo tieto dôkazy nevykonal. Odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany, aby súd vykonal všetky ňou navrhnuté dôkazy, a aby sa stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana v spore úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami. Pokiaľ v prejednávanej veci po zistení pre posúdenie veci podstatných skutkových okolností a zohľadnení príslušnej hmotnoprávnej úpravy k nim sa vzťahujúcej, súd prvej inštancie nevykonal označené dôkazy , jeho postup nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. e) C.s.p.. Postup súdu prvej inštancie bol v súlade s čl.17 C.s.p. , keď rozhodnutím o nevykonaní ďalšieho dokazovania ( o pre rozhodnutie nepodstatných skutkových poznatkoch o veci ) predišiel zbytočným prieťahom, konal hospodárne a bez zbytočného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Pre úplnosť dodáva, že argumentácia žalovaného vo vzťahu k nevykonaniu navrhnutého dôkazu, je zároveň zjavne v rozpore s jeho námietkami týkajúcimi sa aplikácie ust. § 118a ods. 1 O.s.p., ktorým poukazoval na zákonnú koncentráciu navrhovania dôkazov v konaní, keďže je nesporným, že žalovaný uvedený dôkaz nenavrhol v lehote stanovenej v ust. § 118a ods. 2 O.s.p.. 65. Žalovaný v odvolaní namietal aj nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania dôvodiac tým, že súd prvej inštancie opomenul, že každý úkon právneho zástupcu žalobcov sa týkal všetkých žalobcov. K tomu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhoduje len o nároku na náhradu trov konania ( § 262 ods.1 C.s.p.), pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 262 ods. 2 C.s.p.). Vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania je potrebné zdôrazniť, že podľa ust. C.s.p. základným kritériom priznania nároku na náhradu trov konania je v zmysle Civilného sporového poriadku zásada úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 a 2 C.s.p.). Zásada úspechu vo veci sa uplatňuje aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu, čo je aj daný prípad rozhodovania o nároku žalobcov na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do ich osobnostnej sféry. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešných žalobcov, ak im bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ich totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Nie je totiž spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcov, aby svoju ujmu podceňovali iba preto, aby potom nemuseli hradiť trovy konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade je rozhodujúce, že do práv žalobcov bolo zasiahnuté, výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Úspech sa teda skúma čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku. V tom prípade tak súd prvej inštancie správne rozhodol, keď žalobcov čo do ich nároku na náhradu nemajetkovej ujmy považoval za plne procesne úspešných, pretože mali úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z ich procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu. Výškou a účelnosťou trov konania žalobcov sa bude súd prvej inštancie zaoberať pri rozhodovaní o výške trov konania, v ktorom bude aplikovať aj ust. zákona č 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška“). Na základe uvedeného odvolací súd považuje rozhodnutie prvoinštančného súdu vo výrokoch o nároku na náhradu trov konania za vecne správne. 66. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti (t.j. v prisudzujúcich výrokoch) a v závislých výrokoch o nároku žalobcov 1/,2/,3/ na náhradu trov konania, podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil. 67. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie v záhlaví napadnutého rozhodnutia chybne označil žalovaného ako: BÖGL a KRÝSL, k.s. - pobočka, so sídlom Seberíniho 1, Bratislava, IČO: 42 027 101. I keď žalobcovia 1/,2/,3/ v žalobe žalovaného označili ako : BÖGL a KRÝSL, k.s.- pobočka, so sídlom Seberíniho 1, Bratislava, IČO: 42 027 101, zo skutkového vymedzenia žaloby vyplýva, že svoj nárok uplatňovali v konaní vo vzťahu k spoločnosti BÖGL a KRÝSL, k.s., IČ: 263 74 919, so sídlom Renoirova 1051/2a, Hlubočepy, 152 00 Praha 5, Česká republika, podnikajúcou v Slovenskej republike prostredníctvom zahraničnej organizačnej zložky (BÖGL a KRÝSL, k.s.- pobočka, so sídlom Seberíniho 1, Bratislava, IČO: 42 027 101), ktorá bola zmluvnou stranou Zmluvy o dielo uzavretej s Národnou diaľničnou spoločnosťou, a.s. a zmluvnou stranou Zmluvy o združení uzavretej s VÁHOSTAV SK, a.s.. Uvedený rozpor medzi skutkovými tvrdeniami uvedenými v žalobe a označením žalovaného žalobcovia odstránili na pojednávaní dňa 17.6.2015 ( čl.164), na ktorom opravili označenie žalovaného nasledovne: „BÖGL a KRÝSL, k.s., IČ: 263 74 919, so sídlom Reinerova 1051/2a, Hlubočepy, Praha 5, Česká republika, organizačná zložka BÖGL a KRÝSL, k.s.- pobočka, IČO : 42 027 101, takto žalovaného označovali v následných písomných podaniach a s týmto žalovaným súd prvej inštancie aj konal. Vzhľadom k uvedenému, označenie žalovaného v záhlaví rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 5.1.2017, č.k. 52 C/253/2015-498, potom predstavuje len zrejmú nesprávnosť, ktorú odvolací súd postupom podľa § 224 C.s.p. v spojení s ustanovením § 378 ods. 1 C.s.p. odstránil tým, že opravil záhlavie rozsudku súdu prvej inštancie súdu v časti označenia žalovaného tak, že správne označenie žalovaného je : BÖGL a KRÝSL, k.s., IČ: 263 74 919, so sídlom Renoirova 1051/2A, Hlubočepy, 152 00 Praha 5, Česká republika, konajúca prostredníctvom BÖGL a KRÝSL, k.s.- pobočka, so sídlom Seberíniho 1, 821 03 Bratislava, IČO : 42 027 101. Uvedený postup je možný a prípustný aj keď nová právna úprava (predtým § 222 ods. 3 O.s.p.) tento postup explicitne neuvádza ( pozri Civilný sporový poriadok, Veľký komentár, Š.W., I., V., U., V., Z. R. M.., O. N..B..V., F.. XXX). 68. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. vychádzajúc z toho, že v odvolacom konaní mali v plnom rozsahu úspech žalobcovia, preto o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol tak, že priznal úspešným žalobcom 1/,2/,3/ proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 69. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).