Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10CoPr/7/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215212935 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1215212935.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobkyne: E. M., X.. XX. XX. XXXX, L. D. N.. Č.. X, L., zastúpená splnomocnencom: JUDr. Milan Pejhovský, Jakubovo námestie č. 9, Bratislava, proti žalovanému: Operačné stredisko záchrannej zdravotnej služby SR, Trnavská cesta č. 8/a, Bratislava, IČO: 36 076 643, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 16. novembra 2016, č. k. 52Cpr/3/2015 - 290, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil, že dohoda o skončení pracovného pomeru uzatvorená medzi sporovými stranami zo dňa 28. 04. 2015 je neplatná a pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá a žalobkyni voči žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 35 ods. 2, § 37 ods. 1, § 38 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, čl. 2, čl. 4, § 15, § 17 ods. 2, § 42 ods. 1, § 46, § 54, § 59 ods. 1, § 60 ods. 1, 2, 3, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 2, § 76 ods. 1 písm. a), § 77, § 240 ods. 9 Zákonníka práce a vecne tým, že dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 28. 04. 2015 je absolútne neplatný právny úkon, keď mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žalovaný si jej podpísanie vynútil neštandardnými okolnosťami, ktoré jej podpísaniu predchádzali, a preto nebola prejavom slobodnej a vážnej vôle žalobkyne ukončiť pracovný pomer u žalovaného dohodou s tým, že všeobecne postup žalovaného pred a pri uzatváraní predmetného právneho úkonu bol aj v rozpore so všeobecnými zásadami upravujúcimi pracovnoprávne vzťahy v Zákonníku práce, ako aj v rozpore s dobrými mravmi a nakoľko nedošlo k platnému skončeniu pracovného pomeru žalobkyne so žalovaným dohodou zo dňa 28. 04. 2015, pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia zároveň uviedol, že z podanej žaloby, vyjadrení strán sporu, zápisníc z pojednávaní bolo od začiatku zrejmé, čo je predmetom sporu a čoho sa žalobkyňa voči žalovanému konkrétne domáha, t. j. určenia neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru uzavretej dňa 28. 04. 2015, keď žalovaný ani netvrdil, že so žalobkyňou uzavrel ešte akúkoľvek inú dohodu o skončení pracovného pomeru. Uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa bola na základe pracovnej zmluvy od 24. 04. 2012 u žalovaného v pracovnom pomere na dobu neurčitú a dňa 28. 04. 2015 podpísala so žalovaným dohodu o skončení pracovného pomeru, ktorej platnosť namietala z dôvodu, že nie je prejavom jej slobodnej vôle skončiť pracovný pomer so žalovaným, nakoľko na to nemala žiadny dôvod a podpis uvedenej dohody jej žalovaný (jeho pracovníci) doslova nanútil, keď ju natlačil do bezvýchodiskovej situácie, ktorú nevedela a reálne nemohla zvládnuť. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že dohoda o rozviazaní pracovného pomeru je dvojstranný právny úkon, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru, pričom návrh, aby bol pracovný pomer rozviazaný dohodou, podáva zamestnanec alebo zamestnávateľ a upravuje ju Zákonník práce, ako vôľu oboch účastníkov pracovného pomeru ukončiť pracovný pomer, ak ich vôľa je zhodná, pričom pracovný pomer končí dňom, ktorý účastníci pracovného pomeru dohodli v dohode s tým, že doba, kedy má skončiť pracovný pomer dohodou uzatvorenou medzi zamestnancom a zamestnávateľom nemusí byť určená len kalendárnym dňom, avšak musí byť určená tak, aby nevznikla pochybnosť o dohodnutom dni skončenia pracovného pomeru. Poukázal na skutočnosť, že Zákonník práce vyžaduje písomnú formu dohody, ktorej nesplnenie nemá za následok neplatnosť dohody, ale v dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov organizačných zmien s tým, že v súvislosti s úpravou všeobecných náležitostí právnych úkonov odkazuje Zákonník práce na úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku, podľa ktorého je právny úkon platný, ak je urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, preto ak žalobkyňa v spore poukazovala na to, že dohodu o skončení pracovného pomeru nepodpísala slobodne, potom jej slobodu vôle vylučuje iba priame fyzické donútenie, ktoré však netvrdila, alebo psychický nátlak a bezprávna vyhrážka, za ktorú podľa ustálenej súdnej praxe možno považovať situáciu, ak osoba vykonávajúca psychický nátlak hrozí niečím, čo nie je oprávnená urobiť (napr. hrozba ublíženia na zdraví, hrozba značnej škody a pod.) alebo sa vyhráža tým, čo by síce oprávnená urobiť bola, ale prostredníctvom vyhrážky si vynucuje niečo, k čomu vyhrážka použitá byť nemôže (napr. sa vyhráža tým, že ak konajúca osoba určitú zmluvu neuzavrie, bude oznámená ako páchateľ trestného činu, ktorého sa dopustila a pod.). Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že podpísanie dohody o skončení pracovného pomeru zo strany žalobkyne so žalovaným je neplatný právny úkon, nakoľko podpisom predmetnej dohody neprejavila svoju vlastnú slobodnú a vážnu vôľu, pričom neplatnosť tohto právneho úkonu a teda celej dohody o skončení pracovného pomeru spočíva predovšetkým v okolnostiach, na základe ktorých došlo k uzatvoreniu dohody a ktoré boli vyvolané konaním žalovaného (jeho pracovníkov). Poukázal na skutočnosť, že v deň podpisu dohody o skončení pracovného pomeru bola situácia na pracovisku žalovaného veľmi napätá, neštandardná až vyhrotená s tým, že nespochybňuje právo žalovaného ako zamestnávateľa rozhodnúť o organizačnej zmene a na jej základe pristúpiť k rozviazaniu pracovného pomeru so zamestnancami, či už výpoveďou po splnení zákonných predpokladov alebo dohodou o skončení pracovného pomeru uzavretou dobrovoľne medzi zamestnancom a zamestnávateľom, avšak v prejednávanej veci a po vyhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo a zároveň vo vzájomných súvislostiach dospel k záveru, že žalobkyňa dohodu o skončení pracovného pomeru nepodpísala slobodne a vážne a ukončenie pracovného pomeru z jej strany nevyjadrovalo jej skutočnú, vážnu a slobodnú vôľu tak urobiť, t. j. tento pracovný pomer aj dohodou skončiť, nakoľko samotný priebeh uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru so žalobkyňou nebol v žiadnom prípade takým rokovaním zamestnávateľa so zamestnancom, ktoré môže vyústiť do podpísania dohody o skončení pracovného pomeru ako skutočne prejavenej slobodnej a vážnej vôle oboch zúčastnených strán, ale naopak spôsob, akým bola žalobkyňa vôbec konfrontovaná s tým, že u žalovaného došlo k organizačným zmenám a jej miesto bolo zrušené, teda, že prišla o prácu a dohodu buď podpíše, čo je pre ňu výhodnejšie alebo jej bude daná výpoveď a zároveň jej nie je možné poskytnúť žiadny čas na rozmyslenie, aby sa mohla slobodne rozhodnúť, je neskrývaný psychický nátlak pracovníkov žalovaného, konkrétne tých, ktorí toto stretnutie viedli (L., J.), navyše v situácii, keď bola spolu s ďalšími spolupracovníkmi, ktorí mali byť tiež prepustení a vo svojich svedeckých výpovediach to zhodne potvrdili, zatvorená v zasadačke v zásade stráženej zvnútra aj zvonku neznámymi ľuďmi. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na skutočnosť, že žalobkyni napriek žiadosti, že sa nevie hneď vyjadriť a rozhodnúť, potrebuje na to čas a že nerozumie rozdielu medzi dokumentmi, ktoré jej boli predložené (dohoda a výpoveď), nebola poskytnutá možnosť riadne sa oboznámiť s predloženými listinami a skutočne slobodne si vybrať, ktorú z nich podpíše, resp. či vôbec niektorú podpíše alebo nie. Nespochybnil právo zamestnávateľa v prípade, ak chce dať zamestnancovi výpoveď, s touto skutočnosťou zamestnanca oboznámiť a ponúknuť mu aj možnosť ukončenia pracovného pomeru dohodou, ak sa tak zamestnanec po zrelej úvahe rozhodne, v takom prípade nejde o bezprávnu vyhrážku, avšak v tomto kontexte je zrejmé, že zamestnávateľ nedal žalobkyni absolútne ani možnosť a primeraný čas si rozmyslieť, ktorý zamestnávateľom prezentovaný spôsob si slobodne zvolí, t. j. či podpíše dohodu o skončení pracovného pomeru, ktorá bude výsledkom jej skutočnej slobodne a vážne prejavenej vôle ukončiť pracovný pomer alebo si prevezme výpoveď, či si zvolí iný spôsob riešenia po zvážení situácie, ktorá nastala po šokujúcom a nečakanom oznámení, že prišla o prácu. Uviedol, že absolútnu neštandardnosť v postupe zamestnávateľa a obrovskú stresovosť situácie pre žalobkyňu preukazuje aj skutočnosť, že aj keď bola zástupkyňa zamestnancov o prerokovaní tak svojej výpovede, prípadne o prerokovaní výpovedí iných dotknutých pracovníkov žalovaného (svojich kolegov) z organizačných dôvodov so zástupcami zamestnancov, nemala vôbec vedomosť a nemala ani vedomosť o organizačných zmenách. Poukázal na skutočnosť, že z celého kontextu postupu žalovaného ako zamestnávateľa voči žalobkyni ako zamestnankyni pri skončení pracovného pomeru je úplne zrejmé, že išlo o snahu žalovaného ukončiť pracovný pomer dohodou využijúc pritom moment absolútneho prekvapenia žalobkyne a priameho (aj keď nie fyzického) psychického nátlaku pracovníkov žalovaného, ktorý spočíval najmä, ale nielen v neposkytnutí primeraného časového priestoru pre zváženie ďalšieho postupu žalobkyňou po tom, čo sa dozvedela, že prišla o prácu, vo vyžadovaní okamžitého rozhodnutia s argumentom, že dohoda je pre ňu oveľa lepšia, lebo aj tak bude prepustená, v izolovaní žalobkyne (navyše ich zástupkyni) od ostatných pracovníkov, ktorých sa to tiež týkalo a izolovaním žalobkyne a dotknutých kolegov celkovo od ostatných zamestnancov, ďalej vytváraním situácie strachu a obáv prítomnosťou cudzích ľudí, ktorí vytvárali dojem, že ich strážia. Uviedol, že takéto konanie aj u primerane vzdelaných a inteligentných ľudí v situácií, keď im hrozí ničím nepredvídateľná a náhla strata práce ako zdroja obživy, vyvoláva reakciu, v ktorej ich rozhodnutie bez primeranej časovej možnosti si ho riadne premyslieť, zvážiť jeho dôsledky a rozhodnúť sa, nie je výsledkom ani prejavením ich slobodnej a vážnej vôle uzatvoriť takýto právny úkon, teda za primeraný čas poskytnutý žalobkyni na oboznámenie sa s textom listín, ktoré jej boli predložené (dohoda, výpoveď), zváženie a prijatie rozhodnutia v tejto konkrétnej situácii rozhodne nemožno považovať čas stretnutia s pracovníkmi žalovaného dňa 28. 04. 2015. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že pre posúdenie okolností postupu žalovaného pri získaní podpisu dohody a jeho enormnej snahy ukončiť za každú cenu pracovný pomer so žalobkyňou dohodou nie je bez významu skutočnosť, že žalobkyňa pôsobí u žalovaného ako zástupkyňa zamestnancov a pokiaľ by jej chcel dať žalovaný ako zamestnávateľ platnú výpoveď, môže tak urobiť len s predchádzajúcim súhlasom ostatných zástupcov zamestnancov, a preto aj v tomto kontexte argumentáciu žalovaného, že niektorí dotknutí pracovníci nepodpísali dohodu a prevzali si výpoveď a teda ich nikto nenútil dohodu podpísať a mohli sa slobodne rozhodnúť, považoval za účelovú vo vzťahu k žalobkyni, nakoľko u ostatných dotknutých zamestnancov tento predchádzajúci súhlas s výpoveďou nebol potrebný. Poukázal na skutočnosť, že svedok Z. (J. B. K.) nepotvrdil žiadny súhlas ostatných zástupcov zamestnancov s výpoveďou žalobkyne, pričom nebolo ani preukázané, že žalovaný ako zamestnávateľ si vôbec riadne splnil zákonnú povinnosť vopred prerokovať výpovede ostatných zamestnancov s ich zástupcami (výpoveď R. H., Z.). Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že pokiaľ žalovaný tvrdil, že na stretnutí dňa 28. 04. 2015 iba normálne oznámil, že ak žalobkyňa nechce dohodu, bude jej daná výpoveď, ktorú už mal taktiež pripravenú a ktorú jej predložil, tak si musel a mal byť vedomý, že by bola minimálne sporná jej platnosť v prípade, ak by ju žalobkyňa napadla. Poukázal na skutočnosť, že neštandardný postup žalovaného, psychický nátlak, neúnosnú stresovosť situácie, strach a obavy dotknutých zamestnancov potvrdili v konaní aj svedkovia, ktorých sa táto udalosť priamo dotýkala, a to bez ohľadu na skutočnosť, či sú alebo nie sú so žalovaným v súdnom spore, preto objektivita ich tvrdení nebola relevantne nijako spochybnená. Výrok, ktorým rozhodol o náhrade trov konania odôvodnil právne ust. § 257 C. s. p. a vecne tým, že žalobkyni voči žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko uviedla, že náhradu trov konania si voči žalovanému neuplatňuje. 2. Proti tomuto rozsudku (okrem výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania) podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a/ C. s. p.), súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C. s. p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Uviedol, že z ust. § 79 ods. 1 O. s. p., § 132 ods. 1, § 216 ods. 1, 2 C. s. p., doručenej žaloby a napadnutého rozsudku vyplývajú výrazné pochybenia súdu prvej inštancie, nakoľko žalobou doručenou dňa 20. 05. 2016 sa žalobkyňa domáhala určenia, že dohoda o skončení pracovného pomeru popísaná žalobkyňou dňa 28. 03. 2014 je neplatná, avšak súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil, že dohoda o skončení pracovného pomeru uzatvorená medzi sporovými stranami zo dňa 28. 04. 2015 je neplatná, t. j. nerešpektoval špecifikáciu zmluvných strán, medzi ktorými mala byť dohoda podpísaná a dátumu, kedy mala byť dohoda podpísaná. Poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa v žalobnom návrhu nešpecifikovala zmluvné strany, medzi ktorými mala byť dohoda o skončení pracovného pomeru podpísaná a uviedla iný dátum podpisu rozhodnej dohody, a to dátum, kedy medzi sporovými stranami nedošlo k podpísaniu žiadnej dohody, a preto nemohlo byť vo veci rozhodované voči nemu ako žalovanému, ktorý v žalobnom návrhu (petite) nebol označený ako zmluvná strana a vo vzťahu k dohode o skončení pracovného pomeru, ktorú podpísal so žalobkyňou, keď takáto dohoda v petite nebola špecifikovaná. Vytkol súdu prvej inštancie, že vo veci postupoval spôsobom porušujúcim § 216 C. s. p. (súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu) a rozhodoval spôsobom odlišným od žalobného návrhu, t. j. dopĺňal zmluvné strany dohody, ktorá mala byť určená za neplatnú a menil dátum uzavretia tejto dohody, pričom ide o postup, ktorý je nielen porušením ustanovení C. s. p., ale aj o postup, ktorý zasahuje do jeho práva na spravodlivý súdny proces, keď takéto rozhodnutie je pre neho prekvapujúce a nemohol svoje práva uplatňovať spôsobom súladným so zákonom, ale aj Ústavou SR. Uviedol, že žalobný návrh nezodpovedal zákonu, bol neurčitý a nevykonateľný, teda vo veci absentovala základná náležitosť pre realizáciu súdneho konania, pričom tento nedostatok nebol prekonateľný aktivitou súdu v rozsudku. Žalovaný vo svojom odvolaní poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa podaním zo dňa 26. 05. 2015 upozornila na pisársku chybu v petite a uviedla správne znenie „súd určuje, že dohoda o skončení pracovného pomeru, podpísaná žalobkyňou dňa 28. 04. 2015, je neplatná“, avšak neurobila žiaden procesný úkon, najmä nenavrhla, aby súd prvej inštancie pripustil zmenu návrhu, v ďalšom konaní postupoval tomu primeraným spôsobom a o prípadnej zmene petitu nerozhodoval žiadnym spôsobom. Uviedol, že Občiansky súdny poriadok ani Civilný sporový poriadok nepoznajú pojem pisárska chyba v žalobe a následnú možnosť jej neformálnej opravy, ale v zmysle príslušných právnych predpisov je vždy nevyhnutné realizovať zmenu návrhu, resp. žaloby tak na strane žalobkyne ako aj následne súdu, teda je nevyhnutné, aby žalobkyňa podala procesný návrh (návrh na zmenu žaloby) a aby o tomto procesnom návrhu rozhodoval súd, k čomu v danom spore nedošlo, preto predmetom konania, v zmysle žalobného návrhu, počas celej doby konania ostalo určenie neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru bez špecifikácie jej zmluvných strán a ktorá mala byť podpísaná v deň v úplnosti odlišný odo dňa, kedy bola dohoda o skončení pracovného pomeru podpísaná medzi sporovými stranami. Žalovaný vo svojom odvolaní namietol, že napriek týmto skutočnostiam, súd prvej inštancie rozhodol tak, že v rozsudku určil aj zmluvné strany, medzi ktorými mala byť dohoda podpísaná a určil aj iný dátum, kedy malo dôjsť k podpísaniu dohody (odlišný od dátumu uvedeného v petite), pričom žalobkyňa počas celej doby sporu neriešila, že v žalobnom návrhu nešpecifikovala zmluvné strany, ktoré mali predmetnú dohodu uzavrieť. Uviedol, že súd môže rozhodovať len v zmysle petitu, o jeho prípadnej zmene musí rozhodovať na základe procesného postupu a zmena petitu nie je možná na základe oznámenia o pisárskej chybe, avšak súd prvej inštancie takýmto spôsobom nepostupoval a odstránenie uvedeného závadného stavu je nevyhnutné zabezpečiť v odvolacom konaní. Žalovaný v odvolaní poukázal na skutočnosť, že z ust. § 77 Zákonníka práce je zrejmé, že v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru je nevyhnutné žalobou uplatniť neplatnosť skončenia pracovného pomeru z konkrétneho dôvodu a v prekluzívnej lehote 2 mesiacov, nakoľko iba žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru nevyžaduje preukazovanie naliehavého právneho záujmu, avšak v danej veci je zrejmé, že žalobkyňa si žalobou neuplatnila neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ale neplatnosť bližšie nešpecifikovanej dohody o skončení pracovného pomeru, teda postupom, ktorý nezodpovedá ust. § 77 Zákonníka práce, pričom iba uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v prekluzívnej lehote zabráni nastúpení zákonnej fikcie (zrejme v nastúpení, pozn. odvolacieho súdu), že skončenie pracovného pomeru je platné. Uviedol, že žiadnemu subjektu nie je možné zakázať podať žalobu o určenie neplatnosti konkrétneho právneho úkonu, napr. dohody, výpovede a pod., avšak nejedná sa o postup v zmysle ust. § 77 Zákonníka práce, ale o obvyklú určovaciu žalobu vyžadujúcu preukázanie naliehavého právneho záujmu, ktorý u takéhoto typu žaloby absentuje práve z dôvodu, že nepodanie žaloby v zmysle ust. § 77 Zákonníka práce v prekluzívnej lehote vyvoláva následok, kedy sa na skončenie pracovného pomeru nazerá ako na platné skončenie pracovného pomeru bez ohľadu na akékoľvek iné skutočnosti, a preto je absolútne bezvýznamná časť petitu požadujúca určenie, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá, keď z dôvodov uvedených vyššie je zrejmé, že došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru, žalobkyňa nenapadla žalobou žiadnu dohodu o skončení pracovného pomeru, ktorá bola v minulosti medzi nimi ako sporovými stranami uzavretá, pričom aj v tejto časti petitu absentuje presná špecifikácia pracovného pomeru, ktorý by mal trvať (na základe akej zmluvy a pod.) a žalobu je nevyhnutné zamietnuť. Namietol, že sa súd prvej inštancie uvedenou argumentáciou v žiadnom rozsahu nezaoberal, a preto mu je znemožnené zaujať vo veci konkrétne stanovisko ku konkrétnym argumentom súdu (ani žalobkyne, keďže táto sa uvedenému rovnako nevenovala), je však zrejmé, že prijaté rozhodnutie je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci a ignorácia uvedenej argumentácie upiera právo aj na spravodlivý súdny proces, keďže dôvody rozhodnutia v tejto otázke nepozná a nemôže k nim zaujať stanovisko, pričom akceptovať záver súdu prvej inštancie by bolo možné len za situácie, ak by bol prijatý záver, že zmluva a jej následok sú rovnaké, totožné právne skutočnosti, čo nie je pravdou a odstránenie uvedeného závadného stavu je nevyhnutné zabezpečiť v odvolacom konaní. Vytkol súdu prvej inštancie, že vo svojom rozhodnutí poukázal len na fakt určitosti žaloby (t. j., že je zrejmé, voči komu žaloba smeruje a neplatnosti ktorého úkonu sa domáha), ktorá mala byť zrejmá z celej podanej žaloby, vyjadrení strán sporu a zápisníc z pojednávania, ale žiadnym spôsobom neozrejmil a vôbec sa nevenoval skutočnosti (neuviedol žiaden argument), že žalobný návrh (petit) žaloby je neurčitý, nezrozumiteľný a nevykonateľný, nie sú v ňom špecifikované zmluvné strany dohody, avšak súd prvej inštancie ich do znenia rozsudku doplnil, v žalobnom návrhu je uvedený iný dátum uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru, ako je uvedené v napadnutom rozsudku, žalobkyňa pracuje s pojmom pisárska chyba, ktorá by mala spôsobiť zmenu žalobného návrhu, avšak uvedený pojem je slovenskému právnemu poriadku vo vzťahu k žalobe neznámy, a namietol, že súd prvej inštancie rozhodoval na základe iného zmeneného žalobného návrhu, napriek skutočnosti, že návrh na zmenu žaloby zo strany žalobkyne nebol podaný a o zmene žalobného návrhu nikdy prvoinštančný súd nerozhodoval, ani neozrejmil konkrétnymi skutkovými tvrdeniami závery o psychickom nátlaku, nemožnosti voľby slobodného postupu, a pod. Poukázal na výrazný nedostatok odôvodnenia rozhodnutia, ktorý spočíva vo fakte, že v bode 3 odôvodnenia konštatuje ozrejmenie skutkového stavu končiac dvojbodkou, avšak ďalej pokračuje len citovaním jednotlivých vykonaných dôkazných prostriedkov v samostatných rovnocenných bodoch a odôvodnenie v tejto časti neobsahuje žiadne vyhodnotenie dôkazov, pričom súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s existujúcou judikatúrou vo veci, najmä nezdôvodnil odchýlenie sa od judikovaného opačného názoru Najvyššieho súdu SR v obdobnej veci, konkrétne rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 04. 2011, sp. zn. 4 Cdo 306/2009. Uviedol, že odôvodnenie rozsudku predstavuje jednu z najvýznamnejších častí rozhodnutia, ale aj konania súdov SR, jedná sa o jeden z podstatných prostriedkov garancie základného práva na spravodlivý súdny proces, ktorého obsahovej stránke je venovaná náležitá pozornosť zo strany všeobecne záväznej právnej úpravy, ale aj právnej teórie a praxe, kde okrem zohľadnenia zákonných podmienok a potreby ich presného dodržania je nevyhnutné dbať aj na presvedčivosť zdôvodnenia každého rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že vyššie špecifikované nedostatky odôvodnenia rozsudku majú výrazný charakter spôsobujúci nesúlad s ust. § 220 ods. 2 C. s. p., a rozsudok, ktorý trpí takýmito nedostatkami je rozsudkom nepresvedčivým, neurčitým, nezrozumiteľným, nepreskúmateľným, preto arbitrárny a tento stav je porušením základných práv na spravodlivý súdny proces a porušením Ústavy SR, ako aj medzinárodných predpisov garantujúcich ochranu ľudských práv a slobôd. Uviedol, že síce nie je povinnosťou súdu reagovať na všetky tvrdenia sporových strán, avšak je povinný reagovať na tie tvrdenia, ktoré sú významné pre podstatu súdneho konania, nakoľko postup súdu, ktorý žiadnym spôsobom nereaguje na argumentáciu významnú pre konanie, opätovne porušuje práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z Ústavy SR a medzinárodných zmlúv (Nález Ústavného súdu SR z 29. júna 2005, sp. zn. I. ÚS 46/05, Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A č. 254-B, s. 49, § 30). Uviedol, že súd prvej inštancie takýmto spôsobom postupoval, keď právne a skutkové argumenty preukazujúce nedôvodnosť podanej žaloby, ako aj nesúlad žaloby s množinou predpisov procesnej povahy ignoroval a s týmito sa nevysporiadal, pričom nedostatky odôvodnenia rozsudku sú vysoko intenzívnej povahy spôsobujúce až jeho arbitrárnosť, a preto ide o nedostatok majúci ústavnoprávny význam spočívajúci v porušení práva na riadnu súdnu ochranu (Nález Ústavného súdu SR z 23. augusta 2006, sp. zn. III. ÚS 53/06, rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999). Namietol, že súdne konanie malo osobitný priebeh, neobvyklé dokazovanie, voľné hodnotenie dôkazov, atď., to všetko pri popretí rovnosti účastníkov konania, čo sa vymyká obvyklej súdnej praxi danej napr. Nálezom Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 46/05, uznesením Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 78/05, čím došlo k masívnemu porušeniu jeho práv ako účastníka občianskoprávneho konania odňatím možnosti konať pred súdom tým, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, neaplikoval správne hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy, čo malo za následok vadné vedenie dokazovania, odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku je nekompletné, nezrozumiteľné a pod. Poukázal na skutočnosť, že sa nejedná len o porušenie zákonnej normy, ale o porušenie základného práva na spravodlivý súdny proces garantovaný vnútroštátnymi ako aj medzinárodnými právnymi predpismi - odňatie možnosti konať pred súdom, najmä čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ČI. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení neskorších protokolov, Čl. 14 ods. 1 vyhlášky ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb. o Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach a Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Vytkol výrazný nedostatok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý spočíva v tom, že skutkové závery neodôvodnil konkrétnymi tvrdeniami, skutočnosťami a dôkazmi, nakoľko v odôvodnení sa zameral len na všeobecné vyjadrenie, v zmysle ktorého konštatoval psychický nátlak, absenciu slobodnej vôle, nemožnosť voľby, rozpor s dobrými mravmi a pod., avšak jednotlivé všeobecné závery neodôvodnil konkrétnymi dôkaznými prostriedkami a na žiadne v konkrétnostiach nepoukázal, čo zakladá nielen nedostatok v odôvodnení rozsudku, ale súčasne ide o postup, ktorý znemožňuje konkrétnu argumentáciu vo veci a najmä ozrejmenie nesprávnosti uvedených záverov v konkrétnom rozsahu. Žalovaný vo svojom odvolaní poukázal na zrejmú snaha súdu prvej inštancie rozsiahlym, avšak všeobecným, spôsobom v rozsudku poukázať na údajnú neslobodnú situáciu, nátlak, čím sa snaží vyvolať dojem, že celý proces bol realizovaný pod hrubým nátlakom neznámych svalovcov, masívnom nátlaku pána Petroviča, bez možnosti rozhovoru dotknutých zamestnancov, vydierania a pod., keď vo vzťahu k týmto konštatovaniam prijal záver, že vyššie uvedené spôsobilo absolútnu neplatnosť bližšie nešpecifikovaného úkonu, keďže k nemu malo prísť len a výlučne v dôsledku neštandardnej (podľa žalobkyne trestnej) činnosti spomenutých osôb, ktoré vystupovali v mene zamestnávateľa, avšak ide o tvrdenia v úplnosti nepravdivé, ktoré boli vyvrátené konkrétnymi svedeckými výpoveďami, ale aj právoplatnými závermi orgánov činných v trestnom konaní. Uviedol, že nie je pravdou, že prítomné dve osoby v oblekoch vyvíjali akýkoľvek nátlak, hrozbu a pod., keď nepravdivosť uvedeného tvrdenia bola preukázaná výpoveďou samotnej žalobkyne dňa 09. 09. 2015 („...Boli tam dvaja neznámi muži - bodyguardi, ktorí budili dojem strachu. Nemôžem potvrdiť, že by nás boli nejakým spôsobom fyzicky obmedzovali na pohybe, alebo na niečom inom, ale už tá samotná skutočnosť, že tam boli pôsobila, že sme sa báli. ...hoci sa mi nikto fyzicky nevyhrážal ani ma neobmedzoval na pohybe. ...Celý čas sme boli ticho, aj oni boli ticho.“), výpoveďou svedkyne Liptákovej dňa 01. 04. 2016 („...Nevedela som, kto sú, tak som sa im predstavila. Oni sa mi tiež predstavili. Pôsobili na mňa veľmi odmerane, nepriateľsky, ďalej mi nič nevraveli...“), ale aj výpoveďami ostatných svedkov, z ktorých žiaden nepotvrdil akýkoľvek nátlak, obmedzovanie a hrozbu od týchto osôb. Žalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, že nie je pravdou ani to, že zamestnanci, s ktorými malo dôjsť k ukončeniu pracovného pomeru sa nemohli medzi sebou rozprávať a komunikovať, keď nepravdivosť uvedeného tvrdenia bola preukázaná výpoveďou svedkyne Z. dňa 01. 04. 2016 („Rozprávali sme sa, nikto nevedel, že čo sa deje.“), výpoveďou R. H. dňa 12. 10. 2016 („...tak som prišla do zasadačky a J.. Z.F. som o tomto hovorila. Na to J.. Š. povedala, prestaň J....“.), a nie je pravdivým ani tvrdenie, že bol vyvíjaný nátlak v priamom kontakte s pánom L., J. C. J. H., keď nepravdivosť uvedeného tvrdenia bola preukázaná výpoveďou samotnej žalobkyne dňa 09. 09. 2015 („...J. L. so mnou hovoril normálne, nevyvíjal na mňa žiadny fyzický ani psychický nátlak. To až pán Petrovič, ktorý ma stále nabádal k tomu, aby som podpísala ... tak mi J. J. povedal, že času mám dosť, ale musím podpísať teraz a posunul ku mne návrh Dohody s tým, že aby som to podpísala, nakoľko je to pre mňa výhodnejšie...Takto sme sa s pánom J. naťahovali dlhšiu dobu. Stále na mňa tlačil, aby som podpísala dohodu, že je to pre mňa lepšie.“), výpoveďou R. H. dňa 27. 11. 2015 („...Nebol tam žiadny fyzický, ani psychický nátlak, nijaké vyhrážky a podobne... ale celková atmosféra v miestnosti bola nepríjemná“), výpoveďou svedka Slováka dňa 29. 06. 2016 („... Bol to taký podľa mňa normálny rozhovor“), výpoveďou svedkyne H. dňa 12. 10. 2016 („...Podala som im ruky a odišla som“). Namietol, že s prihliadnutím na uvedené sú tvrdenia o nátlaku, bossingu, rozpore s dobrými mravmi, hrubom nátlaku a pod., nepravdivými, ktoré nemajú oporu v skutočnom stave veci, pričom nepravdivosť uvedených tvrdení nie je nevyhnutné preukazovať len s využitím jednotlivých svedeckých výpovedí, ale je možné a nevyhnutné poukázať aj na závery orgánov činných v trestnom konaní, ktoré konštatovali, že v danej veci nedošlo nielen k spáchaniu trestného činu, ale ani k spáchaniu priestupku, prípadne inému porušeniu právnych predpisov vyžadujúcich, čo i len disciplinárne konanie, keď konajúci prokurátor jednoznačne konštatoval, že subjektívne pocity oznamovateľov bez ďalších relevantných skutočností nie sú dôvodom na začatie trestného stíhania. Žalovaný vo svojom odvolaní uviedol, že absencia tzv. bezprávnej vyhrážky bola ozrejmená nielen vyššie uvedenými skutočnosťami, poukazom na príslušnú právnu úpravu, ale najmä poukazom na obvyklú súdnu prax, keď podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 04. 2011, sp. zn. 4 Cdo 306/2009, o bezprávnu vyhrážku sa nejedná ani vtedy, ak zamestnávateľ pred uzavretím dohody o skončení pracovného pomeru (pred podaním žiadosti o uzatvorenie takejto dohody), upozorní zamestnanca, že inak mu bude daná výpoveď, ktorej písomné znenie má už pripravené, pričom v predmetnej veci sa jednalo o takmer identickú situáciu, avšak súd prvej inštancie sa uvedenému nevenoval a v celom rozsudku stotožňoval vôľovú stránku žalobkyne tak vo vzťahu k dohode ako aj výpovedi, v plnom rozsahu prehliadol rozhodujúcu skutočnosť, že výpoveď je jeho jednostranný právny úkon a vôľová stránka žalobkyne v uvedenom nehrá žiadnu úlohu, nakoľko žalobkyňa vo vzťahu k výpovedi môže výpoveď len prevziať alebo odmietnuť jej prevzatie (čo má riadne účinky doručenia výpovede), z dôvodu ktorého vôľová stránka žalobkyne vo vzťahu k výpovedi nemohla byť žiadnym spôsobom ovplyvnená, keďže pri úkone výpovede sa nevyskytuje, pričom opačný názor prezentovaný prvoinštančným súdom nemá oporu v príslušnej právnej úprave s tým, že slobodná vôľa žalobkyne vo vzťahu k dohode nebola žiadnym spôsobom ovplyvnená, dohodu mohla, ale aj nemusela podpísať, avšak prevzatie výpovede bolo požadované. Poukázal na skutočnosť, že pri existencii vyššie špecifikovaných nedostatkov je zrejmé, že súd prvej inštancie je nútený na podporu rozsudku využívať argumentáciu, podľa ktorej si voči žalobkyni nesplnil ponukovú povinnosť podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, avšak prehliada skutočnosť, že v danej veci ponuková povinnosť neexistovala, keď citované zákonné ustanovenie pojednáva len o skončení pracovného pomeru výpoveďou, pričom v tom čase voľné pracovné miesta u neho neboli a žalobkyňa nepreukázala opak (v dvoch konkrétnych prípadoch bolo preukázané, že sa jednalo o pracovné vzťahy, ktoré vznikli skôr) a pri skončení pracovného pomeru voči žalobkyni nepožiadal o stanovisko zamestnaneckú radu, a prehliada skutočnosť, že v danej veci takáto jeho povinnosť neexistovala a naviac so zamestnaneckou radou bolo konané nad rámec Zákonníka práce aj v tomto prípade tak, ako keby sa nejednalo o dohodu, ale výpoveď. Žalovaný uviedol, že vo veci neexistujú ani hmotnoprávne dôvody umožňujúce vyhovieť tejto žalobe, nakoľko medzi sporovými stranami bola slobodne podpísaná dohoda o skončení pracovného pomeru, bez nátlaku, omylu a pri zohľadnení všetkých povinností, ktoré vyplývajú z príslušnej právnej úpravy. 3. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné považovať, za výsledok precíznej a spravodlivej práce involvovanej zákonnej sudkyne, a preto navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedla, že o čo je odvolanie žalovaného slovnejšie, o to je fakticky aj právne bezobsažnejšie, keď vlastne tvrdí, že je nerozumná osoba, ktorá sa sama vyhodila z práce, vraj nevie čo chce a čo žaluje. Poukázala na skutočnosť, že žalovaný ju insinuuje, že trpí akýmsi stihomamom, a sudkyňa JUDr. Alena Roštárová vraj nerozumie svojmu remeslu a treba ju zaškoliť z pozície právnika žalovaného, avšak do istej miery chápe jeho postoj, nakoľko žalovaný bol dokázateľne v rukách ľudí, ktorí neváhali páchať trestnú činnosť s tým, že niečo vedela, tušila a ako členka zamestnaneckej rady sa postupom času stala nepohodlnou, preto ju terorizovali a pribrali na pomoc akýchsi lotrov, pričom to nebol žiadny sen ani fatamorgány, ale brutálna realita. 4. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne, ktoré bolo doručené jeho právnemu zástupcovi dňa 24. 03. 2017, nevyjadril. 5. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 380 C. s. p. a § 389 ods. l písm. c) C. s. p. (zákon č. 160/2015 Z. Z. v znení účinnom od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 C. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, nakoľko súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy a nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom. 6. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 8. Všeobecné náležitosti podania určuje ustanovenie § 127 ods. 1 C. s. p. (§ 42 ods. 3 O. s. p. účinného do 30. 06. 2016). Civilný sporový poriadok v ustanovení § 132 (§ 79 O. s. p.) pre žalobu stanovuje ďalšie náležitosti, uvedenie ktorých je nevyhnutne potrebné, aby súd mohol žalobu prejednať a vecne (meritórne) o nej rozhodnúť. Okrem označenia strán sporu, musí žaloba obsahovať najmä pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov, ktorých sa žalobca dovoláva, a zároveň z nej musí byť zjavné, čoho sa žalobca domáha, pričom musí obsahovať konkrétny návrh výroku rozhodnutia, obsahujúci rozsah uplatneného nároku. Údaj o tom, čoho sa žalobca domáha (tzv. petit) musí byť presný, určitý a zrozumiteľný, nakoľko súd musí presne vedieť, o čom má konať a rozhodnúť, pretože, s výnimkou uvedenou v § 216 ods. 2 C. s. p. (§ 153 ods. 2 O. s. p.), nesmie stranám prisúdiť viac, než to, čoho sa domáhajú, ani priznať iné práva a uložiť im iné povinnosti, ako sú navrhované. Presný, určitý a zrozumiteľný petit žaloby nie je vyjadrením iba jej formálnych náležitostí, ale je aj nevyhnutným predpokladom toho, aby súdne rozhodnutie bolo z materiálneho hľadiska vykonateľné a aby nastali právne účinky, ktoré žalobca podaním žaloby sledoval. 9. Ak žalobca označil v žalobe presne, určite a zrozumiteľne povinnosť, ktorá má byť žalovanému uložená rozhodnutím súdu alebo spôsob určenia právneho vzťahu, práva alebo právnej skutočnosti, súd nepostupuje v rozpore so zákonom, ak použitím iných slov vyjadrí vo výroku svojho rozhodnutia rovnaké práva a povinnosti, ktorých sa žalobca domáhal. Iba súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia; prípadným návrhom žalobcu na znenie výroku rozhodnutia pritom nie je viazaný. Pri formulácii výroku rozhodnutia súd musí dbať, aby z obsahového hľadiska vyjadroval to, čoho sa žalobca žalobou skutočne domáhal. 10. Odvolací súd sa preto nestotožnil s námietkou žalovaného v odvolaní, že sa súd prvej inštancie dopustil vážneho procesného pochybenia, keď nerešpektoval žalobný návrh a rozhodol o žalobnom návrhu (petite), v ktorom nebol označený ako zmluvná strana a v petite nebola špecifikovaná dohoda o skončení pracovného pomeru, ktorú so žalobkyňou podpísal, nakoľko z obsahu žaloby, ktorú žalobkyňa podala na súd prvej inštancie dňa 22. 05. 2015 síce vyplýva, že sa domáha určenia neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru podpísanej dňa 28. 03. 2014 a jej pracovný pomer trvá, čo je v zrejmom rozpore so skutkovým stavom opísaným v žalobe a obsahom príloh pripojených k nej, podľa ktorých bola Dohoda o skončení pracovného pomeru uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 28. 04. 2015 (č. l. 16 spisu), avšak túto nezrozumiteľnosť žaloby odstránila podaním zo dňa 27. 05. 2015 (č. l. 22 spisu), teda ešte pred doručením žaloby žalovanému na vyjadrenie dňa 17. 08. 2015 (č. l. 37 spisu) uviedla do súladu opis rozhodujúcich skutkových okolností s návrhom žalobného petitu, pričom doplnenie zmluvných strán Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 28. 04. 2015 do výroku napadnutého rozhodnutia súdom prvej inštancie z obsahového hľadiska nezmenilo to, čoho sa žalobkyňa žalobou skutočne domáhala. 11. Z obsahu žaloby ďalej vyplýva, že žalobkyňa sa určenia neplatnosti Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 28. 04. 2015 a určenia, že pracovný pomer trvá domáhala z dôvodu, že dňa 28. 04. 2015 bola spolu s ostatnými kolegami zavolaná do zasadačky žalovaného, kde po príchode už sedeli aj dvaja svalovci - bodyguardi v čiernych oblekoch s vyholenými hlavami, v dôsledku čoho boli všetci paralyzovaní a neboli schopní žiadnej komunikácie, pričom keď došla na rad ako posledná, bolo jej za prítomnosti vedúcej kancelárie riaditeľa J.. R. H., K. H.. A. L. C. J. H.. L. J. oznámené, že z dôvodu nadbytočnosti rušia jej pracovné miesto a má si vybrať spôsob odchodu - výpoveď alebo dohodu, avšak dosť dobre nevedela aký je medzi týmito dokumentmi rozdiel, preto sa nevedela hneď rozhodnúť, ale po tom, ako jej právnik J. nedovolil dokumenty vziať so sebou, aby mala viac času na rozmyslenie a vysvetlil jej, že sa musí rozhodnúť s tým, že v podstate bude pri obidvoch dokumentoch výsledok rovnaký, nakoniec po ďalšom masívnom a neskrývanom nátlaku z jeho strany podpísala papier, ktorý bol k nej najbližšie, čím bol jej právny úkon urobený bez slobodnej vôle ako následok bossingu žalovaného a skončenie pracovného pomeru bolo aj v rozpore s dobrými mravmi. 12. Podľa § 60 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom. 13. Podľa § 60 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce, dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov organizačných zmien. 14. Podľa § 60 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce, jedno vyhotovenie dohody o skončení pracovného pomeru vydá zamestnávateľ zamestnancovi. 15. Podľa § 13 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. 16. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník. 17. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. 18. Z dikcie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že jeden z možných spôsobov skončenia pracovného pomeru je dohoda o skončení pracovného pomeru uzavretá medzi zamestnancom a zamestnávateľom ako dvojstranný právny úkon, ktorý vyžaduje k svojmu vzniku zhodný prejav vôle zmluvných strán. Platnosť takejto dohody je, okrem iného, podmienená tým, že netrpí vadami vôle (je urobená slobodne a vážne). Právny úkon trpí nedostatkom slobody vôle, ak účastník koná pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka (prípadne tretej osoby), ak o tom druhý účastník vedel a aj to využil. Bezprávna vyhrážka je psychickým donútením a ide o ňu predovšetkým vtedy, ak je ňou vynucované niečo, čo ňou nesmie byť vynucované, a preto donútením podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je prípad, ak niekto druhému hrozí niečím, čo má právo urobiť, avšak podmienkou je, že takáto oprávnená hrozba sa týka vynucovaného správania (napr. veriteľ hrozí dlžníkovi, ktorý ani po rozsudku nesplnil svoju povinnosť, že podá proti nemu návrh na exekúciu). Je nutné uviesť, že ak aj niekto hrozí druhému pri urobení právneho úkonu tým, čo je oprávnený urobiť, môže ísť o bezprávnu vyhrážku za predpokladu, že ju použil k tomu, aby na druhom účastníkovi vynútil nejaké konanie, ktoré s tým, čím sa hrozí nijako nesúvisí a ktoré takouto hrozbou nie je možné vynucovať (napr. podanie trestného oznámenia za skutok, ktorého sa druhá osoba naozaj dopustila, ak táto druhá osoba nepredá vec osobe podávajúcej oznámenie, hoci by ju inak predať nechcela), pričom okolnosti vylučujúce slobodu vôle konajúceho musia mať základ v objektívne existujúcom stave a súčasne sa musí stať pohnútkou pre prejav vôle konajúcej dotknutej osoby tak, že táto koná k svojmu neprospechu. 19. Významnú úlohu v procese hodnotenia dôkazov (§ 191 C. s. p.) zohráva vnútorné presvedčenie súdu. Toto presvedčenie nemá predstavovať svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale naopak, malo by sa vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. 20. Z formulácie § 191 C. s. p. vyplýva, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Tieto nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. 21. Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná aj požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. 22. Súd prvej inštancie sa citovanými zákonnými ustanoveniami vôbec neriadil, nakoľko na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že žalovaný ako zamestnávateľ prostredníctvom svojich zamestnancov H.. A. L. C. H.. L. J. vyvíjali na žalobkyňu neskrývaný psychický (priamy) nátlak v súvislosti s jej rozhodovaním, či podpíše dohodu o skončení pracovného pomeru alebo výpoveď v dôsledku organizačných zmien a zrušenia pracovného miesta žalobkyne, keďže z jej výpovede (č. l. 64 spisu) jednoznačne vyplýva, že síce mala po celý čas pocit strachu z dvoch neznámych mužov (bodyguardov), že v prípade, ak dohodu nepodpíše, môžu ju aj fyzicky napadnúť, avšak H.. A. L. s ňou hovoril normálne, žiadny fyzický ani psychický nátlak pri podpisovaní dohody na ňu nevyvíjal a hoci mala stále pocit strachu a nátlaku ako Boris Petrovič stále tlačil, aby dohodu podpísala, nikto sa jej fyzicky nevyhrážal ani ju neobmedzoval na pohybe, ale ani z výpovede zamestnankyne Andrey Liptákovej (č. l. 177 spisu) nevyplýva, že by sa zamestnanci žalovaného dopustili akéhokoľvek psychického alebo fyzického nátlaku, nakoľko keď dňa 28. 04. 2015 prišla do zasadačky, boli tam už dvaja páni v čiernych oblekoch, ktorí na ňu pôsobili odmerane, nepriateľsky, pričom J.. R. H. jednotlivo volala prítomných kolegov, zatiaľ čo sa s ostatnými kolegami medzitým rozprávala, keďže nevedeli čo sa deje, nakoľko žiadny z kolegov, ktorí odišli, sa už do zasadačky nevrátili s tým, že prišla na rad ako tretia od konca a v kancelárii riaditeľa jej bola daná možnosť podpísať dohodu alebo výpoveď, ktoré si mohla prečítať, avšak pociťovala psychický nátlak, že musela podpísať jednu z listín bez toho, aby si to mohla preštudovať, zobrať, zvážiť, pričom v tejto situácii to bol pre ňu šok, v dôsledku čoho sa jej koncentrácia, schopnosť zachovať si chladnú hlavu a plnohodnotne sa rozhodovať znížili, ale napokon sa rozhodla podpísať výpoveď. 23. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že svedok E. R. vo svojej výpovedi (č. l. 237 spisu) uviedol, že to bol pre neho traumatizujúci zážitok, po oznámení riaditeľa, že jeho miesto bolo zrušené, prijal dohodu, ale zo strany prítomných A. L.F., R. H., L. J., nebol na neho vyvíjaný akýkoľvek fyzický alebo psychický nátlak, bol to normálny rozhovor, pričom svedkyňa R. P. (Č.. Z.. XXX R.) ďalej vo svojej výpovedi uviedla, že nevie, či to bol nátlak, ale určite to bolo psychické, nemala priestor sa rozhodnúť s tým, že svedkyni J. H. (Č.. Z.. XXX R.) bolo umožnené si ísť vziať okuliare, aby si predložené dokumenty mohla prečítať, ale nakoľko nevidela možnosť sa nejako poradiť, tak podpísala dohodu o skončení pracovného pomeru, teda vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že žalovaný nielen na žalobkyňu, ale ani na ostatných zamestnancov v totožnej situácii v akej bola žalobkyňa, smeroval (adresoval) akékoľvek konanie, ktoré by malo znaky psychického či fyzického nátlaku. 24. Odvolací súd sa zároveň stotožnil s názorom žalovaného v podanom odvolaní, že o bezprávnu vyhrážku nemôže ísť ani vtedy, ak zamestnávateľ pred uzavretím dohody o skončení pracovného pomeru (pred podaním žiadosti o uzatvorenie takejto dohody), upozorní zamestnanca, že inak mu bude daná výpoveď, ktorej písomné znenie už má pripravené s tým, že odvolací súd zároveň dodáva, že ak sa totiž podľa názoru zamestnávateľa stal zamestnanec v dôsledku organizačnej zmeny nadbytočný, má zamestnávateľ právo dať zamestnancovi výpoveď podľa 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorej účinky nastávajú doručením zamestnancovi bez ohľadu na jeho vôľu, keďže ide o právny úkon, ktorý je zamestnávateľ v zmysle zákona nepochybne oprávnený urobiť a teda „hrozí“ niečím, čo má právo vykonať, pričom aj výpoveď a aj dohoda o skončení pracovného pomeru smerujú k rovnakým právnym následkom, a to k skončeniu pracovného pomeru. Porovnaním obidvoch možností skončenia pracovného pomeru, nie je možné dospieť k záveru, že by v danom prípade zamestnanec konal k svojmu neprospechu, ak sa rozhodol predísť jednostrannému skončeniu pracovného pomeru výpoveďou a zvolil si možnosť skončiť pracovný pomer dohodou. Sloboda, ktorú zákonodarca vyžaduje ako nevyhnutný predpoklad platnosti právneho úkonu je náležitosťou vôle. V prípade psychického donútenia - bezprávnej vyhrážky (vis compulsiva) ide o to, že hroziaci subjekt môže byť síce oprávnený uskutočniť čin, ktorým sa vyhráža, nesmie ním však hroziť za tým účelom, aby ohrozovaný subjekt prinútil k určitému právnemu úkonu. 25. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uvádza, že zo strany žalovaného sa preto nejednalo o nedovolený nátlak ani o zneužitie výkonu práva na ujmu žalobkyne ako zamestnankyne (§ 13 ods. 5 Zákonníka práce), ak po oznámení rozhodnutia o zmene organizačnej štruktúry zo dňa 23. 04. 2015, jej dal ako zamestnankyni na výber, či s ňou bude pracovný pomer skončený výpoveďou z organizačných dôvodov alebo dohodou z tých istých dôvodov s tým, že žalobkyňa (ako aj ostatní zamestnanci žalovaného) môže síce subjektívne pociťovať tieto skutočnosti ako určitý nátlak, ktorý u nej objektívne mohol vyvolať aj stres, ale bez ďalšieho nejde o taký objektívne existujúci stav, ktorý by vylučoval slobodu vôle pri podpísaní Dohody o skončení pracovného pomeru dňa 28. 04. 2015, pričom bez akejkoľvek právnej relevancie vo vzťahu k posúdeniu platnosti dohody o skončení pracovného pomeru je skutočnosť, že výpoveď, ktorú žalovaný žalobkyni dňa 28. 04. 2015 predložil, je neplatná z dôvodu nedodržania ustanovení Zákonníka práce. 26. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. c) C. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 C. s. p., v ktorom bude povinnosťou súdu prvej inštancie opätovne rozhodnúť o žalobe žalobkyne v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods. 2 C. s. p.) a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý je nutné správne, dostatočne presvedčivo a logicky odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ust. § 220 ods. 2 C. s. p. 27. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov celého konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.). 28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).