Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/17/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216216214 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1216216214.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: BYTOSERVIS spol. s.r.o., IČO: 30 775 817, Bachova ul. č. 7, Bratislava, zastúpený advokátom: JUDr. Rudolf Mičieta, Medzilaborecká ul. č. 21, Bratislava, proti žalovanej: K. Š.T., U.. XX. XX. XXXX, R. T. Z.. Č.. XX, R., zastúpená: WEBBER LEGAL, s.r.o., IČO: 50 680 552, Na rozhliadke č. 2, Bratislava, o zaplatenie istiny 3. 920, 41 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15. februára 2018, č. k. 12C/131/2016 - 158, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobcovi p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 3. 920, 41 eur s 5, 05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2. 430, 99 eur odo dňa 01. 07. 2015 do zaplatenia, s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 117, 82 eur odo dňa 01. 07. 2016 do zaplatenia, s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1. 371, 60 eur odo dňa 21. 09. 2016 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 8 ods. 1, § 8a ods. 1, 2, 6, § 8b ods. 2 písm. e), § 10 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom v rozhodnom čase a vecne dôvodnosťou podanej žaloby, keď mal v spore preukázané, že žalovaná je výlučným H. R. Č.. X, U.Á. E. na X. D. R. N. na T. Z. Č.. XX H. R. od 01. 08. 2013, ktorého správu vykonáva žalobca a zároveň, že neuhradila nedoplatok z vyúčtovania nákladov za užívanie bytu a plnenia spojené s užívaním bytu za rok 2014 v sume 2. 430, 99 eur, za rok 2015 v sume 117, 82 eur (rozdiel medzi ročnými nákladmi v sume 4. 168, 81 eur, nedoplatkom za rok 2014 v sume 2. 430, 99 eur a úhradou žalovanej v sume 1. 620 eur). Uviedol, že mal rovnako preukázané, že žalovaná neuhradila žalobcovi zálohové platby za obdobie od januára 2016 do septembra 2016 v sume po 152, 40 eur/mesiac, teda v sume 1. 371, 60 eur (9 x 152, 40 eur). K námietke žalovanej, ktorá z nedoplatku z ročného vyúčtovania za rok 2014 v sume 2. 430, 99 uznala žalobu v časti v sume 1. 709, 72 eur, keď sporovala položku č. 14 Poštovné a súdne trovy v sume 721, 27 eur, súd prvej inštancie uviedol, že každý vlastník bytu či nebytového priestore je povinný pristúpiť k Zmluve o výkone správy, nakoľko správu bytového domu vykonáva príslušný správca, ktorého na túto činnosť splnomocnili vlastníci bytov a nebytových priestorov s tým, že uvedené výdavky súvisia s chodom bytového domu a boli ich povinní znášať všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov a nebolo možné ich rozúčtovať len na niektorých z nich a nakoľko žalovaná pristúpila k zmluve o výkone správy, musela sa spravovať režimom úhrad tak, ako ostatní vlastníci, keď žiadnym listinným dôkazom nepreukázala neoprávnenosť nákladov. Poukázal na skutočnosť, že žalovaná uznala aj nedoplatok z ročného vyúčtovania za rok 2015 v sume 117, 82 eur a k neuhradeným mesačným zálohovým platbám za obdobie od januára 2016 do septembra 2016 v sume po 152, 40 eur/mesiac, teda v sume 1. 371, 60 eur žalovaná uviedla, že pred podaním žaloby uhradila 4 zálohové platby v sume 152, 40 eur a po podaní žaloby dňa 18. 10. 2016 uhradila sumu 170 eur s tým, že vo zvyšku zálohových platieb žalovaná žalobu uznala, t. j. v sume 592 eur, avšak nepredložila žiaden doklad o úhrade zálohových platieb. Uviedol, že v kontradiktórnom spore sa priorizuje aktivita sporových strán, ktoré sú povinné tvrdiť všetky rozhodujúce skutočnosti a za týmto účelom súdu označiť a predložiť všetky relevantné dôkazy, keď každú zo strán civilného sporového konania zaťažuje tzv. dôkazné bremeno, t. j. povinnosť preukázať svoje tvrdenia, pričom procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena strany sporu je jej neúspech v spore, a žalovaná tak neuniesla dôkazné bremeno v rovine tvrdení, ktoré uvádzala. K úhrade sumy 170 eur, ktorá bola pripísaná na účet žalobcu dňa 18. 10. 2016 uviedol, že žalované obdobie je od januára 2016 do septembra 2016, teda sa nejedná ani o čiastočnú úhradu istiny, a preto žalobe žalobcu vyhovel. K nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v konaní, ktorú namietla žalovaná tvrdiac, že Zmluva o výkone správy zo dňa 13. 01. 2009 je absolútne neplatná, súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca vykonáva správu bytového domu na T. Z. Č.. X-XX H. R. na základe Zmluvy o výkone správy zo dňa 13. 01. 2009, a platnosť tejto zmluvy nie je predmetom žiadneho konania, keďže konanie vedené pod sp. zn. 17C/92/2010, na ktoré poukázala žalovaná je právoplatne skončené s tým, že Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo dňa 21. 01. 2014, č. k. 17C/92/2010 - 329 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 08. 03. 2016, č. k. 8Co/224/2014 - 419 zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali uložiť žalovanému (BYTOSERVIS spol. s r.o., Bachova 7, Bratislava, IČO: 30 775 817) povinnosť zdržať sa výkonu činnosti správcu bytového domu na T. Z. Č.. X-XX H. R. a žalobu žalobcu 2/, ktorou sa domáhal zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500 eur, pričom tento rozsudok nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave dňa 09. 05. 2016. Uviedol, že odôvodnením daného rozsudku nie je viazaný, a nakoľko doposiaľ nebola právoplatne vyhlásená neplatnosť zmienenej zmluvy, hľadí sa na ňu ako by bola platná, a preto je žalobca v súčasnosti jediným správcom bytového domu, ktorý de iure aj de facto vykonáva správu bytového domu na T. Z. Č.. X-XX H. R., a teda jeho aktívna legitimácia v tomto spore je aj bez ďalšieho daná s tým, že tento záver plne korešponduje s princípom spravodlivosti, keď len s poukazom na skutočnosť, že bola spochybnená platnosť zmluvy o výkone správy nie je možné prijať záver o tom, že by správca v zmysle tejto zmluvy nemohol aj naďalej vykonávať správu domu, a tým zabezpečovať plnenia a služby pre bytový dom, v ktorom žijú a bývajú aj ostatní vlastníci bytov a nebytových priestorov, ktorí túto zmluvu nespochybňujú, keďže väčšina vlastníkov uznáva žalobcu za správcu ich bytového domu. Uviedol, že síce právo žalovanej namietať platnosť zmluvy cestou súdu nespochybňuje, avšak samotné spochybnenie platnosti zmluvy neznamená, že žalovaná nemá povinnosť uhrádzať platby za služby, ktoré jej žalobca práve v zmysle tejto zmluvy dodáva s tým, že žalovaná týmto svojím konaním v rozpore s dobrými mravmi zasahuje do práv a oprávnených záujmov ostatných vlastníkov, z dôvodu ktorého považoval súd prvej inštancie aktívnu legitimáciu žalobcu v tomto konaní za nesporne danú, nakoľko ako jediný v súčasnosti existujúci správca bytového domu na T. Z. Č.. X-XX H. R. môže uplatňovať prostredníctvom súdu práva vlastníkov bytov a nebytových priestorov voči neplatičom, t. j. žalovanej, a to na základe Zmluvy o výkone správy zo dňa 13. 01. 2009, o ktorej neplatnosti doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté. Rozhodnutie o priznaní príslušenstva k žalovanej istine a jeho výške odôvodnil právne ust. § 121 ods. 3, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 rekonštruovaného nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 01. 02. 2013. Výrok, ktorým rozhodol o trovách konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 C. s. p. a vecne úspechom žalobcu v konaní, ktorému priznal nárok na náhradu trov konania, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením. 2. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a/ C. s. p.), súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.) a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Namietla, že sa vo veci nekonalo žiadne predbežné prejednanie sporu a súd prvej inštancie nepostupoval ani v zmysle § 181 ods. 2 C. s. p., keď neuviedol, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná a ani neuviedol predbežné právne posúdenie veci, a preto je tento postup nepredvídateľný a nemohla vedieť, aké je predbežné právne posúdenie sporu a v nadväznosti na tento predbežný názor nemohla určiť svoj procesný postup v súdnom konaní. Uviedla, že záver súdu prvej inštancie, že sporová položka č. 14 (poštovné a súdne trovy v sume 721, 27 eur), ktorá je súčasťou ročného vyúčtovania za rok 2014 v sume 2. 430, 99 eur bola účtovaná všetkým vlastníkom je prekvapivým záverom, nakoľko nie je známe, odkiaľ súd prvej inštancie túto informáciu získal, keďže to nepredniesla ani jedna strana sporu, a preto ide o svojvoľnú úvahu prvoinštančného súdu, z dôvodu ktorého nevie, akú argumentáciu by k takémuto dotváraniu dôkazov zo strany súdu mala zaujať s tým, že ak by to bola pravda, tak na predmetnom LV je evidovaných vyše 70 bytov, tak následne 70 * 721, 27 eur = 50. 488, 90 eur, čo by bolo trochu drahé poštovné služby a trovy konania pre jeden bytový dom za jeden kalendárny rok (doslovná citácia z odvolania, pozn. odvolacieho súdu). Namietla, že táto položka bola účtovaná iba jej a žalobca nepreukázal, za čo jej túto sumu účtoval, navyše ak súd prvej inštancie tvrdí, že žiadnym listinným dôkazom nepreukázala oprávnenosť nákladov, tak ide o absurdný záver súdu prvej inštancie, že mala byť tá, ktorá by mala dať dôkaz o tom, že sumu, ktorú jej účtoval žalobca, musí preukazovať nejakými listinnými dôkazmi, keďže to bol žalobca požadujúci položku č. 14 preukázať, čo takto vysoká položka v skutočnosti znamená. K tvrdeniu súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku, že väčšina vlastníkov uznáva žalobcu za správcu bytového domu uviedla, že nie je zrejmé, odkiaľ dospel k takémuto skutkovému zisteniu, či ich vypočúval v jej neprítomnosti alebo to zistil z nejakého iného, jej neznámeho dôkazu. Namietla aj nesprávne skutkové zistenia v tom, že súd prvej inštancie priznal žalovanému (zrejme žalobcovi, pozn. odvolacieho súdu) úroky z omeškania 5, 05 % ročne zo sumy 2. 430, 99 eur od 01. 07. 2015 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 117, 82 eur odo dňa 01. 07. 2016 do zaplatenia, a 5 % ročne zo sumy 1. 371, 60 eur odo dňa 21. 09. 2016 do zaplatenia, keď vychádzal z tvrdení žalobcu o údajnej splatnosti jednotlivých ročných vyúčtovaniach, napriek tomu, že tvrdila, že jej ročné vyúčtovania nikdy doručené neboli, a preto dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že jej boli v skutočnosti doručené, z dôvodu ktorého žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázal okamih doručenia v čase splatnosti týchto vyúčtovaní. Vytkla súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal otázkou možnej neplatnosti zmluvy o výkone správy, keďže jej (ne)platnosť nebola doposiaľ judikovaná právoplatne v inom konaní s tým, že v súdnom konaní vyšli najavo dve skutočnosti, ktoré sú spojené a ktoré preukazujú absolútnu neplatnosť zmluvy o výkone správy medzi žalobcom a predmetným bytovým domom, keď všeobecné súdy v inom súdnom konaní prišli k právnemu záveru, že zmluva o výkone správny je neplatná a v zmysle čestného vyhlásenia D. L. vyplýva, že vo vzťahu k jeho osobe mu nebola doručená žiadna pozvánka na schôdzu vlastníkov, predmetom ktorého malo byť zvolenie nového správcu, čo samo o sebe preukazuje rozpor so zákonom. Poukázala na rozsudok na Okresného súdu Bratislava II zo dňa 31. 05. 2011, č. k. 17C/92/2010 - 128 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 08. 03. 2016, č. k. 8Co/224/2014 - 419, v ktorých ustálili, že Zmluva o výkone správy je neplatná a spôsob jej uzavretia je v rozpore so zákonom s tým, že aj Komisia pre posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách zriadená pri Ministerstve spravodlivosti SR listom zo dňa 06. 04. 2010 ustálila, že Zmluva bola uzavretá spôsobom korešpondujúcim s nekalou obchodnou praktikou, keď žalobný návrh bol zamietnutý ale iba z dôvodu, že spor sa týkal všetkých vlastníkov v dotknutom bytovom dome a keďže v konaní vystupoval žalobca iba ako jeden zo 60 vlastníkov a žiadny iný vlastník zmluvu v tomto konaní nenamietal, nebolo v záujme väčšiny vlastníkov postup kolektívnej ochrany prostredníctvom žalobcu 1/ (Združenie HOOS) podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z., ktorý nepresadzoval kolektívne záujmy všetkých dotknutých spotrebiteľov. Uviedla, že závery týchto rozsudkov bolo potrebné prevziať aj do tohto konania, keďže v opačnom prípade nastáva stav právnej neistoty, keď Okresný súd Bratislava II dospeje k právnemu záveru, že Zmluva o výkone správy je neplatná, ale v inom konaní dospeje k záveru, že Zmluva o výkone správny je platná, a preto mal súd považovať túto Zmluvu za neplatnú a následne posúdiť aktívnu legitimáciu žalobcu v tomto konaní (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004). Poukázala na skutočnosť, že dôkazné bremeno v súdnom konaní má žalobca, a nakoľko tvrdila, že Zmluva o výkone správy je neplatná, o. i. pre nedoručenie pozvánok na schôdzu všetkým vlastníkom, pričom tzv. negatívna dôkazná teória je založená na tom, že niekedy nie je v možnostiach strany, ktorá niečo tvrdí preukázať to, čo tvrdí s tým, že nedisponuje doručenkami, ktorými by mal žalobca preukázať, že schôdza vlastníkov bola zvolaná platne, a preto žalobkyňa (zrejme žalovaná, pozn. odvolacieho súdu) nemôže preukazovať niečo, čo sa nestalo a tak na žalovaného (zrejme mala žalovaná na mysli žalobcu, pozn. odvolacieho súdu) prechádza dôkazné bremeno (tzv. negatívna dôkazná teória) na preukázanie skutočností, že pozvánka na schôdzu bola doručená každému z vlastníkov bytu a nebytového priestoru v bytovom dome (rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25. 11. 2015, sp. zn. 3Cob/112/2014, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 07. 10. 2014, sp. zn. 9Co/720/2014). Namietla, že súd prvej inštancie ju napadnutým rozsudkom zaviazal na plnenie v celom rozsahu napriek tomu, že vzhľadom na svoje finančné možnosti žiadala v prípade neúspechu o povolenie plnenia v splátkach, avšak prvoinštančný súd sa jej žiadosťou absolútne nezaoberal. 3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť, nakoľko súd prvej inštancie správne vec právne posúdil a vykonal dostatočné dokazovanie na objektívne zistenie skutkového stavu a keďže nebolo skončené žiadne konanie o neplatnosť Zmluvy o výkone správy, ktoré by vyslovilo neplatnosť tejto zmluvy, postupoval súd prvej inštancie správne, ak zmluvu považoval za platnú, keď neexistuje takéto rozhodnutie a nie je mu ani známe, že by sa takéto konanie o neplatnosť viedlo, a preto je aj z dôvodu právnej istoty neprípustné, aby žalovaná v tomto konaní argumentovala neplatnosťou zmluvy, ak o takejto neplatnosti nikdy nebolo rozhodnuté a ak o nej podľa žalovanej ako o absolútnej neplatnosti netreba rozhodovať, tak je potrebné túto neplatnosť vysloviť v súdnom konaní, čo sa takisto nestalo. K tvrdeniu žalovanej, že platby boli riadne uhradené, žalobca uviedol, že v konaní bolo preukázané, že v roku 2014 žalovaná vykonala úhrady v celkovej výške 0, 00 eur, v roku 2015 vykonala úhrady v celkovej výške 1. 620 eur a v roku 2016 v celkovej výške 170 eur, avšak žalované obdobie bolo január - september 2016, pričom žalovaná realizovala platbu až dňa 18. 10. 2016, a preto nejde ani o čiastočnú úhradu žalovanej istiny. Poukázal na skutočnosť, že za obdobie 2014 - 2016 nenašiel žiadnu tzv. neidentifikovanú platbu, ktorú by bolo možné posúdiť ako platbu žalovanej, a preto je na nej dôkazné bremeno uviesť, ktoré platby (z akého obdobia a v akej výške) jej neboli zaúčtované s tým, že žalovaná svoj dlh počas konania niekoľkokrát uznala, a to i písomne, z dôvodu ktorého jej nič nebránilo po podaní žaloby uhradiť čo i len čiastočne žalovanú sumu. Uviedol, že počas konania prebehli medzi nimi rokovania a žalovanej bol ponúknutý splátkový kalendár, ako aj odpustenie časti žalovanej sumy, avšak žalovaná nič z tohto neakceptovala. Poukázal na skutočnosť, že ak žalovaná nadobudla byt dňa 01. 08. 2013 je zrejmé, že pristúpila k Zmluve o výkone správy a nebola pôvodnou zmluvnou stranou s tým, že vyhlásenie o pristúpení k Zmluve o výkone správy zakladá domnienku, že je s obsahom zmluvy stotožnená a že pozná jej obsah a tým, že pár úhrad zaplatila na správny účet so správnym VS preukazuje, že túto zmluvu akceptovala, nakoľko ak by ju neakceptovala, je nelogické, aby pár úhrad vykonala, keď sa vo všeobecnosti predpokladá, že ak jedna zmluvná strana spochybňuje platnosť zmluvy ako celku, tak nebude na základe takejto zmluvy plniť čo i len čiastočne, z dôvodu ktorého je argumentácia tzv. negatívnou dôkaznou teóriou iracionálna, nakoľko žalovaná pozvánku ani dostať nemohla, keďže vlastníčkou bytu nebola. Uviedol, že čestné prehlásenie Petra Krála za dôveryhodné nepovažuje, keďže vystupuje proti nemu v bytovom dome a v minulosti s ním viedol súdny spor, pričom otázkou je, či aj prípadná absencia pozvánky a samotnej účasti D. L. na schôdzi by mohli zmeniť právny stav, t. j. uzavretie Zmluvy o výkone správy a nakoľko sa v napadnutom rozsudku uvádza, že je akceptovaný ako správca bytového domu väčšinou vlastníkov, ide o výrok vychádzajúci z objektívnych skutočností, akými je napríklad aj to, že títo vlastníci, resp. väčšina nikdy voči výkonu správy z jeho strany nič nenamietali a najmä, na rozdiel od žalovanej riadne uhrádzajú platby spojené s užívaním bytu, keď si uvedomujú, že jeho činnosť smeruje v ich prospech a nie proti nim. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej ďalej uviedol, že žalovaná za obdobie, ktoré je predmetom žaloby, t. j. roky 2014 - 2016 dostala vždy riadne výročnú správu spolu s ročným vyúčtovaním za predmetný kalendárny rok, a ak by ju aj nedostala (čo popiera), neoprávňuje ju to neuhrádzať platby spojené s užívaním bytu a využívať služby v bytovom dome na úkor ostatných vlastníkov bytov, ktorí poctivo platia za dodávku elektrickej energie, upratovanie a pod. v bytovom dome a prípadný problém žalovanej s ním nie je dôvodom na to, aby v dome žila na úkor ostatných vlastníkov bytov. 4. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jej odvolaniu uviedla, že je povinnosťou ex offo hodnotiť v konaní otázku platnosti zmluvy ako otázku predbežnú s tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 17C/92/2010 bola potvrdená neplatnosť zmluvy a žaloba bola zamietnutá, nakoľko nebola podaná kolektívne ale len individuálne. K tvrdeniu, že žalobca výkon správcovskej činnosti podľa zák. č. 182/1993 Z. z. vykonáva niekoľko rokov s tým, že vlastníci bytov a nebytových priestorov tento stav akceptujú a rozhodli o tom zákonom ustanovenou väčšinou uviedla, že ide o nepravdivé a ničím nepodložené tvrdenie, keďže ak nebola schôdza riadne zvolaná, nemohla byť ani dosiahnutá stanovená väčšina. Uviedla, že žalobca jej v rámci prebiehajúcich rokovaní ponúkol iba nepožadovanie sumy 721, 27 eur (poštovné) a odpustenie úrokov z omeškania, pričom ostatné platby požadoval a požadoval aj trovy právneho zastúpenia v celom rozsahu, a preto s týmto neadekvátnym návrhom súhlasiť nemohla, nakoľko suma 721, 27 eur (poštovné) je zjavne nonsens a mala byť predmetom zamietnutia žaloby, ako aj úroky z omeškania z dôvodu, že jej žiadna faktúra ani vyúčtovanie neboli doručené a poprela tvrdenie žalobcu v jeho vyjadrení, že za obdobie rokov 2014 - 2016 dostala vždy riadne výročnú správu spolu s vyúčtovaním. 5. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyššie uvedenému vyjadreniu žalovanej uviedol, že sa pridržiava svojej argumentácie písomnej aj ústnej prednesenej na pojednávaniach s tým, že ak by výkon správcu daného bytového domu ostatní vlastníci bytov a nebytových priestorov neakceptovali, tak by bolo logické, že by podali žalobu na súd, avšak túto doposiaľ podal jediný vlastník (D. L.) a toto konanie bolo právoplatne skončené zamietnutím žaloby z čoho vyplýva, že ani samotná žalovaná sa nikdy žalobou nedomáhala určenia neplatnosti Zmluvy o výkone správy. Uviedol, že ak žalovaná bagatelizuje odpustenie sumy 721, 27 eur a úrokov z omeškania, tak ju v tomto smere nechápe s tým, že v rámci konania o dohode od nej požadoval trovy konania vo výške 100 %, pričom bol ochotný znížiť aj túto položku a žalovaná sa preto mylne domnieva, že mu úroky z omeškania neprislúchajú, nakoľko ak by aj bol sporný dátum, ktorý v žalobe uviedol, s ohľadom na súdnu prax je zrejmé, že to nebude kratšie obdobie, ako odo dňa, kedy jej bola doručená žaloba. Poukázal na skutočnosť, že žalovanou popierané doručenie výročnej správy je vo vzťahu k jej povinnosti uhrádzať platby spojené s užívaním bytu a využívať služby v bytovom dome na úkor ostatných vlastníkov bytov, ktorí poctivo platia za dodávku elektrickej energie, upratovanie a pod. v bytovom dome, irelevantné. 6. Žalovaná sa k tomuto vyjadreniu žalobcu, ktoré bolo doručené jej právnemu zástupcovi dňa 02. 03. 2019, nevyjadrila. 7. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. apríla 2019 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom. 8. Odvolací súd napadnutý rozsudok, ktorým súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel, ako vecne správny potvrdil, pretože súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.). 9. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. K námietke žalovanej v podanom v odvolaní, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 11. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 3. 920, 41 eur s 5, 05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2. 430, 99 eur odo dňa 01. 07. 2015 do zaplatenia, s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 117, 82 eur odo dňa 01. 07. 2016 do zaplatenia, s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1. 371, 60 eur odo dňa 21. 09. 2016 do zaplatenia, keď dospel k záveru, že žalovaná neuhradila nedoplatok z vyúčtovania nákladov za užívanie bytu a plnenia spojené s užívaním bytu za rok 2014 v sume 2. 430, 99 eur, za rok 2015 v sume 117, 82 eur (rozdiel medzi ročnými nákladmi v sume 4. 168, 81 eur, nedoplatkom za rok 2014 v sume 2. 430, 99 eur a úhradou žalovanej v sume 1. 620 eur). 12. Z obsahu spisu a z M. H. Č.. XXXX vyplýva, že žalovaná sa na základe Kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený pod č. V - 16016/13 zo dňa 01. 08. 2013 stala výlučnou H. R. Č.. X U. E. H. R. na T. Z.. Č.. XX, na X. D. bytového domu, čím na žalovanú ako novú vlastníčku bytu v dome prešli práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o výkone správy (§ 8a ods. 7 zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov), a preto jej vznikla povinnosť poukazovať mesačné zálohové platby, a to od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, t. j. od 01. 09. 2013, v súlade s ust. § 10 ods. 1 veta prvá zák. č. 189/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome sú povinní v súlade so zmluvou o spoločenstve alebo so zmluvou o výkone správy poukazovať preddavky mesačne vopred do fondu prevádzky, údržby a opráv, a to od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností). 13. V posudzovanej veci je nesporné, že žalovaná pohľadávku žalobcu v priebehu konania pred súdom prvej inštancie prvotne neuznala, keď v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 07. novembra 2016, č. k. 12C/131/2016 - 31 tvrdila, že uhradila všetky platby a Zmluva o výkone správy je neplatná, následne v písomnom stanovisku zo dňa 03. 02. 2017 uviedla, že je ochotná zaplatiť to, čo je skutočne dlžná, keď v ďalšom vyjadrení zo dňa 17. 05. 2017 (č. l. 105 spisu) začala namietať nedoručenie a splatnosť ročného vyúčtovania za rok 2014, splatný dňa 30. 06. 2015, z ktorého vyplýva nedoplatok v sume 2. 430, 99 eur, namietla položku č. 14 Poštovné a súdne trovy v sume 721, 27 eur s tým, že v prípade, ak súd prvej inštancie žalobu pre nedostatok vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v konaní nezamietne, uznala žalobu v časti o zaplatenie istiny 1. 709, 72 eur a v sume 117, 82 eur titulom nedoplatku z ročného vyúčtovania za rok 2015, splatný dňa 30. 06. 2016, ktoré jej taktiež doručené nebolo a napokon uznala sumu 592 eur zo sumy 1. 371, 60 eur, titulom neuhradených mesačných zálohových platieb za obdobie od januára 2016 do septembra 2016 (po 152, 40 eur mesačne), t. j. žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie uznala žalobu v časti o zaplatenie istiny 2. 419, 54 eur a žiadala umožniť jej danú sumu uhradiť v 24 mesačných splátkach vo výške 100 eur a v poslednej splátke 19, 54 eur, vzhľadom na jej nepriaznivú finančnú situáciu a vo zvyšku žiadala žalobu zamietnuť. 14. Odvolací súd považuje za nutné predovšetkým uviesť, že žalovaná, napriek tomu, že v priebehu konania namietala platnosť Zmluvy o výkone správy vykonávanej žalobcom, bola od vzniku jej vlastníckeho práva k bytu a spoluvlastníckemu podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckemu podielu k pozemku o veľkosti 5694/326665 (od 01. 08. 2013) povinná podieľať sa na výkone správy domu, nakoľko správca zabezpečuje plnenia spojené s užívaním bytov v danom bytovom dome, keď je nesporné, že svoju povinnosť uloženú zákonom o vlastníctve bytov a nebytových priestorov porušila tým, že neplatila zálohové platby - preddavky vo výške stanovenej žalobcom napriek tomu, že právny titul uplatneného nároku, ako i právna povinnosť žalovanej vyplýva priamo z ust. § 10 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z., ktoré je kogentným ustanovením a je v ňom upravená jedna zo základných povinností vlastníkov bytov a nebytových priestorov, bez ktorej by prakticky nemohol byť zabezpečený riadny výkon správy, keď starostlivosť o spoločné časti a zariadenia domu, jeho príslušenstvo a zastavaný, či priľahlý pozemok spočíva najmä v riadnom zabezpečení prevádzky, údržby, prípadne opráv, pričom táto predpokladá aj náklady, ktoré sú povinní hradiť všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome bez rozdielu, z dôvodu ktorého je potrebné, aby sa pravidelne a plynule vytváral určitý zdroj financovania všetkých nákladov, ktoré v súvislosti s výkonom správy domu vznikajú. 15. Odvolací súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť žalovanej na skutočnosť, že ak by sa narušila alebo by bola sústavne porušovaná platobná disciplína vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, malo by to negatívny dosah na schopnosť správcu platiť mesačné zálohové platby zmluvným dodávateľom služieb a médií do bytového domu, z dôvodu ktorého odvolací súd posúdil argumentáciu žalovanej, že neplatila zálohové platby správcovi (žalobcovi) z dôvodu, že podľa jej názoru správu domu nevykonáva na základe platnej Zmluvy o výkone správy za absurdnú, resp., nakoľko v byte nebývala, spoliehala sa na to, že zálohové platby za byt platí jej rodina, resp. ňou označená O. (G. H.), keďže na jednej strane žalovaná mesačné zálohové platby neplatila dlhodobo (resp. v jej byte bývajúce osoby), avšak na strane druhej využívala a využíva všetky služby zabezpečované správcom, ktorý je povinný z preddavkov úhrad za plnenia zaplatených vlastníkmi, uhrádzať preddavky za celý dom dodávateľom určitých služieb. 16. K námietke žalovanej, že sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal návrhom povoliť jej splácať dlžnú sumu formou splátok z dôvodu jej nepriaznivej finančnej situácie odvolací súd uvádza, že žalovaná je výlučnou vlastníčkou bytu, a ak by si ad absurdum všetci vlastníci povedali, že platiť zálohy na služby či príspevky do fondu nie je potrebné, lebo stačí uhradiť celú sumu jednorazovo alebo v nižšej výške ako je stanovená mesačným zálohovým predpisom, nemal by správca prakticky z čoho platiť nielen služby za bežnú údržbu a opravy v dome, ktoré sa hradia z fondu, ale aj zálohové platby a iné riadne plnenia voči dodávateľom médií a služieb pre celý dom, a preto súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom vecne správne, keď žalovanej uložil povinnosť zaplatiť dlžnú sumu žalobcovi v lehote troch dní. 17. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že žalovaná si je nesporne vedomá toho, že v prípade, ak by energie, ktoré ako vlastník bytu platí priamo dodávateľovi, napr. neplatila v lehote splatnosti zálohové faktúry za dodávku elektrickej energie alebo plynu do bytu, ktorého je vlastníčkou, po doručení prvej upomienky a jej neuhradení v určenej dobe, by bola distribúcia elektriny, resp. plynu do nehnuteľnosti prerušená, a k opätovnému pripojeniu by došlo až po zaplatení dlžnej sumy a za poplatok za znovupripojenie, a preto je jej požiadavka povoliť zaplatiť dlžnú sumu splátkami v priamom rozpore s dobrými mravmi a najmä na úkor ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov, nakoľko by sa na jej už vzniknutý dlh naďalej nedôvodne skladali. Je nutné zároveň uviesť, že žalovaná, okrem pracovnej zmluvy, ktorá uzavrela dňa 01. 07. 2017, v priebehu konania (ani v odvolacom konaní) nepredložila žiadny dôkaz preukazujúci jej údajnú ťaživú finančnú situáciu, napriek tomu, že bola povinná svoje tvrdenia preukázať právne relevantným spôsobom, z dôvodu ktorého je aj táto jej námietka nedôvodná. 18. Súd prvej inštancie dospel v odôvodnení napadnutého rozsudku k absolútne správnemu právnemu záveru, že žalovaná v konaní neuniesla dôkazné bremeno, nakoľko právne relevantným spôsobom ani v odvolacom konaní nepreukázala neoprávnenosť vyúčtovaných nákladov a ani ňou tvrdenú vykonanú úhradu zálohových platieb, a keďže žalobca na preukázanie dlhu žalovanej predložil listinné dôkazy (ročné vyúčtovania za rok 2014, 2015 a 2016, ako aj zálohový predpis platný od 01. 04. 2016), z ktorých jeho vznik jednoznačne vyplýva, zaťažovala povinnosť tvrdiť a preukázať svoje tvrdenia žalovanú, keďže nárok uplatnený žalobou síce písomne uznala vo výške 2. 419, 54 eur v prípade, ak nebude žaloba zamietnutá z dôvodu nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v konaní, namietajúc iba položku č. 14 poštovné a súdne trovy v sume 721, 27 eur uplatnenú v ročnom vyúčtovaní za rok 2014. Nebolo možné sa stotožniť ani s tvrdením žalovanej v priebehu prvoinštančného ale aj odvolacieho konania, že nakoľko jej ročné vyúčtovania doručené neboli, nenastala ich splatnosť, keďže z vyjadrení žalovanej v priebehu prvoinštančného konania vyplýva, že v danom byte nešpecifkovanú dobu nebývala, z čoho logicky vyplýva, že o doručovaných zásielkach vedomosť mať nemohla, napriek tomu jej však povinnosť platiť zálohové platby za byt v jej výlučnom vlastníctve nezanikla. 19. K argumentácii žalovanej, že žalobca nie je nositeľom vecnej aktívnej legitimácie v konaní z dôvodu, že Zmluva o výkone správy, na základe ktorej vykonáva správu bytového domu je neplatná a jej neplatnosť bola skonštatovaná v právoplatnom súdnom rozhodnutí (rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa zo dňa 31. mája 2011, č. k. 17C/92/2010 - 128, ktorý potvrdil Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 08. marca 2016, č. k. 8Co/224/2014 - 419), v ktorom ustálil, že zmluva o výkone správny je neplatná a spôsob jej uzavretia je v rozpore so zákonom, keď aj Komisia pre posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách zriadená pri Ministerstve spravodlivosti SR listom zo dňa 06. 04. 2010 ustálila, že Zmluva bola uzavretá spôsobom korešpondujúcim s nekalou obchodnou praktikou, odvolací súd uvádza, že síce z odôvodnenia uvedených rozhodnutí vyplýva právny záver o neplatnosti Zmluvy o výkone správy, na základe ktorej žalobca vykonáva správu bytového domu, v ktorom sa nachádza byt vo výlučnom vlastníctve žalovanej, avšak ako správne uviedol súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, odôvodnením rozhodnutia nie sú súdy viazané, keďže iba právoplatný výrok rozsudku je subjektívne záväzný a spôsobuje nezameniteľnosť rozhodnutia (§ 226, § 228 C. s. p.), pričom v uvedených konaniach bola žaloba o ochranu kolektívnych práv spotrebiteľa a o finančné zadosťučinenie (žalobcom bolo Združenie na ochranu spotrebiteľa - HOOS a D. L. ako vlastník bytu nachádzajúceho sa v bytovom dome) právoplatne zamietnutá, keď súdy oboch inštancií síce dospeli k záveru, že Zmluva o výkone správy je neplatná, avšak nakoľko žalobcovia 1/ a 2/ nepresadzovali kolektívne záujmy všetkých vlastníkov bytov, keďže zo 60 - tich vlastníkov bytov žalobu podal jediný (D. L.), nie je v záujme väčšiny vlastníkov bytov, ktorí zmluvu nenamietajú, uprednostniť záujem jediného vlastníka. 20. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil aj s argumentáciou žalobcu, že pokiaľ žalovaná síce až v priebehu konania začala s poukazom na vyššie uvedené súdne rozhodnutia namietať neplatnosť Zmluvy o výkone správy, pričom sama nevyvinula žiadnu iniciatívu vo forme žaloby, ktorou by sa vzhľadom na odôvodnenie týchto rozhodnutí mohla spolu s ostatnými spoluvlastníkmi domáhať určenia jej neplatnosti v súdnom konaní, keďže ako z obsahu spisu vyplýva, jediným žalujúcim zo šesťdesiatich vlastníkov bytov a nebytových priestorov bol D. L., a žalovaná iba v rovine tvrdenia, keď stranou sporu vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 17C/92/2010 nebola a zároveň na základe tejto Zmluvy žalobcovi sporadickými úhradami aj plnila, je nutné jej obranu v spore považovať za právne bezvýznamnú, ako aj jej tvrdenie v podanom odvolaní, že jej nie je zrejmé, na základe akého dôkazu dospel súd prvej inštancie k záveru (keďže ho v jej prítomnosti nevykonal), že väčšina vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome žalobcu za správcu uznáva, nakoľko je v súlade so zásadou formálnej logiky, že ak sa 59 vlastníkov bytov v bytovom dome (vrátane žalovanej) súdnou cestou nedomáha určenia neplatnosti zmluvy, je nutné vychádzať z toho, že ju považujú za platnú. 21. K tvrdeniu žalovanej v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže nevykonal žiadne predbežné prejednanie sporu a súd prvej inštancie nepostupoval ani v zmysle § 181 ods. 2 C. s. p., keď neuviedol, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná a ani neuviedol predbežné právne posúdenie veci, a preto je tento postup nepredvídateľný a nemohla vedieť, aké je predbežné právne posúdenie sporu a v nadväznosti na tento predbežný názor nemohla určiť svoj procesný postup v súdnom konaní, odvolací súd uvádza, že skutočnosť, že prvoinštančný súd pri prejednaní sporu nepostupoval v súlade s ust. § 181 ods. 2 C. s. p. v žiadnom prípade neznamená, že odňal žalovanej možnosť uskutočňovať jej patriace procesné práva, a už vôbec nie v situácii, keď je v konaní zastúpená právnym zástupcom, ktorého povinnosťou bolo (§ 153 C. s. p.) skutkové tvrdenia relevantne preukázať, nakoľko žalovanej bol dňa 21. 11. 2016 doručený do vlastných rúk nielen platobný rozkaz, ale aj žaloba spolu s poučením o procesných právach a povinnostiach strán sporu (§ 153 v spojení s § 149, § 154 C. s. p.), t. j. bola poučená o možnosti uplatnenia prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktorými sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrh na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany a hmotnoprávne námietky, pričom ako vyplýva z obsahu spisu, prostriedkami procesnej obrany žalovanej v priebehu konania boli skutkové tvrdenia, že žalobca nie je nositeľom vecnej aktívnej legitimácie v spore, ku ktorému predložila jediný dôkaz, a to rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa zo dňa 31. mája 2011, sp. zn. 17C/92/2010 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 08. marca 2016, sp. zn. 8Co/224/2014, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré sa zaoberali otázkou platnosti, resp. neplatnosti Zmluvy o výkone správy, avšak v iných súdnych konaniach, pričom k dlhu, ktorý jej vznikol za užívanie bytu v jej výlučnom vlastníctve uviedla najprv, že dlh jej nevznikol, lebo všetky úhrady zaplatila (viď odpor proti platobnému rozkazu), avšak uvedené tvrdenie v rozpore s Čl. 8 C. s. p. nepreukázala žiadnym listinným dôkazom (napr. výpisom z účtu), následne tvrdila, že v roku 2014 zálohové platby neplatila, lebo v danom byte bývala iná osoba a ona sa spoliehala, že zálohové platby uhrádza s tým, že nevie zabezpečiť doklady o platení zálohových platieb, keďže banka jej to nevie zdokladovať (čo je nutné označiť za absurdné tvrdenie), na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 12. 12. 2017 zase tvrdila, že ju irituje, že žalobca vykonáva správu bytového domu na základe neplatnej Zmluvy o výkone správy, a preto nesúhlasí s tým, aby platila niečo správcovi, ktorý nemá platnú zmluvu a napokon uznala dlh vo výške 2. 419, 54 eur, avšak iba v prípade, ak nebude žaloba zamietnutá z dôvodu nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v konaní, argumentácia, ktorá je z hľadiska právneho posúdenia veci absolútne právne irelevantná. 22. Odvolací súd považuje za nevyhnutné uviesť, že porušenie práva na spravodlivý proces neznamená, ako mylne tvrdí žalovaná, že súd sa na pojednávaní nevyjadril k tomu, ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné a ktoré nie a spor ani predbežne neposúdil (najmä v konaní, v ktorom sa strany pokúsili uzavrieť súdny zmier, viď pojednávanie dňa 12. 12. 2017), nakoľko z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05), vypracovať preskúmateľné súdne rozhodnutie (vyjadrujúcu stupeň kvality odôvodnenia), v ktorom sa však nemusí zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán; postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie, pričom napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, všetky uvedené atribúty spĺňa. 23. S poukazom na citované zákonné ustanovenie (§ 387 ods. 2 C. s. p.) a za stavu, keď súd prvej inštancie v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie v spore zistil skutkový stav, a keď žalovaná v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne. 24. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p. aj v celom rozsahu poukazuje, a preto tento rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. 25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške z dôvodu jeho úspechu v odvolacom konaní s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).