Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/99/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314210944 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1314210944.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: N.. N. Y. , narodený dňa X.X.XXXX, trvale bytom X., U. č. XX/X, zastúpený JUDr. Sylvia Filipová, advokátka, Bratislava, Radvanská č. 1, proti žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Bratislava, Primaciálne nám. č. 1, IČO: 603 481, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 13. decembra 2017, č.k. 44 C 144/2014-431, v znení opravného uznesenia zo dňa 9. januára 2019, č.k. 44 C 144/2014-501, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 13. decembra 2017, č.k. 44 C 144/2014-431, v znení opravného uznesenia zo dňa 9. januára 2019, č.k. 44 C 144/2014-501, vo výroku, ktorým žalobu zamietol, p o t v r d z u j e . II. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 13. decembra 2017, č.k. 44 C 144/2014-431, v znení opravného uznesenia zo dňa 9. januára 2019, č.k. 44 C 144/2014-501, vo výroku o trovách konania mení tak, že žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania. III. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 13.12.2017, č.k. 44 C 144/2014-431, zamietol žalobu žalobcu, zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil po právnej stránke ustanoveniami § 470 ods. 1, § 137 písm. c/ C.s.p., § 37 ods. 1, § 38 ods. 1, ods. 2, § 40 ods. 1, § 46 ods. 2, § 124, § 126 ods. 1, ods. 2, § 132 ods. 1, § 133 ods. 2, § 129 ods. 1, § 130, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka a po vecnej stránke tým, že v konaní mal z vykonaného dokazovania preukázané, že v prípade kúpnej zmluvy zo dňa 16.4.1985, ktorú uzavrela právna predchodkyňa žalobcu a jej manžel s Výstavbou Hlavného mesta Bratislavy (právnym predchodcom žalovaného), napriek chybe v písaní, ktorá sa v kúpnej zmluve vyskytla v označení geometrického plánu, bolo jej účastníkom zjavné, ktoré konkrétne časti nehnuteľnosti odpredávajú. Podľa súdu prvej inštancie to vyplýva z dôkazov predložených stranami sporu, keď z listu predávajúcich kupujúcemu (č.l. 132 spisu) je zjavné, že X. X. spolu s manželkou boli pred podpisom kúpnej zmluvy oboznámení nielen s geometrickým plánom, ktorý bol podkladom ku kúpnej zmluve (keď vzniesli konkrétne požiadavky na obsah kúpnej zmluvy, ktoré kúpna zmluva aj obsahuje, a to prepojenie prístupovej cesty k rodinnému domu cez novovybudovanú komunikáciu Júnová - Júlová, zabezpečiť preloženie telefónnej prípojky, preloženie vodovodnej prípojky a vodovodnej šachty tak, aby nebola prerušená dodávka vody, v prípade poškodenia ďalších stromov než tie, ktoré sú v znaleckom posudku uvedené - zachovať právo uplatňovať si náhradu), ale boli oboznámení aj so znaleckým posudkom uvedeným v bode 5 dotknutej kúpnej zmluvy (ktorý obsahoval správne označenie geometrického plánu). Ďalším dôkazom o tom, že predávajúci mali vedomosť o identifikácii parciel, ktoré odpredávajú kupujúcemu, je aj skutočnosť, že nehnuteľnosti, ktorých boli vlastníkmi, odpredali (kúpna zmluva RI 463/90 - 114/91) vo výmere, ktorá im zostala po odpredaji časti nehnuteľnosti na základe dotknutej kúpnej zmluvy (parc. č. XXXX/X - X.XXX m2 záhrady, parc. č. XXXX/X - 367 m2 zastavané plochy a nádvoria). Právni predchodcovia žalobcu sa odsťahovali v roku 1990 do obce V. a odpredané nehnuteľnosti neužívali. Súd prvej inštancie mal za to, že v prejednávanom prípade ide o odlišné skutkové okolnosti, a preto závery odvolacieho súdu v konaní sp.zn. 30 C 36/2001 nie sú pre toto konanie smerodajné. Podľa súdu prvej inštancie zmluva, ktorú uzavreli právni predchodcovia žalobcu s právnym predchodcom žalovaného dňa 16.4.1985, je platná, keď v tom čase na registráciu zmluvy o prevode nehnuteľností sa nevyžadovalo technické spojenie geometrického plánu s kúpnou zmluvou. Chyba v označení geometrického plánu v kúpnej zmluve nemôže byť dôvodom jej neplatnosti, išlo by o prílišný formalizmus, keď z výsledkov dokazovania je zrejmé, že predávajúcim - právnym predchodcom žalobcu bola identifikácia predmetu prevodu známa. Pokiaľ žalobca namietal, že zmluva neprešla schvaľovacím procesom v zmysle vyhlášky č. 90/1984 Zb. o správe národného majetku, súd prvej inštancie poukázal na kogentné ustanovenie § 490 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorý v ustanovení odseku 2 na zmluvu o prevode poľnohospodárskeho pozemku (záhrady) nevyžadoval súhlas národného výboru, ak išlo o prevod do socialistického vlastníctva. Z článku 13 dotknutej zmluvy vyplýva, že táto zmluva nepodlieha schváleniu nadriadeného orgánu kupujúceho. V prípade, že by súd prvej inštancie akceptoval názor odvolacieho súdu v konaní sp.zn. 30 C 36/2001 a kúpnu zmluvu zo dňa 16.4.1985 by považoval za neplatnú, v takom prípade sa žalovaný dovoláva vydržania predmetných nehnuteľností. Predpokladom vydržania práva je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa musí byť v danej veci posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu od každého subjektu právom požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že je vlastníkom držanej veci. V prejednávanom prípade bol žalovaný evidovaný ako vlastník sporných nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy č. XXX/XX-X zo dňa 16.4.1985 v roku 1990 pod položkou výkazu zmien č. XXX/XXXX. Podľa súdu prvej inštancie nakladanie s predmetom vydržania nemusí mať iba charakter fyzického obrábania pozemku, ale v prípade žalovaného na základe jeho dobrej viery v titul, na základe ktorého nadobudol vlastníctvo k predmetnému pozemku, bol tento zahrnutý do územnoplánovacej dokumentácie, keď účelom jeho odkúpenia od manželov X. bolo vybudovanie komunikácie. V roku 2003 žalovaný vyzval vlastníkov priľahlých pozemkov na odstránenie oplotenia za účelom realizácie plánovanej cesty (č.l. 143 spisu). Časť predmetného pozemku žalovaný prenajal, teda nakladal s predmetom vydržania v dobrej viere, že mu pozemok patrí. Vydržacia lehota začala plynúť od 1.1.1992 (súčasná právna úprava zavedená zákonom č. 509/1991 Zb., keď do 31.12.1991 oprávneným držiteľom mohol byť len občan) s tým, že od 1.1.1992 oprávneným držiteľom mohla byť aj právnická osoba. Vydržacia lehota uplynula dňa 1.1.2002. Podľa súdu prvej inštancie žalovaný ako nadobúdateľ v dobrej viere nadobudol vlastníctvo k predmetu sporu vydržaním, keď preukázal držbu predmetnej nehnuteľnosti po zákonom vyžadovanú dobu, v prejednávanom prípade viac ako 10 rokov. Súd prvej inštancie zamietol návrh žalovaného na prerušenie predmetného konania do právoplatného skončenia dodatočného konania o dedičstve po nebohom X. Bražinovi, zomrelom dňa 25.5.1994, z dôvodu, že dodatočné dedičské konanie nerieši otázku, ktorá by mala význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie tým, že žalovaný výslovne uviedol, že si náhradu trov konania neuplatňuje. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, vychádzajúc z obsahu odvolania (§ 124 ods. 1 C.s.p.) proti jeho výroku, ktorým žalobu zamietol, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to osobne ako aj prostredníctvom právneho zástupcu. Keďže žalobca dňa 4.4.2016 splnomocnil na svoje zastupovanie v predmetnom konaní advokátku JUDr. Silviu Filipovú, odvolací súd vychádzal z obsahu odvolania podaného právnou zástupkyňou žalobcu, ktorý obsah je totožný s odvolaním žalobcu. Dôvodil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.), zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšieho procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Poukázal na to, že žalobou sa jeho právna predchodkyňa domáhala určenia, že bola ku dňu úmrtia svojho manžela bezpodielovou spoluvlastníčkou časti pozemku parc. č. XXXX/XXX vedenom na LV č. XXXX, k.ú. P., tak, ako je táto časť vyznačená v geometrickom pláne overenom katastrálnym odborom Okresného úradu v Bratislave pod č. XXXX/XXXX z 31.10.2013, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou rozsudku ako pozemok parc. č. XXXX/XXX v k.ú. P. a parc. č. XXXX/ XXX v k.ú. P.. Uviedol, že kúpna zmluva, ktorú jeho právna predchodkyňa spolu s manželom uzatvorili s právnym predchodcom žalovaného dňa 16.4.1985 o prevode pozemkov parc. č. XXXX/X a XXXX/X v k.ú. P. je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka (nepripojenie odčleňujúceho geometrického plánu k písomnosti kúpnej zmluvy) a súčasne aj pre neurčitosť vymedzenia predmetu kúpy podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (reálna neexistencia v kúpnej zmluve uvedeného geometrického plánu, ktorým mal byť predmet kúpy špecifikovaný). Poukázal na to, že kúpnou zmluvou boli predané časti dotknutých pozemkov a to časť o výmere XXX m2 z nehnuteľnosti parc. č. XXXX/X, XXXX/X, kupujúcim následne zahrnuté do novovytvoreného pozemku parc. č. XXXX/X, vedenom na LV č. XXXX v k.ú. P.. Na základe kúpnej zmluvy bolo v evidencii nehnuteľností (operát EN) zapísané v roku 1990 vlastníctvo Československého štátu k pozemku parc. č. XXXX/XXX (pôvodne parc. č. XXXX/X), evidovanému na LV č. XXXX v k.ú. P., súčasťou ktorého sa stali predané časti dotknutých pozemkov, v ďalšom kupujúcim zahrnuté do novovytvoreného pozemku pôvodne parc. č. XXXX/X. Pozemok parc. č. XXXX/ XXX a parc. č. XXXX/XXX, tak ako sú špecifikované geometrickým plánom overeným katastrálnym odborom Okresného úradu v Bratislave pod č. XXXX/XXXX z 31.10.2013, zodpovedajú predmetu kúpy podľa kúpnej zmluvy. Odvolateľ uviedol, že po úmrtí jeho právnej predchodkyne súd prvej inštancie pokračoval v konaní so žalobcom ako závetným dedičom a na jeho návrh rozhodol aj o pripustení zmeny žalobného návrhu. Podľa odvolateľa nie je možné v prejednávanom prípade aplikovať nálezy ústavného súdu, ktorými dôvodil vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie, keďže tieto riešia diametrálne odlišnú situáciu. Uviedol, že uvedené nálezy predpokladajú nielen odkaz na geometrický plán ale aj jeho existenciu, riadne overenie orgánom správy katastra, jeho priloženie k návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností a jeho založenie do zbierky listín. Podľa odvolateľa bolo v konaní preukázané, že geometrický plán, na ktorý odkazuje kúpna zmluvy, nikdy neexistoval, nebol ku kúpnej zmluve, resp. k návrhu na vklad, priložený, nebol overený podľa § 8 zákona č. 46/1971 Zb. o geodézii a kartografii, teda nebola ním reálne oddelená časť nehnuteľnosti s vyznačením oddelenia príslušnej časti ako veci v občianskoprávnom zmysle. Záver súdu prvej inštancie o technickej jednote je irelevantný. Odvolateľ poukázal na to, že sám súd prvej inštancie konštatuje, že z podania Správy katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu z 23.6.2014 bolo zistené, že geometrický plán č. XXX-XXX-XXX-XX zo dňa 8.7.1984 sa v zbierke listín katastrálneho odboru Okresného úradu Bratislava nenachádza. Podľa odvolateľa sa nemožno odvolať ani na geometrický plán č. XXX-XXX-XXX-XX zo dňa 8.8.1984, keďže tento nebol overený v súlade s § 8 ods. 4 vyhlášky č. 82/73 Zb. o overovaní geometrických plánov. Keďže geometrický plán č. XXX-XXX-XXX-XX zo dňa 8.7.1984 neexistuje, nemohli s ním byť (na rozdiel od právnej veci, v ktorej rozhodoval ústavný súd) účastníci kúpnej zmluvy oboznámení, nebol overený orgánom geodézie, nestal sa súčasťou kúpnej zmluvy, nebol uložený do zbierky listín na orgáne geodézie, nebola ním reálne oddelená časť nehnuteľnosti s vyznačením oddelenia príslušnej časti ako veci v občianskoprávnom zmysle. Odvolateľ sa nestotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie, že odkaz na neexistujúci geometrický plán je len chybou v písaní. V tej súvislosti poukázal na § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorý možno aplikovať len v prípade zrejmej chyby v písaní, ak aj napriek tejto chybe je obsah a význam právneho úkonu nepochybný. Toto by platilo však len vtedy, ak nepochybnosť by bolo možné vyvodiť z iných údajov uvedených v zmluve alebo jej prílohovej časti, čo neplatí v prejednávanom prípade. V zmluve uvádzaný geometrický plán nebol deklarovaný ako príloha a ani jej prílohou nebol, pričom mal byť jediným zdrojom údajov špecifikujúcich predmet kúpy. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že zákonnú požiadavku na perfektný právny úkon vyložil ako prílišný formalizmus dôvodiac, že účastníkom zmluvy bola identifikácia predmetu prevodu známa. Poukázal na rozhodnutie tunajšieho súdu č.k. 5 Co 442/2010-285 z 14.2.2012, v ktorom sa s námietkou chyby v konaní v právne a skutkovo identickej veci už súd zaoberal. Podľa odvolateľa, keďže v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy nebolo v platnosti ustanovenie § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka, akékoľvek úvahy súdu o neexistencii neplatnosti právneho úkonu pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný, sú irelevantné. Záver súdu, že predávajúci vedeli, ktoré časti predávajú, vychádza z predpokladov a dohadov. List predávajúcich zo dňa 8.5.1985 s požiadavkami, ktoré žiadali doplniť do kúpnej zmluvy, je podľa žalobcu potrebné posudzovať ako nový návrh kúpnej zmluvy a nie ako písomnosť, ktorá konkretizuje pôvodnú kúpnu zmluvu. Určitosť predmetu prevodu nemožno odvodzovať ani zo znaleckého posudku, keďže tento nie je v kúpnej zmluve špecifikovaný. Vytýkal súdu prvej inštancie, že neakceptoval názor odvolacieho súdu v konaní sp.zn. 5 Co 138/2008 o neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu nesplnenia podmienky určitosti a zrozumiteľnosti právneho úkonu v otázke predmetu prevodu a nerešpektoval tak princíp právnej istoty. Kúpna zmluva je neplatná podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže geometrický plán nebol súčasťou zmluvy, pričom neobstojí argument súdu prvej inštancie, že technická jednota zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľnosti je iba podmienkou katastrálneho konania, na odstránenie nedostatku má byť účastník vyzvaný. Uvedený záver je, podľa odvolateľa, v rozpore s požiadavkou normy, ktorou sa vykonáva zákon č. 22/1964 Zb., podľa ktorej ak je listinou prevádzaná reálne oddelená časť nehnuteľnosti, musí sa predložiť aj geometrický plán, na ktorom je vyznačené oddelenie príslušnej časti a že geometrický plán sa stáva súčasťou listín o právnych vzťahoch k rozdeľovaným nehnuteľnostiam. Odvolateľ poukázal na to, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na nálezoch Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 242/2007 zo dňa 3.7.2008 a sp.zn. IV. ÚS 15/2014 zo dňa 28.4.2014, pričom dotknutá kúpna zmluva bola uzavretá dňa 16.4.1985. Uvedené nálezy možno aplikovať na právne úkony uskutočnené po dni vyhlásenia týchto nálezov, v opačnom prípade ide o retroaktivitu. Ďalším dôvodom neplatnosti kúpnej zmluvy je podľa odvolateľa nedodržanie formy právneho úkonu podľa § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Geometrický plán ako prejav vôle prevodcov sa nestal súčasťou ich prejavu, a teda kúpna zmluva nebola vyhotovená na jednej listine podľa § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 6 ods. 2 vyhlášky č. 23/1964 Zb. a § 2 ods. 1 vyhlášky č. 82/1973 Zb. Podľa odvolateľa žalovaný nesplnil zákonné podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k časti pozemku parc. č. XXXX/X a časti pozemku parc. č. XXXX/ X, keď podľa kúpnej zmluvy zo 16.4.1985 nejde o spôsobilý predmet vydržania, držba žalovaného nebola oprávnená, držba netrvala desať rokov, žalovaný sa nechopil držby sporných častí pozemkov. Poukázal na to, že X. X. zomrel dňa 25.5.1994. Právne nástupníctvo vzniká smrťou poručiteľa. Zákon č. 162/1995 Z.z. (katastrálny zákon) nadobudol účinnosť dňa 1.1.1996. Žalobca sa stal právnym nástupcom X. X. ako účastníka spornej kúpnej zmluvy v roku 1994 (25.5.1994). Dňa 10.9.2001 žalovanému bola doručená žaloba z Okresného súdu Bratislava III. sp.zn. 30 C 36/2001 (podaná súdu dňa 27.2.2001), podľa ktorej žalovaný musel mať objektívne pochybnosť o svojom práve k pozemku parc. č. XXXX/X, ktorého súčasťou boli predmetné časti pozemku parc. č. XXXX/X a parc. č. XXXX/X. Z dôvodu, že žalovaný tvrdí, že jedným súborným geometrickým plánom, postihnutým len chybou v písaní, boli odčlenené všetky pozemky zlúčené do pozemku parc. č. XXXX/X, dňa 10.9.2001 musel mať objektívne pochybnosť o svojom práve k pozemku parc. č. XXXX/X, ktorého súčasťou sú sporné časti pozemku parc. č. XXXX/X a pozemku parc. č. XXXX/X. Podľa § 78 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. zápisy práv k nehnuteľnostiam v evidencii nehnuteľností vykonané do 31. decembra 1992 preukazujú pravdivosť skutočností v nich uvedených, ak sa nepreukáže opak. Údaj o pozemku parc. č. XXXX/X, ktorého súčasťou sú časti pozemku parc. č. XXXX/X a parc. č. XXXX/X, bol zaevidovaný do katastra nehnuteľností do 31. decembra 1992. Preto, i keby žalovaný nevedel, že štát opiera nadobudnutie vlastníctva (dotknutých častí dotknutých pozemkov) do štátneho vlastníctva na základe neplatnej zmluvy, by si pri zachovaní obvyklej opatrnosti, ktorú možno od každého očakávať, po nastúpení účinnosti zákona č. 162/1995 Z.z. skutočný právny stav overil. Podľa odvolateľa v prejednávanom prípade nie je splnená ani jedna zo zákonných podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva. Vec neexistovala v právnom zmysle, teda nemohla byť nie len predmetom prevodu, ale ani predmetom vydržania. Nie je možné odvíjať začiatok plynutia lehoty na vydržanie od uzavretia absolútne neplatnej kúpnej zmluvy „...v prípade absolútnej neplatnosti právneho úkonu (zmluvy o prevode) podľa § 39 Občianskeho zákonníka sa nadobúdateľ nemôže dovolávať ochrany riadne nadobudnutého vlastníckeho práva v dobrej viere, keďže také vlastnícke právo vôbec nenadobudol“ (rozsudok NS ČR, sp.zn. 31 Cdo 1168/2013). Vykonaným dokazovaním bolo taktiež preukázané, že žalovaný sa držby nikdy nechopil, nepreukázal, že mal pozemok vo faktickej držbe. Jediným, kto užíval sporné pozemky, bola I. W. a T.. L. P.. Z listu N.. G. K., starostu mestskej časti X. - B. T. z 9.5.2006, je nepochybné, že časti pozemkov, ktoré mali byť predmetom prevodu, doteraz neboli žalovanému ani mestskej časti sprístupnené, teda nemohla plynúť lehota na vydržanie nehnuteľnosti. Žalovaný nenakladal s vecou ako so svojou minimálne do 30.12.2008, kedy podpísal zmluvu o nájme pozemku. Súd prvej inštancie argumentuje územnoplánovacou dokumentáciou, do územnoplánovacej dokumentácie dotknuté pozemky zahrnula Mestská časť Bratislava - B. T., teda iná právnická osoba (§ 2 ods. 2 zákona č. 377/1990 Zb.), avšak len faktické ovládanie veci je zákonným predpokladom vydržania. Odvolateľ považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie, dôvodiace vydržaním, za prekvapivé, keď argument vydržania žalovaný vzniesol v konaní len raz, v záverečnej reči, následne súd vyhlásil dokazovanie za skončené, takže žalobca nemal možnosť na tento argument reagovať, čo je v rozpore s právom na spravodlivý proces. Zároveň považuje rozhodnutie za nedostatočne odôvodnené, také, ktoré sa nevysporiadalo so všetkými jeho argumentmi, prednesenými v konaní. Odvolateľ poukázal aj na chyby v písomnom vyhotovení rozsudku. Navrhol odvolaciemu súdu odvolaním napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu alebo napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Považoval rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne právne posúdil prejednávanú vec. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu v odvolaní, že sa vydržaním zaoberal len raz, keď sa touto otázkou zaoberal viackrát, napríklad vo vyjadreniach zo dňa 22.10.2014, 18.11.2014, 13.3.2015, ku ktorým podaniam sa žalobca vyjadroval. Preto neobstojí tvrdenie žalobcu, že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace práva ani tvrdenia, že sú v tejto súvislosti prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšieho procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. K námietkam žalobcu, týkajúcim sa geometrického plánu a určenia predmetu kúpnej zmluvy, žalovaný uviedol, že geometrický plán nie je prejavom vôle účastníkov, ale je technickým podkladom pre právny úkon. Splnenie podmienok návrhu na vklad je povinný skúmať kataster nehnuteľností v rámci posudzovania zmluvy o prevode nehnuteľností. V čase uzatvárania sporom dotknutej kúpnej zmluvy zo dňa 16.4.1985, neexistovala žiadna zákonná právna úprava, ktorá by stanovovala povinnosť ku kúpnej zmluve pripojiť geometrický plán. Prevod sporom dotknutého pozemku medzi X. a VHMB bol realizovaný podľa geometrického plánu č. XXX-XXX-XXX-XX zo dňa 8.8.1984. Tento geometrický plán existoval (do spisu ho žalovaný založil a bol aj prílohou listu Okresného úradu Bratislava, katastrálneho odboru, č. KI-XXXXX/XX zo dňa 23.6.2014). V kúpnej zmluve nastala pri jeho označení zrejmá chyba v písaní, ktorá nemôže viesť k neplatnosti kúpnej zmluvy. Geometrický plán č. XXX-XXX-XXX- XX zo dňa 8.8.1984 bol riadne overený orgánom správy katastra (žalovaný opätovne odmietol ničím nepodložené špekulácie ohľadom podpisu geometrického plánu neoprávnenou osobou). Geometrický plán č. XXX-XXX-XXX-XX zo dňa 8.8.1984 bol do katastra nehnuteľností v katastrálnom území P. zapísaný pod položkou výkazu zmien č. XX/XXXX a bol riadne priložený k návrhu Výstavby hlavného mesta SSR Bratislavy na zápis do evidencie nehnuteľností 44 zmlúv vrátane kúpnej zmluvy uzavretej s X.. V kúpnej zmluve v bode 2 je uvedené, že predávajúci predáva kupujúcemu časť pozemkov o výmere XXX m2. Následne je v bode 3 uvedené, že identifikácia odpredávaných nehnuteľností sa preukazuje geometrickým plánom. V bode 5 kúpnej zmluvy je odkaz na znalecký posudok, v ktorom je geometrický plán označený správne. Po tom, ako manželia X. predali Výstavbe hlavného mesta SSR Bratislavy - investorsko-inžinierskej organizácii Národného výboru hlavného mesta SSR Bratislavy, časť pozemku parc. č. XXXX/X o výmere XXX m2 a časť pozemku parc. č. XXXX/X o výmere XX m2, v ich vlastníctve zostal pozemok parc. č. XXXX/X o výmere XXXX m2 a parc. č. XXXX/X o výmere XXX m2. V súčasnosti sú tieto pozemky zapísané na LV č. XXX a LV č. XXXX v prospech vlastníčky I. W.. Je zrejmé, že manželia X. vlastníctvo k pozemku parc. č. XXXX/X o výmere XXXX m2 a parc. č. XXXX/X o výmere XXX m2 previedli na tretiu osobu. Ak manželia X. predali zvyšky pozemkov parc. č. XXXX/X a parc. č. XXXX/X, muselo im byť známe, ktorá časť týchto pozemkov im po predaji v roku 1985 zostala, a teda aj museli vedieť, ktoré časti pozemkov predali týmto sporom dotknutou kúpnou zmluvou. Zo všetkých uvedených skutočností je, podľa žalovaného, nepochybne zrejmé, že predávajúci manželia X. vedeli, čo je predmetom dotknutej kúpnej zmluvy. Preto aj právny úkon, dotknutá kúpna zmluva, bol urobený v súlade s vtedajším znením § 37 Občianskeho zákonníka, teda slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. Žalovaný poukázal na tvrdenie žalobcu v odvolaní, podľa ktorého záver prvoinštančného súdu odporuje požiadavke normy, ktorou sa vykonáva zákon č. 22/1964 Zb., že ak je listinou prevádzaná reálne oddelená časť nehnuteľnosti, musí sa predložiť aj geometrický plán, na ktorom je vyznačené oddelenie príslušnej časti a že geometrický plán sa stáva súčasťou listín o právnych vzťahoch k rozdeľovaným nehnuteľnostiam. Zákon požiadavku geometrického plánu ako súčasti písomnosti o právnom vzťahu výslovne predpokladá. Podľa žalovaného uvedená zákonná požiadavka bola splnená, keďže geometrický plán č. XXX-XXX-XXX-XX zo dňa 8.8.1984 bol do katastra nehnuteľností v katastrálnom území Vinohrady zapísaný pod položkou výkazu zmien č. XX/ XXXX a bol aj riadne priložený k návrhu Výstavby hlavného mesta SSR Bratislavy na zápis do evidencie nehnuteľností 44 zmlúv vrátane kúpnej zmluvy uzavretej s X.. Tento geometrický plán sa taktiež nachádza v zbierke listín katastra nehnuteľností. Žalovaný zároveň poukázal na to, že podľa žalobcu, záver súdu, že predávajúci z kúpnej zmluvy vedeli, ktoré časti predávajú, vychádza z predpokladov a dohadov. Toto tvrdenie žalobcu podľa žalovaného nie je pravdivé, keďže v prvoinštančnom konaní bolo preukázané, že X. mali vedomosť o predmete kúpnej zmluvy, čo vyplýva najmä z doloženej písomnej komunikácie p. X. ako aj zo skutočnosti, že zvyšnú časť pozemkov X. neskôr predali. K námietkam žalobcu k splneniu podmienok vydržania žalovaný uviedol, že podľa žalobcu mu bola dňa 10.9.2001 doručená žaloba z Okresného súdu Bratislava III. sp.zn. 30 C 36/2001, podľa ktorej žalovaný musel mať objektívne pochybnosť o svojom práve k pozemku parc. č. XXXX/X, ktorého súčasťou sú aj predmetné časti pozemku parc. č. XXXX/X a pozemku parc. č. XXXX/X. Žalovaný k tomuto tvrdeniu žalobcu uviedol, že v prípade súdneho sporu prešetruje konkrétny predmet súdneho sporu a neskúma, keďže ani nemá dôvod prešetrovať iné pozemky a listiny než tie, ktoré sú predmetom konkrétneho sporu. To znamená, že v prípade sporu sp.zn. 30 C 36/2001 žalovaný prešetroval spoluvlastnícky podiel 1/4 na pozemku parc. č. XXXX/XX, vykúpený od N.. N. Y. a listiny viažuce sa k tejto nehnuteľnosti, vrátane kúpnej zmluvy uzavretej s N.. N. Y.. Odmietol tvrdenie, že dobrá viera žalovaného, týkajúca sa sporom dotknutých pozemkov, zanikla spochybnením vlastníctva susedného pozemku v konaní sp.zn. 30 C 36/2001. Žalovaný ďalej vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že pokiaľ žalobca odvodzoval nedostatok dobrej viery žalovaného automaticky od prijatia ustanovenia § 78 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z., takýto záver nemá žiadnu právnu oporu. Žalovaný nemal dôvod pochybovať o svojom vlastníctve. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný sa neujal držby, keďže ju rušili a zrušili vlastníci pozemkov parc. č. XXXX/ XX, XXXX/XXX, XXXX/X žalovaný uviedol, že v prvoinštančnom konaní nebolo tvrdené ani preukázané, že by držbu žalovaného rušil vlastník pozemku parc. č. XXXX/XX. Vlastník pozemku parc. č. XXXX/ XXX, teda žalobca, rušil túto držbu neoprávnene. Vlastníčka pozemku parc. č. XXXX/X I. W. užívala sporom dotknutý pozemok s vedomím, že ide o pozemok vo vlastníctve žalovaného, čo je zrejmé aj z jej svedeckej výpovede. K tvrdeniu žalobcu, podľa ktorého nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 242/2007 zo dňa 3.7.2008 a sp.zn. IV. ÚS 15/2014 zo dňa 28.4.2014 možno aplikovať na právne úkony uskutočnené po dni vyhlásenia týchto nálezov a v opačnom prípade ide o retroaktivitu žalovaný uviedol, že retroaktivita je spätná pôsobnosť právnych predpisov do minulosti. V slovenskom právnom systéme platí zákaz retroaktivity. Retroaktivita sa týka iba právnych predpisov, nie judikatúry súdov. Žalobca v doplnení návrhu na začatie konania zo dňa 3.9.2014 poukazuje na obsah zjednocovacieho stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Cpj 33/01 zo dňa 3.10.2001. V prípade, že by platila vyššie citovaná žalobcova konštrukcia o zákaze retroaktivity, nemohol by ani on v súvislosti s kúpnou zmluvou zo dňa 16.4.1985 poukazovať na zjednocovacie stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3.10.2001. Žalovaný navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť. 4. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Podľa žalobcu žalovaný nepredložil žiaden argument vyvracajúci jeho tvrdenie o neplatnosti kúpnej zmluvy pre neurčitosť vymedzenia predmetu kúpy podľa § 37 Občianskeho zákonníka, menovite „časť o výmere XXX m2 z nehnuteľnosti parcelné číslo XXXX/ X, XXXX/X“. Podľa žalobcu nemožno previesť vlastníctvo k takto individualizovanej nehnuteľnosti, keď „zmluvou uzavretou vlastníkmi sa disponuje s časťou v počte jedna o výmere XXX m2 z nehnuteľností XXXX/X, XXXX/X, pričom takýmto disponovaním treba rozumieť už vyčlenenie reálnej časti veci z nehnuteľnosti a vo vzťahu k nej zavedenie iných vlastníckych pomerov, než boli vlastnícke pomery pôvodného pozemku parc. č. XXXX/X a pozemku parc. č. XXXX/X“. Podľa žalobcu bola kúpna zmluva neplatná aj pre rozpor s § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď jej súčasťou nebol geometrický plán, čo žalovaný vo svojom vyjadrení nevyvrátil žiadnym argumentom. Podľa žalobcu zákon požiadavku geometrického plánu, na ktorom je vyznačené oddelenie príslušnej časti ako súčasti písomnosti o právnom vzťahu výslovne predpokladá. Tvrdenie žalovaného, že neexistovala žiadna zákonná právna úprava, ktorá by stanovovala povinnosť ku kúpnej zmluve pripojiť geometrický plán, je tak bez právneho významu. Názor žalovaného, že stačí, že ním predkladaný geometrický plán je evidovaný pod položkou výkazu zmien č. XX/XXXX, je bez právneho významu. Podľa žalobcu tvrdenie žalovaného, že nastala zrejmá chyba v písaní, podľa platného práva nemôže v konkurencii s požiadavkou určitosti právneho úkonu v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka obstáť, keď v zmluve uvádzaný geometrický plán nie je deklarovaný ani ako príloha dotknutej zmluvy a akýkoľvek geometrický plán jej prílohou ani nebol. Žalobca poukázal na to, že ustanovenie § 37 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu vzniku označenej kúpnej zmluvy neobsahovalo terajšie ustanovenie odseku 3 v znení, podľa ktorého právny úkon nie je neplatný pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný. Podľa žalobcu z rozhodovacej praxe vyšších súdov platí, že v prípade právnych úkonov o prevode nehnuteľností prevažuje obecný záujem na určitosti vlastníckych práv, ktoré pôsobia absolútne („proti všetkým“), nad záujmom účastníkov právneho úkonu na rešpektovaní ich vôle. Preto musí byť individualizácia nehnuteľnosti v písomnom právnom úkone vykonaná natoľko určitým spôsobom, aby bolo i osobám tretím nepochybne zrejmé, ktoré nehnuteľnosti sú jeho predmetom. Žalobca zotrval na tvrdení, že geometrický plán, ktorý predložil žalovaný, nepodpísal N.. U. a nebol overený. Podľa žalobcu poukaz na to, že manželia X. pri uzatvorení kúpnej zmluvy prejavili vôľu predať práve dotknutú časť dotknutých pozemkov a že presne vedeli, ktorá časť pozemkov je kúpnou zmluvou dotknutá, je, vzhľadom na obligatórnu písomnú formu zmluvy o prevode nehnuteľnosti, irelevantný. Dobrá viera žalovaného zanikla vo chvíli, keď sa žalovaný akýmkoľvek spôsobom dozvedel o skutočnosti, že jeho dobrá viera, že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva, je spochybnená s ohľadom na určité relevantné ustanovenie zákona. Žalobca zotrval na tvrdení, že dňa 10.9.2001 bola žalovanému doručená žaloba z Okresného súdu Bratislava III., sp.zn. 30 C 36/2001, podľa ktorej žalovaný musel mať objektívne pochybnosť o svojom práve k pozemku parc. č. XXXX/X, ktorého súčasťou sú sporné časti pozemku parc. č. XXXX/X a parc. č. XXXX/X. Keďže sa súd prvej inštancie otázke vydržania vlastníckeho práva žalovaným v konaní nevenoval, považuje žalobca jeho rozhodnutie za prekvapivé. K argumentácii žalovaného, že „v prvostupňovom konaní nebolo tvrdené ani preukázané, že by držbu žalovaného zrušili vlastníci pozemkov parc. č. XXXX/XX, XXXX/XXX a XXXX/X“, žalobca uviedol, že žalovaný týmto potvrdil dôvodnosť odvolacieho dôvodu žalobcu, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal tvrdením, vzneseným v priebehu konania na prvej inštancii, že držbu žalovaného zrušili vlastníci pozemkov parc. č. XXXX/XX, XXXX/XXX a XXXX/X. V ostatných argumentoch žalobca zotrval na svojich tvrdeniach, uvedených v odvolaní, ako aj na obsahu odvolania. 5. Dňa 9.5.2019 bolo odvolaciemu súdu doručené podanie žalobcu označené ako vyjadrenie. V ňom žalobca uvádza, že s odstupom času sa pozrel, čím súd prvej inštancie odôvodnil zamietnutie žaloby. Poukázal na časť odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom súd uviedol: „Aj v prípade, že by súd akceptoval názor odvolacieho súdu v konaní 30 C 36/2001 a kúpnu zmluvu zo dňa 16.4.1985 by považoval za neplatnú,...“. Podľa žalobcu z uvedeného je zrejmé, že súd by názor odvolacieho súdu v konaní sp.zn. 30 C 36/2001 aj akceptoval, lenže bez zreteľa na prípad absolútnej neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti mal „za to, že u žalovaného ako nadobúdateľa na základe dobrej viery došlo k originálnemu nadobudnutiu vlastníctva k predmetu sporu titulom vydržania“. Žalobca uvádza, že existencia spôsobilej dobrej viery, na ktorej môže byť založená oprávnená držba, však pre vznik držby nepostačuje. Judikatúra i právna náuka k predpokladom vzniku držby uvádzajú, že predpokladom vydržania je predošlá nepretržitá držba, t.j. nakladanie s vecou ako s vlastnou, pričom obe uznávajú, že nakladanie s vecou môže mať dve podoby: 1. faktické/ fyzické ovládanie veci (napr. jej užívanie, údržba, opravy apod.), alebo 2. právne úkony, s ktorými zákon vznik občianskoprávnych vzťahov spája, ktorými držiteľ vykonáva právne panstvo. Držiteľom je i ten, kto vykonáva držbu prostredníctvom inej osoby (detentora). Držbu veci nevylučuje ani užívanie veci inou osobou než držiteľom na základe vecného alebo záväzkového práva (popr. i bez právneho dôvodu), pokiaľ sa táto osoba sama nechopí držby. Podľa žalobcu pani W. a pán P. sa však sami držby (neoprávnenej) chopili a fakticky ovládali sporné nehnuteľnosti, čo bolo v konaní preukázané vykonaným dokazovaním. Ak je niekto zapísaný vo verejných knihách ako vlastník pozemku a tento pozemok fakticky (hoc napr. prostredníctvom detentora, ktorý môže byť nájomcom či iným užívateľom, odvodzujúcim svoje právo od knižného vlastníka) neovláda, má tzv. knižnú držbu. Knižná držba nie je skutočnou držbou a nepožíva ochrany (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR zo dňa 30. 4. 1932, sp.zn. Rv I 75/31). Držba predpokladá faktické ovládanie veci. Žalovaný nemohol vlastnícke právo k sporom dotknutým pozemkom vydržať, lebo nevykonával právne panstvo nad vecou. Žalobca poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 5.4.2016, sp.zn. III. ÚS 875/14, podľa ktorého „existencia spôsobilého titulu, na ktorom môže byť založená oprávnená držba, však pre vznik držby, ako i pre započatie behu vydržacej doby nepostačuje, lebo vydržacia doba začína bežať až okamžikom, keď sa držiteľ ujme oprávnenej držby, tj. začne v dobrej viere s vecou nakladať ako s vlastnou. Posudzovanie dĺžky behu vydržacej doby je však, ako bolo uvedené zhora, v danej veci bez právneho významu. Pokiaľ súd prvej inštancie na podporu svojho právneho posúdenia veci odkazoval na dobrú vieru, ide o odkaz úplne neprípadný. Uplatnenie princípu nadobudnutia vlastníckeho práva v dobrej viere nie je možné uplatniť v prípade absolútnej neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam. 6. Odvolací súd doručil podanie žalobcu na vedomie žalovanému. 7. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27. novembra 2019; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobcu zamietol, potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 8. Žalobca, ako právny nástupca pôvodnej žalobkyne, sa predmetným žalobným návrhom domáha, po pripustení zmeny petitu žaloby uznesením na pojednávaní konanom dňa 23.9.2017, určenia, že pozemok parc. č. XXXX/XXX a pozemok parc. č. XXXX/XXX v k.ú. P., tak ako je vyznačený v geometrickom pláne overenom katastrálnym odborom Okresného úradu Bratislava pod č. XXXX/XXXX dňa 31.10.2013, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku, patrí do dedičstva po poručiteľovi: X. X., narodený dňa X.X.XXXX, zomrel dňa XX.X.XXXX a do dedičstva po poručiteľke: I. X., rod. Y., narodená dňa X.XX.XXXX, zomrela dňa XX.X.XXXX, trvalým pobytom V., L. P. XX/XX. 9. V danom spore vykonal súd prvej inštancie všetko navrhované dokazovanie, ktoré bolo potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu (§ 132 ods. 1, § 182 C.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci žalobca nepreukázal dôvodnosť žaloby, keď nepreukázal absolútnu neplatnosť zmluvy uzavretej dňa 16.4.1985 medzi jeho právnou predchodkyňou I. X. a jej manželom X. X. ako predávajúcimi a právnym predchodcom žalovaného Výstavbou hlavného mesta Bratislavy ako kupujúcim, predmetom ktorej boli vyššie uvedené dotknuté pozemky, pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 37 ods. 1, § 38 ods. 1, ods. 2, § 40 ods. 1, § 46 ods. 2, § 124, § 126 ods. 1, ods. 2, § 132 ods. 1, § 133 ods. 2, § 129 ods. 1, § 130, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1), svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobe nevyhovel aj riadne odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania. 10. Žalobca dôvodil, že kúpna zmluva uzavretá dňa 16.4.1985 medzi jeho právnou predchodkyňou I. X. a jej manželom X. X. ako predávajúcimi a právnym predchodcom žalovaného Výstavbou hlavného mesta Bratislavy ako kupujúcim, predmetom ktorej boli vyššie uvedené dotknuté pozemky, je absolútne neplatná pre absenciu určitosti a zrozumiteľnosti ako aj formy právneho úkonu, keď predmetom kúpnej zmluvy č. XXX/XX-X mala byť nehnuteľnosť špecifikovaná tak, že tvorí časť pozemku o výmere XXX m2 v celosti z nehnuteľnosti parc. č.XXXX/X a XXXX/X identifikovaná geometrickým plánom č.z. XXX- XXX-XXX-XX z 8.7.1984 pre k.ú Bratislava III P.. Podľa žalobcu geometrický plán ( ďalej len „GP“) tak, ako je označený v kúpnej zmluve, v skutočnosti nebol nikdy vyhotovený, čo potvrdil katastrálny odbor Okresného úradu Bratislava, keď uviedol, že taký GP sa nenachádza v zbierke listín. Podľa žalobcu uvedená skutočnosť zakladá absolútnu neplatnosť tejto kúpnej zmluvy čo do písomnej formy v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 46 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď neexistuje žiadny GP, ktorý by bol spojený s predmetnou kúpnou zmluvou. Pokiaľ ide o vydržanie namietal nielen nepretržitosť držby, ale aj dobromyseľnosť zo strany žalovaného, keď tento odvodzuje svoje užívacie právo od neplatnej zmluvy, ako aj skutočnosť, že žalovaný sa držby nikdy neujal. 11. Žaloba žalobcu je určovacou žalobou podľa § 137 písm. c/ C.s.p., správne sa preto súd prvej inštancie zaoberal otázkou naliehavého právneho záujmu a správne ustálil, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení, že dotknuté nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľoch X. X. a I. X.. Bez takéhoto určenia by nebolo možné dotknuté nehnuteľnosti prejednať v dedičskom konaní ako vlastníctvo po poručiteľoch v prospech žalobcu ako dediča po nebohej I. X.; postavenie žalobcu by tak bolo neisté. Rovnako správne súd prvej inštancie ustálil, že žalobcovi ako závetnému dedičovi po zomrelej I. X., ktorá bola jedinou dedičkou po manželovi - X. X., svedčí aktívna legitimácia aj vo vzťahu k dedičstvu po jej právnom predchodcovi, manželovi X. X.. 12. Odvolateľ v odvolaní predovšetkým namietal, že kúpna zmluva uzavretá dňa 16.4.1985 medzi jeho právnou predchodkyňou I. X. a jej manželom X. X. ako predávajúcimi a právnym predchodcom žalovaného Výstavbou hlavného mesta Bratislavy ako kupujúcim, je absolútne neplatná z dôvodu, že nielenže k nej nebol pripojený geometrický plán, ktorým mal byť predmet kúpy špecifikovaný, ale predovšetkým, že takýto geometrický plán vôbec neexistoval. Odvolací súd sa s týmto tvrdením žalobcu nestotožňuje. Vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že Geometrický plán č. XXX-XXX-XXX-XX zo dňa 8.8.1984 bol do katastra nehnuteľností v katastrálnom území P. zapísaný pod položkou výkazu zmien č. XX/XXXX, bol riadne priložený k návrhu Výstavby hlavného mesta Bratislavy na zápis do evidencie nehnuteľností spolu, okrem iných, s kúpnou zmluvou uzavretou s X. a bol riadne overený orgánom správy katastra podľa § 8 zákona č. 46/1971 Zb. o geodézii a kartografii. Podľa tohto geometrického plánu predmetom prevodu bol diel č. 59 o výmere XXX m2 z pozemku parc. č. XXXX/X a diel č. 60 o výmere XX m2 z pozemku parc. č. XXXX/X, spolu XXX m2. Tieto diely boli, spolu s ďalšími dielmi, oddelené do pozemku parc. č. XXXX/X. Uvedené vyplýva z dôkazu na č.l. XX až XX a to príloh listu Okresného úradu Bratislava, katastrálny odbor zo dňa 14.10.2014 (č.l. 42 spisu) ako aj z listinného dôkazu na č.l. XXX a XXX spisu. Skutočnosť, že v kúpnej zmluve uzavretej medzi manželmi X. a právnym predchodcom žalovaného bolo nesprávne uvedené číslo geometrického plánu (č. XXX-XXX-XXX-XX) a nesprávny dátum jeho vyhotovenia (8.7.1984), nemá za následok neplatnosť kúpnej zmluvy podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Predpokladom určitosti právneho úkonu je označenie jeho predmetu takým spôsobom, aby bol nezameniteľne rozpoznateľný od predmetov iných. U nedostatkoch označenia predmetu právneho úkonu je nutné rozlíšiť, či zakladajú skutočne vadu umožňujúcu zámenu predmetu úkonu, alebo či spočívajú len v inak nepresnom alebo neúplnom označení tohto predmetu; o takýto prípad by išlo vtedy, ak by správne označenie úkonu bolo zistiteľné podľa ďalších identifikujúcich znakov alebo i z celého obsahu právneho úkonu jeho výkladom, popr. objasnením skutkových okolností, za ktorých bol právny úkon urobený (nález Ústavného súdu Českej republiky III. ÚS 447/2003 zo dňa 13.10.2004). Pokiaľ ide o predmet dotknutej kúpnej zmluvy a jeho identifikáciu odvolací súd poukazuje na ďalšie ustanovenia zmluvy, z ktorých vyplýva, že predmet kúpnej zmluvy nebolo možné zameniť. V bode 1 zmluvy sa uvádza, že predávajúci (X. X. a manželka I. X.) je podľa výpisu z LV č. XXX vlastníkom nehnuteľností parcelné č. XXXX/X a XXXX/X v celosti. V bode 5 zmluvy sa uvádza, že hodnota pozemku parcelné č. XXXX/X a XXXX/X o výmere XXX m2 v celosti je, podľa znaleckého posudku, 5.360,- Kčs. V bode 7 zmluvy predávajúci prehlásil, že je výlučným vlastníkom predávanej nehnuteľnosti a nehnuteľnosť nie je zaťažená osobnými ani vecnými bremenami v prospech tretích osôb. V bode 9 zmluvy sa kupujúci zaviazal vykonať opatrenia na provizórne prepojenie existujúcej prístupovej cesty k rodinnému domu predávajúceho cez budovanú komunikáciu Júnová - Júlová, zabezpečiť preložku telefónnej prípojky predávajúceho, preložku vodovodnej prípojky a vodovodnej šachty tak, aby nebola prerušená dodávka vody. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že predávajúci mali vedomosť o tom, ktorá časť nehnuteľnosti je predmetom kúpnej zmluvy. V neposlednom rade faktom zostáva, že v znaleckom posudku č. zákazky XXX/XX/Sv. zo dňa 20.7.1984 (č.l. 37 spisu), na ktorý sa kúpna zmluva odvoláva, je geometrický plán označený správnym číslom a dátumom. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že uvedená kúpna zmluva nebola technicky spojená s geometrickým plánom, odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.4.2014, sp.zn. I. ÚS 15/2014, podľa ktorého pôvodné zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu zo dňa 3.10.2001, sp.zn. Cpj 33/2001, o vyžadovaní tzv. technickej jednoty zmluvy (pevné spojenie jednotlivých listov zmluvy, jej príloh a geometrického plánu) bolo prekonané jeho neskoršou judikatúrou (sp.zn. 3 Sž-o-KS 55/2006 z 5.10.2006, sp.zn. 4 Cdo 93/2009 z 28.7.2010, 6 Cdo 64/2011 z 26.9.2012, 3 Sžo 64/2010 z 18.1.2011, 1 Sžr 68/2011 z 27.3.2012). Neobstojí ani odvolacia námietka odvolateľa, podľa ktorej nie je možné v prejednávanom prípade aplikovať nálezy ústavného súdu, ktorými dôvodil vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie, keďže tieto predpokladajú nielen odkaz na geometrický plán, ale aj jeho existenciu, keď, ako odvolací súd uviedol vyššie, vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že geometrický plán č. 243-255-062-84 zo dňa 8.8.1984 bol do katastra nehnuteľností vložený. Pokiaľ ide o výklad zmluvy odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 1.4.2015, sp.zn. I. ÚS 640/2014, podľa ktorého „Prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu“. Vzhľadom na uvedené odvolací súd považuje záver súdu prvej inštancie o platnosti kúpnej zmluvy zo dňa 16.4.1985 za správny. 13. K odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej sa nemožno odvolať ani na geometrický plán č. XXX- XXX-XXX-XX zo dňa 8.8.1984, keďže tento nebol overený v súlade s § 8 ods. 4 vyhlášky č. 82/1973 Zb. o overovaní geometrických plánov, na čo mal odvolateľ poukázať už vo svojom vyjadrení zo dňa 2.10.2016, v čl. II (odvolateľ mal zrejme na mysli vyjadrenie z 5.10.2016 na č.l. 300 a nasl.), odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 8 vyhlášky č. 82/1973 Zb. má len tri odseky, podľa ktorých (1) Oprávnenie zaniká skončením pracovného pomeru pracovníka v organizácii, na ktorú je oprávnenie viazané. Organizácia je povinná tieto skutočnosti oznámiť do 15 dní krajskej správe príslušnej podľa sídla organizácie. (2) Ak pracovník, ktorý získal oprávnenie, prejde do inej organizácie, je až do rozhodnutia o udelení nového oprávnenia na základe žiadosti tejto organizácie oprávnený overovať geodetické práce pre organizáciu na základe doterajšieho oprávnenia a v jeho rozsahu. Ak organizácia nepožiada o udelenie oprávnenia pre uvedeného pracovníka najneskoršie do jedného mesiaca od vzniku jeho nového pracovného pomeru, stráca pracovník oprávnenie overovať výsledky geodetických prác. (3) Ak orgány geodézie a kartografie zistia, že pracovník, ktorý má oprávnenie, napriek predchádzajúcemu upozorneniu nedodržiava predpisy, ktoré sa vzťahujú na geodetické práce, môže úrad platnosť oprávnenia zrušiť po predchádzajúcom prerokovaní s príslušným nadriadeným orgánom. Odvolaciemu súdu preto nie je zrejmá podstata námietky odvolateľa. Podľa § 1 ods. 3 a ods. 4 vyhlášky č. 82/1973 Zb. overenie sa vykoná doložkou: „Náležitosťami a presnosťou zodpovedá predpisom“, podpisom overujúceho pracovníka a pečiatkou orgánu alebo organizácie (3). Geometrické plány a iné výsledky geodetických prác, ktoré sa majú použiť na účely evidencie nehnuteľností alebo prevziať a využiť pre štátne mapové diela a pre dokumentácie vedené orgánmi geodézie a kartografie, musí ešte overiť krajská správa geodézie a kartografie. Overenie sa vykoná doložkou: „Overené podľa § 8 zákona č. 46/1971 Zb.“, podpisom overujúceho pracovníka a okrúhlou pečiatkou krajskej správy geodézie a kartografie (4). Geometrický plán č. XXX-XXX-XXX-XX zo dňa 8.8.1984, pokiaľ ide o jeho overenie, zodpovedá uvedenej právnej úprave (č.l. 49 spisu). Odvolací súd zároveň poukazuje na ustanovenie § 6 ods. 3 vyhlášky Ústrednej správy geodézie a kartografie č. 23/1964 Zb., ktorou sa vykonáva zákon č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, podľa ktorého ak orgán geodézie zistí, že listiny a iné podklady predložené na zápis zmeny neobsahujú všetky potrebné údaje pre vykonanie zápisu alebo nezodpovedajú obsahu evidencie, upovedomí o tom príslušný orgán alebo organizáciu, prípadne účastníka, ktorý zmenu hlásil alebo ktorého sa vec týka, s poukazom na zistenú závadu alebo prekážku. V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané, že by k takémuto postupu v súvislosti s kúpnou zmluvou zo dňa 16.4.1985 došlo a že by orgán geodézie upovedomil účastníkov kúpnej zmluvy na závadu resp. prekážku zápisu zmeny vlastníckeho práva. 14. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní poukazoval na rozhodnutie tunajšieho súdu č.k. 5 Co 442/2010-285 zo dňa 14.2.2012, prijaté v obdobnej veci, odvolací súd uvádza, že sa nestotožňuje so závermi prijatými v uvedenom rozhodnutí, pričom poukazuje na obsah odôvodnenia tohto rozhodnutia. 15. K odvolacej námietke odvolateľa, podľa ktorej nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 242/2007 zo dňa 3.7.2008 a sp.zn. IV. ÚS 15/2014 zo dňa 28.4.2014, na ktoré sa odvoláva súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí, možno aplikovať na právne úkony uskutočnené po dni vyhlásenia týchto nálezov, v opačnom prípade ide o retroaktivitu, odvolací súd uvádza. Podľa právnej teórie retroaktivita je spätným pôsobením neskoršej právnej normy do minulosti (Prusák, J. Teória práva. 2. vyd. Bratislava: Vydavateľské oddelenie PF UK, 2001. 233 s. ISBN 80 - 7160 - 146 - 2.). Retroaktivitu tak možno označiť za vlastnosť právnej normy, retroaktivitu nemožno spájať so súdnym rozhodnutím, preto odvolaciu námietku odvolateľa považuje odvolací súd za nedôvodnú. 16.1. K námietkam odvolateľa, týkajúcim sa nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného k dotknutým pozemkom vydržaním odvolací súd uvádza nasledovné. Predpokladom nadobudnutia vlastníctva vydržaním je oprávnená držba, uplynula zákonom stanovená doba oprávnenej držby, predmet je spôsobilý na vydržanie, držiteľ je subjektom spôsobilým na vydržanie. Žalobca predovšetkým namietal že v prejednávanom prípade nejde o spôsobilý predmet vydržania, držba žalovaného nebola oprávnená, netrvala desať rokov, žalovaný sa nechopil držby sporných častí pozemkov. 16.2. Predmetom vydržania môžu byť akékoľvek veci spôsobilé byť predmetom vlastníctva (i práva a iné majetkové hodnoty) s výnimkou vecí, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb. Vo všeobecnosti platí, že predmetom vydržania môže byť iba celá vec, z čoho však judikatúra zakotvila výnimku, pokiaľ ide o časť parcely (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 22 Cdo 2451/2011). Odvolaciemu súdu nie je zrejmá podstata námietky odvolateľa, podľa ktorej dotknuté pozemky neboli spôsobilým predmetom vydržania, resp. neexistovali v právnom zmysle. Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanom prípade dotknuté pozemky predstavujú, vzhľadom na vyššie uvedenú charakteristiku predmetu vydržania spôsobilý predmet vydržania, ako veci spôsobilé byť predmetom vlastníctva, pričom nejde o veci, ktoré by mohli byť len vo vlastníctve štátu, resp. zákonom určených právnických osôb. 16.3.1. Oprávneným držiteľom sa stáva ten, kto je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu pozemok patrí. Žalobca spochybnil dobromyseľnosť žalovaného a to s poukazom na konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III. pod sp.zn. 30 C 36/2001, ako aj s poukazom na ustanovenie § 78 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon). K námietkam žalobcu, týkajúcim sa dobromyseľnosti žalovaného, odvolací súd uvádza nasledovné. Podľa § 129 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.1992, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.1992, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Podľa § 134 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom od 1.1.1992 oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Základom oprávnenej držby je faktické ovládanie veci, keď držiteľ má vec vo svojej moci, užíva ju, disponuje s ňou. Tento faktický stav musí byť spojený s vôľou držiteľa s vecou nakladať ako s vlastnou, akoby držiteľovi vlastnícky patrila, v dobrej viere, že držiteľovi táto vec aj skutočne patrí. Pri zisťovaní toho, či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, nemožno vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv a vnútorného presvedčenia držiteľa, ale musí byť posudzovaná z objektívneho hľadiska. Dobromyseľnosť je osobné presvedčenie držiteľa, že nekoná bezprávne, ak si cudziu vec prisvojuje; ide o vnútorný psychický stav, ktorý sám o sebe nemôže byť priamo predmetom dokazovania. Na dobromyseľnosť nadobúdateľa v tom, že mu vec patrí, možno usudzovať iba z okolností (skutočností vonkajšieho sveta), prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie manifestuje (prejavuje navonok), a z ktorých možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Z hľadiska objektívneho posúdenia je potom dobromyseľnosť daná vtedy, ak držiteľ veci, pri zachovaní normálnej (bežnej), náležitej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti a povahu daného prípadu rozumne na každom subjekte požadovať, nemal alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda (užíva), patrí (vlastnícky nadobudol) - ospravedlniteľný omyl. Okolnosti svedčiace pre záver o existencii dobrej viery sa budú spravidla týkať právneho dôvodu (titulu) nadobudnutia veci a držiteľ preto v konaní bude musieť preukázať okolnosti svedčiace o poctivosti tohto právneho dôvodu nadobudnutia veci. Oprávnená držba nepredpokladá preukazovanie platného právneho dôvodu nadobudnutia vlastníctva veci, dokonca sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod (neplatný, nulitný), ale postačí, ak tu bol len domnelý právny dôvod, pri ktorom držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny dôvod svedčí a ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje. Dobromyseľnosť zaniká v okamihu, keď sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí; pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je rozhodujúca vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach, nie len ich samotná existencia. Vzhľadom na zákonnú konštrukciu oprávnenej držby, keď ju nebude možné celkom úplne zistiť úsudkom z nepriamych dôkazov, zákon zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Právnou úpravou platnou od 1.1.1992 (zákona č. 509/1991 Zb.), ktorou sa zrovnoprávnili všetky formy vlastníctva, sa umožnilo nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním všetkým subjektom, teda aj právnickým osobám a štátu, a bez ohľadu na predmet vlastníctva; s tým obmedzením v § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že naďalej nie je možné nadobudnúť vydržaním vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125). Správne konštatoval súd prvej inštancie, že žalovaný bol ako vlastník dotknutých nehnuteľností evidovaný na základe kúpnej zmluvy č. XXX/XX- X zo dňa 16.4.1985 v roku 1990 pod položkou výkazu zmien č. XXX/XXXX (č.l. 289, 290 spisu) a bol ich oprávneným držiteľom viac ako 10 rokov. Na podporu uvedeného záveru súdu prvej inštancie odvolací súd poukazuje aj na to, že podľa ustálenej súdnej praxe sa počínajúc 1. januárom 1992 vlastníkom nehnuteľnosti stane osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov, a to aj v prípade, že sa stala oprávneným držiteľom pred 1. januárom 1992; do doby oprávnenej držby pre vydržanie treba započítať aj dobu pred týmto dňom. Žalovaný nadobudol dotknuté nehnuteľnosti do vlastníctva z majetku štátu [(v správe VHMB), (č.l. 289 spisu)] dňom 1.5.1991 na základe zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, svedčal mu tak právny titul, zakladajúci jednak poctivosť právneho dôvodu nadobudnutia jeho vlastníckeho práva odvodzujúc ho od vlastníctva štátu zapísaného v evidencii nehnuteľností ako výlučného vlastníka dotknutých pozemkov, tak aj jeho presvedčenie, že s nadobudnutým majetkom nakladá v dobrej viere ako s vlastnou vecou, akoby mu ako držiteľovi aj vlastnícky patrila. 10-ročná vydržacia doba začala u žalovaného plynúť dňom 1.5.1991 a uplynula dňom 1.5.2001, kedy nadobudol vlastnícke právo vydržaním (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.8.2019 sp.zn. 4 Cdo 120/2019). Vzhľadom na uvedené skutočnosti tak, podľa názoru odvolacieho súdu, doručením žaloby žalovanému v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III. pod sp.zn. 30 C 36/2001 dňa 10.9.2001 nedošlo k narušeniu dobromyseľnosti žalovaného. 16.3.2. Podľa § 78 ods. 1 citovaného zákona zápisy práv k nehnuteľnostiam v evidencii nehnuteľností vykonané do 31. decembra 1992 preukazujú pravdivosť skutočností v nich uvedených, ak sa nepreukáže opak. Ak sa preukáže opak, katastrálny úrad opraví zápis. „Nepravdivosť“ zápisov v evidencii nehnuteľností by sa mala preukazovať v rámci konania o oprave chyby (§ 59 ods. 4 citovaného zákona), čím by okresný úrad v niektorých prípadoch určoval vlastníka (resp. inú oprávnenú osobu), ktorý má byť zapísaný v katastri. Odvolací súd poukazuje na to, že po nadobudnutí účinnosti zákona č. 162/1995 Z.z., po 1.1.1996 konanie o opravu chyby vyvolané nebolo, preto táto odvolacia námietka odvolateľa nemá relevanciu. 16.4. K námietke žalobcu, že žalovaný sa nechopil držby dotknutých pozemkov a preto nesplnil podmienku vydržania odvolací poukazuje na to, že „Fyzické ovládanie je len jedným z možných spôsobov nakladania s vecou, a to už preto, že niektoré veci (napr. nehnuteľnosti) jednoducho fyzicky držať nemožno. Záleží teda na objektívnom spoločenskom posúdení, či niekto - so zreteľom na zvyklosti, skúsenosti a všeobecné názory - nakladá s vecou. To je zjavné najmä u pozemkov, držiteľ na pozemok nemusí celé roky vstúpiť, môže ho nechať ladom, a napriek tomu, ak sa jeho držby neuchopí niekto iný, zostáva držiteľom nehnuteľnosti (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 22 Cdo 2302/2000). Odvolací súd poukazuje na to, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané, že držby dotknutých pozemkov sa chopil niekto iný ako žalovaný, preto považuje predmetnú odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú. 16.5. Pokiaľ odvolateľ namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je prekvapivé, keď argument vydržania žalovaný vzniesol v konaní len raz, v záverečnej reči, odvolací súd uvádza, že uvedená námietka neobstojí, keďže žalovaný už na pojednávaní dňa 8.9.2014 uviedol, že ako možnú obranu zváži námietku, že nehnuteľnosť nadobudol vydržaním. 16.6. K odvolacej námietke odvolateľa, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené, odvolací súd uvádza, že z hľadiska zákonom vyžadovaných náležitostí na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 220 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa tieto zákonom vyžadované náležitosti. Z jeho obsahu je zrejmé, čoho sa žalobca predmetnou žalobou domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy na preukázanie svojich tvrdení označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil, ako aj všetky podstatné dôvody, pre ktoré rozhodol spôsobom uvedeným v odvolaním napadnutom výroku rozsudku. Odvolateľ preto nedôvodne namietal nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd zároveň, poukazujúc na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp.zn. III. ÚS 209/04, uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (podobne aj rozhodnutia IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; čl. 6 ods. 1 Dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). 17. Odvolací súd výrok rozsudku, ktorým súd prvej inštancie nepriznal žalovanému náhradu trov konania, s poukazom na § 379 písm. a/ C.s.p. zmenil tak, že žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania, keďže súd prvej inštancie nepostupoval dôsledne podľa právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 262 ods. 1 C.s.p. Podľa uvedeného ustanovenia súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodne najprv o nároku na náhradu trov konania a až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, rozhodne o výške náhrady trov konania (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento nepriznal žalovanému náhradu trov konania tak nebol v súlade s uvedenou právnou úpravou. Odvolací súd zároveň vychádzal z tohto, že žalovaný si nárok na náhradu trov prvoinštančného konania neuplatnil. 18. Opravným uznesením zo dňa 9.1.2019, č.k. 44 C 144/2014-501, súd prvej inštancie opravil napadnutý rozsudok v dátume narodenia žalobcu, odôvodnenie rozsudku v bode 14, 16, 45, a súčasne uviedol jeho správne znenie (§ 224 C.s.p.). 19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 20. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).