Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4To/98/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316010885 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1316010885.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Petra Šamka a JUDr. Vladimíra Buchvalda, v trestnej veci obžalovaného S. Y., pre zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., o odvolaní prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III z 22.03.2018 sp. zn. 3T/222/2016, na verejnom zasadnutí konanom 31. januára 2019 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie prokurátora z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 22.03.2018 sp. zn. 3T/222/2016 bol obžalovaný S. Y. podľa § 285 písm. a/ Tr. por. oslobodený spod obžaloby pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že od presne nezistenej doby do Vianoc roku 2014, v byte nachádzajúcom sa v D. na A. D. XXX/XX, počas návštevných pobytov maloletú V.H. nar. XX.XX.XXXX, umiestnenú v K. K. Y. so sídlom J., D.O. 6, hladkal a bozkával oblečenú aj nahú po celom tele, najmä na lícach, krku, brušku a aj na „pišurke“, z čoho táto mala zlé a bolestivé pocity a taktiež maloletá V.H. musela obvineného bozkávať a hladkať, súčasne od nezistenej doby do Vianoc roku 2014 v tom istom byte v D., počas návštevných pobytov jej brata maloletého K.H., nar. XX.XX.XXXX, ktorý je tiež umiestnený v K. K. Y., hladkal a bozkával oblečeného aj nahého po celom tele, najmä na lícach, rukách, krku, bruchu, na zadku, ako aj v oblasti genitálií, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prokurátor v zákonnej lehote uvedenej v § 309 ods. 1 Tr. por. ako osoba oprávnená podľa § 307 ods. 1 písm. a/ Tr. por. V písomných dôvodoch podaného odvolania prokurátor uviedol nasledovné: „Uvedený rozsudok okresného súdu považujem za nezákonný. Som totiž toho názoru, že okresný súd nevyhodnotil získané dôkazy pri starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, ako to ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Pri hodnotení dôkazov okresný súd v prvom rade nedocenil dôkaznú hodnotu výpovedí spomínaných svedkýň O. P.M. a C.. T. T. a v tejto súvislosti okresný súd ani neprihliadol na okolnosti, za ktorých maloletí E. Y.. a T. Y.. sa zverili o správaní sa obžalovaného pred týmito svedkyňami v porovnaní s okolnosťami, za akých tieto deti vypovedali v prípravnom konaní pred vyšetrovateľkou PZ, prípadne pri vyšetrení znalcom psychológom G.. W. M.. Svedkyňa O. P. vypovedala, že ako profesionálny rodič starajúci sa od 26.08.2015 o detí E. Y.., T. Y.. S. K. Y.. zistila, že E. Y.. S. S. T. Y.. spávajú veľmi nekľudne, E. D.a dokonca budila a plakala, raz jej na otázku, čo sa stalo povedala, že sa jej asi snívalo, že ju tatino bozkáva. Nechcela na deti tlačiť, bližšie sa ich nepýtala, ale raz využila situáciu a s mal. T. sa bližšie rozprávala, kedy jej tento plačom povedal, že nemá rád svojho otca a opísal, že ho musia bozkávať a že aj on bozkáva ich, o sebe konkrétne povedal, že ho obžalovaný bozkáva na líčka, ústa, ruky, bruško chrbátik na pupík, na zadoček a aj na pipíka i tiež jej povedal, že ho tatino tam všade aj hladká. T. jej aj povedal, že aj oni musia tatina všade bozkávať a to na líčka, na ústa, na bruško a na pipíka. Na jej otázku, či povedal tatinovi, že sa mu to nepáči jej T. odpovedal, že keď to povedia tatinovi, že to nechcú kričí na nich a že od neho aj dostali. Nehovoril jej však o tom, akým spôsobom ich mal biť. Keď sa ho pýtala, či to isté robí tatino aj E., T. jej hovoril, že áno, tatino bozkával aj ju, a aj ona musela bozkávať tatina. Celá táto komunikácia s T. trvala pomerne dlho, pretože sa niekoľkokrát úzkostlivo rozplakal až tak, že nevedel rozprávať. Musela ho ukľudniť a keď sa ho pýtala, či jej to chce dorozprávať kýval hlavou, že áno. Nechcela ho ešte viac trápiť, pretože videla, že ho to naozaj trápi, ale chcel jej to povedať. Plačom jej dopovedal aj o E.. Po tomto rozhovore mal T. ešte 3 až 4 noci nočné mory a pocikal sa každú noc, dokonca sa pocikal aj cez deň. Na základe toho dospela k názoru, že je to pre T. ťažká a traumatizujúca záležitosť a ako jej viackrát rozprával, otca už nechce nikdy vidieť a do D. už nikdy nechce ísť. Keď sa chcela bližšie opýtať na tieto veci E. táto sa rozplakala a hovorila jej, že to nemôže povedať, lebo je to tajomstvo, lebo jej babka povedala, že je to tajomstvo a keby to prezradila, tak sa stane niečo zlé a že za to môže ona, t.j. E.. Svedkyňa na hlavnom pojednávaní doplnila, že akákoľvek zmienka o otcovi v deťoch vyvoláva traumu a do dnešného dňa sa s tým nezmierili. Svedkyňa C.. T. T. vypovedala, že s maloletými E. Y.. S. T. H. ako detská psychologička v K. domove Y. pracovala asi 5 rokov, odkedy prišli do ich detského domova. Dňa 06.06.2015 počas pravidelnej psychologickej diagnostiky mal. E. priraďovala kartičky s rôznymi odkazmi k jednotlivým figúrkam, pričom kartičku s odkazom „táto osoba ma rada bozkáva, táto osoba sa ma rada dotýka“ priradila k figúrke biologického otca, pričom neverbálne prejavovala, že jej je to nepríjemné a používala citoslovce „fuj". Nechala ju nerušene dokončiť celú túto techniku a po jej skončení sa jej začala pýtať na jej biologického otca. Počas tohto rozhovoru nahnevane kopla do stoličky, pýtala sa jej prečo sa hnevá, na to jej VS. odpovedala, že oco ju všade bozkáva a nevie prečo to robí. Pýtala sa jej kde všade ju oco bozkáva, na čo jej tichým hlasom povedala, že ju bozkáva na líca, na krk, na bruško, a všade, kde je oblečená aj nahá. Bozkáva ju keď má oblečené pyžamo a aj keď je nahá. Tiež jej povedala, že ona ocovi povedala, že sa jej to nepáči, ale on to nerešpektuje a že sa nahnevá. Hovorila jej aj, že je to tajomstvo a že nikto o tom nevie. Na ďalších sedeniach kreslili ruky a na to jej E. povedala, že sú to také paprče, ako má oco, pýtala sa jej ako to myslí, na čo jej odvetila, že oco má také ruky, keď ju chytá a ukázala svoje prirodzenie. S mal. T. tiež mávali sedenia, keď sa ho pýtala, či oco bozkáva E. povedal, že áno. Ju však nenapadlo, že by otec mohol niečo podobné robiť aj jemu, ona sa zamerala viac na E.. Na druhý deň pokračovali v sedení, pričom ihneď po príchode E. zamkla dvere a pýtala sa jej či si pamätá na ich spoločné tajomstvo a či to niekomu povedala. Kreslili postavy, kde jej E. ukazovala, kde sa jej otec mal dotýkať, začala spontánne menovať dotyky, sama začala hovoriť o pišurke, nohách, rukách a zadočku, na čo E. povedala, že je dobre, že jej to povedala. E. jej aj uviedla, že ako spali u otca, spala v jednej posteli s otcom, že boli nahí a že tam bola tma, potom otec išiel dole ku T. na matrac, ktorý bol na zemi a vtedy ich pusinkoval. E. aj povedala, že babka bola vtedy preč. Aj na hlavnom pojednávaní svedkyňa potvrdila, že jej E. povedala, že je to tajomstvo a nesmie to nikomu povedať. Ona toto riešila s E., D. T. sa veci vyplavili na povrch pri p. P.. Zhodne tak v psychologickej správe zo dňa 10.06.2015 (č.l. 2 spisu) doloženej k trestnému oznámeniu detská psychologička C.. T. T. uviedla, že E. jej pri sedení šeptala, že tatino in bozkáva na líca, krk, bruško a tam dole, na pišurku. Z týchto výpovedí svedkýň O. P.M. a C.. T. T. vyplýva, že v správaní sa obžalovaného s ohľadom na všetky sprievodné okolnosti vôbec nejednalo o nevinné bežné bozkávanie sa rodiča s dieťaťom, ako sa to ustálilo v oslobodzujúcom rozsudku okresného súdu, ale ide naozaj o iný spôsob sexuálneho zneužívania v zmysle skutkovej podstaty žalovaného trestného činu. V tejto súvislosti poukazujem aj na dôsledky takéhoto sa správania obžalovaného na nepriaznivom psychickom stave detí. Tu poukazujem na výpoveď svedkyne O. P.M., v ktorej opisovala nočné budenia sa detí s plačom, pomočovanie sa, sny mal. E. Y.. o tom, že sa bozkáva s otcom a pod., vrátane toho s akým plačom a ťažkosťami sa jej prvý krát zveroval s prežitými udalosťami u obžalovaného mal. T. Y.. Z vykonaného dokazovania vyplýva aj absolútny odpor oboch detí k ich biologickému otcovi s tým, že do D. už nechcú chodiť. Považujem za logické, že ak by v zmysle právneho názoru okresného súdu vysloveného v záverečnej časti písomného vyhotovenia rozsudku išlo len o tú skutočnosť, že obžalovaný svoje deti bozkával na ústa a líca a vyžadoval od nich, aby aj oni jeho pobozkali, lebo sú rodina, neboli by následky na ich psychickom stave také traumatizujúce, ako to vyplýva z vykonaného dokazovania. O negatívnych následkoch v správaní sa mal. E. Y.. a T. Y.. po návratoch z pobytov u obžalovaného vypovedal aj predchádzajúci profesionálny rodič C. J.. Pokiaľ ide o výpovede maloletých E. Y.. a T. Y.. v prípravnom konaní pred vyšetrovateľkou PZ, na ktorých obsah okresný súd v rámci svojich právnych úvah poukazuje, pripomínam skutočnosť, že tieto boli vypočúvané ako 7 ročné (E. Y..), resp. 8 ročné dieťa ( T. Y..) v prítomnosti štyroch pre nich absolútne cudzích ľudí (vyšetrovateľka PZ C.. A., zástupkyňa ÚPSVaR J.. G. X., Kriminálny psychológ C.. J.. M. T., PhD. a ďalší policajt por. C.. N.), takže očakávať, že tieto budú podrobne vypovedať o intímnych udalostiach, ktoré im boli nepríjemné a traumatizujúce a ktoré mal s nimi v minulosti robiť ich biologický otec je nanajvýš nedôvodné. Preto aj nie je možné priznať týmto ich výpovediam rozhodujúci význam ako to učinil okresný súd, zvlášť, keď podľa výsledku dokazovania ide o veľmi citlivé deti, ktoré sa ťažko zdôverujú so svojimi pocitmi niekomu cudziemu, ako o tom vypovedali aj svedkyne O. P. a C.. T. T. a ako to vyplýva aj zo znaleckých posudkov znalca z odboru psychológie, odvetvie klinická psychológia detí a dospelých G.. W. M.. Rovnako tak som názoru, že aj pri rešpektovaní odborných vedomostí, tiež G.. W. M., znalec z odboru psychológie, odvetvie klinická psychológia detí a dospelých, ktorý vykonával psychologické vyšetrenie mal. E. Y.. a T. Y.. je pre nich absolútne cudzou osobou, za ktorej situácie je dôvodný predpoklad, že so svojimi intímnymi a pre nich stresujúcimi prežitými udalosťami sa nezdôveria tak, ako sa dokázali zdôveriť im dôverne známej detskej psychologičke C.. T. T. a O. P., ako ich profesionálnej matke s ktorou žijú v spoločnej domácnosti a ktorá im poskytuje každodennú materskú starostlivosť. Nie nepodstatnou skutočnosťou v tomto význame je aj skutočnosť, že podľa dôkazov obe deti majú s C.. T. T. a aj O. P. veľmi blízky a pozitívny vzťah. Pokiaľ ide o vyjadrenia mal E. Y. pri výsluchu pred vyšetrovateľkou PZ a pred znalcom z odboru psychológie, odvetvie klinická psychológia deti a dospelých G.. W. M., ktoré sú ohľadne skutkových okolností menej konkrétne v porovnaní s tým, ako sa s nimi zverila psychologičke v detskom domove C. T. T. a ktoré okresný súd považuje za dôležitý dôkaz svedčiaci v prospech obžalovaného, tieto zjavne mohli byť ovplyvnené tou skutočnosťou, že udalosti z návštev u obžalovaného táto považuje za tajomstvo s odkazom, že jej to tak povedala babka, teda osoba pre ňu ako malé dieťa s prirodzenou autoritou, čo viackrát opakovala tak pred C.. T. T. aj svedkyňou O. P. a ubezpečovala sa u nich, či toto tajomstvo aj oni dodržiavajú. Skutočnosť, že mal. E. Y.. považuje správanie sa obžalovaného voči nej a jej bratovi za tajomstvo s hrozbou, že keby ho prezradila stane sa niečo zlé a na vine bude ona, výlučne z podnetu babky dokazuje, že výpoveď matky obžalovaného svedkyne C. D., na ktorú sa tiež okresný súd v oslobodzujúcom rozsudku odvoláva nie je vierohodná a je zjavne účelová. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti som preto toho názoru, že okresný súd vyhodnotil vykonané dôkazy príliš jednostranne v prospech obžalovaného, nakoľko nevzal do úvahy tieto dôležité okolnosti svedčiace v jeho neprospech. Okresný súd mal za tejto situácie a z vyššie uvedených dôvodov za základ svojho rozhodnutia považovať práve výpovede svedkýň O. TM. a C.. T. T., ktorých výpovede korešpondujú so skutkom obsiahnutým v uznesení o vznesení obvinenia, ako aj v obžalobe tunajšej prokuratúry. Navrhujem preto, aby Krajský súd v Bratislave na podklade tohto odvolania podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil Okresnému súdu Bratislava III, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.“ Obžalovaný S. Y. sa k odvolaniu prokurátora písomne vyjadril osobitným podaním, ktoré bolo doručené na Okresný súd Bratislava III dňa 13.09.2018. Obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu žiadal, aby odvolací súd odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietol. Obžalovaný konštatoval, že prokurátor poukázal na to, že okresný súd nedocenil dôkaznú hodnotu svedkýň O. P. a T. T. s tým, že týmto svedkyniam hovorili deti celú pravdu a znalcovi i vyšetrovateľovi zamlčali dôležité skutočnosti. Na margo tohto uviedol, že súd prvého stupňa nespochybňoval žiadnym spôsobom výpovede týchto svedkýň o tom, čo mali počuť od maloletých detí, aj keď im nie je známy presný obsah ich rozhovorov s deťmi, prípadne či otázky, ktoré deťom pri rozhovoroch položili, neboli sugestívne. Okresný súd postupoval správne, keď pri svojom rozhodovaní bral do úvahy všetky vykonané dôkazy. Tieto dôkazy boli na hlavnom pojednávaní vykonané na návrh prokurátora a súd sa s nimi musel zaoberať a nemohol sa upriamiť len na dôkazy, ktoré vyzneli v jeho neprospech. Mnohé z týchto dôkazov mali vysokú objektívnu hodnotu, išlo hlavne o výpovede znalcov, svedka J. a výpovede maloletých detí pred vyšetrovateľom. Tak ako je uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku, z vykonaných dôkazov nebolo preukázané, že by on svojim konaním akýmkoľvek spôsobom naplnil znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu. Súčasne poukázal aj na skutočnosť, že okresný súd pri svojom rozhodnutí aplikoval zásadu „in dubio pro reo“ na základe toho, že v prípade posúdenia všetkých vykonaných dôkazov vznikli dôvodné pochybnosti, či sa on skutočne dopustil skutku uvedeného v obžalobe. Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom sa v plnom rozsahu pridržiavala podaného odvolania a jeho dôvodov. Navrhla, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí uviedol, že sa pridržiava písomného vyjadrenia k odvolaniu prokurátora. Prvostupňový rozsudok považuje za správny, zákonný a spravodlivý. Navrhol, aby krajský súd odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietol. Obžalovaný S. Y. na verejnom zasadnutí uviedol, že on sa cíti byť nevinný. Očakáva, že odvolací súd rozhodne spravodlivo. Celé trestné stíhanie bolo pre neho nepríjemné, ubíjajúce a z tohto všetkého je znechutený. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Tr. por.) primárne konštatoval prípustnosť odvolania (§ 306 ods. 1 Tr. por.) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. a preto podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil pritom, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné, vzhľadom na správnosť a zákonnosť napadnutého prvostupňového oslobodzujúceho rozsudku. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa v podstate odôvodnil tým, že prokurátor svoju obžalobu založil iba na výpovediach svedkýň O. P. a C.. T. T., ktorým sa mali maloleté deti zveriť, že nechcú ísť k otcovi, lebo ich bije a núti k bozkávaniu, pričom mali ukázať na tvár, bruško, genitálie a ústa. Taktiež sa mali po návrate od svojho otca pomočovať, boli nepokojné, pričom maloletý T. Y.. svoju sestru E. Y.. šikanoval, bol voči nej agresívny. Na strane druhej maloletí svedkovia T. Y.. a E. Y.. pred vyšetrovateľom PZ vo svojich výpovediach uviedli, že ich mal otec bozkávať na líce a ústa, pričom na tejto výpovedi zotrvali aj pri znaleckom skúmaní, kde maloletý T. Y.. uviedol, že otec ich mal bozkávať na líca, ústa, ale nikdy neboli vyzlečení. Súd prvého stupňa poukázal aj na výpoveď svedka C. J., ktorý uviedol, že maloleté deti mal v náhradnej rodine vyše päť rokov, pričom deti po príchode k nemu neboli na tom dobre, neštandardne sa správali, napodobňovali sexuálny pomer. Tento svedok vypovedal, že matka maloletých detí žila oddelene od obžalovaného, tento ich navštevoval v azylovom dome, kde matku prichytil s ďalším mužom, s deťmi matka zaobchádzala nie najlepšie, keďže maloletá E. Y.. mala vytrhané vlasy. Matka sa následne o deti prestala starať. V neposlednom rade okresný súd poukázal aj na výpoveď svedkýň E. D. (sestry obžalovaného) a C. D. (matky obžalovaného), ktoré zhodne uviedli, že obžalovaný mal svoje deti veľmi rád, deti chodili do ich spoločnej domácnosti raz za mesiac, nikdy však obžalovaný nebol s nimi sám, pretože v trojizbovom byte bývalo deväť ľudí. Deti spávali v izbe spolu s babkou a deti kúpala sestra obžalovaného. Napokon súd prvého stupňa poukázal na znalecké dokazovanie, v ktorom sa nepotvrdili u obžalovaného žiadne znaky, ktoré by podporovali deviantné zameranie obžalovaného. Prvostupňový súd uzavrel, že žiadnymi dôkazmi nebolo preukázané, že by obžalovaný konal z dôvodov privodenia si pohlavného vzrušenia, konal ako každý rodič, ktorý svoje deti bozkáva a objíma a to nie z dôvodov sexuálneho uspokojenia, ale z dôvodov lásky k deťom. Jedinou chybou obžalovaného bolo, že nerešpektoval maloletú E. Y.., ktorej sa takéto prejavy otcovskej lásky nepáčili, toto odmietala a bolo jej to nepríjemné až tak, že sa so svojim otcom nechcela stretávať. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania bola preukázaná iba tá skutočnosť, že obžalovaný svoje maloleté deti - E. Y.. a T. Y.. bozkával na ústa a líca a vyžadoval od nich, aby ho aj oni bozkávali, pretože sú rodina. Prvostupňový súd zdôraznil a zopakoval, že žiadnymi dôkazmi nebolo preukázané, že by obžalovaný pri takýchto citových a intímnych prejavoch voči svojim maloletým deťom, konal v sexuálnom vzrušení, v snahe vzrušenie akýmkoľvek spôsobom uspokojiť. Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa pri zisťovaní a ustálení skutkového stavu veci, postupoval správne a v súlade so zákonom, keď v súdnom konaní boli vykonané všetky potrebné dôkazy nevyhnutné na spravodlivé rozhodnutie, pričom okresný súd tieto dôkazy objektívne vyhodnotil podľa vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípade jednotlivo i v ich súhrne, ako sa to predpokladá v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por. Odôvodnením napadnutého oslobodzujúceho rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. prvostupňový súd vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané alebo nedokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Krajský súd si preto v celom rozsahu osvojil skutkové a právne závery prvostupňového súdu a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Aj odvolací súd zhodne so súdom I. stupňa konštatuje, že v posudzovanej veci nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný S. Y. stíhaný. V ďalšom je potrebné uviesť, že v posudzovanej veci boli produkované tri skupiny dôkazov. Išlo o dôkazy v neprospech obžalovaného (výpovede svedkýň O. P. a C.. T. T.), dôkazy v prospech obžalovaného (výpovede maloletých svedkov T. Y.. a E. Y.., výpovede svedkýň C. D. a E. D., znalecký posudok znalca O.. C.. K. T.Š., G.., ako aj výpoveď obžalovaného S. Y.) a napokon dôkazy sčasti v prospech a sčasti v neprospech obžalovaného (výpoveď svedka C. J. a znalecký posudok znalca G.. W. M.). Kľúčovými dôkazmi tu boli výpovede maloletých detí T. Y.. a E. Y.., ktoré však vyzneli práve v prospech obžalovaného, keďže nepotvrdili priebeh skutku uvedeného v obžalobe. Pokiaľ ide o výpovede svedkýň O. P. a C.. T. T., na jednej strane možno vysloviť, že tu nebol žiadny relevantný dôvod, aby sa tieto výpovede mohli označiť ako nepravdivé, resp. účelové, na strane druhej išlo o také svedkyne, ktoré priebeh skutkového deja poznali iba z počutia a to od maloletých detí, navyše dôkazná situácia bola sťažená aj tým, že maloleté deti pred týmito zamestnankyňami detského domova nevypovedali formou monológu (samé od seba by spontánne vypovedali, čo sa im nepríjemné stalo), ale išlo o dialógovú formu rozhovoru (odpovedali na kladené otázky, pričom maloleté deti ešte zdôrazňovali, že ide o tajomstvo, o ktorom nemajú hovoriť). V tomto smere možno akceptovať argumenty obhajoby, že ostalo sporným, či maloletým deťom pri týchto rozhovoroch boli alebo neboli položené sugestívne alebo kapciózne otázky. Možno preto uzavrieť, že výrok o vine obžalovaného nebolo možné založiť iba na výpovediach svedkýň O. P. a C.. T. T., keďže ostatné zabezpečené dôkazy celkom jednoznačne nevyzneli v neprospech obžalovaného. Pre úplnosť treba dodať, že istá časť správania sa obžalovaného voči maloletým deťom, ktorá bola iba v nepatrnej miere obsiahnutá v skutkovej vete obžaloby (teda nepokrývala podstatné, resp. právne relevantné skutkové okolnosti opísané v obžalobe, ktoré by zakladali trestnoprávnu zodpovednosť)), sa mohla posúdiť len ako čiastočne neprimerané citové a intímne prejavy obžalovaného, bez rešpektovania špecifických osobnostných daností oboch maloletých detí a ich potrieb v citovej sfére, u ktorých predtým v minulosti dochádzalo nielen k citovým či psychickým zraneniam, ale dokonca aj k zraneniam fyzickým (pozri rozsudok Okresného súdu Skalica z 25.052010 sp. zn. 1P/68/210). Používanie takýchto čiastočne neprimeraných, prípadne nevhodných citových prejavov zo strany obžalovaného, nebolo možné v žiadnom ohľade hodnotiť ako sexuálne zneužívanie. Senát krajského súdu vyslovuje, že výrok o vine musí byť založený len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že žalovaný skutok sa skutočne stal. Ak existujú akékoľvek rozumné pochybnosti, nemožno ich vyložiť v neprospech obžalovaného, ale naopak, je nutné ich vyložiť v jeho prospech. Odsudzujúci výrok môže mať zákonný podklad iba vtedy, ak je v dôkaznom konaní dosiahnutý najvyšší možný stupeň istoty vo vzťahu ku skutku, ktorý možno od ľudského poznania požadovať, a to aspoň na úrovni všeobecného pravidla: „aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti,“ nestačí akýkoľvek vysoký stupeň podozrenia, musí ísť o absolútnu istotu. Odvolacie námietky prokurátora predstavujú len inú hladinu hodnotenia dôkazov (bez akceptovania zásady „in dubio pro reo“), čo je pre obžalobu pochopiteľné. Takéto hodnotenie dôkazov však nadriadený súd nemôže akceptovať, najmä ak v odvolaní sa poukazuje len na určitú časť dôkazov, ale bez ich hodnotenia v celkovom kontexte. Napokon odvolací súd konštatuje, že jednou zo základných zásad nášho právneho poriadku je zásada „in dubio pro reo“, ktorá vychádza z princípu prezumpcie neviny. V praxi to znamená, že záver o vine páchateľa musí byť postavený na skutkovom stave, o ktorom nie sú žiadne pochybnosti. Znovu treba zopakovať, že akýkoľvek vysoký stupeň podozrenia sám osebe nestačí k tomu, aby mohol tvoriť zákonný podklad pre odsudzujúci výrok súdu. V posudzovanej veci bol preto postup súdu prvého stupňa správny, keď vzniknuté pochybnosti vyložil v prospech obžalovaného. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že nakoľko v rámci vykonaného dokazovania sa nepodarilo vyprodukovať také objektívne dôkazy, ktoré by preukazovali, že by obžalovaný S. Y. ako trestne zodpovedný subjekt úmyselne konal tak, že by sexuálne zneužil svoje maloleté deti, potom neostávalo nič iné, len obžalovaného podľa § 285 písm. a/ Tr. por. spod obžaloby oslobodiť. Vzhľadom na vyjadrené úvahy, krajský súd rozhodol na základe odvolania prokurátora spôsobom, vyplývajúcim z výrokovej časti tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší opravný prostriedok.