Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/180/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316210461 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bahníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1316210461.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a sudkýň JUDr. Ľubice Břouškovej a JUDr. Ľubice Kriškovej v právnej veci žalobcu: BETA TRADING LLP, 40 Bloomsbury Way, Lower Ground Floor, London, England, WC1A 2SE, IČO: OC401428, zast. Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., Dobšinského 12, 811 05 Bratislava, IČO: 47 238 232, proti žalovanému: NACCO SAS, R.C.S. Paris, 86 boulevard Houssmann, Paríž, Francúzsko, IČO: 732006044, zast. JUDr. Vladimír Ivančo, advokát, Hlavné námestie 5, 811 01 Bratislava, o zaplatenie 782.022,-- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 23Cb/210/2016-243 zo dňa 4.4.2018 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 23Cb/210/2016-243 zo dňa 4.4.2018 p o t v r d z u j e . Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 84,72%, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava III napadnutým rozsudkom vo výroku 1. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 59.840,-- Eur s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne od 15.6.2016 do zaplatenia, vo výroku 2. súd vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol a vo výroku 3. uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 84,72%, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2. V odôvodení súd uviedol, že žalobou zo dňa 16.06.2016 sa žalobca, ktorého súd pripustil do konania uznesením zo dňa 14.11.2017 na miesto pôvodného žalobcu spoločnosti ORS Europe s.r.o. v likvidaci, Martinická 987/3, Praha, Česká republika, IČO: 24216348 (ďalej len „pôvodný žalobca“) a ktorej zmenu súd pripustil uznesením zo dňa 05.03.2018 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 782.022,-- Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 15.06.2016 až do zaplatenia. 3. Súd vykonaným dokazovaním listinnými dôkazmi mal za preukázané, že medzi spoločnosťou BELLEZZA, s.r.o., IČO: 36 715 603 ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom bola dňa 27.5.2008 uzatvorená v písomnej forme nájomná zmluva v znení dodatku č. 1 zo dňa 15.1.2010. Obsah uzavretej zmluvy, t.j. prenechanie 40 ks železničných vozňov vo vlastníctve spoločnosti BELLEZZA s.r.o. žalovanému za odplatu - denné nájomné v sume 8,50 Eur za jeden vozeň na dobu určitú, zahŕňal podľa § 269 ods. 1 Obch. zák. právnu úpravu nájomnej zmluvy podľa § 663 a nasl. Obč. zák., konkrétne podnikateľský nájom hnuteľných vecí podľa § 721 až § 723 Obč. zák. 4. Súd ďalej uviedol, že spoločnosť BELLEZZA, s.r.o., ktorá v rámci vyššie uvedenej nájomnej zmluvy vystupovala ako prenajímateľ a vlastník vozňov, zriadila písomnou zmluvou zo dňa 08.04.2011 na predmet nájmu (t.j. 40 ks vozňov) podľa ust. § 151b ods. 1 Občianskeho zákonníka záložné právo v prospech veriteľa Martina Bečku za účelom zabezpečenia pohľadávky tohto veriteľa voči dlžníkovi Romanovi Kováčikovi podľa ust. § 151a Občianskeho zákonníka, vzniknutej z uzatvorenej zmluvy o pôžičke zo dňa 08. 04. 2011 medzi týmto veriteľom a dlžníkom, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi peňažnú sumu 265.000,- Eur, ktorú sa zaviazal dlžník vrátiť veriteľovi v lehote do 31.05.2011, pričom pri uzatváraní predmetnej zmluvy o zriadení záložného práva konal za spoločnosť BELLEZZA, s.r.o. práve dlžník, ktorý bol v tom čase jej jediným konateľom, teda podľa ust. § 133 ods. 1 Obchodného zákonníka jedinou osobou oprávnenou konať v mene spoločnosti BELLEZZA, s.r.o. V súvislosti s vyjadreniami žalovaného, v ktorých odkázal na rozhodnutia súdov, z odôvodnení ktorých vyplývalo, že uzavretá záložná zmluva predstavovala absolútne neplatný právny úkon z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi (t.j. neplatnosť podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka), pretože konateľ spoločnosť BELLEZZA, s.r.o. ju uzatvoril na zriadenie svojho súkromné dlhu, konal bez súvisu s obchodnou činnosťou spoločnosti BELLEZZA, s.r.o., čím porušil svoje povinnosti podľa ust. § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka, súd uviedol, že konateľovi spoločnosti vzniká vo vzťahu k spoločnosti v zmysle § 135a) ods. 2 Obch. zák. objektívna zodpovednosť za škodu, ktorú spôsobil pri výkone jeho pôsobnosti spoločnosti, avšak konanie konateľa - uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva, nespôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu (záložnej zmluvy) podľa § 39 Obč. zák. 5. Dňa 1.6.2011 podľa ust. § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka postúpil veriteľ svoju pohľadávku voči dlžníkovi na spoločnosť IH Invest s.r.o., a keďže dlžník svoju povinnosť vrátiť poskytnutú peňažnú pôžičku v lehote do 31.05.2011 nesplnil, spoločnosť IH Invest s.r.o. začala podľa ust. § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka s výkonom záložného práva predajom zálohu, ktorý spoločnosť IH Invest s.r.o. ako záložný veriteľ oznámila dlžníkovi a záložcovi (t.j. spoločnosti BELLEZZA, s.r.o.), pričom toto začatie výkonu zaregistrovala aj v registri záložných práv, čo vyplývalo jednak zo skutkového zistenia uvedeného v rozsudku OS Trnava zo dňa 27.04.2012 (č.l. 136a súdneho spisu), ako aj fotokópie z Notárskeho centrálneho registra záložných práv (č.l. 193 súdneho spisu). Následne záložný veriteľ v mene a na účet spoločnosti BELLEZZA, s.r.o. ako záložcu uzatvoril so spoločnosťou Montauro, s.r.o. kúpnu zmluvu na predmet zálohu (t.j. predmet nájmu, čiže 40 ks vozňov) za kúpnu cenu 240.000,-- Eur. Žalovaný poukázal na neplatný výkon záložného práva, čoho dôsledkom bol neplatný prevod vlastníckeho práva k vozňom zo spoločnosti BELLEZZA, s.r.o. na spoločnosť Montauro, s.r.o., pričom v rámci svojej argumentácie opätovne odkázal na argumentáciu Okresného súdu Trnava obsiahnutú vo svojich rozhodnutiach (t.j. rozsudok OS Trnava zo dňa 27.04.2012, ako aj uznesenie OS Trnava zo dňa 21.10.2011). Súd s poukazom na ust. § 151b), § 151j) až § 151ma) Obč. zák. konštatoval, že výkon záložného práva bol uskutočnený v súlade so zákonom, ako aj spôsobom dohodnutým v záložnej zmluve, keďže začatie výkonu záložného práva bolo oznámené tak záložcovi, ako aj dlžníkovi, za súčasnej registrácie tohto výkonu v registri záložných práv ku dňu 01.06.2011, teda došlo k splneniu povinnosti záložného veriteľa podľa ust. § 151l ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom k samotnému predaju zálohu, čo bol spôsob vykonania zálohu dohodnutý v záložnej zmluve, došlo podľa ust. § 151m ods. 1 Občianskeho zákonníka až dňa 19.07.2011 uzavretím kúpnej zmluvy, teda po uplynutí 30-dňove zákonnej lehoty. V zmysle vyššie uvedeného mal súd za to, že uvedeným výkonom záložného práva došlo k platnému prevodu vlastníckeho práva k zálohu zo spoločnosti BELLEZZA, s.r.o. na spoločnosť Montauro, s.r.o., pričom ak by aj záložný veriteľ scudzil záloh za cenu nižšiu ako bola cena, za ktorú by sa záloh v danom čase a mieste predal, vznikol by spoločnosti BELLEZZA, s.r.o. nárok na náhradu škody podľa ust. § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka ako sankčný následok takéhoto konania záložného veriteľa, a teda opäť by nebolo možné takéto konanie sankcionovať jeho neplatnosťou podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Súd zdôraznil, že v konečnom dôsledku bol rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 27.04.2012, ktorým tamojší súd určil, že následkom vyššie vytknutých vád týkajúcich sa konania konateľa spoločnosti BELLEZZA, s.r.o. pri uzatváraní záložnej zmluvy, náležitostí záložnej zmluvy a výkonu záložného práva, je vlastníkom 40 ks vozňov, teda zálohu a predmetu nájmu spoločnosť BELLEZZA, s.r.o. zrušený, pričom pri opätovnom rozhodovaní Okresný súd Trnava rozsudkom zo dňa 12.05.2015 žalobu o určenie vlastníckeho práva k týmto vozňom na základe žaloby spoločnosti BELLEZZA, s.r.o., zamietol (doposiaľ neprávoplatne) pre nepreukázanie naliehavého právneho záujmu. Súd však s poukazom na § 193 CSP nie je uvedenými neprávoplatnými rozhodnutiami viazaný. 6. Zo zisteného skutkového stavu ďalej vyplývalo, že spoločnosť Montauro s.r.o. previedla kúpnou zmluvou zo dňa 27.06.2012 vlastnícke právo k 40 ks vozňov na spoločnosť ID production, s.r.o., ktorá dňa 29.06.2012 kúpnou zmluvou previedla vlastnícke právo k týmto vozňom na pôvodného žalobcu. Zo zmluvy vyplynulo, že vlastnícke právo spoločnosti ID production, s.r.o. k 40 ks vozňov prešlo na pôvodného žalobcu dňom podpisu predmetnej kúpnej zmluvy, t.j. dňa 29.06.2012. V danom prípade žalovaný argumentoval tým, že spoločnosť Montauro, s.r.o. pri prevode vozňov na spoločnosť ID production, s.r.o. konala so zlým úmyslom poškodiť spoločnosť BELLEZZA, s.r.o., keďže vlastníctvo k vozňom previedla len dva mesiace po tom, čo Okresný súd Trnava rozsudkom zo dňa 27.04.2012 určil, že spoločnosť BELLEZZA, s.r.o. je vlastníkom týchto vozňov, ďalej tým, že spoločnosť ID production, s.r.o. bola len zrejmým prostredníkom pri prevode vlastníctva k vozňom s tým, že po tom ako splnila svoj účel došlo k zániku tejto spoločnosti zlúčením so spoločnosťou Camden s.r.o., ktorá následne zanikla bez právneho nástupcu. Podľa súdu však žiaden z uvedených argumentov súdu nepreukazuje, že čo i len jedna z uvedených spoločností nenadobudla vlastníctvo k predmetným vozňom dobromyseľne. Súd preto konštatoval, že vlastnícke právo prešlo na žalobcu v zmysle § 444 a § 443 Obch. zák. dňom 29.6.2012 (podpisom kúpnej zmluvy). S poukazom na ust. § 680 ods. 2 Obč. zák. prešli na pôvodného žalobcu práva a povinnosti prenajímateľa z nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi spoločnosťou BELLEZZA, s.r.o. a žalovaným dňa 27.05.2008 v znení dodatku č. 1 zo dňa 15.01.2010, pričom pôvodný žalobca túto skutočnosť žalovanému listom zo dňa 29.11.2012 oznámil, na základe čoho bol žalovaný povinný plniť svoje povinnosti z predmetnej nájomnej zmluvy pôvodnému žalobcovi, t.j. mu aj platiť nájomné podľa tejto zmluvy. 7. Súd mal ďalej za preukázané, že pôvodný žalobca listom zo dňa 29.11.2012 vyzval žalovaného na zaplatenie dlžného nájomného v sume 41.820,-- Eur, pričom žalovaný v konaní nepreukázal, že by toto dlžné nájomné v zmysle uzatvorenej nájomnej zmluvy uhradil, či už pôvodnému prenajímateľovi - spoločnosti BELLEZZA, s.r.o. alebo pôvodnému žalobcovi, čo zakladalo oprávnenie pôvodného žalobcu odstúpiť podľa ust. § 679 ods. 3 Občianskeho zákonníka od nájomnej zmluvy, ktorý toto svoje oprávnenie listom zo dňa 09.07.2013 aj využil, pričom v konaní nebolo sporné, že tento list s odstúpením od zmluvy sa dostal žalovanému aj do sféry jeho dispozície, keďže žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu listom zo dňa 12.09.2013 reagoval na spomínaný list pôvodného žalobcu. Na základe uvedeného mal súd za to, že doručením listu zo dňa 09.07.2013 pôvodným žalobcom žalovanému došlo podľa ust. § 679 ods. 3 Občianskeho zákonníka k skončeniu nájmu titulom predmetnej nájomnej zmluvy. Žalovanému v dôsledku skončenia nájmu vznikla podľa ust. § 682 Občianskeho zákonníka povinnosť vrátiť predmet nájmu žalovanému, a to bez zbytočného odkladu od skončenia nájmu, teda v tomto prípade od odstúpenia pôvodného žalobcu od nájomnej zmluvy. Z vykonaného vyplývalo, že žalovaný odovzdal 34 ks vozňov (teda nie celý predmet nájmu) na cieľovej vlakovej stanici Trnava dňa 28.03.2013, avšak z informácii ŽSR zo dňa 21.03.2014 vyplývalo, že 34 ks vozňov prišlo dňa 31.03.2013 o 14:22 hod. vlakom 45523 do železničnej stanice Mužla, kde boli z toho vlaku odstavené. Z listinných dôkazov však nevyplývalo, že by žalovaný o skutočnosti, t.j. o vrátení 34 ks vozňov dňa 28.03.2013 do stanice Trnava informoval pôvodného žalobcu, pričom ten sa o odovzdaní týchto vozňov dozvedel až z informácie ŽSR datovanej ku dňu 21.03.2014, doručenej pôvodnému žalobcovi dňa 25.03.2014, a teda najskôr sa pôvodný žalobca mohol zmocniť (nie kompletného) predmetu nájmu až dňa 25.03.2014, kedy mu táto informácia bola oznámená spoločnosťou ŽSR, teda až týmto momentom došlo zo strany žalovaného k splneniu jeho povinnosti podľa ust. § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka, na základe čoho bol žalovaný podľa ust. § 723 ods. 1 Občianskeho zákonníka povinný platiť nájomné minimálne do 25.03.2014. Pôvodný žalobca si uplatnil sumu 59.840,-- Eur z titulu užívania predmetu nájmu od doby 01.10.2013 do 25.03.2014, t.j. celkovo 176 dní x 8,50 Eur za jeden vozeň x celkový počet vozňov (40 ks). Hoci tento svoj nárok právne kvalifikoval ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, z vyššie uvedeného vyplývalo, že tento jeho nárok, vzhľadom na ním tvrdené a preukázané skutočnosti, treba právne kvalifikovať ako nárok na zaplatenie nájmu za užívanie predmetu nájmu až do jeho vrátenia, a to s odkazom na ust. § 723 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 8. Súd preto žalobe v časti o zaplatenie sumy 59.840,-- Eur ako dôvodnej vyhovel. Úroky z omeškania z priznanej sumy súd priznal podľa § 369 ods. 1 Obch. zák. platného v čase od 15.1.2009 do 1.2.2013 vo výške 8% ročne od 15.6.2016 do zaplatenia, pričom v ostatnej časti (vo výške 1% ročne) nárok na úroky zamietol. 9. Žalobca si žalobou uplatnil aj nárok na náhradu škody v sume 290.000,-- Eur, ktorá mala pôvodnému žalobcovi vzniknúť z titulu zaplatenej zmluvnej pokuty v sume 290.000,-- Eur na základe zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 09.08.2013, ktorú musel pôvodný žalobca uhradiť z dôvodu, že mu žalovaný nevrátil vozne, na základe čoho pôvodný žalobca nebol schopný pristúpiť k uzatvoreniu budúcej kúpnej zmluvy a v sume 432.182,-- Eur, ktorá mala pôvodnému žalobcovi vzniknúť ako rozdiel medzi kúpnou cenou za železničné vozne v sume 500.000,-- Eur dohodnutou v zmluve o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 09.08.2013 a kúpnou cenou zaplatenou na základe kúpnej zmluvy zo dňa 02.06.2014 v znení dodatku č. 1 zo dňa 15.07.2014. Súd poukázal na predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle § 373 a nasl. Obch. zák., ako aj na niektoré rozhodnutia NS ČR, a konštatoval, že k tvrdenej majetkovej ujme pôvodného žalobcu (jednej aj druhej) nedošlo v priamej príčinnej súvislosti s konaním žalovaného spočívajúceho v nevrátení vozňov, pretože ak by pôvodný žalobca v čase, keď fakticky nedisponoval vozňami, neuzatvoril zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, ktorej obsahom bola aj dohoda o zaplatení zmluvnej pokuty v sume 290.000,-- Eur a dohoda o faktickom odovzdaní vozňov budúcemu kupujúcemu (teda v oboch prípadoch išlo o slobodný prejav vôle pôvodného žalobcu, ktorý vyústil do obsahu zmluvy o budúcej kúpnej zmluvy), nedošlo by k vzniku povinnosti pôvodného žalobcu zaplatiť spomínanú zmluvnú pokutu v sume 290.000,- Eur a ani k vzniku ušlého zisku, a preto bolo nutné poznamenať, že samotné nevrátenie vozňov žalovaným pôvodnému žalobcovi nepredstavuje jedinú a hlavne priamu príčinu vzniku tvrdených škôd s tým, že k tejto príčine treba prirátať aj konanie samotného pôvodného žalobcu, ktoré vyústilo do uzatvorenia zmluvy o budúcej kúpnej zmluve v čase, keď nebol spôsobilý fakticky odovzdať predmet budúcej kúpy budúcemu kupujúcemu. 10. Vzhľadom na uvedené, súd žalobu v časti o náhradu škody v sume 290.000,-- Eur z titulu zaplatenia zmluvnej pokuty a v sume 432.182,-- Eur z titulu ušlého zisku ako nedôvodnú zamietol, keďže medzi tvrdenou škodou a protiprávnym konaní žalovaného neexistovala príčinná súvislosť ako jeden z hlavných predpokladov pre priznanie zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu podľa ust. § 373 a nasl. Obchodného zákonníka. 11. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP tak, že žalovanému priznal 84,72% náhrady trov konania s ohľadom na jeho pomer úspechu v konaní. 12. Proti rozsudku podali odvolanie obe strany sporu. Žalovaný napadol odvolaním výrok 1. a 3. rozsudku, žalobca výrok 2. a 3. rozsudku. 13. Žalovaný považuje rozsudok v napadnutej časti za nesprávny a nezákonný, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, z nesprávnych skutkových zistení, súd porušil právo na spravodlivý proces a konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 14. Žalovaný namietal, že súd nesprávne právne posúdil existenciu povinnosti žalovaného plniť povinnosti z nájomnej zmluvy voči pôvodnému žalobcovi - spoločnosti ORS Europe s.r.o., a nesprávne právne posúdil platnosť záložnej zmluvy a následných prevodov železničných vozňov. Taktiež súd nesprávne vyhodnotil podozrivé skutkové okolnosti prevodu vozňov a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný zdôraznil, že žalobca nemá nárok na zaplatenie nájomného za užívanie vozňov v období od 1.10.2013 do 25.3.2014, pretože spoločnosť ORS Europe s.r.o. nikdy nepreukázala vlastníctvo k vozňom a žalovaný ich v uvedenom období neužíval, a preto nemohol získať žiaden majetkový prospech na úkor žalobcu. Žalovaný v tejto súvislosti zotrvával na svojej argumentácii, ktorú zdôrazňoval vo svojich písomných podaniach ako aj na pojednávaní v predmetnej veci. Poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie napriek rozhodnutiam Okresného súdu Trnava a Krajského súdu Trnava, ktorí rozsudkami v r. 2012 a 2014 určili, aj keď zatiaľ neprávoplatne, že vlastníkom vozňov je spoločnosť BELLEZZA s.r.o. z dôvodu neplatnosti záložnej zmluvy, nesprávne posúdil otázku platnosti záložnej zmluvy a následných prevodov vozňov, pričom žalovaný považuje záložnú zmluvu za absolútne neplatný úkon. V situácii, keď k platnému prevodu nedošlo, nájomca (žalovaný) nemal za preukázané, že nový vlastník je vlastníkom predmetu nájmu, a preto ani v zmysle § 680 ods. 2 Obč. zák. nikdy nevznikla povinnosť plniť z nájomnej zmluvy voči novému vlastníkovi. 15. Žalovaný ďalej v odvolaní namietal, že súd porušil povinnosť uviesť predbežné právne posúdenie veci v zmysle § 181 ods. 2 CSP, v dôsledku čoho došlo k prekvapivému rozhodnutiu a k porušeniu práva na spravodlivý proces. Taktiež sa súd nevysporiadal so zásadným argumentom žalovaného, že mu nikdy nevznikla zákonná povinnosť plniť z nájomnej zmluvy (vrátanie nájomného a vozňov po skončení nájmu prenajímateľovi) voči spoločnosti ORS Europe s.r.o., keďže tento mu nikdy nepreukázal, že sa stal vlastníkom železničných vozňov. Tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 16. Žalovaný má za to, že súd nepostupoval správne, keď sám rozhodol o otázke vlastníckeho práva k vozňom v situácii, keď súd v inom konaní meritórne rozhoduje o určenie vlastníckeho práva, a teda súd mal v zmysle § 164 CSP konanie prerušiť až do právoplatného rozhodnutia vo veci určenia vlastníckeho práva. Tým, že súd konanie neprerušil, zaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 17. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamieta a priznal mu trovy konania v rozsahu 100%. 18. Žalobca v odvolaní proti zamietajúcej časti žaloby namietal záver súdu, že konanie žalobcu prispelo k vzniku škody. Má za to, že konanie, resp. nekonanie žalovaného je v priamej príčinnej súvislosti so vznikom škody pôvodnému žalobcovi. Žalobca s poukazom na § 367, § 373 a § 377 Obch. zák. zdôraznil, že pôvodný žalobca listom zo dňa listom zo dňa 09.07.2013 oznámil žalovanému odstúpenie od nájomnej zmluvy z dôvodu neplatenia nájomného, na základe čoho vyzval žalovaného na vrátenie 40 ks vozňov. Pôvodný žalobca uzatvoril ako budúci predávajúci dňa 09.08.2013, t.j. po odstúpení od nájomnej zmluvy, so spoločnosťou BASTELL INC ako budúcim kupujúcim zmluvu o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bol záväzok oboch zmluvných strán uzavrieť do 21.10.2013 kúpnu zmluvu k predmetným vozňom za kúpnu cenu 12.500,- eur za vozeň, t.j. v celkovej sume 500.000,-- Eur bez DPH. Žalovaný nesplnil povinnosť vrátiť pôvodnému žalobcovi predmetné vozne, v dôsledku čoho pôvodný žalobca nedokázal splniť záväzok, ku ktorému sa zaviazal voči spoločnosti BASTELL INC. Ak by žalovaný postupoval s náležitou starostlivosťou a obozretnosťou mal v zmysle § 377 ods. 1 Obchodného zákonníka oznámiť pôvodnému žalobcovi, že povinnosť nesplní. Pritom zo strany žalovaného postačovalo, aby žalobcovi oznámil, že predmetné vozne boli vrátené na Slovensko, keďže v čase odstúpenia od zmluvy vozne boli na Slovensku viac ako tri mesiace, o čom pôvodný žalobca nevedel. Bez ohľadu na to, či pôvodný žalobca so spoločnosťou BASTELL zmluvu uzatvoril, v dôsledku konania žalovaného by pôvodnému žalobcovi škoda vznikla, minimálne preto, že vozne mohol prenajať inej osobe za výhodnejších cenových podmienok. Žalobca má za to, že nevrátenie vozňov žalovaným pôvodnému žalobcovi predstavuje jedinú priamu príčinu vzniku škôd. 19. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 20. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na predchádzajúce argumenty pre zamietnutie žaloby, uvádzané v priebehu konania pred súdom prvej inštancie. Zdôraznil neexistenciu zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, a to neexistenciu porušenia právnej povinnosti a neexistenciu príčinnej súvislosti. Samotné nevrátenie vozňov (keďže pôvodný žalobca nepreukázal vlastníctvo vozňov) nepredstavuje jedinú a hlavnú príčinu vzniku tvrdených škôd, pretože všetko sa odvíjalo od podmienok dohodnutých pôvodným žalobcom v zmluve o budúcej kúpnej zmluve. 21. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že odvolanie žalovaného je nedôvodné. Zdôraznil, že spoločnosť Montauro, s.r.o. ako právny predchodca žalobcu oznámila žalovanému listom zo dňa 16.7.2012, že predala vagóny a že nový vlastník bude ďalej nájom fakturovať, preto žalovaný mal vedomosť o tom, že pôvodný žalobca je vlastníkom vozňov, a že nastúpil do postavenia pôvodného žalobcu. Súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s argumentáciou žalobcu ohľadne údajného nepreukázania vlastníctva k vozňom, rovnako aj s otázkou platnosti záložnej zmluvy. Žalobca má za to, že pôvodný žalobca dobromyseľne nadobudol vozne kúpnou zmluvou od spoločnosti ID Production, s.r.o. Žalobca nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že súd neuviedol predbežné právne posúdenie veci a že sa nevysporiadal s kľúčovým argumentom žalovaného. 22. K uvedenému vyjadreniu žalobcu podal dňa 10.7.2018 repliku žalovaný. Opätovne poukázal na skutkové okolnosti predmetu sporu a v plnom rozsahu poukázal na svoje doterajšie vyjadrenia, vrátane odvolania žalovaného a vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobcu. 23. K uvedenému vyjadreniu žalovaného podal dňa 30.7.2018 dupliku žalobca. Žalobca k preukázaniu vlastníctva k vozňom odkázal na vyjadrenie k odvolaniu žalovaného, rovnako tak k príčinnej súvislosti nevrátenia vozňov a vzniku škody. 24. Žalovaný vo vyjadrení k uvedenému vyjadreniu žalobcu zo dňa 6.9.2018 opätovne popísal svoje tvrdenia a v plnom rozsahu poukázal na vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 7.6.2018. 25. K vyjadreniu žalovaného sa dňa 20.9.2018 vyjadril žalobca. Opätovne poukázal na to, že pokiaľ mal žalovaný pochybnosť o tom, kto je vlastníkom predmetu nájmu, mal žalovaný konať s náležitou obozretnosťou aby nedochádzalo k ujme na právach žalobcu, príp. spoločnosti BELLEZZA, s.r.o., resp., aby sa záväzku zbavil vo vzťahu k žalobcovi aj spoločnosti BELLEZZA, s.r.o. - žalovaný mal plniť do notárskej úschovy. 26. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec v zmysle dôvodov odvolania žalobcu aj žalovaného podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania, keďže nepotreboval zopakovať ani doplniť dokazovanie, ani to nevyžadoval dôležitý verejný záujem. Termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke súdu v zmysle § 219 ods. 3 CSP dňa 16.9.2019. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu, oboznámení sa s dôvodmi odvolania žalobcu a žalovaného, s vyjadreniami žalobcu a žalovaného k odvolaniu, ako aj s ostatnými vyjadreniami strán sporu v odvolacom konaní dospel k záveru, že odvolaniam nie je možné vyhovieť. 27. Podľa § 387 ods. 2 a 3 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 28. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci súdom prvej inštancie a s poukazom na § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na správnosť dôvodov, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP, tiež s odkazom primerane na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 170/2005 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/09, krajský súd uvádza, že pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného a odvolacieho súdu tvoria jeden celom (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP do 30.6.2016, resp. cez § 387 ods. 2 CSP od 1.7.2016, na odôvodnenia obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu. 29. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k podstatným tvrdeniam, uvedeným v odvolaní žalobcu a žalovaného, odvolací súd uvádza nasledovné: 30. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), keď konštatoval, že povinnosť žalovaného plniť povinnosti z nájomnej zmluvy voči pôvodnému žalobcovi - spoločnosti ORS Europe s.r.o. vznikla s poukazom na § 680 ods. 2 Obč. zák. v dôsledku oznámenia nového vlastníka (spoločnosti ORS Europe, s.r.o.) o nadobudnutí vlastníctva k predmetu nájmu. Tak, ako to správne uviedol v odôvodnení súd prvej inštancie, v konaní bolo preukázané, že podľa § 443 a § 444 Obch. zák. podpisom kúpnej zmluvy zo dňa 29.6.2012, uzavretej dňa 29.6.2012, prešlo vlastnícke právo k vozňom, tvoriacim predmet nájmu, zo spoločnosti ID production, s.r.o. na spoločnosť ORS Europe s.r.o. (pôvodný žalobca). Zmenou vlastníctva k predmetu nájmu prešli na pôvodného žalobcu v zmysle § 680 ods. 2 Obč. zák. aj práva a povinnosti prenajímateľa z nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi spoločnosťou BELLEZZA, s.r.o. a žalovaným zo dňa 27.5.2008, pričom pôvodný žalobca túto skutočnosť žalovanému aj listom zo dňa 29.11.2012 oznámil. Žalovanému teda ako nájomcovi vznikla povinnosť platiť nájomné pôvodnému žalobcovi ako vlastníkovi. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s vyčerpávajúcim a podrobným odôvodnením rozsudku súdom prvej inštancie, týkajúcim sa prevodov vlastníckeho práva k vozňom, ako aj s posúdením platnosti záložnej zmluvy. V podrobnostiach odvolací súd poukazuje na body 77. až 90. napadnutého rozsudku. Žalovaný v odvolaní argumentuje rovnakými skutočnosťami, ako v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa tento súd náležite vysporiadal a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a k správnemu právnemu posúdeniu veci, preto tieto závery odvolací súd opakovanie neuvádza. Pokiaľ sa týka námietky žalovaného, že súd nepostupoval správne, keď sám rozhodol o vlastníctve k vozňom, hoci súdne konanie o určenie vlastníckeho práva začaté na základe žaloby spoločnosti BELLEZZA s.r.o. ešte nebolo právoplatne skončené, k tomu odvolací súd uvádza, že rozsudok Okresného súdu Trnava, č.k. 36Cb/553/2015-358 zo dňa 12.5.2017, ktorým bola žaloba správcu úpadcu BELLEZZA, s.r.o. o určenie vlastníctva k hnuteľným veciam zamietnutá, bola potvrdená rozsudkom odvolacieho Krajského súdu v Trnave č.k. 21Cob/83/2017-413 zo dňa 25.9.2018. 31. Vo vzťahu namietaného porušenia práva žalovaného na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP) odvolací súd uvádza, že k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod pojmom nesprávny procesný postup súdu sa rozumie taký postup súdu v konaní, ktorý je v rozpore so zákonom. Aby teda bol naplnený predmetný odvolací dôvod (a aby bola daná dôvodnosť podaného odvolania), musí súd svojim nesprávnym procesným postom znemožniť strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, ktoré jej priznáva zákon. 32. Odvolací súd nezistil namietanú vadu, že súd prvej inštancie neuviedol predbežné právne posúdenie veci v zmysle § 181 ods. 2 CSP, čím malo dôjsť k vydaniu prekvapivého rozhodnutia. 33. Podľa § 181 ods. 2 CSP, po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu. 34. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že súd je pred ďalším postupom vo veci povinný určiť, ktoré skutkové tvrdenia považuje medzi stranami za sporné a ktoré za nesporné. Rovnako sudca na prvom pojednávaní oznámi, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Náležité splnenie uvedených povinností je podmienené dôsledným oboznámením sa s listinnými dôkaznými prostriedkami, celkovým skutkovým stavom veci, procesnými podaniami strán a musí v neposlednom rade vychádzať z predbežného právneho posúdenia veci. Obligatórne určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení a vymedzenie predmetu dokazovania má zásadný význam pre ďalší procesný postup strán v kontradiktórnom sporovom konaní. Postup súdu je pre strany a ich zástupcov na základe uvedených úkonov predvídateľný. Súd je zároveň povinný umožniť stranám adekvátne reagovať na vzniknutú procesnú situáciu a vytvoriť im priestor na uplatnenie primeraných prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany vo vzťahu k ochrane ich subjektívnych práv a oprávnených záujmov. Taktiež je sudca povinný na prvom pojednávaní stranám a ich zástupcom oznámiť predbežné právne posúdenie veci, ktorého účelom je zefektívnenie, zrýchlenie a zjednodušenie sporového konania, vrátane prevencie tzv. prekvapivých rozhodnutí. 35. Zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 5.3.2018 odvolací súd nezistil žalovaným namietanú vadu konania, pretože v zápisnici je zaprotokolované „Súd uvádza skutočnosti podľa § 181 ods. 2 CSP“. Súd svojím postupom teda nezabránil žiadnej zo strán sporu ovplyvniť jeho výsledok v zmysle umožnenia realizácie ich procesných práv. K súvislosti tzv. prekvapivých rozhodnutí s predbežným právnym posúdením veci súdom prvej inštancie odvolací súd poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo 17/2017 zo dňa 22.2.2017, ktoré je možné aplikovať aj na právnu úpravu podľa CSP. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že neuvedenie, prípadne nedostatočné uvedenie predbežného právneho posúdenia veci súdom, nemá za následok odňatie možnosti stranám sporu konať pred súdom. V danej veci z obsahu zápisnice súdu prvej inštancie nevyplýva žiadna výhrada právneho nástupcu žalovaného voči prípadnému nedostatočnému splneniu si povinnosti súdu vysloviť predbežný právny názor na veci, hoci tento bol na pojednávaní prítomný. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uvedenom rozhodnutí, z povahy tejto procesnej povinnosti je však zrejmé, že k zhojeniu („skonzumovaniu“) jej prípadného nesplnenia dochádza samotným rozhodnutím súdu, v dôvodoch ktorého v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 220 ods. 3 CSP) je súd povinný uviesť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Náprava prípadného nesprávneho postupu prvoinštančného súdu v tomto smere je daná tiež možnosťou podania odvolania ako riadneho opravného prostriedku, ktorý strany sporu predmetnej veci aj využili. Bolo by neefektívne, ba až nezmyselné považovať prípadné dodržanie § 118 ods. 2 O.s.p. (§ 181 ods. 2 CSP) súdom prvej inštancie za tzv. zmätočnostnú vadu v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. (§ 420 písm. f) CSP) a z toho dôvodu zrušovať v dovolacom konaní rozhodnutia súdov v základnom konaní a vec vracať na ďalšie konanie, hoci účastník konania (dnes strana sporu) mal možnosť namietať nesprávnosť postupu súdu prvej inštancie v opravnom konaní a hoci mal možnosť dozvedieť sa o skutkových a právnych záveroch súdov v základnom konaní z odôvodnení ich rozhodnutí. Preto uvedená námietka, aj keby bola dôvodná, nebola spôsobilá mať za následok tzv. zmätočnostnú vadu, t.j. porušenie základných zásad občianskeho súdneho konania, a teda odňatie možnosti žalovanému konať pred súdom (porušenie práva na spravodlivý proces podľa CSP). 36. Ani prípadné porušenie ust. § 181 ods. 2 CSP žiadnym spôsobom nediskvalifikovalo žalovaného, napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod. 37. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so všetkými argumentami žalovaného a porušil jeho právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. 38. Podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa k veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 39. Súd prvej inštancie si v napadnutom rozsudku povinnosť vyplývajúcu z ust. § 220 ods. 2 CSP splnil a odvolací súd nezistil, že by jeho odôvodnenie nezodpovedalo zákonnej úprave. Odvolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal a prečo, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej právne normy bola vec posúdená. V tomto smere je dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, ale z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne vyplýva, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované a ako sa premietli do samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie (pozri III. ÚS 119/03). To, že sa odvolateľ nestotožnil so skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu súdu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (sporové strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). 40. Vzhľadom k uvedenému, dôvody odvolania žalovaného sú v celom rozsahu právne irelevantné. 41. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil i s dôvodmi, ktoré viedli súd prvej inštancie k zamietnutiu časti nároku žalobcu (vo výške 290.000,-- Eur titulom zmluvnej pokuty a vo výške 432.182,-- Eur titulom ušlého zisku pôvodného žalobcu). 42. Odvolací súd považuje námietku žalobcu, že nevrátenie vozňov žalovaným pôvodnému žalobcovi predstavuje jedinú priamu príčinu vzniku škôd, za právne irelevantnú. Odvolací súd v zhode s právnymi závermi súdu prvej inštancie, uvedenými v bodoch 99 až 104 napadnutého rozsudku, zdôrazňuje, že medzi tvrdenou škodou a konaním žalovaného neexistovala príčinná súvislosť ako jeden z hlavných predpokladov pre priznanie zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu v zmysle § 373 Obch. zák. Je nepochybné, že pôvodný žalobca uzatvoril zmluvu o budúcej kúpnej zmluve v čase, keď fakticky vozňami nedisponoval, teda nebol spôsobilý fakticky odovzdať predmet budúcej kúpy kupujúcemu. Samotné nevrátenie vozňov preto nepredstavuje jedinú príčinu vzniku tvrdených škôd. Len samotným nevrátením vozňov by tvrdená škoda pôvodnému žalobcovi nevznikla, pretože všetko sa následne odvíjalo od podmienok dohodnutých slobodne žalobcom v zmluve o budúcej kúpnej zmluve s tretím subjektom. 43. Odvolací súd preto považuje námietky odvolateľov v celom rozsahu za právne irelevantné. Súd prvej inštancie dospel rozsiahlym dokazovaním k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Odvolací súd v konaní pred súdom prvej inštancie nezistil žiadne vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 44. Vzhľadom k uvedenému, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 45. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na ich náhradu v rozsahu 84,72%, čo zodpovedá pomeru jeho úspechu v odvolacom konaní (úspech žalovaného 92,36% - úspech žalobcu 7,64%). O výške priznaných trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 46. Uvedený rozsudok bol prijatý v senáte pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).