Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15CoPr/7/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316212607 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1316212607.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobkyne: T.. I. O. , narodená dňa XX.X.XXXX, trvale bytom Z., J. č. XXXX/XX, zastúpená LEGATE, s.r.o., Bratislava, Dvořákovo nábrežie č. 8/A, IČO: 35 846 909, za ktorú koná JUDr. Peter Vrábel, proti žalovanému: Americká obchodná komora v Slovenskej republike, Bratislava, Hodžovo nám. č. 568/2, IČO: 30 815 690, zastúpený slc partners s.r.o., Bratislava, Hviezdoslavovo nám. č. 16, IČO: 47 246 634, za ktorú koná Mgr. Andrej Šabík, o určenie neplatnosti výpovede a určenie trvania pracovného pomeru, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 6. októbra 2017, č.k. 21 Cpr 5/2016-93, v znení opravného uznesenia Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 21. augusta 2018, č.k. 21 Cpr 5/2016-147, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa zo dňa 6. októbra 2017, č.k. 21 Cpr 5/2016-93, v znení opravného uznesenia Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 21. augusta 2018, č.k. 21 Cpr 5/2016-147, vo výroku, ktorým súd prvej inštancie určil, že výpoveď z pracovného pomeru danej žalobkyni žalovaným, doručenej dňa 10.4.2016, je neplatná a pracovný pomer žalobkyne u žalovaného, založený pracovnou zmluvou zo dňa 18.10.2015 naďalej trvá, ako aj vo výroku, ktorým súd prvej inštancie návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol, p o t v r d z u j e . II. Výrok, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobkyni voči žalovanému plnú náhradu trov konania, m e n í tak, žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %. III. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1.1. Rozsudkom zo dňa 6.10.2017, č.k. 21 Cpr 5/2016-93, v znení opravného uznesenia zo dňa 21.8.2018, č.k. 21 Cpr 5/2016-147, súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobkyne a určil, že výpoveď z pracovného pomeru danej žalobkyni žalovaným, doručenej dňa 10.4.2016, je neplatná a pracovný pomer žalobkyne u žalovaného, založený pracovnou zmluvou zo dňa 18.10.2015 naďalej trvá. Súd prvej inštancie zároveň zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanovením § 61 ods. 1, ods. 3, § 62 ods. 1, § 63 ods. 1 písm. b/, § 64 ods. 1 písm. a/, § 77 Zákonníka práce. Po vecnej stránke odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie tým, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané a medzi stranami sporu ani nebolo sporné, že žalobkyňa na základe pracovnej zmluvy zo dňa 18.10.2015 v znení Dodatku zo dňa 27.1.2016 bola u žalovaného zamestnaná ako PR and Finance Specialist s dohodnutou mesačnou mzdou X.XXX,- €. Rovnako nebolo sporné, že dňa 30.3.2017 žalovaný oznámil žalobkyni dôvod ukončenia jej pracovného pomeru z dôvodu organizačnej zmeny a to zrušenia jej pracovnej pozície, v dôsledku čoho sa stala nadbytočnou. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že rozhodnutie o organizačnej zmene žalovaný nepredložil ani žalobkyni a ani súdu. V konaní nebolo sporné, že žalovaná návrh žalovaného na uzavretie Dohody o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.3.2016 odmietla a ešte v deň 30.3.2017 odcestovala do miesta trvalého bydliska do Z., kde mala ošetrujúcu lekárku. Z potvrdení o dočasnej práceneschopnosti (ďalej len „PN“) žalovanej mal súd prvej inštancie za preukázané, že potvrdenie bolo vystavené ošetrujúcou lekárkou dňa 30.3.2016 s dňom nástupu žalobkyne na PN od 31.3.2016, s dobou trvania PN až do 31.5.2016. Z podacích lístkov Slovenskej pošty mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa dňa 31.3.2016 riadne žalovanému zaslala potvrdenie o dočasnej PN a oznámila mu i ukončenie PN k 31.5.2016, ktoré zásielky žalovaný prevzal. Súčasne listom zo dňa 1.6.2016 oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 4.4.2016 daná žalobkyni spĺňa podmienku konkretizovania výpovedného dôvodu a to nadbytočnosť zamestnanca. Pre platnosť predmetnej výpovede je zároveň potrebné aj jej platné doručenie v súlade s § 61 ods. 1 Zákonníka práce. Z listinných dokladov a to potvrdení žalobkyne o jej práceneschopnosti mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa v deň 10.4.2016 bola od 31.3.2016 uznaná za práceneschopnú, ktorá práceneschopnosť trvala do 31.5.2016. Doklad o dočasnej PN dala žalobkyňa na poštovú prepravu dňa 1.4.2016. S prihliadnutím na listinné doklady súd prvej inštancie nemal pochybnosť o tom, že by žalobkyňa neoznámila žalovaného pred prevzatím výpovede, že je PN; poukazujúc na judikát č. R 42/2002 konštatoval, že túto skutočnosť si mal overiť žalovaný. Z dôvodu, že žalobkyni bola predmetná výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 4.4.2016 doručená dňa 10.4.2016 v ochrannej dobe počas jej práceneschopnosti s tým, že PN si nespôsobila úmyselne pod vplyvom alkoholu, omamných alebo psychotropných látok a v dobe od podania návrhu na ústavné ošetrovanie alebo od nástupu na kúpeľnú liečbu, súd prvej inštancie v zmysle § 64 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce vyhodnotil výpoveď žalovaného danú žalobkyni z pracovného pomeru zo dňa 4.4.2016 ako neplatnú. Pokiaľ ide o námietky žalovaného, že je nanajvýš nepravdepodobné, že by žalobkyňa ochorela práve nasledujúci deň po oznámení existencie organizačných zmien a zrušení jej pracovnej pozície, ako aj, že konanie žalobkyne je v rozpore s čl. 2 ZP, § 13 ods. 3 ZP, súd prvej inštancie, poukazujúc na judikát Českej republiky R 42/2002, konštatoval, že nemožno uprieť žalobkyni v prípade choroby nástup na PN, ktoré skutočnosti vyhodnocuje výlučne jej ošetrujúci lekár, ktorý za to nesie i zodpovednosť. K druhému dôvodu namietanej neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, a to absencii ponuky inej vhodnej práce zo strany žalovaného súd prvej inštancie konštatoval, že jednak žalovaný nepreukázal existenciu rozhodnutia o organizačnej zmene, ktorou malo dôjsť k zrušeniu pracovnej pozície žalobkyne, s dôsledkom jej nadbytočnosti a zároveň nebolo potrebné uvedenú skutočnosť vyhodnocovať a to vzhľadom na neplatnosť výpovede z pracovného pomeru z dôvodu jej doručenia žalobkyni v ochrannej dobe. 1.2. Zamietnutie návrhu žalovaného na prerušenie konania súd prvej inštancie odôvodnil tým, že absentujú zákonné dôvody podľa § 164 C.s.p., keďže neprebieha žiadne iné súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu a stanoviská Sociálnej poisťovne (posúdenie spôsobilosti žalobkyne na prácu) a Slovenskej lekárskej komory (prešetrenie potvrdenia o dočasnej PN), nemajú vplyv na rozhodnutie v prejednávanej veci. 1.3. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobkyni ako úspešnej procesnej strane priznal voči žalovanému, ktorý bol v spore neúspešný, nárok na náhradu trov konania v plnej výške. 2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Vytýkal súdu prvej inštancie, že v rozhodnutí vychádzal najmä zo skutočnosti, že žalobkyňa bola počas doručenia výpovede z pracovného pomeru práceneschopná v období od 31.3.2016 do 31.5.2016, pričom počas tohto obdobia plynula ochranná doba. Poukázal na to, že žalobkyňa predložila potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti, vystavené všeobecným lekárom T.. T. X. dňa 30.3.2016, pričom žalobkyňa sa v uvedený deň zdržiavala na pracovisku minimálne do 15:00 hod., keďže v tento deň jej bol predložený návrh dohody o skončení pracovného pomeru, čo potvrdila sama žalobkyňa. Ďalej poukázal na to, že ordinačné hodiny T.. T. X., ktorej ordinácia sa nachádza vo Z., sú v pracovných dňoch od 7:00 hod. do 14:00 hod., v ktorom čase sa žalobkyňa ešte preukázateľne nachádzala na pracovisku, preto objektívne nebolo možné, aby sa toho istého dňa dostavila do ordinácie lekárky. Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa existenciou tohto rozporu nezaoberal. Podľa odvolateľa neobstojí argument súdu, že ochranná doba z dôvodu dočasnej PN zamestnanca trvá vždy odo dňa, v ktorom bolo zistené, že zamestnanec je dočasne PN, aj vtedy, ak za PN bol uznaný so spätnou platnosťou so skorším dňom a končí dňom ukončenia PN zamestnanca. V prejednávanom prípade nejde o takúto situáciu, ale o skutočnosť, že v čase údajného vyšetrenia bola žalobkyňa preukázateľne prítomná na pracovisku v X. a nemohla absolvovať vyšetrenie zdravotného stavu vo Z.. Podľa žalovaného, poukazujúc na čl. 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka práce, žalobkyňa zneužíva inštitút zákazu výpovede počas plynutia ochrannej doby tým, že účelovo predložila potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti v čase, keď sa dozvedela, že žalovaný bol nútený s ňou ukončiť pracovný pomer. Žalovaný preto nesúhlasí s tým, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná. Keďže sa súd prvej inštancie nezaoberal žalovaným tvrdeným časovým rozporom medzi prítomnosťou žalobkyne na pracovisku a zároveň jej vyšetrením v ambulancii lekára a neposudzoval zákaz zneužitia práva, má žalovaný za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný namietal, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď nevyhovel jeho žiadosti o odročenie pojednávania a pojednával v jeho neprítomnosti. Poukázal na to, že o odročenie pojednávania požiadal dňa 5.10.2016, bezodkladne po tom, čo sa dňa 3.10.2016 dozvedel o nemožnosti zmeny termínu nariadenej operácie dcéry právneho zástupcu žalovaného, ktorú skutočnosť nemohol ovplyvniť. Uvedené zakladá objektívny a dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že nevykonal dôkazy navrhnuté stranou žalovaného, ktoré mali význam pre rozhodnutie vo veci samej a viaceré dôkazy, ktoré v spore vykonal, nevzal pri rozhodovaní do úvahy. Podľa žalovaného je odôvodnenie rozsudku arbitrárne a zjavne neodôvodnené. Odvolaciemu súdu navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3.1. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p. uviedla, že v prejednávanom prípade neboli splnené podmienky na odročenie pojednávania na žiadosť žalovaného podľa § 183 C.s.p. Poukázala na to, že napriek tomu, že zdravotnícke zariadenie žiadosti právneho zástupcu žalovaného o zmenu termínu operácie jeho dcéry nevyhovelo, už skôr ako 2.10.2017 musel vedieť, že plánovaný termín operácie jeho dcéry bude kolidovať s termínom pojednávania dňa 6.10.2017, pokiaľ sa nepodarí termín odložiť. O termíne pojednávania právny zástupca žalovaného vedel preukázateľne od 16.6.2017, kedy prevzal predvolanie. Podľa žalobkyne nie je zrejmé, prečo požiadal o zmenu termínu pojednávania až 5.10.2017 o 11:05 hod., keď zamietavé stanovisko zdravotníckeho zariadenia dostal 3.10.2017 o 15:13 hod., teda celé dva dni skôr. Žiadosť o odročenie termínu pojednávania tak právny zástupca žalovaného nedoručil súdu v súlade s § 183 ods. 3 C.s.p. bezodkladne po tom, čo sa o dôvode odročenia dozvedel alebo mohol dozvedieť, alebo ho s prihliadnutím na všetky okolnosti mohol predpokladať. Žalobkyňa zároveň poukázala na to, že zdravotnícke zariadenie vo svojej odpovedi uviedlo ako možný iný termín operácie začiatok roka 2018, preto, podľa nej, nemožno z uvedenej informácie vyvodiť záver o bezprostrednej nevyhnutnosti operačného zákroku a nemožnosti dostaviť sa na pojednávanie ako aj na to, že právny zástupca žalovaného sa nevyjadril k možnosti sprevádzania dcéry druhým zákonným zástupcom. Poukazujúc na § 16 ods. 1, ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, žalobkyňa uviedla, že podľa verejne dostupného zoznamu vedeného Slovenskou advokátskou komorou advokátska kancelária slc partners, s.r.o., zamestnáva až troch advokátskych koncipientov, ktorých mohol právny zástupca žalovaného poveriť účasťou na pojednávaní dňa 6.10.2017. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázala aj na to, že žalovanému bola doručená žaloba dňa 6.3.2017 a bola mu poskytnutá 15-dňová lehota na vyjadrenie. V uvedenej lehote sa žalovaný k žalobe nevyjadril. Dňa 18.4.2017 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 2.6.2017, ktoré predvolanie žalovaný prevzal 27.4.2017. Jeden deň pred plánovaným termínom pojednávania do spisu založil žalovaný plnomocenstvo pre právneho zástupcu spolu s návrhom na odročenie pojednávania vytýčeného na 2.6.2017 a návrhom na prerušenie konania, pričom súd pojednávanie dňa 2.6.2017, napriek prítomnosti žalobkyne a jej právneho zástupcu, odročil na 6.10.2017. Podľa žalobkyne už pri prvom pojednávaní žalovaný konal tak, aby pojednávanie vytýčené na 2.6.2017 bolo odročené, a to vystavením plnej moci právnemu zástupcovi jeden deň pred termínom pojednávania, pričom o existencii podanej žaloby vedel od 6.3.2017 a o termíne prvého pojednávania vedel od 27.4.2017. Z uvedeného dôvodu má žalobkyňa za to, že toto konanie žalovaného vykazuje znaky úmyselných a nedôvodných prieťahov v konaní, čo je potrebné pripísať na ťarchu žalovaného. K odvolacej námietke žalovaného, podľa ktorej súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, žalobkyňa poukázala na to, že žalovaný neuviedol, aké konkrétne dôkazy má na mysli. Podľa žalobkyne tak žalovaný dostatočne odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p. nezdôvodnil ani nedoplnil v lehote na odvolanie, preto by naň nemal odvolací súd vôbec prihliadať. Napriek tomu sa žalobkyňa vyjadrila k návrhom žalovaného na vykonanie dokazovania obsiahnutých vo vyjadrení k žalobe zo dňa 1.6.2017. K znaleckému posudku na preukázanie zdravotného stavu žalobkyne v období od 31.3.2016 do 31.5.2016 žalobkyňa, zhodne so súdom prvej inštancie, uviedla, že prípadnú práceneschopnosť žalobkyne vyhodnocuje výlučne ošetrujúci lekár, ktorý za vystavenie potvrdenia o PN aj nesie zodpovednosť. Potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti má charakter verejnej listiny, s vyššou dôkaznou silou ako akékoľvek súkromnoprávne listiny. Skutočnosti uvedené vo verejných listinách sa považujú za pravdivé, pokiaľ sa nepreukáže opak. Podľa názoru žalobkyne ani vyhotovenie znaleckého posudku by nemohlo spätne posúdiť a preukázať zdravotný stav žalobkyne v období od 31.3.2016 do 31.5.2016, keďže znalec by mohol vychádzať len zo zdravotnej dokumentácie žalobkyne, keď vyšetrenie zdravotného stavu spätne by objektívne už nebolo možné. K návrhu na vykonanie dokazovania výpoveďami svedkov (P. F., H. W. a L. O.) žalobkyňa uviedla, že žalovaný vôbec neuviedol, k akým skutkovým okolnostiam sa mali predmetní svedkovia vyjadriť. Pokiaľ sa mali vyjadriť k prítomnosti žalobkyne na pracovisku dňa 30.3.2017, táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná a žalobkyňa svoju prítomnosť na pracovisku žalovaného dňa 30.3.2016 do 15:00 hod. nespochybňovala. Žalobkyňa vo vyjadrení ďalej poukázala na to, že žalovaný spolu s vyjadrením dňa 1.6.2017 doručil súdu aj kópiu žiadosti o prešetrenie vystavenia Potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti zo dňa 4.5.2017, ktoré adresoval Slovenskej lekárskej komore a kópiu podnetu na kontrolu posúdenia spôsobilosti na prácu taktiež zo dňa 4.5.2017, adresovaného Sociálnej poisťovni, pobočke Zvolen. Až do vyhlásenia rozsudku na pojednávaní dňa 6.10.2017 žalovaný neoznámil súdu výsledok prešetrenia žiadosti zo strany Slovenskej lekárskej komory ani výsledok prešetrenia podnetu zo strany Sociálnej poisťovne, podľa žalobkyne z dôvodu, že tieto neboli pre neho priaznivé. Žalobkyňa ďalej poukázala na to, že žalovaný si nesplnil svoje základné procesné povinnosti v zmysle § 153 ods. 1 C.s.p., v určenej lehote sa nevyjadril k doručenej žalobe a neuplatnil žiadne prostriedky procesnej obrany, nesplnil si ani základnú dôkaznú povinnosť v otázke preukázania existencie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, keď nepredložil súdu písomné rozhodnutie o organizačnej zmene zo dňa 30.3.2016. Existencia výpovedného dôvodu, na základe ktorého dal žalobkyni výpoveď, teda ostala, podľa žalobkyne, v rovine ničím nepodloženého tvrdenia žalovaného, čo by súd mal vyhodnotiť na ťarchu žalovaného. 3.2. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. a k pochybnostiam žalovaného o práceneschopnosti žalobkyne táto poukázala na to, že na pojednávaní dňa 6.10.2017 uviedla, že na pracovisku sa zdržiavala dňa 30.3.2016 približne do 15:00 hod., následne odcestovala domov do Z. a v ten istý deň mimo ordinačných hodín navštívila svoju ošetrujúcu lekárku. Podľa žalobkyne je uvedený sled udalostí logický a vierohodný, keďže cesta z X. do Z. trvá približne dve hodiny a ošetrenie u lekára je možné absolvovať po dohode s lekárom aj mimo ordinačných hodín. Nie je preto rozhodujúce, že ordinačné hodiny T.. T. X. sú v pracovných dňoch medzi 7:00 hod. až 14:00 hod. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie správne vychádzal najmä z potvrdenia o pracovnej neschopnosti žalobkyne zo dňa 30.3.2017, ktoré bolo vystavené vo večerných hodinách a v ktorom ako dátum začatia pracovnej neschopnosti žalobkyne bol určený až nasledujúci deň 31.3.2017, keďže 30.3.2017 ešte žalobkyňa pracovala. Skutkové zistenia súdu sú preto, podľa žalobkyne, správne a v súlade s vykonanými dôkazmi. 3.3. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p., v zmysle ktorého žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie vecí súdom prvej inštancie, žalobkyňa uviedla, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil keď uzavrel, že výpoveď bola doručená žalobkyni v ochrannej dobe a je preto neplatná. Podľa žalobkyne, aj keby sa preukázala existencia rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene (čo žalovaný v konaní nepreukázal, pričom nič mu nebránilo predložiť toto rozhodnutie súdu už po doručení žaloby na vyjadrenie dňa 6.3.2017), je výpoveď neplatná z dôvodu objektívne existujúcej a preukázanej prekážky, ktorá podľa § 64 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce predstavuje zákaz výpovede zo strany zamestnávateľa. Podľa žalobkyne je právne závery súdu prvej inštancie potrebné považovať za správne a súladné s konštantnou judikatúrou súdov v pracovnoprávnych veciach, podľa ktorej pre zákaz výpovede v zmysle § 64 Zákonníka práce je rozhodujúci stav, ktorý existuje v čase, keď bola výpoveď doručená zamestnancovi, pričom nie je rozhodujúci deň, v ktorom bolo rozhodnuté, že zamestnanec je práceneschopný, keďže lekár môže aj dodatočne uznať zamestnanca práceneschopného skorším dňom (čo nenastalo v prejednávanom prípade). Zamestnávateľ bol povinný ospravedlniť absenciu žalobkyne v práci v období od 31.3.2016 do 31.5.2016, kedy bola uznaná za dočasne práceneschopnú a nebol jej v tomto období oprávnený doručovať výpoveď. Napriek tomu, že bol žalovaný preukázateľne o pracovnej neschopnosti žalobkyne oboznámený, výpoveď jej napriek tomu doručil a trval na jej platnosti. Doručenie výpovede dňa 10.4.2016 počas práceneschopnosti žalobkyne preto musí spôsobovať absolútnu neplatnosť výpovede. 3.4. Žalobkyňa ďalej vo vyjadrení k odvolaniu vytýkala žalovanému, že neuviedol, akým spôsobom sa mala žalobkyňa dopustiť zneužitia svojich práv a z akého dôvodu by malo byť jej konanie v rozpore s dobrými mravmi a zneužívaním na škodu druhého účastníka. Uviedla, že svoje práva nezneužila, bezodkladne po začatí práceneschopnosti žalovanému túto skutočnosť preukázateľne oznámila, čo žalovaný nerešpektoval. Naopak žalovaný nedokázal v priebehu celého konania preukázať existenciu organizačnej zmeny, pričom jeho konanie vykazuje znaky zneužitia práva vykonaním fiktívnej organizačnej zmeny s cieľom ukončiť pracovný pomer so žalobkyňou, keď potreba práce vykonávanej žalobkyňou na jej pracovnej pozícii „PR a Finančný špecialista“ u žalovaného nezanikla. 3.5. Navrhla odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdiť. 4. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Zotrval na tvrdení, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď nevyhovel žiadosti právneho zástupcu žalovaného o odročenie pojednávania napriek tomu, že existoval objektívny a dôležitý dôvod, ktorý právny zástupca žalovaného aj preukázal a súdu taktiež bezodkladne oznámil. Uviedol, že jeho právny zástupca vynaložil maximálnu snahu, aby sa nariadeného pojednávania mohol zúčastniť, jeho účasť nebola z objektívnych dôvodov možná. Zároveň uviedol, že o nemožnosti zmeny termínu operácie sa právny zástupca dozvedel až 3.10.2017, keď už aj koncipienti mali svoje pracovné povinnosti naplánované, pre krátkosť času nebolo možné poveriť zastupovaním na pojednávaní ktoréhokoľvek z nich. Ku skutočnosti, že sa nevyjadril k žalobe v určenej lehote, žalovaný uviedol, že v tom čase nemal zvoleného právneho zástupcu a pre absenciu právnického vzdelania nemal možnosť vyjadriť sa k žalobe sám. Poprel, že by mal v úmysle spôsobovať v konaní prieťahy. Podľa žalovaného dôkazy, ktoré v konaní navrhol (znalecký posudok a svedecké výpovede), sú spôsobilé preukázať údajne dôvodnú práceneschopnosť ako aj čas prítomnosti žalobkyne na pracovisku dňa 30.3.2017. Nevykonaním navrhnutých dôkazov súd prvej inštancie znemožnil žalovanému preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Vykonaným dokazovaním by sa objasnili skutočnosti ohľadne tvrdenej práceneschopnosti, čo malo význam pre rozhodnutie vo veci samej. Ku skutočnosti, že žalovaný nepredložil výsledky šetrenia vystavenia potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti zo strany Slovenskej lekárskej komory a kontroly posúdenia spôsobilosti na práce zo strany Sociálnej poisťovne vo Z., uviedol, že týmito výsledkami zatiaľ nedisponuje, keďže dotknuté inštitúcie doposiaľ podnety neprešetrili. Žalovaný opätovne zdôraznil, že skutočnosť, že žalobkyňa sa dňa 30.3.2016 minimálne do 15:00 hod. zdržiavala na pracovisku, kde jej bol predložený návrh dohody o ukončení pracovného pomeru, následne o dve hodiny pricestovala do Z., kde mimo ordinačných hodín absolvovala vyšetrenie zdravotného stavu, sa mu javí ako nelogická a nepravdepodobná. Žalovaný, poukazujúc na čl. 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka práce, považuje predloženie potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti za zneužitie práva. Opätovne navrhol odvolaciemu súdu rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 5.1. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Zotrvala na tvrdení, že boli splnené všetky podmienky na prejednanie veci v neprítomnosti žalovaného na pojednávaní dňa 6.10.2017, keďže žalovaný nesplnil podmienky na odročenie pojednávania podľa § 183 C.s.p. O termíne operácie svojej dcéry musel právny zástupca žalovaného vedieť skôr ako 3.10.2017, keďže 2.10.2017 žiadal o zmenu termínu. Kedy sa skutočne dozvedel o termíne operácie, právny zástupca žalovaného neuviedol. Zároveň žalobkyňa poukázala na to, že z odpovede zdravotníckeho zariadenia vyplýva, že termín operácie bolo možné zmeniť aj na začiatok roka 2018, z uvedeného teda nevyplýva bezprostredná nevyhnutnosť operačného zákroku, a navyše je spochybnené tvrdenie právneho zástupcu žalovaného, že termín operácie nebolo možné určiť na iný termín. Žalobkyňa poukázala aj na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej samotná kolízia pojednávania advokáta s iným dôvodom, pre ktorý sa ho nemôže zúčastniť, nie je dôvodom na odročenie pojednávania bez ďalšieho. Je na advokátovi, aby zabezpečil prijatie opatrení na to, aby vec bola na pojednávaní prejednaná. Má možnosť poveriť zastupovaním advokátskeho koncipienta alebo udeliť substitučnú plnú moc inému advokátovi. Podľa žalobkyne, pokiaľ mala byť žiadosť o odročenie pojednávania doručená súdu 5.10.2017 úplná, mal v nej právny zástupca žalovaného uviesť dôvody, pre ktoré je vylúčená možnosť zastúpenia jedným zo svojich troch koncipientov alebo iným advokátom na základe substitučnej plnej moci a prečo musí sprevádzať na operačný zákrok svoju dcéru výlučne právny zástupca žalovaného a nie druhý zákonný zástupca. K otázke nemožnosti poverenia koncipientov sa právny zástupca žalovaného vyjadril až vo svojom vyjadrení zo dňa 6.2.2018, reagujúc na argumentáciu žalobkyne, aj to neúplne, keďže argumentoval len údajnou pracovnou vyťaženosťou svojich koncipientov. Tento argument ale bol daný oneskorene a bez ďalších dôkazov. K nemožnosti zastúpenia na základe substitučného zastúpenia iným advokátom na pojednávaní 6.10.2017 ani k sprevádzaniu dcéry druhým zákonným zástupcom sa právny zástupca žalovaného nevyjadril vôbec. Bolo prvoradou úlohou advokáta, aby predišiel prejednaniu veci a rozhodnutiu vo veci bez jeho prítomnosti. Pokiaľ ale svoju prítomnosť na pojednávaní nezabezpečil a neprítomnosť neospravedlnil včas vážnymi dôvodmi, potom, podľa žalobkyne, súd celkom správne postupoval tak, že konal a rozhodol v jeho neprítomnosti. K dôvodom žalovaného, ktoré uviedol vo svojom vyjadrení a pre ktoré sa v určenej lehote nevyjadril k žalobe, žalobkyňa uviedla, že ani absencia právneho vzdelania neznemožňovala žalovanému vyjadriť sa aspoň ku skutkovým okolnostiam tvrdeným v žalobe. Žalovaný ale nevyvinul žiadnu snahu, aby si včas ustanovil právneho zástupcu a podal k žalobe vyjadrenie, pričom bol riadne poučený o možnosti zastúpenia, povinnosti podať vyjadrenie k žalobe v stanovenej lehote a navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ako aj o možnosti rozhodnúť vec rozsudkom pre zmeškanie. Žalovaný tiež neuvádza, prečo udelil plnú moc na zastupovanie až jeden deň pred prvým pojednávaním, ktoré sa malo uskutočniť 2.6.2017. Podľa žalobkyne išlo zo strany žalovaného o typické obštrukčné konanie, preto bol postup súdu prvej inštancie, keď nevyhovel ďalšej žiadosti žalovaného o odročenie pojednávania a vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti, správny, naviac, keď právny zástupca žalovaného žiadosť o odročenie pojednávania riadne nezdôvodnil a túto nepodal bezodkladne po tom, čo sa o kolízii operácie a pojednávania dozvedel. 5.2. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, týkajúcu sa nevykonaného dokazovania znaleckým posudkom a výpoveďami svedkov, žalobkyňa uviedla, že znalecký posudok nie je nevyhnutným predpokladom na posúdenie dočasnej práceneschopnosti žalobkyne, zakladajúci zákaz výpovede v rámci tzv. ochrannej doby v zmysle § 64 ods. 1 Zákonníka práce. Potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti má charakter verejnej listiny s vyššou dôkaznou silou ako súkromnoprávna listina, pričom ak nevznikli ďalšie pochybnosti (žalovaný nepreukázal opak) o platnosti vystaveného potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti T.. T. X. zo dňa 30.3.2016 (keďže skutkové tvrdenia účastníkov konania neboli sporné), potom nie je v súlade so zásadou hospodárnosti konania nechať vyhotoviť znalecký posudok, ktorý by musel vychádzať z rovnakej zdravotnej dokumentácie žalobkyne, z akej vychádzala jej ošetrujúca lekárka T.. T. X.. To platí o to viac, keď ani Slovenská lekárska komora na základe podnetu nezistila porušenie povinností ošetrujúcej lekárky, prípadne nesprávne potvrdenie práceneschopnosti (žalovaný opak nepreukázal). Navrhovaní svedkovia sa nemohli vyjadriť k žiadnym skutkovým okolnostiam okrem tých, ktoré nie sú medzi stranami sporné, teda k prítomnosti žalobkyne na pracovisku 30.3.2016 do 15:00 hod. 5.3. Žalobkyňa poukázala na to, že žalovaný svoje tvrdenie, podľa ktorého si žalobkyňa dočasnú práceneschopnosť vyvolala sama, ničím nezdôvodnil. 5.4. Žalobkyňa zdôraznila, že žalovaný doteraz súdu nepreukázal existenciu rozhodnutia o organizačnej zmene, o ktoré opieral dôvodnosť výpovede z pracovného pomeru žalobkyne, teda nesplnil si základnú dôkaznú povinnosť vo vzťahu ku svojmu tvrdeniu o platnosti výpovede z dôvodu organizačných zmien, pričom túto základnú dôkaznú povinnosť si v zmysle § 153 C.s.p. mal splniť už pri svojom prvom písomnom podaní na súd zo dňa 1.6.2017. Nesplnenie tejto povinnosti nie len tvrdiť, ale aj preukázať existenciu organizačnej zmeny (keďže dôkazné bremeno v tomto smere znáša zamestnávateľ) aj bez ďalšieho zakladá dôvod na určenie neplatnosti výpovede. 5.5. Žalobkyňa navrhla odvolaciemu súdu rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť. 6. Ďalšie vyjadrenia už do spisu doložené neboli. 7. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. septembra 2019; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 8.1. Žalobkyňa sa v predmetnom konaní domáha určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru ako aj určenia, že pracovný pomer žalobkyne, založený u žalovaného pracovnou zmluvou zo dňa 18.10.2015, naďalej trvá a to z dôvodu, že žalovaný jej doručil výpoveď z pracovného pomeru počas trvania ochrannej doby, teda doby zákazu výpovede, ďalej z dôvodu existencie fiktívnej organizačnej zmeny a absencie v príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím o organizačnej zmene a nadbytočnosťou zamestnanca, ako aj z dôvodu neponúknutia inej vhodnej práce žalobkyni. 8.2. Žalovaný v odvolaní spochybnil práceneschopnosť žalobkyne vzhľadom na časový rozpor, keď sa v totožný deň žalobkyňa nachádzala minimálne do 15:00 hod. na pracovisku v Bratislave a zároveň v ten istý deň absolvovala aj vyšetrenie u všeobecnej lekárky vo Z., ktorej ordinačné hodiny v pracovných dňoch boli v čase od 7:00 hod. do 14:00 hod. Žalovaný toto konanie žalobkyne označil za zneužitie práva. Vytýkal súdu prvej inštancie, že jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď sa nezaoberal vyššie uvedeným časovým rozporom medzi prítomnosťou žalobkyne na pracovisku a zároveň absolvovaním lekárskeho vyšetrenia a neposudzoval zákaz zneužitia práva. 8.3. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že v danom spore vykonal súd prvej inštancie všetko navrhované dokazovanie, ktoré bolo potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu (§ 132 ods. 1, § 182 C.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni žalovaným a doručená počas trvania zákazu výpovede je neplatná a pracovný pomer žalobkyne trvá naďalej, pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákonníka práce (§ 61 ods. 1, ods. 3, § 62 ods. 1, § 63 ods. 1 písm. b/, § 64 ods. 1 písm. a/, § 77 ), a svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobe vyhovel aj riadne odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania. 8.4. Žalovaný v odvolaní namietal, že sa súd prvej inštancie nezaoberal jeho argumentom, súvisiacim s časovým rozporom medzi prítomnosťou žalobkyne na pracovisku a súčasným domnelým vyšetrením žalobkyne u všeobecnej lekárky a neposudzoval zákaz zneužitia práva. Týmto tvrdeniam žalovaného nie je možné prisvedčiť, keďže súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že žalobkyni, v prípade choroby, nie je možné uprieť nástup na PN a že zdravotný stav a dôvody nástupu na PN vyhodnocuje výlučne ošetrujúci lekár, ktorý za tieto skutočnosti aj nesie zodpovednosť. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 12a ods. 1 písm. a/ zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého dočasnú pracovnú neschopnosť osoby posudzuje a rozhoduje o nej príslušný ošetrujúci lekár, ktorým je všeobecný lekár (§ 8 ods. 3) alebo lekár so špecializáciou v špecializačnom odbore gynekológia a pôrodníctvo, s ktorým má osoba uzatvorenú dohodu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti podľa § 12, ak ide o posudzovanie a rozhodovanie o dočasnej pracovnej neschopnosti osoby pri poskytovaní ambulantnej starostlivosti. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak príslušný ošetrujúci lekár rozhodol o dočasnej pracovnej neschopnosti osoby, vystaví potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti na predpísanom tlačive a určí osobe liečebný režim. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že, podľa vyjadrenia právneho zástupcu žalobkyne na pojednávaní konanom dňa 6.10.2017, žalobkyňa sa dňa 30.3.2016 nachádzala na pracovisku, z ktorého následne odišla do Zvolena, kde ju mimo ordinačných hodín ošetrila jej ošetrujúca lekárka, o čom toho istého dňa vystavila potvrdenie. Uvedenú skutočnosť žalobkyňa preukázala potvrdením o dočasnej pracovnej neschopnosti č. XXXXXX zo dňa 30.3.2016 na č.l. 22 spisu. Žalovaný pravdivosť týchto tvrdení žalobkyne žiadnym spôsobom nevyvrátil. Ak aj spochybnil skutočnosti týkajúce sa zdravotného stavu žalobkyne a pre účely posúdenia dôvodnosti jej dočasnej pracovnej neschopnosti navrhol vykonať znalecké dokazovanie, je potrebné prisvedčiť žalobkyni, že ani vyhotovenie znaleckého posudku by nemohlo spätne posúdiť a preukázať zdravotný stav žalobkyne v období od 31.3.2016 do 31.5.2016, keďže znalec by mohol vychádzať len zo zdravotnej dokumentácie žalobkyne, keď vyšetrenie zdravotného stavu spätne by objektívne už nebolo možné. Pokiaľ ide o návrh žalovaného na vykonania dokazovania výsluchom svedkov, tak, ako konštatovala aj žalobkyňa, žalovaný neuviedol, aké skutočnosti majú byť výpoveďami svedkov preukázané, a ak mali svedkovia vypovedať k otázke prítomnosti žalobkyne na pracovisku dňa 30.3.2016, táto skutočnosť nebola sporná, svoju prítomnosť na pracovisku potvrdila aj samotná žalobkyňa. Preto neobstojí ani odvolacia námietka žalovaného, podľa ktorej súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dokazovanie. 8.5. Podľa žalovaného žalobkyňa zneužila inštitút zákazu výpovede počas plynutia ochrannej doby tým, že účelovo predložila potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti v čase, keď sa dozvedela, že žalovaný je nútený s ňou ukončiť pracovný pomer. Opätovne je potrebné, podľa názoru odvolacieho súdu, prisvedčiť žalobkyni, že potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti je verejnou listinou, keďže osvedčuje existenciu určitých skutočností, je vydaná na základe zmocnenia plynúceho zo zákona, týka sa otázok, ktoré sú významné nielen z hľadiska osoby, na ktorú sa listina vzťahuje, ale aj z hľadiska záujmov a úloh spoločnosti a štátu a jej obsah sa podľa práva považuje, ak v predpísanom konaní nie je dokázaný opak, za pravdivý a záväzný pre všetky subjekty práva, nielen pre tie, ktorých sa listina bezprostredne dotýka. Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno konštatovať, že žalobkyňa bola v čase doručenia výpovede z pracovného pomeru práceneschopná, ktorú skutočnosť žalovaný žiadnym spôsobom nevyvrátil. Žalobkyňa zároveň preukázala, že žalovaný mal v čase doručenia výpovede z pracovného pomeru žalobkyni vedomosť o jej dočasnej práceneschopnosti, keďže žalobkyňa mu túto skutočnosť oznámila (č.l. 27 až 30 spisu). Nemožno preto prisvedčiť žalovanému, že žalobkyňa zneužila inštitút zákazu výpovede. 8.6. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď nevyhovel jeho žiadosti o odročenie pojednávania vytýčeného na deň 6.10.2017 a pojednával v jeho neprítomnosti. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že právnemu zástupcovi žalovaného bolo predvolanie na pojednávanie vytýčené na deň 6.10.2017 doručené dňa 19.6.2017 (viac ako tri mesiace pred pojednávaním). Právny zástupca žalovaného dňa 5.10.2017 (štvrtok) doručil súdu prvej inštancie žiadosť o zmenu termínu pojednávania, vytýčeného na deň 6.10.2017 z dôvodu OČR na strane právneho zástupcu žalovaného, ku ktorej ako dôkaz priložil Žiadosť o zmenu termínu operácie, emailovú komunikáciu s klinikou Centrum Kramáre, Jednodňová chirurgia, zároveň v žiadosti o odročenie termínu pojednávania uviedol, že vzhľadom na krátkosť času nie je možné zabezpečiť substitučné právne zastúpenie. Z emailovej komunikácie k žiadosti o zmenu termínu operácie odvolací súd zistil, že právny zástupca žalovaného dňa 2.10.2017 požiadal kliniku jednodňovej chirurgie o informáciu, či je možné, napr. o týždeň, zmeniť termín plánovej operácie (6.10.2017) jeho dcéry z dôvodu pracovných povinností. Dňa 3.10.2017 (utorok) bolo zo strany kliniky právnemu zástupcovi žalovaného oznámené, že termín operácie jeho dcéry je pevne stanovený a nie je možné ho meniť, alternatívny termín je až začiatkom roka 2018. Zo znenia ustanovenia § 183 C.s.p. vyplýva, že pojednávanie možno odročiť na návrh strany len z dôležitých dôvodov a zároveň musí byť splnená podmienka, že od strany, resp. jej zástupcu, nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť. Z uvedeného ustanovenia ďalej vyplýva, že ak je strana zastúpená advokátom, vždy od neho možno spravodlivo žiadať, aby sa dal zastúpiť iným advokátom. Z uvedeného pravidla existujú dve výnimky a to a/ existencia dôvodov, ktoré nastali krátko pred pojednávaním a b/ advokát súdu preukáže, že strana odôvodnene trvá na zastúpení týmto advokátom. Podľa § 183 ods. 3 C.s.p. strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, oznámi súdu dôvod bezodkladne po tom, čo sa o ňom dozvedela alebo mohla dozvedieť, alebo ho mohla s prihliadnutím na všetky okolnosti predpokladať. Z predloženého spisu odvolací súd ďalej zistil, že súd prvej inštancie, v súlade s § 183 ods. 4 C.s.p., dňa 5.10.2017 oznámil právnemu zástupcovi žalovaného, že jeho žiadosti o zmenu termínu pojednávania nevyhovuje a jeho prípadné ospravedlnenie nebude akceptovať z dôvodu, že dôvod na zmenu termínu pojednávania nebol súdu oznámený bezodkladne po tom, ako sa o dôvode odročenia dozvedel, súd prvej inštancie poukázal na možnosť substitučného splnomocnenia iného advokáta, príp. možnosť zabezpečenia doprovodu dcéry druhým zákonným zástupcom. Odvolací súd je, zhodne so súdom prvej inštancie, toho názoru, že v prejednávanej veci neboli splnené podmienky na odročenie pojednávania vytýčeného na deň 6.10.2017, správne súd prvej inštancie postupoval, keď pojednával v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu. Strana žalovaného bola v konaní zastúpená advokátom, preto pojednávanie bolo možné odročiť z dôležitých dôvodov len za podmienky, že išlo o dôvody, ktoré nastali krátko pred pojednávaním alebo advokát súdu preukáže, že strana odôvodnene trvá na zastúpení týmto advokátom. V prejednávanej veci nebola splnená ani jedna z týchto podmienok. Dôvody odročenia nenastali krátko pred pojednávaním, keďže, i keď z dôkazu predloženého právnym zástupcom žalovaného nie je zrejmé, kedy sa dozvedel o termíne plánovanej operácie, možno však dôvodne predpokladať, že o ňom mal vedomosť minimálne mesiac pred termínom plánovanej operácie, vychádzajúc z informácie kliniky, že alternatívny termín operácie je začiatkom roka 2018 (teda o minimálne dva mesiace). Rovnako ani druhá podmienka pre odročenie pojednávania nebola splnená, keďže právny zástupca žalovaného nepreukázal, že strana odôvodnene trvá na zastúpení týmto advokátom. Zároveň treba poukázať na to, že právny zástupca žalovaného sa o nevyhovení žiadosti o zmenu termínu operácie dozvedel dňa 3.10.2017, čo bol utorok, riadny pracovný deň, pričom žiadosť o odročenie doručil až 5.10.2017, teda nie bezodkladne. 8.7. Žalovaný podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu, teda aj proti výroku, ktorým súd zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania. Odvolanie proti tomuto výroku odvolateľ žiadnym spôsobom neodôvodnil. Odvolací súd však považuje aj tento výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie za vecne správny a ako taký ho aj potvrdil. Správne konštatoval súd prvej inštancie, že neboli splnené podmienky prerušenia konania podľa ustanovenia § 164 C.s.p., keďže neprebiehalo žiadne súdne ani správne konanie, v ktorom by sa riešila otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu a ani súd nedal na také konanie podnet. Ak odvolateľ navrhol prerušiť konanie do vydania stanoviska Sociálnej poisťovne k spôsobilosti žalobkyne na prácu v čase jej dočasnej práceneschopnosti ako aj stanoviska Slovenskej lekárskej komory k prešetreniu vystavenia potvrdenia o dočasnej PN, vydanie stanoviska nie je, ani v jednom prípade, výsledkom správneho konania a zároveň odvolací súd poukazuje na to, že odvolateľ, ani v priebehu odvolacieho konania, neoznámil súdu výsledky týchto šetrení. 8.8. Odvolací súd záverom považuje za potrebné uviesť, že žalovaný si v konaní nesplnil svoje základné procesné povinnosti podľa § 167 C.s.p. V súdom určenej lehote sa nevyjadril k žalobe, nepripojil listiny, na ktoré sa odvoláva a neoznačil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalovaný bol v konaní pasívny, nariadených pojednávaní sa nezúčastnil, pričom, pokiaľ ide o pojednávanie vytýčené na deň 6.10.2017, na ktorom súd prvej inštancie vyhlásil rozsudok, bol žalovaný súdom, postupom podľa § 183 ods. 4 C.s.p. informovaný, že jeho žiadosti o zmenu termínu pojednávania nevyhovuje a ospravedlnenie jeho neúčasti na pojednávaní nebude akceptovať. Takéto konanie žalovaného je potom nutné pripísať na jeho ťarchu. 8.9. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súdu prvej inštancie nemožno vytýkať žiadne procesné pochybenie ani pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení žalobného nároku, pričom žalovaný neuviedol ani vo svojom odvolaní žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné stanovisko odvolacieho súdu. Súd prvej inštancie sa v rámci predmetného konania vyporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami uvádzanými v žalobe a po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou, pričom svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil. 8.10. Odvolateľ napadol odvolaním aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania. Odvolací súd výrok rozsudku, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobkyni plnú náhradu trov konania, zmenil tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %, keďže súd prvej inštancie nepostupoval dôsledne podľa právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 262 ods. 1 C.s.p. Podľa uvedeného ustanovenia súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodne najprv o nároku na náhradu trov konania a až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, rozhodne o výške náhrady trov konania (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento priznal žalobkyni plnú náhradu trov konania, tak nebol v súlade s uvedenou právnou úpravou. Žalobkyňa však bola v konaní pred súdom prvej inštancie úspešná v celom rozsahu, preto odvolací súd v súlade s § 255 ods. 1 C.s.p. priznal žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %. 9. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 10. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).