Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3To/97/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317010132 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1317010132.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a sudcov JUDr. Denisy Mészárosovej a JUDr. Danice Veselovskej v trestnej veci obžalovaného W. Y., pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného, proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 3T/30/2017-373 z 06. septembra 2018, na verejnom zasadnutí konanom dňa 12. februára 2019, takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného W. Y., T.. XX.XX.XXXX, z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 3T/30/2017 bol obžalovaný W. Y. uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, na skutkovom základe, že dňa 04.04.2014 v čase o 06.07 hod. na ceste 1/61, kilometer XX na križovatke pri obci V. pri S. ako vodič osobného motorového vozidla továrenskej značky M. I. combi EČ: BA-XXX TR s vozidlom, ktoré viedol po vedľajšej ceste z obce V. pri S. po ulici T. ku križovatke s dopravným značením G., nedal prednosť vjazde zľava prichádzajúcemu nákladnému motorovému vozidlu továrenskej značky I. H. EČ: BA- XXXSB jazdiacemu po hlavnej ceste v smere od H., ktoré viedol vodič U. Q., nar.: XX.XX.XXXX, trvalé bytom W., G. č. X/X, čím porušil § 20 odsek. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách upravujúci jazdu cez križovatku, a tiež ustanovenia § 137 odsek 1, odsek 2 písmeno c), písmen i) citovaného zákona, následkom čoho došlo k zrážke oboch vozidiel, pričom pri zrážke utrpela V.. J. T., nar.: XX.XX.XXXX, bytom U. č. XXX, okres K., ktorá bola švagrinou obvineného, nachádzajúca sa v motorovom vozidle, ktoré viedol obvinený na sedadle za vodičom zranenia vo forme rozdrvenia čelových lalokov mozgu s krvácaním pod tvrdé mozgové obaly, pod pavúčnicou a do pravej bočnej komory mozgu, difúzne axonálne poranenie mozgu, ako aj pomliaždenie ľavého kolena s poškodením väzivového aparátu, pričom v dôsledku utrpených zranení upadala do vigilnej kómy s kvadraparézou (ochrnutím všetkých štyroch končatín), následkom čoho došlo v poúrazovom období k dlhodobému septickému stavu jej organizmu v dôsledku oslabenej imunity spôsobenej dlhodobým pobytom bez pohybu na lôžku a tým pádom k masívnemu infikovanie multirezistentnými nozokominálnymi (nemocničnými) bakteriálnymi kmeňmi rodu Pseudomonas aeruginosa (zistenými v moči) ako aj ďalšími bakteriálnymi kmeňmi ako Y. pneumoniae, E coli, Proteus mirabillis (zistenými v stere z dekobitu), ktoré pôsobili čerstvé ischemické zmeny myokardu, v dôsledku čoho dňa 21.9.2014 v Univerzitnej nemocnici H. - nemocnica Sc. X. a I. na Z. ulici v H. - C., zomrela na zlyhanie srdca, čím bola zároveň poškodenej D. zdravotnej poisťovni, a.s., so sídlom I. ulica č. XX H. spôsobená škoda spočívajúce úhrade nákladov zdravotnej starostlivosti vynaložených v poúrazovom období v súvislosti s poškodením zdravia poistenca V.. J. T. vo výške 30.933,18 Eur, Podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky, výkon ktorého bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 4 (štyri) roky. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu vo výmere 4 (štyri) roky. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote uvedenej v ustanovení § 309 Trestného poriadku odvolanie obžalovaný W. Y., ktoré v jeho mene odôvodnil obhajca a toto bolo okresnému súdu doručené dňa 20.09.2018. Obhajca v mene obžalovaného v dôvodoch odvolania primárne dal do pozornosti, že poškodená J. T., sediaca vo vozidle vzadu, nebola pripútaná, k čomu argumentoval znaleckým posudkom a tiež poukázal na znalecký posudok C.. I.. N. W. X.. k čomu skonštatoval: „Z vyššie uvedeného znaleckého posudku teda vyplýva, že poškodená pani T. neutrpela zranenia priamym nárazom na tvrdé súčasti interiéru vozidla, ale zranenia utrpela nepriamym mechanizmom, ktoré však súviselo s tým, že v čase dopravnej nehody nebola účinne pripútaná. Súdny znalec teda potvrdil vo svojom znaleckom posudku, že jednoznačne existuje vzťah medzi závažnosťou poranenia mozgu a skutočnosťou, že poškodená nebola pripútaná“. Podľa obhajoby z uvedeného znaleckého posudku vyplynuli aj ďalšie skutočnosti, ktoré zdôraznil a to: „poškodená s vysokým stupňom pravdepodobnosti nebola počas transportu účinne ventilovaná. Podľa názoru znalca o tom svedčia zápisy chirurga i anestéziológa. Poukázal preto na to, že tzv. bdelá kóma nemusela byť výlučne vyvolaná poranením mozgu, ale mohla byť aj dôsledkom sekundárneho poškodenia mozgu nedostatkom kyslíka pri neúčinnej ventilácií a to dosť podstatnou mierou.“ V nadväznosti na uvedené upriamil pozornosť na zásadu in dubio pro reo a doplnil: „V danom trestnom konaní vznikla otázka, či smrť poškodenej nastala v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, alebo či smrť nastala v dôsledku iných skutočností. Zo znaleckého posudku C.. W. vyplýva, že závažnosť poranenia mozgu jednoznačne súvisela s tým, že poškodená nebola v čase dopravnej nehody účinne pripútaná. C.. W. navyše poukázal aj na to, že bdelá kóma, ktorá viedla k smrti poškodenej, mohla vzniknúť aj v dôsledku neúčinnej ventilácie poškodenej po dopravnej nehode. Jednoznačne sú teda dané pochybnosti ohľadne otázky, či smrť poškodenej nastala y príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou. Mám preto za to, že v trestnom konaní nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že smrť poškodenej nastala v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou a teda že nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázaný základný znak trestného činu usmrtenia - spôsobenie smrti. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem prekvalifikovať predmetný skutok na trestný či ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona.“ Záverom skonštatoval: „Pri uložení trestu následne navrhujem brať do úvahy nasledovné skutočnosti. Ako to bolo vyššie uvedené, porušenie povinnosti zo strany poškodenej významnou mierou prispelo k tomu, že predmetná zrážka motorových vozidiel, ktorá sama o sebe by bola iba priestupkom v doprave, zakladala znaky prečinu. Ani okolnosti vzniku dopravnej nehody neumožňujú viesť úvahy o mojom nezodpovednom, zvlášť riskantnom alebo nebezpečnom spôsobe správania sa v cestnej premávke. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že som neviedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu, resp. pod vplyvom iných omamných alebo psychotropných látok, úmyselný konaním som neprekročil povolenú rýchlosť, navyše podľa tvrdenia svedka dopravnej nehody - U. Q., pred vjazdom na hlavnú cestu som sa riadne zastavil pri dopravnej značke. Dopravná nehoda teda vznikla v dôsledku mojej nepozornosti, keď som si nevšimol motorové vozidlo prichádzajúce po hlavnej ceste. Je potrebné ďalej poukázať na to, že z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla bola nahradená škoda v plnom rozsahu. Významnou skutočnosťou je ďalej aj to, že proti mne nikdy nebolo vedené trestné konanie a nemám žiadny záznam o dopravnom priestupku, hoci už mám vodičský preukaz dlhšie obdobie. Od dopravnej nehody navyše už uplynuli 4 roky, počas ktorých som sa nedopustil žiadneho dopravného priestupku, preto uložením trestu zákazu činnosti na dolnej hranici trestnej sadzby by bol naplnený účel trestu.“ S poukazom na odôvodnené má obhajca za to, že prvostupňový súd nesprávne skutkovo aj právne posúdil vec, keď dospel k tomu, že boli naplnené znaky trestného činu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona a následne nesprávne uložil aj trest pre uvedený trestný čin. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného uviedol: „V plnom rozsahu sa pridržiavam nášho písomného odvolania. Poukazujem najmä na znalecký posudok vypracovaný C.. W. z 08.06.2018. Máme za to, že nebolo jednoznačne preukázané, že nedbanlivostným konaním môjho klienta došlo k smrti poškodenej, k čomu dávam do pozornosti zásadu v pochybnostiach v prospech obžalovaného. Podľa nášho názoru nebol naplnený znak trestného činu usmrtenia a preto navrhujeme zrušiť napadnutý rozsudok s tým, aby odvolací súd rozhodol sám tak, že bude akceptovať náš návrh na prekvalifikovanie konania, resp. vec vráti súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.“ Zástupca krajskej prokuratúry považujúc rozsudok súdu I. stupňa za správny a uložený trest za primeraný, poukazujúc na znalecký posudok a zastávajúc názor, že bola preukázaná príčinná súvislosť medzi vedením vozidla obžalovaným a následkom, ktorý pri dopravnej nehode poškodenej bol spôsobený, navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Poškodená G. Y. sa k veci odmietla vyjadriť. Obžalovaný predniesol: „Ja sa pridržiavam prednesu svojho obhajcu. S poškodenou pani T. sme si boli veľmi blízki, dennodenne sme tým úsekom chodili do práce. Ja si dodnes neviem vysvetliť čo sa tam v tom úseku stalo. Najväčší trest, ktorý som mohol dostať, som už dostal a to je to, že ona medzi nami už nie je.“ Vec bola krajskému súdu predložená na rozhodnutie o podanom opravnom prostriedku, predkladacou správou dňa 22.11.2018. Podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy SR každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (obdobne aj čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd). Podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 4.11.1950 každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom. Podľa § 2 ods. 4 Trestného poriadku každý, proti ktorému sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Podľa § 2 ods. 18 Trestného poriadku konanie pred súdom je ústne, výnimky ustanovuje tento zákon. Dokazovanie riadi súd, ktorý však výsluch obžalovaného, svedkov, poškodeného a znalcov spravidla ponecháva stranám, najprv tej, ktorá dôkaz navrhla či obstarala. Podľa § 2 ods. 19 Trestného poriadku pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, na verejnom zasadnutí alebo na neverejnom zasadnutí smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak. Podľa § 149 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona (1) Kto inému z nedbanlivosti spôsobí smrť, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky. (2) Odňatím slobody na dva roky až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a) závažnejším spôsobom konania, alebo b) na chránenej osobe. Podľa § 34 ods. 1, ods. 2, ods. 4 a ods. 5 Trestného zákona platí (1) Trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. (2) Páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody. (4) Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. (5) Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne a) u spolupáchateľov aj na to, akou mierou konanie každého z nich prispelo k spáchaniu trestného činu, b) u organizátora, objednávateľa, návodcu a pomocníka aj na význam a povahu ich účasti na spáchanom trestnom čine, c) pri príprave na zločin a pri pokuse trestného činu aj na to, do akej miery sa konanie páchateľa priblížilo k dokonaniu trestného činu, ako aj na okolnosti a na dôvody, pre ktoré k dokonaniu trestného činu nedošlo.... Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona (1) Súd môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody neprevyšujúceho dva roky, ak a) vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, a na okolnosti prípadu, má dôvodne za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný, alebo... Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona (1) Pri povolení podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody určí súd skúšobnú dobu na jeden rok až päť rokov. Skúšobná doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona (1) Trest zákazu činnosti spočíva v tom, že sa odsúdenému po dobu výkonu tohto trestu zakazuje výkon určitého zamestnania, povolania alebo funkcie alebo takej činnosti, na ktorú treba osobitné povolenie alebo ktorej podmienky výkonu upravuje osobitný predpis. (2) Trest zákazu činnosti môže súd uložiť na jeden rok až desať rokov, ak sa páchateľ dopustil trestného činu v súvislosti s touto činnosťou. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Na základe podaného odvolania, odvolací súd primárne skúmal, či nie sú dané podmienky pre niektoré z rozhodnutí uvedených v ustanovení § 316 Trestného poriadku a keďže zistil, že nie sú dané, podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, odvolací súd prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom zistil, že odvolanie obžalovaného W. Y. nie je dôvodné. Zo spisového materiálu a z vyjadrení strán na verejnom zasadnutí konanom na odvolacom súde vyplýva, že rozsudok prvostupňového súdu bol napadnutý odvolaním len obžalovaným a to ohľadom výroku o vine a treste. Z pripojeného spisového materiálu odvolací súd zistil nasledovné skutočnosti: Na obžalovaného W. Y. bola Okresnou prokuratúrou Bratislava III pod č.k. 3Pv 335/14/1103-34 dňa 03.03.2017 podaná obžaloba pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, na skutkovom základe opísanom vyššie v tomto rozhodnutí. Na hlavnom pojednávaní súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného W. Y., poškodeného D. T., svedkov G. Y., U. Q., znalcov V.. N. D., I.. T. I., C.. I.. N. W., oboznámením odborného stanoviska KEÚ PZ, lekárskych správ, úmrtného listu, záznamu z dopravnej nehody, zápisnice o ohliadke miesta dopravnej nehody s náčrtkom a fotodokumentáciou, hodnotenia na obžalovaného, ostatný spisový materiál na vec sa vzťahujúceho a na podklade vykonaných dôkazov, súd poukazujúc najmä na znalecké dokazovanie konštatoval: „Na základe takto vykonaného dokazovania mal súd v plnom rozsahu za preukázané, že obžalovaný W. Y. sa dopustil žalovanej trestnej činnosti a je za ňu i trestne zodpovedný. Obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie, že sa necíti byť vinným a uviedol, že na priebeh dopravnej nehody si nepamätá z dôvodov amnézie a závažných poranení, ktoré utrpel pri dopravnej nehode. Počas celého hlavného pojednávania sa snažil preukázať, že príčinnou úmrtia poškodenej bola skutočnosť, že táto nebola pripútaná. Svedkyňa G. Y. sa na priebeh dopravnej nehody taktiež nepamätá, taktiež bola z dôvodov zranení, ktoré utrpela pri dopravnej nehode hospitalizovaná. Svedok U. Q. - vodič vozidla, ktorému obžalovaný nedal prednosť uviedol, že so svojim vozidlom jazdil po hlavnej ceste, keď na križovatke mu nedal prednosť v jazde práve obžalovaný a v dôsledku toho došlo k dopravnej nehode, kedy svedok s vozidlom narazil čelne do boku motorového vozidla. Znalec z odboru cestná doprava jednoznačne uviedol, že príčinou dopravnej nehody bolo, že vozidlo zn. M. I. vjazdom do križovatky vytvorilo nákladnému vozidlu zn. I. prekážku z technického hľadiska náhlu, a vodič nákladného vozidla nemal možnosť dopravnej nehode zabrániť. U. príčinnou dopravnej nehody bolo nedanie prednosti vjazde vodičom motorového vozidla zn. M. I. - vozidlo obžalovaného, vozidlu zn. I., ktoré jazdilo po vozovke s prednosťou jazdy. Znalec I.. T. I. jednoznačne uviedol, že smrť poškodenej nastala v priamej príčinnej súvislosti s poraneniami, ktoré utrpela dňa 4.4.2014. Všetky komplikácie, ktoré nastali u poškodenej jednoznačne súvisia s poúrazovým stavom a nie je možné ich oddeliť a považovať za samostatné chorobné jednotky, ktoré sa vyvinuli spontánne, samostatne a bez akejkoľvek súvislosti s poúrazovým stavom. Možno konštatovať, že išlo o smrť násilnú. Znalec C.. I.. W. taktiež v záveroch znaleckého posudku konštatoval, že ani použitie bezpečnostného pásu by nezabránil poraneniu lebky ani poraneniu ľavého kolena poškodenej a to z dôvodov, že náraz prišiel zo strany poškodenej, kde poškodená sedela, čiže priamo na ňu. Bezpečnostný pás by možno pomohol poškodenej, keby bol náraz sprava a zozadu. Bolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný nedal prednosť vjazde vozidlu jazdiacemu po hlavnej ceste v dôsledku čoho došlo k zrážke vozidiel, pričom vozidlo idúce po hlavnej ceste narazilo do strednej časti vozidla obžalovaného, následkom čoho došlo k zraneniu poškodenej a následnému úmrtiu. Bola jednoznačne preukázaná príčinná súvislosť medzi konaním obžalovaného a následkom. Náraz vozidla smeroval do stredu motorového vozidla, priamo na miesto kde sa nachádzala poškodená, ktorá v dôsledku nárazu utrpela zranenia, ktorým neskôr i podľahla. Otázka použitia bezpečnostných pásov bola v danom prípade nie rozhodujúca, keďže náraz smeroval zboku priamo na poškodenú. Treba uviesť i tú skutočnosť, že i zranenia obžalovaného boli vážne, liečenie ktorých pretrváva doteraz.“ Teda pri plnení revíznej povinnosti odvolací súd zistil, že skutok bol súdom prvého stupňa ustálený na základe dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, pri dodržaní zásad bezprostrednosti, priamosti a ústnosti ako aj pri rešpektovaní práva obžalovaného na obhajobu. Dôkazy boli vykonané spôsobom a v rozsahu a následne i vyhodnotené v zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 10, ods. 12 Trestného poriadku. Skutkové zistenie súdom prvého stupňa je správne a zodpovedá dokazovaniu, ktoré bolo vykonané na hlavnom pojednávaní. Súd prvého stupňa pri zachovaní kontradiktórnosti konania vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre zákonu zodpovedajúce a spravodlivé rozhodnutie. Dôkazy pritom vyhodnotil jednotlivo ako aj v celom ich súhrne logicky a zároveň aj podrobne a presvedčivo odôvodnil spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel stanovených pre hodnotenie dôkazov tak, ako sú uvedené v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku, nemožno nič vytknúť. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, riadiac sa ustanovením § 168 Trestného poriadku podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny a trestu. Teda odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu (prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona), je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu tak, ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávanom na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to, odvolací súd v otázke skutkových zistení, odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil (už vyššie citované). Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia. Je potrebné uviesť, že obžalovaný W. Y. odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitých v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde. Vina obžalovaného musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku a dostatočným spôsobom vyhodnotil trestné konanie, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní. Nadriadený súd dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Z dôvodov súdu prvého stupňa (už vyššie v tomto rozhodnutí citovaných) jasne vyplýva spôsob, akým sa vysporiadal s obhajobou obžalovaného, v ktorej obžalovaný naďalej pokračuje aj v dôvodoch odvolania. Závery súdu prvého stupňa si odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a nemá zákonný dôvod na zmenu týchto záverov. V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. V naznačenom smere aj judikatúra ústavného súdu konštatuje, že do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96 <http://merit.slv.cz/I.US8/96>, III. ÚS 197/02 <http://merit.slv.cz/III.US197/02>, III. ÚS 284/08 <http://merit.slv.cz/III.US284/08>). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. (III. ÚS 877/2016 z 13.12.2016). Teda právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. V tejto časti odvolací súd uzatvára, že v rozhodnutí súdu prvého stupňa o vine obžalovaného W. Y. nezistil pochybenia, ktoré by boli dôvodom pre zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o vine. Odvolateľ v písomných dôvodoch odvolania poukazujúc najmä na závery znaleckého posudku C.. I.. N. W. X.., navrhuje, aby odvolací súd zvážil zásadu in dubio pro reo, nakoľko v konaní vznikla otázka či smrť poškodenej nastala v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, alebo či smrť nastala v dôsledku iných skutočností, pretože podľa obhajcu práve závažnosť poranenia mozgu jednoznačne súvisela s tým, že poškodená nebola v čase dopravnej nehody účinne pripútaná a tiež zdôraznil, že znalec poukázal na to, že bdelá kóma, ktorá viedla k smrti poškodenej, mohla vzniknúť aj dôsledku neúčinnej ventilácie poškodenej po dopravnej nehode. Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného W. Y., krajský súd uvádza, okrem súdom prvého stupňa už zdôvodnené, nasledovné: Prvostupňovým súdom správne ustálená právna kvalifikácia (prečin usmrtenia podľa § 149 ods.1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona) vychádza z vykonaného dokazovania a to najmä zo znaleckého skúmania. Odvolací súd poukazuje zvlášť na znalecký posudok vypracovaný znaleckou organizáciou forensic.sk - Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o., č. 209/2016 a v nadväznosti aj na výpoveď znalca MUDr. T. I. C.. a na záver, že smrť poškodenej V.. J. T. (násilná) nastala v priamej príčinnej súvislosti s úrazovým dejom v rámci dopravnej nehody a úplne vylúčil polemiku v naznačenom smere s tým, že poúrazové obdobie preukazuje príčinnú súvislosť s úrazovým dejom. Na uvedené tiež nadväzuje výpoveď znalca C.. I.. N. W., X., ktorý vypracoval znalecký posudok, o ktorý záver obhajoba opiera svoje obhajobné prednesy, neprihliadajúc a neakceptujúc vysvetľujúcu výpoveď znalca na hlavnom pojednávaní (čl. 353), v jeho konštatovaní, že u poškodenej bolo zistené rozdrvenie čelových lalokov mozgu s krvácaním pod tvrdé mozgové obaly, pod pavučnicu v pravej bočnej mozgovej komore, ktoré pomliaždenie bolo od začiatku relatívne malé a nespôsobilo obvykle kompresívne prejavy útlaku mozgového tkaniva, pri zistení nesprávneho zaintubovania, avšak znalec uviedol ďalšie významné zistenia a skutočnosti, na ktoré obhajoba neprihliada, a to v nasledovnom: „Náraz nákladného vozidla išiel na dvere za ktorými poškodená sedela, čiže interiér osobného vozidla sa pre ňu zmenšil. Jej telo nebolo z miesta sedadla katapultované k čomu by zabránil bezpečnostný pás. Preto si myslím, že bezpečnostný pás by nezabránil ani poraneniu lebky ani poraneniu ľavého kolena. Je to z dôvodov, že náraz prišiel zo strany poškodenej, dá sa povedať, že bezpečnostný pás by pomohol poškodenej, pokiaľ by bol náraz spredu sprava a zozadu, ale nie zľava kedy náraz smeroval rovno na ňu.“ Teda náraz do vozidla vedeného obžalovaným, podľa znaleckého posudku z odboru cestná doprava, ktorý vypracoval znalec V.. N. D., prišiel na stranu poškodenej priamo a teda podľa znalca ani bezpečnostný pás, ak by ho malal zapnutý, by nezabránil poraneniu lebky a ľavého kolena. Totiž podľa znalca, pás by jej pomohol, pokiaľ by bol náraz spredu a zozadu, avšak pri tejto dopravnej nehode náraz smeroval rovno na poškodenú. Niet pochýb a vyplýva to aj zo znaleckého posudku z cestnej dopravy, že príčinou vzniku dopravnej nehody bolo: „Z technického hľadiska príčinou vzniku dopravnej nehody bolo nedanie prednosti v jazde vodičom vozidla zn. M. I. combi, vchádzajúcemu do križovatky zo smeru označeného dopravnou značkou P2 „Stoj, daj prednosť vjazde“, vodičovi vozidla zn. I. prechádzajúcemu križovatkou“ Teda obžalovaný W. Y., jazdiac vozidlom zn. M. I. combi pri vjazde do križovatky, zo smeru svojej jazdy nerešpektoval dopravnú značku P 2 „Stoj, daj prednosť vjazde“, a nedal prednosť vozidlu zn. I., ktoré viedol U. Q. prechádzajúci križovatkou s jasne určenou prednosťou v jazde. Odvolací súd dodáva, že v ďalšom na hlavnom pojednávaní (čl. 354) znalec, Prof. I.. N. W. X.., na priamu otázku obhajcu, či by v prípade, že by poškodená bola pripútaná bezpečnostným pásom, k zraneniu nedošlo, znalec jednoznačne obhajobe uviedol, že toto tvrdenie sa v posudku nenachádza, pretože náraz do vozidla smeroval aj na stredný stĺpik, pričom u poškodenej V.. J. T. (sediacej za vodičom - obžalovaným), zranenia na tvári, v dôsledku jej nepripútania sa (tj. nárazom tváre do sedadla vodiča), zistené neboli. Zotrval na konštatovaní, že je jednoznačný vzťah medzi zranením poškodenej, hlavne poranenia mozgu a spôsobenou dopravnou nehodou. Toto vyjadrenie znalca podporuje aj znalecký posudok, podľa ktorého bolo preukázané, že bezprostredne v okamžiku nárazu do ľavej strany vozidla pri dopravnej nehode bola na telo poškodenej prenesená kinetická energia dodávky o energii rádovo 1000Nm (joulov) a následne po náraze hlavy poškodenej do stredného stĺpika karosérie, resp. do bočného skla, bolo jej telo odrazené smerom doprava. V nadväznosti na uvedené nie je možné ignorovať lekárske správy, podľa ktorých už po dopravnej nehode - cca o 12.00 hod, pri kontrolnom CT, boli konštatované čiastočné prejavy difúzneho axonálneho poranenia (DAI) tj. je to dôsledok posunu mozgu dozadu a následne dopredu v rámci lebky. Teda je to dôsledok nadmerného zrýchlenia alebo spomalenia, najčastejšie pri dopravnej nehode a u poškodenej boli zistené zranenia „rozdrvenie čelových lalokov mozgu s krvácaním pod tvrdé mozgové obaly, pod pavučnicu a do pravej bočnej komory mozgu“, pričom difúzne poranenie mozgu - DAI- nevzniká úderom do hlavy, ale v dôsledku rýchleho posunu mozgu, k čomu odvolací súd pripomína vyjadrenie znalca, že poraneniu lebky by nezabránil ani bezpečnostný pás, zvlášť pri náraze smerovanom priamo na poškodenú, ako tomu bolo v prejednávanom prípade. Z pohľadu rozvedeného potom nebolo možné akceptovať obhajobné tvrdenia obhajcu v naznačenom smere a na podklade týchto pristúpiť k zmene právnej kvalifikácie, tak ako sa domáhal. Čo sa týka výroku o treste odvolací súd konštatuje, že pri úvahách o voľbe druhu trestu a jeho výmery vo vzťahu k obžalovanému W. Y. prvostupňový súd dôsledne hodnotil všetky okolnosti významné pre rozhodnutie o treste, nepochybil pri úvahách súvisiacich s výrokom o treste a prihliadol na zásady ukladania trestov (§ 34 Trestného zákona) a v odôvodnení rozsudku sa dôsledne a konkrétne vyrovnal najmä s kritériami uvedenými v § 34 ods. 4 a 5 Trestného zákona. Teda vzal do úvahy spôsob spáchania činu, spôsobený následok, ako aj jeho pomery a možnosť nápravy a konštatuje, že súd prvého stupňa nepochybil ani pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu vo vzťahu k obžalovanému. Ani odvolací nezistil poľahčujúcu ani priťažujúcu okolnosť. I keď obžalovaný nemá záznam v registri trestov a tiež nemá záznam v evidenčnej karte vodiča, má však jeden záznam v evidencii priestupkov z 13.04.2012 - priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, ktorý bol vyriešený uložením blokovej pokuty vo výške 10,-€. Následne vzal do úvahy ustanovenie § 38 ods. 2 Trestného zákona, v zmysle ktorého, je pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností v rovnováhe a teda trest je ukladaný v základnej zákonom určenej trestnej sadzbe (v rozpätí od 2 rokov do 5 rokov), čo bolo u obžalovaného aplikované a potom v súlade s vyššie uvedeným, prvostupňový súd uložil trest odňatia slobody vo výmere 2 roky tj. na samej dolnej hranici trestnej sadzby, ktorý trest považuje krajský súd nielen za zákonný, ale aj za spravodlivý a tento zodpovedá nielen zmyslu trestného konania, vrátane spravodlivého potrestania páchateľov, ale aj účelu trestu vymedzeného v ustanovení § 34 ods. 1 Trestného zákona a ostaným rozhodným kritériám podľa ustanovenia § 34 ods. 4 Trestného zákona. V tomto smere sa krajský súd v plnom rozsahu stotožňuje s úvahami a závermi rozvedenými v napadnutom rozsudku, ktoré viedli súd prvého stupňa k rozhodnutiu o uložení trestu odňatia slobody vo výmere dva roky, ktorý trest podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní štyri roky. Za správne a zákonné považuje odvolací súd aj uloženie trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu na dobu štyroch rokov, ktorý uložil podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona. S poukazom na vyššie uvedeného odvolací súd nezistiac dôvod na zmenu rozsudku prvostupňového súdu, rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia a odvolanie obžalovaného W. Y. ako nedôvodné, postupom podľa § 319 Trestného poriadku, zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.