Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14CoPr/9/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317202930 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1317202930.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Karola Riháka v právnej veci žalobkyne: K.. A. A., nar. XX.X.XXXX, bytom N. XX, D. D., zast. Advokátskou kanceláriou SCHULTZOVÁ & PARTNERS, s.r.o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, proti žalovanému: Askin & Co., spol. s r.o., so sídlom Martinská 31, Bratislava, IČO: 17 323 100, v konaní zast. AK Šimko Legal, s.r.o., Pečnianska 1198/3, Bratislava v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 06.04.2018, č.k. 24Cpr/6/2017- 100, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 06.04.2018, č.k. 24Cpr/6/2017-100 v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudok súd prvej inštancie rozhodol, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného výpoveďou zo dňa 26.10.2016, ktorá bola doručená žalobkyni dňa 28.10.2016 je neplatné. Vo zvyšku bola žaloba zamietnutá. Žalobkyni súd prvej inštancie priznal voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného konania. 2. Žalobkyňa sa voči žalovanému domáhala žalobou zo dňa 27.02.2017 určenia, že skončenie jej pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu organizačných zmien, listom žalovaného zo dňa 26.10.2016, ktorý jej bol doručený 28.10.2016 je neplatné, a pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá. Žalobkyňa k náhrade mzdy uviedla, že túto si uplatní dodatočným podaním v tejto veci. 3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce v spojení s ust. § 63 ods. 1 Zákonníka práce, a konštatoval, že rozhodnutie o organizačnej zmene musí prijaté vždy v písomnej forme a zamestnanec sa má o ňom dozvedieť najneskôr z výpovedi o skončení pracovného pomeru. Tiež uviedol, že výpovedný dôvod, pre ktorý zamestnávateľ dáva zamestnancovi výpoveď, musí byť vždy uvedený. Ak by výpoveď neobsahovala výpovedný dôvod, je neplatná, a to bez ohľadu na to, či u zamestnávateľa aj v skutočnosti niektorý z týchto dôvodov existoval. Uviedol, že žalovaný v písomnej výpovedi neuviedol, na základe akého písomného rozhodnutia zamestnávateľa dal žalobkyni výpoveď. Vo výpovedi žalovaný len uviedol, že uzavretú pracovnú zmluvu vypovedáva z dôvodu organizačných zmien u zamestnávateľa. Iba z tohto vymedzenia výpovedného dôvodu nebolo možné dostatočne určiť, o aké zmeny ide, či sa v dôsledku organizačných zmien vôbec nejaké pracovné miesto ruší, ak áno, či ide o pracovné miesto, ktoré zastávala žalobkyňa. V dôsledku neurčitosti organizačnej zmeny ako výpovedného dôvodu sa nedá posúdiť ani splnenie ďalšej hmotnoprávnej podmienky pre platnosť výpovede, ktorou je objektívna nemožnosť žalobkyňu ďalej zamestnávať, resp. splnenie povinnosti ponúknuť inú vhodnú prácu. Ani o tomto predpoklade platného skončenia pracovného pomeru nie je vo výpovedi žiadna zmienka. 4. Okrem neurčitého označenia organizačnej zmeny nie je z výpovede zrejmé ani to, podľa ktorého ustanovenia Zákonníka práce žalovaný výpoveď dal. Vo výpovedi žalovaný uviedol, že výpoveď dáva v súlade s § 67 Zákonníka práce, čo je ale ustanovenie upravujúce výpoveď danú zamestnancom, nie zamestnávateľom. Nie je tak zrejmé, či dôvodom výpovede sú organizačné zmeny u zamestnávateľa spočívajúce v zrušení alebo premiestnení zamestnávateľa alebo jeho časti /podľa § 63 ods. 1 písm. a)/ alebo či dôvodom je nadbytočnosť žalobkyne v dôsledku organizačných zmien / § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce/. Súd prvej inštancie konštatoval, že už len z týchto dôvodov nemôže byť výpoveď platná, pretože umožňuje zamestnávateľovi dodatočne meniť, resp. ľubovoľne špecifikovať výpovedný dôvod. Tiež ďalším dôvodom podľa súdu prvej inštancie neplatnosti výpovede je, že žalovaný rozhodnutie o organizačnej zmene nevydal písomne. Rozhodnutie zamestnávateľa o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení počtu zamestnancov, alebo o inej organizačnej zmene, v dôsledku ktorej sa zamestnanec stane nadbytočným, musí zamestnávateľ podľa cit. § 63 ods. 1 písm. b) urobiť písomne. 5. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ani v tzv. duplike netvrdil, že by vôbec vydal písomné rozhodnutie o organizačnej zmene. Toto písomne rozhodnutie predložil oneskorene, až na pojednávaní s odôvodnením, že mal za to, že sa už nachádza v spise. Toto vysvetlenie považoval súd za nedôveryhodné, nakoľko v spise sa tento doklad nemohol nachádzať, lebo sa o ňom žalovaný vo svojich vyjadreniach vôbec nezmienil, nešlo teda o administratívnu chybu. V priebehu prvoinštančného konania žalobkyňa v písomnom podaní zo dňa 05.04.2018 uviedla, že písomné rozhodnutie bolo zo strany žalovaného vyhotovené až dodatočne a účelovo, že ide o antedatovaný podvrh. Zdôraznila, že žalovaný v žiadnom svojom vyjadrení toto rozhodnutie ani neoznačil ako dôkaz. Ak by takéto rozhodnutie existovalo už v čase výpovede, žalovaný by ho uviedol už vo výpovedi a nepredkladal by žalobkyni opakovane návrhy na skončenie pracovného pomeru dohodou, aj s odstupným. 6. Súd prvej inštancie uviedol, že v prípade, ak by nebo daný dôvod neplatnosti výpovede podľa, § 61 ods. 2 Zákonníka práce, súd by uplatnil sudcovskú koncentráciu konania a na dodatočný dôkaz by podľa § 153 ods. 2 CSP neprihliadal. Možnosť predkladať alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na ich preukázanie až do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej mal podľa § 320 CSP len zamestnanec, teda žalobkyňa. Súd prvej inštancie poukázal na vyjadrenia žalovaného, v ktorých zdôraznila, že na že na uvoľnené pracovné miesto O.alobkyňa nespĺňala jazykové predpoklady. Z predložených dôkazov však nebolo zrejmé, že by žalovaný na túto pracovnú pozíciu vyžadoval určitý stupeň znalosti anglického jazyka. Námietky žalovaného o nedostatočnej znalosti anglického jazyka boli len všeobecné, nekonkrétne. Z toho sa dalo usudzovať, že existuje aj ďalší, v poradí tretí dôvod neplatnosti výpovede, nakoľko žalovaný neponúkol žalobkyni uvoľnené pracovné miesto, ktoré by žalobkyňa mohla zastávať po predchádzajúcej príprave na túto inú prácu. Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd prvej inštancie žalobe na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru vyhovel. 7. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 79 Zákonníka práce a konštatoval, že , ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. 8. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 137 CSP stým, že možnosť podať určovaciu žalobu o neplatnosť výpovede, ako právnej skutočnosti v zmysle § 137 CSP písm. d) CSP, vyplýva z ust. § 77 Zákonníka práce. Na druhej strane možnosť podať žalobu o určenie, že pracovný pomer trvá, zo žiadneho ustanovenia Zákonníka práce, a ani z iného predpisu nevyplýva. Súd prvej inštancie mal za to, že na tomto určení nie je daný ani naliehavý právny záujem, ktorý sa vyžaduje v zmysle § 137 písm. c) CSP. (t.y. aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem). O naliehavý právny záujem ide v zásade vtedy, ak bez súdom vysloveného určenia je ohrozené právo žalobcu, alebo ak by sa jeho právne postavenie stalo neistým. Dôsledkom rozhodnutia súdu o neplatnosti výpovede je, že pracovný pomer žalobkyne dňa 31.12.2016 neskončil, a žalovaný je povinný podľa ust. § 79 Zákonníka práce poskytnúť žalobkyni náhradu mzdy do času, kedy jej umožní pokračovať v práci, alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Keďže žalobkyňa o náhradu mzdy nežiadala ani si dodatočným podaním náhradu mzdy neuplatnila a ani žalovaný nežiadal rozhodnúť o skončení pracovného pomeru, nebol daný naliehavý právny záujem na určení trvania pracovného pomeru. Preto súd prvej inštancie v tejto časti žalobu zamietol. O trovách prvoinštančného konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, s tým, že žalobkyňa mala úspech v podstate celého sporu, v dôsledku čoho sa jej čiastočný neúspech nedá pomerne vyjadriť. 9. Proti tomuto rozsudku v zákonnom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný a to v rozsahu výroku L, ktorým súd prvej inštancie určil neplatnosť skončenia pracovného pomeru, a proti výroku III, ktorým priznal žalobkyni plnú náhradu trov konania. Žalovaný mal za to, že výpoveď zo dňa 26.10.2016 bola vypracovaná písomne, žalobkyni bola doručená a v jej texte je uvedený dôvod výpovede, a to organizačné zmeny u zamestnávateľa. Žalovaný mal za to, že takto uvedený dôvod je dostatočne určitý a odlíšiteľný od iných dôvodov uvedených v ust. § 63 ods. 1 Zákonníka práce. Žalobkyňa v žalobe nenamietala obsah výpovede, a nedôvodila neplatnosť skončenia pracovného pomeru obsahom predmetnej výpovede. Žalovaný uviedol, že samotné neuvedenie príslušného zákonného ustanovenia, ktoré sa stalo dôvodom výpovede nespôsobuje jej neplatnosť a preto, súd prvej inštancie nesprávne práve poúdil obsah výpovede pacovaného pomeru zo dňa 26.10.2016 ako neurčitý, resp. vymedzenie výpovedného dôvodu ako nedostatočné a zameniteľné s iným zákonným dôvodom výpovede. Žalovaný poukázal na ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a na písomne rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene a o znížení stavu zamestnancov zo dňa 21.10.2016, ktoré predložil súdu na pojednávaní dňa 09.03.2018, tiež vo svojich vyjadreniach vo veci zo dňa 10.04.2017 a zo dňa 15.02.2018 odkazuje na existenciu takéhoto rozhodnutia zamestnávateľa. Žalovaný existenciu tohto písomného rozhodnutia výslovne neuviedol ako prostriedok procesnej obrany z toho dôvodu, že jeho existencia nebola v konaní sporná. Žalobkyňa nepoprela existenciu tohto rozhodnutia zamestnávateľa, poprela len svoju vedomosť o jeho existencií. Žalovaný namietol, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy zo strany žalovaného, a to výsluchy štátneho zástupcu žalovaného a svedka ako osôb, ktoré boli prítomné na stretnutí dňa 24.10.2016. Žalovaný poukázal na ust. § 153 ods. 1 CSP, a má za to, že súd prvej inštancie by na preukázanie existencie písomného rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene nesprávne aplikoval sudcovskú koncentráciu konania, nakoľko na prípadnú aplikáciu ústa. § 153 ods. 2 CSP, nie súd dané zákonom stanovené predpoklady. Právny záver súdu prvej inštancie, uvedený v odôvodnení rozhodnutia pod bodom 17 z vykonaného dokazovania nevyplýva. Súd prvej inštancie tiež nesprávne právne posúdil výsledok dokazovania v otázke preukázania, zo strany žalovaného a to požiadavky určitého stupňa znalosti anglického jazyka na obsadenie v relevantnom čase uvoľnenej pracovnej pozície u zamestnávateľa - pracovné miesto O. C.. 10. K odvolaniu sa písomne vyjadrila žalobkyňa, prostredníctvom jej právnej zástupkyne a aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania. Tvrdenia žalovaného v odvolaní žalobkyňa považuje za účelové a zavádzajúce najmä v časti, že: „ nepoprela existenciu tohto písomného rozhodnutia zamestnávateľa, a poprela len svoju vedomosť o jeho existencií”. Žalobkyňa v priamo v žalobe dostatočne jasne, zrozumiteľné vyjadrila, že jej žiadne rozhodnutie o organizačných zmenách nebolo zo strany žalovaného oznámené ani písomne ani ústne, nebolo jej predložené ani k nahliadnutiu a o žiadnych organizačných zmenách ju nikto zo strany zamestnávateľa neinformoval. Preto má dôvod sa domnievať, že takéto písomné rozhodnutie ku dňu podania výpovede vôbec prijaté nebolo. Tiež existencia písomného rozhodnutia žalovaného o organizačných zmenách bola v konaní preto od počiatku sporná. Tak ako uviedla vo svojom písomnom vyjadrení z 05.04.2018, je toho názoru, že rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene o znížení stavu zamestnancov bolo vyhotovené antedatovane, a účelovo s cieľom konvalidovať absolútne neplatný právny úkon výpovede. Poukázala i na svoje vyjadrenia z pojednávania zo dňa 06.04.2018 z ktorých je zjavné, že takéto rozhodnutie nemohlo byť prijaté dňa 21.10.2016, pretože následne kroky žalovaného ako zamestnávateľa s ním logicky nekorešpondujú, ba dokonca jeho existenciu vylučujú, napr. predloženie návrhu na uzatvorenie dohody o skončenie pracovného pomeru zo dňa 02.11.2016, na základe ktorého malo dôjsť k skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou až ku dňu 15.02.2017, preto v plnom rozsahu poukázala na jej vyjadrenie zo dňa 05.04.2018. 11. K otázke sudcovskej koncentrácie konania uviedla, že nič nebránilo žalovanému vyjadriť sa už vo svojom prvom vyjadrení zo dňa 10.04.2017 k existencií písomného rozhodnutia o organizačných zmenách a dôvodoch, pre ktoré žalobkyňa s týmto písomným rozhodnutím nebola oboznámená, resp. už vtedy mohol žalovaný predmetné písomné rozhodnutie do súdneho spisu založiť. Existencia tohto rozhodnutia bola v konaní sporná už od začatia konania, žalovaná vôbec nebola informovaná, že dochádza k organizačným zmenám u zamestnávateľa, žalovanej bola len doručená písomná výpoveď, v ktorej sa nachádzalo slovné spojenie „ z dôvodu organizačných zmien u zamestnávateľa“. Žalovaný ani v jednom zo svojich podaní nespomína, že toto rozhodnutie bolo vyhotovené v písomnej forme a ani ku ktorému dátumu žalovaný toto rozhodnutie prijal. Je potrebné rozlišovať význam slova „rozhodnutie“ v zmysle vyslovenia úsudku, úmyslu niečo vykonať, od významu slova v zmysle písomného vyjadrenia tohto úsudku/úmyslu. Výpoveď zo dňa 26.10.2016 je neplatná už len z dôvodu neurčitosti, lebo žalovaný výpovedný dôvod „organizačné zmeny u zamestnávateľa“ skutkovo nevymedzil tak, aby bol tento dôvod nezameniteľný napr. s inými organizačnými dôvodmi. Nie je zrejmé v čom spočívajú organizačné zmeny, či zamestnávateľ jeho časť zrušuje alebo jeho časť premiestňuje a zamestnanec nesúhlasí so zmenou dohodnutého miesta výkonu práce (§ 63 ods. 1 písm. a) bod 2 ZP), alebo v tom, že sa zamestnanec stane nadbytočný (§ 63 ods. 1 písm. b) ZP). Žalobkyňa poukázala i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 25.11.2008, sp.zn. 2Cdo 278/2007 zdôraznila, že výpovedný dôvod pre ktorý zamestnávateľ dáva zamestnancovi výpoveď musí byť vždy uvedený v zrušujúcom písomnom prejave. Ak by výpoveď výpovedné dôvody neobsahovala, je neplatná aj bez ohľadu na to, či u zamestnanca aj v skutočnosti niektorý z týchto dôvodov existoval. Ak niektoré výpovedné dôvody obsahujú viac výpovedných dôvodov súčasne, zamestnávateľ je povinný vo výpovedi uviesť, na základe ktorého konkrétneho výpovedného dôvodu dáva zamestnancovi výpoveď. Ak tak neurobí a z obsahu výpovede táto skutočnosť nevyplýva, je výpoveď z tohto dôvodu neplatná. V písomnej výpovedi uvedený dôvod výpovede nemôže zamestnávateľ dodatočne meniť. 12. Vyjadrenie žalobkyne bolo doručené zástupcovi žalovaného dňa 08.10.2018 13. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné z týchto dôvodov: 14. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, následky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležíte odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). 15. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 16. S poukazom na vyššie citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nakoľko nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesno-právneho žiadne vady, majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, po skutkovej a právnej stránke stotožňuje z dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti. 17. Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. 18. Podľa § 63 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak a) sa zamestnávateľ alebo jeho časť zrušuje alebo premiestňuje a zamestnanec nesúhlasí so zmenou dohodnutého miesta výkonu práce, b) sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách. 19. Podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení možno konštatovať, že výpoveď, na rozdiel od dohody o skončení pracovného pomeru je jednostranný adresovaný prejav vôle skončiť pracovný pomer bez ohľadu na vôľu druhého účastníka. Výpoveď z pracovného pomeru pôsobí do budúcnosti a to tak, že pracovný pomer sa nekončí na nadobudnutím perfektnosti tohto jednostranného právneho úkonu doručeným, ale až uplynutím zákonnej výpovednej doby. Výpoveď z pracovného pomeru zrušuje vznik budúcich povinností zmluvných strán, ktoré im vyplývali z pracovného pomeru. 20. Výpoveď ako jednostranný právny úkon je neplatná, ak nemá všetky potrebné náležitosti právneho úkonu, t.j. keď je v rozpore so zákonom, obchádza zákon, alebo je v rozpore s dobrými mravmi. Výpoveď ako právny úkon musí byť určitá. Výpoveď daná zamestnávateľom je možná len z taxatívnych dôvodov zakotvených v Zákonníku práce. V prejave vôle zamestnávateľa musí byť predovšetkým uvedený dôvod. Výpoveď a jej platnosť je potrebné posudzovať podľa všeobecných ustanovení a právnych úkonoch v zmysle Občianskeho zákonníka a Zákonník práce, t.j. nielen z hľadiska hmotnoprávnych podmienok výpovede ako ich ustanovuje Zákonník práce, ale aj z hľadiska náležitosti právnych úkonov, ako ich zakotvuje Občiansky zákonník, to znamená aj z hľadiska náležitosti vôle, prejavu vôle účastníka, ale aj súladu právneho úkonu so zákonom, dobrými mravmi. Platnosť výpovede nemožno viazať na splnenie podmienky. Výpovedný dôvod, ktorý uplatňuje zamestnávateľ, treba uviesť tak, aby bolo zrejmé, aký je skutočný dôvod výpovede. Nedostatočná konkretizácia výpovedného dôvodu môže ovplyvniť aj platnosť výpovede z dôvodu neurčitosti. Zákonník práce ustanovuje nielen povinnosť zamestnávateľa výpovedný dôvod skutkovo vymedziť, ale súčasne zakotvuje aj požiadavku na spôsob tohto vymedzenia. Je povinný výpovedný dôvod vymedziť skutkovo tak, aby nebol zameniteľný s iným výpovedným dôvodom. Výpovedný dôvod je skutkovo vymedzený vo výpovedi nezameniteľným spôsobom iba vtedy, ak sú vo výpovedi skutkové okolností výpovedného dôvodu uvedené tak, že sa v svojom súhrne tvoria skutok nezameniteľný s inými skutkami. Skutkovo vymedzený výpovedný dôvod je dôvod, v ktorom sú uvedené okolností, ktoré ako celok možno subsumovať pod niektorú zo skutkových podstát ust. § 63 ods. 1 Zákonníka práce (ďalej len ZP). 21. Z obsahu výpovede zo dňa 26.10.2016 je zrejmé, že žalovaný v tejto písomnej výpovedi uviedol, že: ,,v súlade s § 67 Zákonníka práce týmto vypovedáme pracovnú zmluvu, uzavretú medzi Vami a zamestnávateľom Askin & Co., spol. s.r.o, so sídlom Martinská 31 Banská Bystrica a z dôvodu organizačných zmien u zamestnávateľa. Výpovedná lehota začína plynúť od prvého dna kalendárneho mesiace nasledujúceho po doručený výpovede; skončí sa uplynutím posledného dna príslušného kalendárneho mesiaca??. 22. Správne súd prvej inštancie v odôvodení napadnutého rozsudku konštatoval, že žalovaný konkrétne neuviedol o aké organizačné zmeny u zamestnávateľa - t.j. u žalovaného išlo pokiaľ vo výpovedi žalovaný uviedol, že vypovedá pracovnú zmluvu: „ z dôvodu organizačných zmien u, zamestnávateľa''. I odvolací súd má za to, že takéto vymedzenie výpovedného dôvodu nie je určité, nie je z neho zrejmé, o aké konkrétne organizačné zmeny u zamestnávateľa ide, navyše v písomnej výpovedi žalovaný nepoukázal na rozhodnutie o organizačnej zmene. Správne súd prvej inštancie konštatoval, že rozhodnutie zamestnávateľa o zmene jeho úloh, technického vybavenia, alebo o znížení počtu zamestnancov, alebo o inej organizačnej zmene, v dôsledku ktorej sa zamestnanec nadbytočným, musí zamestnávateľ podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) urobiť písomne, a na takéto písomne rozhodnutie o organizačnej zmene musí zamestnávateľ poukázať i priamo v písomnej výpovedi, pretože skutková podstata nadbytočnosti zamestnanca ako výpovedný dôvod zo strany zamestnávateľa je pomerne široká, resp. ide o široko koncipovaný výpovedný dôvod, ktorý zamestnávateľovi umožňuje uplatniť výpoveď aj napr. v prípade, ak zamestnávateľ zvyšuje celkový počet svojich zamestnancov to znamená, že v prípade ak zamestnávateľ predpokladá zmenu kvalifikačnej štruktúry svojich zamestnancov, avšak vždy môže uplatniť takýto výpovedný dôvod len vtedy, keď sa o organizačnej zmene rozhodne. O tejto organizačnej zmene je potrebné rozhodnúť včas, aby bol vytvorený dostatočný časový priestor na uplatnenie výpovede, a na uplynutie výpovednej doby. Ak teda zamestnávateľ neskoro rozhodne o organizačnej zmene, realizácia ktorej nasleduje v krátkom čase po rozhodnutí ,vystavuje sa riziku, že nebude môcť voči zamestnancovi v čase výpovednej doby plniť svoju základnú povinnosť, prideľovať mu prácu podľa pracovnej zmluvy. Navyše výpovedný dôvod je skutkovo vymedzený vo výpovedi nezameniteľným spôsobom iba vtedy, ak sú vo výpovedi skutkové okolnosti výpovedného dôvodu uvedené tak, že tvoria súhrne skutok nezameniteľný s inými skutkami. Holé, nijak neodôvodnené organizačne zmeny u zamestnávateľa bez bližšej špecifikácie a bez toho, aby žalovaný konkrétne poukázal na písomné rozhodnutie o organizačných zmenách s konkrétnym dátumom, aby tento výpovedný dôvod nebolo možné zameniť s iným výpovedným dôvodom je aj podľa odvolacieho súdu neurčitý (neurčitosť organizačnej zmeny ako výpovedného dôvodu), nie je možné posúdiť objektívnu nemožnosť žalovaného ďalej žalobkyňu zamestnávať, resp. vzhľadom na žalovaným tvrdenú organizačnú zmenu nie je možné posúdiť splnenie následnej povinnosti žalovaného o možnosti ponúknuť žalobkyni napr. inú vhodnú prácu. Nebola tak splnená zákonnom stanovená podmienka uvedená v ust. § 61 ods. 2, druhá veta Zákonníka práce, že dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. 23. K odvolacej námietke žalovaného, že žalovaný na pojednávaní dňa 09.03.2018 predložil súdu mailom tiež právnej zástupkyni žalobkyne písomne rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene a o znížení stavu zamestnancov zo dňa 21.10.2016, odvolací súd poukazuje na závery súdu prvej inštancie o tom, že jednak vo vyjadrení k žalobe a ani k tzv. duplike v týchto písomnostiach neuviedol, že by bolo ním vydané písomné rozhodnutie o organizačnej zmene. Písomne vyjadrenie žalovaného zo dňa 27.02.2017, na ktoré poukazuje vo svojom odvolaní, neobsahuje tvrdenie žalovaného, že by toto rozhodnutie vydal písomne, nie je uvedený dátum, ku ktorému malo byť toto rozhodnutie písomne vydané, len všeobecné žalovaný konštatuje, že: ,, v rámci rozhodnutia žalovaného ako zamestnávateľa...?? (viď č.l. 38) a v ďalšej časti vyjadrenia žalovaný uvádza, že: ,,rozhodol žalovaný svojim štatutárnym zástupcom o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce...??, a že:,, túto skutočnosť žalovaný žalobkyni oznámil na osobnom pohovore dňa 24.10.216?? bližšie nešpecifikoval ako a akým spôsobom mal na osobnom pohovore žalobkyni túto skutočnosť o organizačnej zmene oznámiť. Súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že žalovaný takéto písomne rozhodnutie síce predložil, ale oneskorene až po pojednávaní s odôvodnením, že mal za to, že takéto rozhodnutie sa už v spise nachádza. Z priebehu prvoinštančného konania však táto táto skutočnosť nevyplýva. Vysvetlenie žalovaného sa javí ako nedôveryhodné, keď žalovaný ani vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 20.12.2017 (č.l. 68) nezmienil, že by bolo vydané písomne. O tom, že písomne rozhodnutie o organizačnej zmene nebolo konštatované jednak v písomnej výpovedi zo dňa 26.10.2016 a ani v priebehu prvoinštančného konania, odvolací súd považuje záver súdu prvej inštancie o tom, že takéto rozhodnutie bolo vyhotovené účelovo až dodatočne, za súladené s doposiaľ vykonaním dokazovaným. Odvolací súd zdôrazňuje, že práve ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce jasne uvádza, že dôvod musí výpovede sa skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zmeniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. Vo výpovedi z pracovného pomeru v zmysle § 61 ods. 2 ZP má byť jasne a skutkovo vymedzený výpovedný dôvod tak, aby bol nezameniteľný s inými skutkami, aby bolo zrejmé, ktoré sú skutočne príčiny výpovede, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo zamestnávateľ chcel vo svojej výpovedi uviesť, no rozhodne z výpovede musí byť dostatočne zrejmé, na základe ktorej skutočnosti zamestnávateľ tento dôvod uplatnil. Žalobkyňa túto skutočnosť namietala, keď už v samotnej žalobe uviedla, že o rozhodnutí žalovaného o organizačných zmenách nevedela, a nebola s ním oboznámená ani pri uplatnení výpovede. Súd pri prerokovaní neplatnosti skončenia pracovného pomeru nemôže preto prihliadať na také okolnosti, ktorými zamestnávateľ svoju výpoveď riadne neodôvodní. Preto, ak nie je možné zo samého znenia písomnej výpovede z pracovného pomeru pre neurčitosť, či nezrozumiteľnosť prejavu vôle dôvodiť, v čom spočíva skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu, je výpoveď z pracovného pomeru daná zamestnancovi neplatným právnym úkonom, pretože pomoc výkladu vôle nemožno nahradzovať, alebo doplňovať vôľu, ktorú ten, kto výpoveď dáva, v rozhodnej dobe nemal, alebo ktorú síce mal ale ju neprejavil. Správe súd prvej inštancie poukázal i na stanovisko a vyjadrenie žalovaného v súvislosti s tým, že žalovaný na uvoľnené pracovné miesto po O. túto nepreradil z dôvodu, že žalobkyňa nespĺňa podľa žalovaného jazykové predpoklady - nedostatočná znalosť anglického jazyka. Žalovaný v konaním žiadnymi dôkazmi nepreukázal, že by na takúto pracovnú pozíciu od žalobkyne vyžadoval znalosť anglického jazyka a v akom rozsahu. Správne súd prvej inštancie uzavrel, že takéto námietky boli len všeobecného charakteru nekonkrétne, nepodložné žiadnym dôkazom v priebehu celého prvoinštančného konania. 24. Keďže ďalšie odvolacie dôvody vzhľadom na už vyššie uvedené, neboli spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods 1 CSP, a § 262 ods. 1 CSP, v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a to tak, že úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).