Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2To/50/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1318010889 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Blažová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1318010889.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Blažovej a sudcov JUDr. Petra Štifta a JUDr. Michala Valenta, v trestnej veci obžalovaného E. I. pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zák. a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 46T/136/2018 zo dňa 17. 04. 2019, na verejnom zasadnutí konanom dňa 03. októbra 2019, takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v celom výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovanému E. I., nar. XX. XX. XXXX v V. O., trvale bytom W. B. XXXXX/XXE, O., u k l a d á Podľa § 208 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 37 písm. h), § 41 ods. 1 Tr. zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 /desať/ rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona súd obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. o d ô v o d n e n i e : Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 46T/136/2018 zo dňa 17. 04. 2019 bol obžalovaný E. I. uznaný za vinné zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zák. v súbehu so zločinom sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že: „od 28. 07. 2016 do 01. 04. 2018 v obci H. pri P. na ulici B. č. X v rodinnom dome viackrát do mesiaca opakovane pod vplyvom alkoholu fyzicky ako aj slovne napádal svoju manželku S. I. ako aj maloletého syna D. T., nar. XX. XX. XXXX a maloletú dcéru D. T., nar. XX. XX. XXXX, všetci bytom B. č. X ,H. pri P., a to tým spôsobom, že poškodenú S. I. bil po rôznych častiach tela, kopal ju, päsťou jej rozbil ústa, ďalej jej vulgárne nadával , že je kurva, špina a piča, vyčítal jej , že nevarí , neupratuje, nestará sa o domácnosť a za všetko môže, aj za to, že prišiel o prácu, vyhrážal sa jej, že deti už nikdy neuvidí, pretože jej ich zoberie sociálka a jeho kamaráti ju na ulici zabijú, poškodená po fyzických útokoch lekárske ošetrenie nikdy nevyhľadala a nepodala trestné oznámenie z dôvodu, že sa obvineného bála , poškodeného maloletého syna D. T., nar. XX. XX. XXXX, fyzicky trestal za zlé známky, za to, že neupratal, neskoro prišiel domov, pričom ho bil rukami aj remeňom , dával mu facky , chytal ho pod krk, kopal, nadával a opakovane mu dával studenú sprchu a poškodenú maloletú dcéru D. T., nar. XX. XX. XXXX v priebehu posledného roka opakovane ju bil palicou, dával jej studenú sprchu a sexuálne ju obťažoval tým spôsobom, že za ňou chodil večer do izby do postele, kde jej dával pod pyžamo ruku a penis, ohmatkával ju a snažil sa o pohlavný styk, čo ona odmietla, na čo obvinený reagoval tak, že jej dal studenú sprchu, a dňa 29. 03. 2018 ju po tom, „čo mu nechcela dať“ zbil kovovou tyčou po zadnej časti tela - chrbte a zadku, pričom zo znaleckého posudku vyplýva, že poškodená D. T., nar. XX. XX.XXXX pri fyzickom útoku utrpela početné krvné výrony a podliatiny s odreninami v sedacej časti tela obojstranne ako aj na predkoleniach, ktoré vznikli úderom tvrdším predmetom bez výstupkov, dňa 01. 04. 2018 obvinený po požití alkoholu fyzicky napadol najprv maloletého D. T., nar. XX. XX. XXXX, ktorému vykrútil ruku, následne pokračoval v hádke s poškodenou S. I. kvôli vareniu , kde začal v kuchyni poškodenej vulgárne nadávať, že je kurva , špina, nevarí, a ak naňho zavolá policajtov, tak pôjde sedieť“, na čo si poškodená čupla do kúta , kde ju dvakrát kopol do ľavej ruky a jedenkrát do rebier , pričom s útokom prestal až po príchode polície , ktorú privolal maloletý D. T., nar. XX. XX. XXXX“. Za uvedené zločiny mu bol podľa § 208 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 37 písm. h/, § 38 ods. 7, § 41 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov, pre výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Uvedený rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, nakoľko obžalovaný E. I. podal proti nemu odvolanie ihneď po jeho vyhlásení priamo do zápisnice súdu o hlavnom pojednávaní, ktoré bližšie písomne zdôvodnil samostatným podaním prostredníctvom svojho obhajcu. V písomne zdôvodnenom odvolaní v podstate uviedol, že jeho vina nebola počas priebehu hlavných pojednávaní dostatočne a presvedčivo preukázaná. Svoju vinu popiera a napriek psychologickým vyšetreniam svedkov a poškodených má za to, že hlavne jeho deti boli zmanipulované matkou S. o čom svedčia aj rozpory a reakcie vo výpovedi maloletého P. I. na hlavnom pojednávaní. Poukázal, že maloletá P. bola charakterizovaná znalcami ako infantilná a dá sa predpokladať, že manipulácia s ňou by nebola zo strany matky až taká náročná, aby ju nezvládla aj osoba s charakteristikami poškodenej S. I.. Uviedol Ďalej, že je nezvyklé a raritné, aby sa páchateľ zločinu týrania blízkej a zverenej osoby dopúšťal aj zločinu sexuálneho násilia, pretože podstata a pohnútky týchto trestných činov sú v priamom rozpore. Odvolaciemu súdu dal do pozornosti, že samotné správanie poškodenej I. nasvedčuje, že podaním trestného oznámenia si len vytvárala podmienky pre svoju realizáciu a momentom jeho vzatia do väzby sa jej vytvoril priestor pre výkon prostitúcie a záhaľčivý spôsob života. O tom svedčí aj okamžitá strata záujmu o deti, ktorých životné podmienky musel riešiť štát. Jej pobyt je doteraz súdu neznámy a nebolo zrealizované jej predvedenie prostredníctvom polície. Poukázal aj na štruktúru osobnosti poškodenej, ktorú znalci charakterizovali ako simplexnú s ľahkou mentálnou retardáciou a agresívnym správaním, pričom nedbala na výchovu detí. Zdôraznil, že vyšetrenie maloletej P. I. u gynekológa nepotvrdilo akékoľvek zranenie, ktorý mohlo vzniknúť sexuálnym správaním obžalovaného. Napokon maloletý P. na hlavnom pojednávaní nepotvrdil skutočnosti uvádzané matkou S. v jej prvotnej výpovedi pri podaní trestného oznámenia. U. aj znaleckým posudkom psychiatrickým, v ktorom znalec k jeho osobe konštatuje, že nie je závislý na alkohole a pobyt na slobode nie je pre spoločnosť nebezpečný. JE toho názoru, že pre správne posúdenie veci mali byť vykonané navrhované výsluchy svedkov a v zmysle zásady ústnosti a bezprostrednosti súdneho konania je nutné vypočuť poškodenú S. I., ktorá bola vypočutá len v prípravnom konaní, pred ustanovením obhajcu a tak jej obhajoba nemala možnosť klásť otázky. Z uvádzaných dôvodov navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok prvostupňového súdu zrušil a s príslušnými pokynmi vec vrátil na nové konanie, alebo v zmysle zásady „in dubio pro reo“ ho spod obžaloby okresného prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III v celom rozsahu oslobodil. Okresná prokuratúra Bratislava III, poškodená S. I., jej splnomocnenkyňa a opatrovník maloletých poškodených sa k písomne zdôvodnenému odvolaniu obžalovaného v lehote danej im okresným súdom nevyjadrili. Na verejnom zasadnutí krajského súdu obhajca obžalovaného sa pridržal písomne vypracovaného odvolania a nad rámec k tomuto uviedol, že jeho klient ho oboznámil so svojim písomne podaným návrhom a tieto skutočnosti preveril v Obchodnom registri SR. Naozaj je pravdou, že absolútne nemajetná a prostitúciou sa živiaca I. dňa 03. 01. 2019 splatila základné imanie vo výške 5.000,- € firmy J. s. r. o. so zodpovedajúci predmetom činnosti, ktorým je obchodovanie s elektronikou a iným tovarom a taktiež od 03. 01. 2019 sa stala konateľkou tejto firmy. K nevypočutiu poškodenej na hlavnom pojednávaní uviedol, že z civilných rozsudkov je zrejmé, že 12. 06. 2019 mala posledný kontakt so svojimi deťmi, takže vedela a musela vedieť o prebiehajúcich hlavných pojednávaniach a na týchto sa vedome nezúčastňovala. Podľa jeho názoru nie je možné rozhodnúť bez vypočutia poškodenej a oznamovateľky v takejto veci. Preto navrhol prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vrátiť mu vec na nové prejednanie a rozhodnutie s príslušnými pokynmi prvostupňového súdu. Obžalovaný, samostatným písomným podaním zo dňa 19. 08. 2019 a krajskému súdu doručeným dňa 21. 08. 2019, uviedol, že je toho názoru, že sú tu nové skutočnosti ohľadom jeho prípadu, pretože má svedka, ktorý môže dokázať jeho nevinu. Ide o X. B., ktorý mu na vychádzke v koridore v ÚVV povedal, čo urobila jeho exmanželka s tým, že môže uviesť podrobnosti dôležité k jeho prípadu k čomu priložil aj list písaný uvádzaným svedkom. Navrhol odvolaciemu súdu, aby svedka B. dal predviesť a vypočul ho. Zástupkyňa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny sa na verejnom zasadnutí krajského súdu k prerokúvanej veci nevyjadrila. Splnomocnenkyňa poškodenej sa na verejnom zasadnutí krajského súdu k prerokúvanej veci nevyjadrila. Zástupkyňa Krajskej prokuratúry Bratislava na verejnom zasadnutí krajského súdu uviedla, že rozsudok súdu prvého stupňa považujem vo všetkých jeho výrokoch za správny, a preto navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Obžalovaný udáva na verejnom zasadnutí krajského navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť okresnému súdu. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 315 Tr. por.), primárne konštatoval prípustnosť odvolania ( 306 ods. 1 Tr. por.) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. a preto podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného E. I. je dôvodné i keď z iných dôvodov, ako uvádza. Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona. Podľa § 321 ods. 3 Tr. por. ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti; ak však zruší hoci aj len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Z vyššie uvedeného vyplýva, že povinnosťou odvolacieho súdu na základe revízneho princípu, determinovaným uvedeným ustanovením, je preskúmanie len tých výrokov, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie a preskúmanie správnosti postupu konania, ktoré predchádzalo týmto napadnutým výrokom rozsudku. Výnimku z uvedenej zásady a to, že odvolací súd musí prihliadnuť aj na chyby, ktoré síce odvolaním neboli vytýkané, ale ktoré sú takej povahy, že by odôvodňovali (po právoplatnosti rozsudku) podanie mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. Primárne je nevyhnutné uviesť, že okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal všetky dostupné dôkazy, tieto zákonným spôsobom vyhodnotil a následne dospel k správnym záverom tak v otázke viny, ako aj v otázke právnej kvalifikácie. Odvolací súd preto konštatuje, že napadnutý rozsudok je výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie veci. V odôvodnení rozsudku, ktoré je v súlade s požiadavkami ustanovenými v § 168 ods. 1 Tr. por., súd prvého stupňa v potrebnom rozsahu uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, ako sa vyrovnal s obranou obžalovaného a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, čo však nemožno skonštatovať pokiaľ sa týka výroku o treste, čo odvolací súd rozvedie nižšie. Vina obžalovaného E. I. za stíhané zločiny bola preukázaná celým radom zákonne získaných a zákonne vykonaných dôkazov produkovaných tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní. S dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa vo vzťahu k vine obžalovaného sa Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, v celom rozsahu stotožňuje a na tieto aj v podrobnostiach poukazuje bez potreby opakovania všetkých tam uvádzaných dôvodov. K obrane obžalovaného odvolací súd zhŕňa a dopĺňa, že niet pochybností o protiprávnej činnosti obžalovaného voči poškodenej S. I.. Táto vo svojej výpovedi v prípravnom konaní podrobne opísala jeho slovné aj fyzické útoky voči jej osobe. Čo je však dôležitejšie, jej výpoveď plne korešponduje s výpoveďou maloletého P. I., priameho detského svedka chorého spolužitia svojich rodičov. Priliehavo prvostupňový súd v tejto súvislosti pokuázal aj na výsledky znaleckého dokazovania, kde zo záverov znaleckého posudku z odboru psychológie jednoznačne vyplýva, že poškodená S. I. vykazuje charakteristické znaky obete domáceho násilia, spĺňa charakteristiku syndrómu týranej ženy, pričom dlhšie obdobie trpela vo vzťahu násilím zo strany partnera a to ako fyzickým násilím, ktoré zanechalo viditeľné stopy vo forme telesných poranení, tak aj psychickým násilím, a to najmä emočným, verbálnym a psychologickým. U všetkých poškodených znalec nezistil nesprávne vnímanie a reprodukovanie okolností skutku, ani tendencie ku klamstvu, fabulácii, resp. fantázii. Pokiaľ ide časť skutku kvalifikovaný ako zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zák. krajský súd len zopakuje správne zistenia súdu prvého stupňa, že kombináciou výpovedí poškodených S. I. a P. I., spolu so závermi znaleckých posudkov o ich prežitej traume v korelácii so znalecky potvrdeným nedostatkom k fabuláciám je vina obžalovaného E. I. bez akejkoľvek pochybnosti potvrdená. Pokiaľ ide o druhú časť skutku kvalifikovanom ako zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák., na tomto mieste odvolací súd, v názorovej zhode s okresným súdom, poukazuje na závery znaleckého posudku z odboru klinická psychológia, podľa ktorého vyšetrením maloletých detí P. bolo zistené, že intelektová kapacita oboch detí je dostatočná na to, aby dokázali neskreslene posúdiť jednotlivé prežité udalosti, prirodzene na úrovni ich fyzického veku. Obe vykazujú neurotické symptómy, prežívali pocity ohrozenia a strachu, čo je s vysokou pravdepodobnosťou dôsledok prežitia traumatizujúcich udalostí. Odvolací súd zdôrazňuje, ako správne akcentoval i prvostupňový súd, že ani u jedného zo súrodencov nebolo zistené, že by nesprávne vnímali a reprodukovali okolnosti skutku, neboli zistené sklony ku konfabulácii. Maloletá D. T., nar. XX. XX. XXXX o sexuálnom obťažovaní zo strany otca hovorí jazykom svojho veku. Vplývala na to jej neskúsenosť, nízky vek, infantilnosť, naivnosť, ktorú prežívala ako prvotnú emóciu po spáchaní skutku. Pri rozhovore so psychológom maloletá spontánne uviedla „aj tak som sa mu neotočila...“ a na otázku, či „tato chcel, aby sa otočila k nemu“, maloletá pokračovala vo vypovedaní o tom, ako tato k nej chodil do postele, dával jej ruku pod pyžamo, potom aj pipíka, ale „pipíka mi nedal do diery, to som nechcela“. Tato sa jej pýtal, či jej dá pipíka do „diery“, ale ona nechcela, tak jej dal studenú sprchu. O uvedenom povedala svojej matke, ktorá sa hnevala. Dôveryhodnosť u maloletej bola a je dostatočná, nechýbalo v nej emočné zafarbenie, maloletá je a bola schopná správne vnímať, pamätať si a reprodukovať prežité udalosti. Ešte dôležitejšia je tá skutočnosť, že závery znaleckého posudku plne korešpondujú s výpoveďami poškodených S. I. a P. I., ktorí zhodne opísali postoj maloletej k sexuálnemu zneužívaniu vlastným otcom. Výsledkom oboch častí protiprávneho konania obžalovaného E. I., definovaných v skutkovej vete rozsudku, je zistenie, že maloleté deti na základe prežitej traumy vykazujú vysoko nadpriemernú úroveň úzkostného prežívania, u maloletého D. T., nar. XX. XX. XXXX, boli jeho emócie a fantázia nevedome potlačené a u poškodenej maloletej D. T., nar. XX. XX. XXXX bolo zistené ako fyzické tak aj psychické násilie a to najmä bitie, sprchovanie so studenou vodou a sexuálne týranie. Rovnako zo záverov znaleckého posudku z odboru psychológie jednoznačne vyplýva, že poškodená S. I. vykazuje charakteristické znaky obete domáceho násilia, spĺňa charakteristiku syndrómu týranej ženy, pričom dlhšie obdobie trpela vo vzťahu násilím zo strany partnera. Po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, zhodnotení jednotlivých dôkazov jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti, dospel okresný súd k správnemu záveru, že skutok, ktorý je popísaný vo výrokovej časti rozsudku sa stal, dopustil sa ho obžalovaný E. I., jeho konanie je možné kvalifikovať ako zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zák. v súbehu so zločinom sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. a to tak po stránke subjektívnej, ako aj objektívnej. Pri uznaní viny obžalovaného súd prvého stupňa náležite vychádzal najmä z výpovedí poškodených S. I. a P. I., rovnako aj zo záverov vypracovaných znaleckých posudkov, tak ako je uvedené vo vyčerpávajúcom odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku. Na tomto základe i odvolací súd považuje obranu obžalovaného E. I. za plne vyvrátenú. K otázke viny obžalovaného si odvolací súd osvojuje zistenia prvostupňového súdu i pokiaľ sa týka otázky zavinenia obžalovaného E. I. k jednotlivým znakom stíhaných skutkových podstát trestných činov. Konanie obžalovaného E. I. bolo správne vyhodnotené ako konanie v priamom úmysle v zmysle § 15 písm. a/ Tr. zák., nakoľko chcel spôsobom uvedeným v Trestnom zákone porušiť záujem chránený týmto zákonom, keď poškodených po dlhší čas fyzicky aj psychicky týral a to tým, že im pod vplyvom alkoholu opakovane v priebehu takmer dvoch rokov vulgárne nadával, bil ich po rôznych častiach tela pod rôznymi zámienkami, vyčítal im neplnenie povinností, zanedbávanie domácnosti, deťom, keď neposlúchali, dával studené sprchy a maloletú D. T., nar. XX. XX. XXXX sexuálne obťažoval tým spôsobom, že za ňou chodil večer do izby do postele, kde jej dával pod pyžamo ruku a penis, ohmatkával ju a snažil sa o pohlavný styk, čo ona odmietla. Pokiaľ sa týka druhu a výmery trestu, okresný súd správne prihliadol na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosti jeho nápravy. Prvostupňovým súdom bolo náležite zistené, že obžalovaný E. I. bol doposiaľ dva krát súdne trestaný , pričom v oboch prípadoch sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený, pričom však priestupkovo bol prejednávaný dvakrát, v oboch prípadoch pre priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. Dňa 12. 07. 2017 preto, že mal svojho syna maloletého D. T. postreliť dlhou vzduchovou zbraňou do pravej strany sedacej časti a dňa 01. 01. 2011 preto, že mal od presne nezisteného času až do 06.06.2012 na rôznych miestach O. spôsobovať mal. D .M., nar. XX.XX.XXXX, mal. M.T., nar. XX. XX. XXXX, a mal. D. T., nar. XX. XX. XXXX, s ktorými býval v spoločnej domácnosti, po dlhší čas fyzické a psychické utrpenie, najmä bitím rukou i varechou, údermi, vyvolávaním strachu a stresu, zamykaním maloletých detí v izbe bez dozoru a nútením k opakovanému vykonávaniu činnosti vyžadujúcej ich neúmernú záťaž vzhľadom na ich vek. Okresný súd správne zistil jednu priťažujúcu okolnosť, že obžalovaný spáchal viac trestných činov (§ 37 písm. h/ Tr. zák.), pri nezistení poľahčujúcej okolnosti. Súd prvého stupňa sa však dopustil pochybenia, keď obžalovanému ukladal zvýšený úhrnný trest podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., čím sa dopustil porušení ustanovení Trestného zákona. Uvedené pochybenie prvostupňového súdu spočíva v tom, že obžalovaného E. I. neodsudzoval za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami. Obžalovaného I. odsudzoval za zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu so zločinom sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. Napokon takouto formou bola formulovaná i skutková veta obžaloby a je formulovaná aj skutková veta odvolaním napadnutého rozsudku. Odvolací súd dáva do pozornosti, že ukladanie úhrnného trestu predpokladá spáchanie najmenej dvoch trestných činov jedným páchateľom, o ktorých sa rozhoduje v jednom trestnom konaní alebo postupne v dvoch konaniach. Úhrnný trest sa ukladá v prípade jednočinného i viacčinného súbehu, pričom nezáleží na tom, či ide o súbeh rovnorodý alebo nerovnorodý. Ukladá sa však iba za podmienky, že o všetkých spáchaných trestných činoch toho istého páchateľa sa rozhoduje v spoločnom konaní a spoločným rozsudkom. Pri ukladaní trestu za súbeh trestných činov Trestný zákon v ustanovení § 41 ods. 1 Tr. zák. vychádza z absorbčnej zásady, lebo úhrnný (aj súhrnný) trest sa ukladajú podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin najprísnejšie trestný. Ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., musí ísť o dva alebo viac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, z ktorých aspoň jeden musí byť zločinom. To znamená, že použitie asperačnej zásady vôbec nebude možné v prípade, ak súd bude páchateľovi ukladať trest za dva alebo viac prečinov, resp. pri jednočinnom súbehu tak, ako je tomu v prerokúvanom prípade. Okresný súd mal uplatniť len zákonné ustanovenie § 41 ods. 1 Tr. zák. Okrem toho výrokom o treste formulovaným prvostupňovým súdom došlo i k porušeniu zásady „ne bis in idem“ (nie dva krát v tej istej veci), keď okrem nesprávne použitého ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. k tomuto súd prvého stupňa aplikoval i § 37 písm. h/ Tr. zák. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že spáchanie zbiehajúceho sa trestného činu sa práve v súlade so zásadou „ne bis in idem“, vyjadrenou v § 38 ods. 1 Tr. zák., nepoužije ako priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zák., ak by išlo zároveň o okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, pričom môže ísť aj o okolnosť podľa ustanovenia všeobecnej časti Trestného zákona v podobe § 41 ods. 2 Tr. zák. Chybný je teda napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste. Napokon celkom nelogicky prvostupňový súd použil obe ustanovenia týkajúce sa úhrnného trestu, čo je vylúčené z pohľadu spôsobu páchania trestnej činnosti ako takej. Uvedené pochybenie súdu prvého stupňa napravil odvolací súd vypustením ustanovenie o asperačnej zásade podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., keďže bolo možné nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený a preto nebolo potrebné mu vec vrátiť na nové prejednanie a rozhodnutie a sám rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto rozsudku. Napriek vyššie vytknutému pochybeniu, považuje odvolací súd druh a výmeru trestu odňatia slobody uloženého obžalovanému I. za zákonný a spravodlivý. Zákonom ustanovená trestná sadzba trestu odňatia slobody za trestný čin najprísnejšie trestný, teda za zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 3 Tr. zák., je 7 rokov až 12 rokov. Napriek prevahe priťažujúcich okolností odvolací súd nezvyšoval dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby na 9 rokov a 8 mesiacov tak, ako to upravuje § 38 ods. 4 Tr. zák. a to z dôvodu, že odvolanie podal len obžalovaný a odvolací súd v zmysle § 322 ods. 3 Tr. por. v neprospech obžalovaného môže zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného, pričom v prvostupňovom konaní nedošlo k navýšeniu dolnej, ale hornej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby vzhľadom na vyššie spomenuté pochybenie vo výroku o treste, kedy bol nesprávne ukladaný trest podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. Uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov považuje odvolací súd za zákonný a spravodlivý, najmä s poukazom na spôsob spáchania trestnej činnosti a jeho následok a na osobu obžalovaného. Odvolací súd je presvedčený, že trest v uloženej výmere splní tak individuálnu prevenciu (vytvorí podmienky na výchovu obžalovaného k tomu, aby viedol v budúcnosti riadny život), ako i generálnu prevenciu tým, že iných odradí od páchania trestných činov. Desaťročný trest odňatia slobody v dostatočnej miere vyjadruje i morálne odsúdenie obžalovaného I. spoločnosťou, najmä s poukazom na hmotný predmet útoku, jeho maloleté deti, ktorým preukázateľne spôsoboval ako fyzické tak i psychické násilie a to najmä bitím, sprchovaním so studenou vodou a maloletej P. I. i sexuálne týranie. V smere k útokom na mal. D. T., nar. XX. XX. XXXX, nemožno prehliadnuť ani dôležitosť objektu chráneného Trestným zákonom, ktorým je záujem na ochrane mravného a fyzického vývinu detí mladších ako pätnásť rokov pred akýmikoľvek útokmi proti ich pohlavnej nedotknuteľnosti. Pokiaľ sa týka útokov obžalovaného na poškodenú S. I. a na maloletého P. I., nar. XX. XX. XXXX, tieto útoky sa vyznačovali hrubším stupňom necitlivosti a bezohľadnosti s trvaní po dlhšiu dobu. Je pri tom irelevantné či týmto osobám vznikli následky na zdraví. Bolo totiž preukázané, že išlo o také konanie obžalovaného, ktoré tieto týrané osoby pre ich hrubosť, bezohľadnosť a bolestivosť pociťovali ako ťažké príkorie. Pokiaľ sa týka jednotlivých odvolacích argumentov obžalovaného, tieto v žiadnom ohľade neobstoja. K spochybňovaniu výpovedí maloletých detí a poškodenej, krajský súd uvádza, že zo záverom znaleckého posudku č. 25/2018 zo dňa 06. 06. 2018 vypracovaného V.. S. S., V.., z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia detí, klinická psychológia dospelých, poradenská psychológia, psychológia sexuality a psychológia dopravy, vyplýva, že intelektová kapacita oboch maloletých detí je dostatočná na to, aby dokázali neskreslene posúdiť jednotlivé prežité udalosti a to prirodzene na úrovni ich veku. Psychologickým vyšetrením nebolo zistené, ani u jedného so súrodencov, že by nesprávne vnímali a reprodukovali okolnosti skutku. Neobstoja teda odvolacie námietky obžalovaného v tom smere, že maloleté deti boli zmanipulované zo strany poškodenej S. I.. Napokon menovaný znalec skonštatoval, že z neverbálnych prejavov neboli na maloletej zistené žiadne prejavy, ktoré by boli v protiklade k jej verbálnej výpovedi, pričom dôveryhodnosť u maloletej bola a je dostatočná a nechýbalo v nej emočné zafarbenie. V tomto smere znalec uzatvoril, že počas psychologického vyšetrenia maloletých detí neboli zistené žiadne tendencie skresľovať. Ich výpoveď je doplnená i výpoveďou poškodenej vo vzťahu ktorej menovaný znalec nezistil tendencie ku klamstvu, fabulácii, fantázii alebo ku skresľovaniu prežitých udalostí. Pokiaľ obžalovaný namieta spôsob života poškodenej S. I. odvolací súd mu dáva dôrazne do pozornosti, že vedenie spôsobu života poškodenej ho nijakým spôsobom neoprávňovala na konanie, ktoré je popísané vo výrokovej časti odvolaním napadnutého rozsudku. Spôsob, akým poškodená vedie svoj život je jej osobnou vecou, pokiaľ neporušuje právne normy. Napokon predmetom tohto trestného stíhania nie je hodnotenie poškodenej, ale hodnotenie konania obžalovaného. V tomto konaní súd síce hodnotí i poškodenú, ale „len“ z pohľadu spôsobených následkov obžalovaným na poškodenej, ktorými sú fyzické a psychické útrapy. Skutočnosť, že vyšetrením maloletej P. I. u gynekológa sa nepotvrdilo akékoľvek zranenie, ktoré by mohlo vzniknúť sexuálnym správaním obžalovaného, je bez právneho významu, nakoľko objektívna stránka stíhaného zločinu sexuálneho násilia podľa § 201 Tr. zák. nevyžaduje spôsobenie fyzického násilia v podobe hmatateľného prejavu, ale vyžaduje alternatívne: buď vykonanie súlože s osobou mladšou ako pätnásť rokov, alebo iný spôsob sexuálneho zneužitia osoby mladšej ako pätnásť rokov. Pod iným spôsobom sexuálneho zneužitia rozumie aplikačná prax intenzívnejšie zásahy do pohlavnej sféry poškodených, ako napr. ohmatávanie prsníkov alebo pohlavných orgánov, bozkávanie erotogénnych zón, ktoré smerujú k vzrušeniu páchateľa. Bude to tak aj v prípade aktívneho konania poškodenej osoby na popud páchateľa. Z uvedené je teda zrejmé, že zranenia maloletej P. nemuseli ani vzniknúť a ich nevyhnutnosť nepredpokladá ich ani samotná skutková podstata trestného činu § 201 Tr. zák. ako sa obžalovaný mylne domnieva. K obhajobnej námietke, že nie je závislý na alkohole a jeho pobyt na slobode nie je pre spoločnosť nebezpečný, odvolací súd uvádza, že je pravdou, že tieto skutočnosti skonštatoval znalec Q.. H. U., V.., Q.., Q.., z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria a sexuológia v znaleckom posudku č. 52/2018 zo dňa 27. 08. 2018, avšak tieto závery sú určujúce pre prípadné ukladanie niektorého z ochranných opatrení, ktoré však znalec nenavrhol. Podstatnou časťou znaleckého posudku sú závery znalca v ktorých pod bodom 2 formuluje, o. i., že obžalovaný má sklony k hrubým a necitlivým prejavom nielen v intímnom živote, ale aj v bežnom spolunažívaní a v jeho osobe ide o hypersexuálneho jedinca s abnormnou osobnostnou štruktúrou v polymorfnom zmysle. Z obsahu súdneho spisu okresného súdu vyplýva, že súd prvého stupňa využil všetky procesné nástroje na zabezpečenie účasti svedkyne - poškodenej S. I. za účelom jej výsluchu na hlavnom pojednávaní, no napriek tomu sa jej účasť nepodarilo zabezpečiť. Na takúto situáciu však pamätá Trestný poriadok v ustanovení § 263 ods. 3 písm. a/ podľa ktorého zápisnica o výpovedi spoluobžalovaného alebo svedka sa môže prečítať aj vtedy, ak bol výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona a taká osoba zomrela alebo sa stala nezvestnou, pre dlhodobý pobyt v cudzine alebo na neznámom mieste nedosiahnuteľnou, alebo ochorela na chorobu, ktorá natrvalo alebo na dlhší čas znemožňuje jej výsluch alebo ak sa taká osoba ani na opätovné predvolanie súdu k výsluchu bez dôvodného ospravedlnenia nedostaví a jej predvedenie bolo neúspešné; ak ide o výpoveď svedka, u ktorého bol v čase jeho výpovede v prípravnom konaní, ktorá sa má prečítať, dôvodný predpoklad, že na hlavnom pojednávaní ho nebude možné vypočuť, možno jeho výpoveď prečítať len vtedy, ak bol o úkone riadne upovedomený obvinený, a ak má obhajcu, jeho obhajca. Výpoveď svedkyne - poškodenej I. z prípravného konania realizovaná dňa 03. 04. 2018 (č. l. 62 - 71) tak bola na hlavnom pojednávaní konanom dňa 17. 04. 2019 prečítaná procesne konformným spôsobom a jej prečítaním nebolo porušené právo obžalovaného I. na obhajobu a nebolo porušené ani jeho právo na spravodlivý súdny proces. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že uznesenie vyšetrovateľa PZ o vznesení obvinenia ČVS: ORP - 179/1 - VYS - SC - 2018 zo dňa 02. 04. 2018 bolo obžalovanému oznámené dňa 02. 04. 2018, pričom tento sa výslovne vzdal práva podať proti nemu sťažnosť. Z uvedené je tak zrejmé, že v čase konania procesného úkonu, t. j. výsluchu svedkyne - poškodenej I., bol obžalovaný v procesnom postavení obvineného, o termíne výsluchu svedkyne - poškodenej bol riadne upovedomený a tohto sa i osobne zúčastnil, čo potvrdil svojim podpisom v závere zápisnice o výsluchu svedkyne - poškodenej (č. l. 71). Skutočnosť, že pri výsluchu svedkyne - poškodenej nebol prítomný jeho obhajca a nemohol jej klásť otázky nemá oporu v Trestnom poriadku. V čase výsluchu svedkyne - poškodenej nebol u obžalovaného daný dôvod povinnej obhajoby v zmysle § 37 Tr. por. a obžalovaný si obhajcu si do momentu konania výsluchu svedkyne - poškodenej nezvolil, hoci o tomto práve bol riadne poučený, čo vyplýva zo zápisnice o jeho výsluchu v procesnom postavení obvineného zo dňa 02. 04. 2018 (č. l. 37). S poukazom na náležité odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku, ako aj vzhľadom na správny faktický a právny rozbor prerokúvaného prípadu okresným súdom, odvolací súd uzatvára, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa tak, ako už bolo spomenuté vyššie. Z rozhodnutia okresného súdu možno podľa názoru krajského súdu zrozumiteľne a bez akýchkoľvek rozumných pochybností vyvodiť prečo a z akých dôvodov bolo rozhodnuté o uznaní viny obžalovaného E. I.. Pokiaľ sa výroku o treste týka, tento bol zo strany odvolacieho súdu korigovaný z dôvodov vyššie uvedených, pričom za správny možno považovať výrok súdu prvého stupňa o spôsobe výkonu uloženého trestu odňatia slobody, ktorý bol odvolacím súdom prevzatý bez zmeny. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.