Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10CoPr/6/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1318201561 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1318201561.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Ľuboša Sádovského v právnej veci žalobcu: Plastcom, spol. s r.o., Hattalova ul. č. 4, Bratislava, IČO: 17 318 378, zastúpený advokátom: JUDr. Igor Huna, Seberíniho ul. č. 1, Bratislava, IČO: 51 016 834, proti žalovanému: X.. S. J., R.. XX. XX. XXXX, D. P. B.. Č.. XX, D., zastúpený advokátom: JUDr. Milan Marušin, Karloveská ul. č. 6C, Bratislava, IČO: 30 796 105, o zaplatenie istiny 180,35 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 10. júla 2019, č. k. 60Cpr/5/2018 - 247, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu 180,35 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo žalovanej sumy od 01. 01. 2017 do zaplatenia, titulom náhrady škody a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 88 ods. 1, 2, 3, 4, 5 a 6, § 97 ods. 1, 3 a 5, § 179 ods. 1, 2 a § 191 ods. 1, 2 Zákonníka práce a vecne absenciou splnenia predpokladov vzniku všeobecnej zodpovednosti žalovaného ako zamestnanca za škodu tak, ako to predpokladá ust. § 179 ods. 1 Zákonníka práce. Uviedol, že predmetom konania bol žalobcom (ako zamestnávateľom) uplatnený nárok voči žalovanému (ako zamestnancovi) na náhradu škody vo výške rovnajúcej sa mzde vyplatenej zamestnancovi žalobcu Ing. Záhradníkovi za prácu nadčas za mesiace október až december 2016, vrátane mzdového zvýhodnenia za prácu nadčas, celkom vo výške 180,35 eur, ktorá vznikla v dôsledku porušenia povinnosti žalovaného pri plnení jeho pracovných úloh podľa pracovnej zmluvy tým, že túto mzdu schválil, čím podľa žalobcu konal v rozpore s ust. § 97 ods. 1, 3 a 5 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na to, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný na základe pracovnej zmluvy zo dňa 02. 01. 1996 v znení dodatkov a zmien vykonával u žalobcu funkciu obchodno-ekonomického riaditeľa (a zároveň bol jedným zo štyroch spoločníkov a konateľov žalobcu), v rámci ktorej zodpovedal v oblasti ekonomiky okrem iného aj za mzdovú a personálnu agendu s tým, že medzi stranami nebolo sporné ani to, že zamestnanec X.. U. u žalobcu pracoval na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01. 07. 2009 na pozícii špecialista predaja a podľa dodatku č. 2 k pracovnej zmluve bol v rámci náplne práce zodpovedný okrem iného za plnenie plánu predaja, za plánovanie, realizáciu, kontrolu a vyhodnocovanie marketingovej činnosti, za plánovanie, realizáciu, kontrolu a vyhodnocovanie predaja, vrátane úhrad, za starostlivosť o zákazníkov, za plánovanie, realizáciu, kontrolu a vyhodnocovanie servisu zákazníkom ako aj za všeobecnú starostlivosť o zákazníkov, neskôr aj za dodržiavanie systému kvality a požiadaviek súvisiacich s environmentom. Poukázal na skutočnosť, že medzi žalobcom a Ing. Záhradníkom bolo v pracovnej zmluve dohodnuté, že vo výške mzdy bude zohľadnená prípadná práca nadčas, najviac však v súhrne 150 hodín ročne, zároveň dohodnutý pružný pracovný čas s pružným pracovným obdobím pracovný týždeň, základným pracovným časom od 08:00 hod. do 15:00 hod. a voliteľným pracovným časom od 06:00 hod. do 08:00 hod. a od 15:00 hod. do 17:00 hod., ako aj dohodnutý spôsob evidencie pracovného času na e-forme v počítači (v reálnom čase - priebežne), v ktorej musel byť uvedený začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu s tým, že zamestnanec sa takto zapisuje do evidencie v mieste výkonu práce podľa pracovnej zmluvy, výkaz po skončení mesiaca zamestnanec vytlačí, podpíše ho, dá ho podpísať svojmu nadriadenému a odovzdá ho na personálnom oddelení ako podklad pre evidenciu pracovného času vedenú zamestnávateľom a výpočet mzdy, pričom medzi stranami nebol sporný ani spôsob evidencie pracovného času za obdobie od januára do decembra 2016, v rámci ktorého X.. U. vykázal prácu nadčas v počte 180 hod. a 15 min., v dôsledku čoho mu po zohľadnení 150 hod. zahrnutých v mzde bola vyplatená suma 180,35 eur ako mzda za prácu nadčas (vrátane príplatku), pričom mesačná evidencia pracovného času X.. U. bola podpísaná ním a I. K., ktorý bol podľa organigramu ako vedúci oddelenia predaja, nadriadeným X.. U. ako špecialistu predaja. Uviedol, že z pracovnej náplne O. J. (zamestnankyne žalobcu, pozn. odvolacieho súdu), uvedenej v dodatku č. 1 k pracovnej zmluve zo dňa 04. 06. 2009 zistil, že táto zamestnankyňa bola zaradená vo funkcii „personálny manažér“ a do popisu jej pracovnej činnosti patrila okrem iného zodpovednosť za vedenie mzdovej, sociálnej a personálnej agendy a z komunikácie X.. H. (jedného zo štyroch spoločníkov a konateľov žalobcu, pozn. odvolacieho súdu) a Ing. Záhradníka zo dňa 08. 02. 2017, 10. 02. 2017, 15. 02. 2017, 17. 02. 2017, 28. 02. 2017 a 02. 03. 2017 zistil, že X.. U. odpovedal na otázky týkajúce sa nadčasov (čo bolo ich dôvodom, aké práce počas nich vykonával, kto ich nariadil a kedy) tak, že prácu nadčas vykonával v súlade s pracovnou zmluvou a pracovnou náplňou so súhlasom zamestnávateľa (t. j. so súhlasom žalovaného ako obchodno-ekonomického riaditeľa a zároveň jeho nadriadeného a so súhlasom dvoch konateľov žalobcu - žalovaného a X.. S.), že má pružný pracovný čas a určený týždenný pracovný čas 40 hod., že si výkon svojej práce riadne evidoval a prácu nadčas mu eviduje zamestnávateľ a že potreba realizácie činnosti v prechodnej a naliehavej zvýšenej potrebe práce je definovaná pracovnou náplňou špecialistu predaja. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že dospel k záveru, že žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu (v zmysle ust. § 179 ods. 1 Zákonníka práce, upravujúceho všeobecnú zodpovednosť zamestnanca), keďže v prejednávanej veci absentoval už prvý predpoklad, a to protiprávny úkon žalovaného ako zamestnanca pri plnení jeho pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi, nakoľko aj keď žalovanému ako obchodno-ekonomickému riaditeľovi bola v rámci jeho zodpovednosti zverená mzdová a personálna agenda, tak z predložených listinných dôkazov je zrejmé, že evidenciu dochádzky (evidenčné listy za jednotlivé mesiace roka 2016) zamestnancovi X.. U. a tým aj vykonanie práce nadčas schválil jeho priamy nadriadený I. K. ako vedúci oddelenia predaja, pričom X.. U. postupoval podľa svojej pracovnej zmluvy, podľa ktorej bol povinný výkaz po skončení mesiaca vytlačiť, podpísať, dať ho podpísať svojmu nadriadenému a odovzdať na personálnom oddelení ako podklad pre evidenciu pracovného času vedenú zamestnávateľom a výpočet mzdy, čím týmto úkonom vznikla žalobcovi ako zamestnávateľovi povinnosť uhradiť zamestnancovi X.. U. mzdu a mzdové zvýhodnenia za prácu nadčas s tým, že tento nárok by X.. U.J. vznikol aj v prípade, ak by na strane žalobcu ako zamestnávateľa došlo k nesplneniu povinnosti viesť evidenciu pracovného času v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce, ktorej vedenie v rozpore s ust. § 99 Zákonníka práce žalobca v konaní namietal. Poukázal na to, že O. J. bola podľa pracovnej zmluvy, pracovnej náplne a zaradenia v organizačnej štruktúre žalobcu vo funkcii personálneho manažéra zodpovedná za vedenie mzdovej, sociálnej a personálnej agendy, pripravovala mzdové podklady a vyčísľovala odpracovanú prácu nadčas u zamestnancov žalobcu, vrátane X.. U., zatiaľ čo žalovaný ako obchodno-ekonomický riaditeľ, ktorému bola zverená mzdová a personálna agenda na najvyššej riadiacej úrovni, odsúhlasoval mzdy ako celok pre všetkých zamestnancov žalobcu, vrátane X.. U., a to z podkladov pripravených a predložených personálnou manažérkou O. J. s tým, že k vyčísleniu mzdy boli predložené mesačné evidencie dochádzky X.. U. schválené I. K. ako priamym nadriadeným, a následne zabezpečil vyplatenie týchto miezd, z dôvodu ktorého žalovaný postupoval v súlade s platnou právnou úpravou, pričom žalobca v konaní existenciu protiprávneho úkonu žalovaného nepreukázal. Nestotožnil sa s argumentáciou žalobcu ohľadne porušenia ust. § 97 ods. 1, 3 a 5 Zákonníka práce žalovaným a tým spôsobenia škody žalobcovi ako zamestnávateľovi, keďže v danom prípade došlo k výplate mzdy za prácu nadčas vrátane mzdového zvýhodnenia X.. U., ktorú podľa predloženej e-mailovej komunikácie a aj písomného odsúhlasenia evidencie dochádzky pracovného času v roku 2016 vykonával so súhlasom zamestnávateľa nad rozsah prevádzkového času v určenom pružnom pracovnom období, pričom s ohľadom na charakter práce, pracovného postavenia, zaradenia a pracovnej náplne X.. U. ako špecialistu predaja, tento zamestnanec vykonával prácu nadčas podľa evidencie dochádzky (i keď rádovo niekedy v desiatkach minút) so súhlasom svojho nadriadeného a na základe zvýšenej a naliehavej potreby práce, ktorá vyplýva práve z jeho pracovného postavenia, keď pre potreby plnenia plánu predaja žalobcu (za čo nesie okrem iného zodpovednosť) je potrebné a nevyhnutné vykonať a dokončiť rozpracované činnosti vo vzťahu k zákazníkom alebo spoločnosti promptne, bezodkladne a včas (napr. žalovaným uvádzané objednávky, výkazy, ponuky, odpovede či vysvetlenia e-mailom alebo osobne, časté pracovné cesty na obchodné rokovania za zákazníkmi a pod.), a preto dospel k záveru, že výplatou mzdy za prácu nadčas X.. U. nemohla žalobcovi vzniknúť žiadna škoda, keďže táto bola navyše vykonávaná v súlade s ust. § 97 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku ďalej uviedol, že aj keď zo strany žalobcu nedošlo k oznámeniu a prerokovaniu požadovanej náhrady škody v súlade s ust. § 191 ods. 1 Zákonníka práce, tak nesplnenie týchto povinností žalobcom ako zamestnávateľom Zákonník práce nijak nesankcionuje a nevylučuje, aby zamestnávateľ nárok na náhradu škody uplatnil priamo na súde bez splnenia týchto povinností. Poukázal na skutočnosť, že mu je z úradnej činnosti známe, že medzi stranami sporu, príp. ich jednotlivými konateľmi/spoločníkmi, v rôznom procesnom postavení, je vedených viacero súdnych konaní vo vzťahu k riadeniu a činnosti žalobcu, keď konanie strán je vyšetrované orgánmi činnými v trestnom konaní a šetrení správnych orgánov, a preto nemôže nechať bez povšimnutia, že v kontexte uvedeného ide o šikanózny charakter podanej žaloby, ktorej účelom, viac ako uplatňovanie a bránenie práva žalobcu prípustnými zákonnými prostriedkami ochrany jeho oprávnených záujmov, bolo presadzovanie jeho vlastných záujmov zneužívaním zákonných procesných inštitútov bránenia ohrozených alebo porušených práv. Výrok, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) a vecne plným úspechom žalovaného v konaní s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne v súlade s ust. § 262 ods. 2 C. s. p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (ust. § 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.), ako i z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je zmätočné, nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné, v dôsledku čoho mu súd prvej inštancie znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (ust. § 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.), a navrhol napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V dôvodoch podaného odvolania uviedol, že sa nestotožňuje so skutkovými zisteniami ustálenými súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku, pretože I. K. ako vedúci obchodníkov a priamy nadriadený X.. U. nebol v zmysle ust. § 9 ods. 1 Zákonníka práce oprávnený nariaďovať a odsúhlasovať svojmu podriadenému Ing. Záhradníkovi prácu nadčas. Poukázal na to, že ako zamestnávateľ nemal v roku 2016 a ani v súčasnosti nemá organizačný predpis v zmysle ust. § 9 ods. 3 Zákonníka práce, ktorý by oprávňoval I. K.egu nariaďovať a odsúhlasovať svojmu podriadenému X.. U. prácu nadčas, I. K. takisto nemal ani písomné poverenie na výkon určitých právnych úkonov, napr. nariaďovať a odsúhlasovať svojmu podriadenému X.. U. prácu nadčas, tak ako to vyplýva z ust. § 9 ods. 2 Zákonníka práce, a existencia takéhoto písomného poverenia ani nebola v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaná. Uviedol, že I. K. svojím podpisom na liste evidencie prítomnosti X.. U. nepotvrdil v podstate nič, len podpísal papier, týmto podpisom nepotvrdil, že v mnohých dňoch v mesiacoch v dotknutom období nariadil X.. U. vykonať konkrétnu prácu nadčas, a nepotvrdil ním ani to, že takzvanú prácu nadčas prevzal a ani, že X.. U. ním vykázané hodiny odpracoval. Namietol, že ak by mal obstáť právny záver súdu prvej inštancie, tak by I. K. musel pri každom dni v mesiaci, v ktorom mala byť údajne nariadená práca nadčas, čiže v evidencii prítomnosti X.. U. túto podpísať, a to v deň vopred, pretože práca nadčas sa nariaďuje vždy vopred a nie ex post, avšak I. K. podpísal túto evidenciu až po ukončení mesiaca, pretože k nej počas mesiaca nemal prístup. Uviedol, že evidenciu prítomnosti zamestnanca X.. U. na pracovisku si viedol na základe rozhodnutia konateľov X.. J. O. X.. S. samotný zamestnanec (vo svojom počítači, ktoré mal chránené heslom), ktorý túto evidenciu po ukončení mesiaca vytlačil, podpísal, dal ju podpísať svojmu nadriadenému a odovzdal ju na výpočet mzdy personalistke, a preto I. K. ako priamy nadriadený X.. U. nemohol vedieť, na akú dlhú pracovnú dobu mal tomuto zamestnancovi v daný deň nariadiť prácu nadčas, pretože pri pružnej pracovnej dobe tohto zamestnanca nevedel, kedy prišiel do práce a kedy mu jeho riadna pracovná doba v ten deň končí. Poukázal na skutočnosť, že I. K. nebol zástupca zamestnávateľa a teda nebol oprávnený nariaďovať prácu nadčas, jeho podpisom na evidencii dochádzky X.. U. nebola nariadená ani prevzatá práca nadčas, a preto práce nadčas vykázané X.. U. neboli prácami nadčas, teda neboli vykonané zamestnancom na základe príkazu zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom nad rozsah prevádzkového času v určenom pružnom pracovnom období. Uviedol, že práca „nadčas“ bola vykonávaná skoro každý deň v mesiaci a viaceré dni len v trvaní niekoľkých minút, preto nemohlo ísť o prechodnú a naliehavú zvýšenú potrebu práce alebo o prácu vo verejnom záujme, tak ako to vyžaduje ust. § 97 ods. 5 Zákonníka práce. Namietol, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil skutkové zistenia, pokiaľ dospel k záveru, že X.. U. vykonával prácu nadčas podľa evidencie dochádzky so súhlasom svojho nadriadeného a na základe zvýšenej a naliehavej potreby práce, ktorá vyplývala z jeho pracovného postavenia, keďže za prácu nadčas sa nepovažuje práca, ktorú zamestnanec vykonáva síce po uplynutí svojho bežného pracovného času, ale z dôvodu, že si svoju prácu nestihol vykonať v rámci bežného pracovného času, a to pre jej veľký objem, ale bez súhlasu zamestnávateľa alebo bez jeho príkazu. Pripustil, že súdom prvej inštancie uvádzané činnosti by mohli byť dôvodom na prácu nadčas, ako napr. extrémne početná požiadavka zákazníka na vypracovanie cenovej ponuky v neštandardne krátkom čase, v takom prípade by sa však nemohlo jednať o prácu nadčas v trvaní 5 minút alebo v trvaní 15 minút, ako tomu bolo v prípade X.. U., ale takáto práca nadčas by musela trvať niekoľko hodín. Namietol, že personalistka O. J. nemala v pracovnej náplni kontrolu výkonu práce nadčas zamestnancov, táto len bez skúmania a kontroly spracovala evidencie dochádzok všetkých zamestnancov vrátane X.. U., čím však v žiadnom prípade nedošlo k potvrdeniu vykázanej práce nadčas. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa vôbec nezaoberal tým, či bola práca nadčas skutočne vykonaná, pretože len v takom prípade bolo možné v súlade s § 118 ods. 1 Zákonníka práce vyplatiť mzdu a mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas s tým, že prvoinštančný súd mal skúmať spôsob nariadenia práce nadčas, preukázanie vykonania práce nadčas a prevzatie práce nadčas, a to za každý deň, kedy bola práca nadčas vykázaná, pričom poukázal na to, že žalovaný nepredložil žiadny písomný dôkaz o nariadení práce nadčas, o jej vykonaní a odovzdaní, čo bol zákonný predpoklad na zaplatenie mzdy s príplatkami, ale sa len účelovo vyjadril, že práca nadčas bola nariadená ústne. Namietol, že súd prvej inštancie ohľadom týchto skutočností nevykonal žiadne dokazovanie a vychádzal len z tvrdenia žalovaného, že práca nadčas bola ústne prikázaná a zároveň prvoinštančnému súdu v tejto súvislosti vytkol, že nedostatočne vyhodnotil zistenia inšpektorátov práce, ktoré preukazovali nedostatky aj vo vedení evidencie práce nadčas, keď tieto ich zistenia v podstate ignoroval s tým, že ak nebola riadne a zákonným spôsobom vedená evidencia práce nadčas, vznikla tým odôvodnená pochybnosť o tom, či bola práca nadčas X.. U. vykázaná opodstatnene. Uviedol, že súd prvej inštancie rovnako pochybil, keď v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že ak hociktorý vedúci zamestnanec, pričom nemusí ísť o konateľa spoločnosti a takýto vedúci zamestnanec nemusí byť ani písomne splnomocnený, podpíše evidenciu dochádzky, tak je zamestnávateľ povinný bez ďalšieho skúmania, či práca nadčas bola aj v skutočnosti vykonaná, vyplatiť mzdové zvýhodnenie. Poukázal na skutočnosť, že zamestnávateľ musí mať právo preveriť si vykonanie práce a právo vykonanú prácu aj skontrolovať s tým, že žalovaný ako obchodno-ekonomický riaditeľ porušil svoju právnu povinnosť a dopustil sa protiprávneho úkonu, keďže bez jeho súhlasu nemohli byť žiadne mzdy vrátane mzdy X.. U. vyplatené, pretože jeho povinnosťou bolo riadne a úplne skontrolovať všetky podklady na mzdy tak, aby bolo vyplatenie miezd vrátane príplatkov za prácu nadčas opodstatnené. Uviedol, že táto povinnosť žalovanému vyplýva z ust. § 81 písm. e) Zákonníka práce, ust. § 82 písm. a), c) Zákonníka práce a ust. § 118 ods. 1 Zákonníka práce, pričom zodpovednosť za opodstatnenosť a správnosť výplat miezd mu vyplýva aj z jeho funkcie obchodno- ekonomického riaditeľa, keď podľa pracovnej náplne zodpovedá aj za správnosť vedenia účtovníctva, ktorého významnou položkou sú aj mzdové náklady. Poukázal na to, že žalovaný mal pred schválením úhrady miezd k dispozícii všetky podklady ku mzdám, vrátane evidencie dochádzok, vyplácania odmien, práce nadčas, práceneschopnosti, dovoleniek a iných mzdových zložiek, ich kontrolu vykonával a často o svojich názoroch na výplatu niektorých mzdových zložiek informoval iných zamestnancov, keď s ich výplatou nesúhlasil, a preto bol žalovaný jedinou osobou zodpovednou za vzniknutý stav súvisiaci s prácou nadčas, a nie I. K. O. O. J.. Namietol tvrdenie súdu prvej inštancie, že charakter ním podanej žaloby je šikanózny, keďže sa ňou domáhal iba nápravy, aby osoba zodpovedná za neoprávnené vyplácanie práce nadčas bola braná k zodpovednosti a nahradila mu škodu, ktorú zavinila svojím protiprávnym konaním, a za týmto účelom len využil legitímne postupy podľa platných právnych predpisov na území Slovenskej republiky s tým, že podľa zadovážených informácií v roku 2017 už neboli vykazované zamestnancami - obchodníkmi práce nadčas, čo potvrdzuje správnosť a opodstatnenosť žaloby. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania, keď sa s napadnutým rozsudkom v plnom rozsahu stotožnil a súhlasil so záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že z predložených listinných dôkazov je zrejmé, že evidenciu dochádzky (evidenčné listy za jednotlivé mesiace roka 2016) X.. U. a tým aj vykonanie práce nadčas prevzal a schválil jeho priamy nadriadený I. K. ako vedúci oddelenia predaja. Poukázal na to, že z textu dodatku k pracovnej zmluve X.. U. zo dňa 19. 04. 2016 vyplýva postup evidencie a schvaľovania pracovného času X.. U., a to tak, že X.. U. si vedie evidenciu pracovného času v e-forme v počítači a výkaz po skončení mesiaca vytlačí, podpíše ho a dá ho podpísať svojmu nadriadenému. Uviedol, že v konaní na súde prvej inštancie bolo preukázané, že nadriadeným X.. U. bol I. K., ktorý podpísal vytlačené evidencie dochádzky X.. U. v predmetnom období (január až december 2016), ako aj to, že žalobca nikdy tieto podpisy I. K. nespochybnil. Poukázal na to, že argumentáciu spočívajúcu v tom, že I. K. nebol oprávnený odsúhlasovať prácu nadčas X.. U., žalobca prvýkrát použil až v odvolaní (pričom toto svoje tvrdenie ničím nepreukázal), voči tomuto jeho nepravdivému tvrdeniu sa preto nemohol brániť už v konaní na súde prvej inštancie a ako prílohu k svojmu vyjadreniu predložil pracovnú náplň č. 2 zamestnanca I. K. zo dňa 10. 03. 2015, v ktorej je uvedené, že I. K. je nadriadený pracovníkom oddelenia predaja - špecialistom predaja, ktorým bol aj X.. U., a ďalej z textu jeho pracovnej náplne vyplýva, že zodpovedá za riadenie pracovníkov oddelenia predaja - predajného tímu a že má právomoc okrem iného aj riadiť pracovníkov predajného tímu, vydávať im pokyny a hodnotiť ich prácu. Žalovaný uviedol, že z uvedeného je zrejmé, že I. K. bol vedúcim zamestnancom u žalobcu a za žalobcu ako zamestnávateľa bol oprávnený prácu nadčas X.. U. schváliť a túto aj prevziať. Súhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že povaha druhu práce X.. U.H. ako špecialistu predaja a jeho pracovná náplň pripúšťala u tohto zamestnanca nadčasovú prácu a stotožnil sa aj so záverom prvoinštančného súdu, že O. J. vo funkcii personálneho manažéra bola podľa pracovnej zmluvy, pracovnej náplne a zaradenia v organizačnej štruktúre žalobcu zodpovedná za vedenie mzdovej, sociálnej a personálnej agendy, pripravovala mzdové podklady a vyčísľovala odpracovanú prácu nadčas u zamestnancov žalobcu, a to vrátane X.. U.. Poukázal na skutočnosť, že O. J. podľa organizačnej štruktúry žalobcu nebola jeho podriadenou, keď jemu ako obchodno-ekonomickému riaditeľovi bola zverená mzdová a personálna agenda na najvyššej riadiacej úrovni, odsúhlasoval mzdy ako celok pre všetkých zamestnancov žalobcu, vrátane X.. U., a to z podkladov pripravených a predložených personálnou manažérkou O. J., pričom k vyčísleniu mzdy boli predložené mesačné evidencie dochádzky X.. U. schválené I. K. ako jeho priamym nadriadeným, a on následne zabezpečil ich vyplatenie. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie neskúmal spôsob nariadenia práce nadčas, preukázanie vykonania práce nadčas a prevzatie práce nadčas, žalovaný uviedol, že zamestnancom žalobcu nebola práca nadčas nariaďovaná, a poukázal na ust. § 97 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého pri práci nadčas postačuje súhlas zamestnávateľa, teda ju nie je potrebné vždy nariaďovať. Uviedol, že žalobca počas konania na súde prvej inštancie nespochybňoval samotný výkon práce X.. U. podľa predloženej evidencie pracovného času, vždy spochybňoval iba to, že nejde o prácu nadčas, preto mu nebolo zrejmé, prečo žalobca v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie neskúmal preukázanie vykonania práce nadčas X.. U., keď to v konaní na súde prvej inštancie nepopieral a ani nenavrhol dokazovanie v tomto smere. Žalovaný sa stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie a ich vyhodnotením v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom poukázal na stanovisko Inšpektorátu práce Bratislava zo dňa 23. 07. 2018, v ktorom je konštatované, že aj kratšie časové úseky, pokiaľ zamestnanec počas nich vykonával prácu, je nutné považovať za prácu nadčas. Uviedol, že preukázané prevzatie práce X.. U. žalobcom je potrebné považovať za súhlas zamestnávateľa s prácou nadčas v zmysle ust. § 97 ods. 1 Zákonníka práce, a poukázal na závery odbornej literatúry, že „súhlas zamestnávateľa s výkonom práce nadčas sa predpokladá aj vtedy, ak prevezme a využije výsledky práce zamestnanca, ktoré uskutočnil v rámci nadčasovej práce“ (Helena Barancová, Zákonník práce komentár, 4. vydanie, str. 760). Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že bez jeho súhlasu nemohli byť vyplatené žiadne mzdy, a ako prílohy k svojmu vyjadreniu predložil výpisy vybraných druhov miezd za mesiac december 2016, ktoré preukazujú, že aj keď nesúhlasil s vyplatením niektorých miezd, tieto boli zamestnancom aj tak žalobcom vyplatené. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že schválenie miezd je u žalobcu v kompetencii dvoch konateľov, a nie v kompetencii obchodno-ekonomického riaditeľa v zmysle spoločenskej zmluvy a podpisových práv. Zdôraznil, že ako obchodno-ekonomickému riaditeľovi mu je zverená mzdová a personálna agenda na najvyššej riadiacej úrovni, mzdy odsúhlasoval ako celok pre všetkých zamestnancov žalobcu, nemal preto žiadnu povinnosť preskúmavať každú minútu práce nadčas u X.. U., pričom za správnosť mzdových podkladov zodpovedala personálna manažérka O. J., ktorá konkrétne pri príprave mzdových podkladov X.. U.Á. vychádzala z evidencie pracovného času podpísanej nadriadeným zamestnancom I. K. s tým, že zamestnanec X.. U. v mesiaci november 2016 okrem kratších časových úsekov nadčasovej práce, ktorými podľa neho účelovo argumentoval žalobca (6 prípadov v celkovom rozsahu 65 minút), odpracoval aj nadčasy vo väčšom rozsahu, keď v dňoch 09. 11. 2016, 10. 11. 2016, 23. 11. 2016, 28. 11. 2016 a 30. 11. 2016 na služobných cestách v Českej republike vykonal prácu nadčas v celkovom rozsahu 13 hodín a 45 minút s tým, že na všetky tieto pracovné cesty mu bol daný vopred písomne príkaz na vykonanie pracovnej cesty jeho priamym nadriadeným I. K. aj s uvedením účelu pracovnej cesty a o vykonaní každého obchodného rokovania na pracovnej ceste spracoval tento zamestnanec zápis, ktorý zaslal aj konateľom žalobcu X.. H. O. X.. I., takže žalobca bol o tom informovaný. Stotožnil sa s konštatovaním súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku, že zo strany žalobcu ide o šikanóznu žalobu, a poprel žalobcove tvrdenie, že v roku 2017 neboli vykazované zamestnancami - obchodníkmi žiadne práce nadčas. Namietol, že žalobca toto svoje tvrdenie nepoužil v konaní na súde prvej inštancie, preto sa proti nemu nemohol brániť, a zároveň ako prílohu k svojmu vyjadreniu predložil stanovisko personálnej manažérky žalobcu K.. X.. D. W., podľa ktorého pracovníci oddelenia predaja (označení žalobcom ako obchodníci) odpracovali v roku 2017 spolu 431 hodín nadčasovej práce. 4. Žalobca, ktorému súd prvej inštancie uvedené vyjadrenie žalovaného k odvolaniu doručil dňa 31. 08. 2019, sa k nemu v stanovenej lehote nevyjadril. 5. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa ust. § 379 a ust. § 380 ods. l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 24. októbra 2019 podľa ust. § 378 ods. 1 v spojení s ust. § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. § 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom. 6. Odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (ust. § 387 ods. 1 C. s. p.), pretože súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (ust. § 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozsudku aj náležite odôvodnil (ust. § 220 ods. 2 C. s. p.). 7. Podľa ust. § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov (prvoinštančného) konania v celom rozsahu. 9. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej žalovaným ako zamestnancom zamietol z dôvodu nesplnenia kumulatívnych zákonných predpokladov vzniku všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu. 10. K námietke žalobcu v podanom odvolaní, že zamestnanec I. K. ako vedúci obchodníkov a priamy nadriadený X.. U. nebol oprávnený v zmysle ust. § 9 ods. 1 Zákonníka práce nariaďovať a odsúhlasovať svojmu podriadenému prácu nadčas, nakoľko nedisponoval ani písomným poverením na výkon určitých právnych úkonov (v zmysle ust. § 9 ods. 2 Zákonníka práce), ako i k tvrdeniu, že žalobca v roku 2016 nemal a ani v súčasnosti nemá organizačný predpis (v zmysle ust. § 9 ods. 3 Zákonníka práce), ktorý by I. K. oprávňoval nariaďovať a odsúhlasovať svojmu podriadenému prácu nadčas, odvolací súd uvádza, že nariadenie alebo odsúhlasenie práce nadčas nie je právnym úkonom v pracovnoprávnych vzťahoch, ku ktorému by bol oprávnený len štatutárny orgán (v zmysle ust. § 9 ods. 1 Zákonníka práce), alebo na ktorý by bolo potrebné písomné poverenie (v zmysle ust. § 9 ods. 2 Zákonníka práce), z čoho vyplýva, že oprávnenie nariadiť alebo odsúhlasiť prácu nadčas je oprávnením určovať a ukladať podriadeným zamestnancom pracovné úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať ich prácu a dávať im na ten účel záväzné pokyny, je vyhradené vedúcim zamestnancom (v zmysle ust. § 9 ods. 3 Zákonníka práce), a preto je argumentácia žalobcu právne irelevantná, keďže za týmto účelom nemusí u zamestnávateľa existovať organizačný poriadok (ako to tvrdí žalobca v podanom odvolaní), ale tieto oprávnenia musia vedúcemu zamestnancovi vyplývať z jeho pracovnej zmluvy a pracovnej náplne. 11. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku považuje za potrebné uviesť, že z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie pritom jednoznačne vyplýva a žalobca to v konaní ani nepopieral, že jeho zamestnanec I. K. bol vedúcim oddelenia predaja, ktorý bol priamym nadriadeným obchodníkov (špecialistov predaja), teda aj zamestnanca X.. U., z dôvodu ktorého bol bez akýchkoľvek pochybností oprávnený riadiť zamestnancov oddelenia predaja a dávať im záväzné pokyny, čím explicitne spĺňal definíciu vedúceho zamestnanca v zmysle ust. § 9 ods. 3 Zákonníka práce a nakoľko bol priamym nadriadeným X.. U., určoval a ukladal tomuto zamestnancovi pracovné úlohy, organizoval, riadil a kontroloval jeho prácu a dával mu za týmto účelom záväzné pokyny (ust. § 9 ods. 3 Zákonníka práce v spojení s ust. § 82 písm. a/ Zákonníka práce), jeho úlohou bolo zároveň zabezpečiť, aby zo strany X.. U. nedochádzalo k porušovaniu pracovnej disciplíny (ust. § 82 písm. e/ Zákonníka práce) a povinnosťou X.. U. bolo pracovať zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených, byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času (ust. § 81 písm. a/, b/ Zákonníka práce), pričom je nesporné, že dodržiavanie týchto povinností kontroloval jeho priamy nadriadený I. K., ktorý bol povinný v prípade ich porušenia upozorniť zamestnávateľa (resp. svojho nadriadeného) na porušenie týchto povinností a na porušenie pracovnej disciplíny. 12. Súd prvej inštancie preto dospel k absolútne správnemu právnemu záveru, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, že I. K. bol na jednej strane oprávnený nariadiť alebo odsúhlasiť X.. U. prácu nadčas a na druhej strane bol povinný výkon tejto práce nadčas (ako ktorejkoľvek inej práce) kontrolovať a v prípade porušenia povinnosti vykonávať prácu riadne počas celého pracovného času (teda aj počas práce nadčas) bol povinný oznámiť takéto porušenie pracovnej disciplíny zamestnávateľovi, resp. svojmu nadriadenému. 13. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že z obsahu spisu a dokazovania vykonaného prvoinštančným súdom nevyplýva žiadna signalizácia I. K. na porušenie pracovnej disciplíny X.. U. zamestnávateľovi, resp. svojim nadriadeným, keď žalobca to v konaní ani netvrdil, naopak, z vykonaného dokazovania vyplýva, že I. K. ako nadriadený X.. U. po skončení (kalendárneho) mesiaca svojím podpisom odsúhlasil evidenciu pracovného času tohto zamestnanca, teda potvrdil, že X.. U. v daných pracovných časoch riadne vykonával svoju prácu, z dôvodu ktorého podľa názoru odvolacieho súdu je nutné dospieť k záveru, že I. K. za zamestnávateľa odsúhlasil prácu nadčas X.. U. a prevzal výsledky tejto práce, ktoré zamestnávateľ využil vo svoj prospech. 14. Je nutné zároveň uviesť, že Zákonník práce vôbec neustanovuje formu príkazu alebo súhlasu zamestnávateľa (vedúceho zamestnanca) s prácou nadčas a za príkaz práce nadčas možno považovať aj uloženie takého rozsahu práce v krátkom termíne, že takáto práca sa nedá splniť bez práce nadčas s tým, že súhlas zamestnávateľa s výkonom práce nadčas môže byť uskutočnený písomne, ústne, ale aj mlčky, ak napríklad zamestnávateľ vie, že zamestnanci pracujú nadčas, aj keď im túto prácu nadčas nenariadil a nedá príkaz k zastaveniu práce nadčas, pričom súhlas zamestnávateľa s výkonom práce nadčas sa predpokladá aj vtedy, ak zamestnávateľ prevezme a využije výsledky práce zamestnanca, ktoré uskutočnil v rámci nadčasovej práce, a preto, ak by aj existencia súhlasu I. K. s prácou nadčas X.. U. bola sporná, v konaní pred súdom prvej inštancie bolo jednoznačne preukázané (z e-mailovej komunikácie predloženej samotným žalobcom) a potvrdil to aj žalovaný, že súhlas s prácou nadčas udelil žalovaný ako obchodno-ekonomický riaditeľ, teda ako nadriadený X.. U. a súčasne I. K. v zmysle organizačnej štruktúry žalobcu. 15. Odvolací súd preto uzatvára, že zamestnanec X.. U. vykonal pre žalobcu ako pre svojho zamestnávateľa prácu nadčas v zmysle odovzdanej evidencie pracovného času, a to so súhlasom svojich nadriadených I. K. a žalovaného, pričom žalobca výsledky tejto práce prevzal a využil vo svoj prospech. 16. K tvrdeniu žalobcu v podanom odvolaní, že bolo povinnosťou súdu prvej inštancie zisťovať, či bola práca nadčas skutočne vykonaná, skúmať spôsob nariadenia práce nadčas a jej vykonanie a prevzatie, ako i k námietke, že prvoinštančný súd na tieto okolnosti nevykonal žiadne dokazovanie a vychádzal len z tvrdenia žalovaného, že práca nadčas bola ústne prikázaná, odvolací súd uvádza, že daná argumentácia žalobcu vychádza z jeho hlbokého nepochopenia povahy civilného sporového konania a úlohy žalobcu v tomto konaní, nakoľko Civilný sporový proces je ovládaný zásadou kontradiktórnosti konania a prejednacou zásadou, vyjadrenými v čl. 8 a čl. 9 Civilného sporového poriadku, a preto bolo výlučne povinnosťou žalobcu označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť tieto svoje tvrdenia dôkazmi. 17. Z obsahu spisu však vyplýva, že žalobca nielen v žalobe, ale ani v konaní pred súdom prvej inštancie relevantným spôsobom nespochybňoval vykonanie práce nadčas zamestnancom Ing. Záhradníkom, teda vôbec netvrdil, že by tento zamestnanec prácu nadčas nevykonal, keď v priebehu konania spochybňoval iba správnosť vedenia evidencie pracovného času a existenciu príkazu alebo súhlasu s vykonaním práce nadčas, pričom takisto nepoprel tvrdenia žalovaného (uvedené napr. v podanom odpore proti platobnému rozkazu), že X.. U. prácu nadčas v predmetnom období v rozsahu 180 hodín a 15 minút skutočne vykonal a nakoľko žalobca nenavrhol vykonanie žiadneho dôkazu, ktorý by tieto skutočnosti (skutkové tvrdenia žalovaného) spochybňoval alebo vyvracal, je vykonanie práce nadčas zamestnancom X.. U. v predmetnom období v rozsahu 180 hodín a 15 minút potrebné považovať za nesporné skutkové tvrdenie v zmysle ust. § 151 ods. 1 C. s. p., o ktorom nebolo potrebné vykonať žiadne dokazovanie. 18. Pokiaľ chcel žalobca v odvolaní uvádzať nové skutočnosti (teda prostriedky procesného útoku v zmysle ust. § 149 C. s. p.), odvolací súd poukazuje na koncentráciu konania (ust. § 153 a § 154 C. s. p.) a na zákaz novôt v odvolacom konaní s tým, že žalobca v podanom odvolaní netvrdil a ani nepreukázal existenciu niektorej z výnimiek z tohto zákazu (ust. § 366 C. s. p.). 19. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkami žalobcu v podanom odvolaní, že o prácu nadčas zamestnanca X.. U.J. ísť nemohlo, nakoľko vykonával prácu nadčas skoro každý deň v mesiaci, pričom viaceré dni vykonával prácu nadčas len v trvaní niekoľkých minút, keď v zmysle ust. § 97 ods. 5 Zákonníka práce je možné nariadiť alebo dohodnúť len v prípadoch prechodnej a naliehavej zvýšenej potreby práce alebo ak ide o verejný záujem, čo však v konaní preukázané nebolo z dôvodu, že účelom citovaného zákonného ustanovenia Zákonníka práce je chrániť zamestnancov pred pravidelným nariaďovaním práce nadčas, teda pred preferovaním práce nadčas (zo strany zamestnávateľa) namiesto zvýšenia celkového počtu zamestnancov s tým, že Zákonník práce neoprávňuje zamestnávateľa nariaďovať prácu nadčas ani dojednať si jej výkon so zamestnancom pri prácach, potreba ktorých je stála, a nie prechodná, alebo pri prácach, ktorých potreba nie je naliehavá. Ak zamestnávateľ neakceptuje zákonné obmedzenia pri nariaďovaní práce nadčas, porušuje pracovnoprávne predpisy a môže byť sankcionovaný inšpekciou práce podľa zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce v znení neskorších predpisov. Absencia splnenia tohto predpokladu však nemá za následok stratu povahy vykonanej práce ako práce nadčas a rovnako nemá za následok, že by zamestnancovi nevznikol nárok na mzdu a mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas. Opačný záver by bol v rozpore s účelom právnej úpravy a základnými zásadami pracovného práva, najmä so zásadou, že zamestnanec má právo na mzdu za vykonanú prácu a zamestnávateľ má povinnosť poskytnúť zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu a v stanovených prípadoch aj mzdové zvýhodnenie (čl. 3 Zákonníka práce, ust. § 118 a nasl. Zákonníka práce). 20. V prejednávanej veci preto dospel odvolací súd k záveru, že išlo o prácu nadčas a zamestnancovi X.. U. vznikol nárok na zaplatenie mzdy a mzdového zvýhodnenia za prácu nadčas, pretože boli splnené všetky podmienky uvedené v ust. § 97 ods. 3 Zákonníka práce, podľa ktorého prácou nadčas pri pružnom pracovnom čase je práca vykonávaná zamestnancom na základe príkazu zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom nad rozsah prevádzkového času v určenom pružnom pracovnom období, keď prevádzkovým časom je celkový pracovný čas, ktorý je zamestnanec povinný odpracovať v pružnom pracovnom období určenom zamestnávateľom (ust. § 88 ods. 4 Zákonníka práce), pričom pružné pracovné obdobie sa uplatní ako pracovný deň, pracovný týždeň, štvortýždňové pracovné obdobie alebo iné pracovné obdobie (ust. § 88 ods. 5 Zákonníka práce). 21. Z dodatku k pracovnej zmluve zo dňa 18. 11. 2015 vyplýva, že medzi žalobcom a Ing. Záhradníkom bol dohodnutý pružný pracovný čas, pružné pracovné obdobie bolo dohodnuté na pracovný týždeň a bol dohodnutý prevádzkový čas v rozsahu 40 hodín (za pracovný týždeň), pričom z evidencie pracovného času X.. U. za jednotlivé mesiace roka 2016 je nepochybné, že tento zamestnanec v jednotlivých pracovných týždňoch vykonal prácu nad rozsah dohodnutého prevádzkového času (40 hodín za pracovný týždeň), za ktorú mu preto patrí mzda a mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas v zmysle ust. § 121 Zákonníka práce. 22. K tvrdeniu žalobcu v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie nedostatočne vyhodnotil zistenia Inšpektorátov práce ohľadom nesprávneho vedenia evidencie pracovného času s tým, že ak nebola riadne vedená evidencia práce nadčas, vznikla tým odôvodnená pochybnosť, či bola práca nadčas vykázaná X.. U. opodstatnene, odvolací súd v zhode s názorovom vysloveným v rozhodnutí Inšpektorátu práce Bratislava zo dňa 09. 01. 2017, č. 2017/423 a č. 2017/213 konštatuje, že evidencia pracovného času bola u žalobcu vedená v súlade s ust. § 99 Zákonníka práce, nakoľko v zmysle tohto ustanovenia je zamestnávateľ povinný viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť. 23. Odvolací súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť žalobcu na skutočnosť, že viesť evidenciu pracovného času je právnou povinnosťou zamestnávateľa (v posudzovanej veci teda žalobcu) a v prípade, že ju nedodržiava, dopúšťa sa porušenia zákona, za ktoré môže byť postihnutý inšpekciou práce, pričom Zákonník práce neurčuje, akým spôsobom (akou formou) má byť pracovná doba evidovaná, záleží teda len na rozhodnutí zamestnávateľa, aký spôsob evidencie zvolí, keď Zákonník práce nevylučuje, aby si zamestnávateľ splnil svoju povinnosť viesť evidenciu pracovného času prostredníctvom samotných zamestnancov, z dôvodu ktorého nejde o porušenie ust. § 99 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ poverí svojich zamestnancov evidovať svoj pracovný čas v elektronickej forme vo svojom (pracovnom) počítači, do ktorého má prístup len tento zamestnanec, a preto bol práve žalobca ako zamestnávateľ oprávnený kedykoľvek skontrolovať, či zamestnanec dodržiava svoju povinnosť viesť evidenciu svojho pracovného času tak, ako to bolo dohodnuté v pracovnej zmluve (resp. dodatku k pracovnej zmluve) a ak by zamestnanec odmietol žalobcovi sprístupniť svoju evidenciu pracovného času alebo pokiaľ by zamestnanec túto evidenciu pracovného času neviedol, išlo by z jeho strany o porušenie pracovnej disciplíny, avšak v tomto konaní to preukázané nebolo. 24. Z obsahu evidencie pracovného času zamestnanca X.. U., ktorá bola predložená žalobcom spolu so žalobou jednoznačne vyplýva, že obsahuje všetky povinné náležitosti vyžadované ust. § 99 Zákonníka práce, nakoľko je v nej zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec X.. U. vykonával prácu, a to vrátane ukončenia práce pred začatím čerpania prestávky na odpočinok a jedenie a následného opätovného začatia (pokračovania) vykonávania práce po ukončení tejto prestávky, pričom z ust. § 99 Zákonníka práce nevyplýva povinnosť evidovať osobitne prácu nadčas, teda povinnosť evidovať začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu nadčas, nakoľko z evidencie pracovného času musí byť zistiteľné, v akom rozsahu zamestnanec vykonal prácu nadčas v príslušnom pružnom pracovnom období (pracovný týždeň) a evidencia pracovného času zamestnanca X.. U. túto podmienku spĺňa, keď je z nej nepochybné, kedy tento zamestnanec v jednotlivých pracovných týždňoch (pružných pracovných obdobiach) odpracoval dohodnutý prevádzkový čas (40 hodín) a odkedy začal vykonávať prácu nadčas a v akom rozsahu túto prácu nadčas vykonal. 25. Odvolací súd však považuje za nevyhnutné zároveň dodať, že ak by aj zamestnávateľ porušil svoju povinnosť viesť evidenciu pracovného času, resp. práce nadčas, neznamenalo by to, že by práca zamestnancov stratila povahu práce nadčas alebo že by zamestnancom nevznikol nárok na mzdu a mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas, nakoľko by uvedené znamenalo len toľko, že táto práca nadčas by musela byť preukazovaná iným spôsobom. 26. Súd prvej inštancie preto dospel k absolútne správnym skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu zavineného porušenia povinností zo strany žalovaného pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, ako ani vznik škody, nakoľko zamestnanec Ing. Záhradník vykonal prácu nadčas, za ktorú mu patrí mzda a mzdové zvýhodnenie, pričom vyplatením týchto peňažných prostriedkov žalobcovi nemohla vzniknúť žiadna škoda, keďže žalovanému ako obchodno-ekonomickému riaditeľovi bola zverená mzdová a personálna agenda na najvyššej, riadiacej úrovni a mzdy schvaľoval ako celok pre všetkých zamestnancov žalobcu a jeho povinnosťou nebolo kontrolovať evidenciu pracovného času každého jedného zamestnanca žalobcu, nakoľko sa mohol legitímne spoliehať na to, že ostatní zamestnanci žalobcu na jednotlivých stupňoch riadenia (v rámci organizačnej štruktúry žalobcu) si zodpovedne plnia svoje pracovné úlohy, a preto pokiaľ vychádzal z podkladov pripravených personálnou manažérkou O. J., ku ktorým bola priložená evidencia pracovného času odsúhlasená I. K. ako priamym nadriadeným zamestnanca X.. U., odsúhlasením preplatenia práce nadčas tohto zamestnanca nemohol žalovaný porušiť žiadnu právnu povinnosť, z čoho vyplýva, že nebol splnený žiaden z predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného (ako zamestnanca žalobcu) za škodu v zmysle ust. § 179 Zákonníka práce, žaloba žalobcu preto ani nemohla byť úspešná. 27. K námietke žalobcu v podanom odvolaní, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je zmätočné, nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné, odvolací súd uvádza, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu bolo realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany na to, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi na vykonanie dôkazov alebo hodnotením dôkazov. Obsahom základného práva na spravodlivý proces nie je ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom sporovej strany, resp. právo na úspech v konaní. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie odôvodnil napadnutý rozsudok spôsobom zodpovedajúcim ust. § 220 ods. 2 C. s. p., keďže je z neho zrejmé, ako súd prvej inštancie ustálil skutkový stav a ako vec právne posúdil, a teda aj právny dôvod zamietnutia žaloby s tým, že odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za správne, z dôvodu ktorého ani nebolo potrebné v odvolacom konaní zopakovať alebo doplniť dokazovanie. 28. Odvolací súd dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, že žaloba žalobcu je v celom rozsahu nedôvodná, a zo všetkých vyššie uvedených dôvodov preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (ust. § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.). 29. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 a ust. § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (ust. § 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).