Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/110/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1409208384 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1409208384.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova ul. č. 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, proti žalovanému: H.. Ľ. J., K.. XX. XX. XXXX, O. T.. Ľ. E. Č.. XX, O., zastúpený advokátom: JUDr. Erik Šablatúra, Holíčska ul. č. 13, Bratislava, o vypratanie bytu, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 23. novembra 2017, č. k. 24C/296/2009 - 225, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobcovi p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť vypratať a protokolárne odovzdať žalobcovi W. O. Č.. X, K. W. na X. V.., B. Ľ. E. Č.. XX, B. O., G. na J. Č.. XXXX, R. O. H., R.: O. - Q.. Č.. S. B., S. Ú. S. B., W.. Č.. XXXX, R. Č. XX, ktorý je vo vlastníctve Slovenskej republiky a v správe Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, bez nároku na bytovú náhradu, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, a zároveň priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 126 ods. 1, 2, § 676 ods. 1, 2, § 703, § 709, § 710 ods. 2 a § 712a ods. 9 Občianskeho zákonníka, § 29 ods. 2, § 29 ods. 3 písm. a) zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov“), § 1 ods. 1, 3 a 4 zákona č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a bytovými náhradami v znení neskorších predpisov a vecne dôvodnosťou podanej žaloby, keď mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca užíva predmetný štvorizbový služobný byt žalobcu sám a bez právneho dôvodu, nakoľko nárok užívať daný byt mu zanikol z dôvodu, že viac ako 11 rokov nie je v pracovnom pomere u žalobcu. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca dňa 16. 07. 1993 uzatvoril so žalovaným nájomnú zmluvu č. p.: ÚS-16-36/31-1993, ktorou žalobca ako prenajímateľ prenechal žalovanému ako nájomcovi do užívania služobný byt vo vlastníctve Slovenskej republiky a v správe žalobcu, nachádzajúci sa na ulici Ľ.. E. Č.. XX B. O., W. Č. XXXX, R. Č. XX, V.ričom nájomná zmluva bola uzavretá na dobu určitú na jeden rok. Uviedol, že žalobca a žalovaný následne dňa 29. 07. 1994 uzavreli Dodatok č. 1 k nájomnej zmluve zo dňa 16. 07. 1993, podľa ktorého bol byt žalovanému prenechaný do nájmu na dobu určitú, a to počas trvania služobného pomeru s tým, že povinnosťou nájomcu bolo nahlásiť prenajímateľovi ukončenie služobného pomeru v termíne do 5 dní od jeho ukončenia, pričom žalovaný bol uvoľnený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru k 30. 06. 2006, keď bol od 01. 07. 2006 prijatý do služobného pomeru v stálej štátnej službe na Generálnom riaditeľstve Železničnej polície, a túto skutočnosť oznámil žalobcovi ako prenajímateľovi bytu listom zo dňa 03. 07. 2006. Poukázal na skutočnosť, že žalobca vyzval žalovaného na uvoľnenie a odovzdanie bytu listami zo dňa 23. 08. 2006 a dňa 03. 01. 2007, na ktoré žalovaný odpovedal listami zo dňa 07. 09. 2006 a dňa 26. 01. 2007, keďže však žalovaný odmietol byt vypratať a odovzdať ho, žalobca si uplatnil svoje právo súdnou cestou. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že pri rozhodovaní vychádzal z rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 01. októbra 2012 č. k. 3C/23/2010 - 77, ktoré v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. októbra 2014, č. k. 8Co/552/2013 - 118 nadobudlo právoplatnosť dňa 22. 12. 2014, pretože v týchto konaniach sa riešila otázka, ktorá mala vplyv na jeho rozhodnutie s tým, že v predmetnom konaní sa žalovaný (v postavení žalobcu) návrhom doručeným na Okresný súd Bratislava I dňa 03. 09. 2010 domáhal určenia, že žalobca (v predmetnom konaní v postavení žalovaného) je povinný uzatvoriť s ním zmluvu o prevode vlastníctva bytu, ktorý je predmetom vypratania v tomto súdnom konaní. Uviedol, že Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 01. októbra 2012, č. k. 3C/23/2010 - 77, žalobu žalovaného tohto konania zamietol, keď dospel k záveru, že predmetný byt má charakter služobného bytu, v dôsledku čoho žalovanému (v tomto konaní v postavení žalobcu) nevznikla povinnosť v zmysle § 29 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení do 30. 06. 2007 uzavrieť so žalobcom (v tomto konaní v postavení žalovaného) zmluvu o prevode vlastníctva bytu v zákonom stanovenej lehote, pričom za neopodstatnenú považoval námietku žalobcu (žalovaný v tomto konaní) o neplatnosti Dodatku č. 1 k nájomnej zmluve bytu pre absenciu podpisu jeho manželky, pretože zmluvu o nájme služobného bytu uzatvára prenajímateľ len s osobou vykonávajúcou pre prenajímateľa prácu, na ktorú je nájom bytu viazaný. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. októbra 2014, č. k. 8Co/552/2013 - 118, ktorým potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 01. októbra 2012, č. k. 3C/23/2010 - 77, z ktorého vyplýva, že sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa (od 01. 07. 2016 súd prvej inštancie), že absencia podpisu manželky žalobcu (v tomto konaní v postavení žalovaného) na Dodatku č. 1 k nájomnej zmluve nemala za následok jeho neplatnosť, nakoľko išlo o nájom služobného bytu, kedy nájomnú zmluvu uzatvára na strane nájomcu osoba, ktorá vykonáva prácu, na ktorú je nájom bytu viazaný (§ 1 ods. 1 zákona č. 189/1992 Zb.), ako aj so zreteľom na relevantnú právnu úpravu, podľa ktorej v prípade nájmu služobného bytu nemôže vzniknúť manželom spoločný nájom bytu (§ 709 v spojení s § 703 Občianskeho zákonníka). Poukázal na skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave v danom rozhodnutí zároveň uviedol, že sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že nájom služobného bytu v danom prípade zanikol skončením služobného pomeru žalobcu (v tomto konaní v postavení žalovaného) u žalovaného (v tomto konaní v postavení žalobcu) dňa 30. 06. 2006, ako aj so záverom, že povinnosť prenajímateľa uzatvoriť s nájomcom zmluvu o prevode vlastníctva bytu podľa § 29 ods. 2 a ods. 3 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov sa nevzťahuje na služobné byty (§ 1 zákona č. 189/1992 Zb.), preto žalovanému (v tomto konaní v postavení žalobcu) nevznikla zákonná povinnosť uzatvoriť so žalobcom (v tomto konaní v postavení žalovaného) zmluvu o prevode vlastníctva bytu s tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky o dovolaní žalobcu (žalovaného v tomto konaní) rozhodol uznesením zo dňa 15. februára 2017, sp. zn. 5 Cdo 28/2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 13. 03. 2017 tak, že dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku, ako procesne neprípustné odmietol. Súd prvej inštancie skonštatoval, že s prihliadnutím na vyššie uvedené právoplatné rozhodnutia súdov mal jednoznačne preukázané, že išlo o nájom služobného bytu, v prípade ktorom nájomnú zmluvu uzatvára na strane nájomcu osoba, ktorá vykonáva prácu, na ktorú je nájom bytu viazaný, pričom so zreteľom na relevantnú právnu úpravu v prípade nájmu služobného bytu nemôže vzniknúť manželom spoločný nájom bytu, preto nájom služobného bytu zanikol skončením služobného pomeru žalovaného u žalobcu dňa 30. 06. 2006. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný dokonca na základe vlastnej žiadosti ukončil služobný pomer u žalobcu, preto mu skončil aj nájom bytu, a keďže išlo o nájom na dobu určitú, podľa zákona mu nepatrilo ani právo na bytovú náhradu (§ 712a ods. 9 Občianskeho zákonníka) s tým, že ak zanikne nájom bytu (§ 710 ods. 2 Občianskeho zákonníka) platí, že neprichádza do úvahy ani aplikácia § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý umožňuje automatické obnovenie nájomného pomeru, ak nájomca po skončení nájmu užíva vec ďalej a prenajímateľ proti tomu nepodá návrhu na vydanie veci alebo vypratanie nehnuteľnosti na súde do 30 dní. Uviedol, že žalovaný užíva predmetný štvorizbový byt sám a bez právneho dôvodu, pretože už nie je v pracovnom pomere, a teda nemá nárok užívať služobný byt žalobcu, ktorý je v zmysle § 1 ods. 1 zákona č. 189/1992 Zb. bytom, ktorého nájomca vykonáva prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný, keďže žalovaný túto podmienku nespĺňa s tým, že od uvedeného obdobia ubehlo viac ako 11 rokov, odkedy si žalovaný mohol zabezpečiť náhradné bývanie, avšak žalovaný preukázateľné doposiaľ zneužíva možnosti, ktorú služobné byty ponúkajú, a síce relatívne nízke nájomné. Nestotožnil sa ani s argumentom žalovaného, že jeho životná situácia je náročná a nemá finančné prostriedky na kúpu, prípadne platenie komerčného nájmu bytu, keď uvedené tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal, a preto súd prvej inštancie považoval tento argument za účelový a právne irelevantný. Výrok, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania, súd prvej inštancie odôvodnil právne ust. § 262 ods. 1, 2 C. s. p. v spojení s ust. § 255 ods. 2 C. s. p. (správne § 255 ods. 1 C. s. p., pozn. odvolacieho súdu) a vecne tým, že nakoľko pomer úspechu žalobcu voči žalovanému predstavoval 100 %, v tomto rozsahu mu priznal nárok na náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C. s. p.), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C. s. p.), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g/ C. s. p.), ako i z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.), a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že sa nestotožňuje s napadnutým rozsudkom, nakoľko súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôkazné prostriedky, čo malo za následok aj nesprávne rozhodnutie v jeho neprospech. Namietol, že súd prvej inštancie neskúmal správnosť rozhodnutí iných súdov, ale ich akceptoval a opieral sa vo svojom rozhodnutí o ich stanoviská. Uviedol, že celý základ sporu spočíva v nesprávnom rozhodnutí o charaktere predmetného bytu a uzatvorenej nájomnej zmluvy, pretože nájomná zmluva bola uzavretá s ním a jeho manželkou na strane nájomcov a žalobcom na strane prenajímateľa, a preto tento byt nikdy nemohol byť služobný s tým, že v zmysle § 709 Občianskeho zákonníka nie je možné pri služobnom byte uzavrieť nájomnú zmluvu s manželmi, ale iba s príslušníkom, na ktorého sa vzťahuje služobnosť, pričom nesprávne posúdenie tejto otázky priviedlo súd prvej inštancie aj k nesprávnemu skutkovému zisteniu, ktorý ak sa domnieval, že nájomný vzťah medzi ním a žalobcom skončil, mal rozhodnúť o vysťahovaní za náhradný byt v zmysle § 712a ods. 1 Občianskeho zákonníka a prisúdiť mu trovy konania. Vytkol súdu prvej inštancie, že neskúmal jeho pomery ohľadom zlej finančnej a sociálnej situácie, keď na jeho situáciu mal prihliadnuť a rozhodnúť vo väzbe k nej. Namietol, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, preto zistený skutkový stav neobstojí, z dôvodu ktorého aj napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol odvolaniu žalovaného nevyhovieť a napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdiť. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, preto s argumentáciou prezentovanou v predmetnom odvolaní en bloc nesúhlasil. Uviedol, že naďalej zotrváva na všetkých svojich písomných vyjadreniach a ústnych prednesoch, ktoré v konaní uplatnil, pričom sa v celom rozsahu stotožnil s výrokmi a odôvodnením napadnutého rozsudku, ako aj s jeho právnym posúdením veci. 4. Žalovaný vo svojej odvolacej replike uviedol, že v celom rozsahu zotrváva na dôvodoch uvedených v odvolaní a žiada napadnutý rozsudok zrušiť v celom rozsahu. Poukázal na to, že žalobca sa vo svojom vyjadrení nevyjadril k jednotlivým ustanoveniam jeho odvolania, iba navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a žiadal jeho odvolanie právne kvalifikovane posúdiť a zvážiť, že predmetný byt nie je služobným bytom, aj keď to žalobca vyhlasuje, zároveň jeho súčasnú situáciu, pretože sa nemá kam presťahovať. Uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, prípadne o vyprataní bytu rozhodnúť až po poskytnutí primeraného náhradného bytu zo strany žalobcu. 5. Žalobca vo svojej odvolacej duplike uviedol, že žalovaný nepredniesol žiadne podstatné argumenty vo veci samej, o ktorých neoboznámil súd prvej inštancie, ako aj jeho už v priebehu prvoinštančného konania a ku ktorým by sa nevyjadril a opätovne uviedol, že trvá na všetkých svojich písomných vyjadreniach a ústnych prednesoch, ktoré v konaní uplatnil s tým, že sa plne stotožňuje s výrokmi napadnutého rozsudku, nakoľko súd prvej inštancie vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie vzhľadom na všetky podstatné argumenty strán sporu aj správne odôvodnil. 6. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem, a rozsudok verejne vyhlásil dňa 31. januára 2019 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený stranám sporu a právnemu zástupcovi žalovaného zákonným spôsobom. 7. Odvolací súd napadnutý rozsudok, ktorým súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel, ako vecne správny potvrdil, pretože súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.). 8. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 9. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť vypratať a protokolárne odovzdať služobný byt, ktorý je vo vlastníctve Slovenskej republiky a v správe žalobcu z dôvodu, že žalovaný užíval predmetný služobný byt bez právneho dôvodu, keďže nájom služobného bytu zanikol skončením služobného pomeru žalovaného u žalobcu dňa 30. 06. 2006, pričom žalovanému nepatrilo ani právo na bytovú náhradu podľa § 712a ods. 9 Občianskeho zákonníka, pretože nájom bytu bol dohodnutý na dobu určitú. 10. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 16. 07. 1993 uzavrel žalobca ako prenajímateľ so žalovaným a jeho manželkou ako nájomcami nájomnú zmluvu č. j. ÚS-16-36/31-1993, predmetom ktorej bolo prenechaniu bM. Č.. X, K. W. na X. V.., B. Ľ. E. Č.. XX, B. O., G. na J. Č.. XXXX, R. O. H., R.: O. - Q.. Č.. S. B., S. Ú. S. B., W. Č. XXXX, R. Č. XX, vo vlastníctve Slovenskej republiky a v správe Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, nájomcom (žalovanému a jeho manželke) do užívania na dobu jedného roka odo dňa uzavretia zmluvy, pričom Dodatkom č. 1, ktorý strany sporu uzavreli dňa 29. 07. 1994 bol predmetný byt prenechaný do nájmu nájomcovi (výlučne žalovanému) na dobu určitú, a to počas trvania jeho služobného pomeru, keď ostatné ustanovenia nájomnej zmluvy zo dňa 16. 07. 1993 zostali v platnosti (Čl. I. odsek 3 Dodatku č. 1 k nájomnej zmluve), z čoho vyplýva, že k obnoveniu pôvodného nájomného vzťahu nedošlo, ale naopak vznikol nájomný vzťah nový, ktorý obsahovo vychádzal z pôvodného nájomného vzťahu, avšak s dvomi rozdielmi: nájomcom bol už len žalovaný a nájom bol dohodnutý na dobu určitú, a to počas trvania služobného pomeru (žalovaného u žalobcu). 11. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku považuje za potrebné uviesť, že Dodatok č. 1 k nájomnej zmluve zo dňa 16. 07. 1993 je nevyhnutné napriek jeho formálnemu označeniu obsahovo posúdiť ako novú (samostatnú) nájomnú zmluvu, keďže nájomný vzťah založený nájomnou zmluvou zo dňa 16. 07. 1993 v čase podpisu tohto Dodatku (dňa 29. 07. 1994) už skončil, resp. v tom čase ešte nedošlo k jeho obnoveniu s tým, že Dodatok č. 1 zo dňa 29. 07. 1994 obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o nájme bytu v zmysle § 685 a § 686 Občianskeho zákonníka (s výnimkou dohody o výške nájomného a úhrad za plnenia spojené s užívaním bytu), pričom odkazom na nájomnú zmluvu zo dňa 16. 07. 1993 (ktorá dohodu o výške nájomného a úhrad za plnenia spojené s užívaním bytu obsahovala), sa stali aj ustanovenia pôvodnej nájomnej zmluvy obsahovou súčasťou nového nájomného vzťahu (resp. novej nájomnej zmluvy), keď v zmysle § 686 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemusí mať zmluva o nájme bytu písomnú formu. 12. Nebolo možné sa stotožniť s argumentáciou žalovaného v podanom odvolaní, že Dodatok č. 1 zo dňa 29. 07. 1994 je z dôvodu absencie podpisu jeho manželky absolútne neplatným právnym úkonom, nakoľko nájomný vzťah medzi stranami sporu vznikol na základe Dodatku č. 1 k nájomnej zmluve, ako ani s odvolacou námietkou žalovaného, že uzavretím nájomnej zmluvy zo dňa 16. 07. 1993 medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným a jeho manželkou ako nájomcami, vznikol žalovanému a jeho manželke spoločný nájom bytu manželmi (§ 703 a nasl. Občianskeho zákonníka), v dôsledku čoho nemohol byť byt (§ 709 Občianskeho zákonníka) služobným bytom, keďže ako už odvolací súd uviedol vyššie, nájomný vzťah medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom bol založený Dodatkom č. 1 k nájomnej zmluve zo dňa 29. 07. 1994, keď zmluvnými stranami bol výlučne žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca, a preto podpis jeho manželky nebol potrebný, keďže zmluvnou stranou na strane nájomcu nebola a zároveň nemohol na strane žalovaného ako nájomcu a jeho manželky vzniknúť spoločný nájom bytu manželmi v zmysle § 703 a nasl. Občianskeho zákonníka. 13. Odvolací súd považuje zároveň za potrebné poukázať na skutočnosť, že byt bol prenechaný do nájmu žalovanému na dobu určitú, a to počas trvania jeho služobného pomeru u žalobcu, z čoho jednoznačne vyplýva, že išlo o služobný byt v zmysle § 1 ods. 1 zákona č. 189/1992 Zb., teda byt, ktorého nájomca vykonáva prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný (§ 1 ods. 4 zákona č. 189/1992 Zb., nájomcom služobného bytu môže byť iba ten, kto vykonáva prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný), pričom ustanovenie § 709 Občianskeho zákonníka aplikáciu úpravy spoločného nájmu bytu manželmi (§ 703 až § 708 Občianskeho zákonníka) na byty trvale určené ako služobné byty, byty osobitného určenia a byty v domoch osobitného určenia, vylučuje. 14. V posudzovanej veci je nesporné, že strany sporu uzavreli zmluvu o nájme služobného bytu, a preto jeho nájomcom mohol byť iba žalovaný, ktorý pre žalobcu ako prenajímateľa služobného bytu vykonával prácu, na ktorú bol nájom služobného bytu viazaný, a nakoľko v konaní pred súdom prvej inštancie sporným nebolo, že manželka žalovaného pre žalobcu prácu nevykonávala, nemohla sa ani nájomníčkou daného služobného bytu stať a zároveň jej nemohol vzniknúť spoločný nájom bytu so žalovaným ako manželom. 15. Je nutné zároveň uviesť, že otázka, či žalobcovi vznikla povinnosť uzavrieť so žalovaným ako nájomcom zmluvu o prevode vlastníctva bytu bola vyriešená v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 3C/23/2010, ktorý rozsudkom zo dňa 01. októbra 2012, č. k. 3C/23/2010 - 77 žalobu žalovaného tohto konania zamietol práve z dôvodu, že nakoľko byt, ktorého vypratania žalovaným sa domáha žalobca v prejednávanej veci je služobným bytom, a preto žalobcovi povinnosť uzavrieť so žalovaným túto zmluvu nevznikla, pričom tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 22. 12. 2014 v spojení rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. októbra 2014, č. k. 8Co/552/2013 - 118. 16. K tvrdeniu žalovaného v podanom odvolaní, navrhujúceho napadnutý rozsudok zmeniť aj v časti výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť byt vypratať bez nároku na bytovú náhradu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že žalovanému právo na bytovú náhradu nevzniklo, nakoľko nájom bytu mal žalovaný dohodnutý na dobu určitú a zanikol skončením služobného pomeru žalovaného u žalobcu dňa 30. 06. 2006 (§ 710 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka), z dôvodu ktorého žalovaný od 01. 07. 2006 doposiaľ užíva byt bez právneho dôvodu, nakoľko automatické obnovovanie nájomného vzťahu (§ 676 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka, ak nájomca užíva vec aj po skočení nájmu a prenajímateľ proti tomu nepodá návrh na vypratanie nehnuteľnosti na súde do 30 dní od skončenia nájmu, obnovuje sa nájomná zmluva za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne) jeho faktickým užívaním po uplynutí doby nájmu nie je možné. 17. K námietke žalovaného v podanom odvolaní, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci, s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne, a preto je táto odvolacia námietka žalovaného nedôvodná. 18. Neobstojí ani námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že prvoinštančný súd, viazaný prejednacou zásadou (čl. 8 C. s. p.), vykonal všetky dôkazy, ktoré sporové strany v konaní navrhli, keď žalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiaden dôkaz, ktorého vykonanie navrhol a ktorý nebol súdom prvej inštancie napriek jeho návrhu vykonaný, pričom ako odvolací súd uviedol už vyššie, súd prvej inštancie riadne a úplne zistil skutkový stav, preto vykonanie ďalších dôkazov nebolo pre rozhodnutie vo veci potrebné. 19. K tvrdeniu žalovaného, že súd prvej inštancie sa v súvislosti s uloženou povinnosťou vypratať predmetný byt bez nároku na poskytnutie bytovej náhrady nezaoberal jeho zložitou sociálnou a finančnou situáciou odvolací súd uvádza, že v súlade s prejednacou zásadou vyjadrenou v čl. 8 C. s. p. bolo povinnosťou žalovaného preukázať svoje tvrdenia o zlej finančnej a sociálnej situácii, keďže povinnosť súdu prvej inštancie skúmať jeho pomery z úradnej povinnosti nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia, avšak je nutné dodať, že ani prípadná zlá finančná a sociálna situácia žalovaného by v tomto konaní nemala žiadnu právnu relevanciu, keďže ani v prípade jej preukázania, by mu neprináležala bytová náhrada podľa § 712a Občianskeho zákonníka, resp. táto by nepredstavovala prekážku pre uloženie povinnosti žalovanému vypratať predmetný služobný byt. 20. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie neskúmal správnosť rozhodnutí iných súdov, ale ich akceptoval a opieral sa o ne vo svojom rozhodnutí, odvolací súd uvádza, že podľa § 228 ods. 1 C. s. p. je výrok právoplatného rozsudku záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, pričom v zmysle § 230 C. s. p. platí, že ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova (tzv. prekážka právoplatne rozhodnutej veci), z čoho vyplýva, že prvoinštančný súd bol povinný z týchto rozhodnutí súdov vychádzať, keďže nimi bola s konečnou platnosťou (právoplatne) vyriešená sporná otázka medzi žalobcom a žalovaným, a síce, či bol žalobca povinný previesť predmetný (služobný) byt do vlastníctva žalovaného, resp. otázka, či išlo o služobný byt, a preto postupoval správne, keď túto otázku neskúmal sám (ako predbežnú otázku), ale vychádzal zo skorších právoplatných rozhodnutí súdov, ktoré túto otázku už právoplatnými súdnymi rozhodnutiami vyriešili. 21. Odvolací súd považuje zároveň za potrebné uviesť, že žalovaný síce v odvolaní uviedol aj odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d) C. s. p. (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) a § 365 ods. 1 písm. g) C. s. p. (zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené), avšak k týmto odvolacím dôvodom nič bližšie neuviedol, a preto sa nebolo možné s nimi v odvolacom konaní zaoberať, nakoľko pokiaľ strana sporu iba formálne odcituje odvolací dôvod bez toho, aby ho konkretizovala v súvislosti s napádaným rozhodnutím, a neuvedie konkrétne pochybenia (vadu, skutočnosti), v ktorých má naplnenie odvolacieho dôvodu spočívať, odvolací súd na takýto formálne uplatnený odvolací dôvod neprihliada, a v zmysle § 373 ods. 1 veta druhá C. s. p. ani na doplnenie odvolacích dôvodov nevyzýva. 22. Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúcim všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa správne a presvedčivo argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením veci, a preto prvoinštančný rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. potvrdil. 23. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalobcovi úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).