Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/120/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1417201407 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1417201407.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobkyne: I. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Z. X, B., proti žalovanej: V. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Z. X, B., zastúpená: JUDr. Martina Sečanská, advokátka, Staré Grunty 162, Bratislava, o urážku na cti a ohováranie, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 22C/6/2017-141 zo dňa 21.januára 2019 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaná má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanej domáhala po viacerých zmenách titulom ochrany osobnosti náhrady nemajetkovej ujmy a ospravedlnenie. Zároveň súd prvej inštancie žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. 1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 11, § 13 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, § 153 ods. 1,2 C.s.p., keď z obsahu vyjadrení žalobkyne ako aj predložených dôkazov vyplýva, že žalobkyňa sa domáha ochrany osobnosti voči žalovanej v dôsledku správania sa žalovanej, ktoré malo spočívať v tom, že nereagovala na žiadosti a listy žalobkyne, ktorá sa informovala ohľadom platenia do fondu opráv, následne po tom, ako sa ju snažila žalobkyňa kontaktovať či už listami alebo priamo ústne, na ňu mala žalovaná zavolať príslušníkov polície, pred ktorými prezentovala konanie žalobkyne, spočívajúce v jej vypisovaní listov a následných dopytoch, ako obťažovanie a príslušníci polície následne podľa tvrdení žalobkyne mali túto so sebou zobrať a správať sa k nej protiprávne. Ďalej sa žalobkyňa domáha ochrany osobnosti v dôsledku konania žalovanej spočívajúcom v tom, že mala žalobkyňu ohovárať a uvádzať klamlivé tvrdenia či už pred príslušníkmi mestskej ako aj štátnej polície, ale aj na miestnom úrade a u správcu a napokon formou rôznych oznámení aj voči ostatným vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na Z. X-X v B.. 1.2. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je, že došlo k neoprávnenému zásahu do tohto práva. Takýto zásah musí byť zároveň objektívne spôsobilý privodiť dotknutej fyzickej osobe ujmu na právach uvedených v § 11 Občianskeho zákonníka. Vyvolanie následkov takýmto zásahom sa nevyžaduje. Občianskoprávna ochrana sa poskytuje len voči takým konaniam (zásahom), ktoré sa dotýkajú osobnosti fyzickej osoby tým, že znižujú jej česť, dôstojnosť a vážnosť z hľadiska jej vzťahu k spoluobčanom a ohrozujú jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Nie každý zásah, ktorý sa dotkne osobnosti fyzickej osoby, je zásahom, proti ktorému je možná ochrana. Ak je zásah oprávnený, nemôže sa fyzická osoba domáhať ochrany pred ním, teda odstránenia tohto zásahu, resp. primeraného zadosťučinenia. Neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby nie je zásah, ktorý je dovolený, resp. jeho možnosť je predpokladaná zákonom, pokiaľ takýmto zásahom nie sú prekročené zákonom ustanovené medze. Ide o situácie, v ktorých nad individuálnymi záujmami fyzických osôb, do ktorých osobností sa zasiahlo, prevláda závažnejší, významnejší a funkčne vyšší osobitný verejný záujem. Zákon teda neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti zásahu neoprávnenému. Neoprávnený zásah musí byť spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti fyzickej osoby z hľadiska jej postavenia v spoločnosti. Neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby je zásahom najmä do života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, mena a prejavov osobnej povahy (§11 Občianskeho zákonníka), pričom takýto zásah umožňuje poskytnúť morálne zadosťučinenie (§13 ods.1 Občianskeho zákonníka), ale aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, avšak iba za podmienky, ak sa nezdá postačujúce morálne zadosťučinenie najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti (§13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie, ktoré zasahuje práva chránené ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Bez významu je skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia, alebo, či išlo iba o nedbanlivé preberanie poznatkov a ich rozširovanie. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že jedným zo základných predpokladov úspechu v sporovom konaní je unesenie dôkazného bremena, teda faktického preukázania tvrdených skutočností. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností nesie tá strana konania, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Nesplnenie dôkaznej povinnosti žalobcu má za následok neunesenie dôkazného bremena, čo sa prejaví v rozhodnutí vo veci samej. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci. 1.3. V danom prípade žalobkyňa na preukázanie tvrdení o údajnom zásahu do práva ochranu osobnosti konaním žalovanej predložila len listinné dôkazy, ktoré tvorili prílohu jej žaloby a následných podaní. Z predložených listinných dôkazov však súd nemal za preukázané akékoľvek konanie žalovanej, ktorým by zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobkyne. V prvom rade súd poukázal na list zo dňa 24.01.2017 - pozvánku na stretnutie, ktoré žalobkyni adresovalo Správcovské bratislavské družstvo a v ktorom ju vyzvalo na uskutočnenie kontroly všetkých účtovných dokladov bytového domu Z. X, X, X v B.. Z predloženého listu je zrejmé, že správca oslovil žalobkyňu z dôvodu, že z informácií kolujúcich po bytovom dome sa dozvedel, že žalobkyňa má pochybnosti o správnosti nakladania s financiami domu. Z uvedeného listu však žiadnym spôsobom nevyplýva, že by sa na správcu s vyššie uvedenými tvrdeniami obrátila práve žalovaná. Na viac súd konštatuje, že aj samotná žalobkyňa v rámci svojich vyjadrení uvádzala, že sa chcela informovať u žalovanej ohľadom platenia do fondu opráv, súd preto predmetný listinný dôkaz nepovažoval za taký, ktorý by preukazoval akékoľvek konanie žalovanej, ktorým by mohla zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobkyne. Práve naopak, ďalšie listinné dôkazy založené v súdnom spise, a to tak predložené žalobkyňou (list Advokátskej kancelárie P.. B. O., s.r.o. zo dňa 07.02.2017) ako aj žalovanou (list obyvateľov bytového domu na Z. X, X, X adresovaný žalobkyni) preukazujú, že to bola práve žalobkyňa, ktoré svojim nevhodným správaním a konaním (napríklad spisovaním urážlivých listov) útočila na ostatných vlastníkov a užívateľov bytov a sťažovala im výkon ich pokojného užívania nehnuteľností, v dôsledku čoho sa jednak samotní obyvatelia bytového domu obrátili listom na žalobkyňu za účelom zdržania sa jej nežiaduceho správania a následne obdobnú výzvu adresoval aj správca bytového domu po viacerých sťažnostiach vlastníkov bytov prostredníctvom právneho zástupcu. Uvedenými listinnými dôkazmi preto nebolo preukázané akékoľvek správanie alebo konanie žalovanej, ktorým by zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobkyne. Práve naopak, z listu obyvateľov bytového domu adresovanému žalobkyni na č.l. 90 vyplýva, že práve žalovaná sa snažila žalobkyne aj napriek jej nežiaducemu správaniu opakovane zastávať a prosila vlastníkov a užívateľov bytového domu, aby nerobili zbytočný hluk a neznepokojovali zbytočne žalobkyňu. 1.4. Pokiaľ ide o list žalovanej adresovaný žalobkyni, v tomto sa žalovaná len vyjadrila k činnosti zástupcu vlastníkov bytov, teda čo patrí do jej kompetencie - konkrétne riešenie technických a ekonomických problémov domu v spolupráci so správcom. Poukazovala na to, že napriek tomu robí množstvo vecí nad rámec jej povinností v dôsledku čoho možno majú niektorí obyvatelia bytového domu pred ňou rešpekt. Napriek tomu nie je povinná riešiť konflikty, prípadne nežiaduce správanie susedov a v prípade, ak žalobkyňu niekto ruší, najmä v období nočného kľudu, nech zavolá políciu. Zároveň však žalovaná vyzvala žalobkyňu, aby si vstúpila do svedomia a priznala si koľkokrát bola príčinou nočného hluku práve ona, pričom žalovaná sa opakovane snažila ju zastávať. Ani uvedeným listinným dôkazom súd nemal za preukázaný zásah do osobnosti žalobkyne. Predmetný list adresovala žalovaná žalobkyni v rámci odpovede na jej dopyty, kedy poukazovala na to, čo je v kompetencii zástupcu vlastníkov bytov, a teda že nie každé požiadavky žalobkyne je žalovaná povinná v rámci svojej funkcie riešiť, pričom nič žalobkyni nebráni, aby v prípade hlučného správania susedov zavolala políciu. Pokiaľ ide o konštatovanie ohľadom nežiaduceho správania žalobkyne v minulosti, v prvom rade súd poukazuje na to, že ide o súkromný list medzi dvomi fyzickými osobami, a teda takéto vyjadrenie žalovanej nemožno vyhodnotiť ako ohováranie žalobkyne. Okrem toho z ostatných listinných dôkazov predložených v konaní je zrejmé, že skutočne žalobkyňa svojim správaním obťažovala ostatných vlastníkov bytov, a teda sama bola niekedy príčinou, pre ktorú vlastníci bytov boli nútení privolať políciu na zabezpečenie poriadku v bytovom dome. Na viac sama žalobkyňa v konaní priznala, že bola riešená niekoľkokrát v rámci priestupkového konania. 1.5. V súvislosti s listom žalovanej adresovaným vlastníkom a ostatným obyvateľom bytov bytového domu na Z. X, X, X (č.l. 13) súd konštatoval, že ani z tohto nemal preukázaný taký neoprávnený zásah do osobnosti žalobkyne, ktorý by bol spôsobilý privodiť jej ujmu. V predloženom liste žalovaná síce uviedla, že do vchodu, v ktorom býva sa prisťahovala alkoholička, ktorá im znepríjemňuje bývanie. Veľa krát volali vlastníci bytov políciu z dôvodu jej nevhodného správania. Lenže ona si nikdy nevstúpila do svedomia, aby toto správanie zmenila, práve naopak, začala v maximálnej možnej miere kritizovať a urážať ostatných vlastníkov bytov a v poslednom čase aj samotnú žalovanú. Z predmetného listu však nevyplýva, že by žalovaná priamo označila žalobkyňu ako osobu, ktorá vlastníkom bytov znepríjemňuje bývanie. Uvedené tvrdenie sa môže týkať ktoréhokoľvek iného vlastníka bytu v predmetnom bytovom dome. Pokiaľ žalobkyňa uvádza, že píše žalovaná v tomto liste o nej, ide len o jej domnienku. 1.6. Pokiaľ žalobkyňa namietala konanie žalovanej, ktoré malo údajne spočívať v búchaní na jej dvere a následnom vyhrážaní sa "nech si s ňou žalobkyňa nezačína, že uvidí, čo ona dokáže" ako aj následné privolanie polície žalovanou, súd tieto skutkové tvrdenia žalobkyne nemal za preukázané. Tieto skutočnosti nevyplývali zo žiadnych žalobkyňou predložených listinných dôkazov, pričom na ich preukázania žalobkyňa nenavrhla vykonať žiadne dokazovanie, či výsluchmi svedkov, ktorí mohli byť prítomní pri uvedenom správaní žalovanej, prípade záznamom z polície o vykonaní hliadky, resp. kontroly žalobkyne po údajnom zavolaní polície žalovanou. S ohľadom na uvedené súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala, že by žalovaná ňou špecifikovaným konaním zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobkyne. Aj v prípade, ak by súd neoprávnený zásah zo strany žalovanej do osobnostných práv fyzickej osoby mal za preukázaný, dôkazné bremeno preukázať, že došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobkyne ako fyzickej osoby v spoločnosti, bolo na žalobkyni, pričom táto dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení neuniesla a v tomto smere neoznačila ani žiadne dôkazy spôsobilé privodiť iné rozhodnutie súdu. Žalobkyňa v konaní len tvrdila, že údajné konanie žalovanej jej spôsobilo psychickú ujmu, pričom tieto skutočnosti však žiadnym spôsobom nepreukázala. Súd prvej inštancie preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol bez toho, aby sa zaoberal nemajetkovou ujmou a ospravedlnením (ktorého text žalobkyňa ani nenaformulovala), ktoré vzhľadom na vyššie uvedený záver nemajú opodstatnenie. 1.7. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že nevykonal dokazovanie navrhnuté žalovanou, a to vyžiadaním záznamov/spisov Obvodného oddelenia PZ L. v súvislosti s riešením incidentov, ktorých účastníkom je žalobkyňa a výsluchom svedkov navrhnutých v podaní žalovanej zo dňa 22.06.2018, a to P. L., T. L., D. G., D.. P. X., P. U., Q. J., Q. J., J. O., B. P. a Milana Jaslovského, nakoľko vykonanie tohto dokazovania nepovažoval s ohľadom na doposiaľ zistený skutkový stav ako aj z hľadiska hospodárnosti konania za potrebné. 1.8. O náhrade trov konania prvoinštančný súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná, priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v plnom rozsahu, keď o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. 2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktoré doplnil ďalšími podaniami doručenými súdu prvej inštancie dňa 18.3.2019 a 2.5.2019. Vo svojom odvolaní vzniesla námietku zaujatosti voči konajúcej sudkyni, žiadala napadnutý rozsudok zrušiť vrátane výroku o trovách konania s ktorou náhradou nesúhlasila, keď mala zato, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Trvala na tom, že žaloba je dôvodná, keďže žalovaná ju svojimi výveskami ohovárala po vchodoch na ulici Z. Č..X,X,X v B., na polícii v L., Mestskej polícii v L. a Miestnom úrade L.Ú.. Uviedla, že keď žalovanej napísala list ohľadom fondu opráva táto prišla a vyhrážala sa jej a keď za ňou išla osobne žalovaná zavolal na ňu policajtov. V jej prospech svedčia len tí, ktorým dáva kľúče od nebytových priestorov. Keďže jej žalovaná ublížila podala žalobu a žiadal aby odvolací súd vydal spravodlivý rozsudok. 3. K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá mala zato, že žalobkyňa svoje odvolanie riadne neodôvodnila, pretože jej odvolanie, resp. ani jedno z jej troch podaní neobsahuje konkrétne dôvody, ktoré majú byť predmetom odvolacieho prieskumu vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Žiadne z vyššie uvedených troch podaní žalobkyne nemá náležitosti odvolania podľa § 363 C.s.p. Z týchto nie je zistiteľné z akých konkrétnych dôvodov považuje žalobkyňa napadnuté rozhodnutie a postup súdu prvej inštancie za nesprávny. Pre odôvodnenie odvolania nepostačuje opis zákonného ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. bez uvedenia konkrétnych dôvodov svojho nesúhlasu s napadnutým rozhodnutím súdu, ktoré by boli preskúmateľné odvolacím súdom. Ak žalobkyňa nesúhlasila s rozhodnutím súdu prvej inštancie a svoj nesúhlas odôvodnila len citáciou ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., potom bolo nevyhnutne potrebné, aby v odvolaní aspoň stručne konkrétne vysvetlila, v čom je úvaha súdu prvej inštancie nesprávna a prípadne (v tomto smere už nepovinne) aj z akých ustanovení právneho predpisu bolo potrebné v predmetnom spore vychádzať. Odvolanie žalobkyne tak podľa nášho názoru nemá náležitosti odvolania uvedené v ustanovení § 363 C.s.p. a sme presvedčení, že pre tento nedostatok nemožno v odvolacom konaní pokračovať. Mala za to, že preskúmaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bez uvedenia konkrétneho skutkového vymedzenia jednotlivých uplatnených odvolacích dôvodov by odvolací súd neprípustné narušil rovnosť strán civilného sporového konania a preto žiadame, aby odvolací súd odvolanie žalobkyne podľa § 386 písm. d) C.s.p. odmietol. Záverom žalovaná uviedla, podľa jej názoru rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku po právnej i vecnej stránke správne, v plnom rozsahu sa stotožňuje s výrokom napadnutého rozhodnutia, ako i s jeho odôvodnením a považuje ho za správny. V prípade, ak by odvolací súd odvolanie žalobkyne neodmietol žiadala, aby odvolanie žalobkyne považoval za nedôvodné a potvrdil napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. V každom prípade však odvolací súd žiadala, aby žalobkyňu zaviazal k náhrade trov odvolacieho konania. 4. V replike žalobkyňa zotrvala na tom, že žaloba bola podaná dôvodne a žiadal aby odvolací súd rozhodol, že žalovaná je povinná jej zaplatiť 1.000,-€ titulom ohovárania a trovy konania vo výške 192,-€. 5. Žalovaná nevyužila svoje právo a dupliku nepodala. 6. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania, teda v celom rozsahu, v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 7. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 9. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. 10. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 11. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, citoval ustanovenia § 11, § 13 Občianskeho zákonníka ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery o nedôvodnosti žaloby, keď žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku a nepreukázala ňou tvrdené skutočnosti o neoprávnenosti zásahu do jej práva na ochranu osobnosti. Súd prvej inštancie vyššie prijaté právne závery primerane vysvetlil a z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie teda svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2,3 C.s.p.) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. stotožňuje. 12. Vyčerpávajúce odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie si nežiada osobitne sa zaoberať odvolacími námietkami, pretože žalobkyňa v odvolaní a ďalších podaniach, ktorými odvolanie doplnila, resp. v odvolacej replike neargumentuje vôbec žiadnymi novými skutočnosťami a dôkazmi v zmysle § 366 C.s.p. s ktorými by sa súd prvej inštancie riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. Obsah odvolania žalobkyne nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 13. Samotná skutočnosť, že žalobkyňa sa nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám žalobkyne o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď súd prvej inštancie sa neodchýlil príslušných ustanovení § 11, 13 Občianskeho zákonníka, keď dospel k záveru o nepreukázaní neoprávnenosti zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne ani nepoprel ich účel a význam. 14. K námietke zaujatosti zákonnej sudkyne, ktorú žalobkyňa vzniesla po vyhlásení rozsudku dňa 28.1.2019 (č.l. 138 spisu) odvolací súd dodáva, že, táto bližšie nebola špecifikovaná. Z obsahu podania je však zrejmé, že námietka zaujatosti je sa týkala nesúhlasu žalobkyne s rozhodnutím vo veci samej. Keďže sa námietka zaujatosti týkala len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 3 C.s.p. na túto neprihliadol a správne vec nepredložil nadriadenému súdu na rozhodnutie o čom žalobkyňu upovedomil podaním zo dňa 31.1.2019 (č.l. 149 spisu). Ani odvolací súd v rámci preskúmavania napadnutého rozhodnutia nezistil žiadne dôvody na vylúčenie sudkyne v zmysle § 49 C.s.p.. 15. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.) vrátane výroku o trovách konania o ktorom súd prvej inštancie správne rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. vzhľadom na celkový úspech žalovanej v konaní. 16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bol plne úspešná žalovaná, preto jej vznikol voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keď o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).