Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/233/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1497899729 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1497899729.3 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Valérie Kleinovej v právnej veci žalobcov: 1/ Š. C., S. P.. B. X, B., 2/ Q. J., S. P.. B. X, B., obaja zast. JUDr. Milanom Štúrikom, advokátom, so sídlom Holubyho 51, Martin, proti žalovanému: T. I., S. O. XX, S., zast. Mgr. Pavlom Karmanom, advokátom, so sídlom Mariánske námestie 29/6, Žilina, o zaplatenie 10.593,88 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu 2/ a žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 23. decembra 2015, č.k. 17C 161/1997-463, takto r o z h o d o l : Odvolací súd odvolanie žalobcu 2/ o d m i e t a . Uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania strán sporu z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie uložil žalobcom 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanému k rukám právneho zástupcu žalobcu náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 4.907,98 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia a taktiež im uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet Okresného súdu Bratislava IV náhradu trov konania štátu vo výške 63,84 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. 2. V odôvodnení tohto uznesenia poukázal na to, že rozsudkom č.k. 17C 161/1997-389 zo dňa 03.06.2013, ktorý bol potvrdený rozsudkom odvolacieho súdu č.k. 9Co 487/2013-458, 9Co 488/2013 zo dňa 19.11.2015, zamietol žalobu žalobcov 1/ a 2/ a vo vzťahu k trovám konania vyslovil, že o nich rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Obe tieto rozhodnutia nadobudli dňa 07.12.2015 právoplatnosť. Podaním, ktoré mu bolo doručené dňa 19.06.2013, si právny zástupca žalovaného vyčíslil trovy konania v celkovej výške 5.616,07 eur za 12 úkonov právnej služby, za cestovné a stratu času, a to nasledovne: 1/ prevzatie a príprava zastúpenia vo veci mimoriadneho dovolania dňa 15.07.2010 - 161,01 eur + 7,21 eur, 2/ písomné vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu dňa 15.07.2010 - 161,01 eur + 7,21 eur, 3/ účasť na pojednávaní dňa 30.01.2012 - 40,25 eur + 7,63 eur (1/4 tarifnej odmeny), 4/ písomné podanie vo veci samej dňa 20.03.2012 - 161,01 eur + 7,63 eur, 5/ účasť na pojednávaní dňa 22.03.2012 - 161,01 eur + 7,63 eur, 6/ účasť na pojednávaní dlhšom ako dve hodiny dňa 10.05.2012 - 541,08 eur + 7,63 eur, 7/ účasť na pojednávaní dňa 12.07.2012 270,54 eur + 7,63 eur, 8/ účasť na pojednávaní dňa 10.12.2012 - 270,54 eur + 7,63 eur, 9/ odvolanie proti uzneseniu dňa 18.01.2013 - 135,27 eur + 7,81 eur, 10/ účasť na pojednávaní dlhšom ako 2 hodiny dňa 13.05.2013 - 541,08 eur + 7,81 eur, 11/ písomne podanie vo veci samej dňa 31.05.2013 - 270,54 eur + 7,81 eur, 12/ účasť na pojednávaní dňa 03.06.2013, na ktorom došlo k vyhláseniu rozhodnutia - 67,64 eur + 7,81 eur (1/4 tarifnej odmeny), náhrada cestovných výdavkov za účasť na pojednávaní uskutočnenom dňa 30.01.2012 vo výške 130,84 eur (náhrada pohonných hmôt 2 x 210 km x 0,09 1 x 1,428 eur = 53,98 eur, náhrada za kilometre 2 x 210 km x 0,183 eur = 76,86 eur), náhrada za stratu času spojená s účasťou na pojednávaní dňa 30.01.2012 vo výške 127,10 eur (10 x 1 hod. x 12,71 eur), náhrada cestovných výdavkov za účasť na pojednávaní dňa 22.03.2012 vo výške 132,69 eur (náhrada pohonných hmôt 2 x 210 km x 0,09 l x 1,477 eur = 55,83 eur, náhrada za kilometre 2 x 210 km x 0,183 eur = 76,86 eur), náhrada za stratu času spojená s účasťou na pojednávaní dňa 22.03.2012 vo výške 127,10 eur (10 x 1 hod. x 12,71 eur), náhrada cestovných výdavkov za účasť na pojednávaní dňa 10.05.2012 vo výške 131,63 eur (náhrada pohonných hmôt 2 x 210 km x 0,09 1 x 1,449 eur = 54,77 eur, náhrada za kilometre 2 x 210 km x 0,183 eur = 76,86 eur), náhrada za stratu času spojená s účasťou na pojednávaní dňa 10.05.2012 vo výške 127,10 eur (10 x 1 hod. x 12,71 eur), náhrada cestovných výdavkov za účasť na pojednávaní dňa 12.07.2012 vo výške 128,99 eur (náhrada pohonných hmôt 2 x 210 km x 0,09 1 x 1,379 eur = 52,13 eur, náhrada za kilometre 2 x 210 km x 0,183 eur = 76,86 eur), náhrada za stratu času spojená s účasťou na pojednávaní dňa 12.07.2012 vo výške 127,10 eur (10 x 1 hod. x 12,71 eur), náhrada cestovných výdavkov za účasť na pojednávaní dňa 10.12.2012 vo výške 130,95 eur (náhrada pohonných hmôt 2 x 210 km x 0,091x 1,431 eur = 54,09 eur, náhrada za kilometre 2 x 210 km x 0,183 eur = 76,86 eur), náhrada za stratu času spojená s účasťou na pojednávaní dňa 10.12.2012 vo výške 127,10 eur (10 x 1 hod. x 12,71 eur), náhrada cestovných výdavkov za účasť na pojednávaní dňa 13.05.2013 vo výške 128,42 eur (náhrada pohonných hmôt 2 x 210 km x 0,09 l x 1,364 eur = 51,56 eur, náhrada za kilometre 2 x 210 km x 0,183 eur = 76,86 eur), náhrada za stratu času spojená s účasťou na pojednávaní dňa 13.05.2013 vo výške 130,10 eur (10 x 1 hod. x 13,01 eur), náhrada cestovných výdavkov za účasť na pojednávaní dňa 03.06.2013 vo výške 128,42 eur (náhrada pohonných hmôt 2 x 210 km x 0,09 1 x 1,364 eur = 51,56 eur, náhrada za kilometre 2 x 210 km x 0,183 eur = 76,86 eur), náhrada za stratu času spojená s účasťou na pojednávaní dňa 03.06.2013 vo výške 130,10 eur (10 x 1 hod. x 13,01 eur). 3. S poukazom na ust. § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 3, § 224 ods. 4 O.s.p., § 9 ods. 1, § 10 ods. 1, § 14 ods. 1, 5 písm. b), § 16 ods. 3, § 17 ods. 1, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom do 30.06.2013 (ďalej len „vyhláška“), § 7 ods. 2 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, § 1 písm. b) opatrenia č. 632/2008 Z.z. rozhodol o náhrade trov konania strán sporu tak, že v plnom rozsahu v konaní úspešnému žalovanému priznal voči neúspešným žalobcom 1/ a 2/ náhradu za ním účelne vynaložené trovy konania vo výške 4.907,98 eur z titulu trov právneho zastúpenia: za 9 úkonov právnej služby (1/ prevzatie a príprava zastúpenia vo veci mimoriadneho dovolania dňa 15.07.2010 - 161,01 eur + 7,21 eur, 2/ písomné vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu dňa 15.07.2010 - 161,01 eur + 7,21 eur, 3/ účasť na pojednávaní dňa 30.01.2012 - 40,25 eur + 7,63 eur, 4/ účasť na pojednávaní dňa 22.03.2012 - 161,01 eur + 7,63 eur, 5/ účasť na pojednávali dňa 10.05.2012 - 541,08 eur + 7,63 eur, 6/ účasť na pojednávaní dňa 12.07.2012 - 270,54 eur + 7,63 eur, 7/ účasť na pojednávaní dňa 10.12.2012 - 270,54 eur + 7,63 eur, 8/ účasť na pojednávaní dňa 13.05.2013 - 541,08 eur + 7,81 eur, 9/ účasť na pojednáva dňa 03.06.2013 - 67,64 eur + 7,81 eur), za cestovné výdavky (1/ za účasť na pojednávaní dňa 30.01.2012 - 130,84 eur, 2/ za účasť na pojednávaní dňa 22.03.2012 - 132,69 eur, za účasť na pojednávaní dňa 10.05.2012 - 131,63 eur, 3/ za účasť na pojednávaní dňa 12.07.2012 - 128,99 eur, 4/ za účasť na pojednávaní dňa 10.12.2012 - 130,95 eur, 5/ za účasť na pojednávaní dňa 13.05.2013 - 128,42 eur, 6/ za účasť na pojednávaní dňa 03.06.2013 - 128,42 eur) a za stratu času (spojenú s účasťou na pojednávaniach: 1/ dňa 30.01.2012 - 127,10 eur, 2/ dňa 22.03.2012 127,10 eur, 3/ dňa 10.05.2012 - 127,10 eur, dňa 12.07.2012 -127,10 eur, dňa 10.12.2012 - 127,10 eur, dňa 13.05.2013 - 130,10 eur, dňa 03.06.2013 - 130.10 eur) + 20% DPH - 817,99 eur. Za úkon právnej služby - písomné podanie vo veci samej zo dňa 20.03.2012 žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal z dôvodu, že ho nepovažoval za účelne vykonaný, keď predmetné písomné vyjadrenie doložil právny zástupca žalovaného na pojednávaní uskutočnenom dňa 22.03.2012 a uviedol v ňom tie isté skutočnosti, ktoré uviedol aj na samotnom pojednávaní dňa 22.03.2012, za ktoré žalovanému už náhradu trov konania priznal. Uviedol, že v opačnom prípade by došlo k dvojnásobnému priznaniu náhrady trov konania za podľa obsahu ten istý úkon právnej služby. Náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal žalovanému ani za úkon právnej služby - odvolanie voči uzneseniu zo dňa 18.01.2013, pretože bol v tomto odvolacom konaní neúspešný (ním napadnuté uznesenie bolo rozsudkom odvolacieho súdu č.k. 9Co 487/2013-458, 9Co 488/2013 zo dňa 19.11.2015 potvrdené). Vyhodnotil, že nešlo o účelne vykonaný úkon právnej služby. Žalovanému ďalej nepriznal náhradu trov konania za úkon právnej služby - písomné vyjadrenie vo veci samej zo dňa 31.05.2013, pretože ho nepovažoval za účelne vykonaný úkon právnej služby, a to z dôvodu, že žalovaný toto svoje podanie urobil elektronicky prostredníctvom e-mailu bez zaručeného elektronického podpisu, pričom ho ani v zmysle ust. § 42 ods. 1 O.s.p. v zákonnej trojdňovej lehote nedoplnil, v dôsledku čoho naň s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.04.2011, sp. zn. 1 Ndc 6/2011, neprihliadal, keď mu navyše žalovaný toto vyjadrenie predstavujúce záverečnú reč predložil v listinnej podobe prostredníctvom právneho zástupcu až po rozhodnutí vo veci samej dňa 16.07.2013 (č.l. 449a 449d súdneho spisu). Vo vzťahu k výške žalovanému priznanej náhrady trov konania uviedol, že pri rozhodovaní o nej vychádzal z vyčíslenia trov konania zo dňa 17.06.2013, v ktorom právny zástupca žalovaného vyčíslil trovy konania v celkovej výške 5.616,07 eur, a to aj napriek tomu, že v ňom poukazoval na vyčíslenie trov konania zo dňa 02.05.2007 a zo dňa 05.06.2009. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný, resp. jeho právny zástupca bol povinný mu po rozhodnutí vo veci samej predložiť vyčíslenie všetkých trov konania, ktoré si žiadal priznať. Zdôraznil, že žalovaný bol v konaní kvalifikovane zastúpený advokátom, preto nebol povinný ho pri rozhodovaní o náhrade trov konania vyzývať na predloženie riadneho vyčíslenia trov konania, čo by zároveň odporovalo ust. § 5 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého je predloženie riadneho vyčíslenia trov konania procesnou povinnosťou sporovej strany. V tomto smere poukázal aj na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, t.j. bdelým patrí právo, o to zvlášť, ak ide o osoby znalé práva (napr. advokáta). Vyhodnotil, že takéto konanie právneho zástupcu žalovaného (spočívajúce v postupnom uplatňovaní náhrady trov právneho zastúpenia prostredníctvom viacerých vyčíslení trov právneho zastúpenia s odkazom na predošlé vyčíslenia) je v rozpore s ust. § 18 ods. 2, 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácií, t.j. s pravidlami profesijnej etiky, s jeho povinnosťou dbať na účelnosť a hospodárnosť konania, a zároveň znižuje dôstojnosť advokátskeho stavu, nakoľko sa snažil súd neoprávnene, bezdôvodne a šikanózne zaťažovať činnosťou, spočívajúcou v spočítavaní odmeny za jednotlivé úkony právnej služby a jej prepočítavaní zo slovenských korún na eurá, ktorú mal sám vykonať. Zdôraznil, že uvedené nie je náplňou práce súdu, ale povinnosťou advokáta, ktorý za právne zastupovanie poberá od svojho klienta (žalovaného) odmenu vo výške niekoľko tisíc eur. 4. O trovách, ktoré v konaní vznikli štátu v celkovej výške 63,84 eur titulom vyplatenia svedočného svedkovi Mgr. PaeDr. O.U. S. na základe uznesenia č.k. 17C 161/1997-391 zo dňa 13.12.2012, rozhodol podľa ust. § 148 ods. 1 a § 151 ods. 6 O.s.p. tak, že neúspešným žalobcom 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť štátu tieto trovy. Keďže u nich neboli predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, rozsah ich povinnosti nahradiť štátu trovy konania neznížil. 5. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca 2/ včas odvolanie a žiadal, aby boli k náhrade trov právneho zastúpenia strán sporu a k náhrade trov konania štátu zaviazané súdy, na ktorých strane došlo k pochybeniu, prípadne Slovenská republika. Podanie odvolania odôvodnil tým, že v prípade nepochybenia zo strany Okresného súdu Martin a Krajského súdu v Žiline, ktoré svojimi rozhodnutiami (t.j. Okresný súd Martin rozhodnutiami sp. zn. 5C 38/1993 zo dňa 04.06.1993 a sp. zn. 9C 112/1994 zo dňa 22.02.1994, a Krajský súd v Žiline rozhodnutím sp. zn. 5Co 1943/1999 zo dňa 14.12.1999) nespochybnili platnosť nájomnej zmluvy, ktorá bola v predmetnom konaní vyhodnotená ako neplatná (v dôsledku čoho došlo k zamietnutiu jeho žaloby), nedošlo by ani k danému sporu, a teda ani k vzniku trov konania strán sporu a štátu. 6. Nakoľko zo žalobcom 2/ podaného odvolania nebolo zrejmé, v akom rozsahu napadá predmetné uznesenie, v čom považuje napadnuté rozhodnutie alebo postup súdu prvej inštancie za nesprávny a čoho sa podaným odvolaním domáha (odvolací návrh), súd prvej inštancie ho uznesením č.k. 17C 161/1997-524 zo dňa 20.01.2016 vyzval, aby v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia doplnil náležitosti svojho odvolania tak, že uvedie v akom rozsahu toto uznesenie napadá, v čom považuje napadnuté rozhodnutie alebo postup súdu prvej inštancie za nesprávny, a tiež čoho sa odvolaním domáha (odvolací návrh). Zároveň ho poučil, že v prípade, ak v určenej lehote svoje odvolanie nedoplní, odvolací súd ho postupom podľa ust. § 218 ods. 1 písm. d) O.s.p. odmietne. Uznesenie č.k. 17C 161/1997-524 zo dňa 20.01.2016 bolo právnemu zástupcovi žalobcu 2/ doručené dňa 03.02.2016 (doručenka na č.l. 526 súdneho spisu). Žalobca 2/ svoje odvolanie v určenej lehote 10 dní a ani dodatočne nedoplnil. 7. Proti prvému výroku tohto uznesenia, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania sporových strán tak, že žalobcom 1/ a 2/ bola uložená povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanému k rukám právneho zástupcu žalobcu trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 4.907,98 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia, podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie tiež žalovaný a žiadal, aby odvolací súd uznesenie v napadnutej časti zmenil tak, že mu prizná náhradu trov konania vo výške špecifikovanej v podaniach zo dňa 02.05.2007, 05.06.2009, 12.07.2013 a zo dňa 21.12.2015. Súčasne si uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške 172,62 eur (135,27eur + 8,58 eur + 20% DPH). Odvolanie podal z dôvodov, že: napadnutá časť rozhodnutia súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a v poslednom rade z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p., pričom poukázal na ust. § 205 ods. 2 písm. a) (v spojení s § 221 ods. 1 písm. f), h) O.s.p.), písm. b), d), f) O.s.p.. Namietal, že súd prvej inštancie mu nepriznal uplatnenú výšku náhrady trov konania presahujúcu sumu 4907,98 eur. Zdôraznil, že náhradu trov konania si v konaní uplatnil podaniami zo dňa 02.05.2007, 05.06.2009, 12.07.2013 a zo dňa 21.12.2015, v ktorých svoj nárok aj podrobne vyčíslil a špecifikoval. Keďže súd prvej inštancie v rozsudku vo veci samej č.k. 17C 161/1997-426 zo dňa 03.06.2013 vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia, uviedol, že dňa 22.12.2014 ho požiadal o vyznačenie právoplatnosti tohto rozsudku, ako aj potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu, na čo však súd prvej inštancie reagoval vrátením oboch rozsudkov zásielkou zo dňa 30.12.2015 (čo má byť zrejmé z podacej pečiatky na obálke) s poznámkou, že rozsudok ešte „nie je PPL“. Pokiaľ teda súd prvej inštancie rozhodoval o náhrade trov konania dňa 23.12.2015, mal za to, že konal v rozpore s rozsudkom. Ako dôkaz na preukázanie uvedených skutočností predložil fotokópiu obálky a fotokópiu prvej strany rozsudku súdu prvej inštancie. S poukazom na skutočnosť, že odvolací súd rozhodol o odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie bez nariadenia pojednávania vyslovil názor, že v zmysle ust. § 151 ods. 4 O.s.p. ho mal vyzvať na vyčíslenie trov konania, čo však neurobil. Vzhľadom na uvedené vyhodnotil, že súd prvej inštancie mu takýmto postupom odňal právo konať pred súdom. Konštatovanie súdu prvej inštancie uvedené v poslednom odseku na str. 3 napadnutého uznesenia o tom, že si uplatnil trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 5.616,07 eur, označil za nepravdivé, tvrdiac, že toto podanie sa vzťahovalo len na úkony právnej služby vykonané od 15.07.2010 do 03.06.2013 a nadväzovalo na predchádzajúce vyčíslenia trov konania zo dňa 02.05.2007 a 05.06.2009. Právny záver súdu prvej inštancie prezentovaný v predposlednom odseku str. 6 napadnutého uznesenia o tom, že bol povinný po rozhodnutí vo veci samej predložiť súdu vyčíslenie všetkých trov konania, ktoré žiadal priznať, spolu s uvedením celkovej výšky, ako aj jednotlivých úkonov právnej služby, podľa jeho názoru nemá oporu v platnom znení O.s.p. a je v rozpore aj s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. V tejto súvislosti uviedol, že ust. § 151 ods. 1 a 4 O.s.p. upravuje len koniec lehoty na vyčíslenie trov konania a zdôraznil, že zo žiadneho ustanovenia O.s.p. nevyplýva, že by si strana sporu nemohla vyčísliť trovy konania kedykoľvek v priebehu konania do konca tejto lehoty. Opätovne poukázal na to, že svoju povinnosť vyčísliť trovy konania si splnil, a to podaniami zo dňa 02.05.2007, 05.06.2009, 17.06.2013, a tiež podaním zo dňa 21.12.2015, ktoré však súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania v rozpore so zákonom absolútne odignoroval. Na podporu uvedenej argumentácie poukázal na ním vybrané rozhodnutia odvolacích súdov (na uznesenie Krajského súdu v Nitre vydané vo veci vedenej pod sp. zn. 15Cob 136/2013 a na uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 28.03.2013, sp. zn. 8Co 57/2013) a na právny názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžp 24/2011, podľa ktorého cit.: „Lehota na vyčíslenie trov konania stanovená v § 151 ods. 1 veta druhá O.s.p. (najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie končí), stanovuje iba posledný deň lehoty, dokedy možno trovy právneho zastúpenia vyčísliť, aby ich súd mohol účastníkovi zastúpenému advokátom priznať, neznamená však, že účastník nemôže trovy konania vyčísliť skôr, t.j. v priebehu konania, najmä ak na to bol osobitne súdom už v priebehu konania vyzvaný.“. Poukázal tiež na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo 54/2010, v zmysle ktorého aj stručná požiadavka strany sporu, či už v žalobe alebo v priebehu konania „žiadam trovy“ predstavuje zatiaľ síce ešte nešpecifikovaný, ale predsa len relevantný návrh na priznanie náhrady trov konania. Vo svojej argumentácii odkázal tiež na nález Ústavného súdu SR zo dňa 11.09.2014, sp. zn. IV. ÚS 481/2013-47, v ktorom bolo vyslovené, že cit: „Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). Prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje každému základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08). Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).“ Ďalej namietal, že súd prvej inštancie aj napriek tomu, že mu v čase rozhodovania o trovách konania už bolo doručené jeho vyčíslenie trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní zo dňa 21.12.2015, na toto podanie neprihliadal a v odôvodnení rozhodnutia vôbec neuviedol dôvody, pre ktoré naň neprihliadal. Postup súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania, v rámci ktorého neprihliadal na jeho jednotlivé vyčíslenia trov právneho zastúpenia zo dňa 02.05.2007, 05.06.2009 a zo dňa 21.12.2015, ktorými jednoznačne uplatnil a špecifikoval svoj nárok na náhradu trov konania, považoval s prihliadnutím aj na vyššie uvedenú judikatúru najvyšších súdnych autorít za v rozpore s ustanoveniami O.s.p.. V súvislosti so záverom súdu prvej inštancie o šikanóznom uplatnení náhrady trov konania podaniami zo dňa 02.05.2007 a 05.06.2009, nakoľko boli uplatnené v slovenských korunách, uviedol, že čiastočne nemá oporu v súdnom spise, pretože vyčíslenie trov právneho zastúpenia zo dňa 05.06.2009 je vyčíslené v mene euro a súčasne aj v mene slovenská koruna, a zároveň zdôraznil, že Slovenská republika prešla na menu euro až dňom 01.01.2009, z čoho vyplýva, že v žiadnom prípade nemohol v roku 2007 vyčíslovať trovy konania v mene, ktorá na území Slovenskej republiky nebola platnou, a o ktorej v tom čase ani nebol známy konverzný kurz. Navyše opierajúc sa o ust. § 9 ods. 3 a 4 zákona č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro v Slovenskej republike zdôraznil, že samotné súdy boli pri svojej činnosti povinné z úradnej moci a z vlastného podnetu zohľadňovať prechod na euro vrátane zohľadňovanie konverzného kurzu a ďalších pravidiel pre prechod na euro, tiež kontrolovať správnosť prepočtov peňažných súm zo slovenských korún na eurá vrátane prepočtov peňažných súm, o ktorých rozhodovali po určení konverzného kurzu, a ktoré sa mali stať splatnými alebo ktorých splátky sa mali stať splatnými až po zavedení eura. Na základe uvedeného tvrdil, že súd prvej inštancie označil za šikanózny postup priamo predpokladaný a upravený zákonom. V tejto súvislosti poukázal na skoršie rozhodnutia vydané v prejednávanej veci, v ktorých súd prvej inštancie tieto jeho podania (vyčíslenia trov právneho zastúpenia) akceptoval a považoval za dostatočné, pričom aj na ich základe rozhodol o náhrade trov konania. Postup súdu prvej inštancie prezentovaný v napadnutom uznesení je preto podľa jeho názoru porušením ústavnej zásady právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutia bez jeho riadneho odôvodnenia, a teda porušením zásady mutatis mutandis. Odôvodnenie uznesenia v tejto časti považoval pre nedostatok dôvodov za nepreskúmateľné. V závere odvolania namietal tiež nepriznanie trov právneho zastúpenia za úkon právnej služby - písomné podanie zo dňa 20.03.2012 uskutočnené prostredníctvom jeho právneho zástupcu, predstavujúce vyjadrenie k podaniu žalobcov 1/ a 2/ a k doterajšiemu stavu konania, pretože vzhľadom na štádium konania a obsah podania žalobcov 1/ a 2/ považoval za potrebné a účelné sa k veci a k ich podaniu písomne vyjadriť, čo aj predmetným podaním urobil. Mal za to, že ide o podanie vo veci samej, preto v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky mu patrí za takýto úkon odmena. Nesúhlasil tiež s nepriznaním odmeny za úkon právnej služby - písomné podanie zo dňa 31.05.2013, ktorým reagoval na súdom prvej inštancie uznesením na pojednávaní dňa 13.05.2013 uloženú povinnosť špecifikovať záverečnú reč, a to z dôvodu, že toto podanie doručil súdu prvej inštancie ešte pred pojednávaním dňa 03.06.2015, pričom ide o podanie vo veci samej, za ktoré mu v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky patrí odmena. 8. K odvolaniu žalobcu 2/ sa vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalovaný. Namietal, že odvolanie žalobcu 2/ neobsahuje zákonné náležitosti požadované ust. § 205 ods. 1 O.s.p., nie je ho možné považovať za odvolanie a prihliadať naň. Za podanie tohto vyjadrenia si súčasne uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 172,62 eur (135,27 eur + 8,58 eur + 20% DPH). 9. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací skôr ako pristúpil k vecnému prejednaniu žalobcom 2/ a žalovaným podaných odvolaní podľa ust. § 379 a § 380 C.s.p., skúmal, či majú zákonom požadované náležitosti. Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu 2/ je potrebné odmietnuť, pretože nemá náležitosti podľa ust. § 363 C.s.p. a pre jeho vady nemožno v odvolacom konaní pokračovať. 10. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 11. V zmysle prechodného ustanovenia § 470 C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované a s prihliadnutím na skutočnosť, že samotné napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, jeho poučenie o odvolaní, ako i odvolania žalobcu 2/ a žalovaného spadajú pod režim procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, posudzoval odvolací súd oprávnenosť odvolateľov podať odvolanie, včasnosť, prípustnosť a zákonné náležitosti žalobcom 2/ a žalovaným podaných odvolaní, napadnuté uznesenie v odvolaním dotknutej časti a procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý jeho vydaniu predchádzal, podľa v tom čase účinných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. O žalobcom 2/ a žalovaným podaných odvolaniach rozhodol však vzhľadom na princíp okamžitej aplikability vyslovený v ust. § 470 ods. 1 C.s.p. podľa procesných ustanovení Civilného sporového poriadku účinných v čase rozhodovania. 12. Podľa ust. § 205 ods. 1 O.s.p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. 13. Podľa ust. § 363 C.s.p., v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). 14. Podľa ust. § 209 ods. 1 O.s.p., súd prvého stupňa uznesením vyzve toho, kto podal odvolanie neobsahujúce náležitosti podľa § 205 ods. 1 a 2, aby chýbajúce náležitosti doplnil, a poučí ho o následkoch neodstránenia vád odvolania podľa § 218 ods. 1 písm. d). Ak sa aj napriek výzve súdu odvolanie nedoplní alebo ak ide o oneskorené odvolanie alebo podané tým, kto naň nie je oprávnený, predloží súd prvého stupňa odvolanie na rozhodnutie odvolaciemu súdu. 15. Podľa ust. § 211 ods. 1 O.s.p., ak súd prvého stupňa nesprávne postupoval podľa § 209 ods. 1, odvolací súd sám vyzve toho, kto podal odvolanie, aby doplnil chýbajúce náležitosti, a poučí ho o následkoch neodstránenia vád odvolania podľa § 218 ods. 1 písm. d). Vo veciach podľa § 120 ods. 2 odvolací súd odstraňuje vady odvolania tým, že sa obmedzí len na zistenie rozsahu, v akom sa rozhodnutie napáda. Odvolací súd sám odstráni vady pri doručovaní odvolania a výzvy podľa § 209a ods. 1 tak, že sám vykoná doručovanie. Odvolací súd rozhodne aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. 16. Podľa ust. § 218 ods. 1 písm. d) O.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré nemá náležitosti podľa § 205 ods. 1 a 2; ak boli dodržané podmienky podľa § 209 ods. 1 a § 211 ods. 1. 17. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že žalovaným podané odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou, smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, a zároveň obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti. Pokiaľ však ide o odvolanie podané žalobcom 2/ mal preukázané, že žalobca 2/ ani napriek výzve súdu prvej inštancie zo dňa 20.01.2016 a poučeniu o možnosti odmietnutia jeho odvolania podľa v tom čase účinného ust. § 218 ods. 1 písm. d) O.s.p. svoje odvolanie v určenej lehote a ani dodatočne (do rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní) nedoplnil. Nakoľko z obsahu žalobcom 2/ podaného odvolania nie je možné zistiť, v akom rozsahu napadá uznesenie súdu prvej inštancie, v čom považuje napadnuté rozhodnutie alebo postup súdu prvej inštancie za nesprávny a čoho sa podaným odvolaním domáha (odvolací návrh), ktoré skutočnosti predstavujú základné náležitosti odvolania podľa ust. § 363 C.s.p. (pôvodne § 205 ods. 1 O.s.p.), ktoré sú nevyhnutné na to, aby bolo možné odvolanie považovať za kvalifikovane podané a rozhodnúť o ňom, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu 2/ trpí vadami, pre ktoré nemožno v odvolacom konaní pokračovať. 18. Podľa ust. § 386 písm. d) C.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ak nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať. 19. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd odvolanie žalobcu 2/ smerujúce proti uzneseniu súdu prvej inštancie č.k. 17C 161/1997-463 zo dňa 23.12.2015 podľa ust. § 386 písm. d) C.s.p. odmietol. 20. Nakoľko na odmietnutie odvolania žalovaného dôvod daný nebol, odvolací súd pristúpil k jeho vecnému prejednaniu. Potom viazaný jeho rozsahom a dôvodmi (ust. § 379 a § 380 C.s.p.) preskúmal ním napadnutú časť uznesenia súdu prvej inštancie, v ktorej bolo rozhodnuté o náhrade trov konania sporových strán, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti zrušiť a vec v tejto časti vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože znenie napadnutej výrokovej časti týkajúcej sa náhrady trov konania sporových strán pre svoju zmätočnosť neobstojí, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň je arbitrárne. 21. Odňatím možnosti konať pred súdom a porušením práva na spravodlivý súdny proces je taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa sporovej strane znemožní realizácia jej procesných práv, ktoré jej zákon priznáva za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo strany sporu, ako aj iného zainteresovaného subjektu na rozhodnutie, ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny (I. ÚS 117/07). Porušením práva na spravodlivý súdny proces je vydanie arbitrárneho rozhodnutia bez relevantného odôvodnenia. To, že právo sporových strán na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorej závery si osvojil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (v uznesení sp. zn. 5Cdo 106/2010 zo dňa 15.07.2010). Odvolací súd konštatuje, že odvolaním žalovaného napadnutá časť rozhodnutia je postihnutá aj touto vadou. 18. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie rozhodol predmetný spor rozsudkom č.k. 17C 161/1997-426 zo dňa 03.06.2013 tak, že žalobu žalobcov 1/ a 2/ zamietol. Pokiaľ ide o trovy konania vyslovil, že o nich rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, čím využil procesný postup upravený v ust. § 151 ods. 3 O.s.p.. Tento rozsudok bol na základe žalobcami 1/ a 2/ podaného odvolania potvrdený rozsudkom odvolacieho súdu č.k. 9Co 487/2013-458, 9Co 488/2013 zo dňa 19.11.2015. Oba tieto rozsudky nadobudli dňa 07.12.2015 právoplatnosť. Ďalej mal preukázané, že žalovaný si v konaní uplatnil a vyčíslil trovy právneho zastúpenia prostredníctvom svojho právneho zástupcu fázovo v jednotlivých podaniach, a to nasledovne: 1/ podaním zo dňa 02.05.2007 doručeným súdu prvej inštancie dňa 04.05.2007 za úkony právnej služby poskytnuté v období od 09.04.2001 do 26.04.2007 vo výške 97.102,30 Sk, 2/ podaním zo dňa 05.06.2009 doručeným súdu prvej inštancie dňa 09.06.2009 za úkony právnej služby poskytnuté v období od 22.08.2007 do 04.06.2009 vo výške 19.954,82 Sk, ktorú prepočítal súčasne aj na v tom čase novozavedenú menu euro, t.j. 662,38 eur, 3/ podaním zo dňa 17.06.2013 doručeným súdu prvej inštancie dňa 19.06.2013 za úkony právnej služby poskytnuté v období od 15.07.2010 do 03.06.2013 vo výške 5.616,07 eur, a v poslednom rade 4/ podaním zo dňa 21.12.2015 doručeným súdu prvej inštancie dňa 28.12.2015 za úkon právnej služby poskytnutý v odvolacom konaní dňa 12.07.2013 vo výške 334,02 eur. Následne vydal súd prvej inštancie uznesenie, ktorým okrem iného rozhodol o náhrade trov konania strán sporu tak, že žalobcom 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanému náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 4.907,98 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. 22. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd v prvom rade poukazuje na znenie odvolaním žalovaného napadnutého výroku preskúmavaného uznesenia, v zmysle ktorého bola v konaní neúspešným žalobcom 1/ a 2/ uložená povinnosť nahradiť spoločne a nerozdielne v konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému k rukám ich právneho zástupcu (a nie k rukám právneho zástupcu žalovaného, ktorému bola náhrada trov konania prisúdená) trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia. Vzhľadom na v čase rozhodovania súdu prvej inštancie účinné ust. § 149 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi, odvolací súd konštatuje, že pokiaľ súd prvej inštancie určil vo výroku o náhrade trov konania strán sporu neúspešným žalobcom 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne úspešnému žalovanému priznané trovy právneho zastúpenia „k rukám právneho zástupcu žalobcu“, t.j. k rukám právneho zástupcu neúspešnej sporovej strany, ktorú zaviazal povinnosťou náhrady trov konania protistrany, potom určil platobné miesto žalovanému priznanej náhrady trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v rozpore s citovaným zákonným ustanovením, ktoré explicitne určovalo, že ten, komu bola uložená náhrada trov konania (v danom prípade žalobcom 1/ a 2/) bol povinný ju zaplatiť advokátovi strany sporu, ktorej bola táto náhrada prisúdená (v danom prípade bola prisúdená žalovanému). V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že uvedené znenie výroku, ktoré na jednej strane prisudzuje úspešnej sporovej strane (žalovanému) náhradu trov konania a na druhej strane ukladá neúspešnej sporovej strane (žalobcom 1/ a 2/) povinnosť takto prisúdenú náhradu trov konania zaplatiť na účet svojho právneho zástupcu , je zmätočné, nezmyselné, nelogické a v značnej miere zasahuje do žalovanému ako úspešnej sporovej strane prisúdeného práva na náhradu trov konania, pretože nesprávnym určením platobného miesta prisúdenej náhrady trov konania mu v konečnom dôsledku priznanú náhradu trov konania odníma, a zároveň porušuje jeho právo na spravodlivý súdny proces a na spravodlivé a predvídateľné súdne rozhodnutie (čl. 2 ods. 1 a 2 C.s.p.). Na základe uvedených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom (prvom) výroku o náhrade trov konania sporových strán vzhľadom na jeho znenie neobstojí. 23. V ďalšom považuje odvolací súd za potrebné vyjadriť sa k podstatným odvolacím námietkam žalovaného majúcim vplyv na nové rozhodnutie o výške žalovanému prisúdenej náhrady trov konania. V súvislosti so žalovaným v odvolaní prezentovaným názorom, že súd prvej inštancie ho mal v zmysle ust. § 151 ods. 4 O.s.p. vyzvať na vyčíslenie trov konania, odvolací súd uvádza, že nakoľko v danom prípade súd prvej inštancie v rozsudku vo veci samej č.k. 17C 161/1997-426 zo dňa 03.06.2013, potvrdeným rozsudkom odvolacieho súdu č.k. 9Co 487/2013-458, 9Co 488/2013 zo dňa 19.11.2015, vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, potom je nepochybné, že žalovaný sa mal riadiť ust. § 151 ods. 3 O.s.p., ktoré ustanovuje, že cit.: „V zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Trovy konania , a to samozrejme len tie trovy konania, ktoré si do daného okamihu ešte neuplatnil a nevyčíslil, bol povinný bez výzvy súdu vyčísliť v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, pričom o právoplatnosti sa mohol dozvedieť nahliadnutím do spisu. Keďže bol právne zastúpený, bolo irelevantné, kedy bola na dotknutých rozsudkoch vyznačená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti, prípadne, či mu bola zo strany súdu prvej inštancie poskytnutá správna informácia o ich právoplatnosti, pretože právny zástupca ako osoba znalá práva si vie bez akýchkoľvek pochybnosti na základe nahliadnutia do spisu vypočítať, kedy predmetné meritórne rozhodnutia nadobudli právoplatnosť. 24. Vychádzajúc z odvolacej námietky žalovaného, v rámci ktorej vyslovil nesúhlas s právnym záverom súdu prvej inštancie, v ktorom uviedol, že žalovaný bol povinný po rozhodnutí vo veci samej predložiť súdu vyčíslenie všetkých trov konania, ktoré žiadal priznať spolu s uvedením celkovej výšky, ako aj jednotlivých úkonov právnej služby, z dôvodu, že nemá oporu v platnom znení O.s.p. a je v rozpore aj s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, bolo potrebné v odvolacom konaní vyriešiť ako ďalšiu spornú otázku, či bol postup súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania, v rámci ktorého neprihliadal na jednotlivé vyčíslenia trov právneho zastúpenia žalovaného zo dňa 02.05.2007, 05.06.2009 a zo dňa 21.12.2015 a vychádzal iba z vyčíslenia zo dňa 21.12.2015, správny a zákonný. Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd stotožňujúc sa s právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. 5Sžp 24/2011 zo dňa 15.12.2011, na ktorý poukázal v odvolaní i žalovaný, uvádza, že lehota na vyčíslenie trov konania stanovená v § 151 ods. 1 veta druhá O.s.p. „najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie končí“ stanovuje iba posledný deň lehoty, dokedy možno trovy konania vyčísliť, aby ich súd mohol sporovej strane zastúpenej advokátom priznať. Neznamená však, že strana sporu nemôže trovy konania vyčísliť skôr, t.j. v priebehu konania, najmä ak na to bola osobitne súdom už v priebehu konania vyzvaná. V tejto súvislosti zároveň zdôrazňuje, že zo žiadneho ustanovenia O.s.p. nevyplýva, že by si strana sporu nemohla do konca uvedenej lehoty vyčísliť trovy konania čiastkovo (fázovo), postupne viacerými podaniami, kedykoľvek v priebehu konania. Pokiaľ si teda žalovaný uplatnil a vyčíslil trovy konania (trovy právneho zastúpenia) postupne jednotlivými podaniami (zo dňa 02.05.2007, 05.06.2009, 17.06.2013, 21.12.2015), súd prvej inštancie mal pri rozhodovaní o náhrade trov konania zo všetkých týchto podaní vychádzať. Keďže súd prvej inštancie z čiastkových vyčíslení trov konania zo dňa 02.05.2007 a 05.06.2009 nevychádzal dôvodiac, že nie je náplňou súdu, ale povinnosťou advokáta, spočítavať odmenu advokáta za jednotlivé úkony právnej služby, pričom takýto spôsob vyčíslenia považoval za bezdôvodne a šikanózne zaťažujúci súd, je zrejmé, že otázku uplatnenia a vyčíslenia trov konania posúdil po právnej stránke nesprávne. Jeho záver o bezdôvodnom a šikanóznom zaťažovaní súdu v prípade postupného vyčísľovania trov konania jednotlivými podaniami bol zároveň arbitrárny, nakoľko nenašiel svoje opodstatnenie v žiadnom zákonnom ustanovení. V súvislosti so záverom súdu prvej inštancie, v ktorom konštatoval, že nie je jeho náplňou prepočítavať namiesto advokáta uplatnenú odmenu za úkony právnej služby zo slovenských korún na eurá, odvolací súd stotožňujúc sa v tejto otázke v plnom rozsahu s odvolacou argumentáciou žalovaného uvádza, že v zmysle ust. § 9 ods. 3 a 4 zákona č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro v Slovenskej republike boli súdy pri svojej činnosti povinné z úradnej moci a z vlastného podnetu zohľadňovať prechod na euro vrátane zohľadňovania konverzného kurzu a ďalších pravidiel pre prechod na euro, a tiež kontrolovať správnosť prepočtov peňažných súm zo slovenských korún na eurá vrátane prepočtov peňažných súm, o ktorých rozhodovali po určení konverzného kurzu a ktoré sa mali stať splatnými alebo ktorých splátky sa mali stať splatnými až po zavedení eura. Je preto zrejmé, že pokiaľ si žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu uplatnil a vyčíslil trovy konania v mene platnej v čase vyčíslenia, postup jeho právneho zástupcu nemožno hodnotiť ako šikanózny, prípadne nehospodárny a v rozpore so zákonom č. 586/2003 Z.z. o advokácii. Navyše odvolací súd uvádza, že vyčíslenie trov právneho zastúpenia zo dňa 05.06.2009 bolo vyčíslené v mene euro a súčasne aj v mene slovenská koruna, čiže nie len v mene slovenská koruna, ako to nesprávne v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval súd prvej inštancie. Zároveň v súvislosti s vyčíslením trov právneho zastúpenia žalovaného zo dňa 02.05.2007 poukazuje odvolací súd na to, že Slovenská republika prešla na menu euro až dňa 01.01.2009, čiže žalovaný nemohol v roku 2007 vyčíslovať trovy konania v mene, ktorá nebola na území Slovenskej republiky platná. Z uvedeného teda nepochybne vyplýva, že nesprávny a arbitrárny bol aj záver súdu prvej inštancie, v ktorom konštatoval, že nie je jeho náplňou prepočítavať namiesto advokáta uplatnenú odmenu za úkony právnej služby zo slovenských korún na eurá, pretože nemá oporu v platných a účinných právnych predpisoch. 25. Odvolaciu námietku žalovaného, v ktorej namietal, že súd prvej inštancie sa jeho posledným vyčíslením trov právneho zastúpenia vzniknutých v odvolacom konaní zo dňa 21.12.2015 vôbec nezaoberal a v odôvodnení rozhodnutia vôbec neuviedol dôvody, pre ktoré naň neprihliadal, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú, pretože súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania strán sporu už dňa 23.12.2015 a toto vyčíslenie mu bolo doručené až dňa 28.12.2015. V čase rozhodovania o náhrade trov konania ním nedisponoval, preto nemohol z neho vychádzať a zohľadňovať ho. Navyše odvolací súd vychádzajúc z ust. § 151 ods. 3 O.s.p. zdôrazňuje, že toto vyčíslenie bolo súdu prvej inštancie doručené až po uplynutí zákonnej lehoty troch pracovných dní, ktorá začala plynúť odo dňa nasledujúceho po dni, kedy rozhodnutie vo veci samej (rozsudok č.k. 17C 161/1997-426 zo dňa 03.06.2013 potvrdený rozsudkom odvolacieho súdu č.k. 9Co 487/2013-458, 9Co 488/2013 zo dňa 19.11.2015) nadobudol právoplatnosť (07.12.2015). Z uvedeného vyplýva potom jednoznačný záver o tom, že žalovaný si vyčíslil trovy odvolacieho konania podaním zo dňa 21.12.2015 doručeným súdu prvej inštancie dňa 28.12.2015 oneskorene, v rozpore s ust. § 151 ods. 3 O.s.p., preto v zmysle ust. § 151 ods. 2 O.s.p. na toto vyčíslenie už nie je možné prihliadať. 26. V záujme správnosti budúceho postupu súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania žalovaného sa odvolací súd vyjadrí i k odvolacím námietkam žalovaného, ktorými namieta nepriznanie trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby, a to za písomné podanie zo dňa 20.03.2012 predstavujúce vyjadrenie k podaniu žalobcov 1/ a 2/ a k doterajšiemu stavu konania, a za písomné podanie zo dňa 31.05.2013, ktorým reagoval na súdom prvej inštancie uznesením na pojednávaní dňa 13.05.2013 uloženú povinnosť špecifikovať záverečnú reč, ktoré podľa jeho názoru predstavujú podania vo veci samej, za ktoré jeho právnemu zástupcovi v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky má patriť odmena. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, ktorou namieta, že mu neboli priznané trovy právneho zastúpenia za písomné podanie zo dňa 20.03.2012 predstavujúce vyjadrenie k podaniu žalobcov 1/ a 2/ a k doterajšiemu stavu konania, odvolací súd uvádza, že táto je dôvodná, pretože uvedené podanie je vzhľadom na svoj obsah podaním vo veci samej, ktorým žalovaný reagoval na vyjadrenie žalobcov 1/ a 2/. Keďže bolo súdu prvej inštancie doručené prostredníctvom faxu už dňa 20.03.2015, t.j. dva dni pred pojednávaním uskutočneným dňa 22.03.2015, pričom na tomto pojednávaní bolo podľa ust. § 42 ods. 1 O.s.p. iba v rámci zákonnej lehoty 3 dní doplnené originálom, čo vyplýva aj zo zápisnice o tomto pojednávaní (č.l. 335 súdneho spisu), je potrebné ho považovať za účelne uskutočnený úkon právnej služby. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného, ktorou namieta, že mu neboli priznané trovy právneho zastúpenia za písomné podanie zo dňa 31.05.2013, ktorým reagoval na súdom prvej inštancie uznesením na pojednávaní dňa 13.05.2013 uloženú povinnosť špecifikovať záverečnú reč, túto vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú, pretože predmetné podanie urobil právny zástupca žalovaného e-mailom bez zaručeného elektronického podpisu. Keďže ho v 3-dňovej lehote uvedenej v ust. § 42 ods. 1 O.s.p. nedoplnil, súd prvej inštancie naň v zmysle tohto ustanovenia nemohol prihliadať a logicky ani zaň priznať trovy právneho zastúpenia. Aj keď žalovaný toto podanie obsahujúce jeho záverečnú reč doručil súdu prvej inštancie riadne v listinnej podobe, vzhľadom na skutočnosť, že tak urobil až po vyhlásení rozsudku vo veci samej, je nepochybné, že takýto úkon právnej služby nemožno považovať za účelne uskutočnený v záujme žalovaného, pretože vzhľadom na čas, kedy bol súdu prvej inštancie doručený (po vyhlásení rozsudku), nemal na rozhodnutie vo veci už žiaden vplyv a neslúžil ani na účelné bránenie práv žalovaného. 27. Vychádzajúc z uvedených skutočností odvolací súd konštatuje, že uznesenie súdu prvej inštancie je v napadnutom rozsahu o náhrade trov konania strán sporu nesprávne a jemu prislúchajúce odôvodnenie je tiež arbitrárne. Nakoľko tento nedostatok nemožno v dôsledku novej právnej úpravy procesného kódexu C.s.p. (a jej okamžitej aplikability aj na konania začaté pred účinnosťou tohto kódexu) vzhľadom na v ustanovení § 262 ods. 1 a 2 C.s.p. zavedenú dvojfázovosť rozhodovania o trovách konania (najskôr o nároku a potom o výške trov konania samostatným uznesením vydaným výlučne súdom prvej inštancie prostredníctvom súdneho úradníka) v konaní pred odvolacím súdom odstrániť, pretože odvolací súd už nie je oprávnený rozhodovať o výške náhrady trov konania a napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k tejto výške v prípade jej nesprávnosti zmeniť (vyplýva to z ust. § 262 ods. 2 v spojení s § 239 až § 250 a § 357 písm. m) C.s.p.), odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania strán sporu podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. v spojení s ust. § 391 ods. 1 C.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie v tejto časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom bude úlohou súdu prvej inštancie nanovo prostredníctvom súdneho úradníka rozhodnúť, avšak už len o výške náhrady trov konania žalovaného, nakoľko rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania (ktorý bol priznaný úspešnému žalovanému) v odvolacom konaní sporné nebolo, pričom súdny úradník zohľadní aj v tomto uznesení vyslovený právny názor odvolacieho súdu, ktorým je viazaný (§ 391 ods. 2 C.s.p.). Pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania žalovaného bude teda vychádzať aj z vyčíslení trov právneho zastúpenia žalovaného zo dňa 02.05.2007 a 05.06.2009, pri posudzovaní ktorých bude rešpektovať aj ust. § 9 ods. 3 a 4 zákona č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro v Slovenskej republike, v zmysle ktorých prepočíta uplatnenú odmenu za úkony právnej služby zo slovenských korún na eurá a zároveň vzhľadom na už vyššie vyjadrený právny názor odvolacieho súdu prizná žalovanému trovy právneho zastúpenia aj za úkon právnej služby - písomné podanie zo dňa 20.03.2012 predstavujúce vyjadrenie k podaniu žalobcov 1/ a 2/ a k doterajšiemu stavu konania. 25. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí ( § 396 ods. 3 C.s.p.). 28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).