Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/352/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1509210400 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1509210400.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a JUDr. Ayše Pružinec Erenovej, v právnej veci žalobcu: VODOTIKA- MG, s.r.o., IČO: 35761806, so sídlom Černyševského 26, Bratislava, zastúpeného: JUDr. Ján Benčura, advokát, so sídlom Záhradnícka 41, Bratislava, proti žalovanému: C. T., M.. X.X.XXXX, Q. Q. X, Q., zastúpeného: Legal Counsels, s.r.o., IČO: 36364606, so sídlom Tallerova 10, Bratislava, o zaplatenie 13 753,20 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 22.6.2017, č.k. 12C/ 63/2010-464, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku o trovách konania mení tak, že žalobcovi sa proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 29,70 %. Vo zvyšnej časti sa rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalobcovi sa proti žalovanému priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1.V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 13 753,20 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z uvedenej sumy od 26.2.2010 až do zaplatenia (výrok I) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II). 2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 451 ods.1,2, § 456 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Občiansky zákonník„) a vecne tým, že na základe vykonaného dokazovania mal preukázanú (čomu prisvedčil aj Krajský súd v Bratislave v uznesení zo dňa 18.8.2015, č.k. 3 Co/422/2013-321) opodstatnenosť základu podanej žaloby nakoľko je nesporné, že užívaním predmetných pozemkov bez právneho titulu sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil a toto bezdôvodné obohatenie je povinný vydať. Za nesporné mal i to, že žalovaný v priebehu sporu nepredložil žiaden právny titul oprávňujúci ho predmetné pozemky užívať. Sporným podľa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu zostala veľkosť výmery reálne užívaných pozemkov žalovaným a tým aj výška nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď predmetom sporu zostala z pôvodného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 21 208,70 eur suma 13 753,20 eur spolu s príslušenstvom. Súd prvej inštancie konštatoval, že v ďalšom konaní sa riadiac pokynmi odvolacieho súdu zameral na zistenie výmery žalovaným reálne užívaného pozemku z parc. č. XXXX/XX a výšky nároku s tým, že výška bezdôvodného obohatenia sa má rovnať výške nájomného, ktoré platili nájomcovia obdobných pozemkov v U. v rozhodnom období, t.j. od 29.6.2007 - 29.6.2009. V nadväznosti na nadobudnutie účinnosti rekodifikovaného procesného kódexu (zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ; ďalej „ C.s.p.“) znalecké dokazovanie za účelom zistenia výšky nájomného resp. výšky bezdôvodného obohatenia nevykonal z dôvodu, že strany sporu takýto dôkaz nenavrhli vykonať (§ 207 ods. 1 C.s.p.). Sporovým stranám nič nebránilo predložiť súdu súkromný znalecký posudok (§ 209 C.s.p.), príp. navrhnúť vyžiadanie odborného vyjadrenie od odborne spôsobilej osoby (§ 206 C.s.p.). Logickým mal, že žalobca vykonanie takéhoto dôkazu nenavrhol a žalovaný zvolil rovnakú stratégiu zrejme predpokladajúc, že výška nájmu pozemku by znaleckým posudkom, či odborným vyjadrením bola určená vyššie ako bola požadovaná žalobcom. Súd prvej inštancie zohľadnil, že zo stanoviska Miestneho úradu mestskej časti Q. - U. vyplynulo, že v predmetnom období pristupoval Miestny úrad m. č. Q. - U. pri určení výšky nájomného za pozemky individuálne na základe uznesení miestneho zastupiteľstva. Výška nájomného za pozemky (zastavané plochy a nádvoria) bola v danom období v priemere 60 eur/m2 ročne. Metodické usmernenie vošlo do platnosti až v r. 2012, a na jeho základe sa výška nájomného za obdobný pozemok stanovuje od minimálnej výšky nájomného v sume 77,80 m2 ročne a súčasne v závislosti od schválenia výšky nájomného miestnym zastupiteľstvom. Zo stanoviska Magistrátu Hlavného mesta SR Bratislavy vyplynulo, že v čase rozhodnom stanovoval výšku nájomného za pozemky v Bratislave podľa Pravidiel pri realizácii a sledovaní záväzkových vzťahov k nehnuteľnému majetku Hlavného mesta SR Bratislavy zo dňa 18.12.1996 v znení Dodatkov č. 1 - 14 (ďalej „Pravidlá“), pričom v požadovanom období boli účinné Dodatky č. 10-14, ktoré boli účinné do 1.11.2011. Dôležitou skutočnosťou, ktorá bola rozhodujúca pri stanovení výšky nájmu bol účel, na ktorý sa nájomný vzťah uzatváral a ktorý podstatným spôsobom menil výšku nájmu. Podľa priložených Pravidiel sa cena za prenájom určovala podľa lokalizácie a účelu nájmu. V zmysle tabuľky č. 100 Pravidiel za pozemok pod položkou 11 - stavebná činnosť, dočasná skládka činila výška nájmu v rozhodnom období v lokalite označenej pod č. III. a IV. sumu 110 Sk (3,65 m2 eur) za m2/rok, čo je minimálna výška ceny prenájmu pozemkov, ktoré určoval Magistrát Hl. mesta SR Bratislavy v danom období. Táto cena sa Dodatkom k Pravidlám č. 14 s účinnosťou od 1.1.2009 zaokrúhlila na 4 eurá/m2/rok. Súd prvej inštancie výšku bezdôvodného obohatenia žalovaného určil podľa uvedenej ceny nájmu pozemkov vo výške 3,65 eur za meter štvorcový za 1 rok. S ohľadom na druh pozemkov v závislosti na účele nájmu uvedeného v tabuľke č. 100 Pravidiel posúdil predmetný pozemok ako „stavebná činnosť, dočasná skládka“, nakoľko podľa výpisov z katastra nehnuteľností je daný pozemok pod parc. č. XXXX/XX zastavanou plochou, nádvorím ( neskôr v zmysle výpisu z LV č. XXXX zo dňa 23.3.2011 išlo o pozemok, na ktorom je postavená ostatná inžinierska stavba a jej súčasti), avšak podľa kúpnych zmlúv uzatvorených medzi spol. STAVING, š. p. v likv. a žalovaným išlo o zariadenie staveniska a podľa priložených fotografií pozemky žalovaný využíval ako parkovisko nákladných vozidiel alebo na uskladnenie rôzneho stavebného odpadu. Túto skutočnosť žalovaný rozporoval, avšak okrem popretia skutkových tvrdení žalobcu ( podporených fotografiami), iný prostriedok procesnej obrany nevyužil a svoje skutkové tvrdenia nijakým spôsobom nepreukázal. Naopak, v listinných dôkazoch ním samým predložených (napr. trestné oznámenie zo dňa 11.12.2009, či doplnenia tohto oznámenia zo dňa 13.1.2010) uviedol, že na týchto pozemkoch sa nachádza zariadenie staveniska, či zateplená oceľová hala, ktorá slúži ako opravárenská dielňa motorových vozidiel, ktoré vykonávajú zimnú údržbu ciest, plynová kotolňa a administratívna budova, ako aj rôzne betónové plochy. Podľa tohto by účel nájmu (účel užívania pozemkov bez právneho dôvodu) podľa tabuľky č. 100 Pravidiel bolo možné posudzovať aj ako objekty na služby, adm. a predajne, kedy výška nájmu už predstavuje sumu 330 Sk, t.j. 10,95 eur/m2/rok. 4. Pokiaľ ide o výmeru reálne užívaných pozemkov žalovaným v období od 29.6.2007 - 29.6.2009 mal súd prvej inštancie dostatočným spôsobom preukázané, že žalovaný pozemok parc. č. XXXX/XX v celkovej výmere 2 447 m2 v tomto období reálne užíval, pričom žalobca si uplatňuje bezdôvodné obohatenie spočívajúce v užívaní tohto pozemku bez právneho dôvodu len vo výmere 1 884 m2. Z dokazovania vyplynulo, ako konštatuje aj odvolací súd, že Kúpnou zmluvou uzavretou dňa 26.1.2005 (s právnymi účinkami vkladu 8.2.2005) Hlavné mesto SR Bratislava predalo žalobcovi pozemky v kat. území U., z ktorých Geometrickým plánom 93/2004 zo dňa 11.8.2004 boli vytvorené nové parcely, z ktorých jedna bola pod č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 7 514 m2. Táto parcela bola neskôr rozčlenená na parcelu č. XXXX/X vo výmere 2 437 m2, XXXX/XX vo výmere 2 330 m2, XXXX/ XX vo výmere 2 447 m2, XXXX/XX vo výmere 290 m2 a XXXX/XX vo výmere 10 m2. Hoci žalovaný túto skutočnosť neskôr začal spochybňovať, sám sa v minulosti ako domnelý vlastník týchto pozemkov domáhal ochrany, kedy napr. v odpore proti platobnému rozkazu vydanému v tomto spore uviedol, že: „uvedené veci nehnuteľného charakteru ( popísané v Kúpnej zmluve zo dňa 22.5.1996 - pozn. súdu) sa nachádzajú na pozemkoch pôvodne označených ako parcela č. XXXX J. U. Č.. XXXX....“.. „.... V čase 6.4.2006 kedy navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo k pozemku, boli na parcele XXXX/X (pôvodne ako parcely č. XXXX, XXXX) veci nehnuteľného charakteru v mojom výlučnom vlastníctve už od roku 1996. ...“ Z bližšie neoznačeného výpisu z katastrálnej mapy (č. l. 58), ktorá bola vypracovaná najneskôr ku dňu 31.10.2013 jednoznačne vyplýva, ktorý rozsah pozemku žalovaný užíval. Po bližšom porovnaní jednotlivých výpisov z katastrálnej mapy je zrejmé, že žalovaný okrem iných užíval aj výmeru, za ktorú si žalobca uplatňuje svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia minimálne do 31.10.2008. Súd prvej inštancie konštatoval, že v súčasnosti už nie je objektívne možné zistiť, či žalovaný reálne užíval predmetnú časť parcely č. XXXX/XX o výmere 1 884 m2 v období od 29.6.2007 do 29.6.2009. Na základe uvedených listinných dôkazov však dospel k záveru o tom, že je možné súhlasiť so skutkovými tvrdeniami žalobcu, pričom aj v tomto smere konštatoval, že žalovaný napriek popretiu skutkových tvrdení žalobcu, iný prostriedok procesnej obrany nevyužil a svoje skutkové tvrdenia nijakým spôsobom nepreukázal. 5. Na základe uvedeného súd prvej inštancie vykonané dôkazy vyhodnotil tak, že v danom prípade v čase rozhodnom (od 29.6.2007 do 29.6.2009) žalovaný užíval bez právneho dôvodu pozemok parc. č. XXXX/XX o celkovej výmere 2 447 m2, pričom žalobca si v spore uplatňuje len nárok za užívanie časti tejto parcely v rozsahu 1 884 m2, čim sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu o priznanú sumu, čo je v zmysle citovaných zákonných ustanovení dôvodom vzniku záväzkového vzťahu medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil, a ktorý je povinný bezdôvodné obohatenie vydať (žalovaným) a tým, na úkor koho sa niekto obohatil, a ktorý má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia (žalobcom). V danom prípade ide o majetkový prospech žalovaného získaný plnením bez právneho dôvodu, nakoľko v konaní nebola existencia akéhokoľvek právneho dôvodu preukázaná. Výšku uplatneného nároku žalobcu považoval súd prvej inštancie za primeranú, a to v nadväznosti na výšku ceny nájmu za obdobný pozemok, ktorú v uvedenom období určoval Magistrát Hlavného mesta Bratislavy a ktorú je možné považovať za obvyklú cenu nájmu za obdobný pozemok v U. v danom čase a ktorá predstavuje sumu 3,65 eur/m2/rok. Výška bezdôvodného obohatenia, ktorú je žalovaný povinný vydať žalobcovi tak predstavuje priznanú sumu 13 753,20 eur (3,65 eur x 1 884 x 2 roky). 6. O úrokoch z omeškania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. s prihliadnutím k tomu, že žalovaný sa dostal do omeškania dňom nasledujúcim po doručení žaloby, t.j. dňom 26. 2.2010. 7. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.1 C.s.p. s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom. 8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný odôvodňujúc ho ust. § 365 ods. 1 písm. d/, h/, f/ C.s.p., teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancií dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za preukázané, že súd prvej inštancie v konaní neúplne zistil skutkový stav a nevykonal potrebné dôkazy, a to najmä vo vzťahu k určeniu výšky údajného bezdôvodného obohatenia a k výpočtu jeho výšky. Pri rozhodovaní vo veci vychádzal výlučne z tvrdení žalobcu bez toho, aby zistil reálny stav, a to ako vo vzťahu k rozsahu pozemku, ktorý žalovaný mal v rozhodnom v užívaní užívať ako aj vo vzťahu k cene za m2 pozemku. V konaní žalobca nepreukázal rozsah, v akom žalovaný údajne užíval pozemok vo vlastníctve žalobcu a súd prvej inštancie pri určení výšky odplaty za užívanie pozemku vychádzal z ceny nájmu pozemkov určených pre stavebnú činnosť. V zmysle žalobcom predložených dôkazov suma vo výške 3,65 eur/m2/rok predstavovala nájomné za pozemok pod komunikáciami, chodníkmi a ostatnými spevnenými plochami, pričom v zmysle žalobcom predložených dôkazov sa uvádzajú aj ďalšie sumy za nájom pozemku pod parkoviskom a za nájom pozemku, na ktorom sa nachádza zeleň. Ak by sa aj odvolateľ stotožnil so skutočnosťou, že v rozhodnom období užíval pozemok, prípadne jeho časť , tento nebol tvorený a najmä reálne využívaný v celom svojom rozsahu ako parkovisko. S prihliadnutím na uvedené mal za to, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, riadne nepreukázal v akom rozsahu a či žalovaný užíval predmetný pozemok v rozhodnom období a ani výšku odplaty, ktorú mu mal uhradiť. Poukazujúc na záväzný právny názor vyslovený vo výrokovej časti uznesenia Krajského súdu v Bratislave dal odvolateľ do pozornosti, že súd prvej inštancie mal v ďalšom konaní postupovať, tak aby na základe reálne zisteného stavu ustálil či a v akom rozsahu žalovaný v rozhodnom čase užíval predmetný pozemok a zároveň ustálil reálnu výšku odplaty, čo však súd prvej inštancie neurobil a zaťažil konanie inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolateľ v odvolaní napokon poukázal na nesprávnosť výroku o trovách konania, ktoré nezodpovedá ust. § 244 ods.1,2 C.s.p., keď žalobou vo veci samej sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 21 208,70 eur a napadnutým rozsudkom bol žalovaný zaviazaný k zaplateniu 13 753,20 eur čo znamená, že žalobca mal v spore úspech v celkovej výške 64,85 %. 9. Žalobca v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu uviedol, že sa stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvej inštancie a navrhuje ho ako vecne a právne správny potvrdiť. Vo vyjadrení sa zopakoval skutkové okolnosti prípadu a konštatoval, že žalovaný nepopieral, že za užívanie pozemkov vo vlastníctve žalobcu nič neplatil . Žalovaný od uzavretia kúpnej zmluvy so spol. Staving, š.p. v likvidácii (9.10.1992) vedel, že odkupuje iba zariadenie staveniska a musí si usporiadať vzťah s vlastníkom pozemku. V rozhodnom období od 29.6.2007 do 29.6.2009 vedome a bez právneho titulu predmetné nehnuteľnosti užíval najmenej v rozsahu 1 884 m2, pričom parcela č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria je vo väčšej výmere (2 447 m2). Rozloženie dočasných stavieb a parkoviska, ktoré žalovaný užíval bolo také, že znemožňovalo vlastníkovi vykonať akýkoľvek stavebný, či iný zámer na tomto pozemku a vôbec realizovať na pozemku svoje vlastnícke práva. Žalobca poukázal na to, že podľa tvrdenia žalovaného v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. 7 Co /128/2010 bol žalovaný vlastníkom hnuteľných a nehnuteľných vecí na pozemkoch zahŕňajúcich aj parcelu č. XXXX/XX, vlastníctvo k týmto veciam nadobudol na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 9.10.1992, tieto užíval od 9.10.1992 a od r. 1996 platil pravidelne daň zo stavieb ako aj z pozemkov. Tým, že nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu (vrátane spornej parcely) užíval od r. 1992, užíval ich aj v rozhodujúcom období od 29.6.2007 do 29.6.2009, čím sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil. Výška bezdôvodného obohatenia sa v prejednávanej veci rovná obvyklému nájomnému, ktoré by žalobca mohol od žalovaného požadovať, a ide o trhové nájomné. 10. Žalovaný v následnom písomnom vyjadrení konštatoval, že žalobca neuviedol, ako dospel k záveru, že z parcely č. XXXX/XX užíva práve 1 884 m2. Poukazujúc na čl. 8 základných princípov Civilného sporového poriadku je práve na žalobcovi, aby uniesol dôkazné bremeno a preukázal či a v akom rozsahu v rozhodnom čase žalovaný užíval predmetný pozemok. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že predmetný pozemok mal byť údajne užívaný z časti ako parkovisko, z časti na odkladanie hnuteľných vecí a časť pozemku tvorila zeleň. Reálnym účelom užívania pozemku nebola teda ani podľa tvrdení žalobcu stavebná činnosť, no aj napriek tomu súd vychádzal pri určovaní odplaty za užívanie pozemku z ceny nájmu pozemkov určených pre stavebnú činnosť. 11. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie vo vzťahu k zostávajúcemu predmetu konania riadne zistil skutkový stav veci, keď z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatnenej žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 13 753,20 eur s príslušenstvom výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, zrozumiteľne a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 12. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( § 380 ods. 2 C.s.p.). 13. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalovaného zdôrazňuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379 a § 380 C.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného odvolací súd preskúmaval rozhodnutie súdu prvej inštancie len v rozsahu dôvodov odvolateľa uvedených v odvolaní. 14. S prihliadnutím na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav sa odvolací súd v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s odôvodnením rozsudku prvoinštančného súdu vzťahujúceho sa k prisudzujúcemu výroku vo veci samej, v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o zostávajúcom predmete konania (o zaplatenie sumy 13 753,20 eur s príslušenstvom) podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods.2,3 C.s.p.). V odôvodnení rozhodnutia sa preto obmedzuje iba na skonštatovanie správnosti rozhodnutia, na zdôraznenie jeho správnosti a v záujme vysporiadania sa s odvolacími námietkami žalovaného dodáva nasledovné. 15. Odvolací súd v nadväznosti na odvolaciu námietku žalovaného o tom, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.1 písm. d/ C.s.p.), za ktorú považoval nerešpektovanie právneho názoru vysloveného v uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.8.2015, č.k. 3 Co/442/2013-321 konštatuje, že pre konanie po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom platí bezvýnimočne zásada viazanosti a podriadenosti prvoinštančného súdu právnym názorom vysloveným odvolacím súdom (§ 226 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016, resp. od 1.7.2016 § 391 ods.2 C.s.p.). Je treba uviesť i to, že postup súdu prvej inštancie spočívajúci v nerešpektovaní právneho názoru vysloveného v zrušujúcom uznesení súdu prvej inštancie, a to len na základe vlastného uváženia , je neprípustným postupom, ktorý narúša princíp právnej istoty (rozhodnutie č. 76 uverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 8/2016). V danej veci je nutné zohľadniť skutočnosť, že po vrátení veci na súd prvej inštancie na prejednanie zostávajúceho predmetu konania, nadobudli dňom 1. 7. 2016 účinnosť tri nové procesnoprávne kódexy, ktoré nahradili dovtedy platný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, zákon č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok a zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok), a ktorých cieľom bolo v dôsledku viacerých radikálnych zmien zrýchliť a zefektívniť civilné sporové konanie. Civilný sporový poriadok bol okamžite aplikovateľný na všetky súkromnoprávne spory, vrátane tých, ktoré začali na súde pred 1. 7. 2016 (§ 470 ods. 1 C.s.p.) čo znamená, že súd prvej inštancie bol pri prejednaní veci od 1.7.2016 povinný postupovať a rozhodovať v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi procesného predpisu (čl. 16 C.s.p.), a to vrátane ustanovení štvrtej hlavy upravujúcich dokazovanie v civilnom sporovom konaní. Odvolateľovi je treba dať do pozornosti, že v zmysle ust. § 185 a nasl. C.s.p. je dokazovanie zákonom upravený postup súdu ako aj strán sporu, na základe ktorého súd získava pre rozhodnutie podstatné skutkové poznatky o veci, ktorá je predmetom konania. Súd nemusí vykonať všetky stranami navrhnuté dôkazy a výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde (§ 185 ods.1 C.s.p.), avšak musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranou sporu. Bez návrhu môže vykonať len taký dôkaz , ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre a zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak zákon neustanovuje inak ( § 185 ods.2 C.s.p.). Pokiaľ preto v prejednávanej veci po vykonaní všetkých dôkazov navrhnutých stranami sporu a ich vyhodnotenia podľa svojej úvahy, a to každého dôkazu jednotlivo a všetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti so súčasným starostlivým prihliadnutím na všetko čo v konaní vyšlo najavo vo veci rozhodol, jeho postup bol plne súladný s ustanoveniami Civilného sporového poriadku. Pokiaľ odvolací súd v uznesení zo dňa 18.8.2015, č.k. 3 Co/422/2013- 321 vydanom za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, v ktorom bola v ust. § 120 ods.1 O.s.p. upravená možnosť súdu vykonať dokazovanie i nad rámec návrhov účastníkov konania, ak bolo ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, zaviazal súd prvej inštancie vykonať dokazovanie ohľadom výmery žalovaným reálne užívaného pozemku z parcely č. XXXX/XX a výšky nároku s možnosťou zváženia prípadného nariadenia znaleckého dokazovania, nerešpektovanie tohto právneho názoru, ktorý je v rozpore s procesnou úpravou účinnou od 1.7.2016 , nie je možné posúdiť ako inú vadu konania, majúcu za následok nesprávne rozhodnutie súdu a ani za postup narúšajúci princíp právnej istoty. 16. K žalovaným uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p. (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania . Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by v súvislosti s uplatneným nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia vzal do úvahy skutočnosti majúce pre rozhodnutie podstatný význam, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré takéto rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z druhého dielu zákona č. 160/2015 Z.z. v znení účinnom od 1.7.2016 alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 17. K námietke odvolateľa, že rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. 18. Odvolací súd v nadväznosti na odvolacie námietky zdôrazňuje, že vo vzťahu k určeniu výmery pozemkov užívaných žalovaným, výpočtu výšky bezdôvodného obohatenia a neunesenia dôkazného bremena žalobcom , je okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, daný hypotézou hmotnoprávnej normy upravujúcej sporný právny pomer strán sporu , ktorá určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Sporové konanie je ovládané prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou strán sporu. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať ( § 132 ods. 1 C.s.p.). Uvedené ustanovenie stanovuje teda aj dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu, zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť týchto skutkových tvrdení. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží teda na tej strane sporu, ktorá z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. 19. V posudzovanej veci z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí podrobne a presvedčivo vysporiadal so skutočnosťami vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania, majúcimi význam pre skutkové a právne posúdenie uplatneného nároku (vrátane skutočností vedúcich ho k prijatiu záveru o užívaní pozemku parc. č. XXXX/XX o výmere 2 447 m2 žalovaným bez právneho dôvodu v rozhodnom období a o výške bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného žiadaného žalobcom len za časť pozemku parc.č. XXXX/XX o výmere 1 884 m2, odvíjajúceho sa od ceny nájmu za obdobný pozemok, ktorý v danom období určoval Magistrát Hlavného mesta Bratislavy) a prijaté právne závery náležite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov, a to každého dôkazu jednotlivo a všetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti a právnom posúdení veci riadil. Je treba sa zhodnúť so záverom súdu prvej inštancie v tom, že aj keď žalovaný v priebehu trvania sporu začal rozporovať výmeru pozemkov ním reálne užívaných a výšku žalovaného bezdôvodného obohatenia, v spore bol okrem popretia skutkových tvrdení žalobcu pasívny, iný prostriedok procesnej obrany nevyužil a svoje skutkové tvrdenia v konaní nepreukázal. Na základe uvedeného nebolo možné odvolacím námietkam žalovaného priznať úspech. 20. V nadväznosti na hore uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom prisudzujúcom výroku podľa § 387 ods.2 C.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil. 21. Podľa § 255 ods.1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 22. Podľa § 255 ods.2 C.s.p. ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 23. K zmene rozhodnutia podľa § 388 C.s.p. odvolací súd pristúpil vo vzťahu k prijatému výroku o trovách konania z dôvodu, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania nezohľadnil pomer úspechu žalobcu vo veci, keďže žalobca mal v spore len čiastočný úspech. Vo všeobecnosti platí, že ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí (§ 255 ods.2 C.s.p.). Zásadne platí, že sa určuje najskôr pomer úspech a neúspechu v spore a až keď došlo k pomernému rozdeleniu náhrady , vypočítajú sa vynaložené trovy , a to u strany, ktorej úspech bol vyšší a ktorá má nárok na ich náhradu. V danom prípade žalobcom vysúdená suma 13 753,20 eur predstavuje z predmetu konania vo výške 21 208,70 eur úspech žalobcu v pomere 64,85% a úspech žalovaného v pomere 35,15 % (úspech žalovaného bol v zastavenej časti o zaplatenie 578,90 eur a v zamietnutej časti o zaplatenie 6 878,48 eur). Úspech žalobcu v prvoinštančnom konaní, v rozsahu ktorého má nárok na náhradu trov konania, potom predstavuje pomer 29,70 % (64,85 % - 35,15%). 24. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).