Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/31/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1511206848 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1511206848.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobcu: T. T., W.. XX.XX.XXXX, F. F. XX, F., zastúpený: JUDr. Miroslav Ivanovič, advokát, Grösslingova 45, Bratislava, proti žalovanému: Y. T., W.. XX.XX.XXXX, F. S. XX, F., zastúpený: SP & R, s.r.o., advokátska kancelária, Maróthyho 6, Bratislava, o zaplatenie 5.790,90 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 13. septembra 2016 č.k. 7C 272/2011-201 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa proti žalovanému domáhal zaplatenia 5.790,90 eur s príslušenstvom titulom vrátenia dlhu zo zmluvy o pôžičke a náhrady trov konania. 2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu, že nedošlo k reálnemu prevzatiu peňazí od žalobcu, nakoľko žiadnu zmluvu o pôžičke so žalobcom neuzavrel. 3. Uviedol, že dňa 27.06.2013 žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 884,85 eur. Uznesením zo dňa 11.03.2015 odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie následne vykonal dokazovanie v intenciách zrušujúceho uznesenia opätovným výsluchom strán sporu, oboznámil výpovede svedkov R. F., Ľ. Y., C. V., mailovú komunikáciu medzi svedkom K. F. a žalovaným. Vo veci rozhodol právne ju posúdiac podľa ust. § 657, § 558, § 34 a § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). 4. Vychádzal z obsahu výpovede žalobcu, že žalovaný bol jeho zamestnancom v jeho firme EKOMAX - auto - umyvárni na Q. G.. v Bratislave. Približne pol roka pred tým, ako mu žalovaný podpísal uznávacie prehlásenie, žalobca zistil, že žalovaný a ostatní zamestnanci, ktorým dal podpísať uznávacie prehlásenie, mu neodvádzajú všetky tržby a ponechávajú si ich pre vlastnú potrebu. Tak zistil, že mu žalovaný spôsobil manko na prevádzke, ktoré mu vyčíslil sumou 5790,90 eur. Na základe dobrých vzťahov so žalovaným a ostatnými zamestnancami žalobca spísal uznania dlhu, ktoré zamestnanci podpísali. Takto došlo k uznaniu dlhu zamestnancami vo výške: 4.921,60 eur, 4.260,- eur, 2.250,- eur, 5.790,90 eur a 5.790,90 eur. Vo všetkých prípadoch títo zamestnanci žalobcovi podpísali uznanie dlhu, keď uznania dlhu vypracoval N. T.. Ďalej žalobca výslovne uviedol, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke so žalovaným nikdy nedošlo, ani k odovzdaniu sumy 5.790,90 eur žalovanému. Taktiež nedošlo ani k uzavretiu zmlúv o pôžičke medzi žalobcom a ostatnými zamestnancami. Títo všetci podpísali uznanie dlhu z dôvodu, že mu spôsobili manko. Ďalej uviedol, že nevie preukázať, že zamestnanci mu spôsobili manko spolu vo výške 23.013,40 eur. Nevyvíjal však žiadny nátlak na zamestnancov, aby mu podpísali uznania dlhu vo výške, akú požadoval. Žalovaný sa zaviazal uvedenú sumu splácať po 150,- eur mesačne. Keď však malo dôjsť k zaplateniu prvej splátky, žalovaný do zamestnania neprišiel. 5. Poukázal na obsah výpovede žalovaného, že bol zamestnancom žalobcu cca v rokoch 2008 - 2010. Počas tohto obdobia aj s ostatnými zamestnancami u žalobcu umývali autá. Občas sa stalo, že keď zákazníci zaplatili za umytie auta, uvedenú platbu neodviedli do tržby žalobcovi, ale ponechali si ju pre vlastnú potrebu. Takýmto spôsobom žalovaný mohol získať sumu cca 800,- eur. Keď sa žalobca dozvedel, že mu zamestnanci riadne neodvádzajú platby, ale si ich ponechávajú, prinútil ich podpísať uznávacie prehlásenia, kde sa títo zaviazali vrátiť mu dlh v rôznych sumách. Voči všetkým týmto zamestnancom sú vedené spory na súdoch o zaplatenie dlhu. Žalovaný mal záujem žalobcovi neodvedené peniaze vrátiť a preto mu splácal po 10,- eur cca sumu 120,- eur. Ďalej žalovaný uviedol, že nikdy neuzavrel so žalobcom žiadnu písomnú ani ústnu zmluvu o pôžičke a nikdy od žalobcu neprevzal žiadnu sumu a už vôbec nie v žalovanej výške. Uznávacie prehlásenie mal žalovaný podpísať pod nátlakom a tiež ho mal za neplatné z dôvodu, že pri jeho podpise nebol prítomný notár. 6. Z písomného Uznania dlhu, podpísaného žalovaným, ktoré nie je datované, súd prvej inštancie zistil, že žalovaný potvrdil, že dňa 10.07.2009 si mal požičať od žalobcu sumu 5.790,90 eur a zaviazal sa uvedenú pôžičku splácať po 330,- eur mesačne počnúc augustom 2009 v 17 splátkach, pričom 18. splátka bude vo výške 180,90 eur. Úhrada splátok mala byť realizovaná prostredníctvom zrážok zo mzdy vždy k 10. dňu v mesiaci. 7. Svedok R. F. uviedol zhodne so žalovaným, že žalobcovi neodvádzali všetky platby od zákazníkov, ale ponechali si ich pre seba, svedok takto získal cca 1.000,- eur, ktoré žalobcovi splácal po 166,- eur mesačne. Tiež bol prinútený žalobcom a N. T. podpísať uznávacie prehlásenie, v ktorom uznal dlh vo výške 5.790,90 eur. Nikdy však so žalobcom neuzavrel zmluvu o pôžičke takejto sumy a ani od neho túto sumu neprevzal. Žalobca voči svedkovi vedie spor na súde o vrátenie dlhu. 8. Svedok Ľ. Y. vo svojej výpovedi uviedol, že sa nevie vyjadriť k pôžičke, ktorá mala byť uzavretá medzi žalobcom a žalovaným a k svojmu dlhu voči žalobcovi vo výške 5.700,- eur sa odmietol vyjadriť. Tiež podpísal uznávacie prehlásenie pod nátlakom a je voči nemu vedený spor na súde o zaplatenie tohto dlhu. 9. Svedok K. F. uviedol, že sa tiež nevie vyjadriť k pôžičke, ktorá mala byť uzavretá medzi žalobcom a žalovaným. Taktiež podpísal uznávacie prehlásenie, pri ktorom mu mala byť odovzdaná suma 5.600,- eur. Po podaní žaloby vrátil žalobcovi sumu 5.799,90 eur. 10. Svedok C. V. sa nevedel vyjadriť k pôžičke, ktorá mala byť uzavretá medzi žalobcom a žalovaným. Uviedol, že cca 2 mesiace pred jeho podpísaním Uznania dlhu si svedok požičal od žalobcu sumu 2.000,- eur a postupne ešte sumu 761,60 eur, keď uvedené sumy svedok prevzal bez dokladu. Zo strany žalobcu je voči svedkovi vedená exekúcia. Svedok poprel, že by si nechával peniaze od zákazníkov za umývanie áut. 11. Svedok Y. L. sa tiež nevedel vyjadriť k pôžičke, ktorá mala byť uzavretá medzi stranami sporu. Uviedol, že má vedomosť o tom, že žalobca požičiaval svojim zamestnancom autá. 12. Svedok C. N. nemal vedomosť o tom, že by si žalovaný požičal od žalobcu nejaké peniaze. On si požičal od žalobcu sumu 2.000,- eur, ktorú mu odovzdal žalobca cca týždeň pred tým, než podpísal uznanie dlhu na sumu 2.250,- eur. Nemal vedomosť o tom, že je voči nemu vedený spor na tunajšom súde o zaplatenie 2.250,- eur, nakoľko býva v Y. a preto si nepreberá poštu. 13. Svedok N. T. uviedol, že v rokoch 2009 - 2010 vypomáhal žalobcovi vo firme, kde žalovaný umýval autá. Túto firmu po čase svedok odkúpil od žalobcu. Cca v roku 2009 žalobca svedka požiadal, aby vypracoval uznávacie prehlásenia v 4-5 prípadoch, kde zamestnanci žalobcu uznali žalobcovi dlh v rôznych výškach. Tieto uznávacie prehlásenia dal svedok v jeden deň podpísať týmto zamestnancom, bolo to v kancelárii firmy žalobcu. Kedy malo dôjsť k uzavretiu zmlúv o pôžičkách, ktoré zamestnanci písomne uznali, svedok nevedel uviesť a taktiež sa nevedel vyjadriť k tomu, kedy malo dôjsť k odovzdaniu požičaných peňazí. Nevedel sa vyjadriť k tomu, prečo si všetci zamestnanci žalobcu požičiavali od neho takéto vysoké čiastky a odkiaľ žalobca získal tieto sumy, nakoľko denná tržba vo firme bola cca 500 - 1.000 eur. V pokladni mohlo byť podľa svedka najviac 2.000,- eur. 14. Po takomto ustálení skutkového stavu súd prvej inštancie právne argumentoval, že pojmovými znakmi pôžičky sú: prenechanie veci, ktorá je predmetom zmluvy, dočasnosť zmluvného vzťahu, povinnosť vrátiť vec. Zmluvu o pôžičke označil za reálnu zmluvu, ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi a to buď bezhotovostným spôsobom na účet dlžníka, alebo odovzdaním „ z ruky do ruky“. 15. Na základe vykonaného dokazovania s poukazom na uvedené právne ustanovenia súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobe žalobcu nie je možné vyhovieť, nakoľko ustálil, že strany sporu neuzavreli zmluvu o pôžičke v písomnej forme a bolo tak na žalobcovi, aby v konaní preukázal uzavretie zmluvy o pôžičke v ústnej podobe, ako aj skutočné odovzdanie predmetnej sumy žalobcom žalovanému. Vyhodnotil však, že žalobca neprodukoval ani jeden dôkaz ohľadom skutočnosti, že došlo medzi ním a žalovaným k uzavretiu zmluvy o pôžičke a taktiež v konaní nepreukázal, že došlo k odovzdaniu predmetnej sumy žalovanému. Poukázal na to, že na súdnom pojednávaní konanom dňa 08.03.2016 žalobca výslovne uviedol, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu nikdy nedošlo, ako ani k odovzdaniu predmetnej sumy žalovanému. Z uvedeného mal súd prvej inštancie za zrejmé, že dlh žalovaného z pôžičky voči žalobcovi nikdy nevznikol. Vyslovil názor, že v danom prípade žalovaný podpísal Uznanie dlhu, ktorý nikdy z tohto titulu pôžičky neexistoval. Podľa výpovede žalovaného tento predmetné uznávacie prehlásenie podpísal pod nátlakom a nepovažoval ho za platné. Na základe výpovedí svedkov F., Y., V. a mailovej komunikácie medzi žalovaným a F. ako aj s pripojených súdnych spisov vyhodnotil, že všetci títo zamestnanci žalobcu podpísali žalobcovi Uznanie dlhu, pričom v žiadnom prípade nemal za preukázané, že by došlo k uzavretiu zmlúv o pôžičke a taktiež aj k odovzdaniu zapožičaných súm. Zohľadnil skutočnosť, že žalobca dal podpísať svojim zamestnancom Uznanie dlhu na základe toho, že zistil, že ho títo mali okrádať, čo potvrdil aj sám žalobca. 16. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že Uznanie dlhu, ktorým žalovaný uznal svoj dlh voči žalobcovi vo výške žalovanej istiny, je neplatný právny úkon, nakoľko v ňom žalovaný uznal dlh, ktorý nikdy neexistoval. Z dôvodu nesplnenia podmienok ustanovenia § 657 OZ o reálnom kontrakte a neplatnosti právneho úkonu uznania dlhu žalobu zamietol. 17. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 odsek 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalovaného v konaní. 18. Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca a žiadal ho zmeniť a jeho žalobe vyhovieť. Poukázal na odôvodnenie zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Bratislave, ktorým je súd prvej inštancie viazaný, podľa ktorého bolo úlohou súdu prvej inštancie vyhodnotiť rozpory vo svedeckých výpovediach s listinnými dôkazmi, prípadne dokazovanie doplniť, pričom súd prvej inštancie opätovne vypočul len žalobcu, čím podľa neho nerešpektoval usmernenie odvolacieho súdu. Tvrdenie žalobcu o tom, že nedošlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, označil za vytrhnuté z kontextu okolností ním uvádzaných. Poukázal na to, že nemá dostatočné právne povedomie a neuvedomuje si právny rozmer svojich tvrdení. Uviedol, že žalovaný a ďalší zamestnanci súhlasili s riešením situácie súvisiacej s mankom formou uznania dlhov, keď i svedkovia F. E. F. potvrdili, že dlh v zmysle uznania dlhu splácali. Na pojednávaní konanom dňa 13.09.2016 žiadal o poskytnutie lehoty na doloženie dôkazu - potvrdenia o zložení zadržaných finančných prostriedkov do firmy EKOMAX, ktorý prostriedok procesného útoku súd prvej inštancie neakceptoval z dôvodu, že nebol navrhnutý včas. Vyjadril názor, že takto uplatnená sudcovská koncentrácia je v rozpore s ust. § 470 ods. 2 CSP a je v jeho neprospech. Navyše išlo o jeho reakciu na skutočnosť, o ktorej nevedel a predmetom dokazovania začala byť až na pojednávaní konanom dňa 8.3.2016. Poukázal aj na povinnosť unesenia dôkazného bremena žalovaným. Tiež poukázal na odôvodnenie zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu v tom smere, že v konaní do jeho rozhodnutia nebolo preukázané podpísanie uznania dlhu žalovaným pod nátlakom, čo nebolo preukázané ani následne. V napadnutom rozsudku podľa neho absentuje aj hodnotenie nedostatku vôle z hľadiska jej vážnosti. Namietal tiež, že súd prvej inštancie sa podľa neho nevysporiadal s rozpormi v rámci výpovedí jednotlivých svedkov. Poukázal na výraznú identickosť pôvodne vydaného rozsudku súdu prvej inštancie a rozsudku napadnutého jeho odvolaním. Odôvodnenie napadnutého rozsudku mal za nedostatočné, čím mu bola podľa neho odňatá možnosť konať pred súdom. Opätovne dal do pozornosti právnu teóriu a súdnu prax týkajúcu sa uznania dlhu a dôkazného bremena s tým súvisiaceho. Vyjadril názor, že z výsluchu svedkov nemožno vyhodnotiť, že dlh neexistoval. Namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s obsahom svedeckých výpovedí o požičaní peňazí jednotlivým svedkom žalobcom. Podľa neho súd prvej inštancie pochybil, ak nevyhodnotil komplexne výpovede svedkov a svoje rozhodnutie oprel len o jeho vyjadrenie vytrhnuté z kontextu. Zaujal názor, že v konaní preukázal existenciu dlhu žalovaného listinným dôkazom - relevantným uznaním dlhu, ktoré má podľa neho i formálne náležitosti tohto právneho úkonu. Taktiež konštatoval, že z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva ustálenie konania žalovaného pod nátlakom. 19. Žalovaný v rámci svojej odvolacej repliky realizovanej prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 01.12.2016 vyjadril názor, že žalobca v odvolaní uvádzaný prostriedok procesného útoku neuplatnil včas, keď ho mohol predložiť skôr, ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, pretože prísľub na zabezpečenie účtovníctva firmy EKOMAX, s.r.o. dal už na pojednávaniach 18.4.2013 a 8.3.2016, avšak ani dňa 13.9.2016 po 6 mesiacoch dôkaz nedoložil. Mal za to, že žalobca nepreukázal požičanie a odovzdanie žalovanej sumy do jeho dispozície a nepreukázal tak nič, okrem uznania dlhu. Poukazovanie na nízke právne povedomie označil za irelevantné, keď žalobca podľa neho jednoznačne odpovedal na jednoduché otázky položené súdom prvej inštancie. Konštatoval, že uznanie dlhu nie je novým právnym titulom, ale je potvrdením existujúceho titulu. V konaní nemal za preukázanú existenciu jeho platného záväzku, preto uznanie dlhu označil za neplatný právny úkon, nakoľko uznal pod nátlakom dlh, ktorý neexistoval. Uvedená skutočnosť podľa neho vyvrátila právnu domnienku o existencii dlhu, a to nie len svedeckými výpoveďami, ale aj samotným žalobcom na pojednávaní konanom dňa 8.3.2016. 20. Ďalšie písomné podania v rámci odvolacieho konania podané neboli. 21. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP a § 381 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, keď súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom z hľadiska skutočností potrebných pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce práve normy, ktoré aj správne vyložil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP), z ktorého dôvodu sa odvolací súd s jeho právnymi závermi stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a v odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o nedôvodnosti žalobcom uplatneného nároku vyplývajúceho z uznania dlhu žalovaným. 22. Ako už právne posúdil odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 11.03.2015 č.k. 4Co 486/2013-133, uznaním dlhu sa zakladá právna domnienka o existencii dlhu v čase uznania, ktorá je však vyvrátiteľná. Uznanie dlhu predstavuje zabezpečovací prostriedok vo vzťahu k dlhu, keď aj dlžníkovi zostáva zachované právo namietať, že uznaný dlh nevznikol. 23. Vychádzajúc z dikcie ust. § 558 OZ o uznaní dlhu je zrejmé, že pre platné uznanie dlhu je nevyhnutná jeho existencia čo do dôvodu a výšky, ktoré kritéria platnosti tohto právneho úkonu musia byť splnené kumulatívne, inak by dikcia danej právnej normy zvolená zákonodarcom nemala logický význam. Už v zrušujúcom uznesení odvolací súd argumentoval prejednacou zásadou ovládajúcou občianske súdne konanie a konštatoval, že v tom čase žalobca dôkazné bremeno uniesol doložením listinného dôkazu - uznania dlhu, čím sa dôkazné bremeno prenieslo na žalovaného, ktorého povinnosťou pre účely jeho úspechu v konaní bolo existenciu dlhu čo do dôvodu a výšky podľa uznávacieho prejavu vyvrátiť. Odvolací súd za týmto účelom uložil súdu prvej inštancie vyhodnotiť dovtedy vykonané dokazovanie pokiaľ ide o platnosť právneho úkonu uznania dlhu, resp. vykonať dokazovane ďalšie, keď súdu prvej inštancie vytkol, že v predchádzajúcom konaní nevenoval náležitú pozornosť rozporom vyskytnutým sa v rámci svedeckých výpovedí v konaní vypočutých svedkov. 24. V rámci nového konania súd prvej inštancie riadiac sa intenciami odvolacieho súdu vymedzenými v zrušujúcom uznesení počas dopĺňania dokazovania výsluchom žalobcu dospel k názoru, že týmto dôkazným prostriedkom došlo k vyvráteniu existencie uznaného dlhu čo do dôvodu, keďže sám žalobca uviedol, že zmluvu o pôžičke so žalovaným neuzavrel. V nadväznosti na uvedené potom nemožno súdu prvej inštancie vytknúť procesné pochybenie, ak vo veci so zreteľom na túto dôkaznú situáciu rozhodol a ďalšie povinnosti uložené mu odvolacím súdom nerealizoval. Odvolací súd v zhode s vysloveným právnym názorom súdu prvej inštancie má za to, že vykonaným dokazovaním došlo k vyvráteniu existencie dlhu žalovaného voči žalobcovi titulom pôžičky, preto je žaloba žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy titulom uznania dlhu žalovaným nedôvodná a ďalšie právne argumenty žalobcu sú irelevantné. 25. Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky žalobcu, tieto odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnené. Najskôr sa nestotožnil s odvolacím argumentom o porušení práva žalobcu na spravodlivý proces z dôvodu nepripustenia dokazovania doložením listinných dôkazov týkajúcich sa účtovníctva spoločnosti EKOMAX, s.r.o., keď sa v tomto smere stotožnil s odvolacou argumentáciou žalovaného, že k porušeniu procesných práv žalobcu postupom súdu prvej inštancie nedošlo, keďže uvedené prostriedky procesného útoku (predtým dôkazné prostriedky) mohol žalobca uplatniť počas celého prvoinštančného konania začatého podaním žaloby dňa 25.03.2011 a nie až účinnosťou nového procesného kódexu (01.07.2016). Odvolacia argumentácia žalobcu ohľadom jeho vyjadrenia sa o neexistencii pôžičky z dôvodu jeho nízkeho právneho povedomia je podľa odvolacieho súdu taktiež neopodstatnená, keď „neznalosť zákona neospravedlňuje“, navyše v rámci výsluchu sa žalobca nevyjadroval k právnym aspektom veci, ale uvádzal rozhodné skutkové okolnosti, na základe ktorých súd prvej inštancie správne skutkovo ustálil, že žalobca so žalovaným zmluvu o pôžičke, písomnú ani ústnu, neuzavrel, preto dôvod dlhu žalovaného uvedený v jeho uznávacom prejave nikdy neexistoval. Vzhľadom na dôkaznú situáciu, keď v rámci výsluchu žalobcu došlo k vyvráteniu existencie dlhu žalovaného titulom pôžičky uzavretej so žalobcom, nebolo potom potrebné ani hodnotiť vykonané dokazovanie za účelom posúdenia, či uznávací prejav podpísal žalovaný pod nátlakom. Bez právneho významu je i obsah výpovedí svedkov F. E. F. o tom, že títo žalobcovi svoj dlh splácali, keď tieto prípadné pôžičky nie sú predmetom preskúmavaného konania. Svedok F. uviedol, že zmluvu o pôžičke so žalobcom neuzavrel a svedok F. nemal vedomosť o zmluve o pôžičke medzi stranami sporu. Napokon sa odvolací súd nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalobcu ohľadom nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, nakoľko súd prvej inštancie jeho odôvodneniu venoval náležitú pozornosť a toto odôvodnenie obsahuje všetky zákonné kritéria dané ustanovením § 220 ods. 2 CSP a je pre odvolací súd dostatočne preskúmateľné a pre odbornú i laickú verejnosť rozhodne zrozumiteľné. 26. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalovaného v odvolacom konaní, keď o výške trov odvolacieho konania rozhodne súdny úradník súdu prvej inštancie samostatným uznesením vydaným po právoplatnosti tohto rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).. 28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).