Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/280/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514218975 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1514218975.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek senátu: JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: P.. S.. Y. Ď., V. XX.X.XXXX, P. X. XX, P., právne zastúpený advokátkou JUDr. Libušou Dočkalovou, so sídlom: Lachova 32, Bratislava, proti žalovanému: News and Media Holding, a. s., IČO: 47 256 281, so sídlom: Einsteinova 25, Bratislava, právne zastúpený Škubla & Partneri s. r. o., so sídlom: Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- Eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 5.5.2016, č. k. 7C/371/2014 - 212, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava V, č. k. 7C/371/2014 - 212, zo dňa 5.5.2016, vo výroku, ktorým zamietol žalobu žalobcu p o t v r d z u j e. II. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava V, č. k. 7C/371/2014 - 212, zo dňa 5.5.2016, vo výroku o náhrade trov konania žalovaného m e n í tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému k rukám jeho právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 1. 114,68 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. III. Žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu a žalobcu zaviazal na náhradu trovy právneho zastúpenia vo výške 1.933,76 Eur k rukám právneho zástupcu žalovaného, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zdržať sa neoprávnených zásahov do osobnosti žalobcu, najmä zdržať sa zásahov do jeho občianskej cti a dôstojnosti, ďalej povinnosť odstrániť článok pod názvom „Kapurkové“, uverejnený dňa 25.07.2011 na webovej stránke www.pluska.sk <http:// www.pluska.sk>, z adresy <http://www.pluska.sk/plus7dni/zaujalonas/kapurkove.html>, a povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi uverejnením na webovej stránke www.pluska.sk nasledovného textu: „SPOLOČNOSŤ 7 PLUS, a.s., sa ospravedlňuje Y. Ď., že v článku pod názvom „Kapurkové“ dňa 25.7.2011 uverejnila nepravdivé informácie o jeho osobe. Nie je pravdou, že Y. Ď. ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu, a že odmietol podrobiť sa dychovej skúške na požitie alkoholických nápojov“, a to na hlavnej stránke http.//www.pluska.sk/plus-7- dni/ po dobu najmenej 30 dní. Okrem ospravedlnenia sa domáhal žalobca aj zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 30. 000,- Eur a náhrady trov konania vrátane trov právneho zastúpenia. 2. Svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie po právnej stránke ustanovením § 13 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom vychádzal zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaného dokazovania, že žalovaný dňa 25.7.2011 na webovej stránke www.pluska.sk uverejnil článok pod názvom „Kapurkové“, v ktorom sa autorka článku zaoberá témou, či prísnejšie tresty za alkohol za volantom neodradia vodičov od pitia alkoholických nápojov pred jazdou. V predmetnom článku je okrem iného uvedené: „Slota nie je jediný. Podozrenie, že si pred cestou dali trošku do nosa, padlo v minulosti aj na bývalého poslanca SMK R. E., či jeho straníckeho kolegu Y. Z., exposlanca za HZDS J. A., bývalého poslanca za ANO T. Q., či exposlanca za SDK Y. Ď.. Všetci dotyční páni s odvolaním sa na poslaneckú imunitu odmietli fúkať, poniektorí sa na „opovážlivých policajtov“ aj hrubozrnne oborili za to, že si plnia pracovné povinnosti.“ Uvedený článok je aj v súčasnosti dostupný na adrese http://www.pluska.sk/7dni/ zaujalo-nas/kapurkove.html. 3. Žalobca uviedol, že uverejnením uvedených nepravdivých informácií o ňom žalovaný vážne zasiahol do jeho práva na ochranu osobnosti a tento zásah privodil ujmu na jeho osobnostných právach, bola ním narušená jeho česť, vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti. Ďalej poukázal na to, že predmetný článok mal za úlohu škandalizovať jeho osobu, nakoľko o ňom nepodával informácie, ktoré by mali význam z hľadiska spoločenského a politického, ale obsahuje nepravdivé informácie o jeho osobe. Zverejnením obsahu daného článku došlo k zvlášť závažnému zásahu do osobnostných práv žalobcu, keď nepravdivé informácie o správaní sa žalobcu boli a stále sú uverejnené na webovej stránke „najčítanejšieho týždenníka na Slovensku“. Ide teda o verejný spôsob zásahu do právom chránených práv žalobcu, pri ktorom sa predpokladá široký okruh pôsobenia, preto požiadavka náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- Eur s poukazom na značnú ujmu, zníženie žalobcovej dôstojnosti, cti a vážnosti v spoločnosti, ako aj zásah do jeho súkromia, je legitímna. Žalovaný neuznáva nároky žalobcu, lebo má za to, že uverejnením predmetného článku nedošlo k zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobcu. Predmetný článok neobsahuje tvrdenie, že žalobca ako poslanec NR SR viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu, ako to žalobca uvádza v petite žaloby, v texte ospravedlnenia, ale obsahuje len tvrdenia týkajúce sa žalobcu, že odmietol fúkať, a že sa odvolal na poslaneckú imunitu, ktoré sa zakladajú na pravde. 4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že neboli splnené zákonné podmienky na to, aby žalobe vyhovel. Konštatoval, že Občiansky zákonník ustanovením § 11 poskytuje ochranu len voči takým zásahom, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na integrite oprávneného subjektu tým, že znižujú jeho vážnosť a dôstojnosť v očiach spoluobčanov a tak ohrozujú jeho postavenie a uplatnenie sa v spoločnosti. Zásah musí byť objektívne spôsobilý takúto ujmu spôsobiť. Musí ísť o jednanie proti mravnej integrite, znižovanie dôstojnosti, vážnosti, cti, o jednanie z hľadiska vzťahu k spoluobčanom, o jednanie ohrozujúce postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Forma ochrany a tým aj súdneho výroku a prípadnej reparácie následkov závisí od charakteru porušenia a ujmy a od okolností prípadu a vhodnosti prostriedkov nápravy. Vykonaným dokazovaním však nebolo preukázané, že by žalovaný zasiahol do práva žalobcu šírením nepravdivých údajov, ktoré by mali za následok zníženie jeho vážnosti a dôstojnosti, respektíve by zasiahli do jeho súkromia. V konaní bolo preukázané, že žalobca bol právoplatne odsúdený Okresným súdom Bratislava I za útok na verejného činiteľa a z obsahu pripojeného trestného spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu a taktiež z vykonaného dokazovania pred týmto súdom vyplýva, že žalobca spoliehajúc sa na svoju poslaneckú imunitu požadoval vyslovene neštandardný postup polície, a keď mu nebolo vyhovené v domnienke, že sa mu nemôže nič stať začal sa chovať vulgárne a agresívne. Napokon o predmetnom incidente bolo publikovaných množstvo článkov, ako to vyplýva aj z rešerše médií. Z týchto dôvodov kusá informácia uvedená v predmetnom článku, že žalobca pred jazdou ako vodič požil alkohol a odmietol fúkať s odvolaním sa na poslaneckú imunitu, sa zakladá na pravde a v žiadnom prípade sa nejedná o novú informáciu, ale o informáciu, ktorá sa pertraktovala v médiách už v danom období, keď k incidentu došlo. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že téma článku pojednáva o problematike alkoholu za volantom a trestnom postihu resp. prevencii a osoba žalobcu, ako aj iných bývalých poslancov NR SR, je skutočne spomenutá len okrajovo, jednou vetou. Vzhľadom na osobu žalobcu, ktorý je známy svojimi excesmi z minulosti, podľa názoru súdu prvej inštancie výrok uvedený v predmetnom článku nijako neznevažuje jeho osobu a je primeraný k situácii, ktorá sa udiala v čase, keď došlo k dopravnej nehode. Predmetný článok informuje čitateľa hlavne o probléme dopravných nehôd, ktorých najčastejšou príčinou je alkohol za volantom a ako sama autorka článku uviedla, bývalých poslancov NR SR spomenula len z dôvodu, že by mali byť vzorom pre bežného občana a nemali by porušovať právne predpisy. Tým, že žalobca prestal pôsobiť v politike, neprestal byť osobou verejného záujmu, a preto verejnosť má právo byť informovaná o jeho pôsobení na verejnosti. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca je osobou verejného záujmu vzhľadom na svoju predchádzajúcu činnosť (bol poslancom v NR SR, ako aj v mestskom zastupiteľstve, počas výkonu politických funkcií bol aj podnikateľom), preto musí strpieť zverejňovanie informácií o svojej osobe. Žalobca bol a je osobou verejného záujmu práve pre svoju politickú minulosť. Žalobca sa zviditeľnil okolnosťami, ktoré súviseli s jeho trestnými stíhaniami a jeho pôsobenie a správanie bolo široko medializované aj v období, keď už v politike nepôsobil. Na základe týchto skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru, že informáciou uverejnenou v predmetnom článku o osobe žalobcu nebolo porušené právo na ochranu osobnosti žalobcu v zmysle ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka, neboli splnené podmienky ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka, a preto súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. 5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 149 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj OSP) v spojení s § 142 ods. 1 OSP. Žalobcovi ako neúspešnému v konaní uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 1.933,76 Eur za 10 meritórnych úkonov právnej služby v sadzbe po 152,70 Eur za jeden úkon, vyčíslenej podľa § 10 odsek 8 v spojení s § 13 odsek 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. s navýšením o režijný paušál 84,47 Eur a daň z pridanej hodnoty. 6. Proti tomuto rozsudku podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesná práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca v odvolacom konaní namieta postup súdu prvej inštancie pri zabezpečovaní a vykonávaní dôkazov, ktorý podľa názoru žalobcu nezodpovedá zásade zakotvenej v § 18 OSP, podľa ktorej účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Aktuálne je táto zásada zakotvená v čl. 6 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj CSP), podľa ktorého strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na argumentácii dôkazmi, ktoré sám na žiadosť žalovaného zabezpečoval vlastnou ingerenciou. Súd prvej inštancie nedbal na námietku žalobcu, aby na návrh žalovaného, ktorý bol v dôkaznej núdzi, zabezpečoval a vykonával dôkazy na jeho obranu nad rámec dikcie zákona. Zabezpečovanie a vykonávanie dôkazov v prospech obrany žalovaného žalobca vníma ako porušenie zásady rovnosti strán, nakoľko konanie predchádzajúce vydanému rozhodnutiu charakterizuje vytváranie nerovnakých procesných podmienok a procesného postavenia subjektov. Žalobca uviedol, že na pojednávaní dňa 1.12.2015 poukázal na to, že vo veci sp. zn. 5T 104/04 nebol vydaný súhrnný ani úhrnný trest, čiže spis sp. zn. 5T 42/99 nie je súčasťou ani prílohou spisu sp. zn. 5T 104/04. Aj v stanovisku k vykonanému dokazovaniu zo dňa 15.3.2016 zdôraznil, že spis Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 5T/104/04 sa netýkal incidentu označeného žalovaným, ale v tomto spise sa nachádzali ďalšie listiny viažuce sa k úplne iným súdnym konaniam, ktoré žalovaný navrhol dodatočne oboznámiť. Išlo o konania sp. zn. 5T 42/99 a 3T 2/99, ďalej o výpisy z evidenčnej karty z rôznych období, rozhodnutie o zadržaní vodičského preukazu z roku 2004 a rozhodnutie o odvolaní z roku 2004. Z procesných postupov je zrejmé, že vykonanie týchto dôkazov nenavrhol žalovaný na prvom pojednávaní, a preto návrh na ich vykonanie, ani ich vykonanie, nie je v súlade s koncentračnou zásadou charakteristickou pre toto konanie. Z uvedeného dôvodu k nim súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov nemal prihliadať. Žalobca má za to, že pri dodržaní koncentračnej zásady uvedenej v § 118a OSP nemal súd prvej inštancie pripustiť vykonanie tohto dôkazu (oboznámenie trestného spisu Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 5T/104/04) a pri voľnom hodnotení dôkazov naň nemal prihliadať, pretože sa meritu veci netýka. Dôkazy zabezpečené zo spisu Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 5T/104/04 neboli teda zadovážené zákonným spôsobom. Postupom súdu prvej inštancie pri zadovážení dôkazov a jeho rozhodnutím sa žalobcovi odňala možnosť konať pred súdom. Žalobca v odvolaní okrem uvedeného namieta aj nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, keď vo vzťahu k žalobcovi vyslovil názor, že žalobca je osobou verejného záujmu vzhľadom na svoju predchádzajúcu činnosť a musí strpieť zverejňovanie informácií o svojej osobe. Žalobca argumentuje, že z hľadiska vykonaného dokazovania nie je zrejmé, akými úvahami a kritériami sa v rámci voľného hodnotenia súd prvej inštancie riadil, keď žalobcu označuje ako osobu verejného záujmu. Evidentne neprihliadal na status žalobcu v súčasnosti a s namietaným článkom obsahujúcim difamačné tvrdenia sa nevyporiadal v chronologickom slede udalostí, ktoré predchádzali jeho publikovaniu. Žalobca zastáva názor, že namietaným článkom došlo k zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti jednak tým, že žalovaný sa vôbec verejne zmieňuje o jeho osobe, lebo ho označuje plným menom a priezviskom v uvádzaných súvislostiach bez toho, aby mal k tomu jeho súhlas a dal mu priestor na vyjadrenie sa, ako aj tým, že obsahuje znevažujúce fakty o jeho osobe. Napadnutým rozhodnutím sa súd prvej inštancie bez akejkoľvek kauzálnej súvislosti priklonil na stranu žalovaného, a teda pri strete práva na ochranu osobnosti s právom na slobodu prejavu vychádzal z premisy, že je dôležitejšie informovať širokú verejnosť o údajných pokleskoch žalobcu, ako poskytnúť ochranu žalobcovi pred neoprávnenými zásahmi do jeho osobnostných práv. Žalobcovi súd prvej inštancie prisúdil status osoby verejného záujmu bez toho, aby ňou v skutočnosti aj bol, a tým odôvodnil oprávnenosť zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti. Žalobca má za to, že nie je v súčasnosti, a ani v dobe uverejnenia sporného článku nebol osobou verejného záujmu, a preto treba na neho hľadieť ako na súkromnú osobu, u ktorej sú hranice prípustnosti zásahov do ochrany osobnosti užšie ako v prípade osôb verejného záujmu. Vzhľadom na to, že žalobca v dobe uverejnenia predmetného článku už vo verejnom živote niekoľko rokov nepôsobil, súd prvej inštancie sa mal z hľadiska uplatneného nároku zaoberať tým, čo namietaným článkom žalovaný sleduje vo vzťahu k žalobcovi. V zmysle § 11 Občianskeho zákonníka sa poskytuje ochrana všetkým fyzickým osobám bez ohľadu na politické a spoločenské pozadie. Každá fyzická osoba má právo sa brániť proti akémukoľvek útoku do práva na ochranu osobnosti, naviac keď ide o negatívnu medializáciu ako v tomto prípade, ktorá priťahuje väčšiu pozornosť verejnosti. Ochrana proti medializácii udalostí zo života bývalých politikov nie je v zákone vylúčená, to znamená, že aj bývalý politik ako je žalobca má právo sa brániť zákonnými prostriedkami proti neoprávnenému zásahu do svojich osobnostných práv. Žalobca trvá na tom, že v namietanom článku nie sú uvedené pravdivé informácie, nakoľko dňa 21.2.1999 neviedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu, neodmietol fúkať a neodvolával sa na poslaneckú imunitu. Žalobca sa nestotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie, že výrok uvedený v predmetnom článku nijako neznevažuje jeho osobu a je primeraný k situácii, ktorá sa udiala v čase, keď došlo k dopravnej nehode. Napriek tomu, že súd vykonával dokazovanie pripojeným trestným spisom, nesprávne ustálil, že išlo o dopravnú nehodu. O žiadnu dopravnú nehodu nešlo, čiže ide o nepravdivú informáciu, a označením žalobcu plným menom a priezviskom v namietanom článku došlo k zneváženiu jeho osoby, čo rozhodne nie je primerané k okolnostiam existujúcim v dobe jeho publikovania. Publikovaním článku s namietaným obsahom žalovaný zasiahol do práva žalobcu na súkromie, lebo jeho meno spájal s negatívne vnímanými javmi v spoločnosti, a to premyslene spôsobom, ktorým sa snaží jeho osobu a spoločenské postavenie diskreditovať. Žalobca tiež zdôraznil, že za skutok, ktorý sa stal 21.2.1999 o 3,40 hod., a ktorý bol označený v tomto konaní právnym zástupcom žalovaného na pojednávaní dňa 3.2.2015 ako vecný základ pre v článku popisované počíňanie žalobcu, bol žalobca rozsudkom č. k. 5T 42/99 zo dňa 14.3.2002 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu útoku na verejného činiteľa, za čo bol odsúdený k peňažnému trestu a pre prípad zmarenia výkonu peňažného trestu mu súd uložil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 5 mesiacov. Súd prvej inštancie sa nevyporiadal s tým, že ak bol odsúdenému uložený peňažný trest a odsúdený tento peňažný trest vykonal, zaplatením sumy peňažného trestu dochádza k zahladeniu uloženého peňažného trestu. Právnym dôsledkom zahladenia odsúdenia je zákonná fikcia neodsúdenia, ktorá nastáva právoplatnosťou rozhodnutia o zahladení odsúdenia. A preto aj v dôsledku tejto právnej skutočnosti je zásah žalovaného do práv žalobcu neoprávnený, pretože na žalobcu sa hľadí akoby nebol odsúdený. Vykonanými dôkazmi, odhliadnuc od ich zabezpečenia, nebolo preukázané, že tvrdenia žalovaného v namietanom článku sú pravdivé. Súd prvej inštancie mal len za preukázané, že žalobca bol právoplatne odsúdený Okresným súdom Bratislava I za útok na verejného činiteľa, avšak vôbec sa nezmieňuje o tom, že na navrhovateľa sa hľadí ako by nebol odsúdený. Pritom z obsahu namietaného článku nie je možné zistiť žiadne konkrétne informácie, ktoré majú vzťah ku skutku, ktorý sa stal 21.2.1999. Pozornosť súdu bola upriamená na tento skutok len vyjadrením právneho zástupcu žalovaného, ktorý uviedol, že vecný základ pre v článku popisované počínanie žalobcu, je daný práve jeho incidentom s taxikármi, a následne policajtmi zo dňa 21.2.1999. Žalobcu bez jeho súhlasu označil žalovaný v článku plným menom a priezviskom. Z rozhodnutia pritom nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie z hľadiska zákonných ustanovení § 11 - 13 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že informáciou uverejnenou v predmetnom článku o osobe žalobcu nebolo porušené právo na ochranu osobnosti v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka, neboli splnené podmienky ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka. Nezdôvodnil, z hľadiska akých ustanovení je prípustné, aby žalovaný označil žalobcu v namietanom článku plným menom a priezviskom a v uvádzaných súvislostiach tento fakt vôbec nevyhodnotil. Občiansky zákonník v ustanovení § 11 poskytuje fyzickej osobe aj právo na ochranu svojho mena, súd prvej inštancie sa nevyporiadal so zistením, že v namietanom článku bolo použité bez súhlasu žalobcu plné meno a priezvisko, čím došlo k zásahu do práva na ochranu mena. Namietaný článok okrem toho nemal ani spravodajský charakter. Zverejnenie difamačnej informácie o žalobcovi nemožno považovať za legitímne nielen z toho dôvodu, že žalobca nepôsobí vo verejnom živote, ale aj z toho dôvodu, že žalovaný si pred šírením informácie o žalobcovi túto vopred u neho neoveril a nepožiadal ho o súhlas so zverejnením jeho mena. Žalobca okrem uvedeného namieta trovy konania vyčíslené v napadnutom rozsudku priznané žalovanému. Má za to, že trovy sú nesprávne vypočítané, pretože súd prvej inštancie nepoužil správne ustanovenie vyhl. č. 655/2004 Z. z. Z rozlišovacieho základu uvedeného v § 10 ods. 8 vyhl. č. 655/2004 Z. z. je zrejmé, že výška tarifnej hodnoty sa určí pre celú vec bez ohľadu na kumuláciu uplatnených nárokov. Ustanovenia o spojení veci (§ 13 ods. 3) tak, ako to urobil súd prvej inštancie, sa preto nepoužijú. Žalobca s poukazom na vyššie uvedené navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalovaného zaviaže na náhradu trov konania. Zároveň za odvolanie si žalobca uplatňuje trovy právneho zastúpenia v sume 99,86 Eur. 7. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že podané odvolanie je nedôvodné a napadnutý rozsudok je vecne správny a zákonný. K námietke žalobcu, že podľa jeho názoru bol osobou verejného záujmu len v rokoch, keď vykonával verejné funkcie (poslanec NR SR, poslanec miestneho zastupiteľstva), t.j. len do roka 2002, žalovaný uviedol, že skutočnosť, dokedy trvá status osoby verejného záujmu závisí od konkrétnych okolností prípadu, pričom v zmysle konštantnej judikatúry verejným záujmom nie je len výkon verejných funkcii, ale všetko, čo púta záujem verejnosti. Žalobca status osoby verejného záujmu nestratil spolu so stratou postavenia poslanca NR SR a mestského zastupiteľstva, a to v dôsledku vlastného, najmä spoločensky odsúdeniahodného správania, na základe ktorého sa žalobca stal predmetom rozsiahlej medializácie a záujmu verejnosti. K posudzovaniu obsahu článku žalovaný uviedol, že článok neobsahuje skutkové tvrdenia, ako nesprávne tvrdí žalobca, ale sa jedná o hodnotiace úsudky autorky článku, konkrétne o kritiku politikov pre riadenie motorových vozidiel pod vplyvom alkoholu, odmietnutie dychových skúšok na prítomnosť alkoholu, či zneužitie poslaneckej imunity. Skutočnosť, že žalobcom napádané tvrdenia predstavujú hodnotiace úsudky (kritiku) vyplýva nielen z ich obsahu, ale aj štylizácie a použitých slov. Ak by však aj článok obsahoval skutkové tvrdenia, tak ako sú tvrdené žalobcom, tak tieto skutkové tvrdenia by boli pravdivé a ich pravdivosť bola v konaní žalovaným preukázaná. K námietke žalobcu týkajúcej sa procesných aspektov dokazovania, že oboznámenie pripojeného trestného spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 5T/104/04 na pojednávaní konanom 1.12.2015 nemalo byť uskutočnené, pretože nebolo žalovaným označené ako dôkaz na prvom pojednávaní vo veci samej a z trestného spisu boli oboznámené aj dokumenty, ktoré mali inú spisovú značku ako sp. zn. 5T/104/04, žalovaný uviedol, že na predmetný prípad dopadá výnimka z koncentračnej zásady v zmysle ustanovenia § 118a ods. 2 OSP, keďže žalovaným navrhnuté spisy OR PZ BA I boli skartované (o čom žalovaný v čase označenia predmetného dôkazu nemal vedomosť) a súčasne žalovaný do pojednávania konaného dňa 19.3.2015 (t.j. druhé meritórne pojednávanie) nemal vedomosť ani o existencii predmetného trestného spisu Okresného súdu Bratislava I. a jeho spisovej značky - túto skutočnosť sa žalovaný dozvedel až na pojednávaní konanom dňa 19.3.2015 na základe oboznámenia s výpisom žalobcu z trestného registra zo strany súdu a žalovaný ihneď na tomto pojednávaní pripojenie predmetného spisu označil. Žalovaný taktiež podotýka, že totožné skutočnosti relevantné pre toto konanie sú obsiahnuté aj v pripojenom trestnom spise Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 5T/42/99. Žalovaný k námietke žalobcu doplnil, že navrhol oboznámiť obsah celého spisu 5T/104/04 a všetkých v ňom obsiahnutých dokumentov bez ohľadu na spisovú značku, či osobu pôvodcu dokumentov obsiahnutých v danom spise. Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a zaviazal žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré si uplatňuje vo výške 119,84 Eur. 8. Žalobca reagoval na vyjadrenie žalovaného tak, že trvá na tom, že aktuálne nie je a ani v dobe publikovania článku na internete nebol osobou verejného záujmu. Žalobca zotrváva na tom, že informácie použité v konaní neboli zaobstarané v súlade s koncentračnou zásadou a sú s vecou nesúvisiace. Navrhuje, aby sa v rámci odvolacieho konania prehral zvukový záznam zo všetkých pojednávaní, najmä z pojednávania, ktoré sa uskutočnilo dňa 19.3.2016. Uviedol, že vyhodnotením signifikantných kritérií pri strete práva na slobodu prejavu a práva na osobnú česť a dobrú povesť nie je možné dospieť k inému záveru, než, že žalobca s označením plného mena a priezviska a funkcie bol vtiahnutý do problému v článku nastolenej témy neoprávnene. Za vyjadrenie si právna zástupkyňa žalobcu uplatňuje trovy právneho zastúpenia v sume 99,86 Eur. 9. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že v posudzovanej veci bolo meritórne rozhodnuté počas platnosti Občianskeho súdneho poriadku. Dňom 1. júla 2016 bol Občiansky súdny poriadok zrušený a nahradil ho zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok. Podľa § 470 odsek 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. To znamená, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (§ 470 odsek 1 CSP), rešpektuje ale účinky procesných úkonov do 30.6.2016, pretože právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku zostávajú zachované. 10. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP). Vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť respektíve zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. 11. Z hľadiska skutkového stavu veci vychádzal odvolací súd zo zistení súdu prvej inštancie a pre danú vec považoval za rozhodujúce, že dňa 25.7.2001 uverejnil žalovaný na jeho webovej stránke www.pluska.sk <http://www.pluska.sk> článok pod názvom „Kapurkové“, s úvodom „ Prísnejšie tresty za alkohol za volantom vraj vodičov od pitia neodradia, keď to nedokážu stovky obetí dopravných nehôd. Článok je rozčlenený na štyri časti, ktoré sú uvedené samostatnými podnadpismi. Tretia časť je titulovaná podnadpisom „Politická elita“ a je ukončená vetou „Podozrenie, že si pred cestou dali trošku do nosa, padlo v minulosti aj na bývalého poslanca za SMK R. E. či jeho straníckeho kolegu Y.K. Z., exposlanca za HZDS J. A., bývalého poslanca za ANO T. Q. či exposlanca za SDK Y. Ď.. Všetci dotyční páni s odvolaním sa na poslaneckú imunitu odmietli fúkať, poniektorí sa na „opovážlivých policajtov“ aj hrubozrnne oborili za to, že si plnia pracovné povinnosti. Témou článku je téma postihov za použitie alkoholických a iných omamných látok pred jazdou dopravným prostriedkom a to v súvislosti so zmenou Trestného zákona postihujúceho takéto protispoločenské konanie. Autorka článku v jeho časti s podtitulkom „Politická elita“ spomína prípady piatich verejne činných osôb z minulosti, na ktorých padlo podozrenie, že viedli motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu a všeobecne konštatuje, že s odvolaním sa na poslaneckú imunitu odmietli fúkať (podrobiť sa skúške na alkohol v krvi) a, že poniektorí sa aj „hrubozrnne“ oborili na policajtov, pri plnení ich pracovných povinností. 12. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 118a podrobil konanie o ochranu osobnosti, ktorým konaním je aj prejednávaná súdna vec, režimu koncentrácie opísania rozhodujúcich skutočností o veci samej a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení strán súdneho sporu najneskôr do času skončenia prvého pojednávania, pretože na neskôr predložené a o značené skutočnosti a dôkazy súd neprihliadne a to pod podmienkou, že o následkoch nesplnenia si tejto povinnosti musia byť účastníci (strany sporu) poučení najneskôr v predvolaní na prvé pojednávanie. Koncentračná zásada v zmysle 118a odsek 2 OSP neplatí v prípade, ak ide o skutočnosti alebo dôkazy, ktoré vyšli najavo po prvom pojednávaní, ktoré účastník nemohol bez svojej viny včas uviesť, a ktorými má byť spochybnená vierohodnosť vykonaných dôkazných prostriedkov. 13. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že prvé meritórne pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 3.2.2015, v závere ktorého strany sporu s ohľadom na ich prednesy rozhodujúcich skutočností na tomto pojednávaní zhrnuli návrhy na dokazovanie, ktoré žalovaný žiadal vykonať okrem iných aj obsahom vyšetrovacieho spisu Krajského riaditeľstva policajného zboru ohľadom udalosti z 21.2.1999, pričom z obsahu spisu malo byť zistené, že v tento deň bol žalobca účastníkom incidentu, pri ktorom bol vyzvaný k dychovej skúške a z akých dôvodov sa jej odmietol podrobiť. Policajný orgán dňa 18.3.2015 (č. l. - 72 spisu) súdu prvej inštancie, ktorý si predmetný spis od neho vyžiadal oznámil, že daný spis je skartovaný. Súd prvej inštancie z výpisu žalobcu z registra trestov zistil, že žalobca bol v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I, sp. zn. 5T/104/2004 právoplatne odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody a aj zákaz činnosti viesť motorové vozidlo. Po pripojení trestného spisu sp. zn. 5T/104/2004 bolo súdom prvej inštancie ustálené, že jeho súčasťou je rozsudok Okresného súdu Bratislava I z trestného konania sp. zn. 5T/42/1999 (strana 89 - 95 trestného spisu), ktorý vychádza z prípravného konania ohľadom šetrenia správania sa (skutku) žalobcu dňa 21.2.1999. Žalobca bol týmto rozsudkom uznaný vinným za skutok, že dňa 21.2.1999 ako účastník dopravnej nehody hrubo urazil hliadku PZ v policajnej rovnošate, I. O. a Y. R., vykonávajúcich kontrolu totožnosti vodičov dopravnej nehody, ako aj ďalšiu privolanú hliadku a odvolávala sa na poslaneckú imunitu slovami, že „on má imunitu a celá Národná rada mu bude kryť chrbát“. Z tohto rozsudku vyplýva aj to, že Y. R. a I. O. svedecky vypovedali, že žalobca bol zjavne pod vplyvom alkoholu a že sa odmietol podrobiť dychovej skúške. Na návrh žalovaného súd prvej inštancie vykonal v súdenej veci dokazovanie aj týmto rozsudkom. Pokiaľ žalovaný v závere prvého meritórneho pojednávania navrhol dôkaz obsahom vyšetrovacieho spisu policajného orgánu k incidentu žalobcu zo dňa 21.2.1999, ktorý však už v čase jeho vyžiadania súdom neexistoval, nie je možné súdu prvej inštancie vytknúť postup, ktorým si plnil povinnosť poskytnutia súčinnosti pri obstaraní tohto dôkazu v zmysle ustanovenia § 129 odsek 2 OSP, spočívajúci v lustrácii trestných konaní vedených proti žalobcovi, z ktorých by bolo možné zadovážiť listiny zo skartovaného policajného vyšetrovacieho spisu. Vyšetrovacie konanie je prípravnou časťou trestného konania. Vyšetrovacie konanie, pokiaľ bolo vznesené obvinenie môže byť ukončené jeho zastavením alebo podaním obžaloby na súd, ktorý o nej rozhodne. Rozhodnutie súdu v trestnom konaní je záverom celého konania spočívajúceho v prešetrení protispoločenského správania a vychádza práve z úkonov policajných orgánov vyšetrujúcich trestnú vec, ktorých závery vo svojom rozhodnutí súd hodnotí. Za danej situácie, kedy súd vykonal vo veci dokazovanie rozsudkom z trestného konania sp. zn. 5T/42/1999 vedeného na Okresnom súde Bratislava, ktorý v sebe subsumoval závery z prípravnej, teda vyšetrovacej časti trestného konania začatého v súvislosti so spoločensky nedovoleným správaním žalobcu dňa 21.2.1999, ktorého samostatnú spisovú časť sa pre jej skartovanie nepodarilo zadovážiť, nie je možné konštatovať, že by súd prvej inštancie skutkový stav veci ustálil z dôkazu vykonaného v rozpore so zásadou koncentrácie dokazovania v spore o ochranu osobnosti a je irelevantné, že tento rozsudok bol získaný zo súdneho spisu sp. zn. 5T/104/2004 (č. l. 154 spisu). Odvolací súd súhlasí s námietkou žalobcu, že výkon listinných dôkazov a to výpisu z evidenčnej karty vodiča žalobcu a lustrácie o zadržaní jeho vodičského preukazu vzhľadom na vedomosť žalovaného o skutku žalobcu zo dňa 21.2.1999, ktorú získal z rešerše mediálnych správ o tomto skutku, podliehal režimu koncentrácie dôkazov, a keďže žalovaný tieto dôkazy do skončenia prvého pojednávania vo veci nenavrhol, nemal súd prvej inštancie na tieto dôkazy prihliadnuť. Zo záverov dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie je však zrejmé, že tieto dôkazy pre ustálenie skutkového stavu neboli určujúce, a preto nie je možné konštatovať, že súd prvej inštancie zaťažil konanie takou vadou, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo skonštatovanie, že súd prvej inštancie nesprávnym úradným postupom znemožnil strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace právo v takej miere, že by v danej veci došlo k porušenia práva žalobcu na spravodlivý proces. 14. V prejednávanej veci vykonal súd prvej inštancie dokazovanie na zistenie stranami sporu tvrdených rozhodujúcich skutočností, dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcu, ako aj pre posúdenie opodstatnenosti argumentácie žalovaného, na ktorej založil svoju procesnú obranu v konaní, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, kedy vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, prednesov strán a z obsahu súdneho spisu vyplynuli a následne tieto v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov aj správne vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správny právny záver, že neboli splnené zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovaného za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu podľa § 11 Občianskeho zákonníka, jeho občianskej cti, vážnosti a súkromia. 15. V konaní nebolo sporné, že žalobca v minulosti pôsobil ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá je najvyšším zákonodarným orgánom štátu a preto ako osoba, ktorá vstúpila na politickú, teda verejnú scénu musel počítať s tým, že bude verejnosťou hodnotený, a že sa vystaví verejnej kontrole svojho konania, pričom výkon takejto funkcie bude nezmeniteľnou súčasťou jeho životopisu aj do budúcna. Prijatie funkcie vo verejnom živote znamená nutnosť zniesť aj tieto nepríjemné stránky takéhoto postavenia. Nie je možné súhlasiť s názorom žalobcu, že status osoby verejného záujmu je možné viazať len na čas výkonu verejnej funkcie, pretože tento status je potrebné hodnotiť vždy podľa okolností konkrétnej veci. Navyše vo vzťahu k napadnutej časti článku je námietka žalobcu, že súd nemal pristupovať k jeho osobe ako k osobe verejného záujmu, keďže vo verejnej funkcii v čase publikovania článku nepôsobil, nedôvodná aj preto, že článok témou a obsahovo nie je cielený na súkromnú osobu žalobcu. V článku je osoba žalobcu zadefinovaná ako exposlanec, teda bývalý poslanec, čo je tvrdenie pravdivé, ktorý bol v minulosti spolu s ďalšími štyrmi verejne činnými osobami podozrivý, z požitia alkoholu pred jazdou motorovým vozidlom (vyjadrené slovami ...podozrenie, že si v minulosti dali trošku do nosa...), čím autorka článku, ktorá témou reagovala na pripravovanú novelizáciu Trestného zákona v tom smere, že sa mal sprísniť postih za trestné činy súvisiace s nedovoleným požitím alkoholu, poukázala na skutočnosť, že v článku obsiahnutý problém je problémom celospoločenským, keď kritike podrobila aj bývalé osoby politického života. 16. Súd prvej inštancie správne pri posudzovaní dôvodnosti žaloby žalobcu na ochranu jeho osobnosti vychádzal zo zákonom stanovenej podmienky vzniku zodpovednosti za neoprávnený zásah, ktorou je existencia protiprávneho zásahu objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo v ohrození osobnosti fyzickej osoby, v priamej príčinnej súvislosti, s ktorou došlo k neoprávnenému zásahu. Žalobca v žalobe a počas konania tvrdil, že nie je pravdivá informácia, že v minulosti ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu, a že sa odmietol podrobiť dychovej skúške na požitie alkoholických nápojov. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v napadnutom článku čitateľovi predostretá informácia z minulosti žalobcu má pravdivý základ, ktorý žalovaný v konaní preukázal. Autorka článku R. T. svedecky vypovedala, že žalobcu do výpočtu osôb verejného života, ktorí boli podozriví z kritizovaného konania označeného v článku, teda požitia alkoholu pred jazdou motorovým vozidlom, ďalej z nevyberaného ústneho prejavu voči policajtom a odvolávania sa na poslaneckú imunitu, zaradila preto, že v roku 1999 došlo medzi žalobcom a šoférom vozidla taxislužby k udalosti, v ktorej sa žalobca ako poslanec vulgárnym prejavom sám zviditeľnil, a ktorá udalosť sa stala predmetom záujmu médií, čo nepochybne vyplynulo z listinných dôkazov - rešerše tlače (č. l. 35 - 51), v ktorých sa podáva informácia, že žalobca 21.2.1999 v podnapitom stave po zrážke s vozidlom taxislužby vulgárne napadol policajtov. Toto konanie sa stalo predmetom trestného vyšetrovania a jeho výsledkom bolo ustálenie skutkového stavu, že žalobca dňa 21.2.1999 v čase okolo 3.40 hod. v Bratislave na R. C.., ako účastník dopravnej nehody hrubo urazil hliadku PZ v policajnej rovnošate vykonávajúcu kontrolu totožnosti vodičov dopravnej nehody, a to nstrm. I. O. a ppráp. Y. R. a taktiež privolanú hliadku PZ v služobnej rovnošate v zložení por. E. Š. a ppráp. I. H. hrubo urazil slovami, že „ toto pekne pojebali, nakoľko on má imunitu a celá Národná rada SR mu bude kryť chrbát“. I. O. a Y. R. zhodne v trestnom konaní svedecky tvrdili, že žalobca bol pod vplyvom alkoholu, a že sa odmietol podrobiť dychovej skúške. 17. Predmetný článok informuje o spôsobe riešenia problému požívania návykových látok pred jazdou motorovým vozidlom, ako príčiny dopravných nehôd. Vzhľadom na to s týmto konaním sú často spojené nielen vážne zranenia, ale aj úmrtia účastníkov cestnej premávky je to téma celospoločensky diskutovaná. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva privilegované postavenie aspektu ochrany slobody prejavu novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o nežiaducich javoch spoločnosti, ktoré sú stredobodom verejného záujmu. Je nesporné, že výkon tohto práva musí spĺňať požiadavku vyváženosti a proporcionality k právu na ochranu osobnosti tak, aby ani jednému právu nebola daná bezdôvodná prednosť pred právom druhým. Je potrebné ale robiť rozdiel medzi kritikou a neoprávneným zásahom, pričom rozdiel medzi nimi treba umiestniť v rozhodujúcom hľadisku pravdivosti, vernosti, objektívnosti a cieľa, ktorý je konkrétnym prejavom sledovaný. Zákonná ochrana je daná len ak vytýkané prejavy sú zásadne nepravdivé alebo pravdu skresľujúce. Nemožno priznať právo na ochranu občanovi, ktorý konal protispoločensky a publikácia takýchto skutočností je kritikou a oprávneným zásahom proti spoločenským problémom za situácie, keď celkové podanie informácie v napadnutom článku ohľadom žalobcu zodpovedá pravde. V tejto súvislosti je nenáležitá námietku žalobcu, že vykonaním peňažného trestu, ktorý mu bol za skutok dňa 21.1.1999 uložený, dochádza k zahladeniu odsúdenia, a preto sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený a z tohto dôvodu svedecký dôkaz autorky článku neobstojí, pretože napadnutá časť článku je všeobecným podaním len o podozrení zo spáchania pranierovaného správania osôb, ktoré mali reprezentovať výkon verejnej moci v štáte. Aj keď zahľadenie odsúdenia pôsobí tak, že sa na páchateľa hľadí akoby nebol odsúdený, to ale neznamená, že nedovolený skutok sa nestal. Zahľadenie odsúdenia nepôsobí tak, že likviduje samotný fakt spáchania trestného činu. 18. Preto obsah odvolania žalobcu smerujúci proti rozhodnutiu o veci samej nie je spôsobilý spochybniť správnosť záveru napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým zamietol žalobu žalobcu, podľa § 387 odseky 1 CSP ako vecne správne potvrdil. 19. Žalobca v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania žalovaného ako úspešnej strany sporu, spočívajúcich v odmene advokáta za právne zastúpenie, trovy žalovaného nesprávne ustálil, keď tieto vyčíslil síce podľa ustanovenia § 10 odsek 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej aj vyhláška), ale s poukazom na ustanovenie § 13 odsek 3 vyhlášky, sadzbu tarifnej odmeny zvýšil s ohľadom na počet spojených vecí, ktorý odvodil zo žalobných petitov. 20. Odvolací súd vzhľadom ustanovenie § 470 odsek 1 CSP správnosť napadnutého výroku o trovách konania posudzoval podľa právnej úpravy účinnej v čase jeho vydania, teda v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd prvej inštancie jedným výrokom rozhodoval o nároku na náhradu trov konania a aj o ich výške. 21. Podľa § 10 odsek 8 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. je vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/>, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva tarifnou hodnotou 1.000 ,- Eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy, a 2.000,- Eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. 22. Žalovaný bol v súdnom spore úspešný v celom rozsahu. Trovy konania, ktorých náhradu si v súdnom spore uplatnil, mu vznikli právnym zastúpením advokátom. Súd prvej inštancie pri riešení otázky náhrady trov právneho zastúpenia žalovaného správne vychádzal z vyhlášky č. 655/2004 Z. z., avšak vzhľadom na to, že predmetom sporu bola ochrana osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy, mala byť tarifná odmena advokáta určená z tarifnej hodnoty v zmysle 10 odsek 8 vyhlášky a táto predstavovala 2.000,- Eur , v dôsledku čoho je potom základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v zmysle § 10 odsek 1 vyhlášky 91,29 Eur a nie 152,70Eur, ako ju vypočítal súd prvej inštancie. Všetky žalobné nároky uplatnené žalobcom v konaní vyplývajú z predmetu sporu o ochranu osobnosti, a preto nebol správny postup súdu prvej inštancie, keď základnú tarifnú odmenu advokáta ustálenú síce podľa ustanovenia § 10 odsek 8 vyhlášky ďalej zvýšil odkazom na ustanovenie § 13 odsek 3 vyhlášky v závislosti od počtu žalovaných nárokov spojených s ochranou osobnosti. Rozsah 10 úkonov právnej služby poskytnutých právnym zástupcom žalovaného, žalobca odvolaním nenamietal. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil napadnutý výrok o výške trov konania žalovaného, tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Za desať úkonov právnej služby patrí advokátovi žalovaného 844,43 Eur ( 9 krát po 91,29 Eur + 22,82 Eur , ako jedna štvrtina základnej sadzby tarifnej odmeny za úkon účasti na pojednávaní dňa 8.9.2015, ktoré bolo odročené bez prejednania veci - § 13a odsek 4 vyhlášky). Paušálna náhrada výdavkov (§ 16 odsek 3 vyhlášky) prislúcha za úkony z roku 2015 vo výške po 8,39 Eur a za úkony z roku 2016 vo výške po 8,58 Eur. Súčet tarifnej odmeny 844,43 Eur a náhrad 84,47 Eur (7 x po 8,39 Eur =58,73 Eur + 3 x 8,58 Eur =25,74 Eur), spolu 928,90 Eur sa podľa § 18 odsek 3 vyhlášky zvyšuje o sumu 185,78 Eur, zodpovedajúcu dani z pridanej hodnoty 20%. Náhradu trov žalobca na základe ustanovenia § 263 CSP zaplatí žalovanému k rukám jeho právneho zástupcu. 23. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 odsek 2 v spojení s § 262 odsek 1 CSP. Predmetom odvolacieho konania bol jednak výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o veci samej a aj výrok, ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov konania žalovaného. V odvolacom konaní mali aj žalobca a aj žalovaný rovnaký pomer úspechu, keď žalovaný bol úspešný vo vzťahu k výroku o veci samej a naopak vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania mal úspech žalobca. Preto odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo. 24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).