Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/43/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514223466 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1514223466.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a JUDr. Karola Riháka v právnej veci žalobkyne: D. S.O., A.. XX.XX.XXXX, W. Š. Č.. XXXX/X, W., zast. AK Podhorský & Partners, s.r.o., IČO: 46 962 000, Zámocká 36, Bratislava, proti žalovanej: N., X..H..E.., G.: XX XXX XXX, Q. I. Č.. X-X, W., zast. AK JUDr. Rudolf Adamčík, advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 50 035 592, Liptovská 2/A, Bratislava a advokátom JUDr. Petrom Bianchim, Jakubovo nám. č. 13, Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 4C/47/2014 - 155 zo dňa 5. novembra 2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť odstrániť článok s názvom „B. scény redaktorky z verejnoprávnej H.: A. v tráve!“ spolu so všetkými s ním zverejnenými fotografiami z internetovej domény S..sk a zo všetkých jej webových stránok, a vo výroku ktorým bola žalovanej uložená povinnosť ospravedlniť sa žalobkyni za zverejnenie tohto článku p o t v r d z u j e . Vo zvyšnej časti sa napadnutý rozsudok m e n í t a k , že sa žaloba z a m i e t a . N. zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť odstrániť článok s názvom ,,B. scény redaktorky z verejnoprávnej H.: A. Q. S.!" spolu so všetkými s ním zverejnenými fotografiami z internetovej domény S..sk a zo všetkých jej webových stránok a to v lehote troch dní od dňa právoplatnosti rozsudku, za zverejnenie tohto článku a k nemu pripojených záberov/fotografií z filmu X. X. na úvodnej webovej stránke internetovej domény S..sk sa jej verejne ospravedlniť a to tak, že po dobu 7 po sebe idúcich kalendárnych dní počnúc prvým dňom po uplynutí lehoty troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku uverejní nasledovný text: „Spoločnosť N., X..H..E.. sa touto cestou ospravedlňuje pani D. S. za zverejnenie článku: B. scény redaktorky z Q..: A.Á. Q. S.! a k nim pripojených záberov/fotografií z filmu X. X. dňa 10.7.2014, ktorými bolo neoprávnene zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti pani D. S.“, pričom veľkosť písma textu ospravedlnenia bude rovnaká, ako veľkosť písma textu predmetného článku. Súd prvej inštancie zároveň uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy 10.000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania pozostávajúce zo súdneho poplatku 366,- eur a z trov právneho zastúpenia 956,09 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie skutkovo zistil, že dňa 10.7.2014 bol na webovej stránke internetovej domény S..sk v on-line magazíne uverejnený článok s titulkom „B. H.: A. Q. S.“ nasledujúceho znenia: „D. S. sa v minulosti odhalila pre kamerami. BRATISLAVA - Takto ju nepoznáme! Meno D. S. je dobre známe divákom Q.. Sympatická blondínka sa totiž venuje zdravotníckym témam, ktoré sú pravidelnou súčasťou spravodajských relácií. Málokto však zrejme vie, že redaktorka má s kamerami aj oveľa pikantnejšiu skúsenosť. V minulosti sa totiž pred nimi vyzliekla. Tajná minulosť! D. S. sa dlhodobo venuje profesii redaktorky. Tú aktuálne vykonáva vo Q.i. Zhruba pred tridsiatimi rokmi jej však bola blízka aj rola herečky. Ešte ako slobodná totiž účinkovala v dráme s názvom X. X., kde sa objavila napríklad po boku F. P., či X. Š.. Režisér spomínaného počinu si pre mladú dievčinu pripravil aj nakrúcanie odvážnych scén. Tie sú poriadne náročné snáď pre každú herečku. Treba ale uznať, že D. ich skvele stvárnila a počas eH.k v tráve pôsobila profesionálnym dojmom. V archívoch by ste však márne hľadali nejaké ďalšie dielo, v ktorom by S. účinkovala. Hereckú kariéru totiž zavesila na klinec a pred kamerami už neskôr účinkovala len ako redaktorka. Spoločne s manželom Q. vychováva dcéru O., úspešnú plavkyňu. “K článku boli v galérii uverejnené sprievodné fotografie, medzi fotografiami zo spravodajstva aj zábery z filmu SF. zachytávajúce žalobkyňu v tráve s obnaženou hornou časťou tela. Súd prvej inštancie ďalej citoval z odborného posudku k scéne z filmu X. X. (Q. filmovej historičky P.. B. C., Y.., podľa ktorého možno predmetnú scénu z filmu označiť ako B. z hľadiska súboru faktov a významov. Vo vzťahu k nahote posudok uvádza, že „ako jeden z najstarších umeleckých výrazových prostriedkov sa používa vo forme alegórie či symbolu, pričom F. detinské zvádzanie „.v“ H. je (v prípade inkriminovanej scény) pendantom k milostnej scéne s jej otcom a macochou. Film X. X. sa radí k filmom účtujúcim s minulosťou, tematizuje tabuizované, problematické oblasti (rok 1968, emigrácie, ničenie kultúrnych hodnôt, drogová závislosť) a otázky etiky. Filmová historička poukázala na rozdiel medzi erotikou a pornografiou, keď za B. sa považuje pohľad či letmý dotyk, príťažlivosť či sofistikovaný systém zvádzania, odhaľovanie a zahaľovanie; pornografia má najmä jednu polohu - tou je sexus. V dobe internetu a digitalizácie sa stráca kontrola nad šírením diela, ktoré po jeho zverejnení (televíznom odvysielaní, vydaní na DVD s poznámkou, že film X. X. zatiaľ na DVD nevyšiel) je zvyčajne pirátsky skopírované a sprístupnené na obľúbených portáloch (V., J..S....). Iným spôsobom šírenia filmov a grabov (printscreenov) z filmov sú „fandovské“ webstránky a blogy s vášňou pre zberateľstvo bizarných, či pikantných (B....) scén. V danom prípade boli v napadnutom článku použité práve graby z filmu. Legitímnym spôsobom šírenia diela je písanie o kultúre, o kinematografii a jej rôznych aspektoch, v neposlednom rade aj o erotike vo filme - či už bulvárnou alebo vedeckou formu, za použitia grabov z filmu, nikdy nezverejnených pracovných fotografií a písomných dokumentov, ktoré spravuje X. filmový ústav“. V odbornom posudku sa uvádza aj rešerš objavovania sa filmu v televíznom vysielaní v roku 1999, 2002 a 2012 a jeho premietanie v máji 2009 v rámci sprievodného podujatia k výstave X. A.H. L. „Osemdesiate“, na seminári C. O. A. v novembri 2009, v júli 2009 na 35. letnej filmovej škole v J. M., v máji 2012 na 14. filmovej prehliadke Kino na hranici I. S., vo februári 2014 v Oddelení pre nevidiacich a slabozrakých na O. J. Q. W. a napokon dve projekcie v marci 2015 (po podaní žaloby v predmetnej veci) v O. D. Q. W.. 3. Z tohto skutkového stavu právne odkazujúc na § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 Obč. zák., súd prvej inštancie vyvodil záver, že uverejnením napadnutého článku a zverejním grapov, resp. printscreenov z filmu X. X. došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobkyne na česť, dôstojnosť a dobré meno. Konštatoval, že článok nie je spravodajský, keďže udalosť zo života žalobkyne, na ktorú sa zameral a demonštroval zverejnenými grapmi, nespĺňal atribút aktuálnosti, bol spracovaný neprofesionálne, neobjektívne. Konštatoval, že sa naň nevzťahuje zákonná spravodajská licencia podľa § 12 ods. 3 Obč. zák. Charakter článku je bulvárny a hoci nemá vyslovene negatívne ladenie, neobsahuje kritiku, ale sa snaží navodiť dojem vyzdvihovania kvalít žalobkyne ako neherečky, akcentácia na jej „tajnú minulosť“ a erotickú tematiku („A.“) nemá súvis s jej profesionálnou kariérou vo verejnoprávnej televízií. Účinkovanie žalobkyne na prahu dospelosti vo filme nie je možné, vzhľadom na časový odstup, ani jej profesionálne pôsobenie považovať za záležitosť verejného záujmu, pričom marginálna sekvencia z filmu (v trvaní 15 sekúnd), na ktorý sa článok zameral a ktorú vyzdvihol pripojením grabov, je vytrhnutá z kontextu celého filmu ako hodnotného umeleckého diela, pričom sa nedá vyhnúť dojmu, že k tomu došlo s cieľom škandalizovať žalobkyňu ako moderátorku verejnoprávneho média. Hoci scénu demonštrovanú grapmi z prísne lexikálneho hľadiska možno označiť za erotickú, z článku nemožno jednoznačne vyvodiť, že v podaní režiséra v celkovom kontexte vyznievala cudne a s hlbším symbolickým významom a nepredstavovala prvoplánovú erotiku, ako sa mohlo bežnému čitateľovi, ktorý film nevidel, javiť po prečítaní článku. Naopak v kontexte so sprievodnými fotografiami informácia síce „stricto senzu“ pravdivá, vyznieva skreslene a dehonestujúco, keď vulgarizuje B. zábery z filmu, ktoré v ňom boli zasadené v umeleckom kontexte. Predmetný článok nebol článkom o kultúre, resp. kinematografii, nerozoberal erotiku vo filme ako výrazový umelecký prostriedok, kedy by zverejnenie uvedenej informácie a fotografií/grabov z filmu bolo legitímne. Článok sa zameriaval výlučne na osobu žalobkyne, pričom zverejnené informácie vytrhnuté z kontextu ich povrchným podsunutím čitateľovi bez znalosti deja filmu boli zneužité s cieľom vzbudiť, či vyrobiť senzáciu, vyznievajú voči žalobkyni šikanózne a teda čitateľ si nemohol vytvoriť objektívny obraz o charaktere jej pôsobenia v uvedenom filme. Súd prvej inštancie uviedol, že aj prípadný súhlas herca „použiť jeho výkony vo filme na verejné premietanie v kinách, v televízii a jej propagáciu podľa uváženia X., nie je možné vztiahnuť na napadnutý článok, nakoľko formuláciu „podľa uváženia X. je možné chápať ako generálny súhlas na použite výkonov herca X. tvorbe, čo však nemožno stotožňovať s „uvážením“ X. Súd prvej inštancie pri posudzovaní primeranej rovnováhy medzi právom verejnosti na informácie a právom na ochranu osobnosti žalobkyne dospel k záveru, že zásah do práv žalobkyne bol neproporcionálny. Konštatoval, že išlo o neoprávnený zásah do práva na česť, dôstojnosť a zachovanie jej dobrého mena, ktorý bol spôsobilý v značnej miere znížiť jej dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, resp. v jej profesionálnom živote, pričom právo verejnosti na zverejnené informácie, za súčasného zohľadnenia neprimeranej a neprofesionálnej formy zverejnenia, neprevažuje nad právom žalobkyne na zachovanie jej občianskej a profesionálnej cti, dôstojnosti a dobrého mena. Zásah do osobnostných práv žalobkyne zo strany žalovanej sa vymkol z medzí slušnosti. Intenzitu zásahu súd prvej inštancie posudzoval najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že online magazín, ktorý predmetný článok uverejnil, má masívnu sledovanosť. Závažnosť miery intenzity vyvodzoval od spoločenského a profesionálneho postavenia žalobkyne, ktoré je závislé na jej dobrej povesti. S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie vyhovel žalobe v časti konštatovania neoprávnenosti zásahu do práva žalobkyne na ochranu jej osobnosti, uverejnenia požadovaného ospravedlnenia, ako aj v časti upustenia od ďalšieho trvania zásahu, ktoré je možné dosiahnuť jedine požadovaným odstránením článku a sprievodných fotografií z webových stránok. Súd prvej inštancie dospel tiež k záveru, že v predmetnej veci sú splnené aj zákonné podmienky na priznanie primeraného zadosťučinenia v peniazoch, pretože neoprávneným zásahom došlo k nemajetkovej ujme žalobkyni a k zníženiu jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti v značnej miere. Závažnosť ujmy vyvolanej zásahom žalovanej do osobnostných práv žalobkyne súd prvej inštancie považoval za objektívnu, pretože za obdobných okolností by masovému šíreniu prejavu osobnej povahy, nepravdivej informácií a prehnaného hodnotiaceho úsudku, nezodpovedajúceho skutočnosti, ako tomu došlo pri uverejnení napadnutého článku, nechcela čeliť žiadna osoba, ktorej spoločenské i profesionálne pôsobenie je založené na jej dobrej povesti. Pri úvahe o výške primeranej peňažnej satisfakcie súd vychádzal zo závažnosti ujmy spôsobenej žalobkyni čo do jej intenzity, rozsahu, trvania a šírky ohlasu na verejnosti. Prihliadal na skutočnosť, že k zásahu došlo v masovokomunikačnom prostriedku s celoslovenským dosahom a malo široký ohlas, čo mal súd za preukázané predloženou časťou zachovanej internetovej diskusie a tiež výpoveďou svedka Q. S., ktorý potvrdil rezonovanie témy v širšom spoločenskom okruhu jeho známych so značným časovým odstupom po zverejnení článku. Súčasne súd zohľadnil i možný dopad ohlasu zverejnenia článku do pracovného života žalobkyne ako redaktorky spravodajstva verejnoprávnej televízie. S prihliadnutím na vyššie uvedené považoval požadovanú výšku nemajetkovej ujmy 10.000 eur za primeranú a žalobe aj v tejto časti vyhovel. 4. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. 5. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Namietla správnosť skutkových záverov súdu prvej inštancie, že napadnutý článok nie je článkom spravodajským a nebol aktuálnym a tiež že zverejnená udalosť zo života žalobkyne nebola spracovaná profesionálne a objektívne. Podľa žalovanej sa napadnutý článok zaoberá udalosťou zo života žalobkyne, a to jej účinkovaním vo filme v minulosti, čo neznamená, že článok stráca charakter spravodajstva. Žalobkyňa bola v čase zverejnenia článku osobou verejného záujmu a jej účinkovanie vo filme v minulosti nebolo do zverejnenia článku o nej všeobecne známe. Film X. X. bol premietaný v roku 2012, 2014 a 2015. Žalobkyňa však nebola spoznateľná v titulkoch tohto filmu, pretože v ňom účinkovala pod svojim dievčenským menom. Žalovaná nesúhlasila ani so záverom súdu prvej inštancie, že článok je bulvárnym, t.j. orientovaným na senzácie, katastrofy a zaujímavosti zo šoubiznisu a jeho bulvárny charakter vyplýva z účelového výberu, kompozície a spôsobu podania informácii, s ktorými pracuje. Dôvodila, že tzv. bulvárna žurnalistika je legitímnou súčasťou žurnalistiky a legálnou formou realizácie slobody prejavu, ktorá požíva právo na ochranu. Zvolený účel výberu informácii v článku, označenie žalobkyne, informácia o jej účinkovaní vo filme, ktoré nebolo verejnosti známa, sa neodlišuje od bežného spôsobu spravodajstva o osobách verejného záujmu pôsobiacich v televíznom vysielaní, t.j. v širšom slova zmysle „šoubiznisu“, ktorého súčasťou je aj televízne spravodajstvo. Podľa žalovanej z bulvárneho žánru samotného nemožno dovodiť neoprávnenosť zásahu. Dôvodila tiež, že v konaní nebol preukázaný jej úmysel škandalizovať osobu žalobkyne a takú skutočnosť nepotvrdil ani obsah diskusie čitateľov k spornému článku. Scéna z filmu demonštrovaná grabmi je B. scénou nielen z lexikálneho hľadiska, nakoľko scéna, v ktorej si dievčina prikladá ruku rozpačito sa správajúceho mládenca na svoje obnažené prsia, nevyznieva vôbec cudne, je naopak vyzývavá a silne B. Článok teda scénu ako B. alebo odvážnu označuje legitímne. Podľa žalovanej z obsahu článku nemožno vyvodiť ani záver, že vulgarizuje zábery z filmu. Internetový portál S..sk nemal ambíciu byť periodikom prinášajúcim odborné články o kultúre alebo recenzie k filmu, čo je návštevníkom portálu známe. Oporu vo vykonanom dokazovaní nemajú ani závery súdu prvej inštancie o šikanóznom obsahu článku a jeho vytrhnutosti z kontextu. Z obsahu článku je naopak preukázané, že obsahuje informácie, ktoré pozitívne hodnotia účinkovanie žalobkyne vo filme: „Ešte ako slobodná totiž účinkovala v dráme s názvom X. X., kde sa objavila po boku F. P., či X. Š.“ , teda v spoločnosti všeobecne známych a uznávaných hercov. Článok obsahuje aj označenie žalobkyne vetou: „Sympatická blondína sa totiž venuje N., ktoré sú pravidelnou súčasťou spravodajských relácií“. Označenie scén z filmu ako erotické alebo odvážne nemôžu navodiť dojem vulgárnosti. Z článku vyplýva, že režisér si pre žalobkyňu ako mladú dievčinu pripravil aj nakrúcanie odvážnych scén, že to bolo pred tridsiatimi rokmi, že išlo len o jeden film, teda nešlo o profesionálnu herečku a už vôbec nie herečku vystupujúcu bežne v B. scénach. Hodnotenie B., ktorú je možné zaradiť do detskej a pubertálnej B., je výlučne vecou odborného posudku analytického charakteru a nie spravodajstva, ktorého súčasťou je stručnosť, a s tým spojená rýchlosť spravodajstva. Žalovaná nesúhlasí ani s právnym záverom súdu prvej inštancie, že článkom došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobkyne na česť, dôstojnosť a dobré meno podľa § 11 a nasl. Obč. zák. Pokiaľ ide o znenie nadpisu článku, jeho text a jeho prípadný bulvárny charakter, žalovaná poukázala na právne vety obsiahnuté v náleze ÚS SR II. ÚS 340/09 z 18.9.2012 a ÚS ČR sp. zn. 1 ÚS 453/03. Dodala, že dohoda o vytvorení hereckej úlohy vo filme zo dňa 9.3.1988 uzavretá žalobkyňou obsahuje aj privolenie herca použiť jeho výkony vo filme, na verejné premietanie v kinách, v televízii a jeho propagáciu podľa uváženia X. tvorby. Primeranosť použitia fotografii s podobizňou nahej žalobkyne v B. scénach je daná skutočnosťou, že verejnosť sa s obsahom týchto scén mohla kedykoľvek oboznámiť pri verejnom premietaní filmu X.. Žalobkyňa svojou účasťou na nakrúcaní B. scén si musela byť vedomá, že budú verejne premietané v kinách širokej diváckej verejnosti a ako také môžu byť aj predmetom záujmu médií. Zverejnenie dotknutých informácii si z uvedeného dôvodu nevyžadovalo oslovenie žalobkyne a poskytnutie priestoru na jej prípadné vyjadrenie. Práve kontrapunkt medzi profesiou žalobkyne a jej účinkovaním v náročnej B. scéne bol legitímnym dôvodom pre zverejnenie tejto správy. Podľa názoru žalovanej dotknutý článok nevybočil z medzí slušnosti, používanie B. scén ako bežného výrazového prostriedky v kinematografii, ale aj v divadle nie je neslušné, rovnako tak použitie fotografií erotických scén v spravodajstve, či médiách. Žalovaná nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že v článku boli použité urážlivé výrazy, zveličovanie, ironizovanie, ako to uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie. Žalovaná má za to, že uloženie povinnosti odstrániť článok z portálu S..sk je cenzúrou a v rozpore s právom slobody prejavu. Článok sa totiž nezaoberá výlučne osobou žalobkyne, ale popisuje skutočnosti, ktoré sa týkajú aj tretích osôb. Z uvedeného dôvodu má žalovaná za to, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 13 ods. 1 Obč. zák. a spôsobom, ktorý je aj v rozpore s čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd. Podľa názoru žalovanej z dokazovania nevyplynuli také zistenia o charaktere článku, podľa ktorých by sledoval škandalizujúce, osočujúce, či ohováračské ciele, ani cieľ získať senzáciou nedôvodné zvýšenie zisku, preto právny záver o dôvodnosti peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu neobstojí. Tento záver nemožno prijať ani z obsahu výsluchu svedka S., pretože „rezonovanie témy v širšom spoločenskom okruhu jeho známych“ rozhodne nie je negatívnym následkov zverejnenia článku. Rovnako tak z dokazovania nebol preukázaný žiaden negatívny dopad zverejnenia článku a s ním spojených fotografií na pracovný život žalobkyne, ktorá aj naďalej zastávala funkciu v spravodajstve a z H. neodišla v dôsledku jeho zverejnenia. V tomto kontexte žalovaná poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo 89/97 zverejneného v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 29/2001. 6. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Uviedla, že cieľ článku informovať verejnosť o jej účinkovaní vo filme bol len postranný, jeho skutočným zámerom bolo poškodiť ju v očiach verejnosti, čo potvrdil aj svedok T. M., ktorý vo výpovedi z 25.9.2015 uviedol: „na úrovni šéfov spravodajstva H. sme o článku diskutovali a boli toho názoru, že článok môže poškodiť redakciu H., ako by sme tam mali ľudí, ktorí mali za sebou divnú minulosť“. Žalobkyňa považuje za bezpredmetnú tvrdenie žalovanej, že diskutujúci pod sporným článkom nie sú „mienkotvorní“. Podstatné bolo to, ako na nich predmetný článok pôsobil. Zrejme aj z toho dôvodu žalovaná neskôr diskusiu k článku odstránila. Použitie slovného spojenia „B.“ spolu s ostatným časťami článku sú zavádzajúce, pretože v skutočnosti predmetná scéna z filmu, v ktorej je obnažená, pôsobí cudne a s hlbším symbolickým významom, ktorá nepredstavuje prvoplánovú B., ako sa mohlo bežnému čitateľovi článku, ktorú film nevidel, javiť. Čitateľov portálu S..sk nezaujímalo, o čom bol film, z článku si doniesli iba to, že hrala „B.y“, pričom skutočný charakter tejto scénky ich nezaujímal. Z dokazovania vyplynulo, že práve účelové spojenia použité v článku navodzujú u čitateľa dojem, že takéto erotické scénky stvárňuje skvele, lebo je to pre ňu bežné. Bežný čitateľ nemohol z článku zistiť, že v skutočnosti vo filme išlo o detinské konanie hlavnej predstaviteľky, ktoré je možné zaradiť do detskej a F.. Žalobkyňa nesúhlasí s argumentáciou žalovanej ohľadom cenzúry, pretože by v praxi znamenala, že vydavateľovi stačí zverejniť v článku aj niečo pravdivé, čím by si zaručil nedotknuteľnosť článok ako celku. V danom prípade je podstatné, že celkové vyznenie článku je zavádzajúce a nezodpovedajúce pravde, čo je dôvodom na jeho odstránenie z webovej stránky. Podľa žalobkyne žalovaná opomenula aj tú skutočnosť, že intenzita a rozsah zásahu do osobnostných práv zverejnením napadnutého článku vzhľadom na použité médium (internet) je bez hraníc, že negatívny ohlas na sporný článok bol preukázaný nielen diskusiou k nemu, ale aj svedeckými výpoveďami, pričom dĺžka trvania tohto zásahu trvá od 10.7.2014. Vo väzbe na uvedené je priznanie náhrady nemajetkovej ujmy 10.000 eur primerané. 7. Žalovaná v odvolacej replike akcentovala svoje stanovisko, že napadnutý článok spĺňa všetky obsahové atribúty pojmu tlačového spravodajstva, aj keď s analogickým uplatnením, keďže bol zverejnený na internetovom X. K..N..sk čo je informačné médium. Nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že spravodajstvo nemá obsahovať komentár autora správy. Ide totiž o požiadavku neprimeranú úlohe spravodajstva, keď s ohľadom na potrebu lepšieho informovania v časoch, keď je potrebné odlíšiť seriózne spravodajstvo od nekorektného, musí spravodajstvo obsahovať aj odkrývanie relevantných súvislostí, s hodnotiacimi úsudkami, ktoré sú potom automaticky komentármi, tvoriacimi imanentnú súčasť spravodajstva. Zhrnula, že stručný komentár je bežnou súčasťou mediálneho spravodajstva a zlepšuje kvalitu poskytovaných informácii. Voľba spravodajskej techniky je výlučným oprávnením tlače (prípad U. z roku 1994 a Bergens Tidente a ďalší proti Nórsku z roku 2000). Žalovaná má za to, že v prejednávanom prípade použitý stručný komentár nemení žurnalistický, žánrový charakter článku ako spravodajstva. Pokiaľ žalobkyňa vo vzťahu k zverejnenému článku namieta, že ako redaktorka Q. nebola súčasťou showbiznisu, a preto ani osobou verejného záujmu, žalovaná má za to, že vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko, čo na seba upúta verejnú pozornosť, pričom pojem showbiznis zahŕňa automaticky aj obchod s televíznym vysielaním, podnikanie televíznych staníc, ktorý je financovaný aj vo Q. okrem verejných zdrojov aj z príjmov z reklamy. 8. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie na pojednávaní, zopakoval dokazovanie výsluchom sporových strán a oboznámením sporného článku (§ 384 ods. 1 C.s.p.), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné len sčasti. 9. Podstatným v prejednávanej veci o ochranu osobnosti medzi žalovanou (ako vydavateľkou internetovej stránky K..F..sk, na ktorej bol uverejnený namietaný článok) a žalobkyňou, u ktorej malo dôjsť uverejnením namietaného článku k neoprávnenému zásahu do jej osobnostných práv, bolo zodpovedanie otázky, či v danom prípade nedošlo k neprimeranému obmedzeniu, či popretiu práva alebo slobody jednej zo sporových strán a to slobody prejavu garantovanej ústavou a dohovorom (čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 10 dohovoru) a základného práva žalovanej vyhľadávať a rozširovať informácie na jednej strane a právom na ochranu osobnosti žalobkyne, ktoré je taktiež garantované ústavou (najmä čl. 19 ústavy) na druhej strane. Podstatou rozhodovania vo väčšine obdobných právnych sporov je hľadanie vyváženého vzťahu medzi ústavou garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti či súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a základným právom na informácie na strane druhej. Odvolací súd v tomto smere odkazuje na doterajšiu judikatúru (napr. nález Ústavného súdu SR z 14. decembra 2012 sp. zn. IV. ÚS 448/2012-54), v ktorej Ústavný súd SR opakovane zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07), resp. že všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96). Uplatňovanie týchto základných práv a slobôd a ich právna ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva. To znamená, že ani existencia zásahu do osobnostných práv nemusí vždy nevyhnutne viesť k záveru o neoprávnenosti takého zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva, pričom vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci tento zásah nepresiahol hranice primeranosti (proporcionality). V každom konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) namietaného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to práve v kontexte so slobodou prejavu a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Z doterajšej judikatúry ÚS SR vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody a teda aj slobody prejavu, možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t.j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03). 10. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že napadnutý článok nie je článkom spravodajským, ale článkom bulvárnym. Podľa odbornej literatúry sa totiž za bulvárny článok považuje „ typ tlače komerčne zacielený na univerzálne masové publikum, ktorý v záujme obchodného úspechu rezignuje na dôsledné spravodajské zobrazenie reality a poskytuje publiku únikové témy, nesené negatívnou sémantikou. Jeho typickým znakom je skreslený a premrštený žurnalistický obsah so silne kladeným dôrazom na vizuálnu stránku, kde typograficky výrazne členený text len dopĺňa obrazové zložky“ (viď „Slovník teórie médií A-Ž“). Napadnutý článok spĺňa všetky uvedené kritéria bulváru, či už zvoleným titulkom článku „B. redaktorky z verejnoprávnej H.: A.“, použitím expresívnych výrazov: „ pikantná skúsenosť s kamerami “, „S.ť“ a dominantnými obrazovými zložkami s podobizňou žalobkyne. Treba však súčasne mať na zreteli, že z obsiahlej judikatúry ESĽP nemožno vyvodiť, že by tzv. bulvárna žurnalistika nebola legitímnou súčasťou žurnalistiky ako takej a že by nebola legálnou formou realizácie slobody prejavu. Napadnutý článok však obsahuje výrazne premrštené a skreslené informácie o 15 sekundovej sekvencii z filmu X. X., počas ktorej sa žalobkyňa stvárňujúca rolu F., dospievajúcej dcéry hlavného hrdinu, len čiastočne obnažila. Článok svojou kompozíciou a najmä skreslenou, zveličujúcou a dvojzmyselnou textáciou (viď napr. „Režisér spomínaného počinu si pre mladú dievčinu pripravil aj nakrúcanie odvážnych scén. Tie sú poriadne náročné snáď pre každú herečku. Treba ale uznať, že D. ich skvele stvárnila a počas B. v tráve pôsobila profesionálnym dojmom “) bol spôsobilý poškodiť osobnostné práva žalobkyne v tom čase redaktorky spravodajstva H. venujúcej sa N. témam. Čitateľom poskytol značne neobjektívnu a najmä z kontextu účelovo vytrhnutú informáciu o účinkovaní v tom čase mladistvej žalobkyne vo filme X. 11. Podľa judikatúry ESĽP sloboda prejavu platí nielen pre „informácie“ alebo „myšlienky“ prijímané priaznivo alebo považované za neškodné, ale tiež pre tie, ktoré sú nepríjemné, či šokujúce. Judikatúra ESĽP, ako aj slovenských súdov je v zásade ustálená v tom, že žalovaná ako masmédium požíva zvýšenú ochranu práva na slobodu prejavu, vzhľadom na záujem spoločnosti na slobode činnosti médií, ktorá je jedným zo základných pilierov demokratickej spoločnosti. Obmedzenie tohto práva je možné len za predpokladu, že jeho výkon má excesívnu povahu v tom zmysle, že neprimerane zasahuje do práva a oprávnených záujmov iného subjektu. Za neprimeraný je treba považovať taký zásah, ktorého negatívny účinok na dotknutý subjekt je v takom rozsahu, že ho nemožno ospravedlniť záujmom spoločnosti na slobode prejavu médií. Opačne zase možno konštatovať, že akékoľvek obmedzenie práva na slobodu prejavu musí byť tiež primerané sledovanému účelu (v tomto prípade vynútenie práva na ochranu osobnosti ) a je prípustné len v nevyhnutnej miere zodpovedajúcej účelu jeho obmedzenia. Primeranosť alebo tiež proporcionalitu vo vyššie naznačenom smere je potrebné skúmať v každom jednotlivom prípade individuálne. Rozsah práva na slobodu prejavu vo vzťahu k informáciám o osobách verejného záujmu je väčší ako v prípade osôb, ktoré za takéto osoby považovať nemožno. 12. Odvolací súd je rovnako ako súd prvej inštancie názoru, že zverejnený článok svojou excesívnou povahou neprimerane zasiahol do práva žalobkyne na česť a dôstojnosť (§ 11 Obč. Zák.) a nie je akceptovateľným ani zohľadniac zvýšenú ochranu médií súvisiacu so slobodou prejavu deklarovanú čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvej inštancie preto rozhodol správne, keď žalovanej uložil povinnosť upustiť od neoprávneného zásahu odstránením sporného článku z internetovej domény S..sk a ospravedlniť sa žalobkyni (§ 13 ods. 1 Obč. zák.). Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok v tejto časti potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 13. I keď jednotlivé súčasti osobnosti fyzickej osoby a osobnostných práv, ktorým poskytuje ochranu § 13 Občianskeho zákonníka (život, zdravie, súkromie, rodinný život a pod.) sú hodnoty, ktoré v podstate nemožno vyjadriť v peniazoch, neoceniteľnosť jednotlivých stránok ľudskej osobnosti ešte neznamená, že by peniazmi nebolo možné vyjadriť adekvátnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej protiprávnym zásahom do týchto práv. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy možno určiť, a to spôsobom, ktorý uvádza zákon - vždy s prihliadnutím na individuálne okolnosti charakterizujúce závažnosť vzniknutej ujmy a na jedinečnú povahu okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo. Možnosť priznania peňažnej satisfakcie predpokladá, že sa primerané morálne zadosťučinenie ako primárna forma zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 Obč. zák. ukazuje v konkrétnom prípade ako nepostačujúce, takže stráca svoju účinnosť a funkčnosť. Táto nedostatočnosť morálnej satisfakcie musí byť z hľadiska intenzity, trvania, rozsahu a ohlasu nepriaznivých dôsledkov na postavenie dotknutej fyzickej osoby (v rodine, v bydlisku, na pracovisku, v podnikaní, v politickom alebo v inom verejnom živote a pod.) vždy bezpečne zistená. 14. Odvolací súd je na rozdiel od súdu prvej inštancie toho názoru, že v prípade žalobkyne neboli splnené predpoklady na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč. zák. Ako je to uvedené už vyššie, podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je v prvom rade skutočnosť, že morálna satisfakcia sa s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu javí ako nepostačujúca, pričom v dôsledku zásahu musí dôjsť k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere. V prípade žalobkyne nebolo splnenie uvedenej zákonnej podmienky v konaní preukázané. Značné zníženie dôstojnosti žalobkyne totiž nie je možné vyvodzovať výlučne z jej subjektívneho dojmu z napadnutého článku, alebo z toho, či článok rezonoval u jej zamestnávateľa, v okruhu jej priateliek alebo známych, resp. obchodných partnerov manžela žalobkyne. Zverejnenie článku nemalo negatívny dosah na jej osobný život, ani na pracovnú pozíciu žalobkyne ako redaktorky H., ako sama v konaní pred súdom prvej inštancie vypovedala, tento pracovný pomer ukončila výlučne pre zlé vzťahy na pracovisku. Vo vzťahu k argumentácii žalobkyne týkajúcej sa obsahu diskusie čitateľov portálu zverejnenej pod inkriminovaným článkom (viď č.l. 98, 99 spisu) odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva zo 16. júna 2015 vo veci prevádzkovateľa internetového spravodajského portálu Delfi AS c/a B. ktorom sa po prvý krát zaoberala zodpovednosťou za obsah komentárov zverejnených na internetovom spravodajskom portáli. Veľká komora pri posudzovaní miery zásahu okrem skutočnosti, že Delfi AS bol profesionálne spravovaný spravodajský portál prevádzkovaný na komerčnom základe, považovala za kľúčový extrémny charakter komentárov (išlo o nenávistné, výhražné, hanlivé a miestami značne vulgárne verbálne útoky, tzv. hate speech). V prejednávanom prípade však komentáre zverejnené vo vzťahu k napadnutému článku kritéria tzv. hate speech nenaplnili ( cit. „hrala?, či ležala“, „no treba zabaviť nejako slovenský plebs...“, „do dnes som netušil o jej existencii a to prečo som sa o nej niečo dozvedel je, že ukazovala pred 30 rokmi O., som nejaký zmätený z toho...“). Žalobkyňa si totiž musí byť vedomá, že jej účinkovanie vo verejne premietanom filme X. X. nemusí byť širokou verejnosťou prijímané a hodnotené len pozitívne. Možno teda uzavrieť, že v konaní nebola zistená existencia takých skutočností, ktoré by mohli viesť k záveru, že morálna satisfakcia v podobe ospravedlnenia nie je postačujúca na vyváženie ujmy, ktorá v dôsledku predmetného zásahu vznikla na osobnostných právach žalobkyne. 14. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil podľa § 388 C.s.p. vo výroku, ktorým bola žalobkyni priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur tak, že žalobu v tejto časti zamietol. 15. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a zohľadniac čiastočný úspech oboch sporových strán žiadnej z nich nárok na ich náhradu nepriznal. 16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).