Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/58/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515219176 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1515219176.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek JUDr. Moniky Holickej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci žalobcu: D.. R. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. R. 6, XXX XX W. nad U., zastúpeným advokátom JUDr. Namir Alyasry, PhD., so sídlom Štúrova 43, 949 01 Nitra, proti žalovanému: News and Media Holding a.s., IČO: 47 256 281, so sídlom Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, zastúpeného advokátskou kanceláriou Šubla & Partneri s.r.o., IČO: 36 861 154, so sídlom Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 60.000 €, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 12.10.2016, č.k. 39C/522/2015-411, v spojení s opravným uznesením zo dňa 11.01.2017, č.k. 39C/522/2015-473, a o odvolaní žalovaného proti opravnému uzneseniu zo dňa 11.01.2017, č.k. 39C/522/2015-473, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave opravné uznesenie Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 11.1.2017, č.k. 39C/522/2015 - 473 p o t v r d z u j e . Rozsudok Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 12. 10. 2016, č.k. 39C/522/2015 - 411, v spojení s opravným uznesením zo dňa 11.1. 2017, č.k. 39C/522/2015-473 v celom rozsahu p o t v r d z u j e . Žiadna strana sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalovaný v uverejnenom článku v čísle XX spoločenského týždenníka H. 7 DNÍ, s dátumom vydania XX.XX.XXXX na strane XXX s názvom „C. R. na súde“ uvedením výrokov, konkrétne „V B. zoznamoch zostavených podľa archívov R. bezpečnosti sa nachádza meno R., s krycím menom Právnik. V Ústave pamäti národa je vedený aj jeho spis s výpoveďami. Je evidovaný ako dôverník. ...“, neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu a to do práva na česť a dôstojnosť žalobcu; žalovaný v uverejnenom článku s názvom „Neuveriteľné! Vysokú funkciu na Najvyššom súde má eštebácky dôverník“ na internetovej stránke s adresou: <http://www.pluska.sk/plus-X-dni/domov/neuveritelne-vysoku-funkciu-najvyssom-sude-ma- estebacky-dovernik.html> s dátumom uverejnenia 06.07.2015 uvedením výrokov, konkrétne „V B. zoznamoch zostavených podľa archívov Štátnej bezpečnosti sa nachádza meno R. E., s krycím menom Právnik. V Ústave pamäti národa je vedený aj jeho spis s výpoveďami. Je evidovaný ako dôverník...“; vo zvyšku súd prvej inštancie návrh zamietol a určil, že žiadna strana sporu nemá právo na náhradu trov konania. 2. Návrhom doručeným súdu dňa 16.09.2015 sa žalobca domáhal určenia, že: žalovaný v uverejnenom článku v čísle XX spoločenského týždenníka PLUS 7 DNÍ s dátumom vydania XX.XX.XXXX na strane XXX s názvom „C. R. na súde“ uvedením nepravdivých a znevažujúcich výrokov, konkrétne: A. „Už za totality bol vysokopostavený sudca na Najvyššom súde a hoci ešte pritvrdzoval tresty obetiam komunistického režimu, v tejto inštitúcii pôsobí dodnes.“ B. „V obľube ho mal aj R. predchodca R. U.. E. ho zastupoval na disciplinárnych konaniach voči neposlušným sudcom.“ C. „Pani predsedníčka R. by mala verejnosti vysvetliť spoluprácu s doktorom E., aby bolo jasné, v čom spočívajú jeho kvality a ako sa vyrovnala s vážnymi námietkami proti jeho osobe, ktoré spochybňujú jeho dôveryhodnosť.“ D. „Sám E. úplne ignoroval písomné otázky o svojej aktuálnej pracovnej náplni i spornej minulosti.“ E. „E. sa ako sudca rozhodne nesnažil zmierňovať tvrdú ruku totalitného režimu. Dokonca niektorým odsúdeným v politických procesoch ešte zvyšoval tresty.“ F. „Tak to bolo i v prípade E. C., ktorý v roku 1985 dostal za prípravu vyzvedačstva trest sedem rokov. Po odvolaní na Najvyšší súd mu senát na čele s E. odporučil uložiť ešte vyšší - desaťročný trest. Podobne dopadol aj Q. F., ktorému sa E. senát postaral o zvýšenie trestu z ôsmich mesiacov na dva roky za podvracanie republiky.“ G. „Najtragickejší bol asi príbeh L. R., ktorého komunistická ŠtB uniesla z Rakúska späť do Československa v roku 1962. Následne dostal pätnásť rokov komunistickej basy a keď ho v roku 1969 prepustili na základe amnestie, prokurátor podal sťažnosť. Senát Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorému opäť predsedal R. Minárik, vrátil R. do väzenia, aby si odsedel celých pätnásť rokov.“ H. „V B. zoznamoch zostavených podľa archívov Štátnej bezpečnosti sa nachádza meno R. E., s krycím menom Právnik. V Ústave pamäti národa je vedený aj jeho spis s výpoveďami. Je evidovaný ako dôverník.“ I. „Na otázky o spolupráci s ŠtB E. neodpovedal.“; a uverejnením fotografie podobizne žalobcu bez zákonného oprávnenia, neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu a to do práva na česť a dôstojnosť žalobcu a do práva na ochranu podobizne žalobcu. Žalovaný v uverejnenom článku s názvom „Neuveriteľné! Vysokú funkciu na Najvyššom súde má eštebácky dôverník“ na internetovej stránke s dátumom uverejnenia 06.07.2015 uvedením nepravdivých a znevažujúcich výrokov, konkrétne: „V obľube ho mal aj R. predchodca R. U.. E. ho zastupoval na disciplinárnych konaniach voči neposlušným sudcom.“ „Pani predsedníčka R. by mala verejnosti vysvetliť spoluprácu s doktorom E., aby bolo jasné, v čom spočívajú jeho kvality a ako sa vyrovnala s vážnymi námietkami proti jeho osobe, ktoré spochybňujú jeho dôveryhodnosť.“ „Sám E. úplne ignoroval písomné otázky o svojej aktuálnej pracovnej náplni i spornej minulosti.“ „E. sa ako sudca rozhodne nesnažil zmierňovať tvrdú ruku totalitného režimu. Dokonca niektorým odsúdeným v politických procesoch ešte zvyšoval tresty.“ „Tak to bolo i v prípade E. C., ktorý v roku 1985 dostal za prípravu vyzvedačstva trest sedem rokov. Po odvolaní na Najvyšší súd mu senát na čele s E. odporučil uložiť ešte vyšší - desaťročný trest. Podobne dopadol aj Q. F., ktorému sa E. senát postaral o zvýšenie trestu z ôsmich mesiacov na dva roky za podvracanie republiky.“ „Najtragickejší bol asi príbeh L. R., ktorého komunistická ŠtB uniesla z Rakúska späť do Československa v roku 1962. Následne dostal pätnásť rokov komunistickej basy a keď ho v roku 1969 prepustili na základe amnestie, prokurátor podal sťažnosť. Senát Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorému opäť predsedal R. E., vrátil R. do väzenia, aby si odsedel celých pätnásť rokov.“ „V Cibulkových zoznamoch zostavených podľa archívov Štátnej bezpečnosti sa nachádza meno R. E., s krycím menom Právnik. V Ústave pamäti národa je vedený aj jeho spis s výpoveďami. Je evidovaný ako dôverník.“ „Na otázky o spolupráci s ŠtB E. neodpovedal.“; a uverejnením fotografie podobizne žalobcu bez zákonného oprávnenia, neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu, a to do práva na česť a dôstojnosť žalobcu a do práva na ochranu podobizne žalobcu. Žalobca uplatnil žalobou náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sumu 60.000 € a náhradu trov konania pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku 1.866 € a trov právneho zastúpenia. 3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že predmetný článok ako celok mal spravodajský charakter, bol napísaný v troch vzájomne previazaných rovinách. Prvá úvodná sa týkala rozhodovacej činnosti žalobcu ako sudcu na Najvyššom súde SR v čase do roku 1989 v tzv. politických procesoch za totalitného režimu, druhá sa týkala jeho pôsobenia ako zamestnanca v štátnej službe na Najvyššom súde SR a Ministerstve spravodlivosti SR, v čase kedy zastupoval D.. R. U., či už ako predsedu Najvyššieho súdu SR alebo ministra spravodlivosti v disciplinárnych konaniach vedených proti niektorým sudcom Najvyššieho súdu SR, ktorí boli všeobecne známi ako kritici D.. R. U. (tzv. „neposlušní sudcovia“) a po nástupe predsedníčky Najvyššieho súdu SR D.. R. a tretia časť sa týkala evidencie žalobcu v Cibulkových zoznamoch zostavených podľa archívov Štátnej bezpečnosti ako dôverníka ŠtB a spisu s výpoveďami žalobcu vedenom Ústavom pamäti národa, s cieľom upozorniť na pôsobenie žalobcu na Najvyššom súde SR vo funkcii generálneho štátneho radcu napriek naštrbenej dôveryhodnosti a dopytom na predsedníčku Najvyššieho súdu SR cit: „ Pani predsedníčka R. by mala verejnosti vysvetliť spoluprácu s doktorom E., aby bolo jasné, v čom spočívajú jeho kvality a ako sa vyrovnala s vážnymi námietkami proti jeho osobe, ktoré spochybňujú jeho dôveryhodnosť“. Súd prvej inštancie výroky v článku pod A) až I) posúdil ako pravdivé skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky založené na pravdivých, konkrétne uvedených skutkových podkladoch. Výroky pod A) až G) ako výroky nepresahujúce prípustnú kritiku osoby žalobcu, zodpovedajúce zásadám proporcionality. V predmetnom článku nebola napadnutá „zákonnosť súdnych rozhodnutí“, v ktorých žalobca rozhodoval ako sudca, ale kritika sa týkala „pritvrdzovaniu trestov“ obetiam komunistického režimu, čo bolo preukázané konkrétne uvedenými prípadmi a tieto prípady sú vo verejnosti známe a diskutované od roku 1989. Argumentácia žalobcu sa od roku 1989 opakuje a bola uverejnená v médiách, že má čisté svedomie, lebo vždy rozhodoval len podľa práva, zákon vždy aplikoval v súlade so stavom veci a nikdy nerobil tzv. „nadprácu“, ak sa za „nadprácu“ nepovažuje rešpektovanie platných a účinných zákonov a ich výkladu v komentároch a judikátoch. V predmetnej časti článku súd prvej inštancie poukázal i na tú skutočnosť, že rozhodnutia v uvedených prípadoch sú právoplatné, nie je možné napadnúť ich žiadnymi mimoriadnymi opravnými prostriedkami a v konaní o ochranu osobnosti nie je možné preskúmavať správnosť či už „zákonnosť alebo spravodlivosť“ týchto rozhodnutí. Zo strany žalovaného cieľom článku bolo vyslovenie pochybností o dôveryhodnosti žalobcu a žiadosť o stanovisko adresovanú predsedníčke Najvyššieho súdu SR, ako sa ona vyrovnala s vážnymi námietkami proti osobe žalobcu, nakoľko na otázky autorky článku predsedníčka Najvyššieho súdu SR neodpovedala a obmedzila sa len na konštatovanie, že oficiálne je žalobca v pozícii generálneho štátneho radcu a plní úlohy podľa jej zadania. V tejto časti výrokov, ktorých určenia ako nepravdivých a znevažujúcich výrokov neoprávnene zasahujúcich do práva na ochranu osobnosti žalobcu sa žalobca žalobou domáhal pod písm. A), C), E), F), G), súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. V časti týkajúcej sa zastupovania D.. R. U. či už ako ministra spravodlivosti SR, tak aj predsedu Najvyššieho súdu SR, žalobcom v disciplinárnych konaniach proti niektorým sudcom Najvyššieho súdu SR, súd prvej inštancie dospel k záveru, že táto časť článku vychádza z pravdivých skutkových okolností, čo potvrdil aj samotný žalobca. Disciplinárne konania proti týmto sudcom boli predmetom verejného záujmu a média, ako aj rôzne neziskové odborné organizácie o týchto konaniach verejne diskutovali ako o konaniach, ktoré boli vedené proti sudcom, ktorí boli kritikmi D.. R. U.. Bolo preukázané, že žalobca zastupoval navrhovateľa disciplinárnych konaní pred disciplinárnym senátom. V tejto časti výrokov, ktorých určenia ako nepravdivých a znevažujúcich výrokov neoprávnene zasahujúcich do práva na ochranu osobnosti žalobcu sa žalobca žalobou domáhal pod písm. B), súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. 4. Z dôkazu, kópie spisu registračné č. 32286 (č.l. 240-261) predloženého žalovaným nebola preukázaná vedomá spolupráca žalobcu evidovaného ako dôverníka v zmysle § 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 451/1991 v znení účinnom do 25.11.1992, tento dôkaz nebol spôsobilým spochybniť Nález Nezávislej komisie pri FMV z 23.04.1992 (zapísaný aj v registračnom protokole), že žalobca nikdy nebol vedomým spolupracovníkom ŠtB. V článku uvedený výrok je pravdivý len v časti, že žalobca bol evidovaný v registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkoch Štátnej bezpečnosti. Podľa názoru súdu prvej inštancie autorka článku, vzhľadom na zápisy uvedené v registračných protokoloch a výraznému Upozorneniu a Výkladu pojmov Ústavom pamäti národa, zverejnených na internete, aj v prípade, že pravdepodobne unikol jej pozornosti Nález Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (pléna) zo dňa 26.11.1992, sp. zn. Pl. ÚS 1/92, a znenie ustanovenia § 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 451/1991 Zb. v znení do 25.11.1992, spôsobom vyjadrenom v závere článku a titulom článku „Dôverník ŠtB na súde“, navodila u čitateľa dojem, že žalobca bol vedomým spolupracovníkom ŠtB, keď bol evidovaný ako dôverník a je vedený jeho spis s výpoveďami, čo v čitateľoch vyvoláva negatívne reakcie a je objektívne spôsobilé zasiahnuť do práva žalobcu na ochranu osobnosti, na česť a dôstojnosť. Reakcie čitateľov založené v spise (č.l. 74-76,80-82) vyvrátili tvrdenia žalovaného, že je všeobecne známe, že označenie dôverník ŠtB znamená nevedomú spoluprácu s ŠtB. Na druhej strane žalovaný v konaní s poukazom na „spis s výpoveďami“ mal za to, že u žalobcu sa skutočne jednalo o vedomú spoluprácu, čo sa ako pravdivé tvrdenie nepreukázalo a žalobca rozhodnutím nezávislej komisie preukázal, že sa nejednalo o vedomú spoluprácu a tým spĺňal podmienky na výkon funkcie sudcu po roku 1989 v zmysle § 1 ods. 4 zákona č. 451/1991 Zb., ktorú v tom čase vykonával na Najvyššom súde SR. V tejto časti výroku, ktorého určenia ako nepravdivého a znevažujúceho výroku, neoprávnene zasahujúceho do práva na ochranu osobnosti žalobcu sa žalobca žalobou domáhal pod písm. H), súd prvej inštancie žalobe vyhovel a určil, že týmto výrokom uvedeným v článku žalovaný neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu, napriek skutočnosti, že tvrdenie o evidencii žalobcu ako dôverníka ŠtB je pravdivé, ale upozornením žalovaného v článku na spis s výpoveďami žalobcu (nepreukázané), umocneným titulom článku „Dôverník ŠtB na súde“, bola táto informácia, uvedená v článku, objektívne spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu, t.j. k zníženiu jeho vážnosti, v očiach verejnosti tým, že vykazuje neprimeranú kritiku žalobcu, vymykajúcu sa legitímnemu cieľu médií na šírenie informácií verejného záujmu. 5. Súd prvej inštancie zamietol i nárok žalobcu v časti, že uverejnením fotografie podobizne žalobcu, bez zákonného oprávnenia, mal žalovaný zasiahnuť do jeho práva na ochranu osobnosti žalobcu a do jeho práva na česť a dôstojnosť a práva na ochranu podobizne žalobcu. Súd prvej inštancie uviedol, že v článku uverejnená fotografia žalobcu bola prevzatá z TASR, pričom spolu s článkom uverejnená fotografia je z databázy voľne prístupných, vyhotovená pri spoločenskej akcii, ku ktorej zverejneniu nebol nutný súhlas žalobcu (spravodajská licencia). Žalobca žalobou uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 60.000 €. Podstatným v okolnostiach danej veci bolo prihliadnuť na skutočnosť, že žalobca ako osoba verejne známa. Zo strany žalovaného ako pasívne legitimovanej strany v spore v zmysle § 16 Tlačového zákona, nedošlo k zneužitiu slobody prejavu slova a tlače. Určujúcim pri posudzovaní výšky peňažnej satisfakcie je motív pre napísanie a uverejnenie článku, ktorý v danom prípade nevybočil z medzí legitimity, zverejnené informácie boli pravdivé a hodnotiace úsudky vychádzali z pravdivých skutkových okolností. Snahou žalovaného bolo objektívne informovanie verejnosti o veciach verejného záujmu, o možných príčinách spochybňovanej dôveryhodnosti Najvyššieho súdu SR. Významná bola aj skutočnosť, že motívom pre napísanie článku boli rozhovory autorky článku so sudcami Najvyššieho súdu SR, ktorí pociťovali ďalšie pôsobenie žalobcu v štátnej službe ako generálneho štátneho radcu na Najvyššom súde SR ako škodiace dôveryhodnosti tohto súdu s ohľadom na spochybňovanú osobnú dôveryhodnosť žalobcu. Autorka článku, okrem rozhovorov so samotnými sudcami, vykonala objektívny prieskum rešeršom mediálnych správ, ktoré jej potvrdili okolnosti uvádzané sudcami, overovala si oficiálnou cestou u predsedníčky Najvyššieho súdu SR jej stanovisko. 6. Súd prvej inštancie dospel po vyhodnotení vykonaného dokazovania k záveru, že predmetným Článkom ako celkom, až na vyššie uvedenú záverečnú časť článku pod titulom „Dôverník ŠtB“ nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu a súd určením, že v časti výroku v článku (písm. H)) žalovaný neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu, deklaroval, že napriek evidencie žalobcu ako dôverníka ŠtB, nejednalo sa o vedomú spoluprácu, a takéto určenie, tak ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku, považoval súd za primerané zadosťučinenie a v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 60.000 € žalobu zamietol. 7. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, posúdil pomer úspechu strán sporu 50% na 50% a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. 8. Žalovaný doručil súdu prvej inštancie, prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie, v ktorom uviedol, že napadnutý rozsudok je v napádaných častiach nesprávny a nezákonný a súd prvej inštancie pochybil, keď napadnutý rozsudok vydal, pretože vec nesprávne právne posúdil a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď uviedol, že žalovaný zverejnením výroku H) v článkoch neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Napadnutý rozsudok je podľa žalovaného zmätočný, arbitrárny a nepreskúmateľný. Žalovaný poukázal na to, že články na žiadnom mieste netvrdili, žeby žalobca bol vedomým spolupracovníkom ŠtB. Takúto skutočnosť nie je možné podľa názoru žalovaného vyvodiť z napádaného výroku H) a ani z ostatných časti článku. Napádané články uvádzajú iba skutočnosť, že žalobca bol evidovaný ako dôverník ŠtB. V konaní bolo preukázané, že žalobca bol skutočne evidovaný ako dôverník ŠtB. Výrok H) tak predstavoval pravdivé skutkové tvrdenie, a podľa názoru žalovaného je v rozpore s právom na slobodu prejavu, ak súd prvej inštancie odopiera novinárom právo zverejňovať pravdivé informácie o osobe a činnosti žalobcu. Taktiež podľa žalovaného musel byť žalobca v inkriminovanom čase jednoznačne vedomým spolupracovníkom ŠtB. Táto skutočnosť vyplýva z materiálov Štátnej bezpečnosti predloženými súdu ako dôkaz, spis ÚPN, vedený na osobu s krycím menom Právnik jednoznačne uviedol, že žalobca informoval o skutočnostiach tykajúcich sa štátneho tajomstva v služobnej miestnosti Štátnej bezpečnosti. Súd prvej inštancie sa však s vyššie uvedenými argumentmi žalovaného v odôvodnení napadnutého rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal a bez ďalšieho mal za to, že žalobcom predložený Nález Nezávislej komisie pri FMV z 23.4.1992 potvrdzoval, že žalobca nikdy nebol vedomým spolupracovníkom ŠtB. Podľa názoru žalovaného však takéto nedostatočné odôvodnenie, spočívajúce v jednostrannom a arbitrárnom vyhodnotení dôkazov bez dostatočného odôvodnenia spôsobuje nejasnosti, vyvoláva zmätočnosť, na základe čoho je napadnutý rozsudok v napádanej časti nepreskúmateľný, a teda nezákonný. Ďalej, podľa názoru žalovaného, súd prvej inštancie neprihliadol na ustálenú súdnu judikatúru, v zmysle ktorej platí, že titulky predmetných článkov sú charakteristické svojou špecifickou úlohou upútať čitateľa, aby si dané články prečítal. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu SR z 18. septembra 2012, sp. zn. ÚS 340/09-93. Podľa názoru súdu prvej inštancie malo dojem o vedomej spolupráci žalobcu s ŠtB navodiť aj nepreukázané tvrdenie, že v spise sú vedené výpovede žalobcu, pričom žalovaný uvádza, že pokiaľ by aj žalobca bol nevedomým spolupracovníkom ŠtB ako sám tvrdí, aj tak sa mohol stretávať s pracovníkmi ŠtB a poskytovať im „výpovede“, hoci o tom v danom čase nevedel. Zároveň súd prvej inštancie dospel aj k nesprávnemu záveru, že pojem „výpoveď“ musí automaticky označovať vedomú výpoveď (výsluch) osoby a vôbec sa bližšie nezaoberal, z akých dôvodov bol predmetný pojem použitý. V zmysle judikatúry totiž platí, že pri posudzovaní vzťahu práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby a práva na informácie je nutné rešpektovať určité špecifiká bežnej periodickej tlače určenej na informovanie najširšej verejnosti, ktorá sa v konkrétnych prípadoch musí uchyľovať k istým zjednodušeniam, takže nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie musí nutne viesť k zásahu do osobnostných práv dotknutých osôb, a preto nemožno trvať na úplnej presnosti skutkových tvrdení a klásť tým vo svojich dôsledkoch na novinárov nesplniteľné nároky. Navyše obsah predmetného spisu vytvára jednoznačný dojem o tom, že žalobca poskytoval pracovníkovi ŠtB svoje výpovede dobrovoľne. Žalovaný má za to, že autorka článkov pri formulovaní predmetného výroku postupovala v súlade so zákonom a novinárskou etikou, nemohlo ním teda dôjsť k žiadnemu zásahu do osobnostných práv žalobcu. Žalovaný ďalej poukázal na to, že z výroku II napadnutého rozsudku nie je vôbec zrejmé, či ním súd prvej inštancie rozhodol o splnení povinnosti žalovaným, o určení či tu právo je alebo nie je, resp. o akejkoľvek inej právnej skutočnosti. Takýto výrok považuje žalovaný za nejasný, zmätočný, nezrozumiteľný a tým pádom aj za nevykonateľný. Na záver žalovaný navrhol odvolaciemu súdu, aby danú žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, resp. aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, a aby žalobcovi uložil povinnosť do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia nahradiť žalovanému trovy súdneho konania, vrátane trov odvolacieho konania. 9. V zákonnej lehote doručil súdu prvej inštancie odvolanie aj žalobca, prostredníctvom svojho právneho zástupcu proti výrokom III. a IV. napadnutého rozsudku. Žalobca považuje napadnutý rozsudok za arbitrárny a nepreskúmateľný, neobsahujúci riadne odôvodnenie. Žalobca predložil odvolaciemu súdu časť výtlačku PLUS 7 DNÍ, číslo XX zo dňa XX.XX.XXXX, keďže týždeň po vyhlásení napadnutého rozsudku žalovaný vydal ďalší obsahom obdobný hanlivý článok s nadpisom „W. V Q.“, kde žalovaný osočuje aj ďalších sudcov a prokurátorov. Tento článok PLUS 7 DNÍ nemohol žalobca predložiť skôr, nakoľko článok bol vydaný až po vyhlásení napadnutého rozsudku, čím je ako prostriedok procesného útoku predložený v súlade s § 366 písm. d) CSP. Žalobca ďalej uviedol, že sa nestotožnil s tvrdením súdu prvej inštancie, že si svedkyňa E. objektívne overila poskytnuté informácie. F. z dokazovania tomu nenasvedčuje. Žalovaný nevyužil žiadny z dostupných prostriedkov preverenia informácií ako napr. infozákon, či kontakt na žalobcu, aby si preveril pravdivosť tvrdení podsunutých mu zrejme samotnými odsúdenými. Nemožno za objektívnu označiť informáciu, ktorá hovorí o nespravodlivom/nemorálnom odsúdení osôb za tzv. politické trestné činy bez toho, aby bolo uvedené, že tieto osoby sa dopustili zároveň aj iných dosiaľ trestných činov, a teda trest odňatia slobody bol vykonaný zákonne a v tejto časti nedošlo ani v porevolučných časoch k rehabilitácii. Odsúdení boli článkom doslova glorifikovaní, čo odporuje základnej idey Trestného zákona, že odsúdenie za trestný čin predstavuje aj morálne odsúdenie osoby spoločnosťou. Taktiež súd prvej inštancie argumentoval údajnými rehabilitáciami vo veciach odsúdených, toto však nikdy nebolo predmetom dokazovania a žalovaný dokazovanie týmto smerom ani nenavrhoval. Žalobca sa nestotožnil s tvrdením súdu prvej inštancie ak uvádza, že vo vzťahu k výroku B) ide o tvrdenie pravdy. Súd prvej inštancie zrejme opomenul, že obsahom informácie nebolo iba to, že žalobca zastupoval navrhovateľa v rámci disciplinárnych konaní, ale že išlo o celkový kontext článku spolu s tvrdením, že žalobcu mal v obľube aj Dr. U., ktorý ho využíval v konaniach proti „neposlušným“ sudcom, a takéto tvrdenie v kontexte celého článku je difamačné tým, že žalobca je označovaný za akéhosi „U. strážneho psa“, a to bez objektívneho uvedenia kto má byť tými neposlušnými sudcami a prečo. Q. žalobca namietal existenciu spravodajskej licencie na použitie fotografie žalobcu, táto však nebola realizovaná zákonne, nakoľko nesledovala legitímny cieľ a oprávnené záujmy žalobcu. Nestotožnil sa ani s tvrdením súdu prvej inštancie ak uvádza, že cieľom článkov bolo prispieť k verejnej diskusii o veciach verejného záujmu a nie poškodenie dobrého mena žalobcu. Súd prvej inštancie nekriticky a jednostranne vyzdvihuje tvrdenia svedkyne - autorky článku o tom, že k napísaniu článku ju mali motivovať rozhovory so sudcami NS SR. Toto tvrdenie je pritom absolútne nepreskúmateľné a podľa názoru žalobcu by mal súd prvej inštancie brať neoveriteľné informácie v úvahu mimoriadne kriticky. K zamietnutiu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v celom rozsahu žalobca uviedol, že práve informácia o údajnej spolupráci žalobcu s ŠtB, ktorá tvorila titulok ako aj nadpis samotných článkov v tlačenej ako aj internetovej verzii. Práve táto informácia sa postarala o vyššiu predajnosť časopisu a z pohľadu žalobcu bola tou najzávažnejšou. Ide o tak závažný zásah, že samotné konštatovanie zásahu nie je dostatočné a na mieste by bolo práve priznanie primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vo vzťahu k tej časti žaloby, ktorá bola zamietnutá, bol súd prvej inštancie toho právneho názoru, že všetky jednotlivé citáty poňaté do petitu žaloby, s výnimkou tvrdení o zoznamoch podľa archívov ŠtB, majú predstavovať hodnotiaci úsudok. S týmto právnym názorom žalobca nesúhlasí, nakoľko rozdiel medzi skutkovým tvrdením a hodnotiacim úsudkom je definované judikatúrou, napr. Uznesením Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2010, sp. zn. 4 Cdo 149/2009. Nakoľko boli podľa žalobcu v žalobe dokázané nepravdivosť a zlý úmysel konkrétnych tvrdení uvedených v článkoch žalovaného, nemožno tieto tvrdenia označiť za hodnotiaci úsudok. To, čo možno považovať za hodnotiaci úsudok žalovaného, sú výroky A), B) a E). Aj na hodnotiaci úsudok sa kladú súdnou praxou isté nároky, a to na: vecnosť, konkrétnosť a primeranosť. Je potrebné tiež skúmať, či sa kritika zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky, t. j. či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie či zneuctenie danej osoby. Cieľom predmetného článku bolo poukázať na to, že na NS SR stále pracuje osoba, ktorá v minulosti spolupracovala so R., teda dosiahnuť prepustenie žalobcu z jeho aktuálnej pracovnej pozície. Článok žalovaného teda nemôže požívať súdnu ochranu aj z toho dôvodu, že vyššie uvedené hodnotiace úsudky sa nezakladajú na pravde, keď žalobca preukázal klamlivosť tvrdení o zvyšovaní trestov zo strany žalobcu, preukázalo sa, že u menovaných odsúdených nešlo o „obete komunistického režimu“, nakoľko boli okrem tzv. prvohlavových trestných činov, na ktoré sa neskôr mohla vzťahovať rehabilitácia odsúdení aj za trestné činy, ktoré sú aj v súčasnosti trestnými, a teda tu nemohli byť rozsudky zrušené. Vo výrokoch A) a E) ide o kritiku, ktorá vychádza z pravdy skresľujúcich skutkových tvrdení, a teda o kritiku neprípustnú. Ide o absolútne nepresné a klamlivé zovšeobecnenie ďalej lživo opisovaných skutkových tvrdení trestných prípadov odsúdených E. Táto časť textu u čitateľa vytvára klamný dojem, že žalobca zvyšoval tresty, resp. sa postaral o zvýšenie trestov v rámci zákonnej sadzby trestu u „obetí komunizmu“ so zámerným zamlčaním toho, že tieto osoby by boli trestané aj v súčasnosti - za nedovolené ozbrojovanie a krádež. Vo vzťahu k výroku B) ide o kritiku, ktorá vychádza z pravdy skresľujúcich a neuvedených skutkových tvrdení, a teda o kritiku neprípustnú. Žalobca v konaní namietal, že v uverejnenom článku žalovaný uvádzal jednak nepravdivé a pravdu skresľujúce tvrdenia, ktoré zasahujú do jeho práva na ochranu osobnosti, ako aj neoprávnenú kritiku, čo odôvodňoval tým, že v prípade, ak skutkové tvrdenia z ktorých kritika vychádza nie sú pravdivé, nemôžu vyústiť do kritiky oprávnenej. Články napadnuté žalobou sú rozdelené na úvodnú časť a ďalšie tri časti oddelené hrubo vyznačeným textom s názvami: „Naštrbená dôveryhodnosť“, „Nadpráca“ a „Dôverník ŠtB“. K časti s názvom: „Naštrbená dôveryhodnosť“ sa žalobca vyjadril, že ide najmä o citácie a parafrázovanie hodnotiacich úsudkov D.. P. D.. Žalovaný uverejnil jej hodnotiaci úsudok s citáciou C), kde mal žalovaný uviesť o akých vážnych námietkach proti osobe žalobcu sa Dr. D. vyjadrovala. Ide teda o citáciu hodnotiaceho úsudku bez uvedenia dostatočných skutkových okolností pre utvorenie si vlastného úsudku čitateľa. Následne sa v článku uvádza citácia D), v ktorom ide o tvrdenie faktu a u čitateľa vytvára dojem, že sa žalovaný snažil opakovane a rôznymi spôsobmi získať od žalobcu stanovisko k jeho aktuálnej pracovnej náplni i jeho minulosti. Žalobca však popiera, že by sa naňho nejakým spôsobom žalovaný pred uverejnením predmetných článkov obrátil. V prípade, ak by bol riadne oslovený so žiadosťou novinára o stanovisko, určite by tento priestor využil a na námietky voči jeho osobe by reagoval. Svedkyňa ďalej uviedla, že nevyužila ani možnosť osobného kontaktu so žalobcom napriek tomu, že aj ona pôsobí v Bratislave, a teda by takýto pokus o osobné stretnutie nevyžadoval žiadne významné finančné či časové nároky. K časti s názvom: „Nadpráca“ žalobca uviedol, že výrok E) predstavuje hodnotiaci úsudok, avšak bez dostatočného uvedenia skutkových tvrdení, na základe ktorých by si mohol čitateľ urobiť vlastný obraz. K výrokom F) a G) sa vyjadril, že ide o skutkové tvrdenia, ktorých pravdivosť bola vyvrátená listinnými dôkazmi priloženými k žalobe. I keď od spoločenskej tlače nemožno požadovať presnosť právnického periodika, od žalovaného je nutné vyžadovať potrebnú mieru pravdivosti a preverenia si informácií pred ich uverejnením. Žalobca uviedol, že difamujúce skutkové tvrdenia a na nepravdivých skutkových tvrdeniach postavená kritika uverejnené v článku/článkoch majú obzvlášť negatívny dopad na žalobcu najmä z dôvodu jeho vykreslenia ako nespravodlivého sudcu, ktorý napriek požiadavke na nezávislosť súdnictva spolupracoval so Štátnou bezpečnosťou ako súčasťou vládnej moci, čo bolo a je neprípustné. Okrem takto tvrdenej a zakázanej spolupráce výkonnej a súdnej moci je obzvlášť difamujúcim aj tvrdenie o spolupráci s ŠtB, kedy je R. bezpečnosť verejnosťou vnímaná ako hlavný nástroj pri násilnom potláčaní základných práv a slobôd občanov počas obdobia totality. Žalobca poukázaním na rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 2232/2006, rozhodnutie ESĽP vo veci Lesník proti Slovensku z 11. marca 2003, sťažnosť č. 35640/97 a rozsudok ESĽP vo veci Prager a Oberschlich proti Rakúsku z 26. apríla 1995 (A-313) mal za preukázané, že žalobca je ako súčasť justičného aparátu chránený proti nepravdivým skutkovým tvrdeniam uverejňovaným zo strany žalovaného ako aj to, že spájanie s ŠtB má výrazne negatívny vplyv na dôstojnosť žalobcu. Je pritom všeobecne známe, že mnohé osoby boli ako spolupracovníci ŠtB počas „minulého režimu“ evidované aj bez toho, aby realizovali akékoľvek aktivity v prospech ŠtB, a dokonca bez toho, aby mali vedomosť, že sú považované za spolupracovníkov ŠtB. Podľa názoru žalobcu zasiahol žalovaný do práva na ochranu podobizne žalobcu v rozpore s ust. § 12 ods. 3 OZ, nakoľko jeho fotografiu zverejnil v nie dobrej viere, pri hrubom zanedbaní povinností novinára a novinárskej etiky, keď uverejnil nepravdivé informácie difamujúce žalobcu. Vo vzťahu k právnemu názoru súdu prvej inštancie o použití fotografie prevzatej z TASR uviedol, že nejde o to, že by zdroj fotky bol nelegálny, teda že by išlo o nezákonne vyhotovenú fotografiu, resp. o rozpor s § 12 ods. 1 OZ. Žalobca ďalej vo svojom odvolaní uviedol, že článok uverejnený v tlači je v porovnaní s článkom uverejneným na internetovej stránke v obsahu takmer rovnaký, avšak s rozdielom v nadpise článku uverejnenom na internete, pričom ide o „bombastickejší“ nadpis, ktorý svojim textom umelo navodzuje atmosféru škandálu. Články samotné a najmä nepravdivé difamačné skutkové tvrdenia a neoprávnená kritika neprispeli k nadobudnutiu ucelenejšieho a pravdivejšieho úsudku čitateľa o žalobcovi. Žalobca zdôraznil, že spoločenský týždenník PLUS 7 DNÍ pritom nie je považovaný v slovenskej spoločnosti za bulvár. Rovnako ako v tlačenej verzii, aj článok uverejnený na internete žalovaný doplnil v rozpore s ust. § 12 ods. 3 OZ o fotografiu podobizne žalobcu. Žalobca v čase uverejnenia článkov pracoval ako štátny úradník na NS SR, a preto stupeň ochrany práva na slobodu slova žalovaného by bol vyšší v období, keď bol žalobca sudcom NS SR, prípadne keď bol na čele komisie, ktorá pripravovala návrh nového Trestného poriadku. Práve v tej dobe by bolo plne legitímne a vecou verejnou, ak by žalovaný uverejnil článok o žalobcovi, nakoľko by bolo aj pre širokú verejnosť zaujímavé, kto je predsedom senátu na NS SR, prípadne kto predsedá komisii, ktorá pripravuje Trestný poriadok. Aj vtedy by však museli uverejnené články vychádzať z pravdivých skutkových okolností. Vzhľadom na uvádzané argumenty ohľadom neoprávnenosti zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, resp. zásahu do čiastkových práv, vzhľadom na zanedbanie si povinností novinárskej etiky a uverejnenie kritiky, ktorá nepožíva ochranu kritiky oprávnenej, má žalobca za to, aby bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to 30.000,-EUR za uverejnenie článku v tlačenej verzii a 30.000,-EUR za uverejnenie článku na internete. Žalobca poukazuje na objektívne kritérium, že každá osoba v postavení žalobcu, ktorá svoj osobný kredit v očiach okolia stavia na svojej dôveryhodnosti, cti a odbornosti by zásah žalovaného uverejnením uvedených článkov, a tým utrpenú ujmu považovala za mimoriadne závažnú. Uverejnením článkov došlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti žalobcu, pričom vzhľadom na výrazný zásah do osobnostných práv žalobcu by upustenie od uverejňovania článku na internete ani ospravedlnenie žalovaného nepostačovalo. Taktiež súd musí pri určení výšky náhrady skúmať aj finančnú stránku žalovaného. Ako listinný dôkaz žalobca predkladal účtovné závierky žalovaného ako aj jeho právneho predchodcu získané z verejného Registra účtovných závierok, z ktorých bola preukázaná dobrá finančná kondícia žalovaného. Na záver žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že zmení výroky III. a IV. tak, aby spolu s úspešne priznanými výrokmi I., II. bol žalobca v celom rozsahu žaloby procesne úspešný, resp. aby súd vyhovel žalobcovi v celom rozsahu petitu žaloby. Žalobca si tiež uplatnil právo na náhradu trov konania. 10. Žalobca doručil súdu prvej inštancie vyjadrenie k odvolaniu žalovaného, v ktorom uviedol, že výroky napadnutého rozsudku, ktorými bolo určené, že žalovaný sa dopustil zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, sú zákonné a správne. Žalovaný v uverejnených článkoch obvinil žalobcu z toho, že laicky „bol eštébák“, čo malo zo následok ujmu v osobnostnej sfére žalobcu. Právny zástupca žalovaného v odvolaní síce prezentuje svoj názor o tom, že konkrétne tvrdenia mali byť skutkovo pravdivé (body 4., 5. odvolania) a pokiaľ by aj neboli pravdivé, že nimi nemohlo dôjsť k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu (bod 6. odvolania), tento právny názor však nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie podľa žalobcu správne vyhodnotil v tejto časti články ako jeden celok a správne vyhodnotil, že k difamácii uvedením nepravdy došlo. Žalovaný sa nemôže exkulpovať tým, že tvrdí, že žalobca ako dôverník ŠtB v registratúrnych protokoloch uložených na Ústave pamäti národa evidovaný bol. Žalovaný pritom pri úmyselnom zanedbaní novinárskej etiky úmyselne neuviedol, že podľa vysvetliviek uvedených pri registratúrnych protokoloch boli ako dôverníci ŠtB evidované aj prenasledované, alebo sledované osoby. Priamo v registratúrnych protokoloch je navyše uvedená poznámka „NEUVÁDZAŤ“ spolu s číslom konania na Federálnom ministerstve vnútra ČSFR, v rámci ktorého bolo rozhodnuté o tom, že žalobca nikdy vedome nespolupracoval s ŠtB. Úmyselným zamlčaním podstatných informácií, ktoré by boli žalovanému inak rýchlo a jednoducho dostupné z oficiálneho webového zdroja Ústavu pamäti národa bol vyvolaný následok, že články sú jednostranne zaujaté proti osobe žalobcu, čím zasahujú do jeho práva na ochranu osobnosti. K tvrdeniu žalovaného, že aj v prípade preukázania nepravdivosti tvrdení žalovaného v článkoch a vyvolania negatívneho dojmu u čitateľov nemohlo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcu, sa žalobca vyjadril, že tieto tvrdenia sú jednoznačne vyvrátené dokazovaním, keď bolo preukázané, že žalobca krátko po Nežnej revolúcii a po zistení toho, že bol v registratúrnych protokoloch ŠtB evidovaný ako dôverník ŠtB, požiadal o vydanie a po vyšetrovaní mu bol vydaný Nález nezávislej komisie pri Federálnom ministerstve vnútra ČSFR podľa zákona, ktorým sa ustanovujú niektoré ďalšie predpoklady na výkon niektorých funkcií v štátnych orgánoch a organizáciách ČSFR, ČR a SR č. 451/1991 Sb. o tom, že nebol vedomým spolupracovníkom štátnej bezpečnosti. Okrem toho bol žalobca o 15 rokov neskôr preverovaný aj Národným bezpečnostným úradom a získal osvedčenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami pod stupňom utajenia: TAJNÉ. Odvolacia argumentácia žalovaného, ktorý napriek týmto jasným dôkazom tvrdí, že žalobca vedome spolupracoval s ŠtB, je podľa názoru žalobcu bezpredmetná. Žalobca sa ďalej vyjadril, že žalovaný síce formálne uviedol, že odvolanie podáva aj do výroku IV., lenže odvolanie voči tomuto bodu výroku nijakým spôsobom skutkovo nevymedzil, resp. nešpecifikoval, v čom mal spočívať odvolací dôvod. Na záver žalobca navrhol, aby bol napadnutý rozsudok v časti, proti ktorej bolo žalovaným podané odvolanie, podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdený. 11. Súdu prvej inštancie doručil žalovaný svoje vyjadrenie k odvolaniu žalobcu. Žalovaný sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom a argumentáciou súdu prvej inštancie v tej časti, v ktorej súd žalobu zamietol a žalobca v podanom odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti, pre ktoré by mal súd žalobe vyhovieť. Napádané články predstavovali tému verejného záujmu, pričom žalobca je bezpochyby osobou absolútneho verejného záujmu. Žalobcom napádané výroky boli v konaní preukázané ako pravdivé, kde navyše žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal vznik akejkoľvek ujmy, a už vôbec nie takej, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s napádanými článkami, a ktorá by si vyžadovala náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 60.000 EUR. Podľa názoru žalovaného je v rozpore s právom na slobodu prejavu, ak súd odopiera novinárom právo zverejňovať pravdivé informácie o osobe a činnosti žalobcu. Žalovaný záverom namietal tvrdenia žalobcu k predloženému článku s názvom „W. zverejnenému v týždenníku PLUS 7 DNÍ dňa XX.XX.XXXX. Žalobca sa svojou argumentáciou snažil nabudiť dojem, ako keby žalovaný nemal žiadnu úctu k justícii, pričom vydávaním takýchto článkov mal vytvárať nezákonný tlak na čistky v justícii. Žalovaný považuje takéto tvrdenia žalobcu za zavádzajúce, účelové a nepravdivé. Podľa názoru žalovaného je žaloba v celom rozsahu nedôvodná a zároveň navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol, resp. aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, a aby žalovanému priznal trovy konania a právneho zastúpenia, vrátane trov odvolacieho konania. 12. Krajský súd v Bratislave, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako aj napadnuté opravné uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie, v znení opravného uznesenia, a opravné uznesenie je potrebné potvrdiť z nasledovných dôvodov. 13. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). 14. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 15. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu, a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, ktorý nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke sa stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vrátane opravného uznesenia. 16. Žalobca sa v tomto konaní domáhal ochrany jeho osobnosti, a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na ust. § 11, § 13 ods. 1 Zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník (ďalej len OZ) na Článok 10 Listiny základných práv a slobôd, Ústavu SR č. 460/1992 Zb., v platnom znení, najmä článok 19 ods. 1, článok 10 ods. 1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb.- Liatiny základných práv a slobôd, a článok 7 ods. 5 ako aj na ust. § 5 Zákona č. 167/2008 Z.z.,, o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve, a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len Tlačový zákon). Súd prvej inštancie zároveň konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania bolo potrebné posúdiť, či zásah článkom v č.l. XX spoločenského týždenníka Plus 7 dní zo dňa XX.XX.XXXX, na str. XXX, ako aj článkom s názvom ,,neuveriteľné! R. funkciu na Najvyššom súde ma eštebácky dôstojník, uverejnenú na internetovej stránke, tak ako je to špecifikované v petite žaloby, t.j., či zásah týmto článkom do osobnostných práv žalobcu bol primeraný, a či zodpovedá zásade proporcionality. V podstate išlo o posúdenie jeho legality, t.j., či k nemu došlo zákonom alebo na základe zákona, a jeho proporcionality, teda, či tento zásah obstojí ako primeraný s ohľadom na účel, ktorý sleduje. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, ktorý pri rozhodovacej činnosti štandardne aplikuje tzv. 1/ Test proporcionality, v ktorom identifikuje účel zásahu do základného práva a testu vhodnosti tohto zásahu a jeho obsiahnutie, 2/ Test nevyhnutnosti tohto zásahu, 3/ Test proporcionality v užšom zmysle. K identifikácií cieľa (účelu), ktorý zásah do základného práva sledoval a ktorý musí byť legitímny a legálny, súčasťou tohto kroku je aj skúmanie väzby medzi zásahom a sledovaným cieľom. V druhom kroku je potrebné posúdiť, či nebolo možné použiť na dosiahnutie sledovaného cieľa prostriedok, ktorý by bol vo vzťahu k predmetnému základnému právu šetrnejší. Tretím krokom je posúdenie proporcionality v užšom zmysle, podstatou je vyvažovanie dvoch v kolízií stojacích práv, či hodnôt a následne uprednostňovanie jednej z nich v konkrétnom prípade. Správne preto súd prvej inštancie, v súvislosti s posúdením proporcionality zásahu do osobnostných práv žalobcu, posudzoval proporcionalitu v užšom zmysle, t.j., či v tomto prípade malo mať prednosť právo žalobcu na ochranu osobnosti pred slobodou prejavu žalovaného a jeho právnom na slobodné rozširovanie informácií. Zjednodušene test proporcionality je vyjadrený otázkami KTO, O KOM, ČO, KDE, a AKO ,,HOVORIL?? (uverejnil informáciu). Z dostatočne odôvodneného rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplývajú odpovede na vyššie uvedené otázky, pričom z odpovedí na vyššie uvádzané čiastkové otázky súd prvej inštancie zhodnotil proporcionalitu zásahu do osobnostných práv žalobcu so záverom, že žalovaný v článku č. XX spoločenského týždenníka PLUS 7 dní s dátumom vydania XX.XX.XXXX, ale aj v článku uverejnenom na internetovej stránke, s dátumom uverejnenia XX.XX.XXXX uvedením výrokov: ,, V B. zoznamoch zostavených podľa archívov štátnej bezpečnosti sa nachádza meno R. E., s krycím menom právnik. V Ústave pamäti národa je vedený aj jeho spis s výpoveďami. Je evidovaný ako dôverník??, neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu, a to do práva na česť a dôstojnosť žalobcu. V ostatných žalobcom uvádzaných výrokov, vrátane uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie správe poukázal na žalobcu, ktorého je možné považovať za osobu verejného záujmu, ako aj osobu verejne známu, pretože do 31.03.2004 vykonával funkciu sudcu a neskôr zastával funkciu štátneho zamestnanca v pozícií Generálneho štátneho radcu - odborníka ústavného činiteľa s určením osobitne významných a mimoriadne náročných úloh s účinnosťou od 01.07.2010, následne ako štátny zamestnanec na Najvyššom súde SR. Žalovaný je ,,nositeľom?? slobody prejavu so zvýšenou ochranou poskytovanou masmédiám. Podstatou bolo teda hľadanie vyváženého vzťahu medzi ústavou garantovaným právom, a ochranu osobnosti žalobcu do jeho práva na česť a dôstojnosť, a na druhej strane slobodu prejavu a právom na informácie. Každý takýto konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd je potrebné riešiť, prostredníctvom zásady spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/09, III. ÚS 34/07), pričom všetky základne práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému ohrozeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (viď IV. ÚS 362/09). Odvolací súd poukazuje na judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť v súvislosti s informovaním o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok EĽSP Praker a Oberschlicik v. Rakúsko z 26.04.1995, alebo rozsudok EĽSP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20.05.1999). Novinári majú povinnosť poskytovať informácie a myšlienky, týkajúce sa všetkých záležitosti verejného záujmu, a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Žalovaný je teda ,,nositeľom?? slobody prejavu a tak ako uviedol súd prvej inštancie sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana poskytovaná novinárom, resp., masmédiám, ktorú je potrebné zo strany súdu pri rozhodovaní primeraním spôsobom aj zohľadňovať. Na druhej strane verejnou vecou okrem agendy štátnych orgánov a inštitúcií, sú aj osoby pôsobiace vo verejnom živote (politici, úradníci, advokáti, sudcovia, vrátane kandidátov, či čakateľov na tieto funkcie) takéto inštitúcie a takéto osoby môžu a majú byť verejne posudzované (viď nález Ústavného súdu ČR sp.zn. I ÚS 453/03). Správne súd prvej inštancie uzavrel, že miera akceptovateľnosti ochrany osobnosti v dôsledku realizácie slobody prejavu, bola u žalobcu v danom prípade podstatne nižšia. 17. K odvolaniu žalovaného voči rozsudku súdu prvej inštancie, v ním napadnutých častiach: 18. Rozsudok súdu prvej inštancie nie je v napadnutej časti žalovaným arbitrárny a nepreskúmateľný. K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď konštatoval, že mal žalovaný zverejnením výroku H) v článkoch neoprávnene zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu, krajský súd uvádza, že ani súd prvej inštancie v odôvodnení nepoukázal na to, že by v článkoch bolo expresis verbis uvedené, že žalobca je vedomým spolupracovníkom ŠtB. Tiež neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že napádané články uvádzajú iba skutočnosť, že žalobca bol evidovaný ako dôverník ŠtB. Súd prvej inštancie jasne uviedol, že žalobe žalobcu vyhovel aj v tejto časti, a to napriek skutočnosti, že tvrdenie o evidencii žalobcu ako dôverníka ŠtB je pravdivé, z dôvodu upozornenia žalovaného v článku na text: ,,na spis s výpoveďami?? žalobcu, ktoré bolo v tomto konaní nepreukázané a umocnením titulu článku Dôverník ŠtB na súde, bola táto informácia, uvedená v článku, objektívne spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu v očiach verejnosti tým, že vykazuje neprimeranú kritiku žalobcu, ktorá sa vymyká legitímnemu cieľu médií. Súd prvej inštancie správne vychádzal z vykonaného dokazovania, a to z kópie Osvedčenia federálneho ministerstva vnútra zo dňa 20.02.1992, č.j.: 1-5886/1-049/1-LU-91, ktoré osvedčenie bolo vydané podľa § 9 ods. 1 zákona č. 451/1991 Zb. Týmto dôkazom bolo osvedčené, že žalobca je evidovaný ako osoba v § 2 ods. 1 písm. c/ zákona č. 451/1991 Zb., avšak táto skutočnosť neosvedčuje vedomú spoluprácu so štátnou bezpečnosťou podľa § 2 ods. 2 tohto zákona. Navyše z ďalšieho dôkazu nezávislej komisii pri FMV táto nálezom zo dňa 23.04.1992, č.j.: MK-234/S-92, zo dňa 23.04.1992, podľa § 13 ods. 2 zákona č. 451/1991 Zb. rozhodla na základe šetrenia, že žalobca nikdy nebol vedomým spolupracovníkom štátnej bezpečnosti v zmysle § 2 ods. 2 zákona napriek tomu, že bol podľa osvedčenia evidovaný ako osoba uvedená v § 2 ods. 1 písm. c/. Tiež súd prvej inštancie poukázal na registračné protokoly, ktoré vedie Ústav pamäti národa, taktiež poukázal na registračný protokol pod č. 32286, pod ktorým poradovým číslom bol evidovaný žalobca s uvedením DaOŠT - spis dôverníka - v ktorom sa podľa vysvetlivky k registračným protokolom - zhromažďovali informácie, ktoré pomáhali plniť previerkové, pomocné a orientačné úlohy štátnobezpečnostnej povahy v súvislosti s odhaľovaním alebo objasňovaním protištátnej činnosti a OŠT - ochrana štátneho tajomstva - týkajúca sa problematiky, ktorá charakterizovala účel vedenia zväzku či spisu. V poznámke je zapísaná zmena NK FMV „ďalej neuvádzať“ č.j. 234/92, Dátum 01.11.1992. To, že bol žalobca evidovaný ako dôverník ŠtB, túto skutočnosť súd prvej inštancie vyhodnotil ako pravdivú. Zároveň súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania poukázal i na nález Ústavného súdu českej a slovenskej federatívnej republiky (pléna) z 26.11.1992, sp.zn. PL US 1/92 a znenie ust. § 2 ods. 1 písm. c/ zákona č. 451/1991 Zb., v znení do 25.11.1992, keď vyhlásením tohto nálezu v Zbierke zákonov stratilo ust. § 2 ods. 1 písm. c/ (i ďalšie tam citované zákonné ustanovenia) účinnosť dňom 26.11.1992, t.j. ústavný súd sa v podstate stotožnil s námietkami sťažovateľov, že samotná evidencia osôb ako spolupracovníkov uvedených v zákone (§ 2 ods. 1 písm. c/) mohla byť založená i bez písomného záväzku a ich vedomia. Osvedčenia o evidencii majú len podmienený charakter a neosvedčujú vedomú spoluprácu, len vyjadrujú zámer orgánov ŠtB, takto podchytené osoby do budúcna pre vedomú spoluprácu získať. Až rozhodnutie (nález) vydaný nezávislou komisiou FMV je dokladom rozhodným pre občana a dôsledky vyplývajúce z posudzovaného zákona. Súd prvej inštancie poukázal i na ďalší listinný dôkaz nezávislej komisie pre FMV, ktorá nálezom z 23.04.1992 č.j.: MK234/S-92 zo dňa 23.04.92 rozhodla na základe šetrenia, že žalobca nikdy nebol vedomým spolupracovníkom štátnej bezpečnosti. Súd prvej inštancie následne dodal, že spôsob, ktorý bol vyjadrený autorkou článku v závere tohto článku, vrátane titulu článku navodil u čitateľa dojem, že žalobca bol vedomým spolupracovníkom ŠtB, čomu napomohol i text: „a jeho vedený spis s výpoveďami“. Neobstojí preto odvolacia námietka žalovaného, že napádané články uvádzajú iba skutočnosť, že žalobca bol evidovaný ako dôverník ŠtB. Spojenie titulu „dôverník ŠtB na súde“ v spojení s textom „je vedený jeho spis s výpoveďami“ podľa odvolacieho súdu mohlo vyvolať, ale aj následne vyvolalo negatívne reakcie založené v spise č.l. 74-76, 80-82, na čo súd poukazuje aj s tým, že tieto reakcie vyvracajú tvrdenie žalovaného, že bolo všeobecne známe, že označenie dôverník ŠtB znamená len nevedomú spoluprácu s ŠtB. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádza, že výrok H) predstavoval pravdivé skutkové tvrdenie a je v rozpore s právom na slobodu prejavu a súd prvej inštancie odopiera novinárom právo zverejňovať pravdivé informácie o osobe žalobcu, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie, ktorý taktiež konštatoval, že predmetný výrok H) predstavuje pravdivé skutkové tvrdenie, avšak ďalším dovetkom autorky v článku a jej upozornením na: „spis s výpoveďami“, ktoré v konaní preukázané neboli, spolu s titulom článku „dôverník ŠtB na súde“ táto informácia podľa odvolacieho súdu bola objektívne spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Ďalšie tvrdenia žalovaného, že žalobca v inkriminovanom čase bol jednoznačne vedomým spolupracovníkom ŠtB sa v priebehu prvoinštančného konania nepreukázala. Súd prvej inštancie sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal s v odvolaní napadnutými skutočnosťami. V podrobnostiach odvolací súd poukazuje na podrobné odvolanie súdu prvej inštancie str. 18-21 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie. 19. K ďalšej námietke žalovaného, ktorý poukázal na súdnu judikatúru, že titulky článkov sú charakteristické svojou špecifickou úlohou upútať čitateľa, odvolací súd poukazuje na už vyššie uvedené, že sa nejednalo sa len o samotný titulok predmetných článkov, avšak v spojení titulku s ďalším textom, nachádzajúcim sa v článku, ako už bolo vyššie uvedené, samotný titulok len umocnil informáciu v článku, vrátane poukázania na zápisy uvedené v registračných protokoloch, ako aj výraznému upozorneniu a výkladu pojmov Ústavom pamäti národa zverejnených na internete, informácia článku bola objektívne spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Súd prvej inštancie pri posudzovaní vzťahu práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby a práva na informácie rešpektoval špecifiká bežnej periodickej tlače. Táto odvolacia námietka žalovaného neobstojí. 20. K odvolacej námietke žalovaného k výroku II. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd poukazuje v tejto časti na opravné uznesenie súd prvej inštancie. 21. K odvolaniu žalobcu, pokiaľ sa týka žiadosti o opravu zrejmej chyby v písaní rozsudku súd prvej inštancie na túto žiadosť reagoval vydaním opravného uznesenia zo dňa 11.01.2017, č.k. 39C/522/2015-473. 22. K ďalšej časti odvolania žalobcu, ktorou napadol výroky III. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v tejto časti považuje vykonané dokazovanie súdom prvej inštancie za dostatočné, pričom spôsob, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s dôkaznými návrhmi, vrátane celého vykonaného dokazovania, považuje odvolací súd za súladné so zákonom. Preto odvolací súd následne vychádza zo záverov súdu prvej inštancie, keď súd prvej inštancie výroky v čl. pod A až I posúdil ako pravdivé skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky založené na pravdivých, konkrétne uvedených skutkových podkladoch. Výroky pod A až G posúdil ako výroky, ktoré nepresahujú prípustnú kritiku osoby žalobcu vzhľadom na zásadu proporcionality. V podrobnostiach odvolací súd poukazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie č.l. 17 až č.l. 23, v spojení s č.l. 30 a 31. 23. V súvislosti s právom na ochranu osobnosti a slobody prejavu odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR IV.ÚS 492/2012, v zmysle ktorého akákoľvek téma, či skutočnosť, ktorá čo i len v najširšom slova zmysle súvisí s výkonom verejnej moci, môže byť predmetom verejnej diskusie, a tým aj verejnej kritiky. Z ústavného hľadiska je neakceptovateľné, aby všeobecné súdy privilegovali pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy predstaviteľov verejnej moci pred inými subjektmi. Preto správne súd prvej inštancie hodnotil článok v celkovom kontexte, nie vytrhnuto bez posúdenia konkrétnych okolností, ktorých sa článok týkal. Podrobne poukázal na celkovú povahu okolností prejednávanej veci, na postavenie žalobcu, vzal v úvahu i skutočnosti, že článok bol uverejnený nielen prostredníctvom tlače spoločenského týždenníka PLUS SEDEM DNÍ, ktorý má široký vplyv na verejnosť so značným ohlasom, vrátane ďalšej okolnosti, že článok bol uverejnený aj v elektronickej verzii, ktorá bola sprístupnená na internete, pričom, tak ako uviedol žalobca, vzhľadom na existenciu bezplatných jazykových prekladačov nie je prekážkou, že k informáciám uvedeným v článku sa mohli dostať aj čitatelia, ktorí neovládali slovenský jazyk. Odvolací súd však v tejto súvislosti k tejto odvolacej námietke žalobcu uvádza, že tak, ako už bolo vyššie uvedené v celkovom kontexte, o kom bol článok (bývalý sudca Najvyššieho súdu SR, následne generálny štátny radca, ktorú osobu je možné považovať za osobu verejného záujmu, ako aj za osobu verejne známu) a následne aj skutočnosť, ako boli informácie v inkriminovaných článkoch formulované, keď súd prvej inštancie výroky v článku posúdil ako pravdivé skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky považoval založené na pravdivých skutkových podkladoch. 24. K odvolacej námietke žalobcu k určeniu, že došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu a k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie pod čl. 15 a 16, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie na zdôraznenie správnosti odvolací súd uvádza. V odvolací žaloba neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu a jeho právneho posúdenia, alebo ktoré by mu neboli bývali známe. 25. Podľa čl. 19 Ústavy SR každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa čl. 46 Ústavy SR každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany občana, je jeho ochrana pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Občiansky zákonník v ust. § 13 poskytuje ochranu osobnosti len v prípade závažného porušenia občianskej cti, ktoré porušenie predstavuje zásah do osobnosti občana. Zásah musí byť objektívne spôsobilý takúto ujmu spôsobiť. Musí ísť o také konanie proti mravnej integrite, znižovanie dôstojnosti, vážnosti, cti, o jednanie ohrozujúce postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Samotná forma ochrany a tým aj súdneho výroku a prípadnej reparácie následkov preto závisí od charakteru porušenia a ujmy a od okolnosti prípadu a vhodnosti prostriedkov nápravy. Odvolací súd uvádza, že z neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti človeka sú vzhľadom k svojej publicite zvlášť nebezpečné také zásahy, ku ktorým dochádza prostredníctvom tlače. Avšak je potrebné robiť rozdiel medzi kritikou a neoprávneným zásahom. Zákonná ochrana je daná, len ak vytýkané prejavy sú zásadne nepravdivé, alebo pravdu skresľujúce. Nemožno priznať právo na ochranu takej strane sporu, u ktorej publikovanie takýchto skutočností je napr. kritikou, ktorá je oprávnená, vecná a konkrétna. Preto správne súd prvej inštancie konštatoval, že ak nemá byť kritika neoprávneným zásahom do cti, resp. povesti kritizovaného, je nevyhnutné, aby podklady, na ktorých hodnotenie spočíva, boli konkrétne uvedené, aby adresát mal možnosť takýto úsudok preskúmať a vytvoriť si vlastný názor, teda má ísť o také hodnotenie, ktoré je konkrétne. Navyše, či je určité tvrdenie difamujúce, je potrebné posudzovať podľa použitých výrazov v článku a v jednotlivých formuláciách, ale samozrejme i vzhľadom na celkový obsah a dojem s prihliadnutím na rozhodujúce súvislosti a okolnosti, za ktorých k vydaniu článku došlo. Preto sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že článok bol príspevkom do verejnej diskusie o stave súdnictva, konkrétne sa týkal témy súvisiacou s morálnou spôsobilosťou sudcov, ktorí pôsobili pred rokom 1989 a následne naďalej zotrvali vo svojich funkciách aj po roku 1989. Takýmto sudcom bol i žalobca, ktorý v pozícii trestného sudcu súdil osoby, na základe vtedy platných zákonov. Správne preto súd prvej inštancie poukázal na zákon č. 119/1990 Zb. o súdnych rehabilitáciách, zdôraznil účel tohto zákona, tiež poukázal na vyhlášku Ministra zahraničných vecí SR č. 120/1976 o Medzinárodnom Pakte občianskych a politických právach a medzinárodnom Pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, pričom v časti II. v čl. 2 sa každý štát, ktorý je zmluvnou stranou Paktu zaviazal rešpektovať práva uznané v tomto Pakte a zabezpečiť tieto práva občanom na svojom území, pokiaľ tak už neustanovovali existujúce zákonodarné alebo iné opatrenia, a to tak, aby sa uplatnili práva uznané v Pakte. Súd prvej inštancie následne v súvislosti s pôsobením žalobcu ako sudcu v trestných veciach za totalitného režimu podrobne v čl. 20 jasne konštatoval, že rozhodnutia rušené podľa rehabilitačného zákona boli zjavne v rozpore s hodnotami, ktoré uznávajú civilizované štáty. Správne uzavrel, že v článku nebola napadnutá zákonnosť súdnych rozhodnutí, ale kritika sa týkala pritvrdzovania trestov obetiam komunistického režimu. Preto vyjadrenia žalobcu v odvolaní, že má čisté svedomie a že rozhodoval zákonne, v danom prípade neobstoja, navyše sa jedná o právoplatné rozhodnutia, nie je možné v tomto konaní skúmať ich zákonnosť. Záver súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za správny, keďže zo strany žalovaného nedošlo k zneužitiu slobody prejavu slova a tlače. Článok samotný ako i zverejnenie informácií v ňom boli pravdivé, vychádzali z pravdivých skutkových okolností, jednalo sa o veciach verejného záujmu s poukazom na dôvody, tak ako ich uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. Na zdôraznenie správnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v súvislosti s uplatnením náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu vo výške 60.000,- eur odvolací súd dodáva, že v zmysle judikatúry podľa ust. § 13 OZ je povinnosťou súdu určiť výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, nielen s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, ale súčasne musí zvážiť okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva. Toto posledné kritérium je určené všeobecne, aby súdu umožnilo prihliadať na najrôznejšie momenty, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby, a ktoré aj prípadne takýto neoprávnený zásah ovplyvnili, resp. eventuálne aj podnietili. Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti však nie je jediným a výlučným kritériom na určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto výšky súd musí prihliadať aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u postihnutej osoby, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. Taktiež podľa judikatúry Ústavného súdu SR „ak môže byť vzniknutá nemajetková ujma na osobnosti postihnutej fyzickej osoby primerane vyvážená niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia, poskytnutie príslušnej morálnej satisfakcie treba uprednostniť. Len v prípadoch, kde došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere a kde intenzita tohto zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami, treba považovať za opodstatnené a spravodlivé priznanie zadosťučinenia v peniazoch (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1Cdo/89/97, R29/2001. Navyše, i v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva má byť výška náhrady nemajetkovej ujmy primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoij Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo) a má zohľadňovať tak výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch, týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti ako aj výšku náhrad, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo obetiam násilných činov, pričom by bez existencie závažných a dostatočných dôvodov nemala prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (viď rozhodnutie 3Cdo/106/2012). 26. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy je potrebné, aby súdy v súlade s princípom rovnosti rozhodovali v porovnateľných veciach rovnako a v rozhodnutiach by mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady. Európsky súd pre ľudské práva v súvislosti s primeranosťou náhrady nemajetkovej ujmy poukazuje na nutnosť vychádzať pri takomto určení z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy a zohľadňovať pritom výšku náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia, alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných trestných činov (viď IV.ÚS 492/2012-67). Vzhľadom na vyššie uvedené, keď k porušeniu práva na česť a dôstojnosť žalobcu nedošlo výrokmi pod bodom I./, t.j. výroky A-I, vrátane i samotného výroku H, ktorý bol pravdivý, avšak len v časti: „že žalobca bol evidovaný v registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkoch Štátnej bezpečnosti, keď v zostávajúcej časti výroku ( ... vedený jeho spis s výpoveďami ...) zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu a súd v tejto časti žalobe žalobcu vyhovel a určil, že týmto výrokom bolo zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti žalobcu, odvolací súd má zato, že ostatnými vyjadreniami nedošlo k porušeniu práva na česť, dôstojnosť žalobcu, že nešlo o nepravdivé skutkové tvrdenia difamačného (hanlivého) charakteru, z obsahu článku nevyplynul úmysel znevážiť, či uraziť kritizovanú osobu, nešlo o neprimeranú kritiku, odvolací súd mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, pokiaľ sa týka nepriznania uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu, bolo vyhodnotené zákonne a postačujúce, keď žalobca nevyužil ani svoje právo na opravu a taktiež v konaní nepožadoval písomné ospravedlnenie. Súd prvej inštancie vo výroku svojho rozhodnutia určil, že žalovaný v článku č. XX . týždenníka PLUS SEDEM DNÍ, vrátane uvedenia článku „neuveriteľné: R. funkciu na najvyššom súde má eštebácky dôverník“ na internetovej stránke, ako je uvedená vo výroku rozsudku vo vete: „v B. zoznamoch zostavených podľa archívov ŠtB sa nachádza meno R. E. s krycím menom právnik v Ústave pamäti národa je vedený aj jeho spis s výpoveďami. Je evidovaný ako dôverník...“ to, že žalovaný neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu, a to práva na česť a dôstojnosť žalobcu, odvolací súd považuje za primerané zadosťučinenie v súlade s ust. § 13 ods. 1 OZ. 27. V odvolaní žalobca neargumentuje skutočnostiam, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu a jeho právneho posúdenia, alebo ktorý by mu neboli bývali známe. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je vyčerpávajúce a preto nežiada ani obšírne doplniť dôvody na zdôraznenie jeho správnosti, nakoľko odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). 28. Odvolací súd zároveň konštatuje, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, zistený z riadne vykonaného dokazovania. Výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil a aj podľa názoru odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie k správnym skutkovým zisteniam, ktoré majú oporu v obsahu spisového materiálu. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Súd prvej inštancie podal dostatočne zrozumiteľný výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozsudku. 29. Pretože obsah odvolania žalobcu a ani žalovaného nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska tvrdených odvolacích dôvodov a súd prvej inštancie, rozhodol vo veci správne, zákonne, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, v spojení s opravným uznesením podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 30. Napadnutým opravným uznesením súdu prvej inštancie bol opravený druhý výrok rozsudku sp.zn. 39C/522/2015-411, zo dňa 12.10.2016, a to tak, že správne znie: „Žalovaný v uverejnenom článku s názvom „. na internetovej stránke s adresou: <. uvedením výrokov, konkrétne „V Cibulkových zoznamoch zostavených podľa archívov Štátnej bezpečnosti sa nachádza meno R. E., s krycím menom Právnik. V Ústave pamäti národa je vedený aj jeho spis s výpoveďami. Je evidovaný ako dôverník...“ neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu a to do práva na česť a dôstojnosť žalobcu. Súd prvej inštancie v odôvodnení opravného uznesenia uviedol, že v súlade s ust. §224 CSP opravil zrejmú nesprávnosť v II. výroku rozsudku, č.k. 39C/522/2015-411, zo dňa 12.10.2016 tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia. 31. Proti opravnému uzneseniu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov, že neboli splnené procesné podmienky, že vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa názoru žalovaného vydaním opravného uznesenia súd prvej inštancie neopravil zjavnú chybu v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku, ale rozhodol o úplne novom výroku II., ktorý je v rozpore s jeho rozhodnutím vyhláseným na pojednávaní dňa 12.10.2016, a preto neboli splnené procesné podmienky pre vydanie opravného uznesenia. Ďalej žalovaný poukázal na to, že články na žiadnom mieste netvrdili, žeby žalobca bol vedomým spolupracovníkom ŠtB. Takúto skutočnosť nie je podľa názoru žalovaného možné vyvodiť z napádaného výroku a ani z ostatných častí článku. Súd prvej inštancie sa odvolával na to, že články mali u čitateľov takýto dojem vyvolať, žalovaný však s takýmto záverom nesúhlasí. Napádané články totižto uvádzajú iba skutočnosť, že žalobca bol evidovaný ako dôverník ŠtB. Takéto tvrdenie je pritom pravdivé, čo potvrdil aj súd prvej inštancie. Výrok tak jednoznačne predstavoval pravdivé skutkové tvrdenie. Podľa názoru žalovaného je v rozpore s právom na slobodu prejavu, ak súd prvej inštancie odopiera novinárom právo zverejňovať pravdivé informácie o osobe a činnosti žalobcu. Žalovaný ďalej poukazuje na to, že ak by sa aj odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvej inštancie ohľadom dojmu ktorý mal vyvolať napádaný výrok vyvolať, tak má za to, že ani v takomto prípade nemohlo dôjsť jeho zverejnením k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Podľa názoru žalovaného musel byť žalobca v inkriminovanom čase jednoznačne vedomým spolupracovníkom ŠtB. Táto skutočnosť vyplýva z materiálov Štátnej bezpečnosti predloženými súdu ako dôkaz, spis ÚPN, vedený na osobu s krycím menom Právnik, že žalobca informoval o skutočnostiach týkajúcich sa štátneho tajomstva v služobnej miestnosti Štátnej bezpečnosti. Súd prvej inštancie sa však s vyššie uvedenými argumentmi žalovaného v odôvodnení napadnutého rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal a bez ďalšieho mal za to, že žalobcom predložený Nález Nezávislej komisie pri FMV z 23.4.1992 potvrdzoval, že žalobca nikdy nebol vedomým spolupracovníkom ŠtB. Podľa názoru žalovaného však takéto nedostatočné odôvodnenie, spočívajúce v jednostrannom a arbitrárnom vyhodnotení dôkazov bez dostatočného odôvodnenia spôsobuje nejasnosti, vyvoláva zmätočnosť, na základe čoho je napadnutý rozsudok v napádanej časti nepreskúmateľný a teda nezákonný. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie pri formovaní vyššie uvedeného záveru o dojme vyvolanom napádanými článkami vychádzal z titulku článku 1, pričom neprihliadol na ustálenú súdnu judikatúru v zmysle ktorej platí, že titulky článkov sú charakteristické svojou špecifickou úlohou upútať čitateľa, aby si dané články prečítal. Podľa názoru žalovaného zo spisu vyplývajú jasné indikácie o tom, že žalobca svoje výpovede poskytoval vedome a dobrovoľne. Uvedený záver potvrdzuje napr. časť, kde žalobca kladne odpovedal na otázku, či je aj po novom zaradení ochotný spolupracovať. Žalovaný má pritom za to, že autorka predmetných článkov pri formulovaní výroku postupovala v súlade so zákonom a novinárskou etikou, nemohlo ním teda dôjsť k žiadnemu zásahu do osobnostných práv žalobcu. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok v znení opravného uznesenia tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamieta, resp. aby odvolací súd napadnutý rozsudok v znení opravného uznesenia zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a žalobcovi uložil povinnosť do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia nahradiť žalovanému trovy súdneho konania, vrátane trov odvolacieho konania. 32. Odvolanie žalovaného voči opravnému uzneseniu bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 27.02.2017 s výzvou, aby sa k odvolaniu v súlade s ust. § 374 ods. 1 CSP vyjadril, ak to považuje za potrebné. Žalobca sa k odvolaniu písomne nevyjadril. 33. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 34. Podľa § 224 CSP súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania. Vyššie citované ustanovenie umožňuje súdu, ktorý vydá rozhodnutie, opraviť v ňom aj bez návrhu „chyby v písaní, počítaní a iné zrejmé nesprávnosti“. Právny pojem „iná nesprávnosť“ je pojmom neurčitým, ktorý je však potrebné vykladať tak, že ide o nesprávnosť podobnej povahy ako chyba v písaní a počítaní, ktorá je následkom náhleho a okamžitého zlyhania duševnej, či mechanickej činnosti osoby, ktorá rozsudok vyhlasovala alebo vyhotovovala a ktoré sú úplne zjavné. Súdne rozhodovanie je proces duševnej činnosti sudcu, ktorého výsledkom je navonok prejavené súdne rozhodnutie, pri ktorom nemožno predpokladať úplnú neomylnosť osôb, ktoré pripravujú a tvoria vonkajšiu podobu konkrétneho súdneho rozhodnutia. V danom prípade ide o inú zrejmú nesprávnosť vo výroku rozsudku súdu prvej inštancie a o očividné pochybenie, ku ktorému došlo pri vyhlasovaní a následne aj pri písomnom vyhotovení rozsudku, ktoré je úplne zjavné. Touto inou zrejmou nesprávnosťou došlo k rozporu vo výroku rozsudku jednak v písomnej časti - v zápisnici o pojednávaní zo dňa 12.10.2016 a následne aj pri vypracovaní jeho písomnej časti výroku. Podľa odvolacieho súdu takáto oprava výroku rozsudku je však v súlade s odôvodnením rozsudku, pretože z odôvodnenia rozhodnutia jednoznačne a bez akýchkoľvek pochýb vyplýva, že žalovaný aj v článku uvedenom v odseku II výroku rozsudku súdu prvej inštancie neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu a do práva na česť a dôstojnosť žalobcu tak, ako je to správne opravené a doplnené v opravnom uznesení. Nejde o vecnú nesprávnosť, pretože i zo žaloby žalobcu jednoznačne vyplýva, že sa domáhal okrem iného ... „že výrok v ods. I. a v odseku II. ... neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu a do práva na jeho česť a dôstojnosť, pričom v tejto časti súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel (v ostatných častiach žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol). 35. Účelom inštitútu opravného uznesenia je napravenie pochybení, ktorých sa dopustil súd, v danom prípade nešlo o vecnú vadu žaloby, len o inú zrejmú nesprávnosť tak, ako to bolo vyššie uvedené. 36. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd opravné uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 37. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 CSP, v spojení s ust. § 255 ods. 2 CSP, keď strany sporu mali v odvolacom konaní úspech len čiastočný, odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa(§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).