Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1To/109/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1516010229 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Blažová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1516010229.3 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Magdalény Blažovej a sudcov JUDr. Ivety Zelenayovej a JUDr. Richarda Molnára, v trestnej veci obžalovaného T. B., pre pokračovací zločin daňového podvodu podľa § 277a ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 2T/42/2016 zo 14.06.2018, na verejnom zasadnutí konanom 16. januára 2019, takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného T. B., nar. XX.XX.XXXX v B. z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo 14.06.2018, sp. zn. 2T/42/2016 bol obžalovaný T. B. uznaný za vinného z pokračovacieho zločinu daňového podvodu podľa § 277a ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., na tom skutkom základe, že dňa 13.3.2012 založil obchodné spoločnosti B. s.r.o. (ďalej len B.), IČO: XXXXXXXX so sídlom B., L. č. X (od 3.5.2013 so sídlom I., A. č. XXX/X) a B. s.r.o. (ďalej len B.), IČO: XXXXXXXX so sídlom B., D. č. X (od 4.5.2013 so sídlom I., A. č. XXX/X), následne si do účtovníctiev spoločností B. a B. zahrnul fiktívne faktúry s cieľom neoprávnene uplatniť nárok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty (ďalej len DPH), pričom jednotlivé fiktívne obchody boli uskutočnené v skupine reťazcov spoločnosti a na základe fiktívnych obchodných transakcií a faktúr si na L. úrade B. a od apríla 2013 na L. úrade v I. za spoločnosť B. neoprávnene uplatnil nárok na vrátenie DPH a to: v bode 1 za spoločnosť B. si dňa 25.7.2012 na L. úrade B. za zdaňovacie obdobie jún 2012 vo výške 96.471,40,- €, dňa 26.11.2012 dodatočne na L. úrade B. za zdaňovacie obdobie september 2012 vo výške 3,40,-€, dňa 26.11.2012 na L. úrade B. za zdaňovacie obdobie október 2012 vo výške 30,40,-€, dňa 27.12.2012 na L. úrade B. za zdaňovacie obdobie november 2012 vo výške 284,-€, dňa 25.1.2013 na L. úrade I. za zdaňovacie obdobie december 2012 vo výške 14.672,20,-€, dňa 28.2.2013 na L. úrade B. za zdaňovacie obdobie január 2013 vo výške 101,52,-€, dňa 25.4.2013 na L. úrade B. za zdaňovacie obdobie marec 2013 vo výške 1.077,03,-€, dňa 27.5.2013 na L. úrade I. zdaňovacie obdobie apríl 2013 vo výške 2.162,93,-€ a dňa 25.7.2013 na L. úrade I. zdaňovacie obdobie jún 2013 vo výške 600,-€, uvedeným konaním si neoprávnene uplatnil nárok na vrátenie DPH za príslušné zdaňovacie obdobia roku 2012 a roku 2013 vo výške 115.402,88,-€, v bode 2 za spoločnosť B. si dňa 25.7.2012 na L. úrade B. za zdaňovacie obdobie jún 2012 vo výške 54.933,33,- €, dňa 26.11.2012 na L. úrade B. za zdaňovacie obdobie október 2012 vo výške 13,-€, dňa 27.12.2012 na L. úrade B. za zdaňovacie obdobie november 2012 vo výške 644,-€, dňa 25.1.2013 na L. úrade I. za zdaňovacie obdobie december 2012 vo výške 15.315,80,-€, dňa 28.2.2013 na L. úrade B. za zdaňovacie obdobie január 2013 vo výške 880,60,-€, dňa 25.4.2013 na L. úrade B. za zdaňovacie obdobie marec 2013 vo výške 1881,66,-€, dňa 27.5.2013 na L. úrade B. za zdaňovacie obdobie apríl 2013 vo výške 1.988,40,-€ a dňa 25.7.2013 na L. úrade B. za zdaňovacie obdobie jún 2013 vo výške 599,98,-€, uvedeným konaním si neoprávnene uplatnil nárok na vrátenie DPH za príslušné zdaňovacie obdobia roku 2012 a roku 2013 vo výške 76.256,77,-€, Za uvedený zločin mu bol podľa § 277a ods.3 Tr.zák. s použitím § 36 písm. j/, § 38 ods.2, ods.3 Tr. zák. uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 /sedem/ rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr.zák. súd obžalovaného pre výkon trestu zaradil do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný T. B. a to do zápisnice o hlavnom pojednávaní po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku (č.l. 1244), ktoré odvolanie písomne odôvodnil prostredníctvom splnomocneného obhajcu a to podaním doručeným Okresnému súdu 08.08.2018 (č.l. 1252-1255). V písomných dôvodoch odvolania uviedol, že prvostupňový súd vo výroku o vine dospel podľa odôvodnenia rozsudku k záveru, že hoci mal vedomosť, že k reálnym zdaniteľným plneniam nedošlo, faktúry boli fiktívne, pričom po vyplatení nadmerného odpočtu na účet spol. B., s.r.o. finančnú čiastku vybral z účtu a použil pre vlastnú potrebu, nesporne naplnil znaky skutkovej podstaty zločinu daňového podvodu podľa § 277a ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. V odôvodnení okresný súd konštatuje, že obžalovaný konal formou priameho úmyslu, lebo chcel spôsobom uvedeným v Trestnom zákone porušiť záujem chránený týmto zákonom, ktorým je najmä záujem na riadnom priznaní a výpočte daňovej povinnosti a odvode a úhrade daní do štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Z jeho pohľadu je odôvodnenie výroku napadnutého rozsudku o vine nepreskúmateľné a je to skrášlená obžaloba okresnej prokuratúry. Poukázal na to, že v rámci dokazovania tak v prípravnom konaní, ale najmä v konaní pred súdom súd opomenul spomenúť skutkové okolnosti svedčiace v jeho prospech, s ktorými sa riadne nevysporiadal, teda nemohol dospieť k nespochybniteľnému záveru, že žalovaného skutku sa dopustil. Od samého počiatku trestného konania uvádza, že podpísal daňové priznania k odpočtu DPH, avšak nie v úmysle a s vedomím, že k reálnemu zdaniteľnému plneniu nepríde. Podrobne popísal, ako došlo k vzniku obchodných spoločností, v ktorých bol konateľom a na základe podnetu koho a akých okolností došlo k podpisu daňových priznaní, ktoré ani sám nevypracoval a neodovzdal na daňovom úrade. Pochybnosti o jeho úmysle obohatiť sa na úkor Slovenskej republiky neboli preukázané. Z výpovedí svedkov K. a X. je zrejmé, že nekonal v priamom úmysle neoprávnene uplatniť nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH. Bol to on, ktorý bol uvedený do omylu osobami, ktoré boli za obdobnú trestnú činnosť odsúdené, resp. je proti ním vedené trestné stíhanie. Priznal, že je autorom podpisu na daňových priznaniach podaných 25.07.2012 na L. úrade B. za zdaňovacie obdobie jún 2012 a to v prípade obchodnej spoločnosti B. s.r.o. vo výške 96.471,40 Eur a v prípade obchodnej spoločnosti B., s.r.o. vo výške 54.933,33 Eur, pričom v ostatných prípadoch bolo preukázané, že ide o falzifikáty jeho podpisu. Z uvedeného dôvodu, je vo vzťahu ku kvalifikovanej podstate trestného činu, neobjektívne zo strany súdu konštatovať vinu za niečo, čoho sa nedopustil. Priznal, že v čase spáchania žalovaného skutku bol konateľom obchodných spoločností B. s.r.o. a B. s.r.o., avšak nemôže viesť vinu za to, že obchodná spoločnosť, ktorá viedla jeho účtovníctvo svojvoľne a bez jeho súhlasu fakturovala obchody, ktoré boli fiktívne. Zastáva názor, že súd mal vziať do úvahy okolnosti, za akých malo prísť k spáchaniu daňového podvodu a akú mieru zodpovednosti nesie na jeho spáchaní on sám. V konaní pred prvostupňovým súdom nebolo jednoznačne a bez pochybností preukázané, že žalovaného skutku sa dopustil a preto bolo potrebné, riadiť sa zásadou prezumpcie neviny. Vo vzťahu k odôvodneniu výroku napadnutého rozsudku o treste považoval za potrebné konštatovať, že uložený trest je v prípade uznania jeho viny neprimeraný a pri zvážení za akých skutkových okolností a osobných pomerov malo prísť k spáchaniu daňového podvodu, je uložený trest v rozpore s účelom trestného zákona. Podľa jeho názoru, vzhľadom k neprimeranosti trestu je odôvodnené použitie ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o vine a tento zmenil tak, že s poukazom na ustanovenie § 285 písm. c/ Tr. por. sa spod obžaloby oslobodzuje, alternatívne v prípade uznania viny navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste a uložil mu trest pod dolnou hranicou trestnej sadzby vypočítanej prvostupňovým súdom za použitia ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. K odvolaniu obžalovaného sa prokurátorka okresnej prokuratúry nevyjadrila napriek tomu, že odvolanie obžalovaného jej bolo doručené 15.08.2018. Na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom obhajca obžalovaného sa pridržal písomne odôvodneného odvolania a uviedol, že obžalovaný nekonal ani v priamom ani v nepriamom úmysle, pretože na celú trestnú činnosť bol navedený osobami, ktoré uvádzal počas celého trestného konania. Pokiaľ ide o vyhlásenie obžalovaného, že je vinný v konečnom štádiu dokazovania pred okresným súdom, na toto v odvolaní nepoukázal, keďže súdom jeho vyhlásenie prijaté nebolo. Navrhol preto, zrušiť napadnutý rozsudok a obžalovaného spod obžaloby oslobodiť, alternatívne v prípade uznania viny, vzhľadom na odstup času, ktorý uplynul od spáchania skutkov, uložiť miernejší trest za prípadného použitia ustanovenia § 39 Tr. zák. Prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava uviedol, že rozsudok okresného súdu považuje za správny a navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Obžalovaný T. B. v konečnom návrhu uviedol, že nemal úmysel spáchať trestný čin. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Tr. por.) primárne konštatoval prípustnosť odvolania (§ 306 ods. 1 Tr. por.) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. a preto podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil pritom, že odvolanie obžalovaného T. B. nie je dôvodné, vzhľadom na správnosť a zákonnosť napadnutého prvostupňového rozsudku. Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že okresný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal všetky základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Tr. por., najmä však zásady zákonného procesu - § 2 ods. 7 Tr. por., práva na obhajobu - § 2 ods. 9 Tr. por., voľného hodnotenia dôkazov - § 2 ods. 12 Tr. por., i rovnosti strán (kontradiktórnosti) - § 2 ods. 14 Tr. por. Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Trestný poriadok teda ustanovuje, že primárnym cieľom zásady náležitého zistenia skutkového stavu veci je umožniť súdu spravodlivé rozhodnutie. Súvisí to s predmetom zákona a jeho účelom, ktorým je náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie páchateľov a uskutočnenie spravodlivého procesu. Orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia (voľného uváženia), ktoré však neznamená možnosť ľubovôle z ich strany, ale musí byť založené na logickom úsudku vyplývajúcom zo starostlivého uváženia všetkých dôkazov získaných a vykonaných zákonným spôsobom. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, vyhodnotení a posúdení dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh skutkového deja, zodpovedajúci všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria úplne ucelenú reťaz tak priamych ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa. Obžalovaný T. B. v prípravnom konaní uviedol, že ho oslovil X., že predáva stroje na výrobu drevených výrobkov s tým, že ide o dobrý biznis, avšak s vysokou vstupnou investíciou, do budúcna mal byť zárobkový. Začal si vybavovať úver v Tatra banke, X. mu doniesol zmluvy k strojom, dohodil mu účtovníčku, potom mu prišla predvolánka kvôli daňovej kontrole a na L. úrade vypovedal, kde sú stroje a že ide o reálny obchod. X. mu však povedal, že stroje predal, preto sa nakontaktoval na K., na ktorú mal kontakt od X.. Kúpne zmluvy zo dňa 04.06.21012 podpísal, ale kúpnu cenu nezaplatil. Do času daňovej kontroly za stroje nič nezaplatil, peniaze si chcel požičať z banky, informoval sa vo viacerých bankách, avšak všade požadovali podnikateľský plán, chcel si vybaviť 100.000,- Eur. Keď toto riešil, tak začala daňová kontrola, stroje sa mali nachádzať niekde v obci na južnom Slovensku, ktoré nikdy nevidel pretože bol vyťažený a nemal ani vybavené pozemky a ani peniaze. Nikoho nezamestnával, v spoločnosti B., s. r. o., a B., s. r.o., nič nevlastnili, spoločnosti nemali žiadnych dodávateľov ani odberateľov, jediný s kým bol v kontakte bol X.. Keďže obchod so strojmi neprebehol, tak mu K. s X. povedali, že za neho podajú opravné daňové priznanie, ktoré osobne nepodpisoval, všetko to malo riešiť UPD v Žiline. K. podpísal splnomocnenie na zastupovanie. Spoločnosti mali zriadené podnikateľské účty v Tatra banke a na účet spoločnosti B., s.r.o., mu jedenkrát prišla platba vo výške 277,80 Eur, ktoré peniaze vybral, nemal vedomosť, že sa jednalo o nadmerný odpočet. Daňové priznania si nekontroloval, o existencii faktúr nevedel, keďže nevykonával žiadnu činnosť. So spoločnosťou C., s.r.o., neobchodoval, ale raz podpísal K. nejaké zmluvy a faktúry, mohlo to byť 10-15 papierov a koncom roku 2012 - začiatkom 2013. Upratovacie práce nevykonával a nezobral ani za ne peniaze. Neobchodoval ani so spoločnosťou Q. OK-X X., s.r.o., hoci podpis na faktúrach je jeho, avšak nikomu účtovníctvo neviedol a ani nepredal unimobunku. Spoločnosť B., s.r.o., neobchodovala ani so spoločnosťou V., s. r. o. - nikdy jej pneumatiky nepredal. Q. F., s.r.o., mu nič nehovorí a neplatil jej za nájom nebytových priestorov. Neobchodoval ani so spol. PM-E. O., s.r.o., ale je možné, že si nechal cez túto spoločnosť vyhotoviť pečiatky. K. splnomocnil na zastupovanie pred daňovými úradmi niekedy na jeseň 2012, asi potom ako vypovedal na daňovom úrade, podpisoval jej plnú moc na zastupovanie oboch firiem. Išiel do toho s tým, že chcel podnikať a pôjde o reálne obchody a keď po výsluchu na daňovom úrade zistil, že ho X. oklamal, žiadal účtovníčku, aby vystornovala obchod a podala opravné daňové priznanie. V ďalšom sa obhajoval tým, že nemal v úmysle oklamať štát,pričom k založeným účtom mal ako jediný dispozičné práva. Daňové priznanie podávala p. K. , bola to splnomocnená účtovníčka, bol oboznámený s obsahom daňového priznania a bol si vedomý, že je tam uplatnená vratka DPH. X. dával podklady účtovníčke na vyplnenie daňového priznania. Podpísal daňové priznanie aj napriek tomu, že obchod neprebehol a finančné prostriedky neboli uhradené, ale veril X., že predmetné stroje kúpi a bude ich splácať. Keď zistil, že X. ten stroj nemá , tak chcel ten obchod "vystornovať", skontaktoval sa s K. a X. a oni mu povedali, že s X. skončili . V súvislosti s obhajobnými tvrdeniami obžalovaného týkajúcich sa sporných podpisov na daňových priznaniach, považuje odvolací súd za potrebné poukázať na závery znalkyne F.. F. I., ktorá vo svojich záveroch uviedla, že dva sporné podpisy sú nesporne pravé a patria obžalovanému T. B. a to podpis na daňovom priznaní za mesiac jún 2012 spoločnosti B. s.r.o. a podpis na daňovom priznaní za mesiac jún 2012 spol. B. s.r.o. V ostaných podpisoch sa podobnosť nenachádza, ale je treba uviesť, že každý z nás je schopný zmeniť svoj podpis na nepoznanie. Že je podpis úmyselne menený je možné určiť, ak sa tam nachádzajú zachované identifikačné znaky. Sú tam štyri podpisy o ktorých vie , že ich vyhotovila jedna osoba, sú to podpisy, ktoré začínajú písmenom B strana 26 SM 2, SM3, SM7, SM9. U ostatných sa nedá určiť, či ich vyhotovil jeden pisateľ a tieto podpisy si vymýšľal, alebo ich vytvorilo viacero osôb. Nedá sa určiť, či tou neznámou osobou bol obžalovaný ,ale ani ho aj ako pisateľa nemožno vylúčiť . Nie sú to pravé podpisy obžalovaného . V ďalšom treba poukázať aj na okolnosť, že obžalovaný napriek tomu, že namieta daňové priznanie podávané 27.12.2012 za mesiac november spoločnosti B. s.r.o. vybral čiastku 277,80 Eur, pričom jeho obhajoba, že nevedel, že sa jednalo o nadmerný odpočet DPH je len účelová. Okrem toho nie je možné akceptovať, že o ostatných daňových priznaniach nemal vedomosť, pretože ako sám priznal svedkyňa K. bola splnomocnená na zastupovanie jeho spoločnosti pred daňovými úradmi. V uvedenej trestnej veci bol vypočutý svedok D.. A. I., ktorý sa vyjadroval k okolnostiam daňovej kontroly spoločnosti B. a B. s.r.o., pričom vykonával daňovú kontrolu daňovému subjektu B., ktorý si uplatnil nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie obdobie jún 2012, pričom daňovému úradu neboli predložené žiadne doklady a po šiestich mesiacoch od začatia kontroly zo zákona zanikol nárok na nadmerný odpočet a rovnako tomu bolo za zdaňovacie obdobie december 2012. Uvedený svedok vysvetlil, že v prípade, že spoločnosť má splnomocnenca, tak daňový úrad komunikuje prioritne so zástupcom, ak vznikne problém, kontaktuje sa spoločnosť. Pri kontrole za jún 2012 najskôr komunikovali so spoločnosťou a potom so zástupcom, avšak bez výsledku. Svedok J. A. sa vyjadril, že pozná obvineného, vie aj o tom, že ho X. chcel natiahnuť do nejakého obchodu. K dokumentom a platobným kartám spol. B. a B., ktoré sa našli pri prehliadke v jeho reštaurácii U. na V. ulici v B. uviedol, že si ich tam zabudol obvinený, keď mal u neho stretnutie s účtovníčkou. Ďalej uviedol, že upozorňoval obžalovaného na to, že X. je podvodník. Z výpovede svedka E. X. vyplýva, že všetky obchody so spol. B. s r.o. a B. s.r.o. sú fiktívne. Sám spolupracoval s NAKA a bol tiež obvinený a obžalovaný a všetko robil pod nátlakom J. A. a rovnako tak robil aj obžalovaný. Fiktívne boli aj kúpne zmluvy raketovacia reťazová píla a paletovacia linka. Podpisovali zmluvy (on aj obžalovaný ) po tlakom .Obžalovaný vedel, že zmluvy sú iba fiktívne. Vratka DPH bola podľa neho tak, ako v jeho prípade vybratá v banke a preposlaná na ich účty. Obžalovaný mal vedomosť aj o nakladaní s vratkou DPH. Nič im nedali, maximálne sa mohli v reštaurácii najesť. Podklady k faktúram vystavoval A.. K. vystavovala faktúry, o ktorých nikto nič nevedel. Polícia vedela, že sú všetci "biele kone " . Svedok H. O. potvrdil, že reálne so spol. B. s r.o. a B. s.r.o. neobchodoval, pokiaľ boli vystavené faktúry medzi týmito spoločnosťami, tak to bolo preto, aby sa "vytiahla DPH ". On nevystavil ani jednu faktúru, robila to účtovníčka K.. X. na neho napísal nejaké firmy a povedal mu, že to je preto, aby mohli robiť obchody. Vedel, že obchody sú fiktívne, spolupracoval s NAKA a dávali mu pokyny, ako má konať, aby K. nič nezmazala. Z výpovede svedkyne T. X. je zrejmé, že viedla účtovníctvo spol. B. s.r.o. a B. s.r.o. Podklady je dávali p. X. a p. K.. Opravy sa robili podaním dodatočného daňového priznania. Dodávateľské alebo odberateľské faktúry niekedy vyhotovovala, ale vždy na základe nejakého pokynu , ktoré jej dal X. alebo K. e-mailom, na papieri, kde bolo napísané na koho a čo sa bude fakturovať. Ona fiktívne faktúry nerobila a pokiaľ ona vie, tak sa nerobili. Pri pečiatkovaní a podpisovaní faktúr nebola Daňové priznania sa posielali konateľom do mailu a títo mali za povinnosť ich vytlačiť, podpísať . V ďalšom boli oboznámené listinné dôkazy a to jednotlivé faktúry, kúpne zmluvy ako aj daňové priznania. Na základe takto vykonaného dokazovania potom okresný súd postupoval správne, keď uznal obžalovaného za vinného z pokračovacieho zločinu daňového podvodu podľa § 277a ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., keďže vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že obžalovaný neoprávnene vo veľkom rozsahu uplatnil nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty v úmysle zadovážiť sebe neoprávnený prospech. K právnej kvalifikácii zločinu daňového podvodu v zmysle ustanovenia § 277a Tr. zák. treba uviesť, že ide o trestný čin, ktorý je zaradený medzi trestné činy hospodárske a to konkrétne medzi daňové trestné činy. Trestný čin daňového podvodu je vo svojej základnej skutkovej podstate (§ 277a ods. 1 Tr. zák.) úmyselným prečinom, pričom zločinom je až v prípade naplnenia kvalifikovaných skutkových podstát (§ 277a ods. 2, ods. 3 Tr. zák.). Objektom citovaného trestného činu je záujem spoločnosti na ochrane majetku štátu (slovenskej republiky) proti neoprávneným podvodným konaniam, ktoré spočívajúcich na obohacovaní sa na úkor majetku štátu predstieraním nárokov na vrátenie DPH alebo spotrebnej dane. Objektívnu stránku trestného činu daňového podvodu podľa § 277a ods. 1 Tr. zák., naplní páchateľ vtedy, ak minimálne vo väčšom rozsahu neoprávnene uplatní nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech. Trestný čin daňového podvodu je koncipovaný ako tzv. predčasne dokonaný trestný čin, t.j. zákonodarca tu právne povýšil konanie, ktoré je fakticky (reálne) pokusom, na dokonaný trestný čin. Vzhľadom na uvedené postačí na dokonanie trestného činu daňového podvodu len to, že páchateľ neoprávnene uplatní nárok na vrátenie DPH u príslušného správcu dane v daňovom priznaní s cieľom (úmyslom) získať neoprávnený prospech, t.j. na dokonanie činu sa nevyžaduje, aby bol uplatnený nárok na vrátenie DPH aj štátom reálne daňovému subjektu vyplatený. Treba opätovne zdôrazniť, že na dokonanie trestného činu daňového podvodu postačuje len vykonanie konania, pričom je bez významu, či štát neoprávnene uplatňovaný nárok na vrátenie DPH aj skutočne páchateľovi vráti alebo nevráti. Základná skutková podstata trestného činu daňového podvodu podľa § 277a ods. 1 Tr. zák. spočíva len v aktívnom konaní páchateľa, pretože táto skutková podstata vyžaduje, aby páchateľ úmyselne neoprávnene (protiprávne) uplatnil nárok na vrátenie DPH, t.j., aby podal príslušnému správcovi dane nepravdivé daňové priznanie, v ktorom bude predstierať skutočnosti, z ktorých má vyplynúť povinnosť štátu poskytnúť páchateľovi plnenie, na ktoré však nemá podľa zákona nárok. Trestný čin daňového podvodu možno preto označiť za tzv. komisívny delikt, ktorý sa vyčerpáva určitou činnosťou a nevyžaduje sa vyvolanie následku. V danom konkrétnom prípade nie je preto možné akceptovať obhajobné námietky obžalovaného, že na trestnú činnosť bol navedený určitými osobami, keďže bolo nespochybniteľne preukázané, že napriek tomu, že vedel, že jeho spoločnosti B. a B. s.r.o. nevykonávajú žiadnu činnosť, nemajú žiadnych zamestnancov si uplatňoval nároky na vyplatenie DPH a konal tak v priamom úmysle. Sám priznal, že za zdaňovacie obdobie jún 2012 za spoločnosť B. podával daňové priznanie 96.471,40 Eur a za spoločnosť B. na sumu 54.933,33 Eur, pričom na daňových priznaniach sú nesporne jeho podpisy pravé. Pokiaľ ide o daňové priznania podávané za ďalšie obdobie, ktoré namietal treba uviesť, že týmto námietkam neuveril, pretože splnomocnil na to osoby ním určené, pričom priznal, že svedkyni K. podpisoval nejaké papiere v počte desať až pätnásť kusov. Na ďalšie obhajobné tvrdenie, že konal pod nátlakom krajský súd udáva, že ako jediný konateľ spoločnosti B. a B. s.r.o. si musel byť vedomý následkov svojej činnosti, prípadne aj trestnej zodpovednosti. Krajský súd preto uzatvára, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď priebeh skutkového deja ustálil tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. V posudzovanom prípade v súvislosti s výrokom o treste je potrebné uviesť, že u obžalovaného bola zistená jedna poľahčujúca okolnosť a to v zmysle ustanovenia § 36 písm. j/ Tr. zák., t.j. že obžalovaný viedol pred spáchaním trestného činu riadny život. Priťažujúce okolnosti u obžalovaného zistené neboli. V prípade prevažovania poľahčujúcich okolností v zmysle ustanovenia § 38 ods. 3 Tr. zák. sa znižuje horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. Za uvedený zločin je zákonodarcom stanovená trestná sadzba od 7 do 12 rokov a pri použitím ustanovenia § 38 ods. 3 Tr. zák. bolo možné ukladať obžalovanému trest odňatia slobody od 7 rokov do 10 rokov a 4 mesiacov. Okresný súd postupoval správne, keď obžalovanému ukladal trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby vo výmere 7 rokov, na výkon ktorého trestu zaradil obžalovaného v súlade s ustanovením § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Krajský súd sa zaoberal aj možnosťou použitia ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu, avšak dospel k záveru, že ani okolnosti prípadu ani pomery páchateľa neodôvodňujú možnosť uložiť obžalovanému trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom. Na základe vyššie uvedených skutočností krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.