Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3To/106/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1516010363 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1516010363.3 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a sudcov JUDr. Denisy Mészárosovej a JUDr. Danice Veselovskej, v trestnej veci obžalovaných X/ C. H. K. X/ C. A., pre prečin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona o odvolaní Okresnej prokuratúry Bratislava V a poškodenej B.. L. L., proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 1T/66/2016-341 zo 06. júna 2018, na verejnom zasadnutí konanom dňa 11. júna 2019, takto r o z h o d o l : I. Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie Okresnej prokuratúry Bratislava V, z a m i e t a II. Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku sa odvolanie poškodenej Ing. L. L., U.. XX.XX.XXXX, z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č.k. 1T/66/2016-341 zo 06.06.2018 boli obžalovaní C. H. a C. A., podľa § 285 písm. a/ Trestného poriadku, spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava V č.k. 2Pv 53/14/1105-36 z 24.06.2016 pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, ktorého sa mali dopustiť na tom skutkovom základe, že napriek tomu, že vedeli, že poškodená Q. E., nar. XX.XX.XXXX v R., je negramotná a vie sa len podpísať a pod zámienkou, že ako konateľ a spoločníčka realitnej spoločnosti E. byty a reality, s.r.o., vyriešia bytový problém tejto poškodenej, konkrétne zabezpečia predaj jej bytu na E. XX a zo získaných peňazí z predaja následne zabezpečia pre poškodenú kúpu jednoizbového bytu v inej lokalite a vyplatenie zvyšných peňazí z predaja bytu, dňa 26.06.2006 v presne nezistenom čase od 08:00 h do 16:00 h v R. v mestskej časti D. na L. XX v priestoroch U. úradu C.. G. L. po predchádzajúcej vzájomnej dohode predložili poškodenej Q. E. k podpísaniu kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva bytu, na základe ktorej poškodené Q. E. predala nehnuteľnosť - dvojizbový byt č. XXX na VIII. poschodí obytného domu v R. na E. XX, súpisné číslo XXXX, postavenom na pozemku parcela č. XXXX - E. XX a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach domu a spoločných zariadeniach domu súpisné číslo XXXX, patriaci k bytu č. XXX o veľkosti XX/XXXXX, vedenom na LV č. XXXX, katastrálny úrad R. - H., B.. L. L., nar. XX.XX.XXXX v E., za kúpnu cenu vo výške 520 000,- Sk a návrh na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pričom obvinení poškodenú s obsahom týchto listín neoboznámili a obvinený H. jej len povedal, aby tieto listiny pred pracovníčkou notárskeho úradu podpísala, čo aj urobila a tieto listiny podpísala vlastným menom a na to jej podpisy boli overené pracovníčkou notárskeho úradu. Následne sa obvinení premiestnili na D. cestu XX, pred budovu Správy katastra pre hlavné mesto SR R., pracovisko R. III, kde odovzdali Ing. L. L. kúpnu zmluvu a návrh na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pričom B.. L. z kúpnej ceny vo výške 520 000,- Sk už dňa 19.06.2006 prostredníctvom kolegyne obvinených, M. L., uhradila sumu vo výške 50 000,- Sk ktorá bola následne odovzdaná obvinenému H. a B.. L. po prevzatí kúpnej zmluvy a návrhu na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na D. ceste 15 odovzdala za prítomnosti obvinenej A. obvinenému H. v obálke peniaze vo výške 470 000,- Sk, ktorá si obvinení ponechali a neodovzdali poškodenej Q. E.. D. E. po obdržaní overenej kúpnej zmluvy a výpisu z listu vlastníctva č. XXXX dňa 27.12.2006 podala na Okresný súd Bratislava II návrh o určenie neplatnosti kúpne zmluvy a určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, na čo rozsudkom Okresného úsdu Bratislava II, sp. zn. 50C/272/2006 zo dňa 26.04.2013, právoplatným dňa 25.06.2013, súd určil, že kúpna zmluva zo dňa 26.06.2006, uzatvorená medzi navrhovateľkou Q. E. a odporkyňou, Ing. L. L. o predaji nehnuteľností - dvojizbového bytu č. XXX na H.. poschodí, obytného domu v R. na E. XX, súpisné číslo XXXX, postavenom na pozemku parcela č. XXXX a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach domu a spoločných zariadeniach domu, súpisné č. XXXX, patriaci k bytu XXX o veľkosti XX/XXXXX, vedenom na LV č. XXXX, k.ú. R. - H., je neplatná. Obvinení J.H. a J. A. týmto konaním v dôsledku rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 50C/272/2006 zo dňa 26.04.2013, spôsobili poškodenej Ing. L. L., nar. XX.XX.XXXX v E., majetkovú škodu vo výške 520 000,- Sk, čo v súčasnosti predstavuje sumu XX 260,84 6, oslobodení, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý boli obžalovaní stíhaní. Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku súd poškodenú, Ing. L. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom R., G. XX a poškodenú Q. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom R., E. XX, s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote v zmysle § 309 ods. 1 Trestného poriadku podal odvolanie okresný prokurátor v neprospech obžalovaných. V dôvodoch odvolania, ktoré bolo súdu doručené dňa 27.07.2018, primárne dal do pozornosti, že ten istý súd prvotne vo veci vydal trestný rozkaz, ktorým oboch obžalovaných uznal vinnými a uložil im trest. Odôvodnenie postupu, ktorým súd oslobodil obžalovaných C.a H. a C. A. považuje za značne zmätočné a protirečivé a skutkové závery súdu podľa neho nezodpovedajú ani výsledkom dokazovania na hlavnom pojednávaní. Nesúhlasil s hodnotením výpovedí obžalovanej C. A., poškodenej Q. E., svedkov M. L., C.. Q. D. a B.. L. L., ku ktorým uviedol: „O prístupe súdu k výsledkom dokazovania svedčí najmä jeho prvý záver, že výpoveď obžalovanej C. A. v rámci voľného hodnotenia dôkazov jednotlivo i v súhrnne, vzhľadom na skutočnosti a zistenia vyplývajúce z ďalších vo veci vykonaných dôkazov, považoval za reálnu, skutočný skutkový stav odrážajúcu a teda vierohodnú. Z obsahu výpovede obžalovanej, ktorá bola vykonaná dňa 13.03.2014 v rámci prípravného konania, okrem iného vyplýva, že pri vyplatení kúpnej ceny za byt kupujúcou nebola, nezaujímala sa, čo sa stalo s peniazmi a nevie ani, čo obžalovaný H. s peniazmi, s kúpnou cenou urobil a ako tieto peniaze použil. Obžalovaná však nevysvetlila, kde sa teda v čase vyplatenia kúpnej ceny kupujúcou nachádzala a to napriek tomu, že ako realitná maklérka bola platená formou provízií a že na úspechu tohto realitného obchodu bola finančne zainteresovaná. Pokiaľ súd uviedol, že výpoveď obžalovanej považoval za vierohodnú, ako potom naložil s jej tvrdením, že L. obžalovanej neskôr povedala, že B.. L. L. zaplatila celú kúpnu cenu obžalovanému H.ovi a že až neskôr po prebehnutí celého obchodu sa dozvedela o tom, že Q. E. nebola vyplatená kúpna cena. Súd ani nereagoval na tvrdenie obžalovanej, že tieto peniaze, teda zaplatená záloha vo výške 50 000 Sk, boli vlastne provízia pre “realitku“. Obdobne súd postupoval aj pri vyhodnotení výpovedí poškodenej Q. E., nakoľko súd uviedol, že výpoveď jednej jednoduchej a prostej osoby vyhodnotil ako absolútne vierohodnú, nakoľko sama nemala žiaden rozumný dôvod skresľovať celý priebeh udalostí, ktorých sa zúčastnila a súd naviac vzhľadom na jej vek a sociálny status a intelektové schopnosti pochybuje, že by takého niečoho bola schopná. Pritom stačilo, aby si súd aspoň pozorne prečítal výpoveď poškodenej Q. E. z hlavného Pojednávania, ktoré sa konalo dňa 21.03.2018. Zistil by, že poškodený E. uviedla, že ju oslovil H. ( ? ), A., B.. L. aJ L.. Už si nepamätá, ale u notára boli s ňou L. (?), ye táriková a tuší aj H. (?). Následne poškodená uviedla, že nevie už presne, kto bol u notára s ňou. Ona si už nepamätá, či bola alebo nebola niekedy spoločne v aute s obžalovanými, prípadne s L. (?) alebo L. (?). D. v rámci výsluchu uviedla, že chcela byt predať, ale na inom mieste v rámci výsluchu už uviedla, že peniaze vlastne ani nechcela, len ten iný byt. Ako prvého v tomto smere oslovila obžalovaného H.a (?). Pozná aj bývalú starostku H., svedkyňu M., ale tú oslovila až potom, keď urobili na ňu podvod. Mala aj dlhy na byte, nikto ich nezaplatil, lebo ešte stále ich má. Až na základe prečítania výpovede poškodenej z prípravného konania, poškodená uviedla, že M. jej dohodila týchto a že je pravda, že medzi obhliadkou bytu a podpisom u notára ešte s H. bola u správcu na domovej správe v D.. Práve na základe rôznych tvrdení poškodenej už v prípravnom konaní bolo pristúpené k znaleckému psychologickému dokazovaniu. Zo záverov znaleckého posudku, ktorý vypracoval znalec z odboru psychológia z odvetvia klinická psychológia dospelých Prof. D.. K. T., Csc., vyplýva, že pri hodnotení vierohodnosti výpovede poškodenej je možné konštatovať oslabenie ako všeobecnej vierohodnosti (zníženie intelektových a pamäťových schopností, simplexná osobnosť s afektívnou labilitou), tak aj v špecifickej vierohodnosti (inkonzistentnosti v obsahoch výpovedi). V zásadných otázkach ako sú osoby zainteresované do transakcie, neoboznámenie s obsahom kúpnej zmluvy a neprevzatie finančného obnosu za predaj, sú však jej výpovede v časovom intervale medzi 2006-2010 konzistentné. Je však potrebné zdôrazniť, že tento znalecký posudok bol vypracovaný dňa 21.10.2010 a poškodená Q. E. bola na hlavnom pojednávaní vypočutá až dňa 21.03.2018 a to ku skutku, ku ktorého došlo dňa 26.06.2006. Na základe týchto okolností, ale aj vzhľadom k zníženým intelektovým schopnostiam poškodenej, sociokultúrnym zvláštnostiam, jej negramotnosti a zúženiu sociálneho kontaktu poškodenej na okruh najbližších príbuzných, nie je možné určite dospieť k záveru o absolútnej vierohodnosti výpovedí poškodenej Q. E.. Ten istý súd, tak presvedčení o absolútnej vierohodnosti výpovede poškodenej, v rámci tohto istého odôvodnenia, uviedol, konkrétne na 5. Strane rozhodnutia, že obžalovaní vôbec pred časom skutku nevedeli, že by poškodená Q. E. mala byť negramotná. Samotná poškodená E. dokonca aj v rámci hlavného pojednávania uviedla, že H.ovi, L. a A. povedala, že nevie písať a čítať a to predtým, ako išli to vybavovať. Z výpovedí svedkyne M. L., ktorá bola vypočutá v prípravnom konaní (konkrétne dňa 23.03.201 5) a na hlavnom pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 23.04.2018, okrem iného vyplýva, že od poškodenej B.. L. L. osobne prevzala zálohu vo výške 50 000 Sk, o čom vystavila riadny príjmový doklad. Zálohu odovzdala obžalovanému H.ovi. Svedkyňa aj uviedla a to na rozdiel od obžalovanej A., že nemôže povedať, že boli zvyšné peniaze vyplatené, nebola pri ničom takom, ale nepotvrdili jej to ani H. a ani A.. Nepamätá si, že by sa v súvislosti s týmto bytom ešte s niekým stretla a hovorila o tom. Podľa vyjadrenia obžalovanej A. to však bola práve táto svedkyňa, ktorá jej povedala, že poškodená B.. L. L. zaplatila celú kúpnu cenu obžalovanému H.ovi. Súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrajovo spomenul aj výsluch svedkyne C.. Q. D., ktorá bola vypočutá výlučne na hlavnom pojednávaní, konkrétne dňa 21.03.2018. Okrem iného v súvislosti s výpoveďou tejto svedkyne súd uviedol, že stretnutiu s obžalovaným H.om v kancelárii C.. N. G. bola prítomná aj poškodená B.. L., ktorá dňa 15.02.2011 v prípravnom konaní o tom vôbec nevypovedala. Pokiaľ by súd riadne oboznámil s obsahom spisového materiálu, zistil by, že poškodená B.. L. bola v prípravnom konaní síce vypočutá aj dňa 15.02.2011, ale bolo to v čase, keď obžalovaným nebolo vznesené obvinenie a obsah tejto zápisnice o výsluchu v tom čase svedkyne B.. L. L. ani nebol na hlavnom pojednávaní prečítaný. Súd však opomenul z obsahu výpovede svedkyne C.. Q. D. uviesť, že v rámci tohto stretnutia obžalovaný H. prisľúbil, že vec vráti do pôvodného stavu, že B.. L. dostane peniaze, ktoré zaplatila a Q. E. naspäť vlastnícke právo k bytu. Svedkyňa aj uviedla, že nevie, prečo zo strany obžalovaného H.a nedošlo k urovnaniu tohto problému, ktorý sľúbil pri stretnutí vyriešiť, nakoľko sa H. už viac neozval. Tieto skutočnosti potvrdila aj poškodená B.. L. L., ktorá v rámci hlavného pojednávania, ktoré sa konalo dňa 20.12.20XX, o stretnutí v kancelárii C.. N. G. uviedla, že tam obžalovaný H. povedal, že jej vráti peniaze a byt napíše na Q. E. naspäť. Obžalovaný H. povedal, že vráti celú sumu peňazí, inak by nemala dôvod s tým súhlasiť. Súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najmä sa pokúsil spochybniť výpovede poškodenej B.. L. L., nakoľko uviedol, že výpovedi tejto poškodenej neuveril a to s poukazom na jednoznačné a nespochybniteľné opakované tvrdenie poškodenej E. o tom, že nikdy s ňou a obžalovanými nesedela v aute a bola tak prítomná odovzdávaniu sumy 470 000 Sk. Opäť je potrebné zdôrazniť, že absolútna vierohodnosť výpovedí poškodenej E. nie je objektívne daná a ide o účelový záver súdu. Z objektívnych dôkazov a logiky veci vyplýva, že poškodená B.. L. L. nemala dôvod opakovane lživo uvádzať, že v priestoroch auto pri odovzdávaní peňazí bola prítomná aj poškodená Q. E.. D. B.. L. uviedla, že zvyšok kúpnej ceny, teda sumu 470 000 SK, odovzdala v aute na Peknej ceste pred budovou vtedajšieho katastrálneho úradu v obálke osobne obžalovanému H.ovi a tento aj peniaze prepočítal. Z objektívnych dôkazov, konkrétne z potvrdenia, vystavenom spoločnosťou Správa a servis bytov s.r.o., vyplýva, že potvrdenie bolo vystavené dňa 26.06.2006 a to na prevádzke: R., G. XX. Z kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu vyplýva, že táto bola podpísaná dňa 26.06.2006, kedy bol aj na notárskom úrade overený podpis Q. E.. Z návrhu na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam taktiež vyplýva, že návrh bol podaný dňa 26.06.2006 o 15.37 hod. a to na Správe katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu, konkrétne na pracovisku: Bratislava B., D. cesta XX, XXX XX Bratislava III. Aj z obsahu týchto listinných dôkazov, ktoré neboli nikým a ničím spochybnené, vyplýva, že tvrdenia poškodenej B.. L. sa zakladajú na pravde, nakoľko aj poškodená E. potvrdila osobnú účasť pri vyrovnaní dlžoby v súvislosti s užívaním bytu a účasť na notárskom úrade, čomu zodpovedajú aj časové údaje a súvis so stretnutím s poškodenou B.. L. na D. ceste pred budovou katastrálneho úradu. E. v rámci snahy o spochybnenie výpovedí poškodenej B.. L. dospel aj k záverom, že poškodená nepravdivo tvrdila, že nikdy od obžalovaného H. nedostala späť žiadne peniaze, avšak po tom, čo na poslednom hlavnom pojednávaní obhajoba obžalovaného H.a preukázala vrátenie sumy 24 000 Sk (3 x 8 000 Sk), zrazu poškodená priznala ich vrátenie, avšak za úplne iným účelom. Stačí sa však oboznámiť s obsahom výpovede svedka A. L. (vypočutý na hlavnom pojednávaní dňa 06.06.2018) a tak bolo možné zistiť, že A. L. sa do celej záležitosti zapojil až po uzavretí kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu a to v súvislosti s odovzdávaním, resp. pokusom o vypratanie bytu poškodenej Q. E.. Chcel to riešiť telefonicky aj s obžalovaným H.om, aby bolo vrátené peniaze, na čo mu nejaká žena, nevie, či to bola A. alebo L. dala nejaké peniaze na zaplatenie nákladov spojených s užívaním bytu, ktorý v tom čase stále užívala poškodená Q. E.. Na záver výsluchu tohto svedka poškodená B.. L. uviedla, že peniaze - 24 000 Sk - neprestavovali vrátenie zálohy ani jej časti, bolo to z dôvodu, že mala ešte ďalšieho pol roka platiť nájomné za byt, ktorý užívala iná osoba. Pokiaľ by sa súd riadne oboznámil s listinnými dokladmi, ktoré v rámci hlavného pojednávania predložil obhajca obžalovaného H.a, zistil by, že peniaze vo výške 8 000 Sk boli obžalovaným H.om zaslané na účet poškodenej B.. L. v priebehu mesiacov október a december 2006, teda určite nie bezprostredne pod 26.06.2006 a len v dôsledku aj mediálneho tlaku, ktorý poškodená B.. L. a A. L. vyvinuli na obžalovaných. Ďalším dôvodom, pre ktorý súd neuveril výpovediam poškodenej B.. L., mal byť aj fakt, že na sumu 50 000 Sk, čo bola len záloha, bol vypísaný riadny pokladničný blok, avšak na sumu 470 000 Sk nie, tie boli odovzdané len z ruky do ruky, pričom poškodená B.. L. nevedela v akých bankovkách - ich nominálne hodnoty, ich počet, boli peniaze vyplatené, ako aj to, či boli v obálke alebo nie. Pokiaľ by sa súd skutočne dôsledne oboznámil s obsahom spisového materiálu, stačilo v tomto prípade s obsahom výpovedí poškodenej B.. L. a s obsahom kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu, zistil by, že záloha vo výške 50 000 Sk bola odovzdaná na základe požiadavky obžalovaných M. L., ktorá poškodenej B.. L. sama vystavila príjmový doklad a v čase, keď nebola uzatvorená kúpna zmluva o prevode vlastníctva bytu. Potvrdenie o odovzdaní sumy 470 000 Sk sa nachádza priamo v znení kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu, konkrétne z článku 5 bod 2 tejto zmluvy, z ktorého vyplýva: „Suma vo výške 470 000 Sk bude zo strany kupujúceho uhradená v hotovosti v deň podpisu tejto zmluvy. Podpis predávajúceho na tejto zmluve je zároveň potvrdením o prevzatí sumy vo výške 470 000 Sk.“ Aj z týchto skutočností vyplýva, že výpovede poškodenej B.. L. sú práve naopak vierohodné a sú v súlade aj s ďalšími dôkaznými prostriedkami, ktoré boli zadovážené v rámci dokazovania aj na hlavných pojednávaniach. Súd uviedol, že poškodená B.. L. nevedela uviesť, v akých bankovkách sa nachádzala suma 470 000 Sk a či sa tieto peniaze nachádzali v obálke. Pokiaľ by súd oboznámil s obsahom výpovede poškodenej B.. L. z hlavného pojednávania, zistil by, že poškodená jednoznačne uviedla, že peniaze boli v obálke. D. nevedela uviesť, o aké bankovky sa jednalo. Súdu je však potrebné zopakovať, že poškodená bola vypočutá na hlavnom pojednávaní dňa 20.11.20XX, kým k úhrade sumy 470 000 Sk došlo dňa 26.06.2006 (!) a medzičasom došlo na území Slovenskej republiky dokonca aj k zmene meny. Z odôvodnenia oslobodzujúceho rozsudku som nezistil, či sa súd aj riadne oboznámil s rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 50C/272/2006-355 zo dňa 26.04.2013 o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a určenie vlastníctva k nehnuteľnosti. Pokiaľ áno, súd by zistil, že iný súd, konkrétne Okresný súd Bratislava II v rámci občianskeho súdneho procesu dospel k záveru, že kúpna zmluva zo dňa 26.06.2006, uzatvorená medzi navrhovateľkou Q. E. a odporkyňou B.. L. L. o predaji nehnuteľnosti, je neplatná. Z odôvodnenia tohto rozsudku súdu aj vyplýva, že právny úkon - kúpna zmluva o predaji nehnuteľnosti - bol označený ako neplatný aj z dôvodu, že obsah alebo účel tejto kúpnej zmluvy odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Súd pri rozhodovaní o oslobodení postupoval tak v rozpore so zásadou trestného konania, ktorá je uvedená v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku a z ktorej vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Týmto ustanovením Trestného poriadku sa súd určite dôsledne neriadil, lebo dôkazy, ktoré boli získané a vykonané zákonným spôsobom v rámci trestného konania, hodnotil účelovo, nadradil niektoré dôkazy, konkrétne najmä tvrdenia obžalovanej C. A. a poškodenej Q. E., nad ostatné dôkazy, dôkazy hodnotil bez logického úsudku, účelovo a ľubovoľne. Svedčí o tom napríklad časť odôvodnenia rozsudku o oslobodení, v ktorom súd uviedol, že výpovedi poškodenej B.. L. L. neuveril a spochybňoval jej tvrdenia a to napriek tomu, že to bola práve poškodená B.. L., ktorá v dôsledku konania obžalovaných prišla o značnú časť finančných prostriedkov a neboli zistené akékoľvek okolnosti, ktoré by mali spochybňovať objektivitu a pravdivosť jej tvrdení. Súd práve na základe výsledkov dokazovania, ktoré bolo vykonané v prípravnom konaní a na hlavných pojednávaniach, konkrétne na základe výpovedí poškodených Q. E. a B.. L. L., svedkov M. L., H. H., T. W., C.. Q. D. a A. L., záverov znaleckého posudku, ktorý vypracoval znalec z odboru psychológia z odvetvia klinická psychológia dospelých Prof. D.. K. T., Csc., ako aj na základe rozsiahlych listinných dôkazov, mal dospieť k presne opačným záverom. L., že obvinení H. a A. v úmysle na škodu majetku poškodených Q. E. a B.. L. L. seba obohatiť, uviedli tieto poškodené do omylu, nakoľko využili záujem poškodenej E. predať byt, nechali poškodenú E. podpísať kúpnu zmluvu a návrh na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a to napriek tomu, že vedeli, že poškodená E. je negramotná, že nevie čítať a písať. Následne po overení podpisov poškodenej E. odovzdali tieto listiny poškodenej B.. L. L., ktorá postupne obvinenému H.ovi vyplatila v dvoch čiastkach kúpnu cenu vo výške 520 000 Sk. Tieto peniaze si obvinení ponechali a neodovzdali tieto peniaze poškodenej E.. D. E. po zistení, že sa stala obeťou podvodného konania obvinených, právnymi prostriedkami dosiahla vyhlásenie kúpnej zmluvy za neplatnú, v dôsledku čoho je poškodená E. naďalej vlastníčkou bytu a poškodená B.. L. tak prišla o peniaze vo výške 520 000 Sk, ktoré jej do dnešného dňa obvinení nevrátili. Na základe rozsiahleho dokazovania, ktoré bolo vykonané v prípravnom konaní a na viacerých hlavných pojednávaniach, bolo možné dospieť len k jedinému záveru a to, že obžalovaní C. H. a C. A. sa dopustili žalovaného konania, ktoré napĺňa všetky zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20, § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona. Z týchto dôvodov preto navrhujem, aby Krajský súd v R. v zmysle ustanovenia § 321 ods. 1 písm. b/, písm. d/ Trestného poriadku napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 1T/66/2016 zo dňa 06.06.2018 zrušil v celom rozsahu a v zmysle ustanovení § 322 ods. 1 Trestného poriadku a § 322 ods. 4 písm. a/ Trestného poriadku vec vrátil súdu I. stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.“ K dôvodom odvolania okresnej prokuratúry poskytli svoje vyjadrenie aj obžalovaní prostredníctvom obhajcov, pričom tieto sa obsahovo zhodujú a sú premietnuté pod body 1. až 6. nasledovne (čl. 377-3798 a 380-381): „1. Poukazovanie prokurátora na vydanie trestného rozkazu súdom v tejto trestnej veci a následne oslobodenie obžalovaných považujem v tejto fáze konania za absolútne irelevantné, pričom táto skutočnosť nemá s pohľadu trestného poriadku žiadnu váhu a súd pri rozhodovaní o veci toto nemôže zohľadniť ani v prípade uznania viny, ani pri oslobodení spod obžaloby tak ako to bolo v mojom prípade. 2. Prokurátor v rámci odôvodnenia svojho odvolania taktiež poukazuje na rozpory vo výpovedi svedkyne M. L. a výpovedi obžalovanej C. A. ešte z prípravného konania, kde poukazuje na to, že obžalovaná mala vo výpovedi uviesť, že L. jej povedala, že B.. L. L.ova zaplatila celú kúpnu cenu obžalovanému C.ovi H.ovi, zatiaľ čo svedkyňa M. L. na hlavnom pojednávaní uviedla, že nebola pri vyplatení kúpnej ceny a nepotvrdil jej to ani obžalovaný C. H. ani obžalovaná C. A.. V tejto súvislosti sa však prokurátor nijakým spôsobom na hlavnom pojednávaní u svedkyne M. L. (keď mal tú možnosť) nedožadoval bližšieho vysvetlenia tohto rozporu, a preto teraz poukazovať na tento rozpor považujem za účelové. Každopádne, sa ale svedkyňa M. L. jasne vyjadrila, že o zaplatení kúpnej ceny nemá vedomosť. V danom prípade, je zrejmé, že svedkyňa L. mala tak ako to uviedla na mysli úhradu zálohy na kúpnu cenu, ktorá bola použitá na úhradu nedoplatkov poškodenej E.. Zároveň z dokazovania vyplynulo, že zostatok zálohy obžalovaný H. B.. L. vrátil. Čiže je zrejmé, že v danom prípade nejde o rozpor, ale skôr o nepresnú interpretáciu výpovede svedka L.. 3. Popri podľa môjho názoru účelovému spochybňovaní výpovede poškodenej E. prokurátor v odôvodnení odvolania vo vzťahu k poškodenej B.. L. dospel k záveru, že z objektívnych dôkazov a logiky veci vyplýva, že poškodená B.. L. L.ova nemala dôvod opakovane lživo uvádzať, že v priestoroch auta pri odovzdaní peňazí bola prítomná aj poškodená Q. E.. Z uvedenou úvahou ale nemôžem súhlasiť, keďže z uvedených výpovedí vyplýva pravý opak, ak sa na predmetnú situáciu pozrieme v rozsiahlejších časových súvislostiach. D. Q. E., podala dňa 27.12.2006 civilnú žalobu na poškodenú B.. L. L. na určenie vlastníckeho práva k predmetnému bytu okrem iného aj s poukazom na nezaplatenie kúpnej ceny, kde v tomto prípade logická obrana v civilnom konaní poškodenej B.. L. L. nemohla byť iná ako tá, že kúpnu cenu vyplatila a dokonca, že poškodená Q. E. bola prítomná pri vyplatení kúpnej ceny, nakoľko B.. L. nedisponovala žiadnym písomným potvrdením o zaplatení kúpnej ceny a túto verziu obrany B.. L. L. v civilnom konaní už v trestnom konaní o desať rokov neskôr len ťažko mohla meniť. F. poškodenej L., že kúpna zmluva vo svojom texte potvrdzovala prevzatie kúpnej ceny neobstojí, keďže je zrejmé, že E. kúpnu zmluvu podpisovala u notára, kde B.. L. prítomná nebola, kde kúpnu cenu nevyplácala a preto je v danom prípade tvrdenie o úhrade kúpnej ceny v aute pred budovou katastra zo strany poškodenej L. pochybné a a s najväčšou pravdepodobnosťou účelové. Preto konštatovanie prokurátora o tom, že B.. L. L. nemala dôvod opakovane lživo uvádzať, že v priestoroch auta pri odovzdávaní peňazí mala byť aj Q. E. neobstojí, s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti. 4. Taktiež považujem za účelové zo strany prokurátora ospravedlňovať nedostatky vo výpovedi poškodenej B.. L. L. dlhým časovým odstup medzi skutkom a výpoveďou a v prípade poškodenej Q. E. len vyhodnotiť jej výpoveď ako pochybnú bez odkazu na časový odstup, a to napriek tomu, že poškodená Q. E. vypovedala časovo ešte neskoršie ako poškodená B.. L. L.. Je zrejmé, že súvislosti ohľadne zaplatenia kúpnej ceny sú tak závažné a podstatné, že na takúto si každý, o to viac poškodený musí spomenúť aj po značnom časovom odstupe. Preukázanie odovzdania kúpnej ceny obžalovanému C.ovi H.ovi bolo pre posúdenie viny kľúčové. K jej preukázaniu, ale v rámci dokazovania nedošlo. 5. Zároveň je správne odôvodnenie súdu ohľadne mojej účasti na obžalovanom skutku, že z obžaloby nie je zrejmá ani moja forma účasti na údajnom skutku, keďže som sa okrem niekoľkých stretnutí so Q. E. na ničom nezúčastnila, čo vyplýva aj z vymedzenie obžalovaného skutku z obžaloby, ako aj z vykonaného dokazovania, kde moja údajná účasť nie je žiadnym spôsobom konkretizovaná. 6. Mám za to, že súd prvého stupňa správne logicky a vecne dospel k záveru, že nebolo preukázané, že sa skutok stal a obžalovaných tak s pod obžaloby oslobodil a tento dostatočne a zrozumiteľne odôvodnil. Pre uznanie viny je potrebné aby dokazovanie bez akýchkoľvek rozumných pochybností preukázalo vinu obžalovaného, čo v danom prípade ani zďaleka nebolo splnené. V danom prípade preto súd nemal inú možnosť ako mňa ako aj B.. C.a H.a spod obžaloby oslobodiť s poukazom na zásadu in dubio pro reo. V tejto súvislosti sa preto v plnom rozsahu stotožňujem s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhujem, aby odvolací súd prokurátorom podané odvolanie na základe § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol.“ Odvolaním, v zákonnej lehote v zmysle § 309 ods. 1 Trestného poriadku, podala odvolanie aj poškodená B.. L. L., ktorá ho však písomne nezdôvodnila ani do termínu verejného zasadnutia. Na verejné zasadnutie sa nedostavili obžalovaní C. H. a C. A. a preto odvolací súd postupom podľa § 293 ods. 5 Trestného poriadku vykonal zasadnutie v ich neprítomnosti, za účasti ich obhajcov a zástupkyne krajskej prokuratúry. Keďže sa nedostavili poškodení, konal aj postupom podľa § 294 ods. 2 Trestného poriadku v neprítomnosti poškodených. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zástupkyňa krajskej prokuratúry uviedla: „Ja sa pridržiavam písomne podaného odvolania, ako aj dôvodov v tomto uvádzaných. Zastávam názor, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie. Obaja obžalovaní mali byť uznaní za vinných a preto navrhujem zrušiť rozsudok a vrátiť vec súdu I. stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Čo sa týka odvolania poškodenej rozhodnutie ponechávam na úvahu súdu.“ Obhajca obžalovanej C. A. uviedol: „Ja sa pridržiavam písomného vyjadrenia doručeného 08.10.2018 a na podklade týchto dôvodov navrhujem odvolanie prokurátora zamietnuť. Taktiež ponechávam rozhodnutie o odvolaní zahlásenom poškodenou na úvahu súdu.“ Obhajca obžalovaného C.a H. predniesol: „Ja sa taktiež pridržiavam vyjadrenia k odvolaniu. Mám za to, že prvostupňovým súdom boli dôkazy vyhodnotené a posúdené správne a navrhujem odvolanie prokuratúry ako nedôvodné zamietnuť. Čo sa týka odvolania poškodenej ponechávam rozhodnutie na úvahu súdu.“ Preskúmavaná vec bola odvolaciemu súdu predložená predkladacou správou dňa 28.12.2018. Podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy SR každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (obdobne aj čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd). Podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 4.11.1950 každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom. Podľa § 2 ods. 4 Trestného poriadku každý, proti ktorému sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Podľa § 2 ods. 18 Trestného poriadku konanie pred súdom je ústne, výnimky ustanovuje tento zákon. Dokazovanie riadi súd, ktorý však výsluch obžalovaného, svedkov, poškodeného a znalcov spravidla ponecháva stranám, najprv tej, ktorá dôkaz navrhla či obstarala. Podľa § 2 ods. 19 Trestného poriadku pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, na verejnom zasadnutí alebo na neverejnom zasadnutí smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak. Podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona: (1) Kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. (3) Odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku1 a spôsobí ním väčšiu škodu, ... Podľa § 285 písm. a/ Trestného poriadku Súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku Ak súd obžalovaného spod obžaloby oslobodí, odkáže poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody vždy na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. Podľa § 3XX ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Krajský súd v R., na podklade riadne a včas podaných odvolaní primárne skúmal, či nie sú dané podmienky pre niektoré z rozhodnutí uvedených v ustanovení § 316 Trestného poriadku a zistil, že vo vzťahu k odvolaniu podaného poškodenou sú dané a vo vzťahu k odvolaniu podaného okresnou prokuratúrou dané nie sú. Preto na podklade podaného odvolania okresnou prokuratúrou, postupom podľa § 3XX ods. 1 Trestného poriadku, preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým mohli odvolatelia podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadnuc na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, pričom zistil že odvolanie okresnej prokuratúry nie je dôvodné a odvolanie podané poškodenou B.. L. L. je podané neoprávnenou osobou. Z predloženého spisového materiálu je zistiteľné, že Okresná prokuratúra Bratislava V, dňa 24.06.2016, pod č.k. 2 Pv 53/14/1105-36 podala na obžalovaných C.a H. a C. A. obžalobu pre prečin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, na skutkovom základe opísanom v obžalobnom návrhu. Súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie výsluchom obžalovaných C.a H. a C. A., poškodených Q. E. a B.. L. L., svedkov H. H., C.. Q. D., M. L., A. L., prečítaním výpovedí svedkov T. W. a F. M., prečítaním znaleckého posudku vypracovaného Prof. D.. K.om T.om CSc. a oboznámením listinných dôkazov a rozhodnutie odôvodnil nasledovne: „ Z tohto vykonaného dokazovania súd nemal preukázané skutkové tvrdenia uvedené v obžalobe, dokonca ani len podozrenie blížiace sa istote, pričom vinu osobe obžalovanej je nevyhnutné preukázať nespochybniteľnými, jednoznačnými, stopercentnými a „nepriestrelnými“ dôkazmi, čo sa v tejto veci rozhodne nestalo. Prokurátor, ako nositeľ dôkazného bremena, toto absolútne neuniesol, nepreukázal svoje tvrdenia v obžalobe a preto súd oboch obžalovaných spod obžaloby pre skutok tak ako bol žalovaný, oslobodil postupom podľa § 285 písm. a) Tr.por. Súd pripomína, že podvodný úmysel treba osobe obvinenej - obžalovanej, preukázať od počiatku, teda už v čase uzatvárania zmluvy. Z dokazovania vyplýva, že obžalovaní vôbec pred časom skutku uvedenom v obžalobe, nevedeli, že by pošk. Z. E. mala byť negramotná, pretože konali vlastne na požiadavku sv. M., ktorá sv. L. oslovila v dobrom úmysle pomôcť pošk. E.. NeboIo ničím preukázané, že obžalovaní zmB. z 26.06.2006 uzatvárali pod nejakou zámienkou tak, akoto je potvrdené obžalobou. Ďalej je preukázané, že zálohu v sume 50 000,- Sk obž. H. jednoznačne použil na splatenie existujúcich dlhov pošk. E., viažucich sa k predmetnému bytu, bol dokonca osobne s poškodenou u správcu domu, dlhy uhradil, čomu nasvedčuje i obsah kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu z 26.06.2006 (čl. 130 a nasl.), kde podľa čl. I bod 5) je uvedené, že predávajúci nemá žiadne nedoplatky voči správcovi bytového domu, v ktorom sa nachádza prevádzaný byt, čo preukazuje vyhlásenie správcu o neexistencii nedoplatkov. Tu treba pripomenúť nesporný fakt, že kataster nehnuteľností nezavkladuje zmluvu o prevode bytu bez toho, aby k zmluve nebolo pripojené potvrdenie správcu domu o neexistencii dlhov viažucich sa k prevádzanému bytu. Nespochybniteľným je i fakt, že zvyšok zo zálohy 50 000,- Sk v sume 24 000,- Sk (3x8 000,- Sk) obž. J. Válék vrátil pošk., B.. K. L.ovei na jej účet. Súdu preto nie je jasné, v čom malo spočívať podvodné konanie obžalovaných, konkrétne J. H.. Je absurdné si vôbec len myslieť, že obžalovaní si ponechali zálohu 50 000,- Sk pre vlastné potreby tak, ako to tvrdí prokurátor v obžalobe. Z čoho - z akých peňazí by potom boli dlhy pošk. E. u správcu domu uhradené, a z čoho - akých peňazí by potom obž. J. H. pošk. L. vrátil 24 000,-Sk keď sa mal zálohou 50 000,- Sk obohatiť? Ničím nepreukázaným je i ďalšie tvrdenie prokurátora v obžalobe, že obaja obžalovaní, spoločne s pošk. L. a pošk. E. sa autom premiestnili na Peknú cestu č. 15 v R., kde vtedy sídlil Kataster nehnuteľností a v aute mala p. L., sediac vedľa pošk. E., obžalovaným odovzdať z ruky do ruky sumu 470 000,- Sk. Toto tvrdenie totiž vyplýva len a len z výpovede pošk. L., pričom ho vyvracia výpoveďou pošk. E. z prípravného konania i hlavného pojednávania. Súd opätovne podotýka, že jedinej osobe v predmetnej veci zainteresovanej, ktorej bezhranične verí, že práve Q. E., pretože všetky ďalšie osoby, aj tie, ktoré stíhané a obžalované neboli, istým spôsobom a mierou boli na skutku zainteresované. Okrem toho pošk. L. nevedela povedať, ako predmetné peniaze (v obálke, príp. aké bankovky), a v akých nominálnych hodnotách, odovzdávala. Zaujímavým je i zistenie, že na zálohu - sumu 50 000,- Sk bol stranami vystavený riadne príjmový doklad, avšak na konečnú sumu, oveľa oveľa vyššiu, žiaden doklad (účtovný), ktorý by v takýchto prípadoch mal byť samozrejmosťou, vystavený nebol! Súdu na druhej strane je jasné, že „niečo“ medzi pošk. E. a obžalovanými, vrátane pošk. L. a sv. L., prebehlo, stalo sa, možno to však kvalifikovať len ako občianskoprávny vzťah, rozhodne však nie ako trestný čin....Keďže súd obžalovaných spod obžaloby oslobodil, obligatórne postupom podľa § 288 ods. 3 Tr.por., obe poškodené so svojimi nárokmi na náhradu škody odkázal na civilný proces.“ K výroku I. S uvedenými závermi súdu prvého stupňa odvolací súd bez výhrad súhlasí a tieto si v celom rozsahu osvojuje a ich opätovné rozoberanie a hodnotenie by bolo len opakovaním správnych úvah a záverov a preto na tieto rezultáty okresného súdu poukazuje a odkazuje. Krajský súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že v rámci dokazovania boli produkované také dôkazy, ktoré potvrdzujú obhajobné tvrdenia obžalovaných a zároveň na strane druhej vyvolali dôvodné pochybnosti o tom, či sa žalovaný skutok stal. Vo veci konajúci súd zistil, že súd prvého stupňa v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku v súlade so zásadou trestného konania uvedenou v § 2 ods. 10 Trestného poriadku vykonal všetky dostupné dôkazy potrebné na objasnenie všetkých základných skutočností dôležitých pre trestné stíhanie tak, ako to v prejednávanej veci vyplývalo predovšetkým z ustanovenia § 119 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Trestného poriadku, ktoré súd prvého stupňa potreboval pre svoje rozhodnutie. Aj z dôvodu vyššie uvedeného skutkové zistenia, ktoré viedli súd prvého stupňa k oslobodzujúcemu výroku ohľadne viny napadnutého rozsudku, tak mohli vychádzať (a napokon s poukazom na ďalej uvedené aj vychádzajú) z výsledkov nielen úplného, ale aj zákonným spôsobom vykonaného dokazovania a zodpovedajú všetkým kritériám uvedeným v § 2 ods. 10 Trestného poriadku. V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s požiadavkami ustanovenými v § 168 odsek 1 Trestného poriadku súd prvého stupňa v potrebnom rozsahu uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obranou obžalovaných a tiež (a zvlášť) akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny, s ktorými sa aj odvolací súd bez zásadných výhrad stotožňuje a v podrobnostiach na ktoré, ako na správne a v podstate aj úplné poukazuje. Súd prvého stupňa k týmto skutkovým zisteniam totiž dospel po tom, čo jednotlivé dôkazy vyhodnotil v súlade s ďalšou zásadou trestného konania uvedenou v § 2 odsek 12 Trestného poriadku, teda jednotlivo aj v ich súhrne a podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu. Súd prvého stupňa pri hodnotení ním vykonaného dokazovania v prejednávanej veci tiež, a podľa názoru odvolacieho súdu aj opodstatnene rešpektoval aj jedno zo základných pravidiel vyplývajúcich pri dokazovaní z ďalšej zásady trestného konania uvedenej v § 2 ods. 4 Trestného poriadku, v ktorom je upravená zásada prezumpcie neviny a ktorým je jednak pravidlo „in dubio pro reo - v pochybnostiach v prospech obvineného“, z ktorého vyplýva pre súd povinnosť rozhodnúť v prospech obvineného, ak zostanú dôvodné pochybnosti o niektorej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov, jednak ďalšie pravidlo, v zmysle ktorého nedokázaná vina má rovnaký dôsledok a význam ako dokázaná nevina (ktorú obvinený nie je v konečnom dôsledku ani povinný dokazovať). Podľa názoru odvolacieho súdu odvolaním okresného prokurátora je súdu prvého stupňa vytýkané hodnotenie vykonaných dôkazov v rozpore so zásadou trestného konania uvedenou v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku, neobsahuje žiadne také konkrétne skutočnosti a okolnosti, ktoré by jednotlivo alebo vo svojom súhrne v prejednávanej veci jednak nasvedčovali tomu, že k namietaným skutkovým zisteniam súd prvého stupňa dospel postupom nezodpovedajúcim zásadám logického myslenia a uvažovania, jednak spochybňovali opodstatnenosť použitia jedného zo základných pravidiel vyplývajúcich pri dokazovaní z ďalšej zásady trestného konania uvedenej v § 2 ods. 4 Trestného poriadku, v ktorom je upravená zásada prezumpcie neviny a ktorým je jednak pravidlo „in dubio pro reo- v pochybnostiach v prospech obvineného“. Obžalovaným C.ovi H. a C. A. je obžalobou kladené za vinu, že majúc vedomosť o tom, že poškodená Q. E. je negramotná a vie sa len podpísať, pod zámienkou vyriešenia jej bytového problému, predaja jej bytu a kúpi bytu menšieho v inej lokalite a vyplatenia zvyšnej sumy, predložili poškodenej na podpis kúpnu zmluvu, na základe ktorej predala svoj byt za kúpnu cenu 520.000,-Sk B.. L. L., ktorá uhradila zálohu 50.000,-Sk a zvyšok peňazí vyplatila obžalovanému C.ovi H., ktoré peniaze si obžalovaní ponechali. Úvodom je potrebné uviesť, že obžalovaní na hlavnom pojednávaní v zmysle § 257 ods. 1 Trestného poriadku, urobili vyhlásenie, že sú nevinní a zároveň využili svoje zákonné právo k veci nevypovedať, z ktorého dôvodu súd na hlavnom pojednávaní na návrh prokurátora, za splnenia zákonných podmienok § 258 ods. 4 Trestného poriadku, prečítal výpoveď obžalovanej C. A. z prípravného konania a obžalovaný C. H. v prípravnom konaní odmietol vypovedať. Čo sa týka výpovede obžalovanej C. A., táto v prípravnom konaní uviedla, že ako realitná maklérka pracujúca pre spoločnosť E. byty a reality, s.r.o., sa zúčastnila realitného obchodu, predaja bytu poškodenej, Q. E., ktorý sa nachádzal v R. na E. 42 v tzv. Pentagóne. V rámci tohto realitného obchodu spolu s M. L. vykonala obhliadku bytu a následne to bola ona, čo oslovila B.. L. L., ktorá mala tiež realitku a ktorá po obhliadke bytu prejavila záujem o odkúpenie tohto bytu. Podľa výpovede obžalovanej, zmluvu o predaji bytu mal pripraviť obžalovaný C. H.. B.. L. L. zaplatila do rúk M. L. zálohu vo výške 50 000,- Sk. Následne sa stretli a to ona, spoluobžalovaný C. H. a poškodená Q. E. a spolu išli k notárovi do Technopolu za účelom podpisu zmluvy. Potvrdila, že bola prítomná pri dianí u notára, ale čo sa týka vyplatenia kúpnej ceny kupujúcou, pri tomto nebola, avšak M. L. jej neskôr povedala, že B.. L. L. zaplatila kúpnu cenu obžalovanému C.ovi H.. Prehlásila, že pri realitných obchodoch s peniazmi z týchto obchodov neprichádzala do styku, o vec sa ďalej nezaujímala, nebola to jej kompetencia nevie ani, čo sa s peniazmi stalo, ale ona z tohto obchodu neprevzala od nikoho žiadne peniaze. Ohľadne žalovaného skutku nie je sporné, a vykonaným dokazovaním to bolo potvrdené, že poškodená Q. E. požiadala starostku Mestskej časti Vrakuňa, svedkyňu F. M., o pomoc pri riešení bytovej otázky - výmeny bytu za menší, čo ale podľa výpovede z prípravného konania, menovaná svedkyňa odmietla. Na hlavnom pojednávaní svedkyňa F. M. vypočutá nebola, pričom sa prokurátor uspokojil len s čítaním jej výpovede z prípravného konania (čl. 335). Z výpovede svedkyne M. L. z prípravného konania, ale najmä z hlavného pojednávania (čl. 334) je zrejmé, že ju starostka - F. M. poprosila pomôcť poškodenej Q. E. v otázke predaja bytu, ktorú agendu však svedkyňa nerobila a preto oslovila obžalovanú C. A. a spolu si boli obzrieť byt. Za pár dní bola požiadaná obžalovanou C. A., aby ju aj so záujemkyňou o byt - B.. L. L. odviezla do bytu. Svedkyňa M. L. potvrdila, že ich k bytu odviezla, ale čakala v aute. Ohľadne tohto bytu a poškodenej bola požiadaná, aby od B.. L. L. prevzala sumu 50.000,-Sk, čo urobila a to na základe príjmového dokladu a tieto peniaze obžalovanému C.ovi H. odovzdala. Potvrdila, že obžalovaný C. H. ohľadne bytu zaplatil nejaké pozdĺžnosti a zvyšok peňazí vrátil manželovi poškodenej, A.ovi L.ovi. Svedkyňa na hlavnom pojednávaní vypovedala, že nevedela o tom, že poškodená Q. E. je negramotná a túto skutočnosť sa dozvedela až „po všetkom“. Z výpovede B.. L. L. je zrejmé, že prejavila záujem o kúpu bytu, ohľadne ktorého ju oslovili obaja obžalovaní, zaplatila zálohu 50.000,-Sk, na uhradenie nedoplatkov na byte, ktorú na základe pokladničného príjmového dokladu odovzdala M. L.. Uviedla, že kúpnu zmluvu, na jej podnet, pripravila právnička C.. Q. D.. D. B.. L. L. v ďalšom uvádzala, že po podpise zmluvy sa so Q. E. a s obžalovanými stretla pred budovou katastra nehnuteľností, kedy všetci štyria sedeli v aute (ona s pani Q. E. vzadu) a zvyšok peňazí, 470.000,-Sk vyplatila do rúk - v obálke - obžalovanému C.ovi H.. Podľa poškodenej Q. E. vidiac celú situáciu odohrávajúcu sa v aute, túto nekomentovala a ani do nej nezasahovala. O tom, že peniaze v takejto výške obžalovanému C.ovi H. odovzdala, doklad nemá. K vyššie rozvedenému je potrebné dodať, že svedkyňa C.. Q. D. potvrdila, že pre pani B.. L. L. pripravovala návrh kúpnej zmluvy, pričom otázku podpisu zmluvy, vyplatenia ceny nehnuteľnosti a a návrhu na vklad do katastra nehnuteľností si vybavovala B.. L. L. sama. Tiež mala informácie, že s prevodom bytu nastal problém a obžalovaný C. H. sa zaviazal celú záležitosť vyriešiť k spokojnosti. Podľa svedkyne vec sa mala dostať do pôvodného stavu tj. pani poškodená Q. E. dostane späť svoj byt a pani B.. L. L. dostane späť peniaze. Potvrdila, že boli vyrovnané aj nedoplatky na predmetnom byte. D. Q. E. k podpisu zmluvy a k ďalším okolnostiam prípadu vypovedala, že podpísať zmluvu ju zobrali obžalovaní, ale u notára bola len s obžalovaným C.om H.om. Po podpise zmluvy u notára ju nechali asi 2 hodiny čakať. Rozhodne poprela, že bola spolu s obžalovanými a B.. L. L. v aute, keď došlo k odovzdaniu peňazí. Ohľadne poškodenej Q. E. bol vypracovaný znalecký posudok znalcom Prof. D.. K.om T. CSc., ktorý u poškodenej zistil „... subnormné intelektové schopnosti. Na znížení intelektovej úrovne sa okrem málo stimulujúcej výchovy (rodinné prostredie, slabá zaškolenosť), môžu podieľať aj kolísajúca motivácia ku výkon uaž agravačné tendencie (nevedomé zhoršovanie stupňa poškodenia). Mnestické schopnosti sú ešte výraznejšie znížené ako intelekt, až do pásma patológie, s postihnutím ako novo - tak aj staropamäti. Aj pri vyšetrení pamäti je ťažko odlíšiť primárne zníženie od deterioračných zmien a agravačných tendencií. Vyšetrená je negramotná, nevie čítať ani písať. Pri vyšetrení osobnosti nezisťujeme známky psychotického ochorenia. Oslabenie kontaktu s objektívnou realitou je dôsledkom zníženia intelektových schopností, sociokultúrnych zvláštností, negramotnosti a zúženia sociálneho kontaktu na okruh najbližších príbuzných. Myslenie je kolísavé v tempe, obsahovo veľmi slabo výpravné s pohotovosťou ku stereotýpii a perseveráciám (opakovaniu pojmov a tém). Aktuálne zamerané na obsahy ukrivdenia a prenasledovania. V emotivite sme zistili známky výraznej afektívnej lability až inkontinencie (výrazného oslabenia racionálnej kontroly afektov). V sociálnom kontakte známky stiahnutia sa do komunity najbližších, vzťahovačnosť, prežívanie krivdy a prenasledovania údajnými páchateľmi podvodu a reštriktívnych inštitúcií. Osobnosť je málo štruktúrovaná, simplexná. Pri hodnotení vierohodnosti výpovede môžeme konštatovať oslabenie ako všeobecnej vierohodnosti (zníženie intelektových a pamäťových schopností. simplexná osobnosť s afektívnou labilitou), tak aj v špecifickej vierohodnosti (inkonzistentnosti v obsahoch výpovedí). V zásadných otázkach ako sú osoby zainteresované do transakcie, neoboznámenie s obsahom kúpnej zmluvy, neprevzatie finančného obnosu za predaj sú však jej výpovede v časovom intervale medzi rokmi 2006-2010 konzistentné“ Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil predovšetkým tým, že podvodný úmysel treba obžalovaným preukázať od počiatku, tj. už v čase uzatvárania kúpnej zmluvy musí byť spoľahlivo zistený skutkový stav a nesmú existovať žiadne pochybnosti a na základe vykonaného dokazovania súd môže urobiť jednoznačný záver, že sa skutok stal. V danom prípade, na podklade vykonaných dôkazov nemal prvostupňový súd jednoznačne preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý sú obžalovaní žalovaní. Dal do pozornosti, že obžalovaní nemuseli vedieť, že poškodená Q. E. je negramotná a jej zámerom nie je predaj bytu, ale len výmena za menší s tým, že zvyšok ceny bytu jej bude vyplatený. Tieto úvahy prvostupňového súdu považuje aj nadriadený súd za správne. Totiž z vykonaného dokazovania je zrejmé, že prvou osobou, ktorú poškodená Q. E. oslovila s požiadavkou riešenia bytu, bola v tom čase starostka Mestskej časti H., F. M., ktorá potom oslovila ďalšie osoby, M. L. a následne boli oslovení obžalovaní. Je otázkou, či v tomto reťazci zainteresovaných osôb, ktorí boli oslovení ohľadne bytu Q. E., všetci rovnako disponovali informáciou, že zámerom nie je predaj bytu, ale len jeho výmena s prípadným doplatkom a tou skutočnosťou, že menovaná je negramotná a vie sa len podpísať, aby táto informácia bola „využiteľná“, resp. „zneužiteľná“. Skutočne toto tvrdenie obžaloby nie je žiadnym spôsobom preukázané, pričom aj svedkyňa M. L. (druhá v poradí, ktorá bola oslovená) na hlavnom pojednávaní vypovedala, že túto informáciu nemala. Navyše je nutné zdôrazniť, že kúpnu zmluvu, na podnet B.. L. L., pripravovala C.. Q. D.. Či obžalovaní, prípadne M. L. mali informáciu, že Q. E. mieni byt len zameniť a nie predať, mohla potvrdiť, resp. vyjadriť sa ku skutočnosti či toto uviedla ďalším osloveným osobám, len svedkyňa F. M., ktorá však na hlavnom pojednávaní vypočutá nebola a aj prítomný prokurátor sa uspokojil len s prečítaním jej výpovede z prípravného konania, v ktorej sa takáto skutočnosť resp. odpoveď, nenachádza. Potom v tomto smere s uvádzanými úvahami okresnej prokuratúry, nadriadený súd nemôže súhlasiť. Ak prokurátor vytýka, že výpoveď poškodenej Q. E., i napriek rozporom v jej výpovedi v kontexte záverov znaleckého posudku, súd považuje za vierohodnú, s ktorým názorom nesúhlasí a naopak vyzdvihuje výpoveď B.. L. L., ktorú považuje za preukazujúcu protiprávne konanie obžalovaných a to jednoznačne, je okrem toho, čo už okresný súd v odôvodnení rozsudku uviedol, potrebné dodať nasledovné: Ak prokurátor poukazuje v rámci svojich úvah na znalecký posudok vyhotovený Prof. D.. K.om T. CSc. a zdôrazňuje čas jeho vypracovania - v roku 2010, tak je potrebné tiež dodať, že obžaloba vo veci bola podaná v roku 2016 a nič mu nebránilo, ešte v prípravnom konaní, pokynom (podľa § 230 Trestného poriadku) navrhnúť resp. požadovať aktualizáciu posudku, prípadne výsluch znalca. Ak výpoveď poškodenej B.. L. L. považuje za významnú a vierohodnú, ktorá jednoznačne preukazuje, že došlo k vyplateniu kúpnej ceny bytu a vyplatenie sa malo uskutočniť, bez dokladu o vyplatení resp. prevzatí peňazí, navyše v prítomnosti Q. E. a oboch obžalovaných, kedy peniaze mala vyplatiť v obálke do rúk obžalovaného C.a H., ktorú skutočnosť popierajú nielen obžalovaní, ale najmä Q. E., ktorá rozhodne trvá na tom, že pri odovzdaní peňazí nebola a už vôbec nie v aute. Aj z pohľadu hodnotenia výpovede B.. L. L., za predpokladu, že by sme jej uverili, je možné jej správanie považovať za minimálne zvláštne. Totiž v aute, pred budovou katastra nehnuteľností B.. L. L. podpisuje kúpnu zmluvu a návrh na vklad do katastra a hneď v obálke (v ktorej mali byť peniaze, pričom nevedela uviesť nominálnu hodnotu bankoviek) bez dokladu o prevzatí ceny nehnuteľnosti, kúpnu cenu vypláca obžalovanému C.ovi H., i napriek tomu, že má vedomosť od koho a aký byt kupuje, pretože tesne predtým zmluvu podpísala, tj. majúc vedomosť, že predávajúca sedí vedľa nej v aute, odovzdáva peniaze obžalovanému C.ovi H. a nie Q. E., od fakticky predávajúcej. V ďalšom, v naznačenom smere, odvolací súd odkazuje na odôvodnenie súdom prvého stupňa a tiež sa stotožňuje s vyjadrením obhajoby (čl. 377-379). Za danej situácie potom nemožno akceptovať hodnotenie dôkazov tak ako to urobil okresný prokurátor, ktorý nekriticky preceňuje výpoveď poškodenej B.. L. L.. V danom okamihu nemožno ignorovať ani fakt, že B.. L. L. skutočne vyplatila zálohu 50.000,-Sk, z ktorých peňazí boli zaplatené pozdĺžnosti na byte a zvyšok bol vrátený, o čom svedčia listinné dôkazy - suma 3 krát 8.000,-Sk pripísaná na účet B.. L. L., tj. v celkovej sume 24.000,-Sk. Až na hlavnom pojednávaní si menovaná spomenula, že došlo k vyplateniu týchto peňazí, čo ale ona nevnímala ako vrátenie zvyšku peňazí zo zálohy. Uvedené podporuje záver, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania nemožno spoľahlivo prijať záver, že sa vôbec stal skutok uvedený v obžalobe. Odvolací súd konštatuje, že prokurátor možnosť zisťovať a preukazovať určité okolnosti skutku, podstatné pre rozhodnutie, nevyužil naplno (napr. nežiadal na hlavnom pojednávaní vypočuť svedkyňu F. M., nereflektoval na obsah výpovedí v rámci konfrontácii) a nie je povinnosťou súdu tieto ozrejmovať a nahrádzať tak procesné postavenie prokurátora, pretože by takýmto postupom bola porušená zásada rovnosti strán. Obžalobu v konaní pred súdom zastupuje podľa § 2 ods. 15 Trestného poriadku prokurátor, pričom vyjadrením obžalovacej zásady je nielen samotné podanie obžaloby na súd, ale aj jej zastupovanie v konaní pred súdom, ktoré vyžaduje aktívnu účasť prokurátora pri dokazovaní, resp. inak povedané - zastupovanie obžaloby prokurátorom pri jeho neaktívnej účasti resp. pasivite v konaní pred súdom nemôže nahrádzať svojou aktivitou samotný súd, keďže procesné funkcie žalobcu a sudcu sú oddelené. Je potrebné dodať, že v konečnom dôsledku bol byt vrátený Q. E., pretože rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 50C/272/2006-355 bolo rozhodnuté, že kúpna zmluva je neplatná. Vzhľadom na vyššie rozvedené, krajský súd teda nemôže akceptovať názor okresnej prokuratúry, že vykonané dôkazy jednotlivo aj vo svojom súhrne sú tak presvedčivé, že na ich podklade je namieste uznať obžalovaných C.a H. a C. A. vinnými zo žalovaného skutku. Odvolací súd teda s prihliadnutím na uvedené skutočnosti a pri vyhodnotení vyššie uvedených dôkazov musí v súlade so závermi prvostupňového súdu jednoznačne konštatovať, že dôkazy vykonané v prejednávanej veci v súlade s Trestným poriadkom na hlavnom pojednávaní nepreukazujú bez dôvodných pochybností skutočnosti, ktoré sú uvedené v podanej obžalobe, a to z toho pohľadu, že by sa stal žalovaný skutok. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku vykonané dôkazy na hlavnom pojednávaní vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov ustanovenou v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, a nie jednostranne ako je uvedené v odvolaní, pričom prvostupňový súd dospel po vykonanom dokazovaní ohľadom podanej obžaloby k správnemu záveru. Všeobecne odvolací súd dodáva: Na uznanie viny obžalovaného zo spáchania určitého skutku sa podľa zásady náležitého zistenia skutkového stavu veci vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie ohľadom viny o jednoznačne zistené a bezpečne preukázane fakty, a nie iba o pravdepodobnosť. Tam, kde nie je možné bezpečne určiť, ktorý z možných variantov skutku zodpovedá skutočnosti, musí súd zvoliť tú, ktorá je pre obžalovaného priaznivejšia, resp. ak existujú rozpory alebo nedostatočné dôkazy na rozhodnutie o uznaní viny, musí tieto súd vyhodnotiť v prospech obžalovaného v zmysle zásady in dubio pre reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného). Pre uznanie viny nemožno rozhodnutie zakladať na nejednoznačných záveroch, ktoré sú v rovine pravdepodobnosti. Obžalovanému musí byť vina preukázaná spôsobom nevzbudzujúcim žiadne pochybnosti na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. V prípade existencie pochybností musí súd postupovať miernejšie (in dubio pro mitio), teda rozhodnúť v prospech obžalovaného (in dubio pre reo). Zo zásady in dubio pro reo tiež vyplýva, že ak zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov, treba rozhodnúť v prospech obžalovaného. Vzhľadom k dôkazom vykonaným v konaní pred súdom s prihliadnutím na zásadu uvedenú v ustanovení § 2 ods. 19 Trestného poriadku je odvolací súd presvedčený o správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje a závery prezentované v rozhodnutí si osvojuje. V odseku 4 ustanovenia § 2 Trestného poriadku je upravená zásada prezumpcie neviny a táto zásada vychádza z čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a č. 6 ods.2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Prezumpcia neviny znamená, že nedokázané vina má rovnaký dôsledok a význam ako dokázaná nevina a teda obžalovaný aj v danom konkrétnom prípade nemá povinnosť svoju nevinu dokazovať. Teda zo zásady in dubio pro reo vyplýva, že ak zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov, treba rozhodnúť v prospech obvineného. Teda obvinenému musí byť vina jednoznačne a bez pochybností preukázaná. K prokurátorom zdôraznenej skutočnosti, že súd prvého stupňa, za nezmenenej dôkaznej situácie, prvotne vydal vo veci trestný rozkaz, ktorým obžalovaných uznal vinnými a uložil im trest, krajský súd konštatuje: Zo spisu je zrejmé, že po tom ako bola dňa 24.06.2016 podaná obžaloba, súd vydal trestný rozkaz č.k. 1T/66/2016-251, ktorým obžalovaných uznal za vinných v zmysle podanej obžaloby a uložil C.ovi H. trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, ktorého výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 5 rokov a C. A. uložil súhrnný peňažný trest vo výške 3.000,-€, proti ktorému rozhodnutiu podali obžalovaní (a aj poškodená) odpor. K tomuto je potrebné uviesť, že podaním odporu proti trestnému rozkazu, ktorý nebol vzatý späť do začatia hlavného pojednávania, začatím hlavného pojednávania sa trestný rozkaz ruší (R 41/2001) a práve otvorením hlavného pojednávania bol predmetný trestný rozkaz zrušený v celom rozsahu, pričom odpor nemá devolutívny účinok, je zrušený priamo zo zákona a sudca postupuje ako keby vôbec nebol vydaný. Tak tomu bolo aj v prejednávanom prípade, pričom následne bolo vykonané dokazovanie pred súdom, ktorého závery vyústili do prijatého oslobodzujúceho výroku. K výroku II. Z ustanovenia § 288 ods. 3 Trestného poriadku vyplýva: Ak súd obžalovaného spod obžaloby oslobodí, odkáže poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody vždy na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Podľa § 307 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku platí: Ak tento zákon neustanovuje inak, rozsudok môže odvolaním napadnúť poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody. Ako už bolo v úvode tohto rozhodnutia uvedené, v merite veci bolo rozhodnuté rozsudkom, ktorým boli obžalovaní C. H. a C. A., spod obžaloby pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20, § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, oslobodení, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorí boli obžalovaní stíhaní. Zároveň okresný súd postupom podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku poškodené B.. L. L. a Q. E. s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a vzťahujúceho sa spisového materiálu, krajský súd dospel k záveru, že odvolanie poškodenej B.. L. L., podané ihneď po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní, bolo podané osobou neoprávnenou. Totiž poškodenej prislúcha právo odvolania len v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 307 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku. Výrok o náhrade škody má však oporu vo výroku o vine. Odvolací súd v postupe súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku, aj poškodenú B.. L. L. s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces, nezistil pochybenie, nakoľko, ak súd obžalovaného spod obžaloby oslobodí, odkáže poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody vždy na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Z uvedeného teda vyplýva, že v konkrétnej prejednávanej trestnej veci, keď súd prvého stupňa obžalovaných spod obžaloby oslobodil, ani iný postup vo vzťahu k uplatnenému nároku poškodenej nebol možný. Tento postup súdu prvého stupňa bol správny a zákonný a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje. Na základe vyššie uvedeného preto krajský súd zhodne ako súd prvého stupňa konštatuje, že nemožno urobiť jednoznačný záver, že sa vôbec stal skutok, ktorý je uvedený v obžalobe a preto sa s názorom okresného súdu stotožnil a odvolanie okresného prokurátora, výrokom I., podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol. Nakoľko poškodená B.. L. L. nebola osobou oprávnenou na podanie odvolania voči predmetnému rozsudku, krajský súd jej odvolanie, výrokom II., podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku, zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.