Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/165/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1516201617 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1516201617.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobkyne: L.. I. Š.L., D.. XX.XX.XXXX, N. Z.É. R. X, N., zastúpenej: Ing. Stanislav Šimončič, bytom Staré záhrady 1, Bratislava, proti žalovanému: L.. A. H., D.. XX.XX.XXXX, N. T. X, N., o zaplatenie 2.002,46 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 18. októbra 2017, č.k. 6C/34/2016-323, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobkyňa proti žalovanému domáhala zaplatenia sumy 2.002,46 eura s príslušenstvom, titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného tým, že žalobkyňa v prospech žalovaného vynaložila náklady na vybavovanie záležitostí týkajúcich sa nehnuteľností v spoluvlastníctve strán sporu. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že žalobkyňa síce tvrdila, že so žalovaným sú podieloví spoluvlastníci nehnuteľností (pozemkov) v obci Varín okres Žilina od roku 2010, ktoré nadobudli dedením po svojich predkoch po 20 ročných prieťahoch, pričom s jeho otcom, ktorý zomrel v roku 2005, sa dohodla, že náklady na vybavovanie všetkých záležitostí týkajúcich sa predmetných nehnuteľností budú hradiť každý v polovici, avšak po smrti otca sa žalovaný odmietol podieľať na nákladoch súvisiacich s vybavovaním pozemkov, hoci po rôznych úradoch chodila iba ona a žalovaný odmietal preberať aj poštu a pretože boli spoluvlastníci, celá ťarcha vybavovania a náklady s tým spojené zostala iba na nej, keď cestovala do Žiliny niekedy aj dvakrát za týždeň, platila za právne rady, konzultácie, návštevy katastra, archívov, za geodetku, ako aj cestovné, a preto má nárok na polovicu nákladov, avšak vznik uplatneného nároku, ktorý po právnej stránke posúdil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, nepreukázala ani nešpecifikovala, keď do spisu doložila len sumarizáciu nákladov za roky 2002 až 2015 bez podrobnej špecifikácie čo jednotlivé sumy resp. aké náklady predstavujú, pričom z ňou predložených listín nevyplýva, že by výdavky súviseli s vybavovaním záležitostí ani to, že by sa so žalovaným dohodla, že má znášať polovicu jej nákladov. Poukázal tiež na to, že žalobkyňa so žalovaným sú síce podieloví spoluvlastníci nehnuteľností (pozemkov) v obci Varín okres Žilina od roku 2010, avšak spoluvlastníkmi týchto nehnuteľností nie sú iba strany sporu, ale aj tretie osoby, s ktorými je taktiež v súdnom spore, ich podiely nie sú rovnaké a žalobkyňa nijako nepreukázala dohodu, podľa ktorej by sa mal žalovaný v polovici podieľať na nákladoch spojených s usporiadaním spoluvlastníctva. Preto, keď žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno, žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., avšak nakoľko žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli a ani si ich neuplatnil, náhradu trov konania mu nepriznal. 2. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. a), b), e), f), g), h) C.s.p. Namietla, že celé konanie na súde prvej inštancie bolo poznačené viacerými sprievodnými pochybeniami súdu, vytvárajúcimi neštandardné okolnosti. V tejto súvislosti vyslovila názor, že zápisnice z dvoch uskutočnených pojednávaní neposkytujú presný pohľad na udalosti v súdnej sieni počas pojednávania a pri podaní odvolania sa preto opierala o prepisy zvukových záznamov z pojednávaní v dňoch 26.4.2017 a 18.10. 2017, ktoré trvali 8 a 14 minút, čo je v porovnaní s celkovou dĺžkou sporu miniatúrny časový úsek. Uviedla, že pri formulovaní svojho nároku formou bezdôvodného obohatenia žalovaným vychádzala z toho, že ako vysokoškolsky vzdelaný občan, ktorý nebol zbavený svojprávnosti si musel byť vedomý čo všetko s vybavovaním dedičstva je potrebné vykonať a úmyselne odmietol participovať na množstve aktivít, ktoré aj v jeho právnom záujme a na jeho prospech musela vykonať. Vedel čo sa deje a úmyselne sa vyhýbal plneniu akejkoľvek povinnosti, vyplývajúcej z jeho spoluvlastníckeho podielu na zdedených pozemkoch. Pri uplatňovaní svojho nároku sa nazdávala, že súd pochopí vyšší princíp, ktorým sa riadila vo vzťahu k žalovanému ako spoluvlastníkovi, keď jej prioritou bolo chránenie záujmov spoluvlastníkov a až následne, po skončení hektických dlhoročne stresujúcich rokoch s vybavovaním dedičstva a jeho zabezpečenie pred zneužívaním inými subjektmi, prišla na rad otázka finančného vyrovnania sa so žalovaným. Vytkla súdu prvej inštancie viaceré pochybenia pri vedení pojednávaní, v dôsledku čoho bolo porušené jej právo na spravodlivý proces, nakoľko nemala možnosť predniesť podstatný obsah žaloby a ani obsah tzv. repliky, teda svojho vyjadrenia podľa § 167 ods. 3 C.s.p. Svojim postupom súd od samého začiatku založil predpoklady pre následne zmätočný a tak nepreskúmateľný rozsudok. Jej snahou bolo iba nejako primäť žalovaného, aby sa podľa jej názoru polovicou výdavkov podieľal na vybavení záležitostí v súvislosti s dedičstvom. Poukázala tiež na čl. 8 a č. 17. C.s.p. a namietala, že konanie nebolo čo najrýchlejšie prejednané. Rovnako odkázala na čl. 2, 3 a 6 C.s.p. a príslušné ustanovenia ESĽP, ktoré je nadradené právu slovenskému, ktoré musí každý súd na Slovensku bezpodmienečne rešpektovať, konkrétne Hlava III čl.21, Nediskriminácia, Hlava III čl. 25, Práva starších osôb, a na ich základe uzavrela, že žalovaný tieto ustanovenia ESĽP svojim doterajším konaním devalvuje a demonštruje, že je rozhodnutý ich nerešpektovať, a preto oprávnene očakáva, že rozhodnutím súdu bude učinená spravodlivosť. Parazitické priživovanie sa žalovaného na dôchodku žalobkyne je podľa jej názoru právne neudržateľné, keď ako dôchodkyňa nedisponovala voľnými peniazmi na uhrádzanie nutných výdavkov, takže sa musela zadlžiť. Jej žaloba nie je v ničom špekulatívna a tak podľa prirodzeného práva by sa žalovaný na jej intelektuálnej námahe, tvorivom úsilí čo je obsahom know how a nákladoch na to pri vybavovaní veci spoločného dedičstva vynaložených, nemal parazitický priživovať. Súd pritom mal na základe jej podaní k dispozícii dostatočný spisový materiál, aby mohol viesť správnym a zákonným spôsobom dokazovanie. Aj žalovaný bol pritom v zmysle zákonných ustanovení povinný preukázať to, čo tvrdil, že v žalobe uvádzané aktivity vykonávala iba vo svoj prospech. Súd zákonný aspekt povinnosti niesť dôkazné bremeno žalovaným za jeho vymyslené a nepravdivé tvrdenia ignoroval a napriek tomu hovorí, že dôkazné bremeno neuniesla ona. Nazdáva sa, že podala bezvadnú žalobu s náležitosťami podľa § 127 ods. 1 v spojení s § 132 C.s.p., pretože disponovala rozsiahlym množstvom informácii pre dostatočné opísanie skutkového stavu a jednak pre rozhodovaciu potrebu súdu. Splnila si podľa svojho názoru povinnosť tvrdenia i dôkaznú povinnosť a preto mal súd podanej žalobe vyhovieť. Napokon namietala, že dokazovanie ako také má ukončiť súd uznesením, ktoré vyhlási po záverečných rečiach strán podľa § 182 C.s.p. Záverečnú reč jej však súd neumožnil predniesť. Namietala, že súd sa v zamietavom rozsudku opiera hlavne o nepravdivé tvrdenie žalovaného, že všetko čo vybavovala robila iba vo svoj prospech a nechcel jej uveriť, že by žalovaný mohol tvrdiť takéto extrémne nezmysly a nepravdy. Keďže sa dedičstvo vybavovalo viac ako 25 rokov v spleti rôznych paragrafov rôznych zákonov, rôznych inštitúcii a úradov a nebola to vôbec ľahká záležitosť. Zodpovednosť za súčinnosť a pomoc pri tomto dlhoročnom vybavovaní záležitostí okolo dedičstva a získania práva slobodného nakladania so získanými nehnuteľnosťami, na žalovaného pripadol len malý úsek času a ani ten žalovaný nepovažoval ani z morálneho ani zo zákonného hľadiska za hodný jeho úsiliu. Poukázala aj na ďalšie dôkazy, ktoré pre postoj súdu nemohli byť pre neexistenciu akéhokoľvek dokazovania v zmysle zákona na pojednávaniach uplatnené - jej listy starostovi Obce Varín s úsilím, aby ako predstaviteľ obce zabezpečil na pozemkoch spoluvlastníkov - žalobkyne a žalovaného, odstránenie tam vybudovaných "čiernych stavieb", tzv."okupantami" - susedmi, aby nimi mohli žalobkyňa a žalovaný slobodne nakladať. Aj v tejto súvislosti bol žalovaný nečinný a táto úmyselná nečinnosť bola pre ňu veľkým psychickým i fyzickým bremenom. Vyslovila presvedčenie, že k bezdôvodnému obohateniu žalovaného na jej úkor prišlo, nakoľko pokračovala aj po smrti otca žalovaného, ako dediča, vo vybavovaní potrebných záležitostí v dobrej viere, že žalovaný sa na spoločných výdavkoch, tak ako to robil v minulosti jeho otec, z polovice bude podieľať a nečakala, že po vyriešení všetkých formálnych záležitostí žalovaný bude robiť prieky. Posudzovanie, či sa žalovaný bezdôvodne obohatil na jej úkor, bolo potrebné skúmať, čo v prospech realizácie dedičstva a následne s možnosťou ho slobodne užívať, vykonala ona a čo žalovaný. Súd sám však žiadne položky z jej finančnej dokumentácie, ktorú mal k dispozícii v spise na pojednávaní nepodrobil žiadnej analýze. Naviac, spoluvlastník, ktorý vynaložil finančné prostriedky má podľa OZ voči druhému spoluvlastníkovi právo na náhradu vynaložených prostriedkov, ak by aj finančné náklady boli vynaložené bez súhlasu spoluvlastníkov (taký nesúhlas žalovaný nikdy neprejavil) a nastupuje právo domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré spoluvlastník nadobudol v dôsledku jej vynaloženej práce a úsilia na vybavenie dedičstva a ostatných k tomu sa viažucich úradných a zákonných súvislostí, čím došlo k zhodnoteniu podielu spoluvlastníka. Napokon považovala za potrebné poukázať aj na viaceré pasáže zo stručného rozsudku, ktoré nie sú celkom pravdivé a okrem zákonných odvolacích dôvodov tak podľa jej názoru devalvujú právnu hodnotu samotného rozsudku, čím sa stal zmätočným a nepreskúmateľným. Podrobne sa v tejto súvislosti zaoberala aj jednotlivými časťami textu odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré považuje za zmätočné. Záverom opätovne uviedla, že jej žalobu nemožno podľa jej názoru považovať za niečo špekulatívne, právne neudržateľné. Naopak, žalovaný sa bráni iba špekulatívnymi, od priebehu skutkových dejov odtrhnutými tvrdeniami. Oprávnenosť jej žalobného návrhu vyplýva aj z ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorý v § 3 ods. l vysvetľuje, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z občiansko-právnych vzťahov, nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na viacmesačné neplynulé postupy súdu prvej inštancie v riešení tohto sporu a početnosť vád a pochybení súdu prvej inštancie žiadala podanému odvolaniu vyhovieť. 3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, keď odvolanie označil za nedôvodné. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa v danom spore neuniesla dôkazné bremeno a poukázal na to, že žalobkyňa v odvolaní iba opakuje tvrdenia a argumentáciu prednesené už počas konania na súde prvej inštancie. Vo vzťahu k otázke vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia konštatoval, že k tejto otázke sa podrobne vyjadril už v konaní na prvoinštančnom súde a zdôraznil, že nadobudnutím spoluvlastníctva k pozemku titulom dedenia bezdôvodné obohatenie nevzniká. Poukázal na to, že žalobkyni nikdy neudelil plnomocenstvo na zastupovanie v súvislosti s vybavovaním predmetných záležitostí a žalobkyňa v prvom rade hájila iba svoje vlastné záujmy. 4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a podľa § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že podanému odvolaniu nie je možné vyhovieť, nakoľko napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny. 5. V preskúmavanej veci sa žalobkyňa proti žalovanému domáha zaplatenia sumy zaplatenia peňažnej sumy vo výške 2.002,46 eura s príslušenstvom, pričom tvrdí, že v tejto výške získal na jej úkor žalovaný bezdôvodné obohatenie tým, že v jeho prospech vynaložila značné náklady na vybavovanie záležitostí týkajúcich sa nehnuteľností, ktoré napokon nadobudli dedením do podielového spoluvlastníctva. 6. Správne súd prvej inštancie postupoval, keď nároky uplatnené žalobkyňou posúdil podľa ustanovení § 451 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení a odvolací súd sa stotožnil s jeho záverom, že podanej žalobe nebolo možné vyhovieť, nakoľko žalobkyňa v spore neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala, že by sa žalovaný na jej úkor obohatil bez právneho dôvodu, nepreukázala, na čo konkrétne vynaložila náklady vyplývajúce z ňou predložených listín, a nepreukázala ani žiadny právny titul, z ktorého by mohla žalovanému vyplývať povinnosť podieľať sa na nákladoch, ktoré žalobkyňa mala vynaložiť na vybavovanie záležitostí týkajúcich sa nehnuteľností, ktorých sa sporové strany stali podielovými spoluvlastníkmi. Odvolací súd v tejto súvislosti zhodne so súdom prvej inštancie za opodstatnenú považuje obranu žalovaného, podľa ktorej neexistuje žiadny právny dôvod na splnenie povinnosti, ktorá je predmetom tohto konania, keď okrem toho, že žalobkyňa nepreukázala uzavretie akejkoľvek zmluvy s otcom žalovaného z ktorej by vyplýval jeho záväzok nahradiť žalobkyni časť výdavkov, ktoré vynaložila na vybavovanie záležitostí týkajúcich sa nehnuteľností v podielovom spoluvlastníctve, teda ani takej zmluvy, z ktorej by záväzky mohli prejsť na žalovaného ako právneho nástupcu, nebolo preukázané ani uzavretie inej zmluvy, z ktorej by jej uplatnené právo vyplývalo priamo voči žalovanému. Predovšetkým však, hoci žalobkyňa v spore predložila listiny, z ktorých má vyplývať, že uhradila jednotlivé výdavky, z obsahu týchto listín (pokladničných dokladov týkajúcich sa nákladov na dopravu, poskytnutých právnych služieb, uhradených správnych poplatkov a iných výdavkov) nevyplýva, na aký konkrétny účel boli v nich uvedené náklady vynaložené, kto tieto náklady uhradil, no najmä že by boli vynaložené v prospech žalovaného, a to za stavu, keď sa tak stalo bez existencie dohody so žalovaným na ich úhrade. Pokiaľ v tomto smere žalobkyňa namieta, že jednotlivé čiastkové výdavky riadne špecifikovala a ich vynaloženie v prospech žalovaného vyplýva z obsahu jednotlivých listín, odvolací súd sa s jej argumentáciou nestotožnil. Zo žalobkyňou predložených listín totiž vyplýva maximálne iba to, že došlo k úhrade cestovných nákladov, boli uhradené správne poplatky, bola uhradená odplata za poskytnutie právnej pomoci advokátmi a ďalšie plnenia, avšak z nich už nevyplýva skutočnosť, z akého dôvodu sa tvrdené cesty uskutočnili, čo bolo ich cieľom, čo konkrétne bolo obsahom poskytnutých právnych služieb a za čo konkrétne boli uhradené správne poplatky. Bez preukázania uvedených konkrétnych okolností potom nemožno považovať za preukázané ani len tvrdenie žalobkyne, že predmetné náklady vynaložila v súvislosti s vybavovaním záležitostí týkajúcich sa nehnuteľností v podielovom spoluvlastníctve sporových strán, čo neumožňuje prijať iný záver, než ten, že žalobkyňa pravdivosť svojich tvrdení v spore nepreukázala. V nadväznosti na uvedené potom neobstojí ani argumentácia žalobkyne v odvolaní, že splnila povinnosť tvrdenia i dôkaznú povinnosť a preto mal súd podanej žalobe vyhovieť. Ak žalobkyňa v tejto súvislosti v odvolaní tvrdí, že súd prvej inštancie mal všetky položky z jej finančnej dokumentácie, ktorú mal k dispozícii v spise, na pojednávaní podrobiť analýze, odvolací súd poukazuje na to, že nakoľko z obsahu predmetnej dokumentácie nevyplýva, na aký účel a kým boli jednotlivé výdavky uhradené, pričom v tomto smere žalobkyňa ďalšie dôkazné návrhy neprezentovala, bolo nadbytočné sa nimi zaoberať podrobnejšie, a preto ani táto argumentácia žalobkyne v odvolaní nemôže obstáť. 7. V nadväznosti na tvrdenie žalobkyne v odvolaní, že žalovaný sa ako spoluvlastník "paraziticky priživoval" na jej aktivite a hoci o nej vedel, odmietal sa podieľať aj na nákladoch, ktoré v tejto súvislosti podľa jej tvrdenia vynaložila, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že spoluvlastník má v súlade s ust. § 139 Občianskeho zákonníka povinnosť podieľať sa na nákladoch týkajúcich sa veci v spoluvlastníctve až od okamihu vzniku jeho spoluvlastníckeho práva. V danej veci však i podľa tvrdenia žalobkyne boli ňou uplatnené náklady vynaložené pred tým, než žalovaný predmetné nehnuteľnosti do spoluvlastníctva nadobudol, a preto žalobkyňou uplatnené nároky nemôžu mať svoj základ ani v ustanoveniach Občianskeho zákonníka upravujúcich podielové spoluvlastníctvo. Na druhej strane, v spore nebolo preukázané ani to, že by žalovaný ako spoluvlastník v dôsledku vynaloženia sporných nákladov zo strany žalobkyne získal nejaký majetkový prospech ani to, že by žalobkyňa úhradou predmetných výdavkov splnila za žalovaného povinnosť, ktorú mal (bol povinný) splniť sám. K vzniku bezdôvodného obohatenia na úkor určitej osoby pritom nedochádza samotným vynaložením peňažných prostriedkov a pokiaľ by žalobkyňa aj uskutočnila určité činnosti smerujúce s cieľom nadobudnúť nehnuteľnosti do spoluvlastníctva bez vád s cieľom zabezpečenia možnosti ich speňaženia, ide o náklady (tak ako argumentuje i žalovaný) ktoré boli vynaložené v prospech žalobkyne a nemožno prisvedčiť jej tvrdeniu, že žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne obohatil. 8. Nedôvodná a účelová je tiež argumentácia žalobkyne, ktorá opakovane zdôrazňuje, že je starobnou dôchodkyňou, nemá dostatočný príjem a žalovaný sa v dôsledku jeho pasivity na jej aktivite iba "priživuje" a poberá z nej iba úžitky, avšak bez toho, aby sa na nej podieľal aj finančne. Otázka majetkových pomerov a žalovanou tvrdeného (hoci nepreukázaného) správania žalovaného je totiž z hľadiska splnenia zákonom stanovených podmienok pre vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia bez právneho významu. 9. Nenáležitá a bez významu je v preskúmavanej veci argumentácia žalobkyne, ktorá odkázala na čl. 2, 3 a 6 C.s.p. a príslušné ustanovenia ESĽP (pozn. zrejme mala na mysli Dohovor), ktoré je nadradené právu slovenskému, ktoré musí každý súd na Slovensku bezpodmienečne rešpektovať, konkrétne Hlava III čl. 21, Nediskriminácia, Hlava III čl. 25, Práva starších osôb, a na ich základe uzavrela, že žalovaný tieto ustanovenia ESĽP. V danej veci totiž nie je predmetom sporu poskytnutie ochrany pred diskrimináciou, ale vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom o akomkoľvek porušení zákazu diskriminácie nemožno uvažovať ani v súvislosti s procesným postupom súdu prvej inštancie, nakoľko obsah spisu v tomto prípade pre takúto úvahu neposkytuje žiaden základ, nakoľko je nepochybné, že k žiadnej zo strán sporu súd prvej inštancie nepostupoval v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. 10. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namieta, že v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie v súvislosti s dokazovaním a priebehom pojednávaní, vrátane poskytnutia dostatočného priestoru na vyjadrenie v priebehu konania a záverečné vyjadrenie v spore, bolo zasiahnuté do jej procesných práv v takej miere, že bolo porušené jej právo na spravodlivý proces, odvolací súd sa s jej argumentáciou nestotožnil. Nie každá nesprávnosť a nedôslednosť procesného postupu súdu totiž zakladá porušenie práva na spravodlivý proces, pričom v preskúmavanej veci z obsahu spisu, vrátane zápisníc o pojednávaniach, v spojení s obsahom vyhotoveného zvukového záznamu z pojednávaní, vyplýva, že dokazovanie prebehlo v súlade s ust. § 204 C.s.p. a žalobkyni bol v priebehu sporu, prebiehajúceho od roku 2016, poskytnutý náležitý priestor na prezentáciu jej tvrdení a argumentácie, a to i v rámci priestoru na záverečné zhrnutie veci v zmysle ust. § 182 C.s.p. Pokiaľ žalobkyňa toto svoje právo nevyužila podľa svojich predstáv, nemôže to viesť k záveru, že postupom súdu bolo zasiahnuté do jej práva na spravodlivý proces. 11. Napokon, pokiaľ žalobkyňa napadnutý rozsudok označuje za zmätočný a tak i nepreskúmateľný, odvolací súd poukazuje na to, že v odôvodnení predmetného rozsudku sa síce súd prvej inštancie nezaoberal podrobne každým jednotlivým tvrdením žalobkyne, avšak vzhľadom na jeho obsah dospel odvolací súd k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nevykazuje také závažné nedostatky, ktoré by mohli mať za následok porušenie práva žalobkyne na spravodlivý proces, prípadne, ktoré by neumožňovali správnosť rozhodnutia riadne preskúmať v odvolacom konaní. 12. Odvolací súd preto, keď sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala vznik žalobou uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, napadnutý rozsudok, ktorým prvoinštančný súd žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol, ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.). 13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., avšak odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).