Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/220/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1516204612 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1516204612.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobkyne: S.. C. J., R.. XX.X.XXXX, T. D.: O. XXXX/XX, I., zastúpenej: JUDr. František Kurnota, advokát, so sídlom: Petra Straku 5891/5, Malacky, proti žalovanému: News and Media Holding, a.s., IČO: 47 256 281, so sídlom: Einsteinova 25, Bratislava, zastúpenému: Advokátska kancelária Škubla & Partneri, s.r.o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 Eur, na odvolanie žalovaného Okresného súdu Bratislava V zo dňa 27. apríla 2018 č.k. 49C/104/2016-958 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich častiach ako aj v časti náhrady trov konania p o t v r d z u j e. Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť odstrániť z internetových portálov L..O..sk a L..N..sk článok zo dňa 10.11.2015 s názvom „E.C.: F. N. I. U., A. I. C. N. N.“, článok zo dňa 10.11.2015 s názvom „U. Ž. C. N. F. U.: A. K. T.É. K.“ a článok zo dňa 11.11.2015 s názvom „F. O. Č. N. N. J. F. B. R. Č. N.“, vrátane diskusií k týmto článkom. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5000 Eur, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 2/3. 2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala uloženia žalovanému povinnosti zverejniť na úvodnej stránke internetového portálu L..O..sk a na úvodnej stránke internetového portálu L..N..sk, po dobu troch dní, ospravedlnenie v nasledovnom znení: Redakcia O..sk O. N..sk sa týmto ospravedlňuje S.. C. J., za uverejnené výroky v článku zo dňa 10.11.2015 pod názvom „E.: F. N. I. U., A. I. C. N. N.“, v článku zo dňa 10.11.2015 pod názvom „U. Ž. C. N. F. U.: A. K. T. K." a v článku zo dňa 11.11.2015 pod názvom „F. O. Č. N. N. J. F. B. R. Č. N.“, nakoľko uverejnené informácie sa nezakladajú na pravde. Taktiež žalobkyňa žalobou navrhla uložiť žalovanému povinnosť odstrániť z internetových portálov L..O..sk O. L..N..sk, článok zo dňa 10.11.2015 s názvom „E.: F. N.H. I. U., A. I. C. N. N.“, článok zo dňa 10.11.2015 s názvom „U.Á. Ž. C. N. F. U.: A. K. T. K.“ a článok zo dňa 11.11.2015 s názvom „F. O. Č. N. N. J. F. B. R. Č. N.“, vrátane diskusií k týmto článkom. Zároveň žiadala zaviazať žalovaného na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50 000 Eur ako i na náhradu trov konania. Žaloba bola zdôvodnená tým, že žalobkyňa je odo dňa 01.10.2015 členkou predstavenstva Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a.s. (ďalej ako VšZP). V zmysle čl. 2 ods. 1 písm. v) a zb) ústavného zákona č. 357/2004 Z.z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, je člen štatutárneho orgánu Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a.s., verejným funkcionárom. Žalovaný ako obchodná spoločnosť podnikajúca v mediálnej oblasti a ako vydavateľ tlačových médií a prevádzkovateľ internetových portálov, mimo iných aj L..O..sk O. L..N..sk uverejnil dňa 10.11.2015 dva články na ním prevádzkovanom spravodajskom portáli L..O..sk, ktoré sú uverejnené na predmetnom portáli stále a to pod názvami: „E.: F. N. I. U., A. I. C. N. N.“, z ktorého žalobkyňa v žalobe citovala nasledovné:„... A.O. na C. Š. U., A. I. C. C..... C. C. U. N. S. K. C.... X. V. C. I. Z. W.A. C. J..... S. W. K. N. C. U.. Č. B. I. S. V. U. I. „.E. O., O. U., na U. J. N. N. N. I.... N. J. K. T. A. I. F. F. T.... C. A. I. „. O. D. O.P. A. V., J. F. C. J. N. N. C. J.. N. T. Ú. N. F. T. za F. U. I. I.. J. K. V. C. C. O. N.O. I. na T.. J. N. Č. Ž. N. X. na X. A. C. Č., C. J. S. V. X. B.: „.... N. I. táto Š., T. H. R. I., Q.... K. T. W. N., N. U. T. F. I. T. R. N. N. J.... S. T. U. I. U. I. T. O. W. U.... K. I. R.S. S. J. V. K. Č. A. J. Ž. Q. H. R. O. N. H. R. U. T. I. I.... U. S. O. I. T. U., O. I. S. U. J. D. N., P....“ 3. V článku uverejnenom pod názvom „U. Ž. C. N. F. U.: A. K. T. K.“ sa okrem iného uvádza, že:„... Š. U. E. C. U. N.V. K. F. K. N. N. S. V.. A. I. T. N. K. C. N. N.. ... C. J., T. S. K. Ž., J. W. N. Š. U. N.O. C. K. F.. ...Po F. V. I. I. C. V. T. W. R. Č. N. C. ...N. V. K. T. J. A. J. U. I. F. F. T. O., pre J. K. I.Ý. F. V. U. N. W.. W. N. na A. C. Č., C. J. D. V. X. B.: „. K. T. K.....R. O. T. C. preto, Q. X. T. K. A.C. A. N. I. za I. I..“ 4. Ďalej žalobkyňa poukázala na článok zo dňa 11.11.2015, ktorý žalovaný taktiež na ním prevádzkovanom spravodajskom portáli L..O..sk, uverejnil s názvom „F. O. Č. N. N. J. F. B. R. Č. N.", ktorý sa nachádza na predmetnom portáli naďalej. V článku sa uvádza, že: „...V., J. C. V. C. Š. U. C. U. N., C. W. F. C. N. N.V. U. R.. X. V. C. I. Z. W. C. J., J. N. N. C. K. F. O. Š. N. V.. S. W. teda N. C.E. U. Č. A. U. S. A.. Po S. V. U. F. N. A. N. Š. N...... Č. I. teda R. O. J. T., Č. K. Č., J. K. K. C. I. J. Š.U. U. I. ". O., O. O. J. X. J., C. N. Š. N. R..“ 5. Žalobkyňa uvedené články označila za klamlivé, nakoľko obsahujú viacero nepravdivých a značne zavádzajúcich tvrdení o nej. K zverejneným tvrdeniam o tom, že mala tvoriť dodatky so spoločnosťami, kvôli ktorým musel z funkcie odstúpiť bývalý predseda predstavenstva VšZP X.. K. F., MPH uviedla, že sú absolútne lživé, nepravdivé a vymyslené. Pôsobila ako vedúca právneho odboru generálneho riaditeľstva od novembra 2005 do marca 2015. Odbor právny sa podieľa len na tvorbe vzorových zmlúv a vzorových dodatkov, ktorých texty a formálna úprava sú pre všetkých poskytovateľov zdravotnej starostlivosti rovnaké. Individuálny vecný obsah konkrétnych zmlúv a konkrétnych dodatkov (konkrétny poskytovateľ, zmluvné objemy, ceny bodu, platnosť, účinnosť, samotný proces podpisovania a zverejňovania) je v kompetencii iných príslušných odborných útvarov. Odbor právny sa ku konkrétnym zmluvám a dodatkom uzatvoreným s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti vôbec nevyjadruje a nepracuje s nimi. Poskytuje iba v prípade požiadania odborných útvarov alebo vedenia spoločnosti poradenstvo k aktuálnym problémom. O tom svedčí aj ustanovenie bodu 12.4 v spojení s prílohou č. 4 Organizačného poriadku VšZP. Zdôraznila, že tieto informácie boli poskytnuté redaktorke žalovaného v odpovedi VšZP zo dňa 06.11.2015, avšak táto v článkoch uviedla zavádzajúce a vymyslené tvrdenia, odvolávajúc sa na „zdroj informácií.“ Žalovaným zverejnené tvrdenia, že sa podieľala na akýchkoľvek antedatovaných zmluvách, žalobkyňa rovnako v žalobe poprela, keď podľa jej vedomostí VšZP všetky zmluvy uzatvára transparentne a v súlade s platným právom. Okrem iného v žalobe uviedla, že predsedom predstavenstva a generálnym riaditeľom VšZP bol X.. K. F., MPH od 20.04.2012 do 23.09.2015. Dôkaz o tom, že žiadne zmluvy neboli a nemohli byť antedatované, žalobkyňou ani nikým iným, do obdobia, kedy bol X.. K. F., MPH, riaditeľom krajskej pobočky v Košiciach, je v centrálnom registri zmlúv a následne na webovom sídle Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a.s. Dôkazom o tom, že žiadne zmluvy neboli antedatované ani pred 01.08.2011 je súvisiaca chronologická dokumentácia vedená k zmluve samotnej a príslušná fakturácia každého zmluvného zdravotníckeho zariadenia, ako aj platby v lehote splatnosti faktúr uhradené cez Štátnu pokladnicu SR. Žalobkyňa a ani zamestnanci právneho odboru, ktorý žalobkyňa viedla, zmluvy s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti nezverejňovali a nikdy nedávali na takéto zverejňovanie ani pokyn, resp. požiadavku. Všetky tieto činnosti boli zabezpečované určenými zamestnancami VšZP. K tvrdeniam uvedeným v článku, že „N. T. Ú.A. N. F. T. za F. U. I. I.. J. K. V. C. C. O. N. I. na T.“ žalobkyňa uviedla, že i tieto sú lživé, vymyslené a nepravdivé. Poukázala na dôvody nepravdivosti týchto tvrdení ako napríklad to, že všetky zdravotnícke zariadenia, s ktorými má VšZP uzatvorené zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, majú vydané právoplatné rozhodnutie, ktorým sa im povoľuje poskytovanie zdravotnej starostlivosti v príslušnom zdravotníckom odbore, príslušným VÚC alebo Ministerstvom zdravotníctva SR. Vydanie tohto rozhodnutia je upravené Zákonom č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, pričom v súlade s ním musí každý žiadateľ splniť určené podmienky. Spĺňanie týchto podmienok počas celej doby platnosti povolenia kontroluje orgán, ktorý povolenie vydal, naviac i VšZP kontroluje priamo svojimi revíznymi lekármi a revíznymi farmaceutmi poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Zdôraznila tiež, že uzatváranie zmlúv, kontrolu poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, kontrolu výkazov predložených poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti aj úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť vykonávajú iné organizačné útvary VŠZP, nie právny odbor. V žalobe poprela možnosť hradenia fingovanej zdravotnej starostlivosti. Tvrdila, že napriek tomu, že uverejnené články sa priamo týkajú jej osoby nebola redaktorkou žalovaného oslovená, aby sa k veci vyjadrila. Mala za to, že redaktorka článku nekonala s náležitou starostlivosťou a nevyvinula dostatočnú snahu o overenie informácií a nedala priestor na vyjadrenie dotknutej osobe. Preto nemohla ani konať v dobrej viere, že zverejnené tvrdenia sú pravdivé. Autorka článkov zverejnených žalovaným nepovažovala za potrebné svoje tvrdenia preukázať akýmikoľvek dôkazmi a odvolala sa len na „zdroj informácií“. Zverejnené tvrdenia sú napriek tomu uvádzané ako jednoznačne podložené. VšZP požiadala žalovaného o uverejnenie reakcie VšZP, avšak žiadosť ostala bez akejkoľvek odozvy. Zverejnením uvedených článkov žalovaný neoprávnene zasiahol do jej práv na ochranu osobnosti, pričom jej česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti bola v značnej miere znížená. Zverejnené články ju kriminalizujú a vykresľujú ju ako neetického človeka, uchyľujúceho sa k podvodnému konaniu. Mala za to, že evidentným cieľom uverejnených článkov bola iba úmyselná diskreditácia jej osoby a urážky na základe vymyslených skutkových tvrdení. Články sú charakterizované bezdôvodnými tvrdeniami, ktoré sa dotýkajú aj povolania právničky, ktoré dlhoročne vo VšZP vykonávala, nakoľko z nich vyplýva, že sa dopúšťala podvodov pri uzatváraní zmlúv, a teda konala protiprávne a nemorálne. Takéto tvrdenia sa priamo dotýkajú jej profesionálnej cti. Obsah jednotlivých žalovaným zverejnených článkov škandalizuje a osočuje ju. Jej bezúhonnosť a dobré meno bolo tak podstatne spochybnené a znevážené. Články boli uverejnené v čase, kedy sa jej menovaním do funkcie členky predstavenstva VšZP Ministerstvo zdravotníctva SR snažilo upokojiť verejnú mienku po odvolaní X.. K. F., MPH, z predstavenstva spoločnosti. Nielen že spĺňala zákonom stanovené predpoklady, ale bola vybraná práve z dôvodu jej bezúhonnosti, profesionality a odbornosti, apolitickosti a dlhoročnej práce vo VšZP, kde požívala do uverejnenia predmetných článkov vážnosť a dôveru kolegov. Žalobkyňa tiež považuje za neprípustné, aby bolo žalovaným ústavné právo slobody prejavu a práva na informácie zneužívané na bezdôvodné osočovanie a kriminalizovanie jej osoby a na traumatizovanie verejnosti. Ani právo na slobodu prejavu žalovaného neoprávňuje k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne a ani nie je právu na ochranu osobnosti žalobkyne nadradené. Zdôraznila, že i ako verejný funkcionár má právo na ochranu osobnosti. 6. K miestu uverejnenia článkov žalobkyňa poukázala na to, že boli a sú uverejnené na veľmi čítaných internetových portáloch, teda ich čítalo a sú naďalej prístupné pre veľké množstvo čitateľov. Internetový portál L..O..sk mal v čase uverejnenia predmetných článkov podľa informácií získaných zo stránky žalovaného: L..K..E..I.-Z.-O.-T..H. návštevnosť reálnych užívateľov (ďalej len „RU“) 579 541 a medziročný pohyb (RU) 83 250. Internetový portál L..N..sk mal v čase uverejnenia predmetných článkov podľa informácií získaných zo stránky žalovaného: L..K..E..I.-Z.-O.-T..H. návštevnosť (RU) 1 468 565 a medziročný pohyb (RU) 485 533. Uverejnené články vyvolali okamžitú a veľmi negatívnu reakciu verejnosti, ako je zrejmé z internetových diskusií pod uverejnenými článkami. Diskusie jednoznačne preukazujú, že predmetné články boli a naďalej sú spôsobilé privodiť a aj privodili žalobkyni značnú ujmu na jej osobnostných právach. V súvislosti s uverejnenými článkami je neustále konfrontovaná otázkami známych a spolupracovníkov. Je zrejmé, že aj v dôsledku zverejnenia týchto článkov je uvedená na 3. mieste „Čiernej listiny" vyhotovenej K. D., ktorú listinu prevzalo a uverejnilo množstvo médií, okrem iných aj internetové portály žalovaného. K. D. v tejto súvislosti navrhuje vláde, resp. jednotlivým ministrom, aby voči všetkým osobám uvedeným v listine vyvodili osobnú zodpovednosť, teda aby boli zbavení funkcie a nie len to, ale aby ich už nevymenovali do žiadnej riadiacej pozície. Týmto je vytvorený mediálny tlak na tieto osoby, a teda aj žalobkyňu, odvolať z funkcie a v budúcnosti nevymenovať ich do žiadnej inej funkcie. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa požadovala aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže morálna satisfakcia je pri daných okolnostiach nepostačujúca. Požadovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá by aspoň sčasti zmiernila vzniknutú nemajetkovú ujmu, zdôvodnila najmä závažnosťou vzniknutej nemajetkovej ujmy na jej právach, ktorá je daná mierou intenzity a neobmedzenou dobou trvania nepriaznivého následku ako i všetkými okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. 7. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Poukázal na to, že predmetné články plne v súlade s čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky informovali verejnosť o menovaní žalobkyne do pozície členky predstavenstva VŠZP, pričom hodnotili správnosť tejto voľby, a to aj s ohľadom na možné aktivity žalobkyne počas jej pôsobenia ako vedúcej právneho odboru VšZP v súvislosti s medializovanou kauzou tzv. „U. I. T. O.". Vo všeobecnosti spomenutá kauza bola v čase uverejnenia článkov nepochybne predmetom verejného záujmu, nakoľko sa venovala otázke nehospodárneho nakladania s verejnými financiami, na základe čoho bol daný legitímny záujem na informovanie verejnosti o tejto téme. Napadnutými článkami žalovaný iba informoval verejnosť o aktuálnej celospoločenskej téme - kauze tzv. „F. zmlúv" resp. zmlúv „T. O.", týkajúcej sa nehospodárneho nakladania s verejnými prostriedkami. Taktiež uviedol, že ak by aj zverejnením článkov došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne (k čomu podľa názoru žalovaného nedošlo), tak aj takýto zásah by nebol považovaný za neoprávnený, keďže podľa konštantnej súdnej praxe každé zverejnenie nepravdivého údaja nemusí automaticky znamenať neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. Takýto zásah je daný len vtedy, ak presiahol určitú prípustnú intenzitu do takej miery, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať. Žalovaný mal za to, že výroky uverejnené v článkoch nedosiahli neprípustnú intenzitu, nakoľko reagovali na aktuálny celospoločenský problém - nakladanie s verejnými financiami verejnej zdravotnej poisťovne, s ktorými je žalobkyňa vzhľadom na jej verejnú funkciu spájaná, navyše v období široko medializovanej kauzy (tzv. „kauza F. alebo aj „kauza T. O.“). Žalovaný sa nestotožnil s názorom žalobkyne, že predmetné články poškodzujú osobnosť žalobkyne a taktiež sa nestotožnil ani s ďalšími vyjadreniami žalobkyne o zásahoch do jej práva na ochranu osobnosti. Na základe ustálenej judikatúry súdov poukázal na povinnosť žalobkyne strpieť vyššiu mieru verejného záujmu a kritiky a to na základe faktu, že žalobkyňa, je členkou štatutárneho orgánu inštitúcie celoštátneho významu - verejnej zdravotnej poisťovne, ktorá nakladá s verejnými prostriedkami, pričom tento fakt sám o sebe zakladá legitímny záujem verejnosti na jej kontrole. K napadnutým výrokom uverejnených v článkoch uviedol, že ide o polemické výroky, ktoré podľa právneho názoru vyjadreného v náleze ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 357/96 zásadne vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože každý názor, stanovisko, kritika, a to dokonca nielen polemicky uvedená, je zásadne prípustná, pretože sloboda prejavu je jednou z najdôležitejších zásad demokratickej spoločnosti a súčasne pravdivosť polemických výrokov z dôvodu ich povahy nemožno dokazovať. Uvedené odôvodnil charakterom napádaných výrokov, nakoľko autorka článkov celkom zjavne neformuluje výroky ako skutkové tvrdenia, keďže používa slovné spojenia ako : „ S. W. K. N. C. U....“., „. T. A....“., „. T. Ú. N. F. T., „.W. K. V. C.E. C.“. K napadnutým výrokom, ktoré sú súčasťou titulkov článkov žalovaný poukázal na nález ÚS SR z 18. septembra 2012, sp. zn. II. ÚS 340/09-93, v zmysle ktorého: „Funkciou (účelom) titulku je upútať a zaujať čitateľa, aby si článok prečítal a až na tomto základe si osvojil tlačou ponúkané informácie a urobil si o nich vlastný úsudok. Vychádzajúc z tejto funkcie titulku, možno aj z hľadiska ochrany práva na súkromie dotknutých osôb vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky, a to najmä vtedy, ak ide o médium bulvárneho typu“. Žalobkyňou napádané výroky považoval za použité plne v súlade s požiadavkou oprávnenej kritiky, nakoľko sa venovali otázke pomerov vo verejnom zdravotnom poisťovníctve a taktiež otázke nakladania s verejnými financiami. Dôvodil, že v zmysle súdnej praxe platí, že v rámci kritiky možno pripustiť ostrejšie či expresívnejšie výrazy a súčasne, že „Nemožno pripustiť, aby novinár mohol formulovať kritické názory iba pod podmienkou, že môže dokázať ich pravdivosť". Kritika pomerov vo verejnom zdravotnom poisťovníctve vrátane kritiky nakladania s verejnými zdrojmi je pritom témou legitímneho záujmu verejnosti. 8. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, listinnými dôkazmi predloženými žalobkyňou a to najmä: výpisom z obchodného registra žalovaného a VšZP, napadnutými článkami uverejnenými žalovaným pod titulkami: „E.: F. N. I. U., A. I. C. N. N., ". U. Ž. C. N. F.Ý. U.: A. K. T. K., ". F. O. Č. N. N. J. F. B. R. Č. N." vrátane diskusií pod uvedenými článkami, mailovou komunikáciou medzi VšZP a autorkou článkov, základnou normou VšZP č. 2/22/2015 účinnou od 1.9.2015 + prílohami, prehľadom zmluvných dokumentov spoločností: WELIX, BRILANCE, s.r.o., SPV40, s.r.o., BRAVIA, s.r.o., i MEDIMAS, s.r.o., MEDICAL PARTNERS, s.r.o., MEDICAL CASSOVIA, s.r.o., zmluvami a dodatkami medzi VšZP a spoločnosťami: WELIX, s.r.o., Brilance, s.r.o., SPV 40, s.r.o., BRAVIA, s.r.o., Medimas, s.r.o., MEDICAL PARTNERS, s.r.o., MEDICAL CASSOVIA, s.r.o., mailová komunikácia, etickým kódexom žalovaného, grafmi, tabuľkami návštevnosti na internete, článkom- Čierna listina - 93 mien, voči ktorým by mali ministri vyvodiť osobnú zodpovednosť ako i listinnými dôkazmi predloženými žalovaným a to najmä: prehľadom mediálnych článkov vrátane plneného znenia správ v médiách, reakciou VŠZP na „exkluzívne“ klamstvá uverejnené na O..sk, alebo Keď redaktori klamú, článkami: v I.- Č. N. W. U. I. F. F. T. O., Č. Za J. T. O. D. N. N. N.. J. R. U. N., Č. Na N. za U. I. F. T. O. I. U. E. C., Č. R. N. R. U. C. I. T. O. článok C. U. N. A. N. XX XXX E. za U. T. O., oboznámením výpovede navrhovanej svedkyne K.. K. T. W. z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 24C 26/2016 ako aj ostatným na vec sa vzťahujúcim spisovým materiálom prečítaním a zhodnotiac vykonané dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, starostlivo prihliadol na všetko, čo počas konania vyšlo najavo a zistil tento skutkový stav veci, keď na vykonaní ďalších dôkazov, ktoré strany sporu počas konania navrhli (v písomným podaniach) v priebehu konania pred súdom nezotrvali. 9. Konštatoval, že žalobkyňa je fyzická osoba, ktorá v období od novembra 2005 do marca 2015 pôsobila ako vedúca právneho odboru generálneho riaditeľstva VšZP, do funkcie členky predstavenstva VšZP bola menovaná dňom 01.10 2015, skončenie tejto funkcie bolo ku dňu 16.4.2016. Žalovaný je právnická osoba okrem iného s predmetom činnosti vydavateľská činnosť, prieskum trhu a verejnej mienky, podnikajúca v mediálnej oblasti. Je vydavateľom tlačových médií a prevádzkovateľom internetových portálov aj pod názvami L..O..sk O. L..N..sk. Medzi stranami sporu neboli sporné skutkové tvrdenia o uverejnení napadnutých článkov žalovaným na ním prevádzkovaných internetových portáloch, ani nebol spochybnený ich obsah. 10. V článku uverejnenom dňa 10.11.2015 pod názvom „E.: F. N. I. U., A. I. C. N. N. I. B. : A. na C. Š. U., A. I. C. C.. U. I., Ž. C. C. U. N. S. K. C.. O.Q..sk I. N. U., Ž. V., J. W. N. C. U. N. E. Š. N. K. F., D. N. A. N. N.. X. V. C. I. Z.Á. W. C. J.....“. F. N. C. J. za C. Q.. Š. J. Z. W. I. J. I. N. C. A. B. V. F.. I. I. T. C. F. T. W.. N. I. A. W. na N. V.. ". C. N. V. Z. W. N. V. XX. I. XXXX A. X. F. XXXX", potvrdila O..sk hovorkyňa poisťovne N. D.. J. K. U. T. F. K. R. A. C. U., J. Š. N. N.. „Právny V. I. C. J. C. U., J. I. I. Č. U. N.. N. R.C. U. O. A. U. N. I. I. N. Q." uviedla D.. Po V. F. I. A. U. N. C. C. J. W. C.. C. V.Ó. T. W. I. I. Č. N. N.. ". J. D. A. F. Č. N. U. W. S. O. C. U. N., J. S. K. U." dodala hovorkyňa poisťovne. Podľa informácií O..sk N. F. I. Š.F. N. V. za C. Q. V.. S. W. K. N. C. Š. U.. Č. B. X. V. U. I. ". O. O. U., na U. J. N. N. N. I.O.. Podľa R. U. U. N. N. N. J. K. T. A. I. F. F. T., J. J. K. W. N. K. V. U. F..........R. U., J.H. K. K. C. W. T., Ž. C. A. I. ". O. D. O. A. V., J. C. F. J. N. N. C. J... ....N. T. Ú. N. F. T. za F. U. I. I.. J. K. V. C. C. O. N. I. na T.. S. W. K. podľa U. N. O. U. V. D. U. V. N. R. N. P. N. O. S. V. U. I. I. P. N...... Diskusia pod článkom začína otázkou: S. C. N., Ž. C. J. I. A. C. N. N.? C. A. N. S. V. X. B.: N. I. táto Š., T. H. R. I., Q.... K. T. W. N., N.E. U. T. F. I. T. R. N. N. J.... S. T. U. I. U. I. T. O. W. U.... K. I. R. S. J. V. K. Č. A. J. Ž.X. Q. H. R. O. N. H. R. U. T. I. I.... U. S. O. I. T. U., O. I. S. U. J. D. N., P....“ 11. Dňa 10.11.2015 žalovaný, na spravodajskom portáli L..N..sk, uverejnil článok s názvom „U. Ž. C. N. F. U.: A. K. T. K.“. V článku sa uvádza: „Š. U. E. C. U. N. K. F.X. K. N. N. S. V..“ A. I. T. N. K. C. N. N.V.. K. F. K. pre Š. U. V. U. N. W. C.. C. J., T. S. K. Ž., J. W. N. Š. U. N. C. K. F.. E. N.O. S. N. C. C. R. na N. Š. I. Z. W.. Pre N. O..sk H. N. N. D. B., Ž. A. F. T. W. D. N. J.J. C. N. V.. U. S. N. C., Ž. K. K. R. A. C. U., J. N. B.. Po F. V. I. I. C. V. T. W. R. Č.Q. N. C.. I. I. T. W. K. U. O. S. S. O.. Podľa U. O..sk N. F. J. za Q. V.. N. V. K. T. J. A. J. U. I. F. F. T. O., pre J. K. I. F. V. U. N. W.“. 12. Dňa 11.11.2015 žalovaný, na ním prevádzkovanom spravodajskom portáli L..O..sk, uverejnil článok s názvom „F. O. Č. N. N. J. F. B. R. Č. N.". V článku sa uvádza: „V., J. C. V. C. Š. U. C. U. N., C. W.D. F. C. N. N. U. R.. X. V. C. I. Z. W. C. J., J. N. N. C. K. F. O. Š. N.C. V.. S. W. teda N. C. U. Č. A. U. S. A.. Po S. V. U. F. N. A. N. Š. N.. A. F. C. N. Š. U. N.V. S. A. K. U. C. Č.. O.Á..sk B. V. T. X.. ".N. J. D. A. F. Č. N. U. W. S. O. C. U. N., J. S. K. U. N. R. E. K. T. H. N. N. D.. N. I. K. U. C. N. J.- O. na U. Č. S. K. A. N. - I. I. R.. K. U. V. I. O.Á..sk J. O. V. R. na R. V.. ". C. B. J. K. U. W. R. O. N., Ž. I. Č. na V. za N. Č.R. U. I. H. K. N. D.. Č. I. teda R. O. J. T., Č. K. Č., J. K. K. C. I. J. Š. U. I. ". O., O. O. J. X. J., C. N. Š. N. R.. J. N. C. N. B. W.. O. C. N. V. Z. W. N. V. I. XXXX A. F. XXXX. N. I. U. R. F. I. C.P. I.. I. N. R. N., Ž. O. Š. N. V. I. C. J. C. U. O. A.. Podľa R. X. A. O. na U., J. U. F. J.. X.Š. R. V. K. U. I. S. T.,...“...N. S. O. U. V. D. U. V. N. R. N. P. N. O. S. V. U. I. I.V. P. N......J. C. J., J. V. C. U. C., R. Č. N. O. N. F......F. D. N. T., J. F. U. J. C.. C., Ž.E. ". I. T. D. D., H. O. P.. S. V. U. F. N.. U. A. N. N., R. J. Ú. O. A. R. U. I.. A. N. Č. U. V.U.: K. D. K. U. I. J. U. N. N. ? 13. Z emailovej komunikácie medzi autorkou článku a vedúcou referátu komunikácie a hovorkyňou VšZP K.. N. D. (ďalej ako hovorkyňa) súd zistil, že autorka článku dňa 06.11.2015 zaslala otázky hovorkyni v znení: U. D. K., O. A. N. na N. V. N. C. J.? Č. K. U. N. Š. N. V. na I.? N. S. W. O. U., A. O. C. A. N. C.? J. W. V. S. C. A. N. N.? Č. K. O. C. N. na I. O. J. S. R. C. N. Š. N. V. ? 14. Dňa 06.11.2015 zaslala hovorkyňa autorke článku nasledovné odpovede: Na otázku č.1: "S.. C. J. R. A. F. Č. N. C. U. N. C. I. Z. W.O., J. U. V. XX.XX.XXXX A. I.. O. C. N. V. Z. W. N. V. XX.XX.XXXX A. XX.XX.XXXX." Na otázku č. 2 a 3. bola autorke článku zaslaná odpoveď v nasledovnom znení: "Právny V. I. C. J. C. U., J. I. I. Č. U. N.. N. R. U. O. A. U. N. I. I. N. Q.. C. V. U. S. C. J. N. V. Ú.. O. C. N.C. V. J. O. K. C. právny V..". Na V. Č..X H. V.: ". J. D. A. F. Č. N. U. W. S. O. C., J. S. K. I.. ". Na V. Č.. X D. O. Č. A. V.: ".. C. J. R. U. N., U. J. R. A. F. Č. N., S. C. I. Z. W.O.. " 15. Z reakcie VšZP zo dňa 10.11.2015 uverejnenej na stránke VšZP pod názvom "W. C. na "." klamstvá uverejnené na O..sk, alebo „J. W. J." vyplýva, že VšZP k článku „E.: F. N. I. U., A. I. C. N. N.“ uverejnila svoje stanovisko a žiadala redakciu o bezodkladné uverejnenie ospravedlnenia za medializáciu nepravdivých informácií.... v závere reakcie VšZP poukázala na to, že ide už o druhý článok s nepravdivými informáciami jednej autorky, preto bude VšZP brániť svoje dobré meno súdnou cestou. 16. Podľa bodu 12.4 v spojení s prílohou č. 4, základnej normy VšZP č. 2/22/2015, Organizačného poriadku VšZP príprava a návrh vzorových zmlúv s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, dodatkov a príloh, vrátane platobných podmienok je v kompetencii odboru nákupu zdravotnej starostlivosti. Právny odbor má v súlade s uvedeným ustanovením okrem iného kompetenciu pri vypracovávaní, posudzovaní a pripomienkovaní zmlúv a dodatkov k zmluvách, ktorých je VšZP zmluvnou stranou, uzatváraných generálnym riaditeľstvom a vedenie evidencie zmlúv uzatváraných generálnym riaditeľstvom s výnimkou zmlúv o poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti, ktorých evidenciu, ich aktualizáciu a archiváciu vedie odbor nákupu zdravotnej starostlivosti. 17. Z doložených zmlúv o poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti ako i dodatkov súd zistil, že všetky uvedené zmluvy a dodatky boli za VšZP podpísané riaditeľmi krajskej pobočky v Košiciach, ich predmetom bolo zabezpečovanie poskytovania a úhrada za poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Z grafov a tabuliek zistil návštevnosť reálnych užívateľov na portáli L..O..sk v čase uverejnenia predmetných článkov v počte 579 541 a na portáli L..N..sk v počte 1 468 565, čo v konaní žalovaný nepoprel. 18. Z článku K. D. (poslanca NR SR) Čierna listina - 93 mien, voči ktorým by mali ministri vyvodiť osobnú zodpovednosť vyplýva zaradenie žalobkyne na 3. miesto z dôvodu jej pasivity pri kauzách VšZP. Pričom pri VšZP poslanec uviedol, že do zoznamu zaradil predstavenstvo, správnu radu aj dozorné rady, keďže nikto z ich členov neprotestoval proti tomu, čo sa tam dialo.....Z prehľadu mediálnych článkov vyplýva, že kauze s témou VšZP - zmluvy T. O., ...F. sa v období od septembra 2015 do decembra 2015 venovali viaceré médiá a internetové portály (napr. W. I., J., W.Á. Q., H..sk, T. S., I., R..sk, N..sk, T..sk, N..sk, E..sk, A..sk, P..sk a iné). Predmetom uvedených článkov nebola osoba žalobkyne, čo v konaní ani netvrdila žiadna zo strán sporu. 19. Žalovaný v konaní predložil články, ktorých obsahom boli tvrdenia o zrušení zmlúv s firmami "F. T.", o pokute uloženej VšZP za kauzu "T. O.", o potvrdení nevýhodnosti predmetných zmlúv VšZP s T. O. Najvyšším kontrolným úradom. 20. Z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti predvolanej svedkyne - autorky článkov K.. K. T. W. na pojednávaniach a za súhlasu strán sporu súd prvej inštancie oboznámil výpoveď svedkyne zo dňa 21.03.2018 k predmetným článkom, ktoré boli napadnuté (žalobcom VšZP) i v konaní vedenom pred tunajším súdom pod sp. zn. 24C 26/2016, keď na výsluchu svedkyne strany sporu nezotrvali. 21. Z výpovede svedkyne K.. K. T. W., autorky napadnutých článkov zverejnených na internete, zistil, že táto čerpala zo svojich zdrojov, išlo o fyzické osoby, informácie skladala postupne, tému riešila polícia, SIS a ďalšie orgány, cez ktoré si overovala pravosť informácií, tiež si pravosť overovala cez ľudí pracujúcich v poisťovni, poslala aj oficiálne otázky na poisťovňu, ktorá ich zodpovedala. Pani J. ani p. F. osobne nekontaktovala, informácie mala overené z viacerých zdrojov, chodila na stretnutia s pracovníkmi žalobcu, policajtmi a ďalšími osobami, tú vec monitorovali všade, na vláde, rôznych orgánoch, p. F. bol rozpracovaný všetkými zložkami, nakoniec musel vo funkcii skončiť. Články písala sama. Na otázku: "C. S. U. V. Ž. D. B., Ž. C. V. U. S. C. J. N. V. Ú., O. T. W.?". I. B.: "., Ž. U. C. N. V. Ú.. Na V.: ".V. táto C. R. S. R. C. Č. B.?". I. B. : ". I. R., O. Č. K. I. J.. R. R. P. N. V.." Autorka článku nepoprela, že v predmetných článkoch neuviedla celé znenie odpovede VšZP na jej otázky. Zároveň nerozporovala skutočnosť, že nepozná systém fakturovania vo VšZP. Pred súdom tvrdila, že zmluvy určite čítala. Zdôraznila, že podstatou však nie je obsah zmlúv, ale to, že tieto zmluvy vôbec vznikli a boli podpísané. Informáciu, že žalobca platil za fingovanú zdravotnú starostlivosť spätne jej poskytli zdroje, písali o tom aj iné médiá. Ako novinárka pracuje 13 rokov, venuje sa politike, korupcii, trestným veciam, kauzám ako boli VšZP. Vypovedala, že po zverejnení článkov p. F. skončil v poisťovni. Na napísanie daných článkov ju motivovali informácie o tom, ako štátna poisťovňa pracuje s peniazmi daňovým poplatníkov, myslí si, že je povinnosťou novinárov tieto veci kontrolovať a písať o nich. 22. Súd prvej inštancie poukázal na čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého každý má právo na slobodu prejavu (ďalej ako Dohovor). Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice (ods. 1). Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme (okrem iného) aj ochrany povesti alebo práv iných (ods. 2). Podľa čl. 26 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (ods. 1). Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu (ods. 2 veta prvá). Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (ods. 4). 23. Uviedol, že právo na slobodu prejavu garantované článkom 26 Ústavy SR nie je absolútne, je totiž obmedzené tak, ako to predpokladá čl. 10 ods. 2 Dohovoru, právami na ochranu osobnosti v rozsahu vymedzenom ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. V prípade kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti treba vychádzať z požiadavky ich vyváženosti a proporcionality pri ich uplatňovaní, teda aby jednému právu nebola daná bezdôvodne prednosť pred právom druhým. Poukázal na čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. 24. Vychádzal z ustanovení § 11, § 13 ods. 2, § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že medzi základné hodnoty ľudskej osobnosti nepochybne patria i ľudská dôstojnosť a osobná česť. Práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti sú zaručené ústavou a ich ochrana Občianskym zákonníkom. Ľudská dôstojnosť je kategória, ktorá charakterizuje človeka ako ľudskú bytosť, patrí každému bez výnimky a rozdielu. Právo na ochranu ľudskej dôstojnosti zabezpečuje každému človeku život pri rešpektovaní určitej všeobecne uznávanej hranice slušnosti, pri rešpektovaní svojbytnosti každej ľudskej bytosti. Každý má rovnaké právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na rovnakú ochranu pred je ponižovaním. Na druhej strane česť je výrazom určitej úcty, uznania, ocenenia, vážnosti fyzickej osoby, ktorú požíva pre svoje správanie, konanie a postoje u ostatných členov spoločnosti a ktorá ovplyvňuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Porušenie práva na česť pritom môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti dotknutého subjektu v očiach ostatných fyzických osôb, teda pôsobiť difamačne. Úmysel, aby takéto skutkové tvrdenia pôsobili difamačne, nie je rozhodujúci. (rozsudok NS ČR zo 14.novembra 2007, sp. zn. 30Cdo 332/2007). 25. Poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov, z ktorej vyplýva, že pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv je potrebná existencia protiprávneho zásahu objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby. Všetky podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť pôvodcu zásahu súdom uloženú povinnosť znášať. Zásah musí byť spôsobilý narušiť osobnú integritu fyzickej osoby, jej súkromného života, alebo znížiť hodnotu jej osobnosti, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. Neoprávnený zásah do osobnosti môže byť spôsobený predovšetkým uverejnením nepravdivých údajov dotýkajúcich sa dobrého mena, cti, vážnosti, dôstojnosti osoby, no tiež uverejnením pravdivých tvrdení, ktoré majú osočujúcu povahu, a teda pôsobia difamujúco a majú znevažujúci účinok, a rovnako aj údajmi pravdu skresľujúcimi, ktoré samé o sebe síce nie sú nepravdivé, ale sú podané takou formou a v takých súvislostiach, že môžu viesť ku skresleniu informácie podávanej verejnosti. V zmysle ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Dôvody priznania náhrady škody sú v tomto ustanovení uvedené len demonštratívne, nemožno pre túto možnosť spájať iba so zásahmi proti dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti (NS ČR z 26.7.2000 sp. zn. 30Cdo 2304/99). Zákon ako jedinú podmienku ustanovuje pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch skutočnosť, že sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce. Dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka je určitá ujma. Podmienkou priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy v závislosti od individuálnych okolností daného prípadu. 26. Uviedol, že v súlade s ustálenou judikatúrou a výkladovou praxou treba za značné zníženie dôstojnosti či vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti spravidla považovať taký zásah, ktorý by vzhľadom na jeho intenzitu, rozsah a trvanie vedúce k zníženiu jeho dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti pociťoval ako závažný každý, kto by sa ocitol na mieste a v postavení dotknutej osoby. Dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti nepochybne preukázať existenciu okolností umožňujúcich priznanie náhrady nemajetkovej ujmy však v spore zaťažuje žalobcu, ktorý síce nie je povinný preukazovať samotnú nemajetkovú ujmu, avšak ak chce byť v spore úspešný, musí preukázať také dôsledky konania pôvodcu zásahu v objektívnej realite, z ktorých vznik nemajetkovej ujmy nepochybne vyplýva. To pritom platí i v prípade zásahu do práva na česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, uskutočneného prostredníctvom tlače, keď hoci takýto zásah má širokú publicitu, a preto možno existenciu určitých nepriaznivých následkov dôvodne predpokladať, uvedená skutočnosť nemôže sama o sebe v každom jednotlivom prípade zakladať (automaticky) nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, keďže následky zásahu je nevyhnutné vždy hodnotiť výlučne so zreteľom na individuálne okolnosti danej veci. Obmedzenie práva na slobodu prejavu v prípade jeho stretu s právom na ochranu osobnosti má vo všeobecnosti zákonný podklad v ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a sleduje aj legitímny cieľ, ktorým je ochrana osobnosti. Rozhodujúcou otázkou pre posúdenie jeho akceptovateľnosti v konkrétnom prípade je preto otázka jeho primeranosti, teda či obmedzenie práva na slobodu prejavu zodpovedá zásade proporcionality. Na tento účel judikatúra ESĽP i Ústavného súdu SR využíva test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade "hovoril", resp. uverejnil informáciu . Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť základné princípy a kritériá, z ktorých treba vychádzať pri riešení kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti. Vzhľadom k tomu, že médiá majú kľúčovú úlohu pri ochrane demokracie, treba prísne posudzovať každý zásah do slobody prejavu médií. Novinári majú povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca potrebné tolerovať určitú mieru preháňania a provokácie. 27. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný je "nositeľom" slobody prejavu a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu. V prejednávanej veci téma žalovaného týkajúca sa kauzy "zmlúv tety Anky" bola v čase uverejnenia predmetných článkov legitímnou témou verejného záujmu, keď sa venovala celospoločenskej téme nehospodárneho nakladania s verejnými finančnými prostriedkami. Niet pochýb, že verejnosť mala právo byť informovaná i o zmene člena predstavenstva VšZP. K osobe žalobkyne je potrebné uviesť, že ju bolo možné v čase uverejnenia napadnutých článkov považovať za osobu verejného záujmu, keď od 1.10.2015 bola členkou predstavenstva VšZP, čím sa stala verejným funkcionárom. Články boli uverejnené v období po jej vymenovaní do predstavenstva VšZP, keď ešte rezonovala téma „F. zmlúv“. Žalovaný ich uverejnil na internetových portáloch, ktorých sledovanosť je na 4. a 10. mieste spomedzi internetových portálov s počtom reálnych užívateľov (nad 500 000 pri stránke L..O..sk a nad 1 400 000 pri stránke L..N..sk). 28. Vyslovil, že predmetom konania nebolo posudzovanie efektívnosti/neefektívnosti nakladania s finančnými prostriedkami VšZP, ani posudzovanie tvrdenia o antedatovaní/neantedatovaní "zmlúv T. O.", či skúmanie pravdivosti o fiktívnosti poskytovania zdravotnej starostlivosti poskytovateľmi uvedenými v predmetných zmluvách a dodatkoch. Skúmal obsah článkov, pravdivosť skutkových tvrdení obsiahnutých v článkoch, posudzoval, či celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde a či články uverejnené žalovaným mohli predstavovať neprípustný zásah do práva na ochranu osobnosti žalobkyne. Z obsahu jednotlivých článkov vyplývajú i skutkové tvrdenia, ktoré medzi stranami sporu neboli sporné ako pracovné zaradenie žalobkyne, menovanie za člena predstavenstva VšZP, časové obdobia jednotlivých pracovných zaradení žalobkyne vo VšZP, subjekt, ktorý menoval žalobkyňu do predstavenstva. Napadnuté články obsahovali nielen nerozporované skutkové tvrdenia, ale hneď v úvode každého článku boli použité sporné skutkové tvrdenia: „A. na C. Š. U., A. I. C. C.. U. I., Ž. C. C. U. N. S. K. C.. O.Q..sk I. N. U., Ž. V., J. W. N. C. U. N. E. Š. N. K. F., D. N. A. N. N.. X. V. C. I. Z.Á. W. C. J............ „Š. U. E. C. U. N.V. K. F. K. N. N. S. V..“. A. I. T. N. K. C. N. N.. K. F. K. pre Š. U. V. U. N. W. C.. C. J., T. S. K. Ž., J. W. N. Š. U. N. C. K. F................ „V., J. C. V. C. Š. U. C. U. N., C. W. F. C. N. N.V. U. R.. X. V. C. I. Z. W. C. J., J. N. N. C. K. F. O. Š. N. V.. S. W. teda N. C.E. U. Č. A. U. S. A.. Po S. V. U. F. N. A. N. Š. N.............. 29. Za vyššie uvedenými skutkovými tvrdeniami nasledovali i hodnotiace úsudky autorky článku týkajúce sa opodstatnenosti menovania žalobkyne do funkcie členky predstavenstva VšZP s ohľadom na jej predchádzajúce pracovné zaradenie. Z obsahu článkov vyplýva, že autorka článku, čo ani nepoprela, neuverejnila odpoveď hovorkyne VšZP, z ktorej vyplývalo popretie kompetencie žalobkyne týkajúce sa prípravy zmlúv s konkrétnymi poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Z vykonaného dokazovania zároveň vyplynulo, že autorka článku žalobkyňu nekontaktovala za účelom preverenia akýchkoľvek informácií, ktoré boli obsahom uverejnených článkov. Žalobkyňa v konaní poprela skutkové tvrdenia týkajúce sa jej súčinnosti pri uzatváraní predmetných zmlúv a dodatkov, čo v konaní podporila nielen svojou výpoveďou, doložením odpovede hovorkyne VšZP adresovanej autorke článkov, ale i predložením jednotlivých „sporných“ zmlúv a dodatkov, Organizačným poriadkom VšZP. Listinné dôkazy tak podporili výpoveď žalobkyne, keď z predmetných zmlúv a dodatkov vyplýva, že ich uzatvorili krajskí riaditelia pobočky VšZP v Košiciach s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, pričom z Organizačného poriadku a jeho prílohy vyplýva, že právny odbor mal kompetenciu pri vypracovávaní, posudzovaní a pripomienkovaní zmlúv a dodatkov k zmluvám, kde za VšZP uzatváral zmluvy generálny riaditeľ. Zároveň právnemu odboru neprináležalo ani vedenie a evidencia zmlúv o poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti. Zdôraznil, že v článku boli uverejnené tvrdenia, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti žalobkyne v očiach ostatných fyzických osôb, teda pôsobiť difamačne. Z obsahu článkov jednotlivo i v ich nadväznosti možno vyvodiť záver o odhalení vinníka/osoby zúčastnenú „na J. U. T. O.“, ktorá napriek podieľaní sa na uzatváraní/antedatovaní zmlúv nebola žiadnym spôsobom postihnutá, naviac bola menovaná ako člen predstavenstva VšZP po odstúpení exriaditeľa VšZP X.. K. F., MPH. Konštatoval, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že nemožno trvať na úplnej presnosti skutkových tvrdení a klásť tak na novinárov v konečných dôsledkoch nesplniteľné nároky, ale významné musí byť vždy to, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo vždy pravde. Táto podmienka v danom prípade nebola splnená, keď v článkoch bola žalobkyňa označená za osobu, ktorá dohliadala, mala vedomosť, prešli jej rukami "U. T. O.", uvedené nemožno považovať za tolerovateľnú nepresnosť podávanej informácie, ale v tomto konkrétnom prípade vzhľadom na to, že meno, priezvisko a pracovné zaradenie bolo v tejto informácii uvedené ako aj vzhľadom na závažnosť obvinenia presiahlo prípustnú mieru a intenzitu takým spôsobom, ktorý už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať. Sloboda prejavu, ktorá je založená na nepravdivom alebo neúplnom informovaní a na skresľovaní, nemôže požívať právnu ochranu. 30. Vyslovil, že v danej veci tak bolo povinnosťou žalovaného preukázať "dôkaz pravdy" o uverejnených sporných skutkových tvrdeniach, avšak žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno, dôkazy preukazujúce pravdivosť tvrdení v článku neprodukoval. Nebola tak podľa neho preukázaná akákoľvek súčinnosť žalobkyne pri príprave, či uzatváraní predmetných zmlúv, ani jej vedomosť o predmetných zmluvách v rozhodnom čase. Nevyhodnotil obsah článkov ako oprávnenú kritiku osoby žalobkyne, nakoľko v danej veci nešlo o vecnú kritiku, keďže vychádzala z nepravdivých podkladov, z ktorých sa dali vyvodiť vlastné hodnotiace úsudky znevažujúceho charakteru. Je potrebné zdôrazniť, že na odlíšenie kritiky od neoprávneného zásahu je rozhodujúce na prvom mieste hľadisko pravdivosti, čo v danej veci splnené nebolo, následne vecnosti, objektívnosti a sledovaného cieľa, čo spravidla vyplýva z obsahu, formy miesta prednesu kritiky. 31. Z vyššie uvedeného súd prvej inštancie vyvodil záver, že uverejnením predmetných článkov žalovaného došlo k zásahu do práva na česť a dôstojnosť žalobkyne, zároveň došlo k tomuto zásahu verejným publikovaním na portáloch s celoštátnou pôsobnosťou, čím tento zásah bol objektívne spôsobilý znížiť dôstojnosť, vážnosť žalobkyne v spoločnosti v značnej miere. V danom prípade bola žalovaná prezentovaná viacerými charakterovými znakmi (meno, priezvisko, pracovné zaradenie), pričom bola spájaná s kritizovanou/ odcudzovanou činnosťou (podieľaní sa na nehospodárnom nakladaní s verejnými finančnými prostriedkami, antidatovaní zmlúv...), čím došlo k zásahu do jej práva na česť a dôstojnosť, čo nepochybne vyplýva z reakcií v diskusných príspevkoch pod zverejnenými článkami. Zároveň došlo k takémuto zásahu verejným publikovaným, teda predmetný zásah mal za objektívne spôsobilý znížiť dôstojnosť, vážnosť žalobkyne v spoločnosti v značnej miere. Dospel k záveru, že žalobe žalobkyne bolo možné sčasti vyhovieť, vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobkyňa sa totiž domáhala voči žalovanému I. výrokom žalobného petitu morálnej satisfakcie formou verejného ospravedlnenia z dôvodu v žalobe uvedených nepravdivých výrokov, ktoré boli obsahom napadnutých článkov, ktorými bolo zasiahnuté do jej osobnostných práv. Poukázal najmä na to, že v prípade osobnostných žalôb musí žalobca klásť osobitný dôraz na správnu a presnú formuláciu ospravedlnenia za nepravdivé, pravdu skresľujúce tvrdenia, ktoré je potrebné v petite špecifikovať. Súd má za to, morálna satisfakcia formou požadovaného ospravedlnenia by vzhľadom na navrhované znenie ospravedlnenia v petite žaloby, ktoré nedefinuje tvrdenia v článku, ktoré mali byť nepravdivé, pravdu skresľujúce, teda ktorého obsah je neurčitý, by sa míňala účinku. V prípade zaviazania žalovaného na zverejnenie požadovaného znenia ospravedlnenia by z uverejneného textu vyplývalo, že v článku boli nepravdivé výroky, ale ktoré konkrétne výroky boli nepravdivé z textu ospravedlnenia nie je možné zistiť. Zostalo by tak na posúdení čitateľa ospravedlnenia, ktoré výroky mali byť uvedené ako nepravdivé (prípadne, či celý článok sa nezakladal na pravde), avšak z dokazovania vyplýva, že v článku boli uverejnené viaceré skutkové tvrdenia, ktoré neboli ani medzi stranami sporu sporné (a to : o pôsobení žalobkyne vo VšZP na rôznych pozíciách, obdobia počas, ktorých žalobkyňa pozície zastávala ako i skutkové tvrdenie týkajúce sa subjektu, ktorý menoval žalobkyňu do funkcie členky predstavenstva VšZP, skutkové tvrdenie o jedinom akcionárovi VšZP a iné.....) Čo sa týka uloženia povinnosti žalovanému odstrániť predmetné články z internetových portálov, súd prvej inštancie žalobe vyhovel, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že predmetné články sú spôsobilé zásahu do zákonom chránených zložiek osobnosti žalobkyne a je nevyhnutné predísť i do budúcnosti následkom zverejnenia týchto článkov... keď uverejnené články z obsahovej stránky vyznievajú zhodne a sú spôsobilé vyvolať u bežného čitateľa zhodný dojem týkajúci sa spájania žalobkyne s odcudzovanou /kritizovanou činnosťou, pričom zásah naďalej vo forme uverejnenia predmetných článkov trvá. 32. Mal za to, že ani prípadné ospravedlnenie by nepostačovalo na odstránenie následkov zásahu do osobnostných práv žalobkyne, a teda morálna satisfakcia sa javí v danom prípade ako nepostačujúca pre eliminovanie ujmy vzniknutej na osobnostných právach žalobkyne, a to aj vzhľadom na povahu nepravdivých tvrdení, intenzitu a spôsob zásahu, charakter a dôležitosť dotknutej hodnoty. Taktiež mal v danom prípade za splnenú aj ďalšiu zákonom stanovenú podmienku pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobkyni podľa § 13 ods. 2 a 3 Obč. zákonníka, a to že neoprávneným zásahom bola znížená dôstojnosť a vážnosť žalobkyne v spoločnosti v značnej miere, čo vyplýva i z obsahu diskusných príspevkov pod predmetnými článkami. Žalovaný uviedol o žalobkyni nepravdivé údaje, ktoré vytvorili o nej negatívny obraz, čím bolo znížené spoločenské hodnotenie, spochybnená jej dôveryhodnosť a vážnosť, pričom tento zásah mal širokú publicitu. Ujmu vzniknutú na osobnostných právach žalobkyne uverejnením predmetných článkov týkajúcich sa žalobkyne posúdil súd prvej inštancie ako závažnú, keď prihliadol na objektívne hľadisko a dospel k záveru, že predmetnú ujmu v danom mieste a čase by každá fyzická osoba v postavení žalobkyne pociťovala ako závažnú. Z uvedených dôvodov, a to aj vzhľadom na povahu nepravdivých tvrdení, intenzitu a spôsob zásahu zaviazal žalovaného na náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyne v sume 5 000 Eur, ktorú považoval za primeranú. Takto priznaná suma podľa neho na jednej strane zodpovedá skutkovému stavu ustálenému vykonaným dokazovaním pokiaľ ide o zásah do práv žalobkyne, a na strane druhej rešpektuje aj práva a oprávnené záujmy žalovaného v súvislosti s výkonom jeho práv vydavateľa, ktoré však môžu požívať plnú ochranu iba v prípade, ak pri realizácii slobody tlače postupuje čestne, oprávnene a dôsledne rešpektujúc všetky práva a oprávnené záujmy osôb, ktoré sú predmetom záujmu v ním uverejnených článkoch. Požadovanú výšku nemajetkovej ujmy v sume 50 000 Eur považoval za neadekvátnu, a to nielen s prihliadnutím na výšku náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ale i s prihliadnutím na to, že v konaní nebolo preukázané, že v dôsledku zverejnenia napadnutých článkov došlo k reálnemu negatívnemu dopadu na rodinné prostredie (napr. rozvrat manželstva, nenapraviteľné narušenie vzťahov v rodine), pracovné prostredie (napr. nezamestnanosť ako následok uverejnenia článkov), či iné prostredie, ktorom sa žalobkyňa môže realizovať (napr. strata členstva v záujmovom združení...). Uviedol tiež, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán sporu, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (W. T. c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; H. D. c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Z. c. Grécko z 29. mája 1997; H. c. Francúzsko z 19. februára 1998). 33. O nároku žalobkyne na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Po porovnaní žalobného petitu a výroku rozsudku vyhodnotil, že úspech žalobkyne čo do priznania náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5000 Eur z požadovanej sumy 50 000 Eur, pričom stanovenie výšky priznaného plnenia z titulu nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. V časti uloženia povinnosti žalovanému vo forme morálnej satisfakcie formou ospravedlnenia jej žalobe nevyhovel, z ktorého dôvodu nebola žalobkyňa v konaní v celom rozsahu úspešná, ale jej procesný úspech určil v rozsahu 2/3. 34. Proti tomuto rozsudku v jeho vyhovujúcich častiach podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalovaný a žiadal ho v týchto napadnutých častiach zmeniť a žalobu žalobkyne zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a priznať mu nárok na náhradu trov konania, vrátane odvolacieho konania. Dôvodil nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, keď jej priznal náhradu nemajetkovej ujmy 5 000 Eur odôvodením vznikom jej závažnej ujmy na jej osobnostných právach. Nepovažoval v konaní za preukázané, že v dôsledku zverejnenia napadnutých článkov došlo k reálnemu negatívnemu dopadu na rodinné, pracovné či iné prostredie žalobkyne. Mal za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočne a nesprávne vysporiadal s oprávnenosťou kritiky žalobkyne v rámci článkov. Poukázal na výpoveď žalobkyne na pojednávaní dňa 8.3.2017 v konaní vedenom pod sp. zn. 24C 26/2016, najmä že právny odbor mal kompetenciu pri vypracovávaní, posudzovaní a pripomienkovaní zmlúv a dodatkov k zmluvám, kde za Všeobecnú zdravotnú poisťovňu uzatváral zmluvy generálny riaditeľ a žalobkyňa v rozhodnom čase pôsobila ako vedúca právneho odboru VšZP. Kritiku v predmetných článkoch považoval za oprávnenú, nakoľko vychádzala z pravdivých informácií, ktorými bolo nepochybne, že žalobkyne ako vedúca právneho odboru dohliadala na predmetné zmluvy. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie o nesprávnom postupe autorky článku ohľadom preverovania si uverejnených informácií a že malo ísť o kontroverzné dodatky k zmluvám...všetky uvedené výroky sa týkali výlučne osoby p. J. a ide o vyjadrenia subjektívneho názoru autorky článkov, zaujímajúcej k daným faktom určitý postoj na základe vlastných kritérií. Uviedol, že v prípade sporných výrokov označených v bode 67 odôvodnenia napadnutého rozsudku ide o polemické a nie skutkové tvrdenia, ako zvádza súd, ktoré podľa názoru vyjadreného v náleze ÚS ČR sp. zn. II.ÚS 357/96 zásadne vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože každý názor, stanovisko, kritika, a to dokonca nielen polemicky uvedená, je zásadne prípustná, pretože sloboda prejavu je jednou z najdôležitejších zásad demokratickej spoločnosti a súčasne pravdivosť polemických výrokov z dôvodu ich povahy nemožno dokazovať. Namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie ako porušenie základného práva jednotlivých strán sporu na spravodlivé konanie. Mal tiež za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, keď žalobkyni priznal 2/3 náhrady trov konania vzhľadom na chybné aplikovanie ust. § 255 ods. 1 CSP. Poukázal na uznesenie NS SR zo dňa 23.2.2011 sp. zn. 5MCdo 7/2010, v zmysle ktorého „pri uplatnení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je žalobca povinný v návrhu na začatie konania uviesť jeho požadovanú výšku. Z povahy tohto nároku však vyplýva, že presné stanovenie výšky plnenia (nie žalobcom v návrhu uplatnená), bola braná za základ pre výpočet jednotlivých trov konania, vrátane tarifnej hodnoty pre určenie základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v prípade, že účastník je zastúpený advokátom, lebo až vtedy je známa hodnota sporu. Mal tak za to, že pomer úspechu vo veci je priznanie odstránenia článkov v prospech žalobkyne, nepriznanie ospravedlnenia v prospech žalovaného a v prípade nemajetkovej ujmy je úspech žalobkyne 10%, pričom úspech žalobcu je 90%. Po započítaní jednotlivých častí je preto úspech vo výške 80% a o trovách konania tak malo byť rozhodnuté v jeho prospech v rozsahu 80%. 35. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení podanom prostredníctvom jej právneho zástupcu k odvolaniu žalovaného navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať jej aj náhradu trov konania, vrátane odvolacieho konania. Uviedla, že ochranu osobnej cti poskytuje Občiansky zákonník výlučne proti takým konaniam, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na osobnosti právneho subjektu tým, že znižujú jeho česť u iných ľudí a ohrozuje tak vážnosť jeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti. Nie je rozhodujúce, či skutočne došlo k ujme; postačuje objektívna spôsobilosť príslušného konania spôsobiť takú ujmu (Rc 102/2008). Pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti postačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Obč. zák., nevyžaduje sa vyvolanie následkov. Pri práve na ochranu občianskej cti by, kde následok spočíva v znížení u spoluobčanov a v ohrození postavenia a uplatnenia občana v spoločnosti, by zisťovanie takýchto okolností mohlo byť v rozpore s cieľom právnej úpravy ochrany osobnosti (Z III.s.199 a 200). Samotné zverejnenie nepravdivého a urážlivého údaja v periodickej tlači predstavuje závažný neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby a má značné nepriaznivé dôsledky vzhľadom, na jej postavenie v rodine a spoločnosti. Urážlivý nepravdivý údaj zverejnený týmto spôsobom vedie v značnej miere k zníženiu dôstojnosti takto postihnutej fyzickej osoby a k zníženiu jej vážnosti v spoločnosti v zmysle ust. § 13 ods. 2 Obč. zák. (rozsudok NS ČR z 27.2.1996 sp. zn. 3Cdo 696/1996). Ak je konkrétna fyzická osoba prezentovaná aspoň niektorým z jej charakteristických znakov (v danej veci menom a priezviskom) spájaná (hoci nedopatrením) s kritizovanou alebo odsudzujúcou činnosťou(resp. osobou), ide pravidelne o zásah do práva na česť a dôstojnosť takejto osoby. Ak potom dôjde k takýmto zásahom verejnou publikáciou, napr. v celoštátne distribuovanej tlači, bude takýto zásah spravidla objektívne spôsobilý do značnej miery znížiť dôstojnosť, resp. vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti, ako to má na mysli ust. § 13 ods. 2 Obč. zák. (rozsudok NS ČR z 12.10.2006 sp. zn. 30Cdo 2232/2006). Vzhľadom na uvedené podľa žalobkyne tak nie je potrebné pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, aby k reálnej ujme došlo. Napriek tomu však mala za to, že jednoznačne v konaní preukázala, že uverejnené články vyvolali okamžitú a veľmi negatívnu reakciu verejnosti, čo vyplýva z internetových diskusií pod uverejnenými článkami. Stala sa terčom nadávok, urážok a hrubého osočovania kvôli nepravdivým článkom, ktoré sú naďalej uverejnené, a preto neustále trvá neoprávnený zásah do jej práv. Do interného systému VšZP nikdy nenahliadala, všetky vstupy je možné vidieť i s odstupom času, nikdy s týmto systémom ani nepracovala. Uviedla, že podstatnú časť stanoviska hovorkyne VšZP žalovaný ignoroval v priebehu celého konania, jedná sa o informáciu, že „vecný obsah zmlúv je v kompetencii príslušných odborných útvarov, čo znamená, že nie je ani nikdy nebolo v kompetencii právneho odboru dopĺňanie vecného obsahu zmlúv, o čom bola autorka článku od počiatku informovaná. Právny odbor riešil len vzory týchto dokumentov a nie ich finálne znenie. V zmysle konštantnej judikatúry nemožno trvať na úplnej presnosti skutkových tvrdení novinárov, ale musí byť významné to, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo vždy pravde. Práve v tomto prípade celkové vyznenie článkov pravdivé nebolo. K argumentácii žalovaného ohľadom preverenia akýchkoľvek informácií uviedla, že žiadnym hovorcom nedisponuje, kontaktovaný bola len hovorca VšZP, čo je úplne iný subjekt, a mala byť žalovaným kontaktovaná ona. Bez ohľadu na to, či výroky v zverejnených článkoch majú povahu charakter skutkových tvrdení alebo hodnotiacich úsudkov, uviedla, že aj hodnotiaci úsudok môže mať negatívny účinok, ktorý môže vyústiť do vážneho zásahu do osobnosti kritizovaného. Je preto potrebné rozlišovať medzi kritikou oprávnenou (prípustnou) a kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia práva na ochranu osobnosti. Predpoklad vecnosti kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností /(podkladov) ako premisa pre hodnotiaci úsudok. Ak nie sú tieto podklady pre úsudok pravdivé, a ak je hodnotiaci úsudok difamujúci, nie je možné kritiku považovať za prípustnú. Aby nebola kritika neoprávneným zásahom do cti kritizovaného, je potrebné, aby podklady, na ktorých hodnotenie spočíva, boli v článku konkrétne uvedené, aby adresát článku mal možnosť úsudok preskúmať a vytvoriť si vlastný názor a zároveň, aby nevznikli falošné predstavy o skutočnostiach, ktoré slúžili k hodnoteniu ako podklad. Aj keď hodnotiaci úsudok nie je možné dokazovať, je nutné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky, či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie a zneuctenie danej osoby. Žalobkyňa bola toho názoru, že v danej veci nešlo o kritiku a už vôbec nie o oprávnenú kritiku, ale o nepravdivé skutkové tvrdenia. Z citácií jednotlivých skutkových tvrdení obsiahnutých v článkoch nepochybne vyplýva záver, že články ako celok v žiadnom prípade nemajú polemický charakter, ani nejde o oprávnenú kritiku (hodnotiace úsudky), ale ide jednoznačne o skutkové tvrdenia, ktoré sa v zmysle ustálenej judikatúry musia zakladať na pravde. Konštatovala, že pri čítaní sporných článkov čitateľ nadobúda dojem, že ide o pravdivé a dôkazmi podložené skutočnosti a po ich prečítaní bežný čitateľ dospieva k záveru, že vytvárala škandalózne zmluvy, podieľala sa na podvodoch, a teda na trestnej činnosti a z toho všetkého profitovala. Nepovažovala tiež za správny názor žalovaného týkajúci sa priznania jej náhrady trov konania. Argumentovala tým, že výška uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v porovnaní s výškou nemajetkovej ujmy priznanej súdom prvej inštancie nemá žiadny dopad na jej samotnú úspešnosť. Uviedla, že v zmysle ustálenej judikatúry nie je zamietnutie žaloby vo zvyšnej časti výšky nemajetkovej ujmy prejavom procesného úspechu žalovaného, ale dôsledkom úvahy súdu. V týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Mala za to, že za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté na výška nemajetkovej ujmy je druhotná. 36. Žalovaný vo svojom vyjadrení podanom prostredníctvom právneho zástupcu k vyjadreniu žalobkyne zotrval na svojich vyjadreniach prezentovaných v rámci konania a v odvolaní a nároky uplatňované žalobkyňou neuznával. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v nadväznosti na argumentáciu žalobkyne uviedol, že žalobkyňa si zamieňa dva inštitúty, a to právo na ochranu osobnosti a právo na náhradu nemajetkovej ujmy a mal za to, že tieto je potrebné nevyhnutne rozlíšiť. Uviedol, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu, a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Priznanie nemajetkovej ujmy predstavuje určitý, resp. jeden z možných následkov v prípade, že dôjde ku kumulatívnemu splneniu uvedených predpokladov a nepostačuje na ochranu osobnosti odstránenie následkov zásahov do ochrany osobnosti a primerané zadosťučinenie. Poukázal na uznesenie NS ČR zo dňa 29. júna 2011 sp. zn. 4Cdo 232/2010 a konštatoval, že pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na česť a dôstojnosť, má zásah závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti. Aj v prípade niektorého zásahu do práva na súkromie môže nastať ten istý dôsledok, tento negatívny- difamačný následok ale nie je jediným právne akceptovateľným prejavom závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na týchto chránených právach. Predpokladom priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je jednak existencia závažnej ujmy, teda nie akejkoľvek ujmy, a už vôbec nie žiadnej ujmy, tak ako to uvádza žalobkyňa, a tiež objektívna spôsobilosť zásahu značnú ujmu spôsobiť. Podľa žalovaného nemôže obstáť argument žalobkyne, že nijakým spôsobom neovplyvňovala, resp. nemohla ovplyvniť obsah zmlúv. Uviedol, že žalobkyňa v predmetnom čase pôsobila ako vedúca právneho oddelenia Všeobecnej zdravotnej poisťovne a podľa neho nebola len „bežným“ právnikom na právnom oddelení VšZP, ktorý možno skutočne pripravoval „len“ vzory zmlúv a nemal vplyv, ani prístup k finálnemu zneniu zmlúv. Mal za to, že z titulu svojho postavenia niesla zodpovednosť za celé právne oddelenie VšZP a teda aj za zmluvy a dodatky, ktoré VšZP uzatvárala. Popieral argumenty žalobkyne, že by mala všeobecný prístup do systému, ale nevstupovala do týchto zmlúv, ani do celého systému, nakoľko je pre neho nepochopiteľné, aby vedúca právneho oddelenia najväčšej slovenskej zdravotnej poisťovne nemala vlastný záujem na kontrole zmlúv a z hľadiska zodpovednosti ju táto skutočnosť neospravedlňuje. K argumentácii žalobkyne, že jej nebol daný priestor na vyjadrenie, uviedol, že v nadväznosti na uvedené články je bežným postupom a zaužívanou praxou kontaktovanie hovorcov jednotlivých dotknutých subjektov za účelom preverenia, prípadne získania informácií v súvislosti s publikovaním článkov. V danom prípade autor článkov oslovil hovorcu VšZP a považoval za absurdné vyjadrenie žalobkyne, že VšZP je iný subjekt ako ona a netýka sa jej, keď pôsobila ako vedúca právneho oddelenia VšZP a neskôr aj ako členka predstavenstva VšZP. Zotrval na svojich svojom tvrdení, že uverejnené články boli napísané formou hodnotiacich úsudkov a napádané výroky majú tiež charakter hodnotiacich úsudkov. 37. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení podanom, prostredníctvom svojho právneho zástupcu k vyššie uvedenému vyjadreniu žalovaného zotrvala na názore, že v konaní jednoznačne preukázala, že články uverejnené žalovaným spôsobili a naďalej spôsobujú v značnej miere zníženie jej dôstojnosti, profesionálnej cti ako právnika a jej vážnosti v spoločnosti. S poukazom na ust. § 13 ods. 2 Obč. zák. uviedla, že samotné uverejnenie nepravdivého a urážlivého údaja v periodickej tlači predstavuje závažný neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby a má značné nepriaznivé dôsledky vzhľadom na jej postavenie v rodine a v spoločnosti. Urážlivý nepravdivý údaj zverejnený týmto spôsobom vedie v značnej miere k zníženiu dôstojnosti takto postihnutej fyzickej osoby a k zníženiu jej vážnosti v spoločnosti (rozsudok NS ČR z 27.2.1996 sp. zn. 3Cdon 696/1996). Ak je konkrétna fyzická osoba prezentovaná aspoň niektorým z jej charakteristických znakov spájaná s kritizovanou alebo odsudzujúcou činnosťou, ide pravidelne o zásah do práva na česť a dôstojnosť takejto osoby. Ak potom dôjde k takýmto zásahom verejnou publikáciou, napr. v celoštátne distribuovanej tlači, bude takýto zásah spravidla objektívne spôsobilý do značnej miery znížiť dôstojnosť, resp. vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti, ako to má na mysli ust. § 13 ods. 2 Obč. zák. (rozsudok NS ČR z 12.10.1996 sp. zn. 30Cdo 2232/2006). Z uvedeného znamená, že už samotné zverejnenie nepravdivého a urážlivého údaja v tlači a zvlášť vo verenej publikácii s celoštátnou distribúciou (v danom prípade na internete, čo je v súčasnosti najefektívnejší prostriedok na šírenie informácií k čo najširšej časti spoločnosti), je v značnej miere zníženie jej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, ako aj profesionálnej cti ako právnika. Skutočnosť, že jej dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti boli v značnej miere znížené je dostatočne preukázaná okrem samotného zverejnenia aj tým, že diskusie pod jednotlivými článkami zachytávajú veľmi urážlivé názory časti spoločnosti na jej osobu, ktoré názory boli priamym dôsledkom uverejnenia preukázateľne nepravdivých článkov žalovaným. Považovala za nepochopiteľné konanie žalovaného, ktorý sa snaží neustále prekrúcať skutočnosti ňou uvedené ohľadom procesu uzatvárania zmlúv vo VšZP. Mala za dostatočne preukázané, že nemala absolútne žiadnu možnosť ovplyvňovať ustanovenia zmlúv vzťahujúce sa ku konkrétnemu poskytovateľovi zdravotnej poisťovni. Pripravovala vzory jednotlivých typov zmlúv, ktoré boli následne dopĺňané inými útvarmi, ktorý text je roky používaný pre všetkých rovnaký podľa jednotlivých typov. S ktorým poskytovateľom zdravotnej starostlivosti sa zmluva uzatvorí a koľko sa mu dá finančných prostriedkov, je vecou obchodnej politiky, text zmluvy nemôžu zamestnanci meniť, výnimku povoľuje generálny riaditeľ. Žalovaný tak rozvíja len vlastné fiktívne úvahy čo sa týka jej práv a povinností a ničím nepodložené. Uzatváranie zmlúv s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti mala a má na starosti sekcia nákupu zdravotnej starostlivosti, odbor nákupu zdravotnej starostlivosti. Žiadosť o uzatvorenie zmluvy aj žiadosť o zvýšenie limitu posudzovala a posudzuje osobitná komisia pre zmluvné vzťahy s poskytovateľmi zdravotnej poisťovni, ktorá je poradným orgánom generálneho riaditeľa a ona nikdy nebola členkou komisie. Nemala pridelenú žiadnu rolu umožňujúcu konkrétnu prácu so zmluvami a limitmi poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a do procesu uzatvárania zmlúv s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti nemohla zasahovať a ani nezasahovala. Zotrvala na svojom tvrdení, že keďže sporné články uverejnené žalovaným boli namierené proti nej mal jej byť poskytnutý priestor na vyjadrenie. Výroky obsiahnuté v sporných článkoch považovala za nepravdivé skutkové tvrdenia a názory žalovaného vyslovené v iných konaniach mala pre daný spor za právne irelevantné. 38. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý nebolo potrebné zopakovať ani dopĺňať (§ 385 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia pojednávania a vo veci rozhodol postupom podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP, keď dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 39. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky správne tak po skutkovej i právnej stránke vyhodnotil, vyvodil z neho správny právny záver a svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. § 220 ods.2 CSP odôvodnil a s odôvodnením jeho rozhodnutia sa aj odvolací súd stotožnil (§ 387 ods. 2 CSP). 40. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Práve toto textovo stručné ustanovenie je podkladom pre ochranu širokého okruhu tzv. osobnostných práv. V praxi sa uvedené ustanovenie najčastejšie používa v súvislosti s porušením práva na česť a dôstojnosť, teda v prípadoch zverejňovania alebo šírenia nepravdivých, či urážlivých informácií. Nemusí ísť len o zverejnenie v masových médiách, k neoprávnenému zásahu môže dôjsť aj uverejnením či šírením nepravdivých alebo urážlivých informácií prostredníctvom sociálnych sietí alebo dokonca ústne. 41. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 42. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. 43. Občiansky zákonník ustanovuje, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo takéto zadosťučinenie postačujúce, najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku peňažnej náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je len jedným z možných prostriedkov ochrany osobnosti a prichádza do úvahy najmä tam, kde nie je možné odstrániť vzniknutý stav uvedením do pôvodného stavu a pokiaľ morálne zadosťučinenie nie je dostačujúce. Je nepochybné, že rozhodnutie súdu prvej inštancie malo v okolnostiach prípadu zákonný základ (§ 13 Občianskeho zákonníka) a že sledovalo cieľ ochrany ústavne zaručeného práva žalobkyne na ochranu osobnosti. Tento cieľ možno považovať za legitímny, pretože čl. 26 ods. 4 ústavy umožňuje zákonom obmedziť slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie okrem iného vtedy, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, čo nepochybne zahŕňa aj právo na ochranu osobnosti. Nemožno pritom opomenúť, že základné právo na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena požíva ústavnú ochranu v čl. 19 ústavy a ako ústavne zaručené právo preto obstojí ako prípustný dôvod obmedzenia slobody prejavu (za splnenia podmienok skúmaných v teste proporcionality) aj v prípade, ak by čl. 26 ods. 4 ústavy takéto dôvody výslovne nevymedzoval (porov. I. ÚS 77/08, III. ÚS 238/08). Predmetné obmedzenie bolo zároveň vhodným prostriedkom na dosiahnutie ochrany osobnostných práv žalobkyne (test vhodnosti), pričom vzhľadom na to, že táto nemala iný právny prostriedok, ako sa domôcť ich ochrany, bola splnená aj podmienka nevyhnutnosti takéhoto obmedzenia (test nevyhnutnosti). Na posúdenie proporcionality zásahu do práv žalobkyne tak bol za týchto okolností kľúčový posledný krok príslušného testu, v rámci ktorého je posudzovaná proporcionalita v užšom zmysle, teda či v danom konkrétnom prípade malo mať prednosť právo žalobkyne na ochranu osobnosti pred slobodou prejavu. V súlade so svojou ustálenou judikatúrou (II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 448/2012) na účel riešenia uvedenej kolízie možno analyzovať predmetný prejav pomocou testu zjednodušene vyjadreného otázkami, KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“ [uverejnil informáciu; (k tomu pozri v odbornej literatúre napr. Kmec, J. et al. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha : C. H. Beck, 2012. s. 1082 a nasl.)]. Takto vymedzené čiastkové otázky v zásade umožňujú zhodnotiť proporcionalitu zásahu do osobnostných práv adresáta kritiky zo všetkých relevantných aspektov. 44. V tejto súvislosti aj ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne aplikuje tzv. test proporcionality, ktorý sa skladá z týchto troch krokov: 1. identifikácie účelu zásahu do základného práva a testu vhodnosti tohto zásahu na jeho dosiahnutie, 2. testu nevyhnutnosti tohto zásahu a 3. testu proporcionality v užšom zmysle. Prvým krokom je identifikácia cieľa (účelu), ktorý zásah do základného práva sledoval a ktorý musí byť z ústavného hľadiska legitímny a legálny, čo znamená, že ústava musí obmedzenie predmetného základného práva z dôvodu dosiahnutia tohto cieľa pripúšťať (čl. 13 ods. 4 druhá veta ústavy). Súčasťou tohto kroku je aj skúmanie racionálnej väzby medzi týmto prostriedkom (zásahom) a sledovaným cieľom, teda či ním možno tento cieľ dosiahnuť. V druhom kroku bolo potrebné posúdiť, či nebolo možné použiť na dosiahnutie sledovaného cieľa prostriedok, ktorý by bol vo vzťahu k predmetnému základnému právu šetrnejší. Tretím a posledným krokom je posúdenie proporcionality v užšom zmysle. Jeho podstatou je vyvažovanie dvoch v kolízii stojacich práv či hodnôt a následné uprednostnenie jednej z nich v konkrétnom prípade. Takto vymedzené čiastkové otázky v zásade umožňujú zhodnotiť proporcionalitu zásahu do osobnostných práv adresáta kritiky zo všetkých relevantných aspektov, napriek tomu však nemusia vždy poskytnúť jednoznačnú odpoveď. Tento test tak predstavuje len jednu z pomôcok, ktoré slúžia na predmetné ústavnoprávne posúdenie. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že prípadný záver o neprípustnosti zásahu do osobnostných práv neposkytuje automaticky odpoveď aj na nadväzujúcu otázku, či je okrem morálnej satisfakcie opodstatnená aj náhrada nemateriálnej ujmy a v akom rozsahu. 45. Podľa stabilizovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) tento subjekty uplatňujúce slobodu prejavu rozčleňuje do viacerých skupín z hľadiska dôležitosti ich prejavov pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti. Privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí v tomto smere novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP N. O. V. v. Rakúsko z 26.4.1995, sťažnosť č. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP D. T. O. I. proti Nórsku z 20.5.1999, sťažnosť č. 21980/93), pretože tým vytvárajú podmienky na kontrolu verejnej moci zo strany verejnosti. 46. Subjekty uplatňujúce slobodu prejavu rozčleňuje do viacerých skupín z hľadiska dôležitosti ich prejavov pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti. Privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí v tomto smere novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP N. a V. v. Rakúsko z 26.4.1995, sťažnosť č. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP D. T. O. I. proti Nórsku z 20.5.1999, sťažnosť č. 21980/93), pretože tým vytvárajú podmienky na kontrolu verejnej moci zo strany verejnosti. Slobodu prejavu je potrebné považovať za konštitutívny znak demokratickej pluralitnej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k veciam verejným a vynášať o nich hodnotiace súdy. Vecou verejnou je nepochybne i agenda štátnych inštitúcií, ako aj činnosť osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Takéto verejné záležitosti, resp. verejná činnosť jednotlivých osôb, môžu a majú byť verejne posudzované. Pri kritike verejnej záležitosti vykonávanej verejne pôsobiacimi osobami totiž platí z ústavného hľadiska prezumpcia o tom, že ide o kritiku dovolenú. S ohľadom na to majú novinári (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Dokonca je novinárom umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. 47. V danom prípade téma žalovaného týkajúca sa kauzy "U. T. O." bola v čase uverejnenia predmetných článkov legitímnou témou verejného záujmu, keď sa venovala celospoločenskej téme nehospodárneho nakladania s verejnými finančnými prostriedkami. Niet pochýb, že verejnosť mala právo byť informovaná i o zmene člena predstavenstva VšZP. Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že žalobkyňu bolo možné v čase uverejnenia napadnutých článkov považovať za osobu verejného záujmu, keď od 1.10.2015 bola členkou predstavenstva VšZP, čím sa stala verejným funkcionárom, články boli uverejnené v období po jej vymenovaní do predstavenstva VšZP, keď ešte rezonovala téma „F. zmlúv“. Žalovaný ich uverejnil na internetových portáloch, ktorých sledovanosť je na 4. a 10. mieste spomedzi internetových portálov s počtom reálnych užívateľov (nad 500 000 pri stránke L..O..sk a nad 1 400 000 pri stránke L..N..sk). Odvolací súd sa však stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie, že predmetom konania nebolo posudzovanie efektívnosti/neefektívnosti nakladania s finančnými prostriedkami VšZP, ani posudzovanie tvrdenia o antedatovaní/neantedatovaní "U.Ú. T. O.", či skúmanie pravdivosti o fiktívnosti poskytovania zdravotnej starostlivosti poskytovateľmi uvedenými v predmetných zmluvách a dodatkoch. V predmetných článkoch uverejnených žalovaným výroky: „A. na C. Š. U., A. I. C. C.. U. I., Ž. C. C. U. N. S. K. C.. O..sk I. N. U., Ž.E. V., J. W. N. C. U. N. E. Š. N. K. F., D. N. A. N. N.. X. V. C. I. Z. W. C. J.Á............„Š. U. E. C. U. N.V. K. F. K. N. N. S. V.. C. J., T. S. K. Ž., J. W. N. Š. U. N. C. K. F.......„V., J. C. V. C. Š. U. C. U. N., C. W. F. C. N. N. U. R.Á... S. W. teda N. C. U. Č. A. U. S. A.. Po S. V. U. F. N. A. N. Š. N..... R. N. za H. Ú., O. za I. T., za H. Ú. D. D. K. V. Q. R. T. “ A. I. T. N. K. C. N. N.. K. F. K. pre Š. U. V.Ť. U. N. W. C.. X. V. C. I. Z. W. C. J., J. N. N. C. K. F. O. Š. N. V.. T., Ž. Ž. D. C.P. N. V., J. C. U. C. R., Ž. K. O. A. na T., I. J. O. I. O. Q. T. U. C. B.. Z obsahu článkov vyplýva, že autorka článku, čo ani nepoprela, neuverejnila odpoveď hovorkyne VšZP, z ktorej vyplývalo popretie kompetencie žalobkyne týkajúce sa prípravy zmlúv s konkrétnymi poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, nekontaktovala za účelom preverenia akýchkoľvek informácií, ktoré boli obsahom uverejnených článkov, žalobkyňu. Žalobkyňa v konaní poprela skutkové tvrdenia týkajúce sa jej súčinnosti pri uzatváraní predmetných zmlúv a dodatkov, čo v konaní podporila nielen svojou výpoveďou, doložením odpovede hovorkyne VšZP adresovanej autorke článkov, ale i predložením jednotlivých „sporných“ zmlúv a dodatkov, Organizačným poriadkom VšZP. Listinné dôkazy tak podporili výpoveď žalobkyne, keď z predmetných zmlúv a dodatkov vyplýva, že ich uzatvorili krajskí riaditelia pobočky VšZP v Košiciach s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, pričom z Organizačného poriadku a jeho prílohy vyplýva, že právny odbor mal kompetenciu pri vypracovávaní, posudzovaní a pripomienkovaní zmlúv a dodatkov k zmluvám, kde za VšZP uzatváral zmluvy generálny riaditeľ. Zároveň právnemu odboru neprináležalo ani vedenie a evidencia zmlúv o poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti. Bolo povinnosťou žalovaného preukázať "dôkaz pravdy" o uverejnených sporných skutkových tvrdeniach, avšak žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno, dôkazy preukazujúce pravdivosť tvrdení v článku neprodukoval. Nebola tak preukázaná akákoľvek súčinnosť žalobkyne pri príprave, či uzatváraní predmetných zmlúv, ani jej vedomosť o predmetných zmluvách v rozhodnom čase. Odvolací súd sa tak stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v článku boli uverejnené tvrdenia objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti žalobkyne v očiach ostatných fyzických osôb, teda pôsobiť difamačne. Sloboda prejavu, ktorá je založená na nepravdivom alebo neúplnom informovaní a na skresľovaní, nemôže požívať právnu ochranu a vzhľadom na závažnosť obvinenia presiahlo prípustnú mieru a intenzitu takým spôsobom, ktorý už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať. 48. Z vyššie uvedeného bolo možno vyvodiť nepochybne záver, že uverejnením predmetných článkov žalovaného došlo k zásahu do práva na česť a dôstojnosť žalobkyne, zároveň došlo k tomuto zásahu verejným publikovaním na portáloch s celoštátnou pôsobnosťou, čím tento zásah bol objektívne spôsobilý znížiť dôstojnosť, vážnosť žalobkyne v spoločnosti v značnej miere. V danom prípade bola žalobkyňa prezentovaná viacerými charakterovými znakmi (meno, priezvisko, pracovné zaradenie), pričom bola spájaná s kritizovanou/ odcudzovanou činnosťou (podieľaní sa na nehospodárnom nakladaní s verejnými finančnými prostriedkami, antidatovaní zmlúv...), čím došlo k zásahu do jej práva na česť a dôstojnosť, čo nepochybne vyplýva z reakcií v diskusných príspevkoch pod zverejnenými článkami. Zároveň došlo k takémuto zásahu verejným publikovaním na internetovej stránke, ktorá je považovaná za širokodostupný publikačný nástroj s potenciálom osloviť väčšinu obyvateľstva, ktoré si aj na základe článkov publikovaných v daných médiách môže utvárať názor na osobu spomínanú v daných článkoch. Teda predmetný zásah mal za objektívne spôsobilý znížiť dôstojnosť, vážnosť žalobkyne v spoločnosti v značnej miere, údaje, ktoré vytvorili o nej negatívny obraz, čím bolo znížené spoločenské hodnotenie, bola spochybnená jej dôveryhodnosť a vážnosť, pričom tento zásah mal širokú publicitu. Z tohto dôvodu bol oprávnený nárok žalobkyne aj na nemajetkovú ujmu, a to aj vzhľadom na povahu nepravdivých tvrdení, intenzitu a spôsob zásahu, charakter a dôležitosť dotknutej hodnoty u žalobkyne a s priznaním výšky súdom prvej inštancie sa tiež odvolací súd stotožnil. 49. Zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je tak potrebné rozlíšiť, čo bolo v konaní základné a čo sprevádzajúce. Za základné v konaní pri ochrane osobnosti sa považuje, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná, nadväzujúca. Preto aj v tejto napadnutej časti náhrady trov konania žalovaným považoval odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne. 50. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalovaného za nedôvodné a nespôsobilé pre zmenu ním napadnutých výrokov rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorých preto odvolací súd rozsudok prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 51. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 225 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobkyni, úspešnej v odvolacom konaní, priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 52. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).