Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4To/110/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1517010219 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1517010219.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Tibora Kubíka a JUDr. Vladimíra Buchvalda, v trestnej veci obžalovaného D.. F. B., stíhaného pre pokračovací zločin skrátenia dane a poistného spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 276 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, o odvolaní prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 15.08.2018, sp. zn. 7T/16/2017, na verejnom zasadnutí konanom v Bratislave dňa 28. februára 2019 takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/, ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovanému D.. F. B., nar. XX.XX.XXXX v B., trvale bytom B., Š. R.. Č.. XX, u k l a d á podľa § 276 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j/, písm. 1/, § 38 ods. 3 a § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Trestného zákona per analogiam trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky a 8 (osem) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona sa obžalovaný pre výkon trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona s poukazom na § 61 ods. 6 Trestného zákona ukladá sa obžalovanému trest zákazu činnosti vykonávať funkciu štatutárneho orgánu, člena štatutárneho orgánu, člena dozorného orgánu, vedúceho organizačnej zložky podniku zahraničnej osoby, alebo prokuristu v obchodnej spoločnosti v trvaní 7 (sedem) rokov. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 15.08.2018, sp. zn. 7T/16/2017, bol obžalovaný D.. F. B. uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho zločinu skrátenia dane a poistného spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 276 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona na skutkovom základe, že 1./ ako konateľ spoločnosti J&. H. Q..J..H.., so sídlom C. XXXX/XX, XXX XX B., IČO: XXXXXXXX, (v súčasnosti Q.. H. X., Q..J..H.., Q. Q. V.O. XX, XXX XX X.) dňa 20.02.2014 za zdaňovacie obdobie január 2014 podal na Daňovom úrade Bratislava daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty, v ktorom neoprávnene v rozpore s § 9, § 19, § 49 ods. 1 ods. 2 Zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) v znení neskorších predpisov uviedol vlastnú daňovú povinnosť k DPH vo výške 20.857,50 eura, pričom do výpočtu predmetnej dane neoprávnene započítal odpočet DPH vo výške 610.000 eur, ktorý uplatnil z nákupu služieb s označením „prípravné práce pri ťažbe a pracovaní pieskovca“ a „prípravné práce pri ťažbe a spracovaní pieskovca“ v sume spolu za január 2014 vo výške 3.660.000 eur vrátane DPH, od dodávateľa A. Q. Q., s.r.o., so sídlom Na O. XX, XXX XX B. (od 01.09.2016 so sídlom P. XX, XXX XX Ž.), IČO: XX XXX XXX, (ďalej len „A. Q. Q., Q..J..H..“) a to v zmysle faktúr: č. XXXXXXX vyhotovená dňa 03.01.2014, č. XXXXXXX vyhotovená dňa 10.01.2014, č. XXXXXXX vyhotovená dňa 28.01.2014, č. XXXXXXX vyhotovená dňa 28.01.2014, č. XXXXXXX vyhotovená dňa 31.01.2014, ktorých vystavenie na presne nezistenom mieste zabezpečil P. A. (pozn. trestne stíhaný v inej trestnej veci) ako konateľ spoločnosti A. Q. Q., s.r.o., pričom uvedené prípravné práce boli iba fiktívne, keďže v skutočnosti k ich reálnemu vykonaniu nikdy nedošlo, čím týmto konaním skrátili DPH vo výške 610.000 eur, 2./ ako konateľ spoločnosti P. H. Q..J..H.., so sídlom C. XXXX/XX, XXX XX B., IČO: XX XXX XXX, (v súčasnosti spol. H. X., Q..J..H.., so sídlom V. XX, XXX XX X.) dňa 24.03.2014 za zdaňovacie obdobie február 2014 podal na Daňovom úrade Bratislava daňové priznanie k DPH, v ktorom neoprávnene v rozpore s § 9, § 19, § 49 ods. 1 ods. 2 Zákona č. 222/2004 Z.z. o dani pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) v znení neskorších predpisov uviedol vlastnú daňovú povinnosť k DPH vo výške 19.261,09 eura, pričom do výpočtu predmetnej dane neoprávnene započítal odpočet DPH vo výške 560.800 eur, ktorý uplatnil z nákupu služieb s označením „prípravné práce pri ťažbe a pracovaní pieskovca“ v sume 3.364.800 eur vrátane DPH, od dodávateľa A. Q. Q., Q. J..H.., a to v zmysle faktúr: č. 1XXXXXX vyhotovená dňa 07.02.2014, č. XXXXXXX vyhotovená dňa 14.02.2014, č. XXXXXXX vyhotovená dňa 21.02.2014, č. XXXXXXX V.yhotovená dňa 28.02.2014, ktorých vystavenie na presne nezistenom mieste zabezpečil P. A. (pozn. trestne stíhaný v inej trestnej veci) ako konateľ spoločnosti A. Q. Q., Q..J..H.., pričom uvedené prípravné práce boli iba fiktívne, keďže v skutočnosti k ich reálnemu vykonaniu nikdy nedošlo, čím týmto konaním skrátili DPH vo výške 560.800 eur. Za to bol obžalovanému uložený podľa § 276 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j/, písm. 1/, písm. n/, § 38 ods. 2 ods. 3, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 3 (tri) roky. Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona s poukazom na § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona súd obžalovanému výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil a zároveň uložil probačný dohľad nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona súd obžalovanému ustanovil skúšobnú dobu v trvaní 5 (päť) rokov. Podľa § 51 ods. 3 písm. c/ Trestného zákona súd obžalovanému uložil obmedzenie spočívajúce v zákaze stretávania sa s osobami: P. A., Z.. XX.XX.XXXX, B. L.J. C. XXXX/XXX B., s výnimkou úradných úkonov pred orgánmi činných v trestnom konaní a súdov, F. M., Z.. XX.XX.XXXX V. B., K. B. B., A. XXX/X s výnimkou úradných úkonov pred orgánmi činných v trestnom konaní a súdov, K. X., Z.. XX.XX.XXXX V. J. V. K. J., K. B. B., J. XXXX/XX, štátny príslušník SR, s výnimkou úradných úkonov pred orgánmi činných v trestnom konaní a súdov. Podľa § 56 ods. 1 Trestného zákona súd uložil obžalovanému peňažný trest v sume 10.000,- eur. Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byt' úmyselne zmarený súd ustanovil obžalovanému náhradný trest odňatia slobody trvaní 1 (jeden) rok. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona s poukazom na § 61 ods. 6 Trestného zákona súd obžalovanému uložil trest zákazu činnosti vykonávať funkciu štatutárneho orgánu, člena štatutárneho orgánu, člena dozorného orgánu, vedúceho organizačnej zložky podniku zahraničnej osoby, alebo prokuristu v obchodnej spoločnosti v trvaní 7 (sedem) rokov. Proti rozsudku podal odvolanie v lehote ustanovenej v § 309 ods. 1 Trestného poriadku prokurátor ihneď po vyhlásení rozhodnutia odvolanie čo do výroku o treste, ktoré následne aj písomne odôvodnil, a to v nasledovnom zmysle: Napadnutú časť výroku rozsudku (uloženie podmienečného trestu odňatia slobody) prokurátor nepovažuje za správnu a zákonnú, nakoľko uložený trest nebol uložený v súlade s ustanoveniami § 34, § 38 ods. 2, § 36 písm. n/ a § 39 ods. 1 Trestného zákona, a preto je uložený trest neprimeraný. Okresný súd uložil obžalovanému podmienečný trest odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby, čo odôvodnil najmä existenciou troch poľahčujúcich okolností na jeho strane, ale najmä jeho údajnou spoluprácou v inej trestnej veci, pričom pri určovaní druhu a výmery trestu prihliadal aj na trest uložený odsúdenému P. A. v inej trestnej veci. V prvom rade prokurátor poukázal na tú skutočnosť, že v nastolenej trestnej veci je obžalovaný trestne stíhaný pre daňovú trestnú činnosť, kde rozsah skrátenej dane predstavuje sumu 1.170.800 eur. To znamená, že obžalovaný svojím protiprávnym konaním prevýšil zákonom definované kritérium veľkého rozsahu takmer deväťnásobne. Už len z tohto argumentu je zrejmé, že u obžalovaného by bolo skôr dôvodné uloženie trestu v hornej polovici trestnej sadzby. Ďalej je z odpisu z registra trestu obžalovaného zrejmé, že nejde o ojedinelé vybočenie obžalovaného z riadneho života, keďže dňa 21.06.2013 sa právoplatne osvedčil po podmienečnom zastavení trestného stíhania (išlo pritom o majetkový trestný čin) a už na začiatku roka 2014 sa opäť začal dopúšťať hospodárskej trestnej činnosti. Pokiaľ ide o priznanie obžalovaného v nastolenej trestnej veci, tak toto bolo vykonané až po ukončení vyšetrovania, teda potom, čo sa začalo s úkonom v zmysle § 208 Trestného poriadku (preštudovanie vyšetrovacieho spisu), z čoho je evidentné, že obžalovaný sa ku spáchanej trestnej činnosti priznal pod ťarchou zabezpečených dôkazov, ale zrejme i s prihliadnutím na fakt, že pôvodne spoluobvinený P. A. sa začal taktiež k trestnej činnosti priznávať a ostávajúci dvaja obžalovaní využili inštitút účinnej ľútosti. Len pre úplnosť možno uviesť, že v aktuálne posudzovanej trestnej veci bol počas prípravného konania obžalovaný B. dvakrát vypočutý v roku 2014 v procesnom postavení obvineného, pričom k veci odmietol vypovedať. Zmenu postoja obžalovaný zaujal až v roku 2017, ako bolo uvedené vyššie, a to po skončení vyšetrovania. Ďalej pokiaľ prvostupňový súd u obžalovaného poukazuje i na poľahčujúcu okolnosť uvedenú v ustanovení § 36 písm. n/ Trestného zákona, a to s poukazom na jeho „spoluprácu“ v trestnej veci aktuálne stále vyšetrovanej pod ČVS:PPZ- XX/NKA-G.-XXXX, tak s týmto argumentom sa nemožno stotožniť. V prvom rade je nevyhnutné uviesť, že má ísť o údajnú spoluprácu obžalovaného v inej trestnej veci, ktorej obsah a rozsah, nebola súdu prvého stupňa dostatočne zrejmá a objasnená. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti vychádzal „len“ zo zápisnice o výsluchu obvineného D.. B., ktorú vykonal dňa 18.06.2018 v trestnej veci pod ČVS:PPZ- XX/NKA-G.-XXXX. Pritom už z obsahu tejto zápisnice je zrejmé, že nejde o žiadnu formu objasňovania trestnej činnosti, ale len o priznanie sa k trestnej činnosti. Uvedené jasne rezultuje aj z toho poznatku, že v predmetnom trestnom konaní vedenom pod ČVS:PPZ-XX/NKA-G.-XXXX bolo uznesenie o vznesení obvinenia voči všetkým obvineným vydané už dňa 13.05.2014 (a to i voči obvinenému D.. B., ale i voči obvinenému A. a ďalším, ktorých obvinený D.. B. v rámci výsluchu zo dňa 18.06.2018 menuje), pričom toto uznesenie je i súčasťou trestného spisu v tejto veci. V trestnej veci vedenej pod ČVS:PPZ-XX/ NKA-G.-XXXX bol obvinený D.. B. pritom taktiež vypočutý dvakrát, a to konkrétne v dňoch 13.02.2015 a 16.06.2015, pričom v rámci týchto úkonoch odmietol k veci vypovedať. Je teda zrejmé, že ani v uvedenej trestnej veci nezačal obvinený D.. B. spolupracovať s orgánmi prípravného konania od momentu, kedy mu bolo vznesené obvinenie, ale opäť evidentne až pod ťarchou dôkazov, s odstupom času vyše 4 rokov od vznesenia obvinenia. Uvedený postoj obžalovaného preto nemožno v žiadnom smere hodnotiť ako napomáhanie pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom v zmysle § 36 písm. n/ Trestného zákona. Povedané inak, obvinený D.. B. začal v trestnom konaní vedenom pod ČVS:X.-XX/ NKA-G.-XXXX vypovedať až vtedy, keď už je objasnenie skutkových okolností spáchaných trestných činov de facto ukončené. Navyše možno zdôrazniť, že v zmysle výpovede D.. B. zo dňa 18.06.2018 v trestnom konaní vedenom pod ČVS:PPZ-XX/NKA-G.-XXXX nebolo už voči žiadnej osobe postupované v zmysle § 206 Trestného poriadku. V nadväznosti na vyššie uvedené sa preto nemožno stotožniť so záverom okresného súdu uvedenom v odôvodnení rozsudku na začiatku str. č. 5, a to že bez pomoci obžalovaného „by orgány činné v trestnom konaní mali výrazne sťaženú možnosť na objasnenie ním opísanej trestnej činnosti“. Ako bolo uvedené už vyššie, obvinený D.. B. učinil doznávajúcu výpoveď v trestnom konaní pod ČVS:X.-XX/NKA-FP-XXXX po viac ako 5 rokoch aktívneho vyšetrovania. Už z uvedeného je zrejmé, že v prípade obžalovaného nešlo o objasňovanie trestnej činnosti, a to najmä v kontexte stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR pod č. 44/2017. Z tohto stanoviska taktiež rezultuje, že „samotné priznanie obžalovaného nemôže byť poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písm. n/ Trestného zákona“. Navyše, pokiaľ ide o vyššie uvedené stanovisko Najvyššieho súdu SR, tak toto okresný súd aplikoval pomerne rozporuplne, keďže na jednej strane v odôvodnení napadnutého rozsudku cituje jeho výrokovú časť, ale fakticky toto stanovisko neaplikoval, nakoľko po vyhlásení viny obžalovaným D.. B. v zmysle § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por., nepoužil pri výmere trestu ustanovenie § 39 ods. 4 Trestného zákona per analogiam (uloženie trestu zníženého o jednu tretinu pod dolnú hranicu trestnej sadzby), čo je zrejmé aj z výroku o treste odňatia slobody, ale použil ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona. Týmto postupom sa okresný súd de facto odchýlil od uvedeného stanoviska. Na tomto mieste je však dôvodné pripomenúť, že s obžalovaným D.. B. prebehlo i konanie o dohode o vine a treste, v rámci ktorého mu bolo prokurátorom navrhované uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 4 roky a 8 mesiacov, čo bol najnižší možný trest odňatia slobody, ktorý bolo možné obžalovanému za použitia ustanovenia § 39 ods. 4 Trestného zákona v rámci postupu podľa § 232 Trestného poriadku navrhnúť a následne súdom uložiť, avšak tento návrh trestu obžalovaný neakceptoval. Nad rámec vyššie uvedeného je k veci ešte dôvodné uviesť, že obsah a „kvalita“ doznávajúcej výpovede D.. B. v trestnej veci vedenej pod ČVS:PPZ-XX/NKA-G.-XXXX by mala byť zohľadnená, a to v intenciách § 36 Trestného zákona v tom trestnom konaní, v rámci ktorého bolo vykonaná. V opačnom prípade by bolo možné dostať sa do situácie, že jedna doznávajúca výpoveď obvineného by mohla byť zohľadnená ako poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. 1/ Trestného zákona v rôznych, samostatne vedených trestných konaniach, čo by evidentne nebolo v súlade so zákonom (najmä § 38 ods. 1 Trestného zákona). Rovnako ako nemožno zohľadniť jednu priťažujúcu okolnosť jedného páchateľa zaregistrovanú v jednej trestnej veci (napr. spáchanie viac trestných činoch podľa § 37 písm. h/ Trestného zákona) v jeho inej (odlišnej) trestnej veci, tak rovnaký prístup musí byť dodržaný aj pri poľahčujúcich okolnostiach. Z vyššie opísaného je preto zrejmé, že poľahčujúca okolnosť uvedená v § 36 písm. n/ Trestného zákona nebola obžalovanému D.. B. prvostupňovým súdom zohľadnená v súlade so zákonom. Pokiaľ však ide o poukaz obhajoby a súdu na postavenie P. A. v trestnej veci vedenej pod ČVS:PPZ-XX/NKA-G.-XXXX ako na organizátora trestnej činnosti, tak k tomu je nutné uviesť, že tento aspekt je nevyhnutné vyhodnotiť práve v uvedenom trestnom konaní, avšak rozsudok Okresného súdu Bratislava V pod sp. zn. 7T/3/2017 sa týkal len preukázanej trestnej činnosti odsúdeného P.na A., ktorá nemala povahu organizátorstva. Len pre úplnosť možno dodať, že v danom prípade nie je možné prihliadať ako na „okolnosť prípadu“ ani na odstup času od spáchania skutkov (rok 2014), pretože orgány činné v trestnom konané a i súd v tejto veci konali plynulo a bez prieťahov, pričom dĺžka trestného konania bola determinovaná najmä skutkovou a právnou zložitosťou posudzovanej veci. Celkovo možno zosumarizovať, že dĺžka prípravného konania vo veci (pozn. od 24.07.2014 do 22.03.2017), teda v celkovom poňatí cca 2 roky a 4 mesiace, bola primeraná vzhľadom na dôkazný rozsah veci. Do tohto časuje pritom potrebné zohľadniť aj obdobie, počas ktorého sa vykonávalo s obžalovaným konanie o dohode o vine a treste, ktoré vyústilo do podania obžaloby podľa § 232 ods. 4 Trestného poriadku. Rovnako možno konštatovať, že pokiaľ išlo o konanie na súde, tak hlavné pojednávania boli odročené len z dôvodov na strane obžalovaného (opakovaná PN). Podľa prokurátora, za primerané vzhľadom k závažnosti skutku, jeho následku, ale i k osobe obžalovaného D.. B., je možné považovať preto uloženie trestu odňatia slobody v dolnej polovici zákonom stanovenej trestnej sadzby, resp. v prípade tohto obžalovaného by do úvahy prichádzalo uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby, avšak len za použitia ustanovenia § 39 ods. 4 Trestného zákona per analogiam v súlade s vyššie uvedeným stanoviskom trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR pod č. 44/2017 (t. j. trest odňatia slobody vo výmere 4 roky a 8 mesiacov). Na podklade vyššie uvedených skutočností prokurátor navrhol odvolaciemu súdu, aby na podklade odvolania prokurátora podľa § 321 ods. 1, písm. e/, ods. 3 Trestného poriadku rozsudok súdu nižšieho stupňa v napadnutej časti (výrok týkajúci sa trestu odňatia slobody a spôsobu jeho výkonu) zrušil a aby sám podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol o treste odňatia slobody pre obžalovaného a spôsobe jeho výkonu, pričom uložil mu prísnejší nepodmienečný trest odňatia slobody. Spis bol predložený prvostupňovým súdom na rozhodnutie o odvolaní tunajšiemu súdu dňa 09.11.2018. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa prokurátor krajskej prokuratúry v plnom rozsahu pridržal dôvodov podaného odvolania, má za to, že trest uložený súdom prvého stupňa je neprimerane mierny a domáhal sa, aby tomuto odvolaniu bolo vyhovené a krajský súd obžalovanému uložil prísnejšiu sankciu. Obhajca obžalovaného poukázal na svoju záverečnú reč a má za to, že vzhľadom na okolnosti prípadu a osobu obžalovaného je výrok o treste napadnutého rozsudku správny, na ktorom základe navrhol odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietnuť. Obžalovaný sa verejného zasadnutia nezúčastnil, toto bolo vykonané na základe jeho žiadosti v jeho neprítomnosti. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy, d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom. Podľa § 321 ods. 2 Trestného poriadku ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3, odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Odvolací súd na základe podaného odvolania prioritne posudzoval, či nie sú splnené podmienky pre zamietnutie odvolania podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku alebo pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, pričom skutočnosti pre také rozhodnutie nezistil. Zo spisového materiálu a z vyjadrení strán na verejnom zasadnutí konanom na odvolacom súde vyplýva, že rozsudok prvostupňového súdu bol napadnutý odvolaním len prokurátorom a len ohľadom výroku o treste, čím odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť iba napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, a to vzhľadom ku skutočnosti, že v ustanovení § 317 ods. 1 Trestného poriadku je obsiahnutý obmedzený revízny princíp a odvolací súd preskúmava len ten výrok rozsudku, ktorý bol napadnutý odvolaním a správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a na iné chyby by odvolací súd prihliadol len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, čo odvolací súd nezistil. Vzhľadom na uvedené, keďže v prejednávanej veci bol napadnutý iba výrok o treste, pričom ostatné výroky rozsudku prvostupňového súdu nie sú odvolaním napadnuté, odvolací súd bude ďalej prioritne podrobne rozoberať len tento výrok. Odvolací súd pritom zistil, že odvolanie prokurátora je dôvodné, čo vyplýva z nasledujúcich skutočností: Ku konaniu na prvostupňovom súde odvolací súd uvádza, že procesným stranám bola riadne doručená obžaloba a výzva na vykonanie dôkazov, pričom tieto osoby a prokurátor boli aj riadne predvolaní resp. upovedomení o termíne hlavného pojednávania. Na hlavnom pojednávaní obžalovaný po príslušnom poučení vyhlásil podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku, že je vinný. Následne sa obžalovaný kladne vyjadril k súdom zisťovaným skutočnostiam v zmysle § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/ a h/ Trestného poriadku a súd prijal vyhlásenia obžalovaného o jeho vine a vyhlásil, že v tomto smere už dokazovanie vykonávať nebude a vykoná dôkazy len ohľadom výroku o treste. Odvolací súd uvádza, že správne postupoval prvostupňový súd na hlavnom pojednávaní, keď prijal vyhlásenie obžalovaného, že je vinný, keďže takému vyhláseniu zodpovedali aj dovtedy vykonané dôkazy a bolo nepochybné, že sa stali skutky uvedené v obžalobe, tieto napĺňajú všetky zákonné znaky v rozsudku uvedeného zločinu a spáchal ho obžalovaný, ktorý bol v súlade so zákonom uznaný vinným zo spáchania tohto zločinu, a to formou spolupáchateľstva. Odvolací súd vzhľadom na podané odvolanie pri posudzovaní uloženého trestu zistil, že napadnutým rozsudkom bolo porušené ustanovenie Trestného zákona a uložený trest je trestom neprimeraným. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku vo výroku o treste nesprávne určil poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n/ Trestného zákona a súčasne nesprávne aplikoval ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona, čím došlo k porušeniu ustanovenia Trestného zákona a k uloženiu neprimeraného trestu, čo zakladalo dôvod zrušenia napadnutého rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/ Trestného poriadku. Prvostupňový súd obžalovanému nesprávne priznal poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n/ Trestného zákona, v ktorej súvislosti odvolací súd upozorňuje na fakt, že samotné priznanie obžalovaného nemôže byť poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písm. n/ Trestného zákona a neobstojí v žiadnom prípade ani argument, že by v predmetnej veci, resp. i v ďalšej (inej) trestnej veci obžalovaný výrazne napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti, na ktorom základe použitie ustanovenia § 36 písm. n/ Trestného zákona pri ukladaní trestu nemá oporu v zákone a použitie tohto ustanovenia znamená porušenie Trestného zákona. Súčasne, ani mimoriadne zníženie trestu prvostupňovým súdom podľa § 39 ods. 1 ods. 3 písm. d/ Trestného zákona takisto v danom prípade neobstojí. Obžalovaný je stíhaný pre trestný čin (zločin) v kvalifikovanej skutkovej podstate, a to pre daňovú trestnú činnosť, kde rozsah skrátenej dane predstavuje sumu 1.170.800,- eur, teda jedná sa o skrátenie dane vo veľkom rozsahu a zároveň v prípade obžalovaného je zrejmé, že tento už má skúsenosť s trestným stíhaním - dňa 21.06.2013 sa právoplatne osvedčil po podmienečnom zastavení trestného stíhania vo veci majetkového trestného činu a už na začiatku roka 2014 sa opäť začal dopúšťať hospodárskej trestnej činnosti, ktoré okolnosti vo svojom súhrne neumožňujú konštatáciu, že by okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa boli takého charakteru, že by odôvodňovali možnosť mimoriadneho zníženia trestu pod dolnú hranicu sadzby podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona. V danom ohľade teda takisto došlo k porušeniu Trestného zákona a v konečnom dôsledku i k uloženiu neprimerane mierneho trestu. Trestný zákon vo viacerých ustanoveniach upravuje otázku ukladania trestov, a to jednak pri zásadách ukladania trestov, jednak pri úprave jednotlivých druhov trestov. Základnými ustanoveniami, ktoré musí súd pri ukladaní trestu zohľadniť je účel trestu (§ 34 ods. 1 Trestného zákona) a vymedzenie okolností, na ktoré musí súd prihliadnuť pri určovaní druhu trestu a jeho výmery (§ 34 ods. 4 Trestného zákona). Účelom trestu je zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti (represívny prvok) a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život (prvok individuálnej prevencie) a súčasne iných odradil od páchania trestných činov (prvok generálnej prevencie), pričom trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou (§ 34 ods. 1 Trestného zákona). Pri určení druhu trestu a jeho výmery má súd prihliadnuť na jednej strane na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na druhej strane na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, pričom trest by mal postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a blízke osoby (34 ods. 3 a ods. 4 Trestného zákona). V danom prípade, pri uvedenom zločine predstavuje zákonná trestná sadzba rozpätie od 7 do 12 rokov s tým, že je potrebné vychádzať z vyššie uvedených zásad pri ukladaní trestu, je potrebné prihliadnuť na priznanie sa obžalovaného a oľutovanie trestnej činnosti, pričom v neposlednom rade je žiadúce aj poukázať na vyhlásenie obžalovaného o uznaní viny, v ktorej súvislosti aj odvolací súd konštatuje, že ukladanie trestu v uvedenej zákonnej sadzbe by bolo nadmieru represívne a je daná možnosť zníženia trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby, v ktorej súvislosti odvolací súd poukazuje na Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.06.2017 sp. zn. Tpj 55/2016 (stanovisko č. 44/2017), podľa ktorého ak možno páchateľovi trestného činu pri uzavretí a schválení dohody o vine a treste znížiť trest podľa § 39 ods. 2 písm. d/ ods. 4 Trestného zákona, teda v situácii vopred dohodnutého trestu, možno (teda nie obligatórne) naposledy označené ustanovenie per analogiam a pri použití argumentu a minori ad maior (od menšieho k väčšiemu) použiť aj v prípade uznania viny podľa 257 ods. 1 písm. b/, c/ Trestného poriadku (po prijatí takého vyhlásenia súdom), keďže páchateľ (procesne ako obžalovaný) neodvolateľne prijal všetky právne účinky uznania viny (dokonca) bez toho, aby bolo akýmkoľvek spôsobom predznamenané rozhodnutie súdu o druhu a výške uloženého trestu. V uvedenom zmysle preto odvolací súd, poukazuje na osobu obžalovaného, jeho doterajší život, absenciu priťažujúcich okolností podľa § 37 Trestného zákona a existenciu poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. j, písm. l/ Trestného zákona, na jeho postoj k prejednávanej veci, doznanie a oľutovanie trestnej činnosti, vyhlásenie o uznaní viny, ktoré okolnosti vo svojom súhrne nasvedčujú možnosti a vhodnosti aplikácie zákonného ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Trestného zákona per analogiam s tým, že trest odňatia slobody vo výmere 4 roky a 8 mesiacov je trestom primeraným z hľadiska potreby zabezpečenia požiadavky generálnej i individuálnej prevencie s tým, že vyššie uvedené pochybenia napravil v tomto rozsudku odvolací súd tým, že vo výroku o treste nepriznal obžalovanému poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n/ Trestného zákona a súčasne trest bol obžalovanému mimoriadne znížený podľa § 39 ods. 2 písm. d/ ods. 4 Trestného zákona per analogiam a nie podľa § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Trestného zákona (ako je uvedené v napadnutom prvostupňovom rozsudku) a odvolací súd len dodáva, že o zaradení obžalovaného pre výkon trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia bolo rozhodnuté v súlade s ustanovením § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, keďže obžalovaný doposiaľ nebol vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin s tým, že opodstatneným a zákonným je aj výrok o uložení trestu zákazu činnosti vykonávať funkciu štatutárneho orgánu, člena štatutárneho orgánu, člena dozorného orgánu, vedúceho organizačnej zložky podniku zahraničnej osoby, alebo prokuristu v obchodnej spoločnosti v trvaní 7 (sedem) rokov podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona s poukazom na § 61 ods. 6 Trestného zákona. Odvolací súd teda zhrnutím uvádza, že takto uložený trest odvolacím súdom zodpovedá závažnosti spáchaného trestného činu, okolnostiam prípadu a osobe obžalovaného, je zákonný, spravodlivý a primeraný a v celom rozsahu zodpovedajúci účelu trestu ustanoveného Trestným zákonom s tým, že za daných okolností by ukladanie aj trestu peňažného už bolo nadbytočné, čo sa vzťahuje aj na vyššie uvedené obmedzenie prvostupňového rozsudku (s ohľadom na druh trestu, uloženého odvolacím súdom). Záverom odvolací súd uvádza, že pochybenia prvostupňového súdu pri ukladaní trestu mali za následok zrušenie napadnutého rozsudku v tomto výroku a rozhodnutie o ňom rozsudkom odvolacieho súdu, keďže nové rozhodnutie bolo možné urobiť na podklade skutkového stavu správne zisteného v napadnutom rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.