Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/193/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1617200478 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1617200478.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu: R Collectors, s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 50 094 297, zastúpeného Advokátskou kanceláriou RELEVANS, s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava ,IČO : 47 232 471 proti žalovanému: Š. Š., naC.. X.XX.XXXX, bytom H. XX/XXX, A. U., o zaplatenie sumy 2 828,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky č. k. 7Csp/9/2017-81 zo dňa 15. júna 2018 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e. Žalovaný nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 215,21 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 187,16 € od 12.1.2017 do zaplatenia. Súd povolil žalovanému priznanú sumu uhrádzať v pravidelných mesačných splátkach po 40,- € mesačne, vždy do 20. dňa každého mesiaca, počnúc právoplatnosťou rozsudku, pod stratou výhody splátok. V prevyšujúcej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1 a 2 a § 504 Obchodného zákonníka a § 1 ods. 1, § 2 písm. a/, b/, d/, g/, h/, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 písm. b/ a § 19 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len ako „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Na základe vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd za preukázané, že dňa 5.9.2011 právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili zmluvu o úvere na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 2 000,- €, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v 70-tich mesačných splátkach vo výške 57,29 € počnúc dňom 5.10.2011 pri úrokovej sadzbe vo výške 24,5 % ročne. Dátum konečnej splatnosti bol v zmluve stanovený na deň 5.7.2017. Splatnosť splátok bola stanovená k 5. dňu v mesiaci. RPMN banky bola vo výške 29,08 %, priemerná hodnota RPMN bola vo výške 17,88 %, celková výška nákladov na úver bola v predmetnej zmluve určená v sume 1 856,87 €. Z výzvy na úhradu dlžnej sumy zo dňa 5.3.2014 vyplýva, že právny predchodca žalobcu touto listinou žalovanému oznámil, že ku dňu 5.3.2014 sa stáva úverová pohľadávka z predmetnej zmluvy predčasne splatnou v celom rozsahu s uvedením dlžnej sumy v celkovej výške 1 822,15 €. Právny predchodca žalobcu zároveň vyzval žalovaného na úhradu uvedenej sumy v lehote do 10 kalendárnych dní odo dňa doručenia výzvy. Výzva bola žalovanému doručená dňa 17.3.2014. Z predloženej špecifikácie dlžnej sumy súd prvej inštancie zistil, že žalovaný do dňa predčasného zosplatnenia (5.3.2014) uhradil celkovo sumu 1 426,08 € a po zosplatnení uhradil žalovaný sumu 386,76 €, spolu uhradil sumu 1 812,84 €. Zo sumy uhradenej žalovaným právny predchodca žalobcu započítal na úhradu poplatkov sumu 143,82 €, na úhradu zmluvných úrokov a úrokov z omeškania sumu 1 323,83 € a na istinu sumu 345,19 €. Žalobca teda žalobou požadoval zaplatenie sumy istiny vo výške 1 654,81 € (úver vo výške 2 000,- € mínus suma 345,19 € započítaná na istinu) a vyčíslené neuhradené úroky vo výške 1 173,19 €. Suma neuhradených úrokov predstavuje zmluvný úrok 24,5 % ročne vo výške 2 247,77 € účtovaný od poskytnutia úveru do 31.12.2016 zo sumy istiny po započítaní splátok uhradených žalovaným a sumy úrokov z omeškania 249,36 € zo súm neuhradených splátok od 20.3.2012 (kedy sa žalovaný prvýkrát dostal do omeškania s platením splátky úveru) do 31.12.2016, t.j spolu suma 2 497,13 € mínus splátky žalovaného započítané na úroky v sume 1 323,83 €. Zo špecifikácie ďalej vyplýva, že žalovaný platil úhradu za poistenie v zmysle sadzobníka poplatkov v sume 3,29 € mesačne a anuitnú splátku úveru vo výške 54,- €. Okrem tohto platil žalovaný poplatok za splátku úveru v hotovosti vo výške 0,76 €, spolu mesačná splátka predstavovala sumu 58,05 €. 1.2. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení jeho výsledkov dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Posúdil predmetnú zmluvu uzatvorenú medzi žalobcom a žalovaným podľa jej obsahu a dospel k záveru, že ide o zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. ustanovení Obchodného zákonníka a zároveň o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a predmetná zmluva spĺňa tiež náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. a/, b/ a d/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný vystupoval v predmetných zmluvných vzťahoch ako fyzická osoba - nepodnikateľ, pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, čerpaním úveru uspokojoval svoje osobné potreby. Právny predchodca žalobcu je bankou, vystupoval nepochybne v zmluvnom vzťahu so žalovaným ako podnikateľ poskytujúci klientom spotrebiteľské úvery v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti - dodávateľ. Spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy je nepochybný aj tým, že zmluva bola žalobcom pripravená vopred na formulári vrátane znenia pripojených všeobecných obchodných podmienok bez možnosti zasiahnuť do ich znenia žalovaným ako spotrebiteľom. Súd na základe uvedeného na predmetnú zmluvu aplikoval aj príslušné právne normy chrániace spotrebiteľa, teda najmä príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. 1.3. Po preskúmaní zmluvy súd prvej inštancie zistil, že pri počte splátok 70 a výške splátky 57,29 € tak, ako to bolo stanovené v predmetnej zmluve, celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi (žalobcovi) zaplatiť predstavuje sumu 4 010,30 €, a teda nie sumu 3 856,87 € (výška úveru 2 000,- € + celková výška nákladov na úver 1 856,87 €) ako to uviedol veriteľ v predmetnej zmluve. Podľa názoru prvoinštančného súdu ide o nesprávne stanovenie celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom a tým aj nesprávne určenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi zaplatiť tak, ako to definuje § 2 písm. g/, h/ zákona o spotrebiteľských úveroch, čím je priemernému spotrebiteľovi poskytnutý klamlivý údaj o celkovej sume „preplatenia“ úveru“. V predmetnej zmluve tak nebola správne uvedená ani náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Uvedené je významné i pre správne stanovenie RPMN. Je nepochybné, že ak sú celkové náklady na úver stanovené v predmetnej zmluve v nižšej sume, ako sú v skutočnosti, je následne aj RPMN stanovená v nižšej percentuálnej výške (pri úvere vo výške 2 000,- €, počte splátok 70 a výške splátky 57,29 €, predstavuje RPMN hodnotu 30,89 % a nie ako uvádza veriteľ v predmetnej zmluve 29,08 %). Okrem toho, žalovaný reálne splácal splátku vo výške 58,05 € (v zmluve uvedená výška splátky 57,29 €), ktorá zahŕňala okrem poistenia 3,29 € aj poplatok 0,76 € za splátku úveru v hotovosti. Poplatok za takúto službu (úhrada splátok v hotovosti) je taktiež potrebné započítať do celkových nákladov úveru, a teda premietnuť aj do RPMN (§ 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch). Vzhľadom na nesprávne určenie RPMN v neprospech spotrebiteľa v zmluve súd prvej inštancie považoval úver poskytnutý právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom žalovanému za poskytnutý bez úroku a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch). 1.4. Pre úplnosť súd prvej inštancie uviedol, že ustanovenie § 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch uvádza aj poistné ako súčasť celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytnutím úveru, pokiaľ spotrebiteľ musel uzavrieť túto doplnkovú službu. Z doloženej zmluvy o úvere nebolo preukázané, že by žalovaný ako spotrebiteľ mal možnosť výberu poistenie odmietnuť. V zmluve sa nachádzajú dve možnosti - vybrať si základný súbor poistenia alebo komplexný súbor poistenia. Poistenie bolo vopred naformulované v zmluve a teda povinnou súčasťou úveru, a preto bolo povinnosťou žalobcu poistné zahrnúť do celkových nákladov spojených s úverom, a teda aj započítať do ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) tak, ako to ustanovuje § 19 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Spôsob, akým žalobca dojednal poistné, nemôže požívať právnu ochranu. Poistenie ako také bolo žalovanému nanútené, je vopred predformulované v zmluve o úvere. Podmienky poistenia, rozsah poistenia, výšku poistného, splatnosť a podobne zmluva vôbec neupravuje, nie je možné považovať poistné za platne dojednané, čo odporuje i náležitostiam poistnej zmluvy podľa § 788 Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu považoval súd dohodnuté poistenie za neplatné v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka. Keďže sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi len rozdiel medzi sumou poskytnutého úveru 2 000,- € a sumou zaplatených splátok 1 812,84 €, t.j. sumu 187,16 €, ktorú povinnosť uložil žalovanému vo výroku rozhodnutia a vo zvyšku žalobu zamietol. 1.5. Vo vzťahu k uplatnenému kontinuálnemu zmluvnému úroku prvoinštančný súd uviedol, že takýto úrok žalobcovi podľa názoru súdu nepatrí. Podľa ustanovenia § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka je záväzok vrátiť úrok splatný „spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky“. Citované ustanovenie podľa názoru súdu vychádza zo zásady, že veriteľ má nárok na úroky ako zmluvnú odplatu za užívanie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere. Inak povedané, zmluvná odplata patrí veriteľovi len za čas, počas ktorého dlžník užíva peňažné prostriedky v súlade so zmluvou. V momente, kedy užívanie peňažných prostriedkov zo strany dlžníka je v rozpore so zmluvou (lebo ich nevrátil v lehote splatnosti, či už dohodnutej v zmluve alebo v dôsledku predčasného zosplatnenia), ide o omeškanie upravené osobitnými predpismi, na ktoré sa viažu iné (zákonné) nároky, a tieto možno zmluvne upraviť (modifikovať) len v tom rozsahu, v akom to zákon pripúšťa. Opačný výklad by podľa názoru súdu viedol k neprimeranému a nedôvodnému zvýhodneniu veriteľov poskytujúcich peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere (§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka) alebo zmluvy o pôžičke (§ 657 a nasl. Občianskeho zákonníka) oproti všetkým iným veriteľom peňažných prostriedkov. Maximálna sadzba úrokov z omeškania v spotrebiteľských zmluvách je pritom kogentná a nemožno sa od nej dohodou odchýliť (porovnaj R 5/2000). Tým, že by sa veriteľovi dovolilo žiadať za dobu omeškania popri úrokoch z omeškania aj zmluvné úroky, by sa táto kogentnosť v podstate obchádzala. 1.6. O úrokoch z omeškania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. Nakoľko žalovaný bol v omeškaní s plnením peňažného dlhu, súd priznal žalobcovi aj úroky z omeškania. Žalobca si spolu s vyčíslenými úrokmi z úveru uplatnil aj vyčíslené úroky z omeškania tak, ako to vyplýva zo špecifikácie dlžnej sumy a kontinuálny zmluvný úrok 5,25 % ročne zo sumy istiny 1 654,81 € od 12.1.2017 do zaplatenia. Súd mal preukázané z výzvy zo dňa 5.3.2014, že úver bol k tomuto dňu zosplatnený (výzva bola žalovanému doručená dňa 17.3.2014), žalovaný bol v omeškaní odo dňa 6.3.2014. Súd priznal žalobcovi vyčíslený úrok z omeškania 5,25 % ročne z priznanej sumy 187,16 € od 6.3.2014 do 11.1.2017 vo výške 28,05 € a kontinuálny úrok z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 187,16 € od 12.1.2017 do zaplatenia. Výška úroku z omeškania bola ku dňu 6.3.2014 podľa § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. účinného do 31.1.2013 vo výške 8,25 % ročne, žalobca žiadal úrok 5,25 % ročne, súd žalobcovi úrok z omeškania v tejto výške priznal. Spolu s istinou súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 215,21 € (suma 187,16 € ako istina a suma 28,05 € ako vyčíslený úrok z omeškania). 1.7. Podľa § 232 ods. 3 C.s.p. súd povolil žalovanému dlžnú sumu, na ktorú ho súd zaviazal, uhradiť v mesačných splátkach po 40,- €, a to vždy k 20. dňu v mesiaci. Žalovaný vzhľadom na svoj príjem a majetkové pomery nie je schopný uhradiť celú dlžnú sumu naraz. V danom prípade bude istina priznanej sumy uhradená pri výške povolených splátok do 5 mesiacov, čo prvoinštančný súd vyhodnotil ako primeranú dobu aj z pohľadu žalobcu. Na ochranu žalobcu však súd povolil splátky pod hrozbou straty výhody splátok, a to tak že ak čo i len jednu splátku žalovaný nezaplatí, má žalobca právo domáhať sa zaplatenia celého dlhu, nakoľko sa stane splatným celý dlh. 1.8. O trovách konania súd rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 C.s.p.. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 2 828,- € (istina a úroky), úspešný bol v časti 215,21 € (istina a úroky), t.j. 7,60 %, v časti o zaplatenie sumy 2 612,79 € bol úspešný žalovaný, t.j. 92,40 %. Úspech žalovaného predstavuje 92,40 % a úspech žalobcu 7,60 %. Celkový úspech žalovaného bol teda 84,80 % (92,40 % - 7,60 %). Keďže žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil a iné trovy mu zo spisu nevyplývajú, rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 2. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo aby ho zmenil a vyhovel žalobe v celom rozsahu. Vytkol súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci, a že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Mal za to, že uvedenie sumy, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nie je zavádzajúce, je presné a opakovane uvedené v zmluvnej dokumentácii tak, aby bol spotrebiteľ dostatočne informovaný o tom, aká bude jeho celková čiastka, ktorú nakoniec zaplatí. Priemerný spotrebiteľ si vie spočítať predmetné dva údaje, a to výšku úveru a celkovú výšku nákladov. Tieto údaje sú v zmluve o úvere uvedené bez akýchkoľvek pochybností, dokonca sú zvýraznené. Priemerného spotrebiteľa skôr zaujíma bez toho, aby nemusel od celkovej sumy, ktorú má zaplatiť, odpočítaval výšku úveru, koľko preplatí nad výšku poskytnutého úveru, a teda ho zaujíma práve suma celkových nákladov spojených s úverom. 2.1. Žalobca tiež predpokladal, že súd nesprávne zhodnotil povinnosť platiť poistenie započítavajúc ju do sumy mesačnej splátky. Z gramatického výkladu ustanovenia § 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch platného a účinného do 31.3.2015 vyplýva, že poistné je potrebné započítať do celkových nákladov len v tom prípade, pokiaľ jeho uzatvorenie bolo podmienkou na uzatvorenie zmluvy o úvere. Súd sa nesprávne domnieva, že ak spotrebiteľ musí platiť poistné, o ktoré žiadal dobrovoľne, a ktoré nebolo podmienkou uzatvorenia zmluvy o úvere, automaticky sa daná suma započítava do výšky celkových nákladov. Takýto výklad súdu odporuje ustanoveniu § 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Nepodmienenosť uzatvorenia zmluvy resp. zmluvy za daných podmienok povinnosťou platiť poistné vyplýva z Obchodných podmienok, podľa ktorých ak dlžník v návrhu požiada o poistenie, spĺňa požiadavky podľa OP a banka prijme návrh, dôjde k uzatvoreniu poistenia. Zo znenia zákona: „ak spotrebiteľ musí, aby získal“, je dôvodný jediný správny záver, a to tak podľa logického, ako aj gramatického výkladu, že ak spotrebiteľ nemusí navyše úver poistiť, aby ho získal, nie je zákonom daná povinnosť započítať náklady na poistné do celkových nákladov úveru. Slobodná voľba žalovaného o možnosti, no nie povinnosti, poistiť svoj úver vyplýva napríklad z Obchodných podmienok a Formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere. 2.2. Pokiaľ išlo o nárok žalobcu na zmluvné úroky po zosplatnení úveru, žalobca nesúhlasil s názorom prezentovaným i Ústavným súdom SR, podľa ktorého zosplatnenie je zánikom pôvodného záväzku, na ktorého miesto nastupuje záväzok úplne nový. Žalobca mal za to, že zosplatnenie úveru spôsobuje len jedinú zmenu v záväzku, a to v lehote konečnej splatnosti a straty práva platiť v splátkach. Žiaden zákon neupravuje, že zosplatnenie úveru spôsobuje zmenu všetkých zmluvných podmienok. Práve z tohto dôvodu a logickosti výkladu Najvyššieho súdu Českej republiky sa žalobca oprel aj o judikatúru tohto súdu. Alternatíva plnenia dlhu v splátkach je výhodou, ktorá je dlžníkovi poskytnutá na úkor veriteľa, keďže možno predpokladať, že záujmom veriteľa je uspokojenie celej pohľadávky v najkratšom možnom čase. Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru je možné označiť rôznymi synonymami, pričom v právnej praxi sa často používa pojem „strata výhody splátok“. Predčasné vyhlásenie splatnosti úveru sa týka len zmeny v lehote splatnosti úveru a straty výhody splátok, nie však ostatných dojednaných podmienok. Nejde tak o privatívnu nováciu celého záväzku. Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru veriteľom je prejavom vôle veriteľa smerujúcim k zániku povinnosti dlžníka platiť svoj dlh v splátkach a vzniku novej povinnosti, zaplatiť celý dlh jednorazovo v stanovený termín. Z tohto prejavu vôle žiadnym spôsobom nevyplýva, že veriteľ mení záväzok dlžníka v ostatných jeho právach a povinnostiach. Je účelovo viazaný výlučne na termín splatenia a spôsob splatenia úveru. Výklad zákona tým spôsobom, k akému dospel aj súd v prvoinštančnom konaní, že vyhlásením predčasnej splatnosti zaniká záväzok v širšom rozsahu, t.j. aj čo do zmluvného úroku, sa neopiera tak o vyjadrenú vôľu veriteľa, o ustanovenia zákona o zmene záväzku, o ustanovenia zákona o zmluvách o úvere. Súdom prezentovaná koncepcia je podľa žalobcu priam absurdná a veriteľa stavia v porovnaní s dlžníkom do obzvlášť nevýhodného postavenia. Nielen že veriteľ nemá v dispozícii vlastné finančné prostriedky z úveru, nakoľko ich dlžník zatiaľ nezaplatil, ale ani za toto obmedzenie nemôže poberať dohodnutý zákonný úrok. Súd pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy tú skutočnosť, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru sa týka len istiny úveru. Zmluvný úrok nebol kapitalizovaný do celkovej dlžnej sumy. Súd tak de facto napriek uzatvorenej platnej zmluve o úvere rozhodol o zániku zmluvnej podmienky v rozpore s platnou právnou úpravou, čím žalobcu bezdôvodne ukrátil o časť zmluvnej odmeny za poskytnutie úveru. Pokiaľ pred časom vyhlásenia predčasného splatenia úveru v prípade omeškania dlžníka s úhradou je možné od neho požadovať tak zmluvný úrok, ako i úrok z omeškania, vzniká otázka, z akého dôvodu po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru sa zrazu súdu javí vzťah medzi dvoma úrokmi, zmluvným a zákonným z omeškania iný. Ide o totožné právne i skutkové situácie, ktoré nemožno posudzovať rozdielne. Žalobca poukázal v tejto súvislosti na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43co/1/2018 zo dňa 25.1.2018, 2.3. Žalobca vo svojom odvolaní poznamenal, že od žalovaného nežiadal viac, ako prináleží na sumy uvedené v zmluve o úvere. Aj z daného dôvodu mal za to, že údaje uvedené v zmluve o úvere sú uvedené správne a súd pri rozhodovaní po právnej i skutkovej stránke pochybil. Zmluva o úvere obsahuje všetky požiadavky, ktoré zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje vychádzajúc pritom z pre Slovenskú republiku záväzného rozsudku Súdneho dvora vo veci č. C - 42/15, Home Credit Slovakia. V predmetnom rozsudku Súdny dvor EÚ uviedol, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti podľa čl. 10 ods. 2 smernice, sankcia v podobe toho, že zmluva sa považuje za zmluvu bez úrokov a poplatkov je primeraná len v prípade, ak ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 4. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. (teda vo rozsahu, v ktorom súd prvej inštancie žalobu zamietol) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 5. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 C.s.p.), pričom námietky žalobcu nepovažoval za dôvodné. 6. Podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. 7. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu Poštová banka, a.s. a žalovaný dňa 15.8.2011 uzavreli Zmluvu o úvere „dostupná pôžička“ s výškou istiny úveru 2 000,- €, ktorý bol splatný v 70- tich mesačných splátkach vo výške 57,29 €. Celková výška nákladov predstavovala v zmysle zmluvy 1 856,87 €, dátum konečnej splatnosti úveru bol určený na 5.7.2017, pričom dátum prvej platby bol 5.10.2011 a splatnosť každej nasledujúcej splátky bola stanovená na 5. deň v mesiaci. Úver bol dojednaný s úrokovou sadzbou 24,5 % ročne, RPMN bola v zmluve uvedená vo výške 29,08 % pri priemernej RPMN na trhu 17,88 %. V zmluve o úvere bol tiež dojednaný „základný súbor poistenia“. Posudzovaná zmluva je formulárová, pričom v časti označenej ako [3] Žiadosť o poskytnutie úveru má klient možnosť označiť jedno z dvoch políčok, kde má na výber medzi základným súborom poistenia a komplexným súborom poistenia, rovnako ako si môže vybrať formu poskytnutie úveru v hotovosti alebo prevodom na účet a formu splácania rovnako v hotovosti alebo prevodom z účtu. 8. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch je povinnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) vypočítanej na základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že vzhľadom na parametre daného úveru (istina 2 000,- €, výška splátok 57,29 €, periodicita splátok mesačne a počet splátok 70) dosahuje RPMN výšku 30,89 % a nie 29,08 %, ako uviedol pôvodný veriteľ v posudzovanej zmluve o spotrebiteľskom úvere. 8.1. Údaj o RPMN má v zmluve o spotrebiteľskom úvere zvlášť dôležitú funkciu, nakoľko spotrebiteľovi umožňuje orientovať sa medzi ponukami jednotlivých úverových produktov. Porovnať jednotlivé ponuky úverov nie je možné iba na základe úrokových sadzieb, nakoľko úverové inštitúcie spravidla (tak ako i v tomto prípade) ponúkajú pre priemerného spotrebiteľa ťažko v plnej miere pochopiteľné produkty zaťažené okrem úrokov i rôznymi jednorazovými či pravidelnými poplatkami a dokonca kombinácie úverových a poistných produktov. Iba na základe v zmluve (resp. v predchádzajúcej ponuke) správne uvedeného RPMN môže spotrebiteľ urobiť informované rozhodnutie o uzavretí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nakoľko tento údaj mu umožňuje lepšie spoznať a porovnať náklady, ktoré mu vzniknú v súvislosti s úverom. Z týchto dôvodov je potrebné bezpodmienečne trvať na tom, aby inštitúcie, ktorých predmetom podnikania je poskytovanie spotrebiteľských úverov, konali s odbornou starostlivosťou a spotrebiteľa správne informovali o výške RPMN dojednávaného úveru, teda aby do jej výpočtu zahrnuli všetky zákonom požadované vstupné údaje a daný výpočet i korektne vykonali. Zákon pri údaji RPMN nestanovuje žiadnu povolenú odchýlku okrem matematického zaokrúhlenia. 8.2. Žalobca v odvolaní tvrdil, že výpočet RPMN uvedený v zmluve je správny, bližšie ho však nekonkretizoval, ani nešpecifikoval, z akých vstupných údajov vychádzal. Z jeho argumentácie je zrejmé, že do výpočtu RPMN pôvodný veriteľ nezahrnul poplatky za „základný súbor poistenia“, ktoré bolo dojednané spolu so spotrebiteľským úverom. Takáto odvolacia argumentácia žalobcu však nemôže obstáť, nakoľko aj v prípade, ak by súd akceptoval, že rozdiel medzi výškou RPMN vypočítanou súdom a pôvodným veriteľom je spôsobený nezahrnutím poplatkov za poistenie do výpočtu, tieto poplatky do výpočtu RPMN zahrnuté byť mali. Z § 19 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že na účely výpočtu RPMN sa použijú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. V súlade s § 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Z obsahu zmluvy vyplýva, že poistenie ako doplnková služba k spotrebiteľskému úveru nebolo zo strany dlžníka (žalovaného) dojednané dobrovoľne, či dokonca z jeho iniciatívy, ako účelovo tvrdil žalobca. Spotrebiteľ mal v zmysle zmluvy iba možnosť vybrať si medzi „základným súborom poistenia“ a „komplexným súborom poistenia“. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že v Obchodných podmienkach, ktoré sú súčasťou zmluvy, ich čl. 11 „Osobitné ustanovenia o poistení“ veriteľ formuloval tak, ako keby dlžník mal možnosť neprejaviť záujem o poistenie. Podstatné je, že zo spôsobu, akým bola formulovaná samotná zmluva, možnosť nezvoliť si poistenie nevyplývala, resp. priemerný spotrebiteľ si dôvodne nemusel byť vedomý toho, že má takúto možnosť. Zo zmluvy tiež nevyplývalo, že by veriteľ poskytol dlžníkovi úver za daných podmienok, aj keby dlžník nesúhlasil s poistením. 8.3. Okrem poistného pôvodný veriteľ nezahrnul do výpočtu RPMN ani poplatok za splácanie úveru v hotovosti. Tento poplatok zo samotnej zmluvy ani nevyplýva, nakoľko v zmluve je uvedená mesačná splátka len vo výške 57,29 €, z čoho čiastka 54,- € je podľa žalobcu vlastná splátka úveru a čiastka 3,29 € je poplatok za poistenie. Zo špecifikácie žalovanej pohľadávky predloženej žalobcom však vyplýva, že žalovaný uhrádzal mesačné splátky až vo výške 58,05 €, navýšené o spomínaný poplatok za splácanie úveru v hotovosti 0,76 €. Tento poplatok mal byť podľa názoru súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje, rovnako zahrnutý do výpočtu RPMN, nakoľko ide o náklad nevyhnutne spojený s dojednaným spotrebiteľským úverom. Po zahrnutí poplatku 0,76 € do výpočtu RPMN by táto dosahovala až 31,67 % oproti v zmluve uvedenej výške 29,08 %. 8.4. Nakoľko nesprávne uvedenie RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch bez ďalšieho spôsobuje, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, mal žalobca voči žalovanému nárok iba na zaplatenie doposiaľ neuhradenej časti dlžnej istiny úveru, ktorú mu súd prvej inštancie priznal. Hoci súd prvej inštancie i žalobca sa v rozsudku, resp. v odvolaní pomerne obsiahlo zaoberali otázkami absencie uvedenia celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť (§ 9 ods. 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch) a nároku veriteľa na zmluvný úrok po zosplatnení úveru, tieto vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru nemajú význam pre rozhodnutie vo veci. 9. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.) vrátane výroku o náhrade trov prvoinštančného konania o ktorých súd prvej inštancie správne rozhodol podľa § 255 ods. 1,2 C.s.p vzhľadom na pomer úspechu žalovaného v konaní. 10. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, bola v konaní pasívna a podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne trovy nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). Ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania nepriznáva. (Pozri Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo 14/2018). Vzhľadom na uvedené, keďže z obsahu vyplýva, že žalovanému v odvolacom konaní trovy nevznikli, rozhodol odvolací súd tak, že žalovaný nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania a preto už o výške náhrady týchto trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. nebude potrebné rozhodnúť súdom prvej inštancie. 11. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).