Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4To/40/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1618010708 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 05. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1618010708.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Tibora Kubíka a JUDr. Vladimíra Buchvalda, v trestnej veci obžalovaných V. B. a ml. M. W., stíhaných pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e/ Trestného zákona, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, o odvolaniach obžalovaných a prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 01.02.2019 sp. zn. 1T/101/2018, na verejnom zasadnutí konanom v Bratislave dňa 02. mája 2019 takto r o z h o d o l : I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/, ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu u obžalovaného V. B.. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovanému V. B., nar. XX.XX.XXXX v A., bytom A., M. ul. č. 7, t. č. vo výkone väzby, u k l a d á podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 36 písm. 1/ Trestného zákona, § 37 písm. h/, písm. m/ Trestného zákona, § 38 ods. 5 Trestného zákona a § 41 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov a 6 (šesť) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona súd obžalovaného na výkon trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. II. Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolania obžalovaných V. B., nar. XX.XX.XXXX a ml. M. W., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a j ú. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Malacky zo dňa 01.02.2019 sp. zn. 1T/101/2018 boli obžalovaní V. B. a ml. M. W. uznaní vinnými zo spáchania zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e/ Trestného zákona, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona na tom základe, že obvinení po vzájomnej dohode v čase od 18.45 h dňa 13.08.2018 do 05.20 h dňa 14.08.2018 v T., na M. námestí XXX, na parkovisku, za ubytovňou vykonali krádež vlámaním do osobného motorového vozidla zn. Y. M., ev. č. B tmavomodrej farby, tak, že doteraz nezistením spôsobom a predmetom poškodili rám okna spolujazdca, kľučku bočných dverí do nákladového priestoru, rozbili zadné okno do nákladového priestoru na strane spolujazdca, kde následne z vnútorného priestoru vozidla odcudzili 3 ks zváračiek 230V zn. Kempi, spolu v hodnote 1.100 eur, 3 ks uťahovačiek zn. DEWALT, spolu v hodnote 900 eur, 1 ks zváračskú kuklu v hodnote 150 eur, následne s uvedenými vecami odišli na neznáme miesto, čím svojím konaním spôsobili poškodenej spoločnosti A. Slovensko, s.r.o., so sídlom T. XXX, škodu krádežou vecí z motorového vozidla vo výške 2.150 eur a poškodením vozidla škodu vo výške 842,33 eura. Za to boli obžalovaní odsúdení nasledovne: Obžalovaný V. B. podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona, s použitím § 36 písm. 1/ Trestného zákona, § 37 písm. h/, písm. m/ Trestného zákona, § 38 ods. 5 Trestného zákona, s poukazom na § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Trestného zákona per analogiam, a za použitia § 41 ods. 1 Trestného zákona k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky a 2 (dva) mesiace. Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona súd obžalovaného na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Obžalovaný ml. M. W. podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona s poukazom na § 36 písm. 1/ Trestného zákona, § 37 písm. h/ Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 41 ods. 1 Trestného zákona a za použitia § 117 ods. 1 Trestného zákona, k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona v spojení s § 94 ods. 2 Trestného zákona sa obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil. Podľa § 119 ods. 1 Trestného zákona sa obžalovanému určila skúšobná doba vo výmere 2 (dva) roky. Podľa § 51 ods. 4 písm. c/ Trestného zákona v spojení s § 94 ods. 2 Trestného zákona súd obžalovanému uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd obom obžalovaným V.ovi B.ovi a ml. M. W. uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť poškodeným spoločnostiam: A. B. s.r.o., so sídlom č. d. XXX, XXX XX T., IČO: XX XXX XXX, škodu vo výške 433,06 eur, P. - B. poisťovňa, a.s., so sídlom ul. F. rad 4, XXX 74 Bratislava, IČO: XX XXX XXX, škodu vo výške 775,94 eur. Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku súd odkázal poškodenú spoločnosť A. B. s.r.o., so sídlom č. d. XXX, XXX XX T., IČO: XX XXX XXX, so zvyškom svojho nároku na náhradu škody na civilný proces. Proti rozsudku podali odvolanie v lehote ustanovenej v § 309 ods. 1 Trestného poriadku prokurátor a obžalovaní (prostredníctvom obhajcov) a to písomnými podaniami, a to čo do výroku o treste a v prípade obžalovaného M. B.a aj do otázky právnej kvalifikácie. Prokurátor v písomnom odôvodnení odvolania namieta uloženie trestu obžalovanému V.ovi B.ovi, v prípade ktorého súd menovanému priznal jednu poľahčujúcu okolnosť, spočívajúcu v priznaní sa obžalovaného a oľutovaní spáchaného skutku podľa § 36 písm. 1/ Trestného zákona a dve priťažujúce okolnosti, spočívajúce v recidíve podľa § 37 písm. m/ Trestného zákona a v spáchaní dvoch trestných činov podľa § 37 písm. h/ Trestného zákona a súčasne správne aplikoval ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona, nakoľko obžalovaný opätovne spáchal zločin, na základe čoho sa u neho zvýšila dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu, pričom po tejto úprave trestnú sadzbu u obžalovaného stanovil súd vo výmere 6 a pol roka až 10 rokov. Poukázal na to, že obžalovaný sa k spáchaniu trestného činu priznal, svoje konanie úprimne oľutoval a prejavil ochotu nahradiť spôsobenú škodu, preto dospel k záveru, že pôsobiť na obžalovaného prísnym, hoci zákonným, nepodmienečným trestom odňatia slobody, i keď na dolnej hranici uvedenej trestnej sadzby, by bolo pre obžalovaného neprimerane prísne. Preto pri ukladaní trestu obžalovanému súd pristúpil k aplikácii záveru vyjadreného v jednej z právnych viet stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj/55/2016, podľa ktorého ak možno páchateľovi trestného činu pri uzavretí a schválení dohody o vine a treste mimoriadne znížiť trest podľa § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Trestného zákona, možno toto ustanovenie použiť aj v prípade uznania viny podľa § 257 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku po prijatí vyhlásenia súdom. Zdôraznil, že obžalovaný síce neurobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku, avšak výlučne z dôvodu, že sa nestotožnil s právnou kvalifikáciou predmetného skutku podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty § 212 ods. 4 písm. b/ Trestného zákona, ale pokiaľ ide o trestný čin krádeže ako taký, tento priznal a jeho spáchanie oľutoval. Podľa jeho názoru, v prejednávanom prípade by bolo samotné nevyhlásenie viny podľa § 257 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku, neprimeranou okolnosťou, kvôli ktorej by formálne nebolo možné pristúpiť k mimoriadnemu zníženiu trestu analogicky podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona a išlo by o príliš prísne a v konečnom dôsledku nespravodlivé vylúčenie obžalovaného, ktorý sa k spáchaniu skutku v celom rozsahu bezvýhradne priznal, z možnosti aplikácie stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj/55/2016. Záverom súd skonštatoval, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania a preto použil mimoriadne zmierňovacie ustanovenie zakotvené v § 39 ods. 4 Trestného zákona, ktoré umožňuje obžalovanému znížiť trest o jednu tretinu aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného Trestným zákonom. S rozhodnutím súdu prvého stupňa sa prokurátor nestotožňuje. Je nepochybné, že obžalovaný neurobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b/ alebo písm. c/ Trestného poriadku, ako to vyžaduje súdom označené stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj/55/2016. Tiež je nepochybné, že v prípravnom konaní, v procesnom postavení obvineného, sa snažil svoju vinu na spáchanom trestnom čine zmierniť a z väčšej časti preniesť na svojho spolupáchateľa, predtým netrestaného mladistvého M. W.. Naviac v prípravnom konaní svoj čin ani neoľutoval a urobil tak až na hlavnom pojednávaní. Súčasne prokurátor zdôraznil, že obžalovaný bol v minulosti odsúdený za obzvlášť závažný zločin týkajúci sa drogovej trestnej činnosti a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 6 mesiacov, ktorý trest z väčšej časti aj vykonal. Z výkonu trestu bol podmienečne prepustený, keď mal preukázať, že sa polepšil a dokáže viesť riadny život. Účel trestu zrejme dosiahnutý nebol, keďže ani nie 2 roky po uplynutí skúšobnej doby podmienečného prepustenia z výkonu trestu sa opätovne dopustil závažného trestného činu. Preto prokurátor zastáva názor, že u obžalovaného, vzhľadom na okolnosti prípadu a na jeho osobu, nie je dôvod na zníženie dolnej hranice trestnej sadzby a na takýto postup ani nie sú splnené zákonom stanovené podmienky. Na uvedenom základe preto prokurátor navrhol, aby odvolací súd zrušil prvostupňový rozsudok a sám uložil obžalovanému V.ovi B.ovi trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 6 mesiacov až 10 rokov v ústave so stredným stupňom stráženia. Obhajkyňa obžalovaného V.a B.a v dôvodoch podaného odvolania poukázala na to, že obžalovaný sa k spáchaniu skutku, ktorý mu je kladený za vinu v plnej miere priznal. Obžalovaný však namieta právnu kvalifikáciu skutku, ku ktorému sa priznal. Má za to, že jeho skutok by mal byť kvalifikovaný ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona. V tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 3T/75/2018 zo dňa 26.09.2018, kde sa súd v skutkovo obdobnej veci odklonil od právnych záverov stanoviska, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod číslom 116/2012 (ďalej len R 116/2012). V odôvodnení predmetného rozsudku súd konštatuje: „Tento senát odvolacieho súdu si v tomto prípade uvedomuje, že sa týmto svojím rozhodnutím odkláňa od právnych záverov stanoviska, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod číslom 116/2012 (ďalej len R 116/2012, ak nie je uvedené inak). Podľa názoru tohto senátu v uvedenom stanovisku absentuje, ako sa vysporiadať so zákonnou úpravou kvalifikovaných skutkových podstát v odsekoch 3, 4, 5 §-u 212 Trestného zákona, ktorá zákonná úprava prikazuje tieto kvalifikované podstaty aplikovať alternatívne na odsek 1 alebo 2 § 212 Trestného zákona. Podľa názoru tohto senátu pri výklade použitom v publikovanom stanovisku by mohla nastať kolízia s článkom 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie, kedy podľa tohto výkladu by páchateľovi, ktorý si prisvojil cudziu vec, čin spáchal vlámaním a spôsobil malú škodu, by podľa osobitnej časti Trestného zákona hrozil trest odňatia slobody na tri roky až desať rokov a páchateľovi, ktorý si prisvojil cudziu vec, čin spáchal vlámaním a spôsobil väčšiu škodu (väčšia škoda fakticky konzumuje malú škodu), ktorý čin napĺňa všetky pojmové znaky trestného činu podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona, by podľa osobitnej časti Trestného zákona napriek spôsobeniu vyššej škody paradoxne (a podľa názoru tohto senátu aj v rozpore s článkom 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie) hrozil trest podstatne nižší trest, a to trest odňatia slobody na šesť mesiacov až tri roky“. Rovnako je potrebné uviesť, že Ministerstvo spravodlivosti SR aktuálne predložilo do medzirezortného pripomienkového konania návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Podľa uvedeného návrhu zákona by malo ustanovenia § 138 písm. e/ Tr. zákona znieť: vlámaním okrem trestného činu krádeže podľa § 212. V dôvodovej správe Ministerstvo spravodlivosti ako predkladateľ k uvedenému bodu návrhu zákona uvádza: „V praxi orgánov činných v trestnom konaní pretrvávajú problémy s právnou kvalifikáciou krádeže vlámaním, pri ktorej je spôsobená škoda malá. Podľa súčasnej právnej úpravy možno takýto skutok kvalifikovať ako prečin podlá § 212 ods. 2 písm. a/ alebo zločin podľa § 212 ods. /, ods. 4 písm. b/ (za použitia § 138 písm. e/). Obidve kvalifikácie sa líšia predovšetkým v trestnej sadzbe, ktorá je pri druhej alternatíve podstatne prísnejšia ako pri prvej. Líšia sa však aj vecnou príslušnosťou a režimom prípravného konania (vyšetrovanie verzus skrátené vyšetrovanie). Výkladové stanoviská, ku ktorým sa už podujali rôzne autority, boli protichodné. Podľa stanoviska Najvyššieho súdu SR, publikovaného pod č. 116 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov 6/2012, by sa malo konanie páchateľa, ktorým si prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní, pričom čin spácha vlámaním a spôsobí ním škodu malú, kvalifikovať ako zločin podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b/, s čím sa predkladateľ nestotožňuje. S uvedeným sú spojené ďalšie anomálie, napríklad páchateľovi krádeže, ktorý skutkom spôsobí väčšiu škodu (napr. krádež osobného motorového vozidla, veci alebo hotovosti v hodnote napr. 26 600 eur) hrozí nižší trest ako páchateľovi, ktorý sa vláme do latkovej pivnice, chatky, kôlne, kde ukradne napr. kompóty, drobné náradie so spôsobenou škodou napr. 270 eur.“ S ohľadom na uvedené obhajkyňa žiada, aby odvolací súd rozhodol tak, že zruší rozsudok Okresného súdu Malacky, sp. zn. 1T/101/2018 zo dňa 01.02.2019 a súčasne rozhodne tak, že obvinený sa dopustil skutku uvedeného v obžalobe a uzná ho vinným zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona a uloží mu primeraný podmienečný trest odňatia slobody. Obhajca obžalovaného ml. M. W. zdôvodnil odvolanie čo do výroku o treste s tým, že v osobe menovaného sa jedná o mladistvú osobu, doposiaľ súdne netrestanú, ktorá bola od počiatku s orgánmi činnými v trestnom konaní súčinná, ku skutku sa priznala a tento oľutovala. Na súde obžalovaný urobil vyhlásenie o vine a v prípravnom konaní sa snažil uzavrieť dohodu o vine a treste a rovnako je a bola prítomná ochota nahradiť spôsobenú škodu. Za týchto okolností sa javí, že uložený trest je neprimerane prísny, najmä s poukazom na trest, ktorý dostal, ako viacnásobne trestaná osoba, spoluobžalovaný, ktorý navyše M. W. ako mladistvého, na uvedený trestný čin naviedol. Vzhľadom k tomu sa obhajoba domnieva, že mohol byť uložený trest peňažný alebo trest povinnej práce, ktorý by v takomto prípade ďaleko viac zodpovedal požiadavke generálnej a individuálnej prevencie. Spis bol predložený prvostupňovým súdom na rozhodnutie o odvolaniach tunajšiemu súdu dňa 29.03.2019. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa prokurátorka pridržala písomne podaného odvolania a jeho dôvodov k obžalovanému V.ovi B.ovi. Navrhla, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste ohľadom tohto obžalovaného a vymeral mu prísnejší trest odňatia slobody v rozpätí trestnej sadzby od 6 rokov a 6 mesiacov do 10 rokov a na výkon tohto trestu ho zaradil do ústavu so stredným stupňom stráženia. Pokiaľ ide o odvolania obžalovaných B.a a ml. W., tieto navrhla ako nedôvodné zamietnuť. Obhajkyňa obžalovaného V.a B.a sa takisto v plnom rozsahu odvolala na písomné odvolanie obžalovaného a na jeho dôvody a navrhla, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a obžalovanému pri zmenenej právnej kvalifikácii uložil primeraný podmienečný trest, a to vzhľadom aj na aktuálny legislatívny proces a navrhované zmeny v Trestnom zákone, ako aj rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne. Alternatívne navrhla, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a prejednanie, aby vo veci bol pribratý znalec - psychiater na skúmanie miery závislosti obžalovaného od návykových látok. Obhajca obžalovaného ml. M. W. poukázal na písomné odôvodnenie odvolania, vrátane konečného návrhu, alternatívne poukázal na prednes obhajkyne spoluobžalovaného a v tomto smere rozhodnutie ponechal na úvahu krajského súdu. Zástupkyňa ÚPSVaR uviedla, že pokiaľ ide o obžalovaného ml. M. W., stotožňuje sa s prvostupňovým rozhodnutím a nemá voči nemu žiadne vážne výhrady. Zákonná zástupkyňa mladistvého poukázala na to, že syn M. sa od žalovaného skutku nedopustil žiadnej protiprávnej činnosti, vedie už riadny život a nerobí problémy. Obžalovaný ml. M. W. oľutoval to, čo spáchal, teraz už pracuje, chce žiť riadnym životom a nedopúšťať sa trestnej činnosti. Obžalovaný V. B. uviedol, že čo sa týka odvolania prokurátora, nesúhlasí s argumentmi, ktoré tam boli uvedené, On sa od samého začiatku ku skutku priznal, svoje konanie ľutuje. Záverom poukázal na to, že svedok v konaní pred súdom uviedol, že páchatelia boli nafetovaní a preto sa domáha, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil prvostupňovému súdu, aby do konania pribral znalca, ktorý by posúdil, či je závislý na návykových látkach. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy, d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom. Podľa § 321 ods. 2 Trestného poriadku ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3, odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Odvolací súd na základe podaných odvolaní prioritne posudzoval, či nie sú splnené podmienky pre zamietnutie odvolania podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku alebo pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, pričom skutočnosti pre také rozhodnutie nezistil. Zo spisového materiálu a z vyjadrení strán na verejnom zasadnutí konanom na odvolacom súde vyplýva, že rozsudok prvostupňového súdu bol napadnutý odvolaním prokurátora a obžalovaných, a to ohľadom výroku o treste obžalovaných a v prípade obžalovaného V.a B.a aj odvolaním ohľadom právnej kvalifikácie, čím odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť iba napadnutých výrokov, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, a to vzhľadom ku skutočnosti, že v ustanovení § 317 ods. 1 Trestného poriadku je obsiahnutý obmedzený revízny princíp a odvolací súd preskúmava len ten výrok rozsudku, ktorý bol napadnutý odvolaním a správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo napadnutému výroku a na iné chyby by odvolací súd prihliadol len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, čo odvolací súd nezistil, avšak súčasne dospel k záveru, že odvolanie obžalovaných nie je dôvodné a naopak odvolanie prokurátora je plne dôvodné. Ku konaniu na prvostupňovom súde odvolací súd uvádza, že obžalovaným, obhajcom a poškodeným bola riadne doručená obžaloba, pričom spolu s prokurátorom boli aj riadne predvolaní, resp. upovedomení o termíne hlavného pojednávania. Hlavné pojednávanie bolo pritom vykonané v zmysle dotknutých ustanovení Trestného poriadku a po riadne a náležite vykonanom hlavnom pojednávaní rozhodol súd vo veci rozsudkom tak, ako je to uvedené na začiatku tohto odôvodnenia. Odvolací súd uvádza, že správne postupoval prvostupňový súd na hlavnom pojednávaní, keď vyššie popísaným spôsobom rozhodol o vine obžalovaných, keďže takému rozhodnutiu zodpovedajú nielen vyhlásenie o vine obžalovaného ml. M. W. a priznanie sa obžalovaného V.a B.a ku skutku ako takému (menovaný namietal len právnu kvalifikáciu), ale i všetky vykonané dôkazy s tým, že aj podľa odvolacieho súdu je nepochybné, že sa stal skutok uvedený v obžalobe, tento napĺňa všetky zákonné znaky zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e/ Trestného zákona, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona a že túto trestnú činnosť spáchali obžalovaní, ktorí boli v súlade so zákonom uznaní vinnými z jeho spáchania. Odvolací súd vzhľadom na podané odvolania pri posudzovaní uloženého trestu zistil, že napadnutým rozsudkom bolo porušené ustanovenie Trestného zákona a uložený trest (v prípade obžalovaného V.a B.a) je trestom neprimeraným. Vo vzťahu k obsahu odvolania obžalovaného V.a B.a odvolací súd síce pripúšťa rozporné názory v otázke právnej kvalifikácie pri trestných činoch krádeže, spáchaných vlámaním, pričom aj odvolaciemu súdu sú známe pripravované legislatívne zmeny v tomto smere, avšak predbežne je nevyhnutné poukázať na Zbierku stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (6/2012), a to konkrétne na nasledovné: I. Ustanovenie § 38 ods. 1 Trestného zákona treba vykladať tak, že prikazuje prednostnú kvalifikáciu určitej okolnosti ako zákonného znaku trestného činu. Ak je konkrétna okolnosť okolnosťou podmieňujúcou použitie vyššej trestnej sadzby, vytvára kvalifikovanú skutkovú podstatu so základnou skutkovou podstatou, ktorá túto okolnosť neobsahuje, napriek tomu, že je aj zákonným znakom uvedeným v inej základnej skutkovej podstate trestného činu, ak kvalifikovaná skutková podstata pokrýva väčší počet zákonných znakov trestného činu. To platí aj vtedy, ak jedno ustanovenie osobitnej časti Trestného zákona obsahuje dve (alebo viac) samostatných základných skutkových podstát trestného činu. II. Ak si páchateľ prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní, spôsobí tak malú škodu a spácha čin vlámaním, naplní zákonné znaky zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona, pri použití § 138 písm. e/ Trestného zákona. Takéto posúdenie činu jeho podradením pod kvalifikovanú skutkovú podstatu je v pomere špeciality ku kvalifikácii skutku podľa § 212 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, ktorá sa použije len vtedy, ak páchateľ krádežou vlámaním nespôsobí ani malú škodu (§ 125 ods. 1 Trestného zákona). III. Ak je jednočinný súbeh dvoch alebo viacerých trestných činov podľa znakov ich základných skutkových podstát možný, avšak tá istá okolnosť podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby duplicitne, bude táto okolnosť v rámci súbežnej kvalifikácie činu použitá ako okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby len pri aplikácii toho ustanovenia osobitnej časti Trestného zákona, ktorého kvalifikovanej skutkovej podstate zodpovedá vyššia trestná sadzba oproti inej konkurujúcej sadzbe, resp. ustanoveniu. Keďže ide o ten istý čin (skutok) a tú istú skutkovú okolnosť, výška trestnej sadzby bude určujúcim kritériom vzťahu špeciality, ktorý determinuje výber právnej kvalifikácie trestného činu. K otázke odvolania obžalovaného ml. M. W. odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 2 roky s povinnosťou spočívajúcu v príkaze nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu je trestom primeraným, zákonným, nie je represívnym a môže ako taký viesť k dosiahnutiu účelu trestu z hľadiska požiadavky na zabezpečení generálnej i individuálnej prevencie. Trestný zákon vo viacerých ustanoveniach upravuje otázku ukladania trestov, a to jednak pri zásadách ukladania trestov, jednak pri úprave jednotlivých druhov trestov. Základnými ustanoveniami, ktoré musí súd pri ukladaní trestu zohľadniť je účel trestu (§ 34 ods. 1 Trestného zákona) a vymedzenie okolností, na ktoré musí súd prihliadnuť pri určovaní druhu trestu a jeho výmery (§ 34 ods. 4 Trestného zákona). Účelom trestu je zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti (represívny prvok) a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život (prvok individuálnej prevencie) a súčasne iných odradil od páchania trestných činov (prvok generálnej prevencie), pričom trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou (§ 34 ods. 1 Trestného zákona). Pri určení druhu trestu a jeho výmery má súd prihliadnuť na jednej strane na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na druhej strane na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, pričom trest by mal postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a blízke osoby (34 ods. 3 a ods. 4 Trestného zákona). V danom prípade bolo u obžalovaného ml. M. W. potrebné prihliadnuť na priznanie sa obžalovaného a oľutovanie trestnej činnosti, jeho doterajší život, okolnosti spáchania žalovanej trestnej činnosti, pričom v neposlednom rade je žiaduce aj poukázať na vyhlásenie mladistvého obžalovaného o uznaní viny, v ktorej súvislosti odvolací súd konštatuje, že uložený trest je zákonný a správny. Mladistvému obžalovanému bola daná možnosť v rámci určenej skúšobnej doby preukázať, že je schopný viesť riadny život a nariadenie výkonu trestu nebude potrebné s tým, že súčasne nemožno opomenúť ani predchádzajúce postihy menovaného za opakované priestupky. Ohľadom obsahu odvolania prokurátora je potrebné zdôrazniť, že s týmto sa odvolací súd stotožnil v plnej miere. Je nesporné, že postupom prvostupňového súdu došlo u obžalovaného V.a B.a k porušeniu ustanovenia Trestného zákona a že menovanému uložený trest je trestom neprimeraným, a to aj s ohľadom na jeho osobu, predchádzajúci spôsob života, keď ostatné odsúdenie sa celkom zrejme minulo svojim účinkom. Naviac prvostupňový súd pochybil, keď v prípade menovaného analogicky použil ustanovenie § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Trestného zákona, v ktorej súvislosti je potrebné opätovne poukázať na Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 27.06.2017 sp. zn. Tpj 55/2016, podľa ktorého ak možno páchateľovi trestného činu pri uzavretí a schválení dohody o vine a treste znížiť trest podľa § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Trestného zákona, teda v situácii vopred dohodnutého trestu, možno (teda nie obligatórne) naposledy označené ustanovenie per analogiam a pri použití argumentu a minori ad maior (od menšieho k väčšiemu) použiť aj v prípade uznania viny podľa 257 ods. 1 písm. b/, c/ Trestného poriadku (po prijatí takého vyhlásenia súdom), keďže páchateľ (procesne ako obžalovaný) neodvolateľne prijal všetky právne účinky uznania viny (dokonca) bez toho, aby bolo akýmkoľvek spôsobom predznamenané rozhodnutie súdu o druhu a výške uloženého trestu. Odvolací súd len dodáva, že v danom prípade nedošlo lege artis k vyhláseniu obžalovaného o vine a teda logicky ani k prijatiu prípadného vyhlásenia súdom, pričom prvostupňový súd tak porušil ustanovenie Trestného zákona a trest uložený obžalovanému V.ovi B.ovi je trestom neprimeraným a s ohľadom na vyššie uvedené okolnosti je trest na dolnej hranici sadzby (s použitím § 38 ods. 5 Trestného zákona - opätovné spáchanie zločinu) vo výmere 6 rokov a 6 mesiacov trestom primeraným, zákonným a spravodlivým s tým, že podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona súd obžalovaného na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, keďže bol v predchádzajúcich 10-tich rokoch pred spáchaním daného trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin. S poukázaním na odôvodnenie rozhodol odvolací súd tak, ako je vyššie uvedené, vyššie popísané pochybenia napravil v tomto rozsudku odvolací súd tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/, ods. 2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu u obžalovaného V.a B.a, podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku obžalovanému uložil vyššie uvedený trest a podľa § 319 Trestného poriadku odvolania obžalovaných V.a B.a a V. zamietol s tým, že nové rozhodnutie bolo možné urobiť na podklade skutkového stavu správne zisteného v napadnutom rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.