Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/19/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7207233260 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bahníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:7207233260.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a členiek senátu JUDr. Ľubice BřouškoveJ a JUDr. Ľubice Kriškovej v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: Q.. Q. B., N.. XX.X.XXXX, A.: T. N. X, XXX XX A., W. A.: J. XX, XXX XX K., o zaplatenie 1.457,68 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 29Cb/95/2008-454 zo dňa 25.1.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 29Cb/95/2008-454 zo dňa 25.1.2017 vo výroku II. ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vo výroku o trovách konania, p o t v r d z u j e . Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 59,86 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 1.3.2007 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. 2. V odôvodnení súd uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 21.12.2007 domáhal zaplatenia sumy 43.914,03,- Sk spolu s spolu s úrokom z omeškania vo výške 20 % ročne od 1.3.2007 do zaplatenia, ako i trov konania. Ako dôvod uviedol, že dňa 7.9.2001 uzavrel žalovaný v Košiciach so žalobcom Zmluvu o rastovom osobnom účte (ďalej aj „Zmluva o ROÚ“), na základe ktorej bol žalovanému zriadený osobný účet č. XXXXXXXXXX/XXXX. Následne dňa 30.9.2003 uzatvoril žalovaný so žalobcom Zmluvu o spotrebnom kontokorentnom úvere (ďalej aj „Zmluva o SKÚ“) podľa Obchodného zákonníka, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančných prostriedkov, resp. úveru vo výške 40.000,- Sk na osobný účet žalovaného zriadený na základe Zmluvy o rastovom osobnom účte. Prostriedky žalobca poskytol tým, že na účte žalovaného povolil debetný limit. Splatiť úver a úroky sa žalovaný zaviazal do 25.9.2006. Počas trvania zmluvného vzťahu sa žalovaný v mesiaci január 2005 čerpaním prostriedkov, ako aj poplatkovaním služieb, dostal do nepovoleného debetu. Žalobca preto dňa 15.12.2005 zaslal žalovanému list, v ktorom ho informoval o porušení zmluvných podmienok a vyzval ho k úhrade debetného limitu. Žalovaný debetný limit neuhradil. Vzhľadom k tomu, žalobca odstúpil od Zmluvy o rastovom osobnom účte a od Zmluvy o spotrebnom kontokorentnom úvere zaslaním Oznámenia o vypovedaní od zmluvy zo dňa 4.4.2006. Písomnosť sa považuje druhý deň od odoslania za doručenú v zmysle kapitoly VIII časť B Všeobecných obchodných podmienok žalobcu. V deň splatnosti bola celá pohľadávka žalobcu 43.978,04,- Sk. Za žalovaného Komunálna poisťovňa vyplatila žalobcovi dňa 28.2.2007 poistné plnenie vo výške 18.531,- Sk. Po započítaní na úrokoch predstavuje dlžný zostatok 43.914,03,- Sk, ktorý sa úročí debetnou úrokovou sadzbou vo výške 20% od 1.3.2007 do zaplatenia (Kapitola III, časť A, bod 23 VOP, výška úroku v bode 17.3.14 sadzobníka poplatkov). Žalobca ako dôkaz označil: Zmluva o ROÚ z 7.9.2001, Zmluva o SKÚ z 30.9.2003, VOP, výpis z účtu žalovaného za máj 2005, list z 15.2.2005, Odstúpenie od zmluvy o účte z 4.4.2005, sadzobník poplatkov, list Komunálnej poisťovne zo dňa 28.2.2007. 3. Žalobca dňa 8.2.2011 písomne doplnil žalobu keď uviedol, že na základe žiadosti žalovaného zo dňa 7.9.2001 o poskytnutie kontokorentného úveru vo výške 40.000,-Sk na účte žalovaného č. XXXXXXXXXX/XXXX, uzavrel žalobca so žalovaným dňa 10.9.2001 Zmluvu o spotrebnom kontokorentnom úvere. Poskytnutý úver sa žalovaný zaviazal splácať priebežne kreditnými obratmi na účte, úroky mesačne k poslednému dňu príslušného mesiaca a celkom ho splatiť do 30.9.2002. Na základe žiadosti žalovaného zo dňa 12.9.2002 uzavrel žalobca so žalovaným dňa 30.9.2002 Zmluvu o spotrebnom kontokorentnom úvere, ktorou sa zrušila Zmluva o SKÚ zo dňa 10.9.2001. Žalobca sa zaviazal poskytnúť úver do výšky 40.000,-Sk na účte žalovaného povolením debetného limitu, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť do 30.9.2003. Žiadosťou zo dňa 9.9.2003 žalovaný požiadal o prolongáciu úveru, pričom Zmluvou o spotrebnom kontokorentnom úvere zo dňa 30.9.2003 došlo k prolongácii spotrebného úveru poskytnutého na základe zmluvy zo dňa 30.9.2002. Úver sa žalovaný zaviazal splatiť do 25.9.2006. Podaním zo dňa 15.2.2005 doručeným žalovanému dňa 16.2.2005, došlo v zmysle bodu 5.1 Zmluvy o SKÚ k zrušeniu povoleného debetného limitu na účte žalovaného z dôvodov porušenia povinnosti žalovaného stanovenej v bode 4.2 Zmluvy o SKÚ zo dňa 30.9.2003 a žalovaný bol vyzvaný na vysporiadanie debetného zostatku na účte vo výške 40.977,22,-Sk. Debetný zostatok vo výške 40.977,22,-Sk bol v zmysle bodu 5.3 Zmluvy o SKÚ a Sadzobníka poplatkov žalobcu sankcionovaný úrokom 20% ročne do zaplatenia. Podaním zo dňa 4.4.2005, prevzatým žalovaným dňa 11.4.2005, žalobca vypovedal Zmluvu o ROÚ k 31.5.2005 a vyzval žalovaného na uhradenie debetného zostatku do 31.5.2005. Dňa 1.6.2005 žalobca zatvoril účet žalovaného č. XXXXXXXXXX/XXXX a debetný zostatok vo výške 44.178,04,-Sk preúčtoval na vnútorné účty žalobcu. Listom zo dňa 28.2.2007 oznámila Komunálna poisťovňa, a.s. žalobcovi poukázanie odkupnej hodnoty z poistnej zmluvy č. 0318626301 vo výške 18.531,-Sk žalobcovi na účet XXXXXXXXXX/XXXX. Pohľadávka žalobcu predstavovala k 28.2.2007 sumu 57.637,55,-Sk tvorenú zostatkom istiny 40.977,22 € a úrokmi 20% ročne zo sumy 40.977,22,-Sk za obdobie od 16.2.2005 do 28.2.2007 vo výške 16.660,33,-Sk. Sumu 18.531,-Sk žalobca v súlade s § 330 ods. 2 OBZ použil na úhradu úrokov v sume 16.660,33,-Sk a na úhradu istiny vo výške 1.870,67,-Sk Vzhľadom k uvedenému žiadal žalobca zaplatiť 39.106,55,-Sk spolu s 20% úrokom z omeškania ročne od 1.3.2007 do zaplatenia. Žalobca ako dôkaz označil jednotlivé žiadosti žalovaného o poskytnutie kontokorentného úveru z 7.9.2001, 12.9.2002, 9.9.2003 a Zmluvy o SKÚ, ďalej podanie zo dňa 15.2.2005, 4.4.2005, výpisy z účtu žalovaného č. XXXXXXXXXX/XXXX. Žalobca v podaní zo dňa 12.5.2014 na výzvu súdu, či je potrebné podanie zo dňa 8.2.2011 považovať za čiastočné späťvzatie žaloby uviedol, že platbu vo výške 18.531,-Sk eviduje od Komunálnej poisťovne dňa 28.2.2007 a bola pripísaná na účet, kedy časť vo výške 264,01,-Sk bola preúčtovaná na istinu pohľadávky. Preto po odpočítaní tejto platby k dnešnému dňu žalobca eviduje zostatok pohľadávky vo výške 3.927,58 € (istina 1.457,68 € = 43.914,03,-SK a úroky 2.469,90 €). Preto podanie žalobcu zo dňa 25.3.2011 je potrebné považovať za bezpredmetné a nie je možné ho považovať za späťvzatie návrhu. 4. Súd vykonaným dokazovaním výsluchom zástupcu žalobcu a listinnými dôkazmi zistil, a medzi stranami sporu ani nebolo sporné, že dňa 7.9.2001 bol žalovanému na základe Zmluvy o rastovom osobnom účte zriadený osobný účet č. XXXXXXXXXX/XXXX. Na základe žiadosti žalovaného zo dňa 7.9.2001 o poskytnutie kontokorentného úveru vo výške 40.000,-Sk na účte žalovaného č. XXXXXXXXXX/XXXX, uzavrel žalobca so žalovaným dňa 10.9.2001 Zmluvu o spotrebnom kontokorentnom úvere. Poskytnutý úver sa žalovaný zaviazal splácať priebežne kreditnými obratmi na účte, úroky mesačne k poslednému dňu príslušného mesiaca a celkom ho splatiť do 30.9.2002. Na základe žiadosti žalovaného zo dňa 12.9.2002 uzavrel žalobca so žalovaným dňa 30.9.2002 Zmluvu o spotrebnom kontokorentnom úvere, ktorou sa zrušila Zmluva o SKÚ zo dňa 10.9.2001. Žalobca sa zaviazal poskytnúť úver do výšky 40.000,-Sk na účte žalovaného povolením debetného limitu, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť do 30.9.2003. Žiadosťou zo dňa 9.9.2003 žalovaný požiadal o prolongáciu úveru, pričom Zmluvou o spotrebnom kontokorentnom úvere zo dňa 30.9.2003 došlo k prolongácii spotrebného úveru poskytnutého na základe zmluvy zo dňa 30.9.2002. Úver sa žalovaný zaviazal splatiť do 25.9.2006. Podaním zo dňa 15.2.2005 doručeným žalovanému vychádzajúc z doručenky dňa 18.2.2005, došlo v zmysle bodu 4.1 Zmluvy o SKÚ k zrušeniu povoleného debetného limitu na účte žalovaného č. XXXXXXXXXX/XXXX a žalovaný bol vyzvaný na vysporiadanie debetného zostatku na účte vo výške 40.977,22,-Sk. Žalovaný bol v liste upozornený, že nevysporiadaný debetný zostatok bude po zrušení povoleného debetného limitu na účte sankcionovaný ako nepovolený debet v zmysle platného sadzobníka poplatkov žalobcu. Z listu žalobcu zo dňa 4.4.2005 mal súd za preukázané, že žalobca vypovedal žalovanému v zmysle VOP uzavretú Zmluvu o rastovom osobnom účte č. XXXXXXXXXX/ XXXX uzavretú dňa 7.9.2001 s účinnosťou ku dňu 31.5.2005 z dôvodu, že na účte je od 1.1.2005 vykazovaný debetný zostatok vo výške 42.363,68,-Sk. Žalovaný bol vyzvaný na zaplatenie debetného zostatku najneskôr do konca výpovednej lehoty. Výpoveď si žalovaný prevzal dňa 11.4.2005 ako vyplýva z predloženej doručenky. 5. Súd vec právne posudzoval podľa § 497, § 499, § 503 ods. 2, § 502 ods. 1, § 330 ods. 2 Obch. zák., podľa § 1 ods. 1,3 zák. č. 634/1992 Zb. v znení účinnom ku dňu 10.9.2001, § 2 ods. 1, § 23a) zákona o ochrane spotrebiteľa, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, § 53 ods. 4, § 54 ods. 1,2 Obč. zák. v znení účinnom od 1.4.2004, § 897f) ods. 3,4, § 570 ods. 1 Obč. zák., podľa zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. účinnom ku dňu 30.9.2002 a 30.9.2003, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1,2, § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a), f), g), h), i), ods. 5, § 4 ods. 3,4. 6. Súd dospel k záveru, že v prípade uzatvorenej Zmluvy o spotrebnom kontokorentnom úvere dňa 10.9.2001 (ďalej aj „Úverová zmluva č. 1“) žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. . 634/1992 Zb. zákona o ochrane spotrebiteľa a nepochybne sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, vzhľadom k tomu že bola pripravená vopred na formulári, vrátane znenia Všeobecných obchodných podmienok, ktorý formulár textu bol pripravený vopred právnym predchodcom žalobcu bez možnosti žalovaného meniť obsah a text uvedenej zmluvy. Ide o klasickú typovú zmluvu bez možnosti žalovaného ako spotrebiteľa zasahovať do znenia tejto zmluvy a do obsahu pripravovanej úpravy vzájomných práv a povinností (§ 23a zákona o ochrane spotrebiteľa). Aj keď jednoznačná právna úprava spotrebiteľských zmlúv bola zavedená do Občianskeho zákonníka až úpravou účinnou od 10.4.2004, jej cieľom bolo zabezpečiť harmonizáciu slovenského zmluvného práva s Európskym spotrebiteľským právom, resp. aquis communautaire dosiahnutého v tejto oblasti, a to hlavne z dôvodu zosúladenia s nepriamymi účinkami Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Účelom zavedenia úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku s účinnosťou od 01.04.2004 teda bola harmonizácia Slovenského zmluvného práva s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa. Zmyslom nielen národnej, ale aj nadnárodnej úpravy spotrebiteľského práva je dosiahnuť vyrovnanie nerovného postavenia spotrebiteľa s profesionálnym dodávateľom s ohľadom na okolnosti, pri ktorých dochádza k uzatváraniu zmlúv, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho/poskytujúceho služby a jeho lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb, ako i vzhľadom na možnosť zo strany podnikateľa určovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Týchto podmienok, to zn. faktického vyrovnania postavenia spotrebiteľa a podnikateľa je nutné dosiahnuť aj v prípade „de facto“ v spotrebiteľských vzťahoch vzniknutých pred nadobudnutím účinnosti uvedenej zmeny Občianskeho zákonníka č. 150/2004 Z.z., pretože materiálne posudzovaná pozícia kontrahenta uzatvárajúceho zmluvu pred nadobudnutím účinnosti uvedeného zákona sa žiadnym spôsobom nelíšila od spotrebiteľa uzatvárajúceho zmluvu už v režime spotrebiteľských zmlúv podľa Občianskeho zákonníka (viď nález Ústavného súdu Českej republiky I.US 342/2009 zo dňa 15.06.2009). Tento zmysel a účel zosúladenia postavenia spotrebiteľa s podnikateľom vyjadrený v spôsobe právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv podľa Občianskeho zákonníka zavedeného v ust. § 52 a nasl. s účinnosťou od 01.04.2004, a to aj spätne na spotrebiteľské vzťahy uzatvorené pred účinnosťou vyššie uvedenej zmeny Občianskeho zákonníka, vyplýva z ustanovenia § 879f Občianskeho zákonníka. Podľa vyššie citovaného § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy, ktoré majú charakter spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa mali dať do súladu s § 53, 54 Občianskeho zákonníka do 3 mesiacov od nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny Občianskeho zákonníka, t.j. do 01.07.2004. Za predpokladu nezosúladenia spotrebiteľských zmlúv uzatvorených pred dátumom 01.04.2004 s kogentným ustanovením § 53,54 Občianskeho zákonníka, tie časti spotrebiteľských zmlúv, ktoré neboli dané do súladu, strácali uplynutím troch mesiacov platnosť. Nakoľko v čase uzavretia Úverovej zmluvy č. 1 neplatil zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, nevyžadovali sa pre priznanie úroku, resp. poplatkov uvedenie presných náležitostí v zmysle § 4 zákona. Poskytnutý úver bol preto žalovaný povinný splácať spolu s dohodnutými úrokmi v zmysle § 497, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s článkom 3, bod 3.3 Úverovej zmluvy č. 1. Z výpisu z účtu žalovaného súd zistil, že ku dňu 30.9.2002, kedy mal byť úver spolu s úrokmi celý splatený predstavoval výšku 39.803,35,-Sk (č.l. 124 spisu). 7. Žalovaný namietal, že nebolo dohodnuté, že nesplatené úroky budú navyšovať debetný zostatok, na ktorý sa vzťahuje debetný úrok. Súd s poukazom na bod 3.7 a 3.6 Úverovej zmluvy č. 1 zistil, že úroky sa vypočítavajú len zo skutočne čerpaných prostriedkov, pričom úroky nepredstavujú skutočne čerpané prostriedky. Zákon nezakazuje, aby sa nesplatené úroky pripisovali na ťarchu účtu žalovaného a pripočítavali sa k istine (ako debetný zostatok), avšak následne sa úročí len istina a nie aj úroky, ktoré predstavujú príslušenstvo pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. V opačnom prípade by to viedlo k nesprávnemu záveru bez väzby na ust. § 121 ods. 3 OZ, že takto priznané príslušenstvo z istiny (stiahnuté z účtu žalovaného) už nie je príslušenstvom pohľadávky, ale novovzniknutou samostatnou pohľadávkou. Nad rámec súd uviedol, že Občiansky zákonník ani Obchodný zákonník neumožňujú, resp. neupravujú nárok veriteľa uplatňovať si príslušenstvo už z vyčísleného príslušenstva (úroky z úrokov). Vytvoriť novú kategóriu príslušenstva z príslušenstva dohodou účastníkov by tak znamenalo chovať sa v rozpore so zákonom §39 OZ. S poukazom na uvedené, súd vyzval žalobcu na presnú špecifikáciu skutočne čerpaných prostriedkov za obdobie od 10.9.2001 do 30.9.2002, výšku úroku (presné kapitalizovanie) zo skutočne čerpaných prostriedkov (t.j. z istiny) bez jej ďalšieho úročenia. Nakoľko žalobca vo svojej odpovedi zo dňa 21.10.2016 nevedel uviesť výšku nekapitalizovaných úrokov a súdu neuviedol a nešpecifikoval výšku úroku zo skutočne čerpaných prostriedkov žalovaného z účtu, súd mal za to, že neuniesol nielen bremeno tvrdenia ale ani dôkazu. Súd preto od konečného zostatku 39.803,35,-Sk na účte žalovaného ku dňu 30.9.2002 odpočítal celý vyčíslený úrok za obdobie od 10.9.2001 do 30.9.2002, ktorý zahŕňal i úročenie kapitalizovaných úrokov, nakoľko žalobca nevedel špecifikovať dôvodnú časť úrokov. Dlžný zostatok žalovaného ku dňu 30.9.2002 tak predstavoval sumu 33.895,42,-Sk. 8. Súd ďalej uviedol, žena základe žiadosti žalovaného o poskytnutie spotrebného kontokorentného úveru zo dňa 1.9.2002, žalobca (pôvodne označený ako Prvá komunálna banka a.s.) uzatvoril dňa 30.9.2002 so žalovaným Zmluvu o spotrebnom kontokorentnom úvere (ďalej aj „Úverová zmluva č. 2“) na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo forme poskytnutého debetného limitu do výšky 40.000,-Sk na účte žalovaného č. XXXXXXXXXX/XXXX s dohodnutou ročnou úrokovou sadzbou 13,80%, ktorá bola variabilná a upravovaná bez súhlasu klienta, ktorý bude o jej zmenách informovaný vo výpisoch z účtu, resp. na informačných výveskách. Splatiť úver a úroky sa žalovaný v zmysle bodu 3.8 Úverovej zmluvy č. 2 zaviazal do 30.9.2003. Následne na základe žiadosti žalovaného o prolongáciu spotrebného úveru zo dňa 9.9.2003, žalobca uzatvoril dňa 30.9.2003 so žalovaným Zmluvu o spotrebnom kontokorentnom úvere (ďalej aj „Úverová zmluva č. 3“) na základe ktorej sa úver prolongoval podľa podmienok tejto zmluvy. Úverová zmluva č. 3 zároveň v zmysle § 570 OZ nahradila Úverovú zmluvu č. 2 v bode 2.1., ako i v prípade nových podmienok. Splácanie úveru bolo dohodnuté priebežne, kreditnými obratmi na účte. Frekvencia pripisovania úrokov bola dohodnutá v zmysle bodu 3.6 mesačná, vždy k poslednému kalendárnemu dňu mesiaca, pričom žalobca inkasuje úroky z účtu klienta. Úroky sa v zmysle bodu 3.7 vypočítavajú len z objemu skutočne čerpaných prostriedkov z účtu a za dobu skutočného čerpania prostriedkov. Na debetné zostatky po dni splatnosti úveru sa hľadí ako na nepovolené debetné zostatky. Prekročenie povoleného debetného zostatku je sankcionované ako nepovolený debetný zostatok v zmysle platného sadzobníka poplatkov banky. Klient sa v bode 4.1.1. zaviazal, že neprekročí výšku povoleného debetného limitu poskytnutého z titulu kontokorentného úveru. Žalovaný mohol v zmysle bodu 4.3 čerpať prostriedky priebežne podľa svojej potreby, počas celej doby trvania zmluvy, pokiaľ neporuší dohodnuté zmluvné podmienky. Žalobca bol oprávnený v zmysle bodu 5.5 uspokojiť svoje pohľadávky o.i. i z platieb prijímaných na účet klienta. V bode 6.2. sa zmluvné strany dohodli, že poistné plnenie z vinkulovaného poistenia bude v prípade čerpania úveru použité na splatenie pohľadávky banky. V súlade s § 507 ods. 1 tak vznikol nový záväzok žalovaného v zmysle podmienok Úverovej zmluvy č. 2. 9. Súd právny vzťah založený novou Úverovou zmluvou č. 2,3 subsumoval pod ustanovenia Obchodného zákonníka o úvere, ako to bolo i v prípade Úverovej zmluvy č. 1. Keďže však úver bol poskytnutý žalovanému ako spotrebiteľovi a nejde o úver formou preddavku na bežný účet poskytnutý bankou iným spôsobom ako na kreditné karty, právny vzťah je aj v tomto prípade zmluvou o spotrebiteľskom úvere a spravuje sa aj ustanoveniami zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Súd preto okrem náležitostí úverovej zmluvy podľa § 497 Obch. zák. skúmal aj dodržanie náležitostí v zmysle § 4 ods. 1,2,5 zák. č. 258/2001 Z.z. Súd konštatoval, že chýba dojednanie v zmysle § 4 ods. 2 písm. g.) o ročnej percentuálnej miere nákladov, preto súd posúdil predmetný úver poskytnutý za obdobie od 30.9.2002 do 1.6.2005 za bezúročný a bez poplatkov. 10. Súd uviedol, že z prehľadu transakcii na účte žalovaného č. XXXXXXXXXX/XXXX za obdobie od 1.10.2001 do zatvorenia účtu dňa 1.6.2005 je zrejmé, že debetné operácie vykonané zo strany žalovaného (platobné príkazy, platby (nákupy), výbery z automatu a pod.) predstavovali 12.939,-Sk a kreditné operácie (vklady v hotovosti, prijaté úhrady a pod.) predstavovali sumu 26.500,-Sk. Pri zohľadnení výšky čerpaného úveru ku dňu 30.9.2002: 33.895,42,-Sk (prenesený zostatok za obdobie do 30.9.2002 v zmysle záverov uvedených v odseku 47 tohto rozsudku) + 12.939,-Sk (čerpané prostriedky žalovaným za obdobie od 1.10.2009 do 1..6.2005 bez úrokov a poplatkov) po odpočítaní - 26.500,-Sk ako prostriedkov, ktoré žalovaný uhradil na svoj účet, prípadne boli v jeho mene prijaté úhrady, predstavuje dlžná suma úveru 20.334,42,-Sk čo zodpovedá 674,98 €. 11. Súd ďalej zistil, že za žalovaného Komunálna poisťovňa a.s. vyplatila dňa 28.2.2007 žalobcovi poistné plnenie vo výške 18.531,- Sk. Uvedenú sumu si žalobca v zmysle § 330 ods. 2 Obch. zák. započítal najskôr na dlžné úroky (16.660,33 SK) a následne na istinu (1.870,67 SK). Súd konštatoval, že poistné plnenie bolo platené priamo na účet žalobcu ako veriteľa titulom jeho vinkulácie, kedy nebola daná ani možnosť žalovaného ako dlžníka vyjadriť sa k prípadnému určeniu započítania. Žalovanému bolo prvýkrát umožnené vyjadriť sa k zápočtu pohľadávky až v písomnom vyjadrení k žalobe (kedy sa o zápočte, resp. plnení poisťovne vôbec dozvedel), kde jasne uviedol, že by plnenie malo byť započítané najprv na istinu, keď sa nestotožnil so zápočtom žalobcu najprv na úroky. S poukazom na uvedené mal súd za to, že dlžník v zmysle § 330 ods. 2 OBZ určil, že platenie sa má započítať najprv na istinu a až potom na úroky. Uvedené má logický základ pre žalovaného ako spotrebiteľa, ktorý má nepochybne v prvom rade záujem o zníženie istiny úveru, a tým aj následného príslušenstva. Súhlas, alebo pokyn žalovaného na zúčtovanie platby najprv na príslušenstvo nevyplýva ani z ustanovení úverovej zmluvy, resp. VOP. S poukazom na uvedené k započítaniu pohľadávky žalovaného voči istine žalobcu došlo dňom stretu pohľadávok dňa 28.2.2007, kedy od dlženej sumy úveru 20.334,42,-Sk mal žalobca odpočítať plnenie vo výške 18.531,-Sk, čo predstavuje dlžnú istinu 1.803,42,-Sk, t.j. 59,86 €. Súd preto zaviazal žalovaného k zaplateniu istiny 59,86 €. 12. Súd ďalej v rozsudku poukázal na skutočnosť, že žalobca sa domáhal i zaplatenia 20% sankčného úroku v zmysle bodu 5.3 Úverovej zmluvy č. 3, v zmysle ktorého debetný zostatok po zrušení povoleného debetného limitu bude sankciovaný ako nepovolený debet v zmysle splatného sadzobníka banky. Súd však konštatoval, že ku dňu 15.2.2005 žalovaný nemal mať na svojom účte debetný zostatok vo výške 40.977,22 Sk, preto ku dňu 15.2.2005 nedošlo k platnému zrušeniu povoleného debetného limitu v zmysle bodu 5.1 Úverovej zmluvy č. 3, preto nemohlo dôjsť ani k uplatneniu sankčného 20% úroku v zmysle bodu 5.1. Súd ďalej uviedol, že sankčný úrok svojou podstatou zodpovedá povahe dohodnutého úroku pre prípad omeškania, pričom však dohoda o úroku z omeškania nevyplýva priamo zo zmluvy, iba zo Sadzobníka poplatkov žalobcu. Podľa citovaného § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2004 zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani sankčný postih odporcu pri omeškaní, resp. pri porušení svojich povinností zo spotrebiteľskej zmluvy nesmie byť v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, znevýhodňujúc spotrebiteľa. Obchodný zákonník možno v prípade spotrebiteľskej zmluvy aplikovať iba tam, kde nenarazí na obmedzenia vyplývajúce z Občianskeho zákonníka. Pokiaľ si teda strany dohodli sankčný úrok majúci charakter úroku z omeškania, ktorý je síce v súlade s § 369 ods. 1 OBZ, ale presahuje úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ, je možné na daný právny vzťah aplikovať ako sankčný postih § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ zákonodarca s účinnosťou od 15.1.2009 novelizoval ustanovenie § 369 ods. 1 OBZ tak, že v prípade záväzkov vzniknutých zo spotrebiteľských zmlúv možno úroky z omeškania dohodnúť najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva, reagoval tak na úpravu ochrany spotrebiteľa vyplývajúcu z predpisov Európskej únie, aproximovaných do slovenského právneho poriadku už skôr, v rámci ochrany spotrebiteľa v OZ a zákone o spotrebiteľských úveroch, aby odstránil prípadné pochybnosti. Vychádzajúc z § 54 ods. 1 OZ je potrebné i na absolútny obchod aplikovať ustanovenie § 517 ods. 2 OZ, a nepriznať úrok vo výške 20 %, pretože takýto úrok z omeškania je vyšší ako ten, ktorý možno priznať podľa predpisov občianskeho práva. 13. Súd preto priznal žalobcovi úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. účinného ku dňu 26.9.2006 vo výške 9%. Súd konštatoval, že žalobca mal nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z nesplatenej istiny 20.334,42,-Sk (674,98 €) v zákonnej výške 9% odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty splatnosti, t.j. odo dňa 26.9.2006 do 28.2.2007 kedy došlo k započítaniu poistné plnenia vo výške 18.531,-Sk. Nasledujúcim dňom 1.3.2007 mal žalobca nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z dlžnej istiny 1.803,42,-Sk, t.j. 59,86 €. Nakoľko ale žalobca vo svojom žalobnom návrhu žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie úrokov až od 1.3.2007, súd viazaný žalobným petitom, priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úroku až od 1.3.2007. Vo zvyšnej časti zaplatenia úroku súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 14. Súd preto zaviazal žalovaného k zaplateniu istiny 59,86 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 1.3.2007 do zaplatenia a žalobu v prevyšujúcej časti istiny, ako i úrokov z omeškania ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže žalovaný bol vo veci v podstatnej časti istiny (až 96%) ako i úroku z omeškania úspešný (z 20% úspešný v 11%), súd mu priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu 100%. 15. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to v časti, v ktorej súd žalobu zamietol a v časti trov konania. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. 16. Žalobca s poukazom na ň 1 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy má za to, že na úver poskytovaný formou povoleného prečerpania sa v danom čase nevzťahoval na č. 258/2001 Z.z., a preto mal súd posudzovať predmetnú zmluvu výlučne podľa ustanovení Občianskeho a Obchodného zákonníka. Preto neobstojí záver súdu, že úver by sa mal považovať za bezúročný a bezpoplatkový, a tým nie je dôvod na nepriznanie úrokov. Pokiaľ ide o výšku uplatneného úroku, tento nie je sankčným úrokom z omeškania, ale odplatou za poskytnutie finančných prostriedkov, teda cenou poskytnutého úveru. Žalobca s poukazom na § 53 ods. 1 Obč. zák. má za to, že posudzovanie primeranosti ceny poskytnutého plnenia sa neposudzuje podľa ustanovení o neprijateľných podmienkach. Žalobca ďalej poukázal na platné znenie Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., a to § 1a ods. 1, 2, ako aj na § 10d) ods. 1, v zmysle ktorého ak záväzkový vzťah vznikol pred 1.6.2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do 31. mája 2014. 17. Žalobca s poukazom na § 330 ods. 1 Obch. zák. a § 121 ods. 3 Obč. zák. nesúhlasil so záverom súdu, že v prípade poistného plnenia vo výške 18.531,- SK malo dôjsť k započítaniu najprv na istinu a až potom na úrok, pretože žalovaný pri plnení neurčil na ktorý záväzok sa plnenie započítava. V dôsledku nesprávneho posúdenia započítania žalobca sa nestotožňuje s názorom súdu, že k 15.2.2005 nemal mať žalovaný na účte debetný zostatok, a teda nemohlo dôjsť k zrušeniu debetného limitu a tým pádom ani k uplatneniu úroku pri nepovolenom debete v sadzbe 20%. 18. K argumentu súdu, že od splatnosti je dlžník povinný platiť iba úrok z omeškania nie zmluvný úrok, žalobca uviedol, že v zmysle § 497 a § 502 ods. 1 Obch. zák. je dlžník povinný vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky, pričom povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru. Žalobca je preto toho názoru, že veriteľ má pri omeškaní dlžníka jednak nárok na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania podľa § 369 ods. 1 Obch. zák. 19. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil a zaviazal žalovaného uhradiť dlžnú sumu a trovy konania. 20. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril. 21. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania v rozsahu dôvodov odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli a internetovej stránke súdu v súlade s § 219 ods. 3 CSP dňa 8.1.2019. Po preskúmaní obsahu spisu a oboznámení sa s dôvodmi odvolania žalobcu, vyjadrením žalobcu, súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. 22. Podľa § 387 ods. 2 a 3 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 23. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci súdom prvej inštancie a s poukazom na § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na správnosť dôvodov, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP, tiež s odkazom primerane na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 170/2005 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/09, krajský súd uvádza, že pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenie a rozhodnutie prvoinštančného a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP do 30.6.2016, resp. cez § 387 ods. 2 CSP od 1.7.2016, na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu. 24. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k podstatným tvrdeniam odvolateľa odvolací súd uvádza nasledovné: 25. Žalobca podal odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. z dôvodu, že rozsudok v odvolaním napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 26. Odvolací súd sa nestotožnil s uvedenou odvolacou námietkou. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 27. Súd prvej inštancie zmluvný vzťah uzatvorený medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným správne posúdil ako vzťah spotrebiteľský. Hoci predmetom konania je záväzok žalovaného zo zmluvy o úvere (zmluva o kontokorentnom úvere), ktorá predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah, predmetná zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou, keďže žalovaný pri jej uzatváraní nekonal v rámci podnikateľskej činnosti. Na daný právny vzťah preto súd prvej inštancie správne aplikoval okrem ustanovení Obchodného zák. aj príslušné ustanovenia Občianskeho zák. o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl.), a správne predmetný vzťah podriadil režimu zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Námietka odvolateľa, že na Zmluvu o spotrebnom kontokorentnom úvere sa zákon č. 258/2001 Z.z. nevzťahoval, je právne irelevantná, keďže sa jednalo o úver uzavretý podľa § 497 a nasl. Obch. zák., na ktorý súd správne aplikoval právne normy na ochranu spotrebiteľa. 28. Súd prvej inštancie správne skúmal, či boli dodržané aj náležitosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) zák. č. 258/2001 Z.z. a dospel k správnemu záveru, že úver poskytnutý za obdobie od 30.9.2002 do 1.6.2005 treba posúdiť ako bezúročný a bez poplatkov, pretože neobsahoval ročnú percentuálnu mieru nákladov. V podrobnostiach odvolací súd odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdom prvej inštancie pod bodmi 45 až 50, s ktorými závermi sa plne stotožňuje, preto ich nie je potrebné opakovať v odôvodnení tohto rozsudku. 29. Dôvodná nie je ani námietka odvolateľa, že v prípade uplatneného úroku sa nejedná o sankčný úrok z omeškania, ale o odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov, teda cena poskytnutého úveru, a teda sa nemá posudzovať podľa ustanovení o neprijateľných podmienkach. Odvolací súd zdôrazňuje, že sankcia vo forme 20% predstavuje debetnú úrokovú sadzbu pri nepovolenom čerpaní debetu na účte a vyplýva zo sadzobníka banky. Súd prvej inštancie preto správne posudzoval nárok na 20% úrok ako úrok sankčný a správne ho po 30.9.2002 nepriznal s poukazom na ust. § 4 ods. 2 písm. g) zák. č. 258/2001 Z.z. Taktiež predmetný 20% úrok ako sankcia za prekročenie povoleného debetného limitu (spolu s úrokmi z úveru) po zosplatnení úveru nevyplýva priamo zo zmluvy o kontokorentnom úvere a v zmysle § 54 ods. 1 Obč. zák. nesmie byť v rozpore s ustanoveniami Obč. zák., znevýhodňujúc spotrebiteľa. 30. K argumentácii žalobcu, že s poukazom na § 497 Obch. zák. obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť iba poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania ako sankcie za omeškanie, odvolací súd uvádza, že žalobcovi nebolo odopreté právo na priznanie úrokov za úver od jeho poskytnutia do zosplatnenia úveru. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje i na uznesenie ÚS SR č. IV. ÚS 476/2012 z 18.9.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd SR odobril názor odvolacieho a prvoinštančného súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania (R 59/1998, 4Obo 143/1998). Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. ÚS SR v citovanom ustanovení konštatuje, že namietané rozhodnutie nebolo možné považovať za svojvoľné, alebo zjavne neodôvodnené, resp. že by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. 31. Odvolací súd sa stotožňuje i so započítaním čiastočnej úhrady z titulu poistného plnenia vo výške 18.531,- Sk súdom prvej inštancie. V danom prípade je zrejmé, že žalovaný sa o plnení poisťovne dozvedel až po doručení žaloby a ihneď vo vyjadrení k žalobe ako dlžník v zmysle § 330 ods. 2 Obch. zák. určil, že platenie sa má započítať najprv na istinu a až potom na úroky. Dlžník tak využil svoju vôľu v zmysle § 330 ods. 2 Obch. zák., preto súd prvej inštancie správne odpočítal poistné plnenie vo výške 18.531,- Sk od dlžnej sumy úveru vo výške 20.334,42 Sk. 32. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne posúdil všetky relevantné dôkazy, z ktorých vyvodil správne skutkové a právne závery. Odvolací súd v konaní pred súdom prvej inštancie nezistil vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 33. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok v odvolaní napadnutej časti podľa § 387 ods. 1,2 CSP ako vecne správny potvrdil. 34. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli. 61. Uvedené rozhodnutie je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).