Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/353/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7814211771 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:7814211771.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: A. F., O. X.. U.. S. XXXX/XX, Y., zastúpený JUDr. Alexander Milko, advokát, ul. Cyrila a Metoda 4, Rožňava, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35807598, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 5. apríla 2016 č.k. 9C 303/2015-70 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zrušil rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 06199/14 zo dňa 20.10.2014, vydaný Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, s tým, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava IV súdny poplatok v sume 331,50 Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. 2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby žalobcom, že dňa 18.4.2012 so žalovaným uzavrel Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej mu žalovaný poskytol finančné prostriedky vo výške 1.000 Eur, ktoré sa mu zaviazal vrátiť spolu s dohodnutým poplatkom v sume 872 Eur v 12- tich mesačných splátkach po 156 Eur, počnúc dňom 25.5.2012, teda mal mu vrátiť sumu 1.872 Eur. Súčasťou zmluvy bola rozhodcovská doložka, na základe ktorej sa všetky spory vzniknuté z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou budú rozhodovať v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. V dôsledku náhlej mozgovej príhody bol hospitalizovaný, bola mu zistená aj onkologická choroba a preto nebol spôsobilý poskytnutý úver splácať. Na základe toho, že úver nesplácal tak, ako bolo dohodnuté v úverovej zmluve, žalovaný podal návrh na začatie rozhodcovského konania, o čom sa dozvedel z doručeného rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu. Tvrdil, že žalovaný ani Stály rozhodcovský súd mu nedoručili žalobu na vyjadrenie, a priebehu a výsledku rozhodcovského konania sa dozvedel až z rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom, ktorý mu bol doručený 21.11.2014. Tým, že mu nebola ako účastníkovi konania doručená žaloba v rozhodcovskom konaní a následne nemal možnosť v rozhodcovskom konaní podať žalobnú odpoveď alebo inak obhajovať svoje záujmy, bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Nemal tak možnosť ako účastník rozhodcovského konania uplatňovať a chrániť svoje práva, čo je podľa neho dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Poukazoval na tú skutočnosť, že predmetnou úverovou zmluvou boli porušené všeobecné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa, v zmysle ust. § 53 ods. 1 Obč. zák., spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V predmetnej veci bola úverová zmluva vopred formulovaná, išlo o blanketovú zmluvu, ktorej obsah bol stanovený vopred. Vzhľadom na jeho závažnú chorobu a nedostatok finančných prostriedkov bol nútený podpísať takúto vopred pripravenú a vytlačenú zmluvu, v zmysle ktorej od neho ako spotrebiteľa požadovali v prípade nesplnenia svojho záväzku zaplatenie neprimerane vysokej sumy ako sankciu spojenú s neplnením záväzku. Za takúto sankciu (neprijateľnú podmienku) považoval možnosť uplatňovania si voči nemu zmluvnú pokutu, účtovanie neprimeraného poplatku za zaslanie výzvy neprimeranosť úroku z omeškania. 3. Podľa žalovaného rozhodcovský súd pri rozhodovaní zohľadnil postavenie žalobcu ako slabšej zmluvnej strany a rozhodol v súlade s platnými právnymi predpismi. V predmetnej veci nedošlo k porušeniu ustanovenia § 17 zákona 244/2002 Z.z. 4. Súd prvej inštancie konštatoval, že podľa § 115a ods. 1 O.s.p. na prejednanie veci samej nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, ak to nie je v rozpore s požiadavkou verejného záujmu a ak možno vo veci rozhodnúť len na základe listinných dôkazov predložených účastníkmi a účastníci s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania súhlasia alebo sa výslovne práva na verejné prejednanie veci vzdali. 5. Vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa so Zmluvou o úvere, rozhodcovským rozsudkom, so zmluvnými úverovými podmienkami a ostatnými listinnými dôkazmi z rozhodcovského spisu. 6. Zistil, že rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 06199/14 zo dňa 20.10.2014, vydaným rozhodcom X.. Q. Y. bola uložená žalobcovi povinnosť zaplatiť sumu 1.000 Eur, poplatok vo výške 592,96 Eur, úrok vo výške 32% ročne zo sumy 1.000 Eur od 19.4.2012 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 1.592,96 Eur od 31.8.2012 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 312 Eur, trovy mediačného konania vo výške 280,89 eur a poplatok za upomienku 20 Eur a trovy rozhodcovského konania 489,95 Eur a trovy rozhodcovského konania 489,95 Eur, pričom povinnosť zaplatiť nároky uvedené v bode 1, 2, 3 výroku mu bola uložená spoločne v mesačných splátkach po 200 Eur splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci na účet odporcu s tým, že prvá splátka sa stáva splatnou k poslednému dňu v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti rozhodnutia, až do úplného zaplatenia dlhu, a to pod následkom straty výhody splátok a výkonu rozhodnutia v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas. 7. Podľa zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 18.4.2012 bola medzi účastníkmi konania uzavretá zmluva, na základe ktorej žalovaný poskytol navrhovateľovi úver v sume 1.000 Eur s dohodnutými mesačnými splátkami vo výške 156 Eur v počte 12 splátok, pri uvedenej RPMN 260,12 %. Dňa 18.4.2012 žalobca ako dlžník a žalovaný ako veriteľ uzatvorili rozhodcovskú zmluvu, kde v bode 5. je dojednané, že voči rozhodcovskému rozsudku stáleho rozhodcovského súdu je možné v stanovenej lehote podať žiadosť o jeho preskúmanie na stály rozhodcovský súd alebo v stanovenej lehote podať žalobu o jeho zrušenie na príslušný všeobecný súd. 8. Po právnej stránke súd prvej inštancie vychádzal z ustanovení § 52, § 53 Občianskeho zákonníka, § 17, § 40 ods. 1 písm. j/, § 41 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. 9. Konštatoval, že mal z rozhodcovského spisu preukázané, že žalobca prevzal rozhodcovský rozsudok dňa 21.11.2014 a návrh bol podaný na súd 5.12.2014, teda svoj návrh podal včas. 10. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie vyvodil právny záver, že medzi účastníkmi vznikol právny vzťah na základe uzavretej Zmluvy o úvere zo dňa 18.4.2012, ktorá je nepochybne zmluvou spotrebiteľskou. Žalobca predmetnú zmluvu uzatváral ako fyzická osoba - spotrebiteľ. Zároveň ide o zmluvu spotrebiteľskú podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Spotrebiteľské zmluvy sú podľa práva Európskych spoločenstiev osobitnou kategóriou zmlúv, podľa ktorých je spotrebiteľ ako slabšia strana zmluvného vzťahu chránená, aby cestou zmluvnej voľnosti, faktického vnútenia zmluvných podmienok a definovaním obchodných podmienok silnejšou stranou, bol spotrebiteľ uchránený na svojich právach. Súčasťou tejto dohody je zákaz akejkoľvek dohody, ktorá by vytvorila nerovnováhu v právach a povinnostiach. So zreteľom na uvedené bolo podľa neho potrebné posúdiť, či pri rozhodovaní v rozhodcovskom konaní o nárokoch uplatňovaných žalovaným z tejto úverovej zmluvy, neboli porušené právne predpisy na ochranu spotrebiteľa a zisťovať, či v uzavretej spotrebiteľskej zmluve nepredstavuje niektoré z dojednaní vo forme predtlače neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá by na ujmu žalobkyne v postavení spotrebiteľa, zakladala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobkyne (spotrebiteľa). Z obsahu dohodnutých podmienok poskytnutia úveru dospel súd prvej inštancie k záveru, že je daný dôvod neplatnosti zmluvy, ktorým je hrubý nepomer medzi poskytnutým úverom a vrátenou čiastkou, ktorá je v zmluve označená ako poplatok za úver vo výške 872 Eur. Pri výške poskytnutého úveru 1.000 Eur, výška odplaty 872 Eur predstavuje 87,2 % zo sumy poskytnutého úveru. Nárast sumy poskytnutého úveru o 872 Eur, t.j. ktorá suma nie je v zmluve definovaná ako úrok je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a v rozpore s dobrými mravmi. O túto sumu je teda navýšené plnenie a z tejto sumy sú ďalej vypočítané sankcie a takto boli aj priznané vo výroku rozhodcovského rozsudku. S prihliadnutím na charakter a výšku poskytnutého úveru 1.000 Eur a výšku odplaty za jeho poskytnutie 872 Eur predstavujúcej 87,2 % zo sumy poskytnutého úveru, považoval súd dojednaný úrok sumu 290,67 Eur a administratívny poplatok sumu 581,33 Eur za neprimeranú sankciu, ktorá podľa § 53 ods. 4 písm. k/ Obč. zák. predstavuje neprijateľnú podmienku, ktorá je neplatná a pre spotrebiteľa tak nemôže byť záväzná. Medzi účastníkmi zároveň vznikol právny vzťah na základe uzavretej Rozhodcovskej zmluvy zo dňa 18.4.2012. Z predloženej Rozhodcovskej zmluvy mal súd prvej inštancie preukázané, že táto bola vopred naformulovaná ako zmluva štandardná a miesto rozhodcovského konania si žalovaný jednostranne stanovil tak, ako je to dojednaná v bode 5. tejto zmluvy, teda spôsobom, že spotrebiteľ sa musel nezvratne podrobiť takémuto dojednaniu, a tak riešiť prípadný spor medzi účastníkmi úverovej zmluvy pred rozhodcom, ktorý je pre spotrebiteľa nepredvídateľný s vážnymi pochybnosťami o objektívnosti a nestrannosti takéhoto rozhodcovského konania, keďže vopred bol dodávateľom určený. Rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná, čo je zrejmé aj z jej vopred pripraveného formulárového znenia, keď spotrebiteľ žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť jej obsah. Inštitút individuálne dojednanej podmienky je potrebné vykladať v súlade s cieľom Smernice č. 93/13/EHS, podľa ktorej sa podmienka nepovažuje za individuálne dojednanú, pokiaľ bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nemohol ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Povahu formulárovej zmluvy majú nielen všeobecné obchodné podmienky, ale aj predformulované znenia rôznych variant zmlúv, resp. zmluvných ustanovení. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. V danom prípade z návrhu rozhodcovskej zmluvy nevyplýva, že spotrebiteľ mal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Z predloženej zmluvy nie je zrejmá ani skutočnosť, na základe čoho sa žalobca ako spotrebiteľ rozhodol podpísať takúto rozhodcovskú zmluvu, nie je zrejmé, aké informácie žalobcovi ako spotrebiteľovi boli poskytnuté, pričom sa malo jednať o informácie jasné, zreteľné, zrozumiteľné, čo znamená vylúčenie riešenia sporov z jurisdikcie všeobecných súdov a určenia, resp. založenia právomoci na prejednanie sporov len v rámci rozhodcovských konaní. Podpísanie samotnej zmluvy navodzuje priamu súvislosť so zmluvou o úvere, ktorý poskytol žalovaný žalobcovi, keďže boli podpísané v ten istý deň. Nekalosť rozhodcovskej zmluvy videl aj v tom, že bol dojednaný rozhodca vo veľkej vzdialenosti od miesta bydliska žalobcu ako spotrebiteľa, ktorému s veľkou pravdepodobnosťou nikto s odbornou starostlivosťou nevysvetlil dôsledky rozhodcovskej zmluvy, pričom sa jednalo o vopred pripravenú formuláciu rozhodcovskej zmluvy predloženej žalobcovi žalovaným.. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mal súd prvej inštancie za to, že rozhodcovská zmluva predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a súčasne sa prieči dobrým mravom. Žalobca teda ako spotrebiteľ preukázal existenciu zákonného dôvodu, pre ktorý sa žalobou domáhal na súde zrušenia rozhodcovského rozsudku. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej zmluvy je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS, podľa ktorej spotrebiteľ nie je viazaný podmienkou, ktorá je nekalá. Vzhľadom na to, že neprimeraná podmienka je zo zákona neplatná, mal za to, že rozhodcovská zmluva nebola vôbec uzavretá a právomoc rozhodcovského súdu nebola daná. Neplatná rozhodcovská zmluva nemôže potom založiť právomoc rozhodcu vo veci konať a rozhodnúť, preto je rozhodcovský rozsudok nulitný. Mal za splnené zákonné podmienky pre zrušenie rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. v zmysle § 40 ods. 1 písm. j) zák. o rozhodcovskom konaní, a preto rozhodcovský rozsudok zrušil. 11. O trovách konania súd prvej inštancie nerozhodol s tým, že v zmysle § 150 ods. 3 O.s.p. rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 12. Keďže žalobca bol v konaní od poplatku oslobodený podľa § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, uložil v zmysle ust. § 2 ods. 2 prvá veta v spojení s § 5 ods. 1 písm. h) a § 8 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. a § 166 ods. 1 O.s.p. podľa výsledku konania povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh žalovanému. 13. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu neúplne zisteného skutkového stavu veci a nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu ČR I.US 322//07, ktorý posunul od zmluvnej koncepcie rozhodcovského konania „viac smerom k jurisdikčnej koncepcii rozhodcovského konania ako k nachádzaniu práva súkromnoprávnym subjektom analogickým a ekvivalentným, k súdnemu konaniu a v súlade s platnými právom“ a ktorý okrem iného konštatoval, že prejednanie veci v rozhodcovskom konaní neznamená vzdanie sa právnej ochrany, ale predstavuje skôr jej posunutie na iný rozhodujúci orgán, ktorý hľadá právo; inak by ostatné bolo pojmove nemysliteľné považovať rozhodcovské konania vo vzťahu k súdnemu konaniu za alternatívny spôsob riešenia sporov. Mal za nepochybné, že rozhodcovská zmluva dohodnutá medzi žalobcom a žalovaným je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu podľa neho rozhodcovská zmluva nevyžaduje od žalobcu, aby spory so žalovaným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Bol toho názoru, že platnosť právneho úkonu treba hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania, nie je dôležité, čo sa môže stať v budúcnosti. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka podľa neho treba vykladať eurokonformne v zmysle znenia Smernice. Podľa písm. g/ ods. 1 Prílohy tejto Smernice je zakázané iba dojednanie, aby spotrebiteľ riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam výhradne arbitrážou a okrem toho nie je splnená ani podmienka existencie sporu nepodliehajúceho právnym ustanoveniam. Zastával názor, že v danom prípade má rozhodcovské konanie plne oporu v zákone o rozhodcovskom konaní, ktorý arbitrabilitu spotrebiteľských sporov nevylučuje a nezakazuje. Uviedol, že prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva j z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov, možnosť mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru vyplýva jednoznačne z ust. § 4 ods. 2 písm. r pôvodného zákona o spotrebiteľských úveroch (zákon č. 258/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov), ako aj z aktuálne účinného ust. § 9 ods. 2 písm. v/ zákona o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (zákon č. 129/2010 Z.z. v znení zákona č. 394/2011 Z.z.), ktoré jednoznačne umožňujú mimosúdne riešenie sporov zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Konštatoval, že platné a účinné ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských úverov sú vo vzťahu k právnej úprave spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku nielen lex specialis, ale aj lex posterior, a teda jednoznačne majú prednosť pri aplikácii. Prípustnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch vyplýva jednoznačne aj z odporúčania Komisie č. 98/257/*ES o zásadách použiteľných na orgány zodpovedné za mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov. Mal za to, že každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnú rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu a v prípade, že sa dohodnú na predložení svojho sporu na prerokovanie stálemu rozhodcovskému súdu, v zásade platí, že sa podrobujú predpisom tohto súdu. Uviedol, že zásadná prípustnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských sporoch bola priznaná rozsudkom Vrchného súdu v Olomouci zo dňa 2.3.2011 sp. zn. 12Omo 13/2010, prípustnosť rozhodcovských doložiek bola v spotrebiteľských sporoch v podobe odmietnutia vecného prieskumu rozhodcovských rozsudkov potvrdená aj rozsudkom Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo 2675/2007, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Hradci Králové sp. zn. 19Co 481/2010. Rozsudkom NS ČR sp. zn. 23Cdo 1201/2009 bolo popri pripustení rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom spore uvedené, že rozhodcovská doložka bola písaná dobre čitateľným písmom a spotrebiteľ dobre vedel, že text, ktorý podpisuje, obsahuje rozhodcovskú doložku, ako aj to, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno ponímať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Prípustnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom spore potvrdil Najvyšší súd ČR aj svojim uznesením zo dňa 28.4.2010 sp. zn. 23Cdo 4895/201 a uznesením NS ČR z 30.3.2009 sp. zn. 32 Cdo 1590/2008. Poukázal aj na ust. § 17 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní , podľa ktorého majú účastníci rozhodcovského konania v rozhodcovskom konaní rovnaké postavenie a každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu. Uviedol, že Stály rozhodcovský súd žalobcovi riadne doručil všetky písomnosti -Oznámenie o podanom návrhu na začatie rozhodcovského konania, Výzvy na žalobnú odpoveď spolu s Výzvou na vyjadrenie sa k návrhu na začatie rozhodcovského konania riadne, ku ktorým mal žalobca možnosť sa vyjadriť Pre rozhodcovské konanie je príznačná jeho písomná forma a preto miesto rozhodcovského konania nie je zásadné a vzdialenosť od miesta konania nie je dôležitá. Ak ide o rozhodovanie na Stálom rozhodcovskom súde pri ustanovení rozhodcov sa vychádza z rokovacieho poriadku súdu, pokiaľ sa strany osobne nedohodli na osobe rozhodcu. V prípade, že obe strany rozhodcovskú doložku v znení o výbere rozhodcu podpísali, svojim podpisom vyslovili súhlas s prerokovaním sporu pred rozhodcom ustanoveným už v rozhodcovskej doložke. Uviedol tiež, že každá strana môže podľa § 9 zákona o rozhodcovskom konaní vzniesť námietku zaujatosti voči rozhodcovi. Zmluvné strany si síce dohodli v rozhodcovskej zmluve písomné konanie, čo však nevylučovalo, aby sa konanie uskutočnilo ústnou formou, ak o to jedna zo strán požiada, pričom v tomto prípade takáto žiadosť, ani námietka voči forme konania podaná nebola. Pokiaľ ide o dokazovanie v rozhodcovskom konaní v zmysle § 27 rozhodcovský súd vykoná len dôkazy navrhnuté účastníkmi rozhodcovského konania, pričom nie je vylúčené, aby si rozhodcovský súd aj zaobstaral dôkaz obdobne ako všeobecný súd. Mal za to, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku by išlo najmä v takom prípade rozhodcovskej doložky, ktorá nie je jasne formulovaná a je skrytá v ostatnom texte podmienok, takže si spotrebiteľ neuvedomí dôsledky jej podpísania. Konštatoval, že veriteľ prijatím alternatívnej rozhodcovskej zmluvy /doložky si splnil podmienku Smernice č. 93/13 na ochranu spotrebiteľa tak, že sa nejedná o doložku, podľa ktorej sa vyžaduje od spotrebiteľa, aby predkladal spory výlučne rozhodcovskému súdu, ale spotrebiteľ mal právo výberu, či sa bude spor rozhodovať na všeobecnom súde, alebo na rozhodcovskom súde. Uviedol, že v čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinný žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno podľa neho teda vychádzať iba z ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Dôkazné bremeno pritom v otázke primeranosti odplaty znáša žalobca, ktorý musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Navyše žalobca sa opiera o úrokovú sadzbu stanovenú pre banky, ktorá je samozrejme nižšia a nie na úrokovú sadzbu stanovenú pre nebankové, leasingové a iné spoločnosti, pod ktoré spadá. Mal za to, že je možné prevýšenie takejto odplaty a zákon zakazuje len také prevýšenie, ktoré má charakter prevýšenia podstatného. 14. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril. 15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), prejednal vec bez pojednávania a vo veci rozhodol postupom podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP, keď dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 16. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 17. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 18. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 19. Žalobca sa svojou žalobou domáhal zrušenia rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 20, októbra 2014 sp. zn. SR 06199/14 podľa § 40 ods. 1 písm. g/ zákona č. 244/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov z dôvodu porušenia zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, ktoré porušenie podľa žalobcu malo spočívať v tom, že mu Stály rozhodcovský súd nedoručil žalobu na vyjadrenie a podanie žalobnej odpovede o priebehu a výsledkoch rozhodcovského konania sa mal dozvedieť až z rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, a tiež podľa 40 ods. 1 písm. j/ zákona č. 244/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov z dôvodu, že boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa, keďže bol nútený podpísať vopred pripravenú a vytlačenú zmluvu, v zmysle ktorej žalovaný od neho ako spotrebiteľa požadoval v prípade nesplnenia svojho záväzku zaplatenie neprimerane vysokej sumy ako sankcie spojenej s neplnením záväzku, zmluvnú pokutu, účtovanie neprimeraného poplatku za zaslanie výzvy, neprimeranosť úroku z omeškania. So zmluvou o úvere podpísal aj rozhodcovskú zmluvu. 20. Podľa § 53 ods. 1 Obč. zák. spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je taká zmluvná podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva, podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať, aby riešil spory výhradne arbitrážou (pred Rozhodcovským súdom). Za účelom ochrany spotrebiteľa bola prijatá smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/29ES o nekalých obchodných praktikách, ktorá je transformovaná do zákona o ochrane spotrebiteľa. - zákon č. 250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov. Právna ochrana spotrebiteľa v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov je v zákonnej podobe upravená v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľskom úvere v znení neskorších zmien a doplnkov a, nariadením vlády č. 238/2008 Z.z., ktorým sa stanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytovanie spotrebiteľského úveru. 21. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí byť písomná a musí obsahovať podstatné náležitosti a zmluvné dojednania a Všeobecné obchodné podmienky nesmú byť v rozpore s právom na ochranu spotrebiteľa. Veriteľ nemôže od spotrebiteľa požadovať úrok, poplatky alebo akékoľvek iné plnenie, ktoré nie sú ustanovené zákonom alebo uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere alebo jej prílohách. Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu a neobsahuje stanovené náležitosti. Sankcie za porušenie zmluvy, sankčné úroky z omeškania musia byť stanovené v zákonnej výške. Už pred uzavretím zmluvy musia byť spotrebiteľovi poskytnuté základné informácie ohľadom úveru, predovšetkým o RPMN. Zmluva musí obsahovať okrem iných podstatných náležitostí výšku ročnej percentuálnej miery nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, pozostávajúcu zo všetkých poplatkov. RPMN sú všetky náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19 zákona. Zákon pripúšťa aj zmluvu bez RPMN, ak ju nemožno určiť. Spotrebiteľský úver však v takomto prípade musí byť pred uzavretím zmluvy informovaný o úverovom limite, o nákladoch spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, o spôsobe výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov, o podmienkach, za ktorých môže byť zmluva zmenená, a o spôsobe a termíne skončenia zmluvného vzťahu. Maximálna výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru v zmysle § 3 ods. 10 zákona o spotrebiteľských úveroch nesmie prevýšiť výšku ustanovenú nariadením vlády SR č. 238/2008 Z.z. Výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá dvojnásobok hodnoty RPMN pre príslušný typ spotrebiteľského úveru platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a súčasne nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá štvornásobku hodnoty váženého priemeru priemerných hodnôt RPMN a priemernej úrokovej miery za všetky typy spotrebiteľských úverov platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere. 22. Spotrebiteľské zmluvy (úverové, poistné a pod.) sú väčšinou koncipované tak, že zmluva, resp. všeobecné zmluvné podmienky obsahujú ustanovenia o rozhodcovskej doložke. Pokiaľ Rozhodcovská zmluva (doložka) je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky zmluvné spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom vzťahu sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom, vylučuje sa možnosť prejednať prípadne spory a priori pred všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľovi je väčšinou predložená zmluva, ktorá obsahuje takúto rozhodcovskú doložku, ktorá zakladá právomoc rozhodcovského súdu. Takéto situácie nastávajú v prípade, ak: a/ ustanovenie o rozhodcovskej doložke je zakomponované do všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvoria väčšinou súčasť zmluvy a nedajú sa oddeliť od ostatných častí a spotrebiteľovi vylučujú možnosť výberu a je tak nepriamo nútený podpísať zmluvu pokiaľ chce uzatvoriť zmluvný vzťah, b/ ak text je písaný veľmi malými a nečitateľnými písmenami. Takúto rozhodcovskú doložku je možné považovať za neprimeranú zmluvnú podmienku podľa v § 53 ods. 1 Obč. zák. a takéto dojednanie dosahuje intenzitu hrubého nepomeru práv a povinností v neprospech spotrebiteľa a je v rozpore s príslušnými ustanoveniami, najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Absolútne neplatná neprijateľná rozhodcovská doložka spôsobuje, že spotrebiteľ ňou nie je viazaný. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana. Podľa judikatúry Súdneho dvora ES sa vyžaduje, aby súd, na ktorý je podaná žaloba o zrušení rozhodcovského rozhodnutia posúdil neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a zrušil toto rozhodnutie z dôvodu, že uvedené ustanovenie obsahuje nekalú podmienku. 23. Právnu úpravu rozhodcovského konania obsahuje zákon o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z.z. v znení neskorších mien a doplnkov. Rozhodcovský súd musí rozhodnúť o každom návrhu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej žalobe alebo uplatnenom dodatočne počas rozhodcovského konania; nesmie však prekročiť medze uplatnených návrhov. Nemôže prisúdiť to, čo odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom a plnenie, ktoré je nemožné. Rovnako nemožno prisúdiť plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, najmä ak obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Pokiaľ uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy predchádzala nekalá obchodná praktika, nemožno prisúdiť plnenie v celom rozsahu. Rozhodcovský súd nemôže posúdiť plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, najmä ak obsahuje neprijateľnú podmienku. Proti rozhodcovskému rozsudku je možné sa však brániť podaním žalobného návrhu na súd o zrušenie rozhodcovského rozsudku v lehote 30-tich dní odo dňa doručenia. 24 Podľa judikatúry Súdneho dvora ES sa vyžaduje, aby súd, na ktorý je podaná žaloba o zrušení rozhodcovského rozhodnutia posúdil neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a zrušil toto rozhodnutie z dôvodu, že uvedená zmluva obsahuje nekalú podmienku. Žalobou o zrušenie rozsudku rozhodcovského súdu sa možno úspešné brániť, sú skutočnosti, že boli porušené všeobecné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa. Právna úprava je upravená v § 52 a nasledujúcich. 25. Podľa § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľská zmluva, je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 53 ods.1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny ak tieto zmluvné podmienky sú uvedené určito, jasne a zrozumiteľné alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľských zmluvách je taká zmluvná podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva, podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať aby riešil spory výhradne arbitrážou (pred Rozhodcovským súdom). Podľa ods. 2 cit. ustanovenia za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy a ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Právna úprava vychádza zo smernice Rady 93/13EHS zo dňa 05.04.1993. Z tohto dôvodu táto smernica, ktorá sa zaoberá nekalými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Podľa čl. 2 ods. 3 smernice podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ z tohto dôvodu nebol schopný ovplyvniť túto podmienku, nakoľko sa jedná o blanketovú vopred formulovaná zmluvu, ktorej obsah bol stanovený vopred. Preto nie je možné prisúdiť plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, najmä ak obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. 26. Ďalšou normou, ktorá upravuje práva spotrebiteľa, je zákon o ochrane spotrebiteľa zák. č. 250/2007 Z.z. v znení neskorších zmien a doplnkov. Práva spotrebiteľa nemožno vopred zmluvne vylúčiť a ani obmedziť. Obsahuje rozsiahlu právnu úpravu povinnosti dodávateľa vo vzťahu k spotrebiteľovi. Zákon zakotvuje zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu ku spotrebiteľovi pri poskytovaní výrobkov a služieb. Už pred uzavretím zmluvy musia byť spotrebiteľovi poskytnuté základné informácie ohľadne úveru, predovšetkým o RPMN. Zmluva musí obsahovať okrem iných podstatných náležitostí výšku ročnej percentuálnej miere nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, pozostávajúcu zo všetkých poplatkov. RPMN sú všetky náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19 zákona. Zákon pripúšťa aj zmluvu bez RPMN, ak ju „nemožno určiť“ Spotrebiteľ však v takomto prípade musí byť pred uzavretím zmluvy informovaný o úverovom limite, o nákladoch spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, o spôsobe výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov, o podmienkach, za ktorých môže byť zmluva zmenená, a o spôsobe a termíne skončenia zmluvného vzťahu. 27. Maximálna výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru v zmysle § 3 ods. 10 zákona o spotrebiteľských úveroch nesmie prevýšiť výšku ustanovenú nariadením vlády SR 238/2008 Z.z. Výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá 2 x hodnoty RPMN pre príslušný typ spotrebiteľského úveru platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a súčasne nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá 4x hodnoty váženého priemeru priemerných hodnôt RPMN a priemernej úrokovej miery za všetky typy spotrebiteľských úverov platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Tieto všetky dôvody možno namietať pri žalobnom návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku v súvislosti s porušovaním práv spotrebiteľa, ktoré boli využité pri uzatváraní zmluvy so spotrebiteľom. Tieto dôvody možno použiť aj pri zrušení rozsudkov a odvolávať sa neplatnosti zmluvy- neprijateľných zmluvných podmienok. 28. V odvolacom konaní bolo potrebné v medziach rozsahu odvolania posúdiť, či boli dané dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa ust. § 40 ods. 1 písm. j/, písm. c/ a písm. g/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. 29. Súd prvej inštancie v rámci vykonania dokazovania v predmetnej veci si vyžiadal aj spisový materiál Stáleho rozhodcovského súdu a oboznámil sa so Zmluvou o úvere zo dňa 18.4.2012, Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, Prílohou k Zmluve o úvere, Výzvou na žalobnú odpoveď zo dňa 26.9.2014, doručenkou podpísanou žalobcom dňa 2.10.2014, rovnopis rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 20.10.2014, doručenkou podpísanou žalobcom dňa 21.11.2014 Vzhľadom na uvedené doručenky podpísané žalobcom nebolo ním preukázané tvrdenie žalobcu, že by mu nebola doručená žaloba na vyjadrenie, a že sa o priebehu rozhodcovského konania dozvedel až z rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom, ktorý mu bol doručený 21.11.2014 a nemal tak možnosť ako účastník rozhodcovského konania uplatňovať a chrániť svoje práva a že bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. 30. Preto argumentácia žalovaného, že Stály rozhodcovský súd žalobcovi riadne doručil všetky písomnosti - Oznámenie o podanom návrhu na začatie rozhodcovského konania, Výzvy na žalobnú odpoveď spolu s Výzvou na vyjadrenie sa k návrhu na začatie rozhodcovského konania riadne, ku ktorým mal žalobca možnosť sa vyjadriť, bola dôvodná, aj keď súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní na tento žalobcom uvedený dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku neprihliadal. Ďalšie odvolacie dôvody žalovaného odvolací súd nepovažoval za dôvodné. 31. Žalovaný vo svojom odvolaní poukazuje na opodstatnenosť rozhodcovského konania a, ktoré má plne oporu v zákone o rozhodcovskom konaní, ktorý arbitrabilitu spotrebiteľských sporov nevylučuje a nezakazuje, že jeho prípustnosť vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov, aj z odporúčania Komisie č. 98/257/ES o zásadách použiteľných na orgány zodpovedné za mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov. V danom prípade však nebolo potrebné poukazovať na prípustnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch, ale či v prejednávanej veci bola daná právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať. 32. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, ktorá nemôže založiť právomoc rozhodcu vo veci konať a rozhodnúť. Odvolací súd k odôvodneniu rozhodnutia súdu prvej inštancie ohľadom neplatnosti rozhodcovskej doložky dodáva, že v zmysle ustanovenia § 4 zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formy rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente popísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne výmenných listoch, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola.. V prípade, ak sa rozhodcovská zmluva uzavrela osobitnou zmluvou musí sa v nej uviesť odkaz na konkrétnu zmluvu alebo iný právny vzťah. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu, preto ním vydaný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku veci právoplatne rozhodnutej pre občianskoprávne konanie o určenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. januára 2015 sp. zn. 3 Cdo 27/2011). 33. Pri posudzovaní, či v občianskom súdnom konaní predložený rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky, ako právoplatný rozsudok súdu (viď § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní), môže súd pristúpiť k riešeniu otázky platnosti rozhodcovskej doložky alebo zmluvy nielen v exekučnom konaní, ale aj v iných konaniach (napríklad pri riešení otázky, či vydaný rozhodcovský rozsudok zakladá pre občianske súdne konanie prekážku res iudicata).Ak je rozhodcovská doložka (zmluva) absolútne neplatná, treba mať na zreteli, že jej absolútna neplatnosť (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa na takúto doložku (zmluvu) hľadí tak, ako keby nebola nikdy urobená. Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť (každého) právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (ex officio). 34. V danom prípade bola súčasťou zmluvného dojednania účastníkov konania rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej všetky ich spory budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. K právnemu posúdenia rozhodcovskej doložky s takýmto (a obdobným) obsahom už najvyšší súd zaujal závery v množstve svojich rozhodnutí, v ktorých konštatoval, že takáto rozhodcovská doložka je neprijateľná a neplatná zmluvná podmienka, ktorá v neprospech spotrebiteľa spôsobuje značnú nerovnováhu v ich právach a povinnostiach, lebo od spotrebiteľa fakticky vyžaduje aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému konaniu (k tomu viď rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp. zn. 1 ECdo 12/2014, 2 ECdo 147/2013, 3 Cdo 13/2013, 4 ECdo 92/2014, 5 Cdo 44/2013, 6 ECdo 184/2013). Neplatná rozhodcovská doložka nemohla ani v danom prípade založiť právomoc rozhodcovského súdu, preto ním vydaný rozhodcovský rozsudok nemohol - z pohľadu preskúmavanej veci - založiť prekážku veci právoplatne rozhodnutej (Stanoviská a rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a súdov SR 6/2015). 35. Súd prvej inštancie dospel tiež k správnemu záveru aj pokiaľ ide o neprijateľné podmienky v úverovej zmluve uzavretej žalobcom so žalovaným, že ide o hrubý nepomer medzi poskytnutým úverom a vrátenou čiastkou, ktorá je v zmluve označená ako poplatok za úver vo výške 872 Eur. Pri výške poskytnutého úveru 1.000 Eur, výška odplaty 872 Eur predstavuje 87,2 % zo sumy poskytnutého úveru. Nárast sumy poskytnutého úveru o 872 Eur, t.j. ktorá suma nie je v zmluve definovaná ako úrok je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a v rozpore s dobrými mravmi. O túto sumu je teda navýšené plnenie a z tejto sumy sú ďalej vypočítané sankcie a takto boli aj priznané vo výroku rozhodcovského rozsudku. S prihliadnutím na charakter a výšku poskytnutého úveru 1.000 Eur a výšku odplaty za jeho poskytnutie 872 Eur predstavujúcej 87,2 % zo sumy poskytnutého úveru, považoval súd dojednaný úrok sumu 290,67 Eur a administratívny poplatok sumu 581,33 Eur za neprimeranú sankciu, ktorá podľa § 53 ods.4 písm. k/ Obč. zák. predstavuje neprijateľnú podmienku, ktorá je neplatná a pre spotrebiteľa tak nemôže byť záväzná. 36. V prejednávanej veci tak boli splnené podmienky pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. c/ a písm. j/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods.1 C.s.p. potvrdil. 37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, úspešnému v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 2 C.s.p. nie je prípustné v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ C.s.p.