Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/88/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200667 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1017200667.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Mališovej a Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Nám. SNP č. 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, zastúpený: Advokátska kancelária JAKUBČO, spol. s r.o., Mladých budovateľov 2, 974 11 Banská Bystrica, IČO: 50 570 897 proti žalovanému: Okresný úrad Bratislava, Odbor opravných prostriedkov, Referát poľnohospodárstva, Tomášikova 46, 832 05 Bratislava za účasti ďalších účastníkov konania: 1. JK. S., nar. XX.XX.XXXX, O. XX, XXX XX N., zastúpený: Marko & Overton-Fox, s.r.o., advokátska kancelária, Karpatská 18, 811 05 Bratislava, IČO: 47 246 936 2. V. F., nar. XX.XX.XXXX, G. XXX/XX, XXX XX N., zastúpená: Marko & Overton-Fox, s.r.o., advokátska kancelária, Karpatská 18, 811 05 Bratislava, IČO: 47 246 936 3. VODOHOSPODÁRSKA VÝSTAVBA, š.p., Karloveská 2, P.O.BOX 45, 842 04 Bratislava, IČO: 00 156 752 zastúpený: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., advokátska kancelária, Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, 4. Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavy, Primaciálne námestie 1, 814 99 Bratislava, 5. Slovenský pozemkový fond, Búdková 36, 817 15 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: OÚ - BA- OOP1/2017/008376/MIH zo dňa 23.02.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Okresného úradu Bratislava, Odbor opravných prostriedkov, č.: OU-BA-OOP1/2017/008376/MIH zo dňa 23.02.2017 a prvostupňové rozhodnutie Okresného úradu Bratislava, Pozemkový a lesný odbor, č.: OU-BA-PLO-2016/166828/ASO zo dňa 25.08.2016 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi súd p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. Ďalším účastníkom v 1., 2., 3., 4., 5., rade súd právo na náhradu trov konania voči žalovanému n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : I. Administratívne konanie 1. Písomným podaním zo dňa 28.12.1992, M. S. st. nar. XX.XX.XXXX (ďalej aj ako „žiadateľ“) si uplatnil na bývalom Pozemkovom úrade Bratislava - mesto, nárok na vydanie nehnuteľností podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“), nachádzajúcich sa v katastrálnom území M. zapísaných na A. č. XX - o parc. č. XXX/X, XXX, XXX, XXX, XXX/X, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX (ďalej len „nehnuteľnosti“) z dôvodu, že tieto neoprávnene prešli do vlastníctva štátu na základe kúpnych zmlúv, resp. vyvlastňovacieho rozhodnutia a pravdepodobne aj prevzatím bez právneho titulu v rokoch 1978 až 1981. Predmetom kúpnej zmluvy č. 9877-303- 1981/11 zo dňa 27.10.1981 uzatvorenej medzi M. S. st. v podiele X/X a V. C., rod. S. v podiele 1/4 na strane jednej a Československým štátom - Vodohospodárskou výstavbou, investorským podnikom v Bratislave, Nám. SNP 13/a na strane druhej, bol predaj predmetných nehnuteľností v katastrálnom území M. zapísané na A. č. XX, a to - parc. č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, časť parcely č. XXXX o výmere 603 m2 a časť parcely č. XXXX o výmere 268 m2; v celkovej výmere 14 499 m2, za kúpnu cenu v sume 5 799,60 Kčs. 2. Zo zápisov z pozemnoknižnej vložky č. XX katastrálne územie M. vyplýva, že v čase prechodu vlastníckeho práva na štát boli vlastníkmi prevedených nehnuteľností M. S. st. v podiele 3 a V. C., rod. S. v podiele 1. 3. Pôvodní vlastníci - M. S. st., nar. XX.XX.XXXX nadobudol vyššie uvedené prevádzané nehnuteľnosti zapísané v PKV č. XX základe dedičských rozhodnutí - č. Pk XXXX/XXXX v podiele 1/4 a rozhodnutia ŠN v Bratislave - vidiek č. D 346/59 zo dňa 30.10.1959 v podiele 2/4 a V. C., rod. S., nar.: XX.XX.XXXX nadobudla prevádzané nehnuteľnosti zapísané v PKV č. XX na základe dedičského rozhodnutia č. Pk. XXXX/XXXX v podiele X/X. 4. Pôvodný vlastník M. S. st., nar. XX.XX.XXXX zomrel XX.XX.XXXX a jeho dedičmi sa stali zo zákona manželka F. S. a jeho deti: M. S. ml., V. O. a V. F., rod. S. (č. Dnot 122/04 zo dňa 26.11.2004) a ktorí vstúpili do reštitučného konania ako právni nástupcovia po žiadateľovi - M. S. st. X. Právnou nástupkyňou žiadateľa - M. S. st. sa stala F. S., ktorá zomrela počas konania dňa 15.05.2010 a na základe osvedčenia o dedičstve č. 1D/386/2010, Dnot 48/2010 právoplatného dňa 19.05.201, sa stali zo zákona po nej dedičmi jej deti: M. S. ml. nar. XX.XX.XXXX, V. F., rod. S. nar. XX.XX.XXXX a V. O. rod. S. nar. XX.XX.XXX, ktorí ako právni nástupcovia vstúpili do správneho konania o vydanie nehnuteľností podľa zákona č. 229/1991 Zb. na jej miesto s tým, že V. O. sa v úradne overenom písomnom prehlásení zo dňa 24.08.2016 vyjadrila, že nemá záujem pokračovať v správnom konaní. 6. Okresný úrad Bratislava, Pozemkový a lesný odbor (ďalej len ako „prvostupňový orgán“) dňa 25.08.2016 vydal rozhodnutie č.k.: 1340/92, OU-BA-PLO-2016/166828/ASO zo dňa 25.08.2016 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým rozhodol o tom, že M. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XX/ XX, XXX XX N., v podiele 1/2 vzhľadom k celku a V. F., rod. S., nar. XX.XX.XXXX bytom G. XXX/ XX, XXX XX N., v podiele 1/2 vzhľadom k celku (ďalej aj ako „právni nástupcovia žiadateľa“ alebo aj ako „reštituenti“), sú oprávnenými osobami v zmysle ustanovenia § 4 zákona č. 229/1991 Z. z. a spĺňajú podmienky uvedené v ustanovení § 6 ods. 1 písm. k) tohto zákona, nakoľko vlastníctvo k ním uplatneným pozemkom prešlo na štát a inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzatvorenej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, ktorú v roku 1981 uzatvorili ich právni predchodcovia M. S. a V. C. rod. S.. Predmetom tohto rozhodnutia je časť nároku vzťahujúceho sa na prevod nehnuteľnosti v katastrálnom území M. zapísané na A. č. XX, parc. č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, časť parcely č, XXXX o výmere 603 m2 a časť parcely č. XXXX o výmere 268 m2; v celkovej výmere 14 499 m2 za kúpnu cenu 5 799,60 Kčs, na základe kúpnej zmluvy č. 9877-303- 1981/11 uzatvorenej medzi M. S. st. v podiele 3/4 a V. C., rod. S. v podiele 1/4 na strane jednej a Čsl. Štátom - Vodohospodárskou výstavbou, investorským podnikom v Bratislave na strane druhej v Jarovciach dňa 27.10.1981 (predávajúcimi bola predmetná kúpna zmluva podpísaná dňa 26.08.1981), (ďalej len ako „kúpna zmluva“). Prvostupňový orgán reštituentom priznal právo na náhradu za nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom neoprávneného prevodu štátom. 7. Dňa 13.09.2016 žalobca podal odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu, a preto je nepreskúmateľné. Žalobca zároveň namietal bod IV výroku napadnutého rozhodnutia, ktorý je v rozpore so zákonom č. 326/2005 Z. z. o lesoch (ďalej len „zákon o lesoch“), pretože smeruje výlučne proti Slovenskému pozemkovému fondu (ďalej aj ako „SPF“), ktorý je pri lesných pozemkoch iba správcom podielov spoločnej nehnuteľnosti, ďalej namietal preukázaný stav tiesne, ktorý sa podľa jeho názoru neopiera o konkrétne dôkazy a taktiež, že nie sú preukázané aj nápadne nevýhodné podmienky, nakoľko ujmu spôsobenú vzájomnými plneniami je potrebné posudzovať voči stavu, ktorý existoval v dobe uzatvorenia zmluvy k vtedy obvyklým podmienkam, pričom štát nemal možnosť dohody na kúpnej cene a musel postupovať podľa vtedy platného a účinného cenového predpisu, ako skutočnosť, že orgán verejnej správy opomenul okolnosti výkupu pozemkov, a to verejný záujem v podobe výstavby vodného diela - Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagyymaros, ktorá bola ústavným dôvodom pre obmedzenie vlastníckeho práva kedy sa právo individuálneho subjektu podrobuje celospoločenskému záujmu. 8. O odvolaní žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu, rozhodol Okresný úrad Bratislava, Odbor opravných prostriedkov, referát pôdohospodárstva (ďalej len „druhostupňový orgán“) rozhodnutím č.: OU-BA-OOP1/2017/008376/MIH zo dňa 23.02.2017 (ďalej aj ako „druhostupňové rozhodnutie“) a to tak, že odvolanie žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodné zamietol a prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu potvrdil a uznal za zákonné a správne a stotožnil sa s právnymi závermi prvostupňového rozhodnutia ako aj s vyjadrením prvostupňového orgánu k podanému odvolaniu žalobcu, a to v časti posúdenia tiesne a nápadne nevýhodných podmienok, poukázal na judikatúru. Rovnako nesúhlasil s námietkou žalobcu o nesprávnosti výroku napadnutého rozhodnutia a uviedol, že rozhodnutie o priznaní náhrady vychádza z konštrukcie, že uplatnený nárok týkajúci sa reštitučného titulu bol preukázaný, avšak nárokované pozemky z dôvodu prekážok podľa ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. nemožno navrátiť, a preto rozhodol tak, že v tomto prípade sa oprávneným osobám bezplatne prevedú iné pozemky vo vlastníctve štátu. Uviedol, že v zmysle zákona č. 229/1991 Zb., predmetné plnenie zabezpečuje štát a to prostredníctvom SPF. Zároveň uviedol, že žalobcom uvádzané ustanovenie § 50 zákona o lesoch, je, čo sa týka znenia výroku napadnutého rozhodnutia, irelevantné, nakoľko relevantné ustanovenia o poskytnutí náhrady obsahuje zákon č. 229/1991 Zb. a to ustanovenie § 11 ods. 2 a 3, a ustanovenie § 16 ods. 1 a 6 a v nadväznosti na Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 75/1993 Z. z., ktorým sa podrobnejšie upravuje postup pri uplatňovaní a vyporiadaní reštitučných nárokov k poľnohospodárskemu majetku. Z týchto dôvodov považoval aj výrok rozhodnutia za správny. II. Žaloba 9. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal v zmysle ustanovenia § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) na Krajský súd v Bratislave dňa 03.05.2017, preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného Okresného úradu Bratislava, Odbor opravných prostriedkov č.: OÚ - BA-OOP1/2017/008376/MIH zo dňa 23.02.2017, (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým zamietol odvolanie podané žalobcom voči prvostupňovému rozhodnutiu Okresného úradu Bratislava, Pozemkový a lesný odbor č. k.: 1340/92, č.: OU-BA- PLO-2016/166828/ASO zo dňa 25.08.2016 a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, s návrhom na ich zrušenie a vrátenie veci späť na ďalšie konanie a rozhodnutie. 10. Žalobca namietal, že : a) rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, b) je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, c) zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na riadne posúdenie veci.´ 11. Žalobca sa nestotožnil s právnym záverom oboch orgánov verejnej správy, že reštituenti splnili podmienku existencie reštitučného titulu podľa ustanovenia § 6 ods.1 písm. k) zákona č.229/1991 Zb., a to uzatvorenia kúpnej zmluvy v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, nakoľko uvedené je iba konštatovaním určitých skutočností, ktoré však nepreukazujú existenciu stav „tiesne“, t.j. objektívny hospodársky, sociálny alebo psychický stav, ktorý dolieha na osobu takým spôsobom a závažnosťou, že ju obmedzuje v slobodnom rozhodovaní a výsledkom je uzatvorenie takej zmluvy, ktorú by inak nebola uzatvorila. Taktiež ani skutočnosť, že uzatvorenie zmluvy bolo podmienené vyvlastnením pozemkov, nie je dôkazom tiesne, pretože sa v tom čase jednalo o legálny postup (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2Sžo 75/2008 zo dňa 27.05.2009, Krajského súdu Košice 2Sp 8/2012 zo dňa 19.03.2013). Uviedol, že pri posudzovaní „nápadne nevýhodných podmienok“ je potrebné brať na zreteľ ekvivalentnosť vzájomne dohodnutých plnení, t.j. či cena za pozemky bola ekvivalentná strate, ktorú predávajúca strana v čase predaja utrpela, t.j. nápadnú nevýhodnosť je potrebné posudzovať a preukázať vždy voči stavu, ktorý existoval v dobe uzatvárania zmluvy k vtedy obvyklým podmienkam. 12. Poukázal na to, že pokiaľ sa teda žalovaný stotožnil s tým, že za nápadne nevýhodné podmienky uzatvárania zmlúv bolo určenie ceny nízkej hodnoty prevádzaných nehnuteľností, je potom potrebné si uvedomiť, že štát nemal možnosť dohodnúť inú kúpnu cenu s vlastníkom pozemkov, ako mu určoval vtedy platný právny predpis (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo 193/2010 zo dňa 24.08.2011), t.j. kúpna cena musela byť stanovená podľa vtedy platnej vyhlášky štátneho cenového úradu a ministerstva financií č. 47/1967 Zb. o cenách stavieb v osobnom vlastníctve a o náhradách pri vyvlastnení nehnuteľností (ďalej aj ako „vyhláška č. 47/1967 Zb.“), ktorá platila v období od 01.06.1969 do 31.12.1984, v zmysle ktorej bolo v ustanovení § 15 ods. l stanovené, že za ostatné pozemky, než sú uvádzané v ustanovení § 14, patrí finančná náhrada 0,40 Kčs/m2, pričom túto úpravu prevzala aj ďalšia vyhláška č. 129/1984 Zb. o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a o náhradách za dočasné užívanie pozemkov, ktorá platila od 01.01.1985 do 01.01.1989. 13. Zdôraznil, že za nápadne nevýhodné podmienky nie je možné považovať skutočnosť, že predmetné pozemky boli v celej lokalite vykupované za účelom výstavby vodného diela medzinárodného významu, pretože kúpnou zmluvou bola vykupovaná pôda, ktorej kultúra v čase výkupu bola pevne stanovená zákonným právnym predpisom, ktorým bola v tom čase nepochybne už citovaná vyhláška č. 47/1969 Zb. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1Sžo 376/2009 zo dňa 19.05.2010). 14. Podľa názoru žalobcu, sa výkupom pozemkov nejednalo o svojvoľný zásah štátu do chránených vlastníckych práv, nakoľko v tomto prípade prevládol verejný záujem, ktorý je chránený samotnou Ústavou Slovenskej republiky, keď je možné obmedziť vlastnícke právo subjektu, ktorý je povinný podrobiť sa celospoločenskému záujmu, verejný záujem, buď zistený vo vyvlastňovacom konaní, alebo priamo deklarovaný zákonom je podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky dôvodom na obmedzenie vlastníckeho práva. (Plénum ÚS 11/1996: „v rozsahu, v akom je verejný záujem definovaný a v dobe, počas ktorej sa verejný záujem pri využívaní majetku uplatňuje, slúži ako ústavou predpokladaný dôvod obmedzenia základného práva podľa čl. 20 ods. l) Ústavy Slovenskej republiky“). 15. Ďalej žalobca uviedol, že uzatvorenie kúpnej zmluvy s právnymi predchodcami reštituentov sa udialo v rámci vyvlastňovacieho konania za účelom realizácie výstavby Sústavy vodných diel Gabčíkovo- Nagyymaros, čo nepopiera žalovaný a o čom svedčia dôkazy vykonané v správnom konaní a v súlade s vtedy platným stavebným zákonom č. 50/1970 Zb., podľa ktorého bolo potrebné pred samotným aktom vyvlastnenia preukázať získanie vlastníckych práv k požadovaným pozemkom dohodou, resp. riadnym uzatvorením kúpnej zmluvy, až pokiaľ sa tak nestalo, bolo možné pristúpiť k ich vyvlastneniu, ale vždy za dodržania podmienky existencie „verejného záujmu“, ktorý v danom prípade bol známy už z rokovania vlastníkov v roku 1979, pričom žalovaný tomu neprikladal význam a opomenul „verejný záujem štátu“, ktorý ich získal za účelom plnenia si svojich medzinárodných záväzkov, nakoľko výstavba Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros bola schválená vládami ČSSR a Maďarskou ľudovou republikou a ktoré na základe uvedeného uzatvorili dňa 16.09.1977 medzinárodnú zmluvu o výstavbe a prevádzke sústavy vodných diel, ktorej platnosť bola potvrdená rozsudkom Medzinárodného súdneho dvora v Haagu zo dňa 25.09.1997. 16. Žalobca v súvislosti na vyššie uvedené skutočnosti poukázal na to, že uvedená medzinárodná zmluva zaviazala oba štáty k dohodnutému spôsobu prípravy, realizácie a prevádzky spoločnej investície, pričom jej hlavným cieľom bolo upraviť tok Dunaja na úseku od Bratislavy po Budapešť a jeho priľahlých tokov tak, aby sa zabezpečila ochrana území oboch štátov pred povodňami, aby sa umožnila celoročná doprava po Dunaji, aby sa zamedzilo ohrozenie kvality a výdatnosti rezervoáru pitnej vody pod Žitným ostrovom, aby sa zabezpečila ochrana životného prostredia a vzácneho biotopu lužných lesov a teda, aby bola hlavne zabezpečená ochrana života obyvateľov, ochrana ich majetkov ako aj ochrana životného prostredia. 17. V danom prípade podľa názoru žalobcu orgány verejnej správy v rozhodnutiach nerešpektovali výkup pozemkov štátom potrebných pre realizáciu výstavby Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros, a preto ho nemožno označiť za svojvoľný a nezákonný zásah štátu do vlastníckych práv oprávnených osôb (reštituentov“), keďže štát konal v národnom zaujme v prospech všetkých jeho obyvateľov. 18. S poukazom na uvedené, žalobca navrhoval, aby správny súd po preskúmaní veci napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil v celom rozsahu a aby vec vrátil žalovanému na nové konanie. III. Vyjadrenie žalovaného 19. Vo vyjadrení k žalobe zo dňa 20.12.2017, doručenom súdu dňa 22.12.2017, žalovaný zotrval na svojom závere uvedenom v napadnutom rozhodnutí a navrhoval, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 20. Žalovaný k námietke žalobcu, ktorý sa nestotožňoval s právnym záverom oboch orgánov verejnej správy o tom, že reštituenti splnili podmienku existencie reštitučného titulu podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/1991 Zb., a to podmienku uzatvorenia kúpnej zmluvy v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok a že predpokladom úspešnosti návrhu oprávnených osôb v predmetnej veci bolo preukázanie splnenia znakov tiesne a nápadne nevýhodných podmienok, ktoré by zakladali nárok na vydanie nehnuteľností podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/1991 Zb., uviedol, že v danom prípade tieto podmienky boli splnené. 21. Poukázal na to, že pri prevode nehnuteľností vo vzťahu k reštituentom boli splnené zákonné podmienky v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/1991 Zb., a to uzatvorenie kúpnej zmluvy v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, s tým, že tieseň je potrebné vykladať ako stav, vyplývajúci z objektívnych skutočností, ktoré pôsobili na fyzickú osobu ako vlastníka do takej miery, že tento urobil vo vzťahu k svojmu majetku taký právny úkon, ktorý by inak neurobil a teda výkup pozemkov, ktorý prebiehal v Jarovciach za účelom výstavby Sústavy vodných diel Gabčíkovo- Nagymaros bezpochyby nesie znaky tiesne vytváranej na pôvodných vlastníkov pozemkov, ktorí ich nemali v záujme previesť na tretie osoby, nakoľko ich aktívne využívali. Konštatoval, že prvostupňový orgán si za účelom dokazovania zaobstaral potrebné podklady na to, aby bol v danom prípade jasne preukázaný stav tiesne. 22. Žalovaný zastával názor, že hrozba vyvlastnením zakladá stav tiesne, nakoľko pôvodní vlastníci boli štátom obmedzení v slobode rozhodovania a postupom štátu boli prinútení podpísať zmluvu, ktorú by inak nepodpísali. Uviedol, že mocenský tlak štátu voči vlastníkom pozemkov bol v rozpore s ochranou občana zakotvenou v Deklarácii ľudských práv, pretože v skutočnom právnom štáte by sa vlastník dobrovoľne nezbavoval majetku, neurobil by právny úkon vo svoj neprospech, keby mal dostatok zákonnej ochrany súkromného vlastníctva. Poukázal na to, že tento záver je podporený aj ustáleným názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorého, je potrebné považovať uzatvorenie zmluvy v tiesni, pokiaľ k jej podpísaniu došlo v súvislosti s určitým politickým nátlakom existujúcim v rokoch 1948 až 1989, ktorým štát a štátne orgány pôsobili na fyzickú osobu ako vlastníka do takej miery, že tento urobil vo vzťahu k svojmu majetku taký právny úkon, ktorý by v právnom štáte inak neurobil. 23. Zároveň žalovaný uviedol, že pokiaľ ide o ďalšiu zákonnú podmienku a to, že kúpna zmluva bola podpísaná za nápadne nevýhodných podmienok, je potrebné vždy starostlivo skúmať, či ide o nevýhodnosť takej intenzity, že ju možno kvalifikovať ako nápadnú voči stavu, ktorý existoval v dobe uzatvorenia kúpnej zmluvy vzhľadom k podmienkam vtedy obvyklým a zastával názor, že uzatvorenie zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok bolo v konaní preukázané. Taktiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžr/31/2011 zo dňa 29.06.2011, v ktorom je uvedené, že nápadne nevýhodné podmienky spočívajú v predmete kúpnej zmluvy a posudzovaní odplatnosti jeho prevodu. 24. Mal za to, že v konaní bolo preukázané, že pôvodní vlastníci počas výkupu pozemkov aktívne namietali výšku ponúkanej kúpnej ceny, ktorá predstavuje najdôležitejšiu podkategóriu pri zisťovaní nápadne nevýhodných podmienok. Podľa žalovaného v danom prípade, bola stanovená kúpna cena určená rovnako ako náhrada pri vyvlastnení, a to najnižšou možnou sadzbou v rámci vyhlášky č. 47/1969 Zb. a teda bola neadekvátna hodnote nehnuteľností. Žalovaný sa v tejto súvislosti odvolával na ustálenú judikatúru - rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 27/96 zo dňa 31.10.1996 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 93/97 zo dňa 30.10.1997. 25. Žalovaný zdôraznil, že pôvodní vlastníci nehnuteľností nenamietali samotnú potrebu výkupu pozemkov za účelom predmetnej výstavby Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros, avšak namietali spôsob výkupu a jeho podmienky, predovšetkým kúpnu cenu a donútenie k samotnému prevodu týchto nehnuteľností. 26. Žalovaný nesúhlasil s názorom žalobcu, že štát nemal možnosť dohody, pretože zmluvný návrh bol štátom koncipovaný tak, že nepripúšťal možnosť dohody a pôvodným vlastníkom umožňoval jedine súhlas alebo nesúhlas s návrhom, pričom v prípade nesúhlasu by následne došlo k vyvlastneniu pozemku za rovnakých podmienok. 27. Namietal, že použitie štátom cenového predpisu - vyhlášky č. 47/1969 Zb. pri prevode nehnuteľností v súkromnom vlastníctve nebolo správnou metodikou určenia kúpnej ceny, nakoľko už dobová právna prax zastávala názor, že citovaná vyhláška sa nevzťahovala na prevody nehnuteľností v súkromnom vlastníctve. Žalovaný ďalej uviedol, že rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v 90- tych rokoch tento názor ďalej upevnila. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2008 zo dňa 26.02.2009, z ktorého vyplýva, že samotná vyhláška č. 47/1969 Zb. bola koncipovaná ako diskriminačný predpis, ktorý nerešpektoval zásadu rovnakého zákonného obsahu vlastníckeho práva, ktorá patrí medzi základné ľudské práva a je zároveň zakotvená v Ústave Slovenskej republiky a že jednoznačne existovala disproporcia ohodnotenia jednotlivých častí pozemku, keď výmera do 3 000 m2 bola ohodnotená sumou od 4 Kčs do 15 Kčs a výmera nad 3 000 m2 bola ohodnotená sumou 0,40 Kčs. Práve takýto postup je na základe právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky potrebné označiť ako diskriminujúci a nerešpektujúci rovnaký zákonný obsah vlastníckeho práva, pričom toto konštatovanie musí nájsť uplatnenie pri aplikácii reštitučných zákonov. 28. Žalovaný je toho názoru, že v konaní bolo preukázané, že pôvodní vlastníci sa pri podpisovaní kúpnej zmluvy na určení výšky kúpnej ceny nedohodli a danú kúpnu zmluvu podpisovali v tiesni, nakoľko nemali žiaden priestor dohodnúť sa na spôsobe určenia kúpnej ceny ako aj ani na žiadnej inej obsahovej zložke zmluvy, s tým, že ako kúpna cena za ich pozemky bola určená práve najnižšia možná sadzba, a preto mali jedinú možnosť, a to súhlasiť s predloženou kúpnou zmluvou, lebo v opačnom prípade by aj tak došlo k vyvlastneniu daných nehnuteľností. 29. Na základe vyššie uvedených skutočností mal žalovaný za to, že žalobou napadnuté rozhodnutie vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, je vecne správne a bolo vydané v súlade so zákonom č. 229/1991 Zb., Správnym poriadkom, ako aj ostatnými všeobecne záväznými predpismi. IV. Replika žalobcu 30. Replikou zo dňa 30.01.2018, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 30.01.2018, žalobca zotrval na svojej právnej argumentácii uvedenej v žalobe zo dňa 28.04.2017. 31. Vyjadril sa k tvrdeniu žalovaného, že kúpna zmluva bola uzatvorená za nápadne nevýhodných podmienok a nesúhlasil s názorom žalovaného, že v konaní bolo uvedené preukázané a na podporu svojich tvrdení poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 10Sžr/31/2011 zo dňa 29.06.2011, sp. zn. 3Cdo/27/1996 zo dňa 31.10.1996, sp. zn. 5Cdo/93/1997 zo dňa 30.10.1997 a na to, že práve táto dobová právna prax zastala názor o tom, že vyhláška č. 47/1969 Zb. sa nevzťahovala na prevody nehnuteľností v súkromnom vlastníctve ako aj, že z tohto dôvodu aplikovanie cenového predpisu pri prevode nehnuteľností v súkromnom vlastníctve nebolo správnou metodikou určenia ceny. 32. Žalobca uviedol, že s uvedeným tvrdením nemožno súhlasiť, pretože v prípade, ak došlo v tom čase k uzatvoreniu kúpnej zmluvy medzi žalobcom ako štátom a vlastníkom, štát bol viazaný vyhláškou č. 47/1969 Zb., ktorá presne stanovovala výšku kúpnej ceny a nemohol sa svojvoľne od nej odchýliť a pri posudzovaní naplnenia znakov „nápadne nevýhodných podmienok“, poukázal na judikatúru a to na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. 33. Ďalej sa žalobca vyjadril k tvrdeniu žalovaného, že kúpna zmluva bola uzatvorená v tiesni a nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že došlo aj k naplneniu podmienky uzatvorenia zmluvy v tiesni a ktorý mal byť založený hrozbou vyvlastnenia a v tejto súvislosti okrem v žalobe uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, poukázal na ďalšie jeho rozhodnutia a to rozsudok sp. zn. 6Sžo/87/2010 zo dňa 14.07.2010, v ktorom je uvedené: „Odvolací súd súhlasí s tvrdením správneho orgánu, že hrozba vyvlastnením nemôže byť tiesňou, pretože išlo o legálny postup v čase uzavretia kúpnych zmlúv v zmysle právnych predpisov platných v čase uzavretia týchto zmlúv.“, sp. zn 10Sžr/80/2014 zo 17.06.2015, v ktorom je uvedené: „Podľa právnej teórie a ustálenej súdnej praxe tiesňou sa rozumie objektívny hospodársky alebo sociálny, niekedy psychický stav, ktorý takým spôsobom a s takou závažnosťou dolieha na osobu uzatvárajúcu zmluvu, že ju obmedzuje v slobode rozhodovania natoľko, že vo vzťahu k svojmu majetku urobí právny úkon, ktorý by inak neurobila. Tieseň musí mať základ v objektívne existujúcom a pôsobiacom stave, ktorý musí byť pohnútkou pre dotknutú osobu v tom zmysle, že konala vo svoj neprospech. Hrozba vyvlastnením nemôže byť posúdená ako tieseň, pretože v čase uzavretia kúpnej zmluvy išlo o legálny postup v zmysle platných právnych predpisov.“ 34. Zároveň sa vyjadril k verejnému záujmu a uviedol, že výkupom pozemkov sa nejednalo o svojvoľný zásah štátu do chránených vlastníckych práv vlastníkov pozemkov, pretože k uzatvoreniu kúpnej zmluvy s právnymi predchodcami reštituentov došlo z dôvodu plánovanej výstavby Sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros, ktorá bola aj uskutočnená. 35. Žalobca zdôraznil, že v tomto prípade bolo potrebné pristúpiť k obmedzeniu vlastníckeho práva vlastníka v prospech verejného záujmu a vtedy platný zákon č. 50/1970 Zb. predpokladal možnosť vyvlastnenia vo verejnom záujme, ktorý zároveň v rámci vyvlastňovacieho konania určoval, kedy k vyvlastneniu možno dôjsť, pričom pred samotným vyvlastnením mal štát povinnosť pokúsiť sa o uzatvorenie dohody (kúpnej zmluvy) k získaniu vlastníckych práv k požadovaným nehnuteľnostiam a až následne, ak by k jej uzatvoreniu nedošlo, by mohlo dôjsť k aktu vyvlastnenia. 36. V závere žalobca konštatoval, že k uzatvoreniu kúpnych zmlúv s vtedajšími vlastníkmi nehnuteľností došlo na základe a postupom podľa zákona, a to za účelom ich získania pre výstavbu celospoločenského významu a mal za to, že v reštitučnom konaní nebol vo vzťahu k reštituentom naplnený reštitučný titul v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/1991 Zb.. V. Vyjadrenie ďalších účastníkov konania 1. a 2. 37. Vo vyjadrení k žalobe zo dňa 21.12.2017, doručenom súdu dňa 27.12.2017, ďalší účastníci konania - 1.M. S., O. XX, XXX XX N. - M. a 2. V. F., G. č. XX, XXX XX N. - M. (ďalej len „ďalší účastníci konania 1.,2“), prostredníctvom právneho zástupcu spoločne uviedli, že správnu žalobu žalobcu považujú za nedôvodnú a napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie považujú za zákonné a podľa ich názoru žalovaný rozhodol správne. 38. Uviedli, že orgány verejnej správy správne zistili a konštatovali, že za účelom výstavby vodného diela Gabčíkova-Nagymaros, došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy medzi M. S. st., a V. C., rodenou S. k nehnuteľnostiam špecifikovaným v kúpnej zmluve, ktoré správne identifikovali ďalších účastníkov konania ako ich právnych nástupcov a taktiež správne zistili, že táto kúpna zmluva bola uzatvorená v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, čo bolo preukázané v správnom konaní vykonanými dôkazmi ako aj výsluchom ďalších účastníkov správneho konania, povinných osôb a svedkov. 39. Ďalej ďalší účastníci konania 1,2 uviedli, že z výsluchu M. S. ml. vyplýva, že jeho otec nechcel prísť o pozemky, ktoré užíval, no nakoľko už v predchádzajúcom období prišiel o iné pozemky, uvedomoval si, že proti moci sa nedá stavať a predaju nemôže zabrániť a taktiež uvedené potvrdili ďalší svedkovia, ako aj spôsob, akým došlo k výkupu predmetných pozemkov od pôvodných vlastníkov, a že nikto v dedine nechcel svoju časť lesa predať a taktiež, že ľudia v dedine boli zastrašovaní a báli sa, že ak kúpne zmluvy nepodpíšu, bude to mať následky na ich deti. Uviedli, že aj z úradnej činnosti boli známe orgánu verejnej správy okolnosti, za ktorých došlo k vykupovaniu pozemkov za účelom výstavby Sústavy vodného diela Gabčíkovo - Nagymaros, a to, že najskôr došlo k faktickému zabratiu nehnuteľností, pričom pôvodní vlastníci sa k takémuto kroku nemohli nijako brániť, ani vyjadriť a až následne im bola doručená ponuka na uzatvorenie danej kúpnej zmluvy, ktorej obsah nemohli ovplyvniť, s tým, že ak ju neuzatvoria, budú im predmetné nehnuteľnosti vyvlastnené. Zdôraznili, že takýto krok možno považovať za výlučne formálny akt ako aj to, že pôvodní vlastníci sa nachádzali v bezvýchodiskovej situácii, kedy nemali žiadnu možnosť ovplyvniť stratu vlastníctva k pozemkom, ktoré už boli fakticky zabraté štátom a nemohli ovplyvniť ani prevod vlastníctva pozemkov na štát a ani podmienky prevodu. Poukázali na to, že predmetné pozemky vo vlastníctve právnych predchodcov niektorých účastníkov konania neslúžili samotnej výstavbe vodného diela Gabčíkovo - Nagymaros, ktoré začína až v Čunove, avšak vykupované pozemky sa nachádzali v katastrálnom území M.. 40. Ďalší účastníci konania 1.,2 poukázali na to, že žalovaný pri posudzovaní tiesne, správne zohľadnil aj spoločenskú a politickú situáciu, za ktorej došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy s právnymi predchodcami reštituentov a v súlade s rozhodnutiami súdov zohľadnil tieseň, ktorá bola vyvolávaná na nich ako aj na iných vlastníkov nehnuteľností pri výstavbe Sústavy vodného diela Gabčíkovo - Nagymaros (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 6Sžo/249/2010 zo dňa 25.05.2011). 41. Uviedli, že je teda zrejmé, že pôvodní vlastníci pozemkov nemali žiadnu možnosť ovplyvniť stratu vlastníctva k pozemkom, ktoré boli najprv zabraté štátom a nemohli ovplyvniť ani prevod vlastníctva pozemkov na štát a ani podmienky prevodu a kúpnu zmluvu uzatvorili iba preto, že konali v tiesni, z obavy a pod nátlakom, ktorý bol v čase vykupovania pozemkov pod vodné dielo Gabčíkovo - Nagymaros vyvolávaný zo strany štátu voči vlastníkom pozemkov určeným na výstavbu vodného diela Gabčíkovo - Nagymaros. V prípade, ak by neboli uzatvorili kúpne zmluvy, vystavili by sa riziku represálií zo strany štátu. Obava právnych predchodcov pôvodných účastníkov konania bola o to väčšia, že už v minulosti konaním zo strany štátu prišli o svoje nehnuteľnosti bez možnosti sa dohodnúť alebo brániť, ako aj tým, že v období medzi rokmi 1948-1989 boli v rodine ďalších účastníkov konania zo strany štátu prenasledovaní. Z uvedeného vyplýva, že právni predchodcovia ďalších účastníkov konania pri uzatváraní kúpnej zmluvy nekonali slobodne a dobrovoľne, ale konali v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, pretože kúpna cena bola mimoriadne nízka a jednostranne nanútená zo strany štátu a ich právni predchodcovia mohli s kúpnou zmluvou iba súhlasiť alebo nie, pričom nemohli ovplyvniť podmienky predaja, vrátane výšky kúpnej ceny, ktorá bola jednostranne určená a nanútená a bola určená vo výške 0,40 Kčs za 1 m2 vychádzajúc z vyhlášky č. 47/1969 Zb. 42. Ďalší účastníci konania 1.,2 sa stotožňujú s názorom žalovaného, že citovaná vyhláška sa v zmysle judikatúry nevzťahovala na určenie ceny prevodov nehnuteľností v súkromnom vlastníctve (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 27/96 zo dňa 31.10.1996, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 93/97 zo dňa 30.10.1997), a to z dôvodu, že predmetné nehnuteľnosti právnych predchodcov ďalších účastníkov konania sa nachádzali v súkromnom vlastníctve, ktorá sa mohla aplikovať iba pri vyvlastnení. Zároveň poukazujú na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ÚS 154/08 zo dňa 26.2.2009. Ďalej v nadväznosti na uvedené poukazovali na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: ÚS 154/08 zo dňa 26.02.2009 a k celkovému procesu výkupu pozemkov na účely výstavby vodného diela Gabčíkovo - Nagymaros, k podmienkam a okolnostiam, za ktorých došlo k ich výkupu a k posúdeniu nárokov ďalších účastníkov konania, účastníci konania poukazujú na nález ÚS SR sp. zn.: III ÚS 185/2010 z 05.10.2010 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo 63/2010 z 25.10.2010. 43. Ďalší účastníci konania 1.,2 v tejto súvislosti nepopierajú dôležitosť výstavby vodného diela Gabčíkovo - Nagymaros, ale spôsob, akým došlo k prevodu vlastníckeho práva k pozemkom, ktorý nebol realizovaný slobodne a za podmienok bežne aplikovaných v právnom štáte a už vôbec nie v súlade s čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň uviedli, že im nie je zrejmý záujem žalobcu na takomto konaní a nepovažujú ho za konanie v súlade so všeobecným záujmom. VI. Vyjadrenie ďalšieho účastníka konania 3. 44. Vo vyjadrení k žalobe zo dňa 18.12.2017, doručenom súdu dňa 20.12.2017, ďalší účastník konania 3.- VODOHOSPODÁRSKA VÝSTAVBA, ŠTÁTNY PODNIK, sídlom Karloveská 2, 842 04 Bratislava, IČO: 00 156 752 (ďalej len „ďalší účastník konania 3.“), uviedol, že žalovaný nesprávne posúdil účel predmetného vyvlastnenia a síce, že riziko vyvlastnenia nebolo vykonané za účelom „exterminácie“ súkromného majetku z dôvodov socialistickej ideológie, ktorá v súkromnom majetku osôb videla „triedne nebezpečenstvo“, ale bolo vykonané za účelom výstavby Vodnej elektrárne Gabčíkovo. 45. Poukázal na Rezolúciu OSN č. 1803 (XVII) z 1962, ktorá stanovuje: „4. Znárodňovanie, vyvlastňovanie alebo zbavenie musí byť vykonané na základe dôvodov verejnej prospešnosti, bezpečnosti alebo národného záujmu, ktorý celkom prevažuje individuálne alebo súkromné záujmy a to tak domáce, ako zahraničné. 46. Ďalší účastník konania 3.uviedol, že Vodná elektráreň Gabčíkovo predstavuje jeden z najväčších vodohospodárskych projektov v Európe a ktorá bola postavená ako súčasť Sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros na základe medzinárodnej zmluvy o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros uzatvorenej medzi ČSSR a MĽR v roku 1977. Účelom tejto zmluvy bolo okrem iného dosiahnuť ochranu územia pred veľkými vodami Dunaja, umožnenie prakticky celoročnej lodnej dopravy na celom úseku Dunaja od Bratislavy až po Budapešť pri zabezpečení plavebnej hĺbky 3,5 m, využitie energetického potenciálu Dunaja na úseku Bratislava - Budapešť a športovo - rekreačné využitie priľahlých území. Poukázal na to, že po viacerých rokoch prevádzky je možné prínosy Sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros, ktorej súčasťou je aj Vodná elektráreň Gabčíkovo, hodnotiť tak, že sa zvýšila protipovodňová bezpečnosť území, vytvorila sa hlbokovodná plavebná cesta, vytvorili sa možnosti získavania ekologicky čistej elektrickej energie, zastavila sa erózia dna časti starého toku Dunaja, bola doriešená väčšina ľavostrannej ramennej sústavy Dunaja, zlepšili sa podmienky života vodných živočíchov a lesnej zveri, zvýšila sa kapacita zásob podzemnej vody, zlepšila sa možnosť celoročného využívania prístavu Bratislava a vytvorili sa ideálne podmienky pre rozvoj vodných športov, turistiky a rekreácie. 47. Z vyššie uvedeného popisu a významu Vodnej elektrárne Gabčíkovo je podľa názoru ďalšieho účastníka konania 3. zrejmé, že samotný projekt neslúži individuálnym alebo súkromným záujmom v reštriktívnom slova zmysle, ale slúži záujmom spoločnosti, národným záujmom a navyše vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o projekt založený medzinárodnou zmluvou v zmysle Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z roku 1969, aj záujmom nadnárodným. Na to, aby Vodná elektráreň Gabčíkovo mohla slúžiť verejnej prospešnosti, národným a nadnárodným záujmom, bol potrebný vyhovujúci pozemok, na ktorom by mohla byť postavená. Tým aj bolo naplnené ustanovenie ods. 4 Rezolúcie OSN č. 1803 (XVII), nakoľko vyvlastnenie bolo vykonané tak z dôvodov verejnej prospešnosti ako aj z dôvodov národného záujmu, ktorý prevážil a prevažuje individuálne a súkromné záujmy domáce aj zahraničné. 48. Ďalší účastník konania 3. zdôraznil, že predmetná kúpna zmluva vznikla na základe prejavu vôle predávajúceho (právnych predchodcov reštituentov) a iba samotné písomné konštatovanie o prípadnej možnosti uplatnenia prostriedkov vyvlastnenia voči nemu nemôže byť z jeho pohľadu vnímané ako neprimeraný nátlak vyvíjaný vtedajším spoločenským zriadením, resp. vtedajšou štátnou mocou. Ak by došlo k následnému uplatneniu postupu - vyvlastnenia, právni predchodcovia reštituentov by dostali rovnakú zákonnú náhradu za vyvlastnené nehnuteľnosti, akú obdržali po podpise kúpnej zmluvy. Odmietal, aby bolo písomné konštatovanie o možnosti začatia vyvlastňovacieho konania v prípade odmietnutia podpisu kúpnej zmluvy, považované za akt nespravodlivosti a nátlaku. Opätovne zdôraznil, že konštatovanie o možnosti začatia vyvlastňovacieho konania bolo uvedené z dôvodu, že predmetné nehnuteľnosti boli vykupované/vyvlastňované pre účely projektu/stavby, ktorá svojim významom ďaleko presahovala hranice vtedajšej SSR a jednoznačne napĺňala požiadavky na jasný a preukázateľný verejný záujem. 49. S ohľadom na spôsob, ktorým bolo vykonané vyvlastnenie, ďalší účastník konania 3. poukázal na hľadisko medzinárodného práva verejného ako aj hľadisko európskeho práva na túto problematiku s tým, že v medzinárodnom práve existuje, čo sa týka vyvlastnenia, obyčaj zvaná ako tzv. Hullova formula, podľa ktorej vyvlastnenie musí byť sprevádzané kompenzáciou pomerne prísnym spôsobom, ktorá je „okamžitá, primeraná a účinná.“ Pri vykonávaní predmetného vyvlastnenia boli naplnené všetky tieto požiadavky kompenzácie s tým, že primeranosť a účinnosť tejto kompenzácie vychádzala z platného cenového predpisu vyhlášky č. 47/1969. Uviedol, že v danom prípade, štát využil predmetné právo a vykúpil majetok za účelom verejnej prospešnosti a národných záujmov a vlastníkom nehnuteľností M. S. a V. C., rod. S. poskytol za ne náhradu v súlade s vtedy relevantným platným predpisom a to vyššie citovanou vyhláškou. 50. Zároveň sa ďalší účastník konania 3. odvolával na ustanovenie Čl. 2 Charty hospodárskych práv a povinností štátov z roku 1974, z ktorého vyplýva, že každý štát je slobodne, úplne a trvalo zvrchovaný nad svojím bohatstvom, prírodnými zdrojmi a hospodárskymi aktivitami, vrátane ich vlastníctva, využitia a nakladania s nimi a každý štát má právo zoštátniť, vyvlastniť alebo previesť vlastníctvo majetku cudzincov a v nadväznosti na uvedené poukázal na používaný test diskriminácie v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie. 51. Podľa jeho názoru, predmetné vyvlastnenie bolo vykonané v súlade s medzinárodnoprávnymi požiadavkami a vtedajším zákonom a zdôraznil, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že hrozba vyvlastnením nemôže byť posúdená ako tieseň, pretože v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy išlo len o legálny postup v zmysle platných právnych predpisov a poukázal na to, že oprávnený musí robiť úkon v tiesni a zároveň za nápadne nevýhodných podmienok a nestačí, aby bola splnená len jedna z týchto podmienok. V danom prípade je nesporné, že pri uzatvorení predmetnej kúpnej zmluvy, ktorá bola uzatvorená za účelom vyvlastnenia, neboli splnené podmienky tiesne ani nápadne nevýhodných podmienok. 52. Poukázal aj na to, že žalovaný taktiež nesprávne použil judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nakoľko celá druhá hlava druhej časti vyhlášky č. 47/1969 Zb. sa vzťahovala na súkromné vlastníctvo a odlišnosť hodnotenia v ustanoveniach druhej hlavy odrážala „potenciál“ pozemkov s tým, že v prípade vlastníctva nehnuteľností - pozemkov právnymi predchodcami reštituentov M. S. a V. C., rod. S., sa jednalo o pozemky druhu „roľa“ a „les“, ktoré aj v súčasnosti majú nižšiu hodnotu, ako ako napr. stavebný pozemok a pozemky v zastavanej časti obce. Upozornil na to, že citovaná vyhláška bola zrušená vyhláškou č. 129/1984 Zb. o cenách stavieb, pozemkov, porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a o náhradách za dočasné užívanie pozemkov, v ktorej je taktiež ako v tomto prípade, uvedená cena 0,40 Kčs/1 m2. 53. Ďalší účastník konania 3. uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s podanou správnou žalobou, jeho argumenty a tvrdenia považuje za správne a zákonné a navrhoval, aby správny súd vydal rozsudok, ktorým zruší napadnuté rozhodnutie a vráti vec prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci. VII. Vyjadrenie ďalšieho účastníka konania 4. 54. Vo vyjadrení k žalobe zo dňa 08.12.2017, doručenom súdu dňa 14.12.2017, ďalší účastník konania 4. - Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne námestie 1, 814 99 Bratislava (ďalej len „ďalší účastník konania 4.“), zastával názor, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené a vydané na základe nepriamych dôkazných prostriedkov. 55. Stotožnil sa s právnym názorom žalobcu vyjadreným v podanej správnej žalobe a to, že orgán verejnej správy nevyhodnotil správne predložené listiny a zistený stav nesprávne aplikoval na daný prípad, ak zaujal stanovisko, že prevod nehnuteľností bol realizovaný na strane predávajúceho v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. 56. Ďalší účastník konania 4. uviedol, že v intenciách judikatúry súdov sa pod pojmom tieseň rozumie taký hospodársky, sociálny, alebo psychický stav, ktorý na konajúceho dolieha takým spôsobom a takou závažnosťou, že urobí právny úkon, ktorý by inak neurobil alebo u dvojstranných konaní, by takýto úkon neuzavrel. Tieseň musí mať základ v objektívne existujúcom a pôsobiacom stave, musí pre ňu byť daný objektívny dôvod a súčasne sa musí stať aj pohnútkou pre prejav vôle dotknutej osoby tak, že koná vo svoj neprospech. Prevažujúca právna doktrína priraďuje k právnym skutočnostiam, ktoré vylučujú slobodu vôle konajúceho ako jednu z primárnych náležitostí právneho úkonu a ktoré vytvárajú negatívny stav konajúceho bez ohľadu na to, ako tento stav vznikol a kto ho vyvolal, aj tieseň. Avšak právne významná je iba tá tieseň, ktorej výsledkom je uzatvorenie zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok. 57. Zdôraznil, že je možné predpokladať, že tieseň v danom prípade pôsobila na predávajúcich, ale nebolo preukázané kumulatívne splnenie nápadne nevýhodných podmienok, pričom správny orgán sa zameral len na stanovenie nevýhodných podmienok prevodu, čo zákon č. 229/1991 Zb. nepripúšťa. 58. Ďalší účastník konania 4. zároveň uviedol, že nápadne nevýhodné podmienky žalovaný neposúdil do všetkých dôsledkov, keď neprihliadol na porušenie rovnováhy pri navzájom si poskytovaných plneniach a ani neprihliadol na okolnosti, za ktorých prišlo k predaju obdobných resp. susedných nehnuteľností (pozemkov), ktoré boli rovnakým právnym titulom prevádzané na štát a taktiež poukázal na to, že zákonné predpoklady stavu tiesne a nápadne nevýhodných podmienok nemajú až tak ostro vymedzené hranice a často sa navzájom prelínajú, a preto je nutné rešpektovať ich relatívnu samostatnosť, kedy pre stav tiesne je významný najmä stav subjektívny a predpokladom nápadne nevýhodných podmienok je najmä objektívna skutočnosť v konkrétnej situácii. Žalovaný danú konkrétnu situáciu, ktorá by bola natoľko nevýhodná pre predávajúcich pri realizácii prevodu neuviedol ani priamymi dôkazmi nepodložil. 59. S poukazom na vyššie uvedené ďalší účastník konania 4. žiadal, aby správny súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil orgánu verejnej správy na nové konanie. VIII. Vyjadrenie ďalšieho účastníka konania 5. 60. Vo vyjadrení k žalobe zo dňa 02.01.2018, doručenom súdu dňa 10.01.2018, ďalší účastník konania 5. - Slovenský pozemkový fond - Bratislava, Búdkova 36, 811 04 Bratislava (ďalej len „ďalší účastník konania 5.“), uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi uvádzanými v správnej žalobe, ktoré mali za následok vydanie nezákonných rozhodnutí a má za to, že v konaní pred orgánom verejnej správy nebolo preukázané kumulatívne splnenie tiesne a nápadne nevýhodných podmienok, za ktorých mala byť uzatvorená kúpna zmluva medzi pôvodnými vlastníkmi a štátom, zastúpeným Vodohospodárskou výstavbou, investorským podnikom v Bratislave. 61. Ďalší účastník konania 5. poukázal na to, že žalovaný mal stav tiesne preukázaný predovšetkým skutočnosťou, že v prípade, ak by nedošlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, došlo by k vyvlastneniu predmetných nehnuteľností, pričom podľa jeho názoru hrozba vyvlastnenia nebola spôsobilá vyvolať u predávajúceho stav tiesne a nemohla byť pohnútkou na uzatvorenie kúpnej zmluvy, nakoľko ceny nehnuteľností pri oboch nadobúdacích tituloch boli rovnaké a určené v tom čase platným cenovým predpisom vyhláškou č. 47/1969 Zb., pričom išlo zo strany štátu o zákonné poučenie o možnosti vyvlastnenia. 62. Uviedol, že žalovaný dostatočne neskúmal ani nápadne nevýhodné podmienky pri predaji nehnuteľností a vôbec sa nezaoberal napr. porovnávaním cien, ktoré boli vyplatené iným predávajúcim - vlastníkom nehnuteľností, odkúpených za rovnakým účelom výstavby. Žalovanému je však známe zo svojej činnosti, že pôvodní vlastníci neboli žiadnym spôsobom vo vzťahu k iným predávajúcim cenovo znevýhodnení, a preto právni predchodcovia oprávnených osôb nemali pri predaji nehnuteľností v porovnaní s inými predávajúcimi nápadne nevýhodné podmienky. 63. Vyššie uvádzané názory sú podporené aj aktuálnou judikatúrou, napr. rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10 Sžr/31/2011 zo dňa 29.06.2011, v ktorého odôvodnení súd vyslovil aj tieto závery: „Podľa právnej teórie a ustálenej súdnej praxe tiesňou sa rozumie objektívny hospodársky alebo sociálny, niekedy psychický stav, ktorý takým spôsobom a s takou závažnosťou dolieha na osobu uzatvárajúcu zmluvu, že ju obmedzuje v slobode rozhodovania, natoľko že vo vzťahu k svojmu majetku urobí právny úkon, ktorý by inak neurobila. Tieseň musí mať základ v objektívne existujúcom a pôsobiacom stave, ktorý musí byť pohnútkou pre dotknutú osobu v tom zmysle, že konala v svoj neprospech. Hrozba vyvlastnením nemôže byť posúdená ako tieseň, pretože v čase uzavretia kúpnej zmluvy išlo len o legálny postup v zmysle platných právnych predpisov.“ 64. Ďalej z citovaného rozsudku vyplýva, že:„ Rovnako nápadne nevýhodné podmienky, ktoré treba posudzovať podľa konkrétnej okolnosti daného prípadu, musia objektívne existovať v čase právneho úkonu a nemôžu spočívať v subjektívnom cítení dotknutej osoby. U odplatných zmlúv pôjde predovšetkým o posúdenie, či nebola porušená ekvivalentnosť vzájomných plnení a či objektívne bol pomer získanej hodnoty k vydávanej protihodnote nápadne nevýhodný, pričom musí ísť o nevýhodnosť takej intenzity, aby ju bolo možné kvalifikovať ako nápadnú. Nemožno však hovoriť o nápadne nevýhodných podmienkach z pohľadu porovnania vtedajších cien nehnuteľností s hodnotami cien nehnuteľností v neskoršom období, pretože takéto nevýhodné podmienky boli všeobecne produktom vtedajšej doby a postihovali rovnako každého, kto vtedy nehnuteľnosti predával. Nápadnú nevýhodnosť je potrebné posudzovať z hľadiska súladu kúpnej ceny s vtedy platnými právnymi predpismi a možno ju preukázať vo vzťahu k iným, vtedy uzatváraným porovnateľným zmluvám, pretože vždy musí znamenať konkrétnu nevýhodu reštituenta v porovnaní s inými občanmi.“ 65. Ďalší účastník konania 5. poukázal na to, že zákon č. 229/1991 Zb. bol prijatý v snahe zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989, avšak ani s prihliadnutím na citovaný účel a cieľ reštitučných zákonov, nie je možné v takej extenzívnej miere vykladať znenie zákona, aby pre preukázanie reštitučného titulu postačovalo, že bola zmluva so štátom uzavretá v tzv. dobe neslobody bez ďalšieho skutočného skúmania tiesne ako aj nápadne nevýhodných podmienok. 66. Zdôraznil, že žalovaný sa zaoberal skúmaním oboch podmienok len formálne a ich splnenie odôvodnil predovšetkým citáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. n. III.ÚS 185/2010 z 5.10.2010. S poukazom na skutočnosť, že v danom prípade bola účelom výkupu nehnuteľností výstavba Sústavy vodných diel Gabčíkovo- Nagymaros a išlo o realizáciu medzinárodnej investície mimoriadneho významu, nie je možné bezvýhradne prijať argumentáciu Ústavného súdu Slovenskej republiky, vzťahujúcu sa k často sa vyskytujúcej svojvôli vtedajších štátnych a iných orgánov pri uplatňovaní moci. 67. Ďalší účastník konania 5. konštatoval, že v obdobných právnych veciach, v ktorých bol posudzovaný reštitučný titul spojený s rovnakým účelom výstavby, vydal Krajský súd v Bratislave rozhodnutia sp.zn. 4Sp/69/2015, 4Sp/94/2015-78 zo dňa 17.05.2017, právoplatné dňa 26.06.2017 a sp.zn. 4Sp/68/2015, 4Sp/93/2015-104 zo dňa 30.08.2017, právoplatné dňa 18.09.2017, ktorými súd napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 68. Na základe vyššie uvedených skutočností ďalší účastník konania 5. považoval obe rozhodnutia za nezákonné a keďže nebol dostatočne preukázaný prechod nehnuteľností do vlastníctva štátu z titulu podľa ustanovenia § 6 ods. l písm. k) zákona č. 229/1992 Zb., navrhoval, aby správny súd ich zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. IX. Právne posúdenie veci 69. Vo veci bol vyhlásený rozsudok bez nariadenia pojednávania postupom podľa ustanovenia § 137 ods. 4 SSP dňa 27.02.2020, nakoľko žalobca v žalobe, žalovaný a ani ďalší účastníci konania 1.,2.3.,4.,5. vo vyjadrení k žalobe nežiadali nariadiť pojednávanie (§ 107 ods.2 SSP). 70. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného OÚ - BA- OOP1/2017/008376/MIH zo dňa 23.02.2017, ktorým žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. k.: 1340/92, OU-BA-PLO-2016/166828/ASO zo dňa 25.08.2016. 71. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). 72. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách. 73. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách ustanovenia § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je orgán verejnej správy oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 74. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd teda skúma aj procesné pochybenia orgánu verejnej správy namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred orgánom verejnej správy, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 75. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 76. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 77. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 78. Podľa § 1 ods. 1 zákona č.229/1991 Zb., oprávnenou osobou je štátny občan Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1. 79. Podľa § 6 ods. 1 písm. k) zákona č.229/1991 Zb., oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. 80. Primárnou úlohou súdu bolo právne posúdenie otázky, či reštituenti - M. a V. rod. S., splnili podmienku existencie reštitučného titulu podľa ustanovenia § 6 ods.1 písm. k) zákona č. 229/1991 Zb., a to uzatvorenie kúpnej zmluvy zo dňa 27.10.1981 v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok ich právnymi predchodcami - M. S. a V. C., rod. S. ako predávajúcimi a Československým štátom, zastúpeným Vodohospodárskou výstavbou, investorským podnikom ako kupujúcim, ktorej predmetom bol predaj časti PK pozemkov zapísaných v PKV č. XX, katastrálne územie M.. 81. V nadväznosti na vyššie uvedené zároveň súd skúmal, či hrozba vyvlastnenia smerovaná voči právnym predchodcom reštituentov bola spôsobilá vyvolať stav tiesne u predávajúcich zo strany štátu. 82. Ďalej sa správny súd zaoberal námietkami ďalších účastníkov 3.,4.,5, ktorí nesúhlasili s názorom žalovaného, že dobová právna prax zastávala názor, že v čase uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy s právnymi predchodcami reštituentov sa vyhláška č. 47/1969 Zb. nevzťahovala na prevody nehnuteľností v súkromnom vlastníctve a z tohto dôvodu použitie cenového predpisu pri prevode nehnuteľností v súkromnom vlastníctve nebolo správnou metodikou určenia ceny. 83. Z obsahu predloženého administratívneho spisu žalovaného krajský súd zistil, že predmetom kúpnej zmluvy č. 9877-303- 1981/11 uzatvorenej medzi M. S. st. v podiele 3/4 a V. C., rod. S. v podiele 1/4 na strane jednej a Československým štátom - Vodohospodárskou výstavbou, investorským podnikom v Bratislave na strane druhej dňa 27.10.1981, boli nehnuteľnosti v katastrálnom území M. zapísané na A. č. XX, parc. č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, časť parcely č. XXXX o výmere 603 m2 a časť parcely č. XXXX o výmere 268 m2; v celkovej výmere 14 499 m2 za kúpnu cenu 5 799,60 Kčs. 84. Súd mal v konaní zistené z administratívneho spisu, že sa dňa 28.06.2005 konalo ústne pojednávanie za účelom zisťovania existencie tiesne a nápadne nevýhodných podmienok, v rámci ktorého, vypovedal žiadateľ, povinné osoby a svedkovia. Právny nástupca reštituenta - M. ml. vo svojej výpovedi uviedol, že vykúpené pozemky boli lesy a nachádzali sa mimo zastavaného územia obce, jednalo sa o zmiešaný les, čiastočne pestovaný, čiastočne obnovovaný, medzi hrádzou a Dunajom, pričom pozemky užíval jeho otec (M. S. st.) ako les, predovšetkým pre drevo, ktoré používal na kúrenie, výrobu košov a ich predaj v zimnom období a taktiež aj ako stavebné drevo. Ďalej uviedol, že jeho otec nechcel prísť o prevádzané pozemky, nakoľko ich považoval za dedičstvo a mal vzťah k tejto pôde a že si uvedomoval, že proti moci sa nedá stavať, nakoľko už v predchádzajúcom období prišiel o pozemky, a preto sa ich predaju nebránil, taktiež uviedol, že nemal možnosť sa oboznámiť so spôsobom ocenenia pozemkov, ani sa k nemu vyjadriť a poukázal na to, že za lesný porast však nebola určená žiadna náhrada a po odpredaní pozemku boli stromy rýchlo vyrúbané a pôvodní vlastníci si mohli drevo vziať a časť si vzal aj jeho otec, avšak nie všetko, pretože ho nemal kam uskladniť. Svedkyňa O. O. vo svojej výpovedi uviedla, že pôvodného vlastníka - M. S. st. poznala, a to z činnosti v speváckom a hudobnom zbore, kde rozprával o situácii v rodine a k okolnostiam predaja sa vyjadrila tak, že sa jednalo o podobný prípad, ako zažila jej rodina, nakoľko štát vykúpil pozemky viacerým obyvateľom Jaroviec s tým, že tam bol jeden les a všetci vlastníci ho využívali spoločne - bol to jeden komplex a nedalo sa ani presne určiť, ktorá časť lesa patrí komu a vyjadrila sa, že rovnako všetci vlastníci predaj lesa považovali za krivdu, rátali totiž s tým, že ostane ich deťom pre potreby ich gazdovstva. Svedok F. G. vo svojej výpovedi uviedol, že ako sused poznal JK. S. st. dobre a v rámci výpovede sa vyjadril, že v čase predaja lesa boli ľudia v dedine zastrašovaní a báli sa, že ak kúpne zmluvy nepodpíšu, bude to mať následky na ich deti a zároveň sa vyjadril, že nikto v dedine nechcel svoju časť lesa predať a ani pôvodní vlastníci by sa lesa nezbavovali dobrovoľne. 85. Z prvostupňového rozhodnutia mal správny súd zistené, že reštituentom - M. S. ml. a V. F. rod. S., bolo priznané postavenie oprávnených osôb podľa ustanovenia § 4 zákona č. 229/1992 Zb. a bolo im priznané právo na náhradu za predaj nehnuteľností v katastrálnom území M. na základe uzatvorenej kúpnej zmluvy ich právnymi predchodcami M. S. st. a V. C., rod. S. s Československým štátom, zastúpeným Vodohospodárskou výstavbou, investorským podnikom a to z dôvodu splnenia reštitučného titulu stanoveného v ustanovení § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/1992 Zb., ktorým je prechod vlastníctva nehnuteľností do vlastníctva štátu v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok v dôsledku tejto uzatvorenej kúpnej zmluvy. Prvostupňový orgán dospel k záveru, že pôvodní vlastníci uzatvorili predmetnú kúpnu zmluvu nie na základe dobrovoľného rozhodovania a slobodne, po dôkladnom zvážení situácie, ale pod vplyvom tlaku vyvolaného vtedajšou spoločenskou situáciou, v ktorej práva občanov neboli rovnoprávne s právami socialistických organizácií a štátnych orgánov a že z vykonaných dôkazov vyplynulo, že celý vykupovací proces zo strany štátu mal len formálny charakter a hmotnoprávne postavenie pôvodných vlastníkov bolo vopred dané ešte pred jeho začatím. Uviedol, že po vyhotovení vyvlastňovacieho súpisu boli predmetné pozemky zabraté a až následne boli pôvodní vlastníci upovedomení o potrebe vykúpiť tieto pozemky za vopred určenú cenu, inak sa pristúpi k vyvlastneniu pozemkov a že stavebné práce prebiehali ešte pred majetkovoprávnym vysporiadaním predmetných nehnuteľností a až následne boli pôvodným vlastníkom doručené návrhy na uzatvorenie kúpnych zmlúv, za vopred dohodnutých podmienok a určenou cenou 0,40 Kčs, za m2, pričom uvedené návrhy neumožňovali žiadnu dohodu strán o zmluvných podmienkach, iba možnosť súhlasu alebo nesúhlasu s danou ponukou. Zdôraznil, že tieto závery korešpondujú aj s výpoveďami a listinami predloženými v iných reštitučných konaniach, ktoré rieši, resp. ukončil tunajší úrad a ktoré sa týkajú výkupu pozemkov pre potreby stavby sústavy vodných diel v rokoch 1980 a 1981. Vo vzájomných súvislostiach vykresľujú vykupovací proces ako typický mocenský zásah vtedajšieho režimu do vlastníckych práv pôvodných vlastníkov, ktorí boli pod tlakom štátu zbavení vlastníctva k pozemkom bez možnosti dohody fakticky ešte pred podpisom kúpnych zmlúv. V rámci skúmania splnenia zákonnej podmienky nápadne nevýhodných podmienok sa prvostupňový orgán zameral na kúpnu cenu, spôsob jej určenia a jej výšku, a hodnotu prevádzanej nehnuteľnosti a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že prevádzané pozemky boli skutočnou, trvalou hodnotou pôvodných vlastníkov, ktorú riadne užíval a ktorú nemal v záujme predávať. Prvostupňový orgán uviedol, že pri skúmaní existencie nápadne nevýhodných podmienok sa striktne pridržiaval zaužívanej praxe a judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Na základe uvedeného, prvostupňový orgán zároveň priznal reštituentom právo na náhradu za nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom tohto vyvlastnenia. Druhostupňový orgán ako odvolací orgán správne posúdil pri uzatvorení kúpnej zmluvy tieseň ako aj nevýhodné podmienky a v napadnutom rozhodnutí ustálil, že podmienky tiesne a nápadnej nevýhodnosti prevodu podľa kúpnej zmluvy boli naplnené, a preto potvrdil prvostupňové rozhodnutie. 86. Správny súd mal v konaní preukázané, že uzatvorenie kúpnej zmluvy s právnymi predchodcami reštituentov a štátom, sa uskutočnilo v rámci vyvlastňovacieho konania za účelom realizácie výstavby Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagyymaros, čo nepopieral ani žalovaný a o čom svedčia dôkazy vykonané v správnom konaní, a to v súlade v tom čase platným a účinným stavebným zákonom č. 50/1970 Zb., v zmysle ktorého, bolo potrebné postupovať tak, že pokiaľ by nebola uzatvorená s vlastníkmi vykupovaných nehnuteľností kúpna zmluva, až následne sa pristúpilo k ich vyvlastneniu a to za existencie podmienky verejného záujmu. 87. K námietke žalobcu, že žalovaný mal stav tiesne preukázaný predovšetkým skutočnosťou, že v prípade, ak by nedošlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, došlo by k vyvlastneniu predmetných nehnuteľností, súd zastáva názor, že v danom prípade hrozba ich vyvlastnenia nebola spôsobilá vyvolať u predávajúcich stav tiesne zo strany štátu, nakoľko boli poučení o tejto možnosti s tým, že kúpna cena predávaných nehnuteľností pri oboch nadobúdacích tituloch t.j. pri predaji ako aj vyvlastnení bola rovnako stanovená, a to vyhláškou č. 47/1969 Zb. Uvedený názor podporuje aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/87/2010 zo dňa 14.07.2010, v ktorom je uvedené: „Odvolací súd súhlasí s tvrdením správneho orgánu, že hrozba vyvlastnením nemôže byť tiesňou, pretože išlo o legálny postup v čase uzavretia kúpnych zmlúv v zmysle právnych predpisov platných v čase uzavretia týchto zmlúv“, ako aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn 10Sžr/80/2014 zo dňa 17.06.2015 v ktorom je uvedené: „Podľa právnej teórie a ustálenej súdnej praxe tiesňou sa rozumie objektívny hospodársky alebo sociálny, niekedy psychický stav, ktorý takým spôsobom a s takou závažnosťou dolieha na osobu uzatvárajúcu zmluvu, že ju obmedzuje v slobode rozhodovania natoľko, že vo vzťahu k svojmu majetku urobí právny úkon, ktorý by inak neurobila. Tieseň musí mať základ v objektívne existujúcom a pôsobiacom stave, ktorý musí byť pohnútkou pre dotknutú osobu v tom zmysle, že konala vo svoj neprospech. Hrozba vyvlastnením nemôže byť posúdená ako tieseň, pretože v čase uzavretia kúpnej zmluvy išlo o legálny postup v zmysle platných právnych predpisov.“ 88. Súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k naplneniu podmienky uzatvorenia kúpnej zmluvy v tiesni, ktorá mala byť založená hrozbou vyvlastnenia daných nehnuteľností, nakoľko hrozba vyvlastnením nemôže byť tiesňou, pretože išlo o legálny postup v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy v zmysle právnych predpisov platných v tom čase. Podľa právnej teórie a ustálenej súdnej praxe sa tiesňou rozumie objektívny hospodársky alebo sociálny, niekedy psychický stav, ktorý takým spôsobom a s takou závažnosťou dolieha na osobu uzatvárajúcu zmluvu, že ju obmedzuje v slobode rozhodovania natoľko, že vo vzťahu k svojmu majetku urobí právny úkon, ktorý by inak neurobila. Tieseň musí mať základ v objektívne existujúcom a pôsobiacom stave, ktorý musí byť pohnútkou pre dotknutú osobu v tom zmysle, že konala vo svoj neprospech. Z uvedeného vyplýva, že hrozba vyvlastnením nemôže byť posúdená ako tieseň, pretože v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy išlo o legálny postup v zmysle platných právnych predpisov (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn 10Sžr/80/2014 zo 17.06.2015). 89. Súd zastáva názor, že výkupom pozemkov štátom od ich vlastníkov sa nejednalo o svojvoľný zásah štátu do ich vlastníckych práv, pretože k uzatvoreniu kúpnej zmluvy s právnymi predchodcami reštituentov došlo z dôvodu plánovanej výstavby Sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros, ktorá bola aj uskutočnená, a teda sa jednalo o verejný záujem, a preto v danom prípade bolo potrebné pristúpiť k obmedzeniu vlastníckeho práva vlastníka v prospech verejného záujmu v zmysle zákona č. 50/1970 Zb. platného a účinného v tom čase, ktorý predpokladal možnosť vyvlastnenia vo verejnom záujme a zároveň v rámci vyvlastňovacieho konania určoval, kedy k vyvlastneniu možno pristúpiť, pričom pred samotným vyvlastnením mal štát povinnosť pokúsiť sa o uzatvorenie dohody k získaniu vlastníckych práv k požadovaným pozemkom a až následne, ak k jej uzatvoreniu nedošlo, mohlo dôjsť k aktu vyvlastnenia. 90. Po vyhodnotení výpovedí svedkov O. O. a M. G. súd konštatuje, že stav tiesne na strane právnych predchodcov reštituentov pri uzatváraní kúpnej zmluvy, ani títo svedkovia vierohodne nepotvrdili. 91. K tvrdeniu žalovaného, že v čase uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy s právnymi predchodcami reštituentov sa vyhláška č. 47/1969 Zb. nevzťahovala na prevody nehnuteľností v súkromnom vlastníctve, súd uvádza, že v čase, keď došlo k uzatvoreniu predmetnej kúpnej zmluvy, táto vyhláška bola platná a účinná a presne stanovovala výšku kúpnej ceny, preto nebolo možné sa od nej odchýliť. V tejto súvislosti súd poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, že v tom čase právni predchodcovia reštituentov boli oprávnení predávať a kupovať nehnuteľnosti len na základe vtedy platného Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého platnosť kúpnej zmluvy bola podmienená kúpnou cenou stanovenou podľa cenového predpisu platného v čase urobenia právneho úkonu smerujúceho či už k predaju alebo ku kúpe, a preto nebolo možné postupovať v rozpore s vtedy platnou právnou úpravou. Z uvedeného vyplýva, že kúpna cena bola teda stanovená podľa vtedy platného a účinného cenového predpisu, a to vyhlášky č. 47/1969 Zb., ktorý odrážal skutočnú hodnotu prevádzaných nehnuteľností. 92. Pri posudzovaní naplnenia znakov nápadne nevýhodných podmienok, súd konštatuje, že je potrebné ich posudzovať podľa konkrétnych okolností daného prípadu a tieto musia objektívne existovať v čase právneho úkonu a nemôžu spočívať v subjektívnom cítení dotknutej osoby a v tejto súvislosti poukazuje na ustálenú judikatúru napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/87/2010 zo dňa 14.07.2010, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžo/145/2008 zo dňa 23.09.2009, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Srž/16/2011 zo dňa 29.06.2011, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžo/191/2008 zo dňa 21.04.2009 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn 10Sžr/80/2014 zo dňa 17.06.2015, z ktorej vyplýva, že kúpna zmluva nie je uzatvorená za nápadne nevýhodných podmienok, ak bola určená kúpna cena za odpredávané pozemky na základe vtedy platného Občianskeho zákonníka cenových predpisov platných v čase jej uzatvorenia, v zmysle ktorého platnosť kúpnej zmluvy bola podmienená kúpnou cenou stanovenou podľa cenového predpisu platného v čase urobenia právneho úkonu smerujúceho či už k predaju alebo ku kúpe, a to vyhlášky č. 47/1969 Zb., spôsobom a vzhľadom k podmienkam obvyklým v čase jej uzatvorenia. Nápadnú nevýhodnosť je potrebné posudzovať z hľadiska súladu kúpnej ceny s vtedy platnými právnymi predpismi a možno ju preukázať vo vzťahu k iným, vtedy uzatváraným porovnateľným zmluvám, pretože vždy musí znamenať konkrétnu nevýhodu reštituenta v porovnaní s inými občanmi. 93. V nadväznosti na vyššie uvedené, súd zároveň poukazuje na to, že žalovaný sa ani nezaoberal napr. porovnávaním cien, ktoré boli vyplatené iným predávajúcim - vlastníkom nehnuteľností odkúpených za rovnakým účelom, t.j. či právni predchodcovia reštituentov pri predaji nehnuteľností štátu boli v porovnaní s inými predávajúcimi cenovo znevýhodnení a teda, či mali nápadne nevýhodné podmienky. 94. Správny súd dospel k záveru, že k uzatvoreniu kúpnej zmluvy medzi právnymi predchodcami reštituentov - vtedajšími vlastníkmi pozemkov a štátom, došlo na základe a postupom podľa príslušného zákona a platného cenového predpisu a z dôvodu verejného záujmu za účelom ich získania pre výstavbu celospoločenského významu a z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k splneniu reštitučného titulu podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/1992 Zb., ktorým je prechod vlastníctva nehnuteľností do vlastníctva štátu v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok v dôsledku tejto uzatvorenej kúpnej zmluvy. 95. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP) a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov (§ 191 ods.1 písm. d) SSP). Z tohto dôvodu súd postupom podľa ustanovenia § 191 ods.1 písm. c) a d) SSP zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom sa právne vysporiada so všetkými spornými skutočnosťami uvedenými správnym súdom v tomto rozhodnutí. 96. Podľa ustanovenia § 191 ods. 6 SSP prvá veta, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. 97. O práve na náhradu trov konania rozhodol správny súd v zmysle ustanovenia § 167 ods. 1 SSP tak, že správny súd priznal žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania vzhľadom na skutočnosť, že mal vo veci plný úspech. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd podľa ustanovenia § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 98. O náhrade trov konania ďalším účastníkom konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 169 SSP a náhradu trov konania im nepriznal. 99. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.