Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/158/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201367 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Dzurdzík PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1018201367.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Vlastimila Pavlikovského v spore žalobcu: AUTO ROTOS - ROZBORA, s.r.o., so sídlom Račianska č. 184/B, 831 05 Bratislava, zastúpeného spoločnosťou LEGAL & CORP, s.r.o., AK so sídlom Gajová č. 11, Bratislava IČO: 47 237 325, proti žalovanému: Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičová č. 5, 817 82 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MF/014290/2018-77 zo dňa 09.07.2018, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. administratívne rozhodnutie 1. Žalovaný rozhodnutím č. MF/014290/2018-77 zo dňa 09.07.2018 podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 218737/2018 zo dňa 17.04.2018, ktorým bol zamietnutý návrh na obnovu konania ukončeného právoplatným rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1100302/1/4625/2014/1042 zo dňa 08.01.2014. 2. Žalovaný predmetné rozhodnutie odôvodnil predovšetkým tým, že obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý predstavuje výnimku zo zásady nezmeniteľností právoplatných rozhodnutí v daňovom konaní. Uplatní sa len vtedy, ak v ukončenom konaní nebol náležitým spôsobom zistený skutkový stav veci. V konaní o návrhu na obnovu konania sa preto nemožno vyjadrovať k právnemu posúdeniu vykonaných dôkazov. Právoplatné rozhodnutie, ktorým bolo ukončené konanie musí v právnom štáte poskytovať právnu istotu. Z tohto dôvodu leží dôkazné bremeno preukázania dôvodov na povolenie obnovy konania a ich podstatného vplyvu na výrok pôvodného rozhodnutia na daňovom subjekte. Konanie o povolení alebo nariadení obnovy konania taktiež nemôže nahrádzať odvolacie konanie. Žalovaný sa z pohľadu vyššie citovaných ustanovení zaoberal otázkou, či zamietnutie návrhu na obnovu konania Finančné riaditeľstvo SR dostatočne jasne a zrozumiteľne vo svojom rozhodnutí zdôvodnilo, či malo jeho rozhodnutie oporu v zákone a či majú daňovým subjektom predložené a v návrhu na obnovu konania uvedené dôkazy, ako aj námietky uvedené v odvolaní nejaký vplyv na zákonnosť rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR, ktoré je predmetom odvolania. 3. Podľa žalovaného zo spisového materiálu ani z návrhu na obnovu konania resp. z podaného odvolania a ani z dôkazov predložených daňovým subjektom, nevyplýva ani jeden dôvod na povolenie obnovy konania podľa § 75 ods. 1 Daňového konania. Daňový subjekt za nové dôkazy považuje vyššie spomenuté skutočnosti v návrhu na obnovu konania a v odvolaní proti rozhodnutiu Finančného riaditeľstva č. 218737/2018 zo dňa 17.04.2018. Žalovaný uvádzal, že právne posúdenie Najvyššieho súdu SR (spochybnenie zdaniteľného plnenia) nemožno považovať za nový dôkaz, ktorý by zakladal nárok na nariadenie obnovy konania z úradnej moci. Podľa daňového subjektu tým, že správca dane nespochybňuje existenciu hmotného plnenia, bolo jeho povinnosťou dokázať daňovému subjektu, že vedel alebo mal vedieť o podvodnom reťazci, v ktorom sa nachádzal. Žalovaný poukázal na to, že daňový subjekt sa snaží v podanom podnete preniesť dôkazné bremeno na daňové orgány napriek tomu, že dôkazné bremeno je v daňovom konaní na strane daňového subjektu, ktorý je iniciátorom odpočítania dane. Jeho povinnosťou je preukázať, že si nárok uplatňuje dôvodne a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011). 4. Z ustanovenia § 75 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku vyplýva, že pre povolenie obnovy konania musia byť kumulatívne splnené tri podmienky, a to 1. novosť skutočností alebo dôkazov, ktoré vyšli najavo, 2. možnosť ich podstatného vplyvu na výrok rozhodnutia a 3. nemožnosť ich uplatnenia v konaní bez zavinenia účastníka konania. Tvrdenia, ktoré daňový subjekt uvádza nie sú novými skutočnosťami ani dôkazmi, ktoré vyšli najavo a ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania už v čase ukončeného konania. Tiež nebol naplnený ani dôvod na obnovu konania podľa § 75 ods. 1 písm. b) a c) Daňového poriadku, keďže rozhodnutie nebolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé alebo sa rozhodnutie dosiahlo trestným činom a rozhodnutie nezáviselo ani od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol inak. Základným východiskovým predpokladom pre povolenie obnovy konania je splnenie včasnosti podania takéhoto návrhu v rámci subjektívnej resp. objektívnej lehoty. Nakoľko právoplatnosť rozhodnutia, ktorého sa obnova konania týka nastala ešte v roku 2014, Ministerstvo financií SR konštatuje, že daňový subjekt nedodržal zákonnú lehotu troch rokov na podanie návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 75 ods. 4 Daňového poriadku. 5. Žalovaný v súvislosti s návrhom na nariadenie obnovy konania z úradnej moci ďalej poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S/279/2017-50, v ktorom súd konštatoval, že Daňový poriadok nezmocňuje daňový subjekt na takýto úkon, v súvislosti s ktorým by boli spojené právne následky začatia konania na nariadenie obnovy konania. Takýmto konaním daňového subjektu by dochádzalo k obchádzaniu zákona, a to v súvislosti s dodržaním zákonom stanovených lehôt na obnovu konania. V konaní o návrhu na obnovu konania sa nemožno vyjadrovať k právnemu posúdeniu vykonaných dôkazov, a teda ani k voľnému hodnoteniu dôkazov v právoplatne ukončenom konaní. Pri inom výklade by sa totiž cestou obnovy konania mohol domáhať revízie právoplatne skončeného daňového konania každý daňový subjekt. Nakoľko nebol daný žiaden dôvod na obnovu konania podľa § 75 ods. 1 Daňového poriadku, obnovu konania nemožno povoliť. Na obnovu konania musia existovať také dôkazy, ktoré budú nové a takej kvality, že keby sa uplatnili v pôvodnom konaní, mohli by zmeniť rozhodnutie správcu dane vo veci. II. žaloba a námietky 6. Žalobca v žalobe predovšetkým uviedol, že dňa 26.01.2018 doručil Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky podnet na nariadenie obnovy daňového konania č. č. 9104405/5/4412386/2013/Sia vedenom na Daňovom úrade Bratislava. Svoj podnet odôvodňoval tým, že došlo k novým skutočnostiam, ktoré odôvodňujú nariadenie obnovy daňového konania z úradnej moci FR SR. Jednalo sa o nasledovnú novú skutočnosť a to: súhlasné potvrdenie FR SR, že predmet zdaniteľného plnenia existuje (resp. že túto skutočnosť nijako nespochybňuje), ku ktorému prvý krát došlo až po právoplatnosti rozhodnutia vydanom v daňovom konaní, pričom toto potvrdenie FR SR má podstatný vplyv na správnosť a zákonnosť rozhodnutia DÚ, nakoľko ustálená rozhodovacia prax Súdneho dvora EÚ jasne ustanovuje, že: „Článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a) a článok 773 smernice 3006/112 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysli ktorej daňový orgán zamietne právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa požaduje vykonanie nároku na odpočet dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej osoby, že disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a že si splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť daň z pridanej hodnoty, alebo z dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené, napriek tomu, že vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane upravené v smernici 2006/112 boli splnené a že zdaniteľná osoba nedisponovala informáciou, ktorá by ju oprávňovala predpokladať vznik nezákonností alebo daňového podvodu na strane uvedeného vy staviteľa faktúry.“ „Článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a), článok 220 ods. 1 a článok 226 smernice Rady 2006/112 z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca“. 7. Žalovaný na jednej strane uvádzal, že žalobca podal návrh na obnovu daňového konania a že na takýto nárok žalobca nemá, keďže uplynula objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania, avšak na druhej strane tvrdí, že „Nakoľko si je daňový subjekt vedomý, že 3-ročná objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania už daňovému subjektu uplynula, požiadal o nariadenie obnovy konania z úradnej moci..“ Tieto tvrdenia, okrem vyššie uvedeného, tiež nemajú oporu v administratívnom spise, nakoľko žalobca podal podnet a nie návrh na obnovu konania. Tvrdenie žalovaného je zavádzajúce a neúplné, nakoľko žalovaný v ňom úplne opomenul, že žalobca vidí dôvodnosť nariadenia obnovy daňového konania z úradnej moci aj z toho dôvodu, že poverený pracovník FR SR, prvý krát, po niekoľkých rokoch od právoplatnosti rozhodnutia FR SR a pôvodného rozhodnutia DÚ výslovne uviedol, že predmet zdaniteľného plnenia existuje (resp. že túto skutočnosť nijako nespochybňuje), čo má kardinálny vplyv na správnosť a zákonnosť prejednávaných daňových vecí, keďže NS SR sa pri svojich úvahách riadil tým, že existencia predmetu zdaniteľného plnenia nebola preukázaná, čo bolo ale vo svojej podstate popreté povereným pracovníkom FR SR ako je uvedené vyššie v tejto žalobe. Takéto neúplné tvrdenie žalobcu je zmätočné a spôsobilé mať vplyv na správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Tvrdenie žalovaného, je nedostatočné a nepresvedčivé, nakoľko žalovaný je nepochybne povinný toto svoje tvrdenie náležité odôvodniť. Nestačí iba strohé vyjadrenie, že rozhodnutie FR SR považuje za riadne odôvodnené. Takéto tvrdenie nedáva žalobcovi možnosť objektívne zistiť (okrem roviny špekulácie) na základe čoho k nemu dospel, čo je porušením práva žalobcu na riadne odôvodnenie rozhodnutí, ktoré sa týkajú alebo môžu týkať jeho subjektívnych práv, povinností alebo oprávnených záujmov. Nikde sa v pôvodnom rozhodnutí FR SR nenachádza akákoľvek zmienka o tom, že by DÚ a alebo FR SR v daňovom konaní sa zaoberali subjektívnou stránkou žalobcu vo vzťahu čo mal alebo mohol mať vedomosť že predmetné zdaniteľné plnenie je poznačené daňovým podvodom z jeho strany alebo zo strany dodávateľského reťazca. 8. Tvrdenie žalovaného, na ktorom je tiež postavený výrok napadnutého rozhodnutia je zjavne a priamo v rozpore s právom EÚ, ako ho všeobecne záväzným spôsobom vyložil Súdny dvor EÚ, nakoľko SD EÚ veľa ráz uviedol, ze: „Článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a) a článok 273 smernice 2006/112 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa požaduje vykonanie nároku na odpočet dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej osoby, že disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a že si splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť daň z pridanej hodnoty, alebo z dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené, napriek tomu, že vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane upravené v smernici 2006/112 boli splnené a že zdaniteľná osoba nedisponovala informáciou, ktorá by ju oprávňovala predpokladať vznik nezákonností alebo daňového podvodu na strane uvedeného vy staviteľa faktúry“. „Článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a), článok 220 ods. 1 a článok 226 smernice Rady 2006/112 z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. “. Ignorovaním vyššie uvedeného práva EÚ, je zo strany žalovaného, okrem iného, aj jasný signál ako aj aprobácia pre svoje podriadené daňové orgány, že môžu porušovať právo EÚ. 9. V napadnutom rozhodnutí absentuje údaj o tom, že ktorá funkčne príslušná organizačná časť žalovaného o veci rozhodovala. Toto tvrdenie žalobcu je podložené tým, že v hlavičke napadnutého rozhodnutia nie je uvedené, že ktorý odbor žalovaného vo veci konal (je iba uvedené: „Ministerstvo financií Slovenskej republiky, odbor ...“). Nakoľko nie je z napadnutého rozhodnutia jasné, že či vo veci konal a rozhodoval funkčne príslušný žalovaný (resp. ktorý jeho organizačný útvar) je potrebné považovať napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné, a tiež vydané orgánom, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, keďže žiadny zákon nepozná odbor. Žalovaný a rovnako ani FR SR nie sú v tejto veci oprávnené vydávať individuálny správny akt v podobe rozhodnutia, keďže žalobca podával podnet na nariadenie obnovy daňového konania z úradnej moci a nie návrh na jeho nariadenie na čo už vyššie poukázal žalobca. Z vyššie uvedeného, je potom zjavné, že rozhodnutie FR SR ako aj napadnuté rozhodnutia je potrebné považovať za tzv. „ničotné správne akty“, ktoré je potrebné zrušiť, keďže vydali ho správne orgány, ktoré zjavne nemajú právomoc ako ani vecnú pôsobnosť vydávať rozhodnutia v prípadoch podávania podnetov, ak podnetom nevyhovejú; a zároveň, ich vo svojej podstate, vydali bez toho, aby účastník konania podal návrh. O návrhoch sa rozhoduje vo forme rozhodnutia, o podnetoch v podobe odpovedi či vyrozumenia. Napadnuté rozhodnutie je nepravdivé, pretože skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom alebo v nich nemá oporu. Nikde sa v pôvodnom rozhodnutí FR SR nenachádza akákoľvek zmienka o tom, že by DÚ alebo FR SR v daňovom konaní sa skutočne zaoberali subjektívnou stránkou žalobcu vo vzťahu čo mal alebo mohol mať vedomosť že predmetné zdaniteľné plnenie je poznačené daňovým podvodom z jeho strany alebo zo strany dodávateľského reťazca. III. vyjadrenie žalovaného 10. Nakoľko žalobcovi uplynula objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania, podal podnet na nariadenie obnovy konania z úradnej moci. Finančné riaditeľstvo SR sa podnetom zaoberalo a jeho výsledkom bolo rozhodnutie o zamietnutí obnovy konania z dôvodu, že neboli dané žiadne dôvody podľa Daňového poriadku, ktoré by zakladali nárok na nariadenie obnovy konania z úradnej moci. Samotný Krajský súd v Bratislave vo svojom rozsudku č.k. 1S/179/2017 - 50 poukázal na to, že daňový subjekt nie je oprávnený podať podnet na nariadenie obnovy konania z úradnej moci. V odôvodnení rozsudku zdôrazňuje, že daňový poriadok nezmocňuje daňový subjekt na úkon, v súvislosti s ktorým by boli spojené právne následky začatia konania na nariadenie obnovy konania. Taktiež zdôrazňuje, že takýmto konaním zo strany daňového subjektu by dochádzalo k obchádzaniu zákona, a to v súvislosti s dodržiavaním zákonom určených lehôt na obnovu konania. 11. Ďalej žalovaný uvádzal, že neopomenul zohľadniť dôvodnosť nariadenia obnovy konania z úradnej moci. Stotožnil sa so závermi uvedenými v rozhodnutí Finančného riaditeľstva SR, ktorým bol zamietnutý návrh na obnovu konania. Argumentáciu žalobcu o tom, že sa prvý raz dozvedel o existencii predmetu zdaniteľného plnenia až na pojednávaní pred Krajským súdom Bratislava, považuje žalovaný za nedôvodnú a neopodstatnenú. Existencia predmetov zdaniteľných plnení nemôže byť sporná. Všetky skutočnosti už boli zdokumentované v protokole z daňovej kontroly, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 02.04.2013 a žalobca využil svoje právo vyjadriť sa k zisteniam, ale na podporu reálnosti deklarovaných zdaniteľných obchodov nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by jeho tvrdenia potvrdili. Nasvedčuje tomu aj samotný rozsudok Najvyššieho súdu SR 1/Sžf/68/2016 zo dňa 27.06.2017, ktorý preskúmal zákonnosť postupu správcu dane a predmetnú žalobu zamietol. Rozsudky, na ktoré sa žalobca v žalobe odvolával (sp. zn.: 5S/54/2014 a 5S/56/2014) sa týkali iných zdaňovacích období na dani z pridanej hodnoty - júl 2010 a júl 2009. 12. Odvolacím orgánom je podľa Daňového poriadku druhostupňový orgán a týmto orgánom je podľa § 4 ods. 2 Daňového poriadku ministerstvo vo veciach, v ktorých rozhoduje finančné riaditeľstvo. Z uvedeného vyplýva, že v napadnutom rozhodnutí č. MF/014290/2018-77 zo dňa 09.07.2018 je označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal v súlade s daňovým poriadkom. V hlavičke rozhodnutia bol „odbor...“ uvedený omylom. Žalovaný podľa všeobecného pravidla zakotveného v daňovom poriadku „obsah nad formou“ posudzoval rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR, ktorým bol zamietnutý návrh na obnovu konania z hľadiska jeho obsahovej stránky, teda či by skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v podanom podnete zakladali dôvod na obnovu konania. Podľa žalovaného prvostupňový orgán dostatočne preukázal existenciu obchodného reťazca už v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Bratislava. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že daňový úrad vykonal rozsiahle dokazovanie. Žalobca mal vedomosť, že správca dane preveroval reálnosť deklarovaných zdaniteľných obchodov v reťazci spoločností formou dožiadaní aj vypočúvaní svedkov. Všetky skutočnosti sú zdokumentované v protokole z daňovej kontroly, ku ktorému sa žalobca vyjadril, ale na podporu nepredložil žiadne dôkazy. Daňový subjekt nie je oprávnený podať podnet na nariadenie obnovy konania z úradnej moci. Žalobca nepredložil žiadne dôkazy a skutočnosti takého charakteru, ktoré by zakladali dôvod na povolenie obnovy konania. Čo sa týka rozhodovania o povolení obnovy, pri jej povolení musia byť podľa §75 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku kumulatívne splnené tri podmienky: - novosť skutočností alebo dôkazov, ktoré vyšli najavo, - možnosť ich podstatného vplyvu na výrok rozhodnutia,- nemožnosť ich uplatnenia v konaní bez zavinenia účastníka konania. Žalovaný posudzoval novosť predložených dôkazov nadväzne na ich spôsobilosť mať vplyv na výrok rozhodnutia, čo je práve prvé štádium konania. Konanie o návrhu na obnovu konania bolo ukončené rozhodnutím o zamietnutí návrhu na obnovu konania z dôvodu, že tieto podmienky neboli splnené . IV. pojednávanie 13. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10, § 13 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len SSP) rozhodol vo veci na pojednávaní dňa 02.12.2020 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil v prítomnosti strán sporu. V. Relevantné právne predpisy 14. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 15. Podľa § 75 ods. 1 Daňového poriadku, daňové konanie ukončené právoplatným rozhodnutím, okrem rozhodnutia, ktorým sa rozhodnutie zmenilo alebo zrušilo mimo odvolacieho konania podľa § 77 ods. 3, sa obnoví na návrh účastníka konania alebo z úradnej moci, len ak a) vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania, b) rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom, c) rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol inak. 16. Podľa § 75 ods. 4 Daňového poriadku, návrh na obnovu konania musí byť podaný do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa účastník konania preukázateľne dozvedel o dôvodoch obnovy konania, najneskôr však do troch rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorého sa obnova konania týka. Tieto lehoty nemožno predĺžiť ani odpustiť ich zmeškanie. 17. Podľa § 77 ods. 1 Daňového poriadku, rozhodnutie, ktoré je právoplatné, okrem daňovej exekučnej výzvy a rozhodnutia o odvolaní proti daňovej exekučnej výzve, môže z vlastného alebo iného podnetu preskúmať druhostupňový orgán; ak ide o rozhodnutie ministerstva, minister na základe návrhu ním určenej osobitnej komisie. Rozhodnutie ministra nemožno preskúmavať. Podnet na preskúmanie rozhodnutia nie je oprávnený podať druhostupňový orgán, ktorému ministerstvo právoplatné rozhodnutie už preskúmalo. Rovnako podnet na preskúmanie rozhodnutia nie je oprávnený podať správca dane, ktorý rozhodnutie vydal a o ktorom rozhodol druhostupňový orgán, ktorému ministerstvo právoplatné rozhodnutie už preskúmalo. 18. Podľa § 77 ods. 2 Daňového poriadku, podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania sa podáva orgánu, ktorý toto rozhodnutie vydal, a môže byť podaný najneskôr do troch rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktoré sa navrhuje preskúmať. VI. posúdenie sporu správnym súdom 19. Aplikácia práva ako jedna z foriem realizácie práva je procesným právom upravený postup a činnosť štátnych orgánov s príslušnou právomocou, ktorá vyúsťuje vydávaním aktov aplikácie práva - individuálnych právnych aktov. Individuálne právne akty sa vzťahujú na konkrétne prípady a zaväzujú určité (individuálne) právne subjekty. Článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky určuje miesto a postavenie štátnej moci predstavovanej štátnymi orgánmi vo vzťahu k právu tak, že stanovuje ich podriadenosť ústave a zákonom. V uvedenom smere čl. 2 ods. 2 Ústavy SR upravuje princíp právneho štátu, t. j. vládu práva. V dôsledku toho možno štátnu moc uplatňovať len pri splnení viacerých podmienok. Prvou z nich je tá, že k uplatneniu štátnej moci dochádza (môže dôjsť) len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý orgán štátu má buď ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje. Ústava ustanovuje, že zákon ustanoví aj spôsob, akým štátne orgány smú štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ktoré možno použiť v prípade neplnenia rozhodnutí orgánov štátu. V dôsledku „uvedeného preto štátnym orgánom Slovenskej republiky zákony upravujúce ich postavenie a právomoci neumožňujú, aby samostatne rozhodovali o konaní nad rámec zákona, t. j. mimo rozsah zákonom ustanovených právomocí. Zákonom ustanovený rozsah právomoci jednotlivých orgánov štátu je stabilný a k jeho zmene môže dôjsť len v dôsledku neskoršej a obsahovo odlišnej zákonnej úpravy. Ten orgán štátu, ktorého postavenie a právomoci zákon upravuje, nie je preto oprávnený z vlastného rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah svojich zákonných právomocí, keďže takéto konanie príslušný právny predpis neupravuje“ (z uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. I ÚS/98).Citované ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vytvára právnu istotu tiež v tom, že žiaden orgán štátu (odlišný od zákonodarcu) nie je oprávnený samostatne a podľa vlastnej úvahy rozhodnúť, kedy a za akých podmienok nebude konať v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným 5 spôsobom. Právnej istote ako nedielnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ústavy preto nezodpovedá taký stav (situácia), ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. 20. Z hľadiska princípu právnej istoty, podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.4.2008, Nález Ústavného súdusp. zn. PL. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m. m. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 16/06 zo dňa 24.6.2009, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 6.2.2008). S legitímnym očakávaním úzko súvisí zákaz prekvapivých rozhodnutí, keď správne orgány sa nemôžu, bez náležitého odôvodnenia a poskytnutia možnosti účastníkovi konania oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia, odchýliť od doterajšej rozhodovacej praxe. Je potrebné zdôrazniť, že hoci z legitímnych očakávaní v pomere k správnym rozhodnutiam možno správne predpokladať určitú istotu účastníkov, že o ich veci bude rozhodnuté obdobne ako vo veci skutkovo a právne podobnej, legitímne očakávania sa nedajú absolutizovať. Nemožno vždy nemennosť legitímne očakávať tam, kde je určitému orgánu daná diskrečná právomoc (rozsudok Európskeho súdneho dvora /teraz Súdny dvor Európskej únie/ vo veci Crispoltoni, v spojených veciach C-133/93, C-300-93, C-362/93 zo dňa5.10.1994, bod 56, Správy 1994, str. I-04863) (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 02.06.2011, spis. zn. 8Sžo 163/2010) 21. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného rozhodnutím č. MF/014290/2018-77 zo dňa 09.07.2018 podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 218737/2018 zo dňa 17.04.2018, na základe ktorého bol zamietnutý návrh na obnovu konania ukončeného právoplatným rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1100302/1/4625/2014/1042 zo dňa 08.01.2014. 22. Z ustanovenia § 75 Daňového poriadku vyplýva, že daňové konanie ukončené právoplatným rozhodnutím, okrem rozhodnutia, ktorým sa rozhodnutie zmenilo alebo zrušilo mimo odvolacieho konania, sa obnoví na návrh účastníka konania alebo z úradnej moci, len ak vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania, rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom, rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol inak. Obnova daňového exekučného konania nie je pritom prípustná. Podstatné pre posúdenie tohto sporu však je, že návrh na obnovu konania musí byť podaný do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa účastník konania preukázateľne dozvedel o dôvodoch obnovy konania, najneskôr však do troch rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorého sa obnova konania týka. Treba zdôrazniť, že ani subjektívnu, ani objektívnu zákonom stanovenú lehotu nie je možné za žiadnych okolností predĺžiť ani odpustiť ich zmeškanie. Základným východiskovým predpokladom pre povolenie obnovy konania je splnenie včasnosti podania takéhoto návrhu v rámci subjektívnej resp. objektívnej lehoty. Žalovaný jasne skonštatoval, že právoplatnosť rozhodnutia, ktorého sa obnova konania týkala nastala ešte v roku 2014 a teda daňový subjekt nedodržal zákonnú lehotu troch rokov na podanie návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 75 ods. 4 Daňového poriadku. 23. Právoplatnosť rozhodnutia je vlastnosť individuálneho správneho aktu, ktorým sa záväzne upravujú právne pomery účastníka konania a súvisí aj s právnou istotou. V návrhu na obnovu konania musí byť uvedený dôvod, dôkazy preukazujúce jeho odôvodnenosť a ďalej preukázanie dodržania lehôt na podanie žiadosti o obnovu konania. Nakoľko žalobcovi evidentne uplynula objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania, situáciu chcel riešiť tým, že podal podnet na nariadenie obnovy konania z úradnej moci. Tu treba tiež uviesť, že Daňový poriadok pozná systém mimoriadnych opravných prostriedkov. Okrem uvedenej obnovy konania aj tzv. preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, čo znamená, že rozhodnutie, ktoré je právoplatné, okrem daňovej exekučnej výzvy a rozhodnutia o odvolaní proti daňovej exekučnej výzve, môže z vlastného alebo iného podnetu preskúmať druhostupňový orgán. Ale aj v tomto prípade podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania môže byť podaný najneskôr do troch rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktoré sa navrhuje preskúmať. Ak dal žalobca podnet na obnovu konania po márnom uplynutí objektívnej lehoty, takýmto postupom evidentne obchádzal zákon. 24. Žalobcovo právo podať návrh na obnovu konania bolo prekludované z dôvodu uplynutia trojročnej objektívnej lehoty a z tohto aspektu javí sa bezpredmetné tvrdiť o porušení jeho subjektívnych práv z neho odvodených. Uvedené je možné aplikovať aj na jeho podnet, ktorý žalovaný mohol vybaviť aj formálnym listom. Ak teda žalovaný pristúpil k vydaniu riadneho rozhodnutia a v podstate poskytol účastníkovi viac práv a nie je možné z takého to postupu konštatovať ujmu na strane žalobcu. Správny súd preto v nadväznosti na uvedené konštatuje, že dôvodom zrušenia rozhodnutia správneho orgánu by malo byť len také porušenie zákona, ktoré má alebo by mohlo mať za následok ujmu na právach účastníkov konania. Rovnako by sa toto pravidlo malo vzťahovať aj na prípady porušenia procesných predpisov. Aj v týchto prípadoch dôvodom zrušenia rozhodnutia malo by byť len také porušenie zákona, ktoré má alebo by mohlo mať vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Ďalej treba uviesť, že rozhodnutie sa nezrušuje ani preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (bližšie R 122/2003). 25. Správny súd poznamenáva, že pod právnym posúdením veci správnym orgánom je možné rozumieť činnosť, pri ktorej skutkový stav (zistený aj na základe podkladov predložených účastníkom konania) podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je vtedy nesprávne, ak sa správny orgán pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval). Pri akomkoľvek rozhodnutí možno polemizovať o jeho odbornej úrovni, či správny orgán mohol svoje argumenty vysvetliť podrobnejšie, alebo sa precíznejšie vysporiadať s tvrdeniami účastníka konania, ktoré možno považovať za právne významné. Súd však hodnotí preskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu len v miere jeho minimálnej argumentačnej kvality a interpretačnej schopnosti, na základe akých logických úsudkov a zvážení všetkých dôkazov správny orgán vydal meritórne rozhodnutie. Skutočnosti, ku ktorým správny orgán dospel na základe voľnej úvahy, treba v rozhodnutí dostatočne odôvodniť, aby bolo zrejmé, čo bolo podkladom rozhodnutia a ako sa vyhodnotili vykonané dôkazy. V tejto svojej povinnosti je správny orgán limitovaný len všeobecnými vymedzeniami zákonných podmienok, ktoré predstavujú hranicu voľnej úvahy. Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí správny súd dospel k záveru, že obe rozhodnutia spĺňajú zákonom (aj judikatúrou) vyžadované atribúty a obstáli ako celok. Pre súd bolo preto rozhodujúce, či rozhodnutie vydané na základe zákonom povolenej úvahy nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Je zrejmé, na základe čoho dospel žalovaný k právnemu záveru vo svojom rozhodnutí a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uvedené podľa názoru súdu aj vyplýva. Ako obiter dictum je možné uviesť, že správny súd sa stotožnil aj s názorom žalovaného, že žalobca neuvádzal nové skutočnosti ani dôkazy, ktoré vyšli najavo a ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez jeho zavinenia už v čase ukončeného konania a teda neboli naplnené podmienky ust. § 75 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku. S poukazom na vyššie uvádzané dôvody dospel súd k záveru, že rozhodnutie žalovaného je zákonné, preto žalobu v súlade s § 190 SSP zamietol. 26. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 v spojení s §175 ods.1 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 27. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).