Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/141/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201425 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Janáková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1018201425.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Mališovej a JUDr. Marty Barkovej v právnej veci žalobcu: Accenture, s.r.o., Plynárenská 7/C, Bratislava, IČO: 35 724 498, zastúpený: PRK Partners s.r.o., Hurbanovo námestie 3, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101364324/2018 zo dňa 16.07.2018, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Skutkový a právny stav 1.Správca dane vykonal u daňového subjektu Accenture, s.r.o., Plynárenská 7/C, 821 09 Bratislava, IČO: 35 724 498, DIČ: 2020267876, IČ DPH: skupina-členovia, SK 7020000416 (ďalej Accenture, s.r.o. alebo len žalobca) kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie - hospodársky rok od 1.9.2012 do 31.8.2013, o výsledku ktorej vyhotovil protokol z daňovej kontroly č. 100312392/2018 zo dňa 7.2.2018. 2. Z kontrolných zistení uvedených v Protokole vyplýva, že daňový subjekt Accenture, s.r.o. za zdaňovacie obdobie od 01.09.2012 do 31.08.2013 v zmysle zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o dani z príjmov) nesprávne vykázal daňovú povinnosť na dani z príjmov právnickej osoby vo výške X XXX XXX,XX eur, čo predstavuje o XXX XXX,XX eur menej, ako zistil správca dane daňovou kontrolou. Kontrolou dokladov predložených daňovým subjektom boli zistené skutočnosti v rozpore s ustanovením § 52t ods. 2 v spojení s § 52t ods. 10 zákona o dani z príjmov. 3. V riadnom daňovom priznaní podanom dňa 29.11.2013 kontrolovaný daňový subjekt Accenture, s.r.o. vyplnil tabuľku J - Výpočet dane u daňovníka, ktorého zdaňovacím obdobím je hospodársky rok so začiatkom pred 31. decembrom 2012 a použil sadzbu dane 19 % a 23 %. Dňa 28.06.2016 podal kontrolovaný daňový subjekt Accenture, s.r.o. dodatočné daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie, ktorým je hospodársky rok od 01.09.2012 do 31.08.2013, v ktorom vyčíslil preplatok na dani z dôvodu, že daňovú povinnosť z celkového vyčísleného základu dane prepočítal sadzbou dane 19 %. V dodatočnom daňovom priznaní daňový subjekt tabuľku J nevyplnil. 4. Správca dane zistil, že daňový subjekt v riadnom daňovom priznaní vyčíslil daň vo výške X XXX XXX,XX Eur a v dodatočnom daňovom priznaní znížil daňovú povinnosť o XXX XXX,XX Eur. Správca dane preto vyzval daňový subjekt Accenture, s.r.o. (Výzva na odstránenie nedostatkov daňového priznania č. 103602796/2016 zo dňa 26.07.2016), aby doplnil úplnosť údajov v tabuľke J podaného v dodatočnom daňovom priznaní v súlade s platným znením § 52t ods. 2 nadväzne na § 52t ods. 10 zákona o dani z príjmov a opravil správnosť údajov v riadkoch číslo 600, 700, 800, 850, 900, 901, 930, 940 v súlade s výpočtami v tabuľke J. Zároveň bol daňový subjekt oboznámený, že podľa § 17 ods. 3 daňového poriadku, ak nedostatky na základe výzvy neodstráni v určenej lehote, správca dane vykoná daňovú kontrolu alebo určí daň podľa pomôcok. 5. Daňový subjekt Accenture, s.r.o. na výzvu reagoval listom zo dňa 12.09.2016 - Odpoveď na výzvu č. 103602796/2016 zo dňa 26.07.2016, v ktorom uviedol, že zvýšenie sadzby z 19 % na 23 % podľa § 52 písm. t) ods. 10 zákona o dani z príjmov sa vzťahuje na daňovníkov, ktorých hospodársky rok začal v kalendárnom roku 2012 a nie na žalobcu, nakoľko tento inštitút hospodárskeho roka používa od roku 2004/2005, a teda nezmenil svoje zdaňovacie obdobie špekulatívne a toto ani v kalendárnom roku nezačalo a dodatočné daňové priznanie neopravil. 6. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty so stanoviskom žalobcu nesúhlasil a rozhodnutím č.100520190/2018 zo dňa 09.03.2018 vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume XXX XXX,XX. eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie - hospodársky rok od 01.09.2012 do 31.08.2013 (ďalej aj len prvostupňové rozhodnutie). V odôvodnení uviedol, že žalobcovi zvýšil daňovú povinnosť tak, že v súlade so znením § 52t ods. 2 v nadväznosti na § 52t ods. 10 zákona o dani z príjmov použil pre výpočet dane z príjmov právnickej osoby za kontrolované zdaňovacie obdobie sadzbu dane 19% za obdobie od 01.09.2012 do 31.12.2012 a sadzbu dane 23 % za obdobie od 01.01.2013 do 31.08.2013. Zastával názor, že § 52t ods. 2 v nadväznosti na § 52t ods. 10 zákona o dani z príjmov sa vzťahuje na všetkých daňovníkov, ktorých zdaňovacím obdobím je hospodársky rok, ktorý začal v kalendárnom roku 2012 a skončí v roku 2013. 7. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 101364324/2018 zo dňa 16.7. 2018 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil s odôvodnením, že správca dane pri výpočte výšky daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie postupoval v súlade so všeobecne záväznými a platnými právnymi predpismi, t.j. v súlade s § 52t ods. 2 v nadväznosti na § 52t ods. 10 zákona o dani z príjmov. II. Žaloba 8. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 101364324/2018 zo dňa 16.7.2018, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 100520190/2018 zo dňa 09.03.2018, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume XXX.XXX,XX eura na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie - hospodársky rok od 01.09.2012 do 31.08.2013. 9. V žalobe uviedol, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov. Podľa žalobcu jadrom sporu medzi žalobcom a Daňovým úradom je vysporiadanie sa s protiústavnosťou ust. § 52t ods. 10 zákona o dani z príjmov, nakoľko toto prechodné ustanovenie sa malo uplatniť iba raz v súvislosti so zavedeným zvýšením sadzby dane z príjmov právnických osôb z 19 % na 23 %. V dôsledku tejto úpravy boli príjmy (výnosy) z transakcií uskutočňovaných v roku 2012 umelo presunuté do roku 2013 a nasledovne zdanené vyššou sadzbou dane z príjmov. Táto úprava je podľa žalobcu protiústavná, pretože je neprípustne retroaktívna a zjavne diskriminačná. Podľa žalobcu ust. § 52t ods. 10 zákona o dani z príjmov má retroaktívne účinky, pričom ide o retroaktivitu pravú, ktorá je neprípustná, z dôvodu, že zvýšená sadzba sa nevyhnutne uplatní aj na transakcie, resp. zdaniteľné udalosti, ktoré nastali pred účinnosťou uvedeného ustanovenia. V danom prípade nová úprava neuznáva už založenú povinnosť zdaniť určitú transakciu sadzbou 19 % účinnou v čase uskutočnenia transakcie a dodatočne ju podrobuje zvýšenej 23 % sadzbe. Podľa žalobcu toto ustanovenie zakladá i tzv. nepravú retroaktivitu, a preto je takáto úprava ústavne nekonformná. 10. V okamihu vyhlásenia zákona č. 359/2012 Z.z. v Zbierke zákonov, t.j. dňa 19.12.2012, nebolo možné účtovné obdobie zmeniť a zrovnoprávniť tak svoje postavenie s daňovníkmi, ktorých zdaňovacie obdobie bol kalendárny rok. Ust. § 52t ods. 10 zákona o dani z príjmov zakladá taktiež zjavnú diskrimináciu medzi daňovníkmi výlučne na základe toho, aké majú zvolené účtovné, a teda aj zdaňovacie obdobie. Uvedená úprava totiž znevýhodňuje daňovníkov s iným zdaňovacím obdobím ako kalendárny rok dvomi spôsobmi: a) negatívny efekt spočíva vo zvýšení sadzby dane aj na transakcie, ktoré nastali pred účinnosťou tejto úpravy, t.j. pred 01.01.2013 a súčasne b) keď bola následne sadzba dane z príjmov právnických osôb upravovaná smerom nadol na 22% s účinnosťou od 01.01.2014 a následne na 21% s účinnosťou od 01.01.2017, znížená sadzba dane sa vzťahovala vždy na celé zdaňovacie obdobia, ktoré začali až po účinnosti príslušnej zmeny. 11. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR PL.ÚS 5/2012, ktorý poukázal na porušenie ústavného princípu rovnosti pri rozlišovaní medzi jednotlivými skupinami daňovníkov. 12. Žalobca je názoru, že gramatický výklad ust. § 52t ods. 10 zákona o dani z príjmov je zjavne protiústavný a keďže žalovaný zotrval na protiústavnom gramatickom výklade ust. § 52t ods. 10 zákona o dani z príjmov, zaťažil tým druhostupňové rozhodnutie vadou nesprávneho právneho posúdenia. 13. Keďže žalovaný nepovažuje argumenty žalobcu o retroaktivite ust. § 52t ods. 10 zákona o dani z príjmov za apriori opodstatnené, je zjavné, že sa s nimi vôbec bližšie nezaoberal. Daňový úrad aj žalovaný boli povinní v rámci svojej rozhodovacej činnosti skúmať princíp právnej istoty, retroaktivitu a aj diskrimináciu, keďže na všetky tieto atribúty musí byť prihliadnuté v rámci výkladu, ktorý pri konkrétnom ustanovení zvolia. 14. Z druhostupňového rozhodnutia však vôbec nie je zrejmé, aké úvahy viedli žalovaného v záveru, že výklad, ktorý uplatnil, bol jediný možný. 15. Žalobca je presvedčený, že ust. § 52t ods. 10 zákona o dani z príjmov, je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, a to najmä s jej čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1. Žalobca preto požiadal súd, aby podal na Ústavný súd SR návrh na začatie podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 2 Ústavy SR o vyslovenie nesúladu znenia § 52t ods. 10 zákona o dani z príjmov s ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada SR a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. 16. Žalobca má za to, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom SR, a preto navrhol súdu, aby uznesením prerušil konanie podľa § 100 ods. 1 písm. b) správneho súdneho poriadku až do rozhodnutia Ústavného súdu SR o súlade ust. § 52t ods. 10 zákona o dani z príjmov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 Ústavy SR. 17. S poukazom na uvedené žalobca žiadal, aby súd rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušil a vec vrátil Daňovému úradu pre vybrané daňové subjekty na ďalšie konanie a žalovaného zaviazal na úhradu trov konania žalobcu. III. Vyjadrenie žalovaného 18. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo 7. februára 2019 žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že žalobca v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a ani vo svojej žalobe neuviedol rozpor s právnymi predpismi. Namietal voči retroaktívnemu zvýšeniu sadzby dane a voči svojvoľnej diskriminácii, ku ktorej podľa jeho názoru došlo a ktorá je porušením ústavného princípu rovnosti. Zastáva názor, že povinnosťou správcu dane je postupovať podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok). Správca dane pri vyrubení rozdielu dane rozhodnutím č. 100520190/2018 zo dňa 9.3.2018 postupoval v súlade so všeobecne záväznými a platnými právnymi predpismi, t.j. s § 52t ods. 2 v nadväznosti na § 52t ods. 10 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, preto odvolací orgán rozhodnutie správcu dane potvrdil. V kompetencii správcu dane a ani odvolacieho orgánu nie je posudzovať ústavný princíp právnej istoty, retroaktivitu, či prípadnú diskrimináciu alebo správnosť jednotlivých legislatívnych ustanovení platných v Slovenskej republike. Správca dane a odvolací orgán sú povinní postupovať v súlade so znením platných právnych predpisov a takto aj postupovali v prípade vydania rozhodnutí č. 100520190/2018 zo dňa 9.3.2018 a č. 101364324/2018 zo dňa 16.7.2018. IV. Replika žalobcu 19. Žalobca v replike zo dňa 27. februára 2019 v reakcii na vyjadrenie žalovaného k žalobe zotrval na všetkých dôvodoch uvedených v žalobe a zdôraznil, že existujú zjavné dôvody pre zrušenie žalobou napadnutých rozhodnutí. V. Skutkový a právny stav 20. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z. správny súdny poriadok (ďalej len SSP), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 21. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 22. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 23. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 24. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 25. Podľa § 15 písm. b) zákona o dani z príjmov účinného od 1.1.2013, ak tento zákon neustanovuje inak, sadzba dane zo základu dane právnickej osoby zníženého o daňovú stratu je 23%. 26. Podľa § 52t ods. 2 zákona o dani z príjmov, ustanovenie § 15 v znení účinnom od 1. januára 2013 sa prvýkrát použije za zdaňovacie obdobie, ktoré sa začína najskôr 1. januára 2013 s výnimkou uvedenou v odseku 10. 27. Podľa § 52t ods. 10 zákona o dani z príjmov, daňovník, ktorého zdaňovacím obdobím je hospodársky rok, ktorý začal v kalendárnom roku 2012 a ktorý skončí v roku 2013, vypočíta svoju daňovú povinnosť ako súčet a) súčinu pomernej časti základu dane za počet mesiacov od začiatku zdaňovacieho obdobia do 31. decembra 2012 a sadzby dane vo výške 19%; táto pomerná časť základu dane sa vypočíta ako súčin podielu základu dane zníženého o daňovú stratu a počtu mesiacov tohto zdaňovacieho obdobia, a počtu mesiacov od začiatku zdaňovacieho obdobia do 31. decembra 2012 a b) súčinu pomernej časti základu dane za počet mesiacov od začiatku kalendárneho roka 2013 do konca zdaňovacieho obdobia a sadzby dane vo výške 23%; táto pomerná časť základu dane sa vypočíta ako súčin podielu základu dane zníženého o daňovú stratu a počtu mesiacov tohto zdaňovacieho obdobia, a počtu mesiacov od 1. januára 2013 do konca zdaňovacieho obdobia. 28. Podľa § 2 písm. l) zákona o dani z príjmov, na účely tohto zákona sa rozumie zdaňovacím obdobím kalendárny rok, ak tento zákon neustanovuje inak. 29. Podľa § 41 ods. 11 zákona o dani z príjmov, ak v súlade s osobitným predpisom 134) došlo k zmene účtovného obdobia na hospodársky rok, je súčasne hospodársky rok aj zdaňovacím obdobím. Na termín predloženia daňového priznania sa v tomto prípade primerane použijú ustanovenia tohto zákona o termínoch predkladania daňového priznania. Pri zmene zdaňovacieho obdobia, ktorým je kalendárny rok, na hospodársky rok sa obdobie od začiatku kalendárneho roka do dňa predchádzajúceho zmene zdaňovacieho obdobia na hospodársky rok považuje za samostatné zdaňovacie obdobie. (Osobitným predpisom v zmysle poznámky pod čiarou pod č. 134) je § 3 ods. 6 a 7 zákona č. 431/2002 Z.z.) 30. Podľa § 3 ods. 4 zák. č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve, účtovným obdobím môže byť aj hospodársky rok. Hospodárskym rokom je obdobie nepretržite po sebe idúcich 12 kalendárnych mesiacov, ktoré nie je zhodné s kalendárnym rokom. 31. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. Správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 119 veta prvá SSP). Správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, b) rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo c) rozhoduje podľa § 192 (§ 120 SSP). 32. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy SR). 33. Úlohou súdu v danej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 101364324/2018 zo dňa 16.7. 2018 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 100520190/2018 zo dňa 09.03.2018, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume XXX.XXX,XX eura na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie - hospodársky rok od 01.09.2012 do 31.08.2013. 34. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne príslušný na konanie vo veci podľa ust. § 10 SSP preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie v rozsahu žalobných dôvodov a na pojednávaní konanom dňa 05.03.2020 dospel k záveru, že žalobe nie je možné priznať úspech. 35. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že u žalobcu došlo k zmene účtovného obdobia na hospodársky rok. Hospodárskym rokom je obdobie nepretržite po sebe idúcich 12 kalendárnych mesiacov, ktorý však nie je zhodný s kalendárnym rokom (§ 3 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve). V zmysle ustanovenia § 41 ods. 11 zákona o Dani z príjmov sa hospodársky rok považuje za zdaňovacie obdobie. U žalobcu bol teda zdaňovacím obdobím hospodársky rok v trvaní od 1. 9. 2012 do 31. 8. 2013, čo medzi účastníkmi nebolo sporné. 36. Vzhľadom na námietky žalobcu uvedené v žalobe bolo úlohou súdu v prvom rade posúdiť, či orgán verejnej správy postupoval správne, keď žalobcovi, ktorého zdaňovacím obdobím bol hospodársky rok, ktorý začal v kalendárnom roku 2012, t.j. od 1. septembra 2012, a ktorý skončil v roku 2013, t. j. dňa 31. augusta 2013, vypočítal daňovú povinnosť na dani z príjmov právnickej osoby podľa ustanovenia § 52t ods. 10 zákona o dani z príjmov a to tak, že zdaňovacie obdobie žalobcu rozdelil na obdobie do 31. decembra 2012, na ktoré uplatnil sadzbu dane vo výške 19 % a obdobie zdaňovacieho obdobia od začiatku kalendárneho roka 2013 do konca zdaňovacieho obdobia, na ktoré uplatnil sadzbu dane vo výške 23 %. 37. K uvedenému súd uvádza, že zákon o dani z príjmov bol s účinnosťou od 01.01.2013 novelizovaný zákonom č. 395/2012 Z.z., ktorým bola s účinnosťou od 01.01.2013 zmenená sadzba dane zo základu dane právnickej osoby na 23 % a súčasne tento zákon zaviedol do zákona o dani z príjmov i prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2013, a to ustanovenie § 52t. 38. Ustanovenie § 52t ods. 2 upravuje podmienky, za ktorých je možné ust. § 15 zákona o dani z príjmov v znení účinnom od 01.01.2013 prvýkrát použiť, t.j. kedy je možné prvýkrát aplikovať 23 %- tnú sadzbu dane zo základu dane právnickej osoby. Ide o zdaňovacie obdobie, ktoré sa začína najskôr od 01.01.2013, t.j. kalendárny rok. Uvedené ustanovenie (§ 52t ods. 2 zákona o dani z príjmov) však obsahuje i výnimku, ktorá je uvedená v odseku 10, § 52t zákona o dani z príjmov. 39. Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie § 52t ods. 2 zákona o dani z príjmov odkazuje na výnimku z použitia § 15 s účinnosťou od 1. januára 2013 uvedenú v ustanovení § 52t ods. 10. Podľa tohto ustanovenia, respektíve touto výnimkou sa rozumie zdaňovacie obdobie, ktoré nie je riadnym kalendárnym rokom, ale je ním hospodársky rok, ktorý začal v kalendárnom roku 2012 a ktorý skončí v roku 2013. 40. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve, je hospodárskym rokom obdobie nepretržite po sebe idúcich 12 kalendárnych mesiacov, ktoré nie je zhodné s kalendárnym rokom. Práve takúto výnimku z riadneho zdaňovacieho obdobia, ktorým je riadny kalendárny rok, postihuje ust. § 52 ods. 10, ktorý rozčlenil zdaňovacie obdobie na časť roka 2012 do 31.12.2012, kedy sa uplatní sadzba dane vo výške 19% a (písm. a/) a časť roka od začiatku kalendárneho roka 2013 do konca hospodárskeho roku, t.j. v prípade žalobcu do 31.08.2013, kedy sa uplatní sadzba dane vo výške 23%. 41. Ustanovenie § 52t ods. 10 zákona o dani z príjmov upravovalo aj postup výpočtu daňovej povinnosti daňovníka v prípade, ak zdaňovacím obdobím daňovníka bol hospodársky rok, ktorý začal v kalendárnom roku 2012 a ktorý skončil v roku 2013. Daňovník v tomto prípade bol povinný vypočítať svoju daňovú povinnosť ako súčet: a) súčinu pomernej časti základu dane za počet mesiacov od začiatku zdaňovacieho obdobia do 31.12.2012 a sadzby dane vo výške 19%; táto pomerná časť základu dane sa vypočíta ako súčin podielu základu dane zníženého o daňovú stratu a počtu mesiacov tohto zdaňovacieho obdobia a počtu mesiacov od začiatku zdaňovacieho obdobia do 31.12.2012 b) súčinu pomernej časti základu dane za počet mesiacov od začiatku kalendárneho roka 2013 do konca zdaňovacieho obdobia a sadzby vo výške 23%; táto pomerná časť základu dane sa vypočíta ako súčin podielu základu dane zníženého o daňovú stratu a počtu mesiacov tohto zdaňovacieho obdobia a počtu mesiacov od 01.01.2013 do konca zdaňovacieho obdobia. 42. U žalobcu zdaňovacie obdobie začalo 1. septembra 2012 a skončilo 31. augusta 2013, a preto podľa názoru súdu žalovaný postupoval správne, keď na daný zistený skutkový stav aplikoval ust. § 52t ods. 2 v spojení s ods. 10 zákona o dani z príjmov a pri výpočte výšky daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie správca dane vypočítaný základ dane za predmetné zdaňovacie obdobie rozdelil pomerne podľa počtu mesiacov na časť pripadajúcu na obdobie do 31.12.2012 a na časť pripadajúcu na obdobie po 31.12.2012. Na časť základu dane za obdobie od 1.9.2012 do 31.12.2012 uplatnil sadzbu dane 19% a na časť základu dane od 1.1.2013 do 31.8.2013 uplatnil sadzbu dane 23%. 43. Žalobca v žalobe namietal, že v dôsledku ust. § 52t ods. 10 zákona o dani z príjmov boli príjmy (výnosy) z transakcií uskutočňovaných v roku 2012 umelo presunuté do roku 2013 a nasledovne zdanené vyššou sadzbou dane z príjmov, a preto je táto právna úprava protiústavná, pretože je neprípustne retroaktívna. Podľa názoru súdu je táto námietka žalobcu nedôvodná, nakoľko nové pravidlá zdaňovania právnických osôb sa týkajú zdaňovacieho obdobia, ktoré začína najskôr 1.1.2013 s výnimkou zdaňovacieho obdobia, ktorým je hospodársky rok začínajúci v roku 2012 a ktorý končí v roku 2013. Navyše ustanovenie § 152t ods. 10 zákona o dani z príjmov pôsobí do budúcna, t.j. upravuje spôsob zdaňovania do budúcna od roku 2013 (pri podávaní daňového priznania za zdaňovacie obdobie -hospodársky rok začínajúci v 2012 a končiaci v roku 2013) a nijakým spôsobom nepostihuje základ dane daňovníka do konca roka 2012, a teda ani príjmy (výnosy) z transakcií uskutočňovaných v roku 2012. Nemožno hovoriť, že tieto príjmy boli umelo presunuté do roku 2013 a nasledovne zdanené vyššou sadzbou dane z príjmov, tak ako tvrdí žalobca, nakoľko príjmy z obchodnej činnosti právnickej osoby sú zmluvnými plneniami z vopred dohodnutých obchodných podmienok. 44. Správny súd poukazuje i na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžk/8/2016 zo dňa 27.06.2018, sp. zn. 4Cdo/98/2010, v zmysle ktorých k definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však nezlúčiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlúčiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. 45. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať). 46. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv, alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy. 47. Ústavný súd už viackrát vo svojej doterajšej judikatúre poukázal na skutočnosť, že v rozhodovacej praxi ústavného súdu, ako aj iných (zahraničných) ústavných súdov, resp. medzinárodných súdnych orgánov sa kryštalizujú sféry právnej úpravy, k ústavnej kontrole ktorých pristupuje súdny orgán ochrany ústavnosti so zvýšenou pozornosťou, čo sa prejavuje predovšetkým v intenzite (hĺbke) súdneho prieskumu. Naopak, existujú určité sféry právnej úpravy, pri rozhodovaní ktorých sú ústavné súdy zdržanlivejšie, rešpektujúc vyššiu mieru diskrécie parlamentu (zákonodarného zboru) ako občanmi (voličmi) priamo legitimovaného ústavného orgánu. Do tejto sféry tradične označovanej ako "politické otázky (political question)" ústavné súdy zasahujú v rámci ústavného prieskumu len celkom výnimočne, a to predovšetkým vtedy, ak je napadnutá právna úprava prejavom svojvôle zákonodarcu, príp. predstavuje intenzívny zásah do sféry hodnôt chránených ústavou, osobitne všeobecných ústavných princípov a tiež ľudských práv a základných slobôd (k uvedenému pozri nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/2012, sp. zn. PL. ÚS 9/2014)). 48. K otázke zákazu retroaktivity právnych predpisov v oblasti daňového práva Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. PL.ÚS 38/2015 zaujal stanovisko, že v ústavnom poriadku Slovenskej republiky sa uplatňuje zásada lex retro non agit, čiže zákon nemá spätnú účinnosť. Avšak v bode 22.1. tohto nálezu ústavný súd uviedol, že „nová právna úprava je síce aplikovaná na platné právne vzťahy založené za účinnosti predchádzajúceho (rušeného) právneho predpisu, avšak reguluje správanie sa subjektov týchto právnych vzťahov do budúcna bez toho, aby negovala nadobudnuté práva v minulosti za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy (definícia nepravej retroaktivity)“. 49. Pokiaľ ide o žalobcom uvádzaný nález Ústavného súdu SR sp. n. PL.ÚS 5/2012, tento sa týkal ústavnej akceptovateľnosti § 17 ods. 2 písm. l) zákona o miestnych daniach, išlo o odlišnú vec a s prejednávanou vecou nesúvisí. 50. Námietku žalobcu, že ust. § 52t ods. 10 zákona o dani z príjmov zakladá zjavnú diskrimináciu medzi daňovníkmi výlučne na základe zvoleného účtovného a teda aj zdaňovacieho obdobia, súd nemohol akceptovať, lebo k diskriminácii môže dôjsť až aplikáciou právneho predpisu subjektom na to oprávneným vo vzťahu ku konkrétnej osobe a len vtedy, ak štát bez objektívneho a rozumného ospravedlnenia zaobchádza odlišne s osobami v porovnateľných situáciách, alebo nezaobchádza odlišne s osobami, ktorých situácie sa citeľne líšia. Táto zásada bola formulovaná aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Thlimmenos v. Grécko, č. 25735/94, rozsudok zo 6. apríla 2000, ods. 44). V danom prípade žalobca nepreukázal, že by s ním žalovaný zaobchádzal odlišne ako s inými právnickými osobami, ktoré mali za zdaňovacie obdobie určený hospodársky rok, ktorý začal v kalendárnom roku 2012 a ktorý skončil v roku 2013, a ktoré sa ocitli v podobnej situácii ako on. Práve opačný výklad ust. § 52t ods. 10 zákona o dani z príjmov, tak ako to požadoval žalobca, by pôsobil diskriminačne voči ostatným subjektom, daňovníkom, ktorí by nemali zmenené účtovné obdobie na hospodársky rok a na ktorých by s účinnosťou od 1.1.2013 bola aplikovaná sadzba dane vo výške 23% a v prípade žalobcu by aj na obdobie časti hospodárskeho roku od 1.1.2013 a končiaceho 31.8.2013 mala byť aplikovaná sadzba dane vo výške 19%. 51. Súd sa taktiež nestotožnil s názorom žalobcu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, nakoľko žalovaný zrozumiteľným spôsobom v odôvodnení rozhodnutia uviedol, prečo prvostupňový orgán postupoval správne, keď na daný zistený skutkový stav aplikoval ust. § 52t ods. 2 v spojení s odsekom 10 zákona o dani z príjmov, na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia aj poukázal, ktoré považoval za správne a v závere odôvodnenia rozhodnutia žalovaný uviedol, že povinnosťou správcu dane je postupovať podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a správca dane pri vyrúbení rozdielu dane prvostupňovým rozhodnutím postupoval v súlade so všeobecne záväznými a platnými právnymi predpismi. 52. Správny súd poukazuje i na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Sžo/331/2015, podľa ktorého „nie je nevyhnutné, aby sa správny orgán zaoberal každou vznesenou námietkou, avšak musí byť z neho zrejmé, na základe čoho dospel k právnemu záveru vo svojom rozhodnutí“. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, aj keď je stručné, je zrejmé, čo považoval orgán verejnej správy za právne relevantné podklady pre svoje rozhodnutie, ako ich posúdil a na základe čoho dospel k svojmu právnemu záveru. 53. Žalobca v podanej žalobe žiadal, aby súd konanie prerušil podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP a aby súd podal návrh na Ústavný súd SR na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 2 Ústavy SR o vyslovenie nesúladu znenia § 52t ods. 10 zákona o dani z príjmov s ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada SR, a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, keďže je presvedčený, že ust. § 52t ods. 10 zákona o dani z príjmov je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, a to najmä s jej čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1. 54. Súd o tomto jeho návrhu na prerušenie konania, ktorý bol súčasťou podanej žaloby, nerozhodol samostatným uznesením, nakoľko by jednalo o uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania a voči ktorému nie je prípustná kasačná sťažnosť, a keďže žalobu zamietol, bolo by to v tomto štádiu konania nadbytočné a neúčelné. Správny súd v zmysle ustanovenia § 100 ods. 1 písm. b) SSP musí konanie prerušiť vždy, ak dôjde k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov je namieste vtedy, ak sa správny súd domnieva, že určujúca otázka pre jeho rozhodnutie vo veci je v právnom poriadku upravená ústavne nekonformným spôsobom. 55. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. 4Sžo/36/2012 zo dňa 18.9.2012 judikoval, že „pochybnosť o tom, že všeobecný záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, musí mať konajúci súd. Na podanie návrhu ústavnému súdu za účelom začatia konania o súlade právnych predpisov nemá vplyv skutočnosť, že takúto pochybnosť prejavil účastník konania. Predloženie návrhu na preskúmanie súladu právneho predpisu s ústavou, alebo medzinárodnými dohovormi je teda činnosť súdu, ktorý návrh podáva a predseda senátu, ktorý návrh predložil, musí prijať osobné /vnútorné presvedčenie, že je nutné takýto návrh predložiť ústavnému súdu. Ide teda o osobné presvedčenie sudcu a nie presvedčenie účastníka konania, ktorému by predseda senátu robil „poštára" s ústavným súdom“ (pozri aj uznesenie ústavného súdu, sp.zn. III ÚS 99/08 zo dňa 1.4.2008 a sp. zn. II. ÚS 420/2010 zo dňa 6.10.2010). 56. Správny súd na základe vyššie uvedeného konštatuje, že prerušenie konania z tohto dôvodu závisí výslovne od záveru súdu prejednávajúceho vec o nesúlade všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, zákonom, alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná a názor účastníka konania je v tomto smere irelevantný. Naviac je potrebné uviesť, že žalobca tento svoj návrh, ktorým žiadal, aby súd podal návrh na začatie konania pred ústavným súdom riadne a dostatočne neodôvodnil, nekonkretizoval ho, len všeobecne poukázal že ust. § 52t ods. 10 zákona o dani z príjmov je podľa jeho názoru v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, a to najmä s jej čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1. 57. Správny súd s poukazom na vyššie uvedené dôvody k právnemu záveru totožnému so záverom orgánu verejnej správy a konštatoval, že námietky žalobcu uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného, ako aj preskúmavané rozhodnutie bolo v súlade so zákonom, nevybočilo zo zákonného rámca a úsudok orgánu verejnej správy je v súlade s logickým a racionálnym uvažovaním. Súd preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol. 58. O nároku na náhradu trov rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a žalovanému napriek úspechu v konaní nepriznal právo na náhradu trov konania, nakoľko mu žiadne trovy konania v konaní ani nevznikli. 59. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 755/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov z znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 S.s.p. zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie žalovaným Centrum právnej pomoci.