Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/50/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200354 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 08. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1019200354.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: R.. Š. T., I.. XX. X. XXXX, Z. J. XXXX/X, Z., zast. advokátom JUDr. Mariánom Ďurinom, Sibírska 4, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská L. N. B. W. T. M., N. X, Z., žaloba o porušovaní ľudských práv a slobôd, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III zo 6. apríla 2020 č. k. 61C/32/2019- 65, takto r o z h o d o l : Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie sa z r u š u j e a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa svojou žalobou domáhal určenia, že Slovenská L. konajúca prostredníctvom W. T. M. porušila jeho základné ľudské práva a slobody tým, že v čase vojenského štúdia na O. M. O. Z. Z. od 1. 9. 1969 do 23. 8. 1973 ho ako maloletého nútila vykonávať detskú prácu v stráženom areáli kasární O. M. O. Z. Z.i, donucovala ho vykonávať nútené služby - t. j. dozornú službu, službu spojok, držať stálu bojovú pohotovosť, urobila z neho detského vojaka, nútila ho absolvovať vojenské predmety, ostrú vojenskú prípravu a vojenský výcvik, nútila ho nosiť oficiálnu uniformu príslušníka ČSĽA, bez zjavných príčin a dôvodov mu obmedzovala slobodu a voľný pohyb. 3. Súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že na prejednanie a rozhodnutie predmetnej veci mu chýba právomoc. V tejto súvislosti súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Vzhľadom na žalobcom uvedené skutočnosti a vzhľadom na citované zákonné ustanovenia súd skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže vo veci konať (podmienky konania). Súd skúmal, či je daná právomoc všeobecného súdu Slovenskej republiky na prejednanie a rozhodnutie tejto právnej veci a na základe obsahu žaloby a jej petitu dospel k záveru, že je potrebné zastaviť konanie pre nedostatok jeho právomoci. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že samotný žalobca poukazuje na porušenie ustanovení Ústavy Slovenskej republiky a na to, že o namietaných porušeniach základných ľudských práv alebo slobôd rozhoduje Ústavný súd Slovenskej republiky. Taktiež samotný žalobca poukazuje na to, že nejde o nárok vyplývajúci zo súkromnoprávnej povahy veci. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že právomoc civilného súdu je ustanovená zákonom a týka sa súkromnoprávnych vecí. Civilné súdy neprejednávajú a nerozhodujú právne veci vyplývajúce z verejnoprávnych vzťahov s výnimkou prípadov zákonom výslovne zverených do ich právomoci (napríklad správne súdnictvo). Na základe uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku č. I. výrokovej časti tohto uznesenia a konanie v tejto právnej veci zastavil, keďže dospel k záveru, že nie je daná právomoc civilného súdu prejednať a rozhodnúť túto právnu vec, pričom nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľným nedostatkom procesnej podmienky konania pre ktorý je súd povinný konanie zastaviť. Pre úplnosť súd poukazuje na to, že vec po právoplatnosti tohto uznesenia nepostúpi na iný orgán, keďže žalobca vychádzajúc z jeho podania inicioval konanie na všeobecnom súde podaním žaloby a nie napríklad ústavnej sťažnosti. Je pritom na žalobcovi, akými vhodnými právnymi prostriedkami sa bude domáhať ochrany svojich subjektívnych práv tak, aby boli spôsobilé na prejednanie a rozhodnutie o nároku žalobcu, ktorého sa ním zvoleným prostriedkom právnej ochrany domáha.“ S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie konanie zastavil podľa § 161 ods. 2 C.s.p. 4. Výrok o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie odôvodnil nasledovne: „O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p. a s prihliadnutím na Čl. 4 C.s.p.. K zastaveniu konania došlo z dôvodu nedostatku právomoci súdu. Preto súd v záujme rozumného usporiadania procesných vzťahov rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.“ 5. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil nasledovne: „Akékoľvek porušovanie ľudských práv je zakotvené jednak v Ústave SR a mnohých ďalších zákonoch tvoriacich právny poriadok Slovenskej republiky. To, že sa na ne dnes žalobca sústavne odvoláva určite nemôže byť prekážkou súdneho konania. Žalobca sa domnieva, že ide o odmietnutie jeho práva na prístup k súdu, čo je ako prvý a nevyhnutný predpoklad realizácie práva na spravodlivý súdny proces. Túto povinnosťou štátu a jeho súdov, ako orgánov štátnej moci nemožno zanedbať ako v tomto prípade. Je presvedčený, že išlo o svojvoľné konanie a v rozpore s ústavnými princípmi právnej istoty a rovnosti zbraní. Toto konanie naplňuje znaky v právnom štáte neprípustnej svojvôle verejnej moci (pozri čl. 2 ods. 2 Listiny a Ústavu SR). Žalobca sa obrátil na tento orgán štátnej moci, ktorý je inštitucionálnou zárukou spravodlivého súdneho procesu. Subjekty vystupujú v súkromnom práve v rovnom postavení, kedy na princípe vzájomnej ekvivalencie upravujú vzájomné práva a povinnosti a žiadny z účastníkov vzťahu nemôže o právach a povinnostiach druhého účastníka rozhodovať autoritatívne, proti jeho vôli. Vzťahy, ktoré sú založené na nerovnom právnom postavení ich účastníkov a v ktorých orgány verejnej moci rozhodujú o právach a povinnostiach účastníkov na báze autoritatívnosti, sú verejnoprávne vzťahy. V odvetviach súkromného práva sú vzťahy medzi subjektmi založené na vzájomnej rovnosti. Platí aj v takom prípade, že jedným zo subjektov je štát. Žiadny zo subjektov nemôže ukladať iným subjektom povinnosti a priznávať práva bez jeho súhlasu. Nijaký zo subjektov nemôže rozhodovať o právach a povinnostiach, ktoré vznikajú zo súkromnoprávnych vzťahov. Spory rozhodujú len štátne orgány a to hlavne súdy, pričom aj keď pred nimi konajú majú rovnaké postavenie. Pre vyriešenie otázky, či ten - ktorý právny vzťah je súkromnoprávny alebo verejnoprávny, je nevyhnutné predovšetkým zistiť, z ktorého právneho vzťahu sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok (predmet súdneho konania). Tento vzťah treba následne analyzovať a správne právne posúdiť. Za účelom zabezpečenia podkladov, nevyhnutých pre tento postup, ukladá zákon žalobcovi povinnosť uviesť v žalobe rozhodujúce skutočnosti, ktoré majú súdu umožniť, aby daný právny vzťah a z neho vyvodzovaný nárok analyzoval a právne kvalifikoval z aspektov, významných nielen pre posúdenie rôznych otázok procesnej povahy (napr. právomoci, príslušnosti, spôsobilosti byť účastníkom konania), ale aj pre posúdenie veci samej. Žalobca tvrdí, že svoj nárok skutkovo vymedzil, nemusí ho však právne vyhodnotiť a odôvodniť. Je totiž vždy vecou súdu, aby podal jeho právnu kvalifikáciu. Ak ho ale predsa v žalobe právne vyhodnotí, súd tým nie je viazaný. Rozlišovanie práva súkromného a verejného je vyjadrením rozdielneho charakteru súkromnoprávnej a verejnoprávnej metódy právnej regulácie, kedy metódou právnej regulácie rozumieme spôsob regulácie zvolený pri právnej úprave spoločenských vzťahov k dosiahnutiu zákonodarcom sledovaných účelov. Verejnoprávna metóda právnej regulácie, ktorá vymedzuje oblasť verejného práva, spája vznik, zmenu alebo zánik právnych vzťahov s právnymi aktmi orgánov verejnej moci, ktoré vystupujú vo vzťahu k súkromným osobám (fyzickým alebo právnickým) v nadradenej pozícii. Môžu tak rozhodovať o subjektívnych právach a právnych povinnostiach súkromných osôb prostredníctvom normatívnych právnych aktov alebo individuálnych právnych aktov. Verejné právo teda upravuje vzťahy medzi verejnou mocou a súkromnými osobami, ktoré sú založené na nerovnom nadradenom postavení verejnej moci vo vzťahu k súkromným osobám. Pre verejné právo je príznačná kogentná právna úprava, ktorá zároveň ohraničuje činnosť verejnej moci, ktorá môže byť vykonávaná len na základe a v medziach zákona a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Popri vyhranených právnych odvetviach práva verejného a súkromného sa svojim charakterom vyčleňujú právne odvetvia alebo oblasti určitého právneho odvetvia, ktoré sú zmiešanej povahy. To znamená, že obsahujú právnu úpravu zo súkromnoprávnymi aj verejnoprávnymi aspektami napríklad právna úprava služobného pomeru vojakov a policajtov, oblasť živnostenského práva a ďalšie. Zmiešané odvetvia tvoria prechod medzi verejným a súkromným právom. (Prusák,1995,s.27 ).“ 6. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie nie je vecne správne. 7. Zo spisu vyplýva, že žalobca svoj nárok uplatnený žalobou po právnej stránke v žalobe nekvalifikoval, čo však vzhľadom na zásadu iura novit curia nie je vadou žaloby. Inými slovami je na súde, aby predmetnú žalobu podriadil pod príslušné zákonné ustanovenia, keďže žalobca tak v žalobe neurobil. Do úvahy pripadá predovšetkým ochrana osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Obč. zák. Súdu prvej inštancie treba tiež vytknúť, že konanie zastavil z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prejednanie a rozhodnutie predmetnej veci, ale vec nepostúpil žiadnemu orgánu, ktorému by na jej prejednanie a rozhodnutie nechýbala právomoc. Súd prvej inštancie tak odignoroval zásadu vyplývajúcu z dlhoročnej konštantnej judikatúry, podľa ktorej ak žiadny iný orgán nemá právomoc vec prejednať a rozhodnúť, takúto vec musí prejednať a rozhodnúť súd. V opačnom prípade by totiž došlo k porušeniu práva strany na spravodlivý proces, čo je relevantným dôvodom odvolania, prípustnosti dovolania a tiež relevantným dôvodom ústavnej sťažnosti. Inými slovami nie je prípustné, aby súd konanie zastavil z dôvodu nedostatku svojej právomoci a aby súčasne vec nepostúpil inému orgánu vychádzajúc z názoru, že žiadny orgán nemá právomoc na jej prejednanie a rozhodnutie. Jednoducho v právnom štáte nemôže nastať stav, kde by neexistoval orgán príslušný na rozhodnutie o podaní (žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby. 8. Z uvedeného vyplýva, že napadnuté uznesenie nie je vecne správne. Súd prvej inštancie tým, že konanie zastavil bez toho, aby vec postúpil príslušnému orgánu, porušil právo žalobcu na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v odvolacom konaní. Preto odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p. zrušil napadnuté uznesenie a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V ňom bude predovšetkým potrebné žalobcu vypočuť a zistiť, aký nárok po právnej stránke uplatňuje. Ak to sám neurobí, bude súd prvej inštancie musieť sám vec po právnej stránke posúdiť a rozhodnúť. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že právomoc Ústavného súdu SR na prejednanie a rozhodnutie predmetnej veci nie je daná. Ústava SR totiž v čl. 46 ods. 1 stanovuje, že každý sa môže domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Ústavný súd rozhoduje v prípadoch namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy SR zo strany súdu, resp. iného orgánu. K otázke právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie predmetnej veci odvolací súd dodáva, že ak tu nie je iný orgán, ktorý by mal právomoc predmetnú vec prejednať a rozhodnúť, musí ju prejednať a rozhodnúť súd bez ohľadu na to, či má vec súkromnoprávny alebo verejnoprávny charakter. Na záver odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že to, že súd prvej inštancie bude musieť predmetnú vec prejednať a rozhodnúť, neznamená, že musí žalobe vyhovieť. 9. V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o nároku na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 10. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( § 428 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods. 2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ).