Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/67/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200451 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1019200451.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Mališovej a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: FM SLOVENSKÁ, s.r.o., Priemyselná 1, 926 01 Sereď, IČO: 36 534 293, proti žalovanému: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Špitálska 4, 6, 8, 816 43 Bratislava, IČO: 00 681 156, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: 8382/2019-M_OOP, 4431/2019 zo dňa 25.01.2019, takto 17. 18. 17. 19. r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č.: 8382/2019-M_OOP, 4431/2019 zo dňa 25.01.2019, z a m i e t a. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Dňa 28.11.2017 v čase od 09:45 hod. do 14:10 hod. vykonalo Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska 8, 812 67 Bratislava (ďalej aj ako „orgán kontroly" alebo aj ako „ústredie") prostredníctvom svojich zamestnancov odboru kontroly na základe poverenia č. 77/2017/OK zo dňa 27.11.2017, kontrolu v sídle žalobcu za obdobie od 01.09.2017 do 30.11.2017, podľa ustanovenia § 5 ods. 1 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 82/2005 Z. z."), ktorej cieľom bolo zistenie, či žalobca pri zamestnávaní štátnych príslušníkov tretích krajín (ďalej aj ako „ŠPTK") dodržal zákaz nelegálneho zamestnávania a či postupoval v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 82/2005 Z. z.. 2. Orgán kontroly skontroloval u žalobcu celkovo 90 osôb, z toho 36 štátnych príslušníkov tretích krajín vykonávajúcich pre žalobcu pracovnú činnosť na základe zmluvy o dielo a služby zo dňa 01.02.2017 (ďalej len ako „zmluva o dielo a služby") uzatvorenou medzi žalobcom ako objednávateľom (ďalej aj ako „odberateľ služieb alebo práce alebo práce") a obchodnou spoločnosťou Personal Damax s.r.o., IČO: 50 679 937, Pavla Horova 6141/17, 841 08 Bratislava - Devínska Nová Ves (agentúrou dočasného zamestnávania) ako zhotoviteľom, ktorý zanikol v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou BIONDA, s.r.o. od 04.01.2019 (ďalej aj ako „poskytovateľ služieb alebo práce" alebo aj ako „dodávateľ"). 3. Žalobca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu Ing. Z. D., Z.., I. G. XXX/XX, XXX XX Š., poskytol orgánu kontroly na mieste výkonu kontroly informácie a dokumenty a to zoznam zamestnancov a osôb nachádzajúcich sa dňa 28.11.2017 na rannej smene na pracovisku žalobcu a splnomocnenie udelené žalobcom Ing. Z. D. Z.. zo dňa 18.07.2017. 4. Žalobca dodatočne predložil orgánu kontroly na základe jeho žiadosti podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe (ďalej aj ako „zákon o kontrole"), doplňujúce doklady súvisiace s výkonom kontroly, a to zmluvu o dielo a služby, výpis z obchodného registra Okresného súdu Trnava, Oddiel: Sro, Vložka číslo: 17415/T zo dňa 27.11.2017 a pracovné zmluvy všetkých kontrolovaných osôb uvedených v Priebežnom protokole. 5. Orgán kontroly vyhotovil Protokol o výsledku kontroly č.: UPS/US1/OK/KON/2018/39, č. záznamu: 2018/112094 zo dňa 26.06.2018 (ďalej len ako „Protokol o výsledku kontroly"), vypracovaný orgánom kontroly podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o kontrole a ktorý bol podpísaný za orgán kontroly vedúcim a členmi kontrolnej skupiny a za kontrolovaný subjekt bol podpísaný Ing. Z. D. a ktorý zistil porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. poskytovateľom služieb tým, že zamestnával štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí nespĺňali podmienky definované v ustanovení § 21 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako zákon č. 5/2004 Z. z.). V nadväznosti na zistené porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania poskytovateľom služieb, vyvodil orgán kontroly v Protokole o výsledku kontroly záver, že žalobca porušil ustanovenie § 7b ods. 5 zákona č. 82/2005 Z. z. a to tak, že prijal prácu alebo službu, ktorú jej na základe zmluvy o dielo a služby dodával poskytovateľ služieb prostredníctvom 36 fyzických osôb menovite uvedených v Protokole o výsledku kontroly a ktoré poskytovateľ služieb nelegálne zamestnával. 6. Ústredie oboznámilo žalobcu listom zo dňa 27.06.2018, doručeným mu dňa 29.06.2018, s Protokolom o výsledku kontroly obsahujúcim popis priebehu kontroly a kontrolných zistení. 7. Dňa 10.07.2018 prerokoval orgán kontroly so žalobcom Protokol o výsledku kontroly a vyhotovil zápisnicu o prerokovaní Protokolu o výsledku kontroly zo dňa 10.07.2018. 8. Ústredie listom zo dňa 21.08.2018 vyzvalo žalobcu, aby sa vyjadril pred vydaním rozhodnutia vo veci uloženia pokuty za porušenie ustanovenia § 7b ods. 5 zákona č. 82/2005 Z. z. v lehote do 10 kalendárnych dní. 9. Žalobca listom zo dňa 30.08.2018 predložil ústrediu vyjadrenie pred vydaním rozhodnutia vo veci uloženia pokuty za porušenie ustanovenia § 7b ods. 5 zákona č. 82/2005 Z. z., v ktorom namietal, že v čase poskytovania služieb poskytovateľom služieb nemohol predpokladať, že poskytovateľ služieb porušuje zákon č. 82/2005 Z. z., a že uloženie pokuty poskytovateľovi služieb nepovažuje za dostatočný argument na preukázanie porušenia tohto zákona z jeho strany a zdôraznil, že pri svojej činnosti vždy dodržiaval všetky povinnosti vyplývajúce mu z príslušných právnych predpisov s tým, že konanie v súlade s právnymi predpismi a obozretnosť v zmluvných vzťahoch, patria medzi jeho hlavné interné zásady fungovania počas celej doby jeho existencie. 10. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len ako „prvostupňový orgán") vydalo dňa 26.09.2018 rozhodnutie č. 2018/158629, UPS/US1/OK/KON/2018/39 (ďalej len ako „prvostupňové rozhodnutie") ktorým, v zmysle ustanovenia § 7b ods. 8 zákona č. 82/2005 Z. z. uložilo žalobcovi pokutu vo výške XX.XXX eur za porušenie ustanovenia § 7b ods. 5 zákona č. 82/2005 Z. z., ku ktorému došlo tak, že žalobca na základe zmluvného vzťahu so spoločnosťou Personal Damax s.r.o., IČO: 50 679 937, prijal prácu/službu 25 fyzických osôb, štátnych príslušníkov tretích krajín, menovite uvedených v tabuľke č. 1 na str. 2 a 3 tohto rozhodnutia pod poradovým číslom 22 - 46 vrátane, ktorých nelegálne zamestnával poskytovateľ služby spoločnosť Personal Damax s.r.o.. Túto skutočnosť orgán kontroly zistil výkonom kontroly dňa 28.11.2017 na mieste výkonu činnosti žalobcu. Rozhodnutie o uložení pokuty prevzal splnomocnenec žalobcu Ing. Z. D. dňa 28.09.2018. 11. Žalobca voči prvostupňovému rozhodnutiu podal odvolanie zo dňa 04.10.2018, ktoré odovzdal na poštovú prepravu dňa 10.10.2018, t.j. v zákonom stanovenej lehote a v ktorom namietal nezákonnosť napadnutého prvostupňového rozhodnutia, dôvodnosť uloženej pokuty, jej výšku a primeranosť. 12. Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky ako odvolací orgán (ďalej len ako „druhostupňový orgán"), vydalo rozhodnutie č.: 8382/2019-M_OOP, 4431/2019 zo dňa 25.01.2019 (ďalej len ako „druhostupňové rozhodnutie"), ktorým zamietlo odvolanie žalobcu a potvrdilo prvostupňové rozhodnutie. Druhostupňový orgán podľa ustanovenia § 59 ods. 1 zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len ako „Správny poriadok") preskúmal procesnú stránku prvostupňového konania, napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a v nadväznosti na doklady, ktoré sú súčasťou predkladacej správy a spisovej dokumentácie z výkonu kontroly Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny a s dôrazom na dôvody namietané žalobcom ako účastníkom konania v odvolaní voči a dospelo k záveru, že nebol zistený dôvod zrušenie napadnutého rozhodnutia. 13. Druhostupňový orgán konštatoval, že odvolanie žalobcu nemá oporu v dôkazoch o názore o nesprávnosti použitého spôsobu výpočtu výšky pokuty a namietania výšky uloženej pokuty za preukázaný správny delikt, neobsahuje žiadne nové dôkazy, ani nijako nerozporuje závery zistené pri kontrole účastníka konania, ktoré boli podkladom k vydaniu odvolaním napadnutého rozhodnutia, Druhostupňový orgán konštatoval, že prvostupňový orgán vychádzal pri uložení pokuty vo výške XX.XXX eur v zmysle ustanovenia § 7b ods. 8 zákona č. 82/2005 Z.z. za porušenie ustanovenia § 7b ods. 5 zákona č. 82/2005 Z. z. z relevantných dôvodov, ktoré vyhodnotil správne, a preto rozhodol v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Druhostupňové rozhodnutie bolo doručené zástupcovi žalobcu dňa 01.02.2019. II. Žaloba 14. Včas podanou žalobou na Krajskom súde v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd" alebo aj ako „správny súd") dňa 01.04.2019, sa žalobca domáhal voči žalovanému preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: 8382/2019-M_OOP, 4431/2019 zo dňa 25.01.2019 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie") a to v spojení s prvostupňovým rozhodnutím č. 2018/158629, UPS/US1/OK/KON/2018/39 zo dňa 26.09.2018, ako aj postupu, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí a navrhoval, aby ich súd zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 15. Žalobca v žalobe namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, z dôvodu, že zistenie skutkového stavu orgánmi verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ďalej len ako „SSP"), že rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP), že rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP) a že orgány verejnej správy vykonali kontrolu a viedli konanie v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, právom Európskej únie a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 16. Zastával názor, že ustanovenie § 7b ods. 4 až 11 zákona č. 82/2005 Z. z. je protiústavné a v rozpore s právom Európskej únie. 17. Namietal nedostatočný základ a dôvod pre zavedenie právnej úpravy ustanovenia § 7b ods. 4 až 11 zákona č. 82/2005 Z. z. a uviedol, že predmetné ustanovenie bolo do citovaného zákona zavedené zákonom č. 351/2015 Z. z. o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinným od 18.06.2016. V zmysle dôvodovej správy k novele tohto zákona jej cieľom bolo transponovať do právneho poriadku Slovenskej republiky smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2014/67/EÚ z 15. mája 2014 o presadzovaní smernice 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, ktorou sa mení nariadenie (EÚ) č. 1024/2012 o administratívnej spolupráci prostredníctvom informačného systému o vnútornom trhu (ďalej len ako „smernica 2014/67 "). 18. Žalobca zdôraznil, že smernica 2014/67 však neposkytuje žiadny základ ani dôvod k prijatiu právnej úpravy vyplývajúcej z ustanovenia § 7b ods. 4 až 11 zákona č. 82/2005 Z. z. a v súvislosti s nelegálnym zamestnávaním len konštatuje (recitál 27), že na účely zabezpečenia lepšieho a jednotnejšieho uplatňovania smernice 96/71/ES, ako aj jej presadzovania v praxi, by mali zabezpečiť členské štáty, aby sa na ich území vykonávali účinné a primerané inšpekcie, a tak prispieť okrem iného k boju proti nelegálnej práci v kontexte vysielania, tiež pri zohľadnení iných zákonných iniciatív na lepšie riešenie tejto otázky. 19. Uviedol, že základ ani dôvod pre prijatie právnej úpravy vyplývajúcej z ustanovenia § 7b ods. 4 až 11 zákona č. 82/2005 Z. z. neposkytuje ani smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/52/ES z 18.06.2009, ktorou sa stanovujú minimálne normy pre sankcie a opatrenia voči zamestnávateľom štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členských štátov v konsolidovanom znení (ďalej aj ako „smernica 2009/52"), ktorá bola transponovaná do zákona č. 82/2005 Z. z., a to s účinnosťou od 20.07.2011. 20. Poukázal na to, že smernica 2009/52 v čl. 8 ods. 3 výslovne uvádza, že „dodávateľ, ktorý s náležitou starostlivosťou splnil povinnosti vymedzené vnútroštátnym právom, nie je zodpovedný podľa odsekov 1 a 2", a teda v takom prípade nie je zodpovedný za peňažné sankcie a dodatočné platby v súvislosti s nelegálnym zamestnávaním štátnych príslušníkov tretích krajín. 21. Namietal rozpor s právom Európskej únie v dôsledku čoho je tiež v rozpore s čl. 1 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky t.j. odchylný postup od úpravy zavedenej v čl. 8 smernice 2009/52. 22. Zastával názor, že úpravu podľa ustanovenia § 7b ods. 4 až 11 zákona č. 82/2005 Z. z., nemožno považovať za transpozíciu čl. 8 ods. 4 smernice 2009/52, nakoľko je v priamom rozpore s čl. 8 ods. 3 smernice 2009/52, zodpovednosť odberateľa služby podmieňuje jeho vedomosťou o porušení zákazu nelegálneho zamestnávania jeho dodávateľom (poskyto-vateľom služby), a teda nemôže byť zodpovedný v prípade, že si s náležitou starostlivosťou plnil svoje zákonné povinnosti podľa vnútroštátneho práva, avšak o nelegálnom zamestnávaní svojho dodávateľa práce alebo služieb nevedel. 23. Žalobca uviedol, že je zrejmé, že právna úprava v ustanovení § 7b ods. 4 až 11 zákona č. 82/2005 Z. z. ide výrazne nad rámec požiadaviek práva Európskej únie v súvislosti s nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním a nemá oporu v práve Európskej únie a s prihliadnutím na evidentné ciele sledované čl. 8 smernice 2009/52 je voči odberateľom práce alebo služieb neprimeraná s tým, že pre účely transpozície a naplnenie cieľov sledovaných čl. 8 smernice 2009/52 sa zdajú byť dostatočné ustanovenia § 7b ods. 1 až 3 zákona č. 82/2005 Z. z.. 24. Ďalej žalobca poukázal na čl. 5 ods. 1 smernice 2009/52, podľa ktorého „členské štáty prijmú potrebné opatrenia s cieľom zabezpečiť, aby sa porušenia zákazu ustanoveného v článku 3 trestali účinnými, primeranými a odradzujúcimi sankciami voči zamestnávateľovi." Žalobca mal za to, že trestanie odberateľa práce alebo služby rovnakým spôsobom a v rovnakom rozsahu ako jeho dodávateľa za nelegálne zamestnávanie nie je v súlade s princípom primeranosti predpokladaným smernicou 2009/52 a podľa jeho názoru účinnou a dostatočne preventívne pôsobiacou sankciou pre odberateľa práce alebo služby je jeho subsidiárna zodpovednosť za nelegálne zamestnávanie podľa čl. 8 ods. 1 až 3 smernice 2009/52, pretože jediným konaním, ktoré je v prípade odberateľa práce alebo služby možné trestať, je jeho úmysel prijať prácu alebo službu zabezpečenú prostredníctvom nelegálne zamestnaných štátnych príslušníkov tretích krajín v prípade, že o takomto porušení u svojho dodávateľa má vedomosť. Zastával názor, že pokiaľ však odberateľ služby alebo práce s náležitou starostlivosťou plní svoje zákonné povinnosti nemôže byť za svojho dodávateľa zodpovedný. 25. Žalobca zároveň uviedol, že z gramatického ani iného hľadiska, najmä nie z hľadiska povinnosti eurokonformného výkladu právnych predpisov nemožno dôjsť k interpretácii, že úmyslom čl. 8 ods. 4 smernice 2009/52 bolo zavedenie absolútnej objektívnej zodpovednosti odberateľa služby za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania jeho dodávateľom a že podstatou a základným cieľom čl. 8 ods. 4 smernice 2009/52, je zavedenie subsidiárnej zodpovednosti odberateľa služieb za sankcie a dodatočné platby, a to len v prípade jeho vedomosti o porušovaní predpisov o nelegálnom zamestnávaní jeho dodávateľom práce alebo služieb. Zastával názor, že ak si odberateľ služby s náležitou starostlivosťou riadne plní svoje zákonné povinnosti, nemôže byť za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania jeho poskytovateľom služieb a práce zodpovedný. Namietal, že je preto nemysliteľné, aby za nelegálne zamestnanie každého jedného zamestnanca boli súčasne a rovnakou mierou pokutovaní zamestnávateľ (poskytovateľ služieb a práce) a aj žalobca (odberateľ služieb alebo práce), nakoľko takýto postup nie je v súlade s princípom subsidiarity ani s princípom primeranosti. 26. Ďalej namietal nesúlad so základnými zásadami Európskej únie, nakoľko ustanovenie § 7b ods. 4 až 11 zákona č. 82/2005 Z. z. je v rozpore s viacerými základnými zásadami práva Európskej únie, menovite zásadou právnej istoty, legitímnej dôvery, nediskriminácie a proporcionality. 27. Žalobca namietal protiústavnosť právnej úpravy ustanovenia § 7b ods. 4 až 11 zákona č. 82/2005 Z. z. a ktoré je v rozpore s princípom právneho štátu (čl. 1 ods. 1, č1. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky), ktorá odporuje základným princípom, na ktorých má byť postavený právny štát. 28. Poukázal na to, že novelou zákona č. 82/2005 Z. z. sa zaviedla možnosť uložiť a vymáhať súčasne dve pokuty za každého jedného nelegálne zamestnaného zamestnanca, a to jednak voči poskytovateľovi služieb alebo práce ako zamestnávateľovi a jednak voči odberateľovi služieb alebo práce. Uviedol, že odberateľ služieb alebo práce je tak automaticky priamo spoluzodpovedný za porušenie, ktorého sa dopustil jeho dodávateľ (poskytovateľ služieb alebo práce) a to bez ohľadu na jeho vedomosť o takomto porušení. 29. Žalobca namietal, že ustanovenie § 7b ods. 4 až 11 zákona č. 82/2005 Z. z. je v rozpore s princípom právnej istoty (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), je v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces a prezumpciou neviny (čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky), je zjavne (svojvoľne) diskriminačné (čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). 30. Zdôraznil, že zásada rešpektovania legitímnej dôvery, ktorá je dôsledkom právnej istoty, je ustanovením § 7b ods. 4 až 11 zákona č. 82/2005 Z. z., narušená, čím sa neprípustné zasahuje do legitímnych očakávaní podnikateľských subjektov, ako aj do podnikateľskej slobody ako takej. 31. Žalobca poukázal na povinnosť ústavnokonformného výkladu s tým, že ustanovenie § 7b ods. 4 až 11 zákona č. 82/2005 Z. z. nie je možné aplikovať výlučne s prihliadnutím na ich gramatický výklad, keďže taký výklad by bol zjavne protiústavný. 32. Ďalej namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu orgánmi verejnej správy, keďže pre účely rozhodnutí vôbec nezisťovali ani nevzali do úvahy akékoľvek ďalšie aspekty, najmä pokiaľ ide o žalobcovu náležitú starostlivosť plniť si poctivo svoje zákonné povinnosti a nekonať v rozpore s právnymi predpismi alebo neexistenciu akýchkoľvek pochybení v pracovnoprávnej oblasti v minulosti. 33. Žalobca trval na tom, že neporušil žiadne právne predpisy ani inak nepochybil, že nemal vedomosť o porušovaní predpisov zo strany poskytovateľa služieb a práce a poukázal na to, že v súlade s čl. 8 ods. 3 smernice 2009/52, ako aj so základnými princípmi správneho trestania, mali orgány verejnej správy tieto skutočnosti vziať do úvahy. 34. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci, nakoľko z napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že orgány verejnej správy uplatnili protiústavný gramatický výklad ustanovení § 7b ods. 4 až 11 zákona č. 82/2005 Z. z.. 35. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie sú zjavne nepreskúmateľné vzhľadom na nezrozumiteľnosť a nedostatočné odôvodnenie zodpovednosti a jeho postihu za nelegálne zamestnávanie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorého sa dopustil dodávateľ (poskytovateľ služieb a práce). 36. Uviedol, že orgány verejnej správy jeho údajnú (spolu)zodpovednosť za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania štátnych príslušníkov tretích krajín neodôvodnili ničím iným, než pochybením na strane poskytovateľa služieb a práce, pritom nevzali do úvahy akékoľvek ďalšie aspekty, najmä pokiaľ ide o závažnosť konania alebo prípadné pochybenia žalobcu. 37. Žalobca namietal aj odôvodnenie výšky uloženej pokuty, nakoľko orgány verejnej správy pristúpili len k jej matematickému vyčísleniu jej výšky a vzhľadom na počet nelegálne zamestnaných štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých prácu žalobca prijal od dodávateľa (poskytovateľa služieb a práce) a to bez zohľadnenia akýchkoľvek ďalších okolností. 38. Žalobca namietal porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 14 zákaz diskriminácie), nakoľko orgány verejnej správy v konaní nekonali v súlade s dohovorom, čím porušili čl. 1 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. b), ako aj čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. 39. Ďalej namietal žalobca, že konanie vykonané orgánmi verejnej správy sa uskutočnilo v rozpore s čl. 6 Dohovoru (právo na spravodlivý proces v konaniach s trestným charakterom), resp. čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky. 40. Žalobca namietal neprimeranosť a neodôvodnenosť uloženej pokuty a uviedol, že z prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že ústredie vypočítalo pokutu ako X.XXX eur x XX ŠPTK = XX.XXX eur, pričom prvostupňové rozhodnutie vychádza z pokuty vo výške X.XXX eur na jednu osobu. Zastával názor, že vzorec pre výpočet pokuty uplatnený orgánmi verejnej správy nemá oporu v zákone č. 82/2005 Z. z.. a poukázal na to, že orgány verejnej správy automaticky prebrali údajnú zákonom stanovenú minimálnu výšku pokuty X.XXX eur za jednu osobu (v prípade nelegálneho zamestnávania dvoch a viacerých osôb) a vynásobili ju počtom nelegálne zamestnaných štátnych príslušníkov tretích krajín, pritom vôbec neprihliadli na akékoľvek individuálne zvláštnosti konkrétneho prípadu, ako napr. existenciu či závažnosť nedostatkov zistených kontrolou, závažnosť alebo trvanie protiprávneho stavu alebo prípadných následkov, či ide o opakované zistenie nedostatku alebo o ojedinelý výskyt, alebo na skutočnosť, že v minulosti si riadne plnil všetky svoje zákonné povinnosti voči príslušným orgánom (vrátane pracovnoprávnych orgánov). Uviedol, že ak ústredie tvrdí, že výšku pokuty je potrebné počítať výlučne podľa ich vzorca na základe počtu nelegálne zamestnávaných osôb, je to v rozpore s ustanovením § 68a ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z.. Tvrdil, že ústredie malo vychádzať zo sumy X.XXX eur stanovenej za jednu osobu v zmysle ustanovenia § 7b ods. 8 zákona č. 82/2005 Z. z., nakoľko konanie sa týkalo 25 štátnych príslušníkov tretích krajín, a teda minimálna výška pokuty, t.j. X.XXX eur by bola bezpochyby prekročená. 41. Zároveň žalobca zdôraznil, že počas celého priebehu kontroly poskytol orgánom verejnej správy požadovanú súčinnosť a predložil im požadované dokumenty a informácie, čo je konštatované v Protokole o výsledku kontroly. 42. Nesúhlasil s tým, aby mu bola uložená totožná výška pokuty ako poskytovateľovi služieb a práce (t.j. rovnaká sadzba na každého nelegálne zamestnaného štátneho príslušníka tretích krajín), ktorý je priamo a výlučne zodpovedný za vzniknutú situáciu. 43. Zároveň žalobca navrhol, aby dal krajský súd podnet na začatie konania o súlade ustanovenia § 7b ods. 4 až 11 zákona č. 82/2005 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky, menovite s jej čl. 1 ods. 1 a ods. 2, čl. 12. ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a ods. 5, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a ods. 3. III. Vyjadrenie k žalobe 44. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 22.07.2019, doručeného správnemu súdu dňa 24.07.2019, žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a zotrval na všetkých dôvodoch uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a nesúhlasil s tvrdeniami a dôvodmi uvedenými správnej žalobe žalobcu. 45. Žalovaný sa vyjadril k jednotlivým žalobným bodom žaloby - E., F., G., H., J., L. a M s tým, že uviedol, že žalobca ani v jednom z týchto bodov žaloby neuniesol dôkazné bremeno, neuviedol žiadne dôkazy, ktorými by potvrdil svoje tvrdenia. 46. Zastával názor, že v správnom konaní bol skutkový stav zistený dostatočne, vyžiadal si jednotlivé stanoviská žalobcu, stanoviská iných orgánov verejnej správy a prostredníc-tvom Sociálnej poisťovne zisťoval informácie aj v Maďarskej republike s tým, že nebol povinný brať do úvahy pri zisťovaní skutkového stavu akékoľvek ďalšie aspekty, najmä pokiaľ ide o žalobcovu náležitú starostlivosť plniť si poctivo svoje zákonné povinnosti a nekonať v rozpore s právnymi predpismi alebo neexistenciu akýchkoľvek pochybení v pracovnoprávnej oblasti v minulosti, tak ako to uvádza žalobca na strane 12 žaloby v bode 61. 47. Uviedol, že žalobca v správnom konaní nepredložil žiadne dôkazy, pre ktoré považuje rozhodnutie žalovaného za nezákonné, ani argumenty, ktoré by odôvodňovali nezákonnosť napadnutého rozhodnutia alebo prvostupňového rozhodnutia spôsobenú konaním alebo nekonaním orgánov verejnej správy a poukázal na to, že údajné porušenie Správneho poriadku žalobca napáda v inom správnom konaní, a to vedenom voči obchodnej spoločnosti Personal Damax s.r.o., ktorej ako poskytovateľovi služieb a práce, bola rozhodnutím č. 2018/125282, UPS/US1/KON/2018/57 zo dňa 20.07.2018 uložená pokuta za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z. vo výške XX.XXX eur, nakoľko táto spoločnosť v prípade 36 kontrolovaných zamestnancov - štátnych príslušníkov tretích krajín nesplnila povinnosť zamestnávateľa na ich zamestnávanie podľa osobitného predpisu ustanovenia § 21 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z.. Z uvedeného teda vyplýva, že keďže ide o dve rozdielne správne konania, tvrdenia žalobcu týkajúceho sa vyššie uvedeného správneho konania, sú pre prebiehajúce konanie irelevantné. 48. Žalovaný sa vyjadril k názorom žalobcu, ktorý považuje zákonnú úpravu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania platnú v Slovenskej republike a upravenú v zákone č. 82/2005 Z. z., za protiústavnú (ustanovenie § 7b ods. 4 až 11 zákona č. 82/2005 Z. z.) a v rozpore s právom Európskej únie a uviedol že predmetná právna úprava bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná tak v súlade s právom Európskej únie, ako aj s Ústavou Slovenskej republiky s prihliadnutím na požiadavku potreby prispieť v boji proti nelegálnej práci a nelegálnemu zamestnávaniu v kontexte vysielania zamestnancov, a to aj s dôrazom na konkrétne problémy jednotlivých štátov Európskej únie s tým, že smernica 2019/52/ESv zmysle jej recitálu (bod 4) ustanovuje len minimálne normy, pričom členské štáty EÚ majú možnosť prijať alebo zachovať prísnejšie sankcie a opatrenia a ukladať zamestnáva-teľom prísnejšie povinnosti. 49. Poukázal na to, že podľa článku 288 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii je smernica 2019/52/ES záväzná pre každý členský štát, a je na jednotlivých krajinách, aby navrhli vlastné právne predpisy, ktorými sa tieto ciele dosiahnu. Uviedol, že členské štáty Európskej únie sa zhodli na posilnení spolupráce medzi nimi a najmä súhlasili s posilnením opatrení zameraných na boj proti nelegálnemu zamestnávaniu a v tejto súvislosti poukázal na bod 3 recitálu smernice 2019/52/ES podľa ktorého, ústredným prvkom takýchto opatrení by mal byť všeobecný zákaz zamestnávania štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorý nemajú právo na pobyt v Európskej únii, spolu so sankciami voči zamestnávateľom, ktorí takýto zákaz porušujú a bodu 4 recitálu smernice 2019/52/ES vzhľadom na to, že touto smernicou sa ustanovujú minimálne normy, členské štáty by mali mať možnosť prijať alebo zachovať prísnejšie sankcie a opatrenia a ukladať zamestnávateľom prísnejšie povinnosti. 50. Zároveň žalovaný poukázal na článok 8 bodu 4 smernice 2019/52/ES s dôrazom aj na recitál (bod 4) tejto smernice, že členské štáty si môžu vo svojom vnútroštátnom práve stanoviť aj prísnejšie pravidlá zodpovednosti za nelegálne zamestnávanie. 51. Taktiež žalovaný poukázal na bod 21 recitálu smernice 2019/52/ES s tým, že skúsenosti ukázali, že existujúci systém sankcií nebol dostatočný na zabezpečenie plného dodržiavania zákazu zamestnávania štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členských štátov. Ďalej uviedol, že podľa bodu 22 recitálu smernice 2019/52/ES s cieľom zabezpečiť plnú účinnosť všeobecného zákazu, sa zdá ako osobitne potrebné prijať viac odradzujúce sankcie v závažných prípadoch a v zmysle bodu 37 recitálu smernice 2019/52/ES, táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané predovšetkým v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v Charte základný práv Európskej únie. Zároveň poukázal na článok 3 smernice 2019/52/ES, v ktorom je uložený všeobecný zákaz nelegálneho zamestnávania vo všetkých štátoch Európskej únie. 52. Žalovaný vo vzťahu k vyššie uvedenému zdôraznil, že cieľom prijatia smernice 2019/52/ES bolo presadiť všeobecný zákaz nelegálneho zamestnávania a odradiť od jeho porušovania a jedným z prostriedkov ako to dosiahnuť je aj prijatie primeraných sankcií za porušenie tohto zákazu. 53. Uviedol, že v súvislosti s vyššie uvedeným, bola do právneho poriadku Slovenskej republiky bola zákonom č. 82/2005 Z. z. a to v ustanovení § 7b ods. 4 až 9 zavedená právna úprava objektívnej zodpovednosti subjektu za porušenie zákazu prijať prácu alebo službu právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorú jej na základe zmluvy dodáva alebo poskytuje právnická osoba alebo fyzická osoba (poskytovateľ služby a práce) prostredníctvom fyzickej osoby, ktorú nelegálne zamestnáva. Cieľom tejto právnej úpravy podľa názoru žalovaného je, aby slovenskí odberatelia cezhraničnej služby alebo práce, prijímali na práce osoby len od serióznych obchodných partnerov/zamestnávateľov, pričom prípadnú náhradu škody si môžu upraviť v obchodnoprávnej zmluve s poskytovateľom služby alebo práce. Preto bolo nevyhnutné zabezpečiť boj proti nelegálnemu zamestnávaniu aj spôsobom vytvorenia inštitútu zodpovednosti za porušenie zákazu prijať prácu alebo službu, a to s cieľom donútiť už samotných odberateľov cezhraničnej služby alebo vnútroštátnej alebo cezhraničnej dodávky práce dbať na to, aby tieto služby alebo prácu prijímali len od serióznych poskytovateľov služieb a práce, a taktiež s cieľom, aby sa predchádzalo sofistikovanému obchádzaniu zákona samotnými odberateľmi. 54. Žalovaný ďalej zdôraznil, že žalobca mal zákonné možnosti v zmysle ustanovenia § 7b ods. 6 zákona č. 82/2005 Z. z. požadovať od spoločnosti Personal Damax s.r.o. doklady a osobné údaje fyzických osôb, prostredníctvom ktorých mu dodávala prácu, resp. službu, a ktoré boli potrebné na to, aby si žalobca mohol skontrolovať, či táto spoločnosť neporušuje zákaz nelegálneho zamestnávania a posúdiť tak všetky riziká vyplývajúce mu z uzatvorenia obchodnoprávnej zmluvy s touto spoločnosťou. 55. V súvislosti s vyššie uvedeným žalovaný poznamenal, že u žalobcu vykonávali pracovnú činnosť v prevažnej väčšine práve štátni príslušníci tretích krajín, a to v rámci žalobcom uzatvorených zmlúv s viacerými poskytovateľmi služby, a teda bol vyšší predpoklad nelegálneho zamestnávania zo strany poskytovateľov služieb t. j. žalobca mohol a mal skúmať tieto riziká a preveriť si všetky skutočnosti ešte pred uzatvorením zmlúv s poskytovateľmi služieb. 56. Žalovaný sa odvolával na ustanovenie § 7b ods. 5 zákona č. 82/2005 Z. z. v zmysle ktorého, sa zakazuje právnickej osobe prijatie práce alebo služby, sprostredkovanej treťou osobou, ktorá ju poskytuje prostredníctvom nelegálne zamestnávaných zamestnancov, s tým, že v danej veci sa vykonanou kontrolou potvrdilo, že žalobca porušil toto ustanovenie zákona a to tým, že prijal prácu alebo službu, ktorú mu na základe zmluvy dodávala spoločnosť Personal Damax s.r.o. prostredníctvom štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí nespĺňali žiadnu z podmienok definovaných v ustanovení § 21 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z., a teda zamestnávanie štátneho príslušníka tretej krajiny bolo v takomto prípade podľa ustanovenia § 2 ods. 2 písm. c) zákona č. 82/2005 Z. z. nelegálnym zamestnávaním, čo je správnym deliktom, za ktorý prvostupňový orgán uložil žalobcovi prvostupňovým rozhodnutím pokutu vo výške XX.XXX eur. 57. Žalovaný k návrhu žalobcu, aby súd dal podnet na začatie konania o súlade o súlade ustanovení § 7b ods. 4 až 11 zákona č. 82/2005 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky, menovite s jej čl. 1 ods. 1 a ods. 2, čl. 12. ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a ods. 5, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a ods. 3, uviedol, že Súdny dvor Európskej únie je oprávnený rozhodovať o hraniciach aplikovateľnosti noriem úniového práva, ale nerozhoduje o konkrétnych skutkových ani právnych okolnostiach prípadu prebiehajúceho pred vnútroštátnym súdom, ktorý však môže v rámci prejudiciálneho konania predložiť len takú otázku, ktorá sa týka výkladu zmlúv (čl. 267, písm. a) ZFEÚ), ktorými sú Zmluva o fungovaní EÚ, Zmluva o Európskej únii, Charta základných práv EU a zmluvy o pristúpení alebo takú otázku, ktorá sa týka platnosti a výkladu sekundárneho práva Únie (čl. 267, písm. b) ZFEÚ), t.j. výklad a platnosť právnych aktov vydaných inštitúciami EÚ. 58. Podľa názoru žalovaného, žalobca neuniesol dôkazné bremeno a jasne, dostatočne a zrozumiteľne nepreukázal nesúlad slovenskej legislatívy v oblasti nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania s Ústavou Slovenskej republiky alebo s právom Európskej únie, a preto navrhol, aby správny súd vyššie uvedený návrh žalobcu na konanie o súlade právnych predpisov na Ústavný súd Slovenskej republiky a návrh na prejudiciálne otázky na Súdny dvor Európskej únie v celom rozsahu zamietol. 59. Žalovaný mal za to, že žaloba nie je dôvodná a vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti neexistuje zákonný dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia ako ani prvostupňového rozhodnutia podľa ustanovenia § 191 ods. 1 SSP, a preto navrhol, aby správny súd podľa ustanovenia § 190 SSP žalobu v celom rozsahu zamietol. Zároveň žiadal, aby mu súd priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. IV. Právne posúdenie veci 60. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd" alebo aj ako „krajský súd") ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 zákona SSP), po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia, v rozsahu dôvodov správnej žaloby dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 61. Vo veci bol vyhlásený rozsudok bez nariadenia pojednávania postupom podľa ustanovenia § 137 ods. 4 SSP dňa 10.09.2020, nakoľko žalobca ani žalovaný nežiadali nariadiť pojednávanie. 62. Predmetom súdneho prieskumu bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného - Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 8382/2019-M_OOP, 4431/2019 zo dňa 25.01.2019, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny č. 2018/158629, UPS/US1/OK/KON/2018/39 zo dňa 26.09.2018 o uložení pokuty žalobcovi vo výške XX.XXX eur za porušenie zákazu prijať prácu alebo službu podľa ustanovenia § 7b ods. 5 zákona č. 82/2005 Z. z. a ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie. 63. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). 64. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide. 65. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti zákona SSP o správnych žalobách. 66. V intenciách ustanovenia § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je orgán verejnej správy oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 67. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd teda skúma aj procesné pochybenia orgánu verejnej správy namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred orgánom verejnej správy, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 68. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 69. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 70. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 71. Podľa § 194 ods. 1 SSP, správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. 72. Podľa § 194 ods. 2 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 73. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 74. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 5/2004 o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zamestnávateľ môže zamestnávať len štátneho príslušníka tretej krajiny, a) ktorý je držiteľom modrej karty Európskej únie (ďalej len „modrá karta"), b) má udelený prechodný pobyt na účel zamestnania na základe potvrdenia o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta, c) má udelené povolenie na zamestnanie a udelený prechodný pobyt na účel zamestnania, ak osobitný predpis neustanovuje inak, d) má udelené povolenie na zamestnanie a udelený prechodný pobyt na účel zlúčenia rodiny. 75. Podľa § 1 ods. 2 písm. c) zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 82/2005 Z. z."), tento zákon vymedzuje nelegálnu prácu a nelegálne zamestnávanie, ustanovuje zákaz vykonávania nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, výkon kontroly, povinnosti kontrolného orgánu a postih za porušenie zákazu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. 76. Podľa § 2 ods. 2 písm. c) zákona č. 82/2005 Z. z., nelegálna práca je závislá práca, ktorú vykonáva fyzická osoba pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu, ktorá je podnikateľom a štátneho príslušníka tretej krajiny a nie sú splnené podmienky na jeho zamestnávanie podľa osobitného predpisu. 77. Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 82/2005 Z. z., nelegálne zamestnávanie je aj zamestnávanie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území Slovenskej republiky v rozpore s osobitným predpisom a ktorý vykonáva závislú prácu. 78. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z., právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 3. 79. Podľa § 7b ods. 5 zákona č. 82/2005 Z. z., právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie prijať prácu alebo službu, ktorú jej na základe zmluvy dodáva alebo poskytuje právnická osoba alebo fyzická osoba (ďalej len „poskytovateľ služby") prostredníctvom fyzickej osoby, ktorú nelegálne zamestnáva, ak ide a) o cezhraničné poskytovanie služby po dobu presahujúcu päť dní v období 12 mesiacov od prvého poskytnutia služby alebo b) o vnútroštátnu dodávku práce alebo cezhraničnú dodávku práce. 80. Podľa § 7b ods. 6 zákona č. 82/2005 Z. z., poskytovateľ služby je povinný na požiadanie právnickej osobe alebo fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom, ktorým dodáva prácu alebo poskytuje službu podľa odseku 5, bezodkladne poskytnúť v nevyhnutnom rozsahu doklady a osobné údaje fyzických osôb. prostredníctvom ktorých im dodáva prácu alebo poskytuje službu, ktoré sú potrebné na to, aby právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, mohli skontrolovať, či poskytovateľ služby neporušuje zákaz nelegálneho zamestnávania. 81. Podľa § 7b ods. 7 zákona č. 82/2005 Z. z., kontrolný orgán uloží právnickej osobe alebo fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom, za porušenie zákazu prijať prácu alebo službu podľa odseku 5 pokutu od X.XXX eur do XXX.XXX eur, a ak ide o dve a viac fyzických osôb súčasne, najmenej X.XXX eur. 82. Podľa § 7b ods. 8 zákona č. 82/2005 Z. z., pokutu podľa odseku 7 možno uložiť do dvoch rokov odo dňa prerokovania protokolu o výsledku kontroly a najneskôr do troch rokov odo dňa porušenia zákazu. 83. Podľa bodu 4 recitálu smernice 2019/52/ES, vzhľadom na to, že sa touto smernicou ustanovujú minimálne normy, členské štáty by mali mať možnosť prijať alebo zachovať prísnejšie sankcie a opatrenia a ukladať zamestnávateľom prísnejšie povinnosti. 84. Podľa bodu 21 recitálu smernice 2019/52/ES, skúsenosti ukázali, že existujúci systém sankcií nebol dostatočný na zabezpečenie plného dodržiavania zákazu zamestnávania štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členských štátov. Jedným z dôvodov porušovania tohto zákazu je skutočnosť, že správne sankcie uložené samostatne nemajú pravdepodobne v prípade niektorých bezohľadných zamestná-vateľov dostačujúci odradzujúci účinok. Uplatňovanie trestných sankcií môže a malo by posilniť dodržiavanie tohto zákazu. 85. Podľa bodu 22 recitálu smernice 2019/52/ES, s cieľom zabezpečiť plnú účinnosť všeobecného zákazu sa zdá ako osobitne potrebné prijať viac odradzujúce sankcie v závažných prípadoch, ako je napríklad nepretržité opakované porušovanie, nelegálne zamestnávanie veľkého počtu štátnych príslušníkov tretích krajín, osobitne vykorisťujúce pracovné podmienky, prípady, keď je zamestnávateľ oboznámený so skutočnosťou, že pracovník je obeťou obchodovania s ľuďmi, a prípady nelegálneho zamestnávania maloletých. Táto smernica ukladá členským štátom povinnosť ustanoviť vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch trestnoprávne sankcie za tieto závažné porušenia. Neukladá žiadne povinnosti týkajúce sa uplatňovania takýchto sankcií ani akéhokoľvek iného dostupného systému presadzovania práva v jednotlivých prípadoch. 86. Podľa bodu 37 recitálu smernice 2019/52/ES, táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané predovšetkým v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v Charte základných práv Európskej únie. Mala by sa uplatňovať predovšetkým so zreteľom na rešpektovanie slobody podnikania, rovnosti pred zákonom, zásady zákazu diskriminácie, práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces, ako aj zásady zákonnosti a primeranosti trestných činov a trestov v súlade s článkami 16, 20, 21, 47 a 49 charty. 87. Podľa článku 3 smernice 2019/52/ES: 1. členské štáty zakazujú zamestnávanie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu. 2. Za porušenie tohto zákazu sa ukladajú sankcie a opatrenia ustanovené v tejto smernici. 3. 88. Podľa článku 5 bodu 1 smernice 2009/52/ES: 1. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia s cieľom zabezpečiť, aby sa porušenia zákazu ustanoveného v článku 3 trestali účinnými, primeranými a odradzujúcimi sankciami voči zamestnávateľovi. 2. Sankcie ukladané za porušenia zákazu uvedeného v článku 3 zahŕňajú: a) peňažné sankcie, ktorých výmera sa zvyšuje podľa počtu nelegálne zamestnaných štátnych príslušníkov tretích krajín, b) úhrady nákladov súvisiacich s návratom nelegálne zamestnaných štátnych príslušníkov tretích krajín v tých prípadoch, keď sa uskutočnilo konanie o návrate. Členské štáty môžu namiesto toho rozhodnúť, že zohľadnia aspoň priemerné náklady na navrátenie uvedených osôb v peňažných sankciách podľa písmena a). SK L 168/28 Úradný vestník Európskej únie 30.6.2009. 3. Členské štáty môžu ustanoviť znížené finančné sankcie v prípadoch, keď je zamestnávateľ fyzickou osobou zamestnávajúcou štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, ak ide o zamestnanie na súkromné účely a ak nebol zamestnaný za osobitne vykorisťujúcich pracovných podmienok. 89. Podľa článku 7 bodu 1 smernice 2009/52/ES, členské štáty prijmú potrebné opatrenia s cieľom zabezpečiť, aby sa na zamestnávateľov, ak je to vhodné, vzťahovali aj tieto opatrenia: a) pozbavenie nároku na niektoré alebo na všetky verejné príspevky, pomoc alebo dotácie vrátane finančných prostriedkov EÚ spravovaných členskými štátmi na obdobie až do piatich rokov; b) vylúčenie z účasti na verejných súťažiach v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/18/ ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby na obdobie až do piatich rokov; c) vrátenie časti alebo všetkých verejných príspevkov, pomoci a dotácií vrátane finančných prostriedkov EÚ spravovaných členskými štátmi, ktoré boli zamestnávateľovi vyplatené v priebehu obdobia do dvanástich mesiacov predchádzajúcich odhaleniu nelegálneho zamestnávania; d) dočasné alebo trvalé zatvorenie prevádzok, ktoré boli použité na takéto porušenie zákazu, alebo dočasné alebo trvalé odobratie povolenia na vykonávanie danej podnikateľskej činnosti, ak je to odôvodnené závažnosťou porušenia. 90. Podľa článku 8 bodu 4 smernice 2019/52/ES, členské štáty môžu vo vnútroštátnom práve stanoviť prísnejšie pravidlá zodpovednosti. 91. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V intenciách ustanovenia § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. Správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 119 veta prvá SSP). Správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, b) rozhoduje v konaní podľa ustanovenia § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo c) rozhoduje podľa § ustanovenia 192 (§ 120 SSP). 92. V administratívnom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie správneho deliktu a uloženie sankcie, je podstatné, či účastník správneho konania, ktorý sa mal svojim postupom dopustiť porušenia zákona, správny delikt spáchal a podmienky, za ktorých k spáchaniu došlo, ako aj následky ním vzniknuté môžu mať vplyv na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho deliktu. 93. Úlohou krajského súdu bolo potrebné primárne posúdiť, či je napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a s právom Európskej únie a či uložená pokuta žalobcovi orgánom verejnej správy bola v primeranej výške. 94. V konaní bolo sporné, či na základe vykonanej kontroly orgánom verejnej správy zo strany žalobcu došlo k porušeniu povinností stanovených zákonom č. 82/2005 Z. z., či mu bola uložená pokuta dôvodne a či bola vyrubená v správnej výške, resp., či bola primeraná. 95. Orgány verejnej správy vo výrokovej časti rozhodnutí identifikovali, za ktoré porušenie ustanovení zákona bola žalobcovi uložená pokuta. 96. Žalobca žalobou sa domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 8382/2019-M_OOP, 4431/2019 zo dňa 25.01.2019, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny č. 2018/158629, UPS/US1/OK/KON/2018/39 zo dňa 26.09.2018, ktorým mu uložilo pokutu vo výške XX.XXX eur za preukázané porušenie ustanovenia § 7b ods. 5 zákona č. 82/2005 Z. z., ktoré bolo zistené orgánom verejnej správy na základe vykonanej kontroly zo dňa 27.11.2017. 97. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie za nezákonné z dôvodu, že zistenie skutkového stavu orgánmi verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e) SSP), že rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP) a sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP) a že orgány verejnej správy vykonali kontrolu a viedli konanie v rozpore s právom Európskej únie a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a že ustanovenie § 7b ods. 4 až 11 zákona č. 82/2005 Z. z. je protiústavné a v rozpore s právom Európskej únie. 98. Žalovaný v písomnom vyjadrení uviedol, že žalobca v správnom konaní nepredložil žiadne dôkazy, pre ktoré považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné, ani argumenty, ktoré by odôvodňovali nezákonnosť napadnutého rozhodnutia alebo prvostupňového rozhodnutia spôsobenú konaním alebo nekonaním orgánov verejnej správy a zotrval na všetkých dôvodoch uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a nesúhlasil s tvrdeniami a dôvodmi uvedenými v správnej žalobe žalobcu. 99. Správny súd mal zistené z administratívneho spisu, že dňa 28.11.2017 vykonal prvostupňový orgán na základe poverenia č. 77/2017/OK zo dňa 27.11.2017 u žalobcu v priestoroch na adrese Z. X, XXX XX S., kontrolu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania podľa ustanovenia § 5 ods. 1 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z. za účelom preverenia dodržiavania zákazu nelegálneho zamestnávania podľa ustanovení § 3 ods. 2 a § 7b zákona č. 82/2005 Z. z., pričom orgán kontroly skontroloval spolu 57 fyzických osôb z ktorých 4 osoby boli občania Slovenskej republiky s uzatvorenou pracovnou zmluvou so žalobcom a ostatné kontrolované osoby v celkovom počte 53 boli štátni príslušníci tretích krajín, ktorí vykonávali pracovnú činnosť v priestoroch účastníka konania na základe zmlúv o dielo a služby uzatvorených v zmysle ustanovení § 536 až § 565 Obchodného zákonníka medzi žalobcom ako objednávateľom a spoločnosťami Velle s.r.o., so sídlom Gáňska 903, Veľká Mača 925 32, IČO: 50 853 155 a Personal Damax s.r.o., so sídlom Východná 1526/11, 040 18 Košice - mestská časť Krásna, IČO: 50 679 937 ako zhotoviteľmi (ďalej aj ako „zmluvní partneri") a že zoznam osôb bol uvedený v tabuľke č. 1 - „kontrolované osoby na pracovisku orgánom kontroly dňa 28.11.2017" (ďalej len ako „tabuľka č. 1") pod poradovým číslom 1 až 18 a 20 až 46 a ktoré výkon pracovnej činnosti v mieste výkonu kontroly potvrdili vlastnoručným podpisom v priebežnom protokole, č. záznamu: 2017/202419, spísanom pri výkone kontroly na kontrolovanom pracovisku s tým, že prítomnosť na pracovisku odôvodnili vykonávaním práce na základe uzatvorených pracovnoprávnych vzťahov, pracovných zmlúv, ktorých kópie predložil orgánu kontroly na základe vyžiadania podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona o kontrole splnomocnený zástupca spoločnosti žalobcu Mgr. Z. D. a ktorý mu zároveň predložil kópie zmlúv o dielo a služby. Ďalej súd zistil z administratívneho spisu že, priebeh kontroly a kontrolné zistenia orgán kontroly spracoval v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o kontrole do protokolu o výsledku kontroly č. spisu: UPS/US1/OK/KON/2018/39, č. záznamu: 2018/112094 zo dňa 26.06.2018, s ktorým bol účastník konania oboznámený dňa 29.06.2018 a že kontrola bola ukončená dňa 10.07.2018 po prerokovaním tohto protokolu o výsledku kontroly a podpísaním zápisnice o prerokovaní protokolu o výsledku kontroly č.: 2018/116455 členmi kontrolnej skupiny a splnomocneným zástupcom kontrolovaného subjektu - žalobcu Mgr. Z. D. s tým, že zistenou skutočnosťou pri výkone predmetnej kontroly bolo, že žalobca u ktorého vykonávali prácu štátni príslušníci tretích krajín nemal status zamestnávateľa, ale zmluvného partnera a že štátni príslušníci tretích krajín boli uvedení v tabuľke č. 1 pod poradovým číslom 22 až 46, ktorí vykonávali pracovnú činnosť u žalobcu na základe vyššie uvedených zmlúv o dielo a služby. Súd zároveň zistil z administratívneho spisu, že orgán kontroly samostatnou kontrolou overil legálnosť zamestnávania kontrolovaných štátnych príslušníkov tretích krajín štátni príslušníci u zmluvných partnerov žalobcu ich v podnikateľských subjektoch, a to v spoločnostiach Velle s.r.o., a Personal Damax s.r.o. a ktorý zistil, že spoločnosť Velle s.r.o. prijala v rámci vyslania od zahraničného zamestnávateľa METAL-TECH-GROUP Kft, so sídlom 12 11 Budapešť, II. Rákoczi Ferenc út 107-115 B/5, IČO: 01-09-302166 Maďarská republika 17 kontrolovaných štátnych príslušníkov tretích (v tabuľke č. 1 sú uvedení pod por. č.: 5 až 21) a následne ich vyslala na výkon práce k účastníkovi konania v rámci zmluvy o dielo a služby a že výsledkom overenia cez Sociálnu poisťovňu - ústredie bolo zistenie, že kontrolovaní štátni príslušníci tretích krajín, uvedení v tabuľke č. 1 pod por. č.: 5-21, neboli registrovaní v maďarskom systéme sociálneho zabezpečenia, neboli poistení v Maďarskej republike a neboli ani zamestnancami spoločnosti METAL-TECH-GROUP Kft..Taktiež mal súd zistené z administra-tívneho spisu, že samostatnou kontrolou orgánom kontroly bol skontrolovaný zmluvný partner žalobcu spoločnosť Personal Damax s.r.o., ktorý poskytol na výkon práce účastníkovi konania kontrolovaných štátnych príslušníkov tretích krajín uvedených v tabuľke č. 1 pod por. č. 22 až 57 s tým, že orgán kontroly zistil, že spoločnosť Personal Damax s.r.o. ako zmluvný partner žalobcu bol zamestnávateľom ktorý prihlásil svojich zamestnancov - štátnych príslušníkov tretích krajín do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného Sociálnou poisťovňou v mesiacoch 09. - 11.2017 čo vyplýva z tabuľky č. 1 a že s nimi mal založený pracovnoprávny vzťah podľa Zákonníka práce, čo bolo preukázané 25 kópiami pracovných zmlúv predloženými žalobcom orgánu kontrol. Ďalej mal súd zistené, že dňa 26.02.2018 bola Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice zaslaná orgánu kontroly zaslaná odpoveď, že po preverení v databáze informačného systému služieb zamestnanosti, spoločnosť Personal Damax, s.r.o., nepožiadala Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice o povolenie na zamestnanie štátnych príslušníkov tretích krajín v roku 2017, ani jej nebolo vystavené súhlasné potvrdenie obsadenia voľného pracovného miesta ani iných dokladov pre ŠPTK uvedených v tabuľke č. 1 pod poradovým číslom 22 až 46 a že z databázy informačného systému služieb zamestnanosti orgán kontroly zistil, že pre žiadneho z kontrolovaných štátnych príslušníkov tretích krajín uvedených v tabuľke č. 1 pod poradovým číslom 22 až 46 nebolo cudzineckou políciou požiadané a vydané Potvrdenie o možnosti obsadenia pracovného miesta so súhlasom s obsadením nahláseného pracovného miesta pre účely jednotného povolenia na pobyt a žiadny úrad nevydal pre dotknutých šptk ani povolenie na zamestnanie a že žalobca v stanovenej lehote podal vyjadrenie, ktorým odmietol zodpovednosť za nelegálne zamestnávanie štátnych príslušníkov tretích krajín v zmysle ustanovenia § 7b zákona č. 82/2005 Z. z. s tým, že uviedol, že v čase poskytovania služieb spoločnosťou Personal Damax s.r.o. údajne nemohol predpokladať, že táto spoločnosť porušuje zákaz nelegálneho zamestnávania a nelegálnej práce a že právoplatné rozhodnutie vo veci uloženia pokuty prvostupňovým za kontrolou preukázané porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania číslo: 2018/125282 UPS/US1/ OK/KON/2018/57 zo dňa 20.07.2018, ktorým ústredie uložilo pokutu Personal Damax, s.r.o., nie je podľa účastníka konania dostatočným argumentom, že účastník konania má zodpovednosť za porušenie zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. 100. K námietkam žalobcu, že ustanovenie § 7b ods. 4 až 11 zákona č. 82/2005 Z. z. je protiústavné, t. j. v rozpore s čl. 1 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky a taktiež, že je v rozpore s právom Európskej únie a v rozpore s právom Európskej únie, t. j. Smernicou 2009/52 s čl. 8 ods. 3, kde sa výslovne uvádza, že „dodávateľ, ktorý s náležitou starostlivosťou splnil povinnosti vymedzené vnútroštátnym právom, nie je zodpovedný podľa odsekov 1 a 2" a teda, že v takom prípade nie je zodpovedný za peňažné sankcie a dodatočné platby v súvislosti s nelegálnym zamestnávaním štátnych príslušníkov tretích krajín, správny súd uvádza, že smernica 2019/52/ES je záväzná pre každý členský štát a jej cieľom je presadiť všeobecný zákaz nelegálneho zamestnávania a odradiť od jeho porušovania prijatím primeraných sankcií za porušenie tohto zákazu, s cieľom presadiť všeobecný zákaz nelegálneho zamestnávania, ktorému je určená (článok 288 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii), vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa ponecháva vnútroštátnym orgánom, aby si stanovili vlastné právne predpisy, a to s poukazom na článok 8 bod 4 tejto smernice z ktorého vyplýva, že členské štáty si môžu vo svojom vnútroštátnom práve stanoviť aj prísnejšie pravidlá zodpovednosti za nelegálne zamestná- vanie a to aj s ohľadom na článok 3 tejto smernice, ktorý stanovuje všeobecný zákaz nelegálneho zamestnávania vo všetkých štátoch Európskej únie. Ďalej súd uvádza, že v zmysle citovanej smernice bodu 3 recitálu by mal byť ústredným prvkom všeobecný zákaz zamestnávania štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorý nemajú právo na pobyt v Európskej únii, spolu so sankciami voči zamestnávateľom, ktorí takýto zákaz porušujú a podľa bodu 4 recitálu, by mali členské štáty mať možnosť prijať alebo zachovať prísnejšie sankcie a opatrenia a ukladať zamestnávateľom prísnejšie povinnosti. Správny súd zároveň zastáva názor, že podľa bodu 37 recitálu smernice 2019/52/ES sú rešpektované základné práva a dodržiavané zásady uznané predovšetkým v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v Charte základných práv Európskej únie. 101. Súd v súvislosti s vyššie uvedeným ďalej uvádza, že do právneho poriadku Slovenskej republiky bola zákonom č. 82/2005 Z. z. v ustanovení § 7b ods. 4 až 9 zavedená právna úprava zodpovednosti za porušenie zákazu prijať prácu alebo službu právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorú jej na základe zmluvy dodáva alebo poskytuje právnická osoba alebo fyzická osoba (poskytovateľ služieb a práce) prostredníctvom fyzickej osoby, ktorú nelegálne zamestnáva, ak ide buď o zahraničné poskytovanie služby po dobu presahujúcu 5 dní v období 12 mesiacov od prvého poskytnutia služby alebo o vnútroštátnu dodávku práce alebo cezhraničnú dodávku práce a ktorá predstavuje objektívnu zodpovednosť daného subjektu za porušenie tohto zákazu nelegálneho zamestnávania. 102. Vo vzťahu k vyššie uvedenému, správny súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I ÚS/98 v ktorom sa uvádza, že: „Aplikácia práva ako jedna z foriem realizácie práva je procesným právom upravený postup a činnosť orgánov verejnej správy s príslušnou právomocou, ktorá vyúsťuje vydávaním aktov aplikácie práva - individuálnych právnych aktov, ktoré sa vzťahujú na konkrétne prípady a zaväzujú určité (individuálne) právne subjekty. Článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky určuje miesto a postavenie štátnej moci predstavovanej štátnymi orgánmi vo vzťahu k právu tak, že stanovuje ich podriadenosť ústave a zákonom a v uvedenom smere upravuje princíp právneho štátu, t.j. vládu práva. V dôsledku toho možno štátnu moc uplatňovať len pri splnení viacerých podmienok. Prvou z nich je tá, že k uplatneniu štátnej moci dochádza (môže dôjsť) len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý orgán štátu má buď ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje. Ústava ustanovuje, že zákon ustanoví aj spôsob, akým štátne orgány smú štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ktoré možno použiť v prípade neplnenia rozhodnutí orgánov štátu. V dôsledku „uvedeného preto štátnym orgánom Slovenskej republiky zákony upravujúce ich postavenie a právomoci neumožňujú, aby samostatne rozhodovali o konaní nad rámec zákona, t. j. mimo rozsah zákonom ustanovených právomocí. Zákonom ustanovený rozsah právomoci jednotlivých orgánov štátu je stabilný a k jeho zmene môže dôjsť len v dôsledku neskoršej a obsahovo odlišnej zákonnej úpravy. Ten orgán štátu, ktorého postavenie a právomoci zákon upravuje, nie je preto oprávnený z vlastného rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah svojich zákonných právomocí, keďže takéto konanie príslušný právny predpis neupravuje". 106. Ďalej súd uvádza, že vyššie citované ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vytvára právnu istotu tiež v tom, že orgán štátu (odlišný od zákonodarcu) nie je oprávnený samostatne a podľa vlastnej úvahy rozhodnúť, kedy a za akých podmienok nebude konať v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným spôsobom. Právnej istote ako nedielnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ústavy preto nezodpovedá taký stav (situácia), ktorý by orgánu štátu umožňoval konať z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. 107. Súd dodáva, že z požiadavky jednotného uplatňovania práva EÚ vyplýva, že znenie ustanovenia práva EÚ, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, v zásade vyžaduje v celej EÚ autonómny a jednotný výklad. Porušenie práva EÚ je dostatočne závažné vtedy, ak je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (Tomášová - rozsudok zo dňa 28.07.2016, C-168/15). Každý pojem práva Únie, ktorý neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov, sa teda musí na území Únie vykladať autonómne a jednotne s prihliadnutím na znenie tohto ustanovenia, jeho kontext, ako aj ciele právnej úpravy, ktorej je súčasťou (rozsudok zo dňa 29.10.2015, Saudaçor, C-174/14, bod 52). 108. Podľa názoru nemožno preto súhlasiť s názorom žalobcu, že pre účely transpozície a naplnenie cieľov sledovaných čl. 8 Smernice 2009/52 sa zdajú byť dostatočné ustanovenia § 7b ods. 1 až 3 zákona č. 82/2005 Z. z.. 109. Správny súd preto považuje tieto námietky žalobcu za nedôvodné. 110. K námietke žalobcu, že nenesie zodpovednosť za konanie iného subjektu, nakoľko štátni príslušníci tretích krajín vykonávali uňho pracovnú činnosť na základe uzatvorených obchodných zmlúv s viacerými poskytovateľmi služieb a práce a že nemal vedomosť o to, že prijatie práce alebo služieb sprostredkovanej treťou osobou, je mu poskytovaná prostredníctvom nelegálne zamestnávaných zamestnancov a že svoje zákonné povinnosti si plnil s náležitou starostlivosťou podľa vnútroštátneho práva, správny súd uvádza, že žalobca mal zákonné možnosti preveriť si všetky skutočnosti pred uzatvorením obchodných zmlúv s poskytovateľom služieb a práce, t.j. v danom prípade skontrolovať či neporušuje zákaz nelegálneho zamestnávania, nakoľko v zmysle ustanovenia § 7b ods. 6 zákona č. 82/2005 Z. z. mohol požadovať od tejto spoločnosti doklady a osobné údaje fyzických osôb, prostredníctvom ktorých mu dodávala prácu, resp. služby a to za účelom predchádzania možného porušenia ustanovenia § 7b ods. 5 zákona č. 82/2005 Z. z. v zmysle ktorého, sa zakazuje právnickej osobe prijatie práce alebo služby, sprostredkovanej treťou osobou, ktorá ju poskytuje prostredníctvom nelegálne zamestnávaných zamestnancov. V danom prípade sa vykonanou kontrolou potvrdilo, že žalobca porušil toto ustanovenie zákona a to tým, že prijal prácu alebo službu, ktorú mu na základe zmluvy dodávali jeho zmluvní partneri prostredníctvom štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí nespĺňali žiadnu z podmienok definovaných v ustanovení § 21 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, a teda zamestnávanie štátneho príslušníka tretej krajiny bolo v takomto prípade podľa ustanovenia § 2 ods. 2 písm. c) zákona č. 82/2005 Z. z. nelegálnym zamestnávaním a bol tak porušený zákaz nelegálneho zamestnávania v zmysle ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z.. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú. 111. Súd k námietke žalobcu, že z gramatického ani iného hľadiska, najmä nie z hľadiska povinnosti eurokonformného výkladu právnych predpisov, nemožno dôjsť k interpretácii, že úmyslom čl. 8 ods. 4 smernice 2009/52 bolo zavedenie absolútnej objektívnej zodpovednosti odberateľa služby za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania jeho dodávateľom a že podstatou a základným cieľom čl. 8 ods. 4 smernice 2009/52 je zavedenie subsidiárnej zodpovednosti odberateľa služieb za sankcie a dodatočné platby, a to len v prípade jeho vedomosti o porušovaní predpisov o nelegálnom zamestnávaní jeho poskytovateľom práce alebo služieb a ďalej k námietke žalobcu, ktorý poukázal na povinnosť ústavnekonformného výkladu s tým, že ustanovenie § 7b ods. 4 až 11 zákona č. 82/2005 Z. z. nie je možné aplikovať výlučne s prihliadnutím na ich gramatický výklad, keďže taký výklad by bol zjavne protiústavný, súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (PL. ÚS 21/2014-96, bod 98), z ktorého vyplýva, že sú dve pravidlá výkladu právnych predpisov a ku ktorým nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v takom prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona, ako aj v záujme ochrany ústavnoprávnych princípov vrátane ochrany základných práv. Pri výklade slúžia aj ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej normy. Súd k uvedenému zároveň dodáva, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, pričom zohľadnia vnútroštátne právo ako celok a uplatnia výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, a dospeli k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom zákona (napr. rozsudok zo dňa 05.09.2012, Lopes Da Silva Jorge, C-42/11, body 55 a 56). Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú. 112. K námietke žalobcu nedostatočného zistenia skutkového stavu orgánmi verejnej správy, keďže pre účely rozhodnutí vôbec nezisťovali ani nebrali do úvahy akékoľvek ďalšie aspekty, najmä pokiaľ ide o žalobcovu náležitú starostlivosť plniť si poctivo svoje zákonné povinnosti a nekonať v rozpore s právnymi predpismi alebo neexistenciu akýchkoľvek pochybení v pracovnoprávnej oblasti v minulosti, správny súd uvádza, že skutkový stav bol v konaní zistený dostatočne, prvostupňový orgán vykonal kontrolu osobne u žalobcu a vyžiadal si jeho stanoviská, ako aj stanoviská iných orgánov verejnej správy, taktiež zisťoval informácie prostredníctvom Sociálnej poisťovne aj v Maďarskej republike. Súd zastáva názor, že v danom prípade nemožno považovať za právne relevantnú skutočnosť, že ak si odberateľ služby s náležitou starostlivosťou riadne plní svoje zákonné povinnosti, nemôže byť za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania jeho poskytovateľom služieb a práce ich odberateľ zodpovedný. Súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že je nemysliteľné, aby za nelegálne zamestnanie každého jedného zamestnanca boli súčasne a rovnakou mierou pokutovaní zamestnávateľ (poskytovateľ služieb alebo práce) aj odberateľ služby alebo práce, pretože ustanovenie § 7b ods. 5 zákona č. 82/2005 Z. z. jasne stanovuje, že právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie prijať prácu alebo službu, ktorú jej na základe zmluvy dodáva alebo poskytuje právnická osoba alebo fyzická osoba (poskytovateľ služby) prostredníctvom fyzickej osoby, ktorú nelegálne zamestnáva, ak ide o cezhraničné poskytovanie služby po dobu presahujúcu päť dní v období 12 mesiacov od prvého poskytnutia služby alebo ide vnútroštátnu dodávku práce alebo cezhraničnú dodávku práce. Zároveň súd podotýka, že nie je zrejmé aké „ďalšie aspekty" mali byť podľa žalobcu orgánmi verejnej správy pri rozhodovaní v správnom konaní brané do úvahy, keď na jednej strane žalobca poukazoval, že sa nezohľadnila „závažnosť konania" a „plnenie si povinností v minulosti", keď na druhej strane tvrdil, že „sa nedopustil žiadneho porušenia právnych predpisov", a preto považuje tieto argumenty žalobcu za nejasné a zmätočné. Súd poznamenáva, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale súdom vykonávajúcim prieskum súdnych rozhodnutí z hľadiska hmotného a procesného práva s tým, že úlohou súdov v správnom súdnictve je súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej moci podľa zákonom stanoveného postupu a nie vyhľadávanie dôkazov, ktoré mal účastník alebo orgán verejnej správy vykonať (uplatniť) v administratívnom konaní. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú. 113. Ďalej k námietke žalobcu, že orgány verejnej správy jeho údajnú zodpovednosť za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania štátnych príslušníkov tretích krajín poskytovateľom služieb neodôvodnili ničím iným, než pochybením na strane poskytovateľa služieb, pritom nevzali pritom do úvahy akékoľvek ďalšie aspekty, najmä pokiaľ ide o závažnosť konania alebo prípadných pochybení žalobcu, správny súd uvádza, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ako prvostupňového rozhodnutia, orgány verejnej správy riadne uviedli všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutí, ďalej uviedli akými úvahami boli vedené pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení dôkazov ako sa vyrovnali s námietkami žalobcu a s jeho vyjadreniami k podkladom rozhodnutia a preto dospel k záveru, že v konaní, ani v rozhodnutiach nezistil porušenie žiadneho z ustanovení Správneho poriadku ani iného právneho predpisu, že rozhodnutia oboch inštancií obsahujú všetky náležitosti v zmysle ustanovení § 47 Správneho poriadku ako aj výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú. 114. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03, II. ÚS 9/2013). 115. Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29.05.1997, Recueil III/1997). 116. K námietke žalobcu nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko z napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia, že je zrejmé, že orgány verejnej správy uplatnili protiústavný gramatický výklad ustanovení § 7b ods. 4 až 11 zákona č. 82/2005 Z. z. a že napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie sú zjavne nepreskúmateľné, vzhľadom na nezrozumiteľnosť a nedostatočné odôvodnenie zodpovednosti a jeho postihu za nelegálne zamestnávanie, ktorého sa dopustil poskytovateľ služieb, správny súd uvádza, že na základe uvedených skutočností a po oboznámení sa s pripojeným administratívnym spisom, dospel k záveru, že postup ako aj rozhodnutia orgánov verejnej správy v oboch inštanciách považoval za vydané v súlade so zákonom a že sa s posudzovanou vecou dôsledne zaoberali a vyvodili správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnili a z ktorých je zrejmé, na základe akej správnej úvahy orgány verejnej správy zistený skutkový stav posúdili. Súd poukazuje na ustálenú judikatúru v zmysle ktorej, pod nesprávnym právnym posúdením veci možno rozumieť činnosť pri ktorej skutkový stav (zistený aj na základe podkladov predložených účastníkom konania) podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je vtedy nesprávne, ak sa orgán verejnej správy pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval). Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú. 117. K námietke žalobcu, ktorý namietal odôvodnenie výšky uloženej pokuty, nakoľko orgány verejnej správy pristúpili len k matematickému vyčísleniu jej výšky a len vzhľadom na počet nelegálne zamestnaných štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých prácu žalobca prijal od poskytovateľa služieb bez zohľadnenia akýchkoľvek ďalších okolností, správny súd uvádza, výšku uloženej pokuty v celkovej výške XX.XXX eur prvostupňový orgán odvodil v zmysle ustanovenia § 7b ods. 8 zákona č. 82/2005 Z. z., podľa ktorého, kontrolný orgán uloží právnickej osobe za porušenie zákazu prijať prácu alebo službu podľa ustanovenia § 7b ods. 5 zákona č. 82/2005 Z. z. pokutu od X.XXX eur do XXX.XXX eur, a ak ide o dve a viac fyzických osôb súčasne, najmenej X.XXX eur. Citované ustanovenie teda ukladá kontrolnému orgánu povinnosť uložiť pokutu za každé zistené porušenie zákazu prijať prácu alebo službu podľa ustanovenia § 7b ods. 5 zákona č. 82/2005 Z. z. od výšky X.XXX eur do XXX.XXX eur, a ak ide o dve a viac fyzických osôb súčasne, najmenej X.XXX eur. V danom prípade, sa jednalo o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, a v prípade žalobcu sa jednalo o 25 dotknutých štátnych príslušníkov tretích krajín. Zákonom stanovená minimálna výška pokuty je najmenej X.XXX eur t. j. X.XXX eur na jednu osobu t. j. X.XXX eur x 25 štátnych príslušníkov tretích krajín, čo spolu predstavuje sumu vo výške XX.XXX eur. Taktiež sa súd nestotožnil s názorom žalobcu, že je nepredstaviteľné, aby mu bola uložená ako odberateľovi služieb a práce totožná výška pokuty ako jeho poskytovateľovi služieb a práce, ktorý je priamo a výlučne zodpovedný za vzniknutú situáciu, nakoľko tento argument žalobcu nemá oporu v zákone č. 82/2005 Z. z.. Súd na základe uvedeného dospel k záveru, že orgán verejnej správy uložil žalobcovi pokutu v zákonom stanovenej výške. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú. 118. Zároveň k námietke žalobcu, ktorý namietal neprimeranosť a neodôvodnenosť uloženej pokuty a ktorý uviedol, že prvostupňový vôbec neprihliadol na akékoľvek individuálne zvláštnosti konkrétneho prípadu, ako napr. existenciu či závažnosť nedostatkov zistených kontrolou, závažnosť alebo trvanie protiprávneho stavu alebo prípadných následkov, či ide o opakované zistenie nedostatku alebo o ojedinelý výskyt, alebo na skutočnosť, že v minulosti si riadne plnil všetky svoje zákonné povinnosti voči príslušným orgánom (vrátane pracovno-právnych orgánov), správny súd uvádza, že pri posúdení uloženej pokuty orgán verejnej správy zobral do úvahy všetky skutočnosti, dôkazy a argumenty, rešpektoval účel aplikovaných predpisov a prihliadal aj na špecifiká tohto konkrétneho prípadu a že pri určení výšky pokuty vychádzal zo zákona č. 82/2005 Z. z. ako je vyššie uvedené. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú. 119. Súd konštatuje, že ukladanie pokút za správne delikty sa uskutočňuje v rámci úvahy správneho orgánu (diskrečná právomoc), zákonom dovoleného rozhodovacieho procesu, v ktorom správny orgán v zákonom stanovených limitoch, hraniciach, uplatňuje svoju právomoc a určí výšku sankcie, pričom použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami logického uvažovania a rozhodnutie, ktoré je výsledkom tohto procesu (uváženia) musí byť aj náležite zdôvodnené. 120. Záverom správny súd konštatuje, že vo veci nezistil porušenie orgánmi verejnej správy pri vykonanej kontrole čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a má za to, že kontrola bola vykonaná v súlade so zákonom. 121. K návrhu žalobcu, aby krajský súd dal podnet na začatie konania o súlade o súlade ustanovení § 7b ods. 4 až 11 zákona č. 82/2005 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky, menovite s jej čl. 1 ods. 1 a ods. 2, čl. 12. ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a ods. 5, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a ods. 3, súd zastáva názor, že vzhľadom na uvedené skutočnosti ku ktorým dospel v konaní v tejto veci, nie je zákonný dôvod na podanie takéhoto návrhu a zároveň sa plne stotožnil s názorom žalovaného uvedeným v jeho vyjadrení k žalobe. 122. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, správny súd dospel k záveru, že v konaní boli vykonané potrebné dôkazy pre ustálenie skutkového stavu danej veci a jeho zistenie na posúdenie veci považuje za dostačujúce a za nesporné tak, ako ho v podrobnostiach opísali orgány verejnej správy v oboch inštanciách v ich rozhodnutiach. 123. Správny súd zastáva názor, že žalovaný sa s námietkami žalobcu v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na správnom súde a vyhodnotil ich ako nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a považoval ich vydané v súlade so zákonom a v celom rozsahu sa stotožnil s ich odôvodnením. 124. Na základe uvedeného, správny súd má za to, že orgány verejnej správy s náležitou zodpovednosťou interpretovali a aplikovali príslušné zákony za súčasného dodržiavania základných práv a slobôd a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím bolo vydané na základe riadne zisteného skutočného stavu veci, pričom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, preto niet dôvodu na jeho zrušenie. 125. S poukazom na uvedené správny súd postupom podľa § 190 SSP žalobu zamietol. 126. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému orgánu verejnej správy, správny súd právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si žiadne trovy konania neuplatnil. 127. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.