Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Sa/81/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201286 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1020201286.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: J., štátny príslušník Palestínskeho štátu, bez cestovného dokladu, zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Bratislava, Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava, Paulínska 13, 917 01 Trnava o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 24.08.2020, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č.p. PPZ-HCP-BA9-106-017/2020-AV zo dňa 14. augusta 2020, takto r o z h o d o l : I. Žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Včas podanou žalobou zo dňa 02.09.2020, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 SSP, doručenou dňa 11.09.2020 (§ 71 ods. 2 SSP) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 2 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č.p. PPZ- HCP-BA9-106-017/2020-AV zo dňa 14.08.2020 a jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Svoje sťažnostné dôvody právne založil na porušení ust. § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej aj „Správny poriadok“), ust. § 88 ods. 1 pís. b/ a ods. 4 zák.č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej aj „ZoPC“) a rozhodnutiu vytkol nepreskúmateľnosť pre jeho nedostatočné odôvodnenie a nedostatočné zistenie skutkového stavu. 2. S odkazom na ust. § 88 ods. 4 zák.č. 404/2011 Z.z. namietol chýbajúcu úvahu žalovaného o riziku jeho úteku a stanovenú dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 14.11.2021, pričom na podporu svojich námietok odkázal na rozsudok NS SR sp.zn. 10Sza/4/2012 a rozsudok Mestského súdu v Prahe, sp.zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011 a v nadväznosti na ne konštatoval, že ak žalovaný nezdôvodnil dĺžku doby zaistenia, ide o podstatnú vadu, ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia. S poukazom na rozsudok NS SR sp.zn. 1SZa/4/2015 uviedol, že akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu a to len dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou účinné úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu) a svoju argumentáciu podložil aj rozsudkom NS SR sp. zn. 10SZa/4/2015. Zdôraznil, že inštitút zaistenia výrazným spôsobom zasahuje do základných ľudských práv a slobôd jednotlivca, keďže dochádza k obmedzeniu, resp. k pozbaveniu osobnej slobody človeka. Preto je potrebné zaoberať sa každým prípadom individuálne, najmä keď sa stanoví maximálna možná dĺžka doby zaistenia. V tomto prípade tomu tak nebolo a maximálna dĺžka doby zaistenia bola stanovená len všeobecne. Absencia odôvodnenia dĺžky doby zaistenia predstavuje v zmysle citovaných rozhodnutí všeobecných súdov podstatnú vadu rozhodnutia, ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Žalovaný pritom v napadnutom rozhodnutí sám uviedol, že s ním po celú dobu spolupracoval, čo vyplýva aj z tretej strany rozhodnutia, kde využil svoje právo vyjadriť sa k zaisteniu a identifikoval trasu svoho cestovania na území členských štátov. Vychádzajúc z uvedeného konštatoval, že stanovená dĺžka doby zaistenia nie je náležíte odôvodnená konkrétnymi dôvodmi a úkonmi, ktoré je potrebné v prípade žalobcu v rámci stanovenej doby zaistenia vykonať za účelom jeho administratívneho vyhostenia, čo predstavuje vadu rozhodnutia, ktorá ho činí nepreskúmateľným a doplnil, že postupom žalovaného došlo k zásahu do jeho ľudských práv a slobôd. 3. Vo vyjadrení zo dňa 10.09.2020 žalovaný konštatoval, že žalobcu zaistil podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC, z dôvodu zabezpečenia prípravy alebo výkonu vyhostenia titulom jeho nelegálneho vstupu na územie SR. Poznamenal, že sa zaoberal aj menej prísnymi donucovacími opatreniami, avšak žalobca nevedel preukázať žiadne finančné prostriedky a ani možnosť ubytovania. K namietanému riadne neodôvodnenému riziku úteku žalobcu poukázal na potrebu byť správnemu orgánu k dispozícii, za účelom možného výkonu všetkých úkonov smerujúcich k reálnemu a fyzickému výkonu administratívneho vyhostenia a tým aj eliminácii rizika úteku a skrývania sa, ktoré vzhľadom k absencii cestovného dokladu, oprávneného pobytu na území SR a členských štátov a existencii rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ktoré vydal dňa 14.08.2020, pod č. p.: PPZ-HCP- BA9-106-013/2020-AV, s určením zákazu vstupu na územie SR a schengenského priestoru na dobu jedného roka, považoval za reálne. Žalobca spĺňa všetky tri aspekty resp. odôvodnenia ust. § 88 ods. 2 ZoPC, keďže je osobou bez platného dokladu totožnosti, ktorú tak nemožno overiť a počas konania ju dokonca zmenil a na záver uviedol totožnosť úplne inú, tzn., že o svojej skutočnej totožnosti vedome klamal, resp. ju zmenil po pretlmočení rozhodnutia, z ktorého zistil ďalší postup (viď č.p. PPZ-HCP- BA9-106-025/2020-AV). Na území SR sa nachádza neoprávnene, nemá udelený pobyt, azyl alebo poskytnutú doplnkovú ochranu ( po celý čas konania sa k otázke o možnosti požiadať o azyl vyjadroval negatívne) a hrozilo mu uloženie zákazu vstupu na dobu viac ako tri roky. K namietanému neodôvodneniu dĺžky zaistenia konštatoval rozkol tvrdení žalobcu, nakoľko v jednej časti správnej žaloby tvrdil, že bol zaistený na dobu nevyhnutne potrebnú, najviac však do 14.11.2020 a v iných častiach správnej žaloby namietal maximálnu dobu zaistenia, pričom zaistný bol na dobu do 14.11.2020, čo sú tri mesiace. K tejto dobe uviedol, že je minimálne nevyhnutná a postačujúca s ohľadom na skutočnosť, že žalobca nie je držiteľom platného cestovného dokladu a zo strany príslušných útvarov policajného zboru bude vyvíjaná činnosť k vystaveniu náhradného cestovného dokladu, aby mohol byť naplnený výkon administratívneho vyhostenia bez prekážok a s elimináciou rizika úteku, ako aj celosvetovou pandémiou COVID 19. Zdôraznil, že pred realizáciou výkonu vyhostenia je potrebné spracovať a zabezpečiť doklady za účelom vystavenia náhradného cestovného dokladu, komunikovať s príslušným veľvyslanectvom, zaslané podklady preložiť, spracovať a vyhodnotiť, a v prípade, že nenastanú komplikácie alebo prekážky, až následne pristúpiť k samotnému výkonu vyhostenia. Každý z úkonov si vyžaduje čas a hlavne v prípadoch dožiadaní nie je možné postupy nijako urýchliť resp. naliehať na autority dožiadanej krajiny. K námietke zásahu do základných ľudských práv konštatoval, že zaistenie je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, pretože žalobca nie je oprávnený sa zdržiavať na území SR a pobyt mu bol právoplatne zakázaný. 4. Žalobca k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal. 5. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 14.08.2020, č.p. PPZ-HCP-BA9-106-017/2020-AV, žalovaný na účel administratívneho vyhostenia zaistil žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, s dĺžkou doby zaistenia najviac do 14.11.2021. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 88 ods. 1 písm. b/ a ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z. a v skutkových dôvodoch uviedol, že dňa 12.08.2020 bol žalobca nájdený v lesnom poraste medzi mestom Stupava a obcou Lozorno. Kontrolou oprávnenosti pobytu bolo zistené, že na území Slovenskej republiky ani členských štátov nemá udelený žiadny druh pobytu ani vízum. Dňa 13.08.2019 s ním bola spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia pod č.p.: PPZ-HCP-BA9-106-009/2020-AV, v ktorej uviedol, že v máji 2019 sa letecky dopravil zo Saudskej Arábie do Albánska, kde sa zdržiaval asi mesiac, potom pomocou prevádzača prešiel pešo Albánsko - Srbskú hranicu, ďalej sa cez Maďarsko a Rakúsko dostal až na Slovensko, kde bol zadržaný. Prevádzači boli rôzni, nepoznal ich. Jeho cieľovou krajinou bola Veľká Británia, kde si chcel nájsť zamestnanie. V domovskej krajine už dlhšiu dobu nebol, obával sa tam o svoje zdravie z dôvodu spojitosti s opozíciou v zahraničí, ale chce sa tam vrátiť. Nežiadal o vyrozumenie veľvyslanectva, rodinných príslušníkov, o pomoc Centra právnej pomoci a ani o udelenie azylu na území SR. 6. Žalovaný konštatoval, že dĺžku zaistenia určil v súlade s ust. § 88 ods. 4 zák.č. 404/2011 Z.z., do 14.11.2020. Túto dobu považoval za nevyhnutnú a postačujúcu, aj s ohľadom na skutočnosť, že žalobca nie je držiteľom platného cestovného dokladu, pričom dobu zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia možno skrátiť, ale aj predĺžiť, pričom presne, konkrétne a taxatívne ju určiť nemožno, pretože závisí od viacerých faktorov, spojených so zabezpečením a vybavením všetkých náležitostí potrebných k fyzickej realizácii výkonu vyhostenia. Pred realizovaním výkonu vyhostenia je potrebné spracovať a zabezpečiť doklady za účelom vystavenia náhradného cestovného dokladu, komunikovať s príslušným veľvyslanectvom, čo tiež vyžaduje určitý čas. Následne všetky zistené a zaslané podklady je potrebné spracovať, preložiť a vyhodnotiť a v prípade, že nenastanú komplikácie alebo prekážky, je možné pristúpiť k samotnému výkonu a zrealizovaniu zabezpečenia úkonov k výkonu vyhostenia. Každý z úkonov vyžaduje čas a hlavne v prípadoch dožiadaní nie je možné postupy nijako urýchliť, resp. naliehať na autority dožiadanej krajiny za účelom samotnej realizácie fyzického výkonu vyhostenia. 7. Tiež poznamenal, že sa zaoberal aj tzv. alternatívami zaistenia v zmysle ust. § 89 ods. 1, 2, 3 ZoPC, ktorých udelenie je oprávnením policajného útvaru, na základe vlastných zistení a podkladov, bez povinnosti ich aplikácie za každých okolností. Zaistenie žalobcu nimi nenahradil s prihliadnutím na jeho osobu, pomery, mieru ohrozenia, minimálne zabezpečenie vlastnej starostlivosti. V rámci efektivity možnosti využitia opatrení, bral do úvahy aj možnosti zabezpečenia si ubytovania, ako aj starostlivosti o svoju osobu po stránke sociálnej, integračnej, zdravotnej, ale aj po stránke finančných možností žalobcu na území SR, ktorú nevedel na adekvátnu dobu preukázať, nakoľko predchádzajúcim pobytom a životom si nevytvoril a nemá dostatočné finančné prostriedky na pokrytie svojho ďalšieho pobytu na území SR, čo vyplýva z jeho súčasnej finančnej situácie, o ktorej sa vyjadril v zápisnici o podaní vyjadrenia spísanej dňa 13.08.2020. Existuje tu teda reálne riziko, že sa bude naďalej pohybovať v rozpore s rozhodnutím o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu, ako aj riziko skrývania sa, pretože SR nie je jeho cieľovou krajinou, keďže nemá na jej území povolený pobyt, udelenú medzinárodnú ochranu, zabezpečené ubytovanie ani prístup k finančným prostriedkom. Konštatoval, že so žalobcom sa zaobchádza humánne a dôstojne a rešpektujú sa jeho základné práva v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym právom a tiež sú dodržiavané zásady uznávané najmä Chartou základných práv Európskej únie (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES). 8. Správny orgán doplnil, že k zabezpečeniu hodnoverných podkladov k bezpečnostnej situácii v Palestine preveril aj online podklady z Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR a to z <https://www.mzv.sk/cestovanie_a_konzularne_info/detail/-/asset_publisher/IwlppvnSclPx /content/ palestinsky-stat?displayMode=l> a nezistil prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu, brániace jeho odsunu a bezpečnému návratu. Bezpečnostná situácia vo väčšej časti Palestíny je stabilná a MZV a EZ SR striktne nezakázalo cestovanie do Palestíny ako celku. 9. Zdôraznil, že sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života žalobcu v zmysle v článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, ktoré plne rešpektoval a dospel k zisteniam, že žalobca na území SR nevedie rodinný ani súkromný život, ktorý by mohol tvoriť prekážky jeho vyhostenia do krajiny pôvodu. Nežiadal ani o právne zastúpenie v zmysle ust. § 77 ods. 8 zákona č. 404/2011 Z.z. a bol mu poskytnutý formulár poučenia o možnosti požiadať o poskytnutie právnej pomoci. Bol poučený o možnosti bezodkladne vyrozumieť zastupiteľský úrad ktorého je štátnym občanom, blízku osobu alebo právneho zástupcu a bol poučený o možnosti požiadať o možnosť kontaktovať mimovládne organizácie (§ 90 ods. 1 ZoPC).. 10. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP, v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby a riadiac sa znením prvej vety ust. § 228 SSP, do siedmich pracovných dní nariadil vo veci pojednávanie. Predvolanie na pojednávanie určené na deň 23.09.2020 bolo z dôvodu dodržania lehoty zakotvenej v ust. § 228 SSP, právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanému doručované prostredníctvom elektronickej schránky. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 SSP) dospel bez vypočutia žalobcu a jeho právneho zástupcu, ktorí sa z pojednávania písomne ospravedlnili a súhlasili z prejednaním veci v ich neprítomnosti, k záveru, že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi (ust. § 206 ods. 3 SSP) nie je dôvodná, a podľa ust. § 229 SSP ju zamietol. 11. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5, 6 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 12. Podľa § 221 ods. 1, 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 13. Podľa § 225 ods. 1 SSP, správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. 14. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 15. Podľa § 85 ods. 1 písm. c/ zák.č. 404/2011 Z.z., policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o vyhostení vydaného členským štátom ( ďalej aj „vydávajúci štát“), ak štátny príslušník tretej krajiny porušil predpisy tohto štátu upravujúce vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretej krajiny. 16. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zák.č. 404/2011 Z.z.., policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 17. Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 18. Podľa ods. 3 cit. ustanovenia, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. 19. Podľa ods. 4 cit. ustanovenia, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 20. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zák.č. 404/2011 Z.z., policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. 21. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zák.č. 404/2011 Z.z., policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 22. Podľa § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 23. Podľa § 32 ods. 1 zák.č. 71/1967 Zb. Správny poriadok, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 24. Podľa § 46 zák.č. 71/1967 Zb., rozhodnutie musí byť v súlade so zákonom a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 25. Podľa § 47 ods. 3 zák.č. 71/1967 Zb, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 26. Ústavný súd SR vo svojom náleze č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 konštatuje, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. V náleze Ústavný súd SR poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark, v ktorých sa venoval vzťahu medzi zaistením a jeho účelom. 27. Podľa článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní. 28. Podľa článku 5 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. 29. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 30. Správny súd riadiac sa kritériami aplikačnej praxe, z ktorej vyplýva, že akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu, a to iba dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou účinné úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu) konštatuje, že žalobca bol zaistený na čas do 14.11.2020. Inštitút zaistenia cudzinca je v zmysle čl. 8 ods. 2 Charty základných práv a slobôd zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená čl. 8 ods. 1 Charty, jeho presnú dobu nie je možné predbežne presne určiť, nakoľko závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav účastníka konania, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat cudzinca týka, tiež vybavenie všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu upraveného medzinárodnými dohodami, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi. Dobu zaistenia žalovaný určil v súlade s ust. § 88 ods. 4 písm. b/ ZoPC na tri mesiace, teda nie na tvrdenú maximálnu dobu zaistenia, ktorou v žalobných námietkach argumentoval žalobca, zaistenie precizoval profilom jeho osoby a nepovoleným pohybom po území SR a členských štátov, explicitne konštatoval nutnosť spracovania a zabezpečenia dokladov za účelom samotnej realizácie fyzického výkonu vyhostenia, tiež s konzumáciou určitého času, potrebu spracovania, preloženia a vyhodnotenia všetkých zistených a zaslaných podkladov a až v prípade bezproblémového priebehu tejto administrácie, možnosť pristúpenia k samotnému výkonu a zrealizovaniu vyhostenia. V tomto smere súd prisviedča žalovanému, že každý z úkonov systemizovaných za účelom samotnej realizácie fyzického výkonu vyhostenia vyžaduje čas, ktorý najmä v prípadoch dožiadaní nie je možné urýchliť ani skrátiť, napr. naliehaním na autority dožiadanej krajiny. Správny súd zastáva názor, že zaistenie žalobcu nie je účelové ani nedôvodné a vyžadovanie doslovnej špecifikácie vykonania jednotlivých úkonov, vzhľadom k ich množstvu a nepredvídateľnosti, s ohľadom na celkový profil žalobcu, ktorý sám počas konania vyvinul snahy o zmenu svojej identity, sa javí ako prílišný formalizmus a programovosť. V tomto prípade určená doba troch mesiacov je preukázateľne nevyhnutná a súčasne postačujúca na vyvíjanie činnosti, smerujúcej k naplneniu výkonu administratívneho vyhostenia bez prekážok, pričom súd poznamenáva, že námietky žalobcu by boli opodstatnenými, keby správny orgán prekročil hranicu zákonom stanovenej šesťmesačnej lehoty. Správny súd konštatuje, že lehota zaistenia bola žalovaným určená vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 14.1.2020 (3 mesiace), a to do doby zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia a žalovaný ju dostatočne a zrozumiteľne aj odôvodnil. 31. Existencia rizika úteku je smerodajným prvkom pri rozhodovaní o potrebe zaistenia a určení alternatívy poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod. Členské štáty musia pri posudzovaní existencie rizika úteku vychádzať z objektívnych kritérií stanovených vo vnútroštátnych predpisoch a jedným z nich je aj absencia dokladov a spolupráce pri určovaní totožnosti, predchádzajúce správanie, nedostatok finančných prostriedkov, ), nemožnosť zabezpečenia ubytovania a pod. (bod 1.6 odporúčania Komisie, ktorým sa ustanovuje spoločná „príručka o návrate ktorú majú používať príslušné orgány členských štátov pri vykonávaní úloh spojených s návratom - C(2017) 6505 final). Súd v uvedených súvislostiach upriamuje aj na odpovede žalobcu v zápisnici o vyjadrení účastníka č.p.: PPZ-HCP-BA9-106-009/2020- AV, spísanej dňa 13.08.2020, v ktorej uviedol, že na území SR nemá zabezpečené ubytovanie, mal snahu dostať sa do Veľkej Británie za prácou, pričom po územiach členských štátov sa pohyboval pomocou prevádzačov, mimo hraničných prechodov a na území SR bol nájdený ukrytý v lesnom poraste a po oznámení ďalšieho postupu správneho orgánu sa pokúsil o zmenu svojej identity. Ide o správanie signifikujúce riziko úteku a vzhľadom k dĺžke zaistenia aj o námietku rovnako účelovú. 32. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane poukázal na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred jej zákonmi a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom, musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich, nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. 33. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v čase rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. V preskúmavanej veci možno uzavrieť, že závery správneho orgánu plne korešpondujú s obsahom administratívneho spisu a súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd ako aj Správnym poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ust. § 32 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti podľa § 47 Správneho poriadku, ako aj skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 229 SSP zamietol. 34. O trovách konania žalobcu rozhodol v zmysle ust. § 167 SSP s poukazom na výsledok konania, keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný. 35. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote sedem dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, a to na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 443 ods. 2 písm. b/ SSP a § 444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods. 2 písm. d/ SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).