Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Sa/104/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201542 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1020201542.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: P. E. U., nar. dňa XX.XX.XXXX, štátny príslušník J. arabskej republiky, bez cestovného dokladu, zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Bratislava, Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nitra, Kalvárska 2, 949 01 Nitra o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 26.10.2020, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č.p. PPZ-HCP-BA11-101-016/2020-AV zo dňa 17. septembra 2020, takto r o z h o d o l : I. Rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA11-101-016/2020-AV zo dňa 17.09.2020, o zaistení žalobcu, P. E. U., nar. dňa XX.XX.XXXX, štátny príslušník J. arabskej republiky, bez cestovného dokladu, podľa ust. § 230 ods. 1 pís. a/ zák.č. 162/2015 Z.z. z r u š u j e. II. Žalovanému n a r i a ď u j e žalobcu bezodkladne zo zaistenia prepustiť. III. Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Včas podanou žalobou zo dňa 26.10.2020, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 SSP, doručenou dňa 04.11.2020 (§ 71 ods. 2 SSP) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 2 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č.p. PPZ- HCP-BA11-101-016/2020-AV zo dňa 17.09.2020 a jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Svoje sťažnostné dôvody právne založil na porušení ust. § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), ust. § 88 ods. 1 pís. b/ a ods. 4 zák.č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej aj „ZoPC“) a rozhodnutiu vytkol nepreskúmateľnosť pre jeho nedostatočné odôvodnenie a nedostatočne zistený skutkový stav. 2. S odkazom na ust. § 88 ods. 4 ZoPC namietol stanovenú dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 17.03.2021, pričom na podporu svojich námietok odkázal na rozsudok NS SR sp.zn. 10Sza/4/2012 a rozsudok Mestského súdu v Prahe, sp.zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011, v zmysle ktorých „Lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležíte odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Žalovaný je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia“ a v nadväznosti na uvedené uzavrel, že pokiaľ žalovaný nezdôvodnil dĺžku doby zaistenia, ide o podstatnú vadu, ovplyvňujúcu zákonnosť celého napadnutého rozhodnutia. S poukazom na rozsudok NS SR sp.zn. 1SZa/4/2015 konštatoval, že „akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu a to len dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou účinné úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Poznamenal, že správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia, správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi.“ Žalobca namietol, že odôvodnenie dĺžky doby zaistenia v napadnutom rozhodnutí nemožno považovať za postačujúce, pretože žalovaný bol v zmysle uvedenej judikatúry povinný stanovenú dĺžku doby zaistenia odôvodniť najmä poukazom na jednotlivé úkony, ktoré bude potrebné za účelom výkonu administratívneho vyhostenia realizovať. V napadnutom rozhodnutí mala byť dĺžka doby zaistenia odôvodnená úkonmi viažucimi sa na prípad žalobcu, žalovaný však len uviedol, že dĺžku doby zaistenia nie je možné konkrétne a taxatívne určiť, keďže závisí od viacerých faktorov, ako je zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k fyzickej realizácii výkonu administratívneho vyhostenia. Z odôvodnenia však nijako nevyplýva, ktoré náležitosti má žalovaný na mysli a ani to, aké úkony bude v rámci doby jeho zaistenia vykonávať, aby bolo možné usúdiť, že doba zaistenia je primeraná. Strohé odôvodnenie spočívajúce len v konštatovaní súhrnného označenia úkonov potrebných k výkonu administratívneho vyhostenia nepovažoval za správne a postačujúce, a to o to viac, že žalovaný využil maximálnu možnú dĺžku doby zaistenia šesť mesiacov. Tiež konštatoval, že inštitút zaistenia výrazným spôsobom zasahuje do základných ľudských práv a slobôd jednotlivca a preto je potrebné zaoberať sa každým prípadom individuálne, a to najmä keď sa stanoví maximálna možná dĺžka doby zaistenia. Žalobca uviedol, že v tomto prípade tomu tak nebolo pretože maximálna dĺžka doby zaistenia bola stanovená len všeobecne, čo vyvoláva podstatnú vadu rozhodnutia, ovplyvňujúcu jeho zákonnosť. 3. Vo vyjadrení zo dňa 03.11.2020 žalovaný žiadal správnu žalobu zamietnuť a konštatoval, že žalobcu zaistil podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC, z dôvodu zabezpečenia prípravy alebo výkonu vyhostenia titulom jeho nelegálneho vstupu na územie SR. K námietke žalobcu o neodôvodnení časového hľadiska zaistenia poznamenal, že nejde o konkrétny dátum doby zaistenia ale o hraničný termín, pričom ako vyplýva zo zákona o pobyte cudzincov ako aj napadnutého rozhodnutia je dĺžka doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný a nie na celú možnú dĺžku. Uviedol, že nadobúda pocit, že žalobca chce danými vyjadreniami docieliť, aby vydával väčšie množstvo rozhodnutí o zaistení, s určením kratšej doby zaistenia. Takéto konanie by však viedlo k nadmernému zaťažovaniu správnych orgánov ako aj súdov, ktoré rozhodujú v danej veci. Doba zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia sa môže skrátiť ale aj predĺžiť, pričom presná doba sa nedá konkrétne a taxatívne určiť, pretože závisí od viacerých faktorov, ako je aj zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k fyzickej realizácii výkonu administratívneho vyhostenia, pred výkonom ktorého je potrebné spracovať a zabezpečiť doklady, za účelom vystavenia náhradného cestovného dokladu, následne všetky zistené a zaslané podklady je potrebné spracovať, preložiť a vyhodnotiť. Tieto úkony sú podľa ust. § 90 ods. 2 v gescii útvaru policajného zaistenia pre cudzincov, ktorý úkony vykonáva až po samotnom zaistení a umiestnení štátneho príslušníka tretej krajiny a teda nie je možné ich konkretizovať predčasne aj so stanovenou dĺžkou doby ich vybavenia. V prípade, že nenastanú komplikácie alebo prekážky, až následne je možné pristúpiť k samotnému výkonu a zrealizovaniu zabezpečenia úkonov k výkonu trestu vyhostenia. Každý z úkonov si vyžaduje svoj čas a hlavne v prípadoch dožiadaní nie je možné postupy nijako urýchliť, resp. naliehať na autority dožiadanej krajiny. Žalovaný podotkol, že pri určovaní doby zaistenia zohľadňoval aj skutočnosť, že žalobca nie je zraniteľnou osobou, nemá na území Slovenskej republiky udelený žiadny druh pobytu a nezistil, že by dôsledky zaistenia boli neprimerané vzhľadom na súkromný a rodinný život žalobcu, dĺžku jeho pobytu, vek, zdravotný stav alebo väzby s krajinou pôvodu a krajinou tranzitu. Členské štáty schengenského priestoru majú zároveň právo na ochranu pred protispoločenskou činnosťou štátnych príslušníkov tretej krajiny. Tieto prostriedky slúžia, okrem iného, na zabránenie ohrozenia záujmu spoločnosti, ochranu verejného poriadku a ďalšieho ekonomického a hospodárskeho rastu členských štátov schengenského priestoru. 4. Žalobca k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal. 5. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 17.09.2020, č.p. PPZ-HCP-BA11-101-016/2020-AV, žalovaný na účel administratívneho vyhostenia zaistil žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, s dĺžkou doby zaistenia najviac do 17.03.2021. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 88 ods. 1 písm. b/ a ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z. a v skutkových dôvodoch uviedol, že dňa 16.09.2020 v čase o 20.38 hod. žalobca pri kontrole policajtmi Obvodného oddelenia Policajného zboru Nitra - Chrenová nevedel predložiť žiadny doklad totožnosti a uviedol, že pochádza zo Sýrie, z čoho vyplýva, že na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru sa nachádza v rozpore s Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 399/2016 z 09.03.2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) vo vzťahu k podmienkam pobytu. Žalovaný poznamenal, že každý štát má právo vyžadovať od cudzinca určitý stupeň lojality, minimálne v dodržiavaní právnej úpravy týkajúcej sa pobytu cudzincov na území Slovenskej republiky a z jeho porušovania vyvodzovať dôsledky, ktoré môžu predstavovať aj zásah do práva na súkromný a rodinný život. Na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení č.: PPZ-HCP-BA11-101-012/2020-AV zo dňa 17.09.2020, ktorým bol žalobca z územia SR podľa ust. § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený a podľa ods. 3 písm. b/ citovaného ustanovenia mu bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov na dobu troch rokov, správny orgán ho podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC, dňom 17.09.2020 zaistil. 6. Správny orgán skonštatoval, že zaistenie žalobcu k výkonu administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia SR a je v súlade aj s ustanovením čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, v zmysle ktorého ako samotný základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia SR je existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ktorá je splnená vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu z územia SR č. PPZ-HCP-BA11-101-012/2020-AV zo dňa 17.09.2020, s uloženým zákazom vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov na dobu troch rokov. K výkonu trestu vyhostenia priamo slúži inštitút zaistenia cudzinca. Policajný útvar môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť podľa ust. § 89 ods. 1 písm. a/ ZoPC povinnosť hlásenia pobytu alebo podľa písm. b/ zložiť peňažnú záruku. Zo zápisnice zo dňa 17.09.2020 však vyplýva, že žalobca nemá na území Slovenskej republiky zabezpečené žiadne ubytovanie a ani žiadnu finančnú hotovosť, a teda správny orgán nemohol pristúpiť k uloženiu povinnosti hlásenia pobytu, resp. zloženia peňažnej záruky. So žalobcom, ktorého zaistenie je nevyhnutné na zabezpečenie úspešnej prípravy a organizácie návratovej operácie, sa zaobchádza humánne a dôstojne a rešpektujú sa jeho základné práva v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym právom najmä Chartou základných práv Európskej únie (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115,ES). Počas konania o zaistení sa správny orgán zaoberal aj otázkou rešpektovania jeho súkromného a rodinného života v zmysle v článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v Zbierke zákonov č. 209/1992 Zb. a číslo 102/1999 Z.z. a plne ich rešpektuje. 7. Podľa ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov „Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.“ Správny orgán konštatoval, že dĺžku zaistenia najviac do 17.03.2021 určil v súlade s týmto ustanovením. Táto doba je nevyhnutná a súčasne postačujúca, môže sa skrátiť ale aj predĺžiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne a taxatívne určiť, pretože závisí od viacerých faktorov, ako je aj zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k fyzickej realizácii výkonu administratívneho vyhostenia. Počas celej doby zaistenia bude správny orgán postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC a skúmať, či trvá účel zaistenia. V zmysle odporúčania Komisie, ktorým sa ustanovuje spoločná „príručka o návrate“, je výlučným legitímnym cieľom zaistenia v rámci smernice o návrate príprava procesu návratu a/ alebo vykonanie procesu odsunu, predovšetkým ak existuje riziko úteku alebo vyhýbanie sa alebo bránenie v príprave procesu návratu alebo odsunu zo strany navrátilca. Správny orgán skonštatoval, že riziko úteku žalobcu podľa jeho názoru dostatočne odôvodnil a preukázal a detailne a individuálne sa zaoberal všetkými podpornými podkladmi, vykonal vlastné dokazovanie, aby bolo možno jednoznačne vyvodiť záver, ako aj podložiť dôvody na zaistenie. 8. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP, v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby, a riadiac sa znením prvej vety ust. § 228 SSP, do siedmich pracovných dní nariadil vo veci pojednávanie. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 SSP) dospel bez vypočutia právneho zástupcu žalobcu, ktorý sa z pojednávania písomne ospravedlnil a súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti, k záveru, že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi (ust. § 206 ods. 3 SSP) je dôvodná, rozhodnutie žalovaného podľa ust. § 230 ods. 1 pís. a/ SSP zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. 9. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. 10. Podľa § 206 ods. 6 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 11. Podľa § 221 ods. 1, 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 12. Podľa § 225 ods. 1 SSP, správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. 13. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 14. Podľa § 230 ods. 1 pís. a/ SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. 15. Podľa § 85 ods. 1 písm. c/ zák.č. 404/2011 Z.z., policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o vyhostení vydaného členským štátom ( ďalej aj „vydávajúci štát“), ak štátny príslušník tretej krajiny porušil predpisy tohto štátu upravujúce vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretej krajiny. 16. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zák.č. 404/2011 Z.z., policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 17. Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 18. Podľa ods. 3 cit. ustanovenia, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. 19. Podľa ods. 4 cit. ustanovenia, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 20. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zák.č. 404/2011 Z.z., policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. 21. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zák.č. 404/2011 Z.z., policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 22. Podľa § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 23. Podľa § 32 ods. 1 zák.č. 71/1967 Zb. Správny poriadok, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 24. Podľa § 46 zák.č. 71/1967 Zb., rozhodnutie musí byť v súlade so zákonom a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 25. Podľa § 47 ods. 3 zák.č. 71/1967 Zb., v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 26. Ústavný súd SR vo svojom náleze č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 konštatuje, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. V náleze Ústavný súd SR poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark, v ktorých sa venoval vzťahu medzi zaistením a jeho účelom. 27. Podľa článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní. 28. Podľa článku 5 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. 29. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 30. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane poukázal na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred jej zákonmi a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom, musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich, nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. 31. Policajné orgány sú teda povinné už pri zaisťovaní žiadateľa, za účelom jeho odovzdania do iného členského štátu, skúmať účelnosť a efektivitu zaistenia a teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky. Reálnosť (realizovateľnosť účelu zaistenia) odovzdania je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia. 1. Žalobca vo svojej žalobnej argumentácii namietal riadne neodôvodnenie rozhodnutia s následkom jeho nepreskúmateľnosti, ktorej podriadil odôvodnenie napadnutého rozhodnutia o jeho zaistení, podľa ust. § 88 ods. 1 pís. b/ zákona. Žalovanému vytkol nepodloženie doby zaistenia konkrétnymi dôvodmi a skutkovými okolnosťami prejednávanej veci a svoju argumentáciu podporil odkazmi na judikačnú prax Najvyššieho súdu SR, v ktorej je vyjadrená povinnosť policajného orgánu preveriť reálnosť naplnenia účelu zaistenia a tomu zodpovedajúce časové hľadisko zaistenia, podložené vymedzením jednotlivých úkonov, ktoré bude správny orgán v rámci doby zaistenia vykonávať. 2. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 3. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 4. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia vrátane jeho dĺžky. V zmysle citovaných zákonných ustanovení musí mať žalovaný ustálený predmet konania, s prehľadom v aplikácii konkrétneho ustanovenia zákona, naviac ak potrebu zaistenia žalobcu odôvodnil jeho neoprávneným pobytom na území SR, bez dispozície akýmkoľvek dokladom totožnosti, víza či povolenia na pobyt. Vzhľadom k poznatkom, ktoré už výsluchom žalobcu do zápisnice o podaní vyjadrenia účastníka konania v zmysle ust. § 22 ods. 1 Správneho poriadku, vedenej pod číslom PPZ- HCP-BA11-101-010/2020-AV dňa 17.09.2020 získal, bol povinný pomenovať a konkretizovať úkony, ktoré treba za účelom zistenia totožnosti a zabezpečenia dokladu totožnosti žalobcu vykonať, či naznačiť doplnenie ktorých najnevyhnutnejších informácií je potrebné a prečo zaobstarať a pod. 5. Žalovaný v rozhodnutí okrem vyššie uvedeného pochybenia neprezentoval dôvody, z ktorých vychádzal pri závere o nevyhnutnosti zaistenia žalobcu, korektne s existujúcim skutkovým stavom, zohľadniac opakovane judikovaný záver, že žiaden správny orgán a teda ani žalovaný nedokáže presne určiť čas potrebný na vykonanie úkonov, pretože nikto v čase rozhodovania o zaistení cudzinca nevie presne uviesť dĺžku trvania jednotlivých úkonov a každý prípad a teda aj vykonanie toho istého úkonu, je individuálny, neposkytol základné zdôvodnenie ohraničenia stanovenej dĺžky zaistenia ako esenciálnej náležitosti rozhodnutia o zaistení. Odôvodnenie dĺžky zaistenia „na čas nevyhnutne potrebný, do 17.03.2021 podľa ust. § 88 ods. 4 ZoPC,“ nespĺňa základné atribúty odôvodnenia časového hľadiska zaistenia, priamo nadväzujúceho na počet a charakter úkonov, ktoré je treba v konkrétnom časovom horizonte vykonať. Riadne odôvodnenie je dané priamo hypotézou ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku a ako také, je podmienkou preskúmateľnosti rozhodnutia. Už s ohľadom na uvedené, keď žalovaný žiadnym spôsobom neodôvodnil podmienky naplnenia obsahu ust. § 88a ods. 1 pís. b/ ZoPC, t.j. neposkytol konkrétne dôvody, pre ktoré určil práve uvedený časový horizont zaistenia žalobcu (ide o navzájom prelínajúce sa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia), vytvoril právny základ na naplnenie dispozície písm. d/ ods. 1 ust. § 191 SSP. 6. Kasačný súd dlhodobo judikuje, že lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. To znamená, že na jej odôvodnenie nepostačuje všeobecný odkaz na materiálne ako aj personálne zabezpečenie prepravy žalobcu, zabezpečovanie pokrytia nákladov na vyhostenie ako aj zabezpečovanie cestovného dokladu nutného k reálnemu vyhosteniu žalobcu, ale tie úkony je potrebné konkretizovať napr. postupom pri vybavovaní cestovného dokladu žalobcu cez konzulárny úrad, predpokladané časové hľadiská jeho vybavenia, možné prekážky zo strany krajiny pôvodu, spolupráca žalobcu, jeho ďalší zamýšľaný postup v prípade prepustenia zo zaistenia a pod. Správny súd ohľadne danej námietky poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, v zmysle ktorej doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia a dĺžka doby zaistenia musí byť náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca a žalovaný je povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia. 7. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca (napr. rozsudok NS SR sp.zn. 10Sza/4/2012). Stanovená doba zaistenia do 17.03.2021 podľa ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, t.j. 6 mesiacov, nebola v zmysle týchto vyjadrení zdôvodnená náležite, t.j. bez uvedenia, prečo je nevyhnutná práve v maximálne možnej dobe, a ani na individuálnom princípe. Správny súd tak musí prisvedčiť žalobcovej námietke nedostatočného odôvodnenia časového hľadiska zaistenia, najmä ak žalovaný využil maximálnu dobu zaistenia, postupom v súlade s ust. § 88 ods. 4 Zákona o pobyte cudzincov, ktorú odôvodnil len paušálnym odkazom na vykonávanie všetkých potrebných úkonov, smerujúcich k vyhosteniu. Neuviedol však žiadne individuálne skutočnosti, opierajúce sa o konkrétne fakty, vyplývajúce priamo z administratívneho konania, z ktorých vychádzal pri stanovení dĺžky doby zaistenia. 8. Súd zdôrazňuje, že vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015). 9. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Ak správny orgán pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku, dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôlu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane povinnosti rozhodnutie odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako správny orgán v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní. Povinnosťou správneho orgánu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. 10. Správny súd sa v preskúmavanej veci stotožnil s námietkami žalobcu o riadnom neodôvodnení napadnutého rozhodnutia v časti neodôvodnenia dĺžky doby zaistenia, počas ktorej je potrebné vykonať množstvo úkonov, ktoré žalovaný tiež bližšie neosvetlil, vyvolávajúcom vadu jeho nepreskúmateľnosti, nakoľko len citáciu ustanovení zákona nemožno považovať za dostačujúcu a nahrádzajúcu odôvodnenie rozhodnutia podľa požiadaviek kladených ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Vydaním takéhoto rozhodnutia sa žalobcovi odňala možnosť riadnej ochrany jeho práv, na základe čoho súd postupoval v zmysle ust. § 230 ods. 1 písm. a/, napadnuté rozhodnutie zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. 11. O trovách konania žalobcu rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý ich náhradu nežiadal, náhradu trov nepriznal. 12. Žalobcu pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal. Poučenie: Rozsudok krajského súdu vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty sedem dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d/ SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b / sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 SSP). Podľa § 440 SSP: 1. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e / vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f / nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j / podanie bolo nezákonne odmietnuté. 2. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ ; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).