Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Sa/121/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201712 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1020201712.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: C. V., nar. dňa XX.XX.XXXX, štátny príslušník Q. islamskej republiky, bez dokladu totožnosti, t.č. Útvar policajného zaistenia cudzinca Medveďov, zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Bratislava, Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, Bratislava, o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 30.11.2020, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č.p. PPZ- HCP-BA6-171-014/2020-AV zo dňa 02. novembra 2020, takto r o z h o d o l : I. Žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobou zo dňa 30.11.2020, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 SSP, doručenou dňa 14.12.2020 (§ 71 ods. 2 SSP) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č.p. PPZ-HCP- BA6-171-014/2020-AV zo dňa 02.11.2020 a jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia a rozhodnutiu vytkol nepreskúmateľnosť pre jeho nedostatočné odôvodnenie. Právne svoje dôvody založil na porušení ust. § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), ust. § 88 ods. 1 pís. c/, § 88 ods. 4 písm. b/, § 89 ods. 1 a § 90 ods. 1 písm. d/ zák.č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej aj „ZoPC“). 2. S odkazom na ust. § 88 ods. 4 písm. b/ ZoPC namietol stanovenú dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 02.05.2021, pričom na podporu svojich námietok odkázal na rozsudok NS SR sp.zn. 10Sza/4/2012 a rozsudok Mestského súdu v Prahe, sp.zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011, v zmysle ktorých: „Lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný,“ je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Žalovaný je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia“ a v nadväznosti na uvedené argumentoval, že pokiaľ žalovaný nezdôvodnil dĺžku doby zaistenia, ide o podstatnú vadu, ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia. Žalobca svoju argumentáciu podporil poukazom aj na rozsudok NS SR sp. zn. 10SZa/4/2015, podľa ktorého „Najvyšší súd vychádzal z toho, že zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo dokonca v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia, zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok, definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov alebo predovšetkým Ústavným poriadkom SR. Podľa čl. 8 ods. I Listiny základných práv a slobôd, je osobná sloboda zaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny, nesmie byt' nikto zbavený svojej slobody inak, než z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Podľa čl. 5 ods. I Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto nesmie byť zbavený slobody, okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním stanoveným zákonom.... (písm. f), zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie (tiež čl. 9 ods. I Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 Listiny základných práv Európskej únie).“ 3. Namietol, že žalovaný v odôvodnení síce stroho uviedol skutočnosti, ktorých zistenie je potrebné v súvislosti s realizovaním administratívneho vyhostenia, nedostatočne však odôvodnil potrebu použitia zaistenia ako inštitútu, ktorý výrazným spôsobom zasahuje do ľudských práv a slobôd. Vôbec sa nevenoval potrebe uloženia miernejších donucovacích prostriedkov, preukázanie nemožnosti uloženia ktorých patrí medzi obligatórne náležitosti rozhodnutia, pretože k zaisteniu možno prikročiť až vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené. Zdôraznil, že zaistenie predstavuje výnimku zo základného práva na slobodu a odňatie slobody použitím inštitútu zaistenia, musí byť v súlade s dôležitými zárukami, musí byť riadne stanovené, odôvodnené a nesmie byť svojvoľné. Vychádzajúc z citovaných rozsudkov žalobca tvrdil, že dĺžka doby jeho zaistenia nie je v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnená, žalovaný neuviedol žiadne konkrétne úkony, ktorými by odôvodnil jeho zaistenie, vôbec sa nevenoval možnosti využitia miernejších donucovacích opatrení, pričom k zaisteniu môže pristúpiť až keď nemôžu byť miernejšie opatrenia využité, pretože zaistenie predstavuje výnimku zo základného práva na slobodu a jej odňatie použitím tohto inštitútu musí byť v súlade v dôležitými zárukami, t.j. musí byť stanovené, riadne odôvodnené a nesmie byť svojvoľné najmä pri zaistení na dobu 6 mesiacov. Uvedené tak predstavuje podstatnú vadu rozhodnutia, ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia a súčasne predstavuje výrazný zásah do jeho základných ľudských práv, a to najmä slobody pohybu. 4. Vo vyjadrení zo dňa 13.12.2020 žalovaný uviedol, že z rozhodnutia o zaistení č. PPZ-HCP- BA6-171-014/2020-AV zo dňa 02.11.2020 je zrejmé, že pri určení doby zaistenia žalobcu vychádzal predovšetkým z rozhodnutia č. PPZ-HCP-BA6-171-008/2020-AV o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na územie SR a všetkých členských krajín na dobu troch rokov. Poukázal na to, že inštitút zaistenia slúži na vybavenie dokladov potrebných k odsunu, na komunikáciu so štátom, do ktorého má byť cudzinec vyhostený a na vybavenie ostatných náležitostí, nevyhnutných k realizácii administratívneho vyhostenia, na lekárske vyšetrenie žalobcu v nemocnici a následné doručenie výsledkov. Tiež na zaslanie žiadosti o lustráciu osoby cez zastupiteľský úrad prostredníctvom Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky (ďalej len „KO MZVaEZ SR“), žiadosti o lustráciu cez Interpol, žiadosti o sprostredkovanie žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu na KO MZVaEZ SR, ako aj čakanie na odpoveď z KO MZVaEZ SR. Poznamenal, že posledné úkony zaberú najviac času, nakoľko komunikácia s KO MZVaEZ SR býva v mnohých prípadoch komplikovaná. Po odoslaní žiadosti sa veľakrát stáva, že ÚPZC neobdrží odpoveď a adresuje sa ďalšia žiadosť na zastupiteľský úrad krajiny, z ktorej cudzinec pochádza, či im bola žiadosť cez KO MZVaEZ SR doručená. Komunikácia medzi ÚPZC a KO MZVaEZ SR, prípadne ZÚ krajiny z ktorej cudzinec pochádza, predlžuje celý proces návratu. Následne ak sú na základe zaslaných žiadostí vybavené požadované doklady, pristúpi sa k vybavovaniu leteniek cez spoločnosť EPN, zasiela sa žiadosť a čaká sa na odpoveď. Po vybavení leteniek sa musí opätovne vykonať test na COVID-19, zasiela sa žiadosť a následne sa realizuje samotný odber. Z aplikačnej praxe vyplýva, že nie je možné vopred presne stanoviť dobu trvania uvedených úkonov. Žalovaný v spolupráci s ÚPZC počas celej doby zaistenia postupuje v zmysle ust. § 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC a v prípade, že zistí nové skutočnosti, bude postupovať tak, aby žalobcovi nevznikla jeho zaistením žiadna bezdôvodná ujma. Žalovaný zdôraznil, že zatiaľ nezistil žiadne nové relevantné skutočností na základe ktorých by bolo možné využiť alternatívu zaistenia, alebo prepustenie žalobcu zo zaistenia a naďalej prebiehajú účinné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu. 5. Žalobca k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal. 6. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 02.11.2020, č.p. PPZ-HCP-BA6-171-014/2020-AV, žalovaný na účel administratívneho vyhostenia zaistil žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, s dĺžkou doby zaistenia najviac do 02.05.2021. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 82 ods. 1 písm. b/, ods. 2, § 84 ods. 1 písm. a/, d/, § 88 ods. 1 písm. b/, ods. 2, 4 a 5, § 89 ods. 1 písm. a/ a b/, ods. 3, § 90 ods. 1 písm. d/ zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd a Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008. V skutkových dôvodoch uviedol, že žalobca bol dňa 02.11.2020 v čase o 13.00 hod. na železničnej stanici Devínska Nová Ves kontrolovaný hliadkou Oddelenia železničnej polície Bratislava, pričom nevedel preukázať oprávnenosť pobytu na území SR a ani svoju totožnosť, na základe čoho bol predvedený na Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava, ktoré zistilo, že pochádza z Afganskej islamskej republiky, odkiaľ pred jedenástimi mesiacmi vycestoval do Iránu, odtiaľ asi po dvoch mesiacoch do Turecka, kde bol šesť mesiacov a načierno tam pracoval (kosil trávniky), následne sa loďkou preplavil do Grécka, odtiaľ prešiel do Macedónska, odkiaľ bol šesťkrát vyhostený naspäť do Grécka. Cca po dvoch mesiacoch sa mu z Macedónska podarilo dostať do Srbska, kde bol jeden mesiac v tábore a odtiaľ sa dostal cez Maďarsko vlakom až na Slovensko, kde bol chytený. Tiež uviedol, že sa chcel a chce dostať do Belgicka, kde chce žiadať o azyl a pracovať, nakoľko tam je lepšia ekonomická situácia a má tam známych. Z uvedených skutočností tak vzniklo podozrenie, že sa na území SR zdržiava v rozpore s článkom 6 Kódexu schengenských hraníc a došlo k naplneniu definície neoprávneného pobytu podľa ust. § 2 ods. 1 písm. h/ a aj dôvodu na administratívne vyhostenie podľa ust. § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Nakoľko žalobca sa v rozpore s článkom 6 kódexu Schengenských hraníc zdržiava na území SR, resp. schengenského priestoru bez oprávnenia a cestovného dokladu, vydal správny orgán dňa 02.11.2020 podľa ust. § 82 ods. 1 písm. b/ ZoPC rozhodnutie o administratívnom vyhostení vedené pod č. PPZ-HCP-BA6-171-008/2020-AV, bez určenia lehoty na vycestovanie, s vylúčením odkladného účinku žalobe. V zápisnici vedenej pod č. PPZ-HCP-BA6-171-013/2020-AV žalobca uviedol, že nemá žiadne finančné prostriedky a na území SR nemá zabezpečené žiadne ubytovanie a z tohto dôvodu mu správny orgán nemohol takúto povinnosť uložiť ako alternatívu voči zaisteniu. Správny orgán rozhodol o zaistení žalobcu aj z dôvodu, že jeho doterajšie správanie predstavuje značné riziko úteku. 7. Tiež podotkol, že o zaistení žalobcu rozhodol aj z dôvodu súčasnej celospoločenskej situácie, súvisiacej s pandémiou COVID - 19, kedy je na území SR zákaz vychádzania a v prípade ponechania žalobcu na slobode, by správny orgán konal v rozpore s uznesením vlády SR č. 693 z 28.10.2020 k návrhu na ďalšie rozšírenie opatrení v rámci vyhláseného núdzového stavu podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z.z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého sa podľa čl. 5 ods. 3 písm. g/ ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov na území SR obmedzuje sloboda pohybu a pobytu, zákazom vychádzania od 02.11.2020. 8. Ďalej správny orgán označil dobu zaistenia do 02.05.2021 za nevyhnutnú, počas ktorej vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu z územia SR. Dobu zaistenia môže skrátiť, presne sa však určiť nedá, nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. V spolupráci s ÚPZC Medveďov bude vykonávať nasledovné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu z územia SR: V súvislosti s celospoločenskou situáciou COVID-19 bude žalobca umiestnený do karantény až do doručenia výsledkov testov na COVID-19, potom ÚPZC pristúpi k preštudovaniu spisového materiálu, bude nasledovať lekárske vyšetrenie v nemocnici a doručenie výsledkov, vstupný pohovor, čo trvá cca 2-3 týždne. Následne prostredníctvom Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR zašle žiadosti o lustráciu žalobcu na príslušný zastupiteľský úrad a Interpol, žiadosť o sprostredkovanie žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu a musí čakať na odpoveď. Tieto úkony zaberú najviac času, nakoľko komunikácia s konzulárnym odborom býva často komplikovaná. Po odoslaní žiadosti sa často stáva, že ÚPZC nedostane odpoveď, z uvedeného dôvodu adresuje na zastupiteľský úrad krajiny, z ktorej cudzinec pochádza ďalšiu žiadosť, či im bola žiadosť cez konzulárny odbor doručená. Komunikácia medzi ÚPZC a konzulárnym odborom, prípadne zastupiteľským úradom krajiny pôvodu cudzinca, predlžuje celý proces návratu. Z aplikačnej praxe vyplýva, že tento proces zaberie približne 8 týždňov. Po vybavení požadovaných dokladov, pristúpi správny orgán cez spoločnosť EPN k vybavovaniu leteniek (zašle žiadosť a čaká sa na odpoveď), pričom úkony súvisiace s vybavením leteniek a testami na COVID-19 trvajú l týždeň. Po vybavení leteniek sa musí opätovne vykonať test na COVID-19. Správny orgán tiež poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady2008/l 15/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území a článok 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, v súlade s ktorými postupoval. 9. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby, keďže sa jednalo o vec podľa ust. § 107 ods. 1 pís. d/ SSP, nariadil pojednávanie, na ktorom v súlade s ust. § 114 SSP vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, podľa ust. § 229 SSP ju zamietol. 10. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5, 6 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 11. Podľa § 221 ods. 1, 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 12. Podľa § 225 ods. 1 SSP, správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. 13. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 14. Podľa § 85 ods. 1 písm. c/ zák.č. 404/2011 Z.z., policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o vyhostení vydaného členským štátom ( ďalej aj „vydávajúci štát“), ak štátny príslušník tretej krajiny porušil predpisy tohto štátu upravujúce vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretej krajiny. 15. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zák.č. 404/2011 Z.z., policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 16. Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 17. Podľa ods. 3 cit. ustanovenia, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. 18. Podľa ods. 4 cit. ustanovenia, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 19. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zák.č. 404/2011 Z.z., policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. 20. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ a ods. 2 písm. d/ zák.č. 404/2011 Z.z., policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 21. Podľa § 32 ods. 1 zák.č. 71/1967 Zb. Správny poriadok, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 22. Podľa § 46 zák.č. 71/1967 Zb., rozhodnutie musí byť v súlade so zákonom a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 23. Podľa § 47 ods. 3 zák.č. 71/1967 Zb., v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 24. Ústavný súd SR vo svojom náleze č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 vyslovil, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. V náleze Ústavný súd SR poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark, v ktorých sa venoval vzťahu medzi zaistením a jeho účelom. 25. Podľa článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní. 26. Podľa článku 5 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. 27. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 28. Správny súd riadiac sa kritériami aplikačnej praxe, z ktorej vyplýva, že akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu, a to iba dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu) konštatuje, že žalobca bol zaistený na čas do 02.05.2021. Inštitút zaistenia cudzinca je v zmysle čl. 8 ods. 2 Charty základných práv a slobôd zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená čl. 8 ods. 1 Charty, pričom jeho presnú dobu nie je možné predbežne presne určiť, nakoľko závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav zaisteného cudzinca, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat cudzinca týka, tiež vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu upraveného medzinárodnými dohodami, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi. Dobu zaistenia žalovaný určil v súlade s ust. § 88 ods. 4 ZoPC na šesť mesiacov, zaistenie precizoval profilom osoby žalobcu, ktorej totožnosť mu nie je známa, nie sú mu známe pomery z ktorých prichádza a ani jeho eventuálna trestná minulosť a podporil nepovoleným pohybom žalobcu po území SR a členských štátov bez dokladu totožnosti. 29. Článok 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 399/2016, ktorým sa ustanovuje Kódex schengenských hraníc, vyžaduje pre plánovaný pobyt na území členských štátov platný cestovný doklad oprávňujúci držiteľa prekročiť hranicu, ktorého platnosť musí byť najmenej o tri mesiace dlhšia, ako je zamýšľaný dátum odchodu z územia členských štátov (od tejto podmienky možno upustiť v odôvodnenej núdzovej situácii), ktorý musel byť vydaný počas posledných 10 rokov. Platné vízum, ak sa vyžaduje podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001, s výnimkou prípadu, ak sú držiteľmi platného povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza; zdôvodnenie účelu a podmienky plánovaného pobytu a dostatočné prostriedky na živobytie na dĺžku plánovaného pobytu a na návrat do krajiny pôvodu alebo na tranzit do tretej krajiny, v ktorej ich určite prijmú, alebo sú schopní získať takéto prostriedky zákonným spôsobom; nejde o osoby, na ktoré bolo v SIS vydané upozornenie na účely odopretia vstupu; nepokladajú sa za hrozbu pre verejný poriadok, vnútornú bezpečnosť, verejné zdravie alebo medzinárodné vzťahy ktoréhokoľvek členského štátu a najmä na nich z takéhoto dôvodu nebolo vo vnútroštátnych databázach členských štátov vydané upozornenie na účely odopretia vstupu. 30. V rozhodnutí žalovaný explicitne konštatoval nutnosť spracovania a zabezpečenia dokladov za účelom samotnej realizácie fyzického výkonu vyhostenia, s konzumáciou času potrebného na realizáciu jednotlivých úkonov, ktoré bude v spolupráci s ÚPZC Medveďov počas zaistenia postupne vykonávať, potrebu spracovania a vyhodnotenia všetkých zistených a zaslaných podkladov, odôvodnil časové hľadisko pri nespolupráci zastupiteľského úradu, či zodpovedných orgánov v krajine do ktorej má byť žalobca vyhostený, a až v prípade bezproblémového priebehu tejto administrácie, možnosť pristúpenia k samotnému výkonu a zrealizovaniu vyhostenia. V tomto smere súd prisviedča žalovanému, že každý z úkonov systemizovaných za účelom samotnej realizácie fyzického výkonu vyhostenia vyžaduje čas, ktorý najmä v prípadoch dožiadaní smerujúcich k zodpovedným orgánom iného štátu, nemá žalovaný možnosť skrátiť ani urýchliť vykonanie obligatórnych úkonov, napr. naliehaním na autority dožiadanej krajiny. 31. Konajúci súd zastáva názor, že zaistenie žalobcu nie je účelové ani nedôvodné a namietané neodôvodnenie vyžadovanie doslovnej špecifikácie vykonania jednotlivých úkonov, vzhľadom k ich množstvu a nepredvídateľnosti, s ohľadom na celkový profil žalobcu, sa súdu javí ako prílišný formalizmus a programovosť. V tomto prípade určená doba šiestich mesiacov je preukázateľne nevyhnutná a súčasne postačujúca na vyvíjanie činností smerujúcich k naplneniu výkonu administratívneho vyhostenia bez prekážok, na územie Afganskej islamskej republiky, pričom súd poznamenáva, že námietky žalobcu by boli opodstatnenými, keby správny orgán prekročil hranicu zákonom stanovenej šesťmesačnej lehoty. Správny súd konštatuje, že lehota zaistenia bola žalovaným určená vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 02.05.2021, a to do doby zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia a žalovaný ju dostatočne a zrozumiteľne aj odôvodnil. 32. Dostatočným spôsobom žalovaný odôvodnil aj riziko úteku žalobcu tým, že prechádzal aj cez iné členské štáty, v ktorých mu nehrozilo žiadne nebezpečenstvo, ale nezotrval v nich, nežiadal ani o žiadny druh medzinárodnej ochrany, šesťkrát bol vyhostený z územia Macedónska do Grécka, na územie Macedónska vstúpil opätovne, potom pokračoval do ďalších krajín a jeho cieľovou krajinou bolo Belgicko. Žalobca je naviac osobou bez dokladu totožnosti, o totožnosti ktorej nemá žalovaný k dispozícii žiadne informácie, a nemá ich ani k jeho prípadnej trestnej minulosti, či pomerov z ktorých prichádza. 33. Správny orgán dostatočne odôvodnil aj neuloženie miernejších donucovacích prostriedkov, a to nedostatkom finančných prostriedkov a nemožnosťou získania ubytovania na území SR. Nie je úlohou správneho orgánu fabulovať konštrukcie mimo dispozície zákona, ktorá je jasne daná a je úplne jednoznačné, že žalobca tieto podmienky nesplnil a nemá materiálne podmienky na ich splnenie ani do budúcnosti. 34. V kontexte uvedeného je bez akejkoľvek relevancie námietka žalobcu o neodôvodnení dĺžky doby zaistenia konkrétnymi úkonmi ale aj neodôvodnenie neuloženia miernejších donucovacích prostriedkov. Aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, vyplýva, že „limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľhosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark.. Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore.“ 35. Aj Výbor pre ľudské práva konštatoval, že fakt, že osoba vstúpila na územie ilegálne, môže ukazovať na potrebu viesť vyšetrovanie a môžu tu byť ďalšie okolnosti dotyčnej osoby, ako napr. pravdepodobnosť úteku alebo nedostatok spolupráce, ktoré môžu jej zaistenie na určitú dobu ospravedlniť. Teda samotná skutočnosť, že cudzinec nemá povolenie k vstupu na územie schengenského priestoru, predstavuje dostatočné zdôvodnenie pre počiatočné zbavenie slobody a zaistenie takej osoby na určitú dobu, ktorá je nevyhnutná. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane poukázal aj na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred jej zákonmi a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom, musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich, nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. 36. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v čase rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. V preskúmavanej veci možno uzavrieť, že závery správneho orgánu plne korešpondujú s obsahom administratívneho spisu a súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd ako aj Správnym poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ust. § 32 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, riadne sú odôvodnené aj žalobcom namietané nedostatky spočívajúce v neodôvodnení využitia miernejších donucovacích prostriedkov a úkony ktoré bude správny orgán počas zaistenia vykonávať sú zreteľne enumerované, rozhodnutie obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti podľa ust. § 47 Správneho poriadku, ako aj skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 229 SSP zamietol. 37. O trovách konania žalobcu rozhodol v zmysle ust. § 167 SSP s poukazom na výsledok konania, keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný. 38. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote sedem dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, a to na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 443 ods. 2 písm. b/ SSP a § 444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods. 2 písm. d/ SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ alebo žalovaným je Centrum právnej pomoci.