Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Sa/122/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201714 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1020201714.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: U. Y. S., nar. dňa XX.XX.XXXX, štátny príslušník Q. kráľovstva, bez dokladu totožnosti, zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Bratislava, Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, Bratislava, o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 03.12.2020, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č.p. PPZ-HCP-BA5-75-033/2020-AV zo dňa 12. novembra 2020, takto r o z h o d o l : I. Žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobou zo dňa 03.12.2020, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 SSP, doručenou dňa 14.12.2020 (§ 71 ods. 2 SSP) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č.p. PPZ-HCP- BA5-75-03/2020-AV zo dňa 12.11.2020 a jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia a rozhodnutiu vytkol nepreskúmateľnosť pre jeho nedostatočné odôvodnenie a nespoľahlivo zistený skutkový stav veci. Právne svoje dôvody založil na porušení ust. § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), ust. § 88 ods. 1 pís. c/, § 88 ods. 4 písm. b/, § 89 ods. 1 a § 90 ods. 1 písm. d/ zák.č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej aj „ZoPC“). 2. S odkazom na ust. § 88 ods. 4 písm. b/ ZoPC namietol stanovenú dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 12.01.2021, pričom na podporu svojich námietok odkázal na rozsudok NS SR sp.zn. 10Sza/4/2012 a rozsudok Mestského súdu v Prahe, sp.zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011, v zmysle ktorých: „Lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný,“ je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Žalovaný je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia“ a v nadväznosti na uvedené argumentoval, že pokiaľ žalovaný nezdôvodnil dĺžku doby zaistenia, ide o podstatnú vadu, ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia. Žalobca svoju argumentáciu podporil poukazom aj na rozsudok NS SR sp. zn. 10SZa/4/2015, podľa ktorého „Najvyšší súd vychádzal z toho, že zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo dokonca v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia, zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok, definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov alebo predovšetkým Ústavným poriadkom SR. Podľa čl. 8 ods. I Listiny základných práv a slobôd, je osobná sloboda zaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny, nesmie byt' nikto zbavený svojej slobody inak, než z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Podľa čl. 5 ods. I Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto nesmie byť zbavený slobody, okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním stanoveným zákonom.... (písm. f), zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie (tiež čl. 9 ods. I Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 Listiny základných práv Európskej únie).“ 3. Namietol, že žalovaný v odôvodnení síce stroho uviedol skutočnosti, ktorých zistenie je potrebné v súvislosti s realizovaním administratívneho vyhostenia, nedostatočne však odôvodnil potrebu použitia zaistenia ako inštitútu, ktorý výrazným spôsobom zasahuje do ľudských práv a slobôd. Vôbec sa nevenoval potrebe uloženia miernejších donucovacích prostriedkov, preukázanie nemožnosti uloženia ktorých patrí medzi obligatórne náležitosti rozhodnutia, pretože k zaisteniu možno prikročiť až vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené. Zdôraznil, že zaistenie predstavuje výnimku zo základného práva na slobodu a odňatie slobody použitím inštitútu zaistenia, musí byť v súlade s dôležitými zárukami, musí byť riadne stanovené, odôvodnené a nesmie byť svojvoľné. Vychádzajúc z citovaných rozsudkov žalobca tvrdil, že dĺžka doby jeho zaistenia nie je v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnená, žalovaný neuviedol žiadne konkrétne úkony, ktorými by odôvodnil jeho zaistenie, vôbec sa nevenoval možnosti využitia miernejších donucovacích opatrení, pričom k zaisteniu môže pristúpiť až keď nemôžu byť miernejšie opatrenia využité, pretože zaistenie predstavuje výnimku zo základného práva na slobodu a jej odňatie použitím tohto inštitútu musí byť v súlade v dôležitými zárukami, t.j. musí byť stanovené, riadne odôvodnené a nesmie byť svojvoľné najmä pri zaistení na dobu 6 mesiacov. Uvedené tak predstavuje podstatnú vadu rozhodnutia, ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia a súčasne predstavuje výrazný zásah do jeho základných ľudských práv, a to najmä slobody pohybu. 4. Vo vyjadrení zo dňa 11.12.2020 žalovaný uviedol, že z rozhodnutia o zaistení č. PPZ-HCP- BA5-75-014/2020-AV zo dňa 02.11.2020 je zrejmé, že pri určení doby zaistenia vychádzal predovšetkým z rozhodnutia č. PPZ-HCP-BA6-171-008/2020-AV o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na územie SR a všetkých členských krajín na dobu troch rokov. Na žalobné námietky reagoval poukazom na množstvo úkonov, ktoré je potrebné pri vyhostení cudzinca vykonať, že k žalobcovi pristupoval individuálne, odôvodnil prečo bolo nevyhnutné dobu zaistenia predĺžiť do 12.01.2021, t.j. spolu na 5 mesiacov a s poukazom na napadnuté rozhodnutie argumentoval dôvodmi, pre ktoré nebolo možné využiť miernejšie donucovacie opatrenia. 5. Žalobca k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal. 6. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 12.11.2020, č.p. PPZ-HCP-BA5-75-033/2020-AV, žalovaný na účel administratívneho vyhostenia predĺžil lehotu zaistenia žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 12.01.2021. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 82 ods. 1 písm. b/, § 88 ods. 1 písm. b/, ods. 2, 4 a 5, § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ a ods. 2, § 90 ods. 1 písm. d/ zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd a Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ ES zo dňa 16.12.2008. V skutkových dôvodoch uviedol, že dňa 11.08.2020 hliadka DO PZ Bratislava zadržala dve osoby mužského pohlavia, ktoré mali vystúpiť z kamiónu, boli bez dokladu totožnosti a tvrdili, že sú príslušníci Maroka. Vzniklo podozrenie, že sa na území SR zdržiavajú neoprávnene a v zmysle ust. § 79 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z. z. boli predvedené na MJ PZ BA. Lustráciami v informačných systémoch PZ bolo zistené, že žalobca nedisponuje oprávnením k zdržiavaniu sa na území SR, resp. schengenského priestoru. Správny orgán vydal dňa 11.08.2020 podľa ust. § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov rozhodnutie o administratívnom vyhostení vedené pod č. PPZ- HCP- BA5-75-014/2020-AV, ktorým bol žalobca vyhostený z územia SR na územie Marockého kráľovstva so zákazom vstupu na územie SR a všetkých členských štátov na dobu troch rokov, bez určenia lehoty na vycestovanie a s vylúčením odkladného účinku. Žalobca bol následne podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC zaistený na účel výkonu administratívneho vyhostenia, so stanovenou dĺžkou doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 12.11.2020. 7. Správny orgán uviedol, že žalobca bol po prijatí do ÚPZC Medveďov umiestnený do karantény, až do výsledkov testov na COVID-19, potom ÚPZC pristúpil k preštudovaniu spisového materiálu a k vykonaniu vstupného pohovoru, dňa 21.08.2020 bola zaslaná žiadosť Národnej ústredni Interpol o vykonanie lustrácie v jeho domovskej krajine na základe daktyloskopických odtlačkov, dňa 26.08.2020 odovzdalo ÚPZC na Konzulárnom odbore Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR (ďalej aj „MZVaEZ“) žiadosť o sprostredkovanie žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu, ku ktorej bol priložený vyplnený osobný dotazník v rodnom jazyku žalobcu, štyri fotografie a daktyloskopická karta. Dňa 14.09.2020 bola ÚPZC doručená informácia z Interpolu Rabat, že nakoľko ide o administratívne vyhostenie, je potrebné zaslať žiadosť prostredníctvom príslušného zastupiteľského úradu Marockého kráľovstva pre SR a ÚPZC dňa 06.10.2020 odovzdal na Konzulárnom odbore MZVaEZ žiadosť o poskytnutie informácií vo veci vystavenia náhradného cestovného dokladu. Do dnešného dňa ÚPZC neobdržal odpoveď, ktorou by bola potvrdená totožnosť žalobcu. Nakoľko dňa 12.11.2020 pôvodná lehota zaistenia žalobcu uplynula, správny orgán rozhodol o predĺžení zaistenia o dva mesiace, do 12.01.2021, čo v súhrne tvorí päť mesiacov a je nevyhnutné na vystavenie náhradného cestovného dokladu a realizáciu ďalších úkonov za účelom vyhostenia žalobcu, najmä zaslania žiadosti na zabezpečenie leteniek, vyrozumenie krajín v ktorých bude mať prestup a doručenie odpovedí na žiadosti a po ich akceptovaní, na opätovné testovanie na COVID-19 pred odletom. 8. Žalovaný sa tiež odvolal na požiadavky pre plánovaný pobyt na území členských štátov, vyžadované článkom 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 399/2016, ktorým sa ustanovuje Kódex schengenských hraníc. Tým že žalobca nemá platný cestovný doklad, nespĺňa podmienky pobytu na území SR a členských štátov, na území SR nemá zabezpečené žiadne ubytovanie a nemá ani dostatočné finančné prostriedky. Z uvedeného je nespochybniteľne preukázané, že by podmienky na uloženie miernejších donucovacích opatrení nevedel splniť a preto mu správny orgán nemohol takúto povinnosť uložiť ako alternatívu voči jeho zaisteniu na výkon administratívneho vyhostenia, čo tiež vyplýva zo zápisnice o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-BA5-75- 032/2020-AV. Účel jeho zaistenia stále trvá, keďže doposiaľ mu nebol vystavený náhradný cestovný doklad. 9. Prostriedky správneho orgánu určené na dodržiavanie podmienok pobytu cudzincov sú vymedzené tak, aby nedošlo k neprimeranému zásahu do ich základných ľudských práv a slobôd. V prípade, ak by správny orgán nepostupoval tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia, žalobcovi by bola daná možnosť zdržiavať sa na neznámom mieste a tým by správny orgán mal minimálnu šancu na vykonanie opatrení za účelom zabezpečenia dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území SR a členských štátov zo strany žalobcu. Bola by mu daná možnosť ďalej páchať protispoločenskú činnosť, ktorou je zdržiavanie sa na území SR a členských štátov bez potrebného oprávnenia. Správny orgán mal za to, že záujem spoločnosti je potrebné jednoznačne uprednostňovať pred záujmom jednotlivca, podotkol, že postupoval aj v zmysle protiepidemiologických opatrení prijatých vládou SR, z dôvodu súčasnej situácie súvisiacej s pandémiou COVID - 19, keď je na území SR zákaz vychádzania a v prípade ponechania žalobcu na slobode, by konal v rozpore s uznesením vlády SR č. 704 z 05.11.2020 k návrhu na ďalšie rozšírenie opatrení v rámci vyhláseného núdzového stavu podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého sa obmedzuje sloboda pohybu a pobytu do 14.11.2020. Tiež postupoval podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. 10. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby, keďže sa jednalo o vec podľa ust. § 107 ods. 1 pís. d/ SSP, nariadil pojednávanie, na ktorom v súlade s ust. § 114 SSP vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, podľa ust. § 229 SSP ju zamietol. 11. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5, 6 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 12. Podľa § 221 ods. 1, 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 13. Podľa § 225 ods. 1 SSP, správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. 14. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 15. Podľa § 85 ods. 1 písm. c/ zák.č. 404/2011 Z.z., policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o vyhostení vydaného členským štátom ( ďalej aj „vydávajúci štát“), ak štátny príslušník tretej krajiny porušil predpisy tohto štátu upravujúce vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretej krajiny. 16. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zák.č. 404/2011 Z.z., policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 17. Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 18. Podľa ods. 3 cit. ustanovenia, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. 19. Podľa ods. 4 cit. ustanovenia, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 20. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/, ods. 2 zák.č. 404/2011 Z.z., policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. O druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa § 89 odseku 1 zákona o pobyte cudzincov rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. 21. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ a ods. 2 písm. d/ zák.č. 404/2011 Z.z., policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 22. Podľa § 32 ods. 1 zák.č. 71/1967 Zb. Správny poriadok, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 23. Podľa § 46 zák.č. 71/1967 Zb., rozhodnutie musí byť v súlade so zákonom a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 24. Podľa § 47 ods. 3 zák.č. 71/1967 Zb., v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 25. Ústavný súd SR vo svojom náleze č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 vyslovil, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. V náleze Ústavný súd SR poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark, v ktorých sa venoval vzťahu medzi zaistením a jeho účelom. 26. Podľa článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní. 27. Podľa článku 5 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. 28. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 29. Správny súd riadiac sa kritériami aplikačnej praxe, z ktorej vyplýva, že akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu, a to iba dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu) konštatuje, že žalobca bol prvýkrát zaistený na čas do 12.11.2020 a nakoľko sa v uvedenej lehote nepodarilo zhromaždiť všetku dokumentáciu potrebnú k jeho vyhosteniu, najmä zabezpečiť jeho stotožnenie, žalovaný napadnutým rozhodnutím predĺžil lehotu zaistenia do 12.01.2021. Inštitút zaistenia cudzinca je v zmysle čl. 8 ods. 2 Charty základných práv a slobôd zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená čl. 8 ods. 1 Charty, pričom jeho presnú dobu nie je možné predbežne presne určiť, nakoľko závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav zaisteného cudzinca, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat cudzinca týka, tiež vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu upraveného medzinárodnými dohodami, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi. Pôvodnú dobu zaistenia žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA5-75-017/2020-AV zo dňa 12.08.2020, ktoré žalobca žalobou zrušiť nežiadal, určil v súlade s ust. § 88 ods. 4 ZoPC do 12.11.2020, t.j. na tri mesiace a napadnutým rozhodnutím ju predĺžil do 12.01.2021, t.j. spolu na 5 mesiacov. Zaistenie v napadnutom rozhodnutí precizoval profilom osoby žalobcu, ktorej totožnosť mu nie je známa, nie sú mu známe pomery z ktorých prichádza a ani jeho eventuálna trestná minulosť a podporil nepovoleným pohybom žalobcu po území SR a členských štátov bez dokladu totožnosti a odkazom na článok 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 399/2016, ktorým sa ustanovuje Kódex schengenských hraníc, s poskytnutím sylabu vymienených podmienok pre plánovaný pobyt na území členských štátov, ktorý hneď pod písmenom a/ deklaruje platný cestovný doklad spolu s podmienkami jeho platnosti. 30. Článok 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 399/2016, ktorým sa ustanovuje Kódex schengenských hraníc, pre plánovaný pobyt na území členských štátov vyžaduje platný cestovný doklad, oprávňujúci držiteľa prekročiť hranicu, ktorého platnosť musí byť najmenej o tri mesiace dlhšia, ako je zamýšľaný dátum odchodu z územia členských štátov (od tejto podmienky možno upustiť v odôvodnenej núdzovej situácii) a ktorý musel byť vydaný počas posledných 10 rokov. Platné vízum, ak sa vyžaduje podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001, s výnimkou prípadu, ak je držiteľom platného povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza; zdôvodnenie účelu a podmienky plánovaného pobytu a dostatočné prostriedky na živobytie na dĺžku plánovaného pobytu a na návrat do krajiny pôvodu alebo na tranzit do tretej krajiny, v ktorej ho určite prijmú, alebo je schopný získať takéto prostriedky zákonným spôsobom; nejde o osobu, na ktorú bolo v SIS vydané upozornenie na účely odopretia vstupu; nepokladá sa za hrozbu pre verejný poriadok, vnútornú bezpečnosť, verejné zdravie alebo medzinárodné vzťahy ktoréhokoľvek členského štátu, a najmä na ňu z takéhoto dôvodu nebolo vo vnútroštátnych databázach členských štátov vydané upozornenie na účely odopretia vstupu. 31. Žalovaný v rozhodnutí explicitne konštatoval nutnosť spracovania a zabezpečenia dokladov za účelom samotnej realizácie fyzického výkonu vyhostenia, tiež s konzumáciou času potrebného na realizáciu jednotlivých úkonov, ktoré bude v spolupráci s ÚPZC Medveďov počas zaistenia postupne vykonávať, potrebu spracovania a vyhodnotenia všetkých zistených a zaslaných podkladov, odôvodnil časové hľadisko pri nespolupráci zastupiteľského úradu, či zodpovedných orgánov v krajine do ktorej má byť žalobca vyhostený, a až v prípade bezproblémového priebehu tejto administrácie, možnosť pristúpenia k samotnému výkonu a zrealizovaniu vyhostenia. V tomto smere súd prisviedča žalovanému, že každý z úkonov systemizovaných za účelom samotnej realizácie fyzického výkonu vyhostenia vyžaduje čas, ktorý najmä v prípadoch dožiadaní smerujúcich k zodpovedným orgánom iného štátu, nemá žalovaný možnosť skrátiť ani vykonanie obligatórnych úkonov urýchliť, napr. naliehaním na autority dožiadanej krajiny. Výčitku žalobcu, o doručení žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu na nepríslušný orgán, považuje súd v kontexte uvedeného len za irelevantnú. 32. Konajúci súd zastáva názor, že zaistenie žalobcu nie je účelové ani nedôvodné a namietané neodôvodnenie vyžadovanie doslovnej špecifikácie vykonania jednotlivých úkonov, vzhľadom k ich množstvu a nepredvídateľnosti, s ohľadom na celkový profil žalobcu, sa súdu javí ako prílišný formalizmus a programovosť. V tomto prípade určená doba dvoch mesiacov je preukázateľne nevyhnutná a súčasne postačujúca na vyvíjanie činností smerujúcich k naplneniu výkonu administratívneho vyhostenia bez prekážok, na územie Afganskej islamskej republiky. Námietky žalobcu by boli opodstatnenými, keby správny orgán prekročil hranicu zákonom stanovenej šesťmesačnej lehoty. Správny súd konštatuje, že predĺžená lehota zaistenia bola žalovaným určená vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 12.01.2021), a to do doby zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia a žalovaný ju dostatočne a zrozumiteľne aj odôvodnil. 33. Správny orgán dostatočne odôvodnil aj neuloženie miernejších donucovacích prostriedkov, a to nedostatkom finančných prostriedkov a nemožnosťou získania ubytovania na území SR. Nie je úlohou správneho orgánu fabulovať konštrukcie mimo dispozície zákona, ktorá je jasne daná a je úplne jednoznačné, že žalobca tieto podmienky nesplnil a nemá materiálne podmienky na ich splnenie ani do budúcnosti. 34. V kontexte uvedeného je bez akejkoľvek relevancie námietka žalobcu o neodôvodnení dĺžky doby zaistenia konkrétnymi úkonmi ale aj neodôvodnenie neuloženia miernejších donucovacích prostriedkov. Aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, vyplýva, že „limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľhosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark.. Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore.“ 35. Aj Výbor pre ľudské práva konštatoval, že fakt, že osoba vstúpila na územie ilegálne, môže ukazovať na potrebu viesť vyšetrovanie a môžu tu byť ďalšie okolnosti dotyčnej osoby, ako napr. pravdepodobnosť úteku alebo nedostatok spolupráce, ktoré môžu jej zaistenie na určitú dobu ospravedlniť. Teda samotná skutočnosť, že cudzinec nemá povolenie k vstupu na územie schengenského priestoru, predstavuje dostatočné zdôvodnenie pre počiatočné zbavenie slobody a zaistenie takej osoby na určitú dobu, ktorá je nevyhnutná. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane poukázal aj na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred jej zákonmi a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom, musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich, nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. 36. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v čase rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. V preskúmavanej veci možno uzavrieť, že závery správneho orgánu plne korešpondujú s obsahom administratívneho spisu a súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd ako aj Správnym poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ust. § 32 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, riadne sú odôvodnené aj žalobcom namietané nedostatky spočívajúce v neodôvodnení využitia miernejších donucovacích prostriedkov a úkony ktoré bude správny orgán počas zaistenia vykonávať sú podrobne enumerované, obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti podľa § 47 Správneho poriadku, ako aj skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 229 SSP zamietol. 37. O trovách konania žalobcu rozhodol v zmysle ust. § 167 SSP s poukazom na výsledok konania, keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný. 38. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote sedem dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, a to na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 443 ods. 2 písm. b/ SSP a § 444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods. 2 písm. d/ SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ alebo žalovaným je Centrum právnej pomoci.