Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/253/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1100899329 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1100899329.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Darina Kuchtová a Mgr. Jana Janics Bajánková, v spore žalobkyne: P.. Z. E., bytom Na kopci XX, C., zastúpenej: MST Partners, s.r.o., so sídlom Laurinská 3, 811 01 Bratislava, proti žalovaným: 1. Z.. M. O., bytom D. K. G. XX, G. XXX XX K., 2. P.. Z. D., bytom F. 2, C., 3. P.. X. D., bytom F. 2, C., všetci zastúpení: KURÁŇ & MARKOVÁ, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Kresánkova 8, Bratislava o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 14C/183/2000-392 zo dňa 18.07.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 14C 183/2000-392 zo dňa 18.07.2017 p o t v r d z u j e. Žalovaným v 1., 2. a 3. rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom č.k. 14C/183/2000-392 zo dňa 18.07.2017 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia vlastníckeho práva proti právnej predchodkyni žalovanej v X.rade Z. C.. Uvádzala, že je vlastníčkou nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na parcele č. XXXX/XX zapísanej na LV č. XX (teraz č. XXXX), vedenom na Okresnom úrade C. - katastrálny odbor, katastrálne územie K. Z., obec C., Mestská časť K. Z., okres C. I o výmere XXX m2, druh pozemku - ostatné plochy. Návrh odôvodnila tým, že jej nebohý manžel X. E. sa v roku 1980 dohodol o odkúpení nehnuteľnosti - záhradky s nebohým manželom Z. C.. Predmetom dohody bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti o výmere XXX m2. Žalobkyňa tvrdila, že podľa dohody bola stanovená kúpna cena 20.000 Kčs a bola aj riadne uhradená, pričom sa nezachoval žiadny písomný dokument, ani kúpna zmluva, ktorá by preukazovala prevod vlastníckeho práva. Tvrdila, že o predaji vedeli mnohí susedia a 20 rokov nerušene užívala záhradku. Žalobkyňa tiež uviedla, že na jar v roku 2000 sa s Z. C. dohodla ústne, že dodatočne sa zabezpečí zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ale sa tak nestalo. Dňa 23.10.2000 zistila, že na Okresnom úrade C. - katastrálny odbor, právna predchodkyňa žalovanej v 1.rade Z. C., aj napriek svojmu prísľubu z jesene 1999 a prevzatiu kúpnej ceny v roku 1980, previedla predmetnú nehnuteľnosti na tretiu osobu. 2. Žalovaná v 1.rade vo vyjadrení zo dňa 11.04.2003 žiadala žalobu zamietnuť s tým, že v roku 1980 nemohlo dôjsť k žiadnej dohode ohľadom predaja predmetnej nehnuteľnosti, nakoľko sa s P.. Z. E. nepoznali. Uviedla, že žalobkyňa kúpila rozostavený rodinný dom od pôvodného vlastníka v roku 1981. Jej manžel N. C. sa nemohol dohodnúť s manželom žalobkyne X. E. o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pretože N. C. ju nemal nikdy vo vlastníctve. Kúpna cena vo výške 20 000 Kčs ako tvrdila žalobkyňa, jej nikdy nebola uhradená a neexistuje žiadny písomný doklad o prevode vlastníctva, z ktorého by mohla žalobkyňa odvodzovať svoje vlastnícke právo. Tvrdila, že sa na jar roku 2000 nedohodla so žalobkyňou o zabezpečení zápisu vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti a následne nehnuteľnosť previedla kúpnou zmluvou V-XXXX/XXX zo dňa 28.05.2000 na kupujúcich, v tomto konaní označených ako žalovaných v 2. a 3. rade. Žalovaná v 1.rade ako právna nástupkyňa pôvodnej žalovanej Z. C. tvrdila, že žaloba sa jej netýka, pretože nikdy nebola vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti, ktorú matka predala a predaj bol uzavretý, a preto nebol ani premetom dedenia po jej matke Z. C.. 3. Žalovaní v 2. a 3. rade žiadali žalobu zamietnuť, pretože ide o vykonštruovaný, účelový a relevantne nepreukázateľný návrh. Žalobkyňa nemá právny záujem na určení jej vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a svoje tvrdenie, o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním, nepreukázala žiadnymi relevantnými dôkazmi počas súdneho konania. Poukázali na to, že žalobkyňa sa domáha určenia vlastníckeho práva na súde po uplynutí 20-tich rokov, keď kúpa nehnuteľnosti bola dohodnutá v roku 1980 a žalobu podala až v roku 2000. V prípade držby nehnuteľnosti žalobkyňou je sporná oprávnenosť držby, pretože žalobkyňa nemohla byť dobromyseľná, pretože mala vedieť o skutočnosti, že údajná kúpna zmluva bola uzavretá s nevlastníkom. Z vyjadrenia žalobkyne a svedkov nie je možné ustáliť moment uchopenia držby nehnuteľnosti a ani začiatok a koniec plynutia lehoty, v prípade vydržacej doby. V konaní žalobkyňa nepreukázala uzavretie kúpnej zmluvy a ani vyplatenia kúpnej ceny vo výške 20.000 Kčs. Je absurdné, aby sa žalobkyňa domáhala určenia svojho vlastníckeho práva výlučne na základe tej skutočnosti, že niekoľko rokov bez akéhokoľvek právneho titulu užívala nehnuteľnosť. Podstatná je skutočnosť, že pôvodná vlastníčka Z. C. poprela, že v roku 1980 predala nehnuteľnosť žalobkyni a tiež poprela, že by jej bola vyplatená ako predávajúcej a pôvodnej vlastníčke kúpna cena vo výške 20.000 Kčs. 4. Okresný súd predovšetkým skúmal, či je na strane žalobkyne naliehavý právny záujem na požadovanom určení a zistil, že žalobkyňa ho preukázala, keď sa domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti, pri ktorej je v katastri nehnuteľnosti zapísaný ako vlastník niekto iný, má vo vzťahu k tejto osobe nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Okresný súd sa zaoberal námietkou žalovanej v 1.rade, ktorá namietala pasívnu legitimáciu v konaní a považoval ju za dôvodnú. Pôvodná žalovaná v 1.rade Z. C. zomrela v priebehu konania dňa 07.05.2003 a preto súd pokračoval v konaní s dedičkou Z.. M. O. ako jej právnou nástupkyňou. V konaní bolo nesporné, že nehnuteľnosť, ktorá je premetom určenia vlastníckeho práva, nebola predmetom dedenia po Z. C. z dôvodu, že táto uzatvorila so žalovanými v 2. a 3. rade kúpnu zmluvu dňa 10.10.2000, formou notárskej zápisne, ale doteraz je vedená ako vlastníčka nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností, pretože konanie o vklade vlastníckeho práva v prospech žalovaných v 2. a 3. rade nie je právoplatne skončené. Žalovaní v 2. a 3. rade nie sú zapísaní na predmetnom liste vlastníctva. Predmetom kúpnej zmluvy bola uvedená nehnuteľnosť za dohodnutú kúpnu cenu 30.000 Sk a tieto skutočnosti vyplývajú aj z LV č. XXXX, z Okresného úradu C., katastrálny odbor, k.ú. K. Z. a vklad bol povolený do katastra V- XXXX/XXX zo dňa 28.5.2002. V konaní okresný súd predovšetkým skúmal, či došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy a k zaplateniu kúpnej ceny vo výške 20.000 Kčs podľa tvrdenia žalobkyne. Dospel k záveru, že tvrdenie žalobkyne o tejto skutočnosti nebolo preukázané listinnými dôkazmi, žalobkyňa tak nepreukázala, že došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy v roku 1980 a k odovzdaniu sumy 20.000 Kčs a X. E. ako manžel žalobkyne nemohol uzatvoriť v roku 1980 kúpnu zmluvu s manželom žalovanej v 1.rade pánom C., pretože pán C. nikdy nebol vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Preto žalobkyňa nemohla byť s prihliadnutím na všetky okolnosti ako držiteľka nehnuteľnosti dobromyseľná, keď žalobkyňa mala vedomosť, že v zmysle platnej právnej úpravy bolo potrebné registrovať zmluvu na štátnom notárstve, pretože žalobkyňa v tom čase s manželom kupovali dom a kúpu domu mali riadne zaregistrovať. Žalobkyňa nepostupovala rovnako pri kúpe predmetnej nehnuteľnosti, ako pri kúpe rodinného domu v roku 1984, kde kúpna zmluva na dom bola riadne zaregistrovaná. Súd tak dospel k záveru, že aj keď žalobkyňa mala v držbe nehnuteľnosť a to záhradku, vzhľadom na okolnosti prípadu a posudzovania držby, dospel súd k záveru, že držba nebola dobromyseľná, aj keď sa o nehnuteľnosť starala. Žalobkyňa mala a mohla mať pochybnosť, že užíva pozemok, ktorého vlastníctvo nikdy nenadobudla, a tak na základe uvedeného v danej veci nie sú splnené podmienky vydržania v zmysle ust. § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pri posudzovaní dobromyseľnosti v danej veci súd vychádzal z toho, že žalobkyňa mala vedomosť od roku 1984, že kúpna zmluva mala existovať v písomnej podobe pri nehnuteľnosti a mala byť registrovaná, a preto nepreukázala, že by pri oprávnenosti držby konala dobromyseľne a mohla mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosť, ktorú nenadobudla od vlastníka kúpou. Tvrdenie podľa žaloby, že svoje vlastnícke právo odvodzuje od toho, že došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy a k zaplateniu kúpnej ceny, žalobkyňa nepreukázala žiadnymi listinnými dôkazmi a ani svedeckými výpoveďami svedkov, a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) a žalovaným priznal nárok na plnú náhradu trov konania. 5. Proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, ktorá nesúhlasila s rozhodnutím súdu a navrhla rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť. V podanom odvolaní namietala, že okresný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď nesprávne právne posúdil pasívnu legitimáciu žalovanej v 1.rade a nesprávne právne posúdil dobromyseľnosť držby žalobkyne. Namietala, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Žalobkyňa v konaní argumentovala skutočným správaním Z. C. po celú dobu trvania držby, ktoré svedčí o dobromyseľnosti žalobkyne. Napadnutý rozsudok je v tomto nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. V súvislosti s námietkou nesprávneho právneho posúdenia pasívnej legitimácie žalovanej v 1.rade, odvolateľka v odvolaní poukázala na to, že súd sa stotožnil s námietkou žalovanej v 1. rade o nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie s tým, že nehnuteľnosť ku ktorej žalobkyňa žiadala určiť vlastníctvo nebola predmetom dedenia po Z. C. z dôvodu, že táto uzatvorila so žalovanými v 2. a 3. rade kúpnu zmluvu zo dňa 10.10.2000 formou notárskej zápisnice. Súd nevysvetlil, prečo by malo uzavretie kúpnej zmluvy, ktorú navyše žalobkyňa považuje za neplatnú, lebo Z. C. v čase jej uzavretia nebola vlastníkom nehnuteľnosti, pretože nehnuteľnosť vydržala žalobkyňa, spôsobovať stratu pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v 1. rade ako právnej nástupkyne Z. C. v konaní. Podľa žalobkyne práve z dôvodu, že vklad vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi Z. C. a žalovanými v 2. a 3. rade nebol povolený a na príslušnom liste vlastníctva je v súčasnosti ako vlastník zapísaná Z. C., je v konaní pasívne vecne legitimovaná aj žalovaná v 1. rade ako právna nástupkyňa osoby zapísanej na liste vlastníctva a ako predávajúcej podľa kúpnej zmluvy. Preto pasívne vecne legitimované sú všetky osoby, ktoré spochybňujú vlastníctvo žalobkyne k nehnuteľnosti a všetci účastníci kúpnej zmluvy zo dňa 10.10.2000, prípadne ich právni nástupcovia. Kúpnu zmluvu uzavrela právna predchodkyňa žalovanej v 1. Z. C., ako predávajúca a žalovaní v 2. a 3.rade ako kupujúci, a preto pasívne vecne legitimovaní sú všetci žalovaní. Z uvedených dôvodov je právny názor okresného súdu nesprávny. Rovnako je nesprávny aj právny záver súdu o nedobromyseľnosti držby zo strany žalobkyne, keď súd žalobu zamietol, pretože držba žalobkyne nebola dobromyseľná a vychádzal z toho, že žalobkyňa svoje tvrdenia nepreukázala listinnými dôkazmi, nepredložila písomnú kúpnu zmluvu ani doklad o zaplatení kúpnej ceny. Žalobkyňa nepopiera, že nepredložila listiny ani netvrdila, že kúpna zmluva bola uzavretá ústnou formou. Po celý čas tvrdila, že písomná zmluva sa nezachovala a nedisponuje ani písomným dokladom o uhradení kúpnej ceny. Tieto skutočnosti a to uzavretie kúpnej zmluvy a úhradu kúpnej ceny, v konaní preukázala svedeckými výpoveďami. Pokiaľ by žalobkyňa tieto písomnosti mala k dispozícií, aby ich predložila, nedomáhala by sa určenia vlastníckeho práva z titulu vydržania, ale rovno by podala návrh na vklad kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností. Žalobkyňa po celú dobu plynutia vydržacej doby, teda najneskôr od roku 1984, bola dobromyseľná v tom, že jej nehnuteľnosť patrí. Nie je správny názor súdu, že držiteľ nehnuteľnosti nie je dobromyseľný, pokiaľ nedisponuje písomnou zmluvou registrovanou na štátnom notárstve. V tomto konaní bolo jednoznačne preukázané vlastnícke právo žalobkyne k nehnuteľnosti, ktoré nadobudla z titulu vydržania. Preukázala, že sa držby pozemku ujala v dobrej viere, že jej pozemok patrí, že má k nemu vlastnícke právo a že po celý čas trvania držby bola dobromyseľná, že jej pozemok patrí. O pozemok sa riadne starala, vysadila na ňom stromy, pozemok skultivovala a oplotila. Tento stav trval nerušene po celý čas vydržacej doby, ktorá nepretržite plynula prinajmenšom medzi rokmi 1984 až 1996. Je nemysliteľné, aby pôvodná vlastníčka Z. C. po celú dobu, počas ktorej žalobkyňa pozemok užívala sa nedomáhala jeho vydania, alebo náhrady za užívanie pozemku. Ak by zastávala názor, že je vlastníčkou pozemku a žalobkyňa ho užíva neoprávnene. Okresný súd sa nezaoberal stavom, že je nemysliteľné, aby vlastník pozemku po tak dlhý čas bez akýchkoľvek nesúhlasných prejavov strpel užívanie pozemku osobou o ktorej je subjektívne presvedčený, že nemá žiaden užívací titul k pozemku. Súd neuviedol žiaden argument, ktorý by vysvetlil túto zjavnú, logickú nezrovnalosť medzi správaním Z. C. a jej tvrdeniami v konaní. Napadnutý rozsudok je preto nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a žalobkyňa ho navrhla zmeniť a jej žalobe ohľadom určenia vlastníckeho práva vyhovieť. 6. K odvolaniu sa vyjadrili žalovaní 1., 2., 3., prostredníctvom právneho zástupcu a navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť. V podanom vyjadrení zo dňa 07.11.2017 uviedli, že okresný súd rozhodol správne, správne zistil skutkový stav a správe právne danú vec aj posúdil, a rozsudok riadne a dostatočne odôvodnil. Odvolanie žalobkyne proti rozsudku je preto nedôvodné a účelové, lebo v odvolaní neuvádza žiadne také skutočnosti ani dôkazy, ktoré by mohli privodiť iné rozhodnutie vo veci. Uplatnený nárok žalobkyne je zjavne vykonštruovaný, účelový a relevantne nepreukázaný. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že nie je správny paušálny záver súdu, že držiteľ nehnuteľnosti nie je dobromyseľný, pokiaľ nedisponuje písomnou zmluvou registrovanou na štátnom notárstve, a že súdy musia pri rozhodovaní zohľadňovať všetky skutkové osobitosti jednotlivého prípadu. V danom prípade súd dostatočne podrobne zdôvodnil v ods. 37., 38. a 40. odôvodnenia rozsudku, prečo nemal v konaní za preukázanú dobromyseľnosť pri údajnom vydržaní vlastníctva nehnuteľnosti, a preto nemožno súhlasiť s účelovým tvrdením žalobkyne. Žalobkyňa uvádzala protichodne, kto mal komu predať predmetnú nehnuteľnosť a v žalobe výslovne ani netvrdila, že by bola uzavretá nejaká písomná kúpna zmluva, že by ona podpísala nejakú kúpnu zmluvu. Žalobkyňa uviedla v žalobe, že na uzatvorení kúpnej zmluvy sa dohodol jej manžel X. E. s nebohým manželom Z. C.. Súd z výpovede žalobkyne zistil, že uzatvárala kúpnu zmluvu spolu s jej manželom a pani C., čo bolo v rozpore s dôvodmi uvedenými v žalobe. A tiež, že nebohý X. E. manžel žalobkyne nemohol uzatvoriť v roku 1980 kúpnu zmluvu s pánom C., pretože pán C. nikdy nebol vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Súd správne konštatoval, že žalobkyňa mala vedomosť, že v zmysle platnej právnej úpravy bolo potrebné registrovať zmluvu na štátnom notárstve, pretože žalobkyňa v tom čase s manželom kupovali dom a kúpu domu dali riadne zaregistrovať. Aj keby v tom období žalobkyňa s manželom nekupovali aj iné nehnuteľnosti a nevedeli by o povinnosti registrovať kúpne zmluvy, išlo by o prípad neznalosti zákona a tzv. právny omyl, ktorý nie je možné považovať za ospravedlniteľný, a ktorý aj v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR jednoznačne vylučuje dobromyseľnosť držby. Na preukázanie dobromyseľnosti vydržania žalobkyňa argumentovala tým, že predmetný pozemok dobromyseľne užívala. V konaní však nebolo preukázané, že bola dobromyseľná už pri vstupe do užívania predmetnej nehnuteľnosti, a nepreukázala ani jej dobromyseľnosť počas vydržacej lehoty. V prípade, ak by aj žalobkyňa nehnuteľnosť s manželom odkúpila, petit navrhovaný žalobkyňou je nesprávny, pretože v konečnom dôsledku by nehnuteľnosť nemohla vydržať iba ona. Keď žalobkyňa tvrdila, že vydržacia doba mala plynúť od roku 1984 do1996, teda počas života jej manžela. Žalobkyňa nesprávne tvrdila, že uzavretie kúpnej zmluvy a úhrada kúpnej ceny bola preukázaná svedeckými výpoveďami, čo sa nezakladá sa pravde, pretože neexistuje ani jediný priamy svedok, ktorý by potvrdil, že bol prítomný pri podpisovaný kúpnej zmluvy, alebo pri vyplatení kúpnej ceny. Výpovede svedkov sú v zjavnom rozpore aj s tvrdeniami samotnej žalobkyne. Pri otázkach, kto komu údajne predal predmetnú nehnuteľnosť, alebo kto komu vyplatil kúpnu cenu. Žalovaní nesúhlasili s odvolacou námietkou ohľadne nepreskúmateľnosti rozsudku okresného súdu, pokiaľ ide o tvrdenie, že vlastníčka predmetnej nehnuteľnosti pani Z. C. sa nedomáhala vydania veci, alebo náhrady za užívanie pozemku, k tomu žalovaní uviedli, že vlastník nemá povinnosť užívať nehnuteľnosť, ktorú vlastní a ani nemá povinnosť si uplatňovať práva vlastníka voči neoprávneným zásahom tretej osoby do jeho vlastníctva. Táto obrana žalobkyne je účelová, a s poukazom na ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku bolo rozhodnutie okresného súdu jasne a dostatočne odôvodnené. Námietky žalobkyne v podanom odvolaní nemôže zmeniť zistenie, že žalobkyňa neuniesla bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno o tom, že sú splnené všetky zákonné podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva. V súvislosti s namietanou nepreskúmateľnosťou rozhodnutia poukázali na konštantnú judikatúru a rozhodnutia Ústavného súdu SR ohľadne tejto otázky týkajúcej sa odôvodnenia rozhodnutia súdu, pretože v danej veci nie sú splnené podmienky vydržania v zmysle ust. § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Žalovaní navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť. 7. V priebehu konania vstúpil do platnosti zákon č. 160/2015 zz. Civilný sporový poriadok, účinný od 1.7.2016, (ďalej len CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd preto prejednal odvolanie žalobcu ako súd odvolací podľa § 34 CSP. 8. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania § 379, § 380 ods. 1 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 22.09.2020; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, ich právni zástupcovia, upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, dôvodnosť odvolania, boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré nepochybne existovali v čase vyhlásenia rozsudku, v čase podania odvolania. 9. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 CSP). Žalobkyňa v odvolaní neuvádzala podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. 10. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 11. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 12. Odvolací súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 13. Odvolací súd k námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej v 1. rade uvádza, že súd prvej inštancie síce v odôvodnení svojho rozhodnutia v bode 39. uviedol, že sa stotožňuje s námietkou žalovanej v 1. rade, nakoľko nehnuteľnosť, ktorá je predmetom daného sporu, nebola dedičstvom po pôvodnej žalovanej a preto jej právna nástupkyňa sa nestala jej vlastníčkou a nemá ani pasívnu vecnú legitimáciu v predmetnom spore, avšak ďalej sa touto námietkou nezaoberal a v záhlaví rozhodnutia súdu prvej inštancie je ako stranou sporu uvedená aj žalovaná v 1. rade, z čoho vyplýva, že v predmetné konanie sa viedlo aj so žalovanou v 1. rade. Preto námietka žalobkyne je v tomto smere irelevantná. 14. Na doplnenie odvolací súd dodáva, že vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorý odpovedá na otázku, či práve žalobca je nositeľom tvrdeného subjektívneho práva, a či práve ním označený žalovaný je nositeľom tvrdenej subjektívnej povinnosti korelujúcej so žalobcovým súkromným subjektívnym právom. Práve otázka vecnej legitimácie je ústredným pojmom sporového dokazovania - v procese sa dokazuje existencia žalobcovho subjektívneho práva a existencia (prípadnej) subjektívnej právnej povinnosti žalovaného vo sfére hmotného práva. V takto definovaných stranách sporu je procesne „zakódované“ obrovské množstvo informácií, predovšetkým kľúčové pojmy sporového procesu, akými sú povinnosť tvrdenia (povinnosť pravdivo a úplne substancovať podstatné skutkové okolnosti danej právnej veci), nasledované bremenom tvrdenia (procesné bremená charakterizujú neúspech v spore, ak subjekt, ktorému konkrétne procesné bremeno svedčí, toto bremeno kvalifikovane neunesie), ďalej tzv. dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno. V súvislosti s § 63 ods. 2 CSP treba poznamenať, že zákonodarca ustanovuje súdu obligatórnu povinnosť v konaní pokračovať vtedy, ak je to objektívne možné, t. j. ak existujú dedičia, prípadne iné subjekty podľa § 63 ods. 2 CSP. Osobitná situácia nastáva v prípade, ak predmet konania tvorí tzv. majetkový spor. Civilný sporový poriadok neuvádza normatívnu definíciu majetkového sporu, ba dokonca neexistuje legálna definícia majetku, použiteľná pre celý právny poriadok Slovenskej republiky. Treba teda vychádzať z toho, že majetok predstavujú aktíva a pasíva oceniteľné peniazmi. Majetkovým sporom tak budú predovšetkým spory, predmetom ktorých bude plnenie (dare, facere, omittere, pati) a spory, predmetom ktorých bude subjektívne právo oceniteľné alebo vyjadriteľné v peniazoch. Za majetkový spor tak treba považovať i všetky určovacie spory, predmetom ktorých bude peniazmi oceniteľné súkromné subjektívne právo sporových strán (typickým príkladom sú spory o určenie vlastníckeho práva). V takýchto prípadoch súd obligatórne v konaní pokračuje s definovanými subjektmi, predovšetkým s dedičmi fyzickej osoby, prípadne s tými, na ktorých prešlo právo alebo povinnosť o ktorú v konaní ide. 15. Čo sa týka odvolacej námietky žalobkyne, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil dobromyseľnosť jej držby, ktorá bola preukázaná svedeckými výpoveďami, odvolací súd uvádza, že ani s touto námietkou sa nestotožňuje a považuje ju za nedôvodnú. Držba predstavuje faktický stav, ktorý je právne upravený a i právne chránený. Držba podľa § 129 ods. 1 OZ predpokladá faktické ovládanie predmetu držby (corpus possessionis) a úmysel držiteľa mať predmet držby za vlastný, resp. pre seba (animus possidenti). Podstata faktického ovládania spočíva vo fyzickom držaní alebo ovládaní hnuteľnej veci, resp. reálnom užívaní nehnuteľnosti, ktoré však nemusí byť nevyhnutne spojené s realizáciou jej hospodárskej funkcie (za držiteľa môže byť pokladaný aj ten, kto pozemok nechá ležať ľadom). Držba môže byť oprávnená alebo neoprávnená. Rozdiel spočíva v psychickej stránke držiteľa. Pri dobromyseľnej držbe (bonae fidei possessio) sa predpokladá presvedčenie držiteľa so zreteľom na všetky okolnosti, že je vlastníkom veci alebo oprávneným vykonávateľom práva. Pri nedobromyseľnej držbe ide o zlomyseľnú držbu (malae fidei possessio), pretože držiteľ vie alebo musí vedieť, že vec mu nepatrí, resp. že právo vykonáva neoprávnene. 16. Úmysel držiteľa nakladať s vecou ako s vlastnou a vykonávať právo pre seba je vnútorným subjektívnym presvedčením držiteľa, ktoré sa navonok prejavuje nakladaním s predmetom držby. Tento úmysel v zásade nadväzuje na titul nadobudnutia držby, ktorý môže byť originárny (uchopenie sa nikomu nepatriacej veci napr. nález opustenej veci) alebo odvodený (napr. fyzické alebo symbolické odovzdanie veci). Oprávnená držba vyžaduje súčasné spojenie dvoch podmienok a to dobromyseľnosti držiteľa o tom, že mu vec alebo právo patrí a danosť tejto dobromyseľnosti so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Dobromyseľnosť spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci alebo, že je oprávneným vykonávateľom práva. Nestačí presvedčenie držiteľa, že nikoho nepoškodzuje, resp. že nikomu nezasahuje do jeho práv. Dobromyseľnosť musí byť posudzovaná objektívne a nie len zo subjektívneho hľadiska držiteľa. Do úvahy treba brať, či by držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú s ohľadom na okolnosti a povahu konkrétneho prípadu možno po každom (spravodlivo) požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, či mu vec alebo právo patrí. Vo vzťahu k vydržaniu je nevyhnutné, aby takáto dobromyseľnosť bola daná po celú dobu plynutia vydržacej doby. Samotné subjektívne presvedčenie držiteľa o jeho dobromyseľnosti je preto v tomto smere nedostatočné. Nastúpenie dobromyseľnosti je potrebné posudzovať predovšetkým podľa okolností, ktoré sprevádzali vznik držby. Dobromyseľnosť zaniká momentom, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťou, ktorá objektívne musela v ňom vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec alebo právo patrí a to bez ohľadu na to, že subjektívne naďalej ostal v presvedčení o svojom vlastníctve veci alebo oprávnenom výkone práva. V závislosti od konkrétneho prípadu takouto skutočnosťou môže byť oboznámenie sa s vlastníckym zápisom v katastri nehnuteľností alebo verejnou, či inou listinou, z ktorej vyplýva vlastníctvo v prospech inej osoby. Z tvrdení žalobkyne, ako aj z argumentov žalovaných vyplýva, že v čase, keď malo prísť k zaplateniu „kúpnej ceny“ 20 000 Čsk za predmetnú nehnuteľnosť, žalobkyňa spolu s manželom kupovali aj pozemok s rozostavaným domom, susediacim s predmetnou nehnuteľnosťou. Kúpnu zmluvu na pozemok s rozostavaným domom si dali následne podľa právnych predpisov účinných v tom čase registrovať na štátnom notárstve. Avšak nehnuteľnosť, ktorá je predmetnom daného sporu si registrovať, na základe žiadnej platnej zmluvy, nedali. Preto žalobkyňa musela mať vedomosť o tom, že ani ona, ani jej nebohý manžel nemôžu byť vlastníkmi predmetnej dobromyseľnosti a preto nemohla byť dobromyseľná. 17. Taktiež neobstojí ani námietka žalobkyne, že pôvodná žalovaná sa počas dlhých rokov nedomáhala svojej nehnuteľnosti a nechávala túto nehnuteľnosť obhospodarovať žalobkyňou a preto došlo k vydržaniu tejto nehnuteľnosti. K tomuto odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Sr, sp. zn. 4 Cdo 287/2006, ktorý poznamenáva, že to, že odporcovia sa už ako vlastníci nedomáhali svojich vlastníckych práv, nemožno posúdiť ako skutočnosť potvrdzujúcu dobromyseľnosť navrhovateľov o ich oprávnenej držbe. Vlastníkovi takáto povinnosť, domáhať sa výkonu svojich vlastníckych práv alebo iným spôsobom ich riešiť (nájomné a pod.), zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva. Vydržanie je originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva na základe dlhodobej dobromyseľnej držby veci. Účelom vydržania je zjednotenie faktického stavu, v rámci ktorého sa oprávnený držiteľ veci vzhľadom ku všetkým okolnostiam domnieva, že je jej vlastníkom, so stavom právnym, pri ktorom sa držba veci stane súčasťou výkonu vlastníckeho práva. Vydržanie súčasne odstraňuje právnu neistotu spojenú s vadami alebo nedostatkom nadobúdacieho titulu, ak oprávnený držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti nemohol o týchto vadách vedieť alebo sa, naopak, mohol domnievať, že nadobúdací titul riadne existuje. Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. Dlhodobá držba nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcov bez toho, že by bola preukázaná skutočnosť, ktorá mohla v nich vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti nepostačuje pre ustálenie splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 12/2010). 18. Pre úplnosť odvolací súd dodáva nasledovné. Oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia OZ platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je neospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad. Ak sa kupujúci ujali v roku 1971 držby pozemkov na základe zmluvy o ich prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú ich vlastníkmi, aj keď subjektívne mohli byť o svojom vlastníctve presvedčení. Požiadavka na registráciu zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnej veci bola v OZ jasne a jednoznačne vymedzená v ustanovení § 134 ods. 2 (v znení platnom do 31.12.1991) tak, že ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. z. 4 Cdo 283/2009). 19. Odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. § 195 CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust. § 220 CSP zdôvodnil. 20. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok prvoinštančného súdu ako správny potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalobkyňa neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie. 21. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Žalovaní boli v odvolacom konaní úspešní, a preto im vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 2 CSP. 22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).