Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/161/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107239334 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 04. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1107239334.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: W.. P. T., L.. XX.XX.XXXX, J. E. X, E. T., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Pribinova ul.č. 2, Bratislava, o zaplatenie 1.270,10 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. apríla 2018, č.k. 18C 34/2010 - 355 v spojení s opravným uznesením zo dňa 24.mája 2018 č.k.18C 34/2010-370, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia 1 279,10 eur s prísl. a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Vychádzal zo zistenia, že personálnym rozkazom riaditeľa riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica zo dňa 27.03.2007 bol žalobca ku dňu 01.04.2007 preložený ku krajskému a dopravnému inšpektorátu KR PZ v Bratislave. Personálnym rozkazom riaditeľa riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica č. 122/2007 úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru bol žalobca na vlastnú žiadosť preložený na útvar Krajského riaditeľstva PZ SR Bratislava. Následne personálnym rozkazom riaditeľa Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave zo dňa 29.03.2007 bol žalobca ustanovený do funkcie starší inšpektor pre riadenie inšpektorov oddelenia riadenia dopravy odboru výkonu služby Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave. Na základe písomnej žiadosti zo dňa 16.04.2007 žalobca požiadal o priznanie náhrad pri prijatí alebo preložení na inú funkciu podľa § 113 zák.č. 73/1998 Z.z. Žiadosť žalobcu bola schválená najbližším nadriadeným a vyplácanie náhrad povolené dňom 01.04.2007 riaditeľom Krajského dopravného inšpektorátu KR PZ v Bratislave. Z rozsudku Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č.k. 6C 87/01-49 zo dňa 20.03.2003 zistil, že manželstvo žalobcu bolo rozvedené a maloleté deti pochádzajúce z manželstva boli zverené do opatery a starostlivosti na čas po rozvode matke. Žalobcovi bola stanovená vyživovacia povinnosť. Vzhľadom k zisteným skutkovým okolnostiam sa primárne zaoberal otázkou existencie právneho nároku žalobcu na vyplatenie náhrad podľa § 113 ods.2 zák.č. 73/1998 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2006 do 25.07.2007 (ďalej len zák.č. 73/1998 Z.z.). Konštatoval, že žalobca bol na základe personálneho rozkazu preložený z Oddelenia hraničnej polície PZ Šiatorská Bukovina Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica ku krajskému a dopravnému inšpektorátu KR PZ v Bratislave, v súvislosti s jeho preložením podľa § 35 ods.1 zák.č. 73/1998 Z.z. mu zo zákona vzniklo právo na uplatnenie náhrady výdavkov podľa § 113 ods.2 zák.č. 73/1998 Z.z. pričom žiadosť žalobcu o priznanie a vyplatenie náhrad zo dňa 01.04.2007 bola zo strany jeho nadriadeného riadne schválená. Žalobca v konaní tvrdil, že pokiaľ žiadosť nadriadený v zmysle zákona schválil žalovaný bol povinný mu uplatnené náhrady poskytnúť. S poukazom na § 113 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. uviedol, že nárok upravený v tomto ustanovení patrí, podľa § 84 zák.č. 73/1998 Z.z. ktorý upravuje platové náležitosti a stanovuje zložky služobného platu, medzi nenárokovateľné zložky, ktorých náhrada je podmienená splnením podmienok upravených zákonom. Dovodil, že nárok na vyplatenie náhrady je tak podmienený splnením dvoch základných podmienok a to je priznanie náhrady nadriadeným a odlúčenie od rodiny. Zastával názor, že pokiaľ by rozhodnutie nadriadeného žalobcovi malo zakladať nárok žalobcu na vyplatenie uplatnených náhrad, tak by toto rozhodnutie muselo mať charakter individuálneho právneho aktu. Individuálny právny akt je výsledok činnosti štátneho orgánu, ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia oprávnenia alebo povinnosti konkrétnych subjektov, pričom ide vždy o konkrétny prípad. Individuálny právny akt môže vydávať len štátny orgán, a to v súlade s postupom, ktorý je dovolený v práve a v normatívnom právnom akte, je právne záväzný pre štátny orgán a nezávislý od vôle adresátov. V danom prípade rozhodnutie nadriadeného o schválení žiadosti k vyplácaniu náhrad, vychádzajúc z právnej úpravy zákona, nenapĺňa znaky individuálneho právneho aktu, je ho možné považovať len za rozhodnutie administratívneho charakteru tvoriaceho jednu z podmienok úspešného uplatnenia nároku na priznanie náhrad. Tomuto výkladu nasvedčuje aj skutočnosť, že pokiaľ by rozhodnutie nadriadeného malo iný ako administratívny charakter, všeobecný súd by nemal právomoc rozhodovať o otázke oprávnenosti nároku, avšak pokiaľ vec patrí do právomoci všeobecného súdu podľa § 3 C.s.p., potom súd je oprávnený skúmať, z hľadiska oprávnenosti uplatneného nároku, splnenie všetkých podmienok podľa § 113. S poukazom na § 113 ods. 2 a § 130 ods.5 zákona č. 73/1998 Z. z. a § 115 Občianskeho zákonníka uviedol, že v prípade maloletých detí ako osôb žijúcich v spoločnej domácnosti túto spoločnú domácnosť určuje spravidla dohoda rodičov alebo rozhodnutie súdu. Súčasne však fyzická osoba nemôže súčasne žiť v dvoch alebo viacerých spotrebných spoločenstvách - domácnostiach (s rôznym okruhom osôb) tak, aby išlo (v oboch alebo vo všetkých prípadoch) o skutočné (faktické) a trvalé spolužitie. Súčasné skutočné (faktické) a trvalé spolužitie jednej fyzickej osoby a spoločné uhrádzanie nákladov na potreby v dvoch alebo viacerých spoločných domácnostiach je z povahy veci rovnako vylúčené, ako nikto nemôže súčasne "sedieť na dvoch stoličkách". Na tomto závere nič nemení ani otázka príslušnosti maloletých detí do domácností ich rodičov, ktorí spolu nežijú. Maloleté dieťa je členom spoločnej domácnosti, v ktorej spolu s jej ďalšími príslušníkmi trvalo žije na základe dohody rodičov alebo rozhodnutia súdu, alebo iných rozhodujúcich skutočností a v ktorej je odkázané svojou výživou na iných členov spoločnej domácnosti. Ani v prípade tzv. striedavej starostlivosti nemožno dôvodne vyvodzovať, že by maloleté dieťa mohlo skutočne (fakticky) a trvalo žiť v dvoch domácnostiach. Konštatoval, že podľa predloženého rozsudku o rozvode manželstva žalobcu bolo v konaní preukázané, že maloleté deti žalobcu boli zverené do výchovy a opatery matky. To znamená, že majú trvalé bydlisko na adrese trvalého bydliska matky, s ktorou vedú spoločnú domácnosť. Nič na tom nemení fakt, že žalobca voči maloletým deťom si riadne plní svoje rodičovské povinnosti ohľadom výživného, osobnej starostlivosti o deti a ich výchovu napr. aj tým, že pravidelne opakovane každý mesiac strávia deti so žalobcom určitý čas v mieste jeho bydliska bez prítomnosti matky, čo možno subsumovať pod výkon práva žalobcu na styk s deťmi. Pokiaľ sa rodičia detí dohodli na takomto modeli úpravy styku žalobcu s deťmi je to ich rozhodnutie, nakoľko táto otázka nebola riešená a upravená súdom. S poukazom na zistené skutkové okolnosti prisvedčil argumentácii žalovaného a žalobu žalobcu zamietol z dôvodu nesplnenia podmienok s ktorými zákon spája priznanie náhrad tvoriacich predmet sporu. O trovách konania rozhodol podľa zásady úspechu. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, aby bolo jeho žalobe vyhovené, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, a to s poukazom na to, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil, došlo z jeho strany k zbytočným prieťahom v konaní, bola mu odňatá možnosť vymožiteľnosti práva vyplývajúceho mu zo služobného pomeru voči žalovanému. Mal za to, že rozsudkom došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivý proces, na súdnu ochranu, na rovnosť postavenia v konaní a na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, garantovaných mu Ústavou Slovenskej republiky, Dohovorom o ľudských právach a základných slobodách a rovnako došlo k porušeniu základných práv dieťaťa v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa. Vytýkal súdu prvej inštancie, že si osvojil právny názor, že žaloba o priznanie náhrad pri preložení je nedôvodná, čím nesledoval uspokojenie jeho oprávnených práv ako slabšej strany v spore, ktorý všetky dôkazy rozhodné pre rozhodnutie sporu v jeho prospech predložil a podľa zákona požíva zvýšenú ochranu v sporovom konaní. Súd prvej inštancie konal v rozpore so základnými princípmi podľa článku 2 ods. 1, článku 3 ods. 1, článku 4 ods. 2, článku 6 ods. 1 C. s.p., pretože nekonal spravodlivo, ale iba hľadal dôvody ako tento právny spor rozhodnúť v jeho neprospech a taktiež konal v rozpore s článkom 6 ods. 1, článkom 14 Dohovoru o základných ľudských právach a slobodách, článkom 5 dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru o základných ľudských právach a slobodách, s článkom 46 ods. 1 a 3, článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj v rozpore s článkom 5, článkom 9 ods. 3, článkom 18 ods. 1, článkom 26, článkom 27 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa. Poukázal na porušenie práva, že pri rozvode majú manželia rovnaké práva a povinnosti občianskoprávnej povahy medzi sebou a vo vzťahu ku svojim deťom, v dôsledku čoho prvoinštančný súd ho diskriminoval, a nepostupoval v konaní nestranne, nezaujate a spravodlivo. Vytýkal súdu , že pri poučení v predmetnom rozsudku sa odvolával na ustanovenia O.s.p., ktorý bol zrušený, a preto súd nepostupoval v konaní za dodržania zásad zákonnosti a spravodlivého postupu a dátum vydania predmetného rozsudku uviedol 12. 5. 2018 pripadajúci na sobotu, hoci rozhodnutie o zamietnutí žaloby mu bolo oznámené na pojednávaní 12. 4. 2018. V účelovom hľadaním dôvodov na zamietnutie žaloby videl porušenie princípu byť prejednaný nestranným a nezaujatým súdom, porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, práva na rozhodnutie v primeranom čase. Považoval za zjavné a preukázateľné, že prvoinštančný súd zaujal k predmetu sporu taký postoj, že žalobe za žiadnych okolností nemieni vyhovieť. Uvedené je zarážajúce a urážajúce právny štát už i preto, že všetky dôkazy potvrdzujúce opodstatnenosť a predmet žaloby na základe vyžiadania súdu, poskytol a preukázal nimi i dôvodnosť a relevantnosť svojej žaloby. Poukázal na 3 neúspešné pokusy súdu rozhodnúť o žalobe v jeho neprospech. Mal za to, že uráža právny systém SR, jeho právne vedomie a demokratický štát ak súd rozhodne po uplynutí 10,5 roka od podania žaloby v jeho neprospech na základe dôvodu, ktorým mohol konanie zastaviť ešte v čase, keď prípadné doplnenie dôkazu - preukázanie striedavej starostlivosti o maloleté deti - nepredstavovalo, vzhľadom na odstup času, neodstrániteľnú prekážku konania. V čase rozvodu zákon striedavú starostlivosť ako inštitút nepoznal, žiadny zákon nenariaďoval ani podmieňoval, aby akékoľvek právne vzťahy týkajúce sa pobytu maloletých detí u toho ktorého z rodičov podliehali akejkoľvek revízii alebo novému rozhodnutiu o pobyte maloletých detí. Predmetom tejto žaloby nebolo preukazovanie rozsahu starostlivosti o deti, naviac, ak matka maloletých detí sama úradne overeným dokladom potvrdila jeho rozsah starostlivosti o vtedy maloleté deti. Ak mal súd pochybnosti o čestnom vyhlásení matky maloletých, ktoré vlastnoručne podpísala, úradne overeným, písomným vyhlásením potvrdila plnohodnotnú a úplnú starostlivosť a zaopatrenie detí žalobcom, mal prvoinštančný súd vypočuť k uvedenému matku detí, čo dával na zváženie súdu, avšak to nepovažoval za potrebné. Výrok o zamietnutí žaloby titulom nepreukázania starostlivosti o deti opretý výhradne o stanovisko žalovaného v konaní, ktorý odôvodnil tým, že deti nie sú členmi domácnosti, pretože nemajú u neho trvalý pobyt, je v rozpore s článkom 5 Dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru o ľudských právach a postup, ktorý uráža právny štát a jeho právne vedomie. Výklad pojmu rodina považoval za nekonformný s Ústavou SR a Dohovorom o ľudských právach a Dohovorom o právach dieťaťa, takýmto výkladom došlo k porušeniu jeho základného práva ako rodiča, k porušeniu základných práv jeho detí a k porušeniu štátom garantovaných práv v tom, že i napriek tomu, že sa deti u neho nachádzali, keď fyzicky u neho bývali, cez rok minimálne polroka a počas doby ktorej im poskytoval plnohodnotné zaopatrenie, okrem bývania a stravovania i všetky ostatné s riadnym a plnohodnotným rozvojom osobnosti súvisiace kultúrne, športové, odevné a iné výdavky, uvedený výklad považuje za neprofesionálny a ústavne nekonformný v rozpore s cieľom a účelom Ústavy Slovenskej republiky ako najvyššej základnej právnej normy štátu. Prvostupňová inštancia potláča jeho dôveru v právny a demokratický štát, v ktorom rozhodujú nezávislé, nestranné a nezaujaté súdy, spravodlivo i v tých prípadoch, ak je žalovaný štátny orgán. Vytýkal súdu prvej inštancie, že od neho na pojednávaní 8. 3. 2018 požadoval, aby doplnil žalobu o potrebné dôkazy - vyplnené tlačivá za mesiac máj a jún 2007, doplnenie ktoré vykonal v súlade s požiadavkou súdu. Uvedeným postupom súd vzbudil u neho dojem, že žaloba je dôvodná a doplnenie je potrebné pre úplné a presné znenie právneho petitu a vyhovenie žaloby. Zamietnutím žaloby na základe dôvodu, ktorý vecne nesúvisí s predložením súdom požadovaných písomnosti považuje za zbytočné, nelogické a nezmyselné, hraničiace až s procesným šikanovaním účastníka konania, keďže od neho požaduje dokladovanie takých písomnosti dôkazov, ktoré vôbec súdu na základe odôvodnenia rozsudku neboli pre zaujatie jeho rozhodnutia smerodajné a podstatné, v snahe vyvolať dojem o umelo vykázanej činnosti prvostupňovej inštancie a preukázať, že vo veci riadne koná. Uvedeným ako i neúmerne dlhým konaním je daný opodstatnený dôvod, na porušenie princípu rovnosti účastníkov v konaní s ochranu slabšej strany v spore, na spravodlivé konanie, na zbytočné prieťahy v konaní a na svojský výklad zákona v rozpore s jeho určením. Nečinnosť súdu a vytvorenie zbytočných prieťahov v konaní mali za následok, že v poradí štvrtým zamietavým stanoviskom mu bola odopretá možnosť inou žalobou úspešne sa domôcť práva proti žalovanému, keď toto konanie spôsobilo, že žalovaný v prípade novej žaloby mohol úspešne vzniesť námietku premlčania. Namietal záver súdu prvej inštancie, že rozhodnutie jeho nadriadeného je administratívneho charakteru, keď naopak takéto rozhodnutia nadriadeného bude mať právne záväzný charakter. Postup súdu prvej inštancie považoval za nezmyselný, šikanózny a odporujúci akýmkoľvek zásadám logiky keď žiadal od neho na pojednávaniach vypisovanie a dokladovanie tlačív za mesiace máj a jún 2007 a predkladanie dôkazov o dobe pobytu maloletých detí u neho, keďže tieto vôbec nie sú relevantné a koherentné s odôvodením zamietnutia žaloby. Poukázal na § 28 a § 24 Zákona o rodine, na článok 6, článok 14 článok 5 Dohovoru o základných ľudských právach a slobodách, článok 5, článok 9 ods. 3, článok 18 ods. 1, článok 26 ods. 2, článok 27 ods. 3 a 4 Dohovoru o právach dieťaťa. Považoval za diskriminačné namietať jeho stav - rozvedený a žiadať od neho dokázať, či a ako a kedy a v čom zabezpečoval potreby maloletých detí, aby ich bolo možné považovať za osoby žijúce s ním v spoločnej domácnosti, už aj s prihliadnutím na skutočnosť, že od podania žaloby uplynulo viac ako 10,5 roka a starostlivosť o ne a ich dlhodobý pobyt zabezpečenie úplného zaopatrenia u neho, je preukázateľný riadne overeným čestným vyhlásením matky detí, ktorá výslovne uviedla, že počas pobytu maloletých detí u otca im poskytoval plnohodnotné a dlhodobé zaopatrenie. Zdôraznil, že nebol žiadnych rodičovských práv súdom pozbavený ani nebol v ich výkone obmedzený. Odignorovaní ním predloženého dôkazu prvoinštančný súd hlboko porušil jeho základné práva občana i rodičia. Poznamenal, že v čase rozvodu v roku 2003 podľa platného zákona o rodine nebolo možné rozhodnúť o striedavej starostlivosti, pretože nový zákon, ktorý to umožňoval nadobudol účinnosť až 1. 4. 2005. Tvrdenie žalovaného o tom, že po nadobudnutí nového zákona o rodine, mal požiadať o striedavú starostlivosť preto, aby to bolo pre neho akceptovateľné, je absurdnosť a zarážajúca arogancia i svojvôľa štátnej moci s prihliadnutím na to, že uvedené požaduje žalovaný po uplynutí viac ako desiatich rokoch od podania žaloby a rozhodného obdobia, ktorého sa predmet sporu týka. Pokiaľ by aj predložil doklad o striedavej starostlivosti, nebol by aj tak právne relevantným a spôsobilým dokladom k vyhoveniu žaloby kladne. Stanovisko prvoinštančného súdu považoval za diskriminačné, v rozpore s určením a cieľom Zákona o rodine i samotným inštitútom striedavej starostlivosti. V rozsudku o rozvode manželstva sa vôbec nepojednáva ani o spôsobe styku a pobyte maloletých u tohto ktorého z rodičov a ani o spôsobe a výkone starostlivosti o maloleté deti počas ich pobytu u toho ktorého z rodičov, čiže súdom ani riešená nebola a k žiadnemu obmedzeniu, pozastaveniu ani k odňatiu práv rodičom súdom nedošlo. Opakovane zdôrazňoval princíp právnej istoty, keď štátny orgán v postavení zamestnávateľa svoje písomné právne stanoviská nemení podľa toho, ako sa mu zachce, ale poskytuje záruky, že písomne prejavený právny názor v obdobnej veci je pre neho záväzný a nemenný a nebude ho meniť podľa toho, kto sa práve v akom postavení nachádza ako mu to práve vyhovuje v akom konaní a proti akej stráne sporu ho práve potrebuje. Zdôraznil, že ak sa nadriadený domnieval, že už prv priznané náhrady pri preložení policajtovi nepatria, mal možnosť revidovať svoj postoj a prv priznané náhrady pri preložení rozhodnutím odňať, čo sa však nestalo. Priznané právo na preplatenie náhrad pri preložení mu nebolo kompetentným nadriadeným odňaté a došlo tak k porušeniu zásady právnej istoty a právneho štátu. Obmedzovať práva rodičov k maloletým deťom je možné iba súdom, pričom žiadnym opatrením ani rozhodnutím súdu nebola obmedzená jeho starostlivosti o maloleté deti, ktoré sa v súlade so závermi posudzujúceho detského psychológa nachádzali u neho rôzne dlhý čas minimálne pol roka za kalendárny rok. Pojem starostlivosť o maloletých nie je totožný s pojmom prihlásený k trvalému pobytu, pojmy trvalo žiť v spoločnej domácnosti a byť hlásený k trvalému pobytu nie sú totožné, zdôraznil, že trvalo môžu spolu žiť i osoby, ktoré nemajú spoločne evidovanú adresu trvalého pobytu, ale spoločne uhrádzajú svoje potreby a trávia svoj čas. Žiadny zákon nepodmieňuje pojem spoločná starostlivosť tak, aby sa vzťahoval iba výlučne na osoby hlásené k trvalému pobytu. S matkou sa dohodol na tom, že nakoľko sa aktívne podieľal na starostlivosti o deti môžu sa nachádzať u neho rôzne dlhý čas ako mu to bude dovoľovať výkon služby, nie je pravdou tvrdenie žalovaného, že maloleté deti boli zverené do osobnej starostlivosti výhradne matke, uvedené je iba svojský, ale nie právne správny a ústavne konformný výklad rozsudku o rozvode. To, že v čase rozvodu v roku 2003 bol v platnosti Zákon o rodine, ktorý neumožňoval striedavú starostlivosť, pričom doba pobytu maloletých detí a ich starostlivosť počas nej toho ktorého z rodičov nebola predmetom rozvodového konania, svedčí o tom, že on s matkou detí sa vedeli o pobyte detí aj o starostlivosti o ne počas pobytu dohodnúť a teda, že predčili inštitút striedavej starostlivosti už 2 roky pred prijatím nového Zákona o rodine a nebolo preto potrebné do predmetného akýmkoľvek spôsobom zasahovať, prípadné súdne rozhodnutie akokoľvek revidovať. Žiadny zákon ani zákon o štátnej službe priznanie náhrad pri preložení nepodmieňuje rodinným stavom policajta, a teda náhrady nepriznáva iba ženatým, ale všeobecne policajtom, čo je logické, pretože v opačnom prípade by sa jednalo o zjavnú diskrimináciu iných ako ženatých policajtov. Rodinu policajta netvorí len jeho manželka, ale i deti, o ktoré sa riadne stará, zabezpečuje plnohodnotnú starostlivosť a sú odkázané na jeho výživu. Je zrejmé, že ak rodič platí súdom určené výživné na deti, potom sú zjavne odkázané na jeho výživu. Rodina rodiča, ktorému deti neboli zverené do výchovy, rozvodom manželstva nezanikla, čo je plne v záujme ochrany práv detí a vyplýva to i z medzinárodného dohovoru o ochrane práv detí a preto odlúčenie od detí treba vykladať vo vzťahu k rozvedenému rodičovi, ktorému maloleté deti nie sú zverené do výchovy. Opakovane zdôrazňoval, že na maloleté deti si riadne plnil súdom určenú vyživovaciu povinnosť, títo sa u neho nachádzali v rámci roka v rôznych časových úsekoch minimálne pol roka, prispieval nad rámec určený súdom, matka maloletých v čase rozvodu nebola zamestnaná, zabezpečoval a uhrádzal i všetky ich životné potreby za účelom riadneho rozvoja osobnosti. Na základe uvedeného je preto logické maloleté deti považovať za ním vyživované osoby, a teda odkázané na jeho výživu. Poukázal na vyjadrenie ministra školstva, vedy, výskumu a športu SR zo dňa 10. 11. 2013. Opakovane zdôrazňoval porušenie jeho ústavou a medzinárodnými dohovormi garantovaných práv a neposkytnutie mu ochrany ako slabšej strany sporu, porušenie princípu právnej istoty. Nebolo sporné, že v určený čas svoje povinnosti voči zamestnávateľovi plnil, výkon práce vykonával v dňoch podľa plánu služieb, a teda do zamestnania sa riadne dostavil, musel teda zákonite vynaložiť náklady na dopravu, na ich vynaloženie mu dal súhlas s použitím súkromného motorového vozidla nadriadený, náhrady pri preložení schválil kompetentný personálny nadriadený s ustanovenou personálnou právomocou, a preto považoval za dostatočne preukázané, že jeho žalobe je možné vyhovieť. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení v odvolaniu žalobcu sa v plnej miere stotožnil s právnym názorom a argumentáciou prezentovanými v rozsudku okresného súdu, ktorý považoval za vecne správny, zákonný a náležite odôvodnený. S názormi a odvolacími dôvodmi žalobcu sa nestotožnil, považoval ich za zmätočné a nepreukazujúce splnenie všetkých zákonných podmienok pre priznanie ním požadovaného nároku. Tvrdenia žalobcu považoval za účelové a irelevantné, nakoľko žalobca v priebehu konania mal možnosť namietať zaujatosť zákonného sudcu čo však neurobil a voči zákonnému sudcovi nemal žiadne výhrady. Napadnuté rozhodnutie považoval za zákonné, riadne a dostatočne odôvodnené, preskúmateľné a vydané plne v súlade s platným právnym poriadkom. V ďalšej časti svojho vyjadrenia poukázal na nesplnenie podmienok pre priznanie náhrad v intenciách svojho vyjadrenia zo dňa 8. 12. 2017. Mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal kumulatívne splnenie všetkých predpokladov vzniku nároku na priznanie náhrad v súvislosti s preložením alebo preradením na inú funkciu, a preto žalobcovi nemožno v predmetnom konaní ním uplatňovaný nárok priznať. Ani podané odvolanie žalobcu nepreukazuje splnenie týchto podmienok. Z uvedených dôvodov navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 4. Žalobca v podanej replike poukázal na skutočnosť, že žalovaný si svojsky vykladá demokratický a právny štát, čo preukazuje jeho postoj k prejednávanej veci, pretože svoje písomné stanoviská a postoje si upravuje podľa ľubovôle a zrejme mu pojem právne záväzného stanoviska je cudzí. Odvolávanie sa žalovaného na interný predpis v roku 2009 ohľadom postupu pri vyplácaní náhrad pri preložení, pre domáhanie sa vyplatenia náhrad pri preložení z roku 2007 a dôvodiť ním na prvostupňovej inštancii ako relevantným plnohodnotným dôkazom, hlboko uráža demokratický a právny systém Slovenskej republiky, pretože to odporuje akýmkoľvek zásadám logiky i zdravého rozumu. Stručne zrekapituloval postup pre uplatnenie si náhrad pri preložení. Zdôraznil, že sa domnieva, že hodnotenie ním predložených dôkazov, prípadne úkony prvostupňovej inštancie na odstránenie vytknutých a spochybňovaných veci, nesledovalo záujem na objektívne, spravodlivo a právne relevantnom rozhodnutí, ale sledoval iba záujmy protistrany v spore, a teda rozhodnúť i po štvrtýkrát pre neho negatívne, čo sa i stalo. Uvedené dostatočne preukazuje i stanovisko prvostupňovej inštancie, že i keby deti žalobcu boli zverené do striedavej starostlivosti, i tak by to prvostupňovej inštancii nebol hodnoverný dôkaz o naplnenie pojmu spoločná domácnosť. 5. Žalovaný v podanej duplike zotrval na svojom vyjadrení k odvolaniu. Namietol, že predmetné konanie nie je sporom s ochranou slabšej strany, ale typickým sporovým konaním, v ktorom majú subjekty rovnaké postavenie. V plnej miere sa stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie a opakovane poukázal na nesplnenie podmienok žalobcom pre priznanie uplatňovaných náhrad. Pretože žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie všetkých predpokladov vzniku nároku na priznanie náhrad ani v podanom odvolaní, nie je možné jeho žalobe vyhovieť. 6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 7. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal posúdením vzniku nároku žalobcu na zaplatenie peňažných náhrad v súvislosti s jeho služobným preložením, z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovanému nároku, po dôkladnom zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov (čl. 15 C.s.p. v spojení s § 191 C.s.p.) dospel k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správny záver, že žalobca nesplnil predpoklady, s ktorými zákon spája priznanie náhrad pri preložení do iného miesta výkonu štátnej služby. Súd prvej inštancie zamietnutie žaloby aj náležite; v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p.; odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery, dôsledne sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok strán sporu súvisiacich s predmetom konania. Odvolanie žalobcu nie je; z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia; spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie. V odvolacom konaní žalobcom neboli uplatnené novoty (§ 366 C.s.p.; nové rozhodujúce skutkové tvrdenia a dôkazy ako prostriedky procesného útoku), ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu skutkového stavu ustáleného súdom prvej inštancie alebo spochybniť správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 8. Žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne podstatné námietky a zásadné argumenty, s ktorými by sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. Súd prvej inštancie podrobne poukázal na všetky významné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ veci, a preto jeho rozhodnutie možno považovať za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto jeho záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd plne stotožnil, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. 9. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie zastáva názor, že rozhodnutie nadriadeného o žiadosti žalobcu podľa § 113 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. nezakladá nárok na vyplatenie náhrad, ide len o súhlas nadriadeného, ktorý predstavuje jednu zo zákonom stanovených podmienok vzniku nároku na priznanie náhrad. Nárok totiž vzniká len v prípade splnenia všetkých zákonom stanovených podmienok a to prináležalo posúdiť jedine služobnému úradu. Nadriadený žalobcu neskúmal jeho rodinné pomery, tieto neboli predmetom žiadosti ani jej príloh, ktoré žalobca nadriadenému predložil. Správne poukázal súd prvej inštancie i na to, že v prípade, ak by malo rozhodnutie nadriadeného charakter individuálneho právneho aktu, teda správneho rozhodnutia, nebolo by možné jeho zákonnosť a správnosť preskúmavať v rámci civilného sporového konania. Nedôvodne žalobca namieta, že uvedené konštatovanie je v rozpore so stanoviskami nadriadených súdov v danej veci. Súd prvej inštancie meritórne žalobu žalobcu prejednal, a preto nedošlo z jeho strany k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae), t.j. k neposkytnutiu súdnej ochrany subjektívnych práv. 10. Súd prvej inštancie sa s náležitou starostlivosťou vysporiadal aj s ďalšou podmienkou vzniku nároku na náhrady, a to či žalobca žije odlúčene od svojej rodiny. Správne vychádzal zo zistenia, že pre účely zákona č. 73/1998 Z.z. je rodina policajta definovaná ako manžel/ka a deti odkázané výživou na policajta; a že za ženatého sa považuje aj policajt rozvedený, ktorý žije v domácnosti s niektorým členom rodiny (manžel, dieťa), ktorému poskytuje zaopatrenie, ak sa tento člen rodiny uznáva za ním vyživovanú osobu. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v intenciách tejto osobitnej právnej úpravy skúmal, či žalobca (rozvedený) žije v spoločnej domácnosti s maloletými deťmi odkázanými na jeho výživu a zaopatrenie. 11. Súd prvej inštancie správne vyložil ust. § 113 ods.2, § 130 ods.5, ods. 6 zákona č. 73/1998 Z.z. s prihliadnutím na definíciu spoločnej domácnosti v § 115 Občianskeho zákonníka a jej výklad ustálený súdnou praxou a vyvodil z výsledkov vykonaného dokazovania správny záver, že maloleté deti; rozsudkom o rozvode manželstva žalobcu zverené do výchovy matke; nevedú spoločnú domácnosť so žalobcom, ale s matkou, čomu nasvedčuje aj ich trvalé bydlisko na adrese trvalého bydliska matky. Aj odvolací súd považoval pre posúdenie spoločnej domácnosti za určujúci rozsudok o rozvode manželstva, na podklade ktorého prvoinštančný súd správne vyvodil, že maloleté deti trvalo žijú spolu s matkou, ktorej boli do výchovy zverené na čas po rozvode. Za podstatné nepovažoval ani odvolací súd, že žalobca si voči maloletým deťom riadne plní svoje rodičovské povinnosti a pravidelne každý mesiac strávi s deťmi určitý čas v mieste svojho bydliska bez prítomnosti matky. Rozsah styku žalobcu s deťmi podľa dohody s matkou zakladá len dočasné spolužitie, ktoré nespĺňa zákonné kritériá spoločnej domácnosti. Trvalý pobyt maloletých detí nie je rozhodujúcim faktorom pre vznik spoločnej domácnosti, pretože; ako na to poukázal žalobca v odvolaní; osoby môžu tvoriť spoločnú domácnosť bez toho, aby mali na jednej adrese trvalý pobyt, je však podporným ukazovateľom pre posúdenie trvalého spolužitia, ako na to upriamil pozornosť aj súd konajúci v prejednávanej veci. Výsluch matky maloletých detí k otázke starostlivosti žalobcu o maloleté deti by tak bol nadbytočný. Rovnako je bez významu, že žalobca nebol pozbavený ani obmedzený vo výkone rodičovských práv. Súd prvej inštancie tak dospel k správnemu záveru, že zistené skutkové okolnosti preukazujú dôvodnosť obrany žalovaného, že žalobca nesplnil druhú z podmienok, s ktorou zákon spája priznanie peňažných náhrad pri preložení, pretože s maloletými deťmi neviedol v rozhodujúcom období spoločnú domácnosť. 12. Odvolací súd nezistil, že by právne úvahy a závery vyslovené v odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie boli v rozpore s právami vyplývajúcimi žalobcovi z Ústavy SR, z Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách alebo v rozpore s Dohovorom o právach dieťaťa. Zákon č. 73/1998 Z.z. vymedzuje definíciu pojmu rodiny, z ktorého bolo potrebné pre posúdenie nároku na náhrady vychádzať. Žalobca týmto nebol nijako dotknutý na výkone svojich rodičovských práv. 13. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre výklad a používanie procesnoprávnych predpisov. Vydaniu rozhodnutia súdu musí predchádzať zákonné konanie (fair proces), t.j. taký postup súdu, v ktorom je zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. 14. V súlade s princípom "rovnosti zbraní" každá procesná strana musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane. Podstata tohto princípu spočíva v tom, že všetky strany súdneho konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorého z nich. V súlade s právom na kontradiktórne konanie musia mať procesné strany príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj oboznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim. Na druhej strane ale právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto ani neúspech v súdnom konaní nie je možné bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva. 15. Súd prvej inštancie v predmetnej veci žalobcovi poskytol rovnaký priestor v konaní navrhnúť a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a vyjadriť sa k dôkazom predkladaných protistranou. Porušenie zásady rovnosti nemožno vyvodiť zo skutočnosti, že súd prvej inštancie dôkazy predložené žalobcom nepovažoval za významné pre konečné rozhodnutie v danej veci, a ani to, že sa vo svojich právnych záveroch priklonil k argumentácii žalovaného. Závery súdu prvej inštancie vychádzajú z výsledkov vykonaného dokazovania a postup súdu prvej inštancie, na základe ktorého k týmto záverom dospel, je založený na rešpektovaní zásad spravodlivého procesu, vrátane zachovania princípu rovnosti strán, keď stranám bolo za rovnakých procesných podmienok umožnené uplatniť svoj vplyv na konečné meritórne rozhodnutie súdu realizáciou ich procesných práv. Nič nenasvedčuje ani tomu, že by konajúci súd niektorú z procesných strán na úkor druhej zvýhodnil, šikanoval či diskriminoval a námietka žalobcu týkajúca sa nezabezpečenia rovnakého postavenia stranám v konaní nebola v odvolaní ničím konkretizovaná a jej opodstatnenosť obsah spisu nepotvrdzuje. 16. Právo na spravodlivý proces nezahŕňa právo strany, aby sa súd stotožnil s jej skutkovými a právnymi názormi; rovnako nezakladá právo strany na to, aby bola v konaní pred súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej návrhmi. Z uvedeného možno dovodiť, že právo na spravodlivý súdny proces nezahŕňa ani právo dožadovať sa hodnotenia dôkazov spôsobom zodpovedajúcim jej predstavám. Zo samotnej skutočnosti, že dĺžka konania nezodpovedala predstave žalobcu, resp., že v konaní došlo k zbytočným prieťahom, rovnako nemožno vyvodiť existenciu procesnej vady konania, ktorá by mala za následok odňatie mu možnosti konať pred súdom. Právo žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa jeho subjektívnych predstáv. 17. Odvolací súd zistil, že zo spisu nevyplýva ani žiadna okolnosť svedčiaca o tom, že by u vec prejednávajúcej zákonnej sudkyne neboli dané dostatočné záruky objektívneho, nezaujatého a nestranného rozhodovania. Žalobca neuviedol žiadny zákonom uznaný dôvod spochybňujúci nezaujatosť sudkyne súdu prvej inštancie. Odvolací súd pochybnosti žalobcu o nezaujatosti sudcu nepovažoval za také, ktoré by mohli mať právnu relevanciu a je toho názoru, že sú motivované tým, že nebolo rozhodnuté podľa subjektívnych predstáv žalobcu; hodnotenie správnosti súdneho konania, resp. rozhodovania, nepatrí strane a nemôže objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Za dôvody pre vylúčenie sudcu totiž nemožno považovať okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní alebo v jeho rozhodovaní. Postup konajúcej zákonnej sudkyne nevykazoval znaky protizákonnosti či svojvôle na úkor práv a oprávnených záujmov žalobcu, ako to naznačuje žalobca v podanom odvolaní, sudkyňa nepostupovala voči nemu spôsobom prekračujúcim vecný a profesionálny rámec, alebo spôsobom naznačujúcim možnosť, že nemá k nemu neutrálny vzťah. Žalobca preto nedôvodne namieta, že došlo k porušeniu jeho práva na prejednanie veci nestranným a nezaujatým súdom. 18. Pokiaľ žalobca namietal, že boli porušené jeho práva ako slabšej strany v spore, odvolací súd poukazuje na to, že aj napriek tomu, že v sporoch s ochranou slabšej strany môže súd aj bez návrhu zaobstarať a vykonať aj taký dôkaz, ktorý slabšia strana nenavrhovala, neznamená to zároveň povinnosť súdu vykonať každý do úvahy prichádzajúci dôkaz, pretože stále platí, že súd rozhoduje, ktorý z dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 C.s.p.) a či ide o taký dôkaz, ktorého vykonanie je nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 319 C.s.p.). Súd v sporoch s ochranou slabšej strany vyvíja zvýšenú aktivitu súvisiacu s obstarávaním dôkazných prostriedkov až v prípade, keď je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej (pričom rozhodnutie vo veci samej zároveň neznamená aj rozhodnutie v prospech slabšej strany). Ak ale súdu postačia na meritórne rozhodnutie tvrdenia strán a dôkazy získané z dôkazných prostriedkov, ktoré súdu strany predložili, súd nie je povinný obstarávať ďalšie dôkazné prostriedky, ale rozhodne na základe takto zisteného skutkového stavu. Uvedený vyšetrovací princíp v sporoch s ochranou slabšej strany, ktorý je zvýraznením princípu rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces, bol do Civilného sporového poriadku zakotvený predovšetkým v tej súvislosti, že slabšia strana v mnohých prípadoch nemá objektívnu možnosť prístupu k dôkazným prostriedkom a nedisponuje dostatkom informácií, na základe ktorých by mohla bez pochybností preukázať svoje tvrdenia, ktorými sa domáha ochrany svojich práv a právnom chránených záujmov v súdnom konaní. Uvedené ale nemožno vykladať tak, že súd je povinný aktívne vyhľadávať dôkazy až dovtedy, kým sa mu nepodarí preukázať dôvodnosť žaloby slabšej strany (resp. jej obrany, pokiaľ by bola v postavení žalovaného subjektu) a rozhodnúť v jej prospech, alebo aby slabšia strana v spore celkom rezignovala vo svojej dôkaznej povinnosti a vedenie všetkého dokazovania vo svoj prospech ponechala na súd, pretože aj v sporoch s ochranou slabšej strany sa uplatní zásada bdelým patria práva, ktorá je už ustálenou zásadou rozvíjanou v pomeroch moderného právneho štátu, ktorý subjekty právnych vzťahov poníma ako emancipovaných jedincov, ktorí sa musia aktívne pričiniť o to, aby ich práva boli rešpektované a chránené, a nie sa spoliehať na ochranársku ruku paternalistického štátu (viď. uznesenie najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 105/2019) 19. Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie by odvolací súd posudzovaním odvolacích námietok žalobcu už len opakoval správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý po dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení relevantnosti argumentácie žalobcu , na ktorej zotrval aj v odvolacom konaní, vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou a konštantnou súdnou a výkladovou praxou. 20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Podľa obsahu spisu žalovanému žiadne trovy nevznikli, je preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018). 21. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).