Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/66/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108238609 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1108238609.7 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: MCH - MEDICAL CARE HOLDING LIMITED, Akropoleos, 59-61, SAVVIDES CENTER, 1 st floor, Flat/Office 102, P.C. 2012, Nikózia, Cyperská republika, IČO: HE 170309, zastúpeného: Advokátska kancelária RELEVANS, s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Národnej rady Slovenskej republiky, Námestie Alexandra Dubčeka 1, Bratislava, zastúpenému: Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s.r.o., so sídlom Prievozská 4/B, Bratislava, o zaplatenie 30.217.342,83 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10. júla 2017, č.k. 11C/180/2008 - 2634, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti odvolanie žalovaného odmieta. o d ô v o d n e n i e : 1. Medzitýmnym rozsudkom zo dňa 10. júla 2017, č.k. 11C/180/2008 - 2634, súd prvej inštancie rozhodol, že základ žalovaného nároku žalobcu voči žalovanému na peňažné plnenie je daný, s tým, že o výške tohto nároku a o trovách konania bude rozhodnuté konečným rozsudkom. Zároveň zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného pred Všeobecným súdom Európskej únie ako vec T-216/15. 2. Odvolací súd v záujme prehľadnosti považuje za potrebné poukázať na to, že žalobca sa v preskúmavanej veci domáha zaplatenia náhrady škody, resp. inej majetkovej ujmy, pričom vznik svojho nároku, ktorý vyčíslil celkovo na sumu 910.327.670,- Sk (30.217.342,82 Eur) s príslušenstvom tvoreným úrokmi z omeškania, odvodzuje od tvrdenia, že v dôsledku prijatia novely zákona č. 581/2004 Z.z., ktorou sa s účinnosťou od 01.01.2008 znížilo percento z úhrnu poistného pred prerozdelením, ktoré je zdravotná poisťovňa oprávnená vynaložiť na výdavky na prevádzkové činnosti zo 4% na 3,5% a zároveň sa vylúčila možnosť akcionárov zdravotných poisťovní podieľať sa na zisku zdravotnej poisťovne vytvorenom z vykonávania verejného zdravotného poistenia, mu vznikol nárok na primeranú náhradu podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, nárok na náhradu škody podľa práva EÚ alebo nárok na náhradu škody na základe analogického uplatnenia zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobou uplatnená suma 910.327.670,- Sk (30.217.342,82 eura) pritom pozostáva z primeranej náhrady ceny akcii podľa čl. 20 Ústavy SR, náhrady skutočnej škody vo výške zodpovedajúcej nákladom na nadobudnutie akcii Európskej zdravotnej poisťovne, a.s., náhrady skutočnej škody zodpovedajúcej sume uhradenej žalobcom spoločnosti Európska zdravotná poisťovňa, a.s. ako kapitálové vklady a ušlého zisku. 3. Dokazovaním ustálené skutkové zistenia, z ktorých súd prvej inštancie vychádzal a ktoré považoval v tomto spore za právne významné, možno chronologicky zhrnúť nasledovne: V roku 2004 bol prijatý zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, ktorý umožnil akcionárom súkromných zdravotných poisťovní podieľať sa na zisku, ktorý zdravotná poisťovňa dosiahne z výkonu verejného zdravotného poistenia. Spoločnosťou J&T FINANCE GROUP, a.s. ako jediný zakladateľ dňa 26.5. 2005 založil akciovú spoločnosť Európska zdravotná poisťovňa, a.s. a dňa 07.06.2005 požiadal o vydanie povolenia na vykonávanie verejného zdravotného poistenia podľa zákona č. 581/2004 Z.z., ktoré jej bolo rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa 09.08.2005 udelené. Dňa 13.09.2005 vznikla Európska zdravotná poisťovňa, a.s., prostredníctvom ktorej sa mal výkon tejto činnosti realizovať. Na základe zmluvy o kúpe cenných papierov zo dňa 31.10.2006 žalobca nadobudol 100% akcií spoločnosti Európska zdravotná poisťovňa, a.s. od J&T FINANCE GROUP, a.s. za dohodnutú kúpnu cenu 148.300.000,- Sk. V období od 06.11.2006 do 10.10.2007 žalobca poskytoval spoločnosti Európska zdravotná poisťovňa, a.s. mesačné dotácie tak, že dňa 06.11.2006 vykonal vklad do kapitálových fondov v sume 30.000.000,- Sk, dňa 29.11.2006 vklad do kapitálových fondov 8.100.000,- Sk, dňa 08.12. 2006 takýto vklad vo výške 11.900.000,- Sk, dňa 17.01.2007 vklad do kapitálových fondov 20.000.000,- Sk, dňa 01.02.2007 vykonal vklad do kapitálových fondov 30.000.000,- Sk, dňa 01.03.2007 vklad do kapitálových fondov v sume 24.000.000,- Sk, dňa 20.04.2007 vo výške 24.000.000,- Sk, dňa 30.05.2007 v sume 24.000.000,- Sk, dňa 21.06.2007 vo výške 10.000.000,- Sk, 12.07.2007 vo výške 22.000.000,- Sk, dňa 10.08.2007 vklad do kapitálových fondov 10.000.000,- Sk, dňa 07.09. 2007 v sume 15.000.000,- Sk a dňa 10.10.2007 vo výške 20.000.000,- Sk. Žalobca však po tom, ako bol dňa 25.10. 2007 v Národnej rade SR schválený zákon č. 530/2007 Z.z., ktorým sa s účinnosťou od 01.01.2008 znížilo percento z úhrnu poistného pred prerozdelením, ktoré je zdravotná poisťovňa oprávnená vynaložiť na výdavky na prevádzkové činnosti zo 4% na 3,5% a zároveň sa vylúčila možnosť akcionárov zdravotných poisťovní podieľať sa na zisku zdravotnej poisťovne vytvorenom z vykonávania verejného zdravotného poistenia, zastavil poskytovanie dotácií spoločnosti Európska zdravotná poisťovňa, a.s., s výnimkou dotácie poskytnutej dňa 13.12.2007 vo výške 4.600.000,- Sk. Vychádzajúc z obsahu rozhodnutia žalobcu zo dňa 15.01.2008 a jeho vyhlásenia zo dňa 07.07.2017 mal skutkovo preukázané, že žalobca prijal rozhodnutie, že už nebude Európskej zdravotnej poisťovni, a.s. poskytovať ďalšie finančné prostriedky, táto poisťovňa si bude plniť povinnosti z verejného zdravotného poistenia kým neminie voľné zdroje a zároveň žalobca ako akcionár uložil manažmentu, aby začal rokovať s inými zdravotnými poisťovňami o odpredaji poistného kmeňa Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. a po prípadnom predaji ukončil činnosť tejto poisťovne. Za preukázaný dôvod tohto rozhodnutia súd prvej inštancie ustálil prijatie zákazu zisku zdravotných poisťovní. Poukázal tiež na to, že zo znaleckého posudku znaleckej organizácie Corpora, a.s. č. 87/2008 a z účtovných uzávierok Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. (vyhotovených ku dňu 31.12.2007 a ku dňu 1.5.2008) vyplýva, že na konci apríla 2008 Európska zdravotná poisťovňa, a.s. takmer vyčerpala voľné zdroje a dostala sa do kritickej situácie, kedy hrozilo, že začne porušovať svoje záväzky voči poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a ostatným veriteľom. Ku dňu 01.05.2008 bolo vlastné imanie spoločnosti Európska zdravotná poisťovňa, a.s. 10.830.000 Sk, pričom k dátumu 31.12.2007 to ešte bolo 120.522.000 Sk. Z rozhodnutia akcionára (žalobcu) zo dňa 02.05.2008 vyplýva, že akcionár rozhodol o zrušení Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. s likvidáciou. Dňa 06.05.2008 Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou nariadil dočasný prevod poistného kmeňa na Spoločnú zdravotnú poisťovňu, a.s. a dňa 27.08.2008 Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou nariadil trvalý prevod poistného kmeňa, a to bezodplatne. Dňa 22.09.2008 likvidátor spoločnosti Európska zdravotná poisťovňa, a.s. informoval Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o možnosti previesť poistný kmeň na poisťovňu Dôvera, avšak prevod sa nezrealizoval. Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22.10.2008 sp. zn. 6 K 34/2008 (právoplatným dňa 20.10.2016) bol na majetok spoločnosti Európska zdravotná poisťovňa, a.s. vyhlásený konkurz. Poistný kmeň spoločnosti Európska zdravotná poisťovňa, a.s. zanikol ku dňu 01.01.2009, pričom uznesením zo dňa 26.09.2016 Okresný súd Bratislava I zrušil konkurz na spoločnosť Európska zdravotná poisťovňa, a.s. pre nedostatok majetku (právoplatne dňa 20.10.2016) a ku dňu 25.11.2016 bola Európska zdravotná poisťovňa, a.s. v likvidácii vymazaná z Obchodného registra. Vo vzťahu k otázke príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného spočívajúcim v prijatí tzv. neziskovej novely a škodou vzniknutou na strane žalobcu považoval za preukázané, že žalobca po prijatí zákona č. 581/2004 Z.z. vykonal investíciu značného rozsahu do nadobudnutia akcií Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. a následne do vlastného imania tejto spoločnosti, pričom uvedené vykonal ako podnikateľ s cieľom návratnosti svojej investície a dosahovania výnosov z nej v budúcnosti, keď aj podľa dôvodovej správy k zákonu č. 581/2004 Z.z., mali mať akcionári právo podieľať sa na zisku dosiahnutého z verejného zdravotného poistenia, čo zakladá ich legitímne očakávania. Dôsledkom prijatia § 15 ods. 6 Zákona o zdravotnom poistení však bolo vylúčenie možnosti zdravotnej poisťovne vyplatiť kladný hospodársky výsledok svojim akcionárom, a preto došlo k neočakávanému porušeniu princípu právnej istoty a negatívnemu a neústavnému zásahu do dovtedy existujúcich legitímnych očakávaní akcionárov tzv. súkromných zdravotných poisťovní vyplývajúcich z predtým platného právneho stavu, nakoľko zákaz výplaty zisku vo svojich dôsledkoch negoval základný dôvod vstupu súkromných investorov do verejného zdravotného poistenia. Prijatie zákazu zisku logicky znamená, že akcionári zdravotných poisťovní museli zásadným spôsobom zmeniť svoj postoj k pokračovaniu vo svojej investícii a z tohto hľadiska považoval za dôveryhodné tvrdenia žalobcu v jeho písomnom vyhlásení zo dňa 07.07. 2017, ako aj tvrdenia uvedené v jeho rozhodnutí zo dňa 15.01.2008, ktoré sa týkajú dôvodov jeho rozhodnutia, prečo akcionár ukončil predčasne svoju investíciu a prečo Európska zdravotná poisťovňa, a.s. bola nútená ukončiť svoju činnosť, čo následne viedlo k úplnej strate žalobcovho majetku. To, že šlo o racionálne rozhodnutie žalobcu s cieľom minimalizovať ďalšie straty, ako aj skutočnosť, že prijatie tohto rozhodnutia viedlo k ukončeniu činnosti Európskej zdravotnej poisťovne, a.s., je dostatočne preukázané aj inými dôkazmi. Na základe uvedeného skutkovo uzavrel, že konanie žalovaného (zákaz výplaty zisku) bolo hlavnou príčinou, ktorá priviedla žalobcu k pozastaveniu jeho investícií vykonávaných do vlastného imania Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. (do kapitálových fondov tejto poisťovne). Uvedené skutkové zistenie prijal na základe písomného vyhlásenia žalobcu zo dňa 7.7. 2017 a jeho písomne vyhotoveného rozhodnutia zo dňa 15.1.2008, keď tieto dôkazy vyhodnotil aj vo vzájomnej súvislosti s ďalšími dôkazmi preukazujúcimi čas, kedy žalobca skutočne zásadne zmenil svoj postup pri vykonávaní jeho investície do Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. a následne ju úplne zastavil. Žalobca počas celého roka 2007 vykonával vklady do ostatných kapitálových fondov Európskej zdravotnej poisťovne, a.s., pričom tieto vklady vykonával celkom pravidelne, a to v rozsahu minimálne 10.000.000,- Sk a maximálne 30.000.000,- Sk v rámci jedného kalendárneho mesiaca (priemerne cca 19.900.000,- Sk á mesiac). Za zásadné prvoinštančný súd považoval, že až do prijatia protiústavnej novely o zákaze zisku, žalobca poskytoval Európskej zdravotnej poisťovni, a.s. vklady vo výške priemerne cca 19.900.000 Sk á mesiac a toto sa zmenilo až momentom prijatia novely č. 530/2007 Z.z. Fakt, že ukončenie vykonávanie vkladov v priamej príčinnej súvislosti s prijatím protiústavnej novely považoval za preukázaný na základe skutočností, že: 1. vykonávanie vkladov žalobcu do Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. bolo v súlade s Finančným plánom žalobcu, ktorý je prílohou znaleckého posudku Znaleckej organizácie Corpora, a.s. č. 87/2008., 2. vykonávanie vkladov zo strany žalobcu do vlastného imania Európskej zdravotnej poisťovne, a.s., v rozsahu ako tomu bolo do prijatia protiústavnej novely, sa momentom jej prijatia zásadne zredukovalo (de facto sa následne už vykonal iba jeden vklad v decembri 2007, ale v zásadne nižšej výške v porovnaní s dovtedy vykonávanými vkladmi) a neskôr celkom prestalo vykonávať, 3. dôvody ukončenia zámeru žalobcu vykonávať vklady do vlastného imania Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. sú aj formálne zachytené v jeho rozhodnutí zo dňa 15.1. 2008, pričom tieto dôvody sú plne v súlade s tým, ako na protiústavnú novelu (podľa súdu racionálne) reagovali aj ostatní akcionári súkromných zdravotných poisťovní. Nestotožnil sa preto ani s argumentáciou žalovaného, že bolo dobrovoľným rozhodnutím žalobcu prijať rozhodnutie o pozastavení investície. Žalobca vynaložil prostriedky v súvislosti so svojou investíciou v celkovej výške viac ako 400.000.000,- Sk, a to v presvedčení o ich návratnosti z budúceho zisku Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. Takéto očakávania boli legitímne a vychádzali z vtedajšieho znenia zákona č. 581/2004 Z.z. Prijatím zákona č. 530/2007 Z.z. však bola možnosť podieľať sa na zisku spoločnosti Európska zdravotná poisťovňa, a.s. vylúčená a zároveň pretrvávala potreba poskytovania ďalších prostriedkov vo forme navyšovania vlastného imania Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. žalobcom, ako jej akcionárom. Bez poskytnutia potrebných peňažných prostriedkov žalobcom by poistný kmeň Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. nedosiahol taký počet poistencov, aby výber poistného umožňoval tejto poisťovni uhrádzať svoje výdavky a riadne plniť svoje záväzky vyplývajúce z jej činnosti. 4. Prvoinštančný súd mal tiež vykonaným dokazovaním preukázanú nenulovú hodnotu Európskej zdravotnej poisťovne, a.s., nakoľko podľa dôkazov založených v spise vlastné imanie Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. ku dňu 31.12. 2007 (teda krátko po prijatí spornej novely) bolo ešte stále 120.522.000 Sk, Európska zdravotná poisťovňa, a.s. mala kladné vlastné imanie aj po zohľadnení hospodárskych strát, ktoré utrpela v prvých rokoch činnosti, a to predovšetkým z dôvodu, že žalobca ako akcionár poskytoval vklady do ostatných kapitálových fondov Európskej zdravotnej poisťovne, a.s., pričom mala na rok 2008 zabezpečený výrazný nárast poistného kmeňa, nakoľko kým v roku 2007 mala táto poisťovňa len 70.957 poistencov, na rok 2008 mala zabezpečených už 128.032 poistencov. Taktiež je zrejmé, že rast poistného kmeňa Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. na rok 2008 prekonal aj plánovaný počet poistencov na toto obdobie uvedený vo Finančnom pláne žalobcu (podľa Finančného plánu žalobcu mala Európska zdravotná poisťovňa, a.s. v roku 2008 plánovaných 125.000 poistencov, pričom realita presiahla tento počet), ako aj to že poisťovňa vykazovala kladné hospodárske výsledky z hlavnej činnosti (t.j. zo samotného výkonu verejného zdravotného poistenia), čo vyplýva zo znaleckého posudku znaleckej organizácie Corpora, a.s. č. 87/2008. Samotný fakt, že imanie Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. ku dňu 31.12. 2007 bolo ešte stále 120.522.000 Sk vyhodnotil tak, že akcie Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. museli mať ku dňu 25.10. 2007 kladnú hodnotu. keď naviac ešte aj viac ako 2 mesiace po tom, ako žalobca zásadne obmedzil vykonávanie vkladov do vlastného imania Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. v porovnaní s tým, aké vklady do vlastného imania tejto poisťovne pravidelne mesačne vykonával pred prijatím zákona č. 530/2007 Z.z., prevyšovala účtovná hodnota aktív Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. jej pasíva o viac ako 120.000.000,- Sk. V nadväznosti na uvedené sa nestotožnil s tvrdeniami žalovaného, že Európska zdravotná poisťovňa, a.s. mala nulovú hodnotu už v čase prijatia protiústavnej novely, keď za neopodstatnenú považoval argumentáciu žalovaného, podľa ktorej Európska zdravotná poisťovňa, a.s. by s poukazom na expertný posudok Ing. Urbana Kováča PhD., nedosiahla ani pri veľmi optimistickom scenári cieľový plánovaný počet poistencov, pri ktorom by mohla dosahovať zisk. Neakceptoval ani námietky žalovaného, ktorý spochybňuje znalecký posudok znaleckej organizácie Corpora, a.s. č. 87/2008 s tým, že znalec len nekriticky prevzal dokumenty vypracované žalobcom, a tiež jeho obranu, že Európska zdravotná poisťovňa, a.s. neplnila prognózy obchodno-finančného plánu v otázke očakávaných príjmov z výberu poistného a očakávaných nákladov a výnosov a ku dňu 31.12. 2007 jej strata predstavovala 66% z výšky vlastného imania. K rozporu posudkov uviedol, že kľúčový rozpor posudkov spočíva v prognóze vývoja poistného kmeňa, ktorá okolnosť je zásadná z pohľadu budúceho hospodárenia Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. Kým posudok znaleckej organizácie Corpora, a.s. č. 87/2008 dospel k záveru, že dosiahnutie cieľového stavu v súlade s Finančným plánom žalobcu je reálne, expert Urban Kováč ani pri veľmi optimistickom scenári vývoja nepredpokladá dosiahnutie počtu poistencov v súlade s Finančným plánom žalobcu. Žalobca proti záverom expertného posudku namietal, že priemerný ročný prírastok 16.000 poistencov v prípade poisťovne Union zdravotná poisťovňa, a.s., z ktorého vychádzal expertný posudok Urbana Kováča, sa týkal obdobia, počas ktorého trval protiústavný zásah a teda tieto údaje majú nízku relevanciu k otázke, aký by bol prírastok nebyť protiústavného zásahu. Súd má za preukázané tvrdenie, že celkové počty prírastkov v čase pred protiústavným zásahom sa výrazne líšili od prírastkov v období protiústavného zásahu. Akcionári súkromných zdravotných poisťovní po prijatí protiústavnej novely výrazne obmedzili svoje investície zamerané na budovanie poistného kmeňa a v dôsledku toho priemerné ročné prírastky boli až cca 10 násobne nižšie ako pred protiústavným zásahom. V čase pred protiústavným zásahom dosiahla napr. Union zdravotná poisťovňa, a.s. priemerný ročný prírastok až 171.000 poistencov, Dôvera zdravotná poisťovňa, a.s. 61.000 a Európska zdravotná poisťovňa, a.s. 65.000 poistencov, z čoho vyplýva, že nárast poistného kmeňa Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. o 50.000 poistencov ročne (ako predpokladal Finančný plán žalobcu) v ďalších rokoch považoval za reálny (v súlade s bežným predchádzajúcim chodom vecí v čase pred prijatím protiústavnej novely). Zásadné zníženie prírastkov poistencov súkromných zdravotných poisťovní po protiústavnom zásahu vyplýva aj z expertného posudku Urbana Kováča, ktorý uvádza čisté prírastky poistencov jednotlivých poisťovní v tabuľke 2.4, v bode 2.21. Rovnako z arbitrážneho rozsudku v prípade Achmea vyplýva, že dôvodom poklesu ročného prírastku poistencov bol zákaz zisku, keď sa v ňom uvádza, že Union zdravotná poisťovňa, a.s. po prijatí zákazu zisku prijala stratégiu hibernácie, ktorá bola založená na značnom znížení marketingového úsilia a výdavkov a obmedzení výhod ponúkaných poistencom, to následne viedlo k už spomínanému asi 10 násobnému priemernému zníženiu prírastkov poistného kmeňa. Nie je preto dôvodné predpokladať a vychádzať z toho, že k takémuto masívnemu zníženiu prírastkov by došlo, ak by zákaz zisku nebol prijatý. V takom prípade by sa skôr dalo očakávať, že súkromné zdravotné poisťovne nebudú hibernovať, ale budú pokračovať v investíciách a získavaní poistencov rovnako, ako to robili pred prijatím zákazu zisku. Expertný posudok Urbana Kováča tiež uvádza, že na základe metódy Monte Carlo bol určený reálny stredný scenár, ktorý počíta s priemerným nárastom poistencov o 2.000 ročne. Žalobca vzniesol proti aplikácii tohto modelu početné výhrady. Bez toho, aby bolo potrebné sa zaoberať podrobne týmito výhradami je však zrejmé, že táto metóda neposkytuje obraz o vývoji poistného kmeňa Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. V prvom rade, prírastok 2.000 poistencov ročne sa nejaví reálny s prihliadnutím na skutočnosť, že súkromné zdravotné poisťovne Európska zdravotná poisťovňa, a.s., Dôvera zdravotná poisťovňa, a.s. a Union zdravotná poisťovňa, a.s. mali pred protiústavným zásahom v priemere nárasty poistného kmeňa každá samostatne viac ako 60.000 poistencov ročne a Union zdravotná poisťovňa, a.s. dokonca aj v stave hibernácie (teda v čase minimálneho úsilia o získanie nových poistencov) počas protiústavného obdobia mala nárast poistencov v priemere 16.000 ročne, čo tiež vyplýva z expertného posudku Urbana Kováča. V druhom rade, aj sám žalovaný uviedol, že uvedená metóda Monte Carlo nemala byť použitá na prognózu poistného kmeňa Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. Uvádza, že táto metóda mala dať expertovi len obraz o trhu verejného zdravotného poistenia, a nemá dávať obraz o poistnom kmeni Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. Za podstatu expertného posudku žalovaný označil práve porovnanie plánovaného rastu poisťovne s inou porovnateľnou zdravotnou poisťovňou, a to poisťovňou Union zdravotná poisťovňa, a.s. Expert Urban Kováč však nesprávne vychádzal z prírastkov poisťovne Union zdravotná poisťovňa, a.s. v stave hibernácie, ktoré nie sú relevantné pre posúdenie, akoby sa vyvíjal poistný kmeň, ak by nebola prijatá protiústavná novela. Vo vzťahu k žalovaným namietanému neplneniu prognóz poukázal na to, že z vyjadrenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vyplýva, že ide o obchodno-finančný plán na rok 2005 až 2008, ktorý bol Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou predložený spoločnosťou J&T FINANCE GROUP a.s. v rámci žiadosti o vykonávanie verejného zdravotného poistenia, t.j. ide o neaktuálny plán, ktorého neplnenie je irelevantné, pretože a) ide o plán, ktorý predložil iný subjekt ako žalobca a b) znalecký posudok znaleckej organizácie Corpora, a.s. č. 87/2008 nevychádza z tohto pôvodného plánu, ale z podnikateľského plánu Európskej zdravotnej poisťovne, a.s., ktorý vypracoval žalobca. Naviac, fakt neplnenia neaktuálneho plánu iného subjektu ako žalobcu predovšetkým žiadnym spôsobom nemôže spochybniť záver o hlavnej príčine vyvlastnenia majetku žalobcu v podobe akcií Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. ani záver o tom, že majetok žalobcu, ktorý bol postihnutý opatrením vedúcim k vyvlastneniu mal v čase prijatia tohto opatrenia nenulovú kladnú hodnotu. V tejto súvislosti k hospodárskej strate v roku 2007 uviedol, že táto nebola dôsledkom zlého hospodárenia, ale dôsledkom značných investícií do nadobudnutia nových poistencov, ako tvrdil žalobca, pričom Európska zdravotná poisťovňa, a.s. mala kladné hospodárske výsledky z hlavnej činnosti a aj po započítaní straty ku koncu roku 2007 mala kladné vlastné imanie, čo vyplýva z jej účtovnej závierky k 31.12. 2007. 5. Vzhľadom na skutočnosť, že neboli vykonané všetky navrhované dôkazy, vysvetlil súd prvej inštancie aj dôvody takéhoto postupu. Zamietnutie návrhov na vykonanie dôkazov výsluchom svedka T. H., vykonanie znaleckého dokazovania, zabezpečenie stanoviska doc. Drgonca k ústavnoprávnym otázkam a súkromný znalecký posudok (ktorý žiadal žalovaný) odôvodnil tým, že ich vykonanie nie je relevantné pre rozhodnutie vo veci vydania rozhodnutia o základe nároku, ktorý považoval za preukázaný. Čo sa týka návrhu na vykonanie dôkazu svedeckej výpovede O.. T. H. dospel k záveru, že s ohľadom na obsah spisu je uvedený dôkaz nadbytočný a pre rozhodnutie o základe uplatneného nároku jeho vykonanie nie je nevyhnutné. Čo sa týka stanoviska doc. Drgonca k ústavnoprávnym otázkam mal za to, že pre potreby rozhodnutia vo veci je rozhodujúci nález Ústavného súdu SR, ktorý sa komplexne a podrobne vyjadril ku všetkým ústavnoprávnym otázkam prejednávaným v tomto spore a teda aj vykonanie tohto dôkazu považoval za neúčelné, nadbytočné a nehospodárne. Čo sa týka vykonania ďalšieho znaleckého dokazovania, mal dostatočne preukázané, že základ uplatneného nároku žalobcu je daný, pričom mal zároveň za dostatočne preukázané, že nárok žalobcu na peňažné plnenie, odvíjajúci sa od hodnoty akcií Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. v čase de facto vyvlastnenia existoval v nenulovej výške (že v čase de facto vyvlastnenie mali akcie Európskej akciovej spoločnosti, a.s. vyššiu ako nulovú hodnotu), a preto v tomto štádiu konania nepovažoval pre účely rozhodnutie o základe nároku vykonanie ďalšieho znaleckého dokazovania za hospodárne, nevyhnutné a potrebné, nakoľko výškou nároku sa bude zaoberať po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku. 6. Pred rozhodnutím vo veci samej musel súd prvej inštancie posúdiť opodstatnenosť návrhu žalovaného podľa § 162 C.s.p. na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného pred Všeobecným súdom EÚ ako vec T-216/15 na základe žaloby podanej spoločnosťou Dôvera zdravotná poisťovňa, a.s. voči rozhodnutiu Európskej komisie zo dňa 15.10. 2014 o opatreniach SA.2308 (2013/C) (ex 2013/NN), ktoré poskytla SR v prospech Spoločnej zdravotnej poisťovne, a.s. a Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a.s. Dospel pritom k záveru, že návrh žalovaného na prerušenie konania z tohto dôvodu nie je opodstatnený a tento návrh zamietol. Poukázal na to, že v označenom konaní vedenom pred Všeobecným súdom EÚ Dôvera zdravotná poisťovňa, a.s. namietala, že Slovenská republika poskytla Spoločnej zdravotnej poisťovni, a.s. a Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s. štátnu pomoc v rozpore s ustanoveniami ZFEÚ, ktorý však nepovažoval za dôvodný. V predmetnom konaní bolo predmetom posúdenie otázky, či v rozhodnutí vymedzené opatrenia SR a členského štátu predstavujú štátnu pomoc poskytnutú v rozpore s čl. 106 a 107 ZFEÚ, a to za stavu, keď Európska komisia bola toho názoru, že aj napriek tomu, že v systéme slovenského verejného zdravotného poistenia sú určité prvky, ktoré by mohli naznačovať hospodársku povahu činností vykonávaných v rámci tohto systému, prítomnosť týchto znakov nespochybňuje záver, že povinné zdravotné poistenie v SR predstavuje nehospodársku činnosť, v dôsledku čoho nemožno zdravotné poisťovne považovať za podniky v zmysle čl. 107 ods. 1 ZFEÚ. Konštatoval, že potvrdenie (resp. nepotvrdenie) správnosti záverov Európskej komisie Všeobecným súdom EÚ, nemá zásadný význam pre toto konanie, nakoľko hoci je pravdou, že Všeobecný súd EÚ bude posudzovať otázku, či činnosť zdravotných poisťovní v SR je alebo nie je hospodárskou činnosťou, túto otázku nebude riešiť výrokom rozhodnutia (tým sa bude riešiť, či opatrenia SR v prospech štátnych poisťovní boli alebo neboli štátnou pomocou a či rozhodnutie Európskej komisie o tejto otázke bolo zákonné), ale iba ako otázku predbežnú (v odôvodnení rozhodnutia, ktoré nie je pre súd záväzné). V inom konaní teda nie je teda relevantne riešená predbežná otázka (ktorá by bola riešená vo výroku rozhodnutia), neboli dané dôvody na prerušenie konania, keďže navyše otázka povahy činnosti zdravotných poisťovní v SR z hľadiska práve EÚ nemá vplyv na posúdenie nároku. 7. Vo vzťahu k veci samej súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobca uplatnený nárok definoval po právnej stránke alternatívne ako nárok na primeranú náhradu podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, nárok na náhradu škody podľa práva EÚ alebo ako nárok na náhradu škody na základe analogického uplatnenia zákona č. 514/2003 Z.z., pričom vzhľadom na rozhodujúce skutočnosti preukázané počas konania pritom dospel k záveru, že tieto zakladajú nárok žalobcu na náhradu zodpovedajúcu plnej hodnote vyvlastneného majetku v podobe akcií Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. 8. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že pre účely právneho posúdenia veci vychádzal z čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1,4, čl. 35 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 3, čl. 55 ods. 1,2, čl. 125 ods. 1 Ústavy SR, čl. 1 Dodatkového protokolu k ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 11 ods. 4 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza listina základných práv a slobôd, čl. 36 ods. 3 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza listina základných práv a slobôd, § 2 ods. 1, § 25 ods. 1,2,3, § 56, § 178 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 6a zákona č. 581/2004 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2007 a v znení od 01.01.2008, § 15 ods. 6 zákona č. 581/2004 Z.z. v znení od 01.01.2008, § 193 C.s.p. a pokiaľ ide o splnenie podmienok na rozhodnutie v spore medzitýmnym rozsudkom z ustanovení § 214 ods. 1,2,3 C.s.p. 9. V prvom rade poukázal na to, že sporným medzi stranami bolo, či v príčinnej súvislosti s prijatím § 15 ods. 6 zákonom č. 530/2007 Z.z. došlo ku strate majetku žalobcu v podobe akcií Európskej zdravotnej poisťovne, a.s., či táto strata predstavuje vyvlastnenie, a teda či má žalobca právo na primeranú náhradu spôsobenej ujmy. 10. Poukázal na to, že nakoľko v konaní dospel k záveru, že § 15 ods. 6 a § 86d zákona č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je v súlade s článkom 20 ods. 1 a 4, v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 12 ods. 2 a článkom 13 ods. 4 Ústavy SR, ako aj s článkom 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s článkom 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v súlade s § 109 ods. 1 písmeno b) prerušil konanie a postúpil návrh Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska. Ústavný súd SR rozhodol o návrhu tohto súdu nálezom PL. ÚS 3/09, ktorým bol v preskúmavanej veci viazaný. Zhrnul kľúčové právne závery vyplývajúce z citovaného nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 3/09, podľa ktorého v danom prípade prostredníctvom § 15 ods. 6 zákona o zdravotných poisťovniach došlo k zásadnému obmedzeniu majetkových práv súkromných zdravotných poisťovní, ktoré má charakter núteného obmedzenia vlastníckeho práva týchto zdravotných poisťovní, resp. ich akcionárov formou zásadného obmedzenia ich možnosti disponovať s vlastnými akciami ako majetkovými hodnotami, ktoré tvoria integrálnu súčasť ich vlastníckeho práva. Zároveň došlo aj k zásadnej modifikácii obsahu ich povolenia na vykonávanie verejného zdravotného poistenia, pričom išlo o taký legislatívny zásah, ktorý zásadným spôsobom zasiahol do ich legitímnych očakávaní spojených s výkonom ich majetkových práv. Zákonodarca pritom vykonal tento zásah do vlastníckeho práva neštátnych zdravotných poisťovní bez toho, aby im poskytol primeranú náhradu, pričom ide o právnu úpravu, ktorá má charakter nepravej retroaktivity, ktorá v okolnostiach, za ktorých bola schválená, nebola podľa názoru Ústavného súdu SR nevyhnutná z hľadiska cieľa, ktorý ňou zákonodarca sledoval, a je z hľadiska svojich dôsledkov zjavne neprimeraná k obmedzeniam práv podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu súkromných zdravotných poisťovní a ich akcionárov. Súčasne došlo k ústavne neakceptovateľnému zásahu do základného práva súkromných zdravotných poisťovní podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR vo sfére verejného zdravotného poistenia, ktoré im bolo priznané pôvodným znením zákona o zdravotných poisťovniach, čomu zodpovedala do nadobudnutia účinnosti novelizácie zákona o zdravotných poisťovniach vykonanej zákonom č. 530/2007 Z.z. aj právno- aplikačná prax formou odňatia možnosti autonómne rozhodovať o použití kladného hospodárskeho výsledku vytvoreného vo sfére verejného zdravotného poistenia, pričom ide o legislatívne opatrenie, ktoré má charakter nepravej retroaktivity nerešpektujúce podstatu a zmysel základného práva podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR a ktoré zároveň nebolo nevyhnutné z hľadiska cieľa, ktorý ním zákonodarca sledoval, a je z hľadiska svojich dôsledkov zjavne neprimerané vo vzťahu k legitímnym záujmom a legálne nadobudnutým právam súkromných zdravotných poisťovní a ich akcionárov. Napokon, došlo aj k ústavne neprípustnému zásahu do generálneho princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ktorého súčasťou je tak princíp právnej istoty, ako aj princíp proporcionality. Rovnako sa v citovanom náleze Ústavného súdu SR konštatuje, že napadnutá právna úprava predstavuje negatívny zásah aj do ďalších majetkových hodnôt, ktorými disponovali zdravotné poisťovne, resp. ich akcionári na základe získaného povolenia na vykonávanie verejného zdravotného poistenia, predovšetkým akcií, keďže nepochybne jedným zo základných práv akcionárov je právo na podiel na zisku. Pri zásahoch do vlastníckeho práva, či už ide o vyvlastnenie alebo jeho nútené obmedzenie, má z tohto hľadiska zásadný význam, či k nim dôjde v spojení s adekvátnou náhradou poskytnutou dotknutým osobám, ktorá je v rozumnom vzťahu k hodnote vyvlastňovaného majetku, resp. k miere jeho "znehodnotenia" spôsobeného jeho núteným obmedzením. V opačnom prípade totiž vzniká disproporčný zásah, ktorý nie je v súlade s č. 1 Dodatkového protokolu ani s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, pričom odňatie vlastníctva vo verejnom záujme bez náhrady v zásade nemožno ospravedlniť ani v celkom výnimočných prípadoch. Zároveň nemožno vylúčiť, že negatívne dôsledky vyvolané napadnutou právnou úpravou sa môžu zvýšiť aj v súvislosti s rozhodovaním právnych sporov, ktoré vznikli v nadväznosti na uplatňovanie napadnutej právnej úpravy v právno-aplikačnej praxi" ... "tieto sú v čase rozhodovania Ústavného súdu SR predmetom rozhodovania jednak v konaniach prebiehajúcich pred vnútroštátnymi súdmi, ako aj v konaniach prebiehajúcich pred medzinárodnými arbitrážnym súdom a tiež pred orgánmi Európskej únie. K vyvlastneniu de facto nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 3/09 uvádza, že Ústava rozlišuje z hľadiska zásahov do vlastníckeho práva medzi vyvlastnením a núteným obmedzením. Podľa judikatúry ESĽP na účely čl. 1 Dodatkového protokolu pojem "vyvlastnenie" nezahŕňa iba formálne vyvlastnenie, ale aj opatrenia, ktoré možno označiť za vyvlastnenie de facto. Porušenie čl. 1 Dodatkového protokolu nemusí nastať iba odňatím majetku. Aj obmedzovanie vlastníka, ktoré má určitú kvalitu, môže znamenať nelegitímny zásah. Vyvlastnením podľa judikatúry ESĽP môže byť aj pozbavenie dispozičného práva s majetkom. Z uvedeného vyplýva, že ESĽP pri aplikácii č. 1 Dodatkového protokolu interpretuje v ňom obsiahnutý pojem "zbaviť majetku" extenzívne tak, aby sa ochrana vzťahovala nielen na vyvlastnenie majetku, ale aj na obmedzenie vlastníckych práv. Ešte predtým treba poukázať na to, že ani ochrana pred zbavením majetku v zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu nie je absolútna, v zmysle jeho druhej vety štát môže zbaviť niekoho majetku na základe zákona v prípade verejného záujmu pri rešpektovaní všeobecných zásad medzinárodného práva. Ide o výnimočné opatrenie, ktorého adekvátnosť posudzuje ESĽP najmä z pohľadu a) existencie verejného záujmu, b) spravodlivého vyrovnania vo vzťahu k odškodneniu, c) dodržania procesných pravidiel. 11. Zároveň prvoinštančný súd poukázal na závery arbitrážneho rozsudku vo veci Achmea vs. SR, ktoré sa týka konania, v ktorom akcionár poisťovne Union zdravotná poisťovňa, a.s. uplatňoval nárok voči SR z titulu prijatia zákona č. 530/2007 Z.z. Zdôraznil najmä to, že z citovaného arbitrážneho rozsudku vyplýva, že Tribunál usúdil, že odopretie práva na tvorbu zisku v spojitosti so zákazom prevodu portfólia fakticky zbavilo navrhovateľa prístupu k obchodnej hodnote jeho investície. Investíciu nebolo možné ani udržiavať tak, aby tvorila zisk, ani ju nebolo možné predať. Neexistoval spôsob, akým by navrhovateľ mohol získať späť komerčnú hodnotu svojej investície. Tribunál sa ubezpečil, že schopnosť rozdeľovať zisk (a ešte viac schopnosť rozdeľovať zisk v spojitosti s možnosťou previesť portfólio klientov za protihodnotu) bolo vlastne základným predpokladom rozhodnutia spoločnosti Eureko investovať v SR. Tribunál sa takisto ubezpečil, že uloženie zákazu zisku a zákazu prevodu portfólia predstavovalo opatrenia, ktoré evidentne a jednoznačne dostali investíciu spoločnosti Eureko do situácie, ktorá bola nezlučiteľná s najzákladnejšími ideami o tom, čo investícia je a že uvalenie týchto opatrení na investíciu po tom, ako bola realizovaná bolo nezlučiteľné s povinnosťou zabezpečiť pre investíciu spravodlivé a nestranné zaobchádzanie podľa Dohody. Charakterizovanie nákladov na založenie obchodnej prevádzky v inom štáte ako investíciu nevyhnutne implikuje právo užívať si možnosť návratnosti investície, ak sa ukáže, že je zisková. Uzamknutie vzniknutého zisku je s týmto právom nezlučiteľné. K otázke momentu vzniku porušenia rozhodcovský tribunál ustanovil, že týmto dátumom je deň 25.10. 2007, kedy bol zákonne zavedený zákaz zisku a dátum, kedy začalo byť pre navrhovateľa nevyhnutné, aby realizoval kroky na ochranu svojho postavenia, aj keď implementácia zákazu zisku nasledovala až neskôr v obchodnom roku 2008. Napokon, k otázke "dočasného vyvlastnenia" rozhodcovský tribunál poukázal na to, že existuje dôležitý rozdiel medzi (i) zbavením, ktoré má od začiatku byť obmedzené (a relatívne krátke) a (ii) zbavením, ktoré má byť v čase jeho prijatia trvalé, avšak ktoré je v skutočnosti zvrátené po relatívne krátkom období. V tomto prípade však zbavenie bolo dočasné z dôvodu zrušenia politiky, ktorá bola ustanovená v zákone a mala platiť trvalo. Ak by bol tento prípad o BID rozhodnutý pred rozhodnutím Ústavného súdu SR a pred prehlásením, že zákaz tvorby zisku je protiústavný, je pravdepodobné, že tento tribunál by bol býval rozhodol, že došlo k trvalému "zbaveniu", ktoré by predstavovalo vyvlastnenie v rozpore s čl. 5 Dohody. Rozhodcovský tribunál však napokon nevyslovil záver, že došlo k vyvlastneniu, nakoľko hoci novela spôsobila investorovi ujmu, "nebude sa mať za to, že viedla k trvalému zbaveniu investora jeho investície. V súvislosti s predmetným arbitrážnym rozsudkom však prvoinštančný súd zdôraznil, že hoci nie je v tomto konaní pre súd záväzný, stotožnil sa s viacerými jeho závermi a argumentmi, i keď je nutné prihliadať aj na rozdiely medzi oboma posudzovanými prípadmi. Rozhodcovský tribunál totiž síce napokon uzavrel, že v prípade akcionára poisťovne Union zdravotná poisťovňa, a.s. k vyvlastneniu nedošlo, avšak tento svoj záver odôvodnil tým, že zákaz zisku bol zrušený a tým pádom zásah bol dočasný a napokon v prípade akcionára poisťovne Union zdravotná poisťovňa, a.s. neviedol k trvalému zbaveniu jeho investície. Zároveň však uviedol, že ak by k náprave nedošlo, posúdil by pravdepodobne uvedený zásah ako vyvlastnenie. Je teda podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že dôvody, pre ktoré rozhodcovský tribunál v konkrétnom prípade akcionára poisťovne Union zdravotná poisťovňa, a.s. dospel k záveru, že napokon k vyvlastneniu nedošlo, sú neaplikovateľné na žalobcu, nakoľko v prípade žalobcu náprava protiústavného stavu prišla neskoro, nakoľko ešte predtým protiústavný stav vyvolal dôsledky, ktoré nezvratne viedli k strate majetku žalobcu. V tejto súvislosti sa tiež stotožnil so záverom, že rozhodujúcou príčinou, ktorá napokon viedla k strate majetku, bolo už prijatie zákona č. 530/2007 Z.z. Už od tohto momentu bol žalobca nútený prijať kroky na ochranu svojho postavenia, nakoľko je logické, že dané sa muselo prejaviť v zásadnej zmene jeho postoja k vykonávaniu investície do Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. 12. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 19/09 zo dňa 26.1. 2011, ktorý sa zaoberal právnou otázkou de facto vyvlastnenia, teda právnou otázkou, ktorá je relevantná aj v tomto súdnom konaní, a to napriek tomu, že strany týmto nálezom v konaní neargumentovali. V náleze Ústavného súdu SR PL. ÚS 19/09 zo dňa 26.1. 2011 sa Ústavný súd SR vyjadroval k otázke súladu právneho predpisu, a to zákona č. 669/2007 Z.z. s čl. 20 Ústavy SR, na základe ktorého mohla Národná diaľničná spoločnosť, a.s. za určitých podmienok stavať diaľnicu (fakticky neodstrániteľnú stavbu) na cudzích pozemkoch bez potreby dodržania formálnej procedúry vyvlastnenia. Ústavný súd SR konštatoval, že daný zákon predstavuje de facto vyvlastnenie, nakoľko vlastníci síce ostávajú naďalej formálnymi vlastníkmi, ale fakticky nemôžu realizovať tradičné komponenty vlastníckeho práva. Za faktické (nelegálne) vyvlastnenie sa považuje aj vyvlastnenie, ku ktorému došlo priamo zákonom. Faktické vyvlastnenie je nelegálne, ale ak už k nemu dôjde, zakladá právo na primeranú náhradu podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. S uvedenými závermi sa stotožnil, pričom pre účely preskúmavanej veci akcentoval predovšetkým záver, podľa ktorého aj v prípade, že dôjde k vyvlastneniu majetku de facto, vlastník vyvlastneného majetku má právo na primeranú náhradu podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. V zmysle § 25 Obchodného zákonníka, ktorý bližšie konkretizuje nárok pre prípad vyvlastnenia majetku zahraničnej osoby, potom táto primeraná náhrada musí byť náhradou zodpovedajúcou plnej hodnote vyvlastneného majetku. V súvislosti s otázkou núteného obmedzenia vlastníckych práv odkázal aj na závery vyslovené v stanovisku pléna Ústavného súdu ČR PL. ÚS - st 27/09 zo dňa 28.4. 2009, ktoré sa zaoberalo touto otázkou v súvislosti s dôsledkami činnosti, resp. nečinnosti zákonodarcu a z ktorého zdôraznil najmä závery, podľa ktorých sú všeobecné súdy povinné posúdiť práva poškodených z hľadiska práva na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, pričom pre účely posúdenia základného práva na náhradu škody voči štátu je nevyhnutné vychádzať z č. 36 ods. 3 Listiny, ktoré zaručuje právo na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím súdu, inak štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, avšak nakoľko parlament nemožno považovať za orgán verejnej správy, súd alebo iný zrovnateľný orgán štátu, a to predovšetkým v prípade, keď parlament vykonáva svoju zákonodarnú právomoc, prenajímateľovi svedčí vo vzťahu k vymedzenému obdobiu pred podaním žaloby iný právny titul, a to právo na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa čl. 11 ods. 4 Listiny. Keďže Článok 11 ods. 4 Listiny sám o sebe neobsahuje žiadnu bližšiu úpravu celej rady praktických otázok, ako napríklad u ktorého štátneho orgánu je nutné nárok uplatniť, v akých lehotách a pod, v tomto smere je nutné postupovať analogicky podľa predpisu svojim obsahom a účelom najbližším, ktorým je zákon 82/1998 Sb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Otázka, či v danej veci bol daný konkrétny nárok sťažovateľa na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa čl. 11 ods. 4 Listiny, zostáva na zodpovedanie všeobecnému súdu, ktorý musí zvážiť do akej miery došlo v dôsledku regulovaného nájomného k zásahu do jeho základného práva vlastniť majetok, ako i či v jeho prípade boli splnené vyššie uvedené podmienky pre vznik práva na náhradu. Aj s vyššie uvedenými právnymi závermi Ústavného súdu ČR, ktoré sú primerane aplikovateľné aj v posudzovanom prípade, sa súd prvej inštancie stotožnil. 13. V rámci samotného právneho posúdenia veci v prvom rade zdôraznil, že je nespochybniteľný záver, že prijatím § 15 ods. 6 zákona č. 530/2007 Z.z. došlo k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva akcionárov súkromných zdravotných poisťovní, nakoľko tento záver vyplýva z výroku citovaného nálezu Ústavného súdu SR. Medzi núteným obmedzením vlastníckeho práva a vyvlastnením je rozdiel len v rozsahu dopadov opatrení obmedzujúcich vlastnícke právo. Vyvlastnenie, resp. de facto vyvlastnenie znamená úplnú stratu vlastníctva, resp. úplné obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré je ekvivalentné jeho strate. Za de facto vyvlastnenie treba považovať aj také opatrenia, ktoré síce formálne nezbavujú vlastníka jeho vlastníctva, ale sú takej intenzity, že narúšajú samotnú podstatu a ekonomickú zmysluplnosť vlastníckeho práva. Kumulatívnym efektom týchto opatrení je, že vlastník úplne a definitívne stráca kontrolu nad svojim vlastníctvom a je nútený svoje vlastníctvo opustiť. Otázku rozsahu dopadov, ktoré privodilo prijatie § 15 ods. 6 žalobcovi ako akcionárovi Európskej zdravotnej poisťovne, a.s., teda aj otázku, či došlo v prípade žalobcu až k de facto vyvlastneniu, však bolo potrebné zodpovedať v tomto konaní, a to na základe skutkového stavu ustáleného vykonaným dokazovaním. Vychádzal zo záveru, že konanie žalovaného (zákaz výplaty zisku) bolo hlavnou príčinou, ktorá priviedla žalobcu k pozastaveniu jeho investícií vykonávaných do vlastného imania Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. (do kapitálových fondov tejto poisťovne), nakoľko z vykonaných dôkazov je zrejmá vecná aj časová príčinná súvislosť medzi prijatím zákona č. 530/2007 Z.z. a ukončením vykonávania investície žalobcu do kapitálových fondov Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. tak, ako tomu bolo pred prijatím zákona č. 530/2007 Z.z., pričom takúto reakciu žalobcu potom, čo došlo prijatím zákona č. 530/2007 Z.z. k porušeniu princípu právneho štátu, ktorého imanentnou súčasťou je aj princíp právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní aj investorov vykonávajúcich investície do tzv. súkromných zdravotných poisťovní pôsobiacich vo verejnom zdravotnom poistení, kvalifikoval za logickú a primeranú reakciu, keďže bola vykonaná v situácii, kedy tak žalobca ako aj akcionári iných súkromných zdravotných poisťovní vykonávali opatrenia s cieľom minimalizovať riziko ďalších strát, pričom išlo o situáciu, kedy v zmysle vtedy platného právneho stavu zanikol motív na pokračovanie investície žalobcu. 14. Na základe uvedeného konštatoval, že prijatie zákona č. 530/2007 Z.z. spustilo kauzálnu reťaz udalostí, ktoré viedli k vyvlastneniu žalobcovho majetku (výškou nároku sa bude súd zaoberať po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku). Preukázateľne a nepochybne zákon č. 530/2007 Z.z. vylúčil možnosť návratnosti finančných prostriedkov vložených žalobcom do Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. a tieto sa z pohľadu žalobcu vychádzajúceho z vtedy platného zákona č. 530/2007 Z.z. stali nenávratne stratenými. Žalobca pozastavil ďalšie vklady do Európskej zdravotnej poisťovne, a.s., aby zabránil narastaniu škôd. Európska zdravotná poisťovňa, a.s. nedokázala pokryť náklady na prevádzku z použiteľných príjmov a rýchlo vyčerpala voľné zdroje a dostala sa do situácie, že žalobca bol nútený rozhodnúť o zrušení Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. s likvidáciou, čím zanikla licencia tejto poisťovne. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou bezodplatne previedol poistný kmeň Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. na štátnu poisťovňu, v dôsledku čoho ku dňu 01.01.2009 poistný kmeň Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. zanikol. V októbri 2008 bol na Európsku zdravotnú poisťovňu, a.s. vyhlásený konkurz, ktorý bol v septembri 2016 zrušený pre nedostatok majetku a následne bola Európska zdravotná poisťovňa, a.s. vymazaná z Obchodného registra. Žalobca teda nezískal žiadny likvidačný zostatok po skončení konkurzu. 15. V tejto súvislosti sa prvoinštančný súd nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že dôvodom zrušenia Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. nebolo prijatie zákona č. 530/2007 Z.z., ale nepriaznivé ekonomické výsledky tejto poisťovne (podľa žalovaného žalobca zistil, že Európska zdravotná poisťovňa, a.s. by neprekročila podiel na trhu zdravotného poistenia 3 - 4,5%, teda že by nedosiahla plánovaný cieľový stav a tiež, že Európska zdravotná poisťovňa neplnila svoj finančný plán), keď tvrdenia žalovaného o motívoch zrušenia Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. sú v rozpore s vykonanými dôkazmi, a to najmä s obsahom rozhodnutia žalobcu ako jediného akcionára Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. zo dňa 15.1. 2008 a vyhlásenia žalobcu zo dňa 7.7. 2017. Tieto dôkazy sú však tiež v súlade so správaním žalobcu v predmetnom období a správnosť skutkových zistení potvrdzuje aj znalecký posudok znaleckej organizácie Corpora, a.s. č. 87/2008, ktorý považoval za odôvodnené a racionálne, pokiaľ žalobca v danej situácii prijal rozhodnutie, že za zmenených podmienok nebude pokračovať vo svojej investícii a Európskej zdravotnej poisťovni, a.s. nebude poskytovať ďalšie kapitálové dotácie, ktoré by musel poskytovať, ak by vo svojej investícii pokračoval, keď bez možnosti dosiahnuť očakávané zhodnotenie investovaných prostriedkov by žiaden rozumne a ekonomicky sa správajúci investor nevykonal iné rozhodnutie, t.j. nepokračoval by vo vykonávanej investícii - nevynakladal by ďalšie prostriedky. 16. Prvoinštančný súd tiež konštatoval, že pozastavenie (hibernácia) prevádzky žalobcu v SR bolo primeranou reakciou na danú situáciu a zároveň to bola reakcia, ktorá neprerušuje príčinnú reťaz a zodpovednosť SR. S ohľadom na veľkosť poistného kmeňa Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. nemohla táto poisťovňa nahradiť výpadok príjmov, ktorý vznikol v dôsledku pozastavenia financovania zo strany akcionára (žalobcu) príjmami z poistného (navyše pri existencii zákonného obmedzenia v § 6a zákona č. 581/2004 Z.z., podľa ktorého zdravotná poisťovňa mohla v roku 2008 použiť na úhradu prevádzkových nákladov maximálne 3,5% z úhrnu poistného pred prerozdelením za príslušný kalendárny rok). Skutočnosť, že Európska zdravotná poisťovňa, a.s. potrebovala na svoj chod financie zo strany akcionára vyplýva z Finančného plánu žalobcu, ako aj zo znaleckého posudku znaleckej organizácie Corpora, a.s. č. 87/2008. Navyše, žalovaný v konaní nepoprel skutočnosť, že Európska zdravotná poisťovňa, a.s. potrebovala v čase ukončenia financovania zo strany akcionára externé zdroje financovania na to, aby mohla pokračovať vo svojej činnosti a bez vykonávania vkladov zo strany žalobcu do vlastného imania (do kapitálových fondov) Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. sa táto nemohla udržať na trhu. To, že výpadok príjmov zo strany žalobcu viedol k rýchlemu vyčerpaniu vlastných zdrojov Európskej zdravotnej poisťovne, a.s., preukazuje aj účtovná závierka Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. ku dňu 31.12.2007 a účtovná závierka Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. ku dňu 01.05.2008, teda ku dňu predchádzajúcemu dňu rozhodnutia žalobcu o vstupe Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. do likvidácie. V situácii po prijatí zákona č. 530/2007 Z.z. teda nebolo možné od žalobcu požadovať, aby vykonával naďalej investíciu v rozpore so svojim pôvodným investičným zámerom vychádzajúcim z pôvodného znenia zákona č. 581/2004 Z.z. a jeho rozhodnutie nepokračovať vo svojej investícii, ale ukončiť činnosť Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. bolo absolútne legitímnym opatrením žalobcu, ktorého účelom bolo minimalizovať ďalšie jeho straty. Prijatie právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 530/2007 Z.z. bolo preto hlavnou príčinou straty majetku žalobcu v podobe akcií Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. 17. Na základe vyššie uvedeného potom súd prvej inštancie zhrnul, že v príčinnej súvislosti s prijatím zákona č. 530/2007 Z.z. bol žalobca zbavený svojho majetku v podobe akcií Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. a pre posúdenie základu nároku žalobcu na peňažné plnenie, ako predpokladu možnosti vyhlásenia medzitýmneho rozsudku, preto zostalo posúdiť už len to, či vyvlastnený majetok mal v čase vyvlastnenia aspoň nejakú hodnotu, t.j. či žalovaný nárok existoval v určitej nenulovej výške. Zdôraznil, že pre rozhodnutie o základe nároku nie je potrebné poznať presnú výšku nároku, ale stačí zistiť, že nárok v nenulovej výške existoval, čiže v posudzovanom prípade, že vyvlastnený majetok mal aspoň nejakú hodnotu v čase prijatia protiústavnej novely, t.j. ku dňu 25.10. 2007. Za vyvlastnený majetok treba považovať 100% akcií žalobcu v Európskej zdravotnej poisťovni, a.s., teda jeho výlučnú majetkovú účasť v tejto spoločnosti. Relevantným momentom pre posúdenie výšky náhrady, ktorá bude posudzovaná v ďalšom konaní, je už moment prijatia zákona č. 530/2007 Z.z. a nie až moment formálnej straty vlastníctva akcií Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. Opačný prístup by bol nespravodlivý, nakoľko je zrejmé, že po prijatí zákazu zisku už došlo k znehodnoteniu majetku žalobcu. V tomto prípade nedošlo k strate vlastníctva v dôsledku protiústavnej novely okamžite, ale formálne až momentom zániku Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. Pokiaľ však žalobcovi má patriť plná náhrada hodnoty jeho majetku, je nutné vychádzať z hodnoty majetku, aká táto bola ešte predtým, ako došlo k prijatiu opatrenia, ktoré bolo hlavnou príčinou straty majetku. To zodpovedá aj zneniu § 25 Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa má poskytnúť náhrada v plnej hodnote majetku, v čase, keď sa tieto opatrenia uskutočnili. Za rozhodujúce opatrenie, ktoré viedlo k strate majetku, treba považovať už samotné prijatie zákona č. 530/2007 Z.z., nakoľko práve prijatie zákona č, 530/2007 Z.z. spustilo kauzálnu reťaz, ktorá nevyhnutne viedla k strate majetku žalobcu. Nakoľko mal vykonaným dokazovaním preukázané, že Európska zdravotná poisťovňa, a.s. mala v čase prijatia protiústavnej novely kladnú nenulovú hodnotu, nárok na primeranú náhradu podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR považoval za daný. 18. Na základe uvedeného zhrnul, že boli splnené všetky predpoklady na vydanie medzitýmneho rozsudku, ktoré považoval za účelné s ohľadom na hospodárnosť ďalšieho postupu v konaní, a to z dôvodu, že v konaní boli predložené dôkazy zo strany žalobcu, ktoré preukazovali základ žalovaného nároku, avšak neboli doteraz predložené dôkazy preukazujúce výšku hodnoty akcií Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. Žalobca navrhol vykonanie takéhoto dôkazu súdom ustanoveným znalcom, avšak s ohľadom na predpokladanú dĺžku trvania prípravy takéhoto dôkazu (znaleckého posudku), ako aj s ohľadom na fakt, že žalovaný sám avizoval, že osloví znalca za účelom vypracovania súkromného znaleckého posudku, považoval za hospodárne najprv rozhodnúť o základe žalobcovo nároku a dokazovanie o výške žalobcom uplatneného nároku vykonať až potom, ako bude právoplatne ustálená otázka základu uplatneného nároku. K záveru o účelnosti takéhoto postupu súd dospel aj z dôvodu žalovaným navrhovaného postupu, aby súd vyčkal na vyhotovenie súkromného znaleckého posudku na objednávku žalovaného, keď v konaní vyplynulo, že takýto posudok však žalovaný ešte ani neobjednal. Nešlo tak o návrh na vykonanie existujúceho dôkazu, z ktorého by vyplývali určité závery, ale len o návrh počkať na vyhotovenie ešte neobjednaného posudku, ktorý by sa po vyhotovení predložil a vykonal ako dôkaz. Za takýchto okolností bolo zrejmé, že hoci v konaní mal za preukázané všetky podstatné okolnosti na to, aby mohol prijať záver o danosti žalobcom uplatneného nároku, tak pokiaľ by nerozhodol medzitýmnym rozsudkom, ale chcel rozhodnúť konečným rozsudkom, dokazovanie o výške nároku by trvalo ešte pomerne dlhý čas. Preto sa rozhodol s ohľadom na hospodárnosť konania zaoberať otázkou výšky nároku žalobcu až v prípade, ak bude právoplatne rozhodnuté, že nárok žalobcu na peňažné plnenie je daný. Za neopodstatnenú považoval námietku žalovaného, že žalobca nemá aktívnu legitimáciu, nakoľko neústavná novela preukázateľne zasiahla do majetkových práv akcionárov zdravotných poisťovní, keď uložila zdravotným poisťovniam povinnosť použiť zisk len na úhradu zdravotnej starostlivosti a takto bolo vylúčené právo akcionárov podieľať sa na zisku zdravotných poisťovní (právo na dividendu). K zhodnému záveru dospel aj Ústavný súd SR v náleze PL. ÚS 3/09 - 378, keď konštatoval, že napadnutá právna úprava predstavuje negatívny zásah do ďalších majetkových hodnôt, ktorými disponovali zdravotné poisťovne, resp. ich akcionári, predovšetkým akcií, keďže nepochybne jedným zo základných práv akcionárov je právo na podiel na zisku. Pokiaľ ide o tvrdenie, že žalobca je schránkou skupiny J&T - žalovaný nepredložil dôkazy preukazujúce toto tvrdenie. Bez ohľadu na prípadné prepojenie žalobcu s touto skupinou platí, že táto skutočnosť nemá vplyv na aktívnu legitimáciu žalobcu, pretože vlastníkom akcií Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. bol preukázateľne žalobca a jemu prislúcha právo na vymáhanie nároku za primeranú náhradu za vyvlastnenie týchto akcií. Konštatoval, že nakoľko žalobca preukázal dôvodnosť uplatneného nároku čo do základu medzitýmnym rozsudkom rozhodol tak, že tento nárok je daný. 19. Proti tomuto rozsudku podal do výrokov vo veci samej i do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, teda v celom rozsahu, v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok zrušiť, vec vrátiť na ďalšie konania a jeho návrhu na prerušenie konania vyhovieť, alternatívne podanú žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Odvolanie odôvodnil tým, že neboli splnené procesné podmienky, súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ako i tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 20. Vo vzťahu k správnosti ustálenia súdom prvej inštancie namietal nesprávne skutkové závery v otázke príčinnej súvislosti medzi prijatím neziskovej novely a následkami tvrdenými žalobcom, vrátane zistenia príčin ukončenia činnosti Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. (ďalej len "EZP"), ako aj nesprávnosť zistenia súdu prvej inštancie, že akcie EZP mali v čase prijatia Neziskovej novely nenulovú hodnotu. 21. V súvislosti s okolnosťami významnými pre posúdenie príčinnej súvislosti zdôraznil, že medzi prijatím neziskovej novely a následkom tvrdeným žalobcom takáto príčinná súvislosť daná nie je, keď žalobca by musel ukončiť činnosť EZP aj bez existencie novely. Nikdy by totiž z činnosti EZP nedosiahol zisk, nakoľko EZP by nedosiahla zamýšľanú veľkosť a žalobca kalkuloval s nereálnou (neprimerane krátkou) dobou návratnosti investície. Kvalita poistného kmeňa EZP nezodpovedala nastaveným predpokladom, správna réžia a náklady na ňu boli zo strany žalobcu v plánoch podcenené. Vytkol súdu prvej inštancie, že nesprávne vyhodnotil rozhodujúce skutočnosti, ktoré sa týkali skúmania kauzálneho nexu, ako napr. nereálnosť plánov EZP, moment a dôvody prijatia rozhodnutia žalobcu o ukončení činnosti EZP, nesprávny postup pri zostavovaní účtovnej dokumentácie za rok 2007 a pod. Navyše, jediným relevantným dôkazom k hodnote EZP v konaní je expertný posudok Doc. Kováča, ktorý jasne hovorí, že hodnota EZP sa rovná nule. Prvoinštančný súd záver o tom, že EZP generovala zisk z hlavnej činnosti založil na znaleckom posudku predloženom žalobcom, ktorý je však v tejto časti nepreskúmateľný, pričom mu neumožnil predloženie súkromného znaleckého posudku, ktorý mal preukázať nulovú hodnotu EZP a skutočnosti týkajúce sa činnosti EZP, ktoré mali vplyv na založenie príčinnej súvislosti. 22. Za nesprávny označil záver prvoinštančného súdu o existencii príčinnej súvislosti medzi prijatím Neziskovej novely a ukončením činnosti EZP, z dôvodu nesprávnych skutkových zistení (resp. nesprávneho hodnotenia dôkazov), a to v dôsledku nesprávneho postupu spočívajúceho v zamietnutí návrhu na vykonanie dokazovania. Zdôraznil, že (ako už namietal na pojednávaní 10.07.2017), písomné vyhlásenie žalobcu zo dňa 07.07.2017 nie je dôkazom, ale výlučne vyjadrením strany sporu, teda obsah tohto vyjadrenia nič nepreukazuje, ale v zásade iba opakuje (parafrázuje) už uskutočnené tvrdenia žalobcu, a preto prvoinštančný súd pochybil, keď vyjadreniu žalobcu z 07.07.2017 prisúdil akúkoľvek dôkaznú váhu a označil ho za dôveryhodné tvrdenie. Nedôveryhodným dôkazom je tiež rozhodnutie žalobcu ako jediného akcionára EZP zo dňa 15.01.2008, ktoré bolo vyhotovené bez akéhokoľvek formálneho overenia (na rozdiel napr. od rozhodnutia žalobcu ako jediného akcionára EZP zo dňa 02.05.2008) a odhliadnuc od skutočnosti, že svojím rozsahom a odôvodnením nezodpovedá štandardom pre rozhodnutia akcionárov, tento dokument je vyhotovený len v slovenskom jazyku, pričom je podpísaný cyperskou riaditeľkou žalobcu. Okrem toho toto rozhodnutie ukladá predstavenstvu EZP povinnosť rokovať o predaji poistného kmeňa, čo sa evidentne nestalo (o predaji poistného kmeňa začal rokovať až likvidátor EZP po vstupe do likvidácie až v júni 2008). Pochybnou je aj skutočnosť, že tento dokument nebol nikde predložený (a to dokonca ani audítorovi EZP). Žalobca ho predložil v súdnom konaní až v roku 2016, t. j. po 8 rokoch od jeho údajného vyhotovenia a to iba formou prílohy k znaleckému posudku Corpora, a.s. Prvoinštančný súd riadne nevykonal dokazovanie ohľadne príčinnej súvislosti ako kľúčového predpokladu v konaní o náhradu škody a odôvodnenie medzitýmneho rozsudku v tejto otázke oprel o dôkazy, ktoré dôkazmi nie sú (vyjadrenie žalobcu z 07.07.2017), resp. sú dôkazmi pochybnými (rozhodnutie žalobcu z 15.01.2008), a to za stavu, keď všetky dôkazy preukazujú skutočnosť, že príčinná súvislosť medzi prijatím Neziskovej novely a vstupom EZP do likvidácie (a následne konkurzu) neexistuje, nakoľko príčinou ukončenia činnosti EZP je jej zlé hospodárenie, neprofesionálny prístup žalobcu a manažmentu EZP, nedostatok skúseností v sektore zdravotného poistenia (na strane žalobcu a aj manažmentu EZP) a následné nepriaznivé hospodárske výsledky, ktoré nenapĺňali očakávania žalobcu. Tieto očakávania, z ktorých odvodzuje žalobca svoje nároky, boli neprimerané k prístupu pri realizácii investície a k reálnemu stavu v sektore verejného zdravotného poistenia v danom čase. Uvedené prvky tak vstúpili do väzby jednotlivých javov a spôsobili, že príčina deklarovaná žalobcom (prijatie Neziskovej novely) nevyvolala následok označený žalobcom (ukončenie činnosti EZP). Tento záver vyplýva z toho, že plánovaná veľkosť EZP nemohla byť za plánovaných predpokladov dosiahnutá, išlo o nerentabilnú investíciu s nereálnymi očakávania ohľadne doby návratnosti investície, a to aj vzhľadom na parametre poistného kmeňa, situáciu na trhu zdravotného poistenia v danom čase, nepripravenosť projektu EZP, no tiež záväzkov po lehote splatnosti, nenaplnených predpokladov o kvalite a veľkosti poistného kmeňa, vyššej než očakávanej správnej réžii, celkovej nepripravenosti projektu novej zdravotnej poisťovne, nedostatočných znalostí manažmentu o fungovaní verejného zdravotného poistenia, podcenenia agresívneho prístupu konkurencie k získavaniu nových poistencov, podcenenia pripravenosti konkurencie investovať významne vyššie sumy do rýchleho získania dostatočnej veľkosti (prípad Union), v dôsledku ktorých by žalobca ako investor aj v prípade ak by nikdy nebola Nezisková novela prijatá, ukončil činnosť EZP, keďže táto nemohla byť dlhodobo udržateľná a nedosiahla by predpokladané výsledky (a tým pádom aj očakávaný zisk) v časovom horizonte zamýšľanom žalobcom. 23. Správnosť zistenia súdu prvej inštancie, že rozhodnutie žalobcu ukončiť činnosť EZP bolo podmienené prijatím Neziskovej novely, namietal aj z dôvodu, že toto zistenie je v rozpore s obsahom Stanoviska audítora k výročnej správe k 31.12.2007, v ktorom dňa 07.03.2008 audítor vydal výrok k výkazom EZP k 31.12.2007 bez výhrad, ktoré boli zostavené na báze "going concern", čo znamená že audítor sa stotožnil s tým, že EZP bude nepretržite pokračovať v činnosti aspoň po dobu nasledujúcich dvanástich mesiacov. Audítor síce poukázal na to, že EZP je závislá od podpory žalobcu, avšak riziko ukončenia podpory zo strany žalobcu vyhodnotil ako nízke (v opačnom prípade by výrok na báze "going concern" neformuloval). Zmeniť zdravotnú poisťovňu je možné každý rok do konca septembra. Zdravotné poisťovne vedia odhadnúť už v novembri odhad príjmov z výberu zdravotného poistného na budúci rok v nadväznosti na zmeny v štruktúre poistencov, čo sa týka regiónu, veku, pohlavia a príjmu. Z tohto pohľadu, ak už koncom roka 2007 mal podľa prvoinštančného súdu prijať žalobca rozhodnutie o ukončení svojej činnosti následkom Neziskovej novely, potom je tento záver v rozpore s tým, prečo nie je toto rozhodnutie uvedené aj v základných dokumentoch týkajúcich sa činnosti EZP. Rovnako nie je dôvod prečo by EZP (alebo priamo žalobca) neoznámil túto rozhodnú skutočnosť svojmu audítorovi, keď už údajne 15.01.2008 mal rozhodnúť o tom, že EZP ďalej nebude podporovať krytím strát. Ak k rozhodnutiu o ukončení činnosti malo prísť v časovom momente identifikovanom prvoinštančným súdom, potom, po správnosti, mali byť výkazy EZP k 31.12.2007 pripravené na tzv. "non- going concern" báze, tzn. na báze kedy je jednoznačné, že spoločnosť nebude nepretržite pokračovať vo svojej podnikateľskej činnosti a jej činnosť sa obmedzí iba na obdobie do likvidácie. Navyše, v takom prípade mal byť majetok EZP precenený na čisté realizačné hodnoty a mali byť identifikované všetky (aj predtým neidentifikované) záväzky (t.j. audítor by vychádzal z iných predpokladov a pripravil by obsahovo odlišné dokumenty zohľadňujúce rozhodnutie žalobcu). Vzhľadom na to, že v súvahe EZP k 31.12.2007 je vykázané časové rozlíšenie akvizičných nákladov na nových poistencov vo výške takmer 170 mil. SK, ktoré sa len postupne rozpúšťa počas nasledujúcich piatich rokov, táto suma mala byť vo výkazoch k 31.12.2007 rozpustená do nákladov. Toto rozpustenie by malo za následok zníženie vykázaného vlastného imania o 170 mil. SK. V dôsledku tohto by sa vlastné imanie stalo negatívnym, čo prvoinštančný súd nezohľadnil pri konštatovaní, že EZP mala v danom momente kladné vlastné imanie. Výrok audítora dokonca nebol upravený ani následne a toto vyhlásenie je aj súčasťou stanoviska k výročnej správe zo dňa 30.06.2008. Za uvedených okolností argumentácia uvedená v medzitýmnom rozsudku o rozhodnutí žalobcu ukončiť činnosť EZP pod vplyvom prijatia Neziskovej novely nemôže obstáť. 24. Nesúhlasil ani s konštatovaním prvoinštančného súdu, že plnenie plánu na roky 2005 až 2008 nie je relevantné. Napriek predaju akcií EZP totiž skupina J&T zostala spriaznenou osobou EZP a vykonávala kontrolu nad EZP a okrem toho pre posúdenie skutočného plnenia alebo neplnenia pôvodných očakávaní ultimátnych vlastníkov EZP (ktorí zostali po predaji akcií žalobcovi nezmenení) je irelevantný. Znižovanie očakávaní medzi plánom predloženým Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a plánom žalobcu je dôsledkom nenaplnenia pôvodných očakávaní a nie dôsledkom zmeny vlastníka, ktorý navyše stále ostáva v rámci tej istej finančnej skupiny. Predmetný plán je pritom totožný s plánom, ktorý použil žalobca pri čerpaní úveru pre účely nadobudnutia 100% akcií EZP, pričom tento plán bol predložený dňa 25.10.2006. Žiadna zmena (resp. zreálnenie so skutočným stavom) nebola v kľúčových obchodných predpokladoch vykonaná Navyše, ako vyplýva z príloh k znaleckému posudku Corpora, a.s., znalec ani nemal k dispozícii základné dokumenty, ktorých posúdenie by bolo pre zhodnotenie záveru o reálnosti plánu nevyhnutné (napr. poznámky k účtovným závierkam). Žalobca tak svoje očakávania založil na nesprávnych predpokladoch. 25. Rozhodnutie žalobcu ukončiť činnosť EZP bolo prvoinštančným súdom vyhodnotené ako racionálne rozhodnutie s cieľom minimalizovať ďalšie straty, keďže očakávania žalobcu vo vzťahu ku generovaniu zisku už nemohli byť naplnené. Vykonanie investície zo strany každého investora je determinované zhodnotením základných aspektov, ktoré môžu ovplyvniť jej realizáciu a následne aj samotnú úspešnosť. Previerka parametrov, ktoré majú vplyv na investíciu (tzv. due diligence) a jej výsledky sú faktorom poukazujúcim na to, s akou starostlivosťou investor postupoval pri plánovaní a vykonaní investície a na akých predpokladoch staval jej úspešnosť. Žalobca nezohľadnením špecifík sektora, do ktorého vstupoval podcenil prípravu svojej investície, čo nevyhnutne viedlo k jej neúspechu nezávisle od prijatia Neziskovej novely. Ak by žalobca postupoval správne v rámci svojho due diligence, musel vedieť, že už v čase začatia činnosti EZP boli známe skutočnosti, ktoré ovplyvňovali charakter výkonu verejného zdravotného poistenia a jeho klasifikovania ako činnosti nemajúcej hospodársky charakter. Žalobca vstupoval so systému, ktorý bol nedofinancovaný a nemohol sa spoliehať na to, že projekt oddlženia zdravotníctva prostredníctvom štátneho projektu vedeného cez spoločnosť Veriteľ, a.s., bude aj do budúcna pôsobiť pri oddlžovaní súkromných veriteľov (dodávateľov) zdravotného systému v prospech zdravotných poisťovní. Na základe uvedeného uzavrel, že prvoinštančný súd mal na základe vykonaného dokazovania dospieť k záveru, že konanie žalovaného nebolo hlavnou príčinou, ktorá priviedla žalobcu k pozastaveniu jeho investícií vykonávaných do vlastného imania EZP, že nebolo preukázané, že EZP k 31.12.2007 reálne mala kladné vlastné imanie a žalobca si následok spôsobil sám, v dôsledku nedostatočnej prípravy investície a zlého spôsobu manažovania EZP. Z hľadiska preukázania príčinnej súvislosti tak za daných okolností nemohol prvoinštančný súd dospieť k záveru, že prvotná a jediná príčina spôsobilá vyvodiť vecnú súvislosť so vznikom škodlivého následku je prijatie Neziskovej novely. Aj v tejto súvislosti opätovne zdôraznil, že samotný následok nesmeroval voči právu žalobcu disponovať so ziskom EZP, nakoľko toto právo žalobcovi s prihliadnutím na hospodárske výsledky EZP ani nevzniklo. 26. Vo vzťahu k otázke hodnoty EZP žalovaný zdôraznil, že v konaní nebolo preukázané, že táto bola kladná a nenulová, pričom záver o kladnom vlastnom imaní nesprávne založil prvoinštančný súd na výkazoch EZP ktoré sú skreslené, nakoľko existujú rozpory medzi závermi audítora z 7.3.2008 a rozhodnutím jediného akcionára z 15.1.2008 a je pravdepodobné, že výkazy významne EZP k 31.12.2007 nadhodnocujú hodnotu vlastného imania. Poukázal na to, že vo všeobecnosti účtovná hodnota vlastného imania nič nehovorí o reálnej hodnote spoločnosti. Tvrdenie, že hodnota EZP k 25.10.2007 bola nenulová nie je možné vyvodzovať z účtovnej závierky, ktorá zobrazuje hodnotu aktív a pasív v historických obstarávacích cenách, avšak nehovorí nič o realizačných cenách. Pre posúdenie nenulovosti hodnoty akcií EZP nie je možné vychádzať z účtovnej evidencie, ale je potrebné vykonať precenenie na reálnu hodnotu príslušnými oceňovacími metódami. Znalecká organizácie preskúmala predložený finančný plán na obdobie rokov 2007-2012, Porovnala predpokladané výsledky činnosti podľa finančného plánu so skutočnými výsledkami EZP v roku 2007 a v prvých štyroch mesiacoch 2008 do prijatia rozhodnutia MCH o zrušení EZP a jej vstupe daňovej postupmi, a to buď majetkovou metódou alebo výnosovou (podnikateľskou) metódou. Toto platí predovšetkým pre spoločnosti, ktoré sú v tzv. start-up fáze, pri ktorých sa zväčša na súvahe nachádzajú aktíva, ktorých hodnota (resp. to, že žiadnu hodnotu nemajú) sa ukáže až v budúcnosti. Pri start-up spoločnostiach hodnota spoločnosti nie je determinovaná účtovnou výškou majetku a záväzkov, ale je determinovaná budúcimi odčerpateľnými zdrojmi (ziskami), ktoré sa s ohľadom na straty v prvých rokoch, neistoty a riziká začínajúcich spoločností oceňujú s použitím vysokých diskontných sadzieb. Tieto skutočnosti však neboli zohľadnené, pričom ak by boli správne zohľadnené akvizičné náklady a boli by vo výkazoch k 31.12.2007 rozpustené do nákladov, malo by to za následok zníženie vlastného imania o 170 mil. SK, a vlastné imanie by bolo negatívne. Znalecká organizácia Corpora, a.s. neanalyzuje hodnotu EZP majetkovou metódou. Ohodnotenie je realizované výlučne výnosovou (podnikateľskou) metódou. Pri výnosovej metóde vychádzala znalecká organizácia z plánu, ktorý je neaktuálny, nezohľadňuje skutočný stav hospodárenia EZP ku dňu prijatia Neziskovej novely a pri odhade hodnoty EZP použila zjednodušenia, ktoré vedú k významnému nadhodnoteniu hodnoty EZP. Žalobca tak nepreukázal, že by EZP nenulovú a kladnú hodnotu mala. Naviac, prvoinštančný súd v rámci svojho posúdenia nezohľadnil skutočnosť, že predložil jediný dôkaz ohľadne hodnoty EZP - expertný posudok Doc. Urbana Kováča, ktorý jednoznačne uviedol, že hodnota EZP je nula. EZP mala mať kladné vlastné imanie aj po zohľadnení hospodárskych strát, ktoré utrpela v prvých rokoch činnosti, keďže žalobca poskytoval vklady do ostatných kapitálových fondov EZP. Tento záver prvoinštančného súdu je nesprávny. Skutočnosť, že EZP mala kladné imanie najmä z dôvodu realizovaných vkladov do ostatných kapitálových fondov znamená, že nebola schopná generovať kladný hospodársky výsledok. Ešte väčším problémom však je to, že EZP nebola schopná generovať zisk ani z hlavnej činnosti, čo je zrejmé z auditovaného výkazu ziskov a strát EZP za rok 2007. V roku 2007 dosiahla stratu z hlavnej činnosti vo výške -31 mil. SK. Spoločnosti, ktoré generujú stratu z hlavnej činnosti resp. sú stratové už na úrovni hrubej marže (tzn. pri ďalšom raste budú túto stratu len prehlbovať) sú zvyčajne ohodnocované vždy na nulu. EZP mala na rok 2008 zabezpečený výrazný nárast poistného kmeňa. Nárast poistného kmeňa EZP na rok 2008 prekonal aj plánovaný počet poistencov na toto obdobie uvedený vo Finančnom pláne žalobcu. Pri počte poistencov 128 tisíc EZP nebola schopná generovať zisk (k 01.05.2008 dosiahla EZP stratu 110 mil. SK). Počet 128 tisíc poistencov predstavuje 2,4% podiel na celkovom počte poistencov, ktorý je príliš malý na efektívne fungovanie zdravotnej poisťovne. Aj z auditovanej účtovnej závierky EZP pritom vyplýva, že EZP dosiahla k 31.12.2007 stratu z hlavnej činnosti vo výške - 31 mil. SK. Úvahy prvoinštančného súdu v konečnom dôsledku nezohľadňujú dôkazy a skutkové závery, ktoré z nich vyplývajú, resp. prvoinštančný súd nesprávne hodnotí jednotlivé dôkazy, keď sa nedostatočne vysporiadal s relevantnými skutočnosťami, čo zakladá v zmysle § 389 C.s.p. dôvody pre zrušenie medzitýmneho rozsudku. Zdôraznil, že prvoinštančný súd mal pripustiť jeho návrh na vykonanie dokazovania súkromným znaleckým posudkom. V súvislosti s informáciami prezentovanými žalobcom na pojednávaní 28.04.2017 o príprave nového súkromného znaleckého posudku, začal proces výberu znalca. Prvoinštančný súd odmietol vykonanie označeného dôkazu s odkazom na hospodárnosť konania. Predmetom znaleckého dokazovania mala byť analýza hospodárenia EZP z pohľadu jej prevádzkových činností ako aj ďalšie znalecké posúdenie prípadnej hodnoty a výhľadu EZP pre účely posúdenia neexistencie príčinnej súvislosti. Mal záujem preukázať týmto podaním, že nárok žalobcu je v nulovej výške. Zamietnutie návrhu na vykonanie dokazovania formou súkromného znaleckého posudku považuje preto za nevykonanie navrhnutého dôkazu potrebného na zistenie rozhodujúcich skutočností. Žalobca najprv navrhol znalecký posudok na výšku primeranej náhrady za vyvlastnenie, následne ho však stiahol, pravdepodobne aj z dôvodu, aby nemusel sám vynakladať náklady na vyhotovenie súkromného znaleckého posudku, ale by takéto dokazovanie nariadil súd. Jeho cieľom bolo preukázať, že hodnota EZP bola nulová. Poukázal na to, že je orgánom verejnej moci a pri nakladaní s verejnými prostriedkami musí postupovať v súlade s určitými pravidlami, aby prostriedky pochádzajúce z verejných zdrojov boli vynakladané hospodárne a efektívne. Plnenie týchto povinností mu nemôže byť pričítané na ťarchu. Navyše, výber znalca komplikovala aj skutočnosť, že vzhľadom na veľkosť a dosah finančnej skupiny J&T mali viaceré oslovené subjekty konflikt záujmov. V súčasnosti už výber znalca úspešne ukončil, pričom vzhľadom na rozsah spisového materiálu, celkovú náročnosť problematiky a potrebu znalca zapojiť pre účely posúdenia prizvanú osobu, nebolo z jeho strany možné zabezpečiť prípravu znaleckého posudku v termíne do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Z hľadiska argumentu o hospodárnosti konania je z pohľadu navrhovania znaleckých posudkov naviac viditeľný odlišný prístup prvoinštančného súdu k stranám sporu. Kým žalobcovi bolo umožnené predložiť znalecký posudok 8 rokov od začatia konania a 8 rokov od jeho vyhotovenia a na tento znalecký posudok bolo zo strany prvoinštančného súdu prihliadané, jemu nebolo umožnené zabezpečiť predloženie znaleckého posudku, ktorý by preukázal, že hodnota EZP je nulová (alebo záporná) a tým pádom (ak by aj nárok žalobcu bol daný), by nebolo aj z pohľadu účelnosti a hospodárnosti nutné pokračovať v konaní časťou týkajúcou sa určovania a ohodnocovania výšky priznaného nároku. Nakoľko strany konania majú v zmysle článku 6 Civilného sporového poriadku rovnaké postavenie a môžu v rovnakej miere uplatňovať procesné prostriedky, zamietnutie návrhu na vykonanie dokazovania považuje za znemožnenie výkonu procesných práv, ktoré vedie k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď prvoinštančný súd nevykonal navrhnutý dôkaz, potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.) a porušeniu jeho práva na spravodlivý proces z dôvodu porušenia práva navrhovať dôkazy, rovnosti strán a vysporiadať sa s rozhodnými skutočnosťami zo strany súdu. 27. Žalovaný súdu prvej inštancie vytkol aj nesprávne právne posúdenie veci, a to vo vzťahu k problematike de facto vyvlastnenia, otázke príčinnej súvislosti, ako aj pokiaľ ide o ustálenie hodnoty EZP, no tiež namietal nesprávnu aplikáciu odkazovanej judikatúry v prejednávanej veci, a tiež opomenutie viacerých ďalších právne významných skutočností, ktoré mal zohľadniť z hľadiska predpokladov pre nepriznanie alebo zníženie náhrady a rovnako nezohľadnenie systematického výkladu právnych noriem a aplikáciu čl. 20 Ústavy izolovane. V tejto časti tiež prvoinštančnému súdu vytkol nesprávnu kvalifikáciu uplatneného nároku, nesprávnu aplikáciu ust. § 25 Obchodného zákonníka a neprihliadanie na zneužitie práva žalobcom. 28. Žalovaný tiež namietol, že jeho konaním nedošlo k vyvlastneniu majetku žalobcu, nakoľko nejde o de facto vyvlastnenie, keď neboli obmedzené všetky práva žalobcu navždy, žalobca reálne nikdy negeneroval zisk, a preto Nezisková novela nemala žiaden dopad na výkon jeho práva nakladať s kladným výsledkom jeho činnosti. Zdôraznil, že rozhodnutia, na ktoré sa odvoláva prvoinštančný súd sú buď v danej veci neaplikovateľné alebo ich prvoinštančný súd nesprávne vykladá, pričom prekročil svoju právomoc pri nesprávnom kvalifikovaní údajného zásahu do práv žalobcu a nesprávne kvalifikovanie zásahu má vplyv aj na nesprávne zakotvenie parametrov pre určovanie výšky primeranej náhrady. V danej veci je pritom naviac možné odoprieť priznanie primeranej náhrady, nakoľko je daná existencia výnimočných okolností, ktoré prichádzajú do úvahy v časoch reforiem a potreby zabezpečovania významných záujmov (v tomto prípade stav zdravotníctva a záujem štátu na riešení jeho podfinancovania), určujú, že by nebolo spravodlivé kompenzovať žalobcu, ktorý je schránkovou spoločnosťou založenou účelovo v inom štáte a to bez toho, aby reálne vykonávala nejakú činnosť a nesprávnym vedením a následným ukončením činnosti EZP spôsobil to, že pohľadávky poskytovateľov zdravotnej starostlivosti ostali neuhradené a štát musel zabezpečiť správu poisteného kmeňa EZP na vlastné náklady. Poukázal na to, že nárok žalobcu nemožno založiť cez izolovanú aplikáciu článku 20 Ústavy, ktorá spôsobuje vytvorenie privilegovaného postavenia vlastníckeho práva v systéme ústavných práv. Prvoinštančný súd nesprávne pri posudzovaní nároku žalobcu vylúčil aplikáciu článku 46 Ústavy a zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Tiež poukázal na to, že prvoinštančný súd nemá právomoc založiť povinnosti zákonodarcovi v rozsahu, ktorý prekračuje existujúce ústavné a zákonné normy, pričom nezohľadnil, že v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky zákonodarca (žalovaný) nezodpovedá za legislatívnu činnosť mimo rámca politickej zodpovednosti. Napokon namietol, že ochrana podľa § 25 Obchodného zákonníka žalobcovi neprislúcha, keďže je subjektom, ktorý je účelovo založený v zahraničí - jedná sa o schránku, na území Slovenskej republiky žalobca nepodnikal, keď neznášal riziko vyplývajúce z činnosti EZP a svojej investície a reálnym vykonávateľom investície a subjektom stojacim za aktivitami EZP je finančná skupina J & T, pričom výkon verejného zdravotného poistenia nie je činnosťou hospodárskeho charakteru a priznanie tejto ochrany by znamenalo legitimáciu zneužitia práva na strane žalobcu. 29. Namietol, že záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého jeho konanie spočívajúceho v prijatí Neziskovej novely je zásahom, ktorý mal pozbaviť žalobcu jeho práv vlastníka, spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, vychádza z nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov a bolo porušené aj jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia a zákazu prekvapivých rozhodnutí, nakoľko sa jedná o odklon z doterajšej rozhodovacej praxe týkajúcej sa atribútov vyvlastnenia, čo spôsobuje, že konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konštatoval, že k de facto vyvlastneniu v danej veci nedošlo, nakoľko s prihliadnutím na rozdiely medzi de facto vyvlastnením a núteným obmedzením nie je možné prijatie Neziskovej novely chápať ako de facto vyvlastnenie, keď vyvlastnením je len taký zásah do vlastníckych práv, ktorý predstavuje odňatie majetku vlastníkovi proti jeho vôli a bez časového obmedzenia (teda navždy), pričom obsahom práv k akciám nie je výhradne iba právo podieľania sa na zisku - tvorí iba jednu zo zložiek práv akcionára, a preto obmedzenie spočívajúce v odňatí práva autonómne rozhodovať o použití kladného hospodárskeho výsledku (zisku) vytvoreného vo sfére verejného zdravotného poistenia nezodpovedá absolútnej a nezvratnej strate vlastníctva. Nezisková novela nezasiahla do všetkých komponentov obsahu vlastníckeho práva žalobcu, a zároveň nespôsobila, že by žalobca stratil absolútnu kontrolu nad svojím majetkom. Z časového hľadiska bol zároveň vplyv na prípadnú výplatu dividend akcionárom zdravotných poisťovní (t.j. tvrdené obmedzenie) výrazne časovo limitovaný. Predpoklady de facto vyvlastnenia by boli splnené za podmienky, že by žalobca (alebo akýkoľvek iný akcionár súkromnej zdravotnej poisťovne) nemal možnosť akciami ani disponovať, či vykonávať iné práva mimo práva na zisk, ktoré sú s nimi späté (napr. právomoci podávania návrhov, rozhodovacie právomoci a s týmto spojená právomoc rozhodovať o činnosti EZP, právo na informácie, právo na podiel na likvidačnom zostatku) a to navždy. Žalobca nestratil absolútnu kontrolu nad predmetom vlastníctva - práva ostali v plnom rozsahu zachované a preukázateľne ich plne a bez obmedzenia využíval. V prípade de facto vyvlastnenia, ktoré konštatoval prvoinštančný súd, by nevyhnutným následkom bola možnosť zabraňovať aktivite žalobcu (napr. ho úplne z výkonu akcionárskych oprávnení vylúčiť) alebo efektívne ovládať EZP, čím by docielil stratu vplyvu žalobcu nad EZP. To, že sa tak nestalo, čo preukazuje aj skutočnosť, že EZP pokračovala vo svojej činnosti bez obmedzení, žalobca mohol navrhovať a prijímať rozhodnutia týkajúce sa EZP a jej činnosti. Aj samotné iniciovanie vstupu EZP do likvidácie prijatím rozhodnutia jediného akcionára zo dňa 02.05.2008 preukazuje, že výkon práva akcionára nebolo pod dohľadom, vplyvom, či zásahom žalovaného. Tieto skutočnosti pri rozhodnutí prvoinštančný súd opomenul. Poukázal na to, že z predložených dôkazov vyplynulo, že v rozhodnom období pôsobenia Neziskovej novely EZP negenerovala zisk. Nakoľko dosahovanie zisku nebolo vzhľadom na hospodársky stav EZP možné, reálne ani nevzniklo žalobcovi právo na vyplatenie zisku. Ak neexistovalo na strane žalobcu právo na vyplatenie zisku v rozhodnom období pôsobenia Neziskovej novely, potom praktický dopad Neziskovej novely na žalobcu sa neprejavil v obmedzení tohto práva. Charakter, rozsah, dĺžka a reálny dopad zásahu na žalobcove práva (právo na výplatu zisku) tak vylučuje klasifikáciu zásahu do práv žalobcu ako de facto vyvlastnenie. Pokiaľ sa prvoinštančný súd v tomto smere nesprávne opiera o nálezy Ústavného súdu Pl. ÚS. 3/09 a Pl. ÚS 19/09, žiadna časť nálezu Pl. ÚS 3/09 neobsahuje záver, že k vyvlastneniu došlo a nález vo veci Pl. ÚS 19/09 týkajúci sa nesúladu ustanovení zákona č. 669/2007 Z. z. o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá je pre posúdenie nároku žalobcu irelevantný, nakoľko v tomto prípade nemohli vlastníci pozemkov určených v predmetom zákone realizovať tradičné komponenty vlastníckeho práva (vlastník stratil úplne a definitívne kontrolu nad svojím pozemkom), keďže na pozemkoch mohlo dochádzať k výstavbe trvalej stavby bez hmotnoprávneho titulu ešte pred začatím výstavby a až následne bol zásah formalizovaný postupom vyvlastnenia, a preto sa zásah v prípade majiteľov pozemkov reálne (nielen hypoteticky ako určitá možnosť) prejavil priamo a okamžite v ich majetkovej sfére. V prípade Neziskovej novely takýto postup, intenzita a rozsah chýba. Pokiaľ ide o rozhodcovský rozsudok vydaný vo veci Achmea B.V. vs. Slovenská republika, ten bol vydaný v medzinárodnom investičnom rozhodcovskom konaní iniciovanom akcionárom zdravotnej poisťovne Union a nemôže byť vnímaný ako rozhodujúci alebo určujúci dôkaz v prospech žalobcu, a to ani v rovine argumentačnej, keď spor a namietané porušenie práv investora boli posudzované z pohľadu znenia, princípov a zásad bilaterálnej investičnej dohody a nie slovenského práva. Voči rozhodcovskému rozsudku Achmea naviac prebieha konanie o jeho zrušenie vedené pred nemeckými súdmi. Aj keby však existovali dôvody, ktoré by umožňovali prihliadať na rozhodcovský rozsudok Achmea, rozhodcovský senát nedospel k záveru, že prijatie Neziskovej novely by viedlo k trvalému zbaveniu investora jeho investície. Napokon, vo vzťahu k Stanovisku pléna Ústavného súdu Českej republiky PI. ÚS-st. 27/09 poukázal na to, že ani citované stanovisko, ktorým Ústavný súd Českej republiky rozhodoval o protiústavnej regulácii nájomného, nepodporuje závery prvoinštančného súdu o existencii de facto vyvlastnenia majetku žalobcu, keďže išlo o dlhodobú nečinnosť českého zákonodarcu, konštatovanú už tromi rôznymi rozhodnutiami Ústavného súdu ČR, ktoré predchádzali vydaniu stanoviska a takýto nepriaznivý stav a ignorovanie rozhodnutí znamenalo, že Ústavný súd ČR vzhľadom na výnimočnosť okolnosti pristúpil k založeniu určitej formy zodpovednosti zákonodarcu. Zdôraznil, že prvoinštančný súd v medzitýmnom rozsudku na viacerých miestach extenzívne cituje Nález Ústavného súdu PI. ÚS 3/09 a deklaruje jeho záväznosť a nemennosť. Svoj prístup k Nálezu Ústavného súdu PI. ÚS 3/09 však neuplatňuje paušálne. V rámci kľúčovej otázky týkajúcej sa kvalifikácie zásahu spočívajúceho v prijatí Neziskovej novely prijíma iný právny názor ako Ústavný súd. Dôvod opodstatňujúci takýto odklon má spočívať v tom, že Ústavný súd neposudzoval konkrétne okolnosti a ani rozsah núteného obmedzenia vlastníckych práv jednotlivých akcionárov súkromných zdravotných poisťovní. Ústavný súd v rámci kontroly neidentifikoval žiadne diskriminačné prvky, ktoré by zakladali možnosť diferenciácie medzi jednotlivými subjektmi z pohľadu namietaného zásahu alebo aplikácie Neziskovej novely vo všeobecnosti, považuje žalovaný spôsob výkladu prvoinštančného súdu za prekročenie právomoci všeobecného súdu. Takéto prekročenie právomoci zo strany prvoinštančného súdu je identifikovateľné aj v bode 242. medzitýmneho rozsudku, kedy nad rámec právnych úvah Nálezu Pl. ÚS 3/09 konštatoval, že vláda SR (aj s odkazom na vyhlásenie premiéra) prostredníctvom Neziskovej novely zamýšľala vytvorenie jednej verejnoprávnej zdravotnej poisťovne, avšak bez dodržania postupu vyvlastnenia. 30. Namietol tiež, že otázka poskytnutia primeranej náhrady bola nesprávne posúdená, nezodpovedá vykonanému dokazovaniu a medzitýmny rozsudok nesprávne hovorí o primeranej náhrade za vyvlastnenie a nie o primeranej náhrade za nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Zdôraznil, že Ústava negarantuje právo na úplné odškodnenie za každých okolností. Legitímne ciele verejného záujmu môžu odôvodniť nižšie odškodnenie, než je plná trhová hodnota majetku a dokonca aj pozbavenie majetku bez náhrady. Tento záver bol formulovaný v rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého odňatie vlastníctva vo verejnom záujme bez vyplatenia odškodného možno pokladať za ospravedlniteľné vo výnimočných prípadoch. Takýto postup prichádza do úvahy najmä v prípadoch, kedy sa jedná o opatrenia na dosiahnutie väčšej sociálnej spravodlivosti alebo v rámci prijímania reforiem. Vyslovil pritom presvedčenie, že takéto výnimočné okolnosti sú v tomto spore dané. Spor sa totiž týka verejného zdravotného poistenia a legislatívnej činnosti zákonodarcu a jeho výsledok má významný celospoločenský dopad, keďže štát je vykonávateľom pozitívneho záväzku garantovaného v článku 40 Ústavy v podobe základného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, a zároveň je subjektom, ktorý formuje právny poriadok Slovenskej republiky prijímaním veľkého počtu právnych predpisov. Záväzok zakotvený v článku 40 Ústavy napĺňa v úzkej väzbe na verejné zdroje, ktorými disponuje systém verejného zdravotného poistenia. Objem verejných finančných prostriedkov na úhrady zdravotnej starostlivosti predstavuje limitujúci faktor, ktorý determinuje kvalitu a možnosti pri plnení povinností štátu. V tomto sektore je činnosť zdravotných poisťovní pri poskytovaní verejného zdravotného poistenia striktne regulovaná aj preto, že ide o vysoko špecifickú oblasť, ktorá odráža záujem štátu kontrolovať nakladanie s verejnými prostriedkami (zdravotné poistenie je verejný finančný prostriedok) zo strany zdravotných poisťovní ako správcov týchto prostriedkov za súčasného zabezpečenia povinností v oblasti verejného zdravia. V rámci konania poukazovali na to, že verejné zdravotné poistenie je založené na princípe solidarity a jeho výkon nemôže byť považovaný za ekonomickú činnosť. Možnosť zdravotných poisťovní vyplácať si zisk z poistného, ktoré je svojím charakterom zdroj verejných prostriedkov, naráža na problém nedostačujúceho objemu tohto zdroja pre potreby nákladov na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, ktoré je zaručené občanom v článku 40 Ústavy SR (t.j. vyplácanie zisku funguje na úkor kvality a možností poskytovania bezplatnej zdravotnej starostlivosti). Nezisková novela bola prijatá v čase reforiem zdravotníctva a jej účelom bolo zabezpečenie toho, aby kladné hospodárske výsledky boli použité na úhradu zdravotnej starostlivosti hradenej z povinného verejného zdravotného poistenia (teda v prospech poistencov), resp. na prísun zdrojov do zdravotníctva ako takého. Za výnimočné okolnosti odôvodňujúce nepriznanie náhrady považuje aj zlý hospodársky stav EZP, ktorý by za každých okolností nevyhnutne vyústil do ukončenia činnosti EZP, pričom nie je vylúčené, aby okolnosťami pre nepriznanie náhrady mohli byť aj samotné konanie EZP a množstvo dlhov, ktoré v súvislosti s jej činnosťou vznikli. Uvedené dlhy museli znášať predovšetkým štátne nemocnice a poskytovatelia zdravotnej starostlivosti (t.j. v konečnom dôsledku samotný štát). Účelom poskytnutia primeranej náhrady je vyváženie ujmy zapríčinenej zásahom štátu. V prípade, keď následky ukončenia činnosti EZP a jej neuhrádzanie úkonov zdravotnej starostlivosti musel znášať či už priamo alebo prenesene cez iné subjekty štát (t.j. subjekt od ktorého je primeraná náhrada požadovaná) je len ťažko možné označiť poskytnutie náhrady za obdobie, kedy bolo obmedzené právo na zisk späté s akciami EZP, ktorá žiaden zisk negenerovala, za spravodlivé nastavenie znášania verejného bremena štátom. Práve naopak. Napr. Fakultná nemocnica s poliklinikou Bratislava ostala neuspokojená v rozsahu pohľadávky vo výške 166 887 EUR, Fakultná nemocnica s poliklinikou F.D. Roosevelta neuspokojená v rozsahu pohľadávky vo výške 71 731 EUR, Fakultná nemocnica s poliklinikou J.A. Reimana až v rozsahu 525 161 EUR, Fakultná nemocnica s poliklinikou Nové Zámky 121 393 EUR, Východoslovenský ústav srdcových a cievnych chorôb mal uznanú pohľadávku vo výške 128 234 EUR, Nemocnica Košice- Šaca 152 934 EUR (uspokojenie iba 28 352 EUR), Nemocnica s poliklinikou Štefana Kukuru 174 843 EUR (uspokojenie iba 27 408 EUR), Nemocnica s poliklinikou Trebišov 141 759 EUR (uspokojenie 26 280 EUR), atď. Aj poznámky k účtovnej závierke EZP uvádzajú, že záväzky voči poskytovateľom zdravotnej starostlivosti boli vo výške 111 441 000 SK (nezaplatené výkony voči poskytovateľom zdravotnej starostlivosti) a voči Úradu pre zdravotnú starostlivosť vo výške 872 000 SKK (refakturácia nákladov za ošetrenie poistencov EZP mimo území SR). Po rýchlom ukončení činnosti žalobcu musel zabezpečiť ochranu poistencov EZP, keďže EZP si po vstupe do likvidácie a následného konkurzu neplnila povinnosti, ktoré jej z verejného zdravotného poistenia voči svojim poistencom vyplývali. Z jeho strany to znamenalo vynakladanie nákladov na správu poistného kmeňa EZP. Uplatnenie žalovaných nárokov zároveň označil za zneužitie práva zo strany žalobcu, nakoľko ide o schránkovú spoločnosť sídlom na Cypre, ktorá reálne nikdy nepôsobila ako investor EZP a slúžila slovenskej finančnej skupine ako tzv. špeciálny účelový nástroj pre jej ekonomické aktivity. Otázka, či boli alebo neboli dané okolnosti pre odmietnutie primeranej náhrady (resp. jej zníženia) je pritom otázkou, ktorá by mala byť riešená v časti konania o danosti nároku, o ktorej bolo rozhodnuté vydaním medzitýmneho rozsudku, nakoľko prvoinštančný súd posudzoval "nenulovú" hodnotu nároku a zároveň stanovil základné parametre, z ktorých sa bude vychádzať v ďalšej časti konania o výške nároku. Nevyhodnotenie okolností, ktoré by mali za následok možnosť nepriznania primeranej náhrady je pochybením prvoinštančného súdu v jeho neprospech, čo zakladá v zmysle § 389 C.s.p. dôvody pre zrušenie medzitýmneho rozsudku. 31. Žalovaný tiež v odvolaní namieta, že prvoinštančný súd nesprávne posúdil právny základ nárok žalobcu, keď konštatoval, že má spočívať primárne v článku 20 ods. 4 Ústavy (nárok na primeranú náhradu za vyvlastnenie) v spojení so subsidiárnym uplatnením zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci a súdnou tvorbou práva, ku ktorej pristúpil prvoinštančný súd môže zakladať aj dôvod spočívajúci v prekročení právomoci civilného súdu, resp. porušenie zákazu ľubovôle pri rozhodovaní. Ak nárok žalobcu založil prvoinštančný súd na základe článku 20 ods. 4 Ústavy ako nárok na primeranú náhradu za vyvlastnenie v dôsledku legislatívnej činnosti žalovaného, ktoré nie je považovaný za nárok na náhradu škody v spojení s článkom 46 ods. 3 Ústavy, potom z celého katalógu základných ľudských práv vyberá pre konštituovanie nároku žalobcu jediné právo - právo vlastniť. Z tohto následne vyplýva, že protiústavnosť, ktorou by bolo zasiahnuté do práv napr. slobody prejavu či osobnej slobody by nárok konštatovaný v medzitýmnom rozsudku neboli spôsobilé založiť. Prvoinštančný súd takúto osobitnú ochranu vlastníctva priznal v režime značnej právnej neistoty, lebo ani v prípade úsilia o splnenie podmienok procesnoprávnej ochrany vlastníctva podľa článku 20 Ústavy SR nemožno predvídať, či vynaložené úsilie bolo dostatočné. Navyše, keďže článok 20 ods. 4 Ústavy ako jediný vo vzťahu k jednému z ľudských práv (ochrana vlastníctva) obsahuje mechanizmus kompenzácie pre prípad keď dochádza k zásahu do tohto práva (nárok na primeranú náhradu za vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckych práv), posúdením konania štátnych orgánov mimo režimu článku 46 ods. 3 Ústavy by zakladalo nerovnaký prístup ku jednotlivým kategóriám ústavných práv. Ak však legislatívna činnosť zákonodarcu je činnosťou spadajúcou pod výkon verejnej moci, zásah mal byť realizovaný v rámci výkonu verejnej moci (prijatie zákona ako súčasť zákonodarných právomocí žalovaného zakotvených ústavne) a nápravu spočívajúcu vo vyhlásení Neziskovej novely poskytol Ústavný súd v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti, nemal byť zo strany žalovaného dodržaný formálny postup pri nútenom obmedzení vlastníckeho práva (t.j. nedošlo k naplneniu jednotlivých znakov formálneho spôsobu núteného obmedzenia vlastníckych práv) a tým došlo k pochybeniu pri výkone verejnej moci, je potrebné na nárok žalobcu prihliadať cez právnu úpravu uvedenú v zákone č. 514/2003 Z.z., avšak v rámci ústavnej a zákonnej úpravy existujúcej v Slovenskej republike neexistuje zmienka alebo úprava princípu zodpovednosti štátu za protiústavné konanie zákonodarcu. Z tejto perspektívy sa teda jasne rozlišuje medzi vyvodením právnej a politickej zodpovednosti voči žalovanej ako zákonodarnému zboru Slovenskej republiky. Jej konanie, pokiaľ je protiústavné, je korigované činnosťou Ústavného súdu prostredníctvom konania o súlade právnych predpisov podľa článku 125 Ústavy. Prvoinštančný súd nemôže spochybňovať alebo prehliadať odkaz článku 46 ods. 4 Ústavy na povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti práva zakotveného v odseku 3 (zodpovednosť za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci) prostredníctvom zákona a podmienok, ktoré za týmto účelom zákon č. 514/2003 Z.z. uložil. Rovnako v prípade, keď mal byť zásah spôsobený prijatím zákona, nemôže ignorovať absolútnu absenciu pravidiel alebo úpravu legislatívnej zodpovednosti žalovaného za následky spôsobené takýmto zásahom. Prvoinštančný súd nezohľadnil vo svojom posúdení argument o nepredvídateľných dôsledkoch svojho rozhodnutia pre verejné financie z pohľadu založenia určitého druhu precedensu. Nie je možné podceňovať ani dopad takejto zodpovednosti na spoločnosť. V prípade úspechu takéhoto druhu žalôb by došlo k ohrozeniu fungovania a zabezpečovania základných úloh štátu a samotná legislatívna činnosť by bola ochromená. Prostredníctvom medzitýmneho rozsudku je tak do slovenského právneho poriadku vnesená neistota a nejasnosť, čo alebo kedy a za akých podmienok zakladá jednotlivcom nároky voči štátu ako nositeľovi zákonodarnej moci pri absencii akýchkoľvek špecifikácií či procesných podmienok uplatnenia takejto zodpovednosti, nakoľko medzitýmny rozsudok založil zmenu alebo určité doplnenie ústavného poriadku, ktorej vykonanie neprislúcha súdnej moci, keďže konštituuje sankciu voči zákonodarcovi, ktorú možno uložiť iba prostredníctvom uplatnenia procesov pre ústavné a legislatívne zmeny. Takýto druh ochrany práv považuje za ochranu, ktorá nereflektuje skutočný skutkový stav, nakoľko v porovnaní s vyvlastnením napr. nehnuteľností by tak boli kompenzované aj subjekty, ktoré napr. plánovali nadobudnúť vyvlastnenú nehnuteľnosť, resp. predpokladali, že v určitý moment svojho podnikania by nehnuteľnosť nadobudli. Rovnako analogické uplatnenie zákona č. 514/2003 Z.z. prvoinštančným súdom je nesprávne a predstavuje iba účelové riešenie. 32. Posúdenie nároku žalobcu vykazuje aj iné nezrovnalosti, keď pri právnej kvalifikácii prvoinštančný súd nárok žalobcu považuje za nárok na primeranú náhradu za vyvlastnenie podľa článku 20 ods. 4 Ústavy a § 25 Občianskeho zákonníka, článku 11 ods. 4 Listiny, článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, odmietol, že nárok žalobcu je nárokom na náhradu škody podľa článku 46 ods. 3 a zákon č. 514/2003 Z.z., odkazuje na zákon č. 514/2003 Z.z. iba ako na predpis, ktorý sa použije analogicky na riešenie niektorých čiastkových otázok, ktoré nie sú riešené v článku 20 ods. 4 Ústavy, avšak vo svojej podstate sú "primeraná náhrada za vyvlastnenie" a "náhrada škody" dva rozdielne nároky, ktoré sa nezhodujú obsahom, predpokladmi pre ich poskytnutie ako aj spôsobom (možnosťou) určenia ich výšky. Napriek tomu prvoinštančný súd v odôvodnení rozsudku stiera rozdiely medzi nárokom na náhradu škody a primeranou náhradou za vyvlastnenie. Kým v niektorých bodoch odôvodnenia výslovne odkazuje na primeranú náhradu za vyvlastnenie a stanovenie jej výšky (viď napr. bod 207. medzitýmneho rozsudku), v iných zase skúma predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu ako sú otázka príčinnej súvislosti (viď napr. bod 226. medzitýmneho rozsudku), otázka nenulovej hodnoty EZP (viď napr. bod 181) a konštatovanie porušenia povinností zo strany žalovanej (viď napr. bod 235. medzitýmneho rozsudku). Nárok na primeranú náhradu za vyvlastnenie tak bez uvedenia bližšieho dôvodu koncipuje prvoinštančný súd ako nárok posudzovaný aj z hľadiska predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu. Prístup prvoinštančného súdu tak pôsobí nejednoznačne v tom, prečo k vyhláseniu o danosti nároku žalobcu pristúpil na základe kombinácie primeranej náhrady za vyvlastnenie s prvkami zodpovednosti za náhradu škody. Ak by sa aj pripustil názor, že účelom poskytnutia primeranej náhrady žalobcovi spočíva vo vyvážení ujmy zapríčinenej zásahom, súd sa vysporiadal s posúdením miery zásahu do vlastníckeho práva najmä v prípade, ak bola EZP v rozhodnom čase v strate bez možnosti zhodnocovania akcií žalobcu. Prvoinštančný súd nesprávne vyhodnotil príčinnú súvislosť medzi údajnou ujmou spôsobenou žalovaným v dôsledku Neziskovej novely a vlastným konaním EZP alebo jej akcionárom (žalobcom), ktoré vyústilo do zníženia predajnej hodnoty majetku žalobcu. 33. Právne posúdenie nároku žalobcu prvoinštančným súdom označil žalovaný za nesprávne aj z dôvodu, že súd v medzitýmnom rozsudku uvádza, že právnym dôvodom tohto nároku (žalobcu) je čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a § 25 Obchodného zákonníka, avšak ochrana v zmysle ust. § 25 ObZ sa na žalobcu nevzťahuje, nakoľko žalobca v Slovenskej republike nikdy nepodnikal ani sa na podnikaní nepodieľal, reálne ani nie je zahraničnou právnickou osobou, keďže je len "schránkou" pre pôsobenie tuzemských osôb a poskytnutím ochrany žalobcovi podľa § 25 ObZ za takýchto okolností by došlo k zneužitiu práva. Majetková účasť žalobcu v podobe vlastníctva akcii Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. (EZP) nie je podnikaním žalobcu v Slovenskej republike, a preto žalobcovmu prípadnému nároku nie je možné poskytnúť ochranu podľa § 25 ObZ. Poukázal aj na to, že žalobca kúpil akcie EZP zmluvou z 30.10.2006. Vo výročnej správe EZP a správe audítora za rok 2006, zostavovanej 31.12.2006 (str. 5) sa uvádza, že EZP nezostavuje konsolidovanú účtovnú závierku, ale zahrňuje sa do konsolidovanej účtovnej závierky J&T FINANCE GROUP, a.s. (výročná správa EZP za rok 2006 je prílohou č. 9 k žalobe). V samotnej účtovnej závierke EZP k 27.10.2008 v časti D Poznámky k účtovnej závierke sa ako skutočný majiteľ pre účely konsolidácie účtovnej závierky uvádza spoločnosť J&T FINANCE GROUP, a.s. (výročná správa je súčasťou konkurzného spisu EZP vedeným konkurzným t oddelením prvoinštančného súdu pod sp. zn. 6K 34/2008, pričom tento (' spis bol pripojený k súdnemu spisu - podľa § 186 CSP sa jedná o skutočnosť známu súdu z jeho činnosti). EZP sídlila v budove na Pribinovej 25, ktorá bola budovou patriacou skupine J&T. Spriaznenou osobou EZP bola aj spoločnosť Pribinova 25, s.r.o. (spoločnosť z J&T portfólia), ktorá prenajímala priestory sídla EZP. EZP v roku 2006 vynaložila na akvizičné činnosti poistencov čiastku takmer 102 mil. Sk, pričom celá suma bola zaplatená brokerskej spoločnosti s názvom InvestAge Services, s.r.o, ktorá bola spriaznenou osobou EZP, pričom ako vyplýva z predloženého výpisu EZP z obchodného registra, pred a tiež po transakcii, ktorou žalobca odkúpil akcie EZP (dna 23.11.2006) figurovali v orgánoch EZP rovnaké osoby. Celá "investícia" žalobcu (t.j. kúpa akcií EZP od J&T FINANCE GROUP, a.s. a následné vklady do vlastného imania EZP) bola financovaná výlučne z úveru poskytnutého slovenským subjektom J&T BANKA a.s., pobočka zahraničnej banky, ktorá bola 100% vlastnená práve spoločnosťou J&T FINANCE GROUP, a.s. Tieto úvery boli poskytnuté za neštandardných trhových podmienok (zmluva o úvere, spolu s dodatkami č. 1-9 sú prílohou znaleckého posudku predloženého žalobcom, vlastníctvo J&T BANKA a.s., pobočka zahraničnej banky je už z jej názvu zrejmé). Z uvedeného je teda nepochybné, že žalobca je len prostredníkom majetkovej účasti tuzemských osôb, a to tuzemskej finančnej skupiny J&T, ktorá EZP vlastnila počas celej jej existencie, pričom celá investícia vykazuje známky spoločnej koordinácie spoločnosti skupiny J&T založenej na vzájomnej synergii a účelového posúvania finančných prostriedkov medzi jednotlivými spoločnosťami, čo vyplýva z nasledujúcich skutočností: J&T FINANCE GROUP, a.s založila v roku 2005 EZP a zložila základné imanie 100 mil. Sk. Z výkazov EZP však vyplýva, že ešte v roku 2005 bola z EZP vyvedená väčšia časť týchto prostriedkov (približne 90 mil. Sk) prostredníctvom zmenkového obchodu smerujúceho v prospech J&T Private Equity B.V., ktorá je zahraničnou spriaznenou osobou EZP. Následne (rok 2006) došlo k prevodu akcií EZP z J&TFINANCE GROUP, a.s. na žalobcu, pričom celá kúpna cena za akcie bola zo strany žalobcu uhradená prostredníctvom úveru od J&T BANKA a.s., pobočka zahraničnej banky (100% dcérska spoločnosť J&T FINANCE GROUP, všetky vklady do vlastného imania EZP zo strany žalobcu boli financované z úveru od J&T BANKA a.s., pobočka zahraničnej banky. Žalobca, ako zahraničná entita nevložil do EZP žiadne svoje finančné prostriedky zo zahraničia. Všetky finančné prostriedky pochádzali výhradne z účtov v Slovenskej republike, resp. z úveru J&T BANKA a.s., pobočka zahraničnej banky. Ešte v roku 2008 sa v účtovnej závierke EZP ako skutočný majiteľ pre účely konsolidácie účtovnej závierky uvádza spoločnosť J&T FINANCE GROUP, a.s. Preto konštatoval, že by bolo v rozpore so zásadou zákazu zneužitia práva, ak by ochranu majetkových záujmov zahraničných osôb pri podnikaní v Slovenskej republike vyplývajúcu z § 25 ObZ hrubo zneužívali subjekty, ktoré by v súlade s účelom predmetného ustanovenia zákona nespĺňajú predpoklady pre priznanie postavenia zahraničnej osoby, ale snažia sa tie výhody účelovo dosiahnuť len umelými štruktúrami. Takéto konanie nemôže požívať právnu ochranu, a preto je právna kvalifikácia nároku prvoinštančným súdom, ktorý nároku priznal podľa je čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a § 25 ObZ nesprávna a v rozpore so základnými právnymi princípmi Slovenskej republiky. 34. Zároveň namietal, že prvoinštančný súd zamietol návrh na prerušenie konania napriek tomu, že otázky riešené pred Všeobecným súdom EÚ sa týkajú postavenia slovenských zdravotných poisťovní a odpovede na ne majú vplyv na posúdenie otázky, či výkon verejného zdravotného poistenia je alebo nie je hospodárskou činnosťou, v rámci ktorej je zisk predpokladaný. Uviedol, že v konaní poukazoval na potrebu rozhodovania sporu aj s prihliadnutím na článok 40 Ústavy. Ak považoval prvoinštančný súd za argumentačne významný rozhodcovský rozsudok vo veci Achmea, potom konanie, v ktorom sa determinuje charakter verejného zdravotného poistenia a postavenia zdravotných poisťovni, vrátane obdobia, v ktorom pôsobila EZP, musí byť rovnako chápané aj konanie pred všeobecným súdom EÚ ako konanie majúce veľký argumentačný vplyv. Ustanovenie § 194 C.s.p. pritom neurčuje pre prerušenie konania žiadnu podmienku, ktorá by spočívala v tom, aby otázka riešená v inom konaní mala byť výhradne riešená vo výroku rozsudku. V konaní pred všeobecným súdom EÚ sa rozhoduje o žalobe podanej voči rozhodnutiu Európskej komisie, a preto je zrejmé, že vo výrokovej časti bude rozhodnuté buď o potvrdení alebo o zrušení tohto rozhodnutia. Pripustenie argumentácie prvoinštančného súdu by znamenalo, že konanie pred všeobecným súdom EÚ nebude nikdy spôsobilé vzhľadom na druh rozhodnutí, ktoré sú v ňom vydávané, založiť dôvod na prerušenie konania podľa § 194 C.s.p. Navyše, všeobecná záväznosť rozhodnutí súdov EÚ (nielen v rámci ich výrokovej časti) je vyvodzovaná aj z možnosti založenia zodpovednosti členského štátu za škodu, ak jeho súd vydá súdne rozhodnutie, ktoré bude v zjavnom rozpore s judikatúrou súdov EÚ. Vzhľadom na uvedené prvoinštančný súd pri prerušení konania vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. 35. Napokon namietal, že odôvodnenie medzitýmneho rozsudku vyhláseného na pojednávaní dňa 10.07.2017 sa zásadne líši od odôvodnenia v jeho písomnom vyhotovení, ktoré mu bolo doručené, a to najmä pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu nároku, posúdenie druhu nároku a právneho dôvodu nároku žalobcu. V ústnom odôvodnení súd nárok kvalifikoval ako nárok na náhradu škody, avšak v písomnom vyhotovení už ide o nárok na primeranú náhradu za vyvlastnenie, ktorý nie je nárokom na náhradu škody. Naviac, v ústnom odôvodnení súd uviedol, že nárok žalobcu je posudzovaný podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keď vyslovene uviedol, že proces prijímania a schvaľovania zákonov NR SR je úradným postupom, a preto činnosť Národnej rady bezpochyby môžeme zaradiť pod pojem výkon verejnej moci, ktorý upravuje zákon č. 514/2003 Z.z, zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú Národnou radou Slovenskej republiky pri výkone verejnej moci spadá do rámca vecnej pôsobnosti tohto zákona, pričom úradný postup a jeho správnosť je potrebné hodnotiť z hľadiska účelu k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. V písomnom odôvodnení už uvádza, že zákon č. 514/2003 Z.z. nie je právny dôvodom nároku, ale je ním čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a § 25 Obchodného zákonníka. Takáto "nezrovnalosť" v právnej argumentácii predstavuje nielen zmätočnosť v otázke identifikácie právneho základu nároku žalobcu, ale ide aj o zásadne odlišný prístup k celej koncepcii povinnosti štátu za následky spôsobené legislatívnym procesom zákonodarnej moci, ktorú prvoinštančný súd v medzitýmnom rozsudku konštatoval. Odlišnosti v ústnom a písomnom odôvodnení medzitýmneho rozsudku potom predstavujú porušenie jeho práva na spravodlivý proces, nakoľko písomné vyhotovenie súdneho rozhodnutia vo svojej argumentácii nepredstavuje presné vyústenie doterajšieho priebehu konania, resp. zakladá stav, v ktorom existujú dva rôzne a svojim charakterom protichodné odôvodnenia medzitýmneho rozsudku. Dôsledkom takéhoto postupu je zásah do uplatnenia procesných práv žalovaného v rozpore s princípmi právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktoré zakladá v zmysle § 389 Civilného sporového poriadku dôvody pre zrušenie medzitýmneho rozsudku. 36. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok v merite veci v celom rozsahu ako vecne správny potvrdiť, keď sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel súd prvej inštancie. 37. Námietky žalovaného obsiahnuté v odvolaní označil za nedôvodné a vznesené v rozpore so zásadou neúplnej apelácie, keďže odvolanie obsahuje celú plejádu nových skutkových tvrdení a poukazy na nové dôkazy, ktoré neboli vykonané, teda nové prostriedky procesnej obrany, ktoré žalovaný neuplatnil pred prvou inštanciou. Vo vzťahu k nim žiadal, aby sa odvolací súd striktne držal princípu neúplnej apelácie a aby na neprípustné novoty, ktoré sa žalovaný pokúša vnášať do odvolacieho konania, neprihliadal, nakoľko ich žalovaný, ktorý je zastúpený advokátom, neuplatnil ani za 10 rokov konania. Dôsledne v tomto smere žiadal rozlišovať, ktoré tvrdenia a dôkazy žalovaný uplatnil pred prvou inštanciou a ktoré tvrdenia a dôkazy sú neprípustné. 38. V nadväznosti na námietku žalovaného v odvolaní, že prijatie novely neviedlo k vyvlastneniu, poukázal na to, že záver prvoinštančného súdu, že prijatie novely zapríčinilo de facto vyvlastnenie jeho majetku, je správny, nakoľko súd mal za preukázané, že významne investoval do kúpy a následne aj do vlastného imania EZP, s legitímnym očakávaním návratnosti investície v budúcnosti, vychádzajúc z právnej úpravy Zákona o zdravotných poisťovniach (č. 581/2004 Z.z.), ktorý umožnil akcionárom podieľať sa na zisku dosiahnutom zdravotnými poisťovňami, avšak v októbri 2007 štát prijal novelu zákona o zdravotných poisťovniach, ktorou zakázal zdravotným poisťovniam vyplácať zisk svojim akcionárom, a teda protiústavne zasiahol do jeho legitímnych očakávaní ako investora investujúceho do zdravotnej poisťovne, negoval základný dôvod jeho vstupu (možnosť dosiahnuť návratnosť investície v budúcnosti), v dôsledku čoho po októbri 2007 v reakcii na novelu pozastavil ďalšie investície do EZP, keďže po novele už nemohol počítať s ich návratnosťou a to nevyhnutne viedlo k vynútenému ukončeniu činnosti EZP v máji 2008. EZP ako podnik v startup fáze (výraz použitý žalovaným) ešte v danom čase negenerovala dostatok zdrojov na pokrytie prevádzky pri dodržaní zákonných limitov. Bez finančnej podpory žalobcu ako akcionára rýchlo vyčerpala svoje zdroje a musela ukončiť svoju činnosť. Poukázal tiež na to, že súd správne vyhodnotil jeho rozhodnutie nepokračovať v investícií po prijatí novely ako racionálne, nakoľko od neho rozumne požadovať, aby v investícii pokračoval, keď novela vylúčila do budúcnosti akúkoľvek možnosť návratnosti investície. Rovnaký záver vyslovil aj znalec Corpora. Všetky tieto skutočnosti boli v konaní nepochybne preukázané výpismi z účtov o úhrade vkladov do EZP v priemere 20 miliónov korún mesačne od nadobudnutia EZP do prijatia novely, jeho rozhodnutím z 15. januára 2008, ktoré preukazuje prijatie a obsah rozhodnutia, ktorým formalizoval už predtým urobené faktické rozhodnutie o pozastavení investície, ako aj jeho vyhlásením zo 7. júla 2017 a znaleckým posudkom Corpora, ktorý okrem vykonania vkladov hodnotí aj dopady novely na jeho investíciu a uvádza záver, že pozastavenie ďalších investícií bolo racionálnym rozhodnutím. Všetky tieto dôkazy sú vo vzájomnom súlade, čo podporuje ich silu pri vzájomnom hodnotení dôkazov a preukazujú, že novela ho donútila prijať rozhodnutie o pozastavení investície, ktoré viedlo k vynútenému ukončeniu činnosti EZP, nakoľko v čase prijatia novely bola EZP podnikom v rozvojovej (startup) fáze, teda na svoju prevádzku a zabezpečenie ďalšieho rastu potrebovala ešte investície od akcionára. Potom logicky, ak akcionár musel ďalšie investície pozastaviť, pre EZP to znamenalo rozsudok smrti - bolo len otázkou času, kedy EZP vyčerpá voľné finančné prostriedky a bude musieť ukončiť svoju činnosť. Na základe uvedeného zhrnul, že investoval 15 miliónov eur, aby vybudoval podnik, ktorý mu v budúcnosti splatí investované peniaze a prinesie zisk. V čase prijatia novely bol s budovaním podniku zhruba v polovici (na dosahovanie zisku stačilo 270 tisíc poistencov, v čase prijatia novely ich mala EZP takmer 130 tisíc). Na dosiahnutie cieľového stavu sa vyžadovalo pokračovanie v investíciách a bol pripravený vykonať ich. Ale v októbri 2007 Slovenská republika novelou zakázala výplatu ziskov a teda už nemohol počítať ani s navrátením už investovaných peňazí, tobôž nie so ziskom. Za týchto okolností prijal jediné rozumné rozhodnutie a síce, že v investíciách už nebude ďalej pokračovať a navyšovať tým svoju stratu. Bez jeho finančnej podpory musel podnik v krátkom čase ukončiť svoju činnosť. Nasledoval bezodplatný prevod poistného kmeňa EZP na štátnu poisťovňu, likvidácia a konkurz na EZP bez uspokojenia veriteľov a napokon aj zánik EZP. Novela teda spôsobila, že bol proti svojej vôli, bez náhrady a natrvalo zbavený svojho majetku (v podobe akcií EZP) a tým bola naplnená definícia de facto vyvlastnenia. Zdôraznil tiež, že novela narušila podstatu a vylúčila ekonomickú zmysluplnosť jeho vlastníckeho práva, nakoľko v dôsledku nej už nemohol počítať so žiadnym ekonomickým úžitkom z vlastnenia akcií a strata ekonomickej zmysluplnosti ho donútila pozastaviť ďalšie investície do EZP, čo následne aj viedlo k jej zániku - a teda aj k formálnemu a trvalému zániku jeho vlastníckeho práva k akciám. Nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného, že EZP v čase prijatia novely negenerovala zisk, čiže prakticky novelou nebola dotknutá. Konštatoval, že logika žalovaného je tomto smere chybná, pretože ekonomickú zmysluplnosť investície vylučuje už samotný zákaz zisku, pretože, ako správne uviedol súd prvej inštancie, už od tohto momentu bol nútený prijať kroky na ochranu svojho postavenia, nakoľko je logické, že dané sa muselo prejaviť v zásadnej zmene jeho postoja k vykonávaniu investície do EZP. 39. Ďalej uviedol, že neobstoja ani námietky žalovaného, že závery súdu odporujú judikatúre, nakoľko súd správne zohľadnil Nález ústavného súdu PL. ÚS 3/09, Nález ústavného súdu PL. ÚS 19/09, Arbitrážny rozsudok vo veci Achmea, Stanovisko českého ústavného súdu PL. ÚS st-27/09, Nález PL. ÚS 3/09 (o vyslovení neústavnosti novely), ako aj Nález PL. ÚS 19/09 (o pozemkoch pod budúcimi diaľnicami). Práve naopak, sú to tvrdenia žalovaného, ktoré sú s nimi v rozpore. Osobitne v tejto súvislosti za nedôvodnú označil argumentáciu žalovaného, že súd prvej inštancie "prekročil právomoc" tým, že sa odklonil od záverov ústavného súdu vyslovených v náleze PL. ÚS 3/09, keď podľa žalovaného neoprávnene prekvalifikoval právny názor ústavného súdu z núteného obmedzenia na vyvlastnenie a zároveň neoprávnene konštatoval, že vláda zamýšľala vytvorenie jednej poisťovne bez dodržania postupu vyvlastnenia. Ústavný súd totiž konštatoval v náleze, že zákaz zisku predstavuje nútené obmedzenie práv akcionárov zdravotných poisťovní, pričom novelu hodnotil v abstraktnej rovine, vo vzťahu ku všetkým zdravotným poisťovniam. Podľa súdu prvej inštancie zákaz zisku viedol v jeho konkrétnom prípade k de facto vyvlastneniu jeho majetku, a to na základe konkrétnych okolností tohto prípadu. Žalovaný podľa neho nesprávne chápe vzťah medzi núteným obmedzením a vyvlastnením, pričom ak ústavný súd všeobecne konštatoval, že vlastnícke práva akcionárov zdravotných poisťovní boli nútené obmedzené (hľadiac pritom na akcionárov všetkých zdravotných poisťovní), nie je vylúčené, aby súd v konkrétnom prípade zistil, že vlastnícke práva konkrétneho akcionára boli obmedzené natoľko, že dosiahli intenzitu vyvlastnenia. Pri hodnotení konkrétnych okolností prípadu súd postupoval striktne v zmysle záverov judikatúry. V stanovisku českého ústavného súdu (ktoré konštatovalo nútené obmedzenie vlastníctva a právo na primeranú náhradu) sa jasne píše, že je úlohou všeobecného súdu posúdiť, či a v akom rozsahu bolo vlastnícke právo toho-ktorého vlastníka obmedzené a podľa toho priznať výšku primeranej náhrady. Nielenže teda súd neprekročil svoju právomoc, ale práve naopak, naplnil ju presne v tom rozsahu, v akom mal. Rešpektoval všeobecný záver ústavného súdu, že novela nútene obmedzila vlastnícke právo akcionárov, a v nadväznosti na tento záver a na základe konkrétnych okolností prípadu posúdil intenzitu a trvanie obmedzenia vo vzťahu k jeho osobe a keďže dospel k záveru, že jeho vlastnícke práva boli novelou obmedzené natoľko, že vo svojich dôsledkoch viedli k úplnej strate vlastníctva, nemal inú možnosť ako konštatovať de facto vyvlastnenie. Všeobecný súd teda len aplikoval závery vyplývajúce z nálezu na konkrétne okolnosti prípadu. 40. Rovnako žalobca za neopodstatnenú označil argumentáciu žalovaného, ktorý tvrdí, že súd nemal priznať právo na plnú náhradu za vyvlastnenie, pretože tu sú výnimočné okolnosti, ktoré opodstatňujú zníženie náhrady, ktoré vidí v tom, že verejné zdravotné poistenie nemôže byť považované za ekonomickú činnosť, zdravotníctvo vyžadovalo reformy, pretože systém bol podfinancovaný a dosahovanie zisku v zdravotnom poistení je možné iba na úkor poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ako aj v tom, že zlý hospodársky stav EZP by nevyhnutne viedol k ukončeniu jej činnosti aj bez prijatia novely a v konkurze na EZP zostali neuspokojené pohľadávky mnohých poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, musel zabezpečiť ochranu poistencov a po vstupe do likvidácie a konkurzu mal zvýšené náklady na správu poistného kmeňa, a napokon i v tom, že zneužil právo, pretože v jeho prípade ide o schránkovú spoločnosť, ktorá nikdy nebola reálnym investorom a len slúžila slovenskej finančnej skupine. Predovšetkým však zdôraznil, že v prípade tejto argumentácie žalovaného ide o nový prostriedok procesnej obrany, ktorý neuplatnil pred prvou inštanciou, a preto je v zmysle § 366 C.s.p. tento prostriedok neprípustný. Pred prvou inštanciou totiž žalovaný netvrdil, že existujú výnimočné okolnosti opodstatňujúce mimoriadne zníženie náhrady za vyvlastnenie. Posúdenie žalovaným uvádzaných dôvodov na zníženie náhrady by si vyžadovalo nové skutkové dokazovanie, ktoré sa pred prvou inštanciou nevykonalo, keď otázka zníženia náhrady (teda či náhradu znížiť a ak áno o koľko) nie je len právnou otázkou, ktorú možno posúdiť bez ohľadu na konkrétne skutkové okolnosti prípadu. Nové skutkové tvrdenia, ktoré žalovaný uvádza, predstavujú neprípustné novoty, ktorých posudzovanie je v odvolacom konaní vylúčené. Napriek uvedenému však zhrnul aj dôvody, pre ktoré túto argumentáciu žalovaného považuje aj vecne neopodstatnenú. Spomedzi nich sa žiada poukázať najmä na to, že poprel pravdivosť tvrdenia žalovaného podľa ktorého EZP by aj bez zákazu zisku musela ukončiť činnosť pre zlé hospodárenie a poprel tiež, že zneužil právo, pretože ide o schránkovú spoločnosť v službách slovenskej finančnej skupiny. Tento záver je pritom dôležitý aj z pohľadu časti kde žalovaný namieta, že súd nemal aplikovať § 25 Obchodného zákonníka, keď otázka aplikácie § 25 OBZ nemá žiaden význam pre rozhodnutie vo veci. 41. Za nesprávne a v niektorých prípadoch za irelevantné označil žalobca tiež námietky žalovaného smerujúce k posúdeniu právneho základu nároku, a to ako pokiaľ ide o argumenty o "ústavnej nerovnováhe", neaplikovaní článku 46 Ústavy, nezohľadnenia nedozerných dôsledkov napadnutého rozhodnutia na verejné financie, narušenia právnej istoty, námietky, že súdna moc nemôže obmedzovať proces prijímania zákonov a postavenie zákonodarnej moci, kompenzovania stratových subjektov, námietky nedôvodnej aplikácie § 25 OBZ a tiež námietky neprípustnosti analógie, keď jej použitie v ústavnom práve nie je zásadne vylúčené a navyše zákon 514/2003 ani nie je ústavným zákonom, a teda súd nepoužil v skutočnosti žiadnu analógiu, ktorá by sa týkala ústavného práva, iba priamo aplikoval článok 20 ods. 4 Ústavy. Vo vzťahu k námietke, v rámci ktorej žalovaný namietal priznanie nároku ako kombinovaného, poukázal na to, že súd jednoznačne kvalifikoval jeho nárok ako nárok na primeranú náhradu za vyvlastnenie, pričom pokiaľ ide o príčinnú súvislosť, musel skúmať, či prijatá novela bola príčinou, v dôsledku ktorej bol zbavený majetku, pretože inak by nemohol konštatovať vyvlastnenie. Súd teda neskúmal príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody, ale to, či medzi určitým protiústavným štátnym opatrením a stratou jeho majetku existuje príčinná súvislosť, keď skúmanie tejto otázky vyplýva už z podstaty pojmu de facto vyvlastnenie, o ktoré ide len vtedy, ak opatrenie je príčinou straty vlastníctva alebo jeho podstatného obsahu. Ak opatrenie k takémuto následku nevedie, potom takéto opatrenie nepredstavuje vyvlastňovací zásah. Otázka nenulovej hodnoty majetku takisto priamo vyplýva z podstaty nároku na primeranú náhradu. Vlastník má právo na primeranú náhradu za vyvlastnený majetok, čo normálne znamená náhradu vo výške trhovej ceny tohto majetku v čase prijatia opatrenia, ktoré viedlo k jeho vyvlastneniu. Pokiaľ chce súd medzitýmne rozhodnúť, musí skúmať či vyvlastnený majetok má určitú hodnotu a či nárok na primeranú náhradu existuje. Pokiaľ by majetok nemal žiadnu hodnotu, súd by nemohol priznať nárok na primeranú náhradu a tým pádom by nemohol medzitýmne rozhodnúť o danosti daného nároku. V nadväznosti na námietku žalovaného, že je len zahraničnou schránkou skupiny J&T, zdôraznil, že tvrdenie žalovaného o ovládaní v priebehu konania na súde prvej inštancie poprel a namietal, že žalovaný uviedol len všeobecné, vágne a irelevantné tvrdenia bez označenia alebo predloženia dôkazov, z ktorých vôbec nevyplýva, že je ovládaný (kontrolovaný) skupinou J&T. Súd preto správne uzavrel, že žalovaný svoje tvrdenie o ovládaní žalobcu skupinou J&T nepreukázal. Ďalšie tvrdenia a odkaz žalovaného na nové dôkazy, ktoré boli v tejto súvislosti obsiahnuté v odvolaní označil za neprípustné, nakoľko ide o nové skutkové tvrdenia a dôkazy, ktoré pred prvou inštanciou žalovaný neuplatnil. 42. Nesúhlasil ani s námietkami žalovaného týkajúcimi sa neexistencie príčinnej súvislosti, ktorú odvodzuje od tvrdenia, že nebolo preukázané, že príčinou ukončenia činnosti EZP bolo prijatie protiústavnej novely, skutočnou príčinou ukončenia bolo zlé hospodárenie EZP, súd mal zohľadniť nedodržanie pôvodného finančného plánu na roky 2005 až 2008 (plánu predloženého spoločnosťou J&T Finance Group a. s. v konaní o získanie licencie pre EZP), a finančný plán na roky 2007 až 2012 z ktorého vychádzal znalec Corpora bol nereálny. Opätovne zdôraznil, že príčinou ukončenia činnosti EZP bola protiústavná novela, ktorou bola vylúčená možnosť, aby zdravotné poisťovne vyplácali zisk z verejného zdravotného poistenia svojim akcionárom, čím do budúcnosti vylúčila akúkoľvek legálnu možnosť, aby akcionári súkromných zdravotných poisťovní mohli získať späť investované peniaze a dosiahnuť zisk, a preto rozhodol o pozastavení ďalších vkladov do EZP, nakoľko už nikdy nemohol počítať s ich návratnosťou. EZP ako začínajúci podnik ešte nedokázala pokryť prevádzkové náklady z vlastných príjmov pri zachovaní zákonných limitov (to jest z poistného plateného poistencami jej poistného kmeňa) a bez jeho príspevkov preto vyčerpala voľné zdroje do konca apríla 2008. Keďže EZP nebola ďalej schopná pokrývať vznikajúce náklady a hrozilo, že bude porušovať povinnosti, v máji 2008 prijal vynútené rozhodnutie o jej zrušení s likvidáciou, po zrušení EZP bol jej poistný kmeň bezodplatne prevedený na štátnu poisťovňu a tým aj jediné aktívum prinášajúce príjmy, čo následne viedlo k vyhláseniu konkurzu, k jeho zrušeniu pre nemajetnosť a výmazu EZP z obchodného registra. Výmazom EZP zanikol jeho majetok bez náhrady. Tieto zistenia mal správne súd prvej inštancie preukázané vykonaným dokazovaním a správne poukázal na to, že prijatie novely spustilo kauzálnu reťaz udalosti, ktorá vynútené viedla k strate jeho majetku bez náhrady. Všetky ohnivká tejto reťaze boli jednoznačne preukázané množstvom dôkazov, ktoré sa vo vzájomnej súvislosti navzájom podporujú. V skutočnosti súd nemal k dispozícii žiaden relevantný dôkaz, ktorý by spochybňoval ktorékoľvek z kľúčových zistení tvoriacich ohnivká kauzálnej reťaze. Za nedôvodné v tejto súvislosti považuje námietky žalovaného, že súd vychádzal "primárne" len z dvoch dôkazov, keď toto tvrdenie je zavádzajúce, nakoľko pri zisťovaní príčinnej súvislosti súd v skutočnosti vychádzal z množstva dôkazov, ktoré sú navyše nezávisle podporené inými dôkazmi, najmä výpismi z účtov a dôkazmi o konaní iných akcionárov súkromných zdravotných poisťovní, teda dôkazmi, na ktorých obsah nemal žiaden vplyv. Zistenia sú založené aj na logickej úvahe, že investor nebude investovať ďalšie financie do projektu, u ktorého nemá žiadnu nádej, že z neho niečo bude v budúcnosti mať a rovnako sú založené aj na zrejmej časovej súvislosti, kedy pozastavil dovtedy uplatňovanú stratégiu mesačných vkladov práve v mesiaci nasledujúcom po prijatí protiústavnej novely. Napokon, ostatné námietky žalovaného v odvolaní, v rámci ktorých namietal, že stanovisko audítora k výročnej správe EZP za rok 2007 odporuje tvrdeniam v jeho vyhlásení z júla 2017, že jeho rozhodnutie z januára 2008 je nedôveryhodné, označil za nové skutkové tvrdenia, ktoré žalovaný neuplatnil pred prvou inštanciou, nemožno na ne teda prihliadať, a preto sa k nim vyjadril iba stručne, pričom poprel aj vecnú opodstatnenosť argumentácie žalovaného. Obšírne sa však vyjadril k otázke zlého hospodárenia ako údajnej príčiny ukončenia činnosti EZP, pričom zdôraznil, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že hlavnou príčinou ukončenia činnosti EZP bolo prijatie novely, čo mal dostatočne preukázané a podložené vykonanými dôkazmi, a preto sú aj odvolacie námietky žalovaného, ktoré podrobne zhrnul, v tomto smere nedôvodné. Vo vzťahu k otázke hodnoty EZP v čase prijatia novely zdôraznil, že súd uzavrel, že EZP v čase prijatia novely mala kladnú hodnotu, a to s poukazom na to, že vlastné imanie EZP ku koncu roka 2007 bolo 120 miliónov korún, vlastné imanie bolo kladné aj po zohľadnení hospodárskych strát, a to najmä vďaka jeho vkladom do vlastného imania, EZP mala na rok 2008 zabezpečený výrazný nárast poistného kmeňa zo 71 tisíc poistencov na 128 tisíc poistencov, rast poistného kmeňa prekonal aj plánovaný počet podľa finančného plánu na roky 2007 až 2012 a EZP vykázala kladné hospodárske výsledky z hlavnej činnosti. 43. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že hodnota EZP bola v skutočnosti nulová a závery súdu sú nesprávne, nakoľko záver súdu sa opiera o účtovnú závierku EZP za rok 2007, ktorej správnosť žalovaný v konaní pred prvou inštanciou nijako konkrétne nespochybnil. Nie je pravda, že údaj o výške vlastného imania (NAV, čisté obchodné imanie) je irelevantný, nakoľko vyjadruje "len účtovnú hodnotu". Vlastné imanie predstavuje hodnotu majetku po odpočítaní všetkých záväzkov; zohľadňuje už aj straty z podnikania. Takisto nie je pravda, že účtovná hodnota je irelevantná. V súlade s § 7 zákona o účtovníctve (431/2002) účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva a o finančnej situácii účtovnej jednotky. Za správnosť účtovnej závierky zodpovedá účtovník, štatutárny orgán a aj audítor - jej správnosť je zabezpečená až troma úrovňami kontroly. Zdravotné poisťovne navyše predkladajú účtovné výkazy aj úradu, ktorý takisto účtovnú závierku EZP za rok 2007 nespochybnil. Dokonca ani žalovaný pred prvou inštanciou konkrétne účtovnú závierku nespochybnil. Súd teda nemal v konaní žiaden dôkaz alebo tvrdenie, pre ktorý by mal pochybovať o správnosti účtovnej závierky. Na základe týchto skutočnosti je plne odôvodnený záver súdu, že EZP mala nejakú (kladnú) hodnotu. Súd mal jednoznačne za preukázané, že hodnota majetku EZP po odpočítaní záväzkov v krátkom čase po prijatí novely bola 120 miliónov korún. Pritom vychádzal z účtovnej závierky, ktorá podľa zákona musí poskytovať verný a pravdivý obraz o finančnej situácii EZP. Účtovná závierka bola overená audítorom a ani žalovaný ju pred prvou inštanciou nijako konkrétne nespochybnil. Už táto samotná skutočnosť je dostatočným dôkazom, že vyvlastnený majetok v čase protiústavného zásahu mal hodnotu. Podporne možno poukázať, že aj štát (ako zákonodarca) považuje údaj o výške čistého obchodného imania za minimum, ktoré má dostať akcionár za stratu svojich akcii. V tejto súvislosti možno poukázať na tzv. squeez out (právo výkupu) v zmysle § 118i zákona o cenných papieroch (ZCP). Squeez out spočíva v tom že majoritný akcionár môže za určitých okolností požadovať od ostatných minoritných akcionárov verejne obchodovanej spoločnosti, aby na neho previedli svoje akcie (a týmto spôsobom sa môže stať jediným akcionárom spoločnosti). V podstate ide o akúsi zákonnú formu vyvlastnenia, kedy minoritní akcionári môžu byť zbavení svojich akcií proti svojej vôli, pričom zákon im garantuje, aby dostali za svoje akcie primeranú náhradu. Výška vlastného imania predstavuje zákonné minimum stanovené zákonodarcom, ktoré má dostať akcionár za stratu svojich akcii v prípade squeez-outu (teda za zákonné vyvlastnenie svojich akcií). Samozrejme, ide len o minimálnu hodnotu, ktorú musí dostať akcionár- z ostatných kritérií (napríklad znaleckého posudku) môže vyplynúť, že má dostať viac. Štát teda sám stanovil kritérium vlastného imania ako relevantné a primerané pre určenie minimálnej odplaty za stratu vlastníctva k akciám. Teraz paradoxne ten istý štát (žalovaný) tvrdí, výška vlastného imania podľa účtovnej závierky je pre posúdenie nároku irelevantná. Záver súdu je teda správny, pokiaľ z kladnej výšky vlastného imania zistenej na základe nespochybnenej účtovnej závierky, vyvodil záver, že vyvlastnené akcie majú nejakú hodnotu. 44. K námietke nesprávnosti znaleckého posudku poukázal na to, že pred prvou inštanciou žalovaný spochybnil znalecký posudok len v tom, že znalec vychádzal z nereálneho finančného plánu a jeho reálnosť riadne neposúdil. Súd sa riadne s týmito námietkami vysporiadal. Reálnosť plánu spochybnil žalovaný predložením expertného posudku Urbana Kováča, z ktorého malo vyplynúť že plánovaný počet poistencov, ktoré EZP chcela dosiahnuť v rokoch 2009 až 2012, bol nereálny. Súd riadne odôvodnil, prečo pokladal za správnejšie závery znalca Corpora oproti záverom experta Kováča. Iné námietky voči znaleckému posudku a finančnému plánu žalovaný pred prvou inštanciou neuplatnil a námietky, ktoré prezentuje teraz, tak predstavujú nové skutkové tvrdenia, ktoré sú neprípustné. Expertný posudok Urbana Kováča je dôkazom, ktorým sa žalovaný snažil spochybniť znalecký posudok Corpora. Súd podrobne zdôvodnil, prečo považoval za vierohodnejšie závery znalca Corpora. Z pohľadu medzitýmneho rozsudku sa súd nemusel stotožniť so všetkými časťami znaleckého posudku. Dokonca, keďže mal preukázané už z nespochybnenej účtovnej závierky EZP za rok 2007, že hodnota majetku po odpočítaní záväzkov (to jest vlastné imanie EZP) bolo kladná, súd mohol urobiť záver o danosti nároku aj bez znaleckého posudku Corpora. Správne však vyhodnotil rozpory medzi znaleckým posudkom a expertným posudkom, spočívajúci najmä v prognóze vývoja poistného kmeňa a správne uzavrel, že prognóza vývoja poistného kmeňa podľa Urbana Kováča je nesprávna. Za neopodstatnenú označila tiež námietku žalovaného, že prvoinštančný súd nevykonal dôkaz súkromným znaleckým posudkom, ktorý zamietol z dôvodu hospodárnosti konania, keď mal k dispozícii dostatočné dôkazy pre rozhodnutie o základe nároku, pričom v skutočnosti žalovaného návrh ani nebol návrhom na vykonanie (existujúceho) dôkazu, ale len návrhom postupu v konaní. Konštatoval, že súd neporušil rovnosť zbraní, nakoľko vytvoril dostatočný priestor pre obe strany, aby si mohli obstarať odborné dôkazy a predložiť ich v konaní a strany aj tento priestor využili podľa svojej úvahy. Žalovaného návrh navyše ani nebol návrhom na vykonanie existujúceho dôkazu (hoci žalovaný ho tak označuje), ale v skutočnosti len návrhom na ďalší postup súdu v konaní. Nevykonaním súkromného znaleckého posudku navyše žalovaný ani nemôže byť poškodený. Tento odborný dôkaz môže predložiť aj po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku, keď sa bude konať o výške nároku. 45. V súvislosti s porušením rovnosti zbraní uviedol, že hoci je pravda, že v dôsledku nedorozumenia medzi klientom a predchádzajúcim právnym zástupcom bolo opomenuté predložiť so žalobou znalecký posudok, avšak po zistení tohto omylu danú situáciu napravil a tento posudok predložil dňa 14. apríla 2016. Napriek tomu tým nedošlo k žiadnemu reálnemu zdržaniu konania, keďže dovtedy neprebehlo žiadne pojednávanie ani len k základu nároku (konanie bolo istý čas prerušené a následne sa riešili iné otázky ako preddavky na trovy konania, oslobodenie a žalovaného námietka zaujatosti). Navyše, posudok predložil za účinnosti OSP, kedy súd nemohol na predložený dôkaz neprihliadať. Žalovaný mal dostatok času, aby začal objednávať svoj znalecký posudok (ak tak chcel urobiť). Nemôže predsa tvrdiť, že viac ako rok na zrealizovanie procesu obstarania je málo. Žalovaný však takto nepostupoval, pretože sa rozhodol namiesto znaleckého posudku obstarať si odbornú analýzu od neznalca - experta Urbana Kováča. To aj urobil a daný expertný posudok do konania predložil 3. augusta 2016 (samotný expertný posudok však bol vyhotovený už 12. júna 2016). Žalovaný teda mal dostatok priestoru na obstaranie si odborných dôkazov a tento priestor aj využil podľa svojej úvahy. Takzvaný dôkazný návrh (v skutočnosti iba návrh na ďalší postup v konaní) žalovaný prezentoval až dňa 3. júla 2017, teda len 7 dní pred posledným pojednávaním, po tom, ako si uvedomil, že pod ťarchou iných dôkazov jeho odborný dôkaz zlyhal. Až tesne pred posledným pojednávaním po prvýkrát navrhol vykonanie dôkazu predložením súkromného znaleckého posudku, ale z jeho tvrdení vyplynulo, že súkromný znalecký posudok nie je ešte vypracovaný, ba dokonca nebol ešte ani objednaný (žalovaný len začal jeho obstarávanie), pričom súd mal dostatočné dôkazy preukazujúce základ nároku. Navyše, súd nevykonal ani jeho dôkazný návrh, keďže to pre vydanie medzitýmneho rozsudku nebolo potrebné a poukaz na porušenie rovnosti zbraní preto nie je namieste. Napriek nevykonaniu dôkazu žalovaný nebude nijako poškodený, pretože môže svoj znalecký posudok predložiť aj po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku, keď sa bude konať o výške nároku. Ak preukáže, že hodnota EZP bola nula, jemu bude priznaná náhrada v tejto výške. Racionálne nie je možné požadovať, aby súd musel na účely vydania medzitýmneho rozsudku preukazovať výšku nároku znaleckými posudkami v celom rozsahu, keďže v takom prípade by medzitýmny rozsudok ako inštitút celkom stratil zmysel. 46. Nestotožnil sa ani s námietkou žalovaného v odvolaní, že súd mal na základe jeho návrhu konanie prerušiť do skončenia konania vedeného pred Všeobecným súdom EÚ vo veci Dôvera zdravotná poisťovňa vs. Európska komisia, pričom zdôraznil, že odvolanie proti rozhodnutiu o neprerušení je neprípustné, a žalovaného argumentácia v odvolaní je preto v tomto smere bezpredmetná. Len pre úplnosť konštatoval, že súd rozhodol správne, nakoľko správne vychádzal z toho, že riešená otázka (povaha činnosti zdravotných poisťovní v zmysle pravidiel EÚ o štátnej pomoci) nemá vplyv na rozhodnutie v tejto veci, keď daná otázka sa bude riešiť len v odôvodnení, ktoré pre súd prvej inštancie nie je záväzné, pričom vzhľadom na dĺžku trvania tohto sporu by ďalšie prerušenie, navyše pre irelevantnú otázku, už bolo neprijateľné. 47. Napokon za nedôvodnú označil aj námietku žalovaného, že písomné a ústne odôvodnenie rozsudku je zásadne odlišné, nakoľko medzi ústnym a písomným odôvodnením nie je zásadný rozpor a aj keby bol, nezakladá dôvod na zrušenie ani zmenu napadnutého rozsudku, keďže by mohlo ísť nanajvýš iba o nedostatky odôvodnenia a podľa Civilného sporového poriadku má odvolací súd potvrdiť rozsudok, ak je vo výroku vecne správny. Keďže napadnutý medzitýmny rozsudok je vo výroku vecne správny, žiadal, aby ho odvolací súd potvrdil. 48. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu k jeho odvolaniu zotrval na podanom odvolaní a uviedol, že sa s tvrdeniami žalobcu, ktoré v stručnosti zhrnul, nestotožňuje. 49. V nadväznosti na námietky novôt v odvolacom konaní zdôraznil, že neporušuje princíp neúplnej apelácie a odvolanie plne zohľadňuje podmienky pre uplatnenie tzv. novôt v odvolacom konaní. Skutočnosti, ktoré namieta (resp. uvádza) nie sú novotami v odvolacom konaní, keďže boli už v konaní pred prvoinštančným súdom uvádzané, resp. sú známe súdu z jeho činnosti (napr. informácie z konkurzného spisu, informácie o poisťovni Union vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku Achmea a z prednesov strán na pojednávaniach, ako napr. na pojednávaní dňa 10.07.2017 a pod.), prípadne nie sú prostriedkami procesnej obrany v zmysle definície uvádzanej v Civilnom sporovom poriadku, nakoľko ide o vyjadrenia k právnej stránke veci, vyjadrenia k tomu, ako prvoinštančný súd vyhodnotil jednotlivé dôkazy a ako ich mal vyhodnotiť alebo ide o argumenty, ktoré nevyžadujú akúkoľvek procesnú aktivitu súdu, a preto ich nie je možné označiť za procesný prostriedok obrany (napr. k stanovisku audítora k výročnej správe EZP za rok 2007, skutočnosti k dôveryhodnosti rozhodnutia žalobcu zo dňa 15.01.2008, a pod.). Rešpektuje princíp neúplnej apelácie a nie je si vedomý toho, že by akákoľvek časť Odvolania tento princíp nezohľadňovala. 50. K prijatiu Neziskovej novely a k vyvlastneniu zdôraznil, že nezisková novela neobmedzila natrvalo všetky žalobcove práva, keď neobmedzila tvorbu zisku, ale nakladanie s ním. Obmedzenie zisku by ako také znamenalo zákaz rastu hodnoty podniku zákazom tvorby zisku, keďže zisk vstupuje do vlastného imania podniku. Pravidlá pre nakladanie so ziskom jeho tvorbu neobmedzujú, ale majú vplyv na to, že vlastné imanie sa neznižuje jeho vyplatením akcionárom. Poukázal na to, že svoje pôsobenie v EZP žalobca vníma výhradne a výlučne cez možnosť generovania zisku a cez návratnosť svojej investície. Vlastníctvo akcií EZP je pre neho zhmotnené iba v týchto dvoch položkách a nezohľadňuje to, že nebol v celom rozsahu obmedzený pri nakladaní s predmetom vlastníckeho práva. Zisk a návratnosť jeho investície chápe ako premennú, ktorej existencia je daná, nespochybniteľná a neovplyvnená rizikom, či nastane, alebo nie. Nie je pravda, že nie je podstatným, či došlo k vyvlastneniu alebo k nútenému obmedzeniu vlastníckych práv. Aj keď obe formy sú totožné v tom, že zasahujú do vlastníckych práv, ich správna identifikácia má vplyv na rozhodujúce skutočnosti ako spôsob, akým sa určí primeraná náhrada. Práve uvedené má a bude mať dosah na to, v akom rozsahu sa bude vykonávať dokazovanie v konaní pred prvoinštančným súdom, ak bude pokračovať v časti stanovení výšky nároku. Žalobca sa nevyjadril k tomu, prečo to, že ostatné zložky tvoriace obsah práv k akciám ostali nezmenené, nie je určujúce pre posúdenie, či nedošlo k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva v porovnaní s de facto vyvlastnením. Ak Nezisková novela nezasahovala do všetkých komponentov obsahu vlastníckeho práva žalobcu, a zároveň nespôsobila, že by žalobca stratil absolútnu kontrolu nad svojím majetkom, potom nie sú naplnené predpoklady de facto vyvlastnenia. 51. Poukázal na to, že hoci v odvolacej odpovedi žalobca uvádza, že súd mal za preukázané, že žalobca významne investoval do kúpy a následne vlastného imania EZP s očakávaním návratnosti investície v budúcnosti a zastavenie investícií znamenalo podľa žalobcu ukončenie činnosti EZP a vyčerpanie voľných finančných prostriedkov určených na jej činnosť, rozhodnutie žalobcu ako jediného akcionára EZP nebolo a nie je podľa žalovaného racionálne, pretože (okrem iného) žalobca nepreukázal dostatočnú snahu limitovať prípadnú škodu všetkými dostupnými prostriedkami. Najmä, neuložil vedeniu EZP rokovať o predaji spoločnosti, zlúčení, splynutí alebo vklade do iného podniku. Vedenie EZP bolo jedine poverené na odplatný predaj poistného kmeňa na niektorú inú zdravotnú poisťovňu (,,Pred ukončením činnosti spoločnosti vykoná manažment spoločnosti potrebné úkony na to, aby poistný kmeň spoločnosti bol odplatne prevedený na niektorú inú zdravotnú poisťovňu pôsobiacu v Slovenskej republike,…."). Ako žalovaný uviedol v priebehu konania, v čase platnosti a účinnosti Neziskovej novely sa uskutočnilo niekoľko úspešných transakcií, ktorých predmetom bol predaj akcií zdravotných poisťovní podnikajúcich na Slovensku (napr. predaj akcií zdravotnej poisťovne Apollo). Zopakoval, že EZP negenerovala zisk, a preto nebola z praktického hľadiska Neziskovou novelou dotknutá. Žalobcom uvádzaný príklad investícii do ťažby nerastných surovín označil za zavádzajúci, keď žalobca sa ním snaží nabudiť dojem, že v prípade, ak spoločnosť investovala istý obnos finančných prostriedkov do nejakého aktíva, táto spoločnosť má hodnotu minimálne vo výške týchto investovaných prostriedkov. Skutočnosť, že investor investoval peniaze automaticky však neznamená, že ich investoval správne, bez rizika, a že o ne (napr. v konkurenčnom boji) nikdy nemôže prísť, resp., že sa mu vždy a za každých okolností vrátia. Prevádzkovanie zdravotnej poisťovne naviac od prvého roku činnosti garantuje jeho akcionárom tržby, nakoľko sa jedná o povinné zdravotné poistenie, ktoré sú poistenci zo zákona povinní zdravotnej poisťovni odvádzať. Investor v oblasti zdravotného poistenia má preto tržby isté. Na druhej strane, vzhľadom na charakter činnosti, si musí byť investor v oblasti zdravotného poistenia vedomý stretu záujmu dosahovať zisk a maximalizovať ho s verejným záujmom zdravia poistencov, ktorý priamo predurčuje nízku návratnosť v tomto sektore. Vzhľadom na takéto diametrálne odlišnosti v oboch činnostiach žalobca nemohol a nemôže očakávať pri výkone verejného zdravotného poistenia zisk ako pri dobývaní nerastov. Nestotožnil sa ani s argumentáciou žalobcu týkajúcou sa opory záverov prvoinštančného súdu v judikatúre, pričom v tejto súvislosti v zásade zopakoval svoje námietky obsiahnuté v odvolaní. Zdôraznil, že v Náleze Ústavného súdu Pl. ÚS. 3/09 ústavný súd zadefinoval Neziskovú novelu ako nútené obmedzenie vlastníckeho práva, pričom ak by Ústavný súd považoval Neziskovú novelu za nástroj de facto vyvlastnenia, nie je dôvod prečo by neuviedol (ak mal jednotlivé znaky takéhoto druhu vyvlastnenia za splnené), že zásah možno klasifikovať ako nútené obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré pri určitých subjektoch mohlo (ako u žalobcu) vyústiť až do vyvlastnenia. Takáto argumentácia v Náleze Ústavného súdu PL. ÚS 3/09 chýba a to z toho dôvodu, že de facto vyvlastnenie nepovažoval z pohľadu Neziskovej novely za dané, keďže zásah už bol vyhodnotený ako nútené obmedzenie vlastníckych práv. Z absencie záveru o vyvlastnení tak nemožno výkladom vyvodiť, že tento záver je vo svetle Nálezu Ústavného súdu PL. ÚS 3/09 daný a možný, ak samotný Ústavný súd túto možnosť vo svojom rozhodnutí nezaložil a ani neuviedol. Z tohto dôvodu nie je možné súhlasiť ani s aplikáciou Nálezu Pl. ÚS 19/09 na postavenie žalobcu, keďže nedošlo na strane žalobcu k strate úplnej kontroly nad jeho majetkom. Nesúhlasil ani so záverom žalobcu, že argument o tom, že súd mal pristúpiť k zníženiu náhrady, resp. k jej nepriznaniu vzhľadom na existenciu výnimočných okolností, je novým prostriedkom procesnej obrany, ktorý je v zmysle § 366 Civilného sporového poriadku neprípustný. Posúdenie, či existujú výnimočné okolnosti odôvodňujúce zníženie náhrady spadá pod právne posúdenie vykonávané súdom a aj keby nešlo o právne posúdenie veci, o prostriedok procesnej obrany nejde vtedy, keď sa nevyžaduje zo strany súdu voči uvedenej skutočnosti žiaden procesný postup alebo úkon. V rámci uvedeného poukázal iba na uplatnenie už zistených skutočností a ich subsumovanie pod právnu tézu odobrenú Európskym súdom pre ľudské práva, ktorá umožňuje korigovanie pravidla o poskytnutí primeranej náhrady vo výnimočných prípadoch. Uvedené si nevyžaduje žiaden procesný postup na strane odvolacieho súdu. Dopad na verejné financie (nielen v žalobcovom v prípade, ale všeobecne v prípade odobrenia premisy, že zákonodarca zodpovedá za škodu spôsobenú výkonom legislatívnej činnosti) rovnako nemôže byť zanedbateľným faktorom. Pre oblasť ako zdravotníctvo (ale aj iné rezorty) by takýto výsledok sporov mal fatálne následky. Zdôraznil, že je spravodlivé a aj odôvodnené očakávať, že subjekt, ktorý vstúpi do oblasti, v ktorej figuruje verejné zdravotné poistenie, prostredníctvom ktorého sa má uhrádzať poskytnutá zdravotná starostlivosť na zabezpečenie verejného zdravia a záujem zachovať zdravie populácie, bude vykonávať svoju činnosť takým spôsobom, že v prípade ak príjme rozhodnutie o jej ukončení, bude mať dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie riadneho vysporiadania všetkých záväzkov v systéme. Toto sa však pri EZP nestalo. Ak EZP mala byť v takom dobrom finančnom stave a mala disponovať vysokými vkladmi zo strany žalobcu, potom je otázne, prečo nedokázala riadne a bez ohrozenia svojich pacientov ukončiť svoju činnosť a kde zmizli prostriedky tvoriace základné imanie EZP (3.3 miliónov EUR) a vklady do ostatných kapitálových fondov (priemerne 19.9 miliónov SK mesačne). EZP už pred rozhodnutím žalobcu zo dňa 15.01.2008 vysoko prekračovala niektoré ukazovatele ako napr. ukazovateľ minimálnej miery platobnej schopnosti a mala záväzky po lehote splatnosti vo významnej výške voči poskytovateľom zdravotnej starostlivosti ku 31.12.2007 (viď str. 5 Správy o okolnostiach zániku EZP a o činnosti Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v tomto procese). Keďže Nezisková novela bola prijatá až v koncom októbra 2007, je zreteľné, že tieto negatívne ekonomické ukazovatele tu existovali už pred prijatím Neziskovej novely a mali vplyv na kondíciu EZP. V súvislosti so spôsobom ako žalobca ukončil činnosť EZP musela Slovenská republika znášať bezprostredné náklady vo výške približne minimálne 5 miliónov EUR, zložené z nákladov na správu poistného kmeňa EZP, nákladov na ošetrenie poistencov EZP mimo Slovenskej republiky a pohľadávok štátnych nemocníc a zariadení voči EZP. Na strane žalobcu došlo k zneužitiu práva, § 25 Obchodného zákonníka sa na žalobcu nemôže vzťahovať. Uviedol tiež, že pokiaľ žalobca naďalej popiera, že je ovládaný skupinou J&T a tvrdí, že aj keby bol, neznamenalo by to, že by nemal nárok na primeranú náhradu za vyvlastnenie, považuje za nespochybniteľné, že skupina J&T zostala spriaznenou osobou EZP a reálne aj naďalej po kúpe akcií EZP zo strany žalobcu vykonávala skutočnú kontrolu nad EZP. Žalobca zneužil právo a snaží sa kontinuálne ukryť svoju identitu aj keď je iba cyperskou schránkou, ktorá bola ovládaná slovenskou finančnou skupinou. V poznámkach k účtovným výkazom EZP k 31.12.2006 a k 31.12.2007 (teda v čase keď akcie EZP vlastnil žalobca) sú spoločnosti zo skupiny J&T (vrátane J&T Finance Group a J&T Banka) uvedené v zozname spriaznených osôb. Podľa výročnej správy 2007"EZP nezostavuje konsolidovanú účtovnú závierku, ale sa zahrňuje do konsolidovanej účtovnej závierky spoločnosti JTFG,...". Uvedené znamená, že J&T Finance Group musela mať kontrolu na EZP. Z verejne dostupných zdrojov (obchodný register) je zjavné, že pred a tiež po kúpe akcií EZP zo strany žalobcu figurovali v orgánoch EZP rovnaké osoby ako T. H. (H. H. Z. XX.XX.XXXX C. XX.XX.XXXX), T. Z.Á. (Č. H. Z. XX.XX.XXXX C. XX.XX.XXXX), L. P. (Č. C. S. Z. XX.XX.XXXX C. XX.XX.XXXX, F.J. I. I. H. H. Z. XX.XX.XXXX C. XX.XX.XXXX), T. Č. (Č. C. S. Z. XX.XX.XXXX C. XX.XX.XXXX), E. W.P. (Č. C. S. Z. XX.XX.XXXX C. XX.XX.XXXX), O. D. (H. H. Z. XX.XX.XXXX C. XX.XX.XXXX). Je ťažké uveriť tomu, že ak by skutočne neboli žalobca a skupina J&T spriaznenými či prepojenými osobami, potom z akého dôvodu by žalobca ako nový akcionár EZP nepreobsadil manažment a dozornú radu EZP svojimi nominantmi. Takýto postup bol a je v bežnom obchodnom styku dvoch nespriaznených a neprepojených podnikateľov (kupujúci a predávajúci) neobvyklý a prakticky aj neexistujúci. Rovnako atypickým je aj to, že kúpu akcií od skupiny J&T žalobca zabezpečoval cez úverové financovanie poskytované J&T Bankou. Na preukázanie tvrdení, že žalobca je zahraničnou schránkou, boli podľa žalobcu použité listiny z konkurzného spisu, ktoré neboli vykonané ako dôkazy, a preto má ísť o neprípustné novoty. Nie je však pravdou, že konkurzný spis nebol súčasťou spisu vedeného prvoinštančným súdom. Podľa úradného záznamu požiadala asistentka oddelenia 11C o zapožičanie konkurzného spisu EZP (spis. zn. 6K 34/2008). Konkurzný spis konkurzné oddelenie 6K zapožičalo, pričom prevzatie zapožičaného spisu bolo potvrdené podpisom asistentky oddelenia 11C pri odovzdaní spisu (viď prílohy). Prvoinštančný súd sa tak oboznámil s obsahom konkurzného spisu, na ktorý vo svojej argumentácii odkazuje. 52. K otázke, že zlé hospodárenie bolo príčinou ukončenia činnosti EZP opätovne zdôraznil, že závery znalca - znaleckej organizácie Corpora, a.s., že finančný plán je vo všetkých bodoch reálny je nepreskúmateľné a zavádzajúce, keďže znalec potvrdzuje reálnosť plánu (okrem iného) na porovnaní tohto plánu a skutočne dosiahnutých finančných výsledkov za prvé mesiace roku 2008. Na základe rozhodnutia jediného akcionára z 15.01.2008 bola EZP v roku 2008 v útlmovom (šetriacom) režime, teda vynakladala nižšie náklady ako keby predpokladala pokračovanie svojej činnosti. Ak náklady v pláne zodpovedajú skutočne dosiahnutým nákladom, potom znalec zrejme podhodnotil výšku predpokladaných nákladov, pričom ak reálnosť plánu znalec overoval s pracovníkmi objednávateľa a EZP, potom nie je prekvapujúce, že dospel k záveru, že plán je realistický. Z tohto pohľadu sa znalec pri posúdení reálnosti finančného plánu spoliehal na jednostranné informácie od subjektov, ktoré mali záujem na tom, aby bol finančný plán považovaný za reálny a zodpovedajúci existujúcej skutočnosti. Analýzu znalca, ktorý považoval finančný plán za reálny na základe analýzy troch ukazovateľov, pričom hodnotí, že EZP dosahuje priemerné výsledky je potrebné považovať za nepreskúmateľnú a najmä za irelevantnú pre hodnotenie reálnosti finančného plánu, keďže uvedené tri ukazovatele vypovedajú o histórii, ale nedávajú žiadnu istotu, že predmetný finančný plán bude v nasledujúcich rokoch dosiahnuteľný, nie je uvedený zdroj, spôsob výpočtu ukazovateľov, rok pre ktorý sú ukazovatele vypočítané a už vôbec nie je zdôvodnený výber konkrétnych ukazovateľov, s výnimkou ukazovateľa likvidity nie je pravdivý záver, že EZP dosahuje priemerné výsledky, nakoľko porovnaním jednotlivých ukazovateľov je možné dospieť k záveru, že EZP dosahovala podpriemerné výsledky, pričom zdravotná poisťovňa by nemala byť primárne hodnotená na základe trhových kritérií uvedených vyššie, ale na základe ale na základe efektívneho využívania verejných zdrojov - verejného zdravotného poistenia v prospech dostupnosti zdravotnej starostlivosti. Poukázal tiež opätovne na nezrovnalosti medzi rozhodnutím jediného akcionára z 15.01.2008, správou audítora zo 07.03.2008 a stanoviskom audítora z 30.06.2008, ktoré znemožňujú považovať výkazy EZP zostavené k 31.12.2007 za východiskové pre akékoľvek rozhodnutie ohľadom nenulovosti hodnoty EZP. Z dôvodu pochybností ohľadom správnosti účtovnej závierky EZP k 31.12.2007, nie je možné pri hodnotení nenulovosti hodnoty EZP vychádzať z finančných výkazov EZP zostavených k 31.12.2007. Navyše, finančné výkazy vo všeobecnosti nie sú správnym východiskom pre určenie reálnej hodnoty akejkoľvek spoločnosti. 53. K argumentu žalobcu o výške vlastného imania EZP ku koncu roka 2007 poukázal na to, že existuje množstvo spoločností, ktorých reálna hodnota je nižšia ako účtovná hodnota. Ide o spoločnosti, v oblasti komerčného (nie verejného zdravotného) poisťovníctva, ktorých reálna hodnota je nižšia, ako je účtovná hodnota ich vlastného imania, ako napr. Genworth Financial, trhová hodnota predávaných akcií predstavuje len 11% účtovnej hodnoty vlastného imania, AEGON trhová hodnota predávaných akcií predstavuje len 45% účtovnej hodnoty vlastného imania, MetLife Inc. trhová hodnota predávaných akcií predstavuje len 94% účtovnej hodnoty vlastného imania. Uvedené spoločnosti sú fungujúcimi spoločnosťami. Dá sa nájsť množstvo príkladov spoločností, kedy účtovná hodnota vlastného imania bola pozitívna, ale reálna hodnota bola záporná, resp. spoločnosť napriek pozitívnemu vlastnému imaniu bola zlikvidovaná, resp. skončila v konkurze a trh následne ocenil jej majetok na nižšiu úroveň než záväzky. Žalobca však uvádza pri porovnaní inštitútu zákonného "vyvlastnenia" akcií podľa zákona o cenných papieroch, že výška vlastného imania predstavuje zákonné minimum stanovené zákonodarcom, ktoré má dostať akcionár za stratu akcií v prípade squeeze-outu (teda zákonné vyvlastnenie akcií). Podľa žalobcu ide len o minimálnu hodnotu, ktorú musí dostať akcionár, pričom z ostatných kritérií (napr. znaleckého posudku) môže vyplynúť, že má dostať viac. Uvedené tvrdenie platí výlučne pre situáciu squeeze-out-ov a tieto princípy slúžia na ochranu minoritných akcionárov. Cieľom tejto právnej úpravy je zabezpečiť ochranu minoritného akcionára pre prípad, že sa majoritný vlastník rozhodne "nasilu" vykúpiť minoritného. Porovnaním metodiky ohodnocovania podnikov za bežných okolností (všeobecná hodnota) a stanovenia hodnoty akcií na účely zistenia primeranej hodnoty protiplnenia podľa zákona č. 566/2001 Z. z. (squeeze-out) je zrejmé, že metodika pre druhé uvedené vedie k zásadne vyššej hodnote ohodnocovaného aktíva, čo je logické, pretože má okrem iného zabezpečiť aby inštitút squeeze-out-ov nebol zo strany majoritných vlastníkov zneužívaný (majoritný vlastník je donútený vykupovaný podiel "preplatiť"). Z tohto dôvodu považuje analógiu so špecifickou úpravou pre squeeze-out v prípade určenia ušlého zisku za absolútne irelevantnú. 54. Napokon vo vzťahu k otázke nevykonania dokazovania súkromným znaleckým posudkom zdôraznil, že prvoinštančný súd odmietol vykonanie označeného dôkazu s odkazom na hospodárnosť konania, avšak na druhej strane pripustil, že takýto dôkaz bude prípustnou novotou v odvolacom konaní ak bude v predložený spolu s odvolaním. Vzhľadom na komplexnosť otázok, ktoré mali byť riešené v súkromnom znaleckom posudku, bolo nemožné, aby oslovený znalec, ktorý prešiel výberovým konaním zorganizovaným žalovaným, pripravil do uplynutia lehoty na podanie odvolania súkromný znalecký posudok v požadovanej kvalite a rozsahu. V rozpore s tvrdením žalobcu označil záujem na predložení takéhoto znaleckého posudku skôr. Jeho procesná aktivita však bola ovplyvnená aj postupom žalobcu v konaní. Žalobca totiž na pojednávaní dňa 28.04.2017 uviedol, že zotrváva na svojom návrhu na vykonanie dokazovania ohľadom výšky jeho nároku a zároveň uviedol, že do polovice augusta 2017 predloží súkromný znalecký posudok týkajúci sa primeranej náhrady za vyvlastnenie. Keďže žalobca tvrdí, že sa má poskytnúť náhrada za hodnotu vyvlastnenej veci (akcie EZP), uviedol na pojednávaní, že sa chce oboznámiť s týmto posudkom a zaobstarať vytvorenie revízneho súkromného znaleckého posudku. Žalobca následne bez toho, aby bol o tom informovaný, stiahol tento svoj návrh. Až potom, ako sa dozvedel o stiahnutí tohto návrhu, mohol opätovne prostredníctvom svojho podania zo dňa 03.07.2017 uviesť, že chce zabezpečiť vyhotovenie súkromného znaleckého posudku. Ako už uviedol aj v odvolaní, nepostačuje ponechať túto otázku až na časť konania, ktoré prípadne určí výšku nároku, keďže medzitýmny rozsudok je založený na predpoklade, že výška nároku bude v určitej hodnote. Naopak, je presvedčený, že nárok žalobcu sa rovná nule. Pochybenie súdu spočívajúce v nemožnosti žalovaného predložiť súkromný znalecký posudok nie je možné odôvodniť ani tým, že v konaní predložil expertný posudok Doc. Urbana Kováča. Ten bol totiž predložený za účelom konfrontácie predpokladov výšky údajnej škody uvedenej v znaleckom posudku Corpora, a.s., čím mal byť spochybnený žalobný nárok. Expertný posudok Doc. Kováča nebol zo strany žalobcu doposiaľ odborne spochybnený a stále preukazuje nereálnosť biznis plánov žalobcu, resp. EZP a následne aj nereálnosť celého žalobného nároku odvíjajúceho sa od znaleckého posudku Corpora, a.s. K možnosti predložiť súkromný znalecký posudok na výšku škody navyše uvádza, že počítal s predložením súkromného znaleckého posudku po ustálení argumentácie žalobcu. V konaní opakovane poukazoval na to, že žalobca menil svoju argumentáciu a nebolo zrejmé, čo z tvrdení žalobcu je argumentáciou a čo samostatným nárokom. Je nepochybné, že žalobný nárok vyplývajúci z vyvlastnenia má iný výpočet ako nárok vyplývajúci z núteného obmedzenia vlastníckeho práva, resp. nárok na náhradu škody uplatnený v režime zákona č. 514/2003 Z.z. Z tohto dôvodu legitímne predpokladal - tak ako žalobca vyslovene uviedol a ako bolo dohodnuté na pojednávaní 28.04.2017 - že žalobca predloží súkromný znalecký posudok na primeranú náhradu za vyvlastnenie a následne bude mať možnosť reagovať revíznym súkromným znaleckým posudkom. Táto možnosť mu však bola postupom súdu odopretá. S poukazom na uvedené zotrval na podanom odvolaní, ktorému žiadal vyhovieť. 55. Odvolací súd na základe odvolania žalovaného preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a podľa § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že vo veci samej je nevyhnutné napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 56. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné poukázať na to, súd prvej inštancie síce v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul rozhodujúce skutočnosti tvrdené stranami sporu, ako i právnu kvalifikáciu uplatnených nárokov ponúknutú súdu žalobcom, avšak pre účely vydania napadnutého medzitýmneho rozsudku sa zaoberal výlučne splnením predpokladov pre priznanie žalobcom (spolu s ostatnými nárokmi) uplatnenej náhrady za hodnotu jeho akcii v EZP, ktoré mu podľa jeho tvrdenia boli de facto vyvlastnené. Vznik ostatných žalobcom uplatnených nárokov (náhrada skutočnej škody a ušlého zisku) napadnutým rozsudkom vecne neposúdil ani o nich meritórne nerozhodol. Obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku nasvedčuje tomu, že zo strany súdu prvej inštancie došlo k mylnej interpretácii obsahu žaloby, podaní a prednesov žalobcu, ktorej výsledkom je (zrejme) názor, že ďalšie nároky žalobcu (na náhradu škody) boli uplatnené iba alternatívne s tým, že tu existuje možnosť vybrať si z ponúknutých možností len niektorú s poukazom na rozdielnu právnu kvalifikáciu. Nárok na náhradu skutočnej škody (zmarenej investície) či ušlého zisku má však okrem právneho aj celkom samostatný skutkový základ (sú pre neho významné celkom odlišné skutočnosti), a preto ich alternatívne uplatnenie dosť dobre nie je možné a ani postup súdu prvej inštancie preto v tomto smere nemožno považovať za správny. V tejto súvislosti žalovaný opodstatnene v odvolaní súdu prvej inštancie vytýka, že v odôvodnení rozsudku stiera rozdiely medzi nárokom na náhradu škody a primeranou náhradou za vyvlastnenie; hoci nemožno považovať za opodstatnenú jeho výhradu, že otázku príčinnej súvislosti je na mieste skúmať iba pri náhrade škody. Bez zreteľa na uvedené je však, vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu výrokom napadnutého rozsudku i odvolacími námietkami, s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobca proti rozsudku odvolanie nepodal, pre toto odvolacie konanie relevantné iba to, o čom súd prvej napadnutým rozsudkom rozhodol (a nie to, čo predmetom jeho posúdenia a rozhodnutia nie je). Z uvedeného dôvodu odvolací súd preskúmal po skutkovej a právnej stránke iba správnosť záverov a rozhodnutia súdu prvej inštancie o nároku žalobcu na priznanie náhrady podľa čl. 20 Ústavy SR za akcie v EZP, ktoré definitívne stratil po zániku EZP. 57. Ďalej, v nadväznosti na argumentáciu žalobcu, ktorý v odvolaní opakovane, pri viacerých odvolacích námietkach žalovaného, konštatuje, že tieto sú novotami, ktoré sú v odvolacom konaní neprípustné, nakoľko ich žalovaný neuviedol v konaní na súde prvej inštancie, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že odvolacie námietky žalovaného, vzhľadom na ich obsah a skutočnosti v nich uvádzané, za takéto neprípustné novoty bez ďalšieho považovať nemožno. Žalovaný totiž prostredníctvom týchto námietok v zásade iba prezentuje konkurenčnú argumentáciu ku skutkovým a právnym záverom prvoinštančného súdu, ktorou odôvodňuje ním namietanú nesprávnosť súdom vyslovených záverov. Odvolací súd pritom v podanom odvolaní nenašiel žiadne zásadné žalovaným tvrdené novoty, ktoré by mohli byť v odvolacom konaní významné, resp. rozhodujúce, z hľadiska posúdenia správnosti rozhodnutia a postupu súdu prvej inštancie, pričom i pokiaľ ide o okolnosti týkajúce sa prepojenia žalobcu, resp. EZP, so spoločnosťami, ktoré patria do finančnej skupiny J & T, žalovaný túto svoju obranu prezentoval už v prvoinštančnom konaní. Všetky relevantné skutočnosti, na ktoré žalovaný v odvolaní odkazuje a ktoré sú pre posúdenie správnosti napadnutého rozsudku ťažiskové, vyplývajú z obsahu súdneho spisu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje i na to, že pri prieskume napadnutého rozsudku a postupu súdu prvej inštancie mal na pamäti viazanosť rozsahom odvolania a tento prieskum uskutočnil dôsledne vychádzajúc z odvolacích námietok žalovaného, ktorý vo vzťahu k meritu veci súdu prvej inštancie vytýka najmä nesprávne a nedostatočne ustálený skutkový stav veci významný pre posúdenie otázky de facto vyvlastnenia, príčinnej súvislosti medzi prijatím Neziskovej novely, ako i nenulovej hodnoty EZP, resp. akcii EZP, a to i z dôvodu nevykonania ním navrhovaného dokazovania; nesprávne právne posúdenie otázky de facto vyvlastnenia a právnych otázok relevantných pre posúdenie príčinnej súvislosti a porušenie práva na spravodlivý proces nevykonaním navrhovaného dôkazu. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádza podrobnú argumentáciu, z ktorej vyvodzuje, že sú tu predpoklady pre nepriznanie náhrady vzhľadom na spriaznenosť žalobcu s ostatnými spoločnosťami patriacimi do finančnej skupiny J & T a tiež pre zneužitie práva žalobcom, tieto skutočnosti nemali pre rozhodnutie o podanom odvolaní zásadný význam, a preto sa nimi aj odvolací súd podrobnejšie nezaoberal. Je však dôležité poukázať aj na to, že (za predpokladu vznesenia odvolacej námietky nesprávneho právneho posúdenia) odvolací súd v súlade so zásadou iura novit curia nie je viazaný právnym posúdením veci, ktoré bolo v konaní na súde prvej inštancie ponúknuté ktoroukoľvek stranou sporu. Pokiaľ potom žalobca vo vyjadrení k odvolaniu i vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci naznačuje, že žalovaný v odvolaní uvádza neprípustné novoty, jeho argumentácia nemôže obstáť. 58. Z hľadiska správnosti právneho posúdenia veci v prvom rade odvolací súd upriamil pozornosť k argumentácii žalovaného, ktorý v odvolaní namieta, za aktuálneho právneho stavu je v danej veci priznanie náhrady za de facto vyvlastnenie akcii, ku ktorej malo dôjsť prijatím Neziskovej novely, vylúčené. V tomto smere žalovaný súdu prvej inštancie vytýka, že tento nárok založil na článku 20 ods. 4 Ústavy ako nárok na primeranú náhradu za vyvlastnenie, ktorý nie je považovaný za nárok na náhradu škody v spojení s článkom 46 ods. 3 Ústavy, pričom súd takúto osobitnú ochranu vlastníctva priznal v režime značnej právnej neistoty, lebo posúdením konania štátnych orgánov mimo režimu článku 46 ods. 3 Ústavy by zakladalo nerovnaký prístup k jednotlivým kategóriám ústavných práv, nakoľko legislatívna činnosť zákonodarcu je činnosťou spadajúcou pod výkon verejnej moci a ak pri nej došlo k pochybeniu pri výkone verejnej moci, je potrebné na nárok žalobcu prihliadať cez právnu úpravu uvedenú v zákone č. 514/2003 Z.z., ktorý princíp zodpovednosti štátu za protiústavné konanie zákonodarcu neupravuje a z tejto perspektívy sa teda jasne rozlišuje medzi vyvodením právnej a politickej zodpovednosti voči zákonodarnému zboru Slovenskej republiky. Žalovaný zdôraznil, že ak je toto konanie protiústavné, je korigované činnosťou Ústavného súdu prostredníctvom konania o súlade právnych predpisov podľa článku 125 Ústavy a prvoinštančný súd nemôže spochybňovať alebo prehliadať odkaz článku 46 ods. 4 Ústavy na povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti práva zakotveného v odseku 3 (zodpovednosť za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci) prostredníctvom zákona a podmienok, ktoré za týmto účelom zákon č. 514/2003 Z.z. uložil. Rovnako súd nemôže ignorovať absenciu pravidiel alebo úpravu legislatívnej zodpovednosti za následky spôsobené takýmto zásahom, pričom prvoinštančný súd nezohľadnil vo svojom posúdení argument o nepredvídateľných dôsledkoch svojho rozhodnutia pre verejné financie z pohľadu založenia určitého druhu precedensu, keď v prípade úspechu takéhoto druhu žalôb by došlo k ohrozeniu fungovania a zabezpečovania základných úloh štátu a samotná legislatívna činnosť by bola ochromená, nakoľko by bola do slovenského právneho poriadku vnesená neistota a nejasnosť, čo alebo kedy a za akých podmienok zakladá jednotlivcom nároky voči štátu ako nositeľovi zákonodarnej moci pri absencii akýchkoľvek špecifikácií či procesných podmienok uplatnenia takejto zodpovednosti, nakoľko medzitýmny rozsudok založil zmenu alebo určité doplnenie ústavného poriadku, ktorej vykonanie neprislúcha súdnej moci, keďže konštituuje sankciu voči zákonodarcovi, ktorú možno uložiť iba prostredníctvom uplatnenia procesov pre ústavné a legislatívne zmeny. 59. Z predmetnej argumentácie je zrejmé, že žalovaný namieta nesprávne právne posúdenie otázky zodpovednosti štátu za ujmu spôsobenú prijatím zákona, teda legislatívnou činnosťou. Táto problematika je v súčasnej dobe aktuálna, pričom však treba uviesť, že v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vrátane najvyšších súdnych autorít (aspoň podľa vedomosti odvolacieho súdu) zatiaľ riešená nebola. 60. Vo všeobecnosti možno súhlasiť so žalovaným, keď súdu prvej inštancie vytýka, že v rámci právneho posúdenia sa vôbec nezaoberal absenciou pravidiel a úpravy legislatívnej zodpovednosti za následky spôsobené takýmto zásahom a nezohľadnil ani argument o nepredvídateľných dôsledkoch svojho rozhodnutia pre verejné financie z pohľadu založenia určitého druhu precedensu, ktorý by mohol ohroziť zabezpečovanie základných úloh štátu a ochromenie legislatívnej činnosti štátu z dôvodu neistoty a nejasnosti ohľadne podmienok zakladajúcich jednotlivcom nároky voči štátu ako nositeľovi zákonodarnej moci pri absencii akýchkoľvek špecifikácií či procesných podmienok uplatnenia takejto zodpovednosti. Rovnako možno vo všeobecnosti súhlasiť s tým, že v systéme trojdelenia štátnej moci neprislúcha súdnej moci meniť či určitým spôsobom dopĺňať ústavný poriadok, konštituovaním takej sankcie voči zákonodarcovi, ktorú možno uložiť iba prostredníctvom uplatnenia procesov pre ústavné a legislatívne zmeny. Tieto argumenty žalovaného však v preskúmavanej veci nepredstavujú bez ďalšieho natoľko zásadnú prekážku vzniku nároku tvrdeného žalobcom, aby to mohlo mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. 61. V prvom rade je potrebné uviesť, že v prípade napadnutého rozsudku podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k neprípustnému zásahu súdnej moci do kompetencii moci zákonodarnej. Súd prvej inštancie ako všeobecný súd totiž napadnutým rozsudkom neprekračuje medze svojich právomocí, nenúti Národnú radu SR ako jediný ústavodarný a zákonodarný orgán Slovenskej republiky (čl. 72 Ústavy) prijímať právne normy s určitým obsahom, avšak iba vyvodzuje z výkonu jeho právomoci, teda prijatia právnej normy (Neziskovej novely), ktorú Ústavný súd SR označil za protiústavnú, určité právne následky v oblasti súkromného práva. Rovnako však k zásahu do kompetencii Národnej rady SR zo strany všeobecného súdu v tomto prípade nedochádza ani tým, že by mimo rámca svojej prieskumnej právomoci ex post posudzoval výsledok jej činnosti, teda prijatia Neziskovej novely. Práve za účelom takéhoto posúdenia sa prvoinštačný súd obrátil na Ústavný súd SR, ktorý následne na základe jeho návrhu rozpor Neziskovej novely s Ústavou SR konštatoval. Napokon, nemožno sa so žalovaným stotožniť ani v tom, že by súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom celkom zjavne založil (vytvoril) sankciu voči zákonodarcovi, ktorú by bolo možné uložiť iba prostredníctvom uplatnenia procesov pre ústavné a legislatívne zmeny, ktoré však prijaté neboli. Priznanie nároku žalobcovi totiž súd prvej inštancie založil na aplikácii existujúcej normy - článku 20 Ústavy SR, ktorá právo na náhradu za obmedzenie vlastníctva alebo vyvlastnenie priznáva každému. Aplikácia čl. 20 Ústavy SR súdom prvej inštancie je tu výsledkom interpretácie danej normy a jej následnej aplikácie na zistený skutkový stav, teda nie je výsledkom neprípustnej sudcovskej tvorby práva, na ktorú by súd nebol oprávnený. S ohľadom na uvedené preto podľa názoru odvolacieho súdu zostáva sporné iba to, či súd prvej inštancie náležite zohľadnil všetky právne normy, ktoré sú v tomto prípade významné, či ich správne interpretoval a v danej veci aj aplikoval na zistený skutkový stav a či sa náležite vysporiadal aj ďalšími okolnosťami, ktoré treba vziať do úvahy. V tomto smere možno súhlasiť s námietkou žalovaného, že sa tak nestalo. 62. V prípade zodpovednosti štátu za ujmu spôsobenú legislatívnou činnosťou, ako na to správne poukazuje aj žalovaný, treba mať v prvom rade na pamäti politickú zodpovednosť zákonodarného orgánu, ako i dôsledné rešpektovanie trojdelenia štátnej moci, vrátane dodržiavania kompetencii štátnych orgánov tak, ako sú nastavené v Ústave SR. V súčasnosti však už (na rozdiel od minulosti), nemožno v prípade ujmy spôsobenej legislatívnou činnosťou celkom vylúčiť ani zodpovednosť právnu. Svedčí o tom aj (opatrný) názorový posun v danej otázke, ktorý napr. na úrovni Európskej únie vyústil do vyvodenia právnej zodpovednosti za legislatívnu činnosť členského štátu (zodpovednosť za nesprávnu transpozíciu smernice, porovnaj najmä rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-6 a 9/90, Francovich a Bonifaci, 19.11.1991, Zb. s. I-5357, bod 46), ktorá skutočnosť našla svoj odraz aj v ustanovení § 4 ods. 1 písm. e) zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré nepriamo takúto zodpovednosť pripúšťa. Pre úplnosť sa však na tomto mieste žiada dodať, že analogická aplikácia noriem práva EÚ v tejto súvislosti na vnútroštátnej úrovni neprichádza do úvahy. 63. Na vnútroštátnej úrovni možno aj naďalej pozorovať prirodzenú neochotu štátu prevziať v súvislosti s prijímaním zákonov okrem politickej zodpovednosti aj zodpovednosť právnu. V tomto smere je celkom legitímna a logická argumentácia žalovaného, že dôsledky prijatia bezvýhradnej právnej zodpovednosti za ujmu spôsobenú legislatívnou činnosťou by mohli byť nepredvídateľné, a to ako v oblasti verejných financií, tak i legislatívnej činnosti štátu, ktorá by z dôvodu neistoty a nejasnosti ohľadne podmienok zakladajúcich jednotlivcom nároky voči štátu ako nositeľovi zákonodarnej moci mohla byť v konečnom dôsledku celkom ochromená. Rovnako nemožno v tejto súvislosti opomenúť, že štát (resp. v tejto časti výkonu verejnej moci zákonodarca) neprijal výslovnú právnu úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú legislatívnou činnosťou, keď vznik takejto zodpovednosti nevyplýva ani zo zák. č. 514/2003 Z.z. (ktorý dokonca vznik nároku na náhradu škody spôsobenej činnosťou zákonodarcu v ust. § 9 ods. 1 výslovne vylučuje) a táto nie je upravená ani v inej podústavnej právnej norme. Odvolací súd sa však nemohol stotožniť s názorom žalovaného, že absencia výslovného ustanovenia zákona, ktoré by právnu zodpovednosť za legislatívnu činnosť zakladalo, bez ďalšieho vylučuje vznik nároku žalobcu na náhradu za vyvlastnenie, keď takéto limity zodpovednosti za následky legislatívnej činnosti z nášho právneho poriadku nevyplývajú. 64. Napriek tomu, že i podľa odvolacieho treba mať všetky vyššie uvedené okolnosti na pamäti pri zvažovaní, či vôbec právna (nielen politická) zodpovednosť za výkon legislatívnej činnosti môže byť vyvodená, dospel odvolací súd k záveru, že v prípade, o aký ide v preskúmavanej veci, treba vznik tejto zodpovednosti pripustiť, a to z nasledovných dôvodov: 1/ V prípade Neziskovej novely ide o legislatívnu činnosť, ktorá priamo zasiahla do súkromnoprávnych vzťahov, keď vstúpila do obsahu hmotnoprávnych vzťahov adresátov právnej normy (akcionárov právnických osôb pôsobiacich v oblasti verejného zdravotného poistenia), a to najmä tým, že im zakázala výplatu zisku. Prijatie Neziskovej novely pritom možno, so zreteľom na závery vyslovené v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/09, označiť ako náhly a nepredvídateľný zásah do pokojného stavu, v dôsledku ktorého došlo k zásadnému zhoršeniu hmotnoprávneho postavenia adresátov normy 2/ Predmetnú legislatívnu činnosť záväzne (so všetkými dôsledkami) Ústavný súd Slovenskej republiky, ako orgán ochrany ústavnosti v zmysle Ústavy, posúdil ako činnosť, ktorá je nepochybne v rozpore s Ústavou, pričom konštatoval, že tu došlo k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva súkromných zdravotných poisťovní, resp. ich akcionárov formou zásadného obmedzenia ich možnosti disponovať s vlastnými akciami ako majetkovými hodnotami, ktoré tvoria integrálnu súčasť ich vlastníckeho práva, a zároveň konštatoval, že tento zásah do majetkových práv bol uskutočnený bez toho, aby bola poskytnutá primeraná náhrada a z hľadiska svojich dôsledkov je zjavne neprimeraný k obmedzeniam práv podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. Nejde tu teda o situáciu, kedy by legislatívnu činnosť Národnej rady SR posudzoval, či inak z hľadiska jej potenciálu zasiahnuť do práv žalobcu kvalitatívne hodnotil všeobecný súd (súd prvej inštancie), ale Ústavný súd SR, ktorému je v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy priamo daná právomoc posudzovať súlad zákonov s Ústavou Slovenskej republiky a v tomto kontexte aj zásah do základných práv a slobôd 3/ Ide o zásah do Ústavou SR zaručeného základného práva vlastniť majetok v zmysle článku 20 Ústavy, ktorého ochrana sa zaručuje bez ohľadu na povahu či postavenie subjektu, ktorý do tohto práva zasahuje, pričom na každý zásah do tohto práva sa musia uplatniť prísne limity vyplývajúce z citovaného článku Ústavy; v prípade nároku uplatneného žalobcom v tomto konaní teda ide o nárok, v prípade ktorého nechýba opora v právnom poriadku Slovenskej republiky 4/ Ak došlo legislatívnou činnosťou Národnej rady SR k zásahu do majetku, z hľadiska požiadavky na poskytnutie náležitej materiálnej ochrany základným právam zaručeným v článku 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, nemôže postačovať preskúmanie legislatívnej činnosti Ústavným súdom a konštatovanie jej protiústavnosti 5/ Nejde o zásah, ktorý by bol svojim významom či rozsahom tvrdených následkov zanedbateľný, pričom na druhej strane nejde ani o zásah, v prípade ktorého by v dôsledku vyvodenia právnej zodpovednosti boli ohrozené základné funkcie štátu, prípadne by vyvodenie zodpovednosti bolo v rozpore so základnými princípmi materiálneho právneho štátu 6/ Nejde o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom v režime článku 46 ods. 3 Ústavy, v prípade ktorej podmienky vzniku a uplatnenia súdnou cestou vymedzuje zákon č. 514/2003 Z.z. 7/ Odvolací súd je toho názoru, že ak by za stavu, kedy Ústavný súd zistil závažný protiústavný zásah legislatívnej činnosti do práva vlastniť majetok, súd bez ďalšieho odmietol čo i len pripustiť možnosť vzniku nároku na reparáciu tvrdenej ujmy, iba s odôvodnením, že nemá k dispozícii žiadne ustanovenie zákona, o ktoré by mohol tento nárok oprieť, hoci z právneho poriadku možno v širších súvislostiach takýto nárok vyvodiť, došlo by k odopretiu práva na súdnu ochranu v jeho materiálnom zmysle, pokiaľ ide o poskytnutie ochrany základným právam zaručeným Ústavou, medzi ktoré nepochybne patria i práva v zmysle článku 20 Ústavy 8/ V neposlednom rade nemožno opomenúť, že v zmysle judikatúry ESĽP akýkoľvek zásah do práva na ochranu majetku musí zohľadňovať potrebu spravodlivej rovnováhy medzi požiadavkami všeobecného záujmu spoločenstva a imperatívom ochrany základných práv jednotlivca (viď, okrem iných, Sporrong a Lönroth proti Švédsku zo dňa 23. septembra 1982, rad A č. 52, str. 26, § 69). Rovnováha medzi požiadavkami všeobecného záujmu a imperatívom ochrany základných práv je však narušená, ak je dotknutá osoba nútená znášať "neprimeranú záťaž" (viď, medzi mnohými inými, rozsudok Saints monast?res proti Grécku z 9. decembra 1994, rad A, č. 301-A, § 70-71) (rozsudok ESĽP vo veci Pincová a Pinc proti Českej republike z 5. novembra 2002). Odvolací súd je toho názoru, že uvedené platí aj v prípade, ak k zásahu do majetkových práv dôjde legislatívnou činnosťou, pričom podľa jeho presvedčenia ak by došlo k odmietnutiu možnosti vzniku nároku žalobcu bez ďalšieho, mohlo by to vyvolať zásah do práv chránených Ústavou a čl. 1 dodatkového protokolu, nakoľko na zabezpečenie rovnováhy medzi požiadavkami všeobecného záujmu a imperatívom ochrany základných práv, nemôže v prípade, ak došlo k závažnému narušeniu tejto rovnováhy, postačovať samotné konštatovanie zásahu Ústavným súdom SR. 65. Napriek tomu, že súd prvej inštancie neposúdil po právnej stránke základ žalobcom uplatneného nároku v uvedených súvislostiach dôsledne, so zreteľom na právne závery zhrnuté vyššie bolo nevyhnutné pripustiť možnosť vzniku nároku žalobcu na primeranú náhradu, a preto odvolací súd správnosť napadnutého rozsudku preskúmal aj z hľadiska ďalších skutkových a právnych otázok, ktorých vyriešenie bolo pre rozhodnutie v spore významné. 66. Vo vzťahu k ustáleniu skutkovému stavu veci, ktorý má význam pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby v časti náhrady za stratené akcie, možno konštatovať, že väčšinu skutkových zistení, z ktorých súd prvej inštancie vychádzal pri právnom posúdení veci, treba považovať za správnu, keď tieto vychádzajú zo správneho právneho posúdenia veci pokiaľ ide o ustálenie okruhu relevantných skutočností, majú náležitú oporu vo vykonanom dokazovaní a prvoinštančný súd k nim dospel po správnom vyhodnotení vykonaných dôkazov. Za správne tak odvolací súd považuje súdom prvej inštancie ustálený priebeh skutkových udalostí týkajúcich sa založenia EZP spoločnosťou J&T FINANCE GROUP, a.s., nadobudnutia akcii EZP žalobcom, úhrady ceny akcii, ako aj jednotlivých úhrad kapitálových vkladov žalobcom. Rovnako boli vykonaným dokazovaním správne ustálené časové súvislosti jednotlivých udalostí predchádzajúcich nadobudnutiu akcii žalobcom, prijatia Neziskovej novely zákonom č. 530/2007 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.01.2008 (ďalej len "Nezisková novela") a tiež boli správne ustálené udalostí, ktoré nasledovali po prijatí tejto novely. Správnosť týchto skutkových záverov v odvolaní nenamietal ani žalovaný a sporná tak zostáva najmä správnosť právneho posúdenia veci a ustálenia skutkového základu pre účely zodpovedania otázky, či došlo v dôsledku prijatia neziskovej novely k de facto vyvlastneniu akcii žalobcu v EZP a či mali akcie žalobcu v rozhodnom čase aspoň nejakú hodnotu. V tom je pochopiteľne zahrnuté aj ustálenie skutkového základu pre zodpovedanie otázky, či medzi prijatím Neziskovej novely a stratou majetku žalobcu v podobe akcii EZP existuje taká príčinná súvislosť, aby bolo možné žalovanému tento následok pričítať a vyvodzovať z neho právne následky v podobe zodpovednosti žalovaného za stratu na majetku (akcii) žalobcu, s povinnosťou kompenzácie tejto straty. 67. Pokiaľ ide o ustálenie skutkového základu pre účely posúdenia, či došlo k de facto vyvlastneniu akcii žalobcu, odvolací súd dospel k záveru, že skutkový stav veci nemožno považovať za ustálený správne a dostatočne, a to najmä z dôvodu, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. 68. Proces posudzovania každej právne významnej otázky má svoju skutkovú a právnu zložku, ktoré navzájom súvisia. Aby bolo možné dospieť k záveru, či dokazovaním zistené skutočnosti zakladajú existenciu práva, ktorému sa má poskytnúť v súdnom konaní ochrana, musí mať súd vyriešené, ktoré skutočnosti sú (resp. vôbec môžu byť) pre posúdenie tejto otázky významné. To, koniec koncov, v rámci odvolacieho konania, nachádza svoj odraz aj v ustanovení § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p., ktoré (de facto) podmieňuje správnosť a úplnosť vykonania dokazovania, resp. ustálenia skutkového stavu, správnym právnym posúdením veci, teda správnym a úplným vymedzením (zatiaľ ešte nepreukázaných) skutočností, ktorých existencia je nevyhnutná pre vznik práva. Ak sa súd dopustí pochybenia pri právnom posúdení veci tým, že vychádza z nesprávne, či nedostatočne (príliš úzko) ustáleného okruhu skutočností významných pre vznik práva (nároku), spravidla bude chybné (nedostatočné) aj ustálenie skutkového stavu veci, pretože v takomto prípade (väčšinou) okruh zistených skutočností nepostačuje na správne právne posúdenie sporných otázok. 69. V preskúmavanej veci dospel odvolací súd k záveru, že žalovaný, ktorý prvoinštančnému súdu vytýka dôsledné nezohľadnenie rozdielov medzi obmedzením a stratou vlastníctva, dôsledkov zákazu zisku na postavenie akcionára a fungovanie EZP, ako i časové limity účinkov Neziskovej novely, opodstatnene v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie sa pri skúmaní otázky či v tomto prípade došlo k de facto vyvlastneniu nesprávne obmedzil na zistenie takých skutočností, ktoré na zodpovedanie tejto spornej otázky nepostačujú. Súd prvej inštancie svoj právny záver o de facto vyvlastnení akcii žalobcu v EZP založil na zistení, že žalobca bol majiteľom akcii EZP, na ktorej majetok bol vyhlásený konkurz a napokon výmazom z obchodného registra zanikla bez právneho nástupcu, čím došlo k nenávratnej strate akcii žalobcu, pričom zároveň zistil skutočnosti zakladajúce vzťah príčiny a následku medzi prijatím Neziskovej novely a stratou akcii žalobcu. Odvolací súd však poukazuje na to, že pre účely posúdenia, či v danom prípade došlo k de facto vyvlastneniu akcii žalobcu v EZP v dôsledku prijatia Neziskovej novely, treba dôsledne zodpovedať otázku, či vzhľadom na okolnosti vôbec ide o de facto vyvlastnenie a až následne posúdiť otázku (ktorú skúmal aj súd prvej inštancie), či k takémuto de facto vyvlastneniu došlo v kvalifikovanej príčinnej súvislosti s konaním žalovaného, teda prijatím spornej novely. Je nepochybné, že pokiaľ ide o samotné postavenie žalobcu ako akcionára, pred prijatím Neziskovej novely bol majiteľom akcii EZP a napokon v dôsledku zániku EZP tieto akcie nenávratne stratil. To samotné však podľa odvolacieho súdu bez ďalšieho neznamená, že v danom prípade ide o de facto vyvlastnenie (ktorého pojmové znaky sú do detailov predmetom skúmania spravidla najmä v sporoch z medzinárodnej arbitráže v súvislosti s ochranou cezhraničných investícií). Súd prvej inštancie opomenul konfrontovať zistený skutkový stav so všetkými kritériami, ktoré treba považovať za relevantné. Sám pritom v odôvodnení napadnutého rozsudku vo všeobecnosti na tieto kritériá poukazuje, keď s odkazom na rozhodovaciu prax ÚS SR uvádza, že za de facto vyvlastnenie treba považovať prijatie takých opatrení, ktoré síce formálne nezbavujú vlastníka jeho vlastníctva, ale sú takej intenzity, že narúšajú samotnú podstatu a ekonomickú zmysluplnosť vlastníckeho práva, pričom kumulatívnym efektom týchto opatrení je, že vlastník úplne a definitívne stráca kontrolu nad svojim vlastníctvom a je nútený svoje vlastníctvo opustiť. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však nie je možné zistiť, v akom smere a prečo vlastne boli podľa súdu prvej inštancie tieto kritériá v danom prípade naplnené, keď aj následok Neziskovej novely nemá spočívať iba v zákaze výplaty zisku žalobcovi ako akcionárovi EZP, ale v tom, že žalobca úplne svoje akcie stratil, po tom, ako prestal vkladať do EZP ďalšie investície vo forme kapitálových vkladov, v dôsledku čoho EZP ukončila činnosť, dostala sa do platobnej neschopnosti, do konkurzu a následne zanikla. Za tohto stavu odvolací súd dospel k záveru, že záver súdu prvej inštancie o de facto vyvlastnení akcii žalobcu prijatím Neziskovej novely (aspoň zatiaľ) bez ďalšieho nemôže obstáť, keď neboli zohľadnené všetky relevantné skutkové okolnosti významné pre posúdenie tejto otázky. 70. Žalovaný v odvolaní opodstatnene namieta i to, že súd prvej inštancie sa nedôsledne a nesprávne vysporiadal s otázkou existencie príčinnej súvislosti medzi prijatím Neziskovej novely a tvrdeným de facto vyvlastnením akcii žalobcu v EZP, aj z dôvodu, že nesprávne vyhodnotil reálnosť plánov EZP, moment a dôvody prijatia rozhodnutia žalobcu o ukončení činnosti EZP, nesprávny postup pri zostavovaní účtovnej dokumentácie za rok 2007 a pod., a to za stavu, keď dôkazom k hodnote EZP v konaní je expertný posudok Doc. Kováča, ktorý jasne hovorí, že hodnota EZP sa rovná nule, pričom súd záver o tom, že EZP generovala zisk z hlavnej činnosti založil na znaleckom posudku predloženom žalobcom, ktorý je v tejto časti nepreskúmateľný a nebolo mu umožnené predloženie súkromného znaleckého posudku, ktorý mal preukázať aj skutočnosti týkajúce sa činnosti EZP, ktoré mali vplyv na založenie príčinnej súvislosti. 71. Treba poukázať na to, že záver o existencii príčinnej súvislosti je vždy výsledkom kombinácie skutkového a právneho posúdenia. Súd prvej inštancie svoje závery založil na konštatovaní, že prijatie zákazu zisku logicky znamená, že akcionári zdravotných poisťovní museli zásadným spôsobom zmeniť svoj postoj k pokračovaniu vo svojej investícii a z tohto hľadiska považoval za dôveryhodné tvrdenia žalobcu v jeho písomnom vyhlásení zo dňa 07.07. 2017, ako aj tvrdenia uvedené v jeho rozhodnutí zo dňa 15.01.2008, ktoré sa týkajú dôvodov jeho rozhodnutia, prečo ukončil predčasne svoju investíciu a prečo Európska zdravotná poisťovňa, a.s. bola nútená ukončiť svoju činnosť, čo následne viedlo k úplnej strate žalobcovho majetku. Rozhodnutie žalobcu považoval za logické a racionálne s cieľom minimalizovať ďalšie straty, pričom skutočnosť, že prijatie tohto rozhodnutia viedlo k ukončeniu činnosti Európskej zdravotnej poisťovne, a.s., mal dostatočne preukázanú aj inými dôkazmi, a preto uzavrel, že konanie žalovaného (zákaz výplaty zisku) bolo hlavnou príčinou, ktorá priviedla žalobcu k pozastaveniu jeho investícií vykonávaných do vlastného imania Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. (do kapitálových fondov tejto poisťovne). Odvolací súd je však toho názoru, že reťazec jednotlivých príčin a následkov a okruh skutočností, ktoré mohli mať relevanciu z hľadiska prípadného pretrhnutia tohto reťazca je širší, než sa domnieval prvoinštančný súd a bez zohľadnenia a starostlivého vyhodnotenia ďalších skutočností, ktoré treba v tomto smere považovať relevantné, nie je možné závery prvoinštančného súdu považovať za správne. 72. O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide vtedy, ak protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody sú v logickom slede, a teda ak protiprávne konanie škodcu bolo príčinou a vznik škody následkom tejto príčiny. Vzťah príčiny a následku musí byť bezprostredný a priamy. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Musí byť teda doložené, že nebyť protiprávneho konania (opomenutia) škodcu, škodlivý následok by nenastal. Ak príčinou škody je iná skutočnosť (napr. porušenie zmluvnej povinnosti samotným poškodeným), zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto určujúci význam, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), sa príčinná súvislosť zisťuje.(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2013 sp. zn. 6 MCdo 16/2012, uverejnené pod č. 137 v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 10/2014) 73. Otázka príčinnej súvislosti je pomerne často riešenou problematikou v právnej i súdnej praxi, pričom jej posúdenie v konkrétnom spore nie je jednoduché. Osobitne zložité je posúdenie tejto otázky v prípade, ak do skutkového deja medzi protiprávnym konaním a tvrdeným následkom vstupuje viacero na seba nadväzujúcich príčin a následkov (tzv. reťazenie), nakoľko v tomto prípade treba okrem základnej podmienky (sine qua non), podľa ktorej tu príčinná súvislosť nie je, ak by tvrdený následok bez daného protiprávneho konania nenastal, skúmať, či niektorá z iných okolností danej veci, ktorá mohla mať objektívne vplyv na škodlivý následok, nespôsobila pretrhnutie reťazenia a nevylučuje tak existenciu príčinnej súvislosti. Z hľadiska všeobecných východísk pre skúmanie otázky príčinnej súvislosti sa odvolaciemu súdu javí ako najvhodnejšie vychádzať okrem základných princípov ustálených v súdnej praxi aj z Princípov Európskeho deliktného práva (PETL). Tieto síce nepatria (ani v SR) medzi všeobecne záväzné pramene práva, avšak (vo forme tzv. "soft law") reprezentujú výsledok práce Európskej skupiny deliktného práva (EGTL), popredných akademikov i praktizujúcich právnikov z oblasti civilného práva z celej Európy a ďalších krajín, ktorý de facto sumarizuje aktuálnu teoretickú koncepciu deliktnej zodpovednosti a ktorý všeobecne požíva v praxi značnú autoritu. Odvolací súd sa, rešpektujúc tiež závery vyplývajúce z doterajšej rozhodovacej praxe všeobecných súdov v SR (citovanej vyššie), stotožňuje s nazeraním PETL-u na rozhodujúce otázky príčinnej súvislosti, keď tieto dôsledne vychádzajú (najmä z kontinentálnych) teoretických základov inštitútu zodpovednosti za porušenie práva (v širšom zmysle) a komplexne zohľadňujú (okrem odvetví práva) aj výsledky vedeckého skúmania súvisiacich otázok, ktoré sú predmetom iných vedných odborov (ekonómie, etiky, filozofie a ďalších). Vo vzťahu k príčinám vzniku škody možno v kontexte preskúmavanej veci poukázať na to, že v zmysle PETL v prípade viacerých konaní z ktorých by každé samo spôsobilo škodu v rovnakom okamihu, je považované každé takéto konanie za príčinu vzniku škody. V prípade viacerých konaní, z ktorých by každé bolo samé osebe dostatočnou príčinou škody, pričom však zostáva neisté, ktoré konanie ju v skutočnosti spôsobilo, musí byť každé takéto konanie považované za príčinu v rozsahu pravdepodobnosti, v akej mohlo škodu spôsobiť. V prípade viacerých konaní, kedy je isté, že žiadne z nich nespôsobilo celú škodu ani jej určiteľnú časť, sa predpokladá, že tie konania, ktoré zjavne [minimálne] prispeli ku škode, ju spôsobili rovným dielom.(porovnaj čl. 3 až 3 PETL). Zároveň je však podľa názoru odvolacieho súdu (vychádzajúc i z čl. 3 PETL) na mieste vychádzať z toho, že poškodený musí znášať svoju ujmu v rozsahu zodpovedajúcom pravdepodobnosti, do akej miery mohla byť spôsobená konaním, udalosťou alebo inou okolnosťou v jeho sfére. Súd prvej inštancie sa však z uvedených hľadísk vecou nezaoberal. Okrem starostlivého preskúmania všetkých do úvahy prichádzajúcich možných príčin a následkov, ktoré mohli mať vplyv na ukončenie činnosti EZP sa totiž nezaoberal ani tým, či existencia príčinnej súvislosti v danej veci (prípadne samotná zodpovednosť žalovaného) nie je vylúčená konaním žalobcu, spočívajúcim v ukončení kapitálových vkladov (ktoré inak v prípade straty možnosti návratnosti investície treba vo všeobecnosti považovať za racionálne rozhodnutie), ktorého priamym a bezprostredným vecným dôsledkom bola napokon neschopnosť EZP splácať svoje záväzky. Nezaoberal sa však ani tým, aký vplyv na zánik EZP a jej finančnú situáciu mala skutočnosť, že nedošlo k odpredaju poistného kmeňa a aké boli príčiny zlyhania snahy o jeho speňaženie. Napokon je potrebné poukázať aj na to, že v danom prípade nemožno opomenúť ani skutočnosť, že EZP sa v čase prijatia neziskovej novely nachádzala (práve) v startupovej fáze a je preto, so zreteľom na potrebu uplatnenia zásady adekvátnej zodpovednosti, nevyhnutné zodpovedať aj otázku, či následok v podobe tvrdeného de facto vyvlastnenia akcii žalobcu v EZP možno žalovanému pričítať, resp. či nejde o prípad, kedy by mal žalobca ako "poškodený" znášať svoju ujmu v rozsahu zodpovedajúcom pravdepodobnosti, do akej miery mohla byť spôsobená konaním, udalosťou alebo inou okolnosťou v jeho sfére. Aj uvedenou otázkou sa však bude musieť ešte dôkladne zaoberať súd prvej inštancie. 74. Z hľadiska ustálenia skutkového stavu pre účely posúdenia príčinnej súvislosti súd prvej inštancie vychádzal okrem účtovných dokladov EZP a ďalších listín predložených žalobcom, najmä však zo znaleckého posudku znaleckej organizácie Corpora, s.r.o. Žalovaný však, v podanom odvolaní i v priebehu konania na súde prvej inštancie vzniesol voči záverom tohto znaleckého skúmania závažné námietky, s ktorými sa súd prvej inštancie náležite nevysporiadal. V tejto súvislosti treba súhlasiť s tým, že nakoľko dôsledkom prijatia Neziskovej novely bolo vylúčenie možnosti zdravotnej poisťovne vyplatiť kladný hospodársky výsledok svojim akcionárom, zmena právnej úpravy vo svojich dôsledkoch znegovala základný dôvod vstupu súkromných investorov do verejného zdravotného poistenia. Uvedené však ani v spojitosti s neskorším rozhodnutím žalobcu ukončiť kapitálové vklady a rozhodnutím EZP ukončiť činnosť, na založenie príčinnej súvislosti medzi prijatím neziskovej novely a zánikom EZP s ktorým je spojená definitívna strata akcii žalobcu, v danej veci nestačí. Prvoinštančný súd preto neustálil dostatočne a správne skutkový stav, keď sa, hoci to žalovaný aj v konaní na súde prvej inštancie namietal, nedôsledne zaoberal celým reťazcom príčin a následkov, ktoré na seba v danom prípade nadväzovali. 75. Jednou z okolností, na základe ktorých súd prvej inštancie usúdil, že príčinou ukončenia vykonávania ďalších kapitálových vkladov bolo prijatie Neziskovej novely, je aj to, že k zmene správania žalobcu došlo práve momentom prijatia tejto novely. Táto argumentácia súdu však nemôže obstáť, keď zostáva nezodpovedaná otázka, prečo, ak rozhodujúcim okamihom pre zmenu správania žalobcu malo byť prijatie neziskovej novely, žalobca kapitálový vklad vo výške 4.600.000,- Sk vykonal ešte dňa 13.12.2007, teda takmer dva mesiace po schválení novely Národnou radou SR, v čase, keď už bola (dňa 24.11.2007) táto novela zverejnená aj v Zbierke zákonov. Taktiež v súvislosti s otázkou, kedy sa žalobca rozhodol nepokračovať vo svojej investícii, zostáva nezodpovedané (ako na to poukazuje aj žalovaný v odvolaní), prečo v marci 2008, teda dlho po tom, ako sa mal žalobca rozhodnúť o ukončení poskytovania vkladov (čo nutne muselo mať napokon za následok ukončenie činnosti EZP pre nedostatok zdrojov) audítor v rámci stanoviska k výročnej správe EZP za rok 2007 vychádzal z toho, že ide o spoločnosť, ktorá bude aktívna aj v celom nasledujúcom roku 2008. 76. Napokon, pre posúdenie existencie príčinnej súvislosti sú významné i otázky týkajúce sa reálnosti finančného plánu, jeho plnenia, potenciálu EZP dosahovať v budúcnosti zisk a s tým súvisiacich otázok. Na ich zodpovedanie súd (prvoinštančný ani odvolací) nepochybne nemá dostatočné odborné vedomosti, a preto súd prvej inštancie správne považoval za rozhodujúce ich znalecké posúdenie. Za správny však nemožno považovať procesný postup, ktorý súd prvej inštancie v tejto súvislosti zvolil. Odhliadnuc od toho, že (ako to opodstatnene v odvolaní namieta žalovaný) súd prvej inštancie žalobcom predložený znalecký posudok znaleckej organizácie Corpora nepodrobil náležitému hodnoteniu, hoci znalecký posudok je súd povinný hodnotiť ako každý iný dôkaz, dospel odvolací súd k záveru, že prvoinštančný súd pochybil, keď v spore odmietol vykonať dokazovanie obsahom súkromného znaleckého posudku, ktorý mienil predložiť žalovaný, a to iba s poukazom na zásadu procesnej ekonómie s tým, že tento znalecký posudok bude môcť žalovaný predložiť v ďalšom priebehu konania vo vzťahu k výške nároku priznaného v základe napadnutým rozsudkom. Žalovaný, okrem iných otázok, mienil svojim znaleckým posudkom preukázať i to, že vzhľadom na ním namietané okolnosti (ktoré možno v skratke súhrnne označiť ako nesprávne nastavené východiská a nesprávne obchodné vedenie spoločnosti) EZP nikdy nemohla dosiahnuť zisk, a preto neobstojí ani záver, že zavedenie zákazu zisku Neziskovou novelou bolo dôvodom na ukončenie kapitálových vkladov a nemôže obstáť ani tvrdenie o existencii príčinnej súvislosti medzi Neziskovou novelou a stratou akcii žalobcu. S poukazom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že bez poskytnutia možnosti žalovanému predložiť konkurenčný znalecký posudok a následného vyhodnotenia oboch posudkov ako dôkazov, nemožno skutkový stav pre účely posúdenia otázky príčinnej súvislosti považovať za ustálený dostatočne a správne; a skutkové závery v tomto smere prijaté súdom prvej inštancie preto treba ako predčasné odmietnuť. 77. Naviac však neušlo pozornosti odvolacieho súdu, že znalecký posudok znaleckej organizácie Corpora, a.s. (napriek tomu, že znalecká organizácia v posudku deklaruje opak) obsahuje aj viacero neprípustných právnych záverov, ktoré sú výhradne vecou súdu. Za nesprávne vymedzený treba považovať už i samotný predmet znaleckého skúmania definovaný tak, že znalecká organizácia mala určiť výšku skutočnej škody a ušlého zisk, ktorý žalobcovi vznikol v dôsledku prijatia Neziskovej novely, nakoľko posúdenie danej otázky v sebe nevyhnutne zahŕňa aj posúdenie príčinnej súvislosti, ktorú však môže vyhodnotiť iba súd. V súvislosti s otázkou príčinnej súvislosti, ako bola vyhodnotená v predmetnom znaleckom posudku, ktorého správnosť opakovane žalovaný namietal, a to aj v podanom odvolaní, naviac treba poukázať na to, že znalec (rovnako ako súd prvej inštancie) nezohľadnil všetky okolnosti, ku ktorým došlo v čase medzi prijatím Neziskovej novely a zánikom EZP (resp. vypracovaním posudku) a ktoré mohli mať význam z hľadiska pretrhnutia reťaze na seba nadväzujúcich a vzájomne na seba pôsobiacich príčin a následkov. Súd prvej inštancie si pritom závery znaleckej organizácie osvojil bez toho, aby ich z uvedených hľadísk vyhodnotil a vo významnej miere z posudku vychádzal, keď dospel k záveru o existencii príčinnej súvislosti. 78. Vo vzťahu k hodnote akcii žalobcu v EZP treba prvom rade uviesť, že súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že pre účely posúdenia danosti (základu) nároku žalobcu v tejto časti postačuje zistiť, či predmetné akcie mali aspoň nejakú hodnotu (vyššiu než 0 eur). 79. Odvolací súd za však opodstatnené považuje námietky žalovaného v odvolaní aj pokiaľ ide o správnosť záveru súdu prvej inštancie, že EZP mala v rozhodnom čase nenulovú hodnotu. Tento záver totiž rovnako nemá náležitú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď i v tomto smere sa javia ako predčasné závery súdu prvej inštancie, vychádzajúce iba zo znaleckého posudku znaleckej organizácie Corpora, a.s., bez toho, aby bolo vykonané dokazovanie aj znaleckým posudkom, ktorý mienil predložiť žalovaný. Naviac, žalovaný v tejto súvislosti dôvodne vytýka súdu prvej inštancie, že sa náležite nevysporiadal so stanoviskom Mgr. Ing. Urbana Kováča PhD, ktorého závery vyznievajú v prospech jeho argumentácie. 80. Pokiaľ k otázke nenulovej hodnoty EZP, resp. akcii žalobcu v EZP, odmietol prvoinštančný súd vykonať dokazovanie obsahom súkromného znaleckého posudku, ktorý navrhoval žalovaný, prakticky len s poukazom na zásadu procesnej ekonómie s tým, že mal dostatočne preukázané, že základ uplatneného nároku žalobcu je daný, keďže nárok žalobcu na peňažné plnenie, odvíjajúci sa od hodnoty akcií Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. v čase de facto vyvlastnenia existoval v nenulovej výške a výškou nároku sa bude zaoberať až po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku, a preto ďalšie znalecké skúmanie nie je potrebné, treba skutkové závery prijaté súdom prvej inštancie považovať taktiež za predčasné, nakoľko žalovaný mienil svojim znaleckým posudkom preukázať i to, že hodnota EZP bola v rozhodnom čase nulová, teda mienil preukázať pravdivosť tvrdenia o skutočnosti (hodnote EZP, resp. jeho akcii, nižšej, než nula), ktorá mohla mať rozhodujúci význam aj pre posúdenie základu uplatneného nároku na náhradu hodnoty de facto vyvlastnených akcii žalobcu. 81. Pozornosti odvolacieho súdu však neušla nejasnosť a nesprávnosť úvah, z ktorých súd prvej inštancie vychádzal pri posudzovaní danosti nároku žalobcu na náhradu za de facto vyvlastnenie jeho majetku v podobe akcii v EZP. V konaní totiž (zdá sa a všetko tomu nasvedčuje) došlo k stotožneniu hodnoty Európskej zdravotnej poisťovne, a.s., teda samostatnej právnickej osoby a hodnoty jej akcii, hoci nie sú známe žiadne dôvody, pre ktoré by to bolo na mieste. Pokiaľ záver o nenulovej hodnote akcii EZP vyvodzuje prvoinštančný súd zo skutočnosti, že EZP mala v rozhodnom čase, no aj v neskoršom období vlastné imanie vo výške zaručujúcej nenulovú hodnotu tejto akciovej spoločnosti, poukazuje odvolací súd na to, že výšku (hodnotu) vlastného imania akciovej spoločnosti nemožno stotožňovať s hodnotu akcii. Hodnota akcii spoločnosti totiž nie je priamo a neoddeliteľne spätá s hodnotou majetku akciovej spoločnosti do tej miery, aby bolo možné v prípade akejkoľvek akciovej spoločnosti (teda ani v prípade EZP) bez ďalšieho konštatovať, že ak má takáto spoločnosť kladné vlastné imanie, majú nenulovú hodnotu aj jej akcie, pričom majetok, ba dokonca ani výsledky hospodárenia spoločnosti, nie sú jedinými kritériami pre určenie hodnoty akcii, na ktorej vyčíslenie nepochybne existuje v znaleckej a ekonomickej praxi množstvo rôznych metód (napr. výnosová metóda, model free cash flow, bilančné modely, technická analýza, fundamentálna analýza a ďalšie). Vysvetlenie uvedených nezrovnalostí a chybných úvah, ktoré sú pre posúdenie oprávnenosti nároku na náhradu za de facto vyvlastnené akcie podstatné, sa odvolaciemu súdu nepodarilo nájsť v odôvodnení napadnutého rozsudku, no ani v znaleckom posudku znaleckej organizácie Corpora, a.s., ktorá navyše hodnotu akcii EZP ani neposudzovala. Dôsledné rozlišovanie medzi hodnotou EZP a hodnotou jej akcii je pritom pre účely posúdenia hoci len základu nároku uplatneného v tejto časti podanou žalobou mimoriadne významné, keďže žalobca v spore nepožaduje náhradu za stratenú hodnotu EZP, ktorej nenulovú hodnotu ustálil súd prvej inštancie, ale náhradu za jeho de facto vyvlastnený majetok v podobe akcii v uvedenej akciovej spoločnosti, ktorých (nenulovou) hodnotou sa však prvoinštančný súd nezaoberal. Uvedené má potom za následok, že napadnutý rozsudok treba považovať za vydaný predčasne, keď záver o nenulovej hodnote akcii nemá oporu vo vykonanom dokazovaní zameranom na zistenie inej skutočnosti (hodnoty majetku EZP ako takej). 82. Vo vzťahu k skutkovým otázkam významným pre rozhodnutie v spore považuje odvolací súd za potrebné osobitne zdôrazniť, že v danom spore, pokiaľ ide o otázky súvisiace s de facto vyvlastnením, príčinnou súvislosťou, no tiež o otázku nenulovej hodnoty akcii EZP v rozhodnom čase, dôkazné bremeno primárne zaťažuje žalobcu, ktorý, ak chce byť v spore úspešný, musí preukázať existenciu takých skutočností, ktoré umožnia po ich komplexnom posúdení dospieť záveru (okruh týchto skutočností už bol v priebehu konania naznačený so zreteľom na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR aj iných súdov) že skutočne ide zo strany žalovaného o de facto vyvlastnenie majetku (akcii) žalobcu, avšak zároveň aj také skutočnosti, na základe ktorých bude možné prijať záver, že medzi prijatím Neziskovej novely a de facto vyvlastnením, existuje vzťah adekvátnej kauzality, vyplývajúci z relevantne neprerušeného reťazca jednotlivých príčin a následkov žiadnou z udalostí, ku ktorým došlo medzi prijatím Neziskovej novely a zánikom EZP. V neposlednom rade žalobcu zaťažuje v spore dôkazné bremeno, spočívajúce v povinnosti preukázať, že jeho akcie v EZP (nie samotná EZP) mali v rozhodnom čase (nadobudnutia účinnosti novely) aspoň nejakú (nenulovú) hodnotu. 83. V súvislosti s argumentáciou žalobcu, ktorý poukazuje na to, že aj štát (ako zákonodarca) považuje údaj o výške čistého obchodného imania za minimum, ktoré má dostať akcionár za stratu svojich akcii v prípade tzv. squeez out (právo výkupu) v zmysle § 118i zákona o cenných papieroch, odhliadnuc od toho, že hodnotou akcii žalobcu sa súd prvej inštancii vôbec nezaoberal, považuje odvolací súd za opodstatnenú argumentáciu žalovaného, predmetná právna úprava je v danej veci irelevantná, nakoľko jej cieľom je zabezpečiť ochranu minoritného akcionára pre prípad, že sa majoritný vlastník rozhodne ho "nasilu", pričom metodika stanovenia hodnoty akcií v tomto prípade vedie k zásadne vyššej hodnote ohodnocovaného aktíva, čo je logické, pretože má okrem iného zabezpečiť aby inštitút squeeze-out nebol zo strany majoritných vlastníkov zneužívaný (majoritný vlastník je donútený vykupovaný podiel "preplatiť"). 84. Pre úplnosť považuje odvolací súd za potrebné poukázať aj na to, že žalovaný v odvolaní opodstatnene namieta i to, že súd prvej inštancie svojim postupom porušil jeho právo na spravodlivý proces, keď s poukazom na hospodárnosť konania a nepotrebnosť takéhoto dokazovania pre účely rozhodnutia v spore medzitýmnym rozsudkom, nevykonal dokazovanie znaleckým posudkom, ktorý mal žalovaný v úmysle predložiť, keď vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný týmto posudkom mienil vyvrátiť tvrdenia žalobcu o existencii príčinnej súvislosti a o nenulovej hodnote akcii EZP, išlo dokazovanie smerujúce k zisteniu skutočností, ktoré majú pre rozhodnutie čo i len o základe nároku nepochybne zásadný význam. Pokiaľ žalobca vo vyjadrení k odvolaniu argumentuje tým, že žalovaný mal v priebehu konania dostatok času na predloženie avizovaného znaleckého posudku, a preto podľa jeho názoru súd prvej inštancie nepochybil, keď takéto dokazovanie nevykonal, odvolací súd považuje za opodstatnenú argumentáciu žalovaného, ktorý v tomto smere dôvodne poukazuje na časové súvislosti predloženia znaleckého posudku znalca Corpora, a.s. žalobcom (až dňa 14.04.2016, teda 8 rokov po začatí konania), na skutočnosť, že znaleckým posudkom mal v úmysle reagovať na závery posudku predloženého žalobcom, ako i na to, že na jeho strane existovali objektívne dôvody pre zdržanie pri zabezpečení posudku, ktoré, keďže žalovaným je štát, spočívajú najmä v komplikovanom procese výberu znalca, ktorému musí zo zákona predchádzať obstarávanie. Pre úplnosť sa žiada poukázať aj na to, že v tejto súvislosti neobstojí ani námietka žalobcu, že tu vlastne ani nejde o riadny dôkazný návrh žalobcu, keď táto argumentácia nemá oporu v obsahu spisu, pričom aj súd prvej inštancie vychádzal z toho, že išlo o návrh na vykonanie dokazovania. 85. Pokiaľ ide o výrok o zamietnutí návrhu žalovaného na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného pred Všeobecným súdom Európskej únie ako vec T-216/15, odvolací súd, bez ohľadu na vecnú správnosť tohto rozhodnutia i ďalšie okolnosti (rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 11. júna 2020, ktorým bol rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 5. februára 2018, Dôvera zdravotná poisťovňa/Komisia (T?216/15, neuverejnený, EU:T) zrušený a zároveň bola žaloba, ktorú podala Dôvera zdravotná poisťovňa, a. s., vo veci T?216/15, zamietnutá) odvolací súd nemal inú možnosť, než v tejto časti odvolanie žalovaného podľa § 386 písm. c) C.s.p. odmietnuť, keď z ustanovenia § 355 ods. 2 C.s.p., v spojení s ust. § 357 písm. n) C.s.p vyplýva, že proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, na rozdiel od uznesenia o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164 C.s.p., odvolanie nie je prípustné. 86. Na základne vyššie uvedeného možno zhrnúť, že odvolací súd po starostlivom posúdení všetkých relevantných skutkových a právnych otázok, významných pre posúdenie vecnej správnosti napadnutého medzitýmneho rozsudku dospel so zreteľom na odvolacie námietky žalovaného k záveru, že v preskúmavanej veci boli naplnené dôvody na jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie, a to z dôvodu, že súd prvej inštancie súd nesprávnym procesným postupom žalovanému znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Tento nedostatok pritom nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, a to predovšetkým vzhľadom na skutočnosť, že napadnutým medzitýmnym rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie iba o základe nároku na náhradu za de facto vyvlastnené akcie žalobcu v EZP, pričom aj predmetom posúdenia prvoinštančným súdom bola iba táto otázka, a preto odvolací súd, limitovaný takto vymedzeným okruhom posúdenia relevantných skutočností, nemá možnosť bez porušenia práva na spravodlivý proces strán sporu sa zaoberať opodstatnenosťou uplatnenia všetkých nárokov žalobcu, pričom ani len vo vzťahu k nároku na náhradu za de facto vlastnené akcie nemá možnosť (ak by aj dospel k záveru, že základ nároku nie je daný) žalobu ako celok zamietnuť, keď by tým prekročil rozsah predmetu odvolacieho konania. Rovnako však odvolací súd, z dôvodov už uvedených, dospel záveru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, pričom je nesporné, že doplnenie dokazovania odvolacím súdom v tomto prípade nemožno považovať za účelné. Preto odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, v ktorom súd prvej inštancie opätovne spor prejedná a poskytne žalovanému možnosť v primeranom čase zabezpečiť a predložiť znalecký posudok, ktorý navrhoval. V nadväznosti na procesnú aktivitu strán sporu, ak na to budú splnené podmienky, prípadne doplní dokazovanie aj ohľadne ďalších právne významných skutočností, pričom z hľadiska právneho posúdenia veci bude vychádzať z právnych záverov týkajúcich sa všetkých skutočností významných pre ustálenie existencie príčinnej súvislosti medzi prijatím neziskovej novely a následkami v majetkovej sfére žalobcu, no tiež ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného, ako boli načrtnuté v bodoch 65.-74. tohto rozhodnutia, rovnako tak z právnych záverov súvisiacich s kvalifikáciou následkov prijatia Neziskovej novely ako de facto vyvlastnenia (najmä body 62. - 64.), a v neposlednom rade i z potreby dôsledného zohľadnenia skutočnosti, že žalobca sa v tomto spore domáha náhrady za de facto vyvlastnené akcie a nie náhrady hodnoty majetku celej Európskej zdravotnej poisťovne, a.s. Na základe uvedeného potom opätovne ustáli, či je v prejednávanej veci daný základ nároku žalobcu na náhradu za de facto vyvlastnené akcie EZP, no bude nevyhnutné zaoberať sa aj ostatnými žalobcom uplatnenými nárokmi, a to minimálne čo do ich základu, aj to z hľadiska všetkých predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú prijatím Neziskovej novely. Vo vzťahu k zisteniu, či boli splnené všetky predpoklady pre vznik žalobcom uplatnených nárokov pritom musí mať súd prvej inštancie na pamäti, že dôkazné bremeno tu zaťažuje primárne žalobcu. 87. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 88. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).