Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/244/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111203702 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1111203702.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Darina Kuchtová a Mgr. Barbora Barteková, v spore žalobkyne: X.. Q. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX/XX, V., sudkyňa Okresného súdu v Trenčíne, zastúpená advokátskou kanceláriou A3 advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Partizánska 25, Trenčín, IČO: 36 735 311, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné nám. 13, Bratislava, o zaplatenie 500,55 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 09.02.2015, č. k. 16C/19/2011-123, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 09.02.2015, č. k. 16C/19/2011-123 vo výroku o zamietnutí žaloby p o t v r d z u j e . Vo výroku o náhrade trov konania rozsudok z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I (ďalej len súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 09.02.2015, č. k. 16C/19/2011-123, žalobu o zaplatenie 500,55 eur zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. 2. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva: 2.1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na súde prvej inštancie dňa 08.02.2011 domáhala pôvodne voči žalovanému v 1. rade: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR a žalovanému v 2. rade: Okresný súd Trenčín, zaplatenia sumy 231,92 eur s úrokom z omeškania 9 % ročne od 08.02.2011 do zaplatenia titulom doplatenia zníženého platu za mesiac január 2011 dôvodiac, že na základe zákona č. 500/2010 Z. z., účinného od 01.01.2011, ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov, došlo k zmene ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 120/1993 Z. z., čo malo za následok zníženie platu žalobkyne ako sudkyne za mesiac január o sumu 231,92 eur v čistom. K zníženiu platu žalobkyne by nedošlo, ak by parlament neprijal protiústavnú právnu úpravu, zákon č. 500/2010 Z. z. 2.2. Na základe návrhu účastníkov konania súd prvej inštancie uznesením zo dňa 23.09.2011, č. k. 16C/19/2011-31 konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP) prerušil do právoplatného skončenia veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. PL. ÚS 99/2011. 2.3. Uznesením zo dňa 12.03.2014, č. k. 16C/19/2011-69, súd prvej inštancie konanie voči žalovanému v 2. rade zastavil podľa § 96 OSP a podľa § 95 OSP pripustil zmenu petitu návrhu, podľa ktorého sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala zaplatenia sumy vo výške 1.897,93 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 231,92 eur od 08.02.2011 do zaplatenia, zo sumy 224,65 eur od 08.03.2011 do zaplatenia, zo sumy 209,10 eur od 08.04.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 209,10 eur od 08.05.2011 do zaplatenia, zo sumy 453,02 eur od 08.06.2011 do zaplatenia, zo sumy 216,75 eur od 08.07.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 216,75 eur od 08.08.2011 do zaplatenia a náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia. 2.4. Uznesením zo dňa 24.11.2014, č. k. 16C/19/2011-108, súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 1.897,93 eur podľa § 96 ods. 1 veta tretia OSP zastavil a podľa § 95 OSP pripustil zmenu petitu návrhu, podľa ktorého sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala zaplatenia vyčísleného úroku z omeškania v sume 500,55 eur, keď sa domáhala zaplatenia úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 231,92 eur od 08.02.2011 do 03.07.2014 v sume 70,97 eur, 9 % ročne zo sumy 224,65 eur od 08.03.2011 do 03.07.2014 v sume 67,19 eur, 9 % ročne zo sumy 209,10 eur od 08.04.2011 do 03.07.2014 v sume 60,94 eur, 9,25 % ročne zo sumy 209,10 eur od 08.05.2011 do 03.07.2014 v sume 61,05 eur, 9,25 % ročne zo sumy 424,77 eur od 08.06.2011 do 03.07.2014 v sume 120,67 eur, 9,25 % ročne zo sumy 216,75 eur od 08.07.2011 do 03.07.2014 v sume 59,93 eur, 9,50 % ročne zo sumy 216,75 eur od 08.08.2011 do 03.07.2014 v sume 59,93 eur. 2.5. Predmetom konania po čiastočnom zastavení konania a pripustení zmeny petitu návrhu zostalo iba zaplatenie úrokov z omeškania. 3. Následne súd prvej inštancie vykonal v tejto veci dokazovanie a zistil, že žalobkyňa je sudkyňou Okresného súdu Trenčín. Prijatím zákona č. 500/2010 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a o zmene zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, s účinnosťou od 01.01.2011, došlo k zmene ust. § 2 ods. 2 zákona č. 120/1993 Z. z., čo malo za následok zníženie platu žalobkyne ako sudkyne, keď jej bol za obdobie od 01/2011 do 07/2011 znížený plat. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 22.06.2011 sp. zn. PL. ÚS 99/2011, zverejneným v pod č. 236/2011 Z. z., pozastavil účinnosť § 2 ods. 1 v časti „znížený podľa ods. 2“, § 2 ods. 2, § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom a § 29g ods. 4, 8 a 9 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení zákona č. 500/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a o zmene zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 99/2011 zo dňa 11.12.2013, zverejneným pod č. 97/2014 Z. z. dňa 18.04.2014, ustanovenia § 2 ods. 1 v časti „znížený podľa ods. 2“, § 2 ods. 2 a § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom a § 29g ods. 4, 8 a 9 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Dňa 03.07.2014 bol žalobkyni Okresným súdom Trenčín vyplatený doplatok platu za obdobie od 01.01.2011 do 25.07.2011 v mzde za jún 2014, splatnej v júli 2014. 4. Výsledky vykonaného dokazovania posúdil súd prvej inštancie podľa § 25 ods. 1, § 65 ods. 5, § 67 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov a čl. 2 ods. 2, čl. 125 Ústavy SR. 5. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že podľa žalobkyne jej bola prijatím protiústavného zákona spôsobená ujma na jej platových náležitostiach, keď bola ukrátená na mzdových nárokoch - netto príjme za obdobie od 01.01.2011 do 25.07.2011, keď v tom ktorom mesiaci jej bola vyplatená nižšia netto mzda ako tá, na akú mala nárok. Žalobkyňa za žalovaného označila štát, za ktorého ako orgán oprávnený konať označila Ministerstvo spravodlivosti SR. Pasívnu legitimáciu ňou označeného žalovaného v konaní zdôvodnila žalobkyňa tým, že za riadne a včasné vyplácanie mzdových nárokov sudcov zodpovedá štát, teda Slovenská republika, pričom úroky z omeškania nesporne súvisia so mzdovými nárokmi sudcov a justícia spadá pod Ministerstvo spravodlivosti SR. 6. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v zmysle § 65 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z. za uspokojenie platových nárokov sudcu zodpovedá štát, ale žalobkyňa si neuplatnila právo na náhradu škody na základe zákona č. 385/2000 Z. z., keď svoj nárok na náhradu škody odvodzuje od prijatia protiústavného zákona. Zo žiadneho právneho predpisu však nevyplýva, že by štát bol zodpovedný za prijatie protiústavného zákona. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na ust. § 67 a nasl. zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku NR SR s tým, že z neho vyplýva, že na legislatívnom procese sa podieľajú tí, ktorí návrh zákona podávajú (výbory, poslanci, vláda), ďalej je to Národná rada SR a prezident. Žalobkyňa neoznačila ako zodpovedný subjekt žiaden z vymenovaných. Žalobkyňou označený zástupca štátu - Ministerstvo spravodlivosti SR sa malo dopustiť neoprávneného konania, keď prostredníctvom okresného súdu, na ktorom žalobkyňa pracuje, vyplácalo žalobkyni nižšiu mzdu, ako jej mala byť vyplácaná a tým došlo k ujme žalobkyne. Podľa názoru súdu však zástupca žalobkyňou označeného žalovaného - Slovenskej republiky postupoval správne, keď žalobkyni vyplácal mzdu v tej výške, v ktorej jej ju vyplácal, nakoľko až do doby vyhlásenia ústavného nálezu o nesúlade zákona s ústavou sa zákon považuje za platný a účinný. Zástupca žalovaného sa preto nemohol dopustiť neoprávneného konania vyplácaním mzdy žalobkyni v nesprávnej výške, pretože pri vyplácaní mzdy postupoval v súlade s platnými právnymi predpismi. Uvedené viedlo súd prvej inštancie k záveru, že v prejednávanej veci žalobkyňou označený subjekt nie je pasívne legitimovaným subjektom, ktorý bez ďalšieho zodpovedá za žalobkyňou uplatnenú škodu. 7. Podľa súdu prvej inštancie, nárok žalobkyne na zaplatenie úrokov z omeškania nie je dôvodný aj preto, lebo v prípade konštatovania protiústavnosti zákona dáva Ústava SR Národnej rade SR lehotu šesť mesiacov od vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov SR na zosúladenie protiústavného zákona s Ústavou SR. Aplikujúc túto lehotu analógiou iuris na predmetnú vec je zrejmé, že žalobkyni by prípadné právo na zaplatenie úrokov z omeškania potom patrilo až odo dňa 19.10.2014, teda po šiestich mesiacoch od zverejnenia nálezu Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov SR. Nález Ústavného súdu SR, ktorý konštatoval protiústavnosť zákonnej úpravy, bol zverejnený v Zbierke zákonov až dňa 18.04.2014, a teda nemožno uvažovať o priznaní úrokov z omeškania od 8. dňa v mesiaci nasledujúceho po splatnosti jednotlivých platov za obdobie od 01/2011 do 07/2011, ako žiadala žalobkyňa. 8. Súd prvej inštancie tiež zdôraznil, že prijatie protiústavného zákona, resp. zákona, ktorého ustanovenia nie sú v súlade s Ústavou SR, nezakladá bez ďalšieho právo na náhradu škody. Z čl. 125 Ústavy SR je zrejmé, že právny poriadok predpokladá možnosť prijatia protiústavného zákona, pričom upravuje spôsob, ako takýto stav napraviť, a teda prijatím protiústavného zákona nemôže dôjsť k protiprávnemu konaniu ako jednej z podmienok pre priznanie náhrady škody. Pokiaľ bol žalobkyni vyplácaný plat v zmysle zákona, na základe zákonnej právnej úpravy, nie je možné toto posúdiť ako protiprávne konanie, a preto nemôže existovať ani príčinná súvislosť medzi vznikom škody a neoprávneným konaním, splnenie ktorej patrí medzi podmienky na priznanie náhrady škody. 9. Z uvedených dôvodov dospel súd prvej inštancie k záveru, že v konaní neboli preukázané zákonné predpoklady zodpovednosti žalobkyňou označeného žalovaného za žalobkyňou uplatnenú škodu, a preto jej návrh zamietol. 10. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá namietla, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že je sudkyňou Okresného súdu Trenčín a obsahom jej žaloby bol od začiatku mzdový nárok, spočívajúci v neuhradení plnej výšky mzdy sudcu za už vykonanú prácu za obdobie od 01.01.2011 do 26.07.2011 (istina) a v úrokoch z omeškania z tejto mzdy riadne a správne vyčíslených v žalobe (príslušenstvo). Mzdový nárok bol uplatnený podľa ust. § 65 ods.1, 2, § 67 zákona č. 385/2000 Z. z. a úroky z omeškania z tejto istej mzdy, ktoré boli žalované podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 118 ods. l a nasl. Zákonníka práce, pretože zákon č. 385/2000 Z. z. nemá osobitnú právnu úpravu splatnosti mzdy, zrážok zo mzdy, ani úrokov z omeškania. Na vzťahy neupravené v zákone č. 385/2000 Z. z. sa podľa § 150 ods. l zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich vzťahuje Zákonník práce. Na základe ustanovení Zákonníka práce ide medzi žalobkyňou a štátom o špecifický druh pracovného pomeru, kde vymenovanie do funkcie nahrádza pracovnú zmluvu. Podľa ust. § 43 ods. l písm. d) Zákonníka práce je povinnou súčasťou pracovnej zmluvy aj dohoda o mzde, ktorú v danom prípade supluje ust. § 65, § 67 ods. 1, 2 zákona č. 385/2000 Z. z. a ust. § 2 ods. l zákona č. 120/1993 Z. z., z ktorého je zrejmé, ako sa predmetná mzda vypočíta, a spôsob výpočtu mzdy bol až do prijatia protiústavného zákona č. 500/2010 Z. z. odvíjaný od platu poslanca, začínajúc prvým dňom mesiaca, v ktorom zložil Ústavou SR predpísaný sľub. Takýmto spôsobom došlo k dohode o mzde medzi zamestnancom a zamestnávateľom a táto dohoda mohla podliehať zmene len na základe písomnej dohody zamestnanca so zamestnávateľom. Jednostranné zníženie mzdy zo strany zamestnávateľa, bez súhlasu zamestnanca, svojvoľnou a ešte aj protiústavnou zmenou zákona č. 120/1993 Z. z. novelou č. 500/2010 Z. z. možno označiť v pracovno-právnych vzťahoch, založených na zmluvách, ako postup zo zákona neprípustný. Štát (zamestnávateľ) jednoznačne porušil ust. § 2 ods. 2 Ústavy SR, keď v tomto prípade porušil základné právo zamestnanca na odmenu za vykonanú prácu podľa čl. 36 písm. a) Ústavy a svojvoľne neprípustným spôsobom zasiahol do existujúcich pracovnoprávnych vzťahov. Porušením čl. 36 písm. b) Ústavy SR štát jednoznačne diskriminoval vopred vybratú skupinu štátnych zamestnancov, ktorých platy sa odvíjajú od platov poslancov NR SR a len týmto selektívne vyčleneným štátnym zamestnancom siahol na platy, pričom ostatným štátnym zamestnancom, ktorých výška platu je tiež napojená na štátny rozpočet, bola ponechaná v pôvodnej výške. Toto je neprípustná diskrimináciu zamestnancov, ktorú Ústava SR, ako aj Zákonník práce, vylučuje. Z ust. § 131 ods. l, 2 Zákonníka práce, účinného ku dňu prijatia zákona č. 500/2010 Z. z., ani zo žiadneho iného ustanovenia Zákonníka práce, nevyplýva možnosť zrážky zo mzdy zamestnanca vo výške 15 % za účelom úhrady podielu schodku rozpočtu verejnej správy Slovenskej republiky a hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava, zverejneného Európskou komisiou (Eurostatom) v apríli kalendárneho roka, na ktorý sa plat poslanca vypočítava. Takúto zrážku zo mzdy teda štát nebol v žiadnom prípade oprávnený sudcom vykonať. Závery súdu prvej inštancie o tom, že žalobkyňa neuplatňovala svoj nárok podľa zákona č. 385/2000 Z. z., nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalobkyňa návrh v časti mzdy vzala späť, lebo jej ho žalovaný zaplatil, a predmetom sporu zostalo len príslušenstvo, spočívajúce v úrokoch z uhradenej mzdy. Nie sú správne závery súdu, že žalobkyňa žaluje pasívne nelegitimovanú osobu a že štát nezodpovedá za prijatie protiústavného zákona. Z ust. § 65 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. je predsa nepochybné, že štát zodpovedá za platy sudcov, teda aj za to, že ich mzdové nároky budú uspokojené riadne a včas; vo výške, ktorá im nesporne podľa práva patrí. Peňažné prostriedky na platy sudcov poskytuje Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré napriek tomu, že protiústavný zákon neprijalo, po náleze Ústavného súdu SR č. PL.ÚS 99/2011 paradoxne zaplatilo žalobkyni aj pôvodne žalované nedoplatky na mzde. Podľa názoru súdu prvej inštancie, ktorý nemá oporu v platnej legislatíve, by mala tieto nároky uspokojiť Národná rada SR. Keďže štát zodpovedá za mzdové nároky sudcov a v pracovnoprávnych veciach za štát v mzdových veciach koná a vždy konalo Ministerstvo spravodlivosti SR, pasívne legitimovaným v tomto konaní je žalované Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré porušilo pracovnú zmluvu a zaplatilo žalobkyni menej. Ak Slovenská republika prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR zaplatila istinu, je povinná analogicky platiť aj príslušenstvo z tejto istiny podľa § 34 zákona č. 757/2004 Z. z. V danom prípade povinnosť platiť náhradu škody za oneskorene vyplatenú mzdu nemá Národná rada SR, ale žalovaný. Tvrdenia, že štát nezodpovedá za protiústavný zákon a ujmu na mzde na jeho základe spôsobenú, taktiež nemá oporu v platnej právnej úprave. Ustanovenia § 9 boli novelizované až novelou zákona č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2013, v zmysle ktorej za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky. V danom prípade štát pochybil, lebo nerešpektoval všeobecne záväzné rozhodnutie Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 12/05, pričom problematika zákazu znižovania platov a platových reštrikcií sudcov bola upravená aj nálezom Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 3/98. Nerešpektovanie publikovaného nálezu Ústavného súdu SR má nepochybne za následok nesprávny úradný postup a vznik ujmy, ktorá spočíva v úrokoch z omeškania za neuhradený plat v plnej výške a ilegálne vykonané zrážky zo mzdy, na ktorých sa zamestnávateľ so zamestnancom nedohodli. Táto ujma na plate má priamu príčinnú súvislosť s vydaním protiústavného zákona č. 500/2010 Z. z. a bez jeho prijatia by k ujme na plate žalobkyne nedošlo. Takže predpoklady zodpovednosti za majetkovú ujmu, spočívajúcu v úrokoch z omeškania z oneskorene vyplatenej mzdy zo strany štátu sú jednoznačne dané. Vyplatenie zložky platu po trojročnom oneskorení má teda nepochybne za následok majetkovú ujmu, spočívajúcu v tom, že plat zamestnanca sa v dôsledku protiprávnej činnosti štátu znížil. Hradí sa skutočná škoda a ušlý zisk, a v danom prípade má úrok z omeškania povahu ušlého zisku. Žalobkyňa ďalej zdôraznila, že vo všeobecnosti platí, že v prípade, ak zamestnávateľ mešká s výplatou platu a plat neposkytne v dohodnutej dobe, v prípade absencie takejto dohody najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, je v omeškaní a je povinný uhradiť zamestnancovi nielen plat, ale aj úroky z omeškania podľa občiansko-právnych predpisov. Pretože osobitný zákon č. 385/2000 Z. z., ani iný pracovnoprávny predpis nezakotvujú výšku úrokov z omeškania, v pracovno-právnych vzťahoch sa postupuje podľa občiansko-právnych predpisov. Aj podľa judikatúry úroky z omeškania so splnením peňažného záväzku sú dennou náhradou škody za stratu možnosti disponovať s dlžnou sumou (rozsudok NS SR sp. zn. 4 Obo 319/1999) a pod. So závermi, že nárok na úrok z omeškania možno priznať až odo dňa nasledujúceho po zverejnení nálezu Ústavného súdu SR č. PL ÚS 99/2011, ktorým bol zákon č. 500/2010 Z. z. označený za protiústavný, žalobkyňa nesúhlasí, lebo takýto postup znova zvýhodňuje žalovaného. Postup žalovaného, ktorý sa domnieva, že môže zadržiavať beztrestne mzdu za vykonanú prácu bez nároku na úrok z omeškania, je v rozpore s dobrými mravmi a zneužívaním svojho právneho postavenia. Ak by takým spôsobom postupoval ktorýkoľvek iný zamestnávateľ, šlo by o trestný čin. Z uvedených dôvodov žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a aby žalobkyni voči žalovanému priznal trovy konania, spočívajúce v súdnom poplatku za žalobu a odvolanie a trovy právneho zastúpenia. 11. Odvolanie bolo doručené žalovanej dňa 21.04.2015, ktorá nevyužila svoje procesné právo a k odvolaniu sa nevyjadrila. 12. Spis s odvolaním žalobkyne bol predložený Krajskému súdu v Bratislave dňa 22.05.2015. 13. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti nový procesný predpis - zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, účinný od 01.07.2016 (ďalej len CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 14. Vzhľadom k tomu, že odvolanie bolo podané pred 01.07.2016, t. j. za účinnosti OSP, Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupoval v zmysle vyššie citovaného ust. § 470 ods. 2 CSP. Viazaný rozsahom a dôvodom odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a po preskúmaní odvolania, ako aj celého obsahu spisového materiálu, dospel k záveru, že nie je dôvod napadnutý rozsudok v merite zmeniť ani zrušiť, pretože súd prvej inštancie rozhodol vo veci o zaplatenie 500,55 eur vecne správne. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 31.03.2020 podľa § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP, pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom. 15. V preskúmavanej veci žalobkyňa uplatnila odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP účinného do 30.06.2016 (teraz § 365 ods. l písm. h/ CSP). Podstatou uplatneného odvolacieho dôvodu je, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 16. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav; o nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 17. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav zistený po náležite vykonanom dokazovaní. Vykonaným dokazovaním dospel k správnym skutkovým zisteniam, ktoré majú oporu v obsahu spisového materiálu. 18. Napriek správnym skutkovým zisteniam však dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaná Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky nie je v spore pasívne legitimovaná. S týmto záverom sa odvolací súd nestotožňuje. 19. Žalobkyňa vykonáva funkciu sudcu s pridelením na výkon funkcie sudcu na Okresnom súde v Trenčíne, pričom v predmetnom konaní si uplatňovala nárok na zaplatenie rozdielu medzi zníženým platom, ktorý poberala od 01.01.2011 a platom, na ktorý by mala nárok, ak by neprišlo k prijatiu novely zákona č. 120/1993 Z. z. zákonom č. 500/2010 Z. z., teda išlo o platový nárok, a spolu s istinou si uplatnila aj nárok na úroky z omeškania s tým, že keďže výplatný termín na Okresnom súde v Trenčíne je vždy 7. dňa v mesiaci, žalovaná sa dostala s plnením dlhu do omeškania 8. dňom toho ktorého mesiaca. 20. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobkyni bol v súvislosti s prijatím novely zákona č. 120/1993 Z. z. zákonom č. 500/2010 Z. z. plat znížený od 01.01.2011 na sumu 2.193,40 eur až do 25.07.2011, kedy došlo k jeho úprave platovým dekrétom Spr. 704/2011 zo dňa 10.08.2011, ktorým bol žalobkyni od 26.07.2011 priznaný základný plat 2.537,70 eur a paušálna náhrada 105,80 eur. 21. Žalobkyňa je v právnom vzťahu so štátom (§ 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z.), a je to štát, ktorý zodpovedá za uspokojenie platových nárokov sudcu (§ 65 ods. 5 - pôvodne ods. 4 - zákona č. 385/2000 Z. z.), pričom za štát v týchto vzťahoch koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy súdov (§ 65 ods. 5 - pôvodne ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. v spojení s § 34 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 13 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy). Vzhľadom k tomu má odvolací súd za to, že žalobkyňa sa mohla domáhať uplatneného nároku len voči žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. 22. Záver súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky v tomto spore, nemožno preto považovať za správny právny záver, lebo pasívna legitimácia štátu v platových veciach sudcov jednoznačne vyplýva z vyššie uvedených zákonných ustanovení. 23. Z návrhu žalobkyne na začatie konania je zrejmé, že táto sa domáhala (okrem zaplatenia istiny) aj plnenia úrokov z omeškania z dôvodu, že žalovaná jej nevyplatila funkčný plat riadne (v celom rozsahu), čím sa dostala do omeškania. Posúdenie takto uplatneného nároku ako nároku na náhradu škody (ako sa o to pri posúdení veci snažil súd prvej inštancie po poslednom pripustení zmeny žaloby v znení návrhu žalobkyne doručeného súdu prvej inštancie dňa 25.09.2014 a doplneného dňa 21.11.2014) je vylúčené, pretože skutkové okolnosti, ktorými žalobkyňa odôvodnila svoj návrh (nevyplatenie funkčného platu v celom rozsahu v lehote určenej zákonom, ako aj poukazovanie na to, že žalovaná bola v omeškaní s riadnym vyplatením jej funkčného platu podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka od 08.02.2011, označenie uplatneného nároku ako úrokov z omeškania a jeho kvantifikácia pomocou nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z.) toto vylučujú. 24. Odvolací súd však považuje za správny záver súdu prvej inštancie, že nárok žalobkyne na zaplatenie úrokov z omeškania nie je dôvodný. Aj podľa názoru odvolacieho súdu takýto nárok žalobkyni nevznikol, pretože pri vyplácaní zníženého funkčného platu žalobkyni za obdobie od 01.01.2011 do 25.07.2011 postupovala žalovaná v súlade s právnymi predpismi v tom čase platnými a účinnými. Uplatnený nárok by žalobkyni vznikol len v prípade, ak by jej doplatky k funkčnému platu za uvedené obdobie neboli uhradené do dňa 19.10.2014, t.j. do dňa, kedy po uplynutí lehoty šiestich mesiacoch od vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 99/2011 zo dňa 11.12.2013 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stratili platnosť ustanovenia zákona č. 500/2010 Z. z., na základe ktorých došlo k zníženiu funkčného platu žalobkyne. Ako však vyplynulo z dokazovania na súde prvej inštancie, žalobkyni boli doplatky funkčného platu pripísané na jej účet dňa 03.07.2014 spolu s výplatou za mesiac jún 2014, splatnou v júli 2014. Žalobkyni tak bolo riadne plnené, a preto jej nárok na úroky z omeškania nevznikol. Súd prvej inštancie tak správne žalobný návrh žalobkyne o zaplatenie (vyčíslených) úrokov z omeškania zamietol. 25. Za nesprávne právne posúdené v napadnutom rozsudku považuje odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku a z obsahu spisu, žalobkyňa sa pôvodne okrem úrokov z omeškania domáhala aj zaplatenia istiny doplatku k funkčnému platu za obdobie od 01.01.2011 do 25.07.2011. Konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 1.897,93 eur bolo na základe čiastočného späťvzatia žaloby zastavené uznesením zo dňa 24.11.2014, č. k. 16C/19/2011-108, pričom súd prvej inštancie v tomto rozhodnutí o náhrade trov konania vo vzťahu k zastavovanej časti nerozhodoval, ale vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne v konečnom rozhodnutí. Ako však vyplýva z odôvodnenia konečného rozhodnutia, súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania podľa ust. § 142 ods. 1 OSP a žalovanej ako plne úspešnej v konaní náhradu trov konania nepriznal s tým, že si náhradu trov konania neuplatnila. Zjavne tak súd prvej inštancie vychádzal len z toho, že návrh žalobkyne o zaplatenie úrokov z omeškania zamietol. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania mal však okrem úspechu žalovanej v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vychádzať aj zo skutočnosti, že žalobkyňa vzala svoj návrh v časti o zaplatenie istiny doplatku k funkčnému platu späť a v tejto časti bolo konanie zastavené, teda tieto skutočnosti mal súd prvej inštancie posúdiť podľa vtedy platného ust. § 146 ods. 2 OSP. 26. Možno tak zhrnúť, že odvolacia námietka žalobkyne o nesprávnom právnom posúdení vo vzťahu k veci samej dôvodná nie je, lebo súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobkyne na zaplatenie úrokov z omeškania správne a zákonne, keď tento ako nedôvodný zamietol. Ako už bolo konštatované vyššie, uvedený odvolací dôvod je však naplnený vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania. 27. Na základe týchto záverov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a vo výroku o náhrade trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V novom rozhodnutí o náhrade trov konania rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). 28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).