Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/39/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111227192 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1111227192.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: E. Q., B. U. Č.. XX/XX, F., proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, so sídlom Špitálska 4, Bratislava, IČO: 00 681 156, o náhradu škody v sume 75.318,46 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23. marca 2018, č.k. 15C/135/2011-231, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 75 318,46 eur spolu s úrokom z omeškania 0,05 % ročne za každý deň omeškania od 06.07.2011 do zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím. Uviedol, že žalobca odôvodnil žalobu tým, že žalovaný mu dňa 05.08.2003 svojím rozhodnutím č. XXXXXXXXXXX nezákonne odňal starobný dôchodok od 22.09.2003 v sume 9 219 SK, ktoré rozhodnutie považuje za nezákonné a v príčinnej súvislosti s týmto rozhodnutím mu vznikla škoda v žalovanej výške. Na pojednávaní dňa 26.05.2016 žalobca svoj nárok špecifikoval tak, že tento si uplatňuje v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., pričom o vzniknutej škode sa dozvedel z nezákonného rozhodnutia sociálnej poisťovne dňa 05.08.2003. Žalobca výslovne žiadal, aby orgánom, ktorý bude konať za štát, bolo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, takto upravil aj žalobu v časti označenia žalovaného, podal návrh na predbežné prerokovanie svojho nároku, pričom Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR žiadosť žalobcu aj predbežne prerokovalo bez toho, aby postúpilo žiadosť na vybavenie inému orgánu. Súd opakovane posúdil nárok žalobcu po obsahovej stránke, keď už zo žaloby vyplývalo, že žalobca odvodzuje svoj nárok z nezákonného rozhodnutia Sociálnej poisťovne a na pojednávaní dňa 17.01.2017 ustálil, že za štát bude konať Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR a s označenou Sociálnou poisťovňou už konať vo veci nebude. Vykonaným dokazovaním zistil, že rozhodnutím zo dňa 05. augusta 2003 v spojení s rozhodnutím zo dňa 16. októbra 2003 bol podľa § 21 ods. 3, § 173i ods. 1 a § 96 ods. 4 Zákona o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov odňatý žalobcovi starobný dôchodok od 22. septembra 2003 z dôvodu posúdenia nároku na starobný dôchodok v súlade s § 173i ods. 1 Zákona o sociálnom zabezpečení v znení zákona č. 222/2003 Z. z. podľa právnych predpisov účinných po 30. júni 2003. Rozhodnutie zo dňa 05. augusta 2003 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 16. októbra 2003 bolo rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 12Sd/303/03 - 24 zo dňa 04. decembra 2003 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 3So/49/2004 zo dňa 26. augusta 2004 potvrdené ako zákonné a nadobudlo právoplatnosť dňa 12. októbra 2004. Dňa 09.06.2015 oznámilo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR žalobcovi výsledok predbežného prerokovania jeho nároku s tým, že odškodnený nebude. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 27 ods. 1, § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a dospel k záveru, že žalobca nepreukázal existenciu prvotného predpokladu zodpovednosti žalovaného za škodu podľa citovaného zákona, a to existenciu nezákonného rozhodnutia, keď vznik škody odvodzoval od rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 05. augusta 2003 v spojení s rozhodnutím sociálnej poisťovne zo dňa 16. októbra 2003, ktorým mu bol odňatý starobný dôchodok, ktoré rozhodnutie považoval za nezákonné z dôvodu, že porušuje Ústavu SR i Listinu základných práv a slobôd, avšak v konaní nespochybňoval, že ide o právoplatné rozhodnutie, ktoré nebolo zrušené. Bolo nesporné, že predmetné rozhodnutie bolo rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 12Sd/303/03 - 24 zo dňa 04. decembra 2003 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 3So49/2004 zo dňa 26. augusta 2004 potvrdené ako zákonné a nadobudlo právoplatnosť dňa 12. októbra 2004, nebolo teda zrušené ani zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom a nespĺňa preto predpoklady rozhodnutia podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, ani iného nezákonného rozhodnutia, keď nie je v právomoci súdu preskúmavať zákonnosť rozhodnutí iných súdov, či orgánov, nakoľko súd rozhodujúci o náhrade škody je viazaný rozhodnutím orgánu, ktorý by právoplatné rozhodnutie zrušil, resp. zmenil pre nezákonnosť, čo sa však v prejednávanej veci nestalo. Posúdil ako dôvodnú aj námietku premlčania vznesenú žalovaným, keď nebolo sporné, že žalobca sa o škode dozvedel dňa 05.08.2003, sám túto skutočnosť tvrdil na pojednávaní dňa 26.05.2016 a vyplývala aj z jeho písomných podaní, v ktorých tvrdil, že škoda mu vznikla rozhodnutím zo dňa 05.08.2003 a žaloba bola súdu doručená dňa 06.07.2011, teda po uplynutí premlčacej trojročnej doby. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 C.s.p. tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal s odôvodnením, že mu v konaní trovy nevznikli a ani ich náhradu nežiadal. 2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca, žiadal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal, že z čl. 46 ods. 3 a 4 Ústavy SR a § 3 ods. 2 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva nárok na náhradu škody a že ak príslušný orgán do 6-tich mesiacov od podania žiadosti o náhradu spôsobenej škody neuspokojí jeho nárok na náhradu spôsobenej škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku na súde. Namietal, že nárok na starobný dôchodok patrí medzi základné ľudské práva, a preto sa tento nárok nemôže premlčať. Podľa čl. 30 Dohovoru č. 128 (ktorý má prednosť aj pred zákonom č. 100/1988, ako aj pred zákonom č. 514/2003) vnútroštátne zákonodarstvo zabezpečí za predpísaných podmienok zachovanie nadobudnutých práv na starobné dôchodky. Podľa čl. 19 Dohovoru č. 128 aplikovaného do nášho právneho systému zákonom č. 416/1991 starobný dôchodok musí byť poskytovaný po celú dobu sociálnej udalosti, čo v zákonnej a ústavnej rovine znamená, že ak niekto splnil zákonné podmienky na priznanie starobného dôchodku, tak starobný dôchodok sa mu musí vyplácať odo dňa, odkedy o jeho výplatu požiadal, až do konca života. Tieto práva boli porušené rozhodnutím sociálnej poisťovne zo dňa 05.08.2003, ktorým mu sociálna poisťovňa prestala vyplácať starobný dôchodok od 22.09.2003, hoci nárok naň mu vznikol dňom 14.10.1999 a žiaden súd mu toto právo neodňal. Na tejto skutočnosti a porušení nič nemení, že súd toto rozhodnutie Sociálnej poisťovne potvrdil. Podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR druhá veta základné práva a slobody sú nezrušiteľné, neodňateľné a nepremlčateľné. Nezákonné je preto tvrdenie súdu, že vychádzajúc z ust. § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. To, že právo na starobný dôchodok sa nedá premlčať, potvrdzujú aj rozsudky Najvyššieho súdu SR v danej veci zo dňa 31.10.2012 a zo dňa 30.04.2014, z ktorého pre sociálnu poisťovňu vyplynula povinnosť, že v konaní o vzniknutom nároku žalobcu na starobný dôchodok je potrebné postupovať podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, teda podľa zákona č. 100/1988. Rozhodnutím sociálnej poisťovne zo dňa 05.08.2003 došlo aj k porušeniu všeobecného zákazu retroaktivity a princípu právnej istoty, ktoré sú hlavnými piliermi právneho a demokratického štátu a k porušeniu aj čl. 14 Európskeho dohovoru na ochranu základných ľudských práv a slobôd a Listiny základných ľudských práv a slobôd aplikovaných do nášho právneho systému ústavným zákonom č. 23/1991, v zmysle ktorých platí všeobecný zákaz diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu a na uvedenom nemení nič ani to, že súd potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 05.08.2003. Vada konania súdu v danej veci spočíva v tom, že súd prvej inštancie zamietnutie žaloby nezdôvodnil žiadnym ustanovením zákona č. 514/2003, hoci právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia je procesným právom účastníka, a aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva potreba riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktoré musia obsahovať odpovede súdu na všetky argumenty prednesené stranami, ktoré viedli k jeho rozhodnutiu. Dá sa len usudzovať, že súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia; súd vo veci samej nekonštatoval v žiadnom svojom rozsudku, že rozhodnutie sociálnej poisťovne zo dňa 05.08.2003 je nezákonné a že nárok na náhradu spôsobenej škody je premlčaný. Hoci na pojednávaní uviedol, že pri uplatnení práva na náhradu škody vychádzal z ust. § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 čl. 30 a 19 Dohovoru č. 128, z Európskeho dohovoru na ochrane základných ľudských práv a slobôd, z Listiny základných ľudských práv a slobôd, súd tieto jeho navrhnuté dôkazy nepreveril. Uviedol, že proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne zo dňa 05.08.2003 podal riadny, aj mimoriadny opravný prostriedok a generálnemu prokurátorovi predložil návrh na podanie mimoriadneho opravného prostriedku. Podal vo veci aj sťažnosť na ESĽP pre porušenie základných ľudských práv a slobôd garantovaných Európskym dohovorom na ochranu základných ľudských práv a slobôd žalobcu v roku 2004, o ktorom rozhodol súd až v roku 2008 a o jeho rozhodnutí sa dozvedel až v druhej polovici roka 2008. Súdy mu neodňali zákonný nárok na starobný dôchodok, na ktorý mu vznikol nárok dňom 14.10.1999, toho dôkazom sú rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.10.2012 a zo dňa 30.04.2014, a ak súd prvej inštancie v rozsudku uviedol, že je viazaný právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Žiline zo dňa 26.08.2008, ktorým mu taktiež súd neodňal nárok na starobný dôchodok, tak mal právne zdôvodniť aj to, prečo nie je viazaný aj uvedenými právoplatnými rozsudkami Najvyššieho súdu SR. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je nezákonné z dôvodu, že podľa žiadneho ustanovenia zákona č. 514/2003 sa nedá zamietnuť žaloba za spôsobenú škodu orgánom štátnej moci. Podľa jeho názoru v danom prípade nie je možné uplatniť ust. § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003, pretože ide o základné právo, a to právo na starobný dôchodok, ktorý sa nedá premlčať. Poukázal aj na ust. § 19 ods. 2 citovaného zákona, podľa ktorého najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za 10 rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda, v danom prípade ide o termín doručenia rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 26.08.2004, ako aj termín doručenia rozsudkov o zamietnutí návrhov na obnovu konania, ako aj dovolania a tiež vyrozumenie z ESĽP. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že žalobca opätovne vo svojom odvolaní označuje za nezákonné rozhodnutie, ktorým mu mala byť spôsobená údajná škoda, rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 05.08.2003 a s poukazom na ust. § 6, § 6 ods. 2 a § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. namietal, že žalobca nespĺňa prvú zo základných zákonných podmienok pre uplatnenie náhrady škody, ktorou je existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávny úradný postup, keď nedošlo k zrušeniu rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, ale rozhodnutie, na ktoré sa žalobca odvoláva, bolo potvrdené ako zákonné a nadobudlo právoplatnosť. Na základe žiadosti žalobcu zo dňa 14.07.2005 Sociálna poisťovňa rozhodnutím zo dňa 03. októbra 2005 podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov priznala žalobcovi starobný dôchodok od 14. júla 2005. Žiadosťou zo dňa 15. decembra 2008 žalobca požiadal o priznanie starobného dôchodku v súlade s § 174 Zákona o sociálnom zabezpečení z dôvodu výkonu doby služby v kategórii funkcií a rozhodnutím zo dňa 19. januára 2009 bol nárok na starobný dôchodok zamietnutý z dôvodu, že nároky vyplývajúce zo zaradenia výkonu služby v kategórii funkcií nemajú vplyv na nárok na starobný dôchodok podľa Zákona o sociálnom poistení. Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 24 Sd/26/2009 zo dňa 06. mája 2009, Najvyšší súd SR rozsudkom sp.zn. 7So/125/2009 zo dňa 25. augusta 2010 zrušil a vec vrátil sociálnej poisťovni na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR Sociálna poisťovňa realizovala rozhodnutím zo dňa 10. januára 2011, ktorým podľa § 65 a § 274 Zákona o sociálnom poistení zamietla žiadosť žalobcu o priznanie dôchodku zo dňa 15. decembra 2008, ktoré rozhodnutie bolo rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 24 Sd/26/2011 zo dňa 06. apríla 2011 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie; rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 03. júna 2011 bola žiadosť o starobný dôchodok zamietnutá a toto rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 24 Sd/158/2011 zo dňa 15. augusta 2011 a následne rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 9So/190/2011 zo dňa 31. októbra 2012 bolo rozhodnutie Sociálnej poisťovne zrušené a vec jej bola vrátená na ďalšie konanie. Uvedený rozsudok Najvyššieho súdu SR Sociálna poisťovňa realizovala rozhodnutím zo dňa 16. januára 2013, ktorým bol starobný dôchodok podľa § 112 ods. 2 a 6 Zákona o sociálnom poistení odňatý od 22. februára 2013. Sociálna poisťovňa pritom vychádzala z právneho názoru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorého je vylúčené, aby žalobca bol poberateľom ďalšieho starobného dôchodku, teda dávky rovnakého druhu z toho istého (všeobecného) systému sociálneho zabezpečenia a zároveň vyslovil záver, že v konaní o nároku žalobcu je potrebné postupovať podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, teda podľa Zákona o sociálnom zabezpečení. S odkazom na § 114 ods. 2 a § 142 ods. 4 písm. c/ Zákona o sociálnom zabezpečení Najvyšší súd SR konštatoval, že o dávkach dôchodkového zabezpečenia rozhoduje, pokiaľ ide o príslušníkov zboru nápravnej výchovy, orgán príslušného ministerstva spravodlivosti republiky, pričom v prípade žalobcu je týmto orgánom Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže a z toho dôvodu Sociálna poisťovňa postupovala nesprávne, keď sama rozhodovala o žiadosti o starobný dôchodok, pretože žalobca bol dôchodkovo poistený len do 31. októbra 1999 a za daných okolností Sociálna poisťovňa nie je oprávnená o žiadosti o starobný dôchodok rozhodnúť. Rozhodnutie zo dňa 16. januára 2013, ktorým bol žalobcovi odňatý starobný dôchodok od 22. februára 2003, bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 24 Sd/14/2013 zo dňa 01. júla 2013, ktorý bol potvrdený uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10So/70/2013 zo dňa 30. apríla 2014. O žiadosti o priznanie starobného dôchodku rozhodovalo Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže rozhodnutím č. GR ZVJS - 12379/33 - 13 zo dňa 05. apríla 2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28. apríla 2013, pričom podľa § 1 písm. a/ v spojení s § 4 ods. 1 písmeno i/ zákona č. 514/2003 Z. z. by orgánom konajúcim v mene štátu malo byť Ministerstvo spravodlivosti SR. Vzhľadom na to, že žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody od rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 05. augusta 2003 v spojení s rozhodnutím zo dňa 16. októbra 2003, uplynula podľa jeho názoru subjektívna premlčacia lehota v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Poukázal aj na § 114 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého nárok na výplatu starobného dôchodku alebo jeho časti sa premlčí uplynutím troch rokov odo dňa, za ktorý starobný dôchodok alebo jeho časť patrili. 4. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrval na svojom odvolaní a námietkach v ňom uvedených a uviedol, že vyjadrenie žalovaného je len popisné, nepreskúmateľné a dôvodov jeho odvolania sa dotýka len okrajovo a tvrdenia žalovaného nie sú podložené žiadnymi ustanoveniami či už Dohovoru č. 128, Ústavy SR, Listiny základných ľudských práv a slobôd, ale len názorom žalovaného. 5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 6. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcu, ktorou sa domáhal proti žalovanému zaplatenia náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť nezákonným rozhodnutím, a to rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 05.08.2003, ktorým mu bol odňatý starobný dôchodok od 22. septembra 2003; zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe vyvodil aj správny právny záver, že žalobca nepreukázal existenciu prvotného predpokladu pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, a to existenciu nezákonného rozhodnutia a taktiež, že žalobca si uplatnil svoj nárok po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci, a svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobe nevyhovel aj riadne odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetnom konania. 7. Predmetom konania bol žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť nezákonným rozhodnutím, za ktoré žalobca považuje rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 05.08.2003 č. 44101474500, ktorým mu bol odňatý starobný dôchodok od 22.09.2003 v sume 9 219 SK. 8. Základnými zákonom stanovenými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je existencia nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia, vznik škody a existencia príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím a škodou. Tieto predpoklady zodpovednosti štátu za škodu musia byť splnené súčasne. Za škodu sa považuje ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. V zásade sa nahrádza skutočná škoda, ktorá predstavuje zmenšenie majetku poškodeného a ušlý zisk, pod ktorým sa rozumie to, čo by poškodený mohol získať nebyť vzniku škody. Podmienkou pre uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je, že právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, pričom súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. 9. Vzťahom príčinnej súvislosti sa v právnej teórii označuje priama väzba vzťahov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi protiprávnym konaním a škodou vzťah príčiny a následku; ak bola príčinou škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ale ide o jej skutkové posúdenie vo všetkých konkrétnych súvislostiach, pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku, časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R21/1992); príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom (R7/1979). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý s ňou spojený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo, bezprostredne predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. 10. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne postupoval, keď skúmal splnenie vyššie uvedených zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu a správne dospel k záveru, že žalobca nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, keď v konaní bolo nesporné, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 05. augusta 2003 v spojení s rozhodnutím zo dňa 16. októbra 2003 bolo rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 12Sd/303/03 - 24 zo dňa 04. decembra 2003 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3So 49/2004 zo dňa 26. augusta 2004 potvrdené ako zákonné a nadobudlo právoplatnosť dňa 12. októbra 2004. Predmetné rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktoré žalobca považuje za nezákonné, nebolo zrušené ani zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, a preto správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že toto rozhodnutie nespĺňa predpoklady rozhodnutia nezákonného podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., z ktorého ustanovenia súd musí vychádzať pri posudzovaní zákonnosti, resp. nezákonnosti rozhodnutia, v rámci skúmania vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, keď súd nie je oprávnený v konaní o náhradu škody preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutia iného orgánu alebo súdu, vecnú správnosť týchto rozhodnutí možno preskúmavať len v rámci riadnych alebo mimoriadnych zákonom prípustných opravných prostriedkov. Nedôvodne žalobca v odvolaní s poukazom na čl. 46 ods. 3, 4, § 3 ods. 2, § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. namieta, že z týchto ustanovení vyplýva jeho nárok na náhradu škody a jeho uspokojenia sa môže domáhať na súde a že štát sa svojej zodpovednosti nemôže zbaviť. Právo na náhradu škody, ako aj zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle citovaného zákona vznikne len, ak sú splnené súčasne všetky vyššie uvedené zákonom stanovené podmienky, to znamená, že ak sú tieto podmienky splnené, vznikne zodpovednosť štátu za škodu, ktorej sa nemôže zbaviť, avšak v danom prípade vzhľadom na nesplnenie týchto podmienok, keď žalobca nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, (t. j. právoplatného rozhodnutia, ktoré by bolo zrušené alebo zmeneného pre nezákonnosť príslušným orgánom), zodpovednosť štátu za škodu nevznikla, z ktorého dôvodu správne súd prvej inštancie žalobu zamietol. 11. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že žalobca nepreukázal ani vznik škody, keď z tvrdení žalobcu vyplýva, že žalovaná istina predstavuje nedoplatok na dôchodku, ktorý mu podľa jeho názoru mal byť vyplatený, avšak dôchodok, resp. nedoplatok na dôchodku nemožno považovať za škodu. Žalobca v konaní, ako aj v odvolaní poukazoval na čl. 30 a čl. 19 Dohovoru č. 128 a čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a namietal, že z nich vyplýva povinnosť vnútroštátneho zákonodarstva zabezpečiť zachovanie nadobudnutých práv na starobné dôchodky, že tieto sa musia vyplácať odo dňa, odkedy o jeho výplatu požiadal, až do konca života a že právo na starobný dôchodok, ktoré patrí medzi základné práva, je nezrušiteľné, neodňateľné a nepremlčateľné, z čoho je zrejmé, že uvedené články sa vzťahujú na právo na starobný dôchodok, a nie na právo na náhradu škody, a teda žalobcom uplatnený nárok predstavuje nedoplatok na dôchodku, o ktorom súd nie je oprávnený rozhodovať v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Z vyjadrení žalovaného, ako aj z predložených listinných dôkazov vyplýva, že na základe žiadosti žalobcu zo dňa 28. októbra 2002 o priznanie starobného dôchodku podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. bol žalobcovi rozhodnutím zo dňa 16. januára 2003 priznaný starobný dôchodok od 01. júla 2002, následne mu bol starobný dôchodok odňatý od 22. septembra 2003 rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 05. augusta 2003 v spojení s rozhodnutím zo dňa 16. októbra 2003, a to z dôvodu zmeny právnej úpravy v oblasti dôchodkového zabezpečenia zákonom č. 222/2003 Z. z. Na základe žiadosti zo dňa 14. júla 2005 Sociálna poisťovňa žalobcovi rozhodnutím zo dňa 03. októbra 2005 priznala starobný dôchodok od 14. júla 2005 a o žiadosti žalobcu zo dňa 15. decembra 2008, ktorou požiadal o priznanie starobného dôchodku od 24. septembra 2005 podľa § 174 a § 175 Zákona o sociálnom zabezpečení bolo rozhodované viacerými rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, Krajského súdu v Žiline a aj rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.10.2012 a zo dňa 30.04.2014, na ktoré poukázal aj žalobca vo svojom odvolaní, pričom na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/190/2011 zo dňa 31. októbra 2012 bolo vydané rozhodnutie sociálnej poisťovne zo dňa 16. januára 2013, ktorým bol žalobcovi od 22. februára 2013 odňatý starobný dôchodok priznaný podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 01.07.2013 č.k. 24Sd 14/2013-41 a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. apríla 2014 sp. zn. 10So/70/2013. V zmysle právneho názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v rozsudku sp. zn. 9So/190/2011 zo dňa 31. októbra 2012 rozhodlo o žiadosti žalobcu o starobný dôchodok Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže rozhodnutím zo dňa 05.04.2013, ktorým bola žiadosť o starobný dôchodok zamietnutá, a to z dôvodu rešpektovania práva voľby žalobcu pri súbehu nároku na výsluhový príspevok s nárokom na starobný dôchodok s prídavkom k starobnému dôchodku, s prihliadnutím na výšku starobného dôchodku s prídavkom k starobnému dôchodku ku dňu 15.12.2008, ktorá je nižšia ako vyplácaná suma výsluhového dôchodku k uvedenému dátumu s tým, že žalobcovi bude naďalej poukazovaný výsluhový dôchodok v nezmenenej výške. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia ďalej vyplýva, že výsluhový príspevok bol na základe voľby žalobcu priznaný žalobcovi rozhodnutím č. GR ZVJS 12379/30 - 99 zo dňa 11. novembra 1999 a od 01. júla 2002 bol pretransformovaný na výsluhový dôchodok. Z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 05. augusta 2013 nebolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom, ale ako správne bolo potvrdené rozhodnutím Krajského súdu v Žiline v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR a nadobudlo právoplatnosť dňa 12. októbra 2004 a týmto rozhodnutím neboli porušené základné práva žalobcu, na ktoré poukázal vo svojom odvolaní, keď v súlade s platnou právnou úpravou bol žalobcovi priznaný a je žalobcovi vyplácaný výsluhový dôchodok, pričom v tomto konaní sa domáha zaplatenia ním vyčísleného nedoplatku na dôchodku, o ktorom bolo rozhodované vyššie uvedenými rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, Krajského súdu v Žiline a Najvyššieho súdu SR, ako aj Generálnym riaditeľstvom ZVJS, a ktorý nemožno považovať za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. 12. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu trovy v odvolacom konaní nevznikli. 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).