Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/34/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112206346 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1112206346.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členov senátu: JUDr. Nadeždy Wallnerovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci veci žalobkyne: Y. E., U.. XX.X.XXXX, R.: H. U. XX, R., právne zastúpená: +ULTRA Legal s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom: Grösslingová 56, Bratislava, IČO: 47 255 480 proti žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom: Primaciálne námestie č. 1, Bratislava, o nahradenie prejavu vôle, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 12. mája 2016, č.k. 9C/46/2012-216, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 12. mája 2016, č.k. 9C/46/2012-216 v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby mení tak, že nahradzuje prejav vôle žalovaného s uzatvorením zmluvy o prevode vlastníctva bytu č. X. Č.. na X. poschodí (V.NP) domu na H. U. Č.. XX H. R., E. Č. XX, druh stavby: iná budova, postavenom na pozemku parcela registra „C“, parc. č. XXX, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, vo výmere 336 m2, o veľkosti 1/1 spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu o veľkosti XXXXX/XXXXX a spoluvlastníckeho podielu k zastavanému pozemku, parcela registra „C“, parc. č. XXX, N. D.: Q. D. K. U., H. H. XXX G., O. H. XXXXX/XXXXXX, zapísaných Správou katastra pre Hlavné mesto Bratislavu na LV č. XXXX, katastrálne územie Staré mesto, obec Bratislava - m.č. Staré mesto, ktorá je špecifikovaná v prílohe, a ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto rozsudku a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Odvolací súd odvolanie žalobkyne v napadnutom výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť trovy štátu, odmieta. III. Žalobkyni sa priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 12.05.2016, č.k. 9C/46/2012-216 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala nahradenia prejavu vôle žalovaného s uzavretím zmluvy o prevode bytu č. 4. na 4. poschodí (V.NP) na H. U. Č.. XX, nachádzajúceho sa v dome na H. U.. XX, E. Č. XX, druh stavby: iná budova, postavenom na pozemku parcela registra „C“, parc. č. XXX, druh: zastavané plochy a nádvoria, vo výmere 336 m2, vo veľkosti 1/1, spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, vo veľkosti XXXXX/XXXXX a spoluvlastníckeho podielu k zastavanému pozemku parcela registra „C“, parc. č. XXX, druh: zastavané plochy a nádvoria, vo výmere 336 m2, vo veľkosti XXXXX/XXXXXX; podľa § 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v spojení s ust. § 588 zákona č. 40/1964 Zb. 2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobu odôvodnila tým, že na základe nájomnej zmluvy o nájme bytu zo dňa 21.08.1998 uzatvorenej medzi žalobkyňou ako nájomcom a žalovaným ako prenajímateľom, užíva žalobkyňa 3-izbový byt č. 4, nachádzajúci sa na 4. poschodí (V. NP) domu na H. U. Č.. XX, zapísaného Katastrálnym úradom v Bratislave, Správou katastra Bratislava I, na LV č. XXXX, E.. Č.. XX, iná budova, na parc. č. XXX, zastavané plochy a nádvoria, kat. územie Staré mesto, obec Bratislava - m. č. Staré mesto. Vlastníkom domu, v ktorom sa nachádza predmetný byt, je žalovaný. Listom zo dňa 9.9.1998 požiadala žalobkyňa ako výlučná nájomníčka vyššie uvedeného bytu žalovaného o jeho prevod do vlastníctva. O prevody bytov do vlastníctva požiadali aj všetci ostatní nájomcovia bytov nachádzajúcich sa v dome na H. U. Č.. XX H. R.. Žalobkyňa spolu s ostatnými nájomcami niekoľkokrát urgovala žalovaného o prevod bytu. Listom zo dňa 18.12.1998 žalovaný na urgenciu nájomcov bytov na Vajanského nábr. 11 v Bratislave odpovedal, že sa ňou zaoberajú príslušné odborné orgány. Vzhľadom však na prípravu a organizovanie komunálnych volieb, o výsledku šetrenia mali byť nájomcovia, a teda aj žalobkyňa upovedomení do konca januára 1999. Listom zo dňa 3.2.1999 žalovaný oznámil, že z dôvodov vecnej a finančnej nevyjasnenosti rekonštrukcie prevádzkových priestorov kúpeľov, ktoré sú súčasťou budovy na H. U.R.. XX H. R., nepristúpil k prevodu vlastníctva bytov v prospech nájomcov. Listom zo dňa 07.07.1999 oznámil žalovaný, že k prípadným prevodom bytov na H. U.. Č.. XX v Bratislave sa vráti po uskutočnení pripravovanej obnovy domu, v ktorom sa byty nachádzajú. Nakoniec žalovaný listom zo dňa 24.1.2003 oznámil žalobkyni, že nakoľko dom, v ktorom sa nachádza byt, ktorý užíva, má v zmysle ustanovenia §43 c) stavebného zákona charakter nebytovej budovy, nemá žalovaný povinnosť previesť do vlastníctva žalobkyne, podľa zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Žalobkyňa nechala pre potreby uzavretia zmluvy o prevode bytu vypracovať znalecký posudok, ktorým boli vymedzené spoluvlastnícke podiely na spoločných častiach domu, prináležiace k jednotlivým bytom. Pretože žalovaný naďalej odmieta uzavrieť so žalobkyňou Zmluvu o prevode vlastníctva k bytu a takisto odmieta stanoviť, resp. špecifikovať cenu za predmetný byt, bola cena stanovená s ohľadom na kúpnu cenu obdobných bytových jednotiek, doby opotrebenia nehnuteľností v súlade so zákonom č. 182/1993 Z. z. 3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Uviedol, že samotná stavba - polyfunkčný dom, kde sa nachádza predmetný byt, je situovaná na pozemku registra „C“ parc. č. XXX - zastavané plochy a nádvoria, o výmere 336 m2, k. ú. Staré Mesto, zapísaný na LV č. XXXX vo vlastníctve hlavného mesta SR Bratislavy. Uviedol, že nie sú jednoznačne preukázaná podmienky, podľa ustanovenia § 29a ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov podľa ktorého, obec je povinná s nájomcom bytu uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu v dome, v ktorom požiada o prevod vlastníctva najmenej 50% nájomcov bytov. Poukázal aj na nesprávne tvrdenie žalobkyne v žalobe, podľa ktorej, žalobkyňa uznáva, že stavba na H. U.. Č.. XX H. R. je nebytovou budovou, ale zároveň kvalifikuje časť budovy (časť v ktorej sa nachádzajú byty) ako bytovú, na ktorú sa podľa názoru žalobkyne vzťahuje ustanovenie § 29a ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Takéto tvrdenie nemá oporu v stavebnom zákone a nevychádza ani zo skutkových zistení. Tvrdenie žalobkyne nie je podložené ani vypracovaným znaleckým posudkom č. 158/2011, zo dňa 12.7.2011 predloženým žalobkyňou, v ktorom samotný znalec presne definuje čo je byt, nebytový priestor a záverom uvádza výpočet podlahovej plochy bytov a nebytových priestorov, spoluvlastníckych podielov na spoločných častiach a spoločných zariadeniach nebytovej budovy na H. U.. Č.. XX H. R.. Zo znaleckého posudku nevyplýva, že by bolo možné stavbu reálne rozdeliť na časť bytovú a nebytovú. Žalovaný ďalej uviedol, že sporná stavba nie je bytovým domom v zmysle zákona č.182/1993 Z. z., ani bytovou budovou podľa zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov, preto nie je možné na časť budovy hľadieť ako na bytovú, ak na takéto definovanie nespĺňa zákonné predpoklady. Na predmetnú stavbu sa nevzťahujú podmienky požadované ustanovením § 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z., t. j. že nejde o bytový dom, v ktorom sa nachádzajú byty a ani ustanovenia § 43b ods. 1 a 2 stavebného zákona, aby mohla byť v zmysle zákonnej definície posudzovaná ako bytový dom, resp. bytová budova. Zákon č. 182/1993 Z. z. presne definuje, čo je bytovým domom v § 2 ods. 2 nasledovne: „Bytovým domom (ďalej len dom) sa na účely tohto zákona rozumie budova, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy ustanovených v tomto zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu a spoločné zariadenia tohto domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov“. Citovaný zákon vychádza z premisy, že na stavbu sa hľadí ako na jeden celok, ku ktorému sa viažu isté práva a povinnosti, bez možnosti tvrdenia, že časť je obývaná teda bytová budova a časť je využívaná na podnikateľské účely teda nebytová budova. Takéto tvrdenie ide nad rámec zákona a zo strany žalobkyne sa za daného stavu javí ako účelové. Žalovaný namietal aj prekážku rozhodnutej veci v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I, pod sp. zn. 12C/56/2003. 4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie ustálil nasledovný skutkový stav. Na základe zmluvy o nájme bytu zo dňa 21.08.1998 uzatvorenej medzi žalobkyňou ako nájomcom a žalovaným ako prenajímateľom, užíva žalobkyňa 3- izbový byt č.4 nachádzajúci sa na 4. poschodí (V. NP) domu na H. U. Č.. XX. Vlastníkom domu, v ktorom sa nachádza predmetný byt, je žalovaný. Listom zo dňa 9.9.1998 požiadala žalobkyňa ako výlučná nájomníčka vyššie uvedeného bytu žalovaného o jeho prevod do vlastníctva žalobkyne. Spolu s ostatnými nájomcami niekoľkokrát urgovala žalovaného o prevod bytu. V roku 2003 oznámil žalovaný žalobkyni, že nakoľko dom, v ktorom sa nachádza byt, ktorý užíva, má v zmysle ustanovenia §43c stavebného zákona charakter nebytovej budovy, sa na žalovaného nevzťahuje zákonná povinnosť previesť byt do vlastníctva žalobkyne podľa zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Žalobkyňa i ostatní nájomcovia žiadali o prevody bytov do vlastníctva opakovane. Žalovaný však naposledy listom zo dňa 6.5.2011 oznámil, že podľa právneho názoru NS SR nie je dotknutá stavba bytovým domom a nevzťahuje sa na ňu právny režim podľa zákona č. 182/1993 Z. z. a nevyhovel podanej žiadosti na prevod vlastníctva k bytu. Žalobkyňa podala dňa 26.3.2003 na súde žalobu na uloženie povinnosti žalovanému uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva k predmetnému bytu. Okresný súd Bratislava I vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 8.2.2005 č.k. 12C 56/03-66 tak, že žalobe vyhovel. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31.10.2007 č.k. 9Co/415/06-153 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Následne súd prvej inštancie uznesením zo dňa 19.6.2009 č.k. 12 C 56/2003-159 žalobu odmietol podľa § 43 ods. 2/ O. s. p. pre neodstránenie vád žaloby. 5. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 1, §2 ods. 1 až 5 zákona č. 182/1993 Z. z o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom v čase podania žaloby a § 43b a 43c zákona č. 50/1976 Zb. Stavebný zákon. Z vyššie uvedeného skutkového stavu a aplikujúc vyššie uvedené zákonné ustanovenia súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetná stavba je nebytovou budovou podľa § 43c zákona č. 50/1976 Zb., pretože viac ako polovica využiteľnej podlahovej plochy je určená na nebytové účely. Znaleckým posudkom súdneho znalca B.. K.. H. L. č. 11/2014 zo dňa 7.11.2014 mal súd preukázané, že objekt domu na H. Č.. XX je nebytovou stavbou obsahujúcou v prvých troch nadzemných podlažiach prevažne nebytové priestory, v nasledujúcich štyroch podlažiach výhradne bytové priestory. Dom je koncipovaný tak, že bytové priestory domu sú dispozičné samostatné, s vlastným prístupom od ulice, schodiskom a výťahom, vrátane vybavenia domu nadväzujúceho na bytovú časť. Dom so svojimi bytovými a nebytovými priestormi vrátane spoločných zariadení a spoločných častí domu prestavuje jeden stavebno-konštrukčný celok, reálne nie deliteľný na bytovú a nebytovú časť. Objekt na H. U.Í. Č.. XX bol vybudovaný ako samostatná stavba na základe Výmeru stavebného povolenia zo dňa 17.05.1929, na mieste pôvodného domu o prakticky rovnakej zastavanej ploche, a uvedený do prevádzky na základe Výmeru - užívacieho povolenia zo dňa 25.4.1930 pre účely žiadateľa - „Bratislavský parný a liečebný kúpeľ, I. Z..“ - ako účelová stavba („miestnosti kúpeľa - rozšírenie vybavenia kúpeľov) vrátane bytových jednotiek. Znaleckým posudkom a výpoveďou súdneho znalca Ing. arch. Vladimíra Kubiša mal súd prvej inštancie jednoznačne preukázané, že objekt budovy na Vajanského nábreží 11 v Bratislave, v ktorom sa nachádza byt užívaný žalobkyňou, je jeden stavebno- konštrukčný celok, ktorý nie je deliteľný na časť budovy s bytmi a časť budovy s nebytovými priestormi. Taktiež mal znaleckým posudkom a výpoveďou súdneho znalca preukázané, že sa jedná o nebytovú budovu, nakoľko podlahová plocha bytov v predmetnej budove je 483,40 m2, čo je 42% a podlahová plocha nebytových priestorov je 665,88 m2, čo je 57,94 %. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade sa nejedná o bytový dom, ale o nebytovú budovu, na ktorú sa nevzťahujú ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z. upravujúce spôsob a podmienky nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov nájomcami bytov. Súd prvej inštancie mal teda vykonaným dokazovaním preukázané, že sporná stavba nie je bytovým domom v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z., ani bytovou budovou podľa zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov, preto nie je možné na časť budovy hľadieť ako na bytovú, ak na takéto definovanie nespĺňa zákonné predpoklady. Na predmetnú stavbu sa nevzťahuje ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. Prevod vlastníctva bytov v iných ako bytových domoch upravuje výlučne § 24 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov. Práva a povinnosti pri prevode bytov, ktoré zo zákona vyplývajú, sa v súlade s § 1 ods. 1 zákona vzťahujú výlučne na bytové domy. To znamená, že na obec ako vlastníka nebytového domu sa nevzťahuje povinnosť previesť vlastníctvo bytov v dome, pretože podľa § 29a ods. 1 sa táto povinnosť vzťahuje len na byty v bytovom dome, preto súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v súlade so zásadou zodpovednosti za výsledok. Uviedol že žalobkyňa nemala vo veci úspech, žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil, preto náhradu trov konania úspešnému žalovanému súd prvej inštancie nepriznal. 6. Proti prvému a tretiemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie podala včas žalobkyňa odvolanie, nakoľko má za to, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V odvolaní poukázala na to, že na základe nájomnej zmluvy o nájme bytu zo dňa 21.08.1998 uzatvorenej medzi žalobkyňou ako nájomcom a žalovaným ako prenajímateľom, užíva žalobkyňa 3-izbový byt č. 4 nachádzajúci sa na 4. poschodí (V. NP) domu na H. U. Č.. XX. Vlastníkom domu, v ktorom sa nachádza predmetný byt, je žalovaný. Listom zo dňa 09.09.1998 požiadala žalobkyňa ako výlučná nájomníčka vyššie uvedeného bytu žalovaného jeho prevod do vlastníctva (obdobne konali aj ostatní nájomcovia). Žalobkyňa spolu s ostatnými nájomcami niekoľkokrát urgovala žalovaného o prevod bytu. Žalovaný sa najprv priamej odpovedi vyhýbal s tým, že nemá priestor na posúdenie žiadosti. Až v roku 2003 oznámil žalovaný žalobkyni, že nakoľko dom, v ktorom sa nachádza byt, ktorý užíva, má v zmysle ustanovenia §43c stavebného zákona charakter nebytovej budovy, sa na žalovaného nevzťahuje zákonná povinnosť previesť byt do vlastníctva žalobkyne podľa zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Žalovaný naposledy listom zo dňa 6.5.2011 oznámil, že podľa právneho názoru NS SR nie je dotknutá stavba bytovým domom a nevzťahuje sa na ňu právny režim podľa zákona č. 182/1993 Z.z. a nevyhovel podanej žiadosti na prevod vlastníctva k bytu. Žalobkyňa poukázala v odvolaní na ustanovenie § 29a ods. 1 veta prvá zákona č. 182/1993 Z.z., o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „ZoVB") účinného ku dňu podania prvej žiadosti, podľa ktorého: „Obec je povinná s nájomcom bytu uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona v dome, v ktorom požiada o prevod vlastníctva najmenej 50 % nájomcov bytov. Ďalej poukázala na ustanovenie § 24 ZoVB, podľa ktorého ustanovenia tohto zákona sa primerane vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu a ustanovenie § 43c ods. 3 zákona č. 50/1976 Z.z. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon"), podľa ktorého ak časť nebytovej budovy slúži na bývanie, vzťahujú sa na túto časť požiadavky na bytovej budovy. Podľa žalobkyne, i keď má dom na H. U.. XX v Bratislave podľa ustanovenia § 43c ods. 1 stavebného zákona charakter nebytovej budovy, nakoľko sa v ňom nachádza päť bytov, je potrebné na túto časť hľadieť ako na bytovú budovu. Právny názor o povinnosti obce previesť vlastníctvo k bytu na nájomcov aj v budovách, ktoré nemajú charakter bytového domu, konštatoval aj Okresný súd Bratislava I. v rozsudku č.k. 12C/56/03-66 zo dňa 8.2.2005, kde okrem iného vyslovil, že navrhnuté znalecké dokazovanie na otázku charakteru domu nepripustil, keďže mal v tejto právnej otázke jasný právny názor, a konštatoval, že podľa jeho právneho názoru sa ustanovenia zákona 182/1993 Z.z. vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu. Takto vyslovený právny názor ohľadom povinnosti obce previesť vlastnícke právo k bytu potvrdil aj Krajský súd v Bratislave v rozsudku č.k. 9Co/157/05 - 121 zo dňa 16.3.2006. Odvolací Krajský súd v Bratislave v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje, že súd prvej inštancie správne na danú vec aplikoval ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z. Žaloba žalobkyne vo vyššie citovaných konaniach vedených pred Okresným súdom Bratislava I a Krajským súdom Bratislava bol odmietnutý pre formálne nedostatky. Po právnej stránke však súdy súhlasili so žalobkyňou. Až teraz súd prvej inštancie v danej veci uplatnil iné právne posúdenie a žalobkyni nie je úplne zrejmé, aké. Súd prvej inštancie najprv na stranách 4 - 6 napadnutého rozsudku uviedol ustanovenia právnych predpisov, ktoré sa v danom prípade aplikujú. Medzi nimi uviedol i ustanovenia § 24 ZoVB. Ďalej v odôvodnení napadnutého rozsudku sa však súd prvej inštancie nevysporiadal s obsahovým významom tohto ustanovenia. Súd sa vôbec nevysporiadal s faktom, že ZoVB stanovuje primerané použitie svojich ustanovení aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu. Žalobkyňa má za to, že otázka posudzovania charakteru budovy, s ohľadom na povinnosť obce previesť vlastnícke právo na žalobkyňu podľa § 24 ods. 1 ZoVB, je v tomto smere jednoznačne zodpovedaná, a aj keď predmetná nehnuteľnosť by mala byť kvalifikovaná ako nebytová budova, je potrebné aplikovať ustanovenie § 43c ods. 3 stavebného zákona a ustanovenie § 24 ods. 1 ZoVB. Na hore uvedenom právnom posúdení veci nemení nič ani posudok, ktorý bol vyhotovený znalcom, keďže v podstate iba potvrdil rozsah nebytovej a bytovej časti domu. Žalobkyňa má za to, že nedostatky v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, resp. skutočnosť, že odôvodnenie, prečo súd zaujal svoje stanovisko také, aké zaujal, v podstate chýba, spôsobujú nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť uvedeného rozhodnutia. Podľa žalobkyne je naďalej nepochybné, že budova kúpeľov, a budova, v ktorej sa nachádzajú byty sú dve rozdielne budovy, ktoré boli umelo (a nezmyselne) prepojené. Bytová časť domu je samostatná a nezávislá budova, v ktorej je schodisko a výťah, a v žiadnom prípade sa z tejto časti nedá prejsť do kúpeľov v druhej budove. Fakticky ide o dva samostatne funkčné domy, ktoré sú len formálne na liste vlastníctva zapísané ako jedna budova. Aj keby však o samostatný dom nešlo a prevládala by nebytová časť, tak ako uviedol znalecký posudok, s ohľadom na vyššie uvedenú právnu úpravu sa aj v tomto prípade postupuje tak, ako keby išlo o bytový dom. V dome sa totiž nachádza časť, ktorá slúži na bývanie. Vzhľadom na všetky hore uvedené skutočnosti tak žalobkyňa splnila všetky podmienky stanovené v ZoVN. 7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, vyplývajúce z náležíte zisteného skutkového stavu. Tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého, ak sa v nebytovej stavbe nachádzajú byty je potrebné na túto časť domu hľadieť ako na bytovú časť, na ktorú sa zároveň vzťahuje povinnosť obce previesť byty na nájomcov za splnenia zákonných podmienok, nemá žiadnu právnu oporu a za daného stavu ho možno považovať len za účelové. Zo znaleckého dokazovania jednoznačne vyplýva, že posudzovaná stavba sa v zmysle stavebného zákona radí medzi nebytové domy, kde súčet podlahovej plochy na bývanie tvorí len 42,06 % z celkovej podlahovej plochy všetkých posudzovaných miestností a súčet podlahových plôch priestorov slúžiacich na iné účely ako na bývanie tvorí až 57,94 % z celkovej podlahovej plochy posudzovaných miestností. Podľa záverov z predloženého znaleckého posudku dom so svojimi bytovými a nebytovými priestormi vrátane spoločných zariadení a spoločných častí domu predstavuje jeden stavebno-konštrukčný celok, reálne nedeliteľný na bytovú a nebytovú časť. Celá stavba tvorí jeden celok, ktorý nie je možné deliť na časť bytovú a časť nebytovú tak, ako to požaduje žalobkyňa. Na predmetnú stavbu sa nevzťahujú ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. Samotné rozhodnutie vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci, podľa ktorého žalobkyňa nepreukázala, že ide o bytový dom podľa zákona č. 182/1993 Z.z. a ani o bytovú budovu podľa zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov. Na stavbu domu na H. U.. Č.. XX H. R. ako na nebytovú stavbu sa nevzťahuje ustanovenie § 29a ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z., podľa ktorého je obec povinná previesť vlastníctvo bytov len v bytovom dome. 8. Žalobkyňa v reakcii na vyjadrenie žalovaného uviedla, že žalovaný sa v tomto prípade snaží vyhnúť, aby sa s argumentáciou žalobkyne akýmkoľvek spôsobom vysporiadal. Absolútne ignoruje právnu úpravu, na ktorú žalobkyňa vo svojom odvolaní opakovane poukazuje, pretože pre svoju argumentáciu má právnu oporu, a to najmä v ustanovení § 24 zákona č. 182/1993 Z.z., o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „ZoVB“) a tiež v ustanovení § 43c ods. 3 zákona č. 50/1976 Z.z. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len „stavebný zákon“). Záver znaleckého posudku pritom na danú vec nemá žiaden vplyv, pretože aj na budovu, ktorá nemá charakter bytového domu, sa majú použiť ustanovenia ZoVB, teda aj ustanovenie § 29a ods. 1 veta prvá ZoVB o povinnosti obce uzavrieť s nájomcom zmluvu o prevode vlastníctva bytu. 9. Odvolací súd v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP nariadil vo veci pojednávanie z dôvodu, že bolo potrebné zopakovať dokazovanie v danej veci. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (ust. § 379 a ust. § 380 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že pri zopakovaní dokazovania je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia ( § 388 CSP). 10. Odvolací súd na základe posúdenia odvolania a zopakovaného dokazovania dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. Súd prvej inštancie na daný prípad aplikoval ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom v čase rozhodovania (resp. podania žaloby na súd) a teda vychádzal z definície bytového domu uvedenej v ust. § 2 ods. 2 takej, že bytovým domom (ďalej len „dom”) sa na účely tohto zákona rozumie budova, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy určená na bývanie a má viac ako tri byty a v ktorej byty a nebytové priestory sú za podmienok ustanovených v tomto zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu a spoločné zariadenia tohto domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Odvolací súd však dospel k záveru, že v danej veci je potrebné aplikovať ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom v čase podania žiadosti žalobkyňou na odkúpenie predmetného bytu (t.j. znenie zákona účinného od 01.06.1998 do 15.07.199), a teda, že bytovým domom sa na účely tohto zákona rozumie dom, v ktorom byty a nebytové priestory sú za podmienok ustanovených v tomto zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu a spoločné zariadenia tohto domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Odvolací súd má za to, že nemožno vychádzať z definície bytového domu uvedenej v stavebnom zákone, nakoľko prevod bytu z obce na nájomcu bytu upravuje ust. § 29a zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý aj upravuje definíciu bytového domu, a preto je nevyhnutné vychádzať pre účely tohto zákona z definície bytového domu v tomto zákone uvedenej. Odvolací súd pri závere o dôvodnosti použitia právnej úpravy účinnej v čase podania žiadosti o odkúpenie bytu vychádza jednak z toho, že zmena zákona č. 182/1993 Z.z., ktorá priniesla zmenu definície bytového domu, kde pribudla podmienka 50% plochy určenej na bývanie neobsahovala prechodné ustanovenia a jednak zo zákazu spätného pôsobenia zákonov, tzv. retroaktivity. Odvolací súd teda dospel k záveru, že na právne vzťahy, ktoré boli založené za účinnosti predchádzajúcej úpravy je potrebné aplikovať tie ustanovenia zákona, ktoré boli účinné v čase podania žiadosti o odkúpenie bytu. V opačnom prípade by sa pripustilo spätné pôsobenie zákona, čo by zasiahlo do oprávnene nadobudnutých práv žalobkyne. V tomto smere odvolací súd vychádza z nálezu Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 36/1995, podľa ktorého: "V ústavnom poriadku Slovenskej republiky všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov alebo ich ustanovení možno odvodiť z čl. 1 ústavy, podľa ktorého je Slovenská republika právnym štátom. K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení. V podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony a nie subjektívne predstavy ľudí a z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie minulosti. V prípade ich spätného pôsobenia by sa vážne porušila požiadavka na ich bezrozpornosť, ďalej na všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť), čím by nevyhnutne dochádzalo k situácii, že ten kto postupuje podľa práva, by nemal žiadnu možnosť zoznámiť sa s obsahom budúcej právnej normy, ktorá by napríklad jeho konanie podľa platného práva v minulosti vyhlásila za protiprávne, resp. za právne neúčinné. To by teda znamenalo, že jednotlivé subjekty práva by nemali istotu, či ich konanie podľa platného a účinného práva v dobe, kedy došlo k nemu, nebude neskoršie (po prijatí nového právneho predpisu) a ex tunc posudzované ako protiprávne alebo právne neúčinné, s vylúčením ochrany nimi riadne nadobudnutých práv v minulosti (v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou). Ústavný súd pri posudzovaní a hodnotení spätnej pôsobnosti právnych predpisov (ich ustanovení), teda i ustanovenia § 28 ods.3 zákona č. 180/1995 Z. z. jednoznačne vychádzal zo zásady, že ten, kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho ustanovenie), nemôže byt vo svojej dôvere k nemu sklamaný. V otázke spätného pôsobenia zákonov poukazuje odvolací súd aj na nález Ústavného súdu SR, PL. ÚS 38/99, podľa ktorého k imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení. V ústavnom poriadku Slovenskej republiky platí zásada, podľa ktorej ten, kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný právny predpis (jeho noriem), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. 11. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že v čase podania žiadosti o odkúpenie bytu žalobkyni dané právo na odkúpenie bytu náležalo, keď v zákonnej definícii bytového domu nebola ustanovená podmienka, že viac ako polovica podlahovej plochy musí byť určená na bývanie, ktorá sa do zákona dostala až novelou č. 268/2007 Z.z., ktorou sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/182/> o vlastníctve bytov a nebytových priestorov účinnou odo dňa 01.07.2007. Nemožno žalobkyni jej právo uprieť len z dôvodu, že žalovaný postupoval pri ich riadne podanej žiadosti neadekvátne, k tejto sa vyjadril až na základe petície nájomcov dňa 03.02.1999 v tom smere, že k prevodu vlastníctva bytov doposiaľ nepristúpil z dôvodu vecnej finančnej nevyjasnenosti rekonštrukcie prevádzkových priestorov kúpeľov, ktoré sú súčasťou budovy, napriek tomu, že zákon ukladal povinnosť žiadosti vyhovieť do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiadal o prevod vlastníctva bytu v dome, v ktorom požiada o prevod vlastníctva najmenej 50% nájomcov bytov, čo bolo splnené. Teda na základe žiadosti podanej riadne v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, malo byť zo strany žalovaného tejto žiadosti vyhovené a malo sa pristúpiť k odpredaju bytu. Na odmietnutie žiadosti z dôvodu finančnej nevyjasnenosti rekonštrukcie kúpeľov, ktoré sú súčasťou domu nebol daný žiaden právny základ. 12. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru o dôvodnosti žaloby a teda k záveru, že tu je daný nárok na odkúpenie bytu žalobkyne od žalovaného, preto rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovel. Z dôvodu, že ide o žalobu o nahradenie prejavu vôle, je nevyhnutné, aby výrok rozsudku obsahoval aj podstatné náležitosti zmluvy o prevode vlastníctva k bytu. Žalobkyňa danú zmluvu uviedla v petite žaloby. Odvolací súd vyhovel požiadavke vykonateľnosti rozsudku tak, že predmetnú zmluvu o prevode vlastníctva bytu pripojil ako prílohu k rozsudku, ktorá tvorí jeho neoddeliteľnú časť a na danú prílohu odkázal vo výroku tohto rozsudku. Žalobkyňa napadla odvolaním aj tretí výrok rozsudku súdu prvej inštancie, teda výrok, ktorým jej súd prvej inštancie uložil povinnosť uhradiť trovy štátu za znalecký posudok. O náhrade trov štátu súd prvej inštancie rozhodol podľa v čase rozhodnutia platnom a účinnom § 148 ods. 1 O.s.p. a zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania ktoré vznikli štátu vyplatením znaleckej odmeny súdnemu znalcovi Ing. arch. Vladimír Kubišovi vo výške 1 009,64 eur. Odvolací súd uvádza, že žalobkyňa síce v odvolaní uviedla, že napáda aj tretí výrok, teda výrok o povinnosti zaplatiť trovy štátu, avšak neuviedla už ďalej v odvolaní z akých dôvodov daný výrok napáda. Odvolací súd je však viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 ods. 1 CSP a ak tieto v odvolaní absolútne absentujú, nemá odvolací súd sa čím zaoberať. Podľa ust. § 386 písm. d) odvolací súd odmietne odvolanie, ak nemá náležitosti podľa § 363 <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/20181212> CSP, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať. Podľa ust. § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa ust. § 373 ods. 1 CSP ak odvolanie obsahuje odstrániteľné vady, súd prvej inštancie vyzve odvolateľa, aby chýbajúce náležitosti doplnil, a poučí ho o následkoch neodstránenia vád odvolania. Súd nevyzýva na doplnenie odvolacích dôvodov. Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že jednou z náležitostí odvolania je uvedenie odvolacích dôvodov. Ak tieto odvolanie neobsahuje súd na ich doplnenie nevyzýva a ich absencia v odvolaní má za následok odmietnutie odvolania. Odvolací súd má za to, že z odvolania podaného žalobkyňou nevyplýva vôbec z akých dôvodov napáda aj tretí výrok rozsudku. Celé jej odvolanie a v ňom uvedené odvolacie dôvody sa vzťahujú výlučne na prvý napadnutý výrok, a preto odvolací súd dospel k záveru, že časť odvolania voči výroku tretiemu je dôvodné odmietnuť. Navyše odvolací súd len dodáva, že znalecké dokazovanie bolo navrhnuté žalobkyňou a preto žalobkyňa mala povinnosť uhradiť znalecké, nakoľko každý účastník platí v konaní výdavky, ktoré mu vzniknú a podľa novej úpravy CSP ten, kto navrhne znalecké dokazovanie musí zložiť preddavok na znalecké, inak sa takýto dôkaz ani nevykoná. Teda o tom, kto platí trovy znaleckého dokazovania sa nerozhoduje podľa úspechu v spore. Odvolací súd je však zároveň názoru, že trovy, ktoré vynaložila žalobkyňa na znalecké dokazovanie a zaplatila v danom prípade štátu, sú následne jej trovami v konaní, ktoré sú jej priznané vo výroku III. tohto rozsudku. 13. Podľa ust. § 396 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 14. Podľa ust. § 396 ods. 2 OSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. 15. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 16. Podľa ust. § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 17. Nakoľko došlo ku zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd rozhodoval o trovách odvolacieho aj prvoinštančného konania. Odvolací súd žalobe vyhovel, teda plný úspech vo veci mala žalobkyňa, ktorej preto prináleží náhrada trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100%. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 C.s.p. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).