Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/6/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113204161 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1113204161.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: Spoločnosť ľudí dobrej vôle, IČO: 00 695 246, Mäsiarska 13, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, Pribinova 2, Bratislava, o uloženie povinnosti uzavrieť grantovú zmluvu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 10. marca 2017 č. k. 11C/29/2013-542, takto r o z h o d o l : Odvolací súd zmenu návrhu jeho rozšírením v časti, v ktorej žalobca žiada, aby odvolací súd vyslovil, že žalovaný svojím konaním konal v rozpore s platnou legislatívou EU, zákonmi SR a pravidlami fondu Solidarita, čo znemožnilo a zmarilo podpísanie predmetných grantových zmlúv n e p r i p ú š ť a . Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e . Žalovanému sa proti žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému uzavrieť grantovú zmluvu. Žalovanému proti žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2/ Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie skutkovo zistil, že žalovaný vyhlásil dňa 19.9.2012 výzvu na predkladanie žiadostí o grant s referenčným číslom SK 2012 ERF pre ročný program 2012 Európskeho fondu pre utečencov. Zo žiadosti o grant na jednotlivé individuálne projekty INTAS IV. - integrácia azylantov a osôb s doplnkovou ochranou v SR a projekt AZYL V.- právo, pomoc ochrana, bolo zrejmé, že žiadosti o grant bolo potrebné predkladať do 19.10.2012. Žiadatelia ešte pred schválením žiadosti o grant a podpisom grantovej zmluvy boli písomne oboznámení o neexistencii právneho nároku na poskytnutie grantu. V danom prípade žalobca ako žiadateľ grantu dňa 19.10.2012 podpísal čestné vyhlásenie, že si je vedomý skutočnosti, že na grant nie je právny nárok a že sa oboznámil so štandardnou grantovou zmluvou a je si vedomý svojich zmluvných povinností. Ďalej mal súd prvej inštancie za preukázané, že návrh grantovej zmluvy, ktorú medzi sebou mali uzavrieť zmluvné strany je záväzný pre všetkých žiadateľov a môže byť upravený len so súhlasom zodpovedného orgánu na základe korešpondencie a rokovaní s vybranými žiadateľmi s tým, že by mala byť zachovaná zásada rovnakého zaobchádzania. V predmetnom spore mal žalobca výhrady ku grantovej zmluve a preto ju pripomienkoval, pričom upravenú zmluvu zaslal žalovanému na akceptáciu. Žalovaný nesúhlasil so všetkými pripomienkami žalobcu a teda zapracoval len tie pripomienky, ktoré boli v súlade s platnou legislatívou. Žalobca sa snažil do návrhu grantovej zmluvy vsunúť Preambulu obsahujúcu právny rámec predpisov, ako aj pripomienkoval iné články návrhu grantovej zmluvy. Ohľadom pripomienok k návrhu grantovej zmluvy prebiehala medzi žalobcom a žalovaným aj mailová komunikácia, z ktorej bolo zrejmé, že žalovaný sa snažil vyhovieť pripomienkam žalobcu, ale nie všetky akceptoval. Žiadosť žalobcu bola zo strany žalovaného odporučená na schválenie, pretože žalobca bol úspešným vo výberovom konaní na poskytnutie grantu a v tejto súvislosti bola žalobcovi zaslaná žiadosť na zapracovanie podmienok udelenia grantu s termínom do 11.12.2012. Dňa 20.12.2012 bola zo strany žalobcu upravená verzia návrhu grantovej zmluvy, v ktorej boli zmenené viaceré zásadné ustanovenia. Následne bol žalobcovi dňa 27. 12. 2012 zaslaný upravený návrh grantovej zmluvy, doplnený o tie pripomienky žalobcu, ktoré žalovaný v procese negociácií mohol akceptovať. Ostatné pripomienky žalovaný nezapracoval, nakoľko boli v rozpore s platnou legislatívou slovenského právneho poriadku ako aj EÚ, platným systémom riadenia a kontroly Európskeho fondu pre utečencov v Slovenskej republike, teda ich neakceptoval.“ 3/ Z týchto skutočností súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Okamihom ako žalobca zaslal upravenú grantovú zmluvu žalovanému, v zmysle § 44 ods. 2 OZ išlo o nový návrh zmluvy, ktorú mal žalovaný právo odmietnuť, prípadne rokovať so žalobcom o pripomienkach, ktoré sú prípustné na zakomponovanie do grantovej zmluvy. V danom prípade žalobca musel vyčkať, či návrh bude žalovaným akceptovaný, pričom v tomto štádiu rokovania medzi stranami treba návrh žalobcu považovať za pokus o uzavretie zmluvy.“ Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že „zmluvná strana nie je povinná akceptovať všetky pripomienky uvedené v návrhu. Tým, že sám žalobca predmetnú zmluvu zaslanú žalovaným dňa 27. 12. 2012 neakceptoval, nemohlo medzi zmluvnými stranami dôjsť ku konsenzu potrebnom na vznik zmluvného vzťahu. Na základe týchto skutočností žalovaný nemohol udeliť grant na financovanie žiadosti žalobcu o udelenie grantu.“ V neposlednom rade súd prvej inštancie dodal, že „z predložených listín vyplývalo, že síce žalobca bol úspešným vo výberovom konaní, avšak nesplnil podmienky administratívnej zhody pri oboch grantoch INTAS IV. - integrácia azylantov a osôb s doplnkovou ochranou v SR a projekt AZYL V.- právo, pomoc ochrana, nakoľko zo strany žalobcu neboli v termínoch stanovených v žiadostiach doručené povinné prílohy: doklad potvrdzujúci právnu subjektivitu žiadateľa, potvrdenie daňového úradu o tom, že žalobca nie je platcom DPH, potvrdenie daňového úradu o tom, že žalobca ako žiadateľ nemá záväzky voči daňovému úradu a sociálnej poisťovni ani voči zdravotných poisťovniam.“ S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 4/ Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a rozhodol, že žalovaný svojím konaním konal v rozpore s platnou legislatívou EU, zákonmi SR a pravidlami fondu Solidarita, čo znemožnilo a zmarilo podpísanie predmetných grantových zmlúv. Uviedol, že súd prvej inštancie akceptoval vágne a žiadnymi dôkazmi nepodložené konštatovanie žalovaného, nakoľko žalobca nikdy netvrdil a ani nepožadoval, že žalovaný nemá právo kontroly v rámci zmluvných vzťahov, naopak žalobca sa v jednaní so žalovaným domáhal, aby systém kontroly bol právne čistý a kontrolovateľný. Tvrdenie žalobcu, že žalovaný konal v rozpore s platnou legislatívou EU s SR je argumentačne podložené dôkazmi uvedenými v žalobe. Ďalej namietol, že súd prvej inštancie bez povšimnutia obišiel skutočnosť, že zodpovedný orgán má stanovenú lehotu, v ktorej má vykonať overenie žiadosti o platbu a žiadosti o záverečné zúčtovanie, keďže v reálnom čase, ktorého sa spor týka, sa tejto povinnosti žalovaný vyhýbal. Tvrdenie, že zistenie Najvyššieho kontrolného úradu SR sa týkalo len Medzinárodnej organizácie pre migráciu odporuje tvrdeniu žalovaného, že je viazaný zásadou rovnakého zaobchádzania voči ďalším príjemcom. Žalobca namietal tiež skutočnosť, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku nevyrovnal so skutočnosťou, že grantová zmluva nebola podpísaná z dôvodu konania žalovaného, ktoré bolo v rozpore s platnými právnymi predpismi vzhľadom na absenciu podstatných zmluvných podmienok stanovených platnou príručkou pre konečného príjemcu. Podľa žalobcu z komunikácie medzi ním a žalovaným nebolo zrejmé, že by sa žalovaný snažil vyhovieť pripomienkam žalobcu, práve naopak. Odôvodnenie nesplnenia podmienok žalobcom uvedených vo výzve na poskytnutie grantu v napadnutom rozsudku je podľa žalobcu nepravdivé, zavádzajúce a nesprávne. Uvedený dôvod je v rozpore s podmienkami výzvy na predkladanie žiadostí o grant, pretože vo výzve sa uvádza, že vymenované prílohy je možné doložiť najneskôr pri podpise grantovej zmluvy. Nakoľko boli v procese jednania a dohadovania podmienok grantovej zmluvy, nepovažoval za potrebné povinné prílohy predkladať. Z tohto dôvodu bol toho názoru, že neporušil ani jednu podmienku uvedenú vo výzve. Tvrdenia žalovaného v uvedenej výzve sú nepravdivé, pretože návrh zo dňa 27. 12. 2012 sa od pôvodného návrhu takmer nelíšil a zo zásadných pripomienok, v ktorých bolo cca 50, boli akceptované iba 2, aj to tie nepodstatné. Aj odôvodnenie nepodpísania grantovej zmluvy je podľa žalobcu nepravdivé a zavádzajúce, keďže žalobca opakovane navrhoval, aby súčasťou zmluvy bol právny rámec, ktorý by obsahoval vyčerpávajúci výpočet právnych noriem, ktoré sú pre konečného príjemcu, ako aj pre zodpovedný orgán záväzné pri čerpaní grantu z Európskeho fondu pre utečencov. Vzhľadom na to, že žalovaný aj naďalej presadzoval neprijateľné a protiprávne znenie zmluvy, opieral súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie o irelevantné skutočnosti, keďže žalovaný konal v rozpore s vlastnou výzvou na predkladanie projektov a jej prílohy, nemal skutočný záujem riešiť problém neprijateľného znenia grantových zmlúv a snažil sa nátlakom vyhnúť splneniu povinnosti predložiť s prijateľným návrhom zmluvy aj jej podstatnú náležitosť - príručku. Žalobca svoje pripomienky ku grantovej zmluve zhrnul do niekoľkých podstatných bodov, ktoré boli predostreté aj riaditeľke Odboru zahraničnej pomoci Ministerstva vnútra SR, pričom detailný popis pripomienok a ich zdôvodnenie bolo zaslané v rámci rokovania o návrhu grantovej zmluvy. Súd prvej inštancie sa nezaoberal vyhodnocovaním predložených podkladov od žalobcu. Nebolo jasné, ktoré z pripomienok boli protizákonné a v rozpore s platnou legislatívou SR a EÚ. Súd prvej inštancie sa v ďalšom vôbec nezaoberal faktom, že mala byť podpísaná grantová zmluva, ktorej neoddeliteľnou súčasťou mala byť platná príručka pre konečného príjemcu. V čase keď sa žalobca oboznamoval so znením grantovej zmluvy, platná príručka pre konečného príjemcu neexistovala a teda nebola ani k návrhu grantovej zmluvy priložená. Mal za to, že prvoinštančný súd jeho žalobu zamietol napriek tomu, že žalovaný intenzívne a vedome konal nezákonne, ktorú skutočnosť dosvedčuje to, že v priebehu jednaní o úpravách zmluvy odmietal prijať podstatnú úpravu, ktorá by ho viazala k stanoveniu lehoty, v ktorej má vykonať overenie žiadosti o platbu a záverečné zúčtovanie. To, že už má v súčasnom znení zodpovedný orgán stanovenú lehotu, dokazuje oprávnenosť požiadavky žalobcu, pretože v reálnom čase, ktorého sa spor týka, sa tejto povinnosti žalovaný vyhýbal. Ohľadom grantovej zmluvy žalobca uviedol, že ak skutočne ide pri grantovej zmluve o občianskoprávny vzťah v zmysle Občianskeho zákonníka, nie je možné, aby jedna zmluvná strana vystupovala ako nadriadený orgán a diktovala podmienky strane druhej proti jej vôli. Jednou z hlavných podmienok ku grantovej zmluve bola jej nevyváženosť, teda že konečný príjemca ako jedna zmluvná strana má výhradne povinnosti, striktne špecifikované a sankcionované v prípade ich nesplnenia a zodpovedný orgán ako druhá zmluvná strana má iba práva, resp. ak má nejakú povinnosť, nie je stanovená presne, pripúšťa viacero výkladov, nemá presne vymedzený termín splnenia alebo jej nesplnenie nie je sankcionované. 5/ Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Poukázal na to, že podstatnou okolnosťou v prejednávanej veci je to, že na uzavretie grantovej zmluvy nemal žalobca právny nárok a tiež to, že medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k vzájomnej zmluvnej dohode na znení predmetných grantových zmlúv, čím nemohol žalobcovi vzniknúť ani nárok na poskytnutie grantu. Dodal, že je neprijateľné, aby bola zmluvná voľnosť obmedzovaná podmienkami a požiadavkami jednej zo zmluvných strán, keď sa žalobca súdnou cestou domáha presadenie svojich požiadaviek na konkrétne znenie grantových zmlúv. Obsah, ako aj opodstatnenosť žalobcových pripomienok k predmetným grantovým zmluvám, na ktoré žalobca poukazuje vo svojom odvolaní, je pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby irelevantné. Tak ako žalobca nemá absolútnu povinnosť uzavrieť zmluvu, s obsahom ktorej nesúhlasí, tak takáto povinnosť nemôže byť uložená ani žalovanému. Záverom poukázal na skutočnosť, že žalobcom navrhovaný petit v odvolaní nijako nesúvisí s petitom pôvodnej ale ani zmenenej žaloby, t. j. s predmetom tohto súdneho konania. v tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že v zmysle ust. § 371 C.s.p. žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť 6/ Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 7/ Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na jeho základe zistil správne skutkový stav veci a napadnutý rozsudok aj podrobne a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Súd prvej inštancie neporušil právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. 8/ K odvolacím námietkam žalovaného ohľadom nevykonania ním navrhovaných, ako aj predložených listinných dôkazov súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že pre potreby rozhodovania v predmetnej veci súd prvej inštancie vykonal a vyhodnotil všetky relevantné dôkazy. Skutkový stav vo veci je v tomto prípade jednoznačne zistený a možno ho chronologicky zhrnúť nasledovne: žalobca bol úspešný vo výberovom konaní na poskytnutie grantu. Na tomto základe mu žalovaný zaslal návrh grantovej zmluvy, ktorú žalobca pripomienkoval. Žalovaný akceptoval iba niektoré pripomienky žalobcu a zaslal mu ďalší návrh, ktorý žalobca neakceptoval, čiže medzi žalovaným a žalobcom nedošlo k uzavretiu predmetnej zmluvy a z tohto dôvodu medzi nimi nedošlo ani k vzniku zmluvného vzťahu. 9/ K námietkam žalobcu ohľadom neakceptácie pripomienok žalovaným k návrhu zmluvy, nesnaženia sa žalovaného vyhovieť pripomienkam žalobcu a diktovania podmienok žalovaným možno uviesť, že ust. § 43a ods. 1 Obč. zák. obsahuje legálnu definíciu návrhu na uzavretie zmluvy. Návrh na uzavretie zmluvy je esenciálnou súčasťou v procese vzniku zmluvy. Bez tohto návrhu nevznikne zmluva (n§ 44 ods. 1 prvá veta Obč. zák. ). Znakmi návrhu, ktoré sú podmienkou jeho perfektnosti, sú prejav vôle, návrh na uzavretie zmluvy musí byť určený jednej, či viacerým individuálne určeným osobám, návrh musí byť dostatočne určitý a z návrhu musí vyplývať vôľa navrhovateľa byť návrhom v prípade prijatia viazaný. Prijatie alebo neprijatie návrhu je podľa princípu zmluvnej autonómie plne v úvahe adresáta návrhu (obláta). Z uvedeného vyplýva, že návrh grantovej zmluvy bol perfektný, čo nesporoval ani žalobca. Žalobcova argumentácia súvisiaca s obsahom grantovej zmluvy však nemá oporu v zákone. Postup žalovaného v prípade návrhu na uzavretie zmluvy bol zákonný, keďže tento predložil žalobcovi svoj návrh zmluvy (po akceptovaní niektorých pripomienok žalobcu) a tento následne uvedený návrh neakceptoval, čim došlo iba k pokusu o uzatvorenie zmluvy, t. j. nedošlo k jej uzavretiu. Samotný návrh zmluvy je vždy v rukách navrhovateľa, a je len na vôli adresáta návrhu, či tento bude akceptovať. Žalobcom namietané nezapracované pripomienky k zmluve, ako aj žalovaným diktované podmienky uzavretia zmluvy nie sú vo veci relevantné, pretože postup žalovaného bol zákonným postupom v zmysle § 43a a nasl. Obč. zák. Odvolací súd uzatvára, že v predmetnej veci nedošlo k akceptácii grantovej zmluvy, t. j. ku konsenzu medzi zmluvnými stranami a preto žalovaný neudelil žalobcovi grant aj napriek skutočnosti, že tento vyhral výberové konanie. Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v žalobe ani v odvolaní právne nepodložil povinnosť žalovaného akceptovať jeho pripomienky k návrhu zmluvy alebo povinnosť s ním zmluvu uzavrieť v znení určenom žalobcom. Splnením, či nesplnením podmienok administratívnej zhody pri grantoch sa v tomto prípade odvolací súd nezaoberal, pretože po neakceptácii návrhu zmluvy žalobcom nie je potrebné ich splnenie skúmať. Vo vzťahu k ostatným námietkam žalobcu odvolací súd dodáva, že postup žalovaného pri návrhu na uzatvorenie zmluvy bol v súlade s právnymi predpismi platnými v tom čase a žalobcom uvádzané aktuálne znenia zákonov alebo výsledky Najvyššieho kontrolného úradu SR ohľadom nevyváženosti grantových zmlúv neboli pre žalovaného právne záväzné. 10/ Odvolací súd navyše poukazuje aj na tú skutočnosť, že žalobcovmu návrhu „na uloženie povinnosti žalovanému uzatvoriť s ním grantové zmluvy: „na poskytnutie grantu na realizáciu projektu AZYL.SK V., ktorý bol schválený v rámci výzvy SK 2012 ERF pod referenčným číslom SK 2012 ERF OC 1/3 za podmienok určených v rámci hodnotenia žiadosti o grant a so zapracovanými pripomienkami žalobcu“ a „na poskytnutie grantu na realizáciu projektu INTAS.SK IV., ktorý bol schválený v rámci výzvy SK 2012 ERF pod referenčným číslom SK 2012 ERF OC 2/2 za podmienok určených v rámci hodnotenia žiadosti o grant a so zapracovanými pripomienkami žalobcu“, nie je možné vyhovieť z dôvodu, že aj v prípade, ak by súd žalobcovmu návrhu vyhovel, takéto rozhodnutie súdu by nebolo vykonateľné. V konaní bolo totižto preukázané, že „projekty Azil a Intas“ boli už ukončené a tieto projekty v súčasnosti už neexistujú. Po tom, čo žalobca ako konečný príjemca odmietol podpísať grantové zmluvy, boli realizované nové výzvy na nový projekt, ktoré boli rovnako ukončené a finančne vysporiadané. V súčasnosti je v platnosti nový projekt na obdobie rokov 2014 - 2020 realizovaný v zmysle nariadenia Európskeho parlamentu a rady č. 516/2014 z 16.4.2014 z čoho je možné vyvodiť, že uzavretie novej grantovej zmluvy na podklade skončeného projektu v súčasnosti nie je možné. 11/ Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.. 12/ Pokiaľ žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a rozhodol tak, že vysloví, že „žalovaný svojím konaním konal v rozpore s platnou legislatívou EU, zákonmi SR a pravidlami fondu Solidarita, čo znemožnilo a zmarilo podpísanie predmetných grantových zmlúv“, dospel odvolací súd k názoru, že sa jedná o zmenu žaloby, pretože takto vymedzený petit žalobca v konaní na súde prvej inštancie neuplatnil. Nakoľko v zmysle § 371 C.s.p. žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť, odvolací súd žalobcom alternatívne navrhovanú zmenu žaloby nepripustil. 13/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa 255 ods.1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 14/ Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).