Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/187/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114202665 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1114202665.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v právnej veci žalobcu: Slovenská advokátska komora, so sídlom Kolárska 4, Bratislava, IČO: 30 795 141, zastúpeného spoločnosťou Legium s.r.o., so sídlom Bukurešťská 3, Bratislava, IČO: 36 867 870, proti žalovanému: K. A. F.Q., B. E., W.. Č.. XXXXXX, F. R. X, D., zastúpenému spoločnosťou SENKOVIC, s. r. o., so sídlom Ladislava Dérera 2, Bratislava, IČO: 47 253 037, o zaplatenie 110,50 eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 02. marca 2018, č.k. 9C/121/2014-82, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 110,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 17 eur od 01.05.2012 do 25.09.2012 vo výške 0,62 eur a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 121 ods. 3, § 488, § 489, § 492, § 559 ods. 1, 2, § 567 ods. 2, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a/, 6, 7, § 5 ods. 5, § 5a ods. 1, § 29 ods. 1, 2, § 30 písm. a/, c/, f/, § 38 ods. 1, 2, § 66 ods. 2, 5, § 75 ods. 1, 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov a § 3, § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Za nesporné považoval, že žalovaný je usadeným euroadvokátom zapísaným v zozname usadených euroadvokátov od XX.XX.XXXX N. Č.. W.. XXXXXX. Ročný príspevok advokáta na činnosť komory bol podľa Uznesenia predsedníctva žalobcu č. 32/11/2011 zo dňa 01.12.2011, ktorým sa menilo Uznesenie konferencie advokátov o príspevku na činnosť komory, s účinnosťou od 01.01.2012, vo výške 221 eur ročne, so splatnosťou na príslušný rok vopred najneskôr do 30. apríla kalendárneho roka. Ročný príspevok do sociálneho fondu schválený Konferenciou advokátov ako najvyšším orgánom komory bol vo výške 17 eur ročne, splatný najneskôr do 30. apríla príslušného roka. Konštatoval, že žalovaný ako usadený euroadvokát bol v zmysle vyššie citovaných ustanovení povinný zaplatiť príspevok na činnosť žalobcu vo výške 221 eur do 30.04.2012 a príspevok do sociálneho fondu vo výške 17 eur do 30.04.2012. Svoju povinnosť si však nesplnil riadne a včas a oba uvedené príspevky zaplatil až dňa 25.09.2012, čím sa dostal do omeškania a porušil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z § 29 ods. 1 zákona o advokácii. Uvedené potvrdzuje výpis z účtu žalobcu zo dňa 01.10.2012 a zároveň túto skutočnosť oneskorenej úhrady príspevkov v konaní nerozporoval ani sám žalovaný. Z § 3 ods. 1 Uznesenia konferencie advokátov o príspevku na činnosť Slovenskej advokátskej komory (SAK) mal za preukázané, že v prípade oneskorenej úhrady príspevku na činnosť komory je stanovená pokuta vo výške 10 % príspevku za každý začatý mesiac omeškania, maximálne do výšky 100%. Z § 4 ods. 4 Uznesenia konferencie advokátov o sociálnom fonde mal za preukázané, že v prípade oneskorenej úhrady príspevku do sociálneho fondu je advokát, ktorý je v omeškaní, povinný zaplatiť úroky z omeškania podľa Občianskeho zákonníka. Žalobcovi v zmysle uvedených uznesení vzniklo právo požadovať od žalovaného pokutu vo výške 10 % príspevku za každý začatý mesiac omeškania, maximálne však do výšky 100 %, titulom oneskorenej úhrady príspevku na činnosť komory a zároveň právo požadovať zákonné úroky z omeškania titulom oneskorenej úhrady príspevku do sociálneho fondu. Pri posudzovaní oprávnenosti nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty titulom oneskorenej platby príspevku na činnosť komory a úrokov z omeškania titulom oneskorenej platby príspevku do sociálneho fondu, vychádzal predovšetkým z ustanovenia § 75 ods. 1 zákona o advokácii, podľa ktorého predpisy komory, uznesenia konferencie advokátov a uznesenia predsedníctva komory prijaté v súlade s týmto zákonom sú pre advokátov, advokátskych koncipientov, euroadvokátov, zahraničných advokátov a medzinárodných advokátov záväzné. Advokáti zapísaní v zozname advokátov a združení v Slovenskej advokátskej komore (u žalobcu) sú povinní dodržiavať predpisy komory ako aj povinnosti vyplývajúce im z uznesení konferencie advokátov a z uznesení predsedníctva komory. Každý advokát je oprávnený podieľať sa na samospráve prostredníctvom svojej účasti na Konferencii advokátov, ktorá je najvyšším orgánom komory a rozhoduje o všetkých základných otázkach advokátov. Konferencia advokátov je v zmysle zákona oprávnená určovať príspevky na činnosť komory, príspevky do sociálneho fondu ako aj iné príspevky, vrátane určovania ich splatnosti a určovania sankcií spojených s nezaplatením príspevkov. O výške príspevkov, ich splatnosti a sankcie za nezaplatenie teda rozhodujú všetci advokáti prostredníctvom Konferencie advokátov. Rozhodovanie všetkých advokátov spoločne prostredníctvom Konferencie advokátov nemožno považovať za jednostranné vnucovanie vôle zo strany samotnej komory (žalobcu) voči svojim jednotlivým členom, ktorí by boli povinní sa tejto jednostrannej vôle žalobcu podriadiť. Stotožnil sa s argumentmi žalobcu, že v danom spore ide o oblasť súkromného práva, kde platí princíp "čo nie je zakázané, je dovolené". V oblasti samosprávnej činnosti je žalobca ako stavovská organizácia oprávnený v zmysle zákona o advokácii prijímať pravidlá a ich nedodržiavanie sankcionovať. Ak by mu bolo odňaté právo sankcionovať pravidlá, ktoré prijme, v podstate by sa stratil význam práva prijímať akékoľvek pravidlá, pretože ich nedodržiavanie by žalobca nemohol žiadnym spôsobom vynucovať, čím by bolo popreté jeho základné právo. Tvrdenia žalovaného, že žalobca by mal právo sankcionovať žalovaného za oneskorené platby len v prípade, ak by mu takéto oprávnenie vyplývalo priamo zo zákona o advokácii, považoval za neopodstatnené, pretože zo samotného § 75 ods. 1 zákona o advokácii je zrejmé, že predpisy komory, uznesenia konferencie advokátov a uznesenia predsedníctva komory sú pre neho záväzné. Preto ak je žalobca v zmysle uvedeného oprávnený určovať výšku príspevkov na činnosť komory a príspevku do sociálneho fondu, je oprávnený určovať ich splatnosť, musí byť zároveň v zmysle tohto ustanovenia oprávnený určovať aj sankcie za nedodržiavanie týchto rozhodnutí, ktoré prijal. Konštatoval, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol na základe ustanovenia § 29 zákona o advokácii záväzkovo právny vzťah podľa § 488 Občianskeho zákonníka, a to na základe iných skutočností uvedených v zákone (§ 489 Občianskeho zákonníka). Na základe tohto záväzkovo právneho vzťahu má žalobca postavenie veriteľa a má právo voči žalovanému na zaplatenie pokuty a úrokov z omeškania vo výške určenej Uzneseniami konferencie advokátov. Žalobca tak má majetkové právo vyplývajúce mu z majetkového vzťahu medzi žalobcom ako stavovskou organizáciou a žalovaným ako jej členom. V žiadnom prípade tu nejde o vzťah správny (administratívny) založený na vzťahu nadriadenosti a podriadenosti. Zo samotného ustanovenia § 75 ods. 3 zákona o advokácii vyplýva, že na konanie podľa tohto zákona o advokácii sa nepoužijú ustanovenia osobitného predpisu (Zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)), ak nie je ustanovené inak. Preto na daný vzťah nemožno aplikovať ustanovenia správneho poriadku. Preto považoval nárok žalobcu na zaplatenie pokuty a úrokov z omeškania titulom oneskorených úhrad príspevkov za relevantný. Výšku pokuty za oneskorenú platbu príspevku na činnosť žalobcu zodpovedajúcu 10 % príspevku za každý začatý mesiac omeškania, žalobcom vyrátanú ako 10% zo sumy 221 eur od 01.05.2012 do 25.09.2012 (za päť mesiacov omeškania), v celkovej výške 110,50 eur, považoval za správnu, v súlade s Uznesením konferencie advokátov. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovaného, že táto pokuta je neprimerane vysoká a súd by mal túto pokutu znížiť, keďže medzi žalobcom a žalovaným ide o vzťah v rámci oblasti súkromného práva, žalovaný je dobrovoľne členom žalobcu, pozná svoje povinnosti vyplývajúce mu z členstva v komore, je oprávnený podieľať sa na prijímaní rozhodnutí prostredníctvom Konferencie advokátov, a preto nie je namieste, aby súd zasahoval do takýchto rozhodnutí a tieto menil. Uviedol, že úroky z omeškania boli žalobcom uplatnené v správnej výške 0,62 eur, v súlade s § 517 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., v znení účinnom k 31. januáru 2013, t. j. vo výške predstavujúcej 9 % ročne zo sumy 17 eur od 01.05.2012 do 25.09.2012. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu proti neúspešnému žalovanému. 2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný v zákonom stanovenej lehote, domáhajúc sa jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobu zamietne, eventuálne jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie, ako aj náhrady trov konania. Odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Trval na argumentoch prezentovaných v konaní pred súdom prvej inštancie o tom, že žalovaný nárok nemá oporu v zákone o advokácií a že predmetná sankcia je neprimerane vysoká vzhľadom k zabezpečovanej povinnosti, na ktoré súd prvej inštancie nereagoval buď vôbec alebo len povrchne. Napadnutý rozsudok preto považuje nielen za nesprávny, ale v odôvodnení aj za nepresvedčivý, nedostatočný a v konečnom dôsledku za neudržateľný v právnom štáte, ktorý kladie práve na odôvodnenie súdnych rozhodnutí prísne požiadavky. Poukázal na to, že žalobca nie je dobrovoľným združením, spolkom alebo spoločnosťou súkromného práva, ktorý by združoval advokátov, ale ide o samosprávnu organizáciu, ktorej v oblasti verejnej správy boli zákonom na úseku výkonu advokátskeho povolania zverené určité oprávnenia a povinnosti, čiže výkon správy. Priamo zo zákona vyplýva, že existencia žalobcu a jeho oprávnení ako vykonávateľa samosprávy je upravená správnym právom. Právne vzťahy medzi žalobcom a jednotlivými združenými advokátmi sú primáme upravené správnym právom. Činnosť žalobcu sa zo zákonnej definície účelovo obmedzuje na výkon správy advokátskych záležitostí v rozsahu, ktorý zákon žalobcovi na tomto úseku zveruje, ktorú vykonáva ako právnická osoba prostredníctvom orgánov, ktoré majú taktiež zákonom zverený rozsah. Tento rozsah pri jednotlivých orgánoch najmä definuje, ktorý orgán koná voči tretím osobám resp. dovnútra voči advokátom, kto je jeho členom, resp. ako sa jednotlivý orgán vytvára a aké úlohy sú príslušnému orgánu zverené. Nech by orgány konali akokoľvek, subjektom práv a povinností ostáva žalobca ako právnická osoba. Preto aj rozhodnutia prijaté v rámci zákona orgánmi žalobcu sú rozhodnutiami žalovaného, ktorému sa rozhodnutia orgánov pričítajú. Je vylúčené, aby sa rozhodnutia orgánov žalobcu považovali za akési "dohody" medzi osobami konajúcimi pri výkone činnosti jednotlivých orgánov. V rámci zverenej samosprávy je žalobca oprávnený prostredníctvom zákonom predpokladaných oprávnení a procesov regulovať výkon advokátskeho povolania. Zároveň je žalobca oprávnený v zákonom upravených prípadoch (resp. na základe zákona) ukladať povinnosti a ich plnenie vynucovať predovšetkým v disciplinárnom konaní. Pre takéto prípady zákon sám vymenúva možné sankcie, ktoré je žalobca oprávnený voči advokátovi uložiť a od advokáta vymáhať. Je preto taktiež vylúčené, aby žalobca vykonával samosprávu nad rámec zverených úloh, mimo zákonných mantinelov, svojvoľne a bez akýchkoľvek obmedzení. Pri výkone zákonom zverených úloh v oblasti verejnej správy nemôže platiť princíp súkromnoprávnej regulácie, podľa ktorého je dovolené všetko čo nie je zakázané. Žalobca musí konať v zmysle zákona ako samosprávna organizácia. V predmetnom spore musí tento princíp platiť ešte prísnejšie, nakoľko ide o uloženie trestu za porušenie povinnosti. Napriek sankčnému charakteru ustanovenia v uznesení konferencie advokátov, z ktorého žalobca odvodzuje nárok na zaplatenie príspevku na činnosť žalobcu, je zrejmé, že nejde o priestupok ani iný správny delikt, pretože tak by ho musel označiť zákon. Jeho obsah nemá oporu v žiadnom zákonnom ustanovení a konferencia advokátov ako orgán žalobcu nebola zmocnená schváliť uznesenie s takýmto obsahom. Prijatím uznesenia, ktorým bola upravená pokuta za porušenie povinnosti zaplatiť príspevok na činnosť komory včas, konala konferencia mimo zákonom predpokladaného rámca. Prijatím uznesenia na konferencii advokátov nedochádza k uzavretiu dohody medzi advokátmi, ale k schváleniu záväzného správneho aktu. Jednotliví advokáti nevstupujú ani do právnych vzťahov v rámci konania orgánov medzi sebou, ani s jednotlivými orgánmi žalobcu. Konaním orgánov sa kreuje a prejavuje vôľa žalobcu, ktorý je ako právnická osoba jediným subjektom práv a povinností. Zdôraznil, že samotný zákon predpokladá disciplinárne konanie a disciplinárne opatrenia ako právny následok porušenia právnych povinností, t.j. aj za nezaplatenie povinných platieb voči žalobcovi. Takéto konanie sa neuskutočnilo, nebolo mu doručené alebo oznámené žiadne rozhodnutie, ani nemal možnosť uplatniť svoje práva, napr. žiadať uprednostnenie napomenutia ako inej formy sankcie namiesto pokuty. S poukazom na znenie § 29 ods. 1 zákona o advokácií uviedol, že advokátovi je zákonom uložená povinnosť platiť príspevok na činnosť komory ako aj ďalšie platby určené uznesením konferencie advokátov v rámci jej právomoci. Konferencia advokátov je oprávnená určovať podľa zákona platby, nie pokuty. Tento právny záver je očividný z jazykového, systematického a teleologického výkladu. Platba podľa slovníka slovenského jazyka predstavuje úhradu za protiplnenie. Synonymom pojmu platba je pojem poplatok, avšak za žiadnych okolností to nie je pojem pokuta, sankcia alebo trest. Samotný zákon o advokácií výslovne používa pojem pokuta, avšak systematicky ho zaraduje do inej časti zákona, ktorá upravuje sankcie za disciplinárne previnenia (§ 56 ods. 2 písm. c/). Ak by zákonodarca mal v úmysle zveriť konferencii advokátov oprávnenie určovať okrem platieb aj pokuty, nepochybne by toto oprávnenie musel explicitne v zákone zakotviť a slovne vyjadriť. Oprávnenie určovať platby (napr. výšku a splatnosť alebo poplatky za služby) preto nemôže zahŕňať automaticky právomoc určovať pokuty ako trest za nedodržanie povinnosti. Konferencia advokátov preto vo svojom uznesení upravila trest za porušenie povinností, ktorý zákonom nie je predpokladaný, a tým obišla úmysel zákonodarcu, keď namiesto disciplinárneho konania si uplatnila pokutu v zmysle uznesenia. Keďže ide o trestanie, musí sa aplikovať zásada, podľa ktorej niet trestu bez zákona. Zákon o takej dôležitej otázke sankcionovania musí byť jasný a zrozumiteľný, aby konanie orgánov žalobcu bolo v otázke trestania predvídateľné. Aplikovaním tejto zásady musí súd žalovaný nárok v celom rozsahu zamietnuť a poskytnúť tak právnu ochranu v žalovanému. Zákon o advokácii je § 29 ods. 1 jasný a zrozumiteľný v tom zmysle, že o možnosti uloženia pokuty na základe uznesenia konferencie advokátov mlčí, a to úmyselne, čiže nejde o opomenutie zákonodarcu, ktorý výslovne predpokladá uloženie pokuty ako prípadnej sankcie za oneskorenú platbu v disciplinárnom konaní. Žalovaný poukázal aj na to, že žalobca voči nemu neuplatňuje zmluvnú pokutu, ako to súd prvej inštancie mylne uviedol na str. 4 v odseku 11 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Prezentoval názor, že záväzok žalovaného voči žalobcovi nemohol vzniknúť v súlade s § 489 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého záväzky vznikajú okrem iného aj z iných skutočností uvedených v zákone. Ak by žalovanému vznikla povinnosť poskytnúť žalobcovi plnenie spočívajúce v zaplatení pokuty, museli by byť skutočnosti zakladajúce alebo spôsobujúce vznik takejto povinnosti v zákone uvedené. Keďže povinnosti je možné ukladať iba podľa zákona alebo na základe zákona, musia byť skutočnosti zakladajúce alebo spôsobujúce vznik povinnosti uvedené v zákone explicitne. To zároveň znamená, že skutočnosti zakladajúce alebo spôsobujúce vznik povinnosti nesmú byť v zákone uvedené iba mlčky. V predmetnom spore tento právny záver musí platiť o to viac, že žalovaný nárok je trestom za porušenie povinnosti. Aby mohol byť žalovaný nárok oprávnený, museli by byť skutočnosti ohľadne jeho vzniku výslovne v zákone upravené. Zákon o advokácii by musel obsahovať výslovné ustanovenie, podľa ktorého je konferencia advokátov ako orgán žalobcu oprávnená v rámci svojej právomoci určiť nielen platby, ale aj určiť sankcie za porušenie povinnosti uhradiť určené platby riadne a včas. Takéto skutočnosti v zákone o advokácii, a ani v inom zákone, výslovne uvedené nie sú. Konferencia advokátov, ako orgán žalobcu, nemá zákonom zverenú takú právomoc, ktorá by umožňovala tvoriť nové skutkové podstaty a ukladať iné ako zákonom predpokladané tresty (t.j. normotvornou činnosťou vytvárať nové hypotézy, dispozície a sankcie právnej normy). Orgány žalobcu nemôžu nahrádzať zákonodarcu. Nie je v rozpore so zákonom, že niektoré parciálne oprávnenia orgánov žalobcu sú implicitne obsiahnuté v samotnom pojme samosprávna organizácia. Princíp samosprávy sa prejavuje okrem iného tým, že subjektu, ktorý je jej výkonom poverený, je zároveň zverená určitá autonómia v rozhodovacích procesoch. Preto je prípustné, aby bol pre spravujúci subjekt vytvorený zákonný rámec, avšak podrobnosti ďalšej regulácie sú prenechané danému subjektu na vlastné rozhodnutia. Nebolo by ani účelné, aby zákon upravoval podrobnejšie všetky právomoci spravujúceho subjektu pri výkone samosprávy. Na uplatňovanie sankcií však musia platiť prísnejšie kritériá. Akýkoľvek trest alebo uplatnenie sankcie v rámci správneho trestania musí mať zákonnú oporu, ktorá je uvedená v zákone explicitne. Tvorba nových sankcií, ktoré by boli v zákone obsiahnuté iba implicitne, a ich uplatňovanie, by bolo v rozpore so základnými princípmi právneho štátu. Uviedol, že proti rozhodnutiu konferencie advokátov nemá žiadny účinný opravný prostriedok, preto mu musí poskytnúť súdnu ochranu súd, ktorý rozhoduje v prejednávanom spore. Súd musí vo svojom rozhodovaní zvážiť následky prisúdenia nároku žalobcovi. Podľa neho by súd prisúdením žalovaného nároku umožnil žalobcovi a jeho orgánom v budúcnosti ukladať povinnosti, ktoré zákon nepozná a nepredpokladá. Žalovaný namietal aj výšku pokuty. Na základe mechanizmu, podľa ktorého sa pokuta určí vo výške 10% príspevku za každý začatý mesiac omeškania, maximálne do výšky 100%, jej výška za pomerne krátky čas dosiahne výšku zabezpečovanej istiny. Výška príspevku bola 221 eur a výška uplatňovanej pokuty za 5 mesiacov omeškania je 110,50 eur. Pre porovnanie, ak by bol takýto mechanizmus výpočtu analogicky premietnutý na úroky z omeškania, tak bez akýchkoľvek pochybností by výška úroku musela byť posúdená ako v rozpore s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi je súd povinný aj pri žalovanom nároku skúmať z úradnej povinnosti. Uviedol, že súd je taktiež oprávnený podľa § 545a Občianskeho zákonníka neprimerane vysokú zmluvnú pokutu znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti. V predmetnom spore je zrejmé, že žalobcovi nevznikla porušením povinnosti žalovaného žiadna škoda, resp. je dôvodné sa domnievať, že ak vznikla, tak iba v nepatrnom rozsahu. Aj s prihliadnutím na uvedené je zrejmé, že výška pokuty je neprimeraná a súd mal pristúpiť k jej zníženiu. Skutočnosť, že si žalobca pokutu uplatnil bez predchádzajúceho upozornenia na povinnosť zaplatiť príspevok včas, považoval za nevhodné správanie žalobcu. Vyčkávanie žalobcu po dobu 5 mesiacov spôsobilo, že pokuta narástla do výšky 50% istiny. Takémuto nárastu sa dalo predísť jednoduchým spôsobom, ak by ho žalobca vyzval na úhradu (napríklad) do dvoch mesiacov od splatnosti, čo je bežné aj v obchodnej praxi. Je možné oprávnene očakávať, že žalobca ako inštitúcia s dlhoročnou existenciou na takýto postup je dostatočne pripravená a vybavená. Ako príklad uviedol postup v zmysle pravidiel Advokátskej komory Mníchov, ktorý považuje za súladný s princípom stavovskej kolegiality a Chartou kľúčových princípov európskeho advokátskeho povolania Rady advokátskych komôr Európy (CCBE). Súdu prvej inštancie žalovaný tiež vytýkal, že v odôvodnení napadnutého rozsudku nenachádza dostatočnú, jasnú a zrozumiteľnú identifikáciu a následne aj zodpovedajúcu interpretáciu aplikovaných právnych noriem. Za pochybenie považuje, že v odôvodnení sa buď žiadnym spôsobom alebo iba povrchne a formalistický vysporiadal s jeho kľúčovou argumentáciou, v zmysle ktorej nie je možné uložiť sankciu bez opory v zákone a argumentáciou o neprimeranej výške pokuty. Pri týchto právne významných otázkach sa obmedzil na konštatovanie, že pokuta v prípade oneskorenej úhrady príspevku na činnosť je stanovená vo výške 10%, resp. žalobcovi v zmysle ustanovení uznesenia právo požadovať od žalovaného pokutu v danej výške vzniklo, a to maximálne až do výšky 100%. Rovnako povrchne a automaticky súd prvej inštancie skonštatoval, že konferencia advokátov je v zmysle zákona oprávnená určovať príspevky na činnosť komory, vrátane určovania sankcií spojených s nezaplatením príspevkov. S poukazom na konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že žalobca musí byť oprávnený určovať aj sankcie, nakoľko v opačnom prípade by prijímanie akýchkoľvek pravidiel stratilo význam, uviedol, že súd prvej inštancie v tomto kontexte úplne opomenul možnosť disciplinárneho postihu prostredníctvom zákonom určených postupov. Za mylné označil konštatovanie súdu prvej inštancie, že rozhodovanie všetkých advokátov spoločne prostredníctvom konferencie advokátov nemožno považovať za jednostranné vnucovanie vôle zo strany samotnej komory (žalobcu) voči svojim jednotlivým členom, ktorí by boli povinní sa tejto jednostrannej vôli žalobcu podriadiť. Takýto právny názor ohľadne konania orgánov samosprávnej Slovenskej advokátskej komory je v priamom rozpore s povahou jej zriadenia a fungovania, nakoľko rozhodnutia orgánov komory prijaté v rámci ich právomoci sú pre advokátov záväzné a komorou aj vynútiteľné v súlade so stanovenými postupmi. Ohľadne výšky pokuty súd v odôvodnení stroho skonštatoval, že výška pokuty je vypočítaná správne. Súd prvej inštancie mu odoprel akúkoľvek právnu ochranu proti svojvôli a excesom orgánov žalobcu pri rozhodovacích procesoch, keď v napadnutom rozsudku celkom nepochopiteľne a zmätočne dodal, že žalovaný je dobrovoľne členom žalobcu, pozná svoje povinnosti a preto nie je namieste, aby súd zasahoval do rozhodnutí konferencie advokátov a tieto menil. Žalovaný doplnil, že si slobodne a dobrovoľne zvolil povolanie advokáta, čo však nie je možné zamieňať s povinnosťou podriadiť sa podmienkam výkonu regulovaného povolania a akceptovať povinné členstvo v komore. Uviedol tiež, že žiadal tiež znížiť pokutu, nie zmenu uznesenia konferencie advokátov. 3. Žalobca sa k odvolaniu nevyjadril. 4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 5. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby; ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia pokuty a úrokov z omeškania v súvislosti s omeškaním žalovaného ako advokáta s úhradou príspevku na činnosť SAK a príspevku do sociálneho fondu; z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovanému nároku; správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci a z nesporného skutkového stavu o neskorej úhrade príspevkov zo strany žalovaného vyvodil správne právne závery o charaktere medzi stranami vzniknutého záväzku ako súkromnoprávneho vzťahu s poukazom na zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka, zákona o advokácií a relevantných interných predpisov žalobcu (uznesenia konferencie advokátov o príspevku na činnosť SAK z 19.06.2004 a uznesenia konferencie advokátov o sociálnom fonde z 19.06.2010), ktoré aj správne vyložil a svoje závery, pre ktoré žalobe vyhovel; pri konštatovaní dôvodnosti nárokov žalobcu na zaplatenie pokuty ako sankcie za oneskorenú úhradu príspevku na činnosť SAK vo výške určenej v predpise záväznom pre žalovaného, ktorá nie je neprimerane vysoká a zaplatenie úrokov z omeškania za oneskorenú úhradu príspevku do sociálneho fondu vo výške podľa Občianskeho zákonníka; aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, keď sa v potrebnom rozsahu vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok strán sporu súvisiacich s predmetom konania. Odvolanie žalovaného nie je; z hľadiska ním uplatňovaného odvolacieho dôvodu (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.) a jeho obsahového vymedzenia; spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie. V odvolacom konaní žalovaným neboli uplatnené žiadne novoty (§ 366 C.s.p.; nové rozhodujúce skutkové tvrdenia a dôkazy ako prostriedky procesnej obrany), ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu skutkového stavu ustáleného súdom prvej inštancie alebo spochybniť správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 6. Žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne podstatné námietky a argumenty, s ktorými by sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. Súd prvej inštancie poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. 7. Podanou žalobou sa žalobca - Slovanská advokátska komora (SAK), domáhal od žalovaného, ktorý je jej členom, zaplatenia sankčných poplatkov v dôsledku jeho omeškania so zaplatením príspevkov za rok 2012, a to príspevku na činnosť SAK (pokuta za omeškanie) a príspevku do sociálneho fondu (úrok z omeškania). Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný bol do 30.04.2012 povinný zaplatiť žalobcovi príspevok na činnosť SAK vo výške 221 eur a príspevok do sociálneho fondu vo výške 17 eur, avšak uhradil ich až 25.09.2012. 8. Nedôvodná je odvolacia argumentácia žalovaného o tom, že žalovaný nárok nemá oporu v zákone o advokácií, žalobca nie je oprávnený určiť žalovanému sankciu za oneskorenú úhradu príspevku na jeho činnosť v podobe uplatňovanej pokuty, v danom prípade ide o konanie žalobcu nad rámec zákonom zverených úloh v oblasti verejnej správy, ktoré je vylúčené a záväzok žalovaného voči žalobcovi nemohol vzniknúť v súlade s § 489 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd konštatuje, že žalobca ako samosprávna stavovská organizácia je právnickou osobou v zmysle § 18 ods. 2 písm. a/ Občianskeho zákonníka (právnickými osobami sú združenia fyzických alebo právnických osôb), keďže medzi združenia fyzických a právnických osôb právna teória a prax zaraďuje aj občianske združenia a iné združenia, pričom práve do skupiny "iných združení" zaraďuje stavovské samosprávne organizácie, tzv. komory združujúce advokátov, lekárov, stomatológov, audítorov a pod. Postavenie žalobcu ako právnickej osoby vyplýva aj z ustanovenia § 66 ods. 3 zákona o advokácii, pričom na konanie podľa citovaného zákona sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb.), ak tento zákon neustanovuje inak (§ 75 ods. 3 zákona o advokácii). Pokiaľ potom zákon o advokácii neoprávňuje SAK ani jej orgány, aby konali vo veciach upravených v tomto zákone (t.j. pokiaľ zákon výslovne neustanovuje inak), nemôže žalobca vydať individuálne rozhodnutie o uložení povinnosti platiť členský príspevok na činnosť SAK a príspevok do sociálneho fondu, teda ani sankcie za oneskorené splnenie si tejto zákonnej povinnosti. Z uvedeného vyplýva, že v danej veci nejde medzi stranami sporu o verejnoprávny vzťah a rozhodnutie o nároku žalobcu patrí do právomoci súdu a nie správneho orgánu. Nárok žalobcu na zaplatenie sankčných poplatkov (pokuty a úroku z omeškania) voči žalovanému v dôsledku jeho omeškania so zaplatením poplatkov je vzťahom medzi samosprávnou stavovskou organizáciou a jej členom, pričom ide o splnenie povinnosti vyplývajúcej zo zákona o advokácii. Do pôsobnosti Konferencie advokátov, ktorá je najvyšším orgánom žalobcu, patrí aj určovanie príspevku na činnosť komory a príspevku do sociálneho fondu, vrátane ich splatnosti a určovania sankcií spojených s ich nezaplatením. Advokáti teda sami rozhodujú o výške týchto príspevkov, ako aj sankciách spojených s ich nezaplatením, nejde tu o jednostranné administratívne vnucovanie vôle členom komory (advokátom) samotnou komorou (žalobcom), ktorej by boli povinní sa podriadiť, ale o rozhodnutie prijaté v rámci rozhodovacej právomoci zverenej zákonom Konferencii advokátov (§ 69 ods. 1, 2 zákona). Možno uzavrieť, že predmetný právny vzťah je záväzkovo-právnym vzťahom podľa § 488 a § 489 Občianskeho zákonníka vzniknutým na základe zákona o advokácii. Odvolací súd poukazuje na rovnaké posúdenie tejto otázky vo veciach s podobným skutkovým základom v rozhodnutiach Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/29/2019 (rozsudok z 12. februára 2019), 8Co/22/2014 (rozsudok zo 14. apríla 2015), 6Co/825/2014 (rozsudok z 15. februára 2017), 9Co/454/2014 (rozsudok zo 4. mája 2017), 9Co/308/2016 (rozsudok zo 4. mája 2017), 6Co/339/2014 (rozsudok z 21. júla 2014), 10Co/69/2015 (rozsudok z 21. januára 2014), 14Co/264/2016 (rozsudok z 15. januára 2019), 6Co/196/2016 (rozsudok z 22. júna 2016). Súd prvej inštancie správne právne posúdil povahu vzniknutého záväzkového vzťahu medzi stranami sporu, svoju právomoc vo veci rozhodnúť, ako aj nárok žalobcu vyplývajúci z jeho interných predpisov záväzných pre žalovaného, vydaných v súlade s jeho oprávneniami danými mu zákonom o advokácií. 9. Vychádzajúc zo žalobcom predložených dokumentov - uznesenia konferencie advokátov o príspevku na činnosť SAK z 19.06.2004 a uznesenia konferencie advokátov o sociálnom fonde z 19.06.2010, je zrejmé, že žalovaný v dôsledku omeškania s úhradou príspevku na činnosť SAK mal žalobcovi zaplatiť pokutu z omeškania v sume 10 % príspevku za každý začatý mesiac omeškania, t.j. v sume 110,50 eur za mesiace máj - september 2012 (22,10 eur x 5) a úroky z omeškania podľa Občianskeho zákonníka, v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995, účinného k prvému dňu omeškania, za omeškanie so zaplatením sumy 17 eur od 01.05.2012 do 25.09.2012, vo výške 9 % ročne, v sume 0,62 eur. Uvedenému v plnej miere zodpovedá súdom prvej inštancie uložená povinnosť žalovanému v napadnutom rozsudku. 10. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre aplikáciu § 545a Občianskeho zákonníka, podľa ktorého možno znížiť neprimerane vysokú zmluvnú pokutu s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti. Odvolací súd dáva do pozornosti, že použitie tohto moderačného oprávnenia súdu prichádza do úvahy pri zmluvnej pokute podľa § 544 Občianskeho zákonníka dojednanej písomne medzi veriteľom a dlžníkom pri zabezpečení ich zmluvného záväzku. Pokuta za omeškanie so zaplatením príspevku na činnosť SAK, výšku ktorej žalovaný ako neprimeranú namieta, je naproti tomu sankciou určenou interným predpisom žalobcu (uznesenie konferencie advokátov o príspevku na činnosť SAK z 19.06.2004) ako stavovskej organizácie, ktorá je pre žalovaného záväzná z dôvodu jeho členstva v nej, pričom (ako bolo vysvetlené vyššie) ide o záväzok vzniknutý na základe tzv. iných skutočností uvedených v zákone (§ 489 Občianskeho zákonníka), nie zo zmluvy. 11. Aj napriek vyššie uvedenému, posúdením výšky danej pokuty za omeškanie s prihliadnutím na význam a hodnotu zabezpečovanej povinnosti nemožno dôjsť k záveru o jej neprimeranosti. Výška ročného príspevku bola 221 eur a výška uplatňovanej pokuty za 5 mesiacov (147 dní) omeškania 110,50 eur. Je zrejmé, že účelom pokuty za omeškanie so zaplatením príspevku na činnosť SAK je zabezpečenie riadneho a včasného platenia členského príspevku, je sankciou za porušenie povinnosti splniť dlh včas a súčasné má i určitú funkciu prevencie pred porušením tejto povinnosti do budúcnosti. Uvedená výška pokuty, určená ako 10 % príspevku za každý začatý mesiac omeškania, je podľa názoru súdu primeraná jej sankčnému charakteru, dĺžke omeškania, svojej preventívnej funkcii a významu zabezpečovanej povinnosti, ktorou je členský príspevok na financovanie chodu stavovskej organizácie. Vzhľadom na uvedené, samotná namietaná skutočnosť, že výška pokuty za 5 mesiacov omeškania dosahuje takmer polovicu výšky príspevku, podľa názoru odvolacieho súdu, zhodným s názorom súdu prvej inštancie, nezakladá jej neprimeranosť. O tej by podľa odvolacieho súdu za daných okolností bolo možné uvažovať až pri prekročení výšky príspevku, čo je samotným mechanizmom výpočtu pokuty podľa príslušného interného predpisu vylúčené, keďže táto môže predstavovať maximálne 100 % jeho výšky. V danom prípade je bezvýznamným tvrdenie žalovaného, prezentované v rámci konania pred súdom prvej inštancie (odpor zo dňa 02.09.2014), že včasným nezaplatením príspevku nevznikla žalobcovi žiadna škoda, ani to, že k nezaplateniu došlo z jeho strany nedopatrením. Neopodstatneným je aj tvrdenie žalovaného, že ako sankciu za omeškanie so zaplatením príspevku platí úrok z omeškania, ktorého výšku určuje zákon, keďže úrok z omeškania si žalobca uplatnil (vychádzajúc z uznesenia konferencie advokátov o sociálnom fonde z 19.06.2010) za omeškania s platením príspevku do sociálneho fondu, výšku ktorého (v sume 0,62 eur) žalovaný nenamietal. 12. Tvrdenia o neprimeranej výške pokuty za omeškanie so zaplatením príspevku na činnosť SAK boli tiež základom odvolacej námietky žalovaného, podľa ktorej súd prvej inštancie neprihliadol na rozpor s dobrými mravmi. Okrem toho rozpor s dobrými mravmi videl tiež v správaní žalobcu, ktorý si pokutu uplatnil bez predchádzajúceho upozornenia žalovaného a vyčkávaním po dobu 5 mesiacov spôsobil, že pokuta narástla do výšky predstavujúcu polovicu príspevku. 13. V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesmie byť výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov v rozpore s dobrými mravmi. Toto ustanovenie je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť, bez ohľadu na to, aby sa tým niečo zmenilo na existencii tohto práva. 14. Podľa ustálenej súdnej a výkladovej praxe dobré mravy (boni mores) patria k zásadám súkromného práva, bývajú používané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Za dobré mravy treba považovať súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť (stálosť), sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Ide teda o súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, zabezpečujúcich, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti (slušnosti, poctivosti, čestnosti, tolerancie, dôvery, vzájomnej úcty). 15. Úvaha súdu o tom, či výkon práv a povinností je v rozpore s dobrými mravmi, musí byť podložená konkrétnymi zisteniami v konaní. Súlad výkonu práv a povinností s dobrými mravmi musí vychádzať z komplexného hodnotenia konkrétnej situácie, a to na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a miestne a časové súvislosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. Postačuje, že výkon práva je - objektívne posudzované, v rozpore s dobrými mravmi a zavinenie zo strany konajúceho, resp. jeho vedomosť tohto rozporu s dobrými mravmi, nie je relevantná. 16. Aplikácia ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka súdom prichádza do úvahy v prípade subjektívneho práva, ktoré možno vykonať a ktorého splnenia sa možno domáhať prostredníctvom súdu, vrátene v spore uplatneného práva žalobcu na zaplatenie pokuty za omeškanie so zaplatením príspevku na činnosť SAK, ako aj úroku z omeškania za oneskorenú úhradu so zaplatením príspevku do sociálneho fondu. Odopretie ochrany tomuto právu podľa citovaného ustanovenia však prichádza do úvahy iba vo výnimočných prípadoch, ak by jeho uplatnenie bolo výrazom zneužitia práva v neprospech žalovaného, ktorý omeškanie nezavinil, a voči ktorému by priznanie pokuty a úroku z omeškania bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva na ich zaplatenie, pričom vzhľadom na dôvody, pre ktoré sa žalovaný dostal do omeškania a toto omeškanie pretrvávalo, prípadne ďalšie okolnosti danej veci, možno dospieť k záveru, že k výkonu práva požadovať pokutu a úrok z omeškania, vyplývajúcich z príslušných interných predpisov záväzných pre žalovaného, dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie ich účelu, teda hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť žalovaného (tzv. šikanózny výkon práva). 17. Zo žiadnych skutočností namietaných žalovaným, resp. tých, ktoré v konaní vyšli najavo, nemožno vzhliadnuť šikanózny výkonu práva žalobcu v súvislosti s domáhaním sa sankčných poplatkov za omeškanie žalovaného so zaplatením členských príspevkov. Nebolo sporné, že žalovaný príspevky nezaplatil včas. Nič v konaní nenasvedčuje tomu, že by omeškanie nezavinil žalovaný, tento takéto skutočnosti nepreukázal, ani netvrdil. Obmedzil sa len na tvrdenie, že k nezaplateniu došlo nedopatrením, čo však nijakým spôsobom nepoukazuje na zneužitie alebo nekalý výkon práva zo strany žalobcu, ale bez ďalšieho svedčí o zavinení samotného žalovaného. Podľa názoru odvolacieho súdu je neprípustné, aby sa ako konanie v rozpore s dobrými mravmi považovalo to, že žalobca žalovaného osobitne pred splatnosťou príspevkov (resp. v určitom kratšom čase podľa jeho predstáv) neupozornil či nevyzval na ich zaplatenie. Takáto výzva ani upozornenie neboli podmienkou na ich úhradu, resp. uplatnenie sankčných poplatkov v prípade omeškania. V danom prípade nekonanie žalobcu nad rámec jeho povinností nie je správaním sa rozporným s dobrými mravmi. Ani samotnú výšku uplatňovaných poplatkov odvolací súd nepovažuje za neprimerane tvrdý postih, ktorý by bol v rozpore s dobrými mravmi. Ako bolo rozobrané vyššie, výšku pokuty za omeškanie so zaplatením príspevku na činnosť SAK odvolací súd nepovažuje za neprimeranú, rovnako tak ani výšku úroku z omeškania v sume 0,62 eur za oneskorenú úradu príspevku do sociálneho fondu. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené predpoklady na aplikáciu ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda na odopretie ochrany práv žalobcu na uplatnenie žalovaných nárokov s poukazom na rozpor výkonu jeho práva s dobrými mravmi. 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodoval odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., t.j. podľa zásady úspechu. Žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, však náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému nepriznal, pretože mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).