Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/306/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114212102 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1114212102.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej, v právnej veci žalobkyne: R.. Y. Q., W.. XX.XX.XXXX, F. Ž. XX, V., zastúpenej: Mgr. Marek Šmida, advokát, so sídlom Rudnayovo námestie 1, Bratislava proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o určenie, že odmeňovania žalobkyne je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, o uloženie povinnosti upustiť od odmeňovania žalobcu v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a o zaplatenie 126 171,91 eur, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.2.2016, č.k. 24C/76/2014-115, jednomyseľne, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje. Žalovanej sa proti žalobkyni nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že jej odmeňovanie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, uloženia povinnosti upustiť od jej odmeňovania v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a uloženia povinnosti napraviť protiprávny stav zaplatením sumy 126 171,91 eur alternatívne uloženia povinnosti zaplatiť jej primerané zadosťučinenie vo výške 126 171,91 eur. Žalovanej nepriznal náhradu trov konania. 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 2 ods. 1, § 2a ods. 2, 3, § 9 ods. 1, 2, 3, § 11 ods. 1, 3, zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) a § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, § 80 písm. c), § 19, § 21 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), § 21 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že znenie § 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona výslovne neumožňuje domáhať sa určenia právnej skutočnosti, t.j. rozporu odmeňovania so zásadou rovnakého zaobchádzania, preto v tejto časti žalobu zamietol. Uviedol, že s ohľadom na zverejnenie nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 17/2008 v zbierke zákonov pod č. 290/2009 Z.z. došlo k odstráneniu protiprávneho stavu, pokiaľ ide o diskrimináciu sudcov všeobecných súdov a sudcov Špeciálneho súdu. Keďže Národná rada SR upustila od odmeňovania žalobkyne v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzanie, a to ešte pred začatím súdneho konania, zamietol v tejto časti žalobu. Ďalej vyvodil, že vzhľadom na to, že Národná rada SR sa prijatím zákona č. 122/2005 Z.z. dopustila protiprávneho konania, následkom ktorého došlo k rozdielnemu zaobchádzaniu s osobami v analogickom alebo relevantne podobnom postavení, nemožno vyhodnotiť prijatie zákona Národnou radou SR ako konanie, ktoré nastalo nezávisle od vôle Národnej rady SR, ktorá svojim konaním nespôsobila protiprávny stav vo vzťahu k žalobkyni, z toho dôvodu žalobu v časti o zaplatenie 126 171,91 eur titulom nápravy protiprávneho stavu ako nedôvodnú zamietol. Vo vzťahu k nároku na zaplatenie 126 171,91 eur titulom poskytnutia primeraného zadosťučinenia zistil nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného. Uviedol, že z obsahu žaloby vyplýva, že diskriminačného konania vo vzťahu k žalobkyni sa mala dopustiť Národná rada SR, a to tak, že prijatím zákona č. 122/2005 Z.z. porušila zásadu zákazu diskriminácie z hľadiska právneho postavenia sudcov. Podľa jeho názoru za prípadnú ujmu nesie zodpovednosť ten štátny orgán, ktorý sa prijatím takejto právnej normy dopustil diskriminačného konania vo vzťahu k žalobkyni, teda nie štát ako taký. Vyvodil, že nebolo na mieste, aby žalobkyňa ako žalovaného označila štát, v mene ktorého koná Ministerstvo spravodlivosti SR, ale ten subjekt, ktorý disponuje právnou subjektivitou v prípade vzniku ujmy spôsobenej postupom Národnej rady SR. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a plne úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov konania s ohľadom na to, že si ju neuplatnila. 3. Proti uvedenému rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a), b) a f) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p., t.j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovanej. Poukázala na to, že prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že ani z nálezu Ústavného súdu SR výslovne nevyplýva, že by sa práve Ministerstvo spravodlivosti SR malo dopustiť diskriminačného konania, keďže v súvislosti s prijatím zákona č. 122/2005 Z.z. bolo namieste, aby žalobkyňa označila ako žalovanú štát, v mene ktorého koná Národná rada SR disponujúc právnou subjektivitou v prípade vzniku ujmy spôsobenej/vyvolanej postupom Národnej rady SR. Tvrdila, že prvoinštančný súd neodlíšil spôsobilosť byť účastníkom konania, t.j. spôsobilosť mať procesné práva a povinnosti v zmysle § 19 O.s.p. od procesnej spôsobilosti v zmysle § 20 O.s.p. Poukázala na to, že štát má podľa ustanovení hmotného práva ako subjekt práva sui generis vždy právnu subjektivitu a je súčasne subjektom práva aj podľa procesných predpisov, avšak je spôsobilý samostatne konať pred súdom iba v spojení so štátnym orgánom, ktorého sa vec týka, určenie ktorého však nie je otázkou pasívnej vecnej legitimácie. Vyjadrila názor, že v zmysle konštantnej judikatúry a právnej doktríny je nepochybné, že v danom konaní je pasívne legitimovanou Slovenská republika a prípadné zistené nedostatky v zastúpení žalovanej majú povahu nedostatku procesných podmienok konania, ktoré je súd povinný skúmať a súvisí so základným právom na prístup k súdu. Namietala, že súd prvej inštancie si pri určení štátneho orgánu nesplnil svoju procesnú povinnosť podľa § 43 O.s.p., pretože nevyzval žalobkyňu na odstránenie vady v označení štátneho orgánu, ktorý podľa jeho názoru má zastupovať Slovenskú republiku a nepoučil ju o tom, o ktorý štátny orgán ide. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. 4. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrila. 5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je podané dôvodne. 6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( § 380 ods.2 C.s.p.). 7. V záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. 8. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 20.4.2011 sa žalobkyňa domáhala voči žalovanej (po poslednej zmene petitu) určenia, že jej odmeňovanie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, uloženia povinnosti upustiť od odmeňovania žalobkyne v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a napraviť protiprávny stav zaplatením sumy 126 171,91 eur alternatívne zaplatiť žalobkyni primerané zadosťučinenie vo výške 126 171,91 eur. Žalobu odôvodnila tým, že od 15.4.2005 novelou § 69 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich sa výška funkčného príplatku za výkon funkcie sudcu špeciálneho súdu a sudcu Najvyššieho súdu SR, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd rovnala šesťnásobku nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci rok. Vychádzajúc z názoru, že uvedený funkčný príplatok má diskriminačnú povahu, dochádza podľa jej názoru k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania v rozdielnom odmeňovaní sudcov a tiež v následkoch v dôchodkovom zabezpečení sudcov. Žalovaná suma zodpovedala výške funkčného príplatku vyplateného podľa § 69 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich od 15.4.2005 ku dňu podania zmeny žaloby (23.9.2014). 9. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobkyne rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 10. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 11. Podľa § 2 ods. 1, 2 antidiskriminačného zákona dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou. 12. Podľa § 2a ods. 1 antidiskriminačného zákona diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu. 13. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3 antidiskriminačného zákona každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní. Zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi. Pri posudzovaní, či ide o diskrimináciu alebo nie, sa neberie do úvahy, či dôvody, ktoré k nej viedli, vychádzali zo skutočnosti alebo z mylnej domnienky. 14. Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. 15. Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená. 16. Podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. 17. Podľa § 69 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich v znení účinnom do 16.7.2009 funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špeciálneho súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok. 18. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie postupoval správne, keď na daný prípad aplikoval ustanovenia antidiskriminačného zákona. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že vychádzajúc z nálezu Ústavného súdu SR č.k. PL. ÚS 17/08-238 zo dňa 20.5.2009, možno konštatovať, že k diskriminácii v odmeňovaní sudcov podľa zákonnej úpravy platnej a účinnej do 17.7.2009 došlo. Odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že ústavný súd konštatoval nesúlad ustanovenia § 69 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich (v znení účinnom do 16.7.2009) s Ústavou SR, a zároveň aj nesúlad so zásadou rovnakého zaobchádzania obsiahnutou v čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, t.j. sám konštatoval, že posudzovaná právna úprava ohľadom výšky funkčného príplatku sudcov špeciálneho súdu je voči ostatným sudcom diskriminačná. Z uvedeného potom možno vyvodiť záver, že žaloba v časti určenia, že odmeňovanie žalobkyne je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania do 17.7.2009 je nedôvodná, nakoľko tu absentuje naliehavý právny záujem na takomto určení v dôsledku skutočnosti, že uvedená diskriminácia bola už deklarovaná a konštatovaná Ústavným súdom SR. 19. V časti určenia, že odmeňovanie žalobkyne je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania v období po 17.7.2009, je potrebné poukázať na novelu zákona o sudcoch a prísediacich (zákon č. 291/2009 Z.z.), účinnú od 17.7.2009, ktorá upravila výšku funkčného príplatku za výkon funkcie sudcovi Špecializovaného trestného súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd, mesačne na sumu rovnajúcu sa dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok. Podľa názoru odvolacieho súdu od tohto okamihu nemožno konštatovať, že dochádza k diskriminácii v dôsledku rozdielneho odmeňovania sudcov. Je nutné vziať do úvahy špecifickosť daného prípadu, keď odmeňovanie sudcu (v podobe funkčného príplatku) je upravené v právnom predpise, t.j. odmeňovanie nezávisí od vôle zamestnávateľa, tak ako je tomu v bežnom pracovnoprávnom vzťahu. Posúdenie diskriminácie tak neprináleží všeobecnému súdu, nakoľko v prípade diskriminácie v odmeňovaní, ktoré je upravené právnym predpisom, ide zároveň o nesúlad s Ústavou SR, ktorý záver môže vysloviť iba ústavný súd. Pokiaľ teda ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti nevyslovil nesúlad ust. § 69 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich účinného od 17.7.2009 s Ústavou SR, nemožno v civilnom sporovom konaní posudzovať ani konštatovať, že odmeňovaním upraveným v uvedenom ustanovení dochádza k diskriminácii. Z uvedených dôvodov je žaloba aj v tejto časti nedôvodná. 20. S poukazom na vyššie uvedené závery je potom správny záver o nedôvodnosti žaloby v časti o uloženie povinnosti žalovanej upustiť od odmeňovania žalobkyne v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, a to z dôvodu, že v tejto časti by žaloba nemohla naplniť svoj účel. Negatórna žaloba, t.j. žaloba o zdržanie sa neoprávneného zásahu do práva je prípustná iba tam, kde neoprávnený diskriminačný zásah stále trvá. Ak teda bola diskriminácia v odmeňovaní žalobcu „odstránená“ nálezom ústavného súdu a následnou zmenou právnej úpravy týkajúcej sa funkčného príplatku (ktorá doposiaľ nebola ústavným súdom posúdená ako protiústavná alebo diskriminačná), uloženie povinnosti žalovanému upustiť od diskriminačného odmeňovania žalobcu nemá opodstatnenie. 21. Vo vzťahu k peňažnému nároku žalobkyne odvolací súd opäť poukazuje na špecifickosť posudzovanej veci. Ako už bolo uvedené, v prípade žalobkyne nejde o pracovnoprávny pomer, a teda jeho odmeňovanie nezávisí výlučne od vôle zamestnávateľa, kedy by do úvahy prichádzalo napravenie protiprávneho stavu doplatením rozdielu v mzde, ktorá bola vyplácaná v neadekvátnej výške v dôsledku diskriminačného zaobchádzania. Odmeňovanie žalobkyne ako aj sudcov špeciálneho (špecializovaného trestného) súdu vrátane funkčného príplatku je upravené vo všeobecne záväznom právnom predpise, t.j. existencia a výška príplatku je stanovená zákonom. Ak bol kompetentným orgánom vyslovený nesúlad ustanovenia týkajúceho sa výšky funkčného príplatku sudcov špeciálneho súdu (účinného do 16.7.2009) s Ústavou SR, nie je možné, aby všeobecný súd napravil protiprávny stav spôsobený diskriminačným odmeňovaním tým, že rozhodne o povinnosti doplatiť žalobcovi sumu vo výške „ústavne nesúladného“ funkčného príplatku. Inak povedané, funkčný príplatok vo výške stanovenej v zákone o sudcoch a prísediacich účinnom do 16.7.2009, nie je možné pre jeho protiústavnosť vyplácať, hoci k diskriminácii v odmeňovaní sudcov došlo. Osobitosť prejednávanej veci spočíva práve v tom, že k diskriminácii v odmeňovaní došlo schválením a vyhlásením právneho predpisu v Zbierke zákonov. Následne bol diskriminačný stav odstránený, keď po náleze ústavného súdu sa funkčný príplatok v právnom predpise upravil na výšku dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok, čím bol naplnený základný účel antidiskriminačného zákona, t.j. zákaz diskriminácie, resp. jej odstránenie. Napravenie protiprávneho stavu spôsobom, ktorý navrhla žalobkyňa, t.j. vyplatením rozdielu v odmeňovaní sudcov špeciálneho súdu a v jej odmeňovaní, nie je vzhľadom na vyššie uvedené možné, čo však nemožno považovať za odmietnutie práva na súdnu ochranu žalobkyne, keďže antidiskriminačný zákon priznáva dotknutému subjektu právo na nápravu protiprávneho stavu iba v prípade, ak je to možné. Zároveň je s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti ťažko akceptovateľné, aby všeobecný súd priznal uplatnený nárok len z dôvodu, že ho dotknutý subjekt označil ako prípadné poskytnutie primeraného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do jeho práv, keď vo svojej podstate ide o vyplatenie rozdielu v platoch sudcov. 22. Podľa § 21 ods. 4 prvá veta O.s.p. za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. 23. Podľa § 73 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) na konanie štátu pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní za štát. 24. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z.z.“) vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené týmto zákonom. Za štát v týchto vzťahoch koná ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný predpis. 25. Podľa § 65 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z.z. za uspokojenie platových nárokov sudcu zodpovedá štát. 26. Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z.z.“) Ministerstvo vykonáva správu súdov ako ústredný orgán štátnej správy pre súdy. 27. Odvolací súd sa nestotožnil s vyhodnotením pasívnej vecnej legitimácie súdom prvej inštancie. Je potrebné upriamiť pozornosť na osobitný vzťah sudcu k štátu upravený v § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z., z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu, vrátane práva na odmeňovanie sudcu. Odmeňovanie sudcu formou príplatku je pritom upravené priamo v zákone č. 385/2000 Z.z. Ak sa teda žalobkyňa domáhala svojich práv titulom diskriminačného konania, je potrebné zohľadniť jej špecifický vzťah k štátu aj vo vzťahu k subjektu, ktorý mal nedodržať zásadu rovnakého zaobchádzania voči nej v súvislosti s odmeňovaním. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade žalobkyňa správne označila štát - Slovenskú republiku (zastúpenú štátnym orgánom), ktorý je potrebné považovať za zodpovedný subjekt potenciálneho diskriminačného konania spočívajúceho v rozdielnom odmeňovaní sudcov. 28. Tak ako správne dôvodila odvolateľka, Slovenská republika je spôsobilá byť účastníkom konania, avšak pred súdom musí konať prostredníctvom štátneho orgánu v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnickej osoby, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Tohto štátneho orgánu, prípadne právnickej osoby sa však vec musí týkať. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán (právnická osoba), ktorý má v mene štátu konať s uvedením jeho názvu a sídla. Prípadné zistené nedostatky v zastúpení žalovanej - Slovenskej republiky, by mali povahu nedostatkov procesnej povahy. Takýto nedostatok procesnej povahy však odvolací súd nezistil. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa správne označila žalovanú ako Slovenskú republiku v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR, nakoľko základom predmetu sporu je odmeňovanie žalobkyne, ktoré v súvislosti s rozpočtovými pravidlami verejnej správy je napojené na rozpočet Ministerstva spravodlivosti SR (v prípade sudcov okresných a krajských súdov). Pri určení orgánu, ktorý má konať v mene štátu je potrebné vychádzať z vyššie citovaných ustanovení § 21 ods. 4 prvá veta O.s.p. (účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie) a v súčasnosti účinného § 73 C.s.p., ktoré v súvislosti s konaním štátu odkazujú na osobitný predpis. V danom prípade ide o zákon č. 385/2000 Z.z., ktorý v § 25 ods. 1 určuje, že za štát vo vzťahoch sudcu k štátu koná ústredný orgán štátnej správy súdov. Tým je v zmysle § 34 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. Ministerstvo spravodlivosti SR. 29. Napriek uvedenému odlišnému záveru odvolacieho súdu nemá vyhodnotenie pasívnej vecnej legitimácie prvoinštančným súdom vplyv na správnosť rozhodnutia, ktorým žalobu zamietol. 30. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 31. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej nepriznal proti neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania zohľadňujúc skutočnosť, že jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, zachovávajúc princíp hospodárnosti konania. 32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).