Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 16Co/106/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114215573 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1114215573.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v spore žalobkyne: O.. M. F., D.. XX.XX.XXXX, F. X, N., zastúpenej: NIKU & partners, s.r.o., Prokopa Veľkého 51, Bratislava, proti žalovaným: 1/ maloletý D. T., D.. XX.X.XXXX, F. X, N., zastúpený procesným opatrovníkom: F. W., Č. XX, N. a kolíznym opatrovníkom: Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny, Vazovova 7/a, Bratislava, 2/ maloletý A. T., D.. XX.X.XXXX, F. X, N., zastúpený procesným opatrovníkom: L. F., D. Z. XXX a kolíznym opatrovníkom: Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny, Vazovova 7/a, Bratislava, 3/ maloletá G. T., D.. XX.X.XXXX, G. XX, N., zastúpená zákonným zástupcom: O.. G. B., G. XX, N., o zaplatenie 17.270 eur, na odvolanie žalovaného 3/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 7C/66/2014-213, zo dňa 18.6.2018, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že: Žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobkyni 5.756,67 eura, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný 2/ je povinný zaplatiť žalobkyni 5.756,67 eura, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný 3/ je povinný zaplatiť žalobkyni 5.756,67 eura, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. Žalobkyni priznáva proti žalovanému 1/ plný nárok na náhradu trov konania. III. Žalobkyni priznáva proti žalovanému 2/ plný nárok na náhradu trov konania. IV. Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovanému 3/ plný nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ až 3/ povinnosť zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne 17.720 eur a povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania podľa miery úspechu vo výške 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu 27.5.2014 domáhala proti právnemu predchodcovi žalovaných 1/ až 3/ zaplatenia 17.270 eur na tom skutkovom základe, že v roku 2007 uzavrela s právnym predchodcom žalovaných dohodu o zúžení zákonom určeného rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len "BSM") formou notárskej zápisnice č. N 230/2007, Nz 13166/2007, NCRls 13154/2007 zo dňa 4.4.2007 notárkou JUDr. Ľubicou Floriánovou. Podľa tejto dohody majú peňažné prostriedky poskytnuté z úverov a záväzky z týchto úverov byť vo výlučnom vlastníctve toho z manželov, ktorý uzatvorí záväzkovo-právne vzťahy. Dňa 8.9.2008 uzavrel pôvodný žalovaný ako dlžník so spoločnosťou Všeobecná úverová banka, a.s. (ďalej len "VÚB") ako veriteľom zmluvu o poskytnutí bezúčelovej flexihypotéky č. 001/039560/08-008/000 (ďalej len "úverová zmluva"), predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 76.711,15 eura s príslušenstvom žalovanému. Tieto prostriedky použil pre svoje podnikateľské účely. Keďže VÚB pre poskytnutie bezúčelového úveru požadovala zabezpečenie pohľadávky záložným právom a žalovaný nemal vo výlučnom vlastníctve nehnuteľnosť v požadovanej hodnote, uzatvorili so žalobkyňou ako záložní dlžníci dňa 8.9.2008 zmluvu o zriadení záložného práva k rodinnému domu a k nemu prislúchajúcemu pozemku na Rumančekovej ulici, zapísanom na liste vlastníctva č. XXX, k. ú. S.. Dňa 16.11.2011 žalovaný podal návrh na rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom; v roku 2012 prestal platiť splátky predmetného úveru, z ktorého je ako dlžník výlučne zaviazaný. Keďže žalobkyňa býva v rodinnom dome, ktorý je predmetom záložného práva zabezpečujúceho tento úver, bola nútená splácať úver namiesto žalovaného. Celkovo od 25.6.2012 do dňa podania žaloby uhradila VUB 17.270 eur. Žalovaného vyzvala na vydanie bezdôvodného obohatenia výzvou zo dňa 5.5.2014, na čo žalovaný žiadnym spôsobom nereagoval. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie ozrejmil, že ak pohľadávka veriteľa bola uspokojená zo zálohu záložcu, ktorý nie je totožný s osobou dlžníka, môže záložca za to požadovať od dlžníka náhradu, a to s použitím analógie (§ 853 Občianskeho zákonníka) podľa ustanovenia § 550 Občianskeho zákonníka (právna veta, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 1999, sp. zn. 2 Cdo 71/99, zdroj ASPI), pričom odôvodnenie tohto rozhodnutia vychádza z premisy, že v prípade realizácie záložného práva záložca plní za dlžníka na základe svojej právnej povinnosti, vyplývajúcej mu zo záložnej zmluvy. 3. Konštatoval, že medzi subjektmi konania nebolo sporné, že k realizácii záložného práva nedošlo a žalobkyňa poskytla plnenie v súvislosti s nehnuteľnosťou zaťaženou záložným právom pred začatím výkonu záložného práva. Z legálneho vymedzenia záložného práva v Občianskom zákonníku (§ 151a Občianskeho zákonníka) vyplýva, že zriadenie záložného práva oprávňuje záložného veriteľa uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva (ďalej len "záloh"), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená. Pri uzavretí záložnej zmluvy s týmto žalobkyňa bola, resp. musela byť uzrozumená (v dôsledku nevyvrátiteľnej domnienky o znalosti právnych prepisov, zakotvenej v rozhodujúcom čase v § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky). Dôvodil, že samotná vedomosť o koncepcii fungovania záložného práva nezakladá záložcovi žiadne práva a povinnosti. Povinnosti záložcu vyplývajúce zo záložnej zmluvy upravuje najmä § 151m ods. 4 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je záložca povinný strpieť výkon záložného práva a poskytnúť záložnému veriteľovi súčinnosť na výkone záložného práva. Žalobkyňa poskytla záložnému veriteľovi plnenie za pôvodného žalovaného v čase, keď jej žiadne povinnosti zo záložnej zmluvy ani zo zákona nevyplývali, preto mal za to, že premisu, z ktorej vychádzal najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 2 Cdo 71/99 nemožno v prejednávanej veci aplikovať. 4. Pretože v čase, keď žalobkyňa poskytla banke plnenie za pôvodného žalovaného neexistovala žiadna zmluvná ani zákonná povinnosť, ktorá by jej toto ukladala, súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalovaného 3/ rade o tom, že na vec je potrebné aplikovať rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 71/99 a poskytnuté plnenie nie je možné posúdiť ako bezdôvodné obohatenie. 5. Súd prvej inštancie ďalej ozrejmil, že občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (súd pozná právo). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú (uznesenie Najvyššieho súdu z 22.9.2010, sp. zn. 5 Cdo 196/2009). 6. Pretože žalobkyňa plnila za pôvodného žalovaného, hoci na to neexistoval žiadny zmluvný ani zákonný dôvod, pôvodný žalovaný sa o poskytnuté plnenie vo výške žalovanej istiny podľa § 454 Občianskeho zákonníka bezdôvodne obohatil a je povinný v súlade s § 456 Občianskeho zákonníka bezdôvodné obohatenie vydať žalobkyni. V dôsledku úmrtia pôvodného žalovaného táto právna povinnosť prešla na jeho právnych nástupcov, súčasných žalovaných v 1/ až 3/ rade (§ 470 Občianskeho zákonníka), a to formou pasívnej solidarity (§ 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka). 7. Záverom uviedol, že bez ohľadu na to, ako svoj nárok žalobkyňa posúdila a označila, toto posúdenie a označenie nie je pre súd v zmysle zásady iura novit curia v žiadnom smere záväzné. Súd pri označení právnej veci pri komunikácii so stranami vychádza spravidla zo žaloby a preberá označenie žaloby uskutočnené žalobcom; toto označenie v komunikácii so stranami nemá žiadne právne relevantné dôsledky vo vzťahu k právnemu posúdeniu žaloby v meritórnom rozhodnutí. O lehote na splnenie povinnosti súd rozhodol podľa § 232 ods. 3 C.s.p. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania podľa miery úspechu vo výške 100 %. 8. Proti rozsudku podal žalovaný 3/ odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci; rozsudok súdu prvej inštancie žiadal zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal, že súd prvej inštancie vo svojich záveroch zásadným spôsobom pochybil. Uviedol, že Občiansky zákonník považuje záložné právo - bez ohľadu na to, čo je jeho predmetom - za vecné právo k cudzej veci. Záložné právo má charakter absolútneho práva rovnako ako vlastnícke právo. Vecnoprávna povaha záložného práva sa prejavuje v tom, že zaťažuje záloh v prospech záložného veriteľa bez ohľadu na to, kto je jeho vlastníkom, majiteľom, veriteľom alebo oprávneným a bez ohľadu na to, či je táto osoba sama osobne povinná na splnenie zabezpečeného záväzku, príp. či počas existencie záložného práva dochádza k zmenám v tejto osobe. Právna úprava sa tu opiera o poučku z rímskeho práva, že veci poskytujú väčšiu garanciu ako osoba dlžníka (plus cautionis in re quam in persona). Jedná sa teda nesporne o formu ručenia za dlh, nie však celým majetkom, ako je to pri ručení všeobecne, ale určitou časťou majetku záložcu. V tejto súvislosti poukázal na záver obsiahnutý v uznesení Ústavného súdu, sp. zn. IV. ÚS 7/07- 22. Záver súdu, že sa vo veci jedná o bezdôvodné obohatenie z dôvodu, že záložný veriteľ s výkonom záložného práva nezačal a preto plnenie pred faktickým začatím výkonu záložného práva má charakter bezdôvodného obohatenia na strane dlžníka považoval za nesprávny. Bol názoru, že aj keby sa výkon záložného práva začal, záložca by pri peňažnom plnení (teda plnením „mimo záloh") výlučne v príčinnej súvislosti s existenciou záložnej zmluvy plnil z rovnakého dôvodu - v snahe zabrániť naplneniu záložcom prevzatého záväzku ručenia založenou vecou a teda dispozície s touto vecou záložným veriteľom. Časové hľadisko tu vôbec nie je rozhodujúce, rozhodujúcim je dôvod a príčinná súvislosť medzi záložnou zmluvou a faktickým plnením. 9. Z uvedeného dôvodu, sa preto v konaní domáhal aplikácie rozsudku Najvyššieho súdu SR 2 Cdo 71/99, ktorý jednoznačne stanovil, že plnenie záložcu za dlžníka je jeho právnou povinnosťou, preto svoj nárok na náhradu za plnenie poskytnuté záložnému veriteľovi nemôže voči dlžníkovi uplatňovať podľa § 454 Občianskeho zákonníka. Per analogiam iuris „Ak pohľadávka veriteľa bola uspokojená zo zálohu záložcu, ktorý nie je totožný s osobou dlžníka, môže záložca za to požadovať od dlžníka náhradu, a to s použitím analógie (§ 853 Občianskeho zákonníka) podľa ustanovenia § 550 Občianskeho zákonníka (R 89/2000)“. Nesúhlasil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že v skutočnosti sa vlastne ani žalobca nedomáhal vydania bezdôvodného obohatenia, ale zaplatenia čiastky 17.170 eur a že zmena právnej kvalifikácie patrí súdu v zmysle zásady „iura novit curia". Podľa jeho názoru nie je možné takýto princíp na túto konkrétnu vec aplikovať. K takémuto postupu by bolo možné pristúpiť výlučne v prípade, keby petitom žaloby bolo zaplatenie peňažnej sumy; pri takejto koncepcii by bolo možné právnu kvalifikáciu nároku meniť konajúcim súdom bez návrhu. Pokiaľ však petitom žaloby je vydanie bezdôvodného obohatenia a k tomuto nedošlo, nie je možná zmena právnej kvalifikácie, iba zmena žaloby ako takej, pretože sa jedná o iný právny dôvod. Poukázal pritom na právny názor obsiahnutý v rozsudku Krajského súdu v Žiline z 26.11.2014, sp. zn. 13Cob/147/2014. 10. Bol názoru, že k identickej situácii dochádza aj v tejto kauze. Žalobca jednoznačne a nezameniteľne uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom návrh na vydanie platobného rozkazu s peňažným plnením nie je možné považovať za návrh na zaplatenie peňažnej čiastky. Podľa jeho názoru ide o výsledok právneho pochybenia pri podaní žaloby, nakoľko na bezdôvodné obohatenie a jeho vydanie nie je možné vec rozhodnúť vydaním platobného rozkazu. Považoval za zrejmé, že súd ani tak nekonal, nakoľko sa s návrhom nestotožnil. A tu dochádza k situácii, kedy sa v zmysle vyššie uvedeného o bezdôvodné obohatenie nejedná. Korektným postupom v tomto prípade by bola zmena žaloby a to dispozičným procesným úkonom žalobcu ako účastníka konania, pričom bližšie objasnil, čo treba rozumieť zmenou žaloby. 11. Mal za to, že súd prvej inštancie nad rámec zákonom mu udelených právomocí vykonal „nadprácu", ktorá nemá oporu v zákone. Keby totiž na návrh žalobcu (ku ktorému nedošlo, nakoľko žalobca aj na poslednom pojednávaní neustále zdôrazňoval, že žiada vydanie bezdôvodného obohatenia) pripustil zmenu žaloby, namietol by premlčanie nároku. Napadnuté rozhodnutie považuje za nezákonné. 12. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 3/ žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Bola názoru, že súd prvej inštancie nemohol dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže žiaden zo žalovaných tvrdený skutkový stav preukázaný listinnými dôkazmi v konaní pred súdom prvej inštancie nerozporoval a súd prvej inštancie nemal dôvod odstraňovať rozpory v tvrdeniach účastníkov konania. S poukazom na § 151 ods. 1 C.s.p. mala za to, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď skutkové tvrdenia považoval za nesporné. Bola preto názoru, že žalovaný 3/ nemôže svoje odvolanie vzhľadom na priebeh konania pred súdom prvej inštancie odôvodňovať dôvodom podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. 13. Zdôraznila, že žalobou zo dňa 27.5.2014 sa jednoznačne domáhala toho, aby súd zaviazal pôvodného žalovaného k povinnosti zaplatiť jej 17.270 eur; upriamila pozornosť odvolacieho súdu na znenie žalobného návrhu, z ktorého je nesporné, že petitom žaloby bolo jednoznačne zaplatenie peňažnej sumy; preto nerozumie námietkam žalovaného 3/ týkajúcim sa nevyhnutnosti zmeny žaloby. Svoj nárok odôvodňovala tým, že plnila za pôvodného žalovaného, hoci na to neexistoval žiadny zmluvný ani zákonný dôvod, čím sa pôvodný žalovaný o poskytnuté plnenie bezdôvodne obohatil. Zastáva názor, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď ňou preukázaný skutkový stav právne posúdil v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich bezdôvodné obohatenie. 14. Nestotožnila sa s tvrdením žalovaného 3/, ktorým namieta správnosť záverov súdu prvej inštancie a plnenie za pôvodného žalovaného v čase pred začatím výkonu záložného práva považuje za plnenie v súlade so záložnou zmluvou, resp. v príčinnej súvislosti s existenciou záložnej zmluvy. Mala za to, že jednoznačne a nesporne plnila banke za pôvodného žalovaného ešte v čase, keď jej nevznikla žiadna (zákonná ani zmluvná) povinnosť plniť za pôvodného žalovaného. Zo záložnej zmluvy ako takej jej žiadna povinnosť plniť nevyplývala a k realizácii záložného práva ani nedošlo. Bola názoru, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď skonštatoval, že „plnila za pôvodného žalovaného, hoci na to neexistoval žiadny zmluvný ani zákonný dôvod" a že „pôvodný žalovaný sa o poskytnuté plnenie vo výške žalovanej istiny podľa § 454 Občianskeho zákonníka bezdôvodne obohatil a je povinný v súlade s § 456 Občianskeho zákonníka obohatenie vydať žalobkyni." 15. Odvolací súd bez viazanosti rozsahom odvolania [§ 379 písm. c) C.s.p], viazaný dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu, prejednal odvolanie žalovaného 3/ bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 C.s.p.), pričom ale dôvodom zmeny napadnutého rozsudku nebola jeho vecná nesprávnosť, ale skutočnosť, že dedičské konanie po pôvodnom žalovanom bolo medzičasom právoplatne ukončené, v dôsledku čoho bolo potrebné vo výroku napadnutého rozsudku záväzok dedičov vyjadriť v súlade s § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako delený. Rozsudok verejne vyhlásil 24.11.2020 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 16. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. 17. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 18. Podľa § 454 Občianskeho zákonníka bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám. 19. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu. 20. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.) a v podrobnostiach poukazuje na dostatočné skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými aspektmi prejednávaného prípadu; dostatočne rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré adekvátne vysvetlil. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že svojím zmeňujúcim výrokom iba zohľadnil skutočnosť že medzičasom bolo dedičské konanie po pôvodnom žalovanom právoplatne ukončené a teda zodpovednosť dedičov za dlhy poručiteľa bolo potrebné vyjadriť s súlade § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako záväzok delený. 21. Žalovaný 3/ v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, s ktorými by sa nevyrovnal už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, odvolaciemu súdu sa preto javí úloha vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 C.s.p.) ako kontraproduktívna a neúčelná, keďže žalovanými prezentované „podstatné tvrdenia“ v odvolaní boli vo všetkých súvislostiach zodpovedané v dôkladnej a presvedčivej argumentácii súdu prvej inštancie. 22. Posúdenie veci odvolacím súdom sa tak odráža v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých právnych a skutkovo relevantných otázok v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Na uvedenom základe, neboli z povahy veci právne irelevantné odvolacie námietky žalovaných spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 23. Na margo námietky žalovaného 3/, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd uvádza, že napriek žalovaným 3/ označenému odvolaciemu dôvodu z obsahu podaného odvolania nevyplýva, v čom konkrétne ním vytýkaná vada napadnutého rozhodnutia spočíva, v dôsledku čoho nie je vymedzená prieskumná činnosť odvolacieho súdu; odvolací súd teda konštatuje, že uvedený odvolací dôvod naplnený nebol. 24. Pokiaľ ide ďalej o námietku žalovaného 3/ týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd uvádza, právny názor žalovaného 3/, založený na tom, že súd prvej inštancie mal pohľadávku žalobkyne posúdiť s použitím § 853 a § 550 Občianskeho zákonníka ako „náhradovú“, pretože na strane žalobkyne nedošlo k plneniu bez právneho dôvodu, nemá za zisteného skutkového stavu relevantné opodstatnenie. Možno len doplniť, že ani toto iné právne posúdenie, ktorého sa domáhal žalovaný 3/ by nemalo žiaden vplyv na záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti podanej žaloby. Námietky žalovaného 3/ založené na tom, že súd prvej inštancie vlastne ani nemohol nárok žalobkyne právne posúdiť ako „náhradovú“ pohľadávku, pretože žalobkyňa nepodala návrh na zmenu žaloby a počas celého konania sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia, pramenia v nepochopení procesného inštitútu zmeny žaloby a otázky právneho posúdenia veci a ako také sú preto v celom rozsahu neopodstatnené. 25. A keďže žalovaný 3/ v podanom odvolaní neuviedol žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; odvolacie námietky žalovaného 3/ preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné. 26. V priebehu odvolacieho konania zároveň vyšlo vyjavo, že dedičské konanie po zomrelom, pôvodnom žalovanom, O.. F. T. bolo uznesením Okresného súdu Bratislava II z 15.5.2020, sp. zn. 38D/194/2015, Dnot 31/2015, právoplatným 21.7,2020, v spojení s opravným uznesením toho istého súdu z 26.8.2020, sp. zn. 38D/194/2015, Dnot 31/2015, právoplatným dňa 14.10.2020 ukončené. Všeobecná hodnota majetku poručiteľa bola stanovená na sumu 546.710,84 eura, výška dlhov poručiteľa na sumu 228.736,09 eura a čistá hodnota dedičstva na sumu 317.974,75 eura; nadobudnutie dedičstva podľa zákonných dedičských podielov bolo potvrdené žalovaným 1/ - 3/ a to mal. A. T., nar. XX.X.XXXX, mal. D. T., nar. XX.X.XXXX a mal. G. T., nar. XX.X.XXXX, každému v podiele 1/3-iny. 27. Z ustanovení Občianskeho zákonníka vyplýva, že dedičia zodpovedajú za všetky dlhy poručiteľa a to až do výšky ceny nadobudnutého dedičstva bez ohľadu na to, či takéto dlhy boli alebo neboli zaradené do pasív dedičstva; prechod dlhov poručiteľa na dedičov vyplýva aj z § 579 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého smrťou dlžníka povinnosť nezanikne, ibaže jej obsahom bolo plnenie, ktoré mal osobne vykonať dlžník. 28. Spôsob, akým zodpovedajú dedičia za poručiteľove dlhy upravuje § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka; ide o tzv. delenú zodpovednosť, čo znamená, že pohľadávka prípadných veriteľov sa rozkladá medzi jednotlivých dedičov podľa ich počtu a ceny každého jednotlivého dedičského podielu. Ak je žalovaných, ktorí ako dedičia sú povinní plniť záväzky poručiteľa viac, nejde na strane žalovaných ani o prípad nerozlučného spoločenstva (R 23/1995). Skutočnosť v akom rozsahu dedič zodpovedá za dlhy poručiteľa, a teda v akom rozsahu prechádzajú naňho povinnosti poručiteľa, je zrejmá z rozhodnutia súdu o dedičstve bez ohľadu na to, či veriteľ do dedičstva pohľadávku prihlásil. 29. Pokiaľ potom, v dedičskom konaní, bolo rozhodnutím súdu podľa § 175q O.s.p. rozhodnuté o nadobudnutí dedičstva, žalovaní 1/ - 3/ nezodpovedajú spoločne a nerozdielne, ale každý podľa počtu a ceny každého jednotlivého dedičského podielu. Nakoľko spôsob vyporiadania medzi veriteľom poručiteľa a jeho dedičmi vyplýva zo zákona, súd nie je viazaný návrhom žalobcu; hmotnoprávna povaha veci si súčasne vyžaduje širší rozsah odvolacieho prieskumu, čoho následkom je, že odvolací súd nie je viazaný ani rozsahom podaného odvolania. 30. Na uvedenom základe, keď dedičské konanie po poručiteľovi O.. F. T. bolo ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu právoplatne ukončené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že dlh poručiteľa 17.270 eur v súlade s § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka rozdelil medzi žalovaných 1/ až 3/ v pomere nadobudnutej čistej hodnoty dedičstva, t.j. v pomere 1/3 a každému zo žalovaných 1/ až 3/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni po 5.756,67 eura. 31. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, ods. 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1, ods. 2 C.s.p., § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že v konaní úspešnej žalobkyni priznal plný nárok na náhradu trov konania proti žalovaným 1/ - 3/. 32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).