Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4CoKR/11/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114224899 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Pastieriková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1114224899.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: KP recovery, k.s., Sládkovičova 6, 010 01 Žilina, IČO: 46 404 503, správca úpadcu Playmax SK s. r. o., Vranovská 4, 851 02 Bratislava, IČO: 46 420 843, proti žalovanému: SZINGA-SPORT Kft, Pesti út 81, 2131 Göd (Alsógöd), Maďarsko, IČO: 13-09-062074, zastúpený: Mgr. Marek Hanic, advokát, Majoránová 71, 821 07 Bratislava, o určenie neúčinnosti právneho úkonu úpadcu, o odvolaní žalobcu voči rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 12Cbi/32/2014-319 zo dňa 03.09.2019, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č.k. 12Cbi/32/2014-319 zo dňa 03.09.2019 potvrdzuje. II. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom zo dňa 03.09.2019 rozhodol súd prvej inštancie o zamietnutí žaloby s odkazom na ust. § 3 ods. 1, § 9 ods. 1, § 10 ods. 1, § 14 ods. 5 písm. a), § 57 ods. 1 prvá veta, ods. 2 a ods. 4, § 60 ods. 1, 2 a 3, § 62 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, (ďalej len ZoKR“), § 577 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, (ďalej len „ObZ“). Druhým výrokom rozhodol o povinnosti žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania a trovy právneho zastúpenia v 100 % rozsahu s odkazom na ust. § 255 ods.1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, (ďalej len „CSP“). 2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že žalobca sa domáhal žalobou zo dňa 02.09.2014, doručenou súdu dňa 04.09. 2014, proti žalovanému: SZINGA-SPORT kft, so sídlom Pesti út 81, 2131 God (Alsógod), Maďarsko, IČO: 13-09-062074, o určenie neúčinnosti právneho úkonu úpadcu, bližšie špecifikovaného v žalobe. 3. Žalobca v žalobe uviedol, že uznesením súdu zo dňa 16.12.2013, č.k. 2K/48/2013, právoplatným dňa 21.12.2013, uverejneným v Obchodnom vestníku č. 246/2013 zo dňa 20.12.2012, bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu Playmax SK s r.o., so sídlom: Vranovská 4, 851 02 Bratislava, IČO: 46 420 843 (ďalej iba „úpadca“), pričom týmto uznesením bol JUDr. Miroslav Ňuňuk zároveň ustanovený za správcu úpadcu v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 ZoKR. Úpadca podal dňa 12.08.2013, návrh na vyhlásenie konkurzu, s tým, že v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu disponoval finančnými prostriedkami v sume 20.127,09 EUR, ktoré boli vedené na účte v spoločnosti Z. V., R..F.., č.ú. XXXXXXXXXX/XXXX. Úpadca od uvedeného času nevykonával podnikateľskú činnosť, z ktorej by mohol dosiahnuť zisk na pokrytie splatných záväzkov veriteľov. 4. Spoločnosť PETERLAND INVESTMENT LIMITED ako jediný spoločník úpadcu, tak ako vyplynulo z výpisu z registra spoločností štátu Wyoming, USA, mala evidovaných štatutárnych zástupcov - K. T., bytom G. H. XX, XXXX V., U. a P. R. T., bytom G. H. XX,XXXX V., U.. K. T. bol taktiež štatutárom žalovaného. Spoločníkom žalovaného bola spoločnosť Szingapúr Kereskedelmi Szolgáltató Kft so sídlom Pesti út 81, 2131 God (Alsógod), Maďarsko, kde bol K. T.W.U. vlastníkom obchodného podielu. Z uvedeného ako aj z výpisov obchodného registra teda vyplynulo, že žalovaného možno považovať za spriaznenú osobu v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 písm. e) ZoKR. 5. Žalobca poukázal na to, že v čase uskutočnenia odporovaného právneho úkonu, úhrady záväzku, t.j. dňa 23.08.2013, boli podľa doposiaľ doručených prihlášok splatné ďalšie záväzky žalovaného. Jednalo sa konkrétne o pohľadávky: veriteľa Palm Corp s.r.o., IČO: 36 205 931 - celková výška 34.281,83 EUR a veriteľa Immocap Group, a.s., IČO: 35 944 536 - celková suma 41.388,92 EUR. 6. Poukázal, že úkon - úhrada dodávateľských faktúr, uskutočnená úpadcom v prospech žalovaného, bola ukracujúcim právnym úkonom, t.j. odporovateľným z dôvodu, že bol uskutočnený so spriaznenou osobou úpadcu. Aj napriek tejto skutočnosti, ale aj z priebežnej účtovnej evidencie úpadcu vyplynulo, že v dôsledku uvedeného úkonu, nemal úpadca dostatok finančných prostriedkov na úhradu ostatných splatných záväzkov. Z uvedených skutočností vyplynulo, že uspokojenie prihlásených pohľadávok veriteľov bolo jednoznačne ukrátené aj z dôvodu, že na základe úhrady faktúr žalovanému ako spriaznenej osobe, bol majetok úpadcu reálne zmenšený o hodnotu minimálne vo výške odporovaného úkonu. 7. K žalobe žalobcu sa vyjadril žalovaný vyjadrením zo dňa 20.10.2015, v ktorom uviedol, že žalobca sa v žalobe odvolával na ustanovenie § 57 ods. 4 a ustanovenie § 60 ods. 1, 2 a 3 ZoKR. Žalobca uviedol, že úpadca bol obchodnou spoločnosťou, ktorá v rámci svojej podnikateľskej činnosti vykonávala predaj športových potrieb spotrebiteľom a ktorý mal dva obchody v obchodnom centre R. D. M. a v obchodnom centre N. V.. Žalovaný dodával úpadcovi športový tovar na základe uzatvorenej komisionárskej zo dňa 29.04.2013. Z uvedeného vyplynulo, že podnikateľská činnosť úpadcu bola vykonávaná v jeho mene, ale na účet žalovaného, za čo patrila úpadcovi provízia vo výške vymedzenej komisionárskou zmluvou. 8. Žalovaný ďalej uviedol, že prihlásené pohľadávky ostatných veriteľov ku dňu podania návrhu, spoločnosti Palm Corp s.r.o., a spoločnosti Immocap Group, a.s., boli uspokojené z bankovej záruky, a to pohľadávka spoločnosti Palm Corp s.r.o. bola dňa 16.10.2013 uhradená vo výške 18.493,00 EUR (stiahnutie 3-mesačného nájomného vyplývajúceho zo zmluvy o nájme na obchodné centrum R. M. D.) a pohľadávka spoločnosti Immocap Group, bola dňa 17.07.2013 uhradená vo výške 18.618,00 EUR (stiahnutie 4-mesačného nájomného vyplývajúceho zo zmluvy o nájme na obchodné centrum N. V.). Žalovaný na základe uvedených skutočností, považoval úhradu sumy vo výške 8.029,56 EUR úpadcom žalovanému po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu, za bežný právny úkon, nakoľko samotné podanie tohto návrhu ešte neovplyvnilo výkon podnikateľskej činnosti úpadcu, ktorú naďalej realizoval, a preto bol povinný na základe uzatvorenej rámcovej komisionárskej zmluvy so žalovaným, mu zasielať finančné prostriedky z predaja jeho tovaru. Žalovaný s poukazom na vyššie uvedené dôvody, považoval žalobu v plnom rozsahu za nedôvodnú, a preto navrhol, aby ju súd zamietol v celom rozsahu. 9. Súd zistil z účtovných dokladov, že pohľadávky veriteľov, a to spoločnosti Palm Corp s.r.o. a spoločnosti Immocap Group, a.s., boli uspokojené z bankovej záruky - pohľadávka spoločnosti Palm Corp s.r.o., bola dňa 16.10.2013 uhradená vo výške 18.493,00 EUR (stiahnutie 3-mesačného nájomného vyplývajúceho zo zmluvy o nájme na obchodné centrum R. M. D.) a pohľadávka spoločnosti Immocap Group, bola dňa 17.07.2013 uhradená vo výške 18.618,00 Eur (stiahnutie 4-mesačného nájomného vyplývajúceho zo zmluvy o nájme na obchodné centrum N. V.). Súd mal uvedené skutočnosti je preukázané z výpisov z účtov vedených bankou E. V. K... 10. Súd sa zaoberal skutočnosťou, či bola žaloba žalobcom podaná v zákonnej lehote. Žalobca podal odporovaciu žalobu podľa ustanovení §§ 57 - 60 ZoKR. Žaloba bola doručená na súd dňa 04.09.2014 a konkurz bol vyhlásený dňa 16.12. 2013, a teda bola podaná v zákonnej lehote, t.j. do jedného roka od vyhlásenia konkurzu. 11. Predmetom konania bolo vyslovenie neúčinnosti právnych úkonov - uhradenie faktúr úpadcom žalovanému na základe uzatvorenej rámcovej komisionárskej zmluvy, urobených po podaní návrhu úpadcom na vyhlásenie konkurzu zo dňa 12.08.2013, na základe odporovacej žaloby podanej žalobcom - správcom úpadcu, ktorý poukázal na to, že v čase uskutočnenia odporovaných právnych úkonov, t.j. úhrady záväzkov dňa 23.08.2013, boli na základe doručených prihlášok veriteľov, splatné ďalšie záväzky žalovaného a to pohľadávky: veriteľa Palm Corp s.r.o., IČO: 36 205 931 - celková výška 34.281,83 EUR a veriteľa Immocap Group, a.s., IČO: 35 944 536 - celková suma 41.388,92 EUR. 12. Súd sa zaoberal jednak dôvodmi odporovania právnych úkonov uvedených žalobcom, ktoré spočívali v uhradení faktúr úpadcom žalovanému na základe uzatvorenej rámcovej komisionárskej zmluvy po podaní návrhu úpadcom na vyhlásenie konkurzu zo dňa 12.08.2013, t.j., či sa jednalo o bežné právne úkony úpadcu nevyhnutne potrebné na zabezpečenie tých činností, ktoré sú predmetom ich podnikania alebo inej činnosti v súlade s ustanovením § 10 ods. 1 ZoKR, ako aj, či v čase uskutočnenia odporovaných právnych úkonov, boli splatné ďalšie záväzky žalovaného, a to pohľadávky veriteľov - spoločnosti Palm Corp s.r.o., IČO: 36 205 93 v celkovej výške v sume 34.281,83 EUR a spoločnosti Immocap Group, a.s., IČO: 35 944 536 v celkovej výške v sume 41.388,92 EUR, a teda či došlo k ukráteniu týchto veriteľov. 13. Súd dospel k záveru, že v danom prípade sa jednalo o bežný právny úkon podľa ustanovenia § 10 ods. 1 ZoKR, ktorý si plnil úpadca voči žalovanému ako záväzok vyplývajúci z uzatvorenej rámcovej komisionárskej zmluvy zo dňa 29.04.2013 medzi úpadcom ako komisionárom a žalovaným ako komitentom, a to v súlade s ustanovením § 577 Obchodného zákonníka, na základe ktorého sa ako komisionár zaviazal zariadiť vo vlastnom mene pre komitenta (žalovaného) na jeho účet, predaj tovaru patriaceho do jeho vlastníctva (športových potrieb a športového oblečenia) podľa bodov 2. a 5. rámcovej komisionárskej zmluvy, pričom komitent sa zaviazal zaplatiť mu za uvedené províziu vo výške 5 % z kúpnej ceny tovarov podľa bodu 6 rámcovej komisionárskej zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že úpadca uhradil žalovanému za tovar, ktorý nebol v jeho vlastníctve, pričom mal nárok iba na zaplatenie provízie z tohto predaja. 14. Súd ďalej dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo ani k ukracujúcim právnym úkonom v zmysle ustanovenia § 57 ods. 4 ZoKR, pretože prihlásené pohľadávky veriteľov ku dňu podania návrhu, a to spoločnosti Palm Corp s.r.o. a spoločnosti Immocap Group, a.s., boli uspokojené z bankovej záruky a to, pohľadávka spoločnosti Palm Corp s.r.o. bola dňa 16.10.2013 uhradená vo výške 18.493,00 EUR (stiahnutie 3-mesačného nájomného vyplývajúceho zo zmluvy o nájme na obchodné centrum R. M. D.) a pohľadávka spoločnosti Immocap Group, bola dňa 17.07.2013 uhradená vo výške 18.618,00 EUR (stiahnutie 4-mesačného nájomného vyplývajúceho zo zmluvy o nájme na obchodné centrum N. V.). Súd mal uvedené skutočnosti preukázané z výpisov z účtov vedených bankou E. V. K... Z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k ukráteniu uspokojenia pohľadávok týchto veriteľov. 15. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázal, že sa nejednalo o bežné právne úkony a že došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov úpadcu. 16. Súd rozhodol o trovách konania tak, že nakoľko súd žalobu zamietol, žalovaný bol úspešný v celom spore, preto mu súd priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v celom. 17. Voči rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodu, že: - podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP - súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; - podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; - podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP - súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; - podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP - súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; - podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP - rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vzhľadom na to, že žaloba bola podaná zo strany pôvodného správcu konkurznej podstaty úpadcu, ako aj vzhľadom k tomu, že bolo potrebné reagovať na vyjadrenie žalovaného zo dňa 20.10.2015, žalobca ako novoustanovený správca úpadcu, postupujúc najmä v zmysle prejednacieho princípu a princípu kontradiktórnosti, podal príslušnému konajúcemu súdu prvej inštancie svoje vyjadrenie zo dňa 05.09.2018, a neskôr aj vyjadrenie žalobcu zo dňa 16.10.2018 k vyjadreniu žalovaného zo dňa 12.09.2018, v ktorých uviedol a precizoval dôkazy a skutočnosti v súvislosti s naplnením predpokladov odporovateľnosti právneho úkonu úpadcu. Súd prvej inštancie dôkazy predložené v týchto vyjadreniach nevykonal, nezaoberal sa ani žalobcom tvrdenými skutočnosťami, pričom uvedený procesný postup vôbec neodôvodnil. Súd prvej inštancie na základe takto neúplne vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázal, že sa nejednalo o bežné právne úkony a že došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov úpadcu. S uvedeným právnym záverom súdu prvej inštancie nemohol žalobca súhlasiť, pretože žalobca preukázal naplnenie predpokladov odporovateľnosti podľa ust. § 59 ZoKR a aj podľa ust. § 60 ZoKR, ako aj to, že sa nejednalo o bežné právne úkony. Žalobca najdôležitejšie body argumentácie ohľadom tejto otázky uvedenej vo vyjadrení: - úhrada predmetných faktúr vo výške 8.029,56 EUR nebol právny úkon, ktorý by bol nevyhnutne potrebný na zabezpečenie podnikateľskej činnosti úpadcu, a to práve z dôvodu podaného návrhu na vyhlásenie konkurzu úpadcu, ako aj z dôvodu nasledujúceho celkového ukončenia podnikateľskej činnosti úpadcu. - z účtovných dokladov úpadcu vyplynulo, že úpadca postupne od júla do augusta 2013 ukončoval svoju podnikateľskú činnosť, - v účtovníctve úpadcu sa nenachádzal žiaden doklad, ktorý by nasvedčoval o akejkoľvek podnikateľskej činnosti úpadcu v období nasledujúcom po 01.09.2013, - pracovné pomery všetkých zamestnancov úpadcu, okrem jeho konateľky, boli ukončené najneskôr v mesiaci august 2013. Z týchto skutočností bolo zrejmé, že v danom prípade nejde o právny úkon, ktorý by slúžil na akékoľvek zabezpečenie riadneho výkonu podnikateľskej činnosti úpadcu a/alebo jeho pokračovania, pretože úpadca v čase jeho vykonania neplánoval vo svojej podnikateľskej činnosti pokračovať. Záver súdu prvej inštancie, že pohľadávky oboch veriteľov t.j. Palm Corp s.r.o. a Immocap Group, a.s., ktoré boli prihlásené v konkurze úpadcu, boli uspokojené z bankovej záruky a nedošlo tak k ukracujúcim právnym úkonom, bol nesprávny. Z týchto dokladov bolo zrejmé iba to, že spoločnosti Palm Corp s.r.o. ako oprávnenému príjemcovi bola prostredníctvom Z. V., R..F.. uhradená suma vo výške 18.493,00 EUR, avšak z týchto dokladov žiadnym spôsobom nevyplynulo, z akého právneho dôvodu bola uvedená suma spoločnosti Palm Corp s.r.o. uhradená, a už vôbec nie tá skutočnosť, že by z tejto sumy bola uhradená akákoľvek pohľadávka prihlásená v konkurze úpadcu. Zo žiadnych dokladov predložených žalovaným rovnako nevyplynulo, že by bola uhradená akákoľvek suma v prospech spoločnosti Immocap Group, a.s.. V prípade, ak aj boli uhradené akékoľvek pohľadávky vyššie uvedených veriteľov z bankovej záruky, nejde o pohľadávky, ktoré boli prihlásené a zistené v konkurze úpadcu a ktoré sú uvedené v zozname pohľadávok. Súd prvej inštancie sa obmedzil výlučne len na existenciu bankovej záruky a na skutočnosť, že k nejakému plneniu poskytnutého z bankovej záruky došlo, pričom dôvod zakladajúci povinnosť banky poskytnúť plnenie z bankovej záruky bol súdom prvej inštancie opomenutý. Tak isto súd neskúmal ani to, či na základe plnenia poskytnutého z bankovej záruky skutočne došlo k zániku pohľadávok prihlásených a zistených v konkurze úpadcu. Naviac, čiastky, ktoré boli poukázané vyššie uvedeným veriteľom z plnenia bankovej záruky boli nepochybne nižšie ako prihlásené a zistené pohľadávky týchto veriteľov v konkurznom konaní. Z uvedeného vyplynulo, že aj v prípade ak by plnením z bankovej záruky boli skutočne uhradené pohľadávky veriteľov prihlásené v konkurze úpadcu, tak by boli naplnené podmienky pre odporovateľnosť napadnutého právneho úkonu, a to na základe našej už vyššie uvedenej argumentácie. Pokiaľ teda súd prvej inštancie dospel k záveru, že pohľadávka spoločnosti Palm Corp s.r.o. bola uspokojená z bankovej záruky dňa 16.10.2013, k uspokojeniu by tak došlo predsa po takmer dvoch mesiacoch od uskutočnenia odporovateľných právnych úkonov úpadcom dňa 23.08.2013. Inými slovami, súd prvej inštancie dospel k záveru, že dňa 23.08.2013 nemohlo dôjsť vykonaním úhrady predmetných faktúr (uskutočnením odporovateľných právnych úkonov) k ukráteniu uspokojenia prihlásenej pohľadávky veriteľa spoločnosti Palm Corp s.r.o. v sume 32.621,70 EUR, pretože dňa 16.10.2013 bola táto pohľadávka uspokojená z bankovej záruky vo výške uhradenej sumy 18.493,00 EUR. Žalobca mal za to, že ide o zjavný chronologický a logický nonsens využitý iba za účelom posilnenia presvedčivosti odôvodnenia súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie na základe nesprávne zisteného skutkového stavu aplikáciou § 10 ods. 1 ZoKR dospel k záveru, že plnenie úpadcu voči žalovanému ako záväzok vyplývajúci z uzatvorenej rámcovej komisionárskej zmluvy zo dňa 29.04.2013 medzi úpadcom ako komisionárom a žalovaným ako komitentom je bežný právny úkon. Žalobca poukázal a odôvodnil, prečo úhradu predmetných faktúr vo výške 8.029,56 EUR zo strany úpadcu nemožno považovať za bežný právny úkon v zmysle § 10 ods. 1 ZoKR, a to pretože nejde o právny úkon, ktorý by bol nevyhnutne potrebný na zabezpečenie podnikateľskej činnosti úpadcu, a to práve z dôvodu podaného návrhu na vyhlásenie konkurzu úpadcu, ako aj z dôvodu nasledujúceho celkového ukončenia podnikateľskej činnosti úpadcu. Z uvedeného bolo zrejmé, že súd nesprávne aplikoval ust. § 10 ods. 1 ZoKR. Zároveň súd úplne opomenul aplikovať ust. § 10 ods. 3 ZoKR, ktoré obsahuje negatívne vymedzenie právnych úkonov, v zmysle ktorého, konkrétne písm. f) a g), sa za bežný právny úkon nepovažuje urobenie zvýhodňujúceho právneho úkonu ani urobenie iného právneho úkonu ukracujúceho záujmy veriteľov na uspokojení ich pohľadávok. Z vyššie uvedeného vyplynulo, že pokiaľ napadnutý právny úkon spĺňal predpoklady stanovené v 10 ods. 3 ZoKR, takýto právny úkon nemohol byť z tohto dôvodu nikdy považovaný za bežný právny úkon, a to ani vtedy, ak by inak napĺňal predpoklady uvedené v § 10 ods. 1 ZoKR. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie jednoznačne preukázal, že uhradenie predmetných faktúr úpadcom žalovanému bol právny úkon zvýhodňujúci a ukracujúci záujmy veriteľov na uspokojení ich pohľadávok. V prípade, ak by súd prvej inštancie reflektoval tvrdené skutočnosti žalobcom počas prvostupňového konania, vykonal navrhované dôkazy, dospel by k identickému záveru. Súd prvej inštancie na základe nesprávne zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že plnením úpadcu voči žalovanému ako záväzok vyplývajúci z uzatvorenej rámcovej komisionárskej zmluvy zo dňa 29.04.2013 medzi úpadcom ako komisionárom a žalovaným ako komitentom nedošlo k ukracujúcim právnym úkonom v zmysle ust. § 57 ods. 4 ZoKR, pretože prihlásené pohľadávky veriteľov ku dňu podania návrhu na vyhlásenie konkurzu, a to spoločnosti Palm Corp s.r.o. a spoločnosti Immocap Group, a.s., boli uspokojené z bankovej záruky .... Žalobca opätovne odkazoval na II. časť tohto odvolania, v ktorej dostatočne a presvedčivo preukazuje, že úhradou predmetných faktúr úpadcom žalovanému, došlo k ukráteniu veriteľov prihlásených v konkurznom konaní na majetok úpadcu. Súd prvej inštancie z formálneho hľadiska síce uviedol, že plnením úpadcu voči žalovanému nedošlo k ukracujúcim právnym úkonom v zmysle ust. § 57 ods. 4 ZoKR, avšak z materiálneho hľadiska absentuje detailnejšie odôvodnenie postupu súdu prvej inštancie v súvislosti s aplikáciou tohto ustanovenia, ako aj to, ako aplikáciou tejto normy na ním (aj keď nesprávny) skutkový stav dospel k uvedenému záveru. Krátke odôvodnenie súdu prvej inštancie spočívajúce v „uspokojení z bankovej záruky“ je neudržateľné. Namietal, že súd prvej inštancie neskúmal ani to, či na základe plnenia poskytnutého z bankovej záruky skutočne došlo k zániku pohľadávok prihlásených a zistených v konkurze úpadcu. Bolo zrejmé, že súd prvej inštancie po správne zistenom skutkovom stave by tak nemal inú možnosť, ako posúdiť konanie úpadcu spočívajúce v úhrade predmetných faktúr žalovanému ako ukracujúci právny úkon v zmysle ust. § 60 ods. 1 ZoKR. Žalobca mal za to, že na základe opísaného skutkového stavu a predložených dôkazov bolo zrejmé, že odporovaný právny úkon sa dotkol uspokojenia pohľadávok veriteľov, pričom v čase, kedy úpadca tento úkon vykonal mu muselo byť zrejmé, že jeho majetok nebol dostatočný na uspokojenie jeho záväzkov, a teda pohľadávok veriteľov. Na podklade uvedených dôvodov a záverov žiadal príslušný odvolací súd, aby rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č.k. 12Cbi/32/2014-319 zo dňa 03.09.2019 postupom podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie alebo postupom podľa § 389 CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 18. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že žalobca napadol rozsudok súdu prvej inštancie piatimi odvolacími dôvodmi, pričom svoje odvolacie argumenty sústredil na svoje predchádzajúce písomné podania, v ktorých mal údajne poukazovať na rozhodujúce skutočnosti. Žalobca vo svojom odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že tento údajne nevykonal žalobcom predložené dôkazy a nezaoberal sa s jeho tvrdeniami. Uviedol, že súd prvej inštancie vo svojom rozsudku náležite objasnil skutkový stav a svoje rozhodnutie založil na správnom právnom posúdení. V predmetnej veci bolo totižto kľúčovou otázkou splnenie hmotnoprávnych podmienok zo strany žalobcu pre úspešnosť odporovania právnych úkonov zo strany žalobcu. Žalobca však tieto preukázať nevedel. Súd prvej inštancie sa s tvrdeniami žalobcu zaoberal, avšak s poukazom na základný princíp sporového konania, ktorým je princíp formálnej pravdy musíme dodať, že žalobca svoje tvrdenia v písomných podaniach nevedel náležite preukázať. Súd prvej inštancie skúmal, či v žalobcom namietanom prípade išlo o bežné právne úkony v zmysle ustanovenia § 10 ods. 1 ZoKR. Na základe dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že zaplatenie žalobcom namietaných faktúr spadá pod uvedenú definíciu bežného právneho úkonu. Žalobca so žalovaným boli v obchodnoprávnom vzťahu na základe komisionárskej zmluvy uzatvorenej zo dňa 29.04.2013 (ďalej len „komisionárska zmluva“), predmetom ktorého bol predaj tovaru patriaceho do vlastníctva žalovaného. Odmena žalobcu v postavení komisionára bola dohodnutá ako provízia 5 % z kúpnej ceny tovarov. To znamená, že jednoznačne išlo o splnenie záväzku v súlade s príslušnými ustanoveniami ObZ v rámci bežných obchodných aktivít žalobcu. V tejto súvislosti dal do pozornosti odvolacieho súdu právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava I s č.k. 9Cbi/83/2014-92 zo dňa 11.07.2017, ktorého predmetom bola rovnako žaloba podaná o určenie neúčinnosti právneho úkonu úpadcu medzi súčasnými stranami sporu a súd žalobu úpadcu zamietol. S vyššie uvedeným právnym názorom sa stotožnil aj súd prvej inštancie v nadväznosti na ktorý odmietal všetky namietané údajné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré žalobca vo svojom odvolaní prezentuje. Rozsudok súdu prvej inštancie podľa jeho názoru spĺňal všetky hmotnoprávne ako aj procesnoprávne podmienky stanovené CSP a odvolanie žalobcu považoval za nedôvodné. Na záver uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol v predmetnej veci v súlade so svojím predchádzajúcim rozhodnutím, na ktoré už žalovaný v konaní poukázal. Tým neporušil princíp právnej istoty, ba práve naopak, svojim súčasným žalobcom napadnutý rozsudok posilnil právnu istotu a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí. S poukazom na vyššie uvedené skutkové a právne argumenty žalovaný považoval žalobcom napadnutý rozsudok za vecne správny a z tohto dôvodu mal za to, že žalobcom podané odvolanie nebolo dôvodné. Z tohto dôvodu žalovaný navrhol odvolaciemu súdu, aby žalobcom napadnutý rozsudok potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 19. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 34 CSP v spojení s § 470 CSP), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého uznesenia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 20. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci súdom. Súd sa vo svojom rozsudku vysporiadal so všetkými argumentmi žalovaného, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a na správnosť dôvodov uvedených v rozsudku odvolací súd v celom rozsahu odkazuje. 21. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania, ktoré majú vplyv na rozhodnutie vo veci. 22. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 23. Podľa § 387 ods. 1 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 3 ods. 1 ZoKR, dlžník je v úpadku, ak je platobne neschopný alebo predlžený. Ak dlžník podá návrh na povolenie reštrukturalizácie alebo návrh na vyhlásenie konkurzu, rozumie sa tým, že je v úpadku. Podľa § 9 ods. 1, písm. e) ZoKR, spriaznenou osobou právnickej osoby sa na účely tohto zákona rozumie iná právnická osoba, v ktorej má právnická osoba alebo niektorá z osôb uvedených v písmenách a) až d) kvalifikovanú účasť. Podľa § 10 ods. 1 ZoKR, bežné právne úkony podnikateľa alebo osoby vykonávajúcej inú činnosť ako podnikanie na účely tohto zákona sú právne úkony, ktoré sú nevyhnutne potrebné na zabezpečenie riadneho výkonu tých činností, ktoré sú predmetom ich podnikania alebo inej činnosti. Podľa § 14 ods. 5 písm. a) ZoKR, začatie konkurzného konania má tieto účinky: dlžník je povinný obmedziť výkon činnosti len na bežné právne úkony; ak dlžník poruší túto povinnosť, platnosť právneho úkonu tým nie je dotknutá, právnemu úkonu však možno v konkurze odporovací. Podľa ustanovení § 57 ods. 1 veta prvá ZoKR, právne úkony týkajúce sa majetku dlžníka sú v konkurze voči veriteľom dlžníka neúčinné, ak im správca alebo veriteľ prihlásenej pohľadávky podľa tohto zákona odporuje. Podľa § 57 ods. 2 ZoKR, právo odporovať právnemu úkonu zanikne, ak sa neuplatní u povinnej osoby alebo na súde do jedného roka od vyhlásenia konkurzu; právo odporovať právnemu úkonu sa považuje za uplatnené u povinnej osoby, len ak povinná osoba toto právo písomne uznala. Podľa § 57 ods. 4 ZoKR, odporovať podľa tohto zákona možno len tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Podľa § 60 ods. 1 ZoKR, odporovať možno tiež každému právnemu úkonu, ktorým dlžník ukrátil svojich veriteľov (ďalej len „ukracujúci právny úkon“), ak bol urobený s úmyslom dlžníka ukrátiť svojich veriteľov a tento úmysel bol alebo musel byť druhej strane známy. Podľa § 60 ods. 2 ZoKR, ak ide o právny úkon urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle sa predpokladá. ak sa nepreukáže opak. Podľa § 60 ods. 3 ZoKR, odporovať možno len tým ukracujúcim právnym úkonom, ktoré boli urobené počas piatich rokov pred začatím konkurzného konania. Podľa § 62 ods. 1 ZoKR, právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto s dlžníkom odporovateľný právny úkon dohodol, v prospech koho dlžník odporovateľný právny úkon jednostranne urobil alebo kto z odporovateľného právneho úkonu dlžníka priamo nadobudol prospech. Podľa ustanovenia § 577 Obchodného zákonníka, komisionárskou zmluvou sa komisionár zaväzuje, že zariadi vo vlastnom mene pre komitenta na jeho účet určitú obchodnú záležitosť, a komitent sa zaväzuje zaplatiť mu odplatu. 24. Odvolací súd považuje za nesporne zistené, že dňa 29.04.2013 bola medzi úpadcom a žalovaným uzatvorená komisionárska zmluva, na základe ktorej komitent splnomocnil komisionára, aby na základe preberacieho protokolu komisionár zabezpečil predaj tovaru tretej strane, ktorý je vo vlastníctve komitenta, ale bol odovzdaný komisionárovi. 25. Spornou počas odvolacieho konania nastala otázka, či žalobca uniesol dôkazné bremeno a či jasne preukázal, že sa nejednalo o bežné právne úkony a že došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov úpadcu. 26. K odvolacej námietke týkajúcej sa tvrdenia, že v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie absentuje akákoľvek zmienka o vyjadrení žalobcu zo dňa 16.10.2018 k vyjadreniu žalovaného zo dňa 12.09.2018, v ktorom žalobca uviedol ďalšie podstatné tvrdenia a skutočnosti, ktorými sa mal súd prvej inštancie náležite zaoberať, pričom súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žiadnym spôsobom neuviedol dôvody nevysporiadania sa s týmto vyjadrením, odvolací súd uvádza, že sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že súd prvej inštancie sa zaoberal s dôkazmi predloženými sporovými stranami v takej miere, v akej prispeli k objasneniu sporných skutočností medzi stranami. Princíp voľného hodnotenia dôkazov kladie dôraz na úvahu súdu, ktorý dokazovanie vedie s cieľom, aby súd v súlade s hospodárnosťou konania vykonal len tie dôkazy, ktoré s prejednávanou vecou súvisia a prispievajú k vyneseniu spravodlivého rozhodnutia vo veci samej. Akékoľvek úvahy žalobcu o nezohľadnení a/alebo nevykonaní dôkazov súdom prvej inštancie sú v danom prípade bezpredmetné, pretože súd prvej inštancie mal nepochybne za preukázané, že v prejednávanej veci išlo o bežné právne úkony dlžníka a zároveň žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o údajnom ukrátení uspokojenia pohľadávok veriteľov. Odvolací súd doplňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011). K otázke bežného právneho úkonu odvolací súd poukazuje na jeho definíciu bežného zakotvenú v § 10 ZoKR, ktorá obsahuje definíciu v pozitívnom aj negatívnom vymedzení. Z pohľadu prípadnej odporovateľnosti v prípade iného ako bežného právneho úkonu je dôležité uviesť, že k prípadnej odporovateľnosti právnemu úkonu vždy musí pristúpiť objektívne kritérium, spočívajúce v tom, že v dôsledku právneho úkonu fakticky došlo alebo môže dôjsť k ukráteniu niektorého z veriteľov dlžníka. V prípade, že takéto kritérium chýba, právny úkon nie je možné postihnúť odporovateľnosťou. Inak povedané, právny úkon, ktorý je na prospech ostatných veriteľov alebo je voči ostatným veriteľom neutrálny, nemôže byť postihnutý odporovateľnosťou, pretože je to z pohľadu základného zmyslu a podstaty odporovateľnosti vylúčené. Odporovať podľa tohto zákona možno vždy len tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že založil svoj právny záver zjavne len na základe dokladov predložených v konaní žalovaným, ktoré sa javili ako nedôveryhodné a nepreukazujúce akékoľvek uspokojenie prihlásených pohľadávok veriteľov úpadcu, avšak aj tieto dôkazy vyhodnotil nesprávne. K tomuto tvrdeniu odvolací súd uvádza, že sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal negatívny ekonomický dopad právneho úkonu dlžníka na uspokojenie pohľadávok veriteľov, t.j. nepreukázal to, že fakticky došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka. Žalobca zákonnú podmienku každej odporovacej žaloby nevedel preukázať ani napriek tomu, že ako žalobcu ho zaťažuje dôkazné bremeno tvrdenia. Rovnako tak táto zákonná podmienka nebola preukázaná ani počas odvolacieho konania. K námietke žalobcu týkajúceho sa porušenia práva na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo sporovej strany aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby sporová strana bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci samej, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. 27. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že skutková podstata ukracujúceho právneho úkonu (§ 60 ZoKR), má subjektívnu povahu, t.j. k odporovateľnosti sa vyžaduje úmysel dlžníka ukrátiť veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o takomto úmysle dlžníka. Pokiaľ ide o vedomosť druhej strany, postačuje, ak úmysel dlžníka ukrátiť veriteľov musel byť druhej strane známy, t.j. ak z okolnosti danej veci muselo byť zrejmé, že dlžník robí právny úkon s úmyslom ukrátiť svojich veriteľov. 28. Ukracujúcemu právnemu úkonu možno odporovať vtedy (za splnenia všetkých nižšie uvedených podmienok), ak: - právny úkon bol urobený počas piatich rokov pred začatím konkurzného konania alebo reštrukturalizačného konania (pozri § 57 ods. 5); - neuplynula ročná prekluzívna lehota stanovená zákonom na uplatnenie odporovacieho práva, ktorá začína plynúť od vyhlásenia konkurzu (pozri § 57 ods. 2). 29. V prípade, ak ukracujúci právny úkon bol urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, platí vyvrátiteľná právna domnienka, že právny úkon bol urobený s úmyslom dlžníka ukrátiť svojich veriteľov a že druhá strana mala vedomosť o takomto úmysle dlžníka, t.j. opak v prípade sporu musí preukázať druhá strana. 1. Skutková podstata právneho úkonu bez primeraného protiplnenia (§ 58 ZoKR), má výlučne objektívnu povahu, t.j. k odporovateľnosti sa nevyžaduje vedomosť alebo úmysel druhej strany, pričom zákon túto vymedzuje ako - bezodplatný právny úkon, ktorým rozumieme právny úkon, na podklade ktorého sa dlžník k niečomu zaviazal alebo niečo plnil bez akejkoľvek protihodnoty, napríklad niečo daroval, alebo - právny úkon, na ktorého základe dlžník poskytol alebo sa zaviazal poskytnúť plnenie, ktorého obvyklá cena je podstatne vyššia ako obvyklá cena plnenia, ktoré na jeho základe získal alebo má získať. Obvyklou cenou rozumieme cenu, ktorú by bolo možné bežne dosiahnuť v danom mieste a čase. Protihodnotou, resp. plnením, ktoré dlžník získal alebo má získať, rozumieme akékoľvek plnenie druhej strany, ktoré má pre dlžníka ekonomickú hodnotu, t.j. takýmto plnením nemusí byť len plnenie v podobe tovaru alebo služby, ale môže ísť aj o záväzok druhej strany zdržať sa určitého konania, vzdať sa určitého práva a pod.. Medzi základné predpoklady odporovateľnosti právnemu úkonu bez primeraného protiplnenia možno odporovať vtedy (za splnenia všetkých nižšie uvedených podmienok), ak: - právny úkon ukrátil uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov (pozri § 57 ods. 4); - právny úkon spôsobil úpadok dlžníka alebo bol urobený počas úpadku dlžníka; v prípade, že úpadok dlžníka bol spôsobený viacerými vzájomne nadväzujúcimi právnymi úkonmi, treba každý z týchto úkonov považovať za právny úkon, ktorý spôsobil úpadok dlžníka; - právny úkon bol urobený počas jedného roka pred začatím konkurzného konania alebo reštrukturalizačného konania (pozri § 57 ods. 5); - neuplynula ročná prekluzívna lehota stanovená zákonom na uplatnenie odporovacieho práva, ktorá začína plynúť od vyhlásenia konkurzu. 30. V prípade, ak právny úkon bez primeraného protiplnenia bol urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, - platí vyvrátiteľná právna domnienka, t.j. predpokladá sa, že právny úkon spôsobil úpadok dlžníka, resp. bol urobený počas dlžníkovho úpadku, pričom druhá strana musí v prípade sporu preukázať opak; - možno spätne postihnúť odporovateľnosťou tie právne úkony, ktoré boli urobené počas troch rokov pred začatím konkurzného konania alebo reštrukturalizačného konania (pozri § 57 ods. 5). 31. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že úhrada predmetných faktúr vo výške 8.029,56 EUR nebol právny úkon, ktorý by bol nevyhnutne potrebný na zabezpečenie podnikateľskej činnosti úpadcu. Naopak, stotožnil sa s názorom súdu, že plnenie úpadcu voči žalovanému ako záväzok vyplývajúci z uzatvorenej rámcovej komisionárskej zmluvy zo dňa 29.04.2013 medzi úpadcom ako komisionárom a žalovaným ako komitentom je bežný právny úkon. Podľa Komisionárskej zmluvy zo dňa 29.04.2019 sa zmluvné strany dohodli, že komitent splnomocní komisionára, aby v rámci zmluvy, ale na základe odovzdávacieho a preberacieho protokolu komisionár zabezpečil predaj tovaru tretej strane, ktorý je vo vlastníctve komitenta, ale bol odovzdaný komisionárovi (bod 2). Zmluvné strany vyhlásili, že komisionár uzatvorí kúpno-predajné zmluvy vo vlastnom mene, ale v prospech komitenta (bod 3). Zmluvné strany vyhlasujú, že komisionárova odmena (rabat) je vo výške 5 % z ceny predaného tovaru. Táto suma bude vyplatená komisionárovi mesačne na základe zrealizovaných predajov, ktoré treba poukázať faktúrou. Zmluvné strany vyhlasujú, že komisionárova odmena zahŕňa všetky náklady komisionára, ktoré vznikli počas predaja a skladovania. Nákladné náklady, teda náklady spojené s prevozom tovaru ku komisionárovi, zaťažia komitenta (bod 6). Z uvedeného mal odvolací súd za to, že hoci úpadca konal vo vlastnom mene, konal na účet žalovaného a nemal teda žiadne vlastnícke práva k finančným prostriedkom, ktoré získal predajom tovaru (okrem odmeny 5 % z ceny predaného tovaru). Úpadca teda uhradil žalovanému za tovar, ktorý nebol v jeho vlastníctve, a preto získané peňažné prostriedky predajom tovaru sú vo vlastníctve žalovaného a nikdy nemohli byť súčasťou konkurznej podstaty. Nakoľko úpadca vyhlásením konkurzu nestratil procesnú spôsobilosť, mohol dodávateľské faktúry uhradiť žalovanému. Preto tento právny úkon nespadal pod úkony, ktoré možno odporovať v zmysle ZoKR. 32. Komisionárska zmluva (§ 577 a nasl. ObZ) zakladá právny vzťah medzi komisionárom a komitentom, ktorý má povahu tzv. nepriameho zastúpenia, na rozdiel od priameho zastúpenia (napríklad pri predmetom najbližšej mandátnej zmluve podľa § 566 a nasl. ObZ), kde zástupca koná v mene zastúpeného a práva a povinnosti z jeho konania vznikajú priamo zastúpenému. Charakteristickým znakom nepriameho zastúpenia je, že zástupca koná vo vlastnom mene. Komisionár, ako nepriamy zástupca komitenta, koná síce na účet komitenta, ale vo vlastnom mene. Práva a povinnosti z jeho úkonov nevznikajú komitentovi, ale komisionárovi, ktorý je povinný ich previesť na komitenta. Konanie na účet zastúpeného pri nepriamom zastúpení nespočíva v tom, že už v konaní zástupcu alebo vo výsledku jeho konania je vyjadrené, že práva alebo povinnosti konaním nadobudnuté patria zastúpenému. Uvedené slovné spojenie vyjadruje len povinnosť vzájomného vysporiadania účastníkov tohto vzťahu (najmä povinnosť previesť úžitky z konania na zastúpeného a predložiť mu vyúčtovanie). To, že zástupca koná na cudzí účet, sa vo vzťahu k tretím osobám nijako neprejavuje a navonok sa jeho konanie nelíši od konania vo vlastnom mene a na vlastný účet. Z komisionárskej zmluvy vyplývajú práva a povinnosti len pre jej účastníkov a v ničom sa nedotýkajú práv a povinností tretích osôb. Tretie osoby, voči ktorým komisionár koná, ani nemusia vedieť, že koná ako komisionár. Keďže nepriamy zástupca koná vo vlastnom mene, z jeho konania voči tretím osobám nevznikajú priamo žiadne práva a povinnosti zastúpenému. V úprave komisionárskej zmluvy je to priamo vyjadrené v § 581 ObZ (s tam uvedenou výnimkou, ktorá v prejednávanej veci neprichádza do úvahy). 33. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvého inštancie potvrdil ako vecne správne. 34. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Keďže v odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu s tým, že o výške trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP). 35. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť v podpísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).