Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9CoPr/1/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115220340 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1115220340.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobkyne: V.. Z. G. , narodená XX.XX.XXXX, bytom I. T.. XXXX/XX, Malacky, právne zastúpená : JUDr. Ján Mišura, PhD., advokát Záhradnícka 27, Bratislava, proti žalovanému: TESCO STORES SR, a.s. Cesta na Senec 2 , Bratislava , IČO: 31 321 828, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a vyplatenie náhrady mzdy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 9Cpr/4/2015-400 zo dňa 19. apríl 2018 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zmeňuje tak, že určuje, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného založeného pracovnou zmluvou zo dňa 1.7.2003 na základe výpovede žalovaného zo dňa 20.2.2015 je neplatné a pracovný pomer trvá. Napadnutý rozsudok v časti náhrady mzdy zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a vyplatenia náhrady mzdy. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil § 63 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a § 74 Zákonníka práce účinného v rozhodnom čase a dospel k záveru, že všetky formálnoprávne podmienky vyžadované pre tento spôsob rozviazania pracovného pomeru boli splnené, t.j. bola dodržaná písomná forma skončenia pracovného pomeru a kvalifikovaný spôsob doručenia. Rozhodnutie predstavenstva žalovaného zo dňa 29.09.2014 považuje za dostatočne konkrétne, určité a zrozumiteľné. Žalobkyňa nemala právnické vzdelanie, a preto nie je pravdou tvrdenie žalobkyne, že jej kvalifikačné predpoklady boli na pozíciu, na ktorú bol prijatý pán U. S. postačujúce v porovnaní s jeho kvalifikačnými predpokladmi. Náplň práce Compliance officera je diametrálne odlišná od náplne práce zrušenej pozície Špecialistu poistenia - Špecialistu právneho oddelenia. Zároveň aj kvalifikácia I.. U. S. sa v podstatných črtách odlišuje od kvalifikácie žalobkyne. Otázku platnosti alebo neplatnosti dohody, ktorej účinnosť sa skončila 31.01.2014 považoval za irelevantnú vzhľadom na neskoršou výpoveď. Súd mal v konaní preukázané že žalovaný dňa 18.02.2015 ponúkol žalobkyni dve voľné miesta 1. Finančný manažér na oddelení Mail manažment, s miestom výkonu práce v Bratislave 2. Analytik zásobovania na oddelení Supply Chain, s miestom výkonu práce v Bratislave , ktoré žalobkyňa odmietla prijať. Týmto si žalovaný splnil ponukovú povinnosť uloženú mu ustanovením § 63 ods. 2/ Zákonníka práce. Z uvedených dôvodov dospel k záveru, že predmetná výpoveď spĺňa formálne aj hmotnoprávne podmienky vyžadované Zákonníkom práce a použitý výpovedný dôvod nie je možné zameniť s iným výpovedným dôvodom, preto žalobu v celom rozsahu zamietol. 1.1. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 C.s.p. v zmysle zásady úspechu strany vo veci . Žalovaný mal v konaní plný úspech, súd mu preto priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. Rozsudok odvolaním v zákonnej lehote napadla žalobkyňa dôvodiac, že súd prvej inštancie sa evidentne zaoberal len splnením ponukovej povinnosti vo februári 2015 a nie splnením prvej ponukovej povinnosti v roku 2014 bezprostredne nadväzujúcej na rozhodnutie žalovaného o zrušovaní pracovného miesta. Žalobkyňa bola viacnásobne uvedená do omylu v podstatných skutočnostiach, ktoré mali vplyv na jej rozhodnutie prijať ponúkané miesto finančnej manažérky, t.j. na svoje uplatňovanie práv zamestnanca v pracovnom pomere. Rovnako nie je zrejmé z odôvodnenia súdu okrem konštatovania stotožnenia sa s názorom žalovaného, akým spôsobom sa súd prvej inštancie vysporiadal s namietanou skutočnosťou nepreukázania sledovania zákonom stanoveného cieľa rozhodnutia, keďže z písomného rozhodnutia nevyplynul žiadny zákonom predpokladaný cieľ sledovaný rozhodnutím. Rozhodnutie žalovaného navyše obsahuje len zrušenie jedného miesta na právnom oddelení. V konaní neboli preukázané žiadne racionalizačné opatrenia, s ktorými sa stotožňoval súd prvej inštancie v rámci podľa názoru žalobkyne arbitrárneho stotožnenia sa s tvrdeniami žalovaného. Celkom opomenutou časťou zostala časť argumentácie žalobkyne, ktorá sa týkala preukazovaného bossingu, ktorá vyplynula aj z písomných dokladov a súvisela s vytvorením predpokladov na ukončenie pracovného pomeru žalobkyne. Ak došlo k porušeniu práv žalobkyne v roku 2014, všetky následné konania zo strany žalovaného na ňom založené nemôžu predstavovať právom aprobovaný postup, s následkami ktoré by mali byť vykladané na prospech zamestnávateľa v konaní. Žalobkyňa navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. 3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že účelom organizačnej zmeny nebolo zníženie počtu zamestnancov pracujúcich na právnom oddelení, ale zmena celkovej, najmä však kvalifikačnej štruktúry zamestnancov a zamerania právneho oddelenia, kedy sa činnosť vykonávaná žalobkyňou už ďalej objektívne nevyžadovala a bola vyhodnotená ako nepotrebná. Na základe vykonaných dôkazov tiež bolo jednoznačne preukázané, že agenda prijatých zamestnancov na právne oddelenie (pozn. p. F. W. a p. U. S.) bola kategoricky odlišná od agendy, ktorú vykonávala žalobkyňa vrátane požiadavky na kvalifikačnú štruktúru zamestnancov na týchto pozíciách. Žalobkyňa okrem špekulatívneho spochybňovania cieľov uskutočnenej organizačnej zmeny nepredložila žiaden dôkaz, ktorým by skutočnosti o „nesledovaní zákonom stanoveného cieľa organizačnej zmeny" preukázala. Na základe vykonaných dôkazov tiež bola zistená a potvrdená absencia deklarovaného „porušenia zásady rovnakého zaobchádzania (z dôvodu veku) v podobe bossingu a osočovania zo strany žalovaného. V tejto súvislosti si dovoľuje poukázať na fakt, že v predmetnej „záležitosti" nebol poskytnutý žiaden relevantný dôkaz o takomto konaní, nikdy nebola vznesená akákoľvek námietka alebo podnet na etickú linku žalovaného ani podaná antidiskriminačná žaloba v takejto súvislosti. Práve naopak zo svedeckých výpovedí bol jasne deklarovaný záujem (p. S.) o žalobkyňu na pozícií ponúknutej žalovaným. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdil a zaviazal žalobkyňu na trovy odvolacieho konania. 4. Žalobkyňa v replike uviedla, že žalovaný opakuje odôvodnenie súdu prvej inštancie a jeho súčasné vyjadrenie nekorešponduje s obsahom rozhodnutia o organizačnej zmene. Opätovne poukázala na nedodržanie ust. § 74 Zákonníka práce. To čo žalovaný urobil je, že prerokoval v roku 2014 výpoveď žalobkyni, pre ktorú formálne vytvoril podmienky, avšak výpoveď v roku 2015 do dnešného dňa neprerokoval (v spise sa taký doklad nenachádza) a súd uvedené žiadnym spôsobom v rámci preskúmavania splnenia zákonných podmienok výpovede toto vôbec neriešil resp. pravdepodobne spojil žiadosť o prerokovanie z roku 2014, s výpoveďou z roku 2015. Bez ohľadu na vyššie uvedené, ak by toto mal byť správny postup pri ukončovaní pracovného pomeru z hľadiska účasti zástupcov zamestnancov podľa Zákonníka práce, potom tento inštitút nedáva zmysel a žalovanému stačí, aby kedykoľvek v minulosti prerokoval skončenie pracovného pomeru, a použil kedykoľvek následne. Uvedené však nie je účelom cit. inštitútu prerokovania, nakoľko od posledného prerokovania nastali nové skutočnosti a stav, ktorý mohol byť predmetom záujmu zástupcov zamestnancov, čo sa aj v tomto prípade stalo. Aj táto skutočnosť potvrdzuje, že žalovaný len vytváral bez reálneho základu formálne predpoklady pre ukončenie pracovného pomeru žalobkyne tak, aby ju obídením zákona odstránil z právneho oddelenia, ponúkol jej obsadené miesto na inom oddelení a následne vykonal iné zmeny na právnom oddelení, ktoré by bránili prepusteniu žalobkyne, pričom výpoveď z roku 2015 ani podľa vedomosti žalobkyne ani neprerokoval so zástupcami zamestnancov, tak ako mu to predpisuje ust. § 74 Zákonníka práce. 5. Žalovaný v duplike uviedol, že si splnil povinnosť stanovenú v § 74 Zákonníka práce a prerokoval výpoveď so zástupcom zamestnancov - odborovou organizáciou a vyhotovil o tomto prerokovaní záznam dňa 30.9.2014. Žalovaný nevidí dôvod a ani zákonný predpoklad na opätovné prerokovanie zrušenia pracovného miesta a výpovede, nakoľko išlo o jednu a tú istú výpoveď, ktorá sa týkala pracovného miesta žalobkyne. Skutočnosť, že žalobkyňa najprv, využila ponuku žalovaného na zmenu pracovnej pozície a zmenu pracovnej zmluvy, pričom túto si po návrate z PN rozmyslela, nezakladá povinnosť žalovaného opätovne prerokovať to isté zrušenie pracovnej pozície a danie výpovede, nakoľko nedošlo k žiadnej zmene skutočností, ktorá by mala vplyv na zrušenie výpovede. 6. Odvolací súd predvolal strany sporu na pojednávanie vytýčené na deň 17.12.2020 o 10.50 hod. č.d. 63. Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 14.12.2020 žalovaný požiadal o zmenu termínu, keďže poverená zástupkyňa žalovaného je od 8.12.200 práceneschopná s akútnymi problémami s chrbticou. Odvolací súd v písomnom Upovedomení zo dňa 15.12. 2020 v zmysle § 183 ods.4 C.s.p. oznámil žalovanému, že dôvod, ktorý uviedol v písomnom podaní na odročenie pojednávania vytýčeného na deň 17.12.2020 nepovažuje za dôležitý. Dôvody na odročenie pojednávania nenastali krátko pred pojednávaním, nakoľko práceneschopnosť poverenej zamestnankyne I.. H. B. trvá od 8.12.2020 a nebola zo strany žalovaného preukázaná nemožnosť zabezpečiť zastúpenie v konaní inou osobou. 7. Následne Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods 1. C.s.p. na odvolacom pojednávaní v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p., na pojednávanie ktoré sa nedostavil žalovaný, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil písomným podaním zo dňa 16.12. 2020. Podľa § 180 v spojení s 378 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodol, že bude konať v neprítomnosti žalovaného. V zmysle § 204 a § 384 ods. 1 C.s.p. zopakoval dokazovanie čítaním listinných dôkazov a to pracovnou zmluvou žalobkyne zo dňa 01.07.2003, č.l.8, výpoveďou zamestnávateľa zo dňa 20.02.2015, písomným rozhodnutím zamestnávateľa zo dňa 29.09.2014, dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 01.05.2012, dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 01.03.2013, dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 21.10.2014, listom žalobkyne zo dňa 01.06.2015 - oznámenie o neplatnosti skončenia pracovného pomeru + doručenka, odpoveďou žalovaného zo dňa 14. 07.2015, pokynom žalovaného zo dňa 16.02.2015 po skončení platnosti Dohody o zmene pracovnej zmluvy, oznámením o prekážkach v práci na strane zamestnávateľa zo dňa 24.02.2015, záznamom z prerokovania dôsledkov rozhodnutia o organizačnej zmene zo dňa 30.09.2014, záznamom z prerokovania dôsledkov rozhodnutia o organizačnej zmene s ponukou voľných miest zo dňa 18.02.2015, prejednaním výpovede z organizačných dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je treba v zmysle § 388 C.s.p. v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zmeniť, pretože nie vecne správny, aj keď súd prvej inštancie v tejto časti v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav vo veci, ale vec neposúdil správne po právnej stránke. 8. Odvolací súd v zhode so záverom súdu prvej inštancie (skutkové tvrdenie nebolo medzi stranami sporné) vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa pracovala u žalovaného na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 01.07.2003 na pozícii - špecialistka právneho oddelenia. Dňa 29.09.2014 rozhodlo predstavenstvo spoločnosti žalovaného o organizačnej zmene, ktorým bolo rozhodnuté o zrušení pracovného miesta Špecialista/ka poistenia - Špecialista/ka právneho oddelenia na právnom oddelení žalovaného a to v rámci racionalizačných opatrení na prevádzkami - Centrálna kancelária. Odborový orgán prejednal výpoveď dňa 30.9. 2014. Toho istého dňa, t.j. 30.9. 2014 žalovaný prerokoval so žalobkyňou dôsledky rozhodnutia o organizačnej zmene a žalobkyňa bola oboznámená s možnosťami a ponukou inej vhodnej práce, ktorú aj prijala, o čom svedčí Záznam (č.l. 48). Na základe prejavenej vôle prijať ponúknutú prácu strany sporu uzavreli dňa 21.10.2014 dohodu o zmene pracovnej zmluvy s účinnosťou od 01.11.2014, v zmysle ktorej žalobkyňa mala pracovať vo funkcii Finančný manažér/ka s účinnosťou od 01.11.2014 na dobu určitú do 31.1.2015. Dňa 23.01.2015 doručil žalovaný žalobkyni návrh Dohody o zmene pracovnej zmluvy, ktorú žalobkyňa odmietla. Žalovaný dňa 16.02.2015 dal žalobkyni pokyn, aby nastúpila opätovne na pozíciu Finančný manažér. Žalobkyňa daný pokyn odmietla písomným stanoviskom, ktoré doručila žalovanému dňa 17.02.2015. Dňa 18.02.2015 žalovaný ponúkol žalobkyni prácu na pozíciu Finančný manažér a Analytik zásobovania. Žalobkyňa obe pracovné pozície odmietla. Dňa 20.02.2015 doručil žalovaný žalobkyni Výpoveď zamestnávateľa zamestnancovi podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 20.02.2015, s tým, že pracovný pomer končí 31.5.2015. Listom zo dňa 01.06.2015, doručeným žalovanému dňa 08.06.2015 žalobkyňa oznámila žalovanému, že výpoveď považuje za neplatné skončenie pracovného pomeru. 9. Na odvolacom pojednávaní odvolací súd v zmysle § 181 ods. 2 v spojení s 378 ods. 1 C.s.p. uviedol svoje predbežné právne posúdenie veci a poučil v zmysle § 382 C.s.p. strany sporu, že bude skúmať či výpoveď daná žalobkyni bola vopred prerokovaná s odborovým orgánom, teda, či došlo k naplneniu hmotnoprávnych ustanovení Zákonníka práce a vyzval ich aby sa k tomuto vyjadrili, keďže pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku v spore o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou považuje za rozhodujúce, či výpoveď daná žalobkyni bola vopred prerokovaná s odborovým orgánom, teda, či došlo k naplneniu hmotnoprávnych ustanovení Zákonníka práce. 9.1. Žalobkyňa uviedla, že prerokovanie výpovede zo dňa 30.9.2014, na ktoré poukazuje žalovaný bolo uskutočnené ešte pred ponukovou povinnosťou a tento úkon nespĺňa obsahové náležitosti na prerokovanie výpovede. Trvala na tom, že vzhľadom na zmenené okolnosti od roku 2014 mala byť výpoveď žalovaného zo dňa 20.2.2015 opätovne prerokovaná k čomu zo strany zamestnávateľa nedošlo. 10. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak sa zamestnanec stal nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo iných organizačných zmenách. 10.1. Z ustanovenia § 74 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom, inak je neplatná. 10.2. Podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán, právny úkon, ktorý vopred neprerokoval príslušný orgán, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis. 10.3. Z článku 2 Zákonníka práce vyplýva, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti (§ 13 ods. 3) zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. 11. Civilný sporový poriadok vo svojich ustanoveniach poskytuje zamestnancovi ako slabšej zmluvnej strane všeobecnú ochranu pred možným zneužitím postavenia zamestnávateľa. Dáva možnosť súdu, napriek prejednacej zásade zvyšujúcej procesnú zodpovednosť strán v dokazovaní a obmedzujúcej aktivity súdu tak pri navrhovaní, ako aj pri vykonávaní dôkazov vyvinúť zvýšenú aktivitu súvisiacu s obstarávaním dôkazných prostriedkov (§ 318 a § 319 C.s.p.) sledujúc zefektívnenie ochrany práv zamestnanca a preto odvolací súd vyzval žalovaného písomnou výzvou zo dňa 5.10. 2020 (č.l. 460) aby zaslal súdu prerokovanie výpovede danej žalobkyni dňa 20.02. 2015 so zástupcami zamestnancov. Žalovaný na výzvu súdu uviedol, že povinnosť stanovenú v § 74 Zákonníka práce prerokovať výpoveď so zástupcom zamestnancov - odborovou organizáciou si splnil, a predložil o tomto prerokovaní záznam dňa 30.9.2014. Žalovaný nevidí dôvod a ani zákonný predpoklad na opätovné prerokovanie zrušenia pracovného miesta a výpovede, nakoľko išlo o jednu a tú istú výpoveď, ktorá sa týkala pracovného miesta žalobkyne. Skutočnosť, že žalobkyňa najprv, využila ponuku žalovaného na zmenu pracovnej pozície a zmenu pracovnej zmluvy, pričom túto si po návrate z PN rozmyslela, nezakladá povinnosť žalovaného opätovne prerokovať to isté zrušenie pracovnej pozície a danie výpovede, nakoľko nedošlo k žiadnej zmene skutočností, ktorá by mala vplyv na zrušenie výpovede. 12. Problematika prerokovania výpovede s odbornou organizáciou je bohato riešená judikatúrou. Najvyšší súd SR už vo svojom rozhodnutí z 28. septembra 2006 sp. zn. 1 Cdo 72/2006, od záveru ktorého nie je dôvod sa odkloniť ani v prejednávanom prípade, poukázal na to, že ustanovenie § 74 ods. 1. Zákonníka práce určuje povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru, ako hmotno-právnu podmienku platnosti uvedených právnych úkonov zo strany zamestnávateľa, nesplnenie ktorej v nadväznosti na ustanovenie § 17 ods. 2 Zák. práce spôsobuje ich neplatnosť. 12.1. Z hľadiska povinnosti prerokovať výpoveď zamestnávateľa treba uviesť, že hmotno-právna podmienka v zmysle § 74 ods. 1 Zákonníka práce je splnená, ak odborový orgán prerokuje výpoveď pred tým, než zamestnávateľ voči zamestnancovi prejaví vôľu skončiť s ním jednostranne z určitého výpovedného dôvodu pracovný pomer. Pokiaľ bola výpoveď takto vopred prerokovaná, môže zamestnávateľ vychádzať z jej prerokovania dovtedy, kým trvá výpovedný dôvod, ku ktorému sa vzťahuje tak výpoveď, ako aj hmotno-právna podmienka výpovede - jej prerokovanie zástupcami zamestnancov. Nové prerokovanie výpovede sa nevyžaduje, ak v nej uplatnený výpovedný dôvod už bol prerokovaný zástupcami zamestnancov a jedinou odlišnosťou listiny, ktorá obsahuje zástupcami zamestnancov prerokovanú výpoveď, a listiny, ktorá obsahuje zamestnancovi danú výpoveď, je rozdielny dátum vyhotovenia / pozri Rozsudok NS SR, sp. zn.3 Cdo 192/2007/. 13. Po zopakovaní dokazovania na pojednávaní pred odvolacím súdom podľa právneho názoru odvolacieho súdu nemožno potvrdiť správnosť prijatého právneho záveru súdu prvej inštancie o splnení hmotno-právnej podmienky platnosti výpovede uvedenej v citovanom ustanovení § 74 ods. 1 Zákonníka práce. Z výsledkov vykonaného dokazovania možno bez pochýb uzavrieť, že na základe rozhodnutia predstavenstva žalovaného zo dňa 29.09.2014 došlo k organizačnej zmene, v dôsledku ktorej došlo k zrušeniu pracovného miesta ktoré vykonávala žalobkyňa ku dňu 1.11. 2014. Odborový orgán prejednal výpoveď dňa 30.9. 2014. Žalobkyňa toho istého dňa, t.j. 30.9. 2014 prijala ponukovú povinnosť žalovaného, o čom svedčí Záznam z prerokovania dôsledkov rozhodnutia o organizačnej zmene a o prijatí ponúknutej práce (č.l. 48) na základe čoho strany sporu uzavreli dňa 21.10.2014 dohodu o zmene pracovnej zmluvy s účinnosťou od 01.11.2014, v zmysle ktorej žalobkyňa zostala aj po zrušení pracovného miesta ktoré dovtedy vykonávala pracovať u žalovaného a to vo funkcii Finančný manažér/ka s účinnosťou od 01.11.2014 na dobu určitú do 31.1.2015. Zo strany žalovaného došlo k ďalšiemu úkonu; a to k pokynu zo dňa 16.02.2015, aby nastúpila opätovne na pozíciu Finančný manažér, ktorý žalobkyňa odmietla. Žalovaný dňa 18.02.2015 ponúkol žalobkyni dve voľné miesta, ktoré žalobkyňa odmietla prijať. Dňa 20.2. 2015 došlo zo strany žalovaného ku skončeniu pracovného pomeru z organizačných dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce odvolávajúc sa na rozhodnutie zamestnávateľa zo dňa 29.9. 2014 a prerokovanie odborovým orgánom zo dňa 30.9. 2014, avšak na zmenené závažné skutkové okolnosti neprihliadol, a pristúpil k ukončeniu pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 20.2. 2015 odolávajúc sa na formálne prerokovanie výpovede odborovým orgánom zo dňa 30.9. 2014. 14. Odvolací súd zastáva názor, že po prerokovaní výpovede odborovým orgánom dňa 30.9.2014 došlo k novým skutočnostiam (t.j. k dohode o zmene pracovnej zmluvy, k novej ponukovej povinnosti, k odmietnutiu ponuky) a došlo k výpovedi z pracovného pomeru na základe zmeneného skutkového podkladu. Z týchto dôvodov výpoveď danú žalobkyni žalovaným dňa 20.2.2015 bolo potrebné opätovne prerokovať s odborovým zväzom v zmysle § 74 ods. 1 Zákonníka práce, keďže so zreteľom na tieto zmeny možno povedať, že ide o novú výpoveď. Ak sa žalovaný napriek týmto skutkovým zmenám pri výpovedi zo dňa 20.02. 2015 odvolal na prerokovanie výpovede odborovým orgánom zo dňa 30.09. 2014 nenaplnil tým cieľ sledovaný § 74 Zákonníka práce, ale túto zákonnú podmienku degradoval na konvenčný úkon, bez jeho materiálneho obsahu, t.j. bez reálnej možnosti odborového orgánu vyjadriť sa k veci s kompletnou znalosťou problematiky. 15. Naviac odvolací súd dodáva, že k takémuto chybnému výkonu subjektívneho práva zaujala stanovisko aj súdna prax v rozsudku NS SR sp.zn. 5Cdo 255/2008, v zmysle ktorého “.... takéto konanie sa realizuje nie na dosiahnutie výsledkov, ktoré má pozitívne právo v úmysle chrániť, ale len preto, aby sa formálne dosiahol súlad so zákonom. Preto treba takýto výkon práva považovať, aj keď je formálne v súlade so zákonom, za len zdanlivý výkon práva......“. Z ustálenej súdnej praxe tiež vychodí, že sa vyžaduje konkrétna vedomosť o dôvodoch skončenia pracovného pomeru, nielen všeobecná informácia s ktorým zamýšľa zamestnávateľ skončiť pracovný pomer. V opačnom prípade by naplnenie tejto hmotnoprávnej podmienky bolo len formálne (pozri rozhodnutie NS SR sp.zn. 4 Cdo 160//2012). Prerokovaním sa rozumie taká forma spolupráce medzi príslušným odborovým orgánom a zamestnávateľom, ktorá spočíva predložením konkrétneho návrh na skončenie pracovného pomeru s presným vymedzením jeho dôvodu (pozri Zo súdnej praxe 84/2007). Účinky splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovaní skončenia pracovného pomeru alebo návrh výpovede k žiadosti o prerokovanie adresovanej zástupcom zamestnancov obsahuje náležitosti výpovede určené ustanovením § 61 ods. 2 Zákonníka práce, s tým, že splnenie tejto povinnosti zamestnávateľa nemožno vykladať izolovane, lebo uvedené ustanovenie nie je samoúčelné, ale smeruje k ochrane zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneužil svoje postavenie a nedôvodne neprepúšťal zamestnancov z pracovného pomeru (pozri rozsudok NS SR z 28. septembra 2006, sp. zn. 1 Cdo 72/2006, publikovaný ako judikát v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2007pod R č. 47/2007). 15.1. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že ani Žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie výpovede odborovým orgánom teda nebola a vzhľadom na zmenu skutkových okolností ani nemohla byť konkrétna, z dôvodu ktorého sa potom zástupcovia zamestnancov nemohli kvalifikovane vyjadriť ku skončeniu pracovného pomeru, keďže nemali vedomosť o novovzniknutých skutočnostiach. Obsah pojmu prerokovanie výpovede v sebe zahŕňa aj možnosť vyjadrenia sa k podanej žiadosti a nie je len úkonom jednej strany, ale musí obsahovať aj prípadnú možnosť reakcie adresovanej strany (rozsudok NS SR sp. zn 5 Cdo 140/2010 zo dňa 28. septembra 2010), možnosť ktorú v súdenej veci odborový orgán nemohol mať logicky poskytnutú keďže výpoveď bola prerokovaná dňa 30.9.2014 ale táto bola daná reálne žalobkyni až po zmene skutkových okolností dňa 20.2.2015. Je legitímnym nárokom odborovej organizácie požadovať od zamestnávateľa informácie, ktoré považuje za potrebné na zaujatie úplného stanoviska bez ohľadu na skutočnosť, či ho následne bude tlmočiť zamestnávateľovi v písomnej forme alebo na osobnom rokovaní. 16. Keďže odborový orgán výpoveď danú žalobkyni dňa 20.2.2015 riadne neprerokoval (pozri odsek 14) a prerokovanie zo dňa 30.9.2014 s odborovým orgánom bolo len formálne (pozri odsek 15-15.1) , nenastali účinky predpokladané ust. § 74 os. 1 Zákonníka práce v dôsledku čoho je nutné považovať výpoveď zo dňa 20.2.2015 za neplatnú. Vzhľadom na absenciu tejto primárnej podmienky platnosti výpovede, z hľadiska účelnosti efektivity konania nie je potrebné zaoberať sa ostatnými namietanými dôvodmi neplatnosti výpovede. 17. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že určil, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného založeného pracovnou zmluvou zo dňa 1.7.2003 na základe výpovede žalovaného zo dňa 20.2.2015 je neplatné a pracovný pomer trvá. 18. Žalobkyňa si v žalobnom návrhu uplatnila aj náhradu mzdy (1.524,-€ mesačne počnúč od 8.6.2015) výšku ktorú nekonkretizovala, t.j. neuviedla vo finančnom vyjadrení konkrétnu sumu, ktorú žiada priznať titulom náhrady mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ sa žalobkyňa domáha splnenia povinnosti v peniazoch (§ 137 písm.a / C.s.p.), musí byť ňou požadovaná suma jasne a presne uvedená v žalobnom návrhu čo do jej výšky, pretože súd v konaní a v rozhodovaní o žalobe je ňou viazaný (§ 216 ods. 1 C.s.p.) a nemôže sa od nej odchýliť (okrem výnimiek uvedených v ust. § 216 ods. 2 C.s.p., medzi ktoré však súdená právna vec nespadá). Neúplnosť žaloby spočívajúcej v nevyčíslení sumy, zaplatenia ktorej sa domáha, je podstatnou vadou, pre ktorú nemožno v konaní pokračovať. Je zároveň odstrániteľným nedostatkom konania, ktorý sa súd musí pokúsiť odstrániť v súčinnosti so žalobkyňou/ (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 114/01). Úlohou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní vyzvať žalobkyňu na odstránenie nedostatku jej žaloby v časti náhrady mzdy tak, aby náhrada mzdy bola ku dňu vyhlásenia rozsudku vyčíslená pevnou sumou, po jeho odstránení bude potrebné vykonať dokazovanie za účelom zistenia náhrady mzdy (§ 134 Zákonníka práce) a opätovne rozhodnúť o náhrade mzdy v dôsledku čoho odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti náhrady mzdy zrušil podľa § 389 ods. 1 písm.c/ C.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 C.s.p.). 19. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie ako o trovách prvoinštančného tak i odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).