Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1To/22/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 111610771 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Zelenayová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:111610771.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Zelenayovej a sudcov Mgr. Marcely Kosovej a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci obžalovanej X. C., pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., o odvolaniach prokurátora a obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 6T/55/2016 z 05.10.2018, na verejnom zasadnutí konanom dňa 8. septembra 2020 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. odvolania obžalovanej X. C., nar. XX.XX.XXXX v D. a prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I sa z a m i e t a j ú. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 6T/55/2016 z 05.10.2018 bola obžalovaná X. C. uznaná vinnou zo zločinu podvodu podľa § 221 ods.1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že približne v polovici mája 2014 sa na stretnutí uskutočnenom v Bratislava na Mlynských Nivách ústne dohodla s poškodeným G. U., že poškodenému pomôže tak, že s poškodeným uzatvorí fiktívnu zmluvu o zriadení záložného práva na jeho nehnuteľnosť v prospech obžalovanej a že časť úhrady kúpnej ceny z predaja nehnuteľnosti poškodeného, ktorá prináležala poškodenému, bude zaslaná na účet, ktorý na tento účel zriadi obžalovaná, ktorá mala následne tieto peniaze vrátiť poškodenému, pričom na založenie takého účtu si od poškodeného vypýtala peniaze, ktoré aj dostala a poškodeného ubezpečila za prítomnosti ďalšej osoby o takejto dohode, následne dňa 27.05.2014 v Bratislave na H. ulici číslo XX v reštaurácii OMAMA v zmysle tejto predchádzajúcej dohody podpísala obžalovaná s poškodeným zmluvu o pôžičke datovanú dňom 28.05.2012, v ktorej predstierala, že poskytla poškodenému G. U. pôžičku vo výške 66.000,- €, následne podpísali zmluvu o zriadení záložného práva k bytu nachádzajúcemu sa v Bratislave na N. ulici č. X/E, katastrálne územie Dúbravka, zapísaného na LV číslo XXXX, na zabezpečenie tejto fiktívnej pôžičky a návrh na vklad záložného práva na predmetný byt do katastra nehnuteľností a zároveň sa poškodený s obžalovanou opätovne dohodol, že táto zriadi bankový účet, na ktorý bude poukázaná úhrada časti kúpnej ceny z predaja nehnuteľnosti poškodeného, následne obžalovaná pred predajom uvedenej nehnuteľnosti poskytla poškodenému číslo účtu XXXXXXXXX/ XXXX, vedeného vo J. úverovej banke, a. s., ktorý však nebol založený obžalovanou v zmysle dohody, ale jednalo sa ojej účet založený dávno predtým a na základe poskytnutia tohto čísla účtu poškodený v mylnej predstave o následnom naplnení dohody zo strany obžalovanej o vrátení peňazí, ktoré jej budú zaslané, sa dohodol skupujúcou jeho nehnuteľnosti, že časť kúpnej ceny vo výške 68.000,- € v prospech poškodeného bude poukázaná na uvedené číslo účtu obžalovanej, k čomu aj došlo dňa 08.09.2014, pričom však obžalovaná tieto peňažné prostriedky poškodeného vo výške 68.000,- € poškodenému nevydala a to ani po opakovaných výzvach a ponechala si ich na použitie pre vlastné potreby vrátane vyplatenia zvyšnej časti svojho dlhu voči Národnej banke Slovenska sumou vo výške 20.853,52,- € dňa 23.02.2015, pričom obžalovaná už v čase, kedy poškodeného utvrdzovala o skôr uvedenej dohode a keď mu poskytovala číslo svojho účtu, mala v úmysle si tieto peňažné prostriedky ponechať z dôvodu svojej ekonomickej situácie a použiť ich na svoje živobytie a úhradu svojich dlhov a spôsobila tak poškodenému G. U. škodu v celkovej výške 68.000,- €, Za to bola odsúdená podľa § 221 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j/ Tr. zák. k trestu odňatia slobody v trvaní 3 roky. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 51 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. výkon uloženého trestu jej bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 5 rokov za súčasného uloženia probačného dohľadu nad jej správaním. Podľa § 51 ods. 4 písm. c/ Tr. zák. súd obžalovanej zároveň uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu vo výške 68.000,- €. Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. poškodený G. U., nar. XX.XX,XXXX v P., trvale bytom P., E. 8, bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na civilný proces. Proti tomuto rozsudku, hneď po jeho vyhlásení, teda v zákonnej lehote, ako osoby oprávnené na podanie odvolania podľa § 307 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. por., podali odvolania prokurátor proti výroku o treste a aj obžalovaná proti výrokom o vine a treste. V písomne podanom odôvodení odvolania prokurátor s poukazom na uznanú vinu obžalovanej a právne posúdenie skutkového stavu, v zmysle podanej obžaloby a následné odsúdenie obžalovanej a výrok adhézneho konania, vzhľadom na zahlásené odvolanie na hlavnom pojednávaní spresnil, že podané odvolanie do trestu je v neprospech obžalovanej, pričom má za to, že súd prvého stupňa po tom, čo správne ustálil skutkový stav a vinu obžalovanej, uložil jej mierny trest nezohľadňujúci primerane okolnosti prípadu, konanie obžalovanej a jej postoj. S poukazom na odôvodnenie súdu pri úvahe o treste a jeho výmere, vychádzajúc z § 34 Tr. zák., prokurátor považoval za nutné poukázať na nasledovné kritéria, ktoré posudzoval aj súd, avšak dospel k iným záverom. Keďže kvalifikačným pojmom, na základe ktorého bolo konanie obžalovanej kvalifikované ako uvedený zločin s trestnou sadzbou 3-10 rokov, je výška škody, považoval za potrebné bližšie sa zaoberať následkom daného trestného činu obžalovanej, keď protiprávnym konaním obžalovanej je úbytok na majetku poškodeného, škoda vo výške 68.000,- €. Keďže sa jedná o dokonaný trestný čin, tento úbytok je reálny a nie iba hroziaci. Kvalifikačným znakom skutkovej podstaty zločinu podvodu, za ktorý bola obžalovaná uznaná vinnou podľa § 221 ods. 3 písm. a) Tr. zák. je spôsobenie značnej škody, čiže škody dosahujúcej najmenej sumy 26.600,- €. Z hľadiska hodnotenia závažnosti následku konania obžalovanej teda platí, že obžalovaná spôsobila škodu rovnajúcu sa cca 2,5 násobku sumy vyžadovanej na to, aby jej konanie už bolo kvalifikované ako uvedený zločin, čiže rozsah jej činu bol cca 2,5 násobok dolnej hranice značnej škody. Inak povedané, následok jej konaním spôsobený nebol na dolnej hranici toho, čo už predstavuje značnú škodu, ale „vystačil“ by aj na dva zločiny podvodu podľa § 221 ods. 3 písm. a) Tr. zák. s celkom slušnou „rezervou“. Pri zohľadnení toho, že rozpätie značnej škody je od 26.600,- € do 133.000,- €, obžalovanou spôsobená škoda sa blíži polovici tohto rozpätia, ktoré determinuje právnu kvalifikáciu zločinu podvodu podľa § 221 ods. 3 písm. a) Tr. zák., pre ktorý zákonodarca ustanovil trestnú sadzbu 3-10 rokov. V zhode so záverom súdu aj prokurátor vidí v konaní obžalovanej zreteľný priamy úmysel, keď táto konala cielene už v čase dohadovania sa s poškodeným s vidinou majetkového zisku, ktorým bude môcť riešiť svoje záväzky a svoje zabezpečenie. S tým súvisí aj správne súdom prvého stupňa určená pohnútka konania obžalovanej - ziskuchtivosť. V súvislosti s osobou obžalovanej poukázal na skutočnosti viažuce sa ku skutku, aj na následný postoj obžalovanej. Obžalovaná spáchala skutok jednak zneužitím dôvery osoby, ktorú poznala (svedok O.), tak sprostredkovane aj osoby, ktorú dovtedy nepoznala (poškodený). Počas celého trestného konania svoju vinu popierala, získané peniaze použila v plnom rozsahu na vlastné účely, vrátane vyrovnania svojho záväzku voči svojmu bývalému zamestnávateľovi (Národná banka Slovenska) a poškodenému ani len čiastočne nereparovala škodu a nevykonala žiaden taký prejav, ba dokonca sa mala k spôsobeniu škody poškodenému stavať bez záujmu s tým, že to brala ako svoju korisť za to, že jej verili s poukazom na výpoveď svedka O. na hlavnom pojednávaní. Obžalovaná sa tak počnúc spáchaním skutku až doposiaľ stavia k následkom svojho konania a k zásahu do majetkových práv poškodeného vyslovene cynicky, bez náznaku akejkoľvek sebareflexie. Poukázal aj iné na dôkazy o správaní sa obžalovanej, mimo stíhaného skutku, ktoré nasvedčujú tomu, že zbavovanie sa vlastnej zodpovednosti za svoje konanie a jej prenášanie na iné osoby, je obžalovanej zrejme vlastné, s poukazom napríklad na oboznámené vyjadrenie Národnej banky Slovenska z 19.09.2014, ako navrhovateľky k odporu obžalovanej proti platobnému rozkazu v konaní na Okresnom súde Bratislava III pod spisovou značkou 39Ro/3075/2013. V predmetnom dokumente NBS reaguje na tvrdenia obžalovanej, ktoré vyvracia s poukazom na jednotlivé dôkazy, ako napríklad tvrdenie obžalovanej o jej príjme v čase poskytnutia úveru alebo o aktivite obžalovanej pri riešení nesplácania úveru. Ak teda súd aj konštatoval existenciu poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Tr. zák., v kontexte uvedených skutočností výrazne negatívneho charakteru nemožno konštatovať, že sú dané také okolnosti, ktoré by odôvodnili ukladanie trestu na samej dolnej hranici trestnej sadzby a navyše trestu s podmienečným odkladom jeho výkonu. Takéto rozhodnutie nie je trestom pre obžalovanú, ktorá vzhľadom na svoj dlhodobý postoj k plneniu svojich peňažných záväzkov a svoje pomery, v ktorých sa v minulosti, zrejme vlastnou vinou ocitla, nebude schopná plniť uloženú povinnosť náhrady škody. Rovnako uložený trest nepôsobí odradzujúco voči ostatným. Pri takej výške spôsobenej škody, ostatných okolnostiach činu a súčasne pri danom postoji obžalovanej ku svojmu konaniu a jeho následkom postráda uložený trest atribút spravodlivosti a nesplnenie účelu trestu vymedzeného Trestným zákonom aj zákonnosti. Zhrnúc vyššie uvedené, výrok o treste súdu nepovažuje za v súlade so zákonom a jeho účelom a za zákonný a spravodlivý trest, ktorý za danej situácie splní účel trestu tak považuje u obžalovanej, v zhode s návrhom na hlavnom pojednávaní, trest odňatia slobody vo výmere 4 roky so zaradením na výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Navrhol preto, aby podľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por. zrušil odvolaním prokurátora napadnutý rozsudok vo výroku o treste a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. rozsudkom sám rozhodol o treste tak, že obžalovaná X. C. sa odsudzuje podľa § 221 ods. 3, § 38 ods. 2, § 36 písm. j), § 38 ods. 3 Tr. zák. k trestu odňatia slobody vo výmere 4 roky a podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. sa zaraďuje na výkon uloženého trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Obžalovaná zahlásené odvolanie na hlavnom pojednávaní prostredníctvom obhajcu v písomnom odôvodnení odvolania upresnila, že smeruje aj proti výroku o náhrade škody. Uviedla najskôr, že trvá na svojej nevine, pričom k jednotlivým výrokom a odôvodneniu rozsudku, že základná skutková podstata trestného činu podvodu vyžaduje, aby bolo úmyselným zavinením páchateľa pokryté nielen to, že „iného uvádza do omylu alebo využíva iného omyl“, ale úmyselným zavinením páchateľa musí byť pokryté aj to, že takýmto konaním chce „spôsobiť na cudzom majetku škodu“ a zároveň chce „seba alebo iného obohatiť“. Úmyselné zavinenie páchateľa sa musí vzťahovať k všetkým týmto znakom skutkovej podstaty trestného činu podvodu a prípadne, že sa úmysel vzťahuje len k niektorým z nich (napríklad uvádzanie iného do omylu), kým k iným je dané zavinenie len z nedbanlivosti (napríklad prípadné spôsobenie škody a prípadné obohatenie páchateľa alebo niekoho iného), nemôže ísť o spáchanie trestného činu podvodu. S poukazom na § 657 Občianskeho zákonníka, že zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. V praxi sa veritelia v prípade nevrátenia dlhu zo strany dlžníka, obracajú so žiadosťou o pomoc na orgány činné v trestnom a konaní. V tejto súvislosti poukázala na veľmi dôležitú skutočnosť, že trestné právo má povahu tzv. ultima ratio, čiže nejakej poslednej možnosti. Inak povedané, ak je možné sa svojho práva domôcť prostriedkami občianskeho, či obchodného práva, potom je veriteľ povinný využiť najskôr tieto prostriedky. Až keď by tieto prostriedky skutočne zlyhali a zároveň by sa preukázalo, že boli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty podvodu, potom by bolo možné uvažovať o použití inštitútov trestného práva, a teda o začatí trestného stíhania. Obžalovaná zotrvala na svojej výpovedi, že s poškodeným G. U., po naliehaní PhDr. G. O. a následne po dohode s poškodeným, uzatvorila dňa 28.05.2012 zmluvu o pôžičke, v zmysle ktorej poskytla poškodenému pôžičku peňazí vo výške 66.000,- € v hotovosti. Prevzatie hotovosti v uvedenej výške poškodený potvrdil svojim podpisom, pričom sa v zmluve o pôžičke zaviazal pôžičku v plnej výške obžalovanej vrátiť najneskôr do 31.05.2014. V zmysle Čl. III bod 3.6 zmluvy o pôžičke sa poškodený pre prípad omeškania sa so splatením pôžičky, zaviazal zaplatiť obžalovanej, ako veriteľovi, úrok z omeškania vo výške 2-násobku základnej úrokovej sadzby určenej Európskou centrálnou bankou (ECB) platnej k prvému dňu omeškania. V zmysle čl. IV bod 4.4 zmluvy o pôžičke sa strany dohodli, že v prípade akéhokoľvek nedorozumenia, sporu alebo sporného nároku sa obe strany zaviazali riešiť ich prednostne cestou vzájomnej dohody. V bode 4.9 a 4.10 zmluvy o pôžičke strany jednoznačne vyhlásili, že si ustanovenia zmluvy pred jej podpisom riadne prečítali, porozumeli im, zmluvu o pôžičke uzatvorili slobodne a vážne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok a na znak súhlasu ju podpísali a zaviazali sa ju plniť. K reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov vo výške uvedenej v zmluve o pôžičke v hotovosti do rúk poškodenému došlo na Mlynských Nivách za prítomnosti svedka PhDr. G. O.. Dôvodnosť pochybovať o dôveryhodnosti poškodeného, že do dátumu splatnosti pôžičku v plnej výške nevráti, obžalovaná nemala a to práve z dôvodu dôvery obžalovanej voči svedkovi PhDr. G. O., ktorý obžalovanú ubezpečoval o dôveryhodnosti poškodeného tým, že svedok PhDr. G. O. vykresľoval poškodeného ako dlhoročného známeho, v ktorého má absolútnu dôveru. S tvrdením poškodeného o tom, že podpísaná zmluva o pôžičke medzi ním a obžalovanou bola len fiktívna a že k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov vo výške uvedenej v zmluve o pôžičke nikdy nedošlo, obžalovaná zásadne nesúhlasila. Zmluva o pôžičke peňazí bola riadne uzatvorená podľa ustanovení § 657 a nasl. Zákona č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník v platnom znení, na základe ktorej poskytla obžalovaná poškodenému pôžičku finančných prostriedkov v sume 66.000,- EUR. Pôvod, ako aj reálnu možnosť dispozície s finančnou hotovosťou v uvedenej výške riadne preukázala. Nakoľko poškodený opakovane obžalovanej tvrdil z obavy, že jej nebude vedieť vrátiť predmetnú pôžičku do dátumu splatnosti, dohodli sa na jej zabezpečení. Pôžičku peňazí, vyplývajúcu zo zmluvy o pôžičke, dobrovoľne zabezpečili záložným právom, zriadeným na nehnuteľnosti vo vlastníctve poškodeného na základe Zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 27.05.2014 a návrhu na vklad záložného práva z toho istého dňa, v prospech obžalovanej ako záložného veriteľa. Návrh na vklad záložného práva bol podaný na príslušný Okresný úrad, katastrálny odbor dňa 28.05.2015, ktorému bolo pridelené číslo konania V-13209/14. Z uvedeného dôvodu pokladá tvrdenia poškodeného o tom, že zmluva o pôžičke najprv nebola uzatvorená a následne, že dňa 27.05.2014 “bola podpísaná zmluva o pôžičke“ avšak podľa vyjadrení poškodeného len „fiktívne“ namietala, že predmetné tvrdenia zo strany poškodeného sú protichodné, účelové a zmätočné. Poukázala aj na hrubo zavádzajúce informácie poškodeným vo veci vlastníctva nehnuteľnosti, z ktorej predaja jej bola vrátená poskytnutá pôžička. Poškodený, ako jej dlžník, titulom podpísanej Zmluvy o pôžičke zo dňa 28.05.2012, iba vrátil požičané finančné prostriedky a to formou zaplatenia časti kúpnej ceny z predaja nehnuteľnosti - nebytového priestoru č. 2, nachádzajúcom sa v bytovom dome so súp. č. 3385, na ulici N. X/E, Bratislava, kat. Územie: Dúbravka, zapísaného na LV č.4267, nakoľko sa na takomto spôsobe vrátenia pôžičky dohodli. O uvedenej dohode medzi ňou a poškodeným o spôsobe vrátenia pôžičky svedčí aj ten fakt, že na znak dohody s poškodeným, ako aj na požiadanie pána PhDr. G. O., dala súhlas s výmazom záložného práva, ktoré bolo zriadené na predmetnej nehnuteľnosti. Následne poukázala na ustálenú judikatúru (R 57/1978) s tým, že skutkovú podstatu trestného činu tvorí súhrn typových znakov subjektívnych a objektívnych, ktoré určité ľudské správanie charakterizujú ako konkrétny trestný čin. Tieto znaky tvoria nerozlučnú jednotu, musí ich obsahovať každá skutková podstata. V prípade, ak by absentoval čo i len jeden z jej obligatórnych znakov, nemožno hovoriť o trestnom čine. V uvedenom prípade preto nie sú naplnené všetky znaky skutkovej podstaty predmetného trestného činu podvodu. Poukázala aj na súčasnú judikatúru, ktorá konštatuje, že zásada zisťovania skutkového stavu veci, o ktorej nie sú dôvodné pochybnosti vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine o jednoznačne zistené fakty a nie len o pravdepodobnosť. Tam, kde nie je možné bezpečne určiť, ktorá z variant skutkového riešenia zodpovedá skutočnosti, musí súd voliť tú, ktorá je pre obvineného najpriaznivejšia (R 46/1963), pričom ani vysoký stupeň podozrenia sám osebe nemôže vytvoriť zákonný podklad pre odsudzujúci výrok, ak v konaní pred súdom prvého stupňa nie je produkovaný taký súhrn dôkazov, ktoré by jednoznačne a nepochybne usvedčovali obžalovaného zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Preto obžalovaná zastáva názor, že sa nedopustila trestného činu, ktorý sa jej kladie za vinu. Vyhodnotením a posúdením zistených skutočností obsiahnutých v trestnom oznámení, v obžalobe, v zápisniciach z hlavných pojednávaní, dospela odvolateľka k záveru, že v danej veci konanie nie je možné v oblasti trestného práva posudzovať ako úmyselný trestný čin podvodu podľa § 221 Tr. zák., ako ani iný trestný čin uvedený v osobitnej časti Trestného zákona. Zastáva názor, že ani vykonaným prípravným konaním a ani v konaní pred súdom sa nepodarilo doposiaľ preukázať úmyselné konanie, ktoré by smerovalo k obohateniu sa o dlžnú sumu voči poškodenému. Na základe vyhodnotených a zistených dôkazov, ktoré boli zabezpečené do spisového materiálu je dostatočne preukázané, že sa v danom prípade jedná výlučne o občiansko-právny spor, v ktorom neprináleží OČTK rozhodovať o právach a oprávnených záujmoch osôb a rozhodovať o platnosti, resp. neplatnosti právnych úkonov súkromnoprávneho charakteru (posúdenie zmluvy o pôžičke ako neplatný právny úkon), ktoré sú hlavným a nosným bodom podanej obžaloby. Poukázala na skutočnosť, že OČTK nie sú oprávnené skúmať platnosť právnych úkonov v občiansko-právnych vzťahoch, predmetnú právomoc majú výlučne všeobecné súdy Slovenskej republiky. V právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu práv súkromnoprávnej povahy, pokiaľ nie sú vedľa toho splnené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti, respektíve nie sú tieto predpoklady celkom jasne zistené. Z uvedeného teda vyplýva, že nie každé porušenie súkromného práva musí a má byť automaticky postihovateľné prostriedkami trestného práva, i keď by pri jeho porušení boli formálne naplnené obligatórne znaky trestného činu. Na záver upozornila na jeden zo základných princípov trestného práva, princíp „ultima ratio“, ktorý sa na uvedenú vec vzťahuje a ktorý umožňuje orgánom činným v trestnom konaní odlíšiť prípady, ktoré spadajú výhradne do sféry občianskoprávnych, či obchodných vzťahov od trestnej činnosti a je toho názoru, že v konkrétnom prípade, sa s poukazom na zadovážené dôkazy jedná o spor, ktorý je nie len potrebné riešiť v rámci občiansko - právneho konania, ale aj je riešený v občiansko-právnom konaní na Okresnom súde Bratislava II, sp. zn. 10C/346/2015. V nadväznosti na uvedené do pozornosti dala aj stanovisko Ústavného súdu SR: „ Ústavný súd v nadväznosti na uvedené tiež poznamenáva, že z právneho poriadku Slovenskej republiky, ako aj z právnych poriadkov mnohých Členských krajín Európskej únie možno vyvodiť, že jedným z charakteristických znakov moderného právneho štátu je aj skutočnosť, že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych práv oznamovateľa trestného činu, resp. poškodeného (m. m. I. ÚS 68/2012). Pre účely ochrany individuálnych subjektívnych práv ustanovuje právny poriadok Slovenskej republiky osobitné právne inštitúty „netrestnej povahy", ktorých uplatnenie má súkromnoprávny charakter a je plne v dispozícii osoby, ktorá tvrdí, že konaním inej osoby došlo k zásahu do konkrétnych subjektívnych práv.“ Skonštatovala, že štát by mal rešpektovať autonómnu vôľu strán v súkromnom práve (čo nie je zakázané je dovolené), mal by dôsledne vyžadovať, aby práve jednotlivci dbali na svoje práva a záujmy a chránili si ich, pričom štát by mal dať jednoznačne najavo, že trestné právo neslúži na to, aby štát prostriedkami trestného práva pomáhal tomu účastníkovi súkromnoprávneho vzťahu, ktorý celkom hrubo zanedbal vlastnú ochranu svojich práv, teda, ktorý nedodržal ani minimálnu povinnú, či obvyklú mieru opatrnosti (tu sa princíp ultima ratio prechádza do konceptu miery opatrnosti poškodeného), resp. odôvodňuje uzatvorenie právneho úkonu s obžalovanou z dôvodov, ktorými sám poškodený napĺňa skutkovú podstatu iného trestného činu. Jednotlivci sa nemôžu spoliehať na to, že štát a trestné právo je tu na to, aby dohliadali na súkromnoprávne vzťahy a naprávali rizikové konanie poškodeného. Ak by teda malo byť tvrdenie poškodeného v časti o fiktívnosti uzatvorenia zmluvy o pôžičke pravdivé, tak potom by nebolo z jej pohľadu ani potrebné, aby uzatvárali Zmluvu o zriadení záložného práva na nehnuteľnosť z dôvodu obavy, že by veriteľ poškodeného - svedok H. P., žiadal vrátenie pôžičky, nakoľko H. P. v postavení veriteľa vo vzťahu k poškodenému, ako dlžníkovi, nevyvíjal žiadny nátlak na poškodeného, aby mu poskytnutú pôžičku vo výške 30.000,- €, údajne na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 28.12.2012 vrátil a to aj napriek tomu, že podľa výpovede svedka H. P. sa poškodený, ako dlžník, zaviazal poskytnutú pôžičku splácať v mesačných splátkach vo výške 2.000,- € počnúc 01.03.2013. Svedok H. P. v postavení veriteľa vo vzťahu k poškodenému, ako dlžníkovi, nevyvíjal žiadnu iniciatívu a to ani napriek tomu, že bol od roku 2005 až do roku 2016 nezamestnaným. Do roku 2005 zarábal v prepočte približne 665,- EUR mesačne a v období kedy nepracoval, ho finančne podporovala jeho matka, ktorá je na dôchodku. Okrem toho, do roku 2012 žil v spoločnej domácnosti s dospelou osobou a s deťmi a teda je možné predpokladať, že v období 7 rokov, počas ktorých nemal príjem, napriek všetkému, mal výdavky a nie len na spoločnú domácnosť. Svedok H. P. v postavení veriteľa vo vzťahu k poškodenému, ako dlžníkovi, napokon nevykonal do dnešného dňa žiadny právny úkon, ktorým by, čo i len náznakom, vynaložil snahu o vrátenie pôžičky vo výške 30.000,-€, ktoré ako uviedol, poskytol poškodenému. Na základe uvedeného sa dôvodne domnieva, že výpoveď svedka H. P., nie je vzhľadom na jeho životné, pracovné a finančné pomery, možné pokladať za hodnovernú. Okrem uvedeného, pre spochybnenie tvrdení poškodeného a svedkov ďalej uviedla, ak by malo byť tvrdenie poškodeného v časti o fiktívnosti uzatvorenia zmluvy o pôžičke a neodovzdaní finančnej čiastky vo výške 66.000,- € do rúk poškodeného v hotovosti pravdivé, tak ako to poškodený tvrdí, tak potom by nebolo z pohľadu obžalovanej ani potrebné, aby uzatvárali nejakú zmluvu o pôžičke, respektíve túto mohol poškodený „fiktívne“ uzatvoriť namiesto obžalovanej s jeho dlhoročným dobrým známym, t.j. so svedkom PhDr. G. O., s ktorým sa poškodený, ako sám uviedol, veľmi dobre pozná a má v jeho osobu absolútnu dôveru. Podľa obžalovanej preukázala súdu na základe hodnoverných dôkazov svoje tvrdenia o nedôvodnosti podanej obžaloby a skutočnosti uvedené v nej, tvrdenia poškodeného a aj svedkov svedčiacich v jeho prospech, sa nepodarilo preukázať žiadnym hodnoverným dôkazom. Skutočnosti uvedené v obžalobe sú založené výlučne na subjektívnych tvrdeniach poškodeného, účelové, klamlivé a zavádzajúce. Preukázanie pravdivosti tvrdení poškodeného obžaloba oprela o výpovede svedkov, ktorých dôveryhodnosť je vo veľkej miere vážne narušená a zároveň vzbudzuje u obžalovanej dôvodnú obavu o ich nestrannosti a nezaujatosti. Výpovede svedkov H. P., PhDr. G. O., ako aj Mgr. Y. A., ktorí mali potvrdiť skutočnosti uvedené v obžalobe, si navzájom odporujú, minimálne vo vzťahu k výpovedi svedka H. P., o tvrdeniach poškodeného o jeho finančnej tiesni a uzatvorení zmluvy o pôžičke medzi poškodeným ako dlžníkom a svedkom H. P. ako veriteľom. Vzhľadom na všetky skutočnosti poznamenala, že s poukazom na tvrdenia poškodeného o jeho finančných ťažkostiach a potrebe finančnej pôžičky a výpovede svedkov, ktorí mali uvedené tvrdenia poškodeného ako pravdivé potvrdiť, sa tvrdenia poškodeného a ani svedkov vôbec nejavia ako pravdivé. Napokon z vykonaného dokazovania nevyplýva jednoznačný záver, že by obžalovaná konala tak, aby poškodeného akýmkoľvek spôsobom uviedla do omylu alebo uvádzala nepravdivé skutočnosti za účelom získania finančných prostriedkov. Naopak tvrdenia poškodeného a svedkov sú v príkrom rozpore s tvrdením obžalovanej a s dôkazmi, ktoré predložila. Nestotožnila sa ani s kvalifikáciou zavinenia ako priameho úmyslu, t.j. že mala byť uzrozumená s tým, že môže dôjsť k ohrozeniu záujmu chráneného Trestným zákonom. Podľa jej právneho názoru obžaloba nepreukázala jej úmysel, ani nepriamy vo vzťahu k predmetnému skutku, vzhľadom na skutočnosť, že neporušila a ani neohrozila záujem chránený Trestným zákonom, keďže zmluvou o pôžičke riadne poskytla poškodenému pôžičku. K uloženému trestu uviedla, že sa s ním nestotožňuje a má za to, že sa nedopustila spáchania trestného činu, ktorý sa jej kladie za vinu a za ktorý bola prvostupňovým súdom odsúdená. Namietala aj výrok o uložení povinnosti v skúšobnej dobe nahradiť spôsobenú škodu, ktorý považuje za nedôvodný, nakoľko trestný čin, za ktorý bola rozhodnutím prvostupňového súdu odsúdená, nespáchala. Navrhla preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o vine a treste a výroku o náhrade škody. V súlade s ustanovením § 314 Tr. por. boli odvolania prokurátora a obžalovanej zaslané na prípadné vyjadrenia, ako obžalovanej, prokurátorovi, tak aj splnomocnenkyni poškodeného, čo využil len prokurátor, ktorý sa k odvolaniu obžalovanej vyjadril priamo v odôvodnení svojho odvolania. K námietkam obžalovanej k výroku o jej vine, považuje rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o vine v celom rozsahu za správny a zákonný. Podľa prokurátora súd správne vyhodnotil a opísal dôvodnosť svojho záveru, ktorý v zhode s podanou obžalobou v skutku aj právnej kvalifikácii viedol k uznaniu obžalovanej za vinnú. Vo vzťahu k uvedenému skutkovému deju obžalovanou, tieto považuje v prevažnej miere za opätovné uvádzanie skutočností, ktoré boli už predmetom hodnotenia zo strany súdu. Celú konštrukciu deja zo strany obžalovanej o skutočnom poskytnutí pôžičky považuje v rozpore s logikou, vzhľadom na vykonané dokazovanie. Odhliadnuc od svedeckých výpovedí relevantných osôb, poškodeného, svedkov O. a A., ktorí ozrejmujú okolnosti a dôvody vzniku zmluvy o fiktívnej pôžičke, sú to predovšetkým dôkazy o majetkových pomeroch obžalovanej a jej záväzkoch, vzhľadom na úver z NBS, dražbu bytu, exekúcie a výpis z účtu, ktoré negujú možnosť, aby obžalovaná disponovala takým obnosom peňazí (66.000,- €), ktorý by požičala a po dobu dvoch rokov nepostrádala, napriek tomu, že mala zjavne už minimálne od roku 2011 ako dlžník problémy s úhradou splátok úveru, ktoré vyústili až do odstúpenia veriteľa od zmluvy a výkonu záložného práva na byt, v ktorom bývala. Dokonca by jej podľa verzie obhajoby, napriek takýmto majetkovým pomerom, zjavne nemalo vadiť ani nedodržanie termínu vrátenia „pôžičky“ poškodeným do 31.05.2014, nakoľko takáto konštrukcia odporuje elementárnej logike. Ak obhajoba apeluje na princíp „ultima ratio“, s takým výkladom možno, podľa prokurátora vo všeobecnosti súhlasiť. V žiadnom prípade sa však dané úvahy nedajú aplikovať na posudzovaný prípad protiprávneho konania obžalovanej. Nejedná sa tu o žiaden mierny exces v rámci súkromnoprávneho vzťahu spočívajúci v nedodržaní zmluvných povinností. Naopak zo strany obžalovanej sa jednalo o cielené využitie vzťahu dôvery, ktorého zdanie obžalovaná vedome vytvorila pri komunikácii, v rámci ktorého ubezpečila poškodeného, ako aj svedka O. o tom, že naplní zámer prezentovaný poškodeným a že zmluva o pôžičke bude len krytie. V tomto smere pre trestnoprávnu zodpovednosť obžalovanej, mieru jej viny a závažnosť jej konania je nepodstatné, z akého dôvodu poškodený potreboval vytvoriť fikciu existencie záväzkovoprávneho vzťahu zabezpečeného záložným právom na jeho nehnuteľnosť. Stále totiž platí, že obžalovaná poškodeného pri uvedenom konaní uvádzala do omylu na jeho škodu, rovnako bez ohľadu na to, či by o podrobnostiach dôvodov poškodeného obžalovaná nevedela alebo vedela. Preto aj samotná skutočnosť, kto bol veriteľom poškodeného, a či skutočne mohol byť jeho veriteľom, je irelevantná, keďže trestný skutok sa týka výlučne vzťahu obžalovaná - poškodený. Navrhol preto podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovanej zamietnuť. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu 08.09.2020, ktoré sa za splnenia zákonných podmienok podľa § 293 ods. 5, ods. 7 Tr. por. konalo v neprítomnosti obžalovanej, ktorej upovedomenie termínu bolo doručené 04.07.2020 a ktorá podaním doručeným odvolaciemu súdu 17.06.2020 výslovne požiadala, aby sa verejné zasadnutie 08.09.2020 konalo v jej neprítomnosti, prokurátorka krajskej prokuratúry predniesla konečný návrh zhodne s písomne podaným odvolaním a navrhla zrušiť napadnutý rozsudok vo výroku o treste a obžalovanej uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody 4 roky so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia a odvolanie obžalovanej navrhla zamietnuť. Splnomocnenkyňa poškodeného sa pridržala sčasti odvolania prokuratúry, aby odvolanie obžalovanej bolo zamietnuté s poukazom na to, že obžalovaná nikdy neodovzdala poškodenému sumu 66.000,- Eur, zmluva bola len fiktívna, pričom k občianskoprávnemu sporu uviedla, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 10C/346/2015 a na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 8Co 208/2018, bola obžalovaná zaviazaná nahradiť poškodenému sumu 68.000,- Eur Obhajca obžalovanej v konečnom návrhu poukázal v plnom rozsahu na písomné odôvodnenie odvolania a navrhol obžalovanú spod obžaloby oslobodiť. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 315 ods. 1 Tr. por.), primárne konštatoval prípustnosť podaných odvolaní (306 ods. 1 Tr. por.) a tým absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. a preto § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel k záveru, že odvolanie ani prokurátora, ani obžalovanej nie je dôvodné, vzhľadom na správnosť a zákonnosť napadnutého prvostupňového rozsudku. Z vyššie uvedeného vyplýva, že povinnosťou odvolacieho súdu na základe revízneho princípu, determinovaný uvedeným ustanovením, je preskúmanie len tých výrokov, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie a preskúmanie správnosti konania, ktoré predchádzalo týmto napadnutým výrokom rozsudku. Výnimkou z uvedenej zásady a to, že odvolací súd musí prihliadnuť aj na chyby, ktoré síce odvolaním neboli vytýkané, ale ktoré sú takej povahy, že by odôvodňovali (po právoplatnosti rozsudku) podanie mimoriadneho opravného prostriedku, t.j. dovolania, avšak takéto chyby v danom prípade zistené neboli. Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že pred súdom prvého stupňa boli vykonané na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu veci, v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. por. a tieto okresný súd správne vyhodnotil tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Skutkové zistenie súdom prvého stupňa je správne a zodpovedá dokazovaniu, ktoré bolo vykonané na hlavnom pojednávaní. Pri zachovaní kontradiktórnosti konania vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre zákonu zodpovedajúce a spravodlivé rozhodnutie o obžalobe, ktorá na obžalovanú X. C. bola podaná. Dôkazy pritom vyhodnotil jednotlivo, ako aj v celom ich súhrne, logickým a zároveň aj podrobne a presvedčivo odôvodneným spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel stanovených pre hodnotenie dôkazov nemožno nič vytknúť. V odôvodnení napadnutého rozsudku v intenciách ustanovenia § 168 ods. 1 Tr. por. súd prvého stupňa podrobne a vyčerpávajúcim spôsobom rozviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenie a napokon tiež, akými právnymi úvahami sa riadil, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa ustanovení Trestného zákona v otázke viny obžalovanej. Prvostupňový súd v rozsudku poukázal na vykonané dokazovanie na hlavnom pojednávaní, na výpovede obžalovanej, výsluchy poškodeného G. U., svedkov PhDr. G. O., D.. Y. A., H. P. a oboznámené listinné dôkazy, ktoré dôkazy vyhodnotil jednotlivo i v ich súhrne podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., keď dospel k záveru, že skutkový stav bol dostatočne preukázaný a to najmä na základe svedeckej výpovede poškodeného G. U., ktorý podrobne popísal ústnu dohodu s poškodenou, na základe ktorej malo dôjsť k uzatvoreniu fiktívnej zmluvy o pôžičke a o zriadení záložného práva na jeho nehnuteľnosť a na účet obžalovanej, ktorý mala pre tento účel zriadiť, bola poukázaná suma 68.000,- €, ktorá predstavovala kúpnu cenu za predaj nehnuteľnosti poškodeným, pričom tieto peniaze si obžalovaná v rozpore s touto dohodou ponechala a použila pre vlastnú potrebu, ako aj na základe výpovedí svedkov PhDr. G. O. a D.. Y. A., ktorí zhodne uviedli, že išlo len o fiktívnu pôžičku, pričom nikdy nedošlo k odovzdaniu peňazí obžalovanou poškodenému a nepriamo aj na základe vyššie uvedených listinných dôkazov, ktorými sú podporené tvrdenia týchto svedkov. Obhajobu obžalovanej vyhodnotil ako účelovú v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti, pričom počas celého konania nebol vykonaný žiaden dôkaz o tom, že by pôžička nebola fiktívna, teda že by obžalovaná sumu 68.000,- € skutočne poškodenému požičala, ktoré dôkazy obhajobné tvrdenia obžalovanej jednoznačne vyvracajú. K uvedenému súd dodal, že obžalovaná ani dostatočne nepreukázala, že by v čase skutku disponovala takýmito finančnými prostriedkami a neuveril jej aj preto, že by bolo nelogické až v rozpore so zdravým rozumom, aby peniaze nepoužila prednostne na vyrovnanie svojho dlhu voči Národnej banke Slovenska, aby v dražbe neprišla o strechu nad hlavou. Krajský súd si osvojuje skutkové závery prvostupňového súdu a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Aj senát odvolacieho súdu dospel k záveru, že skutok popísaný v napadnutom rozsudku sa stal a spáchala ho obžalovaná spôsobom v ňom popísaným. Nemá preto pochybnosti, že skutkové zistenia uvedené v skutkovej vete napadnutého rozsudku sú v súlade so stavom veci a je nimi preukázané, že obžalovaná v kritickej dobe a nezákonným spôsobom, uvedeným v skutkovej vete napadnutého rozsudku na škodu cudzieho majetku seba obohatila tým, že uviedla niekoho do omylu a spôsobila tak na cudzom majetku väčšiu škodu. Podľa §221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Odňatím slobody na tri roky až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním značnú škodu. Podľa § 124 ods. 1 Tr. zák. škodou sa na účely tohto zákona rozumie ujma na majetku alebo reálny úbytok na majetku alebo na právach poškodeného alebo jeho iná ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti s trestným činom, bez ohľadu na to, či ide o škodu na veci alebo na právach. Škodou sa na účely tohto zákona rozumie aj získanie prospechu v príčinnej súvislosti s trestným činom. Podľa § 125 ods. 1 Tr. zák. škodou malou sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 266 eur. Škodou väčšou sa rozumie suma dosahujúca najmenej desaťnásobok takej sumy. Značnou škodou sa rozumie suma dosahujúca najmenej stonásobok takej sumy. Škodou veľkého rozsahu sa rozumie suma dosahujúca najmenej päťstonásobok takej sumy. Tieto hľadiská sa použijú rovnako na určenie výšky prospechu, hodnoty veci a rozsahu činu. Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Obžalovaná spáchanie skutku odmietla, na hlavnom pojednávaní vyhlásila, že sa necíti byť vinnou a v procesnom postavení obvinenej vypovedala až na hlavnom pojednávaní tak, ako to podrobne popísal prvostupňový súd v napadnutom rozsudku. Jej obhajobné tvrdenia, že reálne poskytla požičala poškodenému uvedenú sumu nevedela dokladovať, nemala žiadny doklad, že aj reálne poškodenému U. peniaze odovzdala, pričom sa odvolávala len na zmluvu o pôžičke z 28.05.2012 a zmluvu o zriadení záložného práva na zabezpečenie pohľadávky medzi ňou a poškodeným a návrhom na vklad záložného práva do katastra nehnuteľností zhodne z 27. 05.2014, resp. 28.05.2014. Pokiaľ obžalovaná spochybňovala výpoveď poškodeného G. U., odvolací súd taktiež uveril jeho výpovediam, ktorý aj podal trestné oznámenie, na základe ktorého aj došlo následne k začatiu trestného stíhania a vzneseniu obvinenia obžalovanej, ktorého výpovede boli ucelené, nemenné a logicky vysvetľujúce jeho konanie, ktorým na základe dohody s obžalovanou uzavrel len fiktívnu zmluvu o pôžičke obžalovanou a jej zabezpečenie záložným právom, ktoré mali slúžiť len k tomu, aby nedošlo k predaju jeho nehnuteľnosti na N. ul. X/E v Bratislave, ktorú plánoval rekonštruovať a následne až predať za vyššiu cenu. Jeho tvrdenie plne potvrdil aj svedok PhDr. G. O., ktorý vlastne obžalovanú poznal a aj jej pomáhal pri finančných problémoch a potvrdil dohodu poškodeného s obžalovanou, že išlo vlastne len o fiktívnu pôžičku s tým, že dátum spísania zmluvy bol datovaný spätne dňom 28.05.2012, hoci k ich dohode došlo až v polovici mája 2014. Svedok, rovnako ako poškodený potvrdil súhlas obžalovanej s navrhnutým postupom s tým, že sa uskutoční výmaz záložného práva v prospech obžalovanej, keď bude mať poškodený kupujúceho pre uvedenú nehnuteľnosť. Svedok O. potvrdil aj súhlas obžalovanej s návrhom poškodeného, že si zriadila uvedeným účelom účet vo VÚB, a.s., na ktorý v prípade realizácie predaja nehnuteľnosti poškodeného, kupujúci nehnuteľnosti poukáže kúpnu cenu pre poškodeného, ktorú obžalovaná následne vydá poškodenému a dokonca na požiadavku obžalovanej jej poškodený poskytol 10-15 eur, ako poplatky na založenie požadovaného účtu. Aj z výpovede svedka Mgr. Y. A. bolo preukázané tvrdenie poškodeného a svedka O., ktorý 26.05.2014 vlastne vyhotovil na požiadanie svedka O. a poskytnutí mu údajov poškodeného s tým, že údaje obžalovanej mal, zmluvu o pôžičke, záložnú zmluvu a návrh na vklad do katastra nehnuteľností a na nasledujúcom stretnutí, na druhý deň tieto dokumenty podpísala obžalovaná a poškodený s tým, že zmluva o pôžičke bola datovaná dva roky spätne dozadu a obžalovaná poškodenému žiadne peniaze neodovzdala. Tvrdenie poškodeného, prečo pristúpil k uvedenému riešeniu, svedok taktiež zhodne potvrdil, že sa tak rozhodol z dôvodu ošetrenia nehnuteľnosti pred nejakým veriteľom, hoci ho upozornil, že môže dôjsť k poškodeniu veriteľa, čo však poškodený vylúčil, nakoľko len potreboval čas, aby mohol vrátiť veriteľovi pôžičku. Pokiaľ ide o obhajobu obžalovanej, že v skutočnosti mala dostatok finančných prostriedkov, aby poškodenému požičala uvedenú sumu peňazí, ani odvolací súd tejto jej verzii neuveril tak, ako to podrobne rozviedol prvostupňový súd, nakoľko nielen výpoveďami svedkov O., A. a U., ale aj listinnými dokladmi bolo preukázané, že obžalovaná ani teoreticky nemohla mať uvedenú sumu peňazí na poskytnutie pôžičky poškodenému, nakoľko nielenže nesplácala úver v banke, ale dokonca prišla aj o svoj byt v exekúcii. Správne aj podľa odvolacieho súdu bola vina obžalovanej bez akýchkoľvek pochybností preukázaná práve vyššie uvedenými dôkazmi. Ani odvolací súd, rovnako ako prvostupňový súd, neuveril obhajobným prednesom obžalovanej, ktoré považoval taktiež len za účelové, ničím nepodložené argumenty, v snahe zbaviť sa trestnej zodpovednosti. Tvrdenia obžalovanej, ktoré boli súčasťou aj jej, ničím nepodložených obhajovacích a aj odvolacích prednesov, najviac aj vysoko nemorálnych, sú práve tými skutočnosťami, ktoré preukazujú jej podvodné konanie voči poškodenému, nakoľko tieto neboli reálne, boli len fiktívne a ničím nepodložené. Obžalovaná nesplnila sľub, ktorý dala aj za prítomnosti svedkov, že peniaze, ktoré kupujúca za byt poškodeného, vložila na účet v banke, ktorý mala založiť práve za účelom prijatia kúpnej ceny, ale tak neurobila a číslo účtu poskytla poškodenému, ktorý mala založený dávno predtým a dokonca si od poškodeného vypýtala aj peniaze na jeho založenie, doposiaľ, napriek dohode s poškodeným, mu uvedenú sumu peňazí nevrátila, hoci jej tieto nepatrili. Súd I. stupňa správne preto ustálil, že žalovaný skutok sa stal tak, ako je uvedený v napadnutom rozsudku a to na základe vykonaného dokazovania, v rámci ktorého bolo vyprodukovaných dostatok dôkazov, ktoré preukazujú skutkový stav a jednoznačne usvedčujú obžalovanú. Odvolací súd sa preto plne stotožňuje s výrokom o vine, ako ho ustálil prvostupňový súd, spolu aj s jeho odôvodnením. Nepochybil prvostupňový súd ani pri právnom posúdení skutku, ktorý okrem naplnenia formálnych znakov uvedeného zločinu, ktorý možno hodnotiť ako protiprávny, vzhľadom na spôsob jeho vykonania a jeho následky, aj okolností, za ktorých bol spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku obžalovanej, nemožno jeho závažnosť považovať za nepatrnú. Reťaz usvedčujúcich dôkazov, vo vzťahu k obžalovanej, je ucelená a nevzbudzuje žiadne relevantné pochybnosti o jej vine. Obžalovaná mala možnosť, ako aj príležitosť spáchať stíhaný skutok, obžalovanú za páchateľa výslovne označil poškodený, ktorého možno považovať za objektívneho svedka, pričom logickým a vierohodným spôsobom popísal všetky rozhodné okolnosti, podporené aj svedeckými výpoveďami a listinnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou spisového materiálu. Súd prvého stupňa preto správne postupoval i v časti ustálenia právnej kvalifikácie protiprávneho konania obžalovanej, keď ho kvalifikoval ako zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., nakoľko tým, že sa na škodu cudzieho majetku obohatila tak, že uviedla niekoho do omylu a spôsobila tak na cudzom majetku značnú škodu, prevyšujúcu sumu 26.600,- €, naplnila zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu podvodu po stránke objektívnej i subjektívnej. Odvolací súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom, že z hľadiska subjektívnej stránky v konaní obžalovanej išlo o priamy úmysel v zmysle § 15 písm. a) Tr. zák. tak, ako to správne právne posúdil prvostupňový súd a v tomto smere námietky obžalovanej, že jej nebol preukázaný úmysel, nie sú ničím podložené, rovnako, ako aj požiadavka uplatniť princíp ultima ratio a neposúdiť jej konanie ako trestný čin. Konanie obžalovanej bolo cielené a s vedomím obohatiť sa na úkor poškodeného tým, že ho zavádzala o svojej ochote pomôcť mu pri riešení jeho situácie v súvislosti s rekonštrukciou bytu, vedome ho zavádzala, že splní všetky jeho požiadavky, hoci tak neurobila. O priamom úmysle obžalovanej svedčí aj jej nepriaznivá finančná situácia, v ktorej sa dlhodobo nachádzala a bola preukázaná dostatočným množstvom dôkazov. Odvolací súd pritom pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., t. j. že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu. V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľka namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa si aj odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. V tejto časti odvolací súd uzatvára, že v rozhodnutí súdu prvého stupňa o vine obžalovanej nezistil pochybenia, ktoré by boli dôvodom pre zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o vine. Pri preskúmaní výroku o treste napadnutého rozsudku krajský súd nezistil žiadny zákonný dôvod na zrušenie alebo zmenu uloženého trestu odňatia slobody vo výmere 3 rokov s podmienečným odkladom jeho výkonu s probačným dohľadom na 5 rokov za súčasného uloženia povinnosti obžalovanej nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu 68.000,- eur. Prvostupňový súd správne postupoval pri ukladaní druhu trestu z hľadiska jeho výmery, keď dôsledne vychádzal zo všetkých hľadísk pre ukladanie druhu trestu a jeho výmery na základe § 34 ods. 4 Tr. zák., vychádzal aj z účelu trestu, podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. Vo všeobecnosti je potrebné skonštatovať, že pri ukladaní trestu musí súd vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu. Túto závažnosť určuje sám zákonodarca a to stanovením rozpätia trestnej sadzby a tým, že jednotlivé trestné činy podľa stanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia zaraďuje medzi prečiny, zločiny, prípadne obzvlášť závažné zločiny. Tomuto zaradeniu potom zodpovedá buď možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov, napríklad alternatívnych, nespojených s odňatím slobody, alebo povinnosť súdu ukladať len trest odňatia slobody. Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 2 Tr. zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody. Podľa § 34 ods. 3 Tr. zák. trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Podľa § 34 ods. 6 Tr. zák. tresty uvedené v § 32 <javascript:%20fZzSRInternal('30279',%20'6412746', %20'6412746',%20'4777092',%20'4777105',%20'0')> možno uložiť samostatne alebo možno uložiť viac týchto trestov popri sebe. Za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody. Pri ukladaní trestu súd musí obligatórne prihliadnuť na všetky poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. a/ - o/ Tr. zák. a priťažujúce okolnosti podľa 37 písm. a/-m/ Tr. zák. Podľa § 38 ods. 1 Tr. zák. na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu, nemožno prihliadnuť ako na poľahčujúcu okolnosť, priťažujúcu okolnosť, okolnosť, ktorá podmieňuje uloženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby, alebo okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. ak prevažuje pomer poľahčujúcich okolností, znižuje sa horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. súd môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody neprevyšujúceho dva roky, ak vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, a na okolnosti prípadu, má dôvodne za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný, alebo Podľa § 51 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. súd môže za podmienok uvedených v § 49 ods. 1 <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/20200101> podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody neprevyšujúceho tri roky, ak páchateľovi zároveň uloží probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Ustanovenie § 49 ods. 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/20200101> platí rovnako. Pri určení probačného dohľadu ustanoví súd skúšobnú dobu na jeden rok až päť rokov. Skúšobná doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Zároveň súd uloží obmedzenia alebo povinnosti, ktoré sú súčasťou probačného dohľadu. Skúšobná doba neplynie počas výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody a počas výkonu väzby. Podľa § 51 ods. 4 písm. c/ Tr. zák. (účinného v čase spáchania skutku) povinnosti spočívajú najmä v príkaze nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu. Pri predmetnom prečine podvodu podľa § 221 ods. 3 Tr. zák. stanovuje zákonodarca trestnú sadzbu odňatia slobody na tri až desať rokov. Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovanej, jej zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jej nápravy a v neposlednom rade aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, je potrebné vychádzať zo zásady, že trest je právnym následkom trestného činu a teda musí byť úmerný k spáchanému prečinu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia). Správne okresný súd zistil u obžalovanej jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zák., že doposiaľ viedla riadny život, nakoľko doposiaľ nebola súdne trestaná ani prejednávaná za žiadny priestupok a nezistil u nej ani žiadnu priťažujúcu okolnosť, čím u nej prevažovali poľahčujúce okolnosti nad priťažujúcimi v pomere 1:0 a pri ukladaní trestu správne a v súlade so zákonom znížil hornú hranicu trestnej sadzby o tretinu a trest jej ukladal v rozmedzí od 3 rokov do 7 rokov a 8 mesiacov. Preto okresným súdom uložený podmienečný trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby je nielen v súlade so zákonom, ale aj podľa senátu krajského súdu spravodlivo zohľadňuje konanie obžalovanej, jej zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jej nápravy, nakoľko uloženie tohto druhu trestu postačuje na zabezpečenie ochrany spoločnosti, s presvedčením že aj jej nápravu. Preto okresným súdom uložený druh trestu a jeho výmera sú zákonné a spravodlivé. Argumenty prokurátora v podanom odvolaní senát krajského súdu neakceptoval, nakoľko pokiaľ poukazoval na postoj obžalovanej k spáchanej trestnej činnosti, teda v podstate, že popierala spáchanie skutku, je právom každého obžalovaného, využijúc tak právo na obhajobu. Ak matematickým pomerom argumentoval výškou spôsobenej škody, týmto spôsobom nie je možné pristupovať pri ukladaní trestov, nakoľko jednak zákonom nie je stanovená žiadna tabuľka na ukladanie trestov z pohľadu spôsobenej škody a úvahy prokurátora vzhľadom na výšku spôsobenej škody, z pohľadu rozpätia spôsobenia značnej škody aj z pohľadu iných obdobných trestných činov v iných konaniach nie je možné. V neposlednom rade je potrebné poukázať na nie úplne „čistý“ úmysel poškodeného v prejednávanom prípade, ktorý vlastne návodom obžalovanej na súhlas s jeho návrhom, svojim spôsobom konal iracionálne, rizikovo a na hranici trestnej zodpovednosti, pričom však v konaní nebolo preukázané poškodzovanie veriteľa. Súd I. stupňa postupoval v súlade so zákonom, keď obžalovanej v rámci probačného dohľadu uložil aj príkaz v skúšobnej dobe nahradiť spôsobenú škodu, čo taktiež zvyšuje účel uloženého trestu. Nakoľko správne postupoval okresný súd aj v rámci adhézneho konania, keď postupom podľa § 288 ods. 1 Tr. por. poškodeného G. U. s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces, nakoľko bolo preukázané, že o jeho rovnakom nároku bolo rozhodnuté aj v civilnom konaní. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nezistil žiadny zákonný dôvod pre zrušenie a zmenu prvostupňového rozsudku, odvolanie prokurátora a obžalovanej X., postupom podľa § 319 Tr. por., ako nedôvodné, zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.